Harry Potter fanfiction

Draco sa triasol – triasol sa tak veľmi až mal pocit, že mu onen tras spôsobí smrť. Nedokázal sa pohnúť – nohy akoby mal z olova. A vnútro sa mu pomaly menilo v ľad, ktorý ho obaľoval a spôsoboval mu nevídanú bolesť, pocit strachu, zrady a šok.

„NIE!“ Srdcervúci výkrik mužského hlasu znel tlmene aj keď sa ozval len kúsok od neho.

Hľadel na svoj majetok, na svoje dedičstvo, ktoré mu navždy odnášali preč magické plamene. No majetok nebol dôležitý, tá budova už vonkoncom nie... dôležitý bol ten malý chlapček, ktorý mal na nich v zámku čakať.

„Nie... nie... nie,“ šepot, ktorý sa ozval opäť vedľa neho mu spôsoboval muky. V tom hlase bolo toľko bolesti a utrpenia, že to hádam nebolo možné uniesť, nie keď osobu, ktorá to utrpenie prežívala, miloval.

Prisahal Harrymu, že Teddy bude v bezpečí, prisahal mu, že o jeho zámku nik nevie... a teraz sa cítil ako odporný zradca... cítil sa zodpovedný za to, že smrťožrúti narušili ochrany jeho sídla. Matka ho musela zradiť, iste vyzradila jeho smrťožrútskemu otcovi oblasť jediného miesta, kde mohli byť skutočne v bezpečí – miesta, kde malo byť dieťa, ktoré pre Pottera znamenalo celý svet.

Kurva! Mal chuť kričať, no jediné na čo sa zmohol bolo prosté státie na mieste a sledovanie tej skazy. Plamene siahali až do neba a na tvári mohol cítiť ich spaľujúce teplo. Keď si len predstavil ako tam ten malý človiečik za živa uhorel... a čo horšie, možno ho predtým dokonca mučili... Koniec koncov, poznal metódy žoldnierov Temného kráľa.

Konečne sa odvážil – pootočil hlavou, odrhnúc pohľad od horiacej budovy. Hľadel na Harryho, ktorý urputne bojoval so Severusovým zovretím a stále sa snažil rozbehnúť priamo do magických plameňov, aby sa na vlastné oči presvedčil, že ten chlapec, ktorého toľko miloval je preč.

Harry bol očividne tak unavený svojim žiaľom, že nedokázal so Severusom viac bojovať a len bezmocne ovisol v jeho náručí, pozerajúc na onú budovu, ktorá pripomínala obrovskú fakľu.

„Určite žije... on... nedal by ho zabiť, keď ma ním môže vydierať, však?“ snažil sa uistiť Harry, v zničenej zeleni jeho očí sa odrážali plamene akoby spolu s budovou spaľovali jeho vnútro na ohorené kusy bolesti.

„Momentálne nie som schopný odhadnúť plány Temného kráľa,“ riekol Severus chladne, no len jeho oči a pohľad akým sa díval na Harryho prezrádzal, že niekde v hĺbi svojej zložitej, uzavretej duše, zdieľa Harryho bolesť akoby bola jeho vlastná – pretože to sa presne deje, keď človek ľúbi druhého človeka tak, ako Severus miloval Harryho a Draco to veľmi dobre vedel práve preto, že Harryho ľúbil tiež... no mal pocit, že nie takým silným spôsobom, akým ho miloval Severus...

Keď tak sledoval svojho krstného – ako pevne drží Harryho – ktorý bol momentálne mysľou niekde úplne inde, preto nebol schopný postrehnúť to ako sa naňho Severus pozeral – ako ho držal, ako ho nežne hladil po chrbte zaťatej pästi, ako sa tvárou obtieral o jeho vlasy na šiji... Každé toto nepatrné malé gesto dávalo najavo všetky tie city, ktoré k svojmu bývalému študentovi prechovával.

Draco to videl... videl to už v tej spomienke, kde trinásťročný Harry ležal na ošetrovni v bezvedomí a Severus ho ošetroval... videl to vtedy, keď si ho Severus vzal tým násilným spôsobom, kedy sa len na malú chvíľu po toľkých rokoch prestal ovládať a nechal jednať svoje skutočné pocity, ktoré sa v ňom hromadili; svoje skutočné celkom úprimné túžby, kedy odhodil tu chladnú, neprístupnú masku a vzal si to, čo tak veľmi chcel. Už chápal, čo videl v jeho očiach vo všetkých tých spomienkach... potlačovaný cit, ktorý si zrejme nikdy nepriznal ani on sám.

A kto bol Draco, aby niečo takéto narúšal? Kto bol, aby Severusovi Harryho vzal? Srdce mu bolestivo udrelo do hrudného koša, zatiaľ čo Severus Harryho vo svojom zovretí pretočil tak, aby nevidel na horiacu budovu, čelom k sebe. Smaragdy skryté za vlhkým závojom nepreliatych sĺz sa stretli s tými temnými ako nekonečná tma.

Draco cítil ako mu kvapka, vnútornej bolesti v podobe slzy, stiekla po líci; zanechávajúc za sebou mokrú cestičku. Nie... Harry bol Severusov, bolo medzi niečo silnejšie než len obyčajná zaľúbenosť, akú cítil on sám k svojmu bývalému spolužiakovi... bolo zvláštne, že to všetko, čo pred pár hodinami videl – všetky tie spomienky z mysľomisi – mu práve v tejto chvíli otvorili oči.

Avšak bola to skutočne nevhodná chvíľa na analyzovanie podobných skutočností. Potriasol hlavou a rukávom si tú prekliatu slzu zotrel. Teraz na podobné myšlienky nebol čas. Pre Merlina, veď sa tu jednalo o Teddyho život! A on tu riešil svoje vlastné emočné rozpoloženie.

Harrymu sa podlomili kolená a Severus ho pevne prichytil. „Neverím, že by ho zabili,“ prehovoril tým sýtym barytónom, ktorý bol zbavený akejkoľvek emócie. Harry si zaboril tvár do jeho ramena a zhlboka dýchal, akoby sa snažil upokojiť.

Severus vzhliadol na Draca, spoza Harryho strapatých vlasov – s otázkou v očiach.

Draco až teraz zistil, že si bolestivo zabára nechty do dlane, ktorú mal pevne zaťatú do päste. „Ja... jediné vysvetlenie, ktoré na túto situáciu mám je, že ma musela zradiť matka... len ona vedela o tomto panstve,“ riekol potichu, jeho hlas bol skrz praskanie zúrivého ohňa sotva počuť.

„Budova už očividne nejakú dobu horí, takže môžeme predpokladať, že útočníci tu boli zhruba pred trinástimi hodinami – vzhľadom na to, že je to magický oheň, ktorý má fatálnejšie následky,“ odvetil Severus, zatiaľ čo sa od neho Harry odtiahol – s tvárou prázdnou a očami, ktoré by dokázali vraždiť.

„Mali by sme ísť... určite sa vrátia,“ šepol Draco neisto, smutne pozerajúc na Harryho, ktorý mu nevenoval ani pohľad. Určite sa hneval a mal na to právo... mal.

„Načo čakáme, Severus?! Načo kurva čakáme? Chcem, aby skapal... urobme to hneď... poďme toho skurvysyna konečne zabiť!“ vybuchol Harry náhle.

Severusova tvár, na ktorej sa odrážala farba plameňov, naraz zbledla a Draco cítil, že i jemu sa zdvíha žalúdok, pretože už vedel, akým spôsobom Temného kráľa mali zabiť. Vykonaním krvavého rituálu, ktorý bol vyvinutý prostredníctvom starej mágie; čiernej ako duša lorda Voldemorta, sídliaca v Harrym.

Draco sa od nich otočil, aby pred nimi – teda hlavne pred Severusom – zakryl vlastnú tvár, ktorú nedokázal udržať kamennú. Práve v ten okamih, zahliadol celú armádu smrťožrútov, ktorí sa práve premiestnili na jeho už nechránené pozemky. Nestihol ani len žmurknúť očami, keď ho zasiahlo neznáme kúzlo a všetko čo videl ďalej bola tma.

OOO

Bolela ho hlava, ostrá bolesť sa mu zarývala priamo do lebky. Mal pocit, že je to jediná časť jeho tela, pretože len tú dokázal vnímať.

„Musel byť pod Imperiusom, môj kráľ. Moja vlastná krv by sa nikdy nepridala k rebelom a už vôbec nie k samotnému Potterovi...“ Ten hlas poznal... no ani za nič si nemohol spomenúť odkiaľ.

„Nič nenaznačuje tomu, že by bol tvoj syn pod touto konkrétnou kliatbou, no máš pravdu, môj verný Lucius... žiaden Malfoy by našu stranu nezradil... možno tvojho syna predsa len ušetrím, koniec koncov, je to najlepší liečiteľ široko-ďaleko, len ťažko by som do svojich služieb hľadal lepšieho... nuž a poznáš ma, Lucius, vieš, že ja chcem len to najlepšie.“ Tento hlas znel samoľúbo, syčivo akoby had hovoril rečou ľudí – Voldemort... naraz už nevnímal iba svoju ubolenú hlavu, ale aj srdce – orgán, ktorý mu začal zbesilo búchať v hrudi.

„Och, môj kráľ, ďakujem vám za vašu veľkorysosť... môj syn vás už nikdy nesklame. O to sa osobne postarám.“ A toto bol nepochybne jeho otec – Draco zacítil znechutenie z toho, ako sa už len podľa hlasu podlizoval a klaňal tomu monštru.

„To by si mal, Lucius – vo vlastnom záujme,“ odvetil syčivý hlas pobavene. „Crucio!“

Draco počul iba hlasitý výkrik, ktorý musel uniknúť z otcovho hrdla. Ten náhle ustal a jediné čo počul ďalej bolo ťažké lapanie po dychu.

„Dovolím ti vybrať trest pre svojho syna, Lucius.“

„Pre Draca bude najväčším trestom hniť v cele spoločne s  tým odporným zradcom... nech len vidí s akým úbožiakom sa ťahal, poučí ho to a sám sa bude domáhať toho, aby vám smel slúžiť.“ Hlas jeho otca znel mierne roztrasene, čo bolo po cruciate celkom bežné.

„Výborne, priateľu, výborne. No, ale teraz nariaď, aby mi priviedli Harryho Pottera... je načase, aby sme sa opäť stretli.“

„Iste, vaše veličenstvo.“

Draco sa pokúsil otvoriť oči, no bol to úkon nad jeho sily. Ani len necítil, že nejaké mal. Vôbec nemal tušenia v akej polohe sa nachádza, alebo kde sa vlastne nachádza; jediné čo dokázal vnímať bol sluch, tep, ktorý mu hučal v ušiach a pocit zdesenia. Zrejme sa mu podarilo pohnúť hlavou, pretože mal pocit, že mu náhle priamo v mozgu vybuchlo tisíce ohňostrojov a opäť sa ponoril do tmy. Netušil za akú dobu začal opäť vnímať, no bol si istý, že v temnote nestrávil dlhú dobu.

„...musel som ti veľmi chýbať, však, Tom? Vynaložil si toľko úsilia, aby si ma našiel; skutočne si prinútil svojho milovaného Luciusa zabiť bývalú manželku, len aby si vyzistil, kde sa asi tak skrývam... celkom zúfalý ťah od zúfalého bastarda ako si ty.“ Tak toto bol bez akýchkoľvek pochýb Harry. Iskierka nádeje ho udrela niekde vnútri. Bol tu Harry a musel byť blízko, počul ho tak jasne a zreteľne. Harryho slová mu nedávali veľký zmysel, vlastne ani nemal silu nad významom tých viet uvažovať.

„Priznávam, že si mi chýbal, háďatko... chýbal mi ten tvoj rezký jazýček,“ riekol Voldemort sladko, čo prinútilo Draca otriasť sa znechutením.

Harry sa zasmial – falošne a studeno ako novembrové ráno. „No predpokladám, že ti najväčšmi chýbala moja krv, nemýlim sa? Pretože nie si nič viac, ako pojebaný závislák, ktorý potrebuje svoju pojebanú dávku ako taká muklovská smažka!“

„CRUCIO!“

Tento krát nepočul výkrik, len slabý ston. Nastalo mučivé ticho, ktoré narúšali len nečujné stony. Ticho náhle prerušil smiech – a prekvapivo to bol Harryho smiech. „Stále je to iba cruciatus – nič viac nedokážeš, úbohý Tom? Si slabý ako šmukel... už ti neostalo veľa síl... tri dni bez mojej krvi, páni a čo to s tebou porobilo, ani len tvoj povestný cruciatus nestojí za veľa... keby to len videla Bellatrix – čo za niktoša je jej toľko milovaný pán.“

Draco bol poriadne mimo, no aj tak dokázal určiť, že Harry skúša Voldemortovu trpezlivosť. Toto skrátka nemôže dopadnúť dobre.

„Toto je pre teba tak typické, Harry. Provokovať ma... zbožňuješ ma provokovať, po toľkých rokoch, ktoré sme tu spolu strávili to už viem. No opäť raz mám nad tebou silu... pretože väzním ľudí, ktorých miluješ... posledných ľudí, ktorí ti ostali.“

„Ak medzi tých ľudí rátaš Snapea, tak si poriadne na omyle. Ten smrťožrút mi je ukradnutý rovnako ako všetci, ktorí sú v tvojich službách.“

„Keď sa jedná o niekoho na kom ti záleží, nedokážeš klamať. No tak, háďa, neklamme si... my dvaja sa poznáme až priveľmi dobre na to, aby sme si dokázali klamať.“

Harry mlčal – dlhé mučivé minúty. Započul povzdych a slabý nádych. „Pusti Teddyho, pusti Severusa, pusti Draca a budem opäť len a len tvoj.“ Z jeho hlasu zmizla akákoľvek irónia či sarkazmus, tentoraz bol vážny a vyrovnaný.

„Prečo mám pocit, Harry, že sme opäť nazačiatku... že sme sa vrátili do oného osudného obdobia pred piatimi rokmi, kedy si ma rovnako žiadal o výmenu svojich už mŕtvych priateľov?“ rozprával Voldemort slizko, s miernym pobaveným nádychom. „Aký má význam tento nehasnúci kolobeh?“

„Je Teddy nažive, Tom? Alebo si mi vzal aj jeho?“ spýtal sa Harry potichu, ignorujúc Voldemortovu básnickú otázku.

„Toho malého mutanta som nechal zhorieť zaživa,“ odvetil Voldemort chladne.

„Pred chvíľou si mi povedal, že je zbytočné, aby sme si navzájom klamali, tak prečo to robíš? Nedal by si zavraždiť dieťa, ktoré je pre teba najväčším triumfom voči mne. Celé tie roky som ťa poslúchal ako taký psík a to len kvôli Teddymu; ani ty nie si taký hlúpy, aby si sa toho esa v rukáve vzdal a zabil ho.“

„Vskutku zaujímavá dedukcia...“

„Nedotýkaj sa ma, ty skurvenec!“ zakričal Harry zlostne.

Voldemort sa mrazivo zasmial. „Naozaj, Harry?“ spýtal sa šeptom, ktorý sa len horko-ťažko dostal do Dracových uší. „Donnie!“ Luskol Voldemort prstami a Draco začul tiché puk.

„Môj najvyšší kráľ, čo pre vás môcť, Donnie urobiť?“ spýtal sa piskľavý hlas, ktorý určite musel patriť nejakému škriatkovi.

„Ty vieš, čo, môj malý odporný výtvor prírody,“ zasyčal Voldemort znechutene.

Dracovi sa konečne podarilo otvoriť oči, no okamžite ich zatvoril. Mal pocit, že mu v hlave niečo prasklo a žalúdok mal tak stisnutý až v ústach pocítil žlč. Keď si jeho oči zvykli na svetlo, pár krát zažmurkal a obzeral sa.

Sedel zviazaný na železnej stoličke v kúte obrovskej miestnosti, ktorú Temný kráľ zvyčajne využíval na mučenie a hranie sa so svojimi obeťami.

Harry kľačal na chladnej dlážke, jeho odev bol špinavý od zaschnutej krvi a ruky mal zviazané za chrbtom ťažkými okovami. Draco nevidel Harrymu do tváre, mohol vidieť iba jeho chrbát, zviazané ruky za ním a trochu z profilu jeho tváre, keď sa naklonil.

Voldemort stál len kúsok pred ním, keď sa zrazu vedľa neho objavil škriatok od hlavy až po päty zabalený v obväzoch akoby bol malá múmia. Spolu s ním sa objavil aj chlapček, len nepatrne vyšší od škriatka. Na hlave mal čierne vrece a malé rúčky mal zviazané pred sebou. Spoza pokrývky, ktorú mal na hlave sa ozýval tlmený plač a mumlanie, ktorému Draco nerozumel.

„Teddy... Teddy... som tu... všetko bude dobré, maličký môj...“ prehovoril Harry zúfalo, hlasom chrapľavým akoby sa mu mal každú chvíľu zlomiť.

Najstrašidelnejšie bolo, že Teddy tam len stál a vôbec nereagoval na Harryho, ani na svoje okolie. Kvôli vrecu mu nemohli vidieť do tváre, čo bolo hrôzostrašné.

„Teddy... to som ja Harry... všetko bude v poriadku,“ snažil sa ho Harry uchlácholiť a jeho hlas naberal čoraz vzlykavejší stupeň.

Voldemort sa chechtal. Vychutnával si to. Chorý sviniar. Draco bol celkom rád, že si to monštrum nevšimlo, že sa prebral, aspoň mohol premýšľať nad možnosťami úteku.

„Čo si mu to urobil?“ spýtal sa Harry, obrátiac hlavu k Voldemortovi. „Daj mu tú vec okamžite dolu!“

„Och, to by som nežiadal, Harry, ver mi,“ odvetil Voldemort, pričom mu na tenkých perách pohrával spokojný úškrn.

Harry sklonil hlavu a zaťal čeľusť akoby sa snažil potlačiť plač. Opäť hlavu vyrovnal a zničene pošepol: „Daj... mu to dole...“

Voldemortov úškrn sa odporne rozšíril až sa mu na bielej koži vytvorili vrásky. Vystrel ruku a luskol dlhými kostnatými prstami. Vrece z Teddyho hlavy zmizlo nevedno kam a odhalilo jeho tváričku.

Z Harryho hrdla sa vydral tichý bolestný vzlyk. Telo sa mu roztriaslo a zničene sa posadil na päty. „Pre-čo?“ spýtal sa roztrasene.

Draco zamrzol v šoku. Jediná vec, po ktorej momentálne túžil bola zobudiť sa z tejto nočnej mory. Zatvoril oči a snažil sa zobudiť. Veril, že keď ich opäť otvorí, bude vo svojej ubytovni vo Viedni, kde študoval a zistí, že nič z toho, čo za posledné mesiace videl, nebola pravda.

 No realita bola iná – nemilosrdná, surová a čierna ako dva okrúhle tunely na Teddyho detskej tváričke. Tunely, ktoré ešte pred časom vypĺňali očné buľvy – ktorých dúhovka mala farbu Harryho smaragdových očí. No tie krásne očká už boli preč, spoločne s viečkami i s dlhými vejárikmi mihalníc. Ostali len bezodné diery na mieste, kde mali byť oči.

Chlapec tam len stál. Pery mal dohryzené do krvi a tíško vzlykal, mumlajúc si nezrozumiteľné slová. To živé dieťa, ktoré Draco spoznal bolo už nenávratne preč – bolo mu ublížené tak akoby dieťaťu skrátka byť ublížené nemalo... akoby nemalo byť ublížené nikomu... Voldemort ho zničil tak, ako ničil všetko čoho sa dotkol.

„Je... je to iba dieťa, ktoré ti nič nespravilo... on... on nemá nič spoločné s touto vojnou... nič...“ vzlykal Harry a Draco mal zlý pocit, že práve toto je tá chvíľa, ktorá by mohla Harryho opäť zlomiť, no už definitívne. Bolo toho priveľa... viac než priveľa, toto jedna ľudská bytosť skrátka už nemohla vydržať... bolo to nemožné... nemožné.

„Bol pri vedomí, keď mu ich Bellatrix vyrvala priamo z lebky,“ rozprával Voldemort zasnene. „Mal si počuť ako jačal, presne ako jeho mater, keď ju umučili k smrti.“

„DRŽ KURVA HUBU! DRŽ UŽ KURVA HUBU!“

Voldemort si spokojne kľakol priamo pred Harryho. „Ty si môj, Harry Potter. Iba môj a Teddy je pre teba poučením toho, aby si sa už nikdy odo mňa nepokúšal ujsť. Vieš, aké obťažné bolo pre mňa vysvetľovať všetkým smrťožrútom, prečo som Harryho Pottera v deň nášho víťazstva skutočne nezabil? Prečo som im všetkým klamal, že naša najväčšia hrozba je mŕtva a to priamo pred ich zrakom? Dostal si ma do nemilej situácie a jej riešenie mi spôsobilo mnoho ťažkostí. Dúfam, že si nabudúce veľmi dobre premyslíš, čo robíš.“

Harry zodvihol hlavu a tvrdo tresol Voldemorta čelom do nosa. Voldemort sa zaknísal a chystal sa zrejme zasmiať, keď sa zrazu Harryho zuby zaťali do bieleho líca na hadej tvári a vytrhol mu z neho kus mäsa, ktorý vypľul i s krvou na podlahu. Voldemort sa šokovane chytil ľavej časti tváre, kde mal odpornú ranu tak hlbokú až mu skrz tú dieru boli vidno ďasná a zuby. Temný kráľ sám o sebe vyzeral strašidelne, no s týmto ohavným poranením, pôsobil ako výplod z nočných môr.

„Zabijem ťa, Voldemort! Zabijem!“ vyhrážal sa Harry, vyhýbajúc sa pohľadu na Teddyho, ktorý tam len stál ako socha a neustále opakoval nezrozumiteľné slová.

Draco to už nedokázal vydržať – vyvracal sa na podlahu pred seba, no keďže nestihol včas zakloniť hlavou, ovracal si i kolená.

Voldemortove hadie zrenice sa pomaly rozširovali šokom. Inokedy hadia kamenná tvár sa menila na rozzúrenú. „Čo si to urobil!“ zasyčal, chytil Harryho vôkol krku a prinútil ho postaviť sa.

„Laceratis,“ odpľul, načo Harryho zasiahlo nejaké kúzlo. Vzápätí ho pustil a Harry sa zrútil na tvrdú dlážku, kde sa stočil do klbka a tvár skrútenú do bolestnej grimasy si zatlačil o zem.

Voldemort ho zamračene sledoval až napokon mávol rukou smerom k Teddymu – chlapec v momente zmĺkol a padol na zem ako bábka, očividne v bezvedomí.

Voldemort sa sklonil k Harrymu a usmial sa, zatiaľ čo ho hladil vo vlasoch. „Ako sa ti páči moje nové kúzlo, Harry? Bolí to však?“

Harry mu samozrejme neodpovedal. Draco netušil, čo za kúzlo to naňho Voldemort použil, no Harry celkom viditeľne trpel príšernou bolesťou. Draco videl, že sa snaží nekričať, no nevydržal to. Jeho bolestný krik sa mu ako ostrý nôž zabáral do hrude.

„Mám prestať, háďa?“ spýtal sa Voldemort s úsmevom.

Harry prestal kričal a prudko sa rozkašľal, prskajúc krv všade naokolo, vrátane na Voldemorta, ktorý si krvavý fľak z čela zotrel prstom a olízal ho. „Mmmm, tvoja krv je dokonalá...“

Draco si musel zahryznúť do pery, aby zadržal vzlyk, no nepodarilo sa mu to. Kvôli tomu na seba upriamil pozornosť. Voldemort naňho vzhliadol, postavil sa od Harryho a prižmúril oči. „Och, liečiteľ Draco, aké milé, že si sa prebral. Teraz na teba nemám čas,“ zasyčal, mávol prútikom, načo sa do miestnosti ihneď premiestnil nejaký smrťožrút.

„Odveď mladého Malfoya do žalára k nášmu zradcovi!“ prikázal mu.

Muž sa poklonil a podišiel k Dracovi; nepríjemne sa uškrnul až odhalil čierne zuby, tresol ho do boľavej hlavy a Draco opäť upadol do bezvedomia s posledným pohľadom na Teddyho telíčko a Harryho prskajúceho krv.

OOO

„No tak zobuď sa! Draco!“                                  

Niečo ho plesklo po líci, načo okamžite otvoril oči a zmätene sa posadil. Severus pri ňom kľačal a znepokojene ho pozoroval. Draco nakrčil nos, keď ucítil odpornú zatuchlinu. Nachádzal sa v pomerne veľkej cele, ktorá bola celkom prázdna až na krčah s vodou pri mrežiach. Nebolo tu žiadne okno, iba temnota, ktorú narúšalo svetlo spoza mreží. Vedľa ich cely stála ďalšia, od ktorej bola tá ich oddelená hrubými mrežami a bola prázdna – našťastie.

Draco si uvedomil, že mu Severus niečo hovorí.

„Pre Merlina, Draco, vnímaj ma!“

„Prepáč,“ zamumlal a striasol sa. Bola tu zima... príšerná zima.

„Si v poriadku?“

Draco sa nad tou otázkou zamyslel... v poriadku teda rozhodne nebol, nie potom, čo videl v mučiacej sále. Pokrútil hlavou a zahryzol si do pery.

„Bol som v mučiacej sále... je tam Harry... aj Teddy...“

„Vedel som, že by toho chlapca nezabil,“ vydýchol si Severus a oprel sa o kamennú stenu.

Draco stisol viečka. „Vytrhli mu oči,“ zašepkal. „Povedal Harrymu, že Bella mu zaživa vyrvala oči priamo z lebky...“

„Tá šialená prekliata ženská,“ zaklial jeho krstný a postavil sa.

„Ten chlapec javil jasné príznaky dekompenzačného šoku. Možno už nikdy nebude psychicky v poriadku.“

„A Harry?“ spýtal sa Severus napäto.

„Ja neviem, Severus... to čo sa stalo s Teddym je možno posledná kvapka.“

Severus sa oprel o mreže a zatvoril oči. „Bude nemožné sa odtiaľto dostať. Predtým než ťa sem doviedol som celu preskúmal, je bezchybná...“

Draco si prečesal vlasy a zaťal zuby. „Celé sa to pokašľalo.“

„Harry skurvený Potter,“ ozval sa tlmený hlas niekde z chodby. „Vieš, že si počas toho vášho útoku na Rokfort zabil celkom dosť mojich priateľov? Keby Temný kráľ nežiadal inak, rozštvrtil by som ťa na kúsky!“ Hlas sa stával zreteľnejší až sa dvierka na susednej cele otvorili a dnu niekto surovo hodil Harryho priamo na chladnú, špinavú zem.

Draco sa okamžite zodvihol a pribehol k mrežiam, ktoré delili ich celu od tej Harryho. „Harry?“ spýtal sa nervózne, pretože Harry ostal ležať na bruchu s tvárou zaborenou oproti zemi.

Zrazu sa s očividnou námahou zaprel lakťami a začal prudko kašľať. Keď kašeľ ustal prerývane sa nadýchol a zaúpel bolesťou. Draco si všimol nešikovne zahojenú reznú ranu na zápästí, odkiaľ sa Temný kráľ isto ´kŕmil´. „Harry, skús prejsť k mrežiam...“ riekol Draco, potreboval sa aspoň skrz mreže presvedčiť, aké zranenia má. No Harry ho ignoroval. Miesto toho sa doplazil k stene a oprel sa o ňu, hľadiac na zem.

Draco sa obzrel po Severusovi, no ten len bez akéhokoľvek výrazu stál na mieste a pozeral na Harryho.

„No tak, Harry...“ pošepol Draco nešťastne – nemôže byť zlomený, proste nemôže.

„Draco,“ prehovoril Harry chrapľavo, bez toho, aby sa naňho vôbec pozrel. „Je mož-né vrátiť zrak?“ Vetu dokončil šeptom.

Draco naňho ostal prekvapene civieť, s povzdychol sa zviezol popri mrežiach k zemi a oprel sa o ne, dívajúc sa na Harryho. „Zrak je možné vrátiť... no nie, ak postihnutá osoba nemá oči.“

Harry zaťal čeľusť a so slzami v očiach prikývol. Potom sa tie bledé pery pousmiali a riekli: „Sľúbil som mu, že keď sa dosta-neme.... z tohto prekliateho panstva, tak mu ukážem celý svet,“ zašepkal, zatiaľ čo mu dolu tvárou stiekla slza.

Dracove srdce praskalo bolesťou. Keď si predstavil, že Teddy celý svoj krátky život poznal iba steny Voldemortovho skurveného panstva a tešil sa, že jedného dňa uvidí, čo sa za nimi skrýva... a teraz – ako sa toto mohlo diať nevinnému dieťaťu, ktoré nikdy nikomu neublížilo? Bože, čo je Voldemort vôbec zač? Zoslali ho snáď z pekla?

„Ak sa odtiaľto dostaneme,“ ozval sa konečne Severus pevným hlasom, „urobím všetko preto, aby som tvojmu krstnému synovi zrak vrátil.“

Harry vzhliadol od zeme priamo na Severusa. Jeho oči sa leskli slzami, no kútiky jeho pier sa zodvihli do malého úsmevu.

Z liečiteľského hľadiska by to bolo nemožné, no Draco veril, že ak by sa to niekomu niekedy podarilo, bol by to práve Severus – bol tým najväčším majstrom v oblasti elixírov. Draco naraz zistil, že Harryho žiaľom nasýtené oči pozerajú priamo do tých jeho.

„Draco, je mi to veľmi ľúto.“

Draco nechápajúc prepaľoval Harryho oči – čo mu je ľúto?

„Tvoja matka...“

A potom mu to došlo, to čo začul v mučiacej sále, ale riadne si to neuvedomoval – jeho vlastný otec zavraždil jeho matku, aby získal informácie o jeho nehnuteľnosti. Jeho mama bola mŕtva... pre Merlina, už ju skutočne nikdy neuvidí? Jeho otec... on...

„Draco, musíš sa upokojiť... dýchaj,“ ozval sa ten hlboký známy hlas niekde pri jeho uchu, ale mal pocit, že je ďaleko, akoby za hrubým múrom... Pred očami videl len obraz svojej mami a spomienky – spomienky na to, ako ho bozkávala pred spánkom, ako ho objímala, keď bol smutný, ako sa usmievala... bola taká nádherná, taká pôvabná...

„Nená-vidím ho,“ dostal zo seba priškrtene a zaboril si hlavu do niečoho drsného. Muselo to byť Severusovo rameno. „Ako – ako to mohol urobiť?“ zamumlal.

„Lucius je až chorobne zaslepený oddanosťou k Temnému kráľovi. Temný kráľ jeho myseľ celkom zmanipuloval...“ rozprával Severus, no Draco ho prestal vnímať. Vzlykal, horúce slzy mu pálili oči i tvár. Netušil koľko bol v tom stave, no nakoniec mu už neostali nijaké slzy, ktoré by pre svoju drahú matku vyronil – odpadol od vyčerpania.

                                    Ďalšia kapitola