Harry Potter fanfiction

Nedopovedal, keď sa v tichu tohto miesta ozvalo hlasité „pop“, načo sa v diaľave zjavil temný obrys postavy.

Draco ihneď vedel, že je to Temný kráľ. Znamenie ho slabo zaštípalo a Harryho pravačka vystrelila k jazva na čele. Vďaka Harryho krvi, ktorú Voldemort len pred pár dňami skonzumoval, v takom množstve, sršal magickou silou, ktorú bolo cítiť v celom okolí.

Jeho krvavé oči hľadeli priamo na nich, akoby ich bol schopný vidieť skrz ich ochranné štíty. Voldemort stál na mieste hľadiac priamo na Harryho. Hadia tvár sa skrivila hrôzostrašným úsmevom, keď sa začal približovať k miestu, kde stáli.

„Musíme sa premiestniť, Sev,“ prehovoril Harry, zatiaľ čo stáli tesne pri sebe.

„Pokúšam sa...“

Severus ich držal za zápästia, no premiestnenie neprichádzalo.

Voldemort bol čoraz bližšie. Naraz zastavil tesne pred neviditeľnou stenou ich ochrannej bubliny. „Cítim ťa, Harry. Viem, že si tu,“ prehovoril. „Môžem ťa vidieť.“

V kostnatých rukách zovrel prútik a namieril ho priamo pred seba. V jeho očiach sa objavila víťazoslávna iskra. Draco jasne cítil, že ich ochrany praskajú. Čochvíľa ich bude mať. Severus sa stále pokúšal ich premiestniť, no len ťažko sa dostával cez blok, ktorý na oblasť musel Temný kráľ uvrhnúť. Draco si ani poriadne nevšimol, kedy mu Harry vytrhol z rúk prútik. Namieril ho smerom k nebu a vzápätí z neho vystrelil modrý lúč, ktorý sa prepojil z ich rúcajúcou sa ochrannou bublinou.

„Dlho ho neudržím, Severus!“ riekol a Draco postrehol ako sa mu po chvíli roztriasla ruka, v ktorej držal prútik. Temný kráľ podľa všetkého mohol vidieť len Harryho. A Draco len s desom sledoval ten hrôzostrašný pohľad dravca, ktorým Harryho prepaľoval. Nechcel vedieť, čo by sa Harrymu stalo, ak by sa opäť dostal do jeho rúk.

Draco Harryho prichytil, keď sa mu začali podlamovať kolená. Severus ich stále držal a mal pevne zatvorené oči. A keď si už myslel, že ich ochrana iste padne, pocítil známe pošteklenie v žalúdku. Voldemort sa stal len rozmazanou machuľou.

A opäť sa premiestňovali v zbesilom tempe. Dracov svet bol tvorený len zo šmúh a farebných obrazcov. Nevoľnosť začínala byť horšia ako po prvý premiestňovací maratón toho dňa, zrejme preto, že teraz trval omnoho dlhšie, Temný kráľ im bol tesne v závese. A Draco cítil ako Severus slabne čoraz viac. Už len to, že ich premiestnil z močarísk, ktoré isto Voldemort zaistil proti premiestňovaniu, bolo dych berúce, ale muselo mu to zobrať neuveriteľne veľa sily. Uvažoval, že by sa mohli premiestniť do jeho zámku  v Belfaste, kde bol momentálne i Teddy, ale túto myšlienku ihneď zavrhol, keď si uvedomil, že Temný kráľ sleduje ich stopu a ak by sa tam premiestnili mohli by Teddyho ohroziť. Boli vskutku v ošemetnej situácii.

Ak pochopil správne ich predošlí rozhovor o Ráde Blesku, tak potom by bola najlepšia možnosť premiestniť sa do ich základne, ktorá bola určite chránená tými najmocnejšími ochrannými kúzlami, keďže sídlo ich Rádu nebolo doteraz objavené a to mal Temný kráľ pod palcom úplne všetko. Podľa Dracovej logiky by nemal byť až taký problém dostať sa tam, keď boli so samotným vodcom oného Rádu. I keď Severus spomínal, že ho odtiaľ vyhodili, no členovia Rádu ho predsa nemohli len tak vyhodiť. Hlavné slovo musel mať líder, čo bol samozrejme Harry, takže by malo byť v jeho moci prinútiť ochrany, aby Severusa pustili a rovnako tak, aby vpustili i Draca. A vtom, akoby mu Harry čítal myšlienky.

„Základňa Rádu, Severus... to je naša jediná možnosť,“ započul jeho hlas akoby z veľkej diaľky, niekde v medzipriestore, v ktorom sa neustále premiestňovali. Nepočul Severusovu odpoveď, ale pocítil zmenu tlaku. Dostal strach, že by sa mohli rozštiepiť, ale ten pocit zrazu ustal a uvedomil si, že jeho svet už netvoria len rozmazané šmuhy a že zem pod ním je pevná a stála. Ďalšie, čo si uvedomil bolo, že ležal na zemi – nuž, bol rozpleštený na zemi.

„Rýchlo, Harry!“ započul Severusa a zodvihol hlavu, ktorá sa mu neuveriteľne točila.

Zahliadol čiernu šmuhu, čo bol zrejme Severus, kľačiaci na zemi a ťažko oddychujúci. Zodvihol zrak vyššie a uvidel Harryho, ktorý stál pred nejakými železnými dverami, na ktoré prikladal dlaň.

„Harry James Potter. Hlavný veliteľ jednotky Rádu Blesku. Žiadam o vstup do základne,“ hovoril chrapľavým hlasom a Draco zahliadol ako sa mu trasú nohy.

Ťažké dvere sa so škripotom pootvorili, keď ho niekto schmatol a postavil na nohy. Zacítil dotyk kúzla, ktoré akoby ho obalilo a skrátka vedel, že vďaka tomu kúzlu ho silné ochrany vpustili dnu. Keď konečne točenie hlavy ustalo, uvedomil si, že ho to drží Severus. Harry stál pred nimi, zatiaľ čo na nich mierila celá desiatka prútikov.

„Ako ste sa sem dostali?!“ spýtal sa drsný hlas muža, ktorý stál v popredí celej tej skupiny, ktorá na nich mierila svoje prútiky.

„Veď to je Harry!“ zvolal ktosi zozadu.

„Nemožné!“ zakričal ďalší hlas.

Draco zahliadol ako sa Harry preukazuje jazvou na čele. Samozrejme, že ho len sotva spoznali. Podľa nich bol Harry Potter už päť rokov po smrti a navyše sa za tých päť rokov zmenil na nepoznanie. Zmužnel, dokonca nemal ani tie tak typické okuliare.

Muž, ktorý ho vypočúval nemo civel na jeho čelo. Jeho ústa boli pootvorené údivom. „Neverím...“

„Draco Malfoy a Severus Snape ma vyslobodili z Voldemortovho panstva. Bol som tam celý ten čas, Alastor.“

„Neverím...“ opakoval Moody ako v tranze.

„Akoby ma inak ochrany vpustili a ešte k tomu i s čarodejníkmi, ktorí nie sú členmi? Iba veliteľ môže do základne dostať niekoho, kto nie je členom.“

„Neverte mu! Mali by sme ich rýchlo zabiť! Kým privedú Vy-Viete-Koho!“ zakričal ktosi zozadu, Draco nemal možnosť oného muža vidieť.

„Harry!“ ozval sa ženský hlas. Stará žena sa predrala pomedzi mužov a prudko Harryho objala.

„Poppy, rád vás vidím,“ odvetil Harry a objatie jej opätoval.

Stará ošetrovateľka si ho s dojatým úsmevom premeriavala. „Okamžite odložte tie prútiky. Stojí tu pred vami váš veliteľ!“ riekla smerom k skupine.

„Nech povie heslo, potom budeme mať všetci istotu,“ ozval sa vysoký blondiak, musel to byť Terry Boot z ich ročníku, takmer vôbec sa nezmenil.

Prútiky stále mierili na nich i Harryho. Madam Pomfreyová, ochranársky držala Harryho za rameno a nesúhlasne krútila hlavou. Draco videl, že sa Harry ledva drží na nohách. Po tom premiestňovaní nebol na tom o nič lepšie a o Severusovi ani nehovoriac.

„Heslo vymyslel náš veliteľ, ak ním naozaj si, potom ho musíš vedieť, hovor!“ ozval sa opäť Moody aj keď vyzeral, že Harrymu verí. Boli azda hlúpi? To im vážne nestačilo vidieť Harryho jazvu?

Harry sa vyrovnal a pokojným hlasom riekol: „Radšej hrob ako slúžiť diablovi. No, ak by ste aspoň trochu premýšľali, drahí priatelia, iste by vám napadlo, že heslo nie je práve to, čo by vás malo presvedčiť o mojej identite. Určite ste si všimli, že som tu so Severusom, ktorý je tak istom členom Rádu a heslo pozná. Mohol mi ho povedať.“

Hoci Draco videl len Harryho chrbát, z jeho hlasu cítil, že sa usmieva. A členovia Rádu naňho len tupo zízali.

„Mali ste mi uveriť už vo chvíli, keď som vám ukázal jazvu.“

„V dnešnom svete si nemôžeme byť ničím istý, Harry,“ riekol Kingsley Shacklebolt a s úsmevom sa vydal k Harrymu, aby mu podal ruku. „Rád ťa opäť vidím. Veril som, že žiješ.“

Harry mu stisol ruku a to bolo posledné, čo Draco videl, keď sa mu svet zmenil na čiernu machuľu, ktorá celkom zaplavila jeho videnie a poslala ho do mdlôb.

Prebrala ho hlasitá hádka, ktorú tlmene počul skrz kamenné steny. Zmätene sa posadil a obzrel sa. Nachádzal sa vo veľmi malej izbe, ktorá bola chudobne zariadená. Neboli tu žiadne okná, iba jediná žiarovka visela zo stropu a osvetľovala miestnosť do žlta. Bol na posteli, ktorá pri každom pohybe hlasito zavŕzgala. Matrac bola poriadne tvrdá. A okrem postele sa tu nachádzala i skriňa a to bolo celé vybavenie tejto izby, ktorá mu skôr pripomínala väzenskú celu. Boli tu i dvere, ktoré určite viedli do kúpeľne, ale ak bola táto izba taká malá, nechce vedieť, aký rozmer má kúpeľňa. Draco vydedukoval, že sa celkom isto nachádzali pod zemou, to by vysvetľovalo i absenciu okien.

„Je to zradca, Harry!“

„O čom to, dopekla, táraš, Alastor! Takže to ty si ho vyhodil!“

„To on mu ťa predal!“

„HLÚPOSŤ! K Voldemortovi som prišiel sám!“

„Pre Merlina, Moody, stíchni už!“ započul tretí hlas, nepochybne to bola jeho bývala profesorka McGonagallová.

„Jediný, kto má so Severusom odjakživa problém si len a len ty, Alastor! Za Severusa by som položil život! Si až tak veľmi zaslepený nenávisťou, že nevidíš všetko, čo pre nás urobil?“

„A ako môžeme veriť tebe? Bol si u tej hadej beštie päť rokov! Čo, ak si z teba spravil pešiaka? Čo, ak si iba jeho vojačik, ktorý sa k nám má infiltrovať!“

„No to už by hádam stačilo, Moody!“ opäť hlas McGonagallovej.

„NIKDY SA NEOPOVÁŽ O MNE POCHYBOVAŤ! VARUJEM ŤA, ALASTOR! NEVIEŠ SI ANI LEN PREDSTAVIŤ ČÍM VŠETKÝM SOM SI PREŠIEL! TAK SA MA, KURVA, NESNAŠ OBVIŇOVAŤ, ŽE BY SOM DOVOLIL VOLDEMORTOVI, ABY SI ZO MŇA SPRAVIL SVOJHO VOJAKA! PAMÄTÁŠ, TO JA SOM AUTOR NÁŠHO HESLA, RADŠEJ BY SOM UMREL AKO MU SLÚŽIL, ROZUMIEŠ MI!“

A nastalo dlhé ticho.

„Som unavený...“ ozval sa zrazu Harry už tichšie. „Doteraz som všetkým vysvetľoval, čo sa stalo... a vážne sa nemám chuť hádať, Alastor. Skrátka Severusa rešpektuj, nenútim ťa, aby si mu veril. Už viac nemám silu obraňovať ho pred tebou. Hovoril ti to Dumbledore, hovoril som ti to ja a hovorím ti to i teraz, Severusovi verím viac ako hocikomu inému. Viac ako tebe...“

Draco stále sedel a bol celkom ponorený v odpočúvaní hádky, ktorá sa musela konať priamo na chodbe alebo v nejakej vedľajšej izbe. O chvíľu započul jemné zaklopanie na dvere a vtom dnu vstúpil Harry. Sakra, vyzeral neuveriteľne vyčerpane. Celkom očividne mu ani na minútku nedali vydýchnuť.

„Och, si hore,“ prehovoril potichu a slabo sa usmial. „Chcel som ťa len skontrolovať. Ak ti to neprekáža, toto bude tvoja izba. Viem, že to nie je bohviečo, ale podmienky sú tu veľmi skromné. Táto základňa slúži najmä ako bunker a tábor pre členov Rádu a ich rodiny. Je to tu plné ľudí, ktorí sa skrývajú, pretože sú na zozname hľadaných. Takže lepšia izba, žiaľ, k dispozícii nie je...“

„Je to v poriadku, Harry,“ zastavil ho. „Zachytil som tú hádku...“

Harry si povzdychol a strčil si ruky do vreciek Severusovho plášťu, ktorý mal ešte stále na sebe. „Hej, Moody, vždy mal so Severusom problém. Naše hádky nie sú žiadnou novinkou. Hádali sme sa už aj predtým, celkom pravidelne.“

„A som mnou problém nemal?“

Harry sa pousmial. „Vravel, že je výhodné mať v tíme syna samotného ministra a liečiteľov tu nepochybne potrebujeme ako soľ. Na všetkých je tu len Poppy a tá nemá ani zďaleka takú kvalifikáciu a vzdelanie ako ty.“

„Rád pomôžem,“ povedal úprimne.

„Tak potom by si mohol ísť so mnou pozrieť Severusa. Krátko na to, čo si skolaboval sa mu značne pohoršilo.“

Draco sa rýchlo postavil na nohy a nazul si topánky, ktoré mal odložené vedľa postele. Nasledoval Harryho na úzku tmavú chodbu – po oboch stranách stál celý rad dvier, ktoré boli očíslované. Číslo tých Dracovych bolo 23. Čím viac sa dostávali do útrob, tým viac si Draco začal uvedomovať, aké rozľahlé toto miesto bolo. Pripomínalo mu staré katakomby s tými všetkými chodbami a kamennými stenami.

„Sme pod zemou, však?“ spýtal sa, kráčajúc vedľa Harryho.

„Správne, hlboko pod zemou. A sme tu,“ riekol a zastavil pred dverami číslo 45.

Izba bola takmer na vlas rovnaká tej jeho. „Nezaklopal si, Potter,“ ozval sa Severus z postele, na ktorej sedel.

„Myslel som, že spíš,“ riekol Harry a vybral si z vrecka elixír. „Toto ti posiela Poppy a Draco ťa prišiel skontrolovať.“

„Nepotrebujem žiadne elixíry a ani tvoju kontrolu, Draco. Som úplne v poriadku.“

Harry si odfrkol a založil si ruky na hrudi, stojac pred posteľou. „Prestaň byť taký tvrdohlavý.“

„Radšej sa pozri na seba, Potter! Ty si ten, ktorý by mal byť riadne prehliadnutý a nie ja!“

„Počul si tú hádku... preto si taký podráždený,“ skonštatoval Harry, prepaľujúc svojho bývalého profesora zeleným pohľadom. Draco sa stále neprestával čudovať nad tým, ako dobre Harry jeho krstného otca pozná. Museli si byť skutočne blízky... pred tým všetkým.

„Tvoje hádky s tým prekliatym starým aurorom, sú mi ukradnuté!“

„Severus...“

„Nemusel si ma brániť! Nemusíš to robiť! Už nikdy!“ vrčal Severus nazúrene.

Harry mu dlho hľadel do očí bez slov. A Severus mu pohľad v tichosti oplácal. Harry sa zrazu prudko otočil a zmizol z izby akoby švihnutím prútika. Draco sa len prikrčil, keď za ním treskli dvere.

„Čo sa, dopekla, medzi vami dvomi deje?“ spýtal sa a podišiel k Severusovej posteli.

„Vôbec nič.“

Švihom prútika nechal vyobraziť jeho životné funkcie a odvetil: „Nie som hlupák, krstný. To, že k sebe prechovávate nejaké hlbšie city som si už všimol, ale to napätie medzi vami... pred piatimi rokmi sa medzi vami niečo stalo, však? A nevrav mi, že nie.“

„Do toho ťa nič, Draco,“ riekol Severus neprístupne.

„Si magicky vyčerpaný, mal by si aspoň deň či dva nekúzliť,“ riekol ignorujúc ich predošlí rozhovor. Podal mu elixír, ktorý však Severus neprijal a neustále sa mračil.

„Mal si niečo s Harrym?“ spýtal sa, keď sa posadil na obyčajnú stoličku, ktorá stála len kúsok od postele.

Čierny pohľad ho nazúrene prepálil. „Zbláznil si sa?“

„No... vyzerá to tak, tie vaše pohľady a Harrymu na tebe až priveľmi záleží. Dedukujem len to, čo vidím.“

„Ten fagan mi je ukradnutý,“ riekol bezcitne, hľadiac na neurčitý bod pred sebou.

„Čo ti to prelietlo cez nos? Vysvetli mi to!“

„Nebudem sa ti zdôverovať!“

„Prečo? Vieš, raz za čas, je skvelé dostať zo seba všetky problémy, všetky trápenia. Ty nie si stroj, krstný, aj ty si potrebuješ vyliať dušu.“

Čierne oči ho zúrivo prebodli. „O čom to tu táraš?! Neskúšaj na mne tie svoje liečiteľské praktiky!“

„Chcem ti len pomôcť. Si moja rodina, záleží mi na tebe, to je všetko,“ rozprával Draco trpezlivo.

Severus sa napäl a dlho mlčal, až potichu prehovoril: „Myslel som si, že je mŕtvy i napriek všetkému, čo som vedel. Bolo mi divné, že by ho Temný pán zabil i keď mal Harry preňho takú hodnotu, ale skrátka nikdy mi nenapadlo, že som ho mal rovno pod nosom. Celé tie roky ho tam mučil a znásilňoval a ja som mu mal pomôcť, mal som to zistiť. Mal som vedieť, že ho nezabil, ale že ho tam drží! Sklamal som ho... prechádzal si peklom, zatiaľ čo ja som si chodil na smrťožrútske večierky o pár poschodí nižšie!“

„Pre Merlina, toto nie je tvoja chyba...“

„Samozrejme, že je! To ja som ho tam nechal ísť! Mal som ho zastaviť!“

„Čože?“

Severus si povzdychol a jeho tvár vyzerala nesmierne unavene. „Bol so mnou, keď mu Temný pán poslal víziu o tom, že drží jeho priateľov. Vedel som, že má víziu, pretože sa skrúcal v bolestiach. Keď to ustalo, klamal mi, že sa nič nestalo, ale tváril sa podozrivo. Išiel som mu po elixír, ale zrazu bol preč. A hneď na to ma Temný pán zavolal na zhromaždenie. Stál som tam v maske smrťožrúta, zatiaľ čo som sledoval ako sa Harry vzdáva svojmu nepriateľovi, aby zachránil svojich priateľov. Sledoval som ako ho neľudsky mučí pred všetkými smrťožrútmi. A nepohol som ani prstom. Celé tie roky...“

„Za toto sa nesmieš obviňovať,“ prehovoril Draco potichu.

„Ja sa neobviňujem! Je to holý fakt!“

Draco si povzdychol. „Na tom predsa už nezáleží. Harry je vonku, vďaka tebe... minulosť už nezmeníme.“

„Bež radšej poriadne skontrolovať jeho. Vieš, aký je tvrdohlavý...“

„Presne ako ty,“ uškrnul sa. „Ešte si pospi, Severus, sú iba štyri ráno,“ zamumlal, keď za sebou zatvára dvere. Chodba bola ľudoprázdna, o takejto hodine sa ani nečudoval. Keď si uvedomil, že netuší, ktoré z tých množstiev dvier sú Harryho, pobral sa späť do svojej izby. Vybral sa do kúpeľne, v ktorej sa takmer nedalo ani hýbať. Bolo tu staré umývadlo so špinavým zrkadlom a sprcha skrytá za zažltnutým závesom. Strčil si tvár pod kohútik a poriadne sa opláchol. Skutočne by ho zaujímalo či mohol mať Severus niečo s Harrym. Stále mal pocit, že za tým Severusovým divným správaním je niečo viac, než len výčitky svedomia, že Harryho nechal vo Voldemortových pazúroch. A samozrejme ho to nútilo žiarliť. Zamiloval sa do Harryho a rozhodne sa mu nepáčilo, že by mohol mať nejakú nedokončenú aféru s jeho krstným otcom. Zastavil sa vo dverách kúpeľne, keď zbadal Harryho sedieť na posteli. Bol už očividne prezlečený a mal vlhké vlasy.

Draco si k nemu bez slov prisadol. „V poho, Potty?“

Harry sa usmial a zahryzol si do pery. Potom naňho vzhliadol tými sýtymi zelenými očami a Draco sa v nich mlčky ponáral. Neuveriteľná zelená, pomyslel si, keď Harryho automaticky pohladil po líci.

„Chcel by som sa ti za všetko poďakovať. Keby nebolo teba, Teddy i ja by sme ešte trčali na tom mieste,“ zašepkal a ich tváre sa nebezpečne priblížili.

Draco už nemohol čakať. Vrhol sa na jeho plné pery a dôkladne ich bozkával až kým sa nepootvorili a nevkĺzol do jeho úst svojim jazykom. Preskúmaval tie už celkom známe ústa, až sa Harryho jazyk obtrel o ten jeho a zamotal sa doň. Chytil Harryho za pás a cítil ako si ho Harry pritiahol za zátylok ešte bližšie. Harry mu nežne nasal peru medzi tie svoje a pomaly sa naňho prevalil až sa Draco ocitol ležiačky pod ním. Cítil Harryho pevné telo, ktoré sa tlačilo na to jeho, zatiaľ čo vášnivo plienil jeho ústa. Draco roztiahol nohy a Harry sa ihneď pohol proti nemu. Hlasito zastonal, keď sa ich erekcie skrz nohavice obtreli znovu a znovu. Harry sa mu zadýchane odtrhol od úst a začal mu nežne bozkávať čeľusť až pomaly prešiel ku krku a rukou zašmátral pod jeho tričko. Draco zatvoril oči blahom, keď ucítil ako ho Harryho teplá ruka hladí na nahej pokožke, zatiaľ čo mu jeho jazyk a pery bozkávali krk. Ich erekcie sa znovu stretli a Draco mal pocit, že ak si ho Harry ihneď nevezme tak za seba neručí. Nikto ho nedokázal rozpáliť tak, ako tento muž. Rukami blúdil pod Harryho tričkom a začal mu ho sťahovať. Harry sa od neho na moment odlepil a zodvihol ruky, aby mu mohol dať tričko dolu. Oči mu zaiskrili hladom, keď mal opäť možnosť vidieť Harryho nádherné telo. Jeho svalnaté paže, pevnú hruď, štíhle brucho – och, Merlin...

Harry mu začal rozopínať košeľu a každé odhalené miesto nahej pokožky dôkladne pobozkal a Dracovi neostávalo nič iné, len sa pod ním zúfalo vrtieť a potichu vzdychať. Telom mu prechádzali vlny horúčavy, keď Harry konečne rozopol všetky gombíky na jeho košeli a rukou zašmátral za opasok jeho nohavíc.

„Harry...“ unikol mu z úst slastný povzdych, keď sa mu Harryho prsty omotali vôkol tvrdej erekcie, zatiaľ čo ho druhou rukou nežne chytil za čeľusť a hlboko ho pobozkal.

Draco zastonal na protest, keď sa Harryho pery odtrhli od tých jeho a ruka mu prestala dráždiť vzrušenie. Zmätene otvoril oči a hľadel do tých zelených. Harryho tvár bola sklonená k tej jeho tak blízko, že cítil jeho dych na svojich perách. Zelená ho podrobne skúmala s neznámou emóciou vpísanou v jej hĺbkach. Draco nevedel tú emóciu v nich identifikovať, pretože jediné načo sa dokázal sústrediť bola tá krásna zelená, ktorá mu pripomínala smaragdy a upokojovala ho. Na škole si nikdy Potterove oči nevšímal, možno aj kvôli tým jeho okuliarom. Mal pocit, že by sa do nich mohol pozerať celú večnosť. Bol v tom vážne až po uši... čo by si pomyslel jeho otec, keby zistil, že sa zamiloval práve do Harryho Pottera? Zrejme by ho vlastnoručne zabil. Čím dlhšie hľadel do tých studníc, tým zreteľnejšie mohol niekde v ich hĺbkach vnímať bolesť, bolesť skrytú za dôkladnou maskou. Nepredstaviteľné utrpenie, akým si tento človek prešiel. I napriek tomu, že jeho telo horelo vášňou, ním prešli zimomriavky.

Harry sa mu zrazu tvárou zaboril do krku a Draco zacítil ako sa mu celé telo napälo.

„Harry?“ spýtal sa mierne znepokojene. Vedel, že niečo nie je v poriadku.

„Zúri...“ zamumlal tlmene. „Nevie nás nájsť, po hodinách hľadania stratil našu stopu a je až nepríčetný od zlosti. Urobí niečo zlé, aby ma vyprovokoval k činu.“

„Cítiš jeho pocity?“ spýtal sa Draco, pričom sa mierne natočil k Harryho vlasom, ktoré mu šteklili pravú časť tváre.

„To naše prepojenie, vďaka nemu cítim jeho hnev či radosť. Jazva mi vždy vzbĺkne bolesťou.“

„Takže ťa nebolí, len keď je blízko,“ skonštatoval Draco a pobozkal ho do vlasov. Vzrušenie ho náhle prešlo. Už skôr zistil, že ak človek miluje druhého, tak dokáže cítiť jeho bolesť akoby bola jeho vlastná. Ďalší z dôkazov, že ho skutočne ľúbil.

Harry sa prevalil vedľa neho a ostal ležať na jeho nahom ramene. Draco sa k nemu otočil tvárou, aby mohol sledovať tie prekrásne oči, v ktorých už vedel zahliadnuť to, čo ostatní nie.

Harry mu vzhliadol do očí a spýtal sa: „Draco, je Teddy skutočne v bezpečí?“

„Je v mojom zámku v Belfaste. O tejto nehnuteľnosti nevie ani môj otec. Je to dedičstvo zo strany Blackov... a je veľmi dobre chránené. Ty si zrejme jediný, kto by ho mohol vypátrať, keďže si hlava Blackovskej línie.“

Harry prikývol so zvraštením obočím. Svalnatou rukou ho objal vôkol pása a spokojne si povzdychol. „Mám ťa rád, Draco,“ zašepkal, zatvárajúc oči.

Draco naňho hľadel až kým sa jeho dych nespomalil a nezaspal. „Ja ťa milujem, Harry,“ pošepol takmer nečujne, pričom mu srdce obalila zatiaľ nepoznaná bolesť. Harry ho mal rád... iba rád...

A ako tak hľadel na jeho spiacu tvár uvažoval. Možno ho Harry má viac než rád, no bojí sa to povedať nahlas. Veď celý jeho život vôkol neho ľudia, ktorých miloval zomierali. Možno sa bál niekoho milovať, keď musel rok čo rok sledovať, ako každý z nich zomiera... Bude ťažké získať si jeho srdce. Och, znel úboho aj sebe. Toľký sentiment v tomto chladnom svete.

Seba i Harryho prikryl tenkou dekou a pritúlil sa k nemu. Hlavou mu vírilo nekonečné množstvo myšlienok: čo bude teraz? Otec už isto vie o jeho zrade... no bolo mu to jedno. Dôležité bolo, aby sa ľudia dozvedeli, že ich záchranca žije. Teraz rozhodne nebolo dôležité, aby premýšľal nad neopätovanou láskou z Harryho strany. Boli tu dôležitejšie veci, ako záchrana ich sveta, zabitie Voldemorta... nebol čas nad riešením takejto nepodstatnej veci, akou bola tá bolesť v jeho hrudi pri pomyslení, že Harry očividne jeho city neopätuje... Mal by byť rád, že ho z toho pekla konečne dostal a že ho má práve teraz po svojom boku... ostatné bolo nepodstatné. Zatvoril oči, pevne držiac muža, ktorého miloval.

OOO.

Prebudil ho hluk z chodby. Počul z nej mnoho hlasov. Prudko sa posadil a rukou zašmátral vedľa seba, no cítil iba prázdno a chlad. Otvoril zlepené oči a obzrel sa, no miesto po jeho boku bolo prázdne. Rýchlo sa osprchoval a vošiel na preplnenú úzku chodbu, po ktorej sa preháňali deti a dospelí sa presúvali z izby do izby. Nikto si ho poriadne nevšímal. Okom zachytil vysokú tmavú postavu. Severus naňho mával. Predral sa až k nemu.

„Musíme ísť na poradu. Koná sa v kuchyni, nasleduj ma,“ riekol mu ostro a viedol ho skrz chodbu až do vyľudnenej časti, kde stáli jediné mohutné dvere. Severus zaklopal a na to sa samé otvorili. Dracovi sa naskytol pohľad na ozaj veľkú miestnosť. Bola rovnako zanedbaná ako celé toto miesto. Vzadu miestnosti stála široká kuchynská linka a v strede izby stál dlhý tmavý stôl, za ktorým bolo usadených mnoho ľudí a všetci na nich hľadeli. Severus ho viedol k voľnej stoličke na konci stolu. Draco sa posadil a vnímal ako si Severus sadol vedľa neho. Vzhliadol na tváre, ktoré ich sledovali. Potom mu zrak padol až na samí vrchol stolu, za ktorým sedel Harry s celou hromadou papierov pred sebou. Hneď pri ňom sedel nadutý Moody a niečo mu vysvetľoval, no Draco ho nemal šancu počuť.

„Utíšte sa, prosím,“ prehovoril zrazu Harry, keď vzhliadol od papierov.

V miestnosti nastalo úplne ticho a všetky tváre pre zmenu pozerali na Harryho. Vyžarovala z neho neobyčajná moc a rešpekt, ktorý človeka jednoducho nútil venovať mu plnú pozornosť a počúvnuť ho na slovo.

„Eric, počul som, že máš kontakty v médiách,“ spýtavo pozrel na hnedovlasého tridsiatnika, ktorý sedel na pravej stane stolu.

„Áno, veliteľ, môj kontakt bojuje za našu vec a je ochotný vydať vo svojom denníku pre rebelov, čokoľvek mu prikážem,“ odvetil oslovený s úctou.

„Predpokladám, že oný denník je publikovaný najmä pre širokú verejnosť?“

„Áno, veliteľ. Krátko po vašom včerajšom návrate som sa s mojim kontaktom skontaktoval. Dnes o desiatej dopoludnia noviny oznámia váš návrat.“

„Výborne,“ odvetil Harry a jeho zelený pohľad sa obrátil k starému mužovi v špinavej košeli, ktorý sedel dve miesta od Draca. „Pán Ollivander, ako ide výroba môjho nového prútika?“

„Pracoval som na ňom celú noc, veliteľ, použil som všetky dostupné prostriedky, ktoré som mal k dispozícií. Dokončenie jeho výroby bude zhruba dnes pred večerou,“ riekol muž, venujúc Harrymu vrelý úsmev.

„Ďakujem,“ Harry mu úsmev opätoval a odtrhol od neho pohľad, prísne si premeriavajúc svojich kolegov. „Dnes ráno sa mi podarilo dostať do Voldemortovej hlavy. Iste vám nemusím opisovať, ako zúri, kvôli môjmu úteku a zrade jeho verného smrťožrúta a liečiteľa,“ krátko zavadil pohľadom k Dracovi a Severusovi. „Keďže sa mu nedarí vypátrať nás, chce nás vyprovokovať a zasiahnuť najcitlivejšie miesto, čo je momentálne Rokfort, ktorý je plný nevinných detí. Nakázal svojim prívržencom hromadné popravy polovičných.“

V miestnosti nastal znepokojený šum, ktorý ustal, keď Harry znovu prehovoril: „Dnes večer zaútočíme na Rokfort. A to bude prvé miesto, ktoré oslobodíme z vlády takzvaného Temného kráľa,“ jeho meno vypľul ako tú najodpornejšiu vec. Jeho hlas bol pevný a Draco si bol istý, že nie je sám, keď cítil, že s Harrym niečo také nepredstaviteľné dokážu. Jeho pohľad na Harryho sa v tejto chvíli obrátil o stoosemdesiat stupňov. Náhle ho nevidel ako toho šialenca, akým bol ešte na Voldemortovom panstve, ani ako svojho rivala zo školy, ani toho láskavého muža, ktorého miloval. Jediné čo videl bol silný vodca, ktorý im dával istotu, že všetko toto utrpenie sa konečne skočí. Už rozumel, prečo to bol práve Harry, ktorého stará vláda vybrala ako vodcu tejto tajnej organizácie, rozhodne to nebolo iba preto, že to bol chlapec, ktorý prežil. Nebol to len symbol svetla, bol to skutočný bojovník a silný mág a Draco vedel, že tento muž ich zachráni. Vzhliadol do svojho lona a privrel oči... ale kto zachráni jeho až toto všetko skončí?

„Útok na Rokfort je celkom dobrovoľný. Nebudem nikoho z vás nútiť zúčastniť sa. Viem, že mnohí máte rodiny, ktoré sú tu a potrebujú vás. Preto chcem, aby sa každý z vás prítomných, ktorý sa zúčastniť chce, podpísal na pergamen.“

A na to stolom začal kolovať kalamár s brkom a pergamenom. Ako pergamen chodil medzi ľuďmi, Draco premýšľal. Bol liečiteľom, nevedel bojovať. No chcel pomôcť... a jeho schopnosti v takom boji budú rozhodne potrebné. Sledoval ako pergamen zastal pred Severusom, ktorý sa úhľadným pavúčím písmom podpísal pod rad mien a pergamen doputoval až k nemu. Cítil na sebe pohľady a neváhal. Podpísal sa.

Nakoniec kus papieru pricestoval až k Harrymu. „Ďakujem vám, stratégiu boja preberieme po raňajkách. „Radšej hrob ako slúžiť diablovi,“ dodal na záver a Draco predpokladal, že je to nejaký zvyk pre ukončenie ich stretnutí. Každý z prísediacich zrazu zodvihol otvorenú dlaň pred seba, načo sa doteraz takmer neviditeľné znamenia Blesku rozžiarili slabo zelenou farbou. A hneď na to každý ako jeden, prehovorili: „Radšej hrob ako slúžiť diablovi!“

Bolo neuveriteľné ako sa toľkí ľudia poddali veleniu Harryho Pottera. Harry mal svoju malú armádu, ktorá ho počúvala na slovo. Svojim spôsobom mu to pripomenulo Temného pána a jeho smrťožrútov, no Harryho velenie bolo presne protikladné. Lord Voldemort bol temnota a Harry Potter svetlo. Ich svet sa už dávno rozdelil na tieto dve strany a doteraz mala strana temna presilu, keďže svetlo prišlo o svojho vodcu, no to sa zmenilo. Svetlo malo svojho vodcu späť a spolu s ním i šancu na porazenia temna.

Miniaplikace