Harry Potter fanfiction

Skrz prenášadlá sa premiestnili do Rokvillu. Harry ich rozdelil do troch skupín. Každá z troch skupín mala svojho vodcu. Draco nepatril do ani jednej z nich, rovnako ako Harry a Severus. Podľa toho, čo sa Draco dozvedel, Harry a Severus nikdy do skupín nepatrili. Boli magickí spolubojovníci, čo značilo, že ich mágie boli na seba zvyknuté a dobre sa poznali, preto počas bojov, bojovali spoločne. No tento krát sa k ním pridal Draco, keďže bol nezaraditeľný, vzhľadom na to, že nebol bojovníkom, ale liečiteľom. Jeho úlohou bolo, okamžite pomôcť komukoľvek, kto to bude potrebovať. Keďže boli rozdelení do skupín, pričom každá skupina bojovala na inom mieste, Draco nemal šancu vedieť, kto bude potrebovať jeho pomoc. No dozvedel sa, že keďže každý z Rádu Blesku má Harryho znamenie, tak Harry nejakým spôsobom dokázal cítiť, ak je niekto z jeho ľudí zranení, preto mu neostávalo nič iné, len čakať na Harryho rozkazy a podľa toho sa riadiť.

Vzhľadom na to, že všade boli nejaké magické alarmy, ktoré Voldemortových ľudí upozornili na nepriateľské vniknutie, hneď čo sa premiestnili do Rokvillu na nich začali útočiť vojenské jednotky. No boli na to pripravení, výhodou bolo, že Harry vedel o Voldemortovi všetko, chápal spôsob jeho myslenia. Ďalšou výhodou bolo, že mali Severusa. Severus bol dlhé roky riaditeľom Rokfortu, vďaka čomu o škole vedel každý detail. A čo bolo najlepšie, vedel, ako sa do nej dostať bez toho, aby to niekto vypátral. Takže zatiaľ čo skupiny zabávali bojové jednotky, ktoré sa do Rokvillu na podnet alarmu premiestnili; Harry, Draco a Severus sa chystali preniknúť do Rokfortu.

Severus im oznámil, že najnenápadnejšie miesto, ktorým by sa mohli na pozemky hradu dostať, je tajný tunel pod jazerom. O tejto ceste do Rokfortu nemal tušenia ani Temný kráľ, preto bola nestrážená. Harry na nich vrhol kúzlo, ktoré im – len čo sa ponorili pod hladinu –  vytvorilo vôkol hláv priesvitnú kyslíkovú bublinu. Pod vodou bola zlá viditeľnosť, no Draco plával vedľa Harryho, nasledujúc Severusa, ktorý ich viedol k tunelu. Trvalo im zhruba desať minúť, kým sa do oného tunelu dostali. Tunel bol úzky a voda v ňom bola ešte špinavšia. Draco plával tesne za Harrym až začali plávať smerom nahor, kde tunel končil. Najprv mu zmizol z dohľadu Severus a potom i Harry. Zbadal pred sebou ruku a pevne sa jej chytil. Cítil ako je vyzdvihnutý hore až sa ocitol na tvrdej drevenej podlahe, ktorá pod ním hlasito zavŕzgala. Kyslíková bublina okamžite zmizla a Draco sa roztriasol zimou.

Harry naňho pohotovo použil sušiace a zahrievajúce kúzlo. Vydýchol si. Postavil sa na nohy a začal sa obzerať. Za celý čas čo chodil do Rokfortu v tomto mieste nebol. „Kde to sme?“ spýtal sa šeptom.

Severus naňho vzhliadol a odvetil mu: „Sme v sklade pod kuchyňou.“

Draco si obzeral zaprášené predmety rôzneho druhu a otriasol sa znechutením. Odporne to tu páchlo.

„Môj neviditeľný plášť, Severus,“ ozval sa Harry a na to Severus vytiahol z vrecka svojho habitu zmenšený plášť, ktorý následne zväčšil. Podal ho Harrymu a z toho istého vrecka vytiahol malú fľaštičku. Draco okamžite spoznal Všechodžús.

„Na koho sa chystáš zmeniť?“ spýtal sa.

„Na nikoho konkrétneho. Do Všechodžúsu som primiešal DNA z viacerých ľudí. Zmení ma na nenápadného študenta.“ A na to do seba elixír hrkol.

Harry k nemu zatiaľ podišiel. „My sa skryjeme pod neviditeľný plášť,“ oznámil mu, natlačil sa k nemu a prehodil cez nich ten jemný materiál.

Severus sa pred ich očami začal zmenšovať. Jeho nos sa vyrovnal, pleť mu stmavla, vlasy sa zmenili na hnedé a krátke. Zrazu pred nimi stál tuctový chlapec, ktorý mohol byť zaradený tak do šiesteho ročníka. Vážne divné pri pomyslení, že to bol Severus. Kúzlom si zmenil odev na Temnú rovnošatu, ktorú po novom študenti Rokfortu nosili. Miesto znaku fakulty mala na ľavej strane zelené Temné znamenie.

Draco kráčal spolu s Harrym pod neviditeľným plášťom, tesne za zmeneným Severusom. Zrazu sa dostali do preplnenej chodby – bola plná študentov, ktorí kráčali rovnakým smerom. Nevedno odkiaľ sa ozýval Dracovi neznámy hlas:

„Všetci študenti sa dostavia na metlobalové ihrisko! Všetci študenti sa dostavia na metlobalové ihrisko!“

Severus sa zaradil medzi žiakov. Harry ho potiahol na okraj chodby – aby do nich nik nevrazil – a nasledovali ich.

Bolo to vážne čudné. Všetci tí žiaci, kráčali mlčky. Na žiadnej z ich tvári nebol úsmev, ich tváre boli kamenné a bledé. Bolo to svojim spôsobom hrôzostrašné. Kamennou chodbou sa ozýval len oný hlas a klepot podrážok.

„Všetci študenti sa dostavia na metlobalové ihrisko!“

O niekoľko minút sa dostali do haly a Draco mal veľmi čo robiť, aby nevyvrátil to, čo jeho žalúdok obsahoval. Nad dverami od Veľkej siene viseli obesené postavy bývalých žiakov. Merlin, boli to len deti! Ich telá tam viseli v dotrhaných zakrvavených habitoch. Bolo to odporné. Harry ho jemne chytil za ruku a upokojujúco ho pohladil po dlani. Dracovi z toho dotyku zabrnela pokožka a srdce sa mu mierne rozbúšilo. Harryho dotyk ho celkom upokojil, akoby naňho použil nejaké kúzlo.

Vyšli von. Pomaly sa stmievalo. Vonku bolo chladno a v diaľave sa znášali dementori, ktorí obklopovali hrad z každej strany. Žiaci aj naďalej kráčali v absolútnom tichu. Pred očami sa mu začalo rysovať metlobalové ihrisko. Jeho srdce zaplakalo. Ihrisko sa už ani zďaleka nepodobalo na miesto, kde za svojich školských čias hrával metlobal. Tribúny neboli odeté vo farbách jednotlivých fakúlt – miesto toho boli čierne ako duša toho odporného Temného kráľa.

Čím viac sa k ihrisku približovali tým lepšie mohol vidieť, že v jeho strede stáli smrťožrúti v profesorských habitoch. Na tribúnach sedeli žiaci, ako si Draco mohol všimnúť, sedeli tam len čistokrvní, zvyšok študentov stálo oproti smrťožrútom na ihrisku v bezchybnom rade. Žiaci, do ktorých sa zamiešal Severus sa rozchádzali buď na tribúny alebo sa zaraďovali do radov pred smrťožrútov. Keď prišli na ihrisko, Severus sa priradil medzi študentov polovičnej krvi do posledného radu. Harry ho potiahol smerom k nemu.

Draco mal až teraz možnosť prezrieť si tváre polovičných, ktorí zrejme tušili, čo sa ide diať, pretože ich výrazy boli dočista vydesené. Tí menší hlasito plakali, na čo boli ihneď potrestaní cruciatusom ,tí starší boli rozumnejší a plač z celej sily potláčali.

Smrťožrútka – Alecto Carrowová, namierila prútikom na svoje hrdlo a vzhliadla na tribúny. „Dnes ste boli zavolaní na toto zhromaždenie za určitým účelom,“ prehovorila – jej hlas sa rozľahol celým okolím. „Temný kráľ sa rozhodol, že náš svet musí byť vyčistený aj od polovičných! Nie je tu pre vás miesto, ste hanbou čarodejníckeho sveta! A preto sa rozhodol prvú vlnu očistenia vykonať na Rokforte. Nesnažte sa utiecť, drahúšikovia,“ pozrela na asi štyri dlhé rady študentov, ktorí stáli na ihrisku, „pretože nemáte kam,“ zasmiala sa, načo sa začali smiať aj zvyšní ´profesori´.

„Prvá rada, presuňte sa ku stene!“ prehovoril hrubý hlas Amycusa Carrowa, pričom ukazoval na dlhú, vysokú stenu pod jednou z obručí.

Prvá rada študentov sa s plačom začala presúvať ku stene.

„Chcem mamičku...“

„Prosím... nerobte to!“

Ozývali sa deti. Dracovi sa chcelo vracať, srdce mal niekde v krku. Toto nemohla byť pravda, pre Merlina!

„Smrťožrútov – profesorov – je zhruba desať. Ďalší smrťožrúti obklopujú ihrisko, môže ich byť tak dvadsať,“ zašepkal Harry, sotva počuteľne pri jeho uchu.

Plačúce a roztrasené deti sa zostavili pri stene. Jeden sa pokúsil ujsť, okamžite naňho jeden zo smrťožrútov uvalil kliatbu, ktorá ho skolila k zemi, kde chrčal v obrovských bolestiach.

„Toho z vás, ktorý sa pokúsi ujsť, ako váš malý kamarát, čaká pomalá a bolestivá smrť. Buďte poslušní a zomriete rýchlo,“ ozvala sa Alecto so šialeným úsmevom.

Draco mal chuť vybehnúť z pod plášťa a okamžite tomu zranenému chlapcovi pomôcť, no narušil by ich plán. Pohľadom vyhľadal Severusa, ktorý stál v poslednej skupine, ktorú mali popraviť. Pozeral ich smerom aj keď ich predsa nemohol vidieť. Mierne kývol hlavou, načo Harry prehovoril:

„Ostaň pod plášťom,“ šepol a zrazu sa, celkom nečakane, vyrútil spod plášťu. Draco pod ním stál ako zamrznutý. Toto v ich strategickom pláne nebolo, či?

Draco nestíhal sledovať sled situácií. Naraz sa vôkol všetkých študentov stojacich na ihrisku, objavila zelenkastá bublina.

Severus rovnako vyletel z radu, v ktorom stál.

„To je Harry Potter!“ kričal ktosi.

„POTTER!“

„Snape, ty zradca!“

Nastal neuveriteľný chaos. Na tribúnach všetci jačali ako zmyslov zbavení. Detská, ktoré zahalila oná bublina, len neveriacky stáli, bez pohybu, nemohli sa z bublín, ktoré ich zrejme chránili, dostať.

Srmťožrúti, ktorí strážili ihrisko, začali páliť kliatby na všetky strany a utekali smerom k Harrymu, ktorý zatiaľ spacifikoval všetkých smrťožrútskych profesorov. Jednou jedinou kliatbou ich poslal k zemi, kde sa skrúcali bolesťami, neschopní robiť nič iné, okrem stonania. Severus už vo svojej normálnej podobe stál Harrymu chrbtom a bojoval s prichádzajúcimi smrťožrútmi, zatiaľ čo Harry bojoval s tými, čo prichádzali z jeho strany.

Draco na nič nečakal. Stále ukrytý v plášti sa rozbehol k chlapcovi, ktorý sa predtým snažil ujsť a ktorého trafila tá odporná kliatba. Stále zomieral na zemi v bolestiach. Kľakol si k nemu do piesku. Vystrčil časť tela z plášťu a začal ho uzdravovať. Celým ihriskom sa ozývali výkriky študentov z tribún, bolestné hlasy smrťožrútskych profesorov, ktorých zasiahlo to podivné Harryho kúzlo a zvuk zbesilej bitky, ktorú zvádzal Harry a Severus so smrťožrútmi, ktorí strážili ihrisko. Všetko sa to stalo tak rýchlo...

Chlapec, ktorého Draco liečil upadol do bezvedomia. Ale bolo to v poriadku. Aspoň toľko netrpel. Pomaly mu liečil všetky vnútorné zranenia, ktoré mu kliatba spôsobila. Prežije, rozhodne prežije...

Obzrel sa ponad plece. Zachytil divo bojujúceho Severus a Harryho – ich súboj bol ako tanec, ako chladnokrvné divadlo. Smrťožrútov zabíjali surovo, bez zľutovania, tými najhoršími kliatbami z čiernej mágie. Boli dokonale zladení. Ich kúzla sa vo vzduchu spájali a zdvojnásobovali svoju silu. Nikdy nič také nevidel. Akoby ich mágia bola jednou a tou istou.

Draco sa obzrel smerom k hradu, odkiaľ prichádzali zvyšní členovia Rádu Blesku. Celkom očividne bol ich boj v Rokville víťazný. Inak by sa sem nedostali. Tajné vstupy do hradu už nemal, kto strážiť, preto pre nich nebol problém prísť sem. Videl že niektorí z členov mierili prútikmi do vzduchu, čarujúc nové obranné bariéry vôkol hradu. Ich ochrany, ochrany svetla, ktoré zabránia temnu sa do hradu dostať. Bolo to víťazstvo! Zvíťazili!

Chlapec pod jeho rukami už pokojne dýchal. Ukončil liečenie, zhodil zo seba plášť a obzrel sa na Harryho a Severusa, ktorí spoločným kúzlom, práve zabili posledného zo smrťožrútov.

Harry pristúpil k Alecto, ktorá sa stále skrúcala v bolestiach na zemi. Schmatol ju za vlasy a surovo ju vyzdvihol na kolená. Priložil si prútik k hrdlu a pohľadom prešiel po študentoch.

„Dnešným dňom je Voldemortova krutovláda na Rokforte ukončená!“

Študenti, ktorých doteraz chránili ochranné bubliny, ktoré už pomaly mizli – neveriacky hľadeli na Harryho, každá jedna tvár, naňho pozerala ako na zjavenie. Niektorí si pomaly začali uvedomovať, čože sa to stalo. Ich tváre sa začali vyjasňovať.

Harry namieril prútik do vzduchu. „Expecto patronum!“ zakričal, načo z jeho prútika vyletel veľký jeleň, ktorý sa začal meniť na obrovskú trblietavú vlnu, ktorá zahnala všetkých dementorov, doteraz vznášajúcich sa vôkol hradu. Obloha sa ihneď vyjasnila, nebolo na nej ani mráčika. Tráva naberala zelenú farbu. Stromy boli opäť plné listov. Vrátil tomuto miestu život. Keď patronus zmizol, priamo nad nimi, vysoko na oblohe, sa objavilo obrovské Znamenie Blesku. Rozžiarilo oblohu, aj keď sa už pomaly stmievalo, akoby bol jasný deň.

Študenti jasali, bláznili sa a to aj tí čistokrvní, ktorí boli na tribúne. Draco počul plač, smiech, život! Boli to tie najkrajšie zvuky, aké kedy počul.

„Eš-te si nevy-hral... Temný kráľ ťa zničí,“ chrapčala Alecto potichu.

„Skap,“ zavrčal Harry znechutene, načo Alecto vytreštila v hrôze oči a ochabla. Bola mŕtva.

„HARRY POTTER! HARRY POTTER! SLÁVA!“ ozývali sa pokriky.

McGonagallová už stála pri Harrym a so slzami v očiach ho objímala. Členovia Rádu sa zoskupovali vôkol Harryho, akoby sa ho každý chcel dotknúť.

Draco mal na pamäti, že ak by sa im podarilo vyhrať, vedenia Rokfortu sa ujíma McGonagallová. Harry sa zrazu s bolestnou grimasou chytil čela, Severus ho okamžite prichytil. Draco sa predral spomedzi študentov, ktorí boli už porozhadzovaní vôkol celého ihriska, a vydal sa k nim. Bolo ťažké sa k Harrymu dostať. Pretože sa k nemu chceli dostať všetci. Čím bol bližšie pri členoch Rádu, ktorí začali vydávať pokyny žiakom, tým lepšie mohol počuť Severusa s Harrym, ktorého  členovia zatarasili telami, aby sa naňho žiaci nebodaj nevrhli, ďakujúc mu.

„Musím Harryho premiestniť... pokračujte podľa plánu,“ vrčal Severus na Moodyho.

Draco k nim konečne dobehol a chytil Harryho za druhú pažu. Severus mu venoval krátky pohľad a na to Draco ucítil, že sa premiestňujú. Nové ochrany mu to zrejme dovolili.

Ocitli sa v tmavej izbe, v ktorej sa hneď zapálil oheň a rozsvietili sa svetlá. Draco tu miestnosť poznal. Bola to Severusova komnata, keď bol ešte učiteľom Elixírov.

Harrymu sa prudko podlomili kolená, takže sa Dracovi vyšmykol z rúk. Severus ho stále držal a klesol na zem s ním.

„No tak, Harry... vydrž...“

Harry mu kŕčovito zvieral predlaktie a tvár si tlačil o jeho kľúčnu kosť. Z hrdla mu unikali bolestné stony.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Draco zmätene. To ho tá jazva až tak bolela? Dracovi bolo jasné, že sa Voldemort musí pekelne hnevať, ak už počul o útoku, no aj tak...

Severus Draca ignoroval; miesto odpovede, takmer nežne zodvihol Harrymu tvár a pozeral mu do očí. „Legilimens,“ zašepkal, načo Harry slabo vykríkol.

Draco netušil čo si má počať, ako má pomôcť. Len tam stál a sledoval ich. Severus už bol takmer tak nezdravo bledý ako Harry. Akoby s niečím bojovali... A potom si zrazu Harry chraptivo vydýchol, vysilene klesol na Severusovu hruď. Severus prudko zatvoril oči a lapal po dychu.

„Ďaku-jem,“ zamumlal Harry unavene.

„Ten parchant,“ sykol Severus pomedzi zaťaté zuby. „Ukáž mi tú jazvu.“

Harry sa od neho roztrasene odtiahol, no vzápätí naňho opäť klesol. „Uf..“

„Draco, pomôž mi,“ vyzval ho Severus, bez toho, aby sa naňho pozrel.

Draco sa k nim hneď nahol a opatrne Harryho schmatol za rameno. Zodvihli ho na nohy a uložili na gauč, ktorý stál len kúsok od nich. Harry unavene klipkal očami, do ktorých mu kvapkala krv z jazvy. A tú si Draco všimol až teraz.

Severus bol k nemu nahnutý a zamračene jazvu skúmal. „Ošetri mu ju, ja sa idem porozhliadnuť či tu ostali moje elixíry,“ riekol a ráznym krokom zmizol za dverami.

Draco si spod opasku vytiahol svoj liečiteľský kufrík a rozložil si ho na konferenčný stolček. Namočil gázu do elixíru a podišiel k Harrymu, ktorý naňho hľadel spod privretých viečok, zatiaľ čo mu krvácajúcu a zanietenú jazvu ošetroval.

„Čo to bolo, Harry?“ spýtal sa zachrípnuto.

Harry sa pousmial, neprestávajúc ho pozorovať. „Voldemort sa ma pokúšal zničiť cez naše mentálne prepojenie,“ odvetil chraptivo. „Severus mi pomohol ho z mojej hlavy vyhnať.“

Draco ostro nasal vzduch do pľúc a hryzol si do pery. „Och, Merlin.“

„To značí o jeho zúfalstve, Draco,“ riekol Harry veselo. „Mám ho v hrsti... ľudia sa po tomto začnú búriť, rozpútajú revolúciu... a potom, čo spravíme ten rituál a zabijeme kus Voldemortovej duše, ktorý vo mne je, bude naša zem konečne slobodná.“

Draco sa nad tou predstavou pousmial. Ich zem bude slobodná, už sa to nezdalo také nereálne, nie potom, čo videl Harryho v akcii. 

„Dnes ste zachránili stovky životov... bolo také neuveriteľné sledovať vás,“ krútil hlavou, jemne mu čistiac jazvu.

Harry sa pousmial. „My sme zachránili, Draco.“

Draco pokrútil hlavou. „Ja som nič neurobil, Harry... bol si to hlavne ty, kto ich všetkých zachránil.“

V Harryho unavených zelených očiach sa objavila iskra. „Videl som, ako si vyliečil toho umierajúceho chlapca.“

Draco odložil gázu a mávol rukou. „To sa nedá porovnávať.“

„Mohol som ich zachrániť stovky, no ty si zachránil práve toho jedného, ktorého by som ja zachrániť nedokázal,“ riekol s nežným úsmevom na perách.

Draco mu hľadel do tých iskriacich očí a srdce mu išlo vyskočiť z hrude. Naklonil sa k jeho tvári, zastal až kým neucítil jeho dych oproti tej svojej. Obtrel sa o jeho mäkké pery až ho nežne pobozkal, ponorený vo všetkých tých pocitoch, ktoré ho napĺňali.

„Ľúbim ťa,“ počul sám seba zašepkať do jeho úst. Rýchlo sa od neho odtiahol a hľadel do prekvapených zelených očí.

Harry vyzeral byť poriadne zaskočený a zmätený. Otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no hneď ich zatvoril.

A vtom sa vrátil Severus so škatuľou plnou flakónov. „Moje zásoby ostali nedotknuté,“ informoval ich, zatiaľ čo si Draco začal baliť liečiteľský kufrík, s lícami červenými od prerieknutia. Harry naňho ešte stále pozeral s podivným smútkom v očiach, potom vzhliadol na Severusa až nakoniec zamračene pozoroval strop.

„Tu máš elixír proti bolesti a potom vypi aj tento na spánok bez snov,“ inštruoval Severus Harryho, ktorý vyzeral, že ani nevníma čo mu Severus hovorí. Vypil oba elixíry a rýchlo zatvoril oči.

Severus klesol do sedačky, ktorá stála pri gauči a mračil sa. Nakoniec sa načiahol po nejaký flakón a hrkol do seba jeho obsah. „Dáš si?“ spýtal sa ho.

Draco postával pri stole a keď vo flakóne spoznal elixír na bezsenný spánok, pokrútil hlavou. „Nie, chcem byť hore, ak by ma ktokoľvek potreboval.“

Severus prikývol a pohodlne sa oprel. O malú chvíľu sa jeho dych spomalil a tvár uvoľnila. Draco sa obzrel na spiaceho Harryho a opäť sa musel začervenať. Dopekla, ako sa mohol tak prerieknuť? A ten Harryho smutný pohľad, čo akože mal znamenať? A navyše ho stále trápil vzťah medzi Harrym a Severusom. Potreboval vedieť na čom je...

A vtom oheň v krbe zozelenel. „Haló! Severus, ste tam?“ ozval sa hlas McGonagallovej.

Draco si pohotovo kľakol k plameňom a pozeral na jej tvár. „Dobrý večer, obávam sa, že-“

„Och, pán Malfoy, potrebujeme vás tu, prosím príďte na Ošetrovňu. Hádam si ešte pamätáte, kde je,“ poznamenala s drobným úsmevom a zmizla.

Draco si všimol na krbe hop-šup prášok. Vstúpil doňho, načo ho zelené plamene pohltili a elegantne z neho vyšiel. Ošetrovňa bola plná. Aj keď žiaci neboli zranení počas boja, mali zranenia z mučenia, ktoré sa tu denno-denne odohrávalo. Draco netušil, kde začať.

No na to ho bledá McGonagallová chytila za rameno a viedla k jednej zo zatiahnutých postelí.

„Ďakujem vám, že ste prišli. Väčšina študentov ma len ľahké zranenia, ktoré zvládnu ošetriť aj amatéri, no máme tu jeden prípad, ktorý nik bez potrebnej kvalifikácie nezvládne...“ rozprávala mu, keď pristúpili k posteli, kde ležalo tak dvanásťročné dievča. Malo vážne popáleniny po celom tele a viečka opuchnuté tak, že cez ne nemohlo vidieť.

„Okamžite sme jej dali elixír na spánok, aby chúďa toľko netrpela,“ hlas jeho bývalej profesorky sa zadrhával, v očiach sa jej leskli slzy. „Je nehorázne, čo tu tým deťom robili...“

Draco už ju nepočúval, pretože hneď, čo videl zranené dievča, zapol sa jeho liečiteľský mód. V hlave kalkuloval a premýšľal, aké kroky a postupy zaujme, aby čo najrýchlejšie a najefektívnejšie dievčatku pomohol.

„Dobre, zvládnem to,“ riekol vážne a pustil sa do práce.

Zrazu už nepočul hluk z okolia. Ani nemyslel na nič, okrem jeho malej pacientky. Na popáleniny aplikoval hromadné kúzlo, ktoré mohli zvládnuť len vzdelaní liečitelia. Jeho aplikácia si žiadala Dracovo úplne sústredenie. Prvým krokom daného kúzla bolo, že popáleniny celkom znecitliveli. Ďalším krokom bola dezinfekcia, hojenie a následné vytváranie nového kožného tkaniva.

Po dvoch hodinách bola jeho pacientka plne stabilizovaná a takmer vyliečená.

„Teda pán Malfoy, skutočne ste ma prekvapili,“ riekla McGonagallová, keď pozerala na úplne iné dievča, než tu ležalo pred pár hodinami.

„Vývarom z lopušníkov jej potierajte tvár, aby nemala jazvy,“ odvetil s malým úsmevom. Bol spokojný, keď pozeral na svoju pacientku, ktorá už vyzerala ako normálne zdravé dieťa.

„Ďakujem, pán Malfoy.“

„Minerva, došli nám zásoby Kostirastov!“ kričala jedna z ošetrovateliek.

„Severus iste nejaké vo svojich zásobách má,“ riekol Draco, keď si strkal prútik za opasok. „Môžem ich priniesť,“ ponúkol.

„To by ste boli veľmi láskavý,“ riekla McGonagallová vďačne.

Draco sa vrátil späť do Severusových komnát. Pohľad mu padol na hodiny, ktoré práve odbili polnoc. Severus a Harry ešte spali, a tak sa vydal do miestnosti, z ktorej Severus ešte predtým priniesol škatuľu s elixírmi. Za onými dverami boli úzke schody, ktoré viedli hlboko do podzemia. Každým jeho krokom sa zapálila fakľa na stene. Prišiel až do priestrannej okrúhlej miestnosti, plnej vysokých poličiek s elixírmi, prísadami a rôznymi pomôckami na prípravu elixírov. Tak toto muselo byť kráľovstvo jeho krstného otca. Pousmial sa a začal hľadať Kostirast. Poličky boli plné tých najrôznejších elixírov, no ani jeden z nich nebol ten, čo potreboval. A rozhodne nemal odvahu si elixír privolať, pretože by to mohlo mať, v miestnosti plnej elixírov, deštruktívne následky. Frustrovane podišiel k veľkej skrini, ktorá bola zamknutá. Kúzlom ju otvoril a kýchol si, keď sa z nej vyrútil prach. Chvíľu žmúril až kým sa prach nerozvíril po miestnosti a nezmizol. A zrazu hľadel na okrúhlu kamennú misku s priezračnou tekutinou, ktorá sa vírila a skrúcala. Mysľomisa...

Draco si nervózne zahryzol do pery. Teraz mal šancu dozvedieť sa, čo sa stalo medzi Harrym a Severusom. Bolo mu síce proti srsti nahliadať do súkromných spomienok svojho krstného, no nemohol odolať príležitosti, ktorá sa mu naskytla. Pokiaľ rátal správne, Severus užil elixír na bezsenný spánok zhruba pred tromi hodinami, čo značilo, že by mal tvrdo spať ešte aspoň ďalšie tri. Nebol by bývalým Slizolinčanom, aby túto šancu nevyužil. Prútikom pomaly rozvíril hladinu.

„Quaerere Harry Potter,“ vyriekol formulu na hľadanie spomienok na konkrétnu osobu.

Zatvoril oči a ponoril sa do tej už striebristej zmesi.

Zozačiatku videl spomienky na Harryho ako prváka. Videl ich hodiny elixírov a iné udalosti, kedy sa malý Harry a Severus stretli. Jednu spomienku si zastavil a chvíľu ju sledoval. Bola to ich hodina Obrany v treťom ročníku, kedy Snape zastupoval Lupina. Merlin, boli takí mladí. Harry sedel vo vedľajšej lavici s Grangerovou a on sám sedel s Pansy. S Harrym sa na seba neustále mračili a posielali si výhražne lístočky, pretože sa blížil ich metlobalový zápas.

Draco pristúpil k svojej mladšej verzii, zatiaľ čo Snape niečo písal na tabuľu. Nahol sa, aby mohol nazrieť do papieriku, ktorý mu Harry poslal.

´To ja ti nakopem tú tvoju fretkovskú prdel, Malfoy!´

Jeho mladšia verzia sa uškrnula a venovala Harrymu zlovestný pohľad. Harry mu pohľad rovnako búrlivo oplatil. Draco si na to dobre pamätal. Bavilo ho to, toto dobiedzanie sa s Potterom ho skutočne bavilo. A najviac si užíval ich spoločné metlobalové zápasy. Potter bol konkurencia a výzva, akú skrátka on sám potreboval. Zápasy s ním si vážne užíval, len keby ich samozrejme vždy neprehral.

Presúval sa ďalšími spomienkami až nakoniec jednu zamračene stopol. Bol to stále tretí ročník. Harry ležal na ošetrovni v bezvedomí, bol biely ako stena a tvár mal samí škrabanec.

„Ten nezodpovedný idiot!“ rozčuľoval sa Snape, zatiaľ čo mu s madam Pomfreyovou kúzlom podávali elixíry.

„Severus, potichu, ten úbohý chlapec nemôže za to, že spadol! Tí dementori tam nemali čo robiť!“ upozorňovala ho Pomfreyová.

„A on nemal letieť tak vysoko! Čo si myslel? Hrdina sa musel zase ukazovať!“ durdil sa.

„Si voči tomu chlapcovi zaujatý a všetci to vedia. Nikto s ním nemá problém, iba ty!“

Severus po nej hodil zúrivý pohľad. „Samozrejme, lebo je to váš zlatý chlapec! Dovolíte mu všetko, no vôbec si neuvedomujete následky! Veď sa mohol zabiť! Už mohol byť mŕtvy!“

Pomfreyová naňho prekvapene vzhliadla a Draco zodvihol obočie. Počul práve v jeho hlase náznak strachu? Vôbec svojho krstného nespoznával. A čím viac spomienok si prezeral, tým tomu začínal chápať. Na hodinách elixírov bol Severus na Harryho odporný. No zároveň akoby nejaký kúsok hlboko v ňom k svojmu študentovi prechovával ochranársky pud. On ho vlastne celé tie roky chránil. Vždy tam bol, aby ho chránil. Čo to malo znamenať?

No nemal viac času si prezerať spomienky tohto typu. Potreboval sa dostať k tým, ktoré sa odohrali predtým, než sa Harry vzdal Voldemortovi.

A naraz sa ocitol v Severusovej komnate. Jeho krstný stál celkom bledý pred zrkadlom a škľabil sa na svoj odraz v ňom. Jeho tvár bola zafúľaná. Poumýval si ju a vybral sa do obývacej izby. Posadil sa a vyzliekol si habit. Vyhrnul si rukáv na bielej košeli, ktorá bola nasiaknutá krvou. Na pravom predlaktí mal ranu od nejakého pŕhliaceho zaklínadla. Zaťal zuby a prútikom si začal ranu zaceľovať. A vtom niekto zaklopal.

Severus chvíľu pozeral na dvere, no nakoniec mávol prútikom a otvorili sa. Stál v nich Harry. Tentoraz mohol mať tak šestnásť. Bol bledší než Severus. Na tvári mal zopár škrabancov. Bol neuveriteľne strapatý. A oči mal podivne prázdne.

„Smiem?“ spýtal sa zachrípnuto.

Severus len prikývol. „Posaď sa, Potter.“

Harry sa posadil na druhú stanu gauču, na ktorom sedel aj Severus. Vyzerali akoby sa vrátili z nejakého boja.

Harry mlčky hľadel pred seba a hrýzol si do pery. Draco už v tomto období študoval vo Viedni, takže nemal možnosť vidieť Pottera bojovníka. No už v tomto veku bol fyzicky vyspelejší, než by chlapci jeho veku mali byť. Bolo vidieť, že ho trénovali, že ho zapájali do bojov.

„Zabil som ich, Snape,“ šepol do ticha.

„Ja viem,“ odvetil Severus chladne.

„Ešte nikdy predtým som nikoho nezabil.“

„Ja viem,“ zopakoval Severus bez toho, aby sa naňho pozrel.

„Viem, že to boli smrťožrúti, no ja... vzal som im život... kto som, aby som niečo také urobil?“ Harry sa konečne pozrel na Severusa so smútkom v očiach. „Čo ste to zo mňa spravili?“

Severus si privolal fľašu whisky a napil sa z nej. „To čo Dumbledore chcel, aby sa z teba stalo,“ riekol bezcitne. „Zbraň,“ dodal a opäť si odpil poriadny dúšok.

Harrymu sa v tých jasne zelených očiach zaleskli slzy. „Aj pre teba som len zbraň?“

Snape mu po prvýkrát venoval pohľad – tvrdý a chladný. „A čo iné by si mal byť, Potter? Nie som to koniec koncov ja, kto z teba tú zbraň spravil?“

Harry sa trpko pousmial, načiahol sa k Snapeovi a vytrhol mu fľašu z rúk. Potom sa napil a privrel oči.

„Čo to robíš?“ zavrčal Severus.

„Som dosť starý, aby som mohol vraždiť, potom som dosť starý, aby som mohol piť,“ odvetil a opäť sa napil.

Severus mu vytrhol fľašu a odložil ju na stôl. „Čo chceš, Potter? Čo chceš odo mňa počuť?“

Harry mu pozeral do očí a potichu odvetil: „Že pre teba nie som len zbraň, Snape. Ja... väčšinu času ťa fakt nenávidím... no naše tréningy a boje a to podivné prepojenie našich mágii... ja... ja ťa...“ Harry očividne nedokázal pokračovať.

Severus sa mračil tak, až mal medzi obočím hlbokú vrásku. „Mlč... mlč už...“ opakoval, zatiaľ čo sa k nemu približoval.

Ich tváre boli blízko a ich oči neustále zvádzali nejaký neverbálny súboj. A potom sa to stalo; Severus Harryho prudko schmatol zozadu za vlasy a pritlačil si jeho tvár k tej svojej. Surovo ho pobozkal a Harry mu ten bozk oplácal. Severus mu počas toho krutého bozkávania rozšklbol košeľu a zvalil ho pod seba.

Harryho okuliare dopadli na zem vedľa gauču, no ani jeden si to nevšímal. Severus si stiahol nohavice nad kolená a rýchlo stiahol aj tie Harryho.

Draco mal chuť sa odvrátiť, toto rozhodne sledovať nechcel, pretože už mu bolo jasné, čo sa stane, no akosi sa k tomu nevedel prinútiť, akoby skamenel šokom. Bolo to také nečakané, chladné a brutálne.

Severus do Harryho prudko, bez akejkoľvek prípravy, vnikol. Harrymu okamžite z očí vyhŕkli slzy, ktoré mu stiekli po strane tváre, no bozky mu stále zúfalo oplácal. Severusove ruky boli hádam všade po Harryho tele. Na jeho boku, hrudi, stehne. Hrýzol mu do krku a nechty mu zatínal do pokožky, zatiaľ čo doňho brutálne prirážal. Harry slabo stonal, sem-tam bolesťou, ale i slasťou. Severusove vnikanie začalo naberať na rýchlosti až zrazu ustal a oprel sa Harrymu o čelo, ťažko oddychujúc. Obaja lapali po dychu, celkom spotení a prepletení telami.

„Och, bože...“ zamumlal Severus a tvár si zaboril Harrymu do krku. „Ublížil som ti... Zranil som ťa?“ spýtal sa, očividne neschopný sa mu pozrieť do očí.

Harry mu roztrasenou rukou odhrnul spotené vlasy a prinútil ho zodvihnúť tvár tak, aby naňho videl.

„Som v pohode... myslím,“ riekol potichu, upokojujúco ho hladiac po tvári.

Severus pevne stisol viečka a oprel sa do toho dotyku. „Neviem, čo povedať...“

„Si... si môj prvý,“ dostal zo seba Harry, neisto hľadiac do Severusovej tváre.

Severus prudko otvoril oči a zdesene naňho hľadel. „Nie..“ šepol. „Nie.. nie...“ Schmatol mu ruku, ktorou ho Harry doteraz hladil a odsunul ju na bok. „Nehovor mi, že... och, bože...“ krútil hlavou. „Znásilnil som ťa.“

Harry krútil hlavou. „Nie... ja nebránil som sa, či áno? Ak by som chcel, hneď by som ťa zneškodnil... sám vieš, aký som mocný.“

Severus naňho zúfalo pozeral. „Tak prečo, Harry? Prečo si ma nechal? Tvoje prvé milovanie bolo so starým, odporným mužom, ktorý ťa takmer znásilnil! Nenáviď ma, prosím, nenáviď...“

Harry sa uškrnul. „Nenávidím ťa,“ šepol tak nežne, že jeho slovám bolo len ťažko uveriť.

Severus sa opäť oprel čelom o to Harryho. „Toto sa nemôže opakovať... nikdy.“

Harry mu hľadel z blízka do očí. „Prečo?“

Severus ho jemne chytil za čeľusť a pobozkal ho, no už nie tak surovo a hladovo. Bozk prerušil, zatvoril oči a nadýchol sa, jemne sa obtierajúc tvárou o tú jeho. „Existuje toľko dôvodov, že je celkom zbytočné ich vymenúvať.“

„Ja... ja viem,“ odvetil Harry smutne a naposledy ho pohladil.

A práve vtedy spomienke sčernela. 

Ďalšia kapitola

Miniaplikace