Harry Potter fanfiction

Po večery si vyšiel na balkónik, vychutnať pohárik kvalitnej whisky. Bol labužníkom, vedel si vychutnať to, čo iní do seba hádzali, aby sa opili – aké plytvanie. Šedými očami sledoval neďaleký čierny les, nad ktorým svietil mesiac sfarbený do červenkastých odtieňov. Myslel na to úbohé dieťa, ktoré tu Temný kráľ drží kvôli Potterovi. Ako sa poňho dostane? Potter vravel, že o ňom nik nevie. Nik okrem škriatkov. Prudko položil pohárik na okrúhli stolček.

„Ohava!“ zvolal a čakal.

Zohavený škriatok sa okamžite objavil a vypleštenými zakrvavenými očami naňho hľadel.

„Čo si želať od Ohavy, pán liečiteľ?“

Draco si kľakol na pravé koleno a pozrel mu do očí. „Ako škriatok máš iste prehľad o všetkom, čo sa tu deje, však?“

Škriatok sa začal triasť. „Áno, Ohava vedieť veľa.“

„Vieš, kde Temný kráľ skrýva dieťa, môže mať päť rokov a volá sa Teddy?“ spýtal sa ho napäto.

Ohava sa začal obzerať a z očí mu začali tiecť slzy veľkosti hrachu. „Ohava nesmieť prezradiť, Ohava musieť potrestať... Ohava niečo započuť, pane. Ohava nevidieť dieťa... Ohava len počuť od druhých škriatkov...“

„Výborne,“ usmial sa a chytil ho za útle pliecko. „Vieš, kde to dieťa drží?“

Ohava si začal naťahovať dlhé dotrhané uši. „Ohava nemôcť prezradiť...“

„No tak, upokoj sa. Temný kráľ predsa nevie, že vieš o tom dieťati, smieš mi to povedať,“ naliehal.

Škriatok sa trochu upokojil, no neprestával plakať a rukou sa štípať do kože. „Ohava len započuť, že dieťa skrývať v západnej časti panstva... v malej veži,“ pišťal.

Draco sa usmial a zachytil mu ruky, aby si prestal ubližovať. „Ohava, počúvaj, nemáš si prečo ubližovať. Neurobil si nič zlé. Temný kráľ ti nezakázal o tom dieťati rozprávať, pretože ani nevie, že o ňom vieš, dobre?“

Ohava prikývol, až mu uši padli do tváre. „Lord liečiteľ, byť veľmi dobrý na Ohava...“

„Ani nevieš, ako si mi pomohol.“

♠♣♠

Draco zaspával vo svojej posteli a premýšľal. Malá veža v západnej časti panstva. Veží je tu len striedmo, takže nájsť by ju nemal byť veľký problém. Horšie bude dostať sa do západnej časti nepozorovane a prejsť cez ochrany, ktoré budú nepochybne na veži aktivované. Súrne potreboval Severusa. Jeho krstný otec sa určite ako Pánov obľúbenec, na panstve vyzná lepšie a čo je dôležitejšie, jeho magické schopnosti sú veľmi rozsiahle. Ak sa niekto má dostať do veže zapečatenej kúzlami Temného kráľa, tak je to Severus.

Ďalšie ráno presne o desiatej prišiel za Potterom, ktorý bol opäť dobitý a dokaličený. No ani zďaleka na tom nebol tak zle ako včera. Keď mu doliečil poslednú ranku, Potter sa s úsmevom posadil.

„Zahráš si šach?“

Draco neodpovedal a miesto toho sa začal hrabať vo svojej taške.

„Malfoy, fakt musím škemrať, aby si si som mnou zahral poondiate šachy?“

„Vydrž,“ zamumlal a konečne našiel, čo hľadal. Hodil Potterovi, ktorý naňho vrhal podozrivé pohľady, obyčajnú škatuľku.

„Je to bomba?“ spýtal sa prižmúrenými očami.

Draco sa zachechtal. „Sú to jahody, Potter.“

Potter zodvihol obočie. „Otrávené?“

Povzdychol si. „Načo by som ťa chcel otráviť, keď ťa potrebujem.“

Potter sa zazubil a konečne škatuľu otvoril. Tak to bol teda pohľad. Zelené oči sa rozžiarili a spolu s nimi sa rozžiarilo i celé toto prekliate miesto.

„Sľúbil som ti predsa tie jahodové vitamíny, no napadlo mi, že skutočné jahody budú lepšie, nie?“ spokojne sa usmieval, keď si do úst vkladal prvú.

Potter privrel oči a spokojne hmkol. „Si hotový poklad, Malfoy.“

„Ja viem, Potty. No nezvykaj si.“

Potter po ňom hodil veselým úškrnom a ďalej sa venoval jahodám.

Draco ho chvíľu fascinovane sledoval, ako si každé jedno sústo vychutnáva. Bol to celkom príjemný pocit urobiť niekomu radosť. Aj keď to bol práve Potter, no Merlin vie, že ten chlap si nejaké zasrané jahody zaslúžil. Potter si škatuľku starostlivo uložil do nočného stolíka.

„Na horšie časy,“ poznamenal a vrhol po ňom prosebný pohľad. „A tie šachy?“

Draco zistil, že tomu debilovi fakt nedokáže odmietnuť. „Dobre teda...“

Potter sa usmial od ucha k uchu a rýchlosťou blesku si sadol za stôl.

„Si ako šteňa,“ krútil hlavou a pridal sa k nemu.

„Šteňa?“ zodvihol obočím a začal ukladať figúrky.

„Raduješ sa tak,“ vysvetlil a počas hry sa tváril nanajvýš otrávene a znudene. No bola to iba maska, pretože v skutočnosti sa bavil, no nechcel si to priznať.

Potter si jeho otrávenia nevšímal alebo sa iba robil. Sršal nadšením a neustále naňho vrhal žiarivé úsmevy. Potter bol zasratý schizofrenik. Ešte včera tu pred ním sedel kúzelník, z ktorého išiel strach a rešpekt. A teraz? Šibnutý mladík, ktorý sa radoval z takej prostej veci, ako je hranie šachu.

„Vieš, kde ho skrýva?“ spýtal sa úplne nečakane bez toho, aby zmenil výraz tváre.

Draco vzhliadol z herného poľa do jeho tváre. Potter sa venovala hre akoby sa ani nič nespýtal.

„Áno,“ zašepkal.

„Musíš sa spojiť s Netopierom a informovať ho,“ pokračoval.

Dracovi sa skrútili kútiky úst. „Netopier?“

Ten šialeno-šťastný výraz mu konečne z tváre zmizol a tvrdo naňho pozrel. „Počas vojny sme nepoužívali naše pravé mená.“

„Jemu fakt nevadilo, že si ho volal Netopier?“

Potter sa usmial a v očiach mu zaiskrilo. „Vadilo, no mal smolu.“

„Ako teda volal teba?“ spýtal sa a uškŕňal sa.

„Mňa volali Blesk. Každý sme mali nejakú prezývku.“

„Nevrav mi, že ti to Netopier nevrátil, poznám ho až priveľmi dobre. Pokiaľ si mu dal takú prezývku, tak ti určite vymyslel niečo rovnako milé aj on.“

„On jediný ma volal Fagan 1, stačí?“

Draco si priložil ruku k ústam, aby skryl smiech, no nakoniec vybuchol. Predstava Severusa a Pottera, ako sa tajne dohadujú a navzájom sa volajú takými prezývkami, bola skrátka svetová.

„Ha... ha,“ prevracal očami, ale usmieval sa i on.

Nakoniec sa zarozprávali o zážitkoch a o udalostiach, ktoré sa odohrali po Dracovom odchode z Rokfortu. Draco bol prekvapený ako sa zabavil. Jeho spoločnosť si skutočne užíval. Draco vždy predpokladal, že ak by nebolo toho nešťastného zoznámenia a rozdelenia fakúlt, boli by z nich dobrí priatelia. Aj keď bol Potter šibnutý trkvas, no predovšetkým bol verný až za hrob. Draco vo svojom živote nikdy nezažil priateľstvo či skutočnú náklonnosť. A to dokonca ani od vlastných rodičov. Decká sa s ním bavili iba preto, lebo mal peniaze. No vždy chcel zažiť viac.

♠♣♠

O druhej ráno ho zobudil Ohava. Škriatok bol vystrašený a žiadal ho, aby sa dostavil do tajnej komnaty na príkaz Temného kráľa. Draco neváhal, rýchlo na seba hodil habit a s kufríkom utekal do Potterovej komnaty.

Temný kráľ postával pri okne a hľadel na posteľ. „Má bolesti,“ riekol len bez akýchkoľvek emócií.

Draco sa prirútil k posteli, na ktorej sa Potter zmietal v kŕčoch. Rukami si zvieral brucho a jeho bledá tvár bola skrivená bolesťou.

„Môj... žalú-dok,“ zachrapčal a na to sa mu z nosa pustili pramienky karmínovej krvi.

Draco si odložil kufrík a začal jednať. Opatrne mu odstránil ruky z danej oblasti a vyhrnul mu tričko. Prstami začal prechádzať po povrchu jeho rozpálenej pokožky.

„Povedz, kde presne to bolí?“ vychrlil zo seba.

„Tam...“ riekol a Draco mohol priam cítiť, ako v sebe dusí výkriky bolesti. Jeho oku i v prítmí neuniklo, že krvou má pošpinený i kútik úst. Vnútorné krvácanie, nepochybne. Švihol prútikom a jeho obavy sa iba potvrdili.

„Čo je s ním?“ ozval sa mrazivý hlas, niekde za ním.

Draco venoval letmý pohľad Temnému kráľovi. „Silné vnútorné krvácanie do žalúdku.“

Potter musel trpieť nepredstaviteľnou bolesťou. V pästiach zvieral plachtu a hryzol si pery, len aby nekričal.

„Čo je dôvodom krvácania?“ spýtal sa ten hadí šialenec.

Draco medzitým Potterovi nalial do krku elixír na zastavenie krvácania. „Predpokladám, že krvácanie mohlo vzniknúť častým používaním kliatby Cruciatus. Ak je táto kliatba pravidelne používaná na určitý bod tela, časom to má fatálne následky,“ vysvetľoval a v duchu toho parchanta preklínal.

Potter sa rozkašľal a krv vyprskla všade vôkol neho. „Vydrž,“ šepol a priložil prútik na oblasť zranenia.

„Musí prežiť, ak zomrie, odskáčeš si to ty!“ povedal Temný kráľ výhražne a hlasito treskol dverami.

Dracovi odľahlo, že ten skurvenec odišiel. Potreboval sa sústrediť a s ním za zadkom to bolo takmer nemožné. Prútik stále držal na onom mieste a čakal kým liečiace kúzlo zapracuje. Potter mal prižmúrené oči a z dohryzených pier mu unikali tiché stony.

„Hlavne nezaspávaj, dobre?“ prehovoril k nemu, no tie zelené oči sa aj napriek tomu zatvárali. Videl, že bojuje, no jeho telo si robilo čo chcelo. S rukou, ktorou nedržal prútik, ho jemne pleskol po líci.

„Potter, dopekla, nezaspávaj! Je tu riziko, že sa už nepreberieš!“

„Nedo-kážem,“ zamumlal a oči mu zakryli viečka.

Draco stále držal prútik, z ktorého vychádzali žiarivé lúče a vpíjali sa mu do kože.

„No tak, Potter, mysli na toho chlapca... on ťa potrebuje!“

Viečka odokryli tú zeleň, ktorá bola zahalená bolestným tieňom. Bojoval...

Kúzlo zdarne skončilo. Vnútorné zranenie bolo vyliečené. No jeho pacient aj tak stratil veľa krvi. Z tašky si privolal krv doplňujúci elixír a opatrne ho priložil k tým vyblednutým perám.

Potter pomaly hltal, no išlo mu to ťažko. Draco ho chytil za šiju a opatrne mu zodvihol hlavu, aby tekutina ľahšie stiekla dolu jeho hrdlom. Fľaštičku nakoniec vyprázdnil a Draco ho pustil. Dlaňou zľahka prešiel po jeho čele, ktoré priam horelo. Organizmus sa bránil, čím bola nadmerná telesná teplota, zapríčinená. Ihneď pripravil do misy studenú vodu a vlhkou špongiou mu začal obmývať čelo a krk.

Potter naňho hľadel spod prižmúrených viečok. Celý sa triasol, zrejme od vysilenia i teploty, ktorá bola poriadne vysoká.

„Skús zaspať,“ riekol potichu, zatiaľ čo namočil špongiu a priložil mu ju na čelo.

„Ne-chcem,“ zašepkal a naďalej ho pozoroval.

Miestnosť osvetľovali iba sviece na nočných stolíkoch. „Už môžeš.“

Zelené oči sa od neho odvrátili. „Ne-viem... či budem... mať silu... sa prebrať. Tá... tem-nota je veľmi... láka-vá... volá ma.“

„Nie,“ pokrútil hlavou v miernej panike. „Nenechaj sa ňou zlákať. Si potrebný v našom svete, na druhú stranu pôjdeš až nastane tvoj čas a ten ešte nenastal... máš tu príliš veľa povinností.“

Tie unavené oči sa opäť stretli s tými jeho. „Preto... nechcem... zaspať. Nedovoľ mi... zaspať,“ naliehal.

Draco si zahryzol do spodnej pery a špongiu presunul na jeho spánok. „Nedovolím.“

Bledé pery sa i napriek bolesti a vyčerpanosti pousmiali. Draco premýšľal, ako ho udržať pri vedomí. „Rozprávaj mi o Teddym.“

Potter sa zahľadel niekde pred seba a jeho pery boli stále zdobené tým jemným úsmevom. „Keď... som ho videl... prvýkrát...bol menší než ten van-kúš, na ktorom ležím. Keď ma... Tom... zajal... Teddy mal... len pár mesiacov... ako bábätko bol... úžasný... no čím... je starší, tým je z neho... väčší beťár.“

Draco sa úprimne pousmial, keď sledoval tú bledú spotenú tvár takú šťastnú i v takýchto chvíľach, keď rozprával o tom dieťati.

„Je... neuveriteľné... že aj napriek tomu... v akom prostredí rastie... je taký... úžasný a hlav-ne normálny. Bál... som sa, že bude...“ hlas sa mu zadrhol v hrdle a jeho oči sa zaleskli od sĺz.

„Chcem... spať,“ odbočil od témy rýchlo. Ich oči sa stretli. Draco porozumel aj keď nikdy nebol priveľmi empatický.

„Ale musíš mi sľúbiť, že sa nenecháš zlákať Smrtkou, ak ťa bude k sebe tiahnuť. Vieš, že najväčším úspechom je pokračovať v živote, keď jediné po čom túžiš je zomrieť.“

Potter prikývol a jeho oči vyzerali byť zamyslené. Skúmali ho. „Vždy... si bol... takýto? Alebo... ťa skutočne... zmeni-la tvoja profesia?“ zachrapčal.

Draco mlčal. Tá otázka ho zaskočila. Kto vlastne bol? Jeho otec ho vychovával a viedol na temné chodníčky. No on z nich zakaždým vzišiel a hľadal si tie svoje. „Spi,“ povedal len.

„Osta-neš?“ spýtal sa a v tých smaragdoch bola naliehavosť.

„Nikam neodídem.“

Potterov pohľad bol ďakovný. Viečka zakryli tie smaragdové oči a jeho dýchanie sa hneď na to spomalilo. Zaspal okamžite. 

Draco pokračoval vo svojej činnosti, až kým mu konečne teplota neklesla. Ľahkým švihom prútika ho očistil a magicky mu do žíl zaviedol potrebné živiny. Vykúzlil si vedľa jeho postele pohodlné kreslo a pri svetle sviečky sa začítal do knihy. Asi o pol hodinu sa Potter začal prehadzovať a niečo mrmlať.

„NIE!“ vykríkol a Draco mu musel urýchlene chytiť ruky lebo hrozilo, že si nimi ublíži.

„Zobuď sa!“

Potter s ním aj naďalej súperil, na to koľko stratil krvi, mal neuveriteľnú silu.

„Nie! Dosť!“ unikalo mu z pier zlomene, zatiaľ čo sa zmietal až mu kvapky potu zarosili čelo.

Draco mu pustil jednu ruku a zatriasol mu ramenom. „Je to iba sen,“ utešoval ho aj keď mu bolo jasné, že to čo v tom sne vidí, sa určite stalo. Potter za posledné roky zažil nepredstaviteľné hrôzy. Už len to, že sa musel nečinne prizerať ako mučia a zabíjajú jeho priateľov, jeho najbližších... mu muselo spôsobiť ujmu až nado smrti.

Viečka sa zatrepotali a nakoniec sa otvorili. Dracovi zovrelo srdce v hrudi, keď videl tú hrôzu a neľudskú bolesť v jeho očiach.

Sťažka dýchal akoby práve ubehol desiatky kilometrov. Jeho ruky konečne prestali zvádzať súboj a ochabli. Dopekla, Potter vyzeral ako zasrané šteňa, ktoré práve niekto zmučil na smrť. Draco sral na všetko a objal ho. Bolo mu jedno, že práve objíma toho kreténa, ale ten muž objatie potreboval viac než čokoľvek iné. Jeho ruky aj naďalej ostali ochabnuté, no nakoniec mu ich obtočil vôkol trupu a kŕčovito ho zvieral. Strapaté vlasy ho šteklili na brade. Uvedomil si, že Pottera vo svojom náručí upokojujúco kolíše.

„Kedy si naposledy plakal?“ spýtal sa ho potichu.

„Nikdy neplačem,“ odvetil mu chraptivým tlmeným hlasom.

„Ak chceš i naďalej ostať v psychickom zdravý, tak ti ako tvoj liečiteľ, radím, aby si sa poriadne vyplakal. Musíš tie hrôzy a tú bolesť, ktorú si zažil zo seba dostať. Inak sa z toho čoskoro zblázniš.“

„Neviem... to...“ hlesol zničene.

„Je to celkom ľahké... povedz mi, čo sa ti snívalo?“ spýtal sa a neprestával ho kolísať.

Ruky, ktoré ho objímali ho zovreli pevnejšie. Cítil jeho dych na svojej hrudi.

„To čo vždy,“ zašepkal. „Vidím... ich všetkých... zomierať znovu a znovu...“

„Koho?“ spýtal sa a snažil sa docieliť to, aby sa rozplakal.

„Ginny... Hagrida... Lunu,“ hlas sa mu lámal. „Nevilla... Remusa a nak-oniec... ju... Herm...“

Draco mohol jasne počuť ako s plačom bojuje. „Slzy umývajú dušu, Potter. Nemôžeš to v sebe dusiť, inak tie nočné mory nikdy neskončia. Musíš odventilovať všetky tie nahromadené emócie. Aj silný človek ako ty, potrebuje plakať.“

Potter iba potriasol hlavou a mlčal.

A tak bol Draco nútený spýtať sa na udalosť, ktorú mu rozhodne pripomínať nechcel. „Ako zabili Grangerovú?“

Potter stuhol a zovretie povolilo. „Rezali do nej ako... do zvieraťa... tvár jej... poliali nejakým chemickým elixírom... poleptali jej kožu... stále počujem... ako kričí.“

Rozprával vzlykavo a nakoniec Draco ucítil na krku jeho slzy. Slabé vzlyky otriasali jeho telom.

Hladil ho po chrbte. „Tak je to správne... dostaň to zo seba...“ šepkal mu do vlasov.

„Mu-sel... by som... vyplakať celý oceán... aby som to zo seba... dos-tal,“ vzlykol.

Draco privrel oči. „Mláka postačí.“

Potter sa pomedzi slzy zachechtal. „Netu-šil som... že je chladný Malfoy, taký... skvelý... utešovateľ.“

„Nepoznáš ma,“ odvetil stroho.

„Nie, ale chcel by som,“ zamumlal a kým mu Draco stihol odpovedať zistil, že mu zaspal v náručí.

Jemne mu položil hlavu na vankúš a zakryl ho prikrývkou až po prsia. Servítkou mu utrel slzy, ktoré mu zmáčali bledé líca a usadil sa späť do kresla. No neprestal ho sledovať. Cítil  akoby dnešok niečo zmenil. Zmenil jeho pocity k tomuto mužovi. Už ho viac nedokázal neznášať... práve naopak. Oprel sa a celkom vyčerpaný, zaspal tiež.

OOO

Prebral sa vo svojej komnate a vo svojej posteli úplne oblečený. Za oknom sa už stmievalo. Prespal celý deň. To sa mu rozhodne nepáčilo. Zaspal pri Potterovi a zobudil sa tu, takže ho Temný kráľ musel nechať premiestniť. Draco len dúfal, že ten šialenec Potterovi, v stave akom bol, neublížil. Dal si rýchlu sprchu, nahádzal do seba nejaké jedlo, čo mu tu nechal na jeho príkaz Ohava a s kufríkom utekal do tajnej komnaty. Zaklopal a čakal na pozvanie. Ak je s Potterom Temný kráľ, iste by mu takéto vyrušenie neodpustil. Dvere nik neotváral, a tak sa Draco odvážil pootvoriť. Bál sa, skutočne mal strach, že ten had Pottera opäť mučil, alebo nedaj Merlin, znásilňoval.

Komnata bola nevšedne presvetlená, pretože okrem sviec miestnosť osvetľoval i oheň a krištáľový luster. Pred horiacim krbom, na hustom koberci, sedel Potter a tesne pri ňom sedela o niečo menšia osôbka so strapatými čiernymi vlasmi, na vlas rovnakými, aké mal Potter.

Chlapček sa smial až sa za brucho chytal, zatiaľ čo Potter niečo kreslil na kus pergamenu.

„Vážne si mal prútik od jeho sopľu?“ spýtal sa so smiechom.

Potter pozrel celkom vážne na chlapca a prikývol. „Skutočne. Pozri, takto nejako vyzeral,“ ukázal na pergamen a chlapček sa začal smiať ešte viac.

„Smeješ sa na mojom umeleckom diele?“ spýtal sa Potter prižmúrenými očami.

Strapatý chlapček divoko krútil hlavou a smial sa. „Na trola sa tvoja kresba nepodobá, skôr to vyzerá ako nejaká húsenica.“

„Ja ti ukážem,“ zvolal a začal ho štekliť.

Miestnosťou sa ozýval šťastný detský smiech.

„Áááááááá... dooosť!“ smial sa a skrúcal sa. „Prosííím, hihihi...“

„Prestanem, ak mi povieš čo nové si sa naučil.“

Chlapček začal prikyvovať, načo ho Potter prestal štekliť. Obaja sa zvalili na chrbát a dychčali.

„Už viem narátať do tridsať,“ riekol hrdo a posadili sa.

„Neverím.“

„Naozaj! Raz, dva, tri...“

Draco nechtiac vrzgol dverami, načo na seba upriamil pozornosť oboch spomínaných. Chlapček sa automaticky pritúlil k Potterovi.

„To je v poriadku, Teddy, je to priateľ,“ vysvetlil mu jemne a bozkal ho do vlasov. „Ahoj,“ usmial sa naňho, až Draco ucítil v bruchu príjemný pocit.

„Nechcel som rušiť,“ riekol ospravedlňujúco. „No chcel som ťa skontrolovať.“

„Jasné, poď dnu,“ pozval ho a Draco za sebou zatvoril dvere.

„Teddy, toto je môj liečiteľ – pán Malfoy.“

Chlapček sa pousmial a zakýval mu. „Dobrý deň, pán Malfoy.“

„Toto je Teddy,“ ozval sa Potter.

„Ahoj, Teddy... veľa som o tebe počul,“ pousmial sa Draco na chlapčeka. No stále bol zmätený, ten chlapec mal Potterove vlasy, aj jeho výnimočne zelené oči. Spýtavo naňho pozrel.

Potter zrejme pochopil, pretože povedal: „Neskôr.“

Draco prikývol. „Ako sa cítiš?“

Teddy pozrel s obavami, ktoré by päťročné dieťa mať nemalo, na svojho krstného. „Si chorý, Harry?“

Potter mu postrapatil vlasy a láskavo sa usmial. „Nie, len ma trochu bolelo brucho, asi som sa prejedol sladkostí.“

Teddy sa zazubil. „To poznám, hlavne keď mi Mimi prinesie čokoládu... nikdy neviem, kedy mám prestať.“

„Ale čo? Vravel som ti, že to s ňou nemôžeš preháňať, lebo ťa budú bolieť zúbky.“

Potter sa medzitým postavil, prešiel k posteli a ľahol si. Draco si na nočnom stolíku pripravil potrebné veci a takmer sa mykol, keď sa vedľa neho zjavil Teddy.

„Môžem vám pomôcť, pán Malfoy?“ spýtal sa a zdola naňho upieral tie veľké zelené oči.

Draco pozrel po Potterovi, ktorý len pokrčil plecom.

„Hm, fajn... vezmi si tento elixír,“ podal mu sklenený flakón, „a daj ho nášmu pacientovi.“

„Rozkaz,“ povedal vážne, tým detským hláskom, vyšplhal sa na vysokú posteľ a starostlivo dal Potterovi elixír.

Potter ho s úsmevom vypil. „Ďakujem, pán pomocný liečiteľ.“

„Nabudúce sa toľko neprejedaj, lebo ťa bruško bude bolieť už navždy.“

Draco sa zachechtal, keď Potterovi vyhŕňal tričko a začal mu ohmatávať miesto, ktoré bolo včera centrálou bolesti.

„Pociťuješ nejakú bolesť?“

Potter pokrútil hlavou, ale Dracovi neuniklo, aký je bledý. Určite trpel bolesťami, odkedy sa prebral. Keby ho prekliaty Voldemort neodmiestnil, tak by mu dal potrebné elixíry.

„Vieš, že by si mal ešte ležať?“

„Nerobil som nič namáhavé,“ bránil sa a posadil sa.

Teddy už sedel vedľa neho a strkal mu do rúk nejakú knižku, ktorú bol medzitým zobrať.

„Nebojácny Peter a jeho dobrodružstvá,“ prečítal názov knihy a otvoril ju.

„Tak ja už pôjdem,“ zamumlal Draco a začal sa baliť. Nechcel ich rušiť, veď Potter vravel, že majú len jeden deň v týždni, ktorý spolu môžu tráviť.

Teddy ho prudko chytil za ruku a potiahol ho k posteli. „Nie, ostaňte, pán liečiteľ. Tá knižka je fakt super!“

Potter sa naňho spokojne usmial a Draco zistil, že skutočne by najradšej ostal. Odložil tašku a sadol si na posteľ vedľa Teddyho, ktorý sa opieral o Potterove rameno.

„Peter bol syn chudobného kováča, no vždy vedel, že jeho život je predurčený k iným veciam,“ začal čítať a Teddy ho priam hltal očami.

Draco si uvedomil, že sa celý čas prihlúpo usmieva, pri sledovaní tých dvoch. Potter to s deťmi vedel sakramentsky dobre. Mohol priam cítiť, ako ho ten chlapček miluje.

Teddyho zelené oči po ňom pozreli. „Dobre počúvajte, teraz pôjde Peter na horu nemrtvých,“ pošepol nadšene a opäť venoval pohľad iba Potterovi.

Draco po chvíli videl, že Potter je unavený a čítanie mu začína robiť problémy. Vlastne sa čudoval, že ho únava nezmohla aj skôr.

„Ak chceš, môžem pokračovať ja,“ ponúkol sa a Potter mu vďačne knihu, cez Teddyho, podal.

„Peter vytasil prútik a jedným kúzlom zamietol všetkých nemrtvých okrem jedného...“ pokračoval a bol si vedomí dvoch párov zelených očí, ktoré ho sledovali.

„Si iný než tí ostatní, prehovoril Peter. Ja som ten, ktorý ti má dať kľúč k ďalšej hádanke,“ odvetil nemrtvý a do dlane mu vložil zvitok pergamenu.“

Draco sa celkom ponoril do čítania, takže až po hodnej chvíli si všimol, že jeho poslucháči zaspali.

Potter polo ležal tvárou natočenou k nemu a na ramene mu odpočíval Teddy. Na ten úkaz neexistovalo iné slovo ako rozkošní, pretože presne takí boli. Teddy vyzeral ako Potterov syn a keby Draco vážne nevedel, že Teddy je syn jeho sesternice a profesora Lupina, neveril by, že nie je Potterov. Teddy ho zo spánku chytil za zápästie. Draco prekvapene pozrel po tej menšej rúčke, ktorá sa mu okolo zápästia ovinula. Voľnou rukou odložil knižku a pohodlnejšie sa oprel o vankúše, ktoré mal za chrbtom.

Potter sa o niekoľko minút strhol zo sna a zmätene sa rozhliadal vôkol seba. „Zaspal som, prepáč,“ zamrmlal.

„V pohode, ten chlapec ťa má očividne rád,“ poznamenal, sledujúc oboch.

Potter sa pousmial a vzhliadol na to strapaté chlapčiatko, ktoré mu spokojne oddychovalo na ramene. „Má iba mňa, som jediný okrem škriatkov, kto mu kedy prejavil náklonnosť.“

„Dostaneme ho odtiaľto,“ riekol presvedčene.

Potter zosmutnel a prikývol. „Ďakujem, že si bol taký tolerantný a ústretový.“

„Mám rád deti,“ pokrčil ramenami a zapozeral sa na Teddyho. „Ako to, že vyzerá ako ty?“

„Je metamorfmág po Tonksovej. No a hneď ako začal túto schopnosť ovládať, zmenil si vlasy aj oči na moje. Vravel, že chce vyzerať ako ja.“ Potter sa usmieval a v očiach mu hriala láska. „Jeho vlasy boli až do troch rokov tyrkysové.“

„Úžasné, túto schopnosť som vždy obdivoval.“

Potter prikývol a sledoval ho. „Malfoy, chcel som sa ti poďakovať za ten včerajšok... nepomohol si mi len po fyzickej stránke, ale hlavne po tej psychickej... potreboval som to.“

„To je v pohode, Potty. Som predsa tvoj osobný liečiteľ,  musím ti zachraňovať zadok.“

Potter sa uškrnul, keď sa zrazu otvorili dvere.

Draco sa ako na povel postavil z postele a uklonil. „Dobrý večer, môj kráľ.“

„Ach, liečiteľ Draco. Práca, ktorú si odviedol na mojom háďati bola bravúrna. Sám som bol prekvapený, ako sa rýchlo vyliečil,“ rozprával syčivo a podišiel k posteli.

„Dúfam, že si si tú svoju hračku užil,“ pozrel na Pottera a Teddyho, ktorý aj naďalej spinkal.

Potterove oči prskali plamene. „Nehovor mu hračka!“

Voldemort sa zákerne usmial a lusknutím prsta privolal škriatka, ktorý na jeho povel Teddyho premiestnil, hneď po tom, čo mu Potter vtisol na čelo bozk. Potom Voldemort prešiel vedľa postele a sklonil sa k Potterovi, chytajúc do rúk jeho čeľusť. „Povedz mi, Draco, je už celkom v poriadku?“

„Môj kráľ, vzhľadom na rozsah vnútorného zranenia a hlavne na nadmernú stratu krvi, bude v poriadku tak o týždeň. Strata krvi bola takmer fatálna. Vlastne zaznamenal som, že pán Potter má neustále problémy s nadmernou stratou krvi aj keď zranenia, ktoré má nie sú také vážne, aby trpel takou stratou...“

Červené oči sa doňho zabodli. „Čo tým chceš naznačiť?“

Draco si nervózne zaťahal za košeľu. „Nuž, len vás upozorňujem, že taká pravidelná strata krvi môže mať veľmi nežiaduce následky.“

Voldemort sa zrazu objavil kúsok pred ním.

„Netrapoš, Tom... je to môj liečiteľ, musel si rátať s tým, že si to všimne,“ ozval sa Potter flegmaticky.

Temný kráľ naňho stále ľadovo pozeral. „Neželám si, aby si onú stratu krvi prešetroval alebo skúmal.“

Draco prikývol a snažil sa jeho pohľadu uhnúť. „Ako si želáte, môj kráľ.“

Voldemort sa zrazu otočil k Potterovi a vrhol naňho crucio. Potter nedal najavo nijakú bolesť. Len bledosť a zaťaté sánky naznačovali, že prežíva muky. Neuveriteľné ako túto kliatbu zvládal, Temný kráľ ju naňho musel vrhať neustále.

Potter si potichu vydýchol, keď kliatba ustala. „Upozornil som ťa, že sa máš voči mne pred hosťom správať slušne,“ zasyčal ten had.

Draco by ho najradšej v momente vyplieskal. Včera mu jasne vravel, že má Potter vnútorné krvácanie kvôli častému cruciatu a prvé čo spraví na ďalší deň je, že naňho túto kliatbu opäť použije!

„Aj ja som vravel, že sú mi tvoje upozornenia úplne u prdele!“ zavrčal Potter bez akéhokoľvek náznaku, že len pred pár sekundami bol mučený jedným z najhorších zaklínadiel.

Voldemort naňho bez žmurkania pozeral. „Dávaj si pozor...“

Potter si odfrkol. „A na koho, na teba?“ spýtal sa ironicky a Draco mal v tej chvíli chuť splynúť so stenou.

„Harry...“ zasyčal Voldemort varovne.

„Hovoril som ti, že ak pustíš Teddyho, skrotím sa.“

Draco tam len postával, očividne úplne nevšímaný a načúval ich rozhovoru.

„Ten mutant je jediná zbraň, ktorú voči tebe mám.“

Potter sa prudko postavil a naraz stáli tesne oproti sebe, tvárou v tvár. „Nebudeš ho volať mutantom... jediný mutant si tu ty!“

Draco preglgol a chrbtom sa pritlačil k stene. Táto situácia nevyzerala dobre. Po tomto Pottera určite zabije.

Voldemort Pottera schmatol za krk a pozeral mu do očí.

„Zabiješ ma, Tom?“ spýtal sa posmešne.

Vôkol Temného kráľa pulzovali magické výboje. Draco mal pocit, akoby toto miesto malo čochvíľa vybuchnúť.

„Kebyže môžem už dávno z teba neostane ani popol, Harry,“ riekol potichu, no tak až z toho mrazilo.

Potter sa chladne usmieval. „Skutočne?“ spýtal sa a ľahkým pohybom ruky odstránil Voldemortovu dlaň zo svojho krku.

Temný kráľ naňho dlho hľadel bez toho, aby sa čo i len pohol a Potter mu pohľad oplácal. Nakoniec sa vôkol Voldemorta objavil čierny dym a pohltil ho – premiestnil sa.

Draco bol natisnutý na stenu akoby tam primrzol. Nerozumel, čo sa to práve stalo. Vlaste nerozumel celej tej veci – Temný kráľ plus Potter.

„Len on ma dokáže vytočiť do nepríčetnosti,“ zafrflal Potter a prečesal si vlasy.

Draco sa konečne odlepil od steny a pozoroval ho. „Vážne sa čudujem, že po tomto všetko ešte dýchaš, Potter. Čo to medzi vami dvomi, sakra, je?“

„Dohoda,“ riekol len a zapálil sviečku, ktorá zhasla vplyvom mágie Temného kráľa.

„Vidím, že to z teba nedostanem.“

Potter si povzdychol a prešiel k skrinke, z ktorej vytiahol fľašu z brúseného skla a dva poháriky. Do oboch nalial bronzovú tekutinu a jeden mu vložil do ruky.

Potom sa posadil za šachový stôl a Draco urobil to isté. Potter pozoroval svoj nápoj a napil sa.

„Bližšie ťa o istej záležitosti informuje Netopier. Vlastne od neho to všetko viem.“

Draco nechápal, ale prikývol.

„Stačí, ak sa ho spýtaš, prečo ma zrejme milý Tom nezabil pri prvej príležitosti. Druhou vecou, prečo žijem je tá, že ma potrebuje. Viem, že si si všimol nezvyčajnú stratu krvi, ktorou stále trpím,“ odpil si a pokračoval: „konzumuje moju krv.“

Draco chvíľu skúmal tie zelené oči a keď v nich videl všetku vážnosť, hrkol do seba celý obsah poháriku. „Len mi nepovedz, že je to skurvený upír.“

Rozosmial sa. „Videl si už niekedy upíra?“ spýtal sa a nemohol ovládnuť smiech. „Sú predsa neľudsky krásny a zdá sa ti jeho hadie veličenstvo krásne?“

Draco sa nakazil jeho smiechom. „Dobre... dobre... uznávam, trepol som sprostosť.“

Potter si hryzol do pery, aby zastavil ten výbuch smiechu a Draco z neho nemohol upustiť pohľad. Oči mu svietili, líca mal ružové a celkovo pôsobil uvoľnene a ležérne. V bruchu opäť ucítil to príjemné šteklenie.

Potter si oprel lakte o stôl a nahol sa k nemu.  „Neviem či vieš, ale vtedy v štvrtom ročníku sa Voldy vrátil najmä vďaka mne do svojej plnej sily. Vlastne povstal z mojej krvi, ktorá tvorila hlavnú prísadu v tom špinavom rituály, ktorý tá krysa Pettigrew vykonal. Asi ti to nemusím hovoriť, ale krv je v čiernych magických rituáloch nebezpečná a veľmi dôležitá. Skrátka, aby som to skrátil, Voldy chľastá moju krv, aby získaval moju magickú silu, vďaka čomu je taký silný, aký je. Bez mojej krvi by ani zďaleka nedosahoval taký magický potenciál, aký má. On totižto po tom, ako som ho ako dieťa porazil, už riadnym kúzelníkom ani človekom nie je. Pátral po tom, prečo nie je taký silný ako býval kedysi, až sa dopátral k tomu, že danú silu môže čerpať z mojej krvi, keďže je i súčasť jeho. Tá mágia, ktorú mi kradne sa automaticky dopĺňa a prúdi v mojom krvnom obehu. No on mi ju vo veľkých množstvách odoberá, takže som bez prútika celkom bezbranný a on je naopak primocný.“

 „Páni...“ zamumlal až teraz si uvedomujúc Potterovu tesnú blízkosť. „Takže preto si ťa drží v zajatí a nažive,“ skonštatoval.

Potter sa odtiahol a dopil svoj nápoj. „Je to len jeden z dvoch dôvodov.“

„A ten druhý mi objasní Netopier.“

Potter prikývol. „Hneď ako sa dostanem z jeho dosahu a on prestane mať pravidelný prídel mojej krvi, značne oslabne, ako aj fyzicky, tak i magicky. A vtedy budem schopný vykonať rituál a zničiť ho raz a navždy.“

„Rituál?“

„Aj o ňom ma informoval Netopier. Iste ti to rád vysvetlí. Mimochodom, keď s ním budeš odkáž mu, že som ten vtip konečne pochopil.“

Miniaplikace