Harry Potter fanfiction

Draco zvieral svoju vychádzkovú palicu a palcom hladil striebornú hlavu draka, ktorá zdobila rukoväť.

„Som liečiteľ Draco Malfoy a zároveň som i synom ministra, milá dáma. Takže boli by ste taká láskavá a pustili ma dnu?“ spýtal sa netrpezlivo.

Čiernovláska urýchlene švihala prútikom nad Knihou návštev. „Och, áno... ospravedlňujem sa, pán liečiteľ, mám vás tu ohláseného. Nech sa páči, pán minister vás očakáva,“ riekla trochu trasľavo a sklonila hlavu, aby mu preukázala úctu.

Draco si iba znechutene odfrkol. Prešiel cez strážnikov, ktorí strážili dvojkrídlové dvere do ministrovej kancelárie a vkročil dnu.

Jeho otec práve viedol nejaký rozhovor, takže bol naklonený ku krbu, v ktorom horeli zelené plamene.

Draco si odložil drahý kabát a bez vyzvania sa posadil k pracovnému stolu. Ako tak sledoval otcov chrbát, premýšľal. Svojho otca nevidel pekných šesť rokov. Otec ho pred vojnou vzal z Rokfortu a poslal ho na internátnu a veľmi prestížnu kúzelnícku školu do Viedne, kde vyštudoval liečiteľstvo a stal sa i majstrom v tomto obore. Draco tú prácu miloval, aj keď by mu nikdy ani len na um nezišlo, že si tú prácu tak veľmi obľúbi.

Bol nesmierne rád, že sa vyhol vojne a vrátil sa až teraz. Písal sa rok 2003. Po skončení vojny ubehlo už päť rokov, ktoré Draco strávil vo Viedni a neskôr cestoval po svete, kde sa učil využívať teóriu v praxi. Z novín a médií počul, čo sa deje v jeho krajine, no nečakal, že to bude až také desivé. Jeho domov bol obklopený temnotou a zúfalstvom. Takýto svet nikdy nechcel. Vlastne nikdy Temného pána nepodporoval. Na jeho stranu bol pridaný na rozkaz svojho otca. Aj Temné znamenie prijal len preto, lebo sa bál o svoj život.

Temný kráľ zničil celé kúzelnícke Anglicko. A Draco sa len pýtal, kde, kurva v pekle, bol ten idiot Potter, vtedy, keď ho potrebovali? Teraz už to bolo jedno, Potter bol určite mŕtvy, pretože ak by náhodou žil, zaiste by niečo podnikol. Neostal už nik, kto by mal silu a moc postaviť sa a vzoprieť sa vláde Temného kráľa.

Draco na záchranu ich krajiny stratil nádej a pevne dúfal, že čo najskôr bude môcť odtiaľto vypadnúť a vrátiť sa späť do bezpečného a krásneho Rakúska, kde vládol mier a pokoj. Nikdy by sa sem nevrátil, no nemohol ignorovať otcove želanie. Koniec koncov, patrilo sa navštíviť rodinu.

Jeho otec konečne dohovoril  a vrátil sa ku stolu. „Synu, takže predsa si prišiel,“ riekol chladne, no jeho oči sa aspoň trochu rozžiarili pýchou, keď ho videl.

Otec mu podal ruku a Draco ju prijal. „Vyrástol si... je z teba pôvabný mladý muž, pravý Malfoy.“

„Zato ty si sa nezmenil, otec,“ usmial sa naňho a usadil sa späť do kresla.

Jeho otec to nepochybne bral ako lichôtku, no Draco to myslel ako presný opak. Jeho otec bol diablov pomocník. Ako mohol, pre Merlina, dopustiť, aby sa Anglicko zmenilo na toto?

Minister im obom nalial pohárik značkového koňaku a spokojne ho sledoval. „Počul som, že si sa stal vynikajúcim liečiteľom, syn môj,“ riekol s pretrvávajúcim úsmevom.

Draco si odpil a prikývol. „Snáď si o mne nepochyboval, otec. Liečiteľstvo mám predsa v krvi. Matkina stará mama bola jednou z najvychýrenejších liečiteliek v Severnom Írsku. Niekto jej talent zdediť musel.“

Jeho otec sa pobavene zasmial. „Iste, synu, to nepochybne. Vidím, že sebavedomie ti nechýba, práve naopak,“ riekol a odpil si i on. „Nuž, ale pravým dôvodom, prečo som ťa zavolal späť do Británie nie je len priateľská rodinná návšteva,“ pozrel naňho a zložil si ruky na stôl.

Draco si povzdychol a oprel sa. „Počúvam, otec.“

„Tvoj talent na liečiteľstvo a výsledky, ktoré si získal sa rozšírili v celej kúzelníckej Európe. Meno Malfoy už nie je spájané len s mocou, peniazmi a prestížnym postavením v spoločnosti, vďaka tebe, syn môj, je spájané i s výbornými liečiteľskými schopnosťami. Muži tvojho veku môžu o titule majstra v tomto obore len snívať,“ rozprával a Draco mohol veľmi dobre počuť tú pýchu v jeho chladnom hlase.

Odkašľal si. „Prosím otec, hovor k veci,“ požiadal a začínal byť nervózny. Tušil, že nech už otec chcel čokoľvek, rozhodne sa mu to nebude páčiť.

Minister mu pozrel priamo do očí. „Temný kráľ počul chváli na tvoju osobu a tvoje schopnosti z každej strany, a preto si želá, aby si robil jeho osobného liečiteľa.“

Draco pootvoril ústa a značne zbledol. Nikdy... nikdy...

„Je to veľká česť, synu. Robiť liečiteľa samotnému kráľovi. Vyšší kariérny postup si ani želať nemôžeš. Nie len, že si zarobíš rozprávkové peniaze, Merlin vie, že ich nepotrebuješ, ale získaš postavenie a moc. Každý ťa bude rešpektovať a uznávať...“

Draco pevne zovrel sklenený pohárik v dlani. „Dosť, otec! Neštudoval som preto, aby som pracoval pre neho... ty... ty jediný veľmi dobre vieš, aký mám názor na nášho kráľa,“ riekol sarkasticky. „Odmietam preňho pracovať, svoju lojalitu k nemu len predstieram a ty to veľmi dobre vieš! Pretože si to bol práve ty, kto ma prinútil prijať jeho znamenie!“

Lucius nebezpečne prižmúril oči. „Dávaj si pozor na jazyk, milý Draco. Inak skončíš veľmi zle. Náš kráľ je to najlepšie, čo sa tejto krajine mohlo stať. Krajina konečne prosperuje. Dostali sme sa do povedomia muklov, ktorých sme si podriadili. Čistokrvní kúzelníci sa prepracovali na popredie kúzelníckej hierarchie. Temný kráľ nám dal postavenie, aké nám vždy malo prináležať!“ rozprával zasnene a Dracovi bolo jasné, že pre jeho otca už je neskoro. On slepo miloval svojho Pána a bol mu verný až za hrob. Nič nezmení jeho názor na to monštrum, ktoré zničilo všetko.

„Mrzí ma tvoja slepota, otec. No viem, že tvoj názor naňho a na jeho vládu už nezmením. A tú prácu si môže strčiť do svojho hadieho zadku! Pokojne mu to odkáž!“ riekol hrubo a postavil sa.

Minister sa postavil tiež. „Prirodzene ti musí byť jasné, Draco, že Temný kráľ ťa nežiada, on ti to prikazuje! Premysli si čo spravíš. No upozorňujem ťa, že ak jeho veľkorysú ponuku neprijmeš, tak budeš popravený na hraniciach!“

Draco naňho neveriacky pozrel. „To nemyslíš vážne. Ak by si chcel, dostal by si ma odtiaľto v bezpečí, skutočne by si ma nechal popraviť?“

„Nemám na výber, Draco. Ak tu ponuku neprijmeš, rozkazy sú jasné...“

Draco pevne stisol operadlo kresla, na ktorom ešte pred chvíľou sedel. „Ty... je mi zle z toho, ako veľmi si ťa omotal okolo prsta,“ jeho hlas niesol známku znechutenia a znechutený bol a to poriadne.

Lucius sa k nemu výhražne nahol. „Nebuď drzý,“ zasyčal pomedzi zaťaté zuby.

„Takže v podstate nemám na výber. Ak odmietnem, zabijú ma... Tak teda, kde nájdem nášho kráľa?“ spýtal sa a sarkazmus z neho len tak sršal.

Lucius mu surovo vrazil do ruky perlu. „Prenášadlo sa aktivuje na slovo „kráľ“, uvidíš, že sa ti tá práca nakoniec zapáči,“ predtým, než prenášadlo aktivoval, mu otec venoval spokojný úsmev.

Draco ho v duchu preklínal a posielal do horúcich pekiel! Kráľovské sídlo bolo vskutku veľkolepé, ale Draco bol na veľkoleposť zvyknutý. Rozhodne sa tu peniazmi nešetrilo. Od stráženej brány, kde sa musel identifikovať pomocou prútika, ho odviezli na koči priamo pred vchodové dvere. Sluhovia mu vzali tašky aj kabát a jeden z nich ho odviedol do pracovne samotného Temného kráľa, ktorý ho o pár minút prijal.

Draco sa slabo roztriasol, keď stál zoči-voči lordovi Voldemortovi. Nezmenil sa. Stále mal hrôzostrašnú podobu hada, jeho oči boli stále krvavé a zorničky zúžené. Akurát habit, ktorý na sebe mal bol luxusný, čo uňho predtým nebývalo zvykom. Na kráľov pokyn sa usadil do koženého kresla pred jeho masívnym stolom a čakal... Pri predstave, že by mal ošetrovať túto príšeru mu prišlo zle, ale čo iné mu ostávalo.

„Tak, Draco, vítam ťa. Dlho sme sa nevideli,“ jeho hlas bol vysoký a chladný, až mal Draco po celom tele zimomriavky – temnota, strach a bolesť z tohto miesta, z tohto sídla a z neho priam vyžarovala. Necítil sa tu dobre.

„Môj kráľ, som rád, že sme sa opäť stretli,“ riekol zdvorilo a hral svoju úlohu. Draco vedel, ako sa pohybovať v spoločnosti, ktorou opovrhoval. Vedel robiť divadielko, tak aby to nikto nezistil.

„Konečne niekto s vychovaním Malfoya. Iste vieš, že tvojho otca si nesmierne vážim a s jeho prácou som viac než spokojný. A verím, že si jeho dobré mravy a inteligenciu podedil. Nuž ale prečo pochybovať, však? Samozrejme som sa dopočul, že tvoje štúdium Liečiteľstva dopadlo nad očakávania. Dosiahol si tie najlepšie výsledky a v praxi si bol najlepší z najlepších. Vskutku brilantné.“

„Ďakujem, môj kráľ, vaša chvála ma nesmierne teší,“ odvetil s ľahkým úsmevom na perách – s falošným ľahkým úsmevom.

Lord Voldemort mávol rukou. „Ale chlapče, načo toľká skromnosť?“ zasmial sa a Draco bol tým smiechom zhrozený. Úsmev na tvári tohto stvorenia, bol snáď tou najstrašidelnejšou grimasou, akú kedy videl.

Naraz zvážnel. „Práca, ktorú ti ponúkam bude veľmi dôležitá. Chcem, aby si ju vykonával najlepšie ako vieš. Pred tebou som mal liečiteľa, ktorý si svoje povinnosti neplnil tak, ako mal. Nechci vedieť ako skončil, ale môžem ťa uistiť, že už je na onom svete. To čo ti teraz poviem, nesmieš nikomu vyzradiť. To čo ti teraz poviem, viem iba ja a nik iný. Vedel to i ten predošlí liečiteľ, ale ten je už mŕtvy, takže ak sa to niekto dozvie, budem ihneď vedieť, že si ma zradil. A vieš, ako trestám zradu...“

Dracovi z jeho slov mizla farba z tváre. Srdce sa mu divo rozbúšilo. „Môj kráľ, môžete mi veriť, že máte moju plnú lojalitu,“ povedal a snažil sa znieť čo najúprimnejšie.

Hadí muž sa široko usmial. „Výborne, mladý muž. Len nerád by som ti prikázal, aby si zložil neporušiteľnú prísahu. Takže tajomstvo, ktoré budeš tak veľmi strážiť je Potter,“ riekol na rovinu a Draco sa musel veľmi premáhať, aby sa nepostavil, nevyvalil oči a nezačal koktať.

Voldemort si ho pobavene premeriaval. „Harry Potter je v mojom zajatí už päť rokov. Iste vieš, že o jeho existencii nevie nik. Pretože Potter je mojim tajomstvom. A tajomstvom i ostane,“ riekol varovne.

„Samozrejme, môj kráľ. Prepáčte mi, no som prekvapený, že ten... že ešte žije,“ preklínal sa za ten tras vo svojom hlase, ale bol v poriadnom šoku. Nedúfal, že ešte môže byť na žive. Iste Pottera vždy nenávidel, ale ak to bol on, kto ich mohol zachrániť, urobí všetko preto, aby mu v tom pomohol. Nechcel žiť v takomto svete. Táto krutovláda, toto peklo sa musí skončiť!

„Och, áno, prirodzene. Už päť rokov si verejnosť myslí, že je mŕtvy. No uisťujem ťa, že mŕtvy nie je,“ zase sa zasmial. „Budeš osobným liečiteľom Harryho Pottera. Nie môj, ver mi, že ja liečiteľa nepotrebujem,“ riekol samoľúbo a pokračoval: „Harryho Pottera som zajal a časom sa stal mojou... hračkou. Slúži mi na mnohé veci, vrátane mučenia, takže nie vždy je v prijateľnom zdravotnom stave. Tvojou úlohou bude ho ošetrovať a liečiť tak, aby toto moje hranie sa, vždy prežil tak, aby som ho mohol použiť v čo najrýchlejšom čase. Rozumieš mi?“

Draco naňho vytreštene pozeral. Do horúceho pekla! Pottera na škole nenávidel, ale nikdy by mu neželal niečo takéto! Ich vzájomná neznášanlivosť bola len detinská rivalita, ktorá sa mu v týchto časoch zdala celkom absurdná. Na škole viedli svoju malú vojnu, no pravá vojna ich čakala tam vonku. Toto mu nikdy neželal. Nechcel si predstaviť, čo s ním toto monštrum musí stvárať! Striasol sa, ale nakoniec svoj výraz tváre ovládol a usmial sa na svojho kráľa.

„Rozumiem, môj kráľ. Je pre mňa veľkou cťou, slúžiť vám a ešte väčšou, že ste sa mi zverili s tak veľkým tajomstvom. O Pottera sa budem príkladne starať, to vám prisahám,“ riekol čo najdôveryhodnejšie a začínal sa radovať. Ako Potterov liečiteľ bude mať snáď príležitosť ho odtiaľto dostať, ak teda bude čo ešte zachraňovať. Elán z neho ihneď opadol, keď si predstavil, že je tu Potter väznený už päť rokov, pričom ho toto monštrum neustále mučilo. Z veľkého Pottera už iste neostalo nič. Nepochybne je z neho len schátralá ľudská schránka bez duše. Možno ho ešte zvládne dať dokopy, možno... veď nádej umiera posledná.

Podpísal zmluvy, ktoré mu Temný kráľ predložil. Nechal sa odviesť do svojej komnaty na druhom poschodí, východného krídla. Jeho komnata bola poriadne luxusná, presne podľa jeho gusta. Bol k nej aj balkónik s posedením. Nechýbal mu ani bar s tým najlahodnejším alkoholom. Hneď ako sa umyl, si nalial kvapku whisky a hrkol ju do seba. Toto, dopekla, potreboval!

Celý tento svet sa mu zdal šialený a nereálny. Kde boli tie časy, keď behal po rokfortských chodbách a ohrňoval nos nad Grangerovou? Kde boli tie časy, keď si s Potterom posielal lístočky s nadávkami? Zasmial sa nad ďalším prívalom ich spoločných hádok a vzájomného bojovania. Staré dobré časy.

Veci mal už vybalené, a tak otvoril presklené dvere na svoj súkromný balkón a chcel sa pokochať okolitou prírodou, no potom si spomenul, že i príroda v týchto časoch zomierala kvôli vplyvu dementorov, ktorí boli všade. S pokazenou náladou zatvoril dvere a zastrel záclonu. Pošúchal si oči a takmer ním myklo, keď sa pred ním objavil zohavený škriatok, ktorý ho informoval, že ak sa už zabýval, tak má počkať Temného kráľa pri zlatom gobelíne na chodbe.

Draco sa vydal k určenému miestu, na ktoré o chvíľu dorazil lord Voldemort.

„Je na čase, aby si sa stretol s pánom Potterom. Predsa len budeš jeho liečiteľom,“ informoval ho a Draco ho nasledoval na samí vrch tohto honosného panstva. Draco nebol hluchý, aby nepočul výkriky bolesti z dolných žalárov. Nepochybne tu boli väznení tí najhorší zradcovia a muklorodení. Počas kráčania zatvoril oči a predstavoval si operu od Mozarta - Die Schuldigkeit des ersten Gebots, aby prehlušil tie ozveny bolesti.

Nakoniec zastali na samom hornom podlaží, ktoré bolo prázdne a tmavé akoby sem už dlho nevkročila ani živá duša. Na chodbe boli iba dvoje dvere a tie prvé viedli do Potterovej komnaty. Boli vysoké a čierne ako smola. Draco začínal mať zlý pocit. Nechcel vidieť Pottera, nie v takom stave, v akom nepochybne bude. Možno v ňom už neostala nijaká ľudskosť... iste tam bude ľudská troska a Draco proste nechcel pocítiť to sklamanie, že ich jediná nádej už dávno vyhasla.

Vstúpili do priestrannej izby. Okná boli zatiahnuté hrubými závesmi. Bolo tam šero, len pár sviec postavené na vyhasnutom krbe osvetľovali okolie. Blízko krbu stál šachový stôl, za ktorým niekto sedel a čítal si, no bol im otočený chrbtom. Na druhej strane sa nachádzala veľká posteľ s baldachýnom a nočné stolíky. Medzi oknami bola široká polica s knihami. Za ďalšími dverami blízko postele sa nepochybne nachádzala kúpeľňa. V izbe boli len nepohyblivé obrazy. Očami sa vrátil späť k onej osobe, ktorá im sedela chrbtom. Draco zistil, že prekvapene stojí na mieste, zatiaľ čo Temný kráľ už stál pri tej osobe a niečo jej hovoril.

„Naser si, Tom. Nepotrebujem ďalšieho liečiteľa!“ ozval sa a jeho hlas bol hrubý a namosúrený.

Draco sledoval ako Temný kráľ položil ruku na jeho rameno. „Samozrejme, že potrebuješ... môj názor nezmení nič, čo povieš, takže sa o to ani nesnaž,“ rozprával mu potichu.

„Vieš čo, je mi to u riti, rob si čo chceš,“ povedal nakoniec a Draco počul, ako prehrnul stránku knihy.

Stále stál pri dverách ako soľný stĺp a nemohol uveriť tomu, čo vidí. Potter rozhodne neznel ako zlomená duša. V duchu sa musel zasmiať, ten má teda tvrdú náturu.

„Budem rád, ak ho privítaš,“ riekol Temný kráľ.

Draco začul otrávený povzdych. Potter sa postavil a otočil sa k nemu a Draco na sucho prehltol, keď ho konečne poriadne videl. Potter bol... kurva, no vyrástol... a zmenil sa. Poriadne sa zmenil.

„Čauko, Malfoy, som rád, že sa tu tá tvoja aristokratická zadnica objavila a že konečne bude robiť niečo užitočné,“ rozprával uštipačne.

Temný kráľ iba pobavene krútil hlavou. „Tá tvoja výchova... Nechám vás tu osamote, verím, že si máte čo povedať. Budem rád, ak ho oboznámiš s prácou, ktorú bude vykonávať,“ riekol smerom k Potterovi a následne odišiel z komnaty.

Draco stále mlčal a len zízal na to čudo pred ním. Harry zasraný Potter vyrástol, z toho krpatého vychudnutého dobrosrdečného hlupáka, v poriadny kus chlapa. Draco ho pohľadom prečesal od hlavy až po päty. Vlasy mal stále strapaté, ale teraz mu to len pridávalo na príťažlivosti. Oči bez okuliarov, boli veľké a pekne tvarované, nehovoriac o tej výnimočne zelenej farbe a tých dlhých atramentových mihalniciach. Črty tváre mu zmužneli a krátke strnisko ho robilo nesmierne príťažlivým a mužným. A tá postava... Čo to malo znamenať? Ako mohol byť taký vypracovaný, keď tu bol zatvorený? Niečo mu tu nehralo...

 „Počúvaj, Malfoy, čumíš na mňa ako na svätý obrázok. Navrhujem, aby si sa posadil a konečne zavrel hubu, lebo ti tam vletí tá mucha, čo mi tu od včera poletuje a udusíš sa. Rozhodne ti nebudem dávať umelé dýchanie, okej?“ riekol ironicky a prečesal si tie dlhé strapaté vlasy.

Draco si ako v mrákotách sadol k šachovému stolu a Potter sa usadil oproti nemu. „Takže skutočne žiješ,“ riekol inteligentne a nespúšťal z neho pohľad.

„Čo si čakal, že ma ten úchylný had zabije? Deň pred záverečnou bitkou sa mi nabúral do hlavy a oznámil mi, že väzní Hermionu a Rona. A že ak nenapochodujem priamo do jeho náruče, tak ich zabije. Spanikáril som a samozrejme som sa mu vydal. Pustil ich, splnil si svoje slovo a ja som si splnil to svoje. Smrťožrútom oznámil, že ma zavraždil, no pritom si ma len skryl. Riekol, že ma potrebuje... nechci vedieť k čomu,“ nahodil kyslý výraz.

Draco ho znepokojene počúval. „Skutočne ťa v tejto izbe drží päť rokov?“ spýtal sa a vôbec neskrýval zdesenie nad tou predstavou.

Potter sa usmial, no nebol to jeho typický úsmev. Bol to úsmev zmierania, akoby bol zmierený s tým, čo sa mu stalo a čo sa mu stále deje. Zelené oči sa zabodli do jeho a boli v nich pobavené iskričky.

„Päť rokov? Vieš nemám veľmi prehľad o čase... viem, že prvý rok ma väznil, ale mohol som byť s ľuďmi, respektíve s učiteľmi. Nikdy som odtiaľto nevyšiel. Vôňu vzduchu a dažďa poznám len z otvorených oblokov.“ V zelenej sa mihla túžba a zúfalstvo, no tie emócie ihneď vymizli a opäť ich nahradil tvrdý výraz, aký mal po celý ten čas. Nezlomný, odvážny, neochvejný... Draco práve zistil, že Pottera svojim spôsobom obdivuje.

„Učiteľmi?“ skočil mu do reči.

„Áno... on... no,“ Potter si nervózne prečesal vlasy, čím ich ešte viac rozstrapatil a niekoľko pramienkov mu padlo do tváre. „Seriem na to, proste mi najal učiteľov, ktorí ma učili etiketu čistokrvných kúzelníkov a iné veci...“

Draco sa zamračil. „Načo, pre Merlina?“

Potter prevrátil očami. „Tebe to ešte nedošlo, však?“

Draco sa nespokojne zavrtel. Vždy mal bystré myslenie, no skutočne nevedel, čo mu malo dôjsť.

„On... načo si myslíš, že ma Voldemort drží?“

„No, aby ťa mučil?“

Potter si povzdychol. „On sa ma pokúšal zlomiť. Chcel ma zničiť... preto zabil takmer každého, koho som miloval priamo pred mojimi očami. Ešte stále ti viem dôkladne vyrozprávať ako...“ privrel oči, „ako z Ginny strhal zaživa kožu...“

Draco si uvedomil, že zadržiava dych. „Prosím, ušetri ma detailov.“

Potter sa zaškeril. „Po tom, ako som sledoval všetky tieto brutálne vraždy, som vypol. Zlomil ma... a počas tohto obdobia ma učili. Učili ma ako byť jeho dobrou hračkou.“

Draco si zakryl ústa a postavil sa. „Kurva,“ zaklial zachrípnuto.

„Už ti to došlo,“ riekol Potter pobavene a sledoval ho.

„On... ty si jeho...“

„Som jeho kurva pre všetko, Malfoy. Preto si ma udržiava v dobrej forme, preto chce, aby som sa pekne obliekal a dobre vyzeral. Preto ma učili tí učitelia, ktorých potom zabil... Je to skurvený úchyl.“

Draco sa naňho otočil. „Je mi to ľúto... Potter.“

„Nestojím o tvoju ľútosť, strč si ju.“

Draco sa usadil späť za šach a premeriaval si ho. „Ale ako potom môžeš fungovať takto normálne? Vravel si, že ťa zlomil, no mne ako zlomený nepripadáš?“

Potter sa pousmial. „Pretože zlomený nie som. Spamätal som sa... naučil som sa s tým žiť.“

Draco krútil hlavou. „To je nemožné, nemožné i z lekárskeho hľadiska... po všetkej tej hrôze proste nemôžeš byť takýto...“

Potterov výraz stvrdol. „Malfoy, svoju normálnosť si zachovávam len kvôli jednej veci a tou je pomsta. Každý zasraný deň si opakujem svoje meno, svoje poslanie a mená ľudí, ktorých mi zabil. Je to moja vlastná terapia, ktorá mi pomáha sa nezblázniť a myslieť na to, prečo toto všetko znášam a prečo sa radšej nepodrežem alebo neutopím v záchodovej misy.“

Draco cítil silnú nevoľnosť. Keď si predstavoval, akú hrôzu musí Potter každý deň zažívať.

„No, ale teraz by som ťa mal oboznámiť s náplňou tvojej práce, tak ako si to Voldemort želal, takže... ten bez nosí had za mnou prichádza zvyčajne v noci, ak nie je na cestách, takže ráno som na tom dosť biedne... vlastne to so mnou býva také zlé, že ten bývalý liečiteľ odmietol pre Voldemorta pracovať. No a asi vieš ako skončil. Chudák Nolan,“ pokrútil hlavou.

Draco ho počúval a nerozumel, ako Potter dokáže byť taký pokojný počas toho, ako rozpráva o tom, čo sa mu deje.

„Nepozeraj sa tak na mňa, Malfoy. Nebýva to taká hrôza každý deň, len keď ho niekto vytočí, čo je celkom často,“ zachechtal sa. „Svoju zlosť a frustráciu si vybíja na mne... takže budeš mať čo robiť, aby si ma vrátil späť medzi zdravých.“

„Kurva, Potter, si v poriadnych sračkách.“

„Ja viem... Dopekla, ale som sa rozrečnil. Zrejme preto, lebo si jediný človek okrem Voldemorta a toho predošlého liečiteľa, s ktorým som sa po štyroch rokoch stretol.“

„Ako tvoj liečiteľ ti radím, aby si v tom rečnení pokračoval. Potrebuješ sa niekde vyventilovať a potrebuješ s niekým komunikovať. Ak si sa už štyri roky s nikým poriadne nebavil je len zázrak, že si si zachoval takéto myslenie. Musím sa ti priznať, že keď mi Temný kráľ oznámil, že budem tvojim liečiteľom, nečakal som, že ma bude čakať... takýto Potter.“

„Nenechaj sa oklamať, Malfoy... som šialený a to poriadne. Komu by aj po tom všetkom nehrablo, že?“ rozprával s desivou veselosťou v hlase.

Draco len krútil hlavou. „Teraz si v pohode? Nie si zranený?“

Potter zodvihol tmavé, pekne tvarované, obočie. „Otázka typu: „Nie si zranený?“, od teba znie vážne čudácky,“ riekol a zelené oči ho začali študovať.

Draco prevrátil očami a odfrkol si. „Potter, liečiteľstvo ma zmenilo. Nemysli si, že pre mňa stále nie si ten idiot Potter, ktorý ma vždy porazil v metlobale a ktorý mi žral nervy už len svojou prítomnosťou v blízkosti mojej vzácnej osoby. O tvoj zdravotný stav sa zaujímať musím, zvykaj si, Potty.“ Schválne použil jeho starú prezývku zo školy. Potrebuje Potterovi vytvoriť istoty. Potrebuje mu pripomenúť starý svet. Tohto muža skrátka a dobre dá dokopy a pri prvej príležitosti ho odtiaľto dostane.

Potter sa usmial od ucha k uchu. „Jasné, fretka. Tak sa vidíme zajtra. Idem si dať kúpeľ,“ zamával mu a tresol za sebou dverami, ktoré viedli do kúpeľne.

Draco prekvapene zažmurkal a stále sledoval dvere, ktoré sa za ním zatvorili. Nakoniec sa prinútil k pohybu a vyšiel na tú tmavú chodbu. Hneď pred Potterovou komnatou čakal ten zohavený škriatok a odprevadil ho späť do jeho komnaty. Úplne vyšťavene sa zvalil na posteľ a zamyslene sledoval baldachýn.

Potter bol na to, čím všetkých si prešiel, neuveriteľne normálny. Toto by snáď nik nevydržal bez toho, aby sa nepokúsil zabiť, alebo aby celkom nevypol a nestalo sa z neho len uslintané zviera. Draco si to nerád priznával, ale mal pred tým mužom veľký rešpekt. To čo musel zvládať a ako to zvládal, bolo za iste ohromujúce.

Kútiky jeho úst sa zodvihli do úsmevu. Všetci tí ľudia tam vonku, všetci ešte majú nádej. Ich hrdina žije a je relatívne v poriadku, nič nie je stratené. Kiež by to mohli vedieť, kiež by im mohol dať nejaké znamenie. Už len vedomie, že ich záchranca je nažive by im dodalo silu. Silu vzdorovať, silu započať revolúciu.

No musel mlčať. Nebol hlúpy, aby mu nedošlo, že jeho komnata je monitorovaná, rovnako ako tá Potterova. Už keď vchádzal do jeho komnaty, mohol na nej cítiť celé desiatky ochranných a monitorovacích kúziel. Temný kráľ si Pottera strážil lepšie, než muklovskú kráľovnú v Buckinghamskom paláci.

 Ak by tomu tak nebolo, neváhal by a ihneď by Potterovi ponúkol svoj prútik. Nepochyboval o tom, že by ten nový Potter niečo vymyslel. Pretože Potter bol nový a to od základov. Počas svojich štúdii počul, čo sa z neho stalo. Vycvičený bojovník, stratég a vodca. No nikdy by to doňho nepovedal.

Dumbledore si z neho vycvičil zbraň, no netušil, že tá zbraň má po všetkom tom výcviku stále srdce zo zlata. Dumbledore mohol tušiť, že práve toto Temný pán využije a aj využil, keď zadržal tú humusáčku a Weasleyho, aby k sebe Pottera pripútal. A tým sa všetko posralo. Dumbledore bol zavraždený a ich krajina ľahla popolom, pretože inak sa táto situácia nazvať nedala. 

Miniaplikace