2. kapitola - Náš príbeh
A/N: Chcem vás informovať, že roky som si poupravila podľa vlastných potrieb. Takže nad tým veľmi nebádajte. Vekový rozdiel medzi Luciusom a Severusom by mal byť 6 rokov, no v tejto poviedke to tak nebude. Ďalšia zmena bude i tá, že Severusov otec nebude mukel, ale bude zo starej čarodejníckej rodiny. Dúfam, že to nebude chaotické a pochopíte o čo sa tam jedná :D
´Harry sa naposledy pozrel do tých očí a mal taký zvláštny pocit, že ich pozná, že tým očiam verí. Už vážne ničomu nerozumel. Ponoril sa do tej modrastej hladiny a vôbec si nebol vedomí toho, že od tejto chvíle sa všetko čo do teraz poznal a čomu veril, radikálne zmení.´
_______________________________________________________
Rok 1981
Čiernovlasé chlapčiatko sa pomalými krôčikmi snažilo dostať k svojmu oteckovi, ktorí kľačal na zemi a naťahoval k nemu ruky.
„Ešte kúsok, Harry,“ prehovoril so širokým úsmevom.
Chlapčekove zelené očká zaiskrili a rozbehol sa až skončil v náručí svojho otca.
„To je môj chlapec!“ zvolal muž a pobozkal svojho syna do vlasov.
Zrazu sa ozval zvonček. „Kto to len môže byť? Žeby krstný Sirius?“ Muž pozrel na chlapčeka a položil ho na zem. Postavil sa a prešiel ku vchodovým dverám.
Chlapček sa začal štvornožky plaziť až sa dostal k pootvoreným dverám na konci miestnosti. Zachytil sa steny a postavil sa na nestabilné nôžky. Drobnú pästičku si strčil do úst a veľkými zelenými očami pozoroval miestnosť. Boli tam samé zábavné veci. Farebné predmety a veľa kníh na roztrhanie. Posadil sa a po štyroch sa vybral k polici, ktorá siahala od zeme až po strop. Vybral si knihu a otvoril ju.
Veselo sa zachechtal a odtrhol prvú stranu. Papier ochutnal a dôkladne ho ocmúľal. Nechutilo to dobre. Načiahol sa za ďalšou, ale bola príliš vysoko. Štuchol do nej prstíkom až nakoniec spadla, no spolu s ňou z police vypadol aj akýsi predmet. Oveľa zaujímavejší. Táto hračka sa mu pozdávala. Sadol si a pozorne ju skúmal. Vložil si kúsok z tej hračky do úst, zamračil sa nad tou zlou chuťou. No potom si všimol, že sa kolieska, ktoré na nej boli, dajú otáčať.
Zachichotal sa, keď ho otočil prvý krát. Toto bola ozaj zábava! Začal s kolieskom otáčať až ho to prestalo baviť. No potom ucítil tlak a tá zábavná miestnosť zmizla.
Rok 1957
Miesto drevenej dlážky sedel na tráve. Všade vôkol neho boli farebné kvietky. Po nôžke mu liezol chrobák. S úsmevom ho pichol prštekom a požmolil si očko. Chcel mamičku, kde len môže byť? Rozplakal sa, to vždy zabralo, aby za ním prišla. Plakal, no nik neprichádzal.
„Mama,“ zamrnčal s vyšpúlenou perou.
Mamička neprichádzala, a tak sa zase rozplakal.
„Maličký, čo tu robíš?“ spýtal sa nejaký ujo a kľakol si k nemu.
Odložil drevený košík plný kvetov a byliniek. Vzal ho do náručia. „Kde si sa tu zobral?“ prehovoril opäť.
Harry iba plakal a chcel mamičku.
Ten ujo ho vzal so sebou do veľkého domu. V tom dome bola nejaká teta, ale na jeho mamičku sa nepodobala. Mala smiešne veľký nos a vlasy čierne ako uhoľ.
„Našiel som ho v magickom lese, keď som hľadal prísady do elixírov,“ prehovoril ujo.
„Svätý Merlin, kto ho tam len mohol nechať? Šťastie, že ho nezožrali nejaké zvery. Také krásne dieťa,“ riekla a bozkala ho do vláskov.
„Skrz kúzlo som zistil, že sa volá Harry James Potter.“
Harry bol unavený. Strčil si palček do úst.
„Musíme to nahlásiť, Tobias. Určite ho jeho rodičia hľadajú,“ pokračovala tá žena.
„A čo ak nehľadajú, Eileen? Ak ho nechali len tak v lese... Nedovolím, aby ten bezbranný chlapček skončil v jednom z tých odporných sirotincov!“
„Ak sa jeho rodina nenájde, adoptujeme ho,“ riekla a pohladila ho. „Je ako dar z nebies... už toľko túžime po dieťati... možno je to osud...“
Harry zazíval a zaspal.
°°°°
Sedemročný Harry Alexander Snape ležal vo svojej posteli a snažil sa zaspať, no búrka, ktorá zúrila za oknom mu v tom bránila.
Zrazu sa dvere na izbe pootvorili a objavila sa v nich drobná postava s dlhšími čiernymi vlasmi.
„Harry?“ prehovoril jeho o tri roky mladší brat. „Si hore?“
Harry sa posadil a usmial. „Už som chcel ísť za tebou, Sev... No tak poď,“ načiahol ruky, načo sa tá drobná postava rozbehla k nemu a skočila na posteľ.
Severus sa k nemu pritúlil a Harry ich oboch prikryl. Mohol cítiť, ako sa jeho malý braček trasie.
„Nemaj strach, Sevie, búrka o chvíľu prejde,“ utešoval ho. Jeho brat mal chorobný strach z búrok. No Harry bol jediný s kým sa počas nich cítil v bezpečí.
„Rozprávaj mi...“ požiadal ho.
Harry sa zase pousmial. Chrbtom sa oprel o čelo postele a zaplietol si do tých dlhých vláskov prsty.
„Bol raz jeden mráčik, ktorý putoval po oblohe celkom sám. Každý deň plakal dážď, pretože bol príliš opustený. Blúdil oblohou a snažil sa nájsť priateľov, no nik sa nechcel kamarátiť s čiernym škaredým mrakom,“ počas rozprávania vzhliadol na brata, ktorý naňho upieral tie veľké čierne oči, hltal každé jedno slovo.
„A tak raz mráčik počas svojich ciest narazil na krásny blesk, ktorý pretínal oblohu. Pri blesku bola celá kopa čiernych mrakov. Blesk ho pozval medzi nich a vysvetlil mu, aký je dôležitý počas búrky. Ostatné mráčiky ho prijali medzi seba, a tak všetci putovali oblohou spolu...“
Ozvalo sa pravidelné oddychovanie. Severus zaspinkal. Harry ho bozkal na vlasy a o chvíľu zaspal tiež.
°°°°°
Osemročný Harry sedel na drevenej podlahe spolu so Severusom. Vôkol oboch boli porozhadzované pastelky a obaja usilovne kreslili na kus pergamenu. Ich mamička mala zajtra narodeniny a chceli ju prekvapiť darčekom.
Harry pokukoval po Severusovi a všimol si, že nepoužíva žiadne farby okrem čiernej. No to nebolo nič nezvyčajné. Severus bol trochu iný než ostatné deti, ale bol to jeho Severus a on ho miloval najviac na svete.
Severus zrazu odhodil čiernu pastelku a znechutene pozeral na svoj obrázok. „Nakreslil som dážď akoby sa mohol mamičke páčiť dážď...“
Harry vzal jeho pergamen do ruky. „Je to krásny dážď, Sevie. Mamičke sa určite bude páčiť,“ pozrel naňho, no Severus ho zrejme nepočúval. Len hľadel na Harryho vlastný obrázok, na ktorom bola nakreslená farebná dúha.
„Prečo neviem nakresliť niečo také veselé? Tvoja dúha je oveľa krajšia,“ povedal smutne.
Harry ho chytil za rameno a odhrnul mu z tváre závoj čiernych vlasov, za ktorý sa večne skrýval. „Bez dažďa by nikdy nebola dúha, Sev.“
A Harry len sledoval, ako jeho slová opäť raz vyčarovali na jeho tvári úsmev, ktorý rozžiaril celú izbu.
Harry mu postrapatil vlasy. „Mám ťa rád, ty trdlo.“
***
Harry stál na zastávke deväť a trištvrte. Naraz sa ocitol v objatí svojej matky. „Dávaj na seba pozor, srdiečko. A poslúchaj,“ riekla a bozkala ho na čelo.
„Tak synak, už je z teba veľký muž. Dúfam, že sa podľa toho budeš i správať. Rob našej rodine dobré meno,“ podal mu ruku a potľapkal ho po pleci.
„Jasné, ocko,“ usmial sa naňho.
Jeho zelený pohľad zablúdil na menšiu postavu, ktorá stála od nich bokom a tvárila sa akoby nastal koniec sveta.
„Bež za ním. Vieš, aké je to preňho ťažké,“ nabádala ho matka so smutným úsmevom.
Harry podišiel k svojmu bratovi. „Sevie, veď na Vianoce sa uvidíme i každé ďalšie prázdniny a o tri roky tam pôjdeš za mnou,“ snažil sa ho utešovať.
Severus mal na tvári kamenný výraz, no Harry ho mal už dobre prekuknutého. „Opúšťaš ma...“ riekol tak potichu, že Harry to takmer prepočul.
„Neopúšťam ťa, braček. No musím študovať, rovnako ako budeš i ty.“
„Nájdeš si tam nových kamarátov a na mňa zabudneš,“ povedal a skrútil pery do úzkej linky.
Harry ho schmatol za ramená a otočil si ho k sebe. „Severus, môžem mať pokojne aj milión nových kamarátov, ale ty si môj brat, ktorého milujem a nik ťa nemôže nahradiť. Budem za tebou chodiť tak často, ako sa len bude dať a o pár rokov tam budeme spolu,“ pevne mu pozeral do smutných čiernych nešťastných očí.
Kamenná tvár opadla. Oči plné emócií boli ponorené v tých jeho. „Sľubuješ?“ spýtal sa potichu.
„Sľubujem,“ pritakal s úsmevom a pritiahol si ho k sebe. Pevne ho objal a Severus mu objatie opätoval. „Hlavne poslúchaj mamu a ocka a veľa sa uč... a počas búrky sa schovaj pod paplón. Tam budeš v bezpečí... budem tam s tebou, aspoň v duchu,“ šepol mu pri uchu a odtiahol sa od neho.
Harry sa po rozlúčke vydal do vlaku. Našiel si prázdne kupé a prihnal sa k oknu. Zakýval rodičom aj Severusovi a posadil sa. Lámalo mu srdce, keď videl toľký smútok v jeho ónyxových očiach. Severus mu bude tak veľmi chýbať. Nevedel ako to vydrží, no bude musieť.
Sklené dvere sa zrazu otvorili a do kupé vkročil chlapec s dlhými vlasmi farby slnka. Na tvári mal povýšenecký výraz. Prísne rysy a veľké strieborné oči. Oblečený mal nepochybne veľmi drahý odev.
„Smiem sa k tebe pridať?“ spýtal sa a jeho hlas bol chladný ako zimný vietor.
„Iste,“ odvetil Harry a ukázal na sedačku, ktorá stála oproti.
No chlapec sa neposadil, miesto toho podišiel k nemu a podal mu ruku. Harry sa postavil – vedel čo sa patrí – ruku prijal.
„Volám sa Lucius.“
„Ja Harry,“ povedal a slabo sa usmial.
Chlapcova tvár bola ako vytesaná z ľadu. Krátko mu stisol dlaň a posadil sa oproti nemu.
Lucius – to meno mu bolo známe. Vlastne i ten chlapec mu bol povedomý. Kde ho len videl? Och, iste v novinách. Určite to bol Lucius Malfoy – aristokrat a dedič najväčšieho impéria najbohatšej kúzelníckej rodiny v Británii. Nemal z neho dobrý pocit, pôsobil tak chladne a nadradene.
Oceľové oči si ho stále mlčky premeriavali. „Nie si náhodou najstarší dedič rodu Princov a Snapeov?“ spýtal sa so záujmom.
Harry bol nútený – tak ako každý dedič veľkého rodu – zúčastniť sa fotenia pre časopis Mladý Aristokrat, zrejme odtiaľ ho Malfoy poznal. Bol tam o ňom krátky článok, no Harry sa o to nijak nezaujímal.
„Áno a ty nepochybne dedič Malfoyovcov,“ riekol bez nadšenia.
Malfoy zodvihol pyšne bradu. „Áno, to som,“ odvetil samoľúbo.
Harry neznášal takých namyslencov, rozhodol sa, že s týmto chlapcom veru priatelia nebudú. Otvoril si knihu a začítal sa.
No o chvíľu do ich kupé vtrhla dievčina. Mala dlhé čierne vlasy, ktoré jej ako vodopád spadali na útle ramená. Bledú tvár a hlboké ónyxové oči zdobené vejárikom dlhých mihalníc. Na sebe mala elegantné šaty farby večernej oblohy.
„Všade je plno,“ riekla len a posadila sa vedľa Harryho. „Volám sa Bellatrix. Bellatrix Blacková,“ červené pery sa jej skrútili do úsmevu.
Malfoy po nej hodil znechuteným pohľadom.
„Ty si určite Lucius Abraxas Malfoy, však?“ pozrela na mladého aristokrata. „A ty... Harry Alexander Snape,“ čierne oči sa zabodli do jeho. „Obaja ste boli v časopise Mladý Aristokrat. Také plátky zvyčajne nečítam, ale rodičia sa zaujímajú o všetky tieto trápnosti,“ zasmiala sa a na prst si natočila dlhý prameň vlasov.
Harrymu sa začínala celkom páčiť. Aspoň sa netvárila, že jej patrí celý svet. Veď i ona bola z uctievanej a bohatej rodiny Blackov.
„Teší ma,“ odvetil jej Harry, keď konečne prestala rozprávať. Venovala mu ďalší úsmev.
Malfoy na ňu len kývol. A pokračoval v podrobnom skúmaní Harryho osoby. Zrejme Malfoya zaujal tým, že je dedič až dvoch kúzelníckych rodín. Malfoyovci boli vždy priťahovaní k peniazom a moci.
„Tešíte sa na Rokfort? Ja už sa nemôžem dočkať! Určite budem v Slizoline, ale to asi my všetci, však?“
Dostalo sa jej len prikývnutie, a tak pokračovala: „Mám malú sestru, Narcissu, chcela ísť so mnou. Takmer sa mi zavesila na šaty,“ rozosmiala sa.
Harry sa pousmial. „Môj brat, Severus, bol nešťastný, že odchádzam bez neho. Bude mi chýbať,“ pridal sa do hovoru.
„Aj mne Cissy, už si bol bez neho niekedy tak dlho?“
„Zatiaľ nie. Je na mňa dosť naviazaný,“ priznal.
„Och, chudáčik, to bude mať ozaj ťažké. Je hrozné, že sa domov dostaneme až na Vianoce...“
„Vzdelanie je priorita. Rodina to musí rešpektovať,“ ozval sa Lucius cynicky.
Bellatrix sa naňho zamračila a keď Lucius pootočil hlavu a sledoval ubiehajúcu cestu skrz okno, urobila naňho grimasu a vyplazila jazyk.
Harry svoje chechtanie musel skryť za kašeľ.
°°°°°
O chvíľu už sedel na širokej drevenej stoličke a mal na hlave Triediaci klobúk.
Nepatríš sem, Harry Potter. V tejto dobe si sa ešte ani len nenarodil. Ako sa to len mohlo prihodiť?
Harry zmätene počúval hlas, ktorý mu rozprával tieto nezmysli v hlave. Čo sa klobúk zbláznil? O kom to dopekla rozprával?
Máš srdce hodné Chrabromilčana, no myslenie natoľko bystré, že sa ti nepochybne bude dariť v Slizoline. Si zaujímavý, Harry Snape, alebo by som mal povedať Harry Potter?
Harry bol nanajvýš zmätený.
„Slizolin!“ vykríkol zrazu klobúk nahlas.
Pri slizolinskom stole sa ozval hlasitý aplauz. Harry zachytil Malfoyov úsmev. Pomaly kráčal k dlhému stolu a posadil sa vedľa Bellatrix, ktorá sa tiež dostala do Slizolinu.
„Tak, vitaj medzi hadmi,“ usmiala sa naňho a Harry jej úsmev opätoval.
„Lucius Malfoy!“ zvolala profesorka McGonagallová.
Malfoy sa elegantne posadil na stoličku, klobúk sa ledva dotkol jeho hlavy a už kričal: „Slizolin!“
Malfoy sa zatváril samoľúbo a vybral sa k nim. Na Harryho prekvapenie sa posadil vedľa neho.
„Nie som strapatý? Ten klobúk je ozaj otrasný,“ prehovoril znechutene.
Harry sa musela zasmiať. „Tvoj účes je stále dokonalý, žiadne obavy,“ odvetil mu a mal chuť pretočiť očami.
Malfoy sa spokojne pousmial a pre istotu si vlasy prečesal prstami.
°°°°
Vchod do slizolinskej klubovne sa nachádzal v podzemných žalároch. Bol skrytý za kamennou stenou, na ktorej bol vyobrazený had.
Hlavná miestnosť mala zelený nádych. Prefekt ich informoval, že sa nachádza pod jazerom, takže preto tá farba.
Prváci boli rozdelení do izieb po dvoch, no a na Harryho šťastie mal izbu práve s Luciusom. Izba nebola extra veľká, ale rozhodne bola útulná. Dve postele s baldachýnom, ktoré delil nočný stolík. Navyše mali i vlastnú kúpeľňu. Pokiaľ Harry vedel iní študenti nemali vlastné kúpeľne. Nepochybne to zariadil Luciusov otec.
Lucius sa posadil na posteľ, zatiaľ čo Harry sa začal vybaľovať.
„Tá posteľ je nejaká tvrdá, nezdá sa ti?“ ozval sa mrzuto.
„Myslím, že je fajn,“ odvetil mu Harry ľahostajne a prevrátil očami. Merlin ho ochraňuj, aby prežil nasledujúce roky s týmto indivíduom v jednej miestnosti.
Lucius sa po vybalení stratil v kúpeľni a bol tam poriadne dlhú dobu. Harry už nervózne ťukal po nočnom stole a pozeral na kúzelné hodiny na stene. Čo tam, pre pána, robil tak dlho?
Malfoy sa po hodnej chvíli vynoril čerstvo osprchovaný a prezlečený v saténovom pyžame.
„Skutočne budeš bývať v kúpeľni tak dlho?“ spýtal sa ho unavene.
Malfoy sa zamračil. „Správny Malfoy musí dbať na pravidelnú a dôkladnú hygienu.“
Harry sa postavil a prešiel okolo neho. „Musíš myslieť aj na druhých, nie len na seba.“
Lucius si odfrkol a ľahol si do postele.
Keď sa Harry vrátil do izby, zhasol a ľahol si. Pozoroval baldachýn a premýšľal nad Severusom. Nebol s ním sotva pár hodín a už mu chýbal.
„Tá posteľ je skutočne nechutne tvrdá,“ zamumlal hlas z tmy.
Harry mohol počuť, ako sa stále prevaľuje. „Lucius, zajtra môžeš nejakého profesora požiadať, aby ti ju očaroval, ale teraz by som rád spal.“
Harry začul iba ďalšie odfrknutie. Tak toto budú ťažké časy, pomyslel si frustrovane a prikryl sa až po uši.
Komentáre
Prehľad komentárov
Strašne sa mi páčil malý Severus a jeho veľký braček Harry. Bolo to také milé ako sa o neho staral... a Bella je tiež zaujímavá osoba, celkom zaujímavé písať aká bola a možno sa dozviem aj prečo sa tak veľmi zmenila...
Rýchlo ďalšiu
(Kilia Ice , 9. 9. 2015 17:20)Senzácia. Je to úžasné. Už sa neviem dočkať pokračovania. Dúfam že bude skoro. :-D
...
(Profesor, 9. 9. 2015 20:36)Teda, to je příběh. Super nápad. Líbí se mi vztah Harryho a Severuse. Zajímavá je Bella.
Dokonalé^^
(Alexis, 11. 9. 2015 19:23)Tenhle nápad je hodně zajímavý a líbí se mi. Popravdě mám taky slabost pro pár Lucius/Harry takže tohle je něco přímo pro mě a navíc je to originální nápad. Sice jsem četla spoustu FF s návratem do minulosti ale určitě ne takhle takže máš mojí poklonu a těším se na pokračování.
...
(Vai, 9. 9. 2015 11:31)Teď to čekání zase bude utrpení, ale povídka je parádní a moc se těším na pokráčko. Ja často asi budevycházet? dík
Re: ...
(Sonka, 9. 9. 2015 14:37)
Ďakujem, Vai, som rada, že sa zatiaľ páči :)
No tak to ti presne asi povedať neviem. Teraz každý deň cestujem na školenia, takže zrejme nebude vychádzať v pravidelných intervaloch. No posnažím sa, aby tu bývala častejšie než len raz za mesiac, ako to bývalo s Vždy si to bol ty :))
...
(Zuzana, 18. 12. 2015 15:21)