Harry Potter fanfiction

UPOZORNENIE: Slash sex scene (komu vadí, nech preskočí)

Od Harryho zázračného prebratia ubehli tri mesiace. Počas kómy premeškal záverečné skúšky, ktoré si svedomito dorobil cez prázdniny. O štyri dni začínal jeho siedmy ročník, ktorý bol súčasne posledným. Tieto letné prázdniny boli plné prekvapení. Požiadal Hermionu o ruku, narodila sa mu tá najkrajšia dcérka na svete a presťahoval sa na Grimmauldovo námestie. Voldemort mu ponúkol bývanie na jeho panstve, ale odmietol. Nechcel mu spôsobovať ešte viac bolesti než teraz. Vedel, že ho Tom miluje a i napriek jeho chladnej maske videl ako veľmi trpí, keď ho vidí s Hermionou.

Momentálne ležal vo svojej posteli a pozoroval svoju snúbenicu, ktorá mu spokojne oddychovala na hrudi. Otočil hlavu a zrak mu spočinul na postieľke, v ktorej sa nespokojne vrtelo malé bábätko. Opatrne si zložil Hermionu z hrude  a vydal sa k svojej dcérke.

„Lily, čo sa deje princezná? Nemôžeš spinkať?“ spýtal sa šeptom a vzal si mesačné dievčatko do náruče.

Lily divoko rozhadzovala drobnými rúčkami a spokojne sa škerila na svojho ocka.

„Pššt, lebo zobudíme mamičku,“ zašepkal Harry s úsmevom a jemne pobozkal dievčatko na hebké čielko. Lily bola preňho najväčší zázrak. Nikdy ani len nesníval, že sa dožije vlastného potomka. Vždy túžil mať svoju rodinu, keďže nikdy žiadnu nemal a teraz sa mu to splnilo. Bol to ako sen. Samozrejme, nie všetko bolo ružové. Tam vonku bol stále Grindelwald a Dumbledore. Aj keď od posledného súboja boli podozrivo nečinní. Zrejme sa spamätávali alebo vymýšľali nové plány.

Potichu s Lily na rukách zišiel dolu schodmi do kuchyne, kde sa nešikovne zvŕtal Lupin.

„Remus, zase sa pokúšaš pripraviť raňajky?“ spýtal sa Harry pobavene.

Vlkolak sa prekvapene otočil a usmial sa. „Vy už ste hore? Nuž, myslím, že to nebol dobrý nápad... varenie mi nikdy nešlo,“ pokrčil ramenami a zahodil nešikovne rozbité vajíčko.

Harry sa zachechtal. „Nakŕm Lily a ja sa pokúsim napraviť škody,“ povedal a opatrne vložil dieťatko do jeho náruče. Privolal si fľašku s vlažným mliekom a podal ju Lupinovi, ktorý sa na Lily vyškieral a prihováral sa jej. Potom sa pobral k linke a začal pripravovať raňajky.

„Nie, že ma zase ogrckáš, maličká,“ povedal Lupin nežne a s dievčatkom v náručí sa posadil za kuchynský stôl. „Takže na Rokforte je už všetko vybavené?“ spýtal sa smerom k Harrymu.

„Och, áno. Severus mi písal, že byt, ktorý nám tam nechal zariadiť je hotový. Počas vyučovania Lily bude strážiť celý tím škriatkov na čele s Dobbym, takže bude v dobrých rukách,“ povedal Harry popri krájaní zeleniny.

„Dobby musel byť celý bez seba,“ zasmial sa Remus.

„Áno, Severus bol z neho zúfalý, keď mu začal v riaditeľni poskakovať a objímať mu koleno,“ zachechtal sa Harry.

„Tak to si viem predstaviť.“

O chvíľu sa kuchyňou začala šíriť vôňa vajíčok a slaninky. Remus dokŕmil Lily a čakal kým si odgrgne. Ozvalo sa tiché „grg“ a Remusove nové sako ostalo pošpinené.

„Že ty mi to robíš naschvál, ty malá nezbednica,“ začal a podal usmiate bábätko Harrymu, ktorý medzi tým stihol prestrieť na stôl.

„Remus, uvedomuješ si, že je sedem hodín? Nemal by si už byť na ministerstve?“ spýtal sa zatiaľ čo robil žartovné grimasy na svoju dcérku.

Lupin pozrel na hodinky. „Do šľaka! Prvý deň v novej práci a ja meškám! Harry, prepáč, viem koľko ťa stálo námahy vybaviť mi ju,“ začal kajúcne a vyletel na chodbu.

Harry sa zasmial. „Veľa šťastia!“ zakričal za ním a posadil Lily do detskej sedačky, ktorá sa vznášala pár milimetrov nad stolom.

„Čo to tu tak rozvoniava?“ ozvalo sa odo dverí.

Harry vzhliadol a venoval Hermione široký úsmev. „Dobré ráno.“

Hnedovláska podišla k nemu a vtisla mu nežný bozk. „Dobré,“ zamumlala mu do úst. Potom pobozkala Lily a posadila sa za stôl. „Dnes o desiatej mám poslednú lekciu premiestňovania, aby si nezabudol,“ povedala, zatiaľ čo si naberala jedlo na tanier.

„Mám to na pamäti. Pôjdem s Lily na výlet,“ uškrnul sa odhryzol si z chrumkavého pečiva.

Hermiona pozdvihla obočie. „K Voldemortovi?“

Harry prikývol. „Neustále mi píše a Bellatrix sa nemôže dočkať kedy opäť uvidí Lily.“

„Áno, je pravda, že ich dosť zanedbávaš,“ poznamenala a naklonila sa, aby utrela Lily ústa od slín.

Harry dožul a prehltol. „No nemal som veľmi čas. Naša princezná vyžadovala všetku moju pozornosť,“ usmial sa na Lily, ktorá ich pozorne sledovala a cmúľala si pästičku.

***

Lord Voldemort sa vrútil do svojej pracovne a nazúrene si strhol čiernu kravatu. Rozopol si na bielej košeli zopár gombíkov a zviazaného muža, ktorého ťahal za sebou drsne posadil na stoličku a kúzlom ho o ňu zviazal. Muž v strednom veku mal dobitú tvár na nepoznanie a šaty celkom dotrhané a špinavé. Voldemort sa postavil pred okno a pozoroval zamrznutú hladinu jazera. Záhrada bola pokrytá tenkou vrstvou snehu. Otvoril okno a zhlboka sa nadýchal chladného vzduchu, ktorý mu pošteklil tvár. Otočil sa a chladne sa usmial na vystrašeného muža. Už celé mesiace pátral po Grindelwaldovej skrýši. Chcel ho napadnúť kým bol oslabený stratou vojska, končatiny a prútika. Ale ten sukinsyn mal veľmi dobrú skrýšu. Nakoniec sa mu podarilo získať Roberta Straussa – „Grindelwaldovu pravú ruku“.

„Prosím... ja... ja nič neviem,“ zavzlykal muž a opuchnutými očami pozoroval Voldemortove drahé topánky. „Zabite ma, prosím...“

Voldemort si znechutene odfrkol, zviazal mužovi ústa i oči.

„Lord?“ ozval sa zamatový ženský hlas.

Voldemort sa otočil a podišiel k mohutnému mramorovému krbu. Červenými očami pozoroval tvár francúzskej kráľovnej. „Kráľovná Lalande,“ usmial sa chladne. „Práve som sa vrátil z pátrania. Vaši ľudia mi boli veľmi nápomocní. Hoci sme nezistili lokalitu Grindelwaldovej skrýše, podarilo sa nám chytiť jedného z jeho najvernejších prívržencov. Vaši ľudia vás čoskoro informujú o celom priebehu výpravy.“

Krásna tvár v krbe sa zamračila. „Och, to je výbohrná správa. Ale i tak thrvám na svojom, lord Voldemohrd. Mali bhy sme do nášho pátrhania zapojiť lorda Harryho. V jednom z listhov mi písal, že vie kde sa nachádza Dumbledorhove panstvo, mali by sme zaútočiť naňho, uhrčite vie, kde sa skhrýva jeho hlavný spojenec.“

Voldemort si prstami prečesal ebenové pramienky vlasov. „Nuž, keďže s Harrym udržujete pravidelnú korešpondenciu, som si istý, že ste informovaná o jeho momentálnej situácii.“

Ženská tvár prikývla. „Iste, viem, že má rodičhovské i školské povinnosti. Maličká Lily je ozaj nádhehrná,“ usmiala sa. „Ale som si istá, že chce, abhy bola jeho rodinha v bezpečí. Teda phrirodzene sa chce Grindelwalda zbaviť.“

„Pozhováram sa s ním. A budem vás informovať, kráľovná.“

„Ďakujem a pozdhravujte ho. Dovidenia, lord,“ povedala a jej tvár zmizla v plameňoch.

Posadil sa do pohodlného kresla s vysokým operadlom a vložil si tvár do dlaní. Odkedy sa narodila Lily Jane Potterová, jeho život sa zrútil. Kvôli Lily sa mu Harry začal vzďaľovať. Samozrejme cez víkendy ho niekedy navštevoval. Ale vedel, že ho stratil. Zasnúbením s tou humusáčkou a narodením Lily ho stratil už navždy. Každým dňom mu chýbal čoraz viac, každým dňom po ňom túžil viac a viac. Práve preto sa osobne zameral na pátraní po Grindelwaldovi, aby sa sústredil konečne na niečo iné. Keď bola tá bolesť na srdci neznesiteľnou zabával sa mučením a opíjaním. Ale aj tak sa cítil mizerne a vedel, že iné to už nebude. Harry nebude nikdy jeho... a on už nebude nikoho iného milovať. Načo mu bol večný život, keď ho nemal s kým zdielať. Načo mu bolo nechutne veľké bohatstvo a moc, keď nemal to, čo chcel najväčšmi - Harryho... Nathaniela. Do myšlienok sa mu vkradla spomienka.

Pätnásťročný Tom Riddle utekal hore dlhými schodmi, ktoré viedli na Astronomickú vežu. Keď dorazil na určené miesto strnul. Vysoký štíhli chlapec stál chrbtom oproti nemu a opieral sa o zábradlie. Strapatú hlavu mal otočenú smerom hore a sledoval tmavú oblohu posiatu drobnými hviezdami, ktoré sa trblietali ako diamanty. Skrz syčanie vetra započul tichý spev:

„Uprostred výšin a nekonečnej zelene,

tam je to miesto, kde budeš sa cítiť slobodne.

Tam hviezdy sa trbliecu na hladine mora,

tam skončí sa každá nočná mora,

Tak zavri viečka očí a tá zem bude tvoja.

Teplý piesok ťa bude štekliť na bosých nohách,

keď slnko zapadne vo vysokých horách.

Tu mesiac ti prinesie len sladké sny

a zbaví ťa trápenia, bolesti aj viny.

Tam je to miesto, kde hviezdy dotýkajú sa zeme,

tam je to miesto, kde sa cítiš slobodne.

Tak zavri viečka a maj sladké sny,

v tej zemi budeš navždy slobodný.“

Tom preglgol a podišiel k chlapcovi. Jemne mu položil ruku na rameno. Nathaniel pootočil tvár, na ktorej sa mu leskli potôčiky sĺz, ktoré mu stekali dolu lícami.

Tomovi začalo prudko biť srdce. „Čo... sa stalo?“ spýtal sa šeptom.

Nathaniel sa opäť zadíval na oblohu posiatu hviezdami. „Sú mŕtvi, Tommy... moji rodičia sú mŕtvy,“ povedal potichu a Tom až teraz zacítil ako veľmi sa jeho priateľ chveje.

„Takže preto si teba a Harolda zavolal riaditeľ,“ skonštatoval priškrteným hlasom. „Ako?“

„Otec už rok pátral po skupine zločincov, ktorí znásilňujú čarodejníčky a následne ich vraždia. Jedného z nich otec dolapil pred pár mesiacmi, nuž a tí ostatní sa očividne chceli pomstiť,“ smrkol.

Tom ho chytil za trasúcu ruku a preplietol ich prsty. Otočil si ho k sebe a objal ho. Nathaniel si položil hlavu na jeho rameno a potichu plakal. „Čo to bolo za pieseň?“ spýtal sa po chvíli.

Nathaniel zodvihol hlavu a uslzenými očami sa pozrel do jeho čokoládových. „Miesto, kde sa hviezdy dotýkajú zeme, báseň. Spievala mi ju mama pred spaním, keď som bol dieťa. Otočil hlavou a opäť sa zadíval na hviezdy. „Vieš Tommy, ja... teraz by som veľmi chcel ísť na to miesto, o ktorom sa spieva v tej básni. Miesto, kde ma nič nebude trápiť, miesto kde budeme slobodní. Už... už ma nebaví skrývať náš vzťah, pretvarovať sa... chcem ísť na to miesto...“

Tomovo srdce sa zovrelo. „Nájdem to miesto a raz... raz tam budeme spolu slobodní a bezstarostní. Sľubujem,“ povedal a perami sa jemne dotkol tých Nathanielových. Jazykom nežne vkĺzol medzi jeho pery do sladkých úst a ochutnával celé jeho vnútro. Tento bozk bol viac ako len obyčajný. Bol taký intenzívny, plný túžby, lásky a nevyslovených pocitov.

Nathaniel lapal po dychu a nakrátko sa odtiahol. Pevne pozrel do čokoládových očí. „Nikdy ma neopusť, Tommy. Nikdy, prosím...“ šepol.

A Tom vedel, že ho nikdy neopustí. Práve tu a teraz pochopil ako veľmi tohto chlapca miluje a vedel, že ho bude milovať už navždy. „Nikdy, Nath...“ povedal a opäť ho vtiahol do strhujúceho bozku.

Voldemort sa myšlienkami vrátil do súčasnosti. V krbe horeli zelené plamene, z ktorých vychádzal vysoký muž s asi päťmesačným dievčatkom na rukách. „Ahoj, Tom,“ pozdravil.

„Nathaniel... teda Harry, ahoj...“

Harry sa zastavil pred stolom a pozorne sa zadíval na červeno-okého muža. „Si v poriadku?“

Voldemort si až teraz uvedomil, že mu po líci steká slza. Rýchlo si ju utrel, ale vedel, že neskoro. Harry ju videl. „Áno som... len mi niečo padlo do oka.“ Tak to bolo ozaj presvedčivé klamstvo, pomyslel si.

Harry sa s Lily na rukách posadil do koženého kresla. Dobre vedel, prečo je Voldemort taký zničený a smutný. Nepotreboval sa ho pýtať či je v poriadku. Pretože vedel, že nie je. A za všetko môže on. Lebo mu neopätoval lásku. No i napriek tomu, že mu zrejme svojou prítomnosťou spôsoboval bolesť nevedel sa vzdať priateľstva s ním. Jednoducho to nešlo.

„Kto je to?“ spýtal sa Harry ukazujúc na spútaného muža v rohu miestnosti.

„Grindelwaldov hlavný prívrženec. Dnes sa mi podarilo chytiť ho. Potrebujem z neho získať informáciu skrz legilimenciu, avšak Gellert mu dal do hlavy nejaký blok, cez ktorý sa nemôžem dostať.“

„Och, môžem ti s tým neskôr pomôcť, ale teraz by som potreboval, aby si mi postrážil Lily. Musím sa učiť a napísať si úlohy, nuž a pri Lily je to takmer nemožné. Hermiona má dnes doučovanie a ja... nemám ju kam dať,“ povedal a prosebne hľadel do karmínových očí.

„Dobre, postrážim ju... fajn... budeš sa učiť vo svojej komnate?“

Harry sa zatváril víťazoslávne. „Áno, budem. Máš to u mňa, Tom,“ usmial sa a podal mu dievčatko. „V tomto batohu je všetko čo pre ňu budeš potrebovať,“ povedal a spolu s učebnicami a knihami zmizol za dverami.

Voldemort posadil maličkú na stôl a premeriaval si ju. Mala jemné hnedé vlásky, bacuľaté líčka a veľké zelené očká presne ako Harry. Bol si takmer istý, že toto nie je len tak obyčajné dieťa. Už keď bola sotva pár týždňové bábätko cítil jej mágiu. Navyše jej oči boli omnoho staršie a múdrejšie než majú obyčajné deti. Akoby rozumela úplne všetkému čo sa vôkol nej deje. Koniec koncov, to bola dcéra najmocnejšieho čarodejníka akého kedy stretol, zrejme by sa mal prestať čudovať. Bol si priam istý, že sa ho bude báť, hlavne kvôli jeho červeným očiam a temnej mágie, ktorú určite cítila. Ale ona sa na jeho počudovanie usmiala ako slniečko a natiahla drobnú rúčku k jeho tvári. Prstíkmi mu chytila nos a začala sa chichotať. Z Harryho rozprávania vedel, že takmer nikdy neplakávala a na ľudí, ktorých mala rada sa usmievala. Ale nerozumel prečo sa usmieva i naňho. Mala by cítiť, že je nebezpečný a zlý a mala by začať aspoň plakať. Vôbec nevedel, ako sa má k takému malému stvoreniu správať. Harryho zrejme nenapadlo, že nebol nikdy v kontakte s deťmi a už vôbec nie s batoľaťom.

„Ahoj, som Voldemort, ale môžeš mi hovoriť Tom... už sme sa stretli, pamätáš?“ povedal lebo netušil čo iné by mal urobiť. „Zrejme mi neodpovieš, keďže nevieš rozprávať,“ poznamenal a prevrátil očami nad svojou hlúposťou.

Lily ho tými inteligentnými očkami pozorovala a veselo sa zasmiala.

„Áno, som ti na smiech. Vôbec sa ti nečudujem,“ povedal a vzápätí otočil hlavu a pozrel na svojho väzňa, ktorý sa prebral z mdlôb. Vrhol naňho uspávacie kúzlo a keď sa pozrel späť na Lily bola už na konci stolu a práve sa chystala zhodiť jeden z jeho vzácnych predmetov. „Nie, Lily!“ zakričal, ale bolo neskoro. Runový kameň sa rozlámal na márne kúsky.

Dievčatko mu vážne pozrelo do očí a na chvíľu premýšľal či má ozaj len päť mesiacov, pretože v tých očiach videl, niekoho omnoho staršieho a múdrejšieho. Vzal si ju do náručia a opäť ju posadil oproti sebe na stôl. „Nič sa nestalo. Nehnevám sa,“ povedal a smutné zelené očká zaiskrili. Opäť sa začala chichotať.

Tá malá mu skutočne rozumela viac než by mala. Usmial sa tiež a pobozkal ju na gombičkový noštek. Áno, pomaly, ale isto si ho získavala proti jeho vôli.

***

Harry sa vracal do Tomovej pracovne po asi päťhodinovom učení. Bol totálne vyšťavený a unavený. Mal pocit, že by zaspal aj po stojačky. Bolo skutočne ťažké mať dieťa v sedemnástich. Hoci v čarodejníckom svete boli s Hermionou dospelý, ale i čarodejníci zvykli mať potomkov až po škole. Vošiel do pracovne a ostal stáť na prahu dverí s vytreštenými očami. Voldemortov pracovný stôl bol plný dotrhaných a ocmúľaných papierov a pergamenov. Na zemi vôkol stola boli porozhadzované a porozbíjané rôzne predmety. Akoby sa miestnosťou prehnal víchor. Očami zablúdil na gauč pri krbe odkiaľ vytŕčali nohy. Podišiel k nemu a opäť sa dostal do šoku. Voldemort na ňom spal celkom strapatý, neupravený a bielu košeľu mal celú špinavú od kašičky, ktorou zrejme Lily kŕmil. Na jeho bruchu a hrudi spinkala Lily. Drobnou rúčkou pevne zvierala Voldemortov ukazovák a spokojne oddychovala.

Harry sa uškrnul a odložil učebnice a pergameny na stôl. Posadil sa do kresla a sledoval scénku pred sebou. Voldemort sa začal preberať a o chvíľku zmätene žmurkal na dieťatko, ktoré mal uložené na hrudi. Otočil rozstrapatenú hlavu k Harrymu a zašepkal: „Môžeš mi pomôcť?“

Harry sa musel zasmiať. „Iste,“ odvetil a opatrne si vzal Lily do náručia. Maličká si vzdychla a spinkala ďalej. Neverbálne premenil kreslo na postieľku a nežne do nej Lily uložil. Voldemort sa medzitým posadil a ospalo si prehrabol vlasy.

„Ako tak vidím, Lily ti dala poriadne zabrať. Čo ste tu, pre Merlilna, stvárali? Videl si svoj pracovný stôl?“

Voldemort sa ihneď otočil a keď videl stôl a jeho okolie, zachechtal sa. „Vieš, bola to celkom zábava rozbíjať a ničiť veci. Samozrejme s tým začala tvoja dcéra, keď rozbila vzácny runový kameň. Keď som videl, ako veľmi sa jej to páči, pridal som sa k nej,“ rozprával a obzeral si svoju drahú špinavú košeľu. „No a z mojej košele si spravila maliarske plátno.“

Harry si zakrýval dlaňou ústa a uškŕňal sa. Predsa každý deň nevidno zlého Temného pána neupraveného a špinavého od detskej kašičky. „Takže si si sám porozbíjal vzácne predmety?“ spýtal sa neveriacky.

Voldemort sa pohodlne oprel. „Nuž, áno. Lily je poriadny živel.“

„Áno, to je. Počas učenia som cítil jej radosť,“ povedal Harry s úsmevom.

„Čože? Ty si cítil jej radosť?“ zvedavé červené oči sa zabodli do zelených.

„Zrejme som ti o tom zabudol povedať. Spolu so Severusom a Hermionou sme prišli na to, čo ma prebudilo z kómy. Bola to Lily, presnejšie jej mágia,“ keď videl Tomov nechápavý pohľad pokračoval: „keď Hermiona prišla, počas mojej kómy, za mnou a položila moju dlaň na jej bruško, cítil som cudziu mágiu. Nebola Hermionina, netušil som komu patrí. Začala ma tiahnuť a privolávať a ja som sa proste zobudil. Prednedávnom som zistil, že cítim Lilyine pocity. Vždy viem kedy je smutná, šťastná alebo znudená či unavená. No a ona naopak cíti tie moje. Keď som smutný je smutná aj ona, a tak ďalej. Dlho sme to skúmali až sme prišli na takéto vysvetlenie,“ dorozprával Harry a sledoval Voldemortovu zamyslenú tvár.

„Tak to je ozaj zaujímavé. Už od jej narodenia som vedel, že je výnimočná a mocná...“ rozprával zamyslene.

„Nuž, prišli sme i na to, že pri tom kontakte, keď bola ešte v brušku, sa zrejme naše mágie nejako prepojili. Takže získala trochu mojej mágie a ja zas trochu tej jej.“

„Takže, preto pôsobí tak inteligentne a staršie. Je to vplyvom tvojej už vyspelej magickej sily, ktorú má v sebe,“ skonštatoval a červené oči sa mu rozšírili úžasom.

„Áno, tak nejako. Myslím, že Hermiona alebo Severus by ti to vedeli vysvetliť odbornejšie,“ odvetil Harry rozpačito a poškriabal sa na vlasoch.

Voldemort sa kúzlom očistil a upravil si vlasy. Cez znamenie privolal Amycusa Carrowa. Ihneď sa v miestnosti zjavil tučný muž s čudným úškľabkom na tvári.

„Moji lordi,“ povedal zdvorilo a uklonil sa. 

Voldemort sa elegantne postavil z gauča a podišiel k svojmu smrťožrútovi. „Amycus, potrebujem, aby si tu nášho drahého priateľa, pána Straussa, vzal do žalára,“ ukázal na zviazaného muža v bezvedomí. „Budeš ho prísne strážiť. Nesmie zomrieť, tak sa kroť, rozumieš?“ rozprával Voldemort mrazivým hlasom.

Harrymu pri tomto jeho tóne vždy nabehli zimomriavky a uvedomil si s kým sa vlastne nachádza v jednej miestnosti.

„Samozrejme, môj lord,“ odvetil tučný smrťožrút, surovo vzal muža a ťahal ho preč z pracovne.

Harry sa posadil na gauč a odpil si z čaju, ktorý mu sem medzitým priniesol jeden zo škriatkov. Voldemort sa posadil vedľa neho a premeriaval si ho.

„Počul som, že školu zvládaš i napriek otcovským povinnostiam, výborne,“ prehovoril.

Harry odložil šálku. „Áno, učitelia, škriatkovia aj spolužiaci nám veľmi pomáhajú. Je to fajn.“

„Od Severusa som sa dozvedel, že po kóme si už nemal žiadne spomienky na minulý život.“

„Nie, nemal. Severus vraví, že to môže byť spôsobené tým, že som na pár sekúnd zomrel. Nuž, po testoch, ktoré mi dal spraviť sa ukázalo, že v mojej krvi je stále stopa po tom elixíre, avšak len minimálna. Čiže je možné, že už nebudem ďalej spomínať,“ vysvetlil Harry a sledoval Tomovu peknú tvár.

„Tak to je zrejme dobre, nie?“ spýtal sa, ale Harry ihneď postrehol sklamanie v jeho očiach.

„No, ani nie. Keď sa to stalo po prvýkrát bol som vystrašený a nepáčilo sa mi to. Ale teraz som zvedavý aký som mal život. Zaujíma ma to, mal som úžasnú žijúcu rodinu, brata. Navyše, rád by som vedel, ako to medzi nami dopadlo,“ uškrnul sa Harry. „V poslednej spomienke sme sa nenávideli na život a na smrť. Myslím... že tá nenávisť, ktorú som cítil skrz spomienky ma poznačila. Ja... po tých spomienkach sa moje city k tebe zmenili,“ rozprával neisto a sledoval ako sa Voldemortova tvár mení na zachmúrenú. „Veľmi ma tie spomienky ovplyvňujú. Niekedy sa cítim ako schizofrenik. Ako Harry ťa mám rád a ako Nathaniel ťa momentálne neznášam,“ vzdychol si. „Viem, znie to ozaj šialene. Ťažko sa to vysvetľuje. Sám som z toho dosť zmätený.“

Voldemort od neho odvrátil tvár a privolal si pohár a ohnivú whisky. S vážnym výrazom pozoroval pokojnú hladinu zlatistej tekutiny. Harry začínal byť z toho ticha nervózny. Jazva ho trochu pobolievala, čo nebolo veľmi dobré. Voldemort do seba hodil celý obsah poháriku.

„Netušil...som. Vôbec mi nenapadlo, že ma začneš nenávidieť,“ povedal sklesnuto.

Harry ho jemne chytil za plece. „Tom, nie... ja necítim k tebe nenávisť. Len to čo som k tebe cítil ako Harry sa zmenilo po tom, čo som videl tie spomienky. Všetky Nathanielove pocity som vnímal. Sú to moje spomienky, všetky tie city sa mi každou spomienkou vracajú. Ale to neznamená, že ťa neznášam. Och, bože, je to vážne zložité a veľmi zamotané. Preto by som sa rád z toho chaosu vymotal,“ povedal a so zovretým srdcom pozoroval Voldemortov smutný profil tváre. „Tom... ukáž... ukáž mi naše spomienky. Veď predsa mi všetko, čo sme spolu prežili v mojom minulom živote, môžeš ukázať, nie?“ začal Harry s nádejou v hlase.

Voldemort sa naňho zahľadel. „Skutočne to chceš, Harry? Alebo to po mne žiadaš len kvôli tomu, aby som netrpel, že si nespomínaš čo všetko sme spolu zažili? Je to pre mňa, skurvene ťažké, keď si zabudol na celý náš vzťah. Keď som zistil, že si Nathaniel... hrozne to bolelo a ešte stále to bolí,“ Voldemort sa odmlčal a opäť sa napil už z plného poháru. „Ale nechcem, aby si chcel tie spomienky späť len kvôli mne. Máš Hermionu, malú Lily... nechcem, aby ťa ovplyvnili. Všetko by sa iba skomplikovalo.“

Harry schmatol Voldemorta za čeľusť a otočil si ho tak, aby mu videl do očí. „Chcem tie spomienky vidieť kvôli sebe. Mám na to právo. Nepáči sa mi moje citové rozpoloženie, ktoré momentálne voči tebe cítim. Mätie ma to a ubíja. Chcem, aby sa všetko vrátilo do normálu. Ukáž mi ich...“ rozprával zeleno-oký mladík vážnym hlasom.

Voldemort videl v tých hlbokých zelených očiach úprimnosť a odhodlanie. „Ukážem ti len tie prelomové spomienky, všetky by si zrejme nezvládol. Mohlo by to mať nepríjemné následky,“ povedal a jemne mu pohladil líce. Napokon sa rukou presunul k jeho spánku.

Tváre mali tesne pri sebe a hľadeli si do očí. Harry sa zhlboka nadýchol a vtom sa ponoril do divokého víru černastého dymu, ktorý krúžil a skrúcal sa až sa napokon ocitol v prvej spomienke.

Harry sa ocitol na Rokforských pozemkoch. Hrad postával v úzadí, okolitá krajina bola odetá v bielom rúchu a zo zamračenej oblohy padali veľké snehové vločky, ktoré tancovali v mrazivom vzduchu

Štrnásťročný Nathaniel kráčal v čiernom kabáte a čapici hore zasneženým kopcom. Na tvári mal namosúrený vyraz. Hneď za ním išiel vysoký, rovnako starý, chlapec.

„No tak, Potter, zastav!“ kričal za ním.

Nathaniel zastavil a hodil po ňom vražedný pohľad. „Daj mi pokoj, Riddle! Len kvôli tebe nám zakázali ísť do Rokvillu! Nemôžeš ma už jednoducho nechať na pokoj! Už ma fakt unavujú tieto večné boje, hádky a urážky!“ kričal Nathaniel zúrivo. „Všetko si opäť zvalil na mňa! Keby si ma večne neprovokoval, nikdy by som na teba to kúzlo nepoužil!“ zakričal a pokračoval v ceste brodiac sa snehom.

„A ja nemôžem za to, že ma vždy tak príšerne irituješ! Jednoducho si nemôžem pomôcť! Si chrabromilský miláčik, je mojou povinnosťou ti robiť zle!“ kričal za ním Tom a snažil sa zrýchliť krok.

Nathaniel sa sarkasticky zasmial. „Och, ozvalo sa naše slizolinské princiatko,“ odvetil posmešne bez toho, aby sa na svojho rivala otočil.

„Kam vlastne ideš?“ spýtal sa ho Tom.

„Čo najďalej od tvojho ksichtu, ty neznesiteľný blbec!“

„STOJ!“ zakričal Tom o niečo hlasnejšie. „Zúrivá vŕba, Potter! Stojíš priamo pod ňou... nehýb sa!“

Nathaniel prekvapene zastal a zistil, že skutočne sa nachádza pod tým príšerným stromom. Tom ho dobehol a na tvári mu bolo vidieť, že horúčkovito premýšľa.

Nathaniel naňho vyvalil veľké oči. „Čo mám robiť?“ spýtal sa, pričom sa snažil veľmi nehýbať ústami. To už naňho letel mohutný konár, ktorému sa len tak-tak stihol vyhnúť. Hneď na to doňho prudko vrazil ďalší z konárov. Nathaniel dopadol do snehu a chytil sa za brucho. „Och...“

Tom bol bledší než napadaný sneh. Prirútil sa pod vŕbu, švihom prútika strom znehybnel. Padol na kolená do snehu vedľa Nathaniela.

„Si v poriadku?“ spýtal sa zadýchane.

„Áno,“ zamrmlal a posadil sa. „Neznášam ten strom,“ pokrútil hlavou.

Vtom sa po nich úplne nečakane zahnali hneď dva konáre. Nathaniel dopadol niekoľko metrov od stromu a o chvíľu naňho dopadol i Tom. Boli už v bezpečnej vzdialenosti od vŕby.

„Dopekla,“ zaklial Nathaniel zakliesnený pod Tomovým telom.

Obaja lapali po dychu a hľadeli si do očí.

„To by si nebol ty, aby si sa nedostal do problémov,“ zašepkal Tom, lapajúc po dychu.

„Och, jasne. Keby si ma neprenasledoval, určite by som si ten debilný strom všimol,“ protestoval Nathaniel a chystal sa pokračovať, keď vtom na svojich perách ucítil Tomove.

Tom sa odtiahol akoby čakal na nesúhlas, ale Nathaniel zodvihol hlavu a znovu sa mu prisal na ústa. Slizolinčan ho pravou rukou chytil za šiju, druhou za pás a pritiahol si ho čo najbližšie k svojmu telu. Nathaniel si omotal ruky okolo jeho krku a náruživo mu odpovedal na nenásytné bozky. Tom mu vzdychol do úst, keď ucítil Nathanielovu erekciu oproti tej svojej. Keď im začali drkotať zuby tak veľmi, že by si zrejme navzájom odhryzli jazyky, odtiahli sa od seba. Obaja mali v očiach túžbu a prekvapenie. Chvíľu si do nich hľadeli.

„Zlez zo mňa, ty idiot,“ prehovoril Nathaniel zachrípnuto a odstrčil zo seba druhého chlapca.

Tom prekvapene dopadol vedľa Nathaniela, ktorý sa medzitým postavil a začal kráčať naspäť k hradu. Chvíľu spracovával čo sa to vlastne stalo, keď ho zasiahla veľká snehová guľa rovno do tváre. Cez oči, pokryté snehom, zahliadol Nathaniela s víťazoslávnym úsmevom. Len čo zistil, že ho Tom sleduje, otočil sa a začal utekať k hradu.

„POTTER, TY BLBEC!“ zakričal naňho a, s pripravenou snehovou guľou a ľahkým úsmevom na tvári, utekal za ním.

Spomienka sčernela a Harry sa ocitol na úzkej tmavej chodbičke. Ihneď ju spoznal, bola to tajná chodba, ktorá viedla priamo do pivnice u Medových labiek. Pred sebou zbadal dve postavy pod neviditeľným plášťom.

„Tento plášť je vážne úžasný,“ povedal Tom obzerajúc si jemnú látku.

„Je to plášť môjho brata, dedí ju vždy najstarší syn v rodine. Dúfam, že si nevšimne, že som si ho vypožičal,“ zašepkal Nathaniel.

Obaja boli na sebe nalepený, aby sa dobre zmestili pod plášť a kráčali fakľami osvetlenou chodbou.

„Ako si tú chodbu našiel?“ spýtal sa Chrabromilčan.

„To ti nemôžem povedať,“ odpovedal potmehúdsky sa tváriaci Tom.

Harry zistil, že obaja vyzerajú presne ako v prvej spomienke, teda vydedukoval, že to musí byť stále ich štvrtý ročník. V ktorom, ak správne pochopil, mali zákaz navštevovať Rokville. Zachechtal sa, nebolo pochýb, že bol Nathanielom. Chvíľu spomínal na svoj tretí ročník, v ktorom sa rovnako zakrádal do Medových labiek, keď započul hlasité: „TRESK!“

Nathaniel spadol na zem, pričom sa Tom oňho potkol a dopadol priamo naňho.

„Zase si sa potkol o vlastnú nohu?“ spýtal sa ho Slizolinčan s výsmešným úsmevom.

„To ty si ma potkol! Rád sa na mne vyvaľuješ, však?“ rozčertil sa Nathaniel. „Ty namyslený kret...“ ústa mu zapchal Tomov nežný bozk.

Tom sa odtiahol. „Bozk je jediná zaručená vec, ktorá ťa prinúti sklapnúť, Potter,“ zaškeril sa a postavil sa na nohy.

Nathaniel sa postavil tiež, prehodil cez nich plášť, do ktorého bol zamotaný a pokračovali.

„Si ten najväčší debil akého som kedy stretol,“ zavrčal.

„Hej, stúpil si mi na nohu!“ skríkol Tom.

„Prestaň si vymýšľať a neštuchaj do mňa!“ odvetil mu Chrabromilčan.

„Si totálny idiot, Potter!“

„A ty príšerne veľký kretén, Riddle!“ odvetil mu Nathaniel.

Aj napriek tomu, že si nadávali, Harry jasne videl malé úsmevy na tvárach oboch chlapcov.

„NE-NÁ-VI-DÍM-ŤA!“ hláskoval mu Nathaniel po ďalšej detinskej hádke, ktorú absolvovali.

„Nápodobne, Potter. Ale mal by si zmĺknuť... sme blízko,“ zašuškal Tom.

Dostali sa do pivnice, odkiaľ si Nathaniel nabral do vreciek pár sladkostí a nepozorovane prešli cez preplnený obchodík do rovnako preplnenej uličky. Celá ulica bola plná študentov i domácich, ktorí veselo štebotali a smiali sa. Odvšadiaľ zneli koledy, ktoré budili pravú vianočnú atmosféru.

„Dobre, tak tu sa naša chvíľková spolupráca končí, Riddle. Idem nájsť svojich priateľov,“ prehovoril Nathaniel šeptom, aby ich niekto nezapočul.

„To ma tu necháš pobehovať bez plášťa? Uvidí ma nejaký profesor a budem v keli.“

„To nie je moja starosť, Riddle. Naša dohoda znela jasne. Vôbec v nej nestálo, že by som sa mal starať o tvoje krytie i keď budeme v Rokville.“

„Tak teda dobre. Ale ak ma chytí nejaký profesor, poviem, že tu pobehuješ pod neviditeľným plášťom, ktorý ani nie je tvoj,“ odvetil mu Tom spokojne.

„Ty si proste úplný blb!“ odsekol mu Nathaniel namosúrene. „Nemám záujem s tebou tráviť viac času než je nutné, takže mi predlož svoj plán,“ vyzval ho podráždene.

„Poď, poznám tu jednu krčmu, kde určite nechodia profesori ani študenti,“ odpovedal Tom a ťahal ho úzkou uličkou preč od toho veľkého davu.

Po pár minútach zastavili pred malými drevenými dverami, ktoré zdobil oschnutý vianočný veniec. Tom z nich strhol neviditeľný plášť, ktorý zmenšil a strčil ho Nathanielovi do vrecka kabátu.

Nathaniel nahlas prečítal názov krčmy napísaný nad dverami: „U kančej hlavy... tu majú predsa študenti zakázané chodiť,“ pochybovačne pozrel na svojho rivala.

Ten len pokrčil ramenami a vstúpil dnu. Miestnosť bola veľmi tmavá a nachádzali sa tu prevažne čarodejníci zahalený v plášťoch.

Za barovým pultom postával muž s dlhou bradou. Práve umýval pohár, keď zakričal: „Vitaj Tom!“

„Ahoj, Aberforth!“ zakričal Tom a usadil sa k stolu v zadnej časti miestnosti.

Nathaniel sa posadil oproti nemu a premeriaval si ho so zamračeným obočím.

„Tu máte ďatelinové pivo, chlapci. Samozrejme, na účet podniku,“ ozval sa krčmár a položil pred nich nápoje. Žmurkol na Toma a pobral sa späť k baru.

„Odkiaľ sa, pre Merlina, poznáš s majiteľom Kančej hlavy?“

„To je dlhý príbeh, Potter. A popravde nič ťa do toho nie je,“ odvetil mu a napil sa z piva.

Nathaniel si nenápadne premeriaval krčmára. „Pripomína mi profesora Dumbledora.“

„Je to jeho brat, podobnosť medzi nimi je dosť očividná.“

„Brat? Dopekla, čo ak nás prezradí?“ spýtal sa Nathaniel a inštinktívne sa prikrčil.

Tom sa zasmial. „To ťažko, Dumbledore nevie o tom, že sa poznám s jeho bratom. Vlastne sme sa spoznali úplnou náhodou. Počas prázdnin som si sem šiel kúpiť nejaké knihy a keď som prechádzal okolo krčmy, zbadal som nejakých čarodejníkov, ktorí bombardou rozrazili dvere a Aberfortha napadli. Samozrejme, som šiel na pomoc. Poznám pár veľmi vychytaných kúziel. Spacifikoval som ich behom pár minúť,“ rozprával pyšne. „Potom som zostal v krčme a Aberforth, už značne pod parou, mi rozprával veľmi zaujímavé príbehy o svojom bratovi. Nemajú sa veľmi v láske, vlastne sa spolu nerozprávajú od smrti ich sestry. Ktorú zrejme zapríčinil náš drahý profesor. Aberforth ho chce dostať do Azkabanu. Nepáči sa mu, že nikto nebol za jej smrť potrestaný. Dumbledore z toho vyšiel dosť naľahko, prípad sa uzavrel ako nehoda. Nuž, ja Dumbledora neznášam. Neustále mi dýcha za krkom. Sleduje každý môj pohyb. Keďže mám celkom ľahký prístup do profesorovej súkromnej izby, mohol by som naňho nejakú špinavosť vyhrabať. Dohodli sme sa s Aberforthom, že ak niečo nájdem ihneď mu to odovzdám a Dumbledore bude za svoje činy riadne potrestaný,“ dorozprával Tom a poriadne si odpil z pohára.

Nathaniel naňho hľadel celý bledý v tvári a neveriacky ho počúval. „To... čože to chceš urobiť? Dostať profesora Dumbledora do Azkabanu? Je to môj najobľúbenejší profesor, pre Merlina! Si totálny magor, Riddle!“

Tom si odfrkol. „Aberforth mi daroval nejaké spomienky, ktoré sa týkajú Dumbledora. Ukážem ti ich a pochopíš,“ povedal pokojne.

„Hlúposť!“ protestoval Chrabromilčan.

 „Nuž, pokiaľ máš záujem odhaliť pravdu. Očakávam ťa dnes po večeri pri Komnate najvyššej potreby.“

„Dobre teda,“ súhlasil Nathaniel a vybral si z vreciek sladkosti, ktoré ukradol z pivnice u Medových labiek. Rozložil ich na stôl a začal jesť.

„Och, to je nechutné,“ odfrkol znechutený Tom.

„Drž hubu a daj si,“ povedal a strčil Tomovi do ruky čokoládovú žabku.

„To jesť teda nebudem. Neznášam sladkosti, je to detinské.“

„Ty si fakt debil, Riddle. Neznášaš ich, pretože si zrejme v živote žiadnu neochutnal.“

„Nie, neochutnal a ani s tým nemienim začínať. Nie som decko.“

Nathaniel sa uškrnul. „Si decko, Riddle. Prestaň sa hrať na dospelého.“

Tom krútil hlavou a hodil žabku pred Nathaniela. Ten ju schmatol a rozbalil. Naklonil sa nad stôl a strčil ju šokovanému Tomovi do úst.

„Tak a práve ješ sladkosti, Riddle. Takýto prejav detinskosti by som od teba veru nečakal,“ smial sa.

Tom bol celý červený v tvári a ústa mal úplne plné. Nazúrené prežúval až sa mu podarilo žabku prehltnúť. „Čo si to, dopekla, spravil!“ zavrčal na pobaveného Nathaniela.

„Mal si sa vidieť, Riddle. Vyzeral si ako opuchnutý škrečok,“ smial sa ako zmyslov zbavený.

„To budeš ľutovať,“ sľúbil mu Tom a čokoládovú chuť spláchol pivom.

„Vieš, myslel som, že tú žabku vypľuješ, nie že ju zješ. Ja veľmi dobre vidím pod tú tvoju chladnú a arogantnú masku. Videl som, že ti chutila a dal by si si ešte. Ale si príliš nafúkaný na to, aby si tak urobil,“ rozprával Nathaniel s úsmevom.

„Stáva sa z teba analytik a psychológ, Potter. Tá odpornosť mi vôbec nechutila a už by som niečo také nikdy neochutnal,“ protestoval Tom.

Nathaniel sa zachechtal a opäť sa naklonil nad stôl. Prstom jemne utrel čokoládový fľak z Tomových pier. Keď si uvedomil čo robí, rozpačito sa poškriabal na vlasoch a posadil sa. Tom ho zaujato pozoroval.

„Mal...mal si tam čokoládu,“ odvetil s červenými lícami a nervózne si odpil z piva.

„Oh, aha,“ prehovoril bez dychu. Ešte stále skúmal Nathanielovu tvár. Červeň na jeho lícach bola vážne rozkošná. Pousmial sa a ich pohľady sa stretli.

Vtom sa v spomienke ozval Voldemortov hlas: „Kančia hlava sa stala našim obľúbeným miestom, chodili sme tam takmer každý víkend,“ povedal Harrymu.

Harry sedel za stolom vedľa Toma zo spomienky a premýšľal. „Kedy si sa do mňa zamiloval?“

Opäť sa ozval Voldemortov hlas: „Ľúbil som ťa od nášho prvého ročníku, Harry. Preto som ťa neustále sledoval. Najprv si ma zaujal svojou mocou, ale čím dlhšie som ťa pozoroval, tým viac si si ma získaval.“

Harry sa zahľadel na štrnásťročného Voldemorta a skutočne mohol v tých krásnych očiach vidieť nehu a lásku. Samozrejme, ten kto ho nepoznal by si nič nevšimol.

„Od tejto chvíle som si čokoládové žabky zamiloval,“ zasmial sa Voldemort. „Ešte stále si ich schovávam vo svojej pracovni a keď som sám, napchávam sa nimi.“

Harry sa pri tej predstave usmial od ucha k uchu. „Takže som ťa naučil jesť sladké.“

„Áno a nie len to,“ odvetil mu Voldemortov vysoký hlas. „Si pripravený na ďalšiu spomienku?“

„Áno, som.“

Harry skrz čierny dym preplával do ďalšej spomienky. Ocitol sa vo vyzdobenej Veľkej sieni. Zo stropu viseli pavučiny a pavúky. Okná boli zdobené rôznymi príšerami. Sála bola plná študentov v strašidelných maskách a nad zemou sa vznášali natešení duchovia. Pred učiteľským stolom stál riaditeľ Dippet, ktorý mal slávnostný príhovor:

„Tak týmto otváram náš Halloweenský večierok! Prajem vám príjemnú zábavu!“ povedal cez sonorus a kývnutím ruky dal kapele na pódiu pokyn, aby začala hrať.

Miestnosťou sa začala ozývať veselá, miestami strašidelná hudba. Harrymu chvíľu trvalo kým zbadal Toma. Pätnásťročný chlapec mal na sebe priľahlé čierne nohavice, ktoré dokonale padli na jeho postavu. V nich mal zastrčenú bielu košeľu, ktorá bola pofŕkaná umelou krvou. Pravú stranu tváre mal normálnu, zatiaľ čo na ľavej mal znetvorenú masku. Za jeho chrbtom postávala skupinka Slizolinčanov, ktorá zrejme čakala na jeho rozkazy.

„Choďte sa baviť, vy idioti!“ zavrčal na nich nervózne.

Slizolinčania sa ihneď rozpŕchli po sále. Čokoládové oči pokračovali vo svojom prieskume. Až sa zastavili na vysokom štíhlom chlapcovi, ktorý bol prezlečený za upíra. Nathaniel postával pri skupinke svojich priateľov a popíjal nejakú zelenú tekutinu, ktorá pripomínala sliz. Mal na sebe dlhý habit, biely púder, z úst mu vytekal pramienok krvi a keď sa zasmial boli vidieť jeho umelé biele tesáky. Tom sa usmial. Keď si ho Nathaniel všimol niečo zamrmlal svojim priateľom a vybral sa za ním.

„Čo si zač, Riddle?“ spýtal a premeriaval si ho.

„Zombie, predsa,“ uškrnul sa.

„Fuj, zrejme by som sa ťa zľakol,“ zasmial sa Nathaniel.

„Chrabromilčania po nás podivne pokukujú, nemal by si sa smiať v mojej spoločnosti, Potter,“ upozornil ho.

„Seriem na nich. Vypadnime odtiaľto. Poď,“ vyzval ho Nathaniel a potiahol ho za ruku.

Vybehli z Veľkej siene, Nathaniel ho viedol hore schodmi až sa dostali do jednej z nepoužívaných veží, ktorá viedla na malý balkón. Postavili sa k zábradliu tesne vedľa seba. Studený vzduch sa im zabodol do tiel. Žiarivý mesiac osvetľoval Zakázaný les, na ktorý bol z tohto miesta veľmi dobrý výhľad.

„Čo mi to chceš ukázať?“ spýtal sa Tom a skúmal okolie.

„Počkaj chvíľku.“

Harry sa postavil vedľa nich a pozorne pozoroval miesto, z ktorého Nathaniel nespúšťal zrak. O chvíľu z lesa začali vychádzať jednorožce. Bola to celá skupina nádherne bielych tvorov, ktorí sa v mesačnom svetle trblietali.

„Páni,“ vydýchol Tom. „Nikdy som živého jednorožca nevidel.“

„Sú krásne, však?“ usmial sa Nathaniel.

Tom okúzlene prikývol a vyjavene pozoroval scénu, ktorá sa mu naskytla.

„Zoskupujú sa tu vždy pri splne o tejto hodine. Zrejme kvôli vlkolakom,“ informoval ho Nathaniel a nevedomky si preplietol prsty s Tomovými. Ten mu jemne stisol dlaň a o pobozkal ho do vlasov.

Nathaniel pootočil tvár k Tomovi a mäkko sa dotkol perami tých jeho. Tom mu bozk opätoval a vkĺzol jazykom do jeho teplých úst. Potom nežne nasal jeho spodnú peru, ktorú mu začal hryzkať. Nathaniel mu vzdychol do úst a rukami blúdil po jeho chrbte. Tom začal bozkávať Nathanielovu čeľusť až sa presunul na jeho krk, ktorý jemne hladil jazykom a vášnivo bozkával. Nathaniel ho chytil za čeľusť a vrátil si jeho ústa k tým svojim. Opäť sa skúmali jazykmi, pričom ho Tom začal posúvať späť do veže. Zadýchane mu zamrmlal do úst kúzelnú formulku a zaprášená stolička sa premenila na posteľ. Nathaniel mu sal hornú peru, keď lýtkami narazil na okraj postele a spadol priamo na ňu. Tom sa zviezol spolu sním, pričom sa od seba ani na sekundu neodtiahli. Ležali na sebe a ich erekcia sa o seba horúčkovito treli. Tom mu začal jazykom štekliť ušný lalôčik.

„Chcem ťa, Tommy,“ vzdychol mu Nathaniel vzrušene do ucha.

Tom sa zabodol do jeho roztúžených očí. „Aj ja teba, Nath,“ šepol zadýchane. Potom sa opäť ponoril hlboko do jeho úst.

Nathaniel si omotal nohy vôkol Tomovho trupu a pritiahol si ho čo najbližšie k sebe. Tom bez toho, aby sa od neho odtiahol, mu začal pomaly vyzliekať habit, pod ktorým nemal žiadne ďalšie oblečenie. Potom sa odtiahol a vyzliekol si svoju košeľu. Pritisli sa k sebe svojimi nahými rozpálenými hruďami a užívali si pocit nahej pokožky oproti tej svojej. Tom začal prstami mapovať tú krásnu opálenú hruď. Vzápätí sa prisal na ružovú bradavku, ktorú cmúľal a hryzkal. Nathaniel stonal a rukou sa ponoril do Tomových jemných vlasov, pričom ho tou druhou hladil po rebrách. Tomova ruka skĺzla pod Nathanielove nohavice a prstami sa ovinul vôkol jeho pulzujúceho penisu.

„Och,“ vzdychol Nathaniel.

Slizolinčan mu začal masírovať penis a jazykom sa pomaly presúval od bradavky k jeho pupku, ktorý mu krúživými pohybmi nežne šteklil. Potom mu vyzliekol nohavice i s boxerkami a uvoľnil jeho boľavú erekciu. Nathaniel si ho pritiahol hore a dal mu drsný bozk, zatiaľ čo mu tiež vyzliekol nohavice. Ležali na sebe celkom nahý. Ich erekcie sa na seba zúfalo tlačili. Bez slov si hľadeli do očí z tesnej blízkosti.

„Ľúbiť ťa, Nathaniel,“ priznal sa Tom a nervózne očakával rekciu svojho ex rivala.

Nathaniel mu strhol strašidelnú masku z ľavej časti tváre, aby mohol vidieť každú jednu emóciu, ktorá sa na nej odohrávala.

Harry mohol počuť ich divo búšiace srdcia v tom tichu, ktoré nastalo. Akoby sa zastavil čas.

„Aj... aj ja teba, Tommy. Myslím, že som si to uvedomil počas minulého ročníka,“ odvetil mu Nathaniel a hryzol si do pery.

Tom sa s drobným úsmevom vrhol na jeho krk, ktorý náruživo bozkával na miestach, kde pulzoval Nathanielov tep.

Chrabromilčan sa pod ním skrúcal a lízal ho po vonkajšej časti ucha. „Chcem ťa cítiť v sebe, Tommy,“ šepol mu doňho.

Tom ho chytil za obe stehná a pritiahol si ich tesne k sebe. Niečo zamrmlal a na ruke sa mu objavil lubrikant. Rozotrel si ho po penise a prstoch. Potom veľmi jemne vnikol jedným prstom do Nathaniela, ktorý zalapal po dychu.

„Je to v poriadku?“ spýtal sa Tom starostlivo.

„Och, áno,“ zastonal druhý chlapec.

Tom ho začal bozkávať na stehne, pričom doňho jemne vnikal prstami.

„Tommy, prosím,“ vzdychol roztúžený Nathaniel.

Tom jeho prosbu ihneď pochopil a pomaly sa penisom ponoril do jeho tesného a teplého vnútra. Vzdychol, keď sa celý jeho penis stratil v Nathanielovi. Naklonil sa k jeho ústam a olízal mu peru, zatiaľ čo doňho prirazil. Obaja si zavzdychali do úst a hľadeli si do očí. Nathaniel si omotal ruku okolo Tomovho krku. Ten ho chytil zase za šiju pričom sa končekmi prstov ponoril do tých strapatých vlasov.

„Nebolí to?“ spýtal sa Tom hlasom zakrytým túžbou.

„Nie, je to úžasné, pokračuj,“ uistil ho Nathaniel a hladovo sa vrhol na jeho krásne tvarované pery.

Tom zrýchlil prírazy a opakovane sa ponáral do toho nádherného tela pod ním. Vnikal doňho čoraz rýchlejšie a keď cítil, že sú obaja blízko vrcholu, objal Nathaniela kolo ramien. Vyvrcholili takmer naraz stonajúc si do úst a pozerajúc si do očí. Tom z neho vytiahol pomaly ochabujúci penis a ľahol si vedľa neho. Pretočili sa na bok a zamotali sa telami čo najtesnejšie k sebe.

„Merlin... Tom... to bolo...“ začal Nathaniel stále lapajúc po dychu.

„Áno... bolo,“ odvetil Tom a vtisol mu bozk na čelo, spánok, nos, čeľusť a z tých bozkov bola cítiť nesmierna láska a hlboký cit.

„Teda, nečakal som, že sa táto spomienka skončí sexom,“ uškrnul sa Harry, sediac na nejakom sude.

„Áno, myslím, že vtedy to nečakal ani jeden z nás,“ ozval sa Voldemortov hlas.

„Ako sme sa prepracovali od neustáleho hádania k tomuto?“ spýtal sa ho Harry nespúšťajúc pohľad od dvoch prepletených tiel na posteli.

„Nuž, nenávisť má k láske blízko, nie? Myslím, že to celé začalo pri tej Zúrivej vŕbe. No a po tom čo som ti ukázal spomienky na Dumbledora, o ktorých som hovoril U kančej hlavy, si mi povedal, že mi pomôžeš v hľadaní nejakého dôkazu, ktorý by Dumbledora dostal do Azkabanu. Odvtedy sme sa pravidelne stretávali a začali sme sa dosť zbližovať. Nadávali sme si čoraz menej, hádky sa menili na priateľské rozhovory a to vyústilo až k spomienke, na ktorú sa práve pozeráš. Oficiálne sme sa stali párom až po tejto halloweenskej noci. Hoci sme sa ako pár správali už aj predtým. Samozrejme, na verejnosti sme sa naďalej oslovovali priezviskami a hádali sme sa, aby ostatní nič nespozorovali.“

Pokračovanie nabudúce...

30. kapitola - Koniec spomínania, zložitá láska