Harry Potter fanfiction

UPOZORNENIE: non-slash sex scene

Spomienka zbledla a Harry zrazu stál v Zakázanom lese. Ihneď to miesto spoznal. Presne na tomto mieste sa stretol so sedemnásťročným Tomom z denníka. Tom mu vtedy povedal, že toto bolo jeho a Nathanielovo obľúbené miesto na tajné schôdzky. O chvíľu sa skrz zhluk stromov vynoril 16 ročný Tom držiac za ruku Nathaniela. Tom prútikom vykúzlil mäkkú deku a zopár podušiek. Usadili sa vedľa seba a opreli sa o kmeň stromu, ktorý stál za nimi.

„Vyzeráš smutne, Tommy. Deje sa niečo?“ prehovoril Nathaniel a pozorne študoval krásnu tvár svojho priateľa.

Tom si prehrabol ebenové vlasy. „Nie, Natty. Len nemám veľmi dobrú náladu.“

„Máš narodeniny, mal by si byť šťastný,“ vzal si jeho tvár do dlaní.

„Keď som s tebou som šťastný,“ usmial sa Tom a pobozkal ho.

Nathaniel sa od neho odtiahol. „Niečo pre teba mám,“ povedal so žiarivými očami. Potom si rukou zašiel pod dlhý rukáv na svojom habite.

Tom ho pozorne sledoval a keď uvidel malé háďatko stočené v Nathanielovej dlani, stratil dych.

„Mám ju od rodinného známeho z Južnej Ameriky,“ povedal a vložil háďatko do Tomovej dlane. „Je to samička. Dočítal som sa, že dospelé jedince sú veľmi nebezpečné, ale keďže si parselan, myslím, že ju budeš vedieť ustrážiť. Všetko najlepšie, Tommy,“ povedal Nathaniel s úsmevom a spokojne sledoval svojho šokovaného priateľa.

Tom pohľadom skúmal to drobné telíčko. Háďatko k nemu zodvihlo hlávku. „Takže sssi parssselan, výborne, môj nový pane. Myssslím, že sssi budeme rozumieť. Veľmi ma teššší,“ zasyčalo háďa.

„Aj mňa teššší. Volám sssa, Tom,“ usmial sa na ňu.

„Ten chlapec je tvoj priateľ?“ zasyčalo háďa.

„Áno, chodíme ssspolu už dva roky,“ zasyčal odpoveď Tom.

„Máššš dobrý vkusss, môj nový pane,“ zasyčal hadík a skrútil sa do klbka.

„O čom sa to rozprávate? Berte na mňa trošku ohľad“ ozval sa Nathaniel s úsmevom na perách.

„Povedala, že mám dobrý vkus na priateľa,“ povedal a vtiahol Nathaniela do bozku. „Je to ten najkrajší darček, aký som kedy dostal, Natty,“ pošepol mu do úst.

Nathaniel celý žiaril. „Aké jej dáš meno?“ spýtal sa a pohladil háďa po telíčku.

Tom chvíľu premýšľal. „Páči sa mi Nagini.“

„Áno, myslím, že to meno jej pasuje.“

Tom sa zabodol do Nathanielových očí. „Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba... navždy.“

Malá Nagini spokojne zasyčala a vystrčila jazýček.

„To ja som ti daroval Nagini?“ spýtal sa Harry neveriacky, sediac na deke vedľa chlapcov.

„Áno,“ ozval sa Voldemortov hlas a Harry mohol cítiť úsmev na jeho perách. „Nikdy som od nikoho nedostal žiaden dar. Boli to moje najkrajšie narodeniny. Vďaka tebe.“

„Neverím, že z tohto rozkošného háďatka vyrástol ten strašidelný obor.“

Spomienkou sa ozval Voldemortov smiech. „Áno, rástla pomerne rýchlo,“ riekol pobavene.

Obraz dvoch mladíkov s háďatkom zmizol v čiernom víre, ktorý sa zmenil na preplnenú Šikmú uličku. Očividne bol veľmi teplý deň, pretože sa všetci ovievali a zosielali na sebe ochladzujúce kúzla. Harry konečne zbadal šestnásťročného Toma ako vychádza z obchodu, Zázračný zverinec, kde zrejme kupoval jedlo pre Nagini. Hneď za ním vyšiel na ulicu vysmiaty Nathaniel. Harry si všimol, že z vrecka Tomových šortiek vykukla Naginina hlávka. Nathaniel ju ukazovákom pohladil, načo ihneď zareagovala spokojným zasyčaním.

„Kam teraz?“ spýtal sa Chrabromilčan.

„Mohli by sme sa ísť preletieť na metle,“ navrhol Tom a viedol Nathaniela skrz uličku.

„To by bolo fajn, ale nemôžu nás vidieť muklovia,“ odvetil zamyslene.

Tom sa zachechtal. „Kapitán najlepšieho metlobalového družstva na Rokforte nebodaj nevie, že sa v Londýne nachádza veľké metlobalové ihrisko pre čarodejníkov. Ktoré je skryté pred muklami pomocou kúziel?“ spýtal sa ho so širokým úsmevom.

Nathaniel sa nervózne poškriabal na vlasoch a zahanbene si hryzol do pery. „No... máme metlobalové ihrisko za domom. Nikdy som nepremýšľal nad tým, kam chodia deti, ktoré ihrisko nemajú.“

Tom ho pobozkal na líce. „To samozrejme tvoju nevedomosť dostatočne ospravedlňuje,“ odvetil chytil ho za ruku a premiestnili sa.

Pri vstupe na ihrisko si zapožičali metly a vstúpili do areálu. Tribúny boli plné detí a ich rodičov. Rovnako ako obloha. Nathaniel spolu s Tomom vzlietli a začali sa blázniť. Najprv sa naháňali, potom hrali súťaž, kto skôr chytí zlatú strelu až skončili pri hádzaní prehadzovačiek skrz obruče. Vonku sa pomaly stmievalo a na ihrisku bolo čoraz menej ľudí. Spoločne pristáli na jednej z prázdnych tribún, ktorá bola taká vysoká, že ľudia na ihrisku boli malý ako mravce. Obaja boli spotení a mali ružovkasté tváre. Posadili sa na lavičku a opreli sa o seba.

„Uf, mám dosť,“ zahlásil Nathaniel a vytiahol si z batohu vodu.

„Áno... aj ja. V tomto športe si fakt skvelý. Myslím, že by si mal uvažovať o profesionálnej dráhe,“ zahlásil Tom a vzal si fľašu s vodou, ktorú mu podával jeho milenec.

„No... vlastne po poslednom zápase proti Bifľomoru som dostal ponuku.“

Tom sa ihneď vyrovnal a prekvapene zvolal: „Čože? Prečo si mi o tom nepovedal?“

„Nuž... neviem. Myslel som, že by si stým nesúhlasil,“ začal sa ošívať.

„Blázniš! Čo to bolo za ponuku?“ vyzvedal Tom nadšene.

„Ponúkol mi ju tréner Montroských strák. Vravel, že o mojich schopnostiach veľa počul a že chodí na moje zápasy už od piateho ročníka. Povedal, že by som mohol nastúpiť hneď po siedmom ročníku.“

„Pre Salazara, Montroské straky sú predsa najúspešnejším tímom britskej i írskej ligy. Taká ponuka sa neodmieta, Natty!“

Nathaniel sa pousmial. „Och, ja viem. Veď som neodmietol... len som sa chcel najprv poradiť s tebou a navyše mám ešte takmer rok na premyslenie.“

„Určite ťa v tom budem podporovať. Aj keď sa mi nepáči, že zrejme budeš stále na cestách. Ale zvládneme to,“ usmial sa naňho a pobozkal ho. „Niečo pre teba mám, Natty,“ zašepkal mu pri uchu a so svojho batohu vytiahol malý balíček. Podal ho druhému chlapcovi.

„Nemám žiadny sviatok, Tommy,“ povedal a rozbalil ho. Naraz v ruke držal krásnu tenkú striebornú retiazku s príveskom v tvare zlatého fénixa, ktorý mal miesto očí drobné biele diamanty. „Ten... ten je nádherný,“ šepol. „Vyzerá ako môj a tvoj Patronus,“ povedal a vzhliadol na Toma.

„Áno, vyzerá presne ako môj a tvoj zlatý Patronus fénix, dal som ho vyrobiť na zákazku,“ usmial sa Tom a vzal mu náhrdelník z dlane. „Otoč sa,“ prikázal mu a pomaly mu ho zapol vôkol krku, na ktorý ho jemne pobozkal.

Nathaniel pozoroval prívesok na svojej hrudi. „Stále nemôžem uveriť, že sa tvoj Patronus bazilisk, premenil na toho môjho,“ pokrútil hlavou.

„Áno, ku mne sa fénix veľmi nehodí, ale aspoň vidíš ako veľmi ťa milujem,“ povedal a chytil ho za čeľusť. „Len pri silnej láske majú kúzelníci rovnakých Patronusov,“ šepol pri jeho perách a vzápätí ho vášnivo pobozkal.

„Tom, ešte stále má tvoj Patronus podobu zlatého fénixa?“ spýtal sa Harry.

„Po tvojej smrti,“ ozval sa Voldemortov hlas, „sa môj Patronus zmenil späť na čierneho baziliska. A... teraz keď som zistil, že si na žive... že si sa znovu narodil. Zmenil sa na zlatého fénixa,“ vysvetlil.

Harry si prehrabol strapaté vlasy, opierajúc sa o zábradlie tribúny. „Nuž, môj Patronus... mal od tretieho ročníku podobu jeleňa po mojom otcovi. A po tom, čo som sa nadýchal výparov z toho pokazeného elixíru sa zmenil na zlatého fénixa,“ zamrmlal a pozorne sledoval bozkávajúcu sa dvojicu na lavičke.

„Harry,“ ozval sa Voldemort vážne, „ďalšie spomienky už budú trochu temnejšie.“

Harry si pretrel imaginárne čelo. „Hej, myslel som si to. Som pripravený,“ povedal pevne a naposledy vzhliadol na šťastnú dvojicu pred sebou.

Spomienka sa začala skrúcať a miznúť. Naraz stál pred mohutnou bránou, za ktorou viedol úzky chodník k pomerne veľkému domu. Za domom vychádzali prvé slnečné lúče. Harry stál vedľa sedemnásťročného Toma, ktorý mal oblečený elegantný tmavozelený kabát a drahé nohavice. V tvári bol veľmi bledý a jeho inokedy sebavedomé oči boli prázdne a chladné. Neisto otvoril bránu a vybral sa chodníčkom k tmavým dreveným dverám. Stisol zvonček a čakal. O chvíľu mu otvoril vysoký chlapec v pyžame s vlasmi ako vrabčie hniezdo. Bolo vidno, že sa len pred chvíľou zobudil.

„Tommy! Nečakal som ťa tak skoro,“ povedal natešene, ale vzápätí zmĺkol. „Čo sa ti, preboha, stalo?“ spýtal sa a náhle zbledol.

Tom mlčal a začal sa triasť. Nathaniel ho vmanévroval do vnútra a cez vstupnú halu ho jemne ťahal do veľmi peknej obývacej izby. Posadil ho na kožený gauč a sadol si vedľa neho. Nathaniel mu nežne odhrnul pramienky vlasov z čela a s rýchlo tlčúcim srdcom ho sledoval.

„Nath... ja... urobil som niečo hrozné,“ vyšlo z Toma priškrtene a chlapec sa roztriasol ešte viac.

Nathaniel na sucho preglgol a objal svojho milenca. „Niečo horšie než, keď si otvoril Tajomnú komnatu a obvinil si z toho úbohého Hagrida?“

Tom prikývol na súhlas a zahľadel sa cez okno na záhradu. „Si sám?“

„Áno, Harold je v práci,“ povedal a stisol Tomovu ruku.

„A kde sú moji rodičia?“ spýtal sa Harry Voldemorta.

„Mŕtvy, Harry. Obaja zomreli v tvojom piatom ročníku. Odvtedy sa o teba staral iba tvoj brat a príležitostne stará mama,“ vysvetlil Voldemort.

„Zrejme mi nikdy nebolo súdené mať šťastnú rodinu,“ zamrmlal Harry a so stiahnutým hrdlom pozoroval dvoch chlapcov na gauči.

Tom sa zhlboka nadýchol. „Zab... zabil som svojho otca,“ riekol potichu.

Nathaniel ho kŕčovito zovrel v náručí. „Dopekla. Videl ťa niekto?“

Tom ihneď pokrútil hlavou. „Nie, zahladil som všetky stopy. Ja... najprv som sa mu zdvorilo predstavil, povedal som mu, že som jeho syn, hoci to vedel hneď ako som sa mu zjavil vo dverách. Zdedil som po tom hajzlovi úplne všetko! Vyzeral presne ako ja,“ vravel zatínajúc päste. „A keď zistil, že mojou matkou bola, ako ju on nazval, „šialená ženská“, totálne vybuchol. Začal ma urážať ako zmyslov zbavený. Proste som sa neudržal a zabil som ho. Urobil som to úplne impulzívne, Nath. A... páčilo sa mi to,“ priznal takmer nečujne.

Nathaniel sa od neho odtiahol a neveriacky mu pozrel do očí. Tom mu pohľad opätoval.

Nathanielovi stiekla po líci horúca slza. „Čo to máš s očami, Tom?“ spýtal sa s bolesťou v hlase.

„Čo je s nimi?“ spýtal sa chlapec so zdvihnutým obočím.

„Niečo v nich chýba... iskra, sú chladné a tak cudzie,“ riekol Chrabromilčan a naďalej skúmal čokoládové oči.

Tom sa od neho prudko odvrátil a vložil si tvár do dlaní. „Nath, keď som ho zavraždil cítil som niečo neopísateľné. Mal som také silné nutkanie... urobiť...“ odmlčal sa.

„Urobiť čo?“ spýtal sa Nathaniel blednúc v tvári ešte viac.

„Urobiť to o čom sme čítali v tej knihe, ktorú sme našli v zakázanej sekcii. Tam, kde sa písalo o horcruxoch. Ja urobil som... horcrux,“ vyšlo z neho nakoniec a vzlykol.

Nathaniel sa prudko postavil. „Nie... nie... nie... Povedz, že je to lož. To si nemohol urobiť,“ krútil hlavou a začal prechádzať hore-dole pred gaučom. Potom sa mu podlomili nohy a klesol na koberec. Rukami si objal kolená. „Prečo, Tom?“ spýtal sa a slzy mu začali stekať zo zhrozených očí. „Prečo?“ vzlykol zničene.

„Je mi to ľúto, Natty,“ zašepkal Tom a pozoroval zem pod svojimi nohami.

„Ľúto?“ spýtal sa neveriacky a postavil sa na nohy. „TAKŽE ĽÚTO? KURVA, SĽÚBIL SI MI TO, TY BASTARD! SĽÚBIL SI MI, ŽE NIČ Z TOHO NIKDY NEUROBÍŠ! DAL SOM SI TOĽKO NÁMAHY, ABY SOM ŤA ODHOVORIL OD TOHO, ABY SI SA STAL SKURVENÝM ČERNOKŇAŽNÍKOM. TOĽKO NÁMAHY, TOM! A ty urobíš takúto...“ hlas sa mu zlomil a pevne zavrel oči. „A ty urobíš jedinú vec, ktorá z teba zaručene spraví monštrum. Takmer nesmrteľné monštrum,“ Nathaniel privolal malé zrkadlo a surovo ho strčil pred bledého Toma. „POZRI SA NA SEBA! Pozri sa na svoje oči!“

Tom vzhliadol k zrkadlu a zahľadel sa do svojich veľkých očí. „Akoby som sa pozeral na cudzinca,“ povedal strácajúc hlas a odvrátil pohľad od tej cudzej tváre, ktorú videl v zrkadle. „Vôbec som nerozmýšľal, keď som to všetko robil,“ bránil sa a ramená mu poklesli.

„To ťa, dopekla, neospravedlňuje! Ty, aby si nerozmýšľal. Si ten najmúdrejší človek, akého poznám! Nie je situácia, v ktorej by si prestal premýšľať!“

„Teraz... ma opustíš, Nath? Opustíš ma?“ spýtal sa trhane a z čokoládových očí mu začali tiecť slzy.

Nathaniel si kľakol na kolená pred neho. Chytil mu uslzenú tvár do dlaní a pozrel do tých skoro cudzích očí. „Nikdy ťa neopustím. Ja svoje sľuby dodržujem. Milujem ťa, Tommy,“ povedal úprimne a pevne ho objal.

Tom si položil hlavu do priehlbiny medzi Nathanielovým krkom a ramenom. A potichu plakal, držiac sa svojho milenca ako kliešť. 

Harry stál oproti objímajúcim sa mladíkov a utieral si mokré oči. Prižmúrenými očami sledoval krásny prsteň na Tomovom prstenníku. „Tvoj prvý horcrux...“

„Áno, prsteň bol mojím prvým. Ďalší horcrux som vytvoril až po tvojej smrti a to denník, s ktorým si sa už do kontaktu dostal,“ ozval sa Voldemort zachrípnuto.

„Ešte si nevedel, že sa dá s horcruxom zlúčiť späť?“ spýtal sa ho Harry.

„Nie, to som zistil až omnoho rokov neskôr. Keď som si o nich vyhľadával podrobné informácie. Cestoval som po svete, zoznamoval som sa s mnohými kultúrami, šamanmi, alchymistami, bytosťami... len aby som sa dozvedel viac. Nuž a...“

Vtom sa ich spojenie prudko prerušilo. Voldemort odtiahol ruku od Harryho spánku a so strachom v očiach pozoroval mladíka.

Harryho hlava išla vybuchnúť. Chytil si ju oboma rukami a kŕčovito zavrel oči. Ucítil podivnú vôňu v nose. Začínal sa dostávať do známeho víru, ktorý ho vždy preniesol do jeho minulého života „Ach... zač... začínam... si spomínať,“ zastonal a vzápätí jeho ochabnuté telo padlo na Voldemortovu hruď.

Voldemort uložil bezvedomého mladíka na gauč a pozoroval jeho bledú tvár v bolestnom kŕči. Lily sa náhle rozplakala, zrejme cítila, že s jej ockom nie je niečo v poriadku. Voldemort ju vytiahol s postieľky a začal ju utešovať. „Pšššt, maličká. Darko!“ zvolal.

V miestnosti sa objavil malý škriatok, oblečený v čiernej handre. „Čo môže, Darko, spraviť pre veľkého pána, pane?“ zapišťal.

„Vezmi, Lily, Hermione Grangerovej na Rokfort. Oznám jej, že Harry sa u mňa zdrží kvôli práci, hneď!“ rozkázal a vložil plačúce batoľa do jeho rúk. Darko dieťatko jemne chytil a lusknutím obaja zmizli.

Voldemort sa prihnal späť ku gauču a položil si mladíkovu tvár do lona. Spomienky, ktoré Harrymu ukázal museli spôsobiť, že i to malé množstvo elixíru, ktorý mal v krvi vydalo podnet na spomienky z jeho minulého života. Harrymu sa z nosa pustila krv. Dosť veľa krvi. Voldemort sa ju snažil zastaviť kúzlami, ale nič nefungovalo. „Dopekla, nemal som ti nič ukazovať,“ prehovoril k chlapcovi a k nosu mu priložil servítku, ktorá sa ihneď nasiakla červenou tekutinou. Po chvíli sa Harry začal triasť. Temný pán si acciom privolal teplú deku a prikryl ho. Nežne ho hladil po tvári a premýšľal, čo sa bude diať, keď sa preberie. Predsa len je iné spomienky vidieť, ako ich prežiť na vlastnej koži. Bude ho Harry opäť milovať, tak ako ho miloval, keď bol Nathanielom? Pýtal sa sám seba. Jednej jeho časti sa to páčilo, ale nebolo to správne. Mal predsa tú Grangerovú a Lily. Všetko by sa iba skomplikovalo.

Harry plával z jednej spomienky do druhej. Práve stál v Tajomnej komnate a Tom ho zoznamoval s baziliskom.

„Hlavne sa mu nepozeraj do očí. Prikázal som mu, aby ti neublížil. Nie je až taký hrozivý ako vyzerá,“ prehovoril čiernovlasý chlapec, ktorý stál kúsok za ním.

„Vážne mi nič nespraví?“ spýtal sa ho neveriacky, sledujúc to dlhé mohutné hadie telo.

„Nie, pohladkaj ho. Má to rád,“ povedal Tom s tým jeho krásnym úsmevom.

Och, ako ten úsmev miloval. Vždy, keď sa usmial jeho čokoládové oči zaiskrili a rozžiarili sa.  Všimol si, že Tom sa usmieva iba v jeho spoločnosti. Zahrialo ho pri srdci. Trochu neisto pohladil hadie telo.

„Práve mi povedal, že sa mu pozdávaš,“ zachechtal sa Tom a chytil ho zozadu za pás.

Telom mu prešli zimomriavky a jeho srdce sa náhle rozbúšilo. Cítil Tomov dych na svojom krku.

„Môj statočný, Chrabromilčan,“ zašepkal mu do ucha a pobozkal ho na krk.

Miloval jeho bozky, jeho dotyky, miloval ho celého. Otočil sa a vtisol mu nežný bozk na pery.

***

Náhle plával v teplom jazere. Otočil hlavou a zazrel Toma, ktorý sa snažil doplávať k nemu.

„Mne neujdeš, Natty!“ skríkol po ňom chlapec.

Zasmial sa a začal plávať rýchlejšie k brehu až sa naň dostal a vyčerpane padol do mäkkej trávi. „Vyhral som. Platíš obed, Tommy!“ zakričal, ale vtom naňho dopadol druhý chlapec. Pocítil náhlu vlnu vzrušenia, keď na sebe ucítil mokré svalnaté telo svojho milenca.

„Možno si vyhral tento závod, ale ja som vyhral niečo oveľa lepšie,“ povedal tými krásnymi perami, ktoré boli od tých jeho len pár centimetrov.

Vzhliadol do tých čokoládových očí. „A čo také, môj drahý Tommy?“ spýtal sa s úsmevom.

Tom sa široko usmial. „Teba,“ odvetil láskavo a začal ho vášnivo bozkávať.

***

Zrazu sa prechádzal po Rokfortských pozemkoch s nízkou hnedovlasou dievčinou.

„Takže si doňho skutočne zamilovaný,“ spýtala sa  a pozrela mu do očí.

„Áno, Christie. Ešte nikdy som niečo také necítil,“ priznal sa jej a posadil sa na kameň.

Jeho priateľka si sadla vedľa neho. „Je to pre mňa naozaj šok. Tak veľmi ste sa nenávideli. Ste úplné protiklady. On je vodca Slizolinčanov a ty zase nás, Chrabromilčanov. Od druhého ročníka ste sa snažili navzájom zabiť,“ pokrútila hlavou a pramienky vlasov jej padli do peknej tváre. „Ja... popravde mám z neho strach je taký temný a chladný, vôbec si vás dvoch spolu neviem predstaviť.“

„Keď sme spolu je úplne iný,“ odvetil jej s úsmevom. „A mýliš sa... máme toho veľa spoločného. Keď som s ním zabudnem na všetko, akoby sme jestvovali len ja a on.“

***

V ďalšej spomienke sedel na pohodlnom gauči v Komnate najvyššej potreby. Tesne vedľa Toma.

„Takže sa chceš stať černokňažníkom a bojovať za to, aby sa čarodejníci prestali rozmnožovať s muklami, pretože si myslíš, že kvôli tomu čochvíľa vymrieme?“ spýtal sa neveriacky pozorujúc profil svojho milenca.

„Presne tak, Nath. Niekto s tým musí niečo robiť. Pozri, každý rok sa zvyšuje počet šmuklov. Čo je podľa mňa zapríčinené riedením kúzelníckej krvi s tou muklovskou. A navyše tebe sa páči, že sa musíme tým odporným muklom toľko prispôsobovať? Neustále sa ukrývať, žiť v utajení a obmedzenosti. My sme silnejší než oni, tak prečo by sme sa im mali podriaďovať? Sú to predsa oni, kto ničí našu planétu. Znečisťujú životné prostredie, stavajú továrne, tie svoje obrovské budovy, priemyselné parky. Vôbec nedbajú na to, že táto Zem nie je iba ich! Musíme zakročiť kým nebude neskoro,“ dohovoril chlapec odhodlane.

„Koľko ľudí máš už v tom tvojom spolku?“ spýtal sa ho.

„Pridali sa ku mne všetci Slizolinčania z môjho ročníku. Samozrejme i niektorí starší aj mladší. Ideš do toho so mnou, Natty?“ spýtal sa ho dychtivo.

Poškriabal sa na strapatých vlasoch. „Tommy, ja... neviem či s tvojimi názormi súhlasím. Nuž, niečo na tom rozhodne bude. Ale napriek všetkému ťa milujem a vždy budem pri tebe stáť,“ povedal a vážne mu pozrel do očí.

„Ďakujem, Natty... aj ja ťa milujem,“ odvetil mu Slizolinčan a objal ho.

***

Harry prežíval ďalšie a ďalšie spomienky. Riaditeľ Dippet mu oznamuje, že jeho rodičia boli zavraždení. Pohreb jeho rodičov, na ktorom sa Harold zrútil. Sedel s Tomom a Aberfrothom U kančej hlavy a hlasito sa smiali. Večerné rozhovory so svojimi priateľmi. Pozoroval Toma a Nagini pri konverzácií. Milovanie s Tomom v prefektskej kúpeľni. Hádky s Haroldom. Tom ho učí hrať na klavíry v Komnate najvyššej potreby. Večierok uňho doma s priateľmi. Špehovanie Dumbledora. Metlobalové zápasy....

Stál pred Dumbledorovým kabinetom a po stý raz počúval Tomov plán.

„Dobre, Nath. Ja vezmem tú Dumbledorovu spomienku a zanesiem ju Aberforthovi a ty stráž, keď Dumbledor ucíti moju magickú stopu v jeho kabinete ihneď nadobudne podozrenie. Ten starec nás už veľmi dlho upodozrieva. Keď...“

„Ja viem, Tommy. Už si mi to vysvetľoval snáď miliónkrát, keď ťa Dumbledore pôjde hľadať budem ho zdržovať. Pokojne si vykĺbim rameno alebo niečo podobné len, aby som ho zdržal, ale ty už bež. A dávaj si pozor, dobre. Čokoľvek sa môže pokaziť,“ skočil mu do reči a objal ho.

„Zvládneme to, Natty, a potom odtiaľto ujdeme a budem spolu už navždy,“ zašepkal mu Tom do ramena a pobozkal ho. „Ľúbim ťa.“

Usmial sa. „Aj ja ťa ľúbim. Ale teraz už bež,“ povedal mu a prehodil si cez seba neviditeľný plášť.

Tom sa rozbehol s ampulkou v rukách po chodbe až mu zmizol z dohľadu. Z tejto akcie mal veľmi zlý pocit, hoci to plánovali celé mesiace, mal tušenie, že to nepôjde ako po masle.

Vzápätí sa ozvali kroky z druhej strany chodby. Približoval sa k nemu vysoký muž s dlhou bradou, oblečený vo farebnom habite. Zastal pred dverami svojho kabinetu a vstúpil do vnútra.

Nervózne pochodoval pred jeho dverami a pevne zvieral lem plášťu.

Len nech to nezistí, len nech to nezistí, behalo mu mysľou. Srdce mu divo búšilo a mal pocit akoby mu uviazlo v krku.

Vtom sa dvere kabinetu prudko otvorili. Dumbledorove modré oči požierali plamene zlosti.

Kurva... zistil to.

Dumbledore sa rozbehol dolu chodbou. Neváhal ani sekundu  ponáhľal sa za ním, po ceste si strhol plášť a vložil si ho do vrecka.

„Pán profesor! Pane!“ kričal naňho.

Dumbledore zastavil a pozorne skúmal jeho tvár. „Pán Potter, čo je také naliehavé, že ma prenasledujete po celej chodbe?“ spýtal sa podozrievavo.

Lapal po dychu a vyhýbal sa Dumbledorovému pohľadu. „Pane, myslím, že niekto z Chrabromilčanov kradne školské metlobalové vybavenie. Myslel som, že ako vedúceho našej fakulty by vás to mohlo zaujímať,“ vysypal zo seba a v duchu si nadával, že nevymyslel niečo lepšie.

„Veľmi dobre viem, čo tu na mňa skúšaš, Nathaniel Potter. Drahý chlapče, tento ťah vám nevyšiel. Celý mesiac teba aj Toma sledujem. A to veľmi pozorne. Skutočne ste si mysleli, že prekabátite čarodejníka mojej úrovne?“ spýtal sa chladne.

Vedel, že sú v poriadnej kaši. Vtom naňho Dumbledore vrhol zaklínadlo a ihneď stratil vedomie. Keď sa prebral nemal tušenie koľko času ubehlo. Rozbehol sa ako zmyslov zbavený von z hradu. Bol posledný, daždivý, školský deň. Všetci študenti boli vo svojich fakultách, balili sa a pripravovali sa na cestu domov. Nemohol sa zbaviť veľmi zlého pocitu. Prebehol cez školské pozemky až na opustenú cestu do Rokvillu. Tu sa mali s Tommym stretnúť, ak by všetko prebehlo v poriadku. Bol už úplne premočený, cesta bola samé bahno. A potom zbadal dve postavy. Tommy zvieral v ruke flakón so spomienkou a Dumbledore stál oproti nemu vo vzdialenosti pár metrov.

„Nepribližujte sa ku mne!“ zvreskol po starcovi Tom.

„Vieš Tom, budem ťa musieť zabiť, nemôžem ti dovoliť niekomu ukázať tú spomienku,“ hovoril pokojne Dumbledore.

Tom ustúpil a prútik napriamil ešte vyššie. „Myslíte, že ma zabijete, pane? Neviete si predstaviť aký som mocný, tú spomienku jednoducho nezískate späť!“

„Tom, ja predsa viem, že si nezvyčajne mocný čarodejník, ale ja som mocnejší a starší, tak mi daj späť moju spomienku a môžeš sa vrátiť do hradu za svojimi priateľmi,“ usmial sa falošne Dumbledore.

Už nemohol čakať „TOM!“ zakričal a bol naozaj vystrašený. Toto sa jednoducho nemohlo dobre skončiť.

„Nathaniel, uteč!“ zakričal Tom.

Zrazu ho obkrúžilo neviditeľné lano a ocitol sa v tesnom zovretí s Dumbledorom. Ucítil ako mu tlačí prútik ku krku. Netušil čo bude robiť, ale jediné na čom mu záležalo bolo, aby bol Tom v poriadku. Keď si predstavil, že by sa mu niečo stalo... nie na to nemohol ani pomyslieť. Vystrašene pozrel do očí svojej lásky.

 „Okamžite mi vráť tu spomienku inak ho zabijem,“ ozval sa Dumbledore niekde za jeho uchom.

„Nič mu nedávaj, Tommy!“ zakričal po svojom milencovi. A nadával si do hlupákov, prečo neostal schovaný pod neviditeľným plášťom. Mohol Dumbledora omráčiť a nedostali by sa do tejto nepríjemnej situácie.

 „Dobre, ale najprv ho pusti,“ odpovedal mu Tom.

Len nech mu to nedáva. Toto bola jedinečná príležitosť na Dumbledorove udanie.

Dumbledore sa ironicky zasmial. „Drahý Tom, nie som hlupák, najprv mi daj moju spomienku, a potom pustím pána Pottera.“

Nathaniel smutne sledoval ako Tommy levituje flakón priamo do Dumbledorovej ruky. Celá akcia bola zbytočná.

„A teraz ho pusti!“ prikázal mu Tom a zatínal päste až mu beleli hánky.

Dumbledore sa surovo zasmial. Ucítil jeho dych na svojom krku. „Nepustím, Tom. Myslím, že si za takúto neposlušnosť zaslúžiš trest,“ povedal ľadovo.

A potom jeho profesor vyslovil tie dve slová a vedel, že je koniec. Čas akoby sa zastavil a vychutnával si posledný pohľad na človeka, ktorého tak veľmi miloval. Uvedomoval si, že už nikdy neucíti jeho pery na tých svojich. Už nikdy sa nebudú milovať, maznať, rozprávať, smiať sa, jašiť sa. Je koniec. Už nikdy neuvidí tie krásne čokoládové oči, plné pery, jemné črty jeho tváre. Nikdy sa nedotkne tých hebkých vlasov, nebude počuť jeho šťastný smiech. 

Zelený lúč sa mu zabodol priamo do krku. Zacítil príšernú bolesť a chcel kričať, ale akoby prišiel o hlasivky, nedokázal vydať ani hlások. Hrozne to bolelo. Posledná myšlienka, ktorá mu prebehla mysľou bola, ako veľmi je vďačný, že mohol kus svojho života prežiť po boku Toma Riddla, ich láska bola jedinečná. A potom bolesť utíchla a nastala tma. Chladná, strašidelná, tichá temnota. Ucítil teplo, obklopilo ho dych berúce svetlo a BUM!

Harry prudko otvoril oči. Čierne zorničky sa mu rozšírili a srdce mu bilo ako splašené. Triasol sa. Niekto mu pri nose držal servítku, ktorá bola presiaknutá krvou. Slabou rukou sa chytil za krk a ešte stále cítil tú bolesť, ktorá ho zasiahla, keď naňho Dumbledore použil Avadu.

Voldemort driemal na gauči a keď ucítil pohyb, ihneď sa zobudil. Vzhliadol na Harryho, ktorému ešte stále držal pod nosom krvavý servítok. Bol kriedovo bledý a tie oči. Zelené oči boli plné emócií – strachu, lásky, bolesti, zármutku... „Harry,“ prihovoril sa mu jemne. Mladík nereagoval. „Harry, vnímaš ma?“ spýtal sa a pohladil ho po vlasoch. Zelené oči akoby mali svoj vlastný svet, vôbec si ho nevšímali. „Nathaniel?“ skúsil Voldemort opatrne. Na jeho prekvapenie Harry ihneď zareagoval a zelené oči naňho vzhliadli. Harry sa rýchlo posadil a zastonal. A ďalšiu sekundu bol prilepený na Voldemortovi, držal ho akoby na tom závisel celý jeho život.

„Tommy,“ šepol zmätene. „Mám byť predsa mŕtvy... prečo žijem? Čo to má byť?“ pýtal sa ho.

Voldemort ho pevne držal a snažil sa potlačil slzy, ktoré ho štípali v očiach. Netušil čo má robiť. Nikdy mu nemal ukazovať tie spomienky, nikdy... „Znova si sa narodil, Natty,“ vysvetlil mu.

Než stihol Harry čokoľvek povedať, zasiahla ho ďalšia bolesť hlavy. Nové spomienky, ktoré sa vynárali na povrch a pridávali sa k tým súčasným.

Prístenok, tma, Dursleyovci. Hagrid, čarodejnícky svet, prvý prútik. Rokfort, Kameň mudrcov, Tajomná komnata, Sirius, dementori, Trojčarodejnícky turnaj. Mŕtvy Cedric. Hadí Voldemort. Oddelenie záhad, mŕtvy Sirius, posadnutie. Šiesty ročník, únos, mŕtvy Ron. Spojenectvo, proroctvo. Pokazený elixír, reinkarnácia. Kóma, Hermiona, Lily...

„Och! Do riti,“ zastonal a odtiahol sa z Voldemortovho náručia. „Dopekla, dopekla,“ rázne sa postavil, bol taký zmätený a vyčerpaný. Spanikáril a premiestnil sa skrz Voldemortove protipremiestňovacie ochrany, ktoré mal na svojej pracovni. Automaticky sa premiestnil do svojej komnaty a vrazil do svojej súkromnej kúpeľne. Rukami sa pevne chytil okrajov umývadla a zhlboka dýchal. Snažil sa utriediť si spomienky, ale mal tak plnú hlavu, že to nebolo možné. Vzhliadol do veľkého zrkadla. Kto si? Pýtal sa v duchu. Nathaniel, Harry, Nathaniel, Harry... vrazil päsťou do zrkadla, a potom znovu a znovu. Črepy s cvengotom padali do umývadla a na zem a on stále búchal do vlastného odrazu. Až kým všetko sklo neopadlo a neostal iba rám. Ruky mu divo krvácali, ale vôbec si to nevšímal. Klesol na zem a vložil si tvár medzi kolená. Bol plný emócií. Práve prežil takmer celý svoj minulý život od znovu. Všetky tie emócie a pocity boli späť a to naraz. Bolo to na nevydržanie. Mozog i srdce mu išli prasknúť. Srdcervúco sa rozplakal, nikdy sa necítil tak príšerne. Niekto sa posadil vedľa neho na studenú zem a objal ho. Veľmi dobre poznal tie pevné ramená a ruky. V tomto objatí sa vždy cítil bezpečne, šťastne a slobodne. Voldemort ho jemne kolísal a hladil ho po chrbte. Položil si hlavu na Voldemortove rameno a pomaly sa upokojoval.

Temný pán mu medzitým zastavil krvácanie na rukách a bozkával ho do vlasov. „Zvládneme to, Harry. Pšššt... som tu s tebou.“

Harry vzhliadol tými nádherným smaragdovými očami do tých jeho. Zodvihol zranenú ruku a nežne ho pohladil po líci. „Tommy... čo mám teraz robiť?“ spýtal sa zúfalo. „Chýb... chýba mi Christie, Victor, Matthew.... pre Merlina, oni sú už zrejme mŕtvy. Alebo príliš starý. A.. a ja zabil som v tomto živote baziliska... mal som ho rád...“

„Harry, neviem či sú tvoji priatelia ešte nažive, ale teraz máš nových priateľov, ktorí ťa majú radi. A baziliska si zabiť musel, veď ťa chcel zožrať. V dvanástich si asi ťažko mohol vedieť, že v minulom živote si si to zviera obľúbil,“ vysvetľoval mu Voldemort jemne.

Harry sa zrazu zarazil a zbledol ešte viac. „Po mojej smrti sa z teba stalo monštrum. O môj bože, nedodržal si môj sľub... ako si mohol?“

Voldemort si prehrabol vlasy. „Keď si zomrel... zrútil som sa... nevedel som dýchať. Moje srdce akoby sa zastavilo spolu s tvojim. Nevedel som ako mám ďalej žiť. Keď si nebol so mnou, nemal ma kto usmerňovať. A potom sa zo mňa stalo, to čo poznáš... Jednoducho jedna moja časť zomrela spolu s tebou a ostala len tá zlá.“

Ich pohľady sa uzamkli. Harry sa natiahol k jeho perám.

Voldemort sa odtiahol. „Nie, Harry. Budeš to ľutovať, si zasnúbený, máš dcéru.“

Harry sklonil hlavu. „Ako môžem žiť s tým, že milujem dvoch ľudí? Hermionu naozaj ľúbim, ale teba... s tebou je to iné silnejšie, intenzívnejšie. Nemôžem byť bez teba a nemôžem byť bez nej,“ krútil hlavou. „Čo mám, dopekla, robiť?“

Voldemort mu chytil tvár. „Vymažem ti spomienky, aby si zabudol na svoj minulý život,“ povedal s bolesťou v hlase. „A môžeš ísť ďalej akoby sa nič nestalo. Môžeš byť šťastný a prežiť celý svoj život, tak ako si si ho naplánoval,“ rozprával, ale slzy už udržať nevládal.

Harry si prudko vytrhol tvár z jeho dlaní. „NIE! K tomu ma nikdy neprinútiš, Tom! Ako mi toto môžeš navrhnúť! Nemôžem zabudnúť na všetko čo sme prežili, nie!“ roztrasene sa postavil. Zatočila sa mu hlava a musel sa oprieť o stenu.

Voldemort ho prichytil a pomohol mu presunúť sa do spálne, kde ho uložil na posteľ. Prikryl ho a sadol si vedľa neho. Užíval si pohľad do tých krásnych smaragdov, v ktorých bola vidieť láska akú mal v očiach, keď bol Nathanielom.

„Tommy,“ prehovoril Harry, „uvedomuješ si, že kebyže nemám Hermionu, bolo by to ako keby sme dostali druhú šancu na život? Ty by si mal byť už starý alebo mŕtvy, no miesto toho máš dvadsať rokov a ja som sa znovu narodil. Akoby osud chcel, aby sme dokončili to, čo sme v minulosti nemohli, pretože som zomrel.“

Voldemort sa smutne pousmial a pobozkal ho na čelo. „Áno, Harry...“ potom mu pozrel opäť do očí a Harry mohol z toho pohľadu prečítať takú silnú lásku až mu srdce vynechalo zopár úderov a po tele mu prešli zimomriavky. A vzápätí sa tie oči zmenili z karmínovej na čokoládovú.

Harry sa prekvapene posadil a chytil Voldemorta za čeľusť. „Tvoje oči... sú opäť tmavohnedé, Tommy. Prečo neustále menia farbu?“

Voldemort zamrkal vejárikom dlhých mihalníc a svojou dlaňou prekryl tú Harryho, ktorá spočívala na jeho tvári. „Na červenú sa zmenili, keď si zomrel na tých pár sekúnd. Keď som si myslel, že som ťa opäť stratil,“ hlas sa mu zachvel. „Možno majú opäť pôvodnú farbu, vďaka tomu, že ma robíš ľudskejším svojou láskou. Vždy si to bol ty, kto zo mňa robil lepšieho človeka. Veď vidíš, čo so mnou stalo po tom, čo ťa Dumbledore zavraždil. Monštrum...“ sklopil oči a privrel ich.

Harry už nedokázal odolávať. Hladovo sa vrhol na Tomove pery. Jemne sal najprv spodnú a potom vrchnú, až sa dostal do toho známeho sladkého vnútra. Voldemort mu automaticky bozky opätoval. Tak vášnivo, tak zúfalo, tak žiaduco. Pre Merlina ako mohol žiť bez tohto... bez jeho bozkov? Behalo Harryho mysľou. Bol bolestne vzrušený, ale svedomie mu nedovolilo urobiť viac. Neochotne a úplne nasilu sa odtiahol od Tomových pier, ktoré toľko zbožňoval odkedy prvýkrát okúsil ich jemnosť, ich teplo, ich dokonalú sladkosť.

„Mal by si si pospať, Harry,“ prehovoril Voldemort zadýchane. „Stratil si veľa krvi a to všetko čo sa dnes stalo, musíš byť veľmi vyčerpaný.“

Harry si bez slova položil hlavu na mäkký vankúš a nespustil z neho oči. „Tommy, ostaň tu so mnou... nechcem byť sám...“

Voldemort prikývol a pomaly si ľahol vedľa Harryho, ten sa k nemu automaticky privinul. Položil si hlavu na jeho hruď a preplietol si cez neho nohy, tak ako to zvykol robievať, keď bol Nathanielom. Voldemort ho nežne hladil po chrbte a po dlhom čase sa cítil šťastný a spokojný. Takto by mohol ležať už navždy.

„Nemôžem spať,“ zamumlal Harry stále hlavou ležiac na Tomovej hrudi.

„Chceš elixír?“ spýtal sa ho starostlivo a pobozkal ho do vlasov.

„Nie...“ povedal a vzhliadol Voldemortovi do očí. Miestnosť osvetľovalo iba mesačné svetlo.

Voldemort pozorne študoval jeho atraktívnu tvár. Miloval na nej všetko, plné ružové pery, do ktorých si vždy zahryzol, keď bol nervózny. Jeho pekne tvarovaný nos, ktorý mierne krčil, keď premýšľal. Veľké oči, ktoré sa mu vždy rozšírili, keď bol prekvapený alebo šokovaný. Alebo krásne zaiskrili, keď pozerali na niekoho koho milovali. Pekne tvarované čierne obočie, ktoré sa vždy skrčilo alebo vystrelilo až do vlasov, keď sa nad niečím čudoval. A tie jeho vlasy, dokonca aj tie ostali rovnaké aj v tomto jeho živote. Nepoddajné, rozkošne strapaté a čierne ako havranie perie. No zároveň také jemné a príjemné na dotyk. Vyzeral úplne presne ako v jeho minulom živote. Samozrejme až na jazvu a farbu očí. V tomto živote mali krajšiu farbu. Jedinečnú zelenú, mohol by sa do nich pozerať celé týždne, mesiace či roky. Ponárať sa v ich hĺbke a tichej kráse. Voldemort postrehol, že Harry ho rovnako skúma a pozoruje.

Ich tváre sa k sebe začali úplne spontánne približovať až sa ich pery stretli. Jemne sa o seba otreli. Harry mu jazykom láskal spodnú peru, jemne ju hryzkal až vášnivo vkĺzol do vnútra jeho úst.  Ich jazyky sa preplietli vzájomnom tanci.

Voldemort ich bozk prerušil. „Harry, ja nemôžem,“ riekol zachrípnuto, „ak budeme takto pokračovať, jednoducho sa neudržím.“

Harry veľmi dobre vedel o čom Tom hovorí. Najradšej by sa s ním teraz hneď pomiloval, ale pred očami mal stále Hermionu. Pekelná situácia! Obdivoval Toma, že bol schopný toľko odolávať a byť taký rozumný. Toto bol jednoducho jeho Tommy, nie Voldemort. Srdce mu  zaplavilo náhle teplo ako keď sa voda valí skrz rozbitú hrádzu. Tak veľmi toho muža miloval.

Harry sa jemne pousmial a pohodlne sa uložil späť na jeho hruď. Voldemort si zaboril ruku do jeho strapatých vlasov a natáčal si tie neposlušné pramene vôkol prstov.

„Takže máme stále rovnakých Patronusov,“ prehovoril Harry po chvíli, počúvajúc tlkot Tomovho srdca.

„Expecto Patronum,“ šepol Voldemort a tmavá miestnosť sa rozžiarila zlatou farbou.

Harry sa rýchlo posadil a s drobným úsmevom pozoroval nádherného zlatého fénixa, ktorý krúžil po izbe. „Expecto Patronum,“ povedal a v miestnosti sa zjavil taký istý fénix.

Harryho zlatý fénix sa pridal k tomu Tomovému. Obaja fénixovia zastavili a pozorovali sa, a potom začali spievať. Potichu a nádherne. Harry ucítil, že Voldemort sa posadil tiež. Obidvaja fascinovane sledovali svojich Patronusov.

„Ešte nikdy som ich nepočul spievať,“ ozval sa Voldemort zaujato.

„Myslím, že oslavujú, že sú opäť spolu,“ zašepkal Harry, aby veľmi neprerušoval ten prekrásny spev.

Voldemort sa zrazu postavil. „Počkaj tu,“ riekol a vyparil sa.

Harry sa zamračil a ďalej sledoval tie dve nádherné stvorenia. Voldemort sa opäť objavil a sadol si na posteľ k Harrymu. Fénixovia začali krúžiť vôkol nich. Temný pán roztvoril dlaň, v ktorej mal náhrdelník s príveskom zlatého fénixa.

„Ty ho stále máš?“ spýtal sa Harry prekvapene.

Voldemort sa pousmial. „Samozrejme, nechal som si ho na pamiatku,“ priznal a zapol náhrdelník vôkol Harryho krku.

Harry chytil prívesok a jemne ho pohladil palcom, spomínajúc na ich malý výlet na metlobalové ihrisko, kde mu Tommy prívesok daroval, po tom čo zistili, že sa Tomov Patronus zmenil na ten jeho. „Nikdy som ho nedal dolu,“ šepol Harry.

„Nie, nikdy...“ potvrdil Voldemort so smutným úsmevom. „Nakoniec som to bol ja, kto ti ho musel dať dolu, keď... si zomrel.“

Harry mu pozrel do očí a pichlo ho pri srdci, keď v nich videl slzy. Voldemort po jeho smrti musel príšerne trpieť, nechcel si tú bolesť ani len predstaviť.  „Je mi to ľúto, ja... nemal som tak bezmyšlienkovito vykríknuť tvoje meno, čím som na seba dokonale upútal Dumbledorovu pozornosť. Nuž, ani vo sne mi nenapadlo, že by ma zabil. Hoci som vedel, čo je zač...“

Patronusovia dospievali svoju pieseň a vzápätí zmizli v zrnkách zlatého prachu, ktorý pomaly dopadal na hustý koberec. Komnata bola zrazu veľmi tichá a tmavá.

Voldemort si vyčerpane ľahol na nadýchaný vankúš a pozoroval nebesia. Harry sa uložil vedľa neho a znepokojene ho pozoroval.

„Bolelo to?“ spýtal sa zrazu očami stále sledujúc nebesia postele.

Harry sa pretočil na bok, aby nemusel otáčať hlavou. „Umieranie?“

Voldemort sa otočil tvárou k tej jeho a kývol hlavou.

Harry si povzdychol a zavŕtal sa do tých smutných čokoládovohnedých očí. „Nebudem ti klamať, Tommy. Bolelo to... ale najviac ma bolelo vedomie, že ťa už nikdy neuvidím a že naše životné plány nebudú nikdy naplnené,“ odpovedal a musel odrhnúť zrak od tých hnedých očí plných smútku. Zadíval sa von oknom, kde práve vychádzali prvé zubaté lúče slnka. „Už svitá... mal by som ísť.“

Voldemort sa posadil a pevne ho objal. „Dávaj na seba pozor, Harry,“ šepol mu do ucha a odtiahol sa.

„Aj ty, Tommy,“ povedal smutne a vzápätí zmizol v spleti čierneho dymu.

Voldemort klesol do perín a vdychoval vôňu, ktorá tu ostalo po jeho milovanom. 

***

O pár dní neskôr sedel Harry na gauči v ich súkromnom byte na Rokforte. Mal už po vyučovaní, zatiaľ čo Hermiona mala ešte dve hodiny Aritmancie. Vedľa neho bol usadený Draco, ktorý mal v náručí uloženú vyškerenú Lily.

„No nevyzerá v tých slizolinských dupačkách rozkošne?“ spýtal sa ho Draco s úsmevom.

„Hermiona ťa zabije, keď to uvidí,“ krútil hlavou Harry.

„Som jej krstný otec, mám výhradné právo kupovať jej darčeky podľa mojej mienky,“ protestoval Slizolinčan a posadil si Lily na kolená. „Veď sa na ňu pozri je to celá Slizolinčanka. Však sa ti páči čo máš na sebe, Lilyinka?“

Dievčatko niečo zabľabotalo a položilo si hlávku na hruď svojho krstného.

„Je unavená,“ poznamenal Harry s malým úsmevom. „Vezmeme ju na prechádzku, najradšej zaspáva v kočíku.“

O chvíľu už kráčali zasneženou cestičkou. Draco pred sebou tlačil béžový kočík, zatiaľ čo Harry kráčal vedľa neho s rukami vo vreckách, sem-tam nakúkajúc na svoju spiacu dcérku.

„Tak to vyklop,“ prehovoril Draco.

Harry naňho prekvapene pozrel. „Čo?“

„Myslíš, že som hlupák? Poznám ťa lepšie ako svoj prútik, Harry. Vidím, že ťa niečo trápi.“

Harry si prstami prečesal strapaté vlasy a ruku si opäť vložil do vrecka. „Si všímavejší než Hermiona, to pred vami skutočne nič neutajím?“

Draco sa zachechtal a posadil sa na lavičku, ktorá stála pri Čiernom jazere. Harry ho nasledoval a kúzlom lavičku zahrial.

„Ide o Temného pána, však?“ spýtal sa ho blondiak a upieral naňho zvedavé sivé oči.

Harry si povzdychol a sledoval paru, ktorá mu vyšla z úst a strácala sa v chladnom vzduchu. „Áno,“ priznal a vyrozprával svojmu priateľovi všetko, čo sa udialo na Voldemortovom panstve.

Po hodine konečne dorozprával celý príbeh a smutne pozeral na zamrznutú hladinu. Draco si hryzol peru a zistil, že zviera Harryho ruku v tej svojej. „Takže ich teraz miluješ oboch?“

Harry prikývol a požmolil si oči. „Som z toho na nervy, Draco. Nemôžem sa Hermione ani pozrieť do očí. Je to akoby som ju podvádzal aj keď ju nepodvádzam... Neviem čo budem robiť.“

„Tak sa vykašli na oboch a buď so mnou,“ povedal na odľahčenie situácie, ale niekde vo vnútri chcel, aby sa tak skutočne stalo.

Harry sa zasmial a päsťou ho udrel do ramena. „Tak to bolo ozaj slizolinské. Draco, vieš... že nemôžem... už sme sa o tom rozprávali,“ riekol už vážnejšie. Hneď ako sa stretli po jeho prebratí z kómy si vyjasnili isté veci. Draco sa mu priznal, že sa doňho jednoducho zaľúbil, ale je zmierený s vedomím, že Harry miluje niekoho iného.

„Nuž, priateľu... myslím, že ti veľmi nepomôžem. Si vážne v ošemetnej situácii.“

„Ja viem, nič v mojom živote nemôže byť jednoduché,“ zamrmlal a nohou vŕtal dieru do snehu. „Lily sa za chvíľu rozplače,“ poznamenal a hneď na to začala plakať.

„Táto vaša telepatia je fakt divná,“ zahundral Draco a naklonil sa nad kočiarik.

„Je hladná, poďme do vnútra.“ Harry sa postavil a vzal si plačúce dievčatko na ruky. Lily ihneď prestala plakať a strčila si palec do úst.

„Vieš, že to otcovstvo ti vážne pristane. Tie hlúpe časopisy vôbec nepreháňajú,“ rozprával Draco, pričom tlačil už prázdny kočík po vyšliapanom chodníku.

Harry prevrátil očami a napravil si maličkú v náručí. „Stále nerozumiem tomu, kde berú fotografie mňa a Lily. Musia mať na Rokforte nejakých špehov alebo čo.“  

„Samozrejme, že majú. Fotky vás dvoch sú vysoko platené. Čarodejnícky svet je spokojný, keď môže sledovať osobný život svojho hrdinu,“ uškrnul sa blondiak.

„Hrdinu,“ zasmial sa Harry, „keby len vedeli,“ povedal a pobozkal Lily na čielko. 

„Keby len vedeli, že Harry Potter miluje lorda Voldemorta,“ zasmial sa Draco. „Och, Merlin, chcel by som vidieť akoby sa tvárili, keby sa to dozvedeli. Harry, veď všetci od teba čakajú, že ho zabiješ a opäť im zachrániš zadky. To je ozaj postavené na hlavu.“

„Tichšie, Draco,“ upozornil ho Harry, pretože boli blízko vstupu do hradu a hemžilo sa to tu celou kopou študentov, ktorí si na nich ukazovali a zamilovane vzdychali pri pohľade naňho a Lily.

***

Večer toho dňa, stál Harry nad postieľkou a pozoroval Lily. Kopala nožičkami, cmúľala si pästičku a zelenými očkami ho zamyslene pozorovala. „Ľúbim ťa najviac na svete, srdiečko moje,“ povedal jej a naklonil sa, aby ju pobozkal do vláskov. Zelené očká zaiskrili šťastím.

Hermiona stála na prahu dverí detskej izby a pozorovala ich. Pomaly pristúpila k Harrymu a zozadu ho objala. Harry sa otočil a pritiahol si ju k sebe. „Mám pre teba prekvapenie,“ šepol jej do ucha.

Hnedovláska sa naňho zvedavo zadívala. „Prekvapenia milujem,“ povedala vzrušene.

Harry sa zasmial a pobozkal ju. Z vrecka nohavíc vytiahol fotografiu, ktorú kúzlom zväčšil a podal ju svojej snúbenici. Na fotke bol rozostavaný veľký dom, ktorý stál na krásnom zelenom trávniku. Za domom sa rozprestierala rozľahlá záhrada plná kvetov a stromov. Kúsok od domu sa nachádzalo malé jazierko so súkromným prístavom. Hermiona odtrhla pohľad od fotky a s otázkou v očiach pozrela na Harryho.

„Po skončení školy už viac nechcem žiť na Grimmauldovom námestí, Hermy. Hoci ho Remus skutočne pekne zrekonštruoval, nie je to domov, ktorý by som chcel pre Lily,“ začal vysvetľovať Harry. „Veď tam nie je ani záhrada a nachádza sa v muklovskej štvrti. Preto som nám dal postaviť dom. Od Lilyinho narodenia som pátral po pozemku, ktorý by bol pre nás ideálny až som narazil na tento. Nachádza sa v Godrikovej úžľabine. Myslím, že je to dokonalé miesto. Je tam i súkromná základná škola pre čarodejníkov. Iste vieš, že tam žije len čisto kúzelnícka komunita. Nehovoriac, že i ja sám som sa tam narodil a to miesto mi je dosť blízke. Tak, čo na to hovoríš?“ spýtal sa Harry trochu nervózne.

Hermiona celá žiarila. „Harry... ty si ten najdokonalejší muž na svete!“ vyhŕkla a vrhla sa mu do náručia. „Vyzerá to nádherne,“ riekla mu do ucha. „Nechce sa mi veriť, že je to skutočnosť. Mám dokonalého muža, nádhernú dcérku a takéto bývanie. Je to splnený sen, láska moja.“

Harry ju zodvihol tak, aby si vôkol neho mohla prepliesť nohy a začali sa vášnivo bozkávať. Nemusel sa ani obzerať, cítil, že Lily dávno zaspinkala. S Hermionou v náručí sa premiestnil do vedľajšej izby a oprel si ju o stenu, stále sa hltavo bozkávali. Harry z nej bez slov nechal zmiznúť oblečenie a rovnako tak odstránil i to svoje. Odtrhol sa od jej úst a presunul sa na jej krk, ktorý bozkával až po kľúčnu kosť. Hermiona vzdychala a rukou mu zvierala vlasy, zatiaľ čo tou druhou sa ho držala za chrbát. Harry jej rukami zvieral zadok a posunul si ju trochu vyššie, aby mohol ústami pohltiť tie krásne ružové bradavky. Cmúľal ich bozkával a vychutnával si stony, ktoré jeho snúbenici unikali z úst. Opäť si ju upravil v náručí tak, aby sa mohol svojim tvrdým vzrušením trieť o jej vlhké lono. Vzhliadol do jej ružovkastej tváre a zahľadel sa jej do orieškových očí. Miloval, keď sa jej do nich díval, zatiaľ čo do nej vnikal. Jeho penis obklopilo úžasné teplo, keď sa ponoril do jej krásneho tela. Hermiona hlasito zavzdychala a pevne zavrela viečka. Harry do nej prirážal pomaly a veľmi dráždivo. Netrvalo dlho a Hermiona vybuchla v záplave sladkého orgazmu. Harry zatvoril oči a prisal sa na jej pery. Začal do nej vnikať čoraz horlivejšie. Zrazu sa mu v hlave objavil obrázok Tommyho. Jeho Tommyho. Predstavoval si, že je to on, do ktorého vniká, s ktorým sa miluje. Pri tej myšlienke sa ihneď urobil. Hlasito zastonal, keď skrz neho prechádzala neskutočná vlna orgazmu. Och, Tom... vzdychol v duchu a tvár si zaboril Hermione do vlasov.

Obaja ťažko oddychovali. Harry si Hermionu vzal do náručia a preniesol ju späť do spálne. Očkom pozrel na postieľku, kde Lily pokojne spinkala. Uložil hnedovlásku do postele.

„Úplne si ma zničil,“ vzdychla a s úsmevom sa zahrabala do perín.

Harry ju pobozkal na čelo. „Idem do sprchy,“ riekol a premiestnil sa. Trasúcou rukou otvoril sklenené dvere a vstúpil do sprchového kúta. Pustil na seba teplú vodu a tvár si nadstavil proti kvapkám. V očiach ho začali páliť slzy, dych sa mu zadrhol v hrdle. Nakoniec klesol na mokré kachličky a hlavu si vložil do dlaní. Absolútne nevedel čo bude robiť. Dokonca aj pri milovaní s Hermionou si predstavoval Toma. Veľmi miloval svoju budúcu ženu, ale jednoducho ten cit, ktorý cítil k Tomovi bol silnejší. Z hrdla sa mu vydral tichý vzlyk.

„Harry, si ešte hore?“ ozvalo sa mu v hlave.

„Áno, Tommy. Stalo sa niečo?“ spýtal sa.

„Nie, len... chýbaš mi,“ vyšlo z neho priškrtene.

Harry pevne stisol viečka a zahryzol si do pery. „Aj ty mne... čo robíš?“

„Opíjam sa čo iné. Pred chvíľou som našiel toho Grindelwaldového prívrženca, ktorého som väznil, mŕtveho v cele. Prehryzol si jazyk a vykrvácal. Takže celá akcia vzišla navnivoč.“

„Gellert ho mal pekne poisteného. Zrejme by si z neho aj tak nič nedostal,“ riekol v duchu a vypol sprchu. Privolal si pyžamové nohavice a obliekol sa. „Mám chuť sa ísť opíjať s tebou, ale zajtra mám školu. Vôbec sa nemôžem sústrediť na učivo odkedy... nuž odkedy som si spomenul na všetko. Ešte, že budú prázdniny, potrebujem ich ako soľ.“

„Mal by si sa poriadne vyspať. Rád som ťa počul, Harry.“

Harry skontroloval Lily a ľahol si vedľa spiacej Hermiony. „Aj ja teba. Dobrú noc, Tommy.“

„Dobrú.“

31. kapitola - Vianoce, divadlo