Harry Potter fanfiction

Voldemort sa postavil späť na nohy a sledoval Grindelwalda, ktorý s vytreštenými očami pozoroval Harryho a Dumbledora. Vedel čo to znamená, keď zaraz ucítil bolesť a slabosť. Jeden z jeho horcruxov bol zničený a tým horcruxom bol Harry. Nemohol sa obzrieť, nemohol ho vidieť, jednoducho nemohol ani len pomyslieť na to, že je Harry... mŕtvy. Pohltila ho obrovská zlosť. Jeho mágia samovoľne vystrelila priamo na Grindelwalda. Magická energia mu surovo odtrhla ruku, v ktorej držal prútik. Starý černokňažník padol k zemi s bolestným výkrikom a chytil sa za striekajúcu ranu. Všade prskala krv.

Gellert bol v šoku, v ktorom nedokázal jasne uvažovať. Rana mu divoko striekala a cítil sa čoraz slabšie. Pozrel do Voldemortových očí. Preglgol. Jeho oči boli opäť červené a diabolsky hľadel práve naňho. Neváhal ani sekundu a s posledných síl sa premenil do svojej zveromágskej podoby.

Voldemort spokojne pozoroval Gellertovu zmeravenú blednúcu tvár. Vtom sa starec premenil na čierneho havrana a behom sekundy vyletel pootvoreným oknom. Voldemort po havranovi začal strieľať kliatby, ale to už bol dávno preč. Obzrel sa a chystal sa zabiť aspoň skurveného Dumbledora, ale zahliadol už iba zelené plamene v krbe a miznúcu postavu. Grindelwald zrejme musel Dumbledorovi sprístupniť Hop-šup sieť. Starý parchant! Z jeho tela vyprchal adrenalín a zaplavila ho čistá hrôza a úzkosť. Hrdlo sa mu bolestne stiahlo, rovnako ako žalúdok. Roztrasene sa otočil a červenými očami sa zastavil na štíhlom zakrvavenom tele. Vydal sa k nemu a nohy sa mu pritom podlamovali. Prišiel k telu a zosypal sa na zem. Srdce mu vybuchlo v záplave bolestivých emócií. Silno privrel oči a znovu ich otvoril akoby sa snažil zobudiť z desivej nočnej mory. Kúzlom zastavil prudko krvácajúcu ranu. Vzal si bezvládne telo do náručia a pritisol si ho na hruď. Ústami a nosom sa ponoril do strapatých vlasov, ktoré bozkával a vdychoval ich vôňu.

„Harry... nezomieraj mi. Neopúšťaj ma znovu. Nemôžeš! Nemôžeš mi to opäť urobiť... láska,“ šeptal zničene do vlasov a plakal bez sĺz, zlomenými vzlykmi.

Harry sa stále vznášal v tajomnej a tichej čierňave. Tváre jeho milovaných sa rozplynuli a miesto Bellatrixinho šepotu začul iný hlas. Po temnote sa rozliali slastné tóny nádherného tenoru.

„Zostaň so mnou... neodchádzaj mi. Milujem ťa...“

Ten hlas bol krásny a tak známy, no súčasne vystrašený a zlomený. Komu len mohol patriť? Chcel otvoriť oči a pozrieť sa, no necítil, že by nejaké mal. Necítil nič, vôbec nevnímal svoje telo. Bol tu uväznený. Pohltila ho panika. Chcel ísť za tým hlasom. Musí sa prebrať a byť s tým komu ten hlas patrí. Ale stále videl len hustú tmu.

„Harry? Harry! Prosím!“

Napadlo mu, že to musí byť hlas anjela. Áno, musel to byť anjel. Je mŕtvy, zomrel a toto je koniec. Posledný krát vydýchol spolu s dušou, ktorá sídlila v jeho tele. A teraz je kde? Azda sa stratil a ten anjel ho hľadá, aby mu pomohol nájsť cestu do neba? Existuje vôbec nebo? A je hoden toho, aby doň išiel?

„LUCIUS! HNEĎ PRIVEĎ LIEČITEĽA!“

Kričal anjelov hlas. Kto je Lucius? Žeby ďalší anjel?

„Severus, prenes ho do jeho komnaty... opatrne,“ povedal potichu. „Koľko Grindelwaldových prívržencov ste zajali?“ spýtal sa anjel.

„Môj pane, takmer všetkých, ktorí prežili a neutiekli. Zhruba štyridsať jeho ľudí,“ povedal ďalší muž. To určite nebol anjel, mal príliš hrubý a hlboký hlas. Možno to bol démon...

„Dobre... dobre. Vezmi... Harryho a ja idem zatiaľ vydať rozkazy ostatným,“ povedal anjel rozrušene.

Harry nechcel, aby anjel odišiel. Veď má byť predsa s ním. Musí to byť jeho anjel, tak prečo odchádza? Prečo ho anjel opúšťa?

„Len dýchaj, Harry. Bojuj... všetko bude v poriadku,“ povedal ten cudzí hrubý hlas.

Démon, kam išiel môj anjel? Pýtal sa ho aj keď vedel, že ho nemôže počuť.

***

Lord Voldemort sedel za stolom vo svojej pracovni a popíjal zlatistú tekutinu obľúbenej whisky. Pred ním sedela Bellatrix v čiernych šatách, ktorá s neprítomným výrazom pozorovala smutne tancujúce plamene v krbe. Vedľa nej bol elegantne usadený Lucius. Na tvári mal svoju povestnú ľadovú masku a v dlani zvieral pohár koňaku, ktorý zamyslene pozoroval. Ostatní smrťožrúti mali na starosť obnovu a opravu panstva, zháňanie nových škriatkov a vypočúvanie lapených Grindelwaldových prívržencov. Niektorí ležali na ošetrovni, kde sa o nich starala jeho nová liečiteľka, pretože Charlotte bola brutálne zavraždená. Rovnako ako každý z jeho personálu.

Bellatrix a Lucius boli jeho najvernejší, preto chcel, aby tieto nepríjemné hodiny trávili s ním. Pravdu povediac, nechcel byť sám... nezvládol by to čakanie. Už teraz sa ledva držal. Harry bol zavretý vo svojej komnate s týmom najlepších liečiteľov v Británii už celé hodiny. Snape, ktorý ovládal základy liečiteľstva, bol s nimi. Nechcel nechávať Harryho s cudzími ľuďmi úplne samého. Potreboval, aby s ním bol aspoň niekto, komu úplne dôveruje a to Severus plne spĺňal.

„Takže, Draco je v poriadku?“ spýtal sa Voldemort zachrípnutým hlasom. Potreboval svoju myseľ odpútať od myšlienok na Harryho.

Lucius, ktorý akoby sa prebral z tranzu, naňho úctivo vzhliadol. „Áno, môj pane, fyzicky áno... Viete, to čo sa stalo... pánovi Potterovi ho veľmi zasiahlo,“ povedal opatrne a sklonil zrak.

Voldemort si odkašľal a upil z pohára. „Iste... sú najlepší priatelia...“

„Zabijem toho zakrpateného netvora! Starý Dumbledore otrčil kopytá a teraz nám znepríjemňuje život jeho nechutný syn!“ vybuchla nečakane Bellatrix a postavila sa. Pohár, ktorý doteraz držala v dlani, šľahla do krbu. „Idem ho nájsť a zabiť! Neostane po ňom ani škvrna!“ kričala a hruď sa jej divoko dvíhala.

„Bellatrix... upokoj sa. Teraz nikam nepôjdeš,“ začal Voldemort pokojným hlasom. Aj keď sa musel veľmi držať, aby nevybuchol rovnako ako jeho smrťožrútka.

Čiernovláska sa spamätala a uvedomila si kde práve je. Prekvapene pozrela na svojho pána a sklonila hlavu. „Odpustite mi, môj pane,“ šepla a utrela si slzy hnevu, ktoré jej rozmazali špirálu. Roztrasene sa posadila späť do koženého kresla. „Ospravedlňujem sa za ten pohár,“ pípla a uprene hľadela na stôl.

„Neboj sa, Bella... to decko okúsi môj hnev. Hneď, ako bude Harrymu lepšie. Teraz musíme byť s ním. Potrebuje nás...“ povedal a prevrátil do seba celý obsah poháriku.

Ozvalo sa neisté zaklopenie na dvere. Voldemortovi začalo splašene biť srdce. Na sucho preglgol a zašepkal heslo. Mohutné dvere sa otvorili a do miestnosti vošiel Severus spolu s hlavným liečiteľom. Obaja boli bledí a vyčerpaní. Voldemort sa postavil a s napätím očakával správy.

Severus i liečiteľ sa jemne uklonili. Čierne oči pozreli priamo do červených.

„Môj pane,“ nadýchol sa Severus, „pán Potter je... v kóme,“ vyšlo z neho konečne.

Bellatrix si vymenila zmätený pohľad s Luciusom.

„Čo to znamená?“ spýtal sa Voldemort jasným hlasom.

Liečiteľ sa nervózne ošíval, no nakoniec začal rozprávať: „Vaše lordstvo, pán Potter bol v žalostnom stave, keď ste nás zavolali. Nažive ho udržiavala už iba jeho veľmi mocná mágia. Bežný čarodejník by bol dávno mŕtvy. Samozrejme, vyliečili sme mu všetky zranenia a zlomeniny, doplnili sme mu stratenú krv, ale...“

„Ale?“ spýtal sa Voldemort mrazivo a uprene sledoval nepokojného muža.

„Nedokáže sa prebrať...“

„Odíďte... o chvíľu vás zavolám,“ povedal Voldemort chladne.

Liečiteľ sa uklonil a odišiel z miestnosti.

Severus sa vyrovnal a opäť sa pevne pozrel do červených očí.

„Ako to, že sa nedokáže prebrať, Severus? Má to niečo spoločné s tým, že bol mojim horcruxom?“

„Myslím, že áno, pane. Predpokladám, že sa zasekol vo svojom vlastnom vedomí. Keď zomieral kúsok duše v jeho tele, Har... pán Potter zomieral spolu s ňou a na pár sekúnd skutočne zomrel. Jeho telesná schránka sa vrátila k životu, ale on ostal niekde tam vnútri a nevie sa prebrať. Liečitelia sú bezmocní. Skutočne robili čo sa dalo. Vravia, že sa zrejme už nikdy... neprebudí. Pane, skúšal som legilimenciu, skúšal som sa dostať do jeho mysle a pomôcť mu, no zasiahla ma taká sila, že som stratil vedomie. Netuším, čo sa v jeho vnútri odohráva...“ Severusov pevný hlas sa zachvel. „Ale obávam sa, že to nie je nič dobré...“

Voldemort pevne zvieral sklenený pohár až sa rozbil a drobné črepy popadali na stôl.

„Zavolaj späť toho liečiteľa,“ zasyčal skrz zaťaté zuby.

Severus otvoril dvere, za ktorými stál muž v bielom.

„Vaše lordstvo?“ roztrasene sa uklonil postarší liečiteľ.

„Skutočne predpokladáte, že sa pán Potter nepreberie?“ spýtal sa tichým strašidelným hlasom.

Liečiteľ zbledol. „Môj lord... naše testy potvrdili, že nie. Samozrejme, všetko je možné. Možno sa raz preberie, ale je to veľmi nepravdepodobné. Podľa našich vyšetrení istým spôsobom vníma, čo sa vôkol neho deje. Ďalšie testy nám potvrdili, že pravdepodobne veľmi trpí, avšak nie telesne, ale najmä psychicky. V takýchto prípadoch je najvhodnejšie nechať pacienta odísť. Je zbytočné ho trápiť tým, že ho budeme umelo udržiavať na žive.“

Voldemort zaťal päste. „Avada Kedavra!“ zasyčal nazúrene a liečiteľ sa zrútil mŕtvy na podlahu. „NIKTO MI NEBUDE HOVORIŤ, ČO JE PRE HARRYHO, DOPEKLA, NAJLEPŠIE! ČO JE TO ZA BANDU DEMENTNÝCH LIEČITEĽOV!“ vybuchol Voldemort. „VŠETKÝCH TÝCH TUPCOV POZABÍJAM!“

***

O pár dní neskôr sedela Bellatrix v pohodlnom kresle pri Harryho posteli. V ruke zvierala knihu so zeleným obalom a čítala: „Ohnivá strela má veľkosť vlašského orecha, teda rovnakú, akú mal jej predchodca ohniváčik. Je očarovaná tak, aby sa podľa možnosti nedala čo najdlhšie polapiť. Hovorí sa, že roku 1884 ju na vresovisku Bodmin Moor nemohli chytiť celých šesť mesiacov. Obidva tímy, znechutené biednym výkonom svojich stíhačov, radšej zápas nedohrali a predčasne ho ukončili. Cornwalskí čarodejníci, ktorí tamojšiu oblasť dobre poznajú, tvrdia, že...“

„Bellatrix, čo mu to, pre Salazara, čítaš?“ ozval sa chladný hlas.

Čiernovláska sa strhla a pozrela na svojho pána. „Metlobal v priebehu vekov, môj pane. Harry tú knihu zbožňuje. Napadlo mi, že kým... spí mu ju budem čítať,“ hlas sa jej zlomil a rukou si zotrela neposlušnú slzu, ktorá jej stiekla po líci.

Voldemort si unavene vzdychol a elegantne si prečesal pramienky čiernych vlasov. „Áno, myslím, že je rád... že mu ju čítaš, Bella. Ale teraz ma s ním nechaj osamote.“

Bellatrix položila knihu na nočný stolík. „Samozrejme, pane,“ povedala a premiestnila sa.

Voldemort zaujal jej miesto na kresle a zhlboka sa nadýchol. Celou spálňou sa ozýval slabý tlkot Harryho srdca a jeho pravidelné dýchanie, vďaka monitorovacím kúzlam. Započúval sa do tej jemnej melódie.

Bum, bum... bum, bum...

Tento zvuk bol preňho jedinou istotou, že Harry žije. Pretože vyzeral ako mŕtvy. Ležal vo veľkej posteli, po hruď prikrytý zelenou prikrývkou. Jeho krásna tvár bola bledá ako vápno. Inokedy jahodovo červené pery, mali len jemne ružovkastý nádych. Nádherné zelené oči boli schované pod dlhými atramentovými mihalnicami, ktoré lemovali viečka. Bledé ruky mal položené pozdĺž tela na prikrývke. Rozkošné strapaté vlasy boli chaoticky rozhádzané po bielej poduške. Ležal tam ako nejaký zakliaty princ z rozprávok, ktorý čakal na vyslobodenie. Ale vyslobodenie neprichádzalo. Už tu takto ležal šiesty deň a jeho stav sa nijako nezmenil. Vystriedali sa tu celé desiatky liečiteľov a rôznych odborníkov, no všetci hovorili to isté – nie je pravdepodobné, že sa niekedy preberie. Veľmi trpí a bolo by lepšie neudržiavať jeho telo pri živote kúzlami. A blá blá... Kašľať na to, čo hovoria liečitelia!

„Nenechám ťa odísť tak ľahko. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby si sa vrátil späť,“ prehovoril Voldemort presvedčeným hlasom k spiacemu mladíkovi. „Aj keď... ma mučí myšlienka, že niekde tam vo vnútri skutočne trpíš,“ povedal zlomene a pretrel si unavené červené oči. „Myslím, že ak si uväznený niekde vo vlastnom vedomí, musíš ma počuť. Rád by som to vedel,“ šepol a chytil studenú dlaň do tej svojej. Naklonil sa a vtisol jemný bozk na mladíkovo čelo. „Chýbaš mi, Harry...“

Harry sa vznášal v temnote a bol už ozaj zúfalý. Nerozumel, čo sa deje. Počul vôkol seba hlasy, ale netušil komu patria. Neustále čakal, kedy započuje hlas anjela, len vtedy ho naplnil pokoj a zúfalstvo zmizlo. Stále dúfal, že ho anjel zoberie z tohto príšerného miesta. Bolo tu chladno a vládla tu podivná melanchólia, žiaľ a zúfalstvo. Bolo to na nevydržanie.

Voldemort si privolal z Harryho baru fľašu whisky a plnými dúškami si odpil. Ľavou rukou ešte stále držal tú Harryho. Nežne ju hladil palcom, keď mu vtom niečo napadlo.

„Harry?“ napojil sa na jeho myseľ a nervózne čakal.

Anjelov hlas sa zdal oveľa bližšie, akoby stál vedľa neho, ale nevidel ho.

„Tu som,“ ozval sa Harry. Zrodila sa v ňom nová nádej. Anjel ho teraz musí nájsť.

„Pre Salazara i Morganu, Harry! Ty ma skutočne počuješ?! Si stále tam!“ ozval sa nadšený hlas plný emócií.

Voldemort šokovane hľadel na bezvládneho mladíka. Nemohol tomu uveriť. Vôbec nechápal, prečo ich spojenie nepoužil skôr! Skutočne s nim práve komunikoval. Ešte nie je nič stratené!

„Áno, nemôžem odtiaľto odísť. Príď pre mňa, prosím. Už tu nevydržím... prosím.“

Harryho vnútorný hlas znel zdrvene a beznádejne. Voldemortove srdce sa zovrelo a v očiach ho začali páliť slzy.

„Harry... ja neviem, ako ťa odtiaľ dostať. Povedz mi, kde si?“

„Je tu zima a tma. Mám strach...“

Voldemort si sadol na posteľ a vzal si chlapca do náručia. „Pamätáš si čo sa stalo?“

„Ja neviem, je ťažké tu premýšľať... nemôžem si spomenúť na nič... musím ísť odtiaľto preč,“ Harryho hlas bol skutočne vystrašený.

„Vieš vôbec, kto som? Uvedomuješ si, čo sa s tebou deje?“

„Myslím, že si anjel, nie? Prišiel si ma vziať preč... zomrel som a zrejme som sa stratil...“

Voldemort si zaboril tvár do Harryho vlasov. Kvapôčka slzy mu stiekla po líci a z brady kvapla do strapatých vlasov. „Harry ja... som Tom... Voldemort. Nepamätáš si ma?“

Nastalo ticho.

„Tom? Voldemort? Nemôžem si spomenúť... Takže nie si anjel?“

„Nie... od anjela mám skutočne ďaleko,“ pousmial sa.

„Neverím ti, že máš od anjela ďaleko. Vždy, keď viem, že si pri mne... zúfalstvo a strach, ktoré cítim miznú a aspoň nachvíľu zabudnem, kde som. Nikdy sa nemôžem dočkať, kedy budem opäť počuť tvoj hlas. Možno nie si anjel, ale pre mňa ním si. Len vďaka tebe je to tu znesiteľné.“

„Harry... ja... dostanem ťa odtiaľ.“

***

Od ich „rozhovoru“ ubehli takmer 4 mesiace. Voldemort precestoval celý svet, hľadal knihy, liečiteľov, no nič z toho mu nepomohlo. Harry stále spal. Najviac ho znepokojovalo, že deň za dňom bola komunikácia skrz ich mysle slabšia a slabšia. Až napokon prestala fungovať úplne. Stál pri nohách postele a sledoval skupinku liečiteľov, ktorí Harryho pravidelne kontrolovali. Podľa všetkého sa jeho životné funkcie zhoršovali. Aj jeho srdce, ktoré sa ozývalo miestnosťou, bubnovalo nepravidelne: Bum... bum...bum, bum...bum. Pre Salazara, vždy dosiahol to, čo chcel. Tak prečo to tento krát nefunguje! Prečo?  

***

Hermiona nervózne stála pred dverami do Harryho súkromnej komnaty. Hneď vedľa nej postával profesor Snape, ktorý jej vybavil u Temného pána návštevu Harryho.

„Pán profesor... chcela by som s ním byť osamote,“ pošepla zachrípnuto bez toho, aby mu venovala pohľad.

„Nuž, dobre. Budem vás čakať na chodbe. Panstvo je pre vás nebezpečné,“ riekol hlbokým hlasom.

„Ďakujem,“ povedala a konečne otvorila mohutné dvere.

Pomalým až neistým krokom kráčala k veľkej posteli s nebesami. Všimla si nočný stolík, ktorý bol plný prázdnych a plných fľaštičiek od liekov a mastičiek. Započula jemný zvuk srdca, Harryho srdca. Monitorovacie kúzla, napadlo ju. Keď bola dostatočne blízko postele, v krku jej vyschlo a z opuchnutých očí jej opäť začali tiecť slzy. Zhlboka sa nadýchla a posadila sa na posteľ. Harry ležal v jej strede. Vyzeral skutočne ako mŕtvy. Pripomenulo jej to pohľad na Rona, v deň jeho pohrebu. Chrbtom ruky si zotrela stekajúce kvapôčky, ktoré jej pokrývali celú tvár. Jemne pobozkala svojho milenca na studené pery. Vzala si jeho bezvládnu ruku a priložila si ju na líce.

„Harry,“ vzlykla. „Láska moja... čo mi to robíš?“ spýtala sa a pobozkala studenú dlaň, ktorú zvierala v rukách. „Neviem... neviem či ma počuješ... ale musíš sa mi vrátiť. Teraz ťa potrebujem viac ako kedykoľvek predtým,“ rozvzlykala sa.

Harryho dlaň si priložila na bruško. „V ten deň, keď mi zomreli rodičia som ti chcela niečo dôležité povedať, ale profesor Snape nás vyrušil,“ smrkla, „Chcela som ti povedať, že... že som tehotná. Som už v siedmom mesiaci,“ pousmiala sa smutne. „Myslím, že by si mal radosť... viem ako si vždy chcel mať deti. Hoci sme sa celkom urýchlili. Veľmi mi pomáha pani Weasleyová. Vieš, momentálne tam bývam. Pre všetkých to bol zozačiatku šok, ale teraz o našom maličkom hovoria, ako o malom zázraku v tejto nechutnej dobe,“ opäť sa usmiala a sledovala bezvládnu ruku na svojom brušku. „Keď som sa o tom dozvedela, bola som zúfalá. Bála som sa ti to povedať. Predsa len máme pred sebou ešte rok školy a sme neustále v ohrození... ale myslím, že to zvládneme. Pani Weasleyová je skutočne úžasná. Všetko ma učí a pripravuje ma,“ vzdychla si. „Veľmi ma mrzí, že som ti to nestihla povedať skôr. Tak veľmi som sa bála tvojej reakcie. Ale viem, že by si sa na to malé tešil rovnako ako sa teším ja. Zaslúžime si aspoň trocha šťastia potom všetkom. Takže sa musíš prebrať, jednoducho musíš,“ povedala a opäť si vzala studenú dlaň do tej svojej. Chvíľu pozorovala Harryho bledú tvár, keď ucítila jemný stisk. Prekvapene sa pozrela na dlaň, v ktorej držala tú Harryho.

„Harry?“ spýtala sa so zatajeným dychom.

Žiadna odpoveď.

„Harry práve si mi stisol dlaň, ty ma počuješ?“

Opäť sa nedočkala odpovedi.

„Harry, ak... ak ma počuješ. Môžeš to urobiť znovu?“

Harryho dlaň tú jej opäť stisla.

„Pre Merlina! Láska moja!“ zvolala šťastne a opäť ho pobozkala.  

Keď sa odtiahla zistila, že hľadí do dvoch veľkých smaragdov. „SI HORE!“ skríkla a objala ho. „Si hore, si hore...“ mumlala mu do ramena.

„Herm...“ zachrčal ticho a bolestne stisol viečka.

„Nemôžem tomu uveriť,“ vzlykla a bozkávala ho po tvári. „Bol si v bezvedomí viac ako štyri mesiace...“

Vtom do miestnosti vtrhol profesor Snape. „Čo sa tu deje?“ spýtal sa prekvapene.

„Prebral sa, pán profesor! On sa prebral!“ rozprávala a z očí jej tiekli slzy radosti.

Snape sa ako víchor prihnal k Harryho posteli. Zelené oči boli zmätené. Hermiona neochotne uvoľnila miesto svojmu profesorovi a zotrela si slzy.

„Harry? Môžeš hovoriť?“ spýtal sa majster elixírov.

Mladíkove oči chvíľu skúmali tie čierne, a potom sa presunuli späť k Hermione.

„Her...“ zasýpal a snažil sa natiahnuť slabú ruku jej smerom.

Hnedovláska sa k nemu predrala skrz Snapea a chytila ho za ruku. „Som tu, láska,“ riekla nežne.

***

O niekoľko minút sa do miestnosti nahrnuli liečitelia, ktorí ihneď začali mávať prútikmi zosielajúc diagnostické kúzla. Hermiona sedela pri posteli a držala Harryho za ruku, mladík ju odmietal pustiť. Jediné čo za celú dobu povedal bolo jej meno. Snape postával v úzadí a sledoval celú situáciu. O chvíľu sa do komnaty premiestnil Voldemort, elegantne a potichu. Zjavil sa tesne vedľa Snapea a červenými očami hľadel na mladíka na posteli.

„A to tí hlupáci vraveli, že sa nepreberie,“ odfrkol si Temný pán chladne. „Harry je bojovník a patrí medzi najmocnejších čarodejníkov na zemi, je samozrejmé, že ho neskolí nejaká kóma,“ viedol monológ a v jeho ľadovom hlase bolo cítiť neskonalú úľavu a radosť.

„Môj pane, pán Potter, reaguje iba na slečnu Grangerovú. Pozeral na mňa akoby ma vôbec nespoznával,“ prehovoril Snape hrubým hlasom sledujúc profil svojho pána.

Jeden z liečiteľov si to namieril priamo k Temnému pánovi.

„Môj lord,“ povedal úctivo.

„Dúfam, že pre mňa máte len dobré správy, liečiteľ Richardson,“ povedal chladne a zložil si ruky za chrbát.

„Nuž, nevieme ako je možné, že sa mladý lord Potter prebral. Prirodzene, budeme túto atypickosť i naďalej skúmať. Jeho momentálny zdravotný stav je mimo ohrozenia života. Avšak je veľmi slabý po toľkých kúzlach a elixíroch, ktoré sme na ňom aplikovali počas hlbokého bezvedomia, v ktorom sa nachádzal presne štyri mesiace a šesť dní. Posledný týždeň sa jeho životné funkcie začali výrazne zhoršovať, čo sa odzrkadlilo na výkone jednotlivých orgánov. Ešte potrvá nejakú dobu kým bude jeho telo sto percentne vyliečené. Musím vás upozorniť, lord, že jeho vnímanie a pamäť nie je tak celkom v poriadku. Nuž ale, všetko má svoj čas. Musíte byť trpezlivý. Môj lord, nechcem byť nezdvorilý, ale chcem vás upozorniť, že pre mladého lorda bude najvhodnejšie, aby pri ňom bola jedna, maximálne dve osoby. Nuž, myslím, že to je všetko čo som vám chcel povedať,“ dokončil šedivý liečiteľ a pohladil si dlhú bradu. „Máte nejaké otázky, lord?“ spýtal sa zdvorilo.

Voldemort si dlhými prstami prečesal pramienky vlasov. „Nie, myslím, že ste zodpovedali všetko podstatné. Môžete odísť i s ostatnými liečiteľmi. Ak sa Harrymu pohorší, budem vás informovať.“

„Prirodzene, môj lord,“ odvetil liečiteľ a jemne sa uklonil. Vzápätí odišiel so svojim zdravotným tímom z komnaty.

„Severus,“ prehovoril Temný pán. „Vezmi slečnu Grangerovú na obed. Chcem byť s Harrym osamote.“

„Áno, pane,“ povedal Snape a podišiel k hnedovláske, ktorá sa od Harryho neochotne odlepila a spoločne odišli.

Lord Voldemort podišiel k posteli a posadil sa do kresla. Zelené oči ho skúmali a zrejme sa ho snažili zaradiť.

„Harry? Spomínaš si na mňa? Keď si bol v bezvedomí rozprávali sme sa skrz mysle. Spomínaš si na to?“ prehovoril a vychutnával si pohľad do tých hlbokých zelených očí, ktoré mu toľko chýbali. Voldemort si všimol, že hneď ako prehovoril sa v Harryho očiach zalesklo poznanie.

„Anjel?“ spýtal sa užasnuto. „Skutočne... vyzeráš ako anjel...“ mrmlal a s každým vysloveným slovom vyzeral byť vyčerpanejší. „Ale si Tom, však? Vravel si to... keď som bol tam... neviem kde. Tom... Tom,“ opakoval si pre seba. „Tom!“ povedal o stupeň hlasnejšie a posadil sa.

„Harry, pre Salazara, lež!“ Voldemort mu jemne podoprel chrbát.

Harry k nemu natiahol ruky a obtočil ich vôkol Voldemortovho štíhleho pásu. Strapatú hlavu si položil na jeho rameno. Voldemort mohol cítiť jeho sladký dych na svojom krku. Pritiahol si mladíka tesnejšie k sebe a zaboril si hlavu do jeho vlasov. „Pre Morganu, tak veľmi si mi chýbal,“ zašepkal Temný pán a vtisol bozk do čiernych vlasov. „Toto mi už nikdy nerob,“ rozprával a mal pocit, že svojho spojenca čochvíľa rozpučí. Každá bunka v jeho tele si vychutnávala teplé silné telo, ktoré sa k nemu tislo. Mal chuť tie perfektné pery uväzniť vo vášnivom bozku, ale vedel, že aj keď ho má mladý Chrabromilčan veľmi rád, miluje tú humusáčku a čaká s ňou dieťa. Aké absurdné, život sa mu vysmieval priamo do tváre. Keď bol Harry Nathanielom zomrel a ich láska nemohla byť naplnená. A teraz mu osud doprial stretnúť svoju lásku opäť, ale jeho láska miluje niekoho iného. Tak veľmi to bolelo. Obdivoval vlastné umenie skrývania emócií za chladnou maskou. Avšak Harry o jeho citoch veľmi dobre vedel. V záchvate slabosti sa mu priznal, že ho miluje. Možno jeho malá časť dúfala v to, že mu Harry vyznanie opätuje, ale nedočkal sa. Mladík ho mal rád... iba rád. Skurvená láska! Bolo mu to, dopekla, treba? Samozrejme, mohol by tú humusáčku zabiť, a tak sa zbaviť jedinej prekážke k Harryho srdcu. Ale dobre vedel, že by to Harryho zničilo. A práve o tom bola láska. Viac ako na svoje vlastné šťastie, myslíme na šťastie osoby, ktorú milujeme. A preto sa rozhodol nechať ho ísť za svojim šťastím. Och, ale prečo to tak veľmi muselo bolieť? Radšej by znášal cruciatus celé mesiace než to, čo cítil vo svojej hrudi.

29. kapitola - Lily Jane Potterová, Tom a Nathaniel