Harry Potter fanfiction

Harry opatrne chytil Voldemota za šiju.

„Tom?! Tom, no tak!“ šepkal a prútik namieril na rany, aby zastavil krvácanie. Veľmi sa mu to nedarilo, rany museli byť jedovaté. Vyčaroval aspoň zlatistý obväz. Roztrhol Voldemortove čierne tričko, jeho svalnatú a bledú hruď pokrývali hnusné rany, ktoré mu obviazal.

„Harry...“ započul tiché chrapčanie zeleno-oký chlapec. „Harry, neboj sa nemôžem zomrieť,“ usmial sa bolestne a skalným pohľadom sledoval Harryho smaragdové oči.

Zeleno-oký chlapec ho pohladil na studené líce. „Ale inferiusom sa nechceš stať, však?“

Voldemort sa uškrnul a slabo prehovoril: „To nie...“

Prešlo už niekoľko hodín od toho, čo Harry zavolal Snapea, ktorý priniesol asi tak tucet rôznych elixírov. Hneď na to zavolal Voldemortovu osobnú liečiteľku. Liečiteľka aj Snape boli vo Voldemortovej spálni zavretý celé hodiny. Harry nervózne pochodoval po luxusnej miestnosti a netrpezlivo čakal. Bol úplne vyčerpaný, ale na spánok ani nepomyslel. Boli už asi tri hodiny ráno, čiže za štyri hodiny mu začínalo vyučovanie. Našťastie mal prvé elixíry a jeho učiteľ tu bol tiež. O chvíľu do miestnosti vošiel vysilený Snape. Pozrel na bledého zeleno-okého chlapca.

„Bude v poriadku, pán Potter. Čo sa to tu stalo?“ spýtal sa ho, zatiaľ čo si nalieval ohnivú whisky.

„Mal som víziu a nejakým spôsobom sa na Voldemortove pozemky dostal Grindelwald. Napadol ho a vyhrážal sa mu,“ Harry unavene klesol na veľké kreslo. „Strhol sa medzi nimi súboj a Grindelwald vykúzlil obrovského jedovatého škorpióna, nikdy som nič také nevidel,“ rozprával chaoticky.

Snape bol zamračený a pomaly hltal dúšky whisky. Harry sa postavil a premiestnil sa pred Voldemortovu spálňu. Dotkol sa kľučky v tvare hada a zamrmlal v haďom jazyku: „Otvor sssa.“

Vo veľkej posteli ležal mladý krásny muž. Stále bol veľmi bledý. Stará liečiteľka mu do úst liala zlatý elixír.

„Môžeš ísť Charlotte,“ zašepkal Voldemort a liečiteľka sa premiestnila.

„Ako ti je Tom?“ zaujímal sa Harry a umorene sa posadil do kresla pri Voldemortovej posteli.

„Odkedy ma voláš Tom?“ pozreli naňho krásne karmínové oči.

Harry si to vôbec neuvedomil. Zrejme mu to tak ostalo odvtedy, čo si písal so sedemnásťročným Voldemortom. Harry sa nervózne poškriabal po strapatých vlasoch.

„Prepáč, neuvedomil som si to.“

„Môžeš ma volať, ako chceš, Harry. Mal si opäť víziu, to preto si ma tak rýchlo našiel?“

„Áno.“

„Takže si videl Grindelwalda?“

Harry prikývol. „Videl, ten starec vyzeral tak mocne.“

„Áno je veľmi mocný. Dumbledore vedel prečo ho vyslobodil,“ rozprával Voldemort a vyzeral byť čoraz slabší.

„Nechám ťa odpočívať, Tom,“ pošepol Harry unavene.

„Harry, ďakujem,“ povedal a venoval mu úprimný úsmev.

Harry mu úsmev opätoval a privolal škriatka, ktorý ho premiestnil späť do Rokfortu. Pomaly svitalo, a tak si ešte na pár hodín pospal.

***

Harry vošiel do Veľkej siene a posadil sa vedľa Hermiony, ktorá sa naňho ustarostene pozerala.

„Harry, vyzeráš hrozne, čo si pre Merlina robil?“

Bledý Harry sa na ňu vyčerpane pozrel. „Večer nastali nejaké problémy, no mal som víziu a musel som pomôcť Tomovi.“

„Tomovi?“

„Voldemortovi,“ zašepkal a začal sa prehrabávať v jedle.

Hermiona mu stisla ruku. „Mal by si si od profesora Snapea vypýtať nejaký elixír, inak nemáš šancu vydržať všetky vyučovacie hodiny.“

„Dobrý nápad, ešte že ťa mám,“ usmial sa na ňu.

O chvíľu stáli spolu so Slizolinčanmi pred učebňou elixírov.

Draco podišiel za Harrym a posunul ho na bok od ostatných. Všetci na nich prekvapene pozerali a čakali na nejaký súboj. Draco ani Harry si ich nevšímali. Ešte nikto nevedel o ich priateľstve.

„Harry myslím, že som v jednej knihe našiel zaklínadlo, ktoré by mi mohlo pomôcť v oprave skrine, ale neviem ho použiť. Mohli by sme sa dnes stretnúť a pomohol by si mi?“ spýtal sa blonďavý Slizolinčan s nádejou v hlase.

Harry ho chytil za rameno a pozrel mu do bledomodrých očí. „Samozrejme, to je skvelá správa. Po vyučovaní sa stretneme na siedmom poschodí.“

Draco sa šťastne usmial, no potom si čiernovlasého chlapca starostlivo premeriaval.

„Vyzeráš hrozne, čo si stváral v noci?“

„Voldemort mal problémy, pri oprave skrine ti o tom porozprávam.“

Slizolinčania spolu s Chrabromilčanmi na nich stále prekvapene pozerali a nemohli uveriť vlastným očiam.

Vtom zazreli Snapea ako chladne prechádza cez dvere učebne. Všetci sa nahrnuli do vnútra a posadali sa na svoje miesta.

Snape švihol prútikom a na tabuli sa objavili ingrediencie na elixír s názvom: Frigoris sol.

„Tento elixír je celkom náročný, preto sa rozdeľte do dvojíc.“

 Draco podišiel k Harrymu.

„Chceš byť so mnou vo dvojici?“

„Iste, budem rád. Dnes ti zrejme veľmi pri varení nepomôžem,“ povedal Harry a unavene sa uškrnul.

„Harry, ty mi pomáhaš až veľmi,“ usmial sa naňho Draco a spolu sa pustili do varenia elixíru.

Snape prechádzal popri žiakoch a prekvapene sledoval novú dvojicu. Tak to by mu nenapadlo ani vo sne. Malfoy a Potter kamaráti. Uškrnul sa. Všimol si, že nebol jediný, kto bol šokovaný. Zazerali po nich všetci ich spolužiaci.

Spolu im to išlo od ruky. Draco bol v elixíroch výborný a Harrymu to vyhovovalo, pretože bol veľmi vyčerpaný. Dovarili. Elixír sa im, samozrejme, vydaril.

„Vidím Potter, že nie si v elixíroch až taký nešikovný,“ zasmial sa Draco.

Harry sa uškrnul a priateľsky doňho štuchol. „Nebuď drzý, Malfoy,“ zasmial sa tiež.

Po hodine ostal v učebni.

„Pán Potter, želáte si niečo?“ spýtal sa ho Snape ľadovým hlasom.

„Pán profesor, potreboval by som vašu pomoc,“ povedal zeleno-oký chlapec.

„Pán Potter, keď sme osamote hovorte mi jednoducho Severus. Myslím, že Temnému pánovi by sa nepáčilo, ak mi budete vykať.“

„Dobre... Severus,“ zamrmlal.

„Ako vám môžem pomôcť, môj pane?“

Harry sa zatváril nervózne. Ešte stále si nemohol zvyknúť ako ho smrťožrúti oslovovali, teda hlavne ako ho oslovoval jeho profesor elixírov.

„No... po tej rušnej noci som sa veľmi nevyspal a dúfal som, že by si mi mohol dať nejaký elixír.“

„Samozrejme,“ povedal Snape, vybral sa k regálu, ktorý bol plný rôznych elixírov. Vytiahol malú fľaštičku bledomodrej tekutiny a podal ju bledému chlapcovi.

„Je to posilňujúci elixír, má okamžitý účinok. Vypite ho celý.“

„Ďakujem, pane... Severus,“ pozrel naňho Harry s rozpačitým úsmevom a nalial do seba tekutinu. Okamžite sa cítil plný energie a jeho bledá pleť nabrala zdravú farbu.

Nasledujúce hodiny ubiehali pokojne. Na hodine Dejín mágie dával prvýkrát pozor a dokonca si zapísal viac poznámok ako Hermiona. Ten elixír robil skutočné zázraky. Na Obrane proti čiernej mágie mal ako vždy, najlepšie výsledky. Na Tranfigurácii premenil stoličku na fontánu, z ktorej striekala čokoláda, tiež celkom bez problémov.

Po vyučovaní čakal Draca na siedmom poschodí. Potom sa spolu vybrali do Komnaty najvyššej potreby, kde mu Draco ukazoval náročné kúzlo v jednej z kníh. Socius transitus, tak znelo kúzlo. V knihe bolo presne opísane ako kúzlo použiť, no Dracovi aj napriek návodu nešlo. Harry zložito švihol prútikom, z ktorého vyletel strieborno-čierny lúč svetla. Veľká skriňa sa zatriasla. Obaja pomaly otvorili dvere na skrini. Prvý vošiel Harry s napriahnutým prútikom a hneď za ním Draco. Chvíľu kráčali, akoby tunelom, na konci ktorého videli tlmené svetlo. Dostali sa ku svetlu a ocitli sa v obchode u Borgina a Burkesa.

„Harry, ty si to dokázal!“ zvolal šťastný Draco a z celej sily ho objal. „Ďakujem! Bez teba by ma Temný pán zabil,“ rozprával chlapec.

„Draco, nedovolil by som, aby ťa zabil, veď som v podstate nič neurobil, kúzlo si našiel sám,“ povedal Harry a spolu sa vrátili skriňou naspäť do Rokfortu. Harry z nejakej kopy predmetov zobral dve stoličky a na jednu sa posadil. Draco sa s úsmevom posadil na druhú. Zeleno-oký chlapec vyčaroval poháre na víno.

„Mali by sme to osláviť, čo povieš,“ pozrel s úškrnom na Draca a ten si okamžite vzal pohár. Štrngli si a labužnícky si vychutnávali trpkú chuť nápoja.

Harry Slizolinčanovi porozprával o tom, čo videl vo vízii a ako spolu Grindelwald a Voldemort bojovali.

„Páni! Takže Grindelwald je vonku? Ako sa odtiaľ, pre Merlina, dostal?“ pozeral naňho prekvapene.

„No podľa všetkého ho vyslobodil Dumbledore, ktorý bol doňho alebo je doňho zamilovaný.“

„Takže starý hlupák a Gridelwald, kto by to bol povedal? Tá predstava nie je bohviečo,“ zaksichtil sa blonďavý chlapec a odpil si z vína.

Harry sa zasmial a pokrútil hlavou. „Tak to veru nie.“

Takto sa rozprávali dlho do noci, keď sa rozhodli, že je najvyšší čas ísť do postele. Pod neviditeľným plášťom Harry Draca odprevadil do jeho fakulty, aby ho nikto po večierke nechytil, a potom sa vybral do tej svojej. Potichu vošiel do chlapčenských spálni, kde všetci ticho spali. Nostalgicky sa pozrel na prázdnu posteľ vedľa jeho, kde spával Ron. Tak veľmi mu chýbali ich večerné rozhovory a dokonca i Ronovo chrápanie. Bol šťastný, že ma Draca, ktorý mu najlepšieho priateľa dostatočne nahrádzal. Nikdy by si nepomyslel, že je ten namyslený a rozmaznaný Malfoy taký skvelý priateľ a spoločník. Pousmial sa a namieril si to do kúpeľne, osprchoval sa a vybral si z tašky Riddlov denník. Zatiahol závesy a pripravil si brko.

Ahoj, Tom.

Ahoj, Harry. Aký si mal deň?

Harry mu napísal všetko, čo sa stalo. Bolo preňho tak prirodzené písať všetky svoje zážitky a pocity Tomovi, akoby to bol jeho dlhoročný priateľ.

Neviem, či bol dobrý nápad pomáhať tomu mladému smrťožrútovi. Dávaj si pozor, aby som sa to nedozvedel. Zrejme by som zúril.

Áno, budem si dávať pozor, ale pochop Tom, je to môj priateľ a dal si mu preňho nesplniteľnú úlohu.

Ja to chápem, ale neviem, či by to pochopilo moje terajšie ja. Harry, chceš sa so mnou stretnúť?

Samozrejme.

Fajn, veríš mi?

Iste, že áno.

Tak sa nakloň ku denníku a čakaj.

Harry tak urobil a o chvíľu cítil, ako sa jeho telo ponára hlboko do belasej žiary, ktorá vychádzala z knihy.

Zrazu sa ocitol v prázdnej Slizolinskej fakulte. Pred veľkým krbom, v ktorom horeli zelené plamene, sedel v luxusnom kresle on. Mladý Voldemort bol veľmi atraktívny. Vyzeral rovnako ako súčasný Voldemort až na to, že ten súčasný bol mužnejší a samozrejme starší. Jeho mladšie ja nemalo červené oči, ale krásne veľké čokoládové oči.

„Tom?“ pošepol Harry a pozoroval mladého chlapca.

„Harry si to ty?“ Tom sa postavil a podišiel k vysokému zeleno-okému chlapcovi.

„Iste, že som to ja,“ usmial sa Harry. Nevedel prečo, ale mal obrovské nutkanie mladého Toma objať, akoby sa sním už dávno chcel stretnúť, a tak aj urobil. Toma to najprv prekvapilo, ale potom mu objatie opätoval.

Čokoládové oči si ho pozorne premeriavali.

„Nepredstavoval som si, že budeš taký pekný,“ potom jeho pohľad zablúdil na Harryho jazvu. „Tak toto je tá jazva, o ktorej si mi písal?“ spýtal sa a jemne začal prechádzať po jazve.

Harry si nemyslel, že ho jazva pod Tomovým dotykom bude bolieť, ale mýlil sa. Nebola to taká intenzívna bolesť, ako keď sa jej dotýka súčasný Voldemort, ale bolesť bola dosť silná. Sykol a Tom okamžite odtiahol ruku.

„Prepáč, nevedel som, že ťa bolí.“

„Bolí ma iba, keď sa jej dotýkaš ty, ale myslel som, že si len Voldemortova spomienka, ako je teda možné, že ma pod tvojim dotykom bolí?“ spýtal sa a šúchal si čelo.

„No myslím, že viem prečo, ale nesmiem ti to povedať, prepáč mi to.“

„To nič,“ zamrmlal Harry a posadil sa do kresla.

Tom sa posadil do kresla vedľa neho a neustále ho pozoroval, rovnako ako Harry jeho.

„Takže Grindelwald ma napadol. Ten starý hajzel si myslí, že sa môže opäť stať Temným pánom, no to určite,“ odfrkol si, „ svoje miesto a pozíciu som si tvrdo budoval od mojich 15,“ rozprával Tom chladným hlasom.

„Nedovolím, aby ti ešte ublížil,“ povedal Harry a skúmal zelené plamene.

Tom naňho prekvapene pozrel. „Harry, pochybujem, že by si mal proti nemu šancu. Je oveľa starší a skúsenejší. Dokonca je možno silnejší než ja.“

„Zrejme áno, ale cítim, že jedného dňa budem oveľa mocnejší než Grindelwald,“ povedal Harry.

„Je to možné,“ potvrdil krásny chlapec s čokoládovými očami.

„Čo robíš celé dni?“ spýtal sa Harry so záujmom.

Tom sa uškrnul. „Blúdim všetkými svojimi spomienkami.“

„Stále nerozumiem, čo je zač tento denník. Hľadal som v mnohých knihách, ale na nič som nenarazil.“

„Vieš Harry, rád by som ti to povedal, ale jedného dňa to môžeš voči mne zneužiť,“ povedal Tom a prehrabol si havranie vlasy.

„Tom... čo je horcrux?“ spýtal sa Harry otázku, ktorá mu po poslednej vízii stále vírila hlavou.

Tom zbledol, opäť si prehrabol čierne vlasy a s vyvalenými očami hľadel na zeleno-okého chlapca.

„Kde si to počul?“ spýtal sa priduseným hlasom.

„No vieš, keď som ťa videl vo vízii s Gridelwaldom, tak ti hovoril, že ťa nemôže zabiť, pretože vie o tvojich horcruxoch. Takže vďaka tým horcruxom si nesmrteľný?“ spýtal sa Harry.

Čokoládové oči naňho stále šokovane hľadeli. Preglgol. „Áno, vďaka nim som nesmrteľný. Dopekla Harry, nesmieš o nich nikomu povedať! Prosím.“

„Samozrejme, nie som hlupák, ale aj tak nerozumiem.“

„Och, Harry, poviem ti to, ale iba preto lebo viem, že aj tak by si to čoskoro nejakým spôsobom zistil. Ide o predmet, do ktorého čarodejník vloží časť svojej duše. Na vytvorenie horcruxu treba niekoho zavraždiť a za pomoci veľmi silnej čiernej mágie svoju dušu, ktorá sa pri vražde odtrhla, vložiť do daného predmetu. Pokiaľ viem existujú záznamy o čarodejníkoch, ktorí vytvorili len jeden horcrux, ale ja mám v pláne ich vytvoriť viac, oveľa viac. Moje plánované číslo je 7, ale neviem koľko sa ich môjmu súčasnému ja podarilo vytvoriť,“ rozprával Tom zaujato a hľadel do zelených plameňov.

Harry naňho šokovane pozeral. Po tom ako Tom dohovoril, bol Harry veľmi dlho ticho.

„Sedem? Skutočne si už v 17-tich plánoval sedemkrát zavraždiť?“ spýtal sa nakoniec.

„Nečakám, že to pochopíš, Harry, ale áno. Vždy som chcel byť najmocnejší a nesmrteľný a toto bol jediný spôsob.“

Harry si prehrabol ebenové vlasy. „Tom, je tento denník tiež horcrux?“ spýtal sa potichu a zahľadel sa do čokoládových očí.

Tom zbledol ešte viac. „Si veľmi inteligentný. Myslím, že poznáš odpoveď na svoju otázku.“

Harry prikývol. „Skutočne mi musíš dôverovať, keď si mi ho dal. Nebojíš sa, keď si mi to teraz potvrdil, že ho môžem zničiť?“

Tom sa ponoril do smaragdových očí a chvíľu ich skúmal. Potom sa usmial a povedal: „Nie Harry, verím ti. Ešte nikomu som nikdy neveril, aspoň do sedemnástich rokov, ale poznám ťa len dva dni a už som ti vytrúbil všetko o horcruxoch a moje terajšie ja ti dalo tento denník. Neviem ako to robíš Harry, ale si mimoriadne špeciálny. Nikdy som nikoho takého nestretol.“

Harry sa pousmial. „Som rád, že sa s tebou môžem rozprávať. S tvojim terajším ja sa rozprávam tiež veľmi rád, ale nikdy neviem, čo pred ním môžem a čo nemôžem povedať. Tým, že si svoju dušu rozdelil sa z teba stal veľmi chladný a krutý čarodejník.“

„Ktorý má na teba očividne slabosť,“ povedal Tom a fascinovane hľadel na svojho spoločníka.

„Mal by som už ísť, Tom. Aj keby som tu najradšej ostal. Musím sa vyspať.“

„Ja viem,“ usmial som Tom krásne a vstal. „Harry musím ťa upozorniť, že môžeš mať bolesti, keď sa odtiaľto vrátiš. Celé telo sa ti premiestnilo do môjho denníku, vôbec to nemusí byť príjemné.“

„Áno, myslím, že som s tým počítal,“ povedal Harry. Tom k nemu pomaly podišiel a položil mu dlaň na čelo. Harry zacítil mierny tlak a ocitol sa vo svojej posteli. Zavrel Riddlov denník a starostlivo si ho uložil do tašky. Nepociťoval žiadnu bolesť, a tak spokojne zaspal. 

12. kapitola - Zimné prázdniny, Grindelwaldove panstvo