Harry Potter fanfiction

Prebral sa vo svojej spálni. Cítil sa vyčerpane, no zároveň aj veľmi silný. Vedľa jeho postele sedel spiaci Voldemort na kresle. Jeho tvár bola taká krásna. Bledá pokožka, výrazne lícne kosti, mierne strnisko a pekné lesklé čierne vlasy. Keď spal pôsobil mierumilovne a pokojne. Vyzeral ako obyčajný krásny mladý muž, nie ako hrozivý vrah. Posadil sa a pohladil Voldemorta po líci. Cítil, že po tom ako zdieľali vzájomnú moc skrz jazvu sú zase oveľa viac spojený.

Voldemort sa zamrvil a otvoril veľké červené oči. Na jeho peknej tvári sa mihol úsmev.

„Harry si v poriadku? Myslím, že som to prehnal, ale nedokázal som sa prestať dotýkať tvojej jazvy. Je to... také silné.“

„Je mi fajn,“ usmial sa zeleno-oký čarodejník.

O pár hodín neskôr, po spoločných raňajkách s Voldemortom sa premiestnil do tréningovej miestnosti, kde ho čakali jeho učitelia. Lucius naňho hľadel s rešpektom a Bellatrix sa naňho ľadovo usmievala. Medzi smrťožrútmi sa už dávno rozšírilo, čo Harry minulú noc spravil. Tréning trval štyri hodiny ako vždy. Naučil sa päť nových temných kúziel, boli to veľmi náročné kúzla, ale zvládol ich.

 Do Rokfortu stihol prísť presne na večeru. Hneď ako vkročil do Veľkej siene sa všetky pohľady upreli naňho. Harry vedel, že jeho magická aura je značne mocnejšia a pulzuje vôkol neho. Dokonca aj profesori pri stole prestali jesť a sledovali krásneho čarodejníka. Harry pôsobil mocne, veľmi elegantne a pôvabne. Dievčatá naňho vrhali túžobné pohľady rovnako ako aj niektorí chlapci. Harry pohľadom vyhľadal Hermionu, ktorá naňho ako ostaní zízala s otvorenými ústami. Harry sa usadil vedľa nej a začal si naberať zemiakovú kašu. Niektorí pohľady odvrátili, ale stále cítil ako naňho pokukujú. Pri jeho stole všetci pokračovali v jedení, ale tiež naňho každú chvíľu pozerali.

„Harry,“ pošepla hnedovláska, „si taký silný, páni. Ako to vysvetlíš Dumbledorovi? Som si istá, že stará líška bude chcieť vedieť, čo zapríčinilo taký prudký nával tvojej moci.“

Harry si krájal mäso. „Neviem, to budem riešiť, ak si ma zavolá do riaditeľne,“ povedal a pozoroval Slizolinský stôl, hľadal Draca. Keď ho konečne našiel pohľadom, zistil že modro-oký chlapec naňho nervózne zíza. Vôbec nejedol a vyzeral veľmi nervózne. Harry do seba nahádzal večeru a pobozkal Hermionu na líce.

„Musím ísť niečo dôležité vybaviť,“ vysvetlil jej a naznačil Dracovi nech vyjde zo siene.

Blonďavý chlapec Harryho odviedol do Komnaty najvyššej potreby, kde obaja stáli pred veľkou drevenou skriňou, pri ktorej ležalo množstvo kníh, ktoré tu mal Draco, pretože dúfal, že v nich nájde niečo, čo mu pomôže.

V Komnate strávili obidvaja asi tak dve hodiny, no bezúspešne. V knihách nič nenašli.

„Draco, myslím, že viem, kde by sme mohli nájsť knihu, ktorá je zameraná na kúzla tohto typu,“ rozprával Harry. „Voldemortova knižnica bude iste plná podobných kníh.“

Mladý Slizolinčan sa zatváril nadšene „Myslíš, že ti Temný pán dovolí požičať si takú knihu? Čo ak tým odhalíš, že mi pomáhaš?“ spýtal sa chlapec už menej nadšene.

Harry mu venoval šibalský úsmev. „Drahý Draco, on o tom predsa vedieť nemusí.“

Draco mu úsmev opätoval a pevne ho objal. „Ďakujem, Harry. Ja... ja jednoducho neviem, čo by som si bez teba počal. Som rád, že už je medzi nami všetko dobré.“

„Ešte mi neďakuj Draco. Na ďakovanie bude dôvod až keď sa nám podarí splniť úlohu.“

„Áno, ale bol som na to už dlho úplne sám. Nezvládal som to. Veľmi si mi pomohol,“ rozprával Draco a hľadel bledomodrými očami do tých dvoch smaragdov.

O pár hodín sedel Harry v spoločenskej miestnosti s Hermionou. Rozprával jej všetko, čo zažil vo Voldemortovom panstve. Zatiaľ jej nechcel hovoriť, akým hrozným spôsobom zabil Pettigrewa. Nemusela by to pochopiť.

Potom sa obaja pobrali do svojich spálni. Harry si chcel pred spaním prečítať nejakú knihu, a tak sa začal prehrabávať vo svojom kufri. Keď spolu s nejakými knihami vytiahol čiernu knihu, ktorú mu dal Voldemort na starosti. Takmer na ňu zabudol. Plánoval ju už dlho preskúmať. Predsa niečo na nej muselo byť veľmi zvláštne, keď je taká dôležité pre lorda Voldemorta. Sadol si na posteľ, zastrel závesy a pre istotu použil protiodpočúvacie zaklínadlo. Opatrne knihu otvorili. Preskúmaval jednotlivé strany. Neustále v nej listoval. Kniha nemala nijaký názov ani autora, dokonca ani text. Nerozumel tomu. Zrazu mu napadlo, že do nej skúsi niečo napísať. Zobral atrament a brko a začal úhľadne písať:

Harry Potter.

Chvíľu hľadel na svoje meno, a potom mu napadlo, že Voldemort zrejme nebude nadšený, keď zistí, že jeho cenná kniha je popísaná. Vtom sa jeho meno z listu vytratilo.

Harry Potter, teší ma. Ja som Tom Marvolo Riddle.

Harry nemohol uveriť vlastným očiam. Vôbec nerozumel, čo je to za knihu. Tom Marvolo Riddle, Voldemortovo pravé meno.

Odkiaľ máš môj denník?

Vlastne ho mám od teba. Od Voldemorta.

Ja som ti dal túto knihu? Ako sa opovažuješ ma volať tak neúctivo, som lord Voldemort.

Dovolil si mi to, Tom.

Skutočne? Takže ma poznáš osobne?

Samozrejme, sme spojenci.

Spojenci? Ja nemám nijakých spojencov.

No, tak očividne máš. A teraz mi vysvetli ako je možné, že si s tebou píšem. Koľko máš rokov?

Mám 17 a som, no dá sa povedať, že som 17 ročná spomienka, alebo nazývaj to ako chceš. Pamätám si všetko do svojich sedemnástich rokov. Keďže ma poznáš osobne a dal som ti tento, pre mňa, veľmi cenný denník, zrejme ti musím dôverovať. Porozprávaj mi o nás.

Harry mu napísal celý príbeh o sebe a o lordovi Voldemortovi. Od toho ako mu zabil rodičov, ako spolu bojovali na Trojčarodejníckom turnaji, ako sa stretli na Oddelení záhad. O Dumbledorovi, o proroctve a o novom a pravom proroctve. Až po súčasnosť.

Páni, zažili sme si toho očividne dosť. Takže sme aj priatelia?

Harry sa zasmial a začal písať.

Tom, sám by si mal najlepšie vedieť, že ty priateľov nemáš. Hnusí sa ti každý, kto cíti lásku alebo má niekoho rád, no aj napriek tomu ťa mám rád, ale zrejme ti to nikdy nepoviem. Vysmial by si ma.

Skutočne, nemôžeš vedieť, či ťa mám alebo nemám rád. Je pravda, že láskou opovrhujem odjakživa, ale neznamená to, že som nikdy nemiloval.

To myslíš vážne? Neviem si ťa predstaviť cítiť lásku.

Harry, nenarodil som sa ako Temný pán. Aj ja som bol v puberte a zažíval som všetky tie hormonálne veci.

Nikdy som o tebe ako o tínedžerovi nepremýšľal.

Ako teraz vyzerám?

Na čo narážaš?

No mal som už dlho plány vykonať niečo, čo by mi umožnilo žiť navždy, ale značne by to poškodilo môj zovňajšok.

Áno, zrejme sa ti to podarilo, pretože odjakživa ťa poznám iba ako muža s haďou tvárou. No tento rok si zrejme niečo so sebou spravil, pretože máš svoje telo z tvojich dvadsiatich piatich rokov. Ale oči máš stále červené.

Červené? To ma neprekvapuje. Takže sa mi to skutočne podarilo, to je výborné.

Čo sa ti to vlastne podarilo, Tom?

To ti nemôžem povedať Harry. Možno ti to povie moje terajšia ja, niekedy. No neviem, či ti bude až natoľko dôverovať.

Nemohol by som ťa nejakým spôsobom vidieť? Funguje to iba písomne?

Hm, môžeš ma vidieť, môžem ťa premiestniť do nejakej mojej spomienky a môžeme sa rozprávať osobne.

To by bolo fajn.

Harry pozrel na hodinky.

No zrejme to necháme na zajtra, je už neskoro. Teším sa na naše stretnutie Tom.

Aj ja Harry. Veľmi ma zaujímaš, keďže si moje súčasne ja dokázal presvedčiť o tom, aby ti dôveroval. Dúfam, že na mňa nezabudneš, celkom sa tu nudím.

Nie, nezabudnem. Dobrú noc, Tom.

Dobrú noc, Harry.

Harry zavrel knihu a opatrne ju vložil späť do kufru. Stále nerozumel, ako je možné, že môže komunikovať so 17 ročným Voldemortom. Rozprávalo sa mu sním úžasne, akoby sa poznali celý život. No vlastne sa už celkom dlho aj poznajú. Uškrnul sa a prehrabol si strapaté vlasy. Zatvoril oči a ponoril sa do ríše snov.

Harry pozoroval so svojimi červenými očami vysokého starého čarodejníka, no aj napriek jeho veku bola z neho cítiť neuveriteľná moc.

„Gellert, čomu vďačím za tvoju návštevu?“ spýtal sa a nedôverčivo si premeriaval mocného čarodejníka, ktorý bol veľmi elegantne oblečený.

Grindelwald sa surovo usmial a zabodol sa modrými očami do tých karmínových. „Nikdy som ťa neuznával Tom. Vždy budem mocnejší než ty. Máš zo mňa strach, však?“

Harry sa chladne zasmial. „Ja nemám strach z ničoho. A teraz mi odpovedz, čo chceš, starý muž.“

„Chcel som len vidieť súčasného Temného pána. Chcel som vidieť, kto ma obral o môj titul, zatiaľ, čo som bol vo väzení,“ povedal a prehrabol si blonďavé vlasy poprepletané s bielymi pramienkami.

„Prišiel si ma zabiť, Gellert?“ spýtal sa Harry a pokojne pozoroval muža stojaceho oproti nemu.

„Áno Tom, rád by som ťa zabil a opäť získal svoje temné miesto, ale viem o tvojich horcruxoch.“

Harry zbledol a nervózne zvieral prútik. „Odkiaľ o nich vieš?“

Grindelwald sa škodoradostne zasmial a pozoroval karmínové oči.

„To nie je dôležité. Jednoducho som bystrí. Mimochodom, na svoj vek vyzeráš veľmi dobre. Samozrejme, vždy si bol neobyčajne krásny, ale teraz, koľko to vlastne máš? 25 rokov? Ako je to vôbec možné? Iba horcruxy majú takú moc Tommy, nie som hlupák.“

Harry si nervózne zahryzol do červenej pery. „Choď do pekla! Serpentem aeneum!“ vykríkol Harry a veľký ohnivý had sa vrhol na Grindelwalda.

„Nigrum scorpionem!“ zvolal Grindelwald a obrovský čierny škorpión vyšiel z jeho prútika. Okamžite napadol ohnivého hada a uhryzol ho. Had sa rozpustil a škorpión zaútočil na prekvapeného Harryho. Niekoľkokrát ho surovo uhryzol a hádzal ho cez celú záhradu Voldemortovho panstva. O pol hodinu ležal Harry v kaluži krvi celý bledý. Nad ním stál Grindelwald a spokojne sa usmieval.

„Som silnejší než ty Tom. Hoci ťa nemôžem zabiť, ale to neznamená, že ťa nemôžem varovať. Nevystrkuj priveľmi rožky, inak dopadneš horšie,“ kopol do nevládneho Harryho a zmizol.

Mladý Chrabromilčan si prudko sadol. Jeho jazva neskutočne pálila a hlavu mu išlo odtrhnúť od bolesti. Bol spotený a srdce mu divo búšilo. Neváhal ani sekundu a dotkol sa svojho strieborného prívesku v tvare hada. Okamžite ho obkolesil vír farieb. Pristál vo Voldemortovej prázdnej pracovni. Utekal ako najrýchlejšie vedel. Prišiel do Hlavnej siene, ktorá bola celkom prázdna. Otvoril veľké dvere a bosý utekal po mäkkej tráve. Voldemortove záhrady boli obrovské, tak sa dobre rozhliadal, aby zazrel niečo, čo videl vo vízii. Srdce mu bilo o preteky a v hlava mu išla vybuchnúť. A zrazu ho zbadal. Voldemortovo krásne telo bola celkom bledé. Na bruchu a hrudi mal hlboké rany, z ktorých sa mu valilo obrovské množstvo krvi. Toľko krvi Harry ešte nevidel.

11. kapitola - Horcruxy, Riddlov denník