Kapitola VII. - Navždy
Kapitola VII.
Navždy
Sedel na zemi v zatuchnutej malej cele. Steny boli vlhké a plesnivé, zem studená a nerovná. Vlasy mal tak mastné akoby si ich každú chvíľu potieral olejom. Bola mu zima a mal strach, pretože mu nikto nechcel povedať, čo je s Harrym. Porazil Voldemorta, bol to neskutočný pohľad, keď vstal z mŕtvych – sršala z neho toľká sila a také sebavedomie – keď ho v zlomku sekundy jednoducho zabil. Bez akýchkoľvek okolkov, pred zrakom jeho prívržencov a takmer celého Rokfortu.
No ani Severus nečakal, čo sa hneď po tom stane. Tá prekliata Bellatrix! Šialená ženská, ktorá chorobne milovala Temného pána. Mala strach, že na Harryho Avada nebude pôsobiť, a tak použila tú najhoršiu kliatbu, akú len mohla. Kliatbu, ktorú on sám v tomto živote vymyslel. Bol na ňu dokonca i pyšný. Bol pyšný, že stvoril niečo také jednoduché, no vražedné a mučivé, niečo, čo dokázal zvrátiť len ten, kto poznal protikúzlo, ktoré rovnako vytvoril. A to načo bol hrdý práve teraz zabíjalo mladíka, ktorý bol preňho všetkým, celým jeho svetom, jeho existenciou. To poznanie ho trhalo na kusy. Bol Harryho prekliatím v každom jednom živote, ktorým si prešli, vždy mu spôsoboval len a len smrť.
„Máš návštevu!“ zavrčal hlas spoza hrubých dverí od jeho cely.
Začul ako zámok povolil a dvere sa pootvorili. Vysoký a fyzicky silný strážnik mu kúzlom zviazal ruky za chrbát a schmatol ho za rameno, aby ho vzápätí surovo vyzdvihol na nestabilné nohy, ktoré mal stuhnuté chladom i nemennou polohou. Musel sa oňho zaprieť, aby vôbec urobil krok.
Návšteva? Tie mal predsa prísne zakázané. Nechceli k nemu nikoho pustiť, nemal nárok na nič.
„Ten Malfoyovic sopliak vyvalil riadnu čiastku, aby sa sem dostal, tak sa láskavo správaj slušne, aby sme vaše malé dostaveníčko nemuseli ukončiť predčasne,“ odpľul prskavým hlasom, keď prešli pomedzi ostatné cely na podlažie, kde sa nachádzala monitorovaná miestnosť určená na podobné účely.
Otvoril dvere, sotil ho k jedinému stolu, ktorý sa v malej miestnosti bez okien nachádzal. Severus sa zaň posadil a sledoval prázdnu stoličku oproti. Vrhli naňho zabezpečujúce kúzlo, ktoré sa využívalo vo väzeniach, aby dotyčný nenapadol druhú osobu a Severus sa zatriasol, keď ho kúzlo nepríjemne bodlo na chrbte. Začul za sebou opätovné otvorenie dverí a potom už len sledoval, ako si Draco sadá oproti nemu.
„Nechajte nás osamote,“ prikázal strážnikovi, ktorý na nich prižmúril oči, no nakoniec skutočne odišiel.
„Pre Merlina, vyzeráš hrozne,“ vzdychol si Draco potichu, no Severus konštatoval, že ani on nevyzerá najlepšie, a to ani nesedel v Azkabane. To mohlo značiť len jednu vec...
Draco sa mu vyhol pohľadom a privrel viečka, keď zdrvene riekol: „Harry zomrel. Len pred pár hodinami mi vykrvácal priamo pred očami.“
Severus zaťal päste a zaškrípal zubami; celou silou bojoval, aby neodhalil nijaké emócie. Stačilo by tak málo, tak málo... keby ho pustili a dovolili mu ho vyliečiť, Harry by žil a mohol by vypovedať, pretože hrdinu by každý počúval. Dostal by sa z väzenia a mohli by konečne svoj osud dokončiť práve v tomto živote.
Nadýchol sa a pomaly vydýchol, aby uľavil aspoň dočasne tej hroznej bolesti. Ale tušil to, už od vtedy, čo si spomenul, že tento život nebude ich šťastím. Bolo tu až príliš zla, príliš krutosti a nespravodlivosti, aj napriek všetkým tým čarovným veciam.
„Si si istý, že je...?“ spýtal sa potichu, búrka emócií sa do jeho hlasu nedostala.
Draco prikývol. „Áno, držal som ho v objatí, keď sa to stalo,“ jeho hlas kolísal, svoj bôľ sa nesnažil skrývať tak ako Severus.
„Necítil som, že odišiel, vždy to cítim,“ namietal a sledoval Dracove oči, akoby čakal, že zapochybujú.
Draco len mykol plecami a zašepkal: „Harry ma o niečo požiadal.“ Potom sa nahol ponad stôl a nenápadne mu vložil do vrecka na prsiach malú žiletku. Obaja mlčali, keď sa opäť posadil a zachrípnuto pokračoval: „Nič iné mi nenapadlo, nič, čo by som sem prepašoval. Vzali mi prútik a prehľadali ma, no takúto drobnosť nenašli. Myslím, že rozumieš, prečo si to Harry želal.“
„Iste,“ odvetil stroho. „Opäť ma zachraňuje.“
Dracove oči sa napĺňali slanou vodou a keď žmurkol z jedného oka sa mu spustila slza, ktorú sa neunúval utrieť. „Stratím vás oboch. Budete mi chýbať...“
„Nebolo našim osudom tu zotrvať, Draco, náš čas tu bol len dočasný, aby sme splnili to, čo sme mali,“ riekol Severus a snažil sa znieť stoicky.
„Ak sa opäť narodíte, tak už nedovoľ, aby vás niečo rozdelilo. Nedovoľ, aby si oňho opäť prišiel. Dúfam, že sa konečne dočkáte toho, čo si zaslúžite, pretože toto všetko...“ pokrútil hlavou, „je až priveľmi kruté.“
Do miestnosti vtrhol strážnik a zahučal: „Čas vypršal!“
„Želám ti len to najlepšie, Draco. Nepremárni svoj život, rob to čo chceš a rob to od srdca-“
„Stačilo kecou, Snape!“ zavrčal svalnatý chlapík a schmatol ho, aby ho postavil.
„Bol si mi viac než vlastný otec, Severus, ďakujem,“ riekol ešte Draco, keď sa ich pohľady odtrhli a strážnik ho nemilosrdne odvliekol späť do cely.
„Vidíme sa ráno, Snape, dúfam, že sa tešíš na bozk Dementora,“ zasmial sa a zamkol.
Usmial sa. Po dlhej dobe sa mu oná grimasa rozliala na tvári. Z vrecka vytiahol malú žiletku a pocítil slobodu, ktorá ho už o chvíľu čaká. Ďalší život a Harry... zatvoril oči a predstavoval si tú najmilovanejšiu a najkrajšiu tvár, ktorá preňho jestvovala.
Najprv si od zápästia až po predlaktie rozrezal ľavú ruku. Prerezal Temné znamenie, bol to uspokojujúci pohľad. Zasyčal bolesťou a zalapal po dychu, no nebolo to prvýkrát, so samovraždou mal už bohaté skúsenosti. S pravou rukou to už bolo ľahšie, pretože bolesť nebola taká ostrá ako po prvý raz.
Oprel sa o stenu za sebou a vydychoval. Oproti nemu sedel Harry a usmieval sa – tak ako to vie len on. Jeho oči šibalsky žmurkali priamo do tých jeho a Severus nechcel nič iné, len byť opäť s ním.
So svojou dušou. So svojou polovicou. So svojou láskou.
Posledné nádychy boli bolestivé, krv sa vylievala po oboch stranách a pomaly zalievala podlahu v cele. Harry tam stále bol, čakal naňho, bol len jeho predstavou, no čoskoro bude skutočný, stačí len zavrieť oči a naposledy vydýchnuť. Prikrývka nekonečného pokoja zahalila jeho plecia až ho obalila celkom. Posledné žmurknutie dvoch prekrásnych smaragdov a potom nič... nekonečné čierne nič.
∞
Severus Stone už roky pracoval na cintoríne, hoci v dnešnej dobe už nik svojich milovaných nepochovával pod zem. Moderné bolo zmrazovanie či kremácia a iné šialené výmysly, no Severusa vždy klasické zanedbané cintoríny lákali. A niekto sa o ne predsa starať musel. Bola to nezvyčajná a ojedinelá práca, no Severus ju mal rád. Kosil trávu, opravoval kamenné náhrobky, upravoval vyblednuté písmo a niekedy sa len tak prechádzal pomedzi hroby.
Cintoríny boli zväčša na okúzľujúcich miestach. Stáli na kopcoch, v prírode, na okrajoch miest a obcí. Ľudia ich už nenavštevovali, našlo sa len pár, ktorí si spomenuli na svojich predkov. Cintoríny prevažne neboli dotknuté modernou technikou. A Severus ich preto toľko obľuboval. Ten nádych dôb minulých; dôb, kedy miesto nad zemou sa vznášajúcich áut, po zablatených cestách jazdili koče; dôb, kedy neboli stroje a roboty najlepšími priateľmi človeka; dôb, kedy ešte jestvovali ľudské hodnoty.
Kiež by sa tak mohol vrátiť v čase, aby taký život okúsil. Poznal ho len z literatúry, miloval históriu a miloval knihy, viazané vo väzbách, nie tie hologramové napodobeniny, ale skutočné knihy z papiera, ktoré voňali, len čo ich človek otvoril.
Dnes ho presunuli na západ, do malej dedinky, ktorá ostalo ako jedna z mála zachovaná. Keď prechádzal cez námestie nemohol si nevšimnúť starý vojnový pamätník, skvostná to práca, keď vydržala celé storočia v tak dokonalom stave. Obec sa nazývala Godriková úžľabina, aký čudný názov, i keď mu bol nezvyčajne povedomý.
Cintorín v tejto dedine nestál na kopci, ale bol na rovinke. Brána bola rozpadnutá, tráva siahala do výšin a zakrývala väčšinu náhrobkov, aký smutný pohľad pre Severusove oči. Lístie ešte z vlaňajška šušťalo pod jeho topánkami, keď sa pustil do práce. Trávu vykosil, listy pohrabal, stromy zastrihol a vrhol sa na náhrobné kamene. Nebolo ich tu veľa, no boli príšerne staré. Písmo na nich bolo sotva čitateľné až na jediný náhrobok, ktorý objavil krátko pred západom slnka. Kľakol si do čerstvo vykosenej trávi a metličkou z kameňa oprášil prach a blato, aby si mohol prečítať v celku dobre čitateľné písmo.
Tu leží hrdina.
Harry James Potter
Chlapec-ktorý-prežil a všetkých zachránil.
Statočný a milovaný. Nech jeho činy žijú navždy.
✝ 1980 – 1998
Aký starý dátum, pomyslel si Severus a posadil sa do trávi. Zomrel veľmi mladý, podľa rokov na náhrobku mal len osemnásť – celý život pred sebou. Harry James Potter, to meno mu bolo nezvykle známe, zrejme o ňom čítal v starých knihách, píše sa tu, že bol hrdinom. Iste, že o ňom musel čítať, aj keď si nespomínal, čo spravil, keď ho tak nazývali.
Severus sa ani nenazdal a pri hrobe presedel celé hodiny. Len naňho hľadel a na jazyku si prevaľoval to dnes už nepoužívané meno – Harry. Slnko zapadlo, ani si nevšimol kedy, z letargie ho prebralo až rozsvietenie lampičiek, ktoré lemovali zaprášený chodník. Severus bol prekvapený, že tu funguje také zastarané osvetlenie.
Nakoniec sa prinútil postaviť na nohy. No zrak zo starého náhrobku neupustil. Srdce mu búšilo o stupeň rýchlejšie len pri pohľade naň. Žalúdok mu zaplavoval teplý pocit pri vyslovení toho mena. A v hrudi cítil stratu, akoby mu niečo až bolestne chýbalo. Nemal taký pocit prvýkrát, vlastne ho mal možno odjakživa. Ale tu bol stonásobne intenzívnejší a reálnejší.
Na ďalší deň sa vrátil, aby sa postaral o zvyšné hroby, no len čo vstúpil na pozemok cintorínu ho jeho kroky proti vôli viedli k onému, záhadnému náhrobku, kde bol pochovaný tajomný hrdina. Tento krát pri ňom nesedel, miesto toho ho začal opravovať. Zarovnával nedokonalosti, zaobľoval rozbité časti a dokonca k nemu uložil kvet. Jediný, ktorý v blízkosti našiel. Náhrobok bol dokonalý, akoby bol čerstvo vyrobený. Kľakol si a priložil na kameň roztvorenú dlaň, netušil, prečo to robil, len to tak cítil. Srdce sa mu rozbúšilo priam šialene a pocit straty zosilnel.
„Harry,“ zašepkal, prvýkrát nahlas.
Zelené oči. Úsmev, z ktorého zabúdal dýchať. Láskavé dotyky, nežné slová – to bol jeho Harry.
Prudko sa postavil a zakolísal. Pred očami mu prebehla celá masa spomienok, spomienok na mladíka menom Harry. Raz bol aristokrat, potom hudobník a bylinkár, neskôr princ, hvezdár, desiatnik a nakoniec kúzelník, ktorý bol vyvolený, aby zničil zlo.
„Konečne,“ ozval sa jemný tichý hlas za jeho chrbtom.
Severus sa zmeraveno otočil a zalapal po dychu. Pozeral do tklivých smaragdových očí, ktoré patrili mladíkovi s bledou tvárou. Aj keď presvital bol skutočnejší než všetko navôkol.
„Nie,“ pokrútil Severus hlavou, pozrel na náhrobok a prstami si požmolil oči. „Nemôžeš byť... nemôžeš byť mŕtvy. Zomrel som predsa skôr, tak potom-“ hlas sa mu zlomil, on bol zlomený.
Duch jeho polovičky len smutne sklonil hlavu, no vzápätí mu pozrel do očí a rovnako tichým až zastretým hlasom prehovoril opäť: „To ja som zomrel prvý, Severus.“
„Ale Draco mi predsa tvrdil, že si-“
„Draco si to zrejme myslel,“ skočil mu jemne do reči, „pamätám si len, že som takmer nedýchal, keď za nami prišla ošetrovateľka a Draca okamžite vyhodila. Prebral som sa až večer, bol som na tom zle, prebral ma tvoj odchod. Cítil som, že si zomrel a moja časť našej duše to nezvládla. Krátko na to som zomrel a vedel som, že tento krát definitívne. Vedel som, že sa už nenarodím, a tak tu na teba čakám. Celé tie nekonečné roky.“
Harryho duch k nemu pristúpil a Severus načiahol ruku, aby sa ho dotkol. Neprešiel skrz tak ako očakával. No nebol to ani skutočný dotyk, zato ich duše, tie sa dotkli a natiahli k sebe.
„Už je čas, Severus, naša púť skončila. Vráťme sa tam, kam máme. Svet nás už nepotrebuje, svoje sme si už zažili. Okúsili sme rôzne životy, spravili sme mnoho dobrého, a teraz si zaslúžime to, po čom už od počiatku túžime...“
Severus si vydýchol, obrovská úľava mu prešla útrobami. Akoby celý ten čas čakal len na túto chvíľu, na chvíľu, kedy s Harrym, so svojou milovanou dušou, opäť splynie v jedno.
Ich tváre sa priblížili, rovnako ako telá. Jedno priesvitné, to druhé hmotné.
„Už nás nik ani nič nerozdelí. Navždy spolu,“ šepol Harry a objal ho, Severus mu bez zaváhania celkom dychtivo objatie opätoval. Stískal v náručí svoju polovičku, keď sa ich pery stretli v bozku. V nádhernom a jemnom. Motúziky a úponky z ich oddelených duší sa spájali a zahaľovali ich pozemské telá, ktoré sa postupne vytrácali. Namiesto nich sa na pľaci pred starým náhrobkom začínal zjavovať obrovský zhluk miniatúrnych hviezd, na pohľad tak nádherných, že by ľudské oko jeho krásu ani nebolo možné uzrieť a pochopiť.
Zhluk začal stúpať, až zaplavil nočné nebesia a zmizol v nekonečnej diaľave. Na oblohe sa len na krátky moment zjavil strieborný jeleň s krásnou laňou po boku, a potom, na onom mieste zažiarila doteraz skrytá hviezda Seveharr, žiarila tak jasne, ako ešte nikdy hviezdy na oblohe nežiarili.
A od vtedy sa neviditeľná hviezda stala tou najjasnejšou na celej šírej oblohe i v celom vesmíre.
~
I cannot remember exactly the first time your soul whispered to mine, but I know you woke it. And it has never slept since.
- JmStorm
KONIEC
Komentáre
Prehľad komentárov
Slzy tečou proudem. Prostě nádhera. Konečně spolu
Krása
(Pelupe, 28. 6. 2018 0:11)Když jsem četla úvod, že moc nepíšeš snarry,tak ti to musím vymluvit. Povídka je skvělá nápaditá. Moc se ti povedla. Nemohla jsem se od ni odtrhnout a jsem ráda, že nakonec došli šťastného konce.
.
(Alis, 17. 11. 2017 19:24)Wau, nádherná poviedka s krásnou tematikou, nečakala som že to bude takto, posledná scéna najkrajšia ako vždy :D. A práve som počúvala chválospevy a perfektne to tam zapasovalo počas čítania, znelo to tak vznešene a nadpozemsky.
..
(Hachiko, 31. 8. 2017 16:46)Povídku jsem si náramě užila. Moc hezky se četla. Dalo se v ní dobře vyznat. Byla výborně propracovaná a i ty různý životy zaujali. Možná proto jsem byla hrozně zklamáná koncem. Přišlo mi, to hrozně uspěchaný, a proto nepochopitelný. Když Harryho část zanikla, musela zaniknou i ta Severusova. Navíc několik životů se ti dva snaží najít cestu, jak se spojit a zůstat spolu. Takže nedává smysl, že Harry tak jenom rozhodne a hotovo. Skvělá povídka si žádá skvělý konec. Je mi líto, že tahle povídka se ho nedočkala.
Re: ..
(Sonka, 2. 9. 2017 18:57)Hachiko, zrejme sme sa nepochopili, Harryho časť nezanikla, neviem ako si to teda myslela, síce jeho schránka trvale zomrela, ale jeho duša stále na Zemi zotrvala a čakala na Severusa, kedy sa narodí do svojej schránky a nájde si ho, aby mohli splniť to po čom túžili, aby sa mohli spojiť, ako na samom začiatku. Ich duša sa na konci spojila a vrátila domov. Harry nič nerozhodol, len pochopil počas svojho dlhého čakania na Severusa po čom vlastne naozaj túžili, po akom šťastí. Neviem, ja som skrátka takýto koniec chcela, nie každému sa to páči. Možno tam boli nejaké nezrovnalosti, neberiem ten príbeh zase nejako vážne, je to len poviedka, ktorá nemá nijaký význam, slúži len na zábavu, niekomu sa páči, niekomu nie, to je celkom normálne. Ja tie poviedky píšem predovšetkým pre seba, pretože ma to baví a píšem to, čo by som si ja rada prečítala :D Ďakujem za tvoj komentár a mrzí ma, že ťa koniec sklamal :))
...
(Vai, 13. 8. 2017 11:22)Moc pekna povidky,cetla jsem to jednim dechem. Mistemi to bylo smutne, presto krasne. Povidka je originalni a o tojebezci.dekuji moc za takovy napad a jeho sepsani. :-)
====
(Weras, 11. 8. 2017 8:55)
Od začátku jsem si říkala,že tato povídka je naprosto jedinečná. Nesmírně jsem se těšila na každé pokračování. Jaký další život těm dvěma přisoudíš,jak bude jejich život pokračovat. Strašně moc jsem jim držela palce a doufala,že ten další už budou spolu.Ovšem po tom náznaku z minulého dílu jsem několik dnů nenašla odvahu si poslední kapitolu přečíst. Je mi to líto,ale doufala jsem,že jim dopřeješ normální obyčejný život. Toto,myslím tím že se jejich duše spojily a už zůstaly spolu,mi nestačí.
Balvánek,který mám na duši,tam zůstal Mrzí mě to,čekala jsem jiný konec. Vím,že konce nebývají vždycky jásavé,ale po tom,co všechno si prožili,by si to zasloužili. Je ovšem zajímavé,jak moc mě dokáže rozhodit fikce.Myslím si,že to dokazuje to,jak výborně píšeš.Tvoje povídky se opravdu moc dobře čtou a já se budu moc těšit,až začneš opět psát snarry. A připojuji se ke všem,kteří ti gratulují k těhotenství. Držím palce,ať je všechno v pořádku.
=^.^=
(Abigail.Snape, 7. 8. 2017 0:13)
Děkuji za úžasnou povídku. Nebudu lhát , pobrečela jsem si. Jsem šťastná za Harryho a Severuse ale jsem smutná kvůli Dracovi. Tohle byla úchvatná povídka a jsem ráda, že jsem si ji mohla přečíst :)
Přeji mnoho úspěchů a gratuluji k největšímu daru života, těhotenství. Uzivej si tyto momenty.
Re: =^.^=
(Sonka, 8. 8. 2017 8:09)Veľmi ďakujem, Abigail.Snape, tvoje slová ma mooc potešili :))
...
(Profesor, 7. 8. 2017 15:31)
Mno... Krásný konec, ale přesto ho vnímám jako špatný konec. Nádherný, logický vzhledem k celému příběhu, ale přesto nešťastný. Asi ti můj komentář přijde divný, ale já si prostě přála, aby spolu byli v hmotné podobě, aby aspoň chvíli žili na zemi. Ale aspoň už jsou spolu a šťastní.
Mimochodem, Severus Stone a jeho práce mě zvláštně dojaly.
Děkuji za nádhernou povídku. Přeji nádherné chvile s miminkem.
Re: ...
(Sonka, 8. 8. 2017 8:08)Profesor, práve naopak, úplne tvojim slovám rozumiem, tiež som s tým koncom nebola spokojná, ale nakoniec som vyhodnotila, že takto to bude najlepšie, nie všetky konce sú pre každého šťastné, toto je asi prvá poviedka, ktorú som neukončila tým pravým happy endom :-/ Ďakujem krásne za komentár aj za prianie :))
...
(MiraJane, 6. 8. 2017 0:39)Krásný konec. Abych napsala pravdu, povídku jsem si neužila jako jiná díla. Zkrátka to není úplně můj šálek čaje :) Ale kdybych to nebrala osobně, musím určitě zmínit, že napsaná je povídka nádherně. Podařilo se ti skvěle zapracovat do sebe všechny minulé životy a konec byl velice dojemný. Draco byl zde také velice okouzlující :) Doufám, že jsem se tě nijak nedotkla, mám prostě raději povídky typu Blackův dědic, Obnovení a podobné. Stejně jako Hlas, na ten se velice těším až se na něj zase vrhneš a doufám, že si udrží svůj tak trochu temný podtón. Ale určitě je hezké si sem tam přečíst něco sladkého a romantického, takže ti děkuji za pěkné chvíle s touto povídkou :) Tvůj talent na psaní je obrovský. A nesmím zapomenout.. Gratuluji k těhotenství. :D Je to nádherná věc..i když doprovázející nevolnost je celkem otravná :D Doufám, že se už cítíš lépe a jsi za mimčo šťastná :)
Re: ...
(Sonka, 6. 8. 2017 9:52)MiraJane, to vôbec nie, naopak ma potešilo, že aj keď nemáš rada takýto žáner tak si si poviedku prečítala, ďakujem to ma vážne potešilo :)) Ja sa priznám, že tiež mám radšej taký žáner ako je Blackov dedič, to sú skrátka tajomné, drsné typy poviedok, kde si človek nedočkavosťou hryzie nechty, preto sa na písanie Hlasu teším, len ho nechcem pokaziť, preto som si dala aj tú pauzu. Ďakujem krásne k želaniu, už mi býva lepšie a jasne, za mimčo som šťastná, len človek je v neustálej obave či je všetko tak ako byť má :)) Ďakujem ešte raz :)
...
(Abequa, 5. 8. 2017 13:59)Noooo tak to bylo velice smutné i šťastné zároveň... Je darem zůstat s tím koho hluboce milujeme a ke komu patříme... Děkuji za krásnou povídku...
děkuji
(sisi, 5. 8. 2017 11:44)
Drahá Sonka,
Jsem Ti neskonale vděčná z tuto krásnou povídku. Vůbec mě nenapadlo, že by malý komentář mohl spustit takovou lavinu, v dobrém významu slov, totiž, že z něj vymyslíš povídku s osmi kapitolami, nádherným poutem mezi hlavními hrdiny, (hrdina je tu spíš chápán jako ten, kdo umírá pro lásku, takže nemůže být zapomenut). Romantický, dobrodružný, citlivý i hrozivý zároveň. Harryho věrnost mě dost potěšila. Děkuji. Vybrala si asi ten nejhezčí závěr pro ně, pro oba. Jejich hvězda může zářit na cestu dalším generacím. Síla hvězd je v tom, že nesvítí sami. Proto jsou tak nádherné na noční obloze. Opravdu se mi líbí, že Severus Stone, člověk, kterého asi nikdo nepotřeboval našel místo, kde byl užitečný a právě tam na něj čekal ten, kdo o něj, pouze o něj, stál a nebyla to smrt, nebylo to nic strašeného, byla to láska. Zázraky se dějí. Děkuji. Doufám, že nás nepotká doba. kdy roboti budou lidem přáteli. Jsou to stroje a mají sloužit, když se o ně dobře pečuje, dobře sloužit, ne více. Díky za tuto povídku, díky za Tvůj talent psát, díky.
Re: děkuji
(Sonka, 6. 8. 2017 9:47)sisi, tak tvoj komentár mi vyrazil dych, nádherne si to napísala. Veľmi krásne ti ďakujem a som nadšená, že si poviedku dočítala a páčila sa ti :))
...
(Achája, 5. 8. 2017 10:25)
Nádherné, originální, dechberoucí.
Tuhle povídku jsem si náramně užívala, je taková jiná. Ta atmosféra...
Ten konec jsem nečekala, ale musím uznat, že je to asi jediný způsob, jak mohli být opravdu spolu. Myslím, že se k tomu budu ráda vracet.
Děkuji velice a teď se zas budu těšit na Hlas:-)
Re: ...
(Sonka, 6. 8. 2017 9:46)Ďakujem mooc, Achája, som šťastná, že si ten koniec zhodnotila pozitívne. Veľmi ma potešilo, že sa ti poviedka páčila, ďakujem ešte raz :))
nádhera
(lenka, 27. 12. 2019 18:47)