Kapitola I. - Kráľ a pobočník
Kapitola I.
Kráľ a pobočník
Môj prvý život...
Viem ako absurdne to znie, no pravda je taká, že som žil mnoho a mnoho životov. A práve ten prvý, teda ten, na ktorý si pamätám ako na prvý, sa začal písať v roku 1628.
Narodil som sa ako piate a zároveň najmladšie dieťa kráľovnej Anglicka, Škótska a Írska, Anne Stuartovej. Na otca si veľmi nepamätám, skrátka som ho vôbec nepoznal; viem, že sa o mňa a mojich súrodencov nikdy nezaujímal. Zato matka si na nás aj napriek všetkým povinnostiam vždy čas našla.
Bola to nádherná žena s tmavými vlnitými vlasmi, bledou pleťou, čistou ako čerstvo napadaný sneh a s očami zelenými ako jej obľúbené smaragdy, ktoré tak rada nosila na štíhlom krku.
Bol som jediné z jej detí, ktoré zdedilo jej krásu. Mal som farbu jej vlasov, odtieň jej pleti a zelené oči, ktoré mali presne taký istý mandľový tvar ako tie jej. Moji starší súrodenci toľko šťastia nemali. Moja najstaršia sestra, prvorodená Isabella, druhorodená Sophia, brat Christopher a dokonca i najmladšia zo sestier Evelinne sa ponášali na nášho otca. Otec mal výrazné rysy a silné gény, ktoré prebili tie matkine, a tak moji úbohí súrodenci mali jeho nesúmerné oči, široký nos, pritenké pery a svetlé vlasy poprskané tu a tam tmavými pásikmi.
Vlastne môj prvý život nebol ničím zaujímavý. Mal som osobného komorníka, slúžky a pestúnky, ktoré robili, čo mi na očiach videli, rovnako ako zvyšným súrodencom. Každý môj deň bol o tom istom. Samé učenie, jedlo a spánok. V sedemnástich som bol svojim životom nanajvýš znudený a aby toho nebolo málo, rodičia mi začali hľadať nevestu.
Mal som občasné taľafatky s dievčinami z kráľovského dvora, ale nikdy som ku žiadnej nič necítil. Matka mi raz rozprávala o láske, zaujímalo ju, či som už miloval nejakú ženu. No netušil som o čom rozpráva, láske som rozhodne nerozumel. A nikdy som ju necítil.
No celý môj svet sa zmenil od základov, keď som po prvýkrát uvidel jeho... Severusa Williamsona, pobočníka samotného dánskeho kráľa, ktorý sa oženil za moju najstaršiu sestru. Prišli na rodinnú návštevu aj s mojimi tromi neterami a na moje nemilé prekvapenie, dánsky kráľ priviedol i svoju šestnásťročnú sestru a ja som tušil, čo jej prítomnosť pre mňa iste bude znamenať. Matka usporiadala veľkú hostinu a vlastne práve na nej sa, aspoň pre mňa, začal náš príbeh...
♚♚♚
„Toto je môj najmladší dedič Henry James IV. Stuart. A zároveň je to najkrajší princ v celej Británii, no nemám pravdu?“ spytovala sa matka s úsmevom, zatiaľ čo ho neoficiálne predstavovala dánskej princeznej.
„To zaiste máte, vaše veličenstvo!“ súhlasila rozžiarene.
Na Harryho vkus bola priveľmi chudá, honosné šaty na nej len tak viseli. V tvári bola pekná, avšak, keď sa naňho hanblivo usmiala, všimol si, že jej chýba zub v prednej časti chrupu, čo ho okamžite odradilo.
„Veľmi ma teší, princezná Marion,“ zdvorilo sa uklonil a venoval jej ľahký bozk na chrbát jej vychudnutej dlane.
Marion sa červenala ako panna, ktorou iste bola a odvetila: „Nevedela som sa dočkať nášho stretnutia, princ Harry. Od vašej sestry, mojej drahej švagrinej, som o vás počula len samé chvály.“
Matka sa tvárila nanajvýš spokojne, keď si nenápadne odkašľala. „Ak dovolíte, poberiem sa venovať ďalším hosťom. Harry, drahý môj, prosím, postaraj sa o túto pôvabnú dámu,“ požiadala ho a venovala mu nádherný úsmev, keď elegantne vykročila do davu.
„Vaše kráľovstvo je tak skvostné! Som ohromená!“ rozplývala sa, keď sa Harrymu rozbúšilo srdce. Silno akoby sa snažilo predrať skrz jeho hrudník a odletieť niekam ďaleko. A možno nie až tak ďaleko... možno chcelo odletieť priamo za ním...
Po boku jeho švagra sa zrazu objavil muž, ktorého nikdy predtým nevidel. Bol vysoký, Harry tipoval, že musel byť vyšší než všetci členovia ich kráľovskej gardy. Mal mastné vlasy čierne ako havranie perie. Na zátylku boli zviazané tenkou zelenou stuhou a Harry tušil, že ak by ich z onej stuhy uvoľnil, iste by mu spadali až na ramená. Postavu mal štíhlu i keď to mohol posúdiť len ťažko kvôli hrubému čiernemu rúchu, v ktorom bol celkom zahalený. Štíhlosť vydedukoval najmä podľa dlaní, ktoré mu trčali zo siahodlhých rukávov. Mal dlhé prsty, prsty pianistu. Harryho ozaj zaujímalo či vie hrať na ten okúzľujúci hudobný nástroj. Rysy jeho tváre sa zdali prísne a tvrdé, okolo úst nemal žiadne vrásky akoby sa nikdy neusmieval. Avšak najviac pozornosti pútal jeho ohnutý orlí nos a nepochybne oči; tie boli chladné, priam bezcitné až z toho mrazilo. Boli čierne ako bezodná diera, ktorá nemala konca a zaživa vás pohlcovala, ponárala do svojho vnútra hlbšie a hlbšie až ste mali pocit, že nedokážete dýchať.
Nahol sa ku kráľovi, niečo mu šepkal a Harry zahliadol jeho zuby. Miestami boli krivé a žlté. Naraz sa od svojho kráľa odtiahol, vyrovnal, štíhle ruky si zložil za chrbát a opovržlivým pohľadom si premeriaval ľudí v sále.
„Marion, viete mi povedať, kto je ten muž?“ spýtal sa a ukázal naňho pohľadom.
Princezná sa zmätene zamračila a ochotne odvetila: „Och, je to pobočník môjho brata. Nasleduje ho všade, avšak podobným spoločenským udalostiam sa zvykne vyhýbať. Je to veľmi samotársky typ, ak môžem súdiť. Je nezvyčajné vidieť ho na takejto slávnosti, musel ho o to požiadať sám Eduard.“ Venovala mu nie veľmi okúzľujúci úsmev a vyčkávala.
Harry tušil, že čaká na vyzvanie do tanca, no nič podobné v pláne nemal, preto bol priam nadšený, keď sa k nim vybral jeho brat Christopher a požiadal ju o tanec sám; hoci bol zasnúbený a len o pár mesiacov ho čakal svadba, aj tak to bol večný záletník, preto u matky nebol veľmi obľúbený.
No Harry bol takmer nahnevaný, že bol vyrušený od sledovania pobočníka dánskeho kráľa, ktorý teraz postával v kúte a... a hľadel priamo naňho! Harryho žalúdok spravil kotrmelec, srdce sa mu rozutekalo až niekde do krku a v ústach mu vyschlo. Načiahol sa po čaši s vodou z najbližšieho stola a trasúcou rukou si odpil. Bol zhrozený sám zo seba kvôli takej čudnej reakcii svojho vlastného tela. Cítil nervozitu, vzrušenie, strach a niečo, niečo čo by zrejme cítiť rozhodne nemal. Tiahnutie a neskutočnú príťažlivosť akoby ho neviditeľné lano celou silou ťahalo priamo za mužom.
Onen muž rozhodne nebol najmladší a ani zďaleka atraktívny. Pravda bola, že bol presným opakom príťažlivého človeka. Bol odpudivý, desivý, záhadný, chladný... No Harry akoby dokázal vidieť skrz. Vnímal jeho zjav, povrch, jeho fyzický obal, no len letmo, to čo vnímal intenzívne a absolútne jasne, bolo jeho vnútro, ktoré priam žiarilo; spievalo pieseň, ktorá bola napísaná len pre jeho uši. Vnútro tak nádherné, že sa nedalo opísať slovami. A možno dalo, no iba ak by mal Harry nadanie chýrneho básnika.
Harry zalapal po dychu, zažmurkal a otočil sa od čiernych očí. Vybehol z preplnenej sály na chodbu a uháňal na prvú terasu, ktorú vo svojej bezmyšlienkovitej ceste objavil. Slnko už dávno zapadlo, no nenahradil ho mesiac ani hviezdy. Obloha bola zatiahnutá, tmavomodrá ako atrament, ktorý akoby sa vylial na nekonečné nebesá.
Harry sa zadýchane oprel o kamenné zábradlie a zatvoril oči. Bol zmätený a zúfalý, nerozumel samému sebe... čo sa to s ním dialo?
Ucítil jeho prítomnosť, aj keď nikoho nepočul prichádzať. Bol tichý ako duch, no Harryho srdce okamžite obalil ten neznámy pocit, len čo ho zacítil za sebou. Neotočil sa k nemu, bol paralyzovaný vlastným strachom.
„Predpokladám, že ste najmladší dedič kráľovského rodu Stuartovcov,“ prehovoril hlbokým barytónom a Harrymu okamžite po chrbte prebehli zimomriavky, „vaša kráľovská výsosť princ Harry, nemýlim sa, mladý pane?“
Harry preglgol a dlho sa odhodlával k tomu, aby sa vôbec otočil a čelil osobe za sebou. Nakoniec zaťal nechty do tvrdého kameňa a pomaly sa otočil tvárou v tvár k onému mučiteľovi. „Nie, nemýlite sa, však, bolo by spôsobné, aby ste sa mi predstavili i vy,“ prehovoril zachrípnuto, no telo mal pyšne vystreté a statočne vzhliadol do temných studníc, ktoré si ho zaujato premeriavali.
„Ospravedlňujem sa, vaša výsosť, za svoju neúctivosť, moje meno je Severus Williamson a som pobočníkom vášho cteného švagra, dánskeho kráľa, Eduarda Ludwiga VI. Høgha,“ mierne sa uklonil a nespustil z neho pohľad.
„Severus...“ pošepol Harry stratene. To meno mu bolo blízke, akoby nebolo len slovom či pomenovaním osoby, akoby to bolo niečo oveľa viac, niečo čo prestrelilo jeho hruď ako ostrý šíp, ktorý po sebe miesto bolesti zanechal hlboký pocit.
Čierne oči ho naďalej skúmali, keď sa zrazu zdali takmer sklamané. „Nespomínaš si,“ vydýchol muž a na chvíľu sa zdal... azda smutný? No než stihol výraz v jeho tvári určiť s presnosťou, Severus zradnú emóciu rýchlo zamaskoval.
„Nespomínam, načo?“ spýtal sa Harry zamračene a hlava mu šla doslova prasknúť tým, ako sa sama od seba a bez jeho pričinenia namáhala, túžila si spomenúť, spomenúť na niečo čo bolo Harrymu neznáme a čomu vôbec nerozumel.
„Už sa stalo, že si si nespomenul,“ odvetil Severus akoby v hádanke, pretože Harry bol, čím ďalej, tým viac zmätenejší. „Ako princovi ti to nesmierne svedčí,“ krivo sa uškrnul, Harrymu oná grimasa prišla neuveriteľne známa. „V každom živote máš nejakú vysokú pozíciu, ani teraz tomu niet inak, rozhodne nie som prekvapený. Zakaždým musíš byť niečím mimoriadny, však?“ spýtal sa ironicky, no na odpoveď nečakal a pokračoval: „Trvalo mi dlhšie, ako obyčajne, než som ťa našiel. Bolo pre mňa veľmi ťažké sa k tebe dostať; pravda je, že len kvôli tebe som sa zaujímal o prácu pobočníka, vedel som, že len tak budem mať šancu dostať sa k jednému z dvoch synov samotnej kráľovnej Británie.“
Harry naňho pozeral ako na blázna a veľmi sa snažil pochopiť jeho slová. No počas sústreďovania, sa musel potýkať s neodolateľným nutkaním dotknúť sa mužových vlasov, stúpiť si na špičky a prekryť svojimi perami tie jeho. No odolával a bol zhrozený pochybnými chúťkami.
Severus sa odmlčal a jeho oči na nepatrný, len ťažko postrehnuteľný moment, zmäkli túžbou. Zodvihol ruku, akoby rovnako musel bojovať s nutkaním sa ho dotýkať. „Je odo mňa nesmierne hlúpe a drzé, že vám rozprávam podobné bludy, prosím, vaša výsosť, berte moje predošlé slová, len ako nezmyselné výmysly jednej starej mysle. Dúfam, že mi moje trúfalé správanie odpustíte. Rovnako tak i narušenie vášho súkromia na tomto mieste.“ Uklonil sa, otočil až za ním zavíril jeho dlhý šat a chystal sa odísť, keď ho Harry rýchlo schmatol za ruku a prinútil ho zastať. Nevedel čo poriadne robí, skrátka a dobre, konal intuitívne.
„Prosím, nechoď,“ zašepkal slabým hlasom, pretože celé jeho telo a samotné bytie protestovalo proti tomu, aby ho ten muž opustil. Aj keď rozum mu vravel, že je niečo v neporiadku a že muža rozhodne nepozná a zrejme je šialený, no srdce a nejaká neznáma sila ho presviedčala, že oného muža pozná... akoby bol jeho... jeho súčasťou... jeho druhou polovičkou... kúskom z neho samého... len ťažko sa to vysvetľovalo, len ťažko to dokázal chápať.
Severus zastal a zhlboka sa nadýchol. Otočil sa k nemu tvárou a Harry ho rýchlo pustil, keď si uvedomil, ako pevne ho zviera okolo zápästia. Odstúpil od neho aj keď si to vyžadovalo nemalé úsilie. Rozšírenými očami vzhliadol do jeho mierne prekvapených, keď zašepkal: „Neviem o čo tu ide... ale rád si vypočujem príbeh, ktorý ste mi začali rozprávať. Myslím, že hostina bude, ako zvyčajne, trvať až do ranných hodín, preto si trúfam tvrdiť, že vaša prítomnosť po kráľovom boku nebude ešte dlhé hodiny potrebná.“
V temných chladných očiach sa niečo mihlo, svetielko či iskrička potešenia. Muž sa vyrovnal ako svieca a kultivovane odvetil: „Vašu ponuku, prirodzene, s potešením prijímam.“
Harry nasucho preglgol, no pousmial sa. „Môžete ma teda nasledovať do mojej komnaty, pobočník Williamson,“ riekol a vybral sa späť na chodbu, cítiac za sebou Severusa, ktorý ho tíško nasledoval. Prechádzali cez tmavé chodby, osvetlené len fakľami či sviecami. Míňali stráže a podgurážených hostí, ktorí si v temných kútoch vymieňali vášnivé bozky. Nakoniec došli pred mohutné dvere od jeho komnaty, pred ktorými po každej strane stáli muži v brnení. Ignorujúc ich, otvoril dvere a keď dnu vošiel i Severus zatvoril ich a zamkol.
V izbe bolo horúco, slúžky ju zvykli prehnane vykurovať, počas chladných nocí, akou bola táto. Oheň plápolal v mohutnom krbe, keď si Harry z pliec odopol zlaté spony, ktoré prichytávali kráľovsky modrý plášť a odhodil ho na najbližšie kreslo.
Vzhliadol na Severusa, ktorý stál len krok od neho a pozrel mu priamo do očí. Ich pohľady sa v momente uzamkli a bolo nemožné ich opäť odomknúť a dostať sa tak z dosahu obsidiánových hlbín.
„Severus,“ pošepkal Harry takmer nevedomky. Bolo preňho také prirodzené vyslovovať jeho meno. Akoby to robil celú večnosť. A než si stihol jeho rozum uvedomiť, čo presne sa deje, vysoký muž narušil jeho osobný priestor a majetnícky a zúfalo si ho vtiahol do objatia.
Harry sa prerývane nadýchol a jeho hruďou vybuchol hotový ohňostroj slastných pocitov. Srdce akoby splynulo s tým Severusovým, akoby sa stali jedným a tým istým, spoločným orgánom. Harry zodvihol paže a omotal ich vôkol mužovho trupu. Zanoril si tvár pod jeho čeľusť a nasával a vsakoval všetky pocity, ktoré prúdili celým jeho telom.
„Harry,“ zamumlal sladký barytón do jeho vlasov, v ktorých boli ponorené mužove ústa. Zdalo sa akoby si vyslovenie jeho mena vychutnával a prevaľoval na jazyku. Harry nikdy predtým nepočul, aby jeho meno znelo z úst druhého tak nádherne.
Tomu čo sa dialo potom, mohol Harry len sotva zabrániť, bolo by nemožné proti tomu bojovať. Bol by to boj proti samotnému vesmíru, a tak Harry podľahol a urobil presne to, čo sa zdalo zrazu také prirodzené a absolútne správne.
Severusove štíhle prsty ho pošteklili pod bradou, keď mu jemne zodvihli tvár tak, aby videl na približujúce sa tenké pery ich majiteľa. Harry sa automaticky vyzdvihol na špičky a jeho srdce zaplesalo nekonečnou spokojnosťou, keď sa ich pery na polceste stretli a spojili. Raz nasával vrchnú, raz spodnú a naopak. Neskôr sa pridali jazyky, ktoré sa okolo seba v teple ich úst skrúcali a tancovali, hľadali sa a nachádzali, prepletali a odpletali. Nikdy sa necítil tak dokonalo, ako v tom nekonečnom momentne krásneho blaha, ktoré opantalo všetky jeho zmysli.
Veci postupovali samé, akoby sa to stalo už veľa krát predtým a nie prvý raz. Bledé prsty najprv precízne rozopli gombík po gombíku na jeho košeli, potom zablúdili k nohaviciam, ktoré stiahli niekde dolu. Harry si mechanicky zošuchol vysoké topánky a počas bozkávania pomáhal Severusi zbavovať sa jeho početného odevu.
Harry sa mu uškrnul do úst pobavením, presne vedel, aké kúsky oblečenia ho čakajú pod jednotlivými vrstvami i keď netušil odkiaľ. Konečne nahí a spätí v bozku sa dopotácali k posteli, na ktorú dopadol prvý Harry a hneď naňho Severus. Jeho telo bolo šľachovité a kostnaté, akoby bolo presným protikladom toho Harryho, ktoré bolo svalnaté a štíhle. Severusova hruď mala drobné čierne chĺpky, tá Harryho bola naopak hladká a čistá ako ľalia.
Z podobných myšlienok ho zrazu vytrhli Severusove ústa, ktoré sa presunuli k jeho čeľusti a Harry potichu zastonal, keď prešli k jeho krku. Privrel viečka a zanoril si ruku do riedkych rovných a mastných vlasov, aj tie boli v presnom protiklade od tých Harryho, ktoré boli husté, strapaté a vždy dokonale umyté. Nežne si tie čierne pramene nechal pretekať pomedzi prsty, keď sa hruďou vypäl smerom k ústam, ktoré teraz cumľali jednu z jeho bradaviek. Zastonal, tento krát hlasnejšie a lonom sa natlačil k mužovmu plochému bruchu, zúfalo túžiac po uvoľnení.
Severusove ruky cítil temer všade, blúdili mu po tele, hladili, škrabkali, stískali, keď medzi nohami ucítil mužov dych a vzápätí sa okolo jeho vztýčeného mužstva obkrútili pery, ktoré doteraz ochutnávali zvyšné časti jeho tela. Harry zalapal po dychu, vzhliadol dole na ebenové vlasy, z ktorých sa musela už skôr nedopatrením odmotať zelená stužka a teraz zakrývali Severusovu tvár, no Harry cez závoj z vlasov dokázal vidieť na svoj penis, ktorý zrazu celý zmizol v ústach druhého muža. Zaklonil hlavu dozadu a slastne zastonal, keď sa obomknuté pery kĺzali po celej dĺžke jeho vzrušenia nadol a nahor až k hlavičke, ktorú olízal teplý jazyk.
Rovnakú činnosť vykonával už skôr s pár dievčinami, avšak nikdy to nebolo takéto, takéto dokonalé, prirodzené a úžasné. Netrvalo dlho a vyvrcholil hlboko do jeho krku a Severus prehĺtal a sal čím predlžoval Harryho úchvatný orgazmus. Napokon jeho telo ochablo akoby z neho niekto vysal život a unavene žmurkal na zlatý baldachýn nad sebou.
Severus sa zaprel rukami a vyzdvihol sa späť k jeho ústam, ktoré vášnivo pobozkal. Harry mu lenivo bozk oplácal, zatiaľ čo na stehne ucítil mužov tvrdý penis, ktorý sa oňho trel a zanechával za sebou vlhké stopy. Harry pomedzi bozky zašmátral rukou medzi ich telami a do dlane uchopil tvrdé vzrušenie svojho milenca, ktorý mu okamžite vzdychol do úst. Nežne ho hladil po celej ohromnej dĺžke, keď ho uchopil pevnejšie a hladenie sa zmenilo na rýchle pumpovanie, ktoré o niekoľko minút priviedlo k vrcholu i druhého muža, ktorý sa odlepil od jeho úst, pevne privrel viečka, pootvoril ústa a zdalo sa, že sa musí veľmi kontrolovať, aby nebol priveľmi hlučný.
Nakoniec naňho klesol a oprel sa čelom o to jeho. Harry sa stále prehraboval v jeho neumytých vlasoch a spokojne si omotal nohy vôkol jeho tela, čím si ho k sebe primkol bližšie a tesnejšie. Ich srdcia bili proti sebe a ich pohľady sa opäť raz stretli.
„Ako-ako si to myslel s tými životmi?“ spýtal sa Harry potichu. „Vravel si, že mám v každom živote vysoký post... Život je predsa len jeden, aj keď s tebou mám pocit akoby ich bolo omnoho viac.“
Severus sa od neho nepatrne odtiahol a jeho pery sa zodvihli takmer nepostrehnuteľne nahor, keď sa mu zadíval do očí a odvetil: „Pred týmto životom sme obaja žili ďalšie tri.“
Harrymu poklesla sánka a celým telom mu prebehli zimomriavky až sa i v teple izby zachvel zimou.
„Náš prvý život sa odohral v deviatom storočí pred našim letopočtom, presnejšie, stretli sme sa v roku 824. Vtedy si mal dvadsaťdva a ja štyridsaťdva. Bolo to v starovekom Ríme, tvoja rodina patrila medzi patricijov, dnešných aristokratov a ja som bol vychýreným liečiteľom v starovekom Egypte; celé roky som putoval na apeninský polostrov, pretože ma tam skrátka niečo tiahlo, viedlo a až neskôr som zistil, že si to bol ty. Krásny mladý, avšak chorý, prišiel som práve včas, bol si na pokraji smrti, keď som začal tvoju liečbu. Liečil som ťa mesiace, roky...
Bol si neustále v mojej starostlivosti, a tak sme zistili, že je medzi nami niečo nezvyčajné a odlišné, niečo čo by nemalo byť možné. No v tej dobe sme nezistili, prečo sme k sebe cítili niečo také nevysvetliteľné, pretože som zomrel skôr ako sa nám to podarilo, našli sme sa príliš neskoro i tak bol zázrak, že som sa v tej dobe dožil takého veku. Neviem, čo bolo s tebou, no viem si predstaviť, že si mohol zomrieť žiaľom, pretože ako som neskôr zistil, nedokážeme bez seba dlho žiť...“ Severus zrazu prerušil svoje rozprávanie a zamračil sa akoby si uvedomil, že mu Harry predsa vôbec nemusí veriť.
No Harry, aj keď sa celé jeho rozprávanie zdalo ako jeden veľký nonsens, mu veril. Nepamätal si na nič z jeho rozprávania, teda takmer, sem-tam sa mu predsa len vybavovali nejasné útržky spomienok, ktoré rozhodne nepatrili do jeho súčasného života. „Pokračuj, prosím,“ požiadal bez dychu a Severus ho poslúchol.
„Náš druhý život si tak detailne nepamätám. Neviem, aký rok sa písal, keď sme sa našli. Viem len, že si bol slávnym hudobníkom, hral si na čembalo pre vysoko postavených pánov. Prechádzal som okolo mestského domcu, keď som ťa započul hrať po prvýkrát. Viem, že vonku bolo horúco a tvoj oblok bol otvorený dokorán. Videl som ťa pomedzi priesvitnú záclonu a vtom momente som si uvedomil, že som ťa našiel; opäť som to bol ja, ktorý našiel svoju druhú polovicu,“ kútiky jeho pier sa znovu zodvihli nahor a Harry sa naňho nemohol vynadívať. Jeho vnútro, ktoré vnímal väčšmi než jeho vonkajšok, žiarilo šťastím počas spomínania na ich predošlý život. „I ty si ma spoznal, pamätal si si na náš prvý život a boli sme... šťastní, až kým naše mesto nenapadli pohania, zavraždili každého, vrátane nás . Dá sa povedať, že to bola prijateľná smrť, zomreli sme bok po boku...“ Severus ho nežne uchopil za dlaň a zovrel ju vo svojej. „Pamätám sa, že som ťa držal za ruku až kým som nevydýchol naposledy.“
Harryho v očiach zaštípali slzy, všetko, čo mu Severus rozprával si predstavoval v mysli a slabé útržky z ich životov sa objavovali a mizli. „Dúfam, že náš tretí život bol lepší než tie predošlé,“ riekol, zatiaľ čo si natočil mastný pramienok jeho vlasov okolo ukazováka.
Severus sa perami obtrel o jeho líce a zhlboka sa nadýchol. „V treťom živote si si rovnako nespomínal. Možno to spomínanie závisí na veku a keďže je medzi nami vždy dvadsaťročný rozdiel, je prirodzené, že si prvý spomínam ja. Nuž, ale v tomto živote som sa oženil a až počas manželstva som si začínal uvedomovať, že nech sa snažím ako chcem, nič k svojej žene necítim. Vtedy som vedel, že mi niečo chýba... niekto... a začal som si spomínať na naše predošlé životy a na teba.
Nemusel som ťa hľadať dlho. Prišiel si ku mne sám. Bol som najlepší bylinkár široko-ďaleko a zaúčal som svojich nasledovníkov. Boli to zvyčajne chlapci z chudobného zázemia, ktorí nemali žiadnu budúcnosť, a tak sa uchýlili ku mne. Až jedného dňa prišiel osemnásťročný mladík z bohatej rodiny, ktorý sa vzdal otcovho dedičstva a chcel niečo dokázať sám. Dozvedel som sa, že si miloval bylinky a varenie a stal si sa mojim najlepším učňom. A áno, spoznal som ťa okamžite a i v tom živote sme absolvovali presne tento istý rozhovor. Vtedy si mi povedal, že ťa ku mne priviedla neznáma sila, našiel si si ty mňa, a to si si vôbec nespomínal.
Neskôr si začal pracovať v mojom obchode, darilo sa nám. Opustil som ženu, bolo zbytočné s ňou zotrvávať a žili sme si pokojný život, až kým nás nenachytal jeden zákazník. Bolo po zatváracej dobe, no nechali sme odomknuté a on prišiel práve vo chvíli, kedy som ťa letmo pobozkal na pery. Popravili nás z dôvodu sodomie. Mňa potrestali väčšmi, pretože som bol starší a vraj som to celé inicioval, preto ma prinútili pozerať sa ako ťa mučia a následne popravujú. Až potom konečne zabili i mňa...“ Severusov hlas sa pri konci rozprávania triasol a Harryho srdce sa zovrelo bolesťou. Aké kruté životy si museli prežiť.
„A teraz sa odohráva náš štvrtý život. Opäť som si spomenul prvý ja. Našiel som si ťa, no tento život sa zdá zatiaľ najzložitejší. Si princ a nie hocijaký... čoskoro sa budeš musieť oženiť, nebudeme môcť byť spolu ako sa nám to podarilo v našich predošlých životoch.... No zároveň je nemožné, aby sme ostali bez seba. Časom sa naše odlúčenie zmení na mentálne aj fyzické utrpenie. Naše bytia potrebujú byť spolu, preto musíme nájsť spôsob, hocaký... ako zotrvať pri sebe.“
Harry prikývol. „Už len pomyslenie na to, že by si teraz odišiel po boku môjho švagra späť do Dánska ma ruinuje,“ priznal a ruky si spojil za Severusovým krkom, pritiahol si ho k sebe a zúfalo ho pobozkal. Už sa to preňho zdalo celkom prirodzené, jeho srdce i telo cítili, že toto isté robili tak tisíckrát predtým, aj keď nie v tomto živote.
Keď sa od seba po nekonečnej chvíli odtiahli, Severus potichu prehovoril: „Cesta sem bol dlhá a úmorná, môj kráľ sa plánuje zdržať celé týždne; navyše tvoja matka a môj kráľ sa dohodli, že ťa oženia s princeznou Marion, s ktorou, ako som si všimol počas hostiny, ťa už stihli zoznámiť. Princezná sa s nami už nevráti, a preto mi napadlo, že by som presvedčil svojho kráľa, aby ma tu nechal dohliadať na jej blaho a všetky právne záležitosti ohľadom vašej svadby-“
„Nie,“ nesúhlasil Harry. „Si pobočník kráľa, jeho najvyšší radca, jeho pravá ruka; myslíš, že by ťa tu nechal? To je absurdné.“
Severus sa temne pousmial. „Mám naňho obrovský vplyv. Môj kráľ je totižto nesmierne hlúpy, bezo mňa neurobí jediné rozhodnutie, väčšinou spraví to, čo mu sám poviem. A navyše, v kráľovskom dvore má mnoho osobných radcov, takže nebude bezo mňa až taký stratený.“
Harry sa šťastne usmial, no jeho úsmev pri ďalšej myšlienky zhasol. „Ako si vlastne predstavuješ náš život, Severus?“ spýtal sa nešťastne. „Nebudeš tu môcť ostať večne. Ak mi už vybrali nevestu, oženia ma do roka, a potom bude zbytočné, aby si tu ostal. Uvidím ťa len pár krát za rok, možno ani to nie...“
„To uvidíme až keď tá chvíľa nadíde, niečo vymyslíme, tak ako v každom živote predtým. Patríme k sebe a okrem smrti nás nič nemôže rozdeliť.“
Po týchto slovách si vymenili ďalšie bozky, ďalšie maznanie až sa nakoniec museli vrátiť späť na hostinu.
. . .
Severusovi sa skutočne podarilo prehovoriť svojho kráľa, aby ostal s princeznou Marion v Paláci svätého Jamesa. Harryho a Marion o pár dní na to oficiálne zasnúbili. Nik sa ho nepýtal či ju ľúbi, či sa mu páči, či ju vôbec chce, no na to bol Harry pripravený, pretože rovnako tak bol zasnúbený i jeho starší brat a sestry.
Stretávali sa so Severusom kedykoľvek to bolo možné, užívali si spoločné chvíle, pretože netušili koľko spolu budú môcť ostať.
„... to čo vidím, keď sa na teba pozriem je tvoja duša, viem to. Keď sledujem kohokoľvek iného vidím len vonkajšok, no keď pozerám na teba, síce vnímam tvoje telo, avšak to čo vidím skutočne je vnútro... je neopísateľne nádherné... vidíš to rovnako?“ spytoval sa Harry, keď sa v jedno chladné včasné ráno prechádzali po kráľovských záhradách.
Svitalo a v diaľke sa ozýval melodický spev škovránka. Niekde za nimi žblnkala fontána a zarosená tráva, po ktorej kráčali, im mľaskala pod podrážkami.
„Áno, vidím to tak isto i keď tvoj vonkajšok je nádherný rovnako ako tvoje vnútro, vaše veličenstvo.“ Severus mu venoval letmý pohľad a Harry sa pousmial.
„Takže myslíš, že skutočne vnímame svoje duše?“
Severus prikývol až mu z pripnutých vlasov vypadol jeden neposlušný pramienok do bledej tváre. „Celkom isto sú to naše duše. Naše duše sa stretli oveľa skôr než naše telá.“
Harry zastal a udivene sa naňho zahľadel. „Ako to vieš?“
Severus sa zatváril tajomne, keď odvetil: „Skrátka to viem, netuším ako, táto myšlienka je vo mne hlboko zakorenená, nevedno odkiaľ je jej pôvod. Viem, že sme boli jednou a tou istou dušou, ktorá bola prirodzene rozdelená na dve protikladné časti. Duše osídlili telá, ktoré sa k nim najviac hodili, a preto sa rodíme vždy v tej istej telesnej schránke a nosíme tie isté krstné mená, v každom jednom živote. Avšak neviem koľko životov nás ešte čaká a prečo sa rodíme znovu a znovu...“
Ďalej pokračovali v ceste v tichosti, zamyslení a zadumaní myšlienkami, ktoré boli nad ich chápanie, ktoré zasahovali až do tajuplného vesmíru a jeho fungovania.
„Možno sa rodíme zas a znova, pretože sme nenaplnili naše osudy. V každom živote sme zomreli skôr, oveľa skôr ako sme mali. Nemali sme čas splynúť opäť v jedno.“
„Možno a možno nie, to ukáže až čas a kauzalita.“
„Myslíš, že sa niekedy dočkáme života, v ktorom budeme môcť byť skutočne spolu? Bez toho, aby sme sa báli, bez toho, aby nás niekto súdil za to, že sú naše telá rovnakého pohlavia? Ostatní nikdy nepochopia, že duše pohlavia nemajú... nikdy nepochopia, že k sebe patríme...“pošepkal Harry a z úst mu vyšla mliečna para, ktorú ihneď rozfúkal slabý vánok.
Obaja náhle zastali v primeranej vzdialenosti od seba a sledovali sa. V ich očiach bola vpísaná bolesť, ktorá sa nedala utíšiť slovami.
Tak blízko a tak ďaleko...
„To neviem, Harry, no raz naše duše budú musieť svoju púť ukončiť, a tak sa stane len, keď naplníme naše osudy.“
„A možno sa to má stať práve v tomto živote, mohli by sme ujsť, svet je predsa taký obrovský! Sú miesta, kde nežijú ľudia, miesta, na ktorých by sme jestvovali len my dvaja.“ V Harryho hlase znela nádej a radosť, ktorú zničili Severusove nasledujúce slová.
„Si jeden z dedičov kráľovskej Británie, si druhý v poradí na trón! Nie je spôsob, akoby sa ti podarilo ujsť. Veď i teraz v túto chvíľu nás sledujú celé rady tvojich tajných strážcov. Prenasledujú ťa všade, majú rozkazy byť tvojim očiam neviditeľní, no keď sa dobre rozhliadneš uvidíš ich.“
Harry sa znepokojene porozhliadol po zelenom okolí a skutočne. Za vysokou jabloňou stáli dvaja členovia kráľovskej gardy. Na druhej strane pri soche jeho predka stál ďalší. Pár ich bolo zoradených pri popínavom brečtane, ktorý lemoval chodníky. Harry ich nikdy nezahliadol, pretože bol na nich zvyknutý od svojho narodenia, skutočne akoby boli neviditeľní i keď tam vždy boli, aby ho chránili.
A tak sa myšlienka na útek rozplynula v jedno chladné ráno rovnako ako para z jeho úst...
. . .
Dni, týždne a mesiace plynuli neúprosne rýchlo a spolu s uplynutým časom sa blížila Harryho svadba.
Harry sa práve chystal uľahnúť k spánku, keď do jeho komnaty vstúpil brat. Zatvoril a zamkol dvere a Harry prekvapene zastavil vo svojej ceste do postele.
„Je všetko v poriadku, brat môj?“ spýtal sa nepokojným hlasom, pretože toto nebolo ani zďaleka bežné. S bratom nemal veľmi blízky vzťah a svoje komnaty nikdy nenavštevovali.
Chvel sa, to Harry zaregistroval ihneď. Jednu ruku mal za chrbtom a druhú spustenú pri tele a tá sa triasla a zatínala v päsť.
„Chris?“ prehovoril Harry opäť a neisto pristúpil bližšie. „Si chorý?“ opýtal sa, keď si uvedomil, aký nezvyčajne bledý a spotený je.
„Milujem ju,“ zašepkal zastreným hlasom.
„Eh, miluješ?“ nerozumel Harry a úpenlivo premýšľal, o čo tu preboha ide.
Starší brat sa k nemu zrazu nečakane rozbehol a z celej sily ho sotil až sa Harry udrel o stôl s miskou plnou vody, ktorá sa prevrátila a dopadla na zem, kde sa rozbila na márne kúsky. Harry sa o jeden z črepov nepekne porezal na dlani a zaklial. Chystal sa postaviť, keď ucítil tvrdý kopanec medzi rebrami.
„Nerob sa hlúpym, Harry! Milujem Marion, tvoju budúcu ženu! Musel si si to všímnúť!“ kričal a Harry mu v očiach videl šialenstvo.
Pevne si objal zranené rebrá a opäť sa snažil postaviť, pričom sa porezal o ďalšie ostré črepy, ktoré sa váľali všade okolo neho. Celý ten čas bol tak veľmi zahladený do Severusa, že sa prestal zaujímať o svoje okolie, a tak si nemohol všimnúť, že medzi Marion a jeho bratom kvitla silná zaľúbenosť.
„Ne-nevedel som to...“ zachrapčal zadýchane a pridržal sa jednej z nôžok stola, keď ho silná dlaň schmatla za krk a zvalila ho späť na zem. Chrbtom dopadol na črepy, ktoré sa mu zaryli pod kožu a zastonal. Bratova ťažká váha sa zvalila na neho. Šialené oči pozerali priamo do jeho, keď ho ruka na krku stisla pevnejšie až sa začal dusiť.
„Nemôžem ti dovoliť, aby si si ju vzal! Si matkin obľúbenec, to preto ti vybrala takú krásnu nevestu, zatiaľ čo moja žena je škaredá ako noc! Nenávidím teba, matku aj svoju ženu! Marion bude moja, svoju manželku som len pred chvíľou zabil, a teraz si na rade ty, brat môj!“
A než Harry stihol zavolať o pomoc, do hrude sa mu zabodol ostrý nôž. Nazačiatku cítil šok, ktorý opantal celú jeho myseľ, rozšírenými očami sledoval bratovu ruku, ktorá vnáral čepeľ hlbšie a hlbšie do jeho hrudného koša. Potom ucítil pálenie, príšerné pálenie, ktoré malo epicentrum práve tam, kde sa usídlila čepeľ. Pálenie sa rozširovalo do každej časti jeho tela až sa zmenilo na bolesť, hroznú bolesť. Zachrčal a snažil sa nadýchnuť, no nešlo to. Miesto toho vykašľal krv a sledoval ako jeho brat vzlyká, zatiaľ čo na ňom obkročmo sedel.
„Bol si prekážka... bol si prekážka...“ mumlal Christopher akoby stratil rozum, tvár mal špinavú od jeho krvi, ktorú rozmazávali slzy stekajúce z jeho očí. „Matka z teba chcela spraviť kráľa, vedel si to? I napriek tomu, že si mladší! To mne patrí trón a krásna Marion... MNE!“
Vnímal ako niekto vyrazil dvere a do vnútra vletela stráž na čele s jeho matkou. „NIEEE!!!“ zakričala a Harry mal pocit, že sa museli zatriasť všetky okná v ich paláci.
Muži z neho strhli Christophera a matka k nemu zúfalo klesla, zatiaľ čo jej husté slzy stekali po oboch lícach. „Synček môj... môj nádherný, Harry... och, nie... Rýchlo zavolajte liečiteľa!“ zakričala, načo sa slúžky medzi dverami rozbehli dolu chodbou.
Harry žmúril na svoju matku a cítil sa otupene. Stále sa dusil vlastnou krvou, ktorá mu stekala už aj z nosa a zastonal bolesťou, keď ho matka objala a pobozkala ho na čelo. „Ľúbim ťa, Harry... synček môj, len vydrž....“
A zatiaľ čo jeho zronená matka vzlykala nad jeho umierajúcim telom, Harry pootočil hlavu a medzi dverami zahliadol Severusa. Bol zadýchaný akoby utekal cez celý palác. V tvári bol smrteľne bledý a jeho oči boli zhrozené a plné bolesti, len čo ho zahliadli. Zachvela sa mu pera a po líci mu stiekla jediná opustená slza.
Harry k nemu natiahol roztrasenú ruku a prinútil sa k úsmevu. Nájdi ma, naznačil ústami bez toho, aby z neho vyšiel nejaký zvuk.
Severus sa musel zaprieť o rám dverí, keď sa mu podlomili kolená; pevne zaťal čeľusť, keď sa k Harryho ušiam, pomedzi matkine hlasné vzlyky, dostala tichá odpoveď:
„Vždy.“
A potom jeho veličenstvo princ Harry vydýchol naposledy.
~
Komentáre
Prehľad komentárov
Severusa nemusím ale tady se mi moc líbí.
...
(Profesor, 15. 6. 2017 22:01)Teda, vypadá to velmi, velmi pěkně a zajímavě. Jdu číst dál.
...
(Tinů, 12. 6. 2017 14:22)No vyzerá to super, uplne ma to zaujalo som zvedavá čo bude ďalej. Super námet ;) ja zbožňujem snarry a už som asi všetky prečítala v slovenskom a českom jazyku táto je uplne originálna myslím. Teším sa na ďalšiu kapitolu ;)
Super začátek...
(Tyra Hawking, 10. 6. 2017 23:58)Noo....tak to je dobré. Fakt se těším na další. Jsem zvědavá, jak to pojmeš. Jestli tam bude, jak si Severus pomalu vzpomíná a kdy a jak se poperou s dřívější nenávistí...joo. Vypadá to fakt dobře. Držím palce, ať se dobře píše.
radost i bolest
(sisi, 9. 6. 2017 18:05)Taktu sedím a brečím, jak nádherný příběh se tu líhne. Láska jde ruku v ruce s utrpením a nepřináší úlevu. Sonka, ty jsi kouzelnice se slovy. Je v tom kus Hamleta i Romea, trochu Máchova Máje, a - ale jak to vyjádřit? Mnoho všeho je někdy na škodu, málo nikomu nevystačí. Rozhodně je příběh v dobrých rukou. Těším se na další etapy a jednou možná, konečné rozuzlení. Jo, ještě k začátku 17. století, mohl se objevit sir Edward Kelly, který by Harryho zázrakem uzdravil, ale to by Harry trpěl potom pro Severuse, to by nevydrželo žádné oko suché. Ano, myslím, že dramatičnost zvládáš dávkovat výborně, aby se nikdo nebál, že by se nudil. Děkuji za krásné Snarry. Jde to výborně.
...
(Nyssa, 9. 6. 2017 8:12)To bolo nádherné! Som zvedavá, ako sa poviedka vyvinie, ale môžem ťa uistiť, že už teraz vyzerá super! Navyše to je rozhodne originálny nápad. Verím že pokračovanie bude čoskoro :)
smutná
(Lily, 9. 6. 2017 0:42)to bolo nádherné dúfam že budeš pokračovať s tovto poviedkov ďalej.....snád tu bude ďalšia kapitola čo najskôr, až som sa z toho konca rozplakala a teraz neviem ako to bude pokračovať prosíiiiim pridaj čo najskôr ďalšiu kapitolu
.....
(Kilia Ice , 9. 6. 2017 0:12)Bože toto bolo úžasné. Ešte teraz mi tečú slzy dokonalosti. Chudáci. Snáď budú čoskoro spolu a šťastný. Som zvedavá kde sa znovu stretnú :) :D
Paráda.
(Karin, 19. 7. 2017 13:50)