Harry Potter fanfiction

Venované Monika, Karin chan, Chem a Carus - Ď A K U J E M za vaše krásne komentáre  ♡

Kapitola šiesta - Prebudenie

Draco sa v panike posadil na posteli, hrudník sa mu dvíhal prirýchlo a zrenice mal tak rozšírené, až sa zdalo, že farba jeho očí je čierna a bezodná ako diera v jeho srdci, ktorá však nebola čerstvá, bola tam už dávno predtým, než sa mu vrátili zabudnuté spomienky.

„Dobré ráno, pán Malfoy, prajete si pichnúť niečo na upokojenie?“ spýtal sa dotieravo príjemný hlas, za ktorým sa otočil a bez slov hľadel na ženu v bielej uniforme. „Želáte si, aby sme zavolali niekoho z vašich kontaktov?“

Prikývol a v pästi stískal bielu prikrývku, až mu beleli hánky. „V poriadku. Boli vám vrátené spomienky, čo vám už zrejme došlo, pretože ste si iste spomenuli aj na to, že ste si ich dali vziať. Naša spoločnosť vám poskytne psychiatria, pokiaľ teda nemáte vlastného. Nie je to povinné, ale skôr nevyhnutné, vzhľadom na závažný psychický stav, ktorý naši zákazníci utrpia po vrátení spomienok.“

„Nepotrebujem psychiatria,“ zašepkal chrapľavým hlasom. V hlave mal takú spúšť, že nedokázal rozumne premýšľať.

„Ako si prajete, toto rozhodnutie však môžete kedykoľvek zmeniť,“ riekla mu a už otvárala dvere, keď dodala: „Na nočnom stolíku je Všehodžús, mali by ste ho celý vypiť. Pre mozog je zásah do spomienok náročný a oná tekutina obsahuje množstvo výdatných zložiek, ktoré vaše telo vráti do optimálnej funkcie. Odísť môžete kedykoľvek, no odporúčam vám ostať aspoň do večera, aby sme mohli sledovať, ako váš organizmus reaguje po zásahu. Zatiaľ vám prajem príjemný pobyt,“ venovala mu sladký úsmev a odišla.

Tupo civel na dvere, ktoré sa za ňou zatvorili. Všetky spomienky mal čerstvé a nedotknuté pred očami. Urobil to... naozaj si nechal vziať spomienky na Harryho. Bol až taký zúfalý, taký slabý, že dopustil, aby mu vzali to jediné, čo mu po Harrym ostalo, a to spomienky! Prehrabol si vlasy, ktoré mu spadali do strany a zatvoril oči, za ktorými ho pálili slzy. Medzi prstami si stisol koreň nosa a robil všetko preto, aby zadržal zúfalý vzlyk, ktorý sa mu dral z hrdla.

Dvere sa opäť otvorili a do izby nie práve elegantne vtrhla Hermiona. Vlasy mala zamotané v gumičke do drdola, tenké pramienky jej spadali do tváre a celkovo pôsobila neupravene a unavene.

„Draco, bola som na ceste sem, keď mi volali, preto som tu tak rýchlo...“ vydychovala akoby sem utekala a rýchlo došla až k jeho posteli. „Takže... takže už si spomínaš?“ spýtala sa priškrtene a posadila sa k nemu.

Draco len prikývol a slza mu stiekla po líci, keď ho Hermiona objala. „Chýbal si nám.“

„Nemal som to spraviť,“ pripustil potichu a jednou rukou jej objatie opätoval. „Neviem, čo mi to napadlo...“

„Na jednej strane ťa chápem, bol si na tom naozaj zle a toto sa javilo ako jediné možné riešenie. Och, Draco, dva roky som sa tvárila, že sa nepoznáme, len pre tvoje dobro. Bolo to ťažké, hlavne keď sme vedeli, že sa v tom nešťastnom dome opíjaš a ničíš.“

Utrel si mokré líce, keď sa od Hermiony odtiahol a roztrasene sa spýtal: „Koľko som bol mimo?“

„Tri dni,“ smutne sa naňho usmiala. „Musela som potiahnuť za pár nitiek, aby ti spomienky vrátili aj bez tvojho súhlasu.“

„Vážim si to, naozaj,“ pokúsil sa jej úsmev vrátiť, no predpokladal, že to bola len pochabá napodobenina onej grimasy. Nedokázal sa usmiať, ani smutne, ani veselo. Chladný žiaľ napĺňal jeho tvár a nebolo v jeho silách ho skryť. „Ten...“ preglgol, keď mu zovrelo srdce až tak, že sa nemohol nadýchnuť. „Ten android... on... vyzeral ako Harry.“

„Áno,“ pritakala vážne, no tvár sa jej pri zmienke toho mena rozjasnila, čomu sa podivil. „Áno, ten android vyzeral na vlas rovnako ako Harry. James ti to vysvetlí, je to... sama tomu sotva dokážem uveriť! Preto som aj prišla, ak si už nepraješ ostávať tu, mal by si ísť so mnou.“

Zmätene prikývol. „Hm... ísť kam?“ spýtal sa, keď schmatla zo skrine tašku s jeho oblečením a hodila po ňom nejaké džínsy a sveter.

„Uvidíš,“ povedala stroho. „Idem im oznámiť, že opúšťaš zariadenie, príď na recepciu, isto budú potrebovať pár podpisov,“ vyhŕkla medzi dverami a odišla.

Draco sa mračil, Hermionine slová boli také zmätočné, že na malý moment dokázal zabudnúť na všetko, čo sa stalo a premýšľal o tom, čo naňho chystá. Rýchlo sa nasúkal do vecí, vypil ten odporný Všehodžús, opláchol sa v malej kúpeľni a s taškou v ruke vybehol na prázdnu bielu chodbu. Nasledoval tabuľku s nápisom: RECEPCIA až sa dostal na prízemie, kde už Hermiona vybavovala jeho prepustenie. Vykonal elektronický podpis skrz odtlačok prstov a rútil sa za Hermionou, ktorá mala doslova zbesilé tempo.

„Preboha, kam sa tak náhliš?“ okríkol ju, keď za ňou musel pobehnúť k autonómnemu vozidlu, ktoré ich vyzdvihlo pred budovou.

Čierne vozidlo sa dokonale lesklo vo svetle pouličných lámp, keď sa im otvorili dvere a nastúpili dnu. Sedeli oproti sebe a Draco z nej nespúšťal zamračený pohľad, ktorý mu nebol opätovaný.

„Povedz mi, čo sa deje!“ požiadal ju nie veľmi trpezlivo.

Hermiona niečo ťukala do svojho ultra tenkého smartfónu a ignorovala ho. „Trpezlivosť, Draco,“ zašomrala hľadiac do vysvieteného displeja.

Draco si odfrkol. „Chcem len prostú odpoveď, prečo ten android vyzeral ako Harry? Prečo mi to jeho otec vôbec urobil? Myslel si, že keď mi pošle ten svoj stroj, ktorý bude vyzerať ako on tak... tak sa spamätám, či čo?! Vieš čo, je to magor, jeden by si myslel, že sa po Harryho nevydarených narodeninách, kedy mu daroval Lily, čo je totálne choré, spamätá!“

Jej hnedé oči mu konečne venovali pohľad, keď nesúhlasne odvetila: „Možno je svojim spôsobom trochu šialený, ktorý génius nie je, však? Ale tento krát som mu vďačná...“ V očiach sa jej zaleskli slzy a usmiala sa. „Aj ty budeš.“

Draco neveriacky privrel oči a pretrel si čelo. Tá malá chvíľa, kedy za viečkami uvidel tmu stačila na znovu pripomenutie tej príšernej emočnej spúšti, ktorú vo svojom vnútri mal. Jediné čo pred sebou teraz videl bol Harry... mŕtvolne bledý Harry, nevládne ležiaci na hline a lístí... v krvi... ktorá bola všade, mal ňou premočené vlasy, stekala mu po čele... a Draco mu stískal studenú dlaň, až kým ho od neho neodtrhli. Ako si to mohli dovoliť?! Harry bol jeho! Nemali právo ho od neho oddeliť, ani po nehode, ani v nemocnici – nemali právo. Bolestivo preglgol a potlačil príval neznesiteľného smútku, ktorý ho pálil v očiach a rozmazával mu videnie. Musel sa odvrátiť k oknu, kde bežali správy, ktoré ani jeden z nich nevnímal. Po tvári mu stiekli slzy, ktoré si rýchlo zotrel rukou a potichu smrkol. Spomínal si na to, čo cítil, keď Harry... zomrel. Nedokázal vydržať vo vlastnom tele, všetko tak veľmi bolelo, a teraz sa to vracalo ako prívalová vlna, nie postupne, ale naraz.

„Čo všetko som za tie dva roky zmeškal?“ spýtal sa, aby sa aspoň na chvíľu odpútal od navrátených spomienok, ktoré ho trýznili a mučili.

Hermiona niečo rýchlo dopísala na smartfóne a vzhliadla naňho. „Nič veľké... Viktor ma požiadal o ruku, no povedala som mu, že na svadbu sa ešte necítim, bolo to len dvanásť mesiacov po Harryho smrti. No vieš si to predstaviť? Trúchlila som a on chcel sláviť,“ pokrútila hlavou v nepochopení a pokračovala: „Tak sa o to pokúsil opäť, pred časom, stále som mu nedokázala povedať áno. Stále sa mi zdalo skoro,“ zahryzla si do pery, keď sa jej v očiach zaleskla neznáma emócia, ktorá však rýchlo zmizla. „No a Ron je slobodný. Začal hrať v úspešnom seriály o čarodejníkoch, čo si možno postrehol. A Severus ten zúril, keď si si nechal vymazať pamäť a odišiel robiť výskum do Japonska, kde bol vyše roka. Potreboval sa vyventilovať,“ vzdychla si. „Harryho smrť ho zasiahla, aj keď to nedával najavo, však vieš a rovnako ho zasiahol fakt, že si si nechal vymazať spomienky, nerozumel tomu. Vravel, že na Lily by si nikdy dobrovoľne spomienky nenechal vziať.“

„Severus je silnejší než ja... ja som slaboch, keď som sa rozhodol spraviť niečo také...“ zvesil plecia a cítil sa mizerne.

„Draco, každý človek berie stratu niekoho tak blízkeho inak, nemôžeš si vyčítať, že si podnikol práve taký krok. Dobre?“

Nie veľmi presvedčene prikývol. „A čo ostatní?“

Hermiona odložila smartfón na bok a zamyslene pozrela na správy, ktoré očividne vôbec nevnímala. „James sa na rok zatvoril v labáku a priniesol na trh tých najšpičkovejších androidov, čo si tiež určite postrehol, keďže si si jedného objednal. Občasne som s ním bola v kontakte, Harryho smrť znášal až podozrivo dobre.“

Draco si ihneď vybavil niekoľko rozhovorov, ktoré boli medializované a musel súhlasiť. Nezdal sa mu zarmútený ani raz. „A Sirius?“ To meno vyslovil potichu. Sám nevedel či sa naňho hnevá, alebo mu celý ten incident dáva za vinu. Jeho pocity boli rozpoltené.

„Sirius skončil na psychiatrickej klinike, kde je doteraz. Stará sa tam oňho Remus, je jeho osobný psychiater a vravel, že už učinil istý progres. Sirius Harryho zbožňoval, veď vieš... Nevedel sa vyrovnať s tým, aké dôsledky mal jeho detinský a nezodpovedný nápad. Tá motorka bola stará niekoľko storočí, prestali jej fungovať brzdy, nanešťastie, práve vtedy...“ vetu nedopovedala, nebolo to potrebné viac rozpitvávať.

Nastalo dlhé ticho. Draco si až teraz začínal uvedomovať úplný dopad toho čo spravil najmä Harryho rodine; Harryho priatelia sa časom stali aj jeho rodinou, aj im ublížil tým, že si nechal vymazať spomienky, tak dôležité spomienky. Bol to hlúpy nápad, veľmi zúfalý, ale už sa to nedalo vrátiť späť. Možno spravil vtedy dobre, pretože stále mal v pamäti ako sa cítil, v ten deň, keď sa rozhodol do Memory Tech. prísť. Keby to nespravil, zrejme by sa nakoniec zabil. A teraz by tu nebol.

„Sme tu,“ riekla Hermiona, keď vozidlo zastavilo a otvorili sa dvere.

Vystúpili v podzemnej garáži, kde sa nachádzalo niekoľko zaparkovaných autonómnych vozidiel. Už na pohľad luxusných, boli to najnovšie typy, ktoré len nedávno prišli na trh. A ako tak kráčal za Hermionou k výťahu, rozpamätal sa aj na toto miesto. Bola to súkromná garáž Harryho otca v jeho biznis mrakodrape, kde zároveň aj býval na samom vrchnom podlaží.

„Podlažie šesťdesiatdva,“ riekla Hermiona, keď vstúpili do výťahu.

Na obrazovke sa zjavilo zadané číslo podlažia a výťah v tichosti stúpal nahor. Draco netušil čo si má myslieť, nevedel čo povie Harryho otcovi potom, čo mu poslal androida s jeho podobizňou. Najradšej by ho preklial, nahučal naňho, no zároveň nemal chuť, ani náladu niečo také riešiť.

„Podlažie šesťdesiatdva – súkromný apartmán viceprezidenta spoločnosti Cyber Life, Jamesa Pottera.“ – zahlásil ženský melodický hlas, keď výťah zastavil a otvorili sa dvere.

Vstúpili do chodby, na ktorej konci videl otvorený priechod, skadiaľ bolo vidno pohovku, na ktorej sedel James Potter. Okamžite vyskočil na nohy len čo ich zazrel a Draco ako v mrákotách kráčal vedľa Hermiony až do miestnosti, ktorá bola akási obývačka, nemal čas sa veľmi rozhliadať. Emócie ním divoko lomcovali, žalúdok mal zauzlovaný napätím a hrdlo stiahnuté, akoby mu ho čoraz silnejšie stláčala ľadová päsť.

„Draco... rád ťa vidím,“ prehovoril James s istou viditeľnou nervozitou vpísanou na tvári, ktorá bola toľko podobná Harrymu, aj keď bola rozhodne staršia.

Až keď začul rýchle prešľapovanie, zbadal Severusa, ktorý prekračoval z nohy na nohu za pohovkou, pri zhasnutej telestene, ktorá sa tiahla cez všetky steny v miestnosti, okrem tej, ktorá bola presklená a cez ktorú bol úžasný výhľad na centrum mesta. „No spusti už, Potter, dlhšie čakať nemienim,“ vrčal Severus podráždene, keď schmatol z presklenej barovej skrinky krištáľový pohár a odpil si z neho.

Draco len zamračene vzhliadol na Hermionu, ktorá sa posadila na výrazne červený gauč a venovala mu chápavý pohľad. „Nechceš si sadnúť, Draco?“

„Ani nie,“ odvetil, keď sa mu vrátil doteraz stratený hlas a opovržlivo pozrel do očí otca svojho mŕtveho snúbenca. „Chcem vysvetlenie, a to hneď! Prečo? Prečo ste mi poslali toho prekliateho androida?“ Hlas sa mu pri konci už počuteľne chvel, no bolo mu to jedno.

James si prehrabol vlasy a posadil sa, keď potichu odvetil: „Draco, ja som ti žiadneho androida neposlal. On za tebou prišiel sám.“

Prekvapene zažmurkal, nespúšťajúc z neho pohľad. „Objednal som si ho a následne mi ho doviezol jeden z vašich kuriérov, akoby za mnou mohol prísť sám?“ spýtal sa a div neškrípal zubami od zlosti.

James si vymenil pohľad s Hermionou a následne mu pozrel priamo do očí. „Najprv by si mal vedieť, že ten android nebol tak celkom androidom.“

„Dočerta, Potter, povedz mu to riadne od začiatku a nechoď tu okolo horkej kaše!“ vrčal Severus po ďalšom vypitom poháriku.

James sa naňho obzrel a prevrátil očami. „V poriadku.“ Zovrel si koreň nosa, čím si posunul okuliare vyššie a spustil: „Harryho chceli odpojiť, to vieš-“

„Chceli? – Oni ho predsa odpojili!“ skočil mu do reči Draco, ktorý to mal teraz všetko v čerstvej pamäti, po znovunavrátení spomienok.

„Vlastne neodpojili,“ odtušil James. „Na poslednú chvíľu som im to zatrhol a Harryho som nechal previesť do tejto budovy. Prístroje ho udržiavali pri živote, zatiaľ čo som hľadal spôsob, ako mu opraviť mozog a áno, viem ako šialene to znie,“ zastavil ho skôr, ako stihol niečo odseknúť, „no dokázal som stvoriť biologických androidov, ktorých systém fungoval veľmi podobne ľudskému telu. Majú syntetické orgány, ktoré pracujú obdobným spôsobom ako orgány skutočné, majú vlastnú krv, ktorá má podobné vlastnosti ako tá naša. Ľudské telo je nahraditeľné, a preto som vedel, že jestvuje spôsob, ako nahradiť aj časť mozgu, ktorá Harrymu zlyhala. Použil som vylepšené mozgové syntetiká z najnovších androidov HP900. Sú totiž dokonalé, iste neznie to veľmi skromne, ale sú. Okopíroval som dôležité vlastnosti mozgu a vytvoril tak dokonalých androidov a tento technický objav som následne s menšími úpravami vložil do Harryho lebky, zabudoval som ho do poškodenej časti mozgu za pomoci mojich chirurgov. Táto časť natoľko dokonale splynula s Harryho časťou mozgu, že začala vytvárať neuróny a následne synapsie, ktoré im umožnili miesto styku. To bol náš najväčší úspech. Nejakú dobu však trvalo, kým toto všetko začalo fungovať. Začiatky neboli ľahké. No keď sa tak stalo, mohol som Harryho konečne odpojiť od tých prekliatych prístrojov.“

Draco akoby uviazol v kocke ľadu, ktorá obaľovala celé jeho telo. Stál tam neschopný pohybu, neschopný slova a snažil sa vstrebať ten fakt, že bol Harry vlastne pokusný králik chorého génia.

„No moja radosť z úspechu nemala dlhé trvanie,“ povzdychol si James a Draco len periférne vnímal, ako Severus zviera krištáľový pohár v dlani až mu beleli hánky. „Harry sa prebral. Bol... bol vystrašený... zmätený, dezorientovaný. Dokázal rozprávať, dokázal hýbať končatinami, jeho mozog bol schopný zadávať telu príkazy, všetko fungovalo tak ako malo. Až na samotného Harryho, ktorý nedokázal uniesť pravdu, ktorú som mu povedal. Že bol technicky vzato mŕtvy a že som mu musel k mozgu pripojiť technológiu, ktorú využívam pri androidoch. Zúril, že som z neho spravil netvora, že je spolovice stroj...“

Draca začali páliť oči, čo roztopilo jeho strnulosť a bezducho klesol do kresla, ktoré bolo natočené k pohovke. „H-Harry nenávidel androidov,“ šepol chrapľavým hlasom a rozšírenými očami sledoval Harryho otca.

„Ja viem... preto som bol veľmi opatrný pri celom vysvetľovaní tej bezútešnej situácie. Nebol ešte vstave, v ktorom by sa mohol rozrušovať, myslím, že práve to spustilo v syntetickej časti mozgu verziu, ktorá funguje u androidov. Deaktivoval som ju skôr, ako sme ju na jeho mozog napojili, no Harryho rozrušenie nejako zapríčinilo jej aktiváciu. Začal sa správať ako android, a to ma naozaj vystrašilo. Dokázal sa napojiť na virtuálnu sieť presne ako androidi. Musel som ho uspať, aby som si mohol premyslieť, ako budem ďalej postupovať. A v tom čase musel skrz sieť zachytiť tvoju objednávku, myslím, že tá časť androida prebrala nad Harrym kontrolu, no Harry tam v pozadí stále bol. Preto sa vkradol do skladu a zamenil sa s objednávkou, ktorá k tebe pôvodne smerovala. On chcel ísť skrátka za tebou...“

„Och, bože,“ vydýchol, keď sa mu horúca tekutina vyliala z očí a tiekla po jeho tvári. Bolo to šialené, ale dávalo to zmysel.

„On... on žije, Draco,“ prehovorila Hermiona potichu a v očiach sa jej leskli slzy. „A vzoprel sa aj tej umelo vytvorenej časti, len aby sa k tebe dostal.“

Celý ten čas to bol jeho Harry... a on... správal sa k nemu ako k prostej bezcennej veci. Všetko to dávalo zmysel – to Harry ho zachránil, keď sa pokúsil utopiť; to Harry ho prinútil vydáviť všetky tie tabletky, ktorými sa plánoval zabiť... to on ho objímal pod sprchou celú noc... „Harry... k-kde je? Kde je?“ prudko sa postavil, pripravený zabiť kohokoľvek, kto by mu stál v ceste za ním. Rozrušene sa obzeral po dverách a otvorených priechodoch, premýšľajúc, kam sa vydať skôr, aby ho našiel.

„Zatiaľ čo ti vracali späť pamäť, ja som za pomoci svojich špičkových chirurgov, ktorých zamestnávam vo firme, previedol opätovnú operáciu, aby sme napravili chybu, ktorá v umelej časti mozgu nastala. Harry sa ešte neprebral, bol to náročný zákrok.“

Draco si pretrel vlhké oči a celý sa chvel. „Bude v poriadku?“

James mu venoval úsmev. „Všetko sa vydarilo presne tak, ako malo. Takže všetko nasvedčuje tomu, že by v poriadku byť mal. To sa však uvidí až po jeho prebudení.“

„Bude na tom zle a vieme to obaja,“ prehovoril Severus zo svojho miesta a nenávistne pozrel na Jamesa. „On tie tvoje stroje nenávidí – bude to mať naňho devastujúci psychický dopad.“

James sa postavil, aby mu čelil tvárou v tvár. „A to som ho mal teda radšej nechať zomrieť? Mal som ho nechať odpojiť, to mi tým chceš povedať?! Je to môj syn a ty nikdy nepochopíš, aké to je stratiť dieťa! Každý by urobil aj nemožné, ak by jestvoval spôsob, ako smrť zvrátiť a ja som to spravil. Môj syn žije bez akéhokoľvek hendikepu!“

Severus naňho nebezpečne prižmúril chladné oči, plné skrytého hnevu, ktorý sa chystal vychrliť ako vriaca voda cez okraj nádoby. „Bol som mu viac otcom, než si kedy bol ty! Tak mi tu nerob kázanie o tom, že nepochopím, aké je to stratiť dieťa, pretože som ho stratil! Na rozdiel od teba som ho na dlhé dva roky naozaj stratil! Ty  si sa prezentoval na verejnosti, akoby sa ani nič nestalo! Vieš ako som ťa nenávidel, že jeho smrť berieš s takou ľahkosťou, zatiaľ čo ja...“ pohárik, ktorý zvieral so značnou vervou v dlani, šľahol na jednu z telestien, ktorá však ostala bez následkov, jej povrch nebolo ľahké zničiť. „Prečo si nám, dopekla, nepovedal, čo sa chystáš robiť? Pozri, čo si spôsobil Dracovi! Bol taký zničený, že si musel nechať vymazať spomienky, len aby mohol ďalej žiť. Napadlo ti, Potter, vôbec niekedy, v tej tvojej pregeniálnej mysli, že ak by si niekomu z nás naznačil, že Harry žije a že ho ukrývaš, tak by sa nič z toho nemuselo stať? Nikto z nás by sa netrápil a boli by sme rovnako bezstarostní ako ty pred kamerou!“

Jeho krstný si vypil viac, než mal, no chápal ho. Cez svoj veľký žiaľ v tej dobe nepomyslel na to, že aj on sa trápi a skrýva to nanajvýš efektívne, tak ako všetky emócie, s čím začal hlavne po Lilyinej smrti. Draco myslel len na svoj bôľ a nepomyslel na to, že keď si nechá vziať spomienky, nebude môcť byť Severusovi ani nikomu z nich oporou. Bol taký sebecký. Rovnako ako Harryho otec, ktorý na nich až po dvoch rokoch vybalil, že Harry žije – len tak mimochodom! Rozosmial by sa nad celou tou absurdnosťou, no na smiech mu rozhodne nebolo. Potreboval vidieť Harryho. Bolo to životne dôležité, preto ich načatú hádku netrpezlivo prerušil: „Chcem ho vidieť. Okamžite!“

Tí dvaja si ho nevšímali. Hučali na seba, jeden cez druhého, keď sa Hermiona postavila a podišla k nemu, uchopila ho za ruku a viedla k jednému z priechodov. James a Severus sa hlasito hádali niekde za nimi, keď vošli na chodbu, ktorú Draco rozpoznával, kroky ho už viedli samé, a to priamo k Harryho izbe, kde bol nespočetnekrát. Vytrhol sa od Hermiony a vtrhol do miestnosti.

Pri posteli stála žena v jednotvárnej uniforme, ktorú zvyčajne nosili výstavný androidi. „Dobrý deň, pane. Harryho stav je zatiaľ nemenný,“ oznámil mu android zdvorilo, no Draco si tú vec nevšímal. Nedočkavo sa prirútil k lôžku, ktoré bolo z jednej strany obklopované hologramovými obrazovkami, ktoré zrejme zaznamenávali životné funkcie.

Niekoľko krát si pretrel oči pri pohľade na čiernovlasého, bledého mladíka na posteli. Niekoľko infúzii mu stekalo cez hadičku do žíl, jeho tiché nádychy a následné výdychy boli jediným zvukom v izbe. Sklonil sa k nemu, aby si vychutnal pohľad na muža, o ktorého pred dvomi rokmi prišiel a bez ktorého nedokázal žiť. Pohľad na svojho najlepšieho priateľa a snúbenca. Na najdôležitejšiu osobu v jeho živote... Ruky sa mu príšerne triasli, dych zadrhával, slzy tie mu tiekli po celej tvári.

Prvý bolestivý vzlyk sa mu vydral priamo z hrdla. Rukou si zakryl ústa, akoby sa snažil onen zvuk zastaviť, no bolo to nemožná – toľká bolesť, toľké trápenie a aj šťastie... toľko emócií sa v ňom bilo, toľko toho v ňom vírilo až si myslel, že sa z toho zblázni. Opatrne, neistý svojim činom, k nemu natiahol ruku... bál sa ho dotknúť, bál sa, že mu zmizne priamo pod prstami, vyprchá ako sen krátko po zobudení a ostane len spomienkou na niečo, čo sa mu zdalo skutočné, aj keď nebolo. Bolo toto skutočné? Dialo sa to? Bol Harry nažive? Díval sa práve naňho?

Smrkol a utlmil ďalší vzlyk, keď zadržal dych, aby sa len končekmi prstov dotkol jeho studeného čela. Odhrnul mu z neho pár pramienkov, pod ktorými bola skrytá jazva. Nebola čerstvá, ale ani stará. Musela tam ostať po tej nešťastnej nehode. Tenká jazva v tvare blesku. Nežne ju obtiahol ukazovákom a pokračoval v obkresľovaní neviditeľných čiar... prešiel cez mostík nosa, cez jeho špičku až k priehlbinke nad perou a na myseľ sa mu vydrala malá spomienka.

Harry ležal nahý v posteli a usmieval sa, zatiaľ čo mu v zelených očiach sršalo pobavenie a láska, ktorá tam bola vždy pri pohľade na Draca – ten si to však začal všímať, až keď si vyznali city, no bolo to v nich omnoho skôr. Draco sa k nemu túlil, jednou rukou si podopieral hlavu a tou druhou obkresľoval jeho dokonale symetrickú tvár. Špičkou ukazováka pohladil hladké čelo, prešiel cez nos až k perám, ktoré obkreslil po jej kontúrach a oblúčikom skĺzol dolu bradou. Harry sa rozosmial a spýtal sa ho, čo to robí a Draco, ten sa len pousmial a odvtedy to robil často... aby si vryl do pamäti každý záhyb, každú nedokonalosť, každý rys a tú úžasnú hladkosť tváre, ktorú miloval nadovšetko.

Pokračoval presne, ako v onej spomienke – po priehlbinke nad hornou perou, keď sa tie zrazu pootvorili a vyšiel z nich povzdych. Rýchlo vzhliadol do smaragdových očí, ktoré ho sledovali spod ťažkých viečok.

Nedokázal preglgnúť cez obrovskú hrču, ktorá sa mu vytvorila v hrdle. Srdce mu na moment prestalo biť a čas sa zastavil, zatiaľ čo strieborné oči sledovali smaragdové kryštáli.

Jazyk mu stŕpol, nebol schopný ho použiť, aby povedal niečo... čokoľvek. Harryho zrenice boli rozšírené, keď sa zrazu nečakane posadil, nevšímajúc si infúzie v oboch rukách a načiahol k nemu roztvorenú dlaň, ktorú mu následne priložil na tvár. Draco sa viditeľne zachvel, srdce už opäť začalo biť, no s takou silou, že ho dokázal počuť i on. Z očí mu s ľahkosťou vykĺzli ďalšie slzy, keď veľkú, teplú dlaň prekryl tou svojou.

Videl ako sa Harrymu pohol ohryzok, keď na sucho preglgol a pery, tie sa mu chveli a oči leskli hlbokou emóciou. Draco sa nechal pritiahnuť k jeho tvári, špičky ich nosov sa nežne ťukli a ich oči sa vpíjali do seba, neschopné uveriť, načo hľadia. Opreli sa čelami a dlaňami stále spočívali na sebe.

Draco privrel viečka, keď sa túžobne obtrel tvárou o tú Harryho a nasal jeho vôňu skrz nozdry a áno, och, bože, áno, ucítil to – vzduch po letnej búrke; teplý vánok, prechádzajúci pomedzi vysokú trávu; sladkastú vôňu cukrovej vaty – takto presne voňal jeho Harry, nič sa nezmenilo. Tichý vzlyk opustil jeho ústa, keď sa s potlačovaným plačom nechal objať a ocitol sa tak v náručí, po ktorom toľko prahol. Celé jeho telo zachvátilo nevídané teplo, láska sa mu prelievala žilami a pocit absolútnej spokojnosti – že je opäť pri ňom, v jeho objatí... s tým, ktorého miloval a bez ktorého nebol schopný žiť – zahalil jeho útroby.

„Draco,“ pošepol mu niekde do vlasov a pri zvuku svojho mena, vychádzajúceho z jeho úst, ktoré bolo povedané jeho hlasom – mu stislo srdce a v bruchu ucítil šteklenie. Harry jeho meno miloval, pretože bolo preňho výnimočné aj kvôli súhvezdiu, ktoré predstavovalo a vždy ho vyslovoval precízne a svojsky, nežne a ľubozvučne.

Draco ho zúfalo stisol, v pästiach drvil jeho tričko a plakal. Plakal mu tvárou zaborenou do jeho ramena a vedel, že ho už nikdy nepustí, že by ho museli odtrhnúť, aby sa tak stalo. Už ho nikdy nenechá ísť, nedovolí, aby mu ho niekto vzal.

Veľmi dúfal, že len nesníva, že toto všetko sa deje skutočne. Mŕtvy neožívali každý deň a on, práve on, mal to šťastie, že sa tak dialo. James Potter bol skutočne génius! Dokázal nemožné, dokázal mu ho vrátiť... Ešte pred chvíľou prežíval nočnú moru, ktorá sa práve teraz menila na sladký sen. A keby to skutočne bol iba sen, želal si, aby sa už nikdy neprebral, aby v ňom ostal naveky, pokojne takto, skrytý v jeho náručí, nasávajúc jeho vôňu, užívajúc si jeho teplo a počúvajúc jeho srdce, ktorého pravidelný, rytmický zvuk mu znel niekde pri uchu...

...srdce, ktoré bilo iba preňho.