Kapitola piata - Zaľúbenie
A/N: Ahojte! Po sto rokoch je tu nová kapitola môjho prvého HP crossoveru, na ktorý som akosi kašľala, no včera som sa k nemu vrátila s tým, že treba novú kapču :D Tak vám ju sem hneď aj pridávam. Musím sa vám posťažovať, že mám rozbitý notebook, och, aj som si poplakala, pretože svoj nb milujem :D a k tomu teplotu, nádchu a uslintaného krpca, ktorému idú zuby, grrr... Dúfam, že sa máte lepšie ako ja a prajem vám príjemné čítanie :) <3
Kapitolu by som rada venovala komentujúcim predošlej časti: MiraJane, Karin chan, Carus a Chem, vaše komentáre ma zahriali na srdci a dodali mi plno inšpirácie na ďalšie písanie a za to vám ďakujem <3
Kapitola piata – Zaľúbenie
Zelená záhrada sa kúpala v slnečnom svetle a na steblách trávi sa trblietali kvapôčky krátkeho letného dažďa. V najbližšom okolí vládlo príjemné ticho a vzduchom rozvoniavali broskyňové stromy. Malí chlapci sa veselo chichotali, sediac v strede ovocného sadu na drevenej lavici. Dolu bradou im stekala sladká šťava z čerstvých broskýň, ktorými sa napchávali.
„Tento rok je ozaj plodný. Netuším, čo budeme s toľkými broskyňami robiť,“ ozval sa nežný hlas, keď sa k sadu približovala štíhla žena s táckou plnou ešte teplých koláčikov. V jemnom vánku za ňou viali dlhé kvetinové šaty a červené vlasy, pripomínajúce ohnivý závoj.
„To vskutku. No ako vidno, chlapci už vedia čo s nimi,“ odvetil sýty, tmavý hlas, ktorý patril vysokému tmavovlasému mužovi, kráčajúcemu po jej boku.
Draco zahodil kôstku niekde za seba a venoval pohľad svojmu najlepšiemu kamarátovi. Ten si práve utieral lepkavé ústa a zakýval svojej mame a nevlastnému otcovi, keď zvolal: „Hurá, koláč!“
„Čudujem sa, že vám ešte tie broskyne chutia,“ zahundral onen muž, keď už boli pri drevenom posedení a posadil sa k stolu. „Čochvíľa vám budú tiecť aj ušami.“
Harry a Draco sa hlasito rozosmiali pri tej smiešnej predstave. Lily sa smiala spolu s nimi, keď na stôl položila tácku s broskyňovými koláčikmi.
„Je to pravda, mami? Budú nám tiecť aj ušami?“ spýtal sa Harry a dva páry zelených očí sa stretli v pohľade.
„Samozrejme, že nie, zlatíčko. Pokojne ich zjedzte, koľko len chcete. Severus žartoval,“ odvetila milo a všetkým trom naložila po jednom kúsku z koláča, ktorý bol hojne posypaný práškovým cukrom.
„Zdá sa, že ste po tom šantení vo vode celkom vyhladovaní,“ poznamenal Severus mierne pobavene, zatiaľ čo chlapci mali už plné ústa sladkej dobroty.
„To áno,“ potvrdil Draco, rýchlo hltajúc. „Mali sme s Harrym súťaž, kto prvý dopláva k ostrovčeku.“
„A kto vyhral?“ zaujímal sa Severus, o ktorého sa medzitým Lily so spokojným výrazom na tvári oprela a nechala sa ním objímať.
„Obaja, vyhrali sme obaja,“ pridal sa do hovoru Harry, keď konečne prehltol a nad tanierikom si oprášil ruky od cukru.
Draco sa naňho široko usmial pri spomienke na ich závody, ktoré by isto prehral, keby ho Harry nepočkal, aby mohli do cieľa dôjsť spoločne. Úsmev mu bol opätovaný, keď si všimol, že má celé ústa zababrané od cukru. Zadusil v sebe smiech, odložil rozjedený koláč a uchopil do ruky servítku. „Si samý cukor, vyzeráš smiešne,“ riekol so smiechom a dôkladne mu utrel ústa.
Zelené oči jeho priateľa sa zakliesnili do jeho sivých dúhoviek a ich pohľady zotrvali ponorené v sebe, možno dlhšie, než bolo bežné. Do Harryho očí sa díval rád – pripomínali mu prírodu navôkol, listy na stromoch, steblá nepokosenej trávi a jazero, do ktorého sa chodievali kúpať. Zelená bola Dracova najobľúbenejšia farba, zhodou náhod, odkedy spoznal Harryho.
„Ďakujem!“ poďakoval mu Harry hrejivým hlasom a Draco sa vrátil k jedeniu. A skôr než sklopil pohľad k svojmu poloprázdnemu tanieru, stihol si všimnúť krstného, ktorý bol mierne zamračený a Lily, ktorá sa vševediaco usmievala.
Len čo sa dosýta najedli, utekali pre loptu a naháňali sa po rozľahlom trávniku. Kľučkovali pomedzi stromy, sledovali ovce, ktoré sa pásli na kopci za domom a podarilo sa im objaviť aj obrovské mravenisko, pri ktorom sa posadili a debatovali, až kým nezapadlo slnko.
Po večery spoločne s Lily a Severusom sledovali televíziu a keď dom stíchol a obaja už ležali v posteliach v Harryho izbe, rozprávali si strašidelné príbehy, z ktorých nemohli zaspať strachom. A tak sa zvykli schovať v posteli toho druhého – raz v jednej, inokedy v druhej. No spolu, potrebovali byť spolu, čo najbližšie pri sebe, a len vtedy mohli pokojne zaspať s blaženými úsmevmi na perách.
Draco otvoril oči a zhlboka sa nadýchol. Bol dezorientovaný, keď pootočil hlavu a čakal vedľa seba Harryho. Nebol tam, v posteli ležal celkom sám. A miestnosť ani zďaleka nepripomínala Harryho útulnú vidiecku izbu. Táto miestnosť bola chladná, biela a prázdna. A on už viac nebol tým malým chlapcom, ale dospelým mužom.
Bol to sen? Bol to iba sen?
Spomienka – preletelo mu hlavou. Bola to spomienka. Hruďou sa mu roztancovali príjemné pocity, ktoré s ňou boli späté. Letné prázdniny u Harryho mami a Severusa zbožňoval. Slnko, teplé jazero, broskyne a Harry...
„Harry,“ vyslovil nahlas, slepo hľadiac na biely strop. Úsmev sa dotkol jeho pier, len čo to meno vyriekol.
Otočil sa na bok, zatvoril oči a nechal sa zasypať ďalšími spomienkami na muža, ktorého miloval...
„V dnešnom zápase sa proti sebe postaví Chrabromil – stredná škola pre nadaných študentov a Slizolinská akadémia!“ vykríkal do mikrofónu komentátor futbalového zápasu, zatiaľ čo Draco prichádzal, spolu so svojimi spoluhráčmi, na futbalové ihrisko.
Davy študentov, rodičov a učiteľov kričali a tlieskali, keď sa začal rozhliadať až sa jeho oči zastavili na čiernovlasom mladíkovi, ktorý stál v zostave oproti.
„Kapitán Chrabromilu, Harry Potter a kapitán Slizolinu, Draco Malfoy, podajte si ruky!“
Vymieňali si pohľady, keď pristúpili k rozhodcovi a podali si ruky. Jeden odetý v červeno-zlatom drese a druhý v zeleno-striebornom. Harrymu červená svedčala, nenosieval ju takmer vôbec, a preto si Draco zakaždým, čo ho mal možnosť vidieť v takej farbe, vychutnával onen pohľad. Aj keď možno by mu viac svedčal práve jeho zelený dres, hm... áno, zelenú nosil Harry rád a hodila sa mu k jeho sýto zeleným dúhovkám. A vtedy sa zarazil a nebolo to prvýkrát – prečo, došľaka, myslel na také veci pred veľkým školským zápasom? Prečo opäť raz myslel na Harryho zovňajšok? Niečo s ním asi nebolo v poriadku.
„Tento krát to schytáte, Harry,“ pošepol Draco s úškrnom a srdce sa mu rozbúšilo silnejšie, keď Harryho oči zaiskrili a jemný úsmev zahalil jeho peknú tvár.
„To sa ešte uvidí,“ odvetil, pustili si ruky a odstúpili od seba.
—
Draco utekal zo šatne za už prezlečeným Harrym, Ronom a Hermionou, ktorí naňho čakali pred luxusným autonómnym vozidlom Harryho otca.
„Čo ti tak trvalo, fretka?“ zarýpal si doňho Ron s povýšeneckým výrazom. „Opäť sme vám nabili zadky, slizolinskí trkvasi.“
„Si ako malý, Ronald,“ zahriakla ho Hermiona, krútiac hlavou.
„Prestaň, Ron, bolo to dosť vyrovnané,“ pridal sa do karhania aj Harry, ktorý Dracovi venoval hravý úsmev. „Bola to dobrá hra.“
Draco mu úsmev opätoval a škaredo zagánil na Weasleyiho. „Nenechám sa uraziť niekým, kto len sedel na tribúne a vrieskal ako zmyslov zbavený, lasička.“
Hermiona sa zachichotala, čím mu dala za pravdu, keď sa im otvorili dvere a posadili sa na sedačky, stojace oproti sebe do vozidla, ktoré nemalo nijakého vodiča.
„Pokazil to Blaise, keby ti prihral, tak by si skóroval, o tom nepochybujem,“ riekol Harry, ktorý sedel vedľa neho.
„Zakaždým, čo sme mali šancu sa dostal do offsideu, myslel som, že mu v šatni jednu vrazím,“ zašomral Draco, keď sa na čiernom okne zapli správy a auto sa dalo do pohybu.
Štyri hlavy sa natočili k obrazovke.
V zábere sa objavila blondínka s hrubými rámami okuliarov, výrazným oranžovým rúžom, v zelenom priliehavom kostýmčeku. Na spodnom okraji obrazovky stálo: Rita Skeetrová v teréne.
„Za mnou môžete vidieť Luciusa Malfoya a Jamesa Pottera pri prestrihávaní slávnostnej pásky pri príležitosti otvorenia najväčšej pobočky predajne s populárnymi autonómnymi vozidlami! Na slávnosť dorazili i terajší premiér Kornelius Fudge a minister dopravy Bartemius Crouch, ktorý sa nám pochválil, že je hrdým vlastníkom jedného vozidla!“
„Zdá sa, že vaši tatkovia budú dnes oslavovať,“ poznamenal Ron, stále sledujúc čo sa deje na obrazovke.
Draco si vymenil pohľad s Harrym. „Asi áno, dlho sa na to pripravovali,“ pritakal, keď venoval krátky pohľad ryšavému mladíkovi.
„Oco vravel, že táto pobočka je ich najväčším úspechom,“ poznamenal Harry, no netváril sa, že ho úspech otca práve teší a Draco vedel prečo. Odkedy ich otcovia začali intenzívnejšie pracovať na spoločnom biznise – nevenovali im veľa času. Draco bol zvyknutý, že otca nevidel a bolo mu to jedno, nemal s ním bohvieaký vzťah, zato Harry na otcovi veľmi lipol. Teda aspoň predtým ako začal toľko pracovať, hoci Draco sa dozvedel, že už aj skôr pracoval na konceptoch rôznych robotov a najnovšie androidov. Niektorých už poslal do obehu, no Harry vravel, že na tých najlepších zatiaľ pracuje.
Severus mu bol niekedy viac otcom aj keď bol iba nevlastný, ako zvykol hovoriť a Draco s tým tiež súhlasil. Severus bol ako ich spoločný otec, na ktorého sa obracali, keď to skrátka potrebovali.
Auto prešlo z diaľnice na poľnú cestu, a keď konečne zastalo, správy sa vypli a okno bolo opäť oknom, cez ktoré bol vidno veľmi starý poschodový dom. Pred jeho dverami už čakala bacuľatá žena v kuchynskej zástere a kývala im, len čo sa dvere na vozidle otvorili.
„Mamka ma zase čaká, akoby som bol malý,“ zašomral Weasley otrávene, schmatol tašku so starým notebookom, ktorý mal pod nohami a vystúpil. „Tak sa majte!“
Všetci traja mu kývli a vozidlo sa dalo opäť do pohybu.
„Nechápem ako toľkí môžu bývať v takej rozpadajúcej sa barabizni,“ zahundral Draco a dlhými bledými prstami si prehrabol neupravené vlasy.
„Nemajú peňazí nazvyš, aj keď o tom Ron len nerád hovorí,“ odvetila Hermiona zadumane. „Preto chce byť slávnym hercom a zarobiť obrovský majetok.“
Draco si všimol Harryho úprimný úsmev pri onej predstave.
Auto zastavilo v odľahlej časti mesta, pri rade rovnakých domov, kde vystúpila Hermiona, a tak osameli.
„Povedal ti dokedy tam budú?“ spýtal sa ho Harry zamyslene.
Draco pozeral na ubiehajúcu cestu, keď zapol okno a odvetil: „Hm, pár dní, prečo?“
„Pretože sa mi páči byť u mami a Severusa, spolu s tebou.“
„Aj mne. Je to akoby sme boli stále na prázdninách!“
Obaja sa rozosmiali, keď minuli ceduľku dediny a zastavili na samotke pri lesoch, kde stál bungalov obložený prírodným kameňom, za ktorým sa nachádzala veľká záhrada s obrovskými sadmi broskyňových stromov.
Vzali si športové tašky a až keď vystúpili, všimli si sanitné vozidlo hneď pred vchodom. Draco si spomínal ako mu vnútornosti stisli ľadové päste. Ako Harry po jeho boku strnule stál, zatiaľ čo z otvorených vchodových dverí vychádzali záchranári s prenosným ležadlom, na ktorom niekto ležal. Nebolo ho však možné identifikovať, bol prikrytý bielou zásterou.
Za sanitármi pomalým, mŕtvolným krokom kráčal Severus. Bol bledší, oveľa bledší, než ho Draco kedy videl a v inokedy kamennej tvári, mal vrytú nekonečnú bolesť, ktorá tam od tej chvíle ostala, síce skrytá, no stále viditeľná.
„Mami,“ pošepol Harry vedľa neho, taška dopadla na prašnú cestičku, keď sa rozbehol priamo k sanitke, do ktorej už naložili onú zahalenú postavu.
Severus ho stihol zachytiť za bundu, keď sa priamo pred nimi zatvorili dvojkrídlové dvere na vozidle. Jeden sanitár ešte podišiel k Severusovi a niečo mu povedal. Potom vozidlo naštartovalo a Harry sa celou silou snažil vytrhnúť zo Severusovho zovretia.
A až vtedy Draco zadal príkaz svojim nohám k pohybu.
„Prosím... prosím... pusti ma... pusti...“ vzlykal jeho priateľ zúfalo. Oči už mal plné sĺz, ktoré sa mu prelievali z pod viečok ako voda z preplneného koryta.
Severus ho vtiahol do objatia a veľmi silno ho zovrel. „Harry... je preč... je preč... Nechcela, aby si to vedel. Bola chorá už dlho... Pripravoval som jej rôzne homeopatiká, aby pôsobila zdravo... Nedalo sa to liečiť... nedalo...“
„Klameš! Je vnútri, že? Čo je to za nepodarený žart? Prečo mi to robíte... pusti ma...“
„Harry... je mi to ľúto... Mali sme ti to povedať.“
„To nie je fér... Ani som ju nevidel... Chcem ju vidieť... potrebujem...“
„Vezmem ťa za ňou, kým ju pripravia na pohreb. Sľubujem, ale teraz sa musíme pozviechať. Nechala ti videoodkaz, kde všetko vysvetľuje,“ chlácholil ho Severus, keď bol Draco už celkom pri nich a chytil Harryho za ruku. Ten sa odtiahol od svojho nevlastného otca a preplietol si s ním prsty dlaní.
A bol pri ňom, keď sledoval videoodkaz, na ktorom bola Lily, vyzerala veľmi choro, zrejme bol natáčaní v dobe, kedy nebola nadopovaná skrášľujúcimi homeopatikami.
Boli to ťažké dni.
„Keby som ťa nemal... nechcel by som už žiť,“ šepkal Harry, keď popíjali whisky, ktorú ukradli zo Severusovej barovej skrinky.
Sedeli pri zelenom jazere, v ktorom sa kúpavali ako malí chlapci. Sivé mračná sa odrážali od jeho nepokojnej hladiny, do ktorej dopadali nežné dažďové kvapky.
Boli skrytí pod stromami na lavičke a posúvali si fľašu z ruky do ruky. „Tak to som rád, že ma máš,“ odvetil mu Draco zarmútene. Trpel rovnako ako jeho priateľ, pretože spolu zdieľali radosti i strasti, ktoré im život postupne prinášal.
„Je to hnusné,“ odfrkol Harry, keď mu predával fľašku, z ktorej si len tak chlipkali.
Draco pritakal a odložil ju na zem. „Nechápem ako to môže Severus piť.“
„Ble... Myslel som, že alkohol dospelým v takýchto chvíľach pomáha, no nemám ten pocit.“
„Dospeláci sú čudní,“ odvetil s pokrčením pliec a úkosom vzhliadol na Harryho profil. Oči mal stále opuchnuté a červené. Celé noci preplakal a Draco ho len v tichosti objímal. Aj jemu Lily chýbala. Bola to skvelá mama. Piekla im domáce koláčiky, fúkala im modriny, keď boli menší, čítavala im pred spaním, učila sa s nimi, so Severusom ich brali na výlety. Vtedy si Draco uvedomil, že už nič nebude ako predtým.
Keď už sa celkom zotmelo vrátili sa cez záhradu, zadným vchodom do domu.
„Ako to znáša?“
„To by si vedel, keby si tu preňho bol! No tá prekliata práca ti je prednejšia, Potter! Zomrela matka tvojho jediného syna a ty si sa neunúval ani prísť alebo zavolať!“
„Mal som toho veľa, Snape, a tú správu som si prečítal iba včera. A neprišiel som, aby som počúval tvoje výčitky, prišiel som si po Harryho a Draca odveziem domov. Nie je vhodné, aby chlapci ostávali s tebou v tomto stave.“
Severus sa mu chystal niečo odseknúť, keď prišli až na chodbu, kde sa tí dvaja hádali.
„Harry...“ šepol James.
„Klamal si mi celý ten čas,“ skočil mu Harry do reči.
James zbledol a tváril sa zranene. „Tak si to želala. Bol si ešte malý, keď jej bolo toto ochorenie diagnostikované, nechceli sme ti... spôsobovať trápenie.“
„Ale ja už malý nie som. Mali ste mi to povedať. Nestihol som jej povedať toľko vecí... toľko vecí,“ vzlykol, keď k nemu jeho otec podišiel a objal ho.
A Draco tam len stál, sledujúc utrpenie svojho najlepšieho kamaráta. No vedel, že to spoločne zvládnu prekonať, pretože tu pre Harryho bude. Vždy tu preňho bude.
—
Harryho pätnáste narodeniny. Neveriacky hľadel na androida, ktorý mal podobu Lily. Jeho priateľ stál pred svojim otcom a zelené oči mal zakalené bolesťou.
„Ja ťa... nenávidím... nenávidím ťa,“ riekol roztrasene a zrazu sa vyrútil z miestnosti, načo Draco v momente vyskočil na nohy, aby ho nasledoval.
Počul za sebou krik: „Okamžite to pošli preč!“ – bol to Severusov hlas, ktorý zanikol, len čo vyšiel na vyzdobenú záhradu. Míňal stoly plné pokrmov, papierové ozdoby, ktoré viseli z haluzí stromov a balóny povievajúce v teplom júlovom vzduchu. Prešiel popri bazéne, kde už plávali pripravené nafukovačky a po mostíku, ktorý viedol nad malým jazierkom, až k veľkému košatému stromu s bohatou korunou, medzi ktorou bol skrytý drevený domček, do ktorého viedol rebrík. Rýchlo po ňom vyliezol až hore a vstúpil doň.
Harry sedel schúlený v jednom z jeho kútov a tvár mal skrytú v dlaniach. Draco k nemu mlčky pristúpil, sadol si a pevne ho objal. Druhý chlapec si automaticky zaboril tvár do jeho ramena a potichu plakal.
A Draco ho obíjal celé hodiny, dal mu toľko, koľko potreboval.
V každej situácii tu pre seba boli. Draco mal v ňom istotu a oporu, ktorú v rovnakom diele aj oplácal, pretože už dávno si uvedomil, že to čo mal s Harrym bolo v ich svete výnimočné.
„Prijali ma na vysokú,“ oznámil mu Harry, len čo vstúpil do jeho izby.
Draco sa usmial, no jeho nadšenie vzápätí pohaslo, keď odložil tablet na posteľ a posadil sa. „Prečo nevyzeráš, že ťa to teší? Byť detektívom je predsa tvoj sen.“
Harry si k nemu najprv prisadol, a potom sa s hlasitým povzdychom na matrac zvalil. „Budeme od seba ďaleko.“
Draco si k nemu hľahol a pozrel naňho, keď odvetil: „Áno, to budeme.“
Ich oči sa stretli. „Mohol si ísť tiež, sú tam aj iné odbory, taká politológia a oproti je konzervatórium, mohol by si študovať s Ronom,“ provokatívne sa uškrnul a Draco mu štrngol do ruky.
„Hňup,“ zamumlal pobavene a znechutene zároveň pri onej nehoráznej predstave, avšak hneď na to zvážnel. „Vieš, že keby to bolo na mne, šiel by som hocikam, ak by to znamenalo, že budeme pri sebe. No otec trvá na tom, aby bol zo mňa biznismen. Čo s tým narobím? – Nič.“
„Mal si trochu vzdorovať, vždy robíš čo ti povie,“ odvetil Harry s miernou výčitkou v hlase. „Ani môj otec zo mňa nechcel nejakého detektíva. Chce, aby som prevzal firmu, ale jasne som mu vysvetlil, že ma jeho práca nezaujíma a že tých jeho androidov nenávidím.“
Obočie sa mu mimovoľne zodvihlo pri takej predstave. „Och, to si mu povedal?“
Harry prikývol.
„Ja by som niečo také nedokázal. Pred otcom mám rešpekt, naozaj veľký a... nedokážem byť taký svojhlavý ako ty,“ povedal sklesnuto.
Obaja nejakú dobu mlčali. „Budeš ma aspoň navštevovať? Na intráku budem takmer stále.“
Draco sa pousmial a pritakal. „Samozrejme, že budem. A môžeme viesť videohovory aj každý deň.“
„To si piš!“ Aj Harryho kútiky sa už mierne zodvihli. „Ale aj tak mi budeš chýbať,“ priznal mrzuto.
Draco sa ponáral v zeleni jeho očí. „Aj ty mne,“ pošepol.
A práve odluka od Harryho a politický status jeho otca naštartoval novú kapitolu jeho života. Víkendové večierky, spoznávanie drog, alkohol a sex.
Vila jeho otca bola plná ľudí ako každý víkend, bol to už zvyk. Hudba hučala v celom okolí. Cigaretový dym zaplavoval veľké miestnosti, zatiaľ čo sa Draco nalieval všemožným chľastom. Okolo neho sedeli tie najkrajšie dievčatá a premýšľal, s ktorou sa dnes vyspí. Hm, Pansy ešte nemal. Tá by stála za hriech. Pošepol jej niečo do ucha a o chvíľu už si drali cestu pomedzi tancujúcich ľudí, na poschodie, priamo do Dracovej izby.
Nevenoval jej ani len bozk. Strhol z nej oblečenie, otočil ju na brucho a s malou prípravou do nej vstúpil. Bola na mol, bolo jej celkom jedno ako s ňou zaobchádza. Sex bol pomerne rýchly, zrejme sa ani nestihla spraviť. Potreboval len ukojiť vlastné potreby. Zapol si rázporok, košeľu nechal rozopnutú, pretože mu bolo až nepríjemné horko, a potom sa zvalil vedľa nej a zapálil si cigaretu.
Pansy sa otočila späť na chrbát, naklonila sa k nemu a žiadala si bozk, ktorý jej nedal. Zatvárila sa urazene, no potom sa načiahla pre kabelku a vytiahla odtiaľ vrecúško s bielym práškom „Dáš si?“ žmurka naňho, keď si trochu vysypala na prst a cez jednu nosnú dierku prášok nasala.
„Už som mal, ale daj,“ odvetil znudene a zopakoval, to čo ona.
„Hej, ty si mi to spravil do zadku?“ vyhŕkla pobúrené, keď si na pery nanášala červený rúž. „Štípe to,“ posťažovala si pripito.
Musela byť totálne na mol, keď ani nevedela, kde jej ho strčil. Uškrnul sa a prehrabol si plavé vlasy, ktorých pramienky mu spadali do bledej tváre. „Potrebujem vodku,“ zazíval a stými slovami sa postavil, neunúval si ani len zapnúť košeľu a odišiel na chodbu, kde sa niekoľko párov ľudí, ktorých ani nepoznal, na seba lepilo oproti stenám. Prešiel okolo kúpeľne, odkiaľ sa ozývali zvuky zvracania a náhle zamrzol, keď pred sebou zbadal štíhleho, zeleno-okého mladíka so strapatými tmavými vlasmi, ktorý akoby do tejto scenérie vôbec nepatril.
„Draco... hľadal som ťa,“ riekol potichu a premeriaval si ho od hlavy až po päty.
„Čo tu robíš, Harry?“ spýtal sa prekvapene – bože, nevidel ho už celú večnosť, telefonovali si a tak, ale stretnúť sa nemali kedy už nejakú tú dobu.
„Presunuli mi skúšky, tak som myslel... Myslel som, že by som šiel za tebou, že ťa prekvapím,“ podišiel k nemu bližšie a pozrel mu priamo do očí. „Zase si bral to svinstvo?“ spýtal sa chladne.
Draco od neho rýchlo oči odvrátil a pokrútil hlavou. „Som iba opitý.“
Harry zaťal čeľusť a odfrkol: „Očividne nie len to. Sľúbil si mi, že už to nebudeš brať. Stavím sa, že v tvojej izbe nájdem nejakú šľapku. Koľká to bola dnes?“
Dracovi sa motala hlava a Harryho videl dvojmo z toho, ako sa mu krížili oči. „Čo ja viem...“ zamumlal a začal strácať zem pod nohami, keď ho Harry zachytil.
„Používaš aspoň ochranu?“ pýtal sa ďalej, keď si jeho ruku prehodil okolo pliec a viedol ho opačným smerom chodby.
„Ochranu?“ zasmial sa tomu. „Načo, preboha?“
Harry otvoril dvere od hosťovskej izby a posadil ho na posteľ. „Musíš sa vyspať. Tých tvojich takzvaných kamarátov pošlem domov.“
Draco ho zachytil za rukáv, skôr ako stihol odísť a zašepkal: „Kašli na to a poďme sa baviť.“
„Toto už nie je zábava, Draco. Dobre, večierky sú fajn, ale ty ich usporadúvaš každý víkend a každý raz vyzeráš takto. Myslíš, že to neviem? Sociálne siete sú plné fotiek z tvojich búrlivých soaré! A navyše tie baby, s ktorými spíš sa rady chvália, koho mali v posteli!“
Zamračene naňho civel a snažil sa pochopiť, čo mu to vôbec hovorí. Zrazu ho naplo a vyvracal sa vedľa postele, skoro trafiac Harryho značkové tenisky.
Harry si k nemu rýchlo sadol a podoprel ho, keď sa vážne a s istým smútkom spýtal: „Draco, berieš drogy len počas večierkov, alebo pravidelne?“
Utrel si ústa do rukáva košele a hlavou sa uložil na Harryho stehná. „Možno... asi áno... pravidelne.“
Ucítil vo vlasoch Harryho nežné prsty, keď sa v nich začal prehrabávať. „Prečo to robíš?“
Natočil tvár k Harryho bruchu a zanoril si nos do jeho trička. Nadýchol sa jeho vône. Voňal tak pekne. Neboli z neho cítiť žiadne cigarety ani alkohol, bola to len jeho prirodzená aróma. „Pretože svoj skurvený život nenávidím, preto.“
„Ako to môžeš povedať?“ šepol Harry a ruka láskajúca jeho vlasy sa presunula na stranu jeho tváre a pohladila ho po líci.
Draco naňho zdola unavene vzhliadol a odvetil: „Foter je stále preč, necháva ma samého v tomto veľkom dome, pošle mi na účet prachy a tým to hasne. A ty... ty so mnou nie si. Vídame sa tak žalostne málo... Strašne mi chýbaš... strašne... A aby toho nebolo málo... vyhodili ma zo školy.“
„Draco,“ povzdychol si Harry nešťastne. „Čo si urobil, že ťa vyhodili?“
Opäť sa tvárou zanoril do jeho plochého brucha a zamumlal: „Nechodil som na prednášky a keď som aj chodil, bol som... no... pod vplyvom, takže... trochu som vyvádzal a urazil som pár profesorov a tak... Vraj neznamená, že keď je môj foter premiér tak si môžem na nich dovoľovať. Otec to chcel riešiť, ale nechcel som... sľúbil som mu, že... že ak to nechá tak... tak budem pracovať v jeho firme, a to ho uspokojilo.“
Harry hodnú chvíľu mlčal a Dracovi sa začali zatvárať oči únavou. Bol pri ňom Harry, objímal ho a to mu stačilo, aby mohol zaspať aj bez práškov.
„Okej, urobíme to takto: zbalíš sa a pôjdeš so mnou.“
Draco bol v momente bdelý, keď sa rýchlo posadil a prekvapene naňho vzhliadol. „S tebou? Na intrák? A čo Weasley?“
Harry sa usmial. „Vedľa sa uvoľnila izba, Ron môže bývať v nej. Nebude sa hnevať.“
„Naozaj by si ma tam chcel? A... a dovolia mi tam vôbec ostať?“ pýtal sa bez dychu, ohromený Harryho ponukou.
„Otec školu aj internát štedro financuje, vraj, aby som mal nejaké výhody navyše,“ riekol otrávene. „Takže s tým skutočne problém nebude. A samozrejme, že by som ťa tam chcel, preboha, Draco, rovnako mi chýbaš! Myslíš, že pre mňa je naša odluka ľahšia? Ja ťa...“nadýchol sa a zahryzol si do pery akoby bolo ťažké priznať to, či vôbec vysloviť, „,milujem,“ dodal šeptom, ktorý temer splýval s hlasitou hudbou z dolného poschodia.
No Draco jeho slová počul, a to celkom jasne, akoby na ne čakal už veľmi, veľmi dlhú dobu. „To mi hovoríš, keď som v tomto stave? Došľaka, ak si to zajtra nebudem pamätať, zabijem sa.“
Harry sa potichu zasmial. „Zajtra ti to rád pripomeniem. A teraz si ľahni.“
Draco ho počúvol na slovo. Vyzul si topánky a ľahol si do studenej postele a jediné, čím bol teraz omámený, boli Harryho slová, ktoré si v mysli neustále opakoval.
Harry ho dôkladne prikryl a postavil sa. „Idem povyhadzovať tú zgerbu. Vrátim sa čoskoro.“
Draco sa naňho usmial a zrejme zaspal, pretože Harryho návrat ho trochu prebral. Cítil, že si k nemu ľahol zozadu, pritlačil sa o jeho chrbát a objal ho. Draco si s ním preplietol prsty a spokojne zatvoril oči, počúvajúc druhý dych, ktorý ho s ľahkosťou šteklil na zátylku.
„Aj ja teba...“ pošepol do ticha a zaspal.
A vtedy sa začala písať ďalšia kapitola jeho života, no táto už bola celkom iného rázu. Hoci zozačiatku nebola najľahšia, neskôr sa zmenila na tú najkrajšiu...
Abstinenčné príznaky sa dostavili krátko na to, čo sa ubytoval v Harryho internátnej izbe. V jeden deň, keď sa Harry vrátil z prednášok, našiel ho v stave, v ktorom Draco dúfal, že ho nikdy nikto neuvidí.
Studený pot mu stekal z čela, triasol sa nad záchodovou misou a plakal. Bolelo to, jeho telu tak veľmi chýbalo to odporné svinstvo, že ho trestalo ozaj hrozným spôsobom zato, že mu ho nedoprial.
A tak ho našiel Harry. Draco bol znechutený sám zo seba, no Harry sa znechutený nezdal byť.
„To nič... to nič...“ šepkal jeho nežný hlas, keď si k nemu sadol a objal ho zozadu okolo brucha. Pery mu pritisol k uchu, do ktorého mu šepkal slová útechy. „Prejde to a bude dobre. Som na teba naozaj pyšný... naozaj...“
Neskôr mu pomohol sa trochu opláchnuť a prezliecť, uložil ho do postele a menil mu obklady a nosil vodu.
„Ako je na tom?“
Draco pootvoril viečka, keď začul Hermionu. Unavene sa na ňu usmial, keď zbadal jej rozmazanú siluetu postávať pri posteli, na ktorej ležal.
„Lepšie,“ odvetil, aj keď otázka nebola pokladaná jemu.
Videl ako sa jej zodvihli kútiky úst nahor, keď sa k nemu posadila a prehrabla mu vlhké vlasy. „Ale si nás vystrašil, Draco, dúfam, že si s tým už skončil?“
„Nikdy viac,“ zachripel a vyhľadal Harryho, ktorý stál pri jeho hlave a Draco si až teraz všimol, že má temné kruhy pod začervenanými očami. Vyzeral skutočne vyčerpane – veď aby aj nie, intenzívne sa oňho staral niekoľko dní, bdel na ním, tíšil ho... A vtedy sa láska, ktorú k nemu cítil prehĺbila, spevnila a znásobila.
Prehodil sa na druhý bok, vnímal zápach dezinfekcie a nejaké pípanie, ale to nemohlo narušiť obrazce, ktoré sledoval za zatvorenými viečkami očí. Usmial sa, keď ho Harry schmatol za boky a objal prikrývku, v ktorej bol zamotaný, zatiaľ čo tancovali na jednom z podlaží Eiffelovej veže, kde súkromne slávili úspešné promócie. Ron sa so svojou priateľkou Lavenderou pridali, zatiaľ čo si Hermiona tíško hrkútala, s pohárom šampanského v ruke, so slávnym futbalistom – s ktorým sa zoznámila na dovolenke v Bulharsku – pri mrežiach, spoza ktorých sledovali vysvietený Paríž.
Bola to okúzľujúca noc. Obloha bola jasná, vzduch teplý a hviezdy sa trblietali na atramentovej oblohe akosi radostnejšie než obyčajne. Pritúlil sa k Harrymu a lenivými krokom sa hýbal ako-tak do rytmu hudby. V ten okamih mu to prvýkrát napadlo, tá myšlienka ho zahriala ako teplý kabát v mrazivej zime. Myšlienka, že by po boku tohto muža dokázal stráviť celý život. Už nikdy by nepotreboval nikoho iného. Stačil mu on. Spoločne zostarnúť, spoločne žiť, zdieľať jeden druhého až do samotného konca. Len pred časom by sa mu niečo také zdalo absurdné, no pri Harrym sa to marilo, ako tá najsprávnejšia vec na celom svete.
„Vezmime sa,“ pošepkal mu pri uchu.
Druhé ruky ho objali omnoho vrúcnejšie počas intímneho tancu. Boli na sebe tak prilepení, že sa ich činnosť tancom ani nazvať nedala. A cítil všetko – jeho nádychy, pohyb jeho svalov, tlkot jeho srdca oproti svojej hrudi; ak by ich vzhľad nebol taký protikladný, bolo by ťažké určiť, kde jeden začína a druhý končí.
„Neberú sa ľudia až tak po tridsiatke?“ spýtal sa Harry veselo, bozkajúc ho na stranu odhaleného krku.
„Ostatní ma nezaujímajú. Sme trochu mladí, ale...“ odmlčal sa, aby sa aspoň tvárou od Harryho odtiahol a pozrel mu do očí. „Ale ty si ten jediný, ktorého chcem. Načo čakať, keď som si už vybral. Nemôžem riskovať, že mi ujdeš skôr ako si ťa stihnem poistiť,“ riekol a venoval mu svoj najlepší úškrn.
V zeleni vybuchli iskričky plné nehy, zaľúbenosti a pobavenosti. „Myslíš, že ma zbalíš na ten svoj malfoyovský úsmev?“ potichu sa zasmial a Draco sa nevedomky usmial tiež pri onom zvuku. Harryho poznal tak dlho, takmer celý život, poznal jeho chyby, no aj tak sa mu zdal dokonalý. Napríklad jeho zvonivý smiech sa mu vždy zaryl až pod kožu a oveľa hlbšie, spôsobujúc mu radosť. Podnecoval ho vytvárať také situácie, ktoré by ho k smiechu prinútili, aby si ho mohol vychutnávať zas a znovu, stále...
„No tak, hrdličky, poďme sa odfotiť!“ zahučal podnapitý Ron s úsmevom od ucha k uchu, keď sa so šampanským v ruke zostavil a začal pózovať.
„Som z vás najlepšia fotografka, nechajte to na mňa,“ riekla Lavender, vyťahujúc svoj smartfón.
Hermiona si držala červené šaty, keď k nim dobehla a mávala na Viktora, aby sa pridal, no ten si potreboval nutne odskočiť.
Draco stál na kraji vedľa Harryho, po jeho pravici sa postavila Grangerová, ktorá mu prehodila ruku cez rameno a nakoniec Weasley, ktorý bol už na pohľad zamilovaný až po uši do fotografky, ktorá cvakla.
V tej chvíli si Draco a Harry vymenili úsmevy, keď začul tiché pošepnutie. „Vezmem si ťa.“ A vtedy sa Dracova tvár rozžiarila ako ešte nikdy.
─
„Si si istý, Harry?“ spytoval sa James, keď Draco zastavil tesne pred otvorenými dverami na terasu, kde sa Harry rozprával so svojim otcom. „Ste veľmi mladí, synak, máte celý život pred sebou, načo taký radikálny krok? Aj s tvojou matkou sme sa brali mladí a vidíš ako to dopadlo. Nefungovalo nám to.“
„Oci,“ nadýchol sa a Draco sa oprel o stenu pozorne počúvajúc. „Nemôžeš môj vzťah s Dracom porovnávať s tebou a mamou. Poznám ho od mala, sme najlepší priatelia, viem všetky jeho tajomstvá a neresti, nemôže ma prekvapiť už ničím. A viem, že život s ním bude ten najlepší krok, aký si zvolím. Žili sme spolu na internáte, videli sme sa každý deň, boli sme spolu neustále, no aj tak mi zakaždým, čo som odišiel na prednášku príšerne chýbal. Pravda je, že o tomto by som sa radšej bavil s mamou,“ odmlčal sa a Dracovi bilo srdce ako splašené.
„Vieš, že so mnou môžeš hovoriť na rovinu, Harry,“ uistil ho James.
„Dobre... hm... keď si bol s mamou, predstavoval si si niekedy situáciu, že by jej šlo o život, ale že by tu bola tá možnosť obety, žeby si zomrel miesto nej, len aby ona mohla žiť?“
„Neviem, Harry, myslím, že nie... Nad niečím takým som nepremýšľal,“ odvetil Harryho otec úprimne.
„No ja áno a zistil som, žeby som sa zaňho obetoval zas a znovu. Dokonca by som sa ho vzdal, ak by som vedel, že s niekým iným bude šťastnejší. Tak veľmi ho milujem, otec. Zažil si niekedy takú lásku?“
„Nie,“ priznal sklesnuto. „Nie každý má to šťastie nájsť svoju spriaznenú dušu, ktorú si ty, ako sa zdá, našiel.“ Obaja mlčali a Draco sa ešte väčšmi dojato ukrýval za dverami. „Fú, môj syn sa bude ženiť, páni, tvoja matka by bola... bola by šťastná. A vieš čo, už viem, aký svadobný dar vám dám!“
V tej chvíli Draco zamaskoval svoje rozcítenie z Harryho slov a vyšiel von, aby sa vedľa neho posadil. „Svadobný dar?“ spýtal sa s úškrnom a odpil si limonády, druhou rukou, pod stolom, zovrel Harryho dlaň v tej svojej, načo mu bol venovaný láskavý pohľad.
„Postavím vám dom, úžasný moderný dom. Čo poviete?“ spýtal sa James, nadšene ich sledujúc.
─
O mesiac ich čakala svadba, keď sa všetko... všetko pokazilo, rozbilo, zničilo...
Po dlhej príjazdovej ceste, vedúcej do moderného preskleného domu, ktorý sa ukrýval na okraji lesov, uháňala motorka.
Draco s Harrym postávali pred plotom, ktorý lemoval ich pozemok a sledovali ako stroj zabrzdil a hlučný motor odznel. Ako prvý z nej zosadol Harryho krstný Sirius a hneď potom jeho otec. Dali si dolu prilby a smiali sa.
„To bola jazda!“ zvolal James a tľapol svojho priateľa po ramene.
„Hovoril som ti, že táto stará mašina bude fičať lepšie, než tie vaše samojazdiace super autá,“ odvetil mu Sirius a prehrabol si vlasy, keď Harrymu venoval široký úsmev. „Nazdar, chlape! Ty si, ale fešák, pozrime sa naňho. Po mne, jednoznačne má gény po mne!“ smial sa, keď ho chlapsky objal.
„Myslel som, že sa z tej tvojej cesty okolo sveta už ani nevrátiš,“ odtušil Harry a objatie mu opätoval.
„Pche,“ odfrkol si Sirius, „si myslíš, že by som si nechal ujsť svadbu svojho milovaného krstného syna, žartuješ? – Nikdy!“ zvolal a postrapatil mu vlasy, potom sa otočil k Dracovi, ktorý na jeho zjav len prižmuroval oči. Stará džínsová bunda, roztrhané čierne rifle, tetovanie na krku, vlasy po ramená a tá vec, na ktorej prišiel, tá motorka, tú poznal akurát tak z dejepisných učebníc.
„Ach a tu je Draco, aj ty si pekne vyrástol, keď som ťa videl naposledy, bol si taký malý skrčok,“ zachechtal sa. „Už vtedy ste boli ako jeden, večne spolu.“
„No poďme! Remus je vnútri a kuchtí tie výborné burgery!“ ozval sa James, keď ho Sirius zastavil.
„Kdeže, kdeže, chcem našim mladým najprv niečo povedať,“ povedal a tajomne na nich vzhliadol. „Táto motorka je hotový historický kúsok. Je po mojom dedkovi, ktorý sa o ňu staral viac ako o vlastnú ženu,“ zasmial sa vlastnému vtipu a pokračoval: „Vzácny kúsok, v našej rodine sa dedí z pokolenia na pokolenie a myslím, že nastal ten čas, aby som ho aj ja poslal ďalej. Preto by som vám ju rád venoval ako dar. Ste mladí, bohatí, ťažko vám vyberať svadobné dary, no myslím, že tento kúsok si už len tak nekúpite. Nech vám dobre slúži.“
„Ech, ďakujeme, Sirius, ale svoju motorku predsa zbožňuješ. Si si istý?“ spýtal sa Harry prekvapene.
„Namojdušu som, len ju pekne vyskúšajte, chalani.“
„V živote na tom nejazdili, Tichošľap,“ oslovil ho Harryho otec prezývkou, ktoré si dali, ako mu Harry raz rozprával, ešte na škole.
„Naučia sa, je to jednoduché, no nasadajte!“ popohnal ich, Dracovi sa veľmi nechcelo, pohŕdal takou rachotinou, no Harry sa zdal nadšený, keď na motorku vyskočil a pozorne počúval, ako mu Sirius vysvetľuje čo je čo a čo sa načo používa.
Draco si prevzal od Jamesa prilbu a posadil sa za Harryho, ktorý naštartoval presne ako mu Sirius ukazoval.
„Nemali by na tom ísť,“ krútil hlavou James nesúhlasne.
„Bude to iba kúsoček, no tak, len čo si to vyskúšajú,“ odvetil mu Sirius, keď Harry dupol na plyn a vozidlo sa dalo do pohybu.
Vyšli na cestu až útrpne pomalým tempom, tá stará príšernosť sotva išla a navyše sa z jej výfuku trochu dymilo. Draco objímal Harryho okolo pásu a využil ich pomalú jazdu, aby mu dal bozk na zátylok.
„No nie je to zábava? Z autonómnych áut, sotva vidíš okolie, takto si môžeme vychutnávať všetko naokolo,“ zahučal Harry, aby ho bolo počuť popri hlasitom motore.
„Nie je to zlé!“ odvetil Draco nahlas, keď stroj začal zrýchľovať. Najprv si užíval aj rýchlu jazdu, no keď za nimi začal Sirius a James kričať, pocítil strach.
„Nebrzdí to, dočerta!“ zaklial Harry, zatiaľ čo sa rútili rovnou cestou medzi stromami.
„STLAČ PREDNÚ AJ ZADNÚ BRZDU!“ hulákal Siriusov hlas v pozadí.
Draco ho objal pevnejšie a zatvoril oči, keď začul škrípanie bŕzd a ocitol sa v tme.
„Och, bože, chvalabohu... ešteže si mal helmu,“ vydýchol si hlas, ktorý sa mu ozval nad hlavou, keď otvoril oči a pozeral do Remusových jantárových dúhoviek. „Hlavne sa nehýb, pomoc už je na ceste,“ informoval ho a so slzami v očiach pozrel na druhú stranu cesty.
Draco si najprv všimol, blízko seba rozbitú motorku, z ktorej sa dymilo, ležala pred stromom, v ktorého pni boli ešte stopy po náraze. A potom sa pozrel tam, kam Remus. Cez cestu, tam kľačal James a Sirius pri... pri nehybnom tele.
Zalapal po dychu a okamžite sa vymrštil do sedu, no stopla ho Remusova ruka. „Draco, nehýb sa. Môžeš mať zlomeniny, vnútorné krvácanie, lež!“
„No tak, no tak... kde, kurva, je tá poondená záchranka!“ rozčuľoval sa Sirius a roztrasene sa ťahal za vlasy.
„Nie,“ zašepkal, keď uvidel to množstvo krvi, ktorá sa rozlievala okolo strapatých čiernych vlasov. Netušil, kde vzal silu nato, aby odsotil Remusa, aby sa postavil a zvierajúc si rebrá sa dotackal až na druhú stranu. Remus sa ho už nesnažil chytiť, len ho bezmocne sledoval. A čím bližšie k Harrymu bol, tým viac sa mu nohy podlamovali.
„Draco, nechoď sem! Bude v poriadku... bude... bude...“ šepkal James ako mantru, objímajúc synove telo.
„Ž-žije?“ zašepkal chrapľavo a klesol medzi nich.
„Žije, ale... vyzerá to na vážnu fraktúru lebky. Po náraze odletel až sem,“ odvetil James zničene so začervenanými očami.
„Je to moja vina... je to moja vina,“ vzlykal Sirius nešťastne.
V pozadí počul hulákať sirény, keď pevne stisol Harryho studenú dlaň a modlil sa k božstvám, na ktoré nikdy neveril, aby bol v poriadku.
─
No Harry v poriadku nebol. Od nehody bol v hlbokej kóme. Jeho mozog umieral. A Draco pri jeho lôžku presedel deň i noc. Museli ho od postele doslova odtrhnúť, keď nastal ten deň... ten deň... kedy ho mali odpojiť. Nebol pri tom. Zavolala mu len Hermiona a oznámila mu, že... že už je preč. A Draco sa absolútne zrútil.
Krátko po telefonáte prišiel Severus, zrejme bol informovaný aj on. Draco pred nikým tak srdcervúco neplakal ako pred svojim krstným v ten osudný deň. A Severus, ten ho objímal, pretože nič viac preňho spraviť nemohol. „Viem ako to bolí,“ šepkal mu.
„N-nemáš a-ani len tušenia,“ zachripel hlasom, ktorý už cez všetok ten plač nemal nijakú farbu.
„Tak ako si ty miloval Harryho, tak som ja miloval Lily. Ver mi, viem ako to bolí,“ zopakoval potichu. „Pretože som ich stratil oboch, taký už život je... je nepredstaviteľne krutý, najprv nám ich dá a potom, keď pre nás začnú toľko znamenať, tak nám ich vezme.“
Draco ho zdrvene počúval a na tvári mu zasychali nové a nové horúce slzy, od ktorých bola z časti premočená aj Severusova košeľa.
„N-nie je to fér,“ vzlykol a dusil sa plačom, „...nie je to fér.“
Po otcovej smrti nevyronil ani jedinú slzu, pre Harryho vyplakal vodopád a jediné po čom túžil bola smrť. A o tú sa niekoľko krát pokúsil, zakaždým neúspešne. Vlastne posledný pokus bol takmer zdarný, keby neprišla Hermiona.
„Aj mne chýba! Aj mne, ale toto nie je riešenie, čo by ti na to povedal, len si to predstav? Keby ťa videl v tomto stave, Draco, bože...“ Hermiona mu okolo podrezaných zápästí uťahovala nejaké tričká, ktoré zozbierala zo zeme.
Nedokázal žiť a zomrieť mu nebolo dovolené, a tak vykonal ten najzúfalejší krok, aký len mohol. Musel sa veľmi premáhať, aby vôbec do onej budovy vstúpil. Dokázal to až na niekoľký pokus. Každá spomienka na Harryho bolela, tak hrozne, tak hrozne... No nemohol... nemohol zabudnúť...
„Nemajte obavy, pán Malfoy. Len čo zabudnete váš život bude opäť úžasný!“ rozprávala mu zamestnankyňa firmy Memory Tech. „Takých ako vy tu už bolo a všetci teraz vedú úspešne životy, začali od znova.“ Usmievala sa naňho tak sladko až mu bolo zle a mal chuť sa otočiť a utiecť. No kam by ušiel? Domov už nemal, po Harryho smrti preňho už také miesto nejestvovalo. A vedel, že len čo by vyšiel z tejto budovy, namieril by si to na najbližší most, z ktorého by skočil. A tak pomyslel na Harryho a na Hermionine slová o tom, žeby bol Harry sklamaný, nešťastný, keby Draca videl v stave v akom bol... Musel sa pokúsiť žiť, aj keď bez neho, bez spomienok na neho. Tá myšlienka ho ruinovala, no bolo neskoro a zrazu sa ocitol pod prístrojom, ktorý mu ukradol Harryho úsmev, jeho oči, jeho zvonivý smiech. Vzal mu naháňanie v broskyňových sadoch, sledovanie tieňovej príšery, večerné rozhovory, prvý bozk i prvé milovanie s ním...
Ten prekliaty stroj mu vzal všetko.
Komentáre
Prehľad komentárov
Uh. To bolo rovnako krásne ako aj smutné. Zvláštna to realita. V tomto príbehu veľmi dúfam v nejaké šťastné rozuzlenie. Akurát nemám predstavu aké. Píšeš perfektne, Sonka.
...
(Chem, 2. 10. 2018 10:49)
Tak tato cast plna spomienok bola neuveritelne smutna. Obavala som sa ze za Harryho smrt nebodaj moze Draco, ale trochu ma uchlacholilo, ze tu nehodu nesposobil on. Aj tak to bolo priserne smutne, az sa mi slzy tisnu do oci. Samozrejme nadherne napisane ako vzdy :). Mam take zle tusenie ze tato poviedka neskonci stastne, ale zaroven sa mi mari cosi take ze uznavas stastne konce takze veriim v ich lasku!
Draco spravil chybu, ze si dal vymazat vsetky spomienky, ale zda sa ze tie si nasli cestu na povrch, z coho sa tesim. Dufam, ze zatial co on sniva a spomina, Harryho androida neodvliekli niekam prec.
...
(Karin chan, 1. 10. 2018 21:15)Ooooch, ako pekne to začalo ale ten koniec, skoro som plakala. Verím, že Sirius to s tou motorkou myslel dobre, ale v takej modernej dobe je to ako keby sme dnes chceli používať staré drôtové telefóny miesto mobilov, alebo analógové vysielanie miesto digitálneho. Proste chaos. Doba ide dopredu, s tým sa nedá nič robiť. Sirius si mal uvedomiť že to nebude fungovať. Tipujem, že Harry nezomrel. Keď ma záblesky spimienok ako "Android" hádam, že James ukradol jeho telo a nejako ho dal dokopy s robotom. Minimálne časť mozgu má svoju. Je to barbarstvo, ale po tomto si myslím, že mal výčitky svedomia lebo on Siriusa odhovaral a mal byť ráznejši. Takže z polomrtveho syna spravil polo-androida. A keďže je riaditeľom firmy, ma pod palcom všetky objednávky, takže nebolo ťažké zistiť si, že Draco chce robota. Myslím, že s takouto situáciou aj rátal, takže sa chcel poistiť do budúcnosti. Otázka je, že keď to už vedia aj ostatní, čo spravia? Severus bude zúriť, Draco sa zosype. Veľa kecam, radšej ďalšiu časť
Nádherné
(Monika, 25. 9. 2018 19:39)Naprosto dokonalé,úplně úžasné,perfektní,nádherné..no prostě dokonalost..těším se na další...
...
(Carus, 2. 10. 2018 15:40)