Harry Potter fanfiction

Venované Karin chan, ďakujem za tvoje komentáre, vďaka ktorým som príbeh pridala, aj keď mal minimálnu odozvu 

A/N: Skôr ako sa začítate, rada by som sa vám s niečím zverila. Pred pár rokmi som mala kamaráta, do ktorého som bola tajne zamilovaná, no nikdy som mu o tom nepovedala. Bol to krásny chalan, večne vysmiaty a optimistický. Bol to ten typ človeka, ktorého prítomnosť každý vyhľadával, pretože bol zábavný a plný pozitívnej nálady. Ochorel. Jedného dňa sa nemohol postaviť na nohy a ostal na lôžku. Bolo to zlé, no ako tak mesiace plynuli, jeho stav sa zlepšil a tešili sme sa, že sa k nám čoskoro vráti. Plánovala som mu oslavu, keď nám oznámili, že... zomrel. Trval rok než som sa ako tak spamätala. A zisťujem, že postupne naňho zabúdam. Jeho tvár si pamätám úplne jasne, ale neviem či z fotografií, alebo spomienok. Ale jeho hlas... vôbec neviem ako znel. Tak rada by som ho opäť počula, no nemám k dispozícii žiadnu nahrávku. Často som si predstavovala, aké by to bolo, keby sa mohol na deň vrátiť späť a mala by som ho len a len pre seba. Asi by som ho objímala a plakala ako šialená. A zistila som, že najkrajšie by bolo, keby sme nerobili nič výnimočné a prežili úplne obyčajný deň.

Jeden deň plný smiechu.

Myslím na teba, moja najjasnejšia hviezda...

⸞

Kapitola ôsma

Jeden deň

Svitalo. Prvé lúče slnka hladili ich bledé tváre. Tichý vietor šepkajúci pomedzi vetve stromov šteklil ich zátylky. Biele kvietky lemujúce úzky chodník rozvoniavali široko-ďaleko. A dom, ten tam stále stál, vo svojej plnej kráse akoby vôbec nebol posledné dva roky opustený a vyprahnutý.

Stáli vedľa seba, pozerajúc na svoj domov. Ich dlane sa spojili, preplietli sa prstami, zapadli do medzier a stískali jedna druhú, neochotné sa pustiť. Draco sa na malý moment obzrel na prašnú cestu, ktorou sem prišli. Scénka mu prebehla pred očami, ako na filmovom páse. Scénka, ktorá im zmenila životy... Smejúci sa Sirius, neistý James a oni dvaja na motorke, užívajúc si jazdu, ktorá im vháňala vietor do vlasov a srdcia rozbúšila rodiacim sa pocitom slobody. Stále počul v ušiach škrípanie pokazených bŕzd. Vo svojich nočných morách ten zvuk počul neustále, no keďže si nepamätal, netušil prečo.

Teraz to však veľmi dobre vedel. Náraz – tresk! A ostali len oči pre plač a do suchej hliny sa vpila krv. Cítil jej kovovú vôňu, keď aj vtedy, presne takto, stískal túto dlaň.

„Nič sa tu nezmenilo,“ pošepol Harry chrapľavým hlasom.

„Vôbec nič,“ odvetil Draco potichu, keď vykročili k dverám a ocitli sa v útrobách svojho domu.

Vyhasnutý, studený krb trónil obývačke, spolu s pohodlným gaučom a bielym nábytkom. Fotky boli všade. Fotografie plné spomienok, zaprášené a zaseknuté vo večnom okamihu.

Harry ho nepustil, ale jemne potiahol, keď sa vybral k stene, kde boli v upravenom chaose priklincované rámčeky. Draco sa snažil nedívať, no keď sa Harry potichu rozosmial, nedalo mu to a vzhliadol cez jeho rameno, na obrázok, ktorý zaujal jeho pohľad.

Staré sánky boli hore nohami pri dvoch smejúcich sa mladíkoch, ktorí boli doslova vysypaní v salve snehu. Špičky nosov červené a oči žiarivé a tváre šťastné. Srdce bolestivo udrelo do jeho hrudného koša. No aj tak sa usmial, od ucha k uchu, keď sa mu v mysli vynorila spomienka zabudnutá a potlačená. 

„Koľká škoda, že ešte nie je sneh. Rád by som si to zopakoval,“ vydýchol Harry nostalgicky, keď naňho zazrel.

Draco na sucho preglgol a úsmev na jeho tvári pohasol rýchlejšie, než sa na nej vôbec zjavil. Voľnou rukou sa načiahol k Harryho tvári a uchopil ho za líce, napoly sa vnoriac do jeho hustých vlasov. Hľadel mu do očí. Tak jasne zelené, ako keď pod hladinu jazera prekĺznu lúče slnka a rozžiaria jeho temné vody. Presne tak Harry rozžiaril jeho život. Priniesol doň smiech a zmysel. A hlavne lásku, ktorá nikdy neumrie, to Draco vedel. Harry je možno mŕtvy... ale to, čo k nemu cíti bude žiť navždy a už nikto nezaplní jeho miesto.

„Čo by si chcel robiť?“ spýtal sa ho a teraz si obzeral jeho tvár. Nikdy sa jej skutočne nemohol nabažiť. Žiadna fotografia, ani video ju nedokázalo zachytiť presne tak, ako keď do nej hľadel aj v tejto chvíli.

„Máš na mysli niečo ako skok z padáku, obletieť svet a tak?“ odvetil otázkou pobavene a natočil sa k dlani, ktorou mu stále zakrýval líce, aby do jej vnútra vtisol bozk s malým privretím viečok.

„Je to tvoj posledný deň...“ tieto slová vyšli z Draca veľmi potichu. Ani pery sa mu riadne nepohli.

Zelené oči opäť spočinuli na ňom, keď sa ich majiteľ nádherne usmial. „Nehovor posledný... Je to jeden deň, ktorý chcem stráviť len s tebou. Pokojne ho môžeme aj celý preležať, ak to znamená, že ti tak budem najbližšie. Chcem skrátka, aby bol presne taký dokonalý, ako každý deň s tebou, pred tou nehodou.“ Smutný úsmev sa dotkol Dracových pier. Dlaňou v náznaku láskavého pohladenia skĺzol až k jeho čeľusti. „A práve teraz by som ťa chcel pobozkať,“ dodal Harry nežným šepotom.

Draco pohľadom mimovoľne zavadil o jeho pery, ktoré si práve navlhčil špičkou jazyka. Odkedy sa Harry prebral, nemyslel na nič iné. Naklonil sa k nemu a jeho želanie s horlivo búšiacim srdcom naplnil. Akoby to bolo prvýkrát. Taký pocit mal, keď perami prikryl tie jeho, obtrel sa o ne, pohladil ich a so zatajeným dychom sa pokúsil jazykom preniknúť skrz ne. Druhé pery sa ochotne otvorili a prijali ho vo vlhkom vnútri. Ich jazyky sa ťukli a v sladkom tanci zamotali do seba, zatiaľ čo perami nasával raz hornú a raz spodnú. Vychutnával si ich ako čerstvo dozreté jahody, práve odtrhnuté zo slnečnej záhrady. Chcel sa ponoriť hlbšie a hlbšie, chcel viac a viac, pretože sa ho nedokázal nabažiť, ani vášnivý bozk mu celkom nestačil. Takže, zatiaľ čo sa bozkávali, voľnou rukou ho objal okolo pása a pritisol si ho k svojmu telu až tak, že dokázal cítiť jeho rastúce vzrušenie, jeho pevné brucho a pomaly sa dvíhajúcu hruď. Aký dokonalý pocit. Dracove telo po ňom priam prahlo ako smädný po kvapke vody. Takú zúfalú potrebu cítil aj po jeho smrti. Potrebu, ktorá sa už nemohla naplniť a on zomieral onou túžbou. Vzatie spomienok sa mu preto zdala ako tá najlepšia možnosť, pokiaľ nechcel spáchať samovraždu presne ako jeho otec.

A toto – bol ako sen. Mať ho opäť pri sebe, bozkávať ho, cítiť jeho telo, jeho dych, dotýkať sa... Sen, ktorý sa však musel skončiť. Pretože žiaden netrvá večne. Vždy sa musí prebudiť a spolu s tým zdanie vyprchá a zmizne a niekedy zotrvá a rozohreje srdce. Pri spomienke naň sa ocitne opäť v tej čarovnej chvíli. Presne takto dopadne aj tento sen. Keď Harry odíde, jeho sen skončí a zobudí sa. A bude spomínať a zakaždým ho prežije opäť.

Si môj sen... Kiež by som sa nemusel prebudiť a zotrval v ňom navždy...

Ich bozk prerušila potreba po vzduchu. Pery sa oddelili a oni mierne zadýchaní, lapení v prítomnom okamihu, hľadeli jeden na druhého. „Dáme si kakao?“ spýtal sa ho Harry a oči mu zažiarili ako práve zapálené zelené prskavky.

Ich zvyk z doby pred nehodou. Harry mu každé ráno robil teplé kakao. Dokonca tento obyčaj podvedome dodržiaval aj keď sa správal ako android. Dracovi preto práve tento nápoj niečo tak bolestne pripomínal, vtedy by však len sotva prišiel na to čo, keďže si aj na takéto chvíle nechal vziať spomienky, ktoré už boli, našťastie, opäť na svojom mieste.

A tak sa rozišli do kuchyne a zatiaľ čo Harry otváral skrinky a prehrabával sa v nich, Draco ho zozadu objal okolo pása. Zatvoril oči, keď mu na tele vystúpili zimomriavky a v útrobách ho pohladil pocit tak krásny ako nebo samotné. Tvárou sa zaboril medzi jeho lopatky a nasával jeho vôňu, jeho teplo a blízkosť. Bol nenásytný, ale dnes si to rozhodne mohol dovoliť. Pretože mal iba jeden deň. 

„Hm, máme tu len nejaké instantné kakao, mlieko by sme tu sotva našli,“ prehovoril Harry a rukou šmátral medzi poličkami.

„Moje posledné kakao od teba musí byť úžasné! Žiadna instantná sračka,“ odfrkol si a pustil Harryho, keď dodal: „Musíme ísť do obchodu, do Rokville ten je najbližšie – Poď!“ zakričal naňho a rozbehol sa späť do obývačky, smerom ku vchodovým dverám. Počul za sebou Harryho smiech, keď sa za ním vydal.

„A utekáme pretože – ?“

Draco sa cez prah prehnal ako strela a mieril k vozidlu, ktoré ich pred chvíľou priviezlo. „Pretože nemáme času nazvyš! Si môj len na jediný deň, Potty, tak si švihni!“ kričal s úsmevom, keď nasadal dnu, načo za ním vtrhol udýchaný Harry. Dvere sa zavreli. Obaja sa smiali a vydychovali, keď sa vozidlo vyrútilo po prašnej cestičke. Sedeli vedľa seba, smiech doznieval; Draco sa zrazu zodvihol a obkročmo sa posadil na Harryho stehná. Ten ho automaticky objal rukami a s úsmevom vyvrátil tvár dohora, aby mu pozrel do očí.

„Na čo myslíš?“ spýtal sa ho Harry, keď mu jednu ruku priložil na zátylok, aby si jeho tvár priblížil k svojej.

„Že by som sa s tebou chcel milovať, tu a teraz,“ odvetil a vzápätí sa oproti nemu pohol, načo mu do tela vystrelilo tisíce nežných ihličiek. Slasť zastrela jeho zmysly ako tenká záclona, keď Harry polapil jeho pery v hladovom bozku. Rukou mu vkĺzol pod sveter a hladil nahý chrbát, pomaly sa pretlačil do tesných nohavíc a končekmi prstov prešiel po jeho zadku. Draco mu naposledy nasal spodnú peru medzi svoje a nežne sa do nej zahryzol, a potom sa od neho odtrhol, aby mu vyzliekol tričko. Harry s úsmevom zodvihol ruky a vlasy sa mu rozstrapatili ešte viac, keď mu cez ne prevliekol vrchný odev a odhodil ho niekde za seba.

Len čo sa mu naskytol pohľad na jeho nahý hrudník, pohladil ho dlaňou. Dokonalé telo, ktoré nikdy nezostarne a presne takto si ho bude pamätať. Vtisol mu bozk niekde k bradavke a zliezol z neho, kľakol si pred neho a začal mu sťahovať nohavice.

Harry sa smial, pretože si nevybrali práve praktické miesto na podobnú činnosť. Ale Draco ani raz nezafrflal, jeho myseľ bola zastretá túžbou, a tak bol naozaj trpezlivý pri vyzliekaní ich oboch. Už nahý sa opäť obkročmo usadil na Harryho a ich pobavenie celkom zmizlo a nahradila ju silná túžba, stačilo, aby sa ich nahé telá primkli k sebe čo najtesnejšie. Harryho vzrušenie ho tlačilo niekde pod zadkom a on ho zúfalo potreboval v sebe. Jeho ruky ho hladili všade kam dosiahli a Draco robil to isté. Dotykmi uctieval telo svojho snúbenca a pozorne si ho obzeral a skúmal.

„Si taký krásny, Draco. Mal som to ja, ale šťastie,“ vydýchol Harry, keď mu dával bozk na krk, pričom Draco privrel viečka a jazykom mu poláskal ušný lalôčik, cítiac Harryho zachvenie.

„To ja som mal šťastie a prišlo presne vtedy, keď istý malý chlapec vkročil do mojej izby a tvrdil, že moje meno je výnimočné,“ vydýchol mu priamo do ucha a vzápätí sa trhane nadýchol, keď na svojom vstupe ucítil prst, ktorý sa začal tlačiť dnu.

„Veď aj je, Draco...  Je to najkrajšie meno na celom svete, rovnako krásne ako oné súhvezdie,“ zašepkal Harry chrapľavo, zatiaľ čo ho nežne rozťahoval a Draco si zabáral tvár medzi jeho krk a rameno.

Draco sa samoľúbe pousmial a netrpezlivo zavrtel, keď z neho vykĺzol aj druhý prst a on už potreboval Harryho. Potreboval ho v sebe temer zúfalo. Silno ho stisol v objatí a prisal sa mu k čeľusti, ktorú zúfalo bozkával. „Už...“ vzdychol a zodvihol tvár k Harrymu, aby mu pozrel do roztúžených očí. Pri akte splynutia svietili zakaždým akosi inak. A Draco sa preto do nich potreboval dívať, zatiaľ čo Harry uchopil svoje vzrušenie a namieril ho presne k jeho dostatočne vlhkému vstupu, kde pomaly vnikal.

„Ahhh...“ vyšlo mu z pootvorených úst, keď bol celkom naplnení a cítil sa perfektne. Akoby bol konečne úplný, navyše v objatí svojho muža, ktorému oči zažiarili chtivosťou, keď sa vrhol na jeho ústa a pomaly doňho prirazil. Draco sa ho pevne držal okolo ramien a ston, ktorý mu vykĺzol až z hrdla bol utlmený Harryho ústami. Ďalší príraz – nechty od rozkoše zaryl do Harryho pokožky. Hruďami sa opierali, špičkami nosov do seba vrážali a perami sa láskali, zatiaľ čo Draco mierne nadskakoval až si takmer udieral hlavu o strop vozidla. Jeho vzrušenie bolo uväznené medzi ich bruchami a zakaždým sa o ne obtrelo, len čo doňho Harry opäť prirazil a ich telá sa proti sebe pohli a nechty na Dracových rukách sa zabárali čoraz hlbšie do Harryho pokožky.

Harry sa odtrhol od jeho úst a sklonil sa, aby nimi polapil jednu z jeho bradaviek a Draco hlasito zastonal, všetky tie podnety boli priveľmi vzrušujúce, aby dokázal ostať potichu. Koniec koncov, nemal ich kto počuť a keby aj, bolo mu to úplne jedno. Žil len pre prítomný okamih a názory ostatných neboli podstatné. Vnikanie do jeho tela bolo raz útrpne pomalé, inokedy priveľmi rýchle, až sa mu zasekával dych a musel po ňom lapať. A potom stačilo, aby sa okolo jeho tvrdého vzrušenia omotala teplá dlaň a s tichým pošepkaním mena svojho snúbenca , vyvrcholil priamo na jeho hruď.

Klesol na telo pred sebou. Zanoril sa do tej rozpálenej pokožky, zatiaľ čo v samotných útrobách svojho uspokojeného tela ucítil aj jeho horúce vyvrcholenie. Obaja boli ochabnutí, stále vydychovali a maznali sa, tisnúc sa k sebe a unavene sa hladkajúc tam, kam práve dosiahli.

Draco mimovoľne vzhliadol na zadné okno, kde bola zobrazená zadaná trasa a uvidel odhadovaný čas príjazdu. „Dočerta, za dve minúty sme tam!“ vyhŕkol, pustil Harryho a začal sa súkať do rozhádzaných vecí.

Harry len zodvihol obočie a pobavene ho sledoval.

Draco po ňom hodil jeho trenky so slovami: „Makaj, Potty, nemôžeme sa flákať. Náš čas je obmedzený!“

„Veď áno,“ smial sa, keď si obliekol odev, ktorý mu bol hodený do tváre a po očku sledoval jeho – to si Draco všimol, pretože naňho tiež nenápadne zazeral, zatiaľ čo sa už oblečený upravoval v zrkadle, ktoré bolo zabudované a dalo sa vysunúť zo stropu. „Moje úbohé vlasy,“ hundral a snažil sa ich čo najlepšie upraviť, no bez jeho gélov, to bolo nemožné. Frustrovane vrčal, keď ho zrazu Harry polapil a prisunul k sebe. Nežne mu pozrel do očí a vlasy mu prečesal svojimi láskavými prstami. Draco sa len fascinovane díval do tej krásnej tváre a hruď ho hriala toľkými emóciami k tomuto jedinému mužovi, až si myslel, že je to nemožné cítiť. No nebolo. Presne toto k nemu cítil už mnoho rokov. A ten pocit nezoslabol. Bol tam stále, silnejší a silnejší.

Draco nazrel do zrkadla a spokojne sa zaškeril. „Môže byť. Tebe upravovať vlasy netreba. Stále sú smiešne strapaté.“

„Smiešne? Pokiaľ mi pamäť neklame, hovorieval si, že sa ti tento ležérny štýl zdá sexy,“ drgol doňho Harry, keď vozidlo zastavilo.

Draco sa potmehúdsky pousmial a naklonil sa mu k uchu. „Strašne sexy,“ pošepol mu doň zvodne a vyskočil z vozidla, len čo sa otvorili dvere.

A nasledovaný Harrym utekal cez parkovisko. A smial sa... Smial sa ako blázon, šťastie sa mu rodilo v hrudi ako kvitnúci kvet a druhý smiech, ktorý začul za sebou mu spôsoboval radosť väčšiu než čokoľvek iné. Naháňali sa pomedzi autá, presne ako keď bývali deťmi utekajúce cez broskyňové sady. Veľká budova supermarketu sa týčila priamo pred nimi. Cez samootvárajúce dvere vchádzali ľudia, medzi ktorých sa Draco vtlačil a boli mu celkom ukradnuté ich pohoršené pohľady. Neunúval sa ani len ospravedlniť na rozdiel od Harryho – začul jeho kajúcny hlas, len čo chňapol po nákupnom vozíku a vbehol do regálového bludiska, hľadajúc mlieko.

Harry ho dobehol, no nezrovnal s ním jeho rýchly krok, ale predbehol ho, utekajúc k vysokému stojanu s plyšovými hračkami. Vzal odtiaľ bieleho modro-okého huňatého draka a hodil ho do vozíku.

„Toho berieme!“ húkol a laškovne naňho žmurkol.

„Načo, preboha?“ spýtal sa Draco pobavene, keď zmiernil tempo a vydychoval.

„Proste sa mi páči,“ mykol plecami a provokatívne dodal: „Dráčik.“ A skôr ako mu Draco stihol vynadať za také príšerné oslovenie, zmizol za ďalším dlhým regálom.

„Stoj, Potter! Len počkaj, keď ťa dobehnem!“ skríkol po ňom Draco, keď sa spolu s vozíkom rozutekal tam, kde videl vbehnúť Harryho. Všimol si, ako sa na nich ešte rozospatí ľudia obzerajú, akoby boli nejakí blázni, aj keď v tomto meste boli zvyknutí hádam už na všetko. Dracovi na tom nezáležalo.

Šťastie a bezstarostnosť – presne to cítil v tomto okamžiku a nič nemohlo tento stav narušiť. Tak dlho... tak dlho sa necítil takto skvele. Naposledy s Harrym. Len s ním prežíval podobné bláznovstvá. Len s ním si dokázal užívať život. A preto si túto chvíľu toľko vychutnával – mal len jeden deň, ktorý už nikdy nezažije, ale ani to ho netrápilo. Žil prítomnosťou a prvýkrát sa nesústredil na to, čo bude. Bolo mu to jedno!

Minulosť, budúcnosť – nič z toho nebolo dôležité. Žiť v prítomnom okamihu – len tak sa môže zdať život krásny, len tak si ho môžeme naplno vychutnať. Načo bolo teda dobré trápiť sa myšlienkami na zajtrajšok?

Len tesne minul nejakú postaršiu paničku, ktorá v nemej hrôze otvorila ústa, keď sa na ňu rútil vozíkom. Zasmial sa tomu a nechtiac zhodil niekoľko konzerv, ktoré boli do pyramídy poukladané v strede uličky – na jej konci uvidel Harryho, ktorý mal plnú náruč veľkých balení ryžových rezancov a omáčok. Draco pri ňom zastal a Harry všetko vysypal do vozíka. „Ešte zmrzlinu a zeleninu,“ rozprával, keď sa rozbehli k ďalším regálom.

„A cukríky!“ dodal Draco a zhrabol z poličky žlté balíčky m&m's dražé, ktoré Harry zbožňoval.

„Presne!“ pochválil ho, a keď mali všetko, čo potrebovali, došli k pokladni. Hnedovlasý android im so sileným úsmevom nablokoval každú položku, zatiaľ čo k sebe pristúpili a bozkávali sa, aby produktívne využili čas, ktorý mali.

O chvíľu už utekali, tlačiac vozík pred sebou, k svojmu vozidlu. Nákup nahádzali do úložného priestoru a nasadli do vnútra. Zadýchaní a vysmiati.     

Celú cestu vyjedali m&m, ktorých mali plné vrecká a túlili sa k sebe sledujúc ubiehajúcu cestu cez okno, ktoré zapli, len čo autonómne vozidlo vyšlo z parkoviska. Dnes to vyzeralo na čistý a slnečný deň. Sklené mrakodrapy v diaľke odrážali jeho lúče, vďaka ktorým sa veľké reklamné obrazovky zdali menej jasné. Harry aktivoval aj stropné okno, cez ktoré zazreli koľajnice týčiace sa priamo nad ich hlavami. Práve cez ne prechádzal dvojminútový vlak. Androidi venčili psíkov v parku naľavo, minister obrany, Tom Riddle, viedol reč pred početným publikom na námestí vpravo. Pouličná umelkyňa hrala na starý klavír pri vstupe do metra, keď zabočili do ďalšieho bulváru a Harry zadal príkaz vozidlu, aby zastalo.

Draco sa začudoval, keď zaparkovali pri chodníku. „Len poď,“ popohnal ho Harry a Draco si strčil nedojedený balíček cukríkov späť do vrecka, uchopil Harryho za ruku a vystúpili na rušnej ulici. Vôňa rýchleho občerstvenia sa rinula vzduchom, keď pomedzi ľudí, prešli na dokonale upravený trávnik, ktorý lemoval chodníky. V tej chvíli sa aktivovalo zavlažovanie, ktoré im oprskalo nohavice a so smiechom sa ponáhľali na druhú stranu, kde sa nachádzal frekventovaný vstup do metra a pianistka. Zdalo sa, že jej hudba nikoho nezaujíma. Nik sa pri nej neobťažoval zastaviť. O peniaze jej však nešlo. Na zemi nemala nijakú nádobu, kde by jej ľudia mohli drobné mince vhodiť.

Plavovlasá mladá žena mala okolo krku čudný náhrdelník, ktorý vyzeral ako vyrobený z korkových zátok a z uší jej viseli náušnice v tvare ružových reďkvičiek. Venovala im modrý pohľad a zasnívaný úsmev, zatiaľ čo začala hrať novú skladbu. Žmurkla na nich a svojim postojom ich priam vyzývala k tancu. Pozreli sa na seba a Draco len mykol plecami, nikdy by sa na niečo také nedal, ale dnešok, dnešok bol iný. Všetko bolo možné! Harry ho uchopil za boky a Draco ho objal okolo ramien, keď sa začali lenivo hýbať do rytmu pomalej, zato prekrásnej hudby.

Bradu si položil na jeho rameno a zatvoril oči, nevšímajúc si ľudí, ktorí sa zrazu začali pri umelkyni pristavovať.

„Milujem ťa, vieš to?“ zamumlal mu Harry niekde pri uchu.

Draco sa pousmial, perami obtrel o jeho krk a nechal sa poštekliť čiernymi vlasmi, keď odvetil: „Viem...“

Harry ho k sebe privinul pevnejšie a Draco sa v tomto hrejivom náručí cítil tak ako nikde inde. Žiaden pocit, žiadna iná náruč nikdy nenahradí túto... Táto chvíľa bola dokonalá.

Skladba skončila, keď si pozreli do očí, vpíjajúc sa jeden do druhého. „Necítiš cukrovú vatu?“ spýtal sa Harry, krčiac nos.

Draco len pritakal. „Ty voniaš ako cukrová vata.“

„Naozaj?“ spýtal sa Harry s úškrnom. „Ale skutočne tu niekde rozvoniava. Poďme ju nájsť!“ preplietol si s Dracom prsty, zamávali pianistke, ktorá sa stále zasnívane usmievala a utekali za vôňou, ktorá bola čoraz výraznejšia. Prešli cez skupinu japonských turistov až za roh a krížom cez cestu zbadali malý stánok, v ktorom stál veľmi veľký muž. Vyzeral ako obor. Mal dlhú hustú bradu a havranie vlasy po ramená.

„Šmária, decká, kaktusovú vatu nerobím, čo nevidíte tabulu?“ vysvetľoval dvojici, ktorá si práve objednala. „Mám iba jahodu, kiwi a vanilku.“

Nečakali na červenú a prebehli pomedzi autá, ktoré na nich trúbili až k stánku. Dvojica odtiaľ práve odchádzala s farebnými obláčikmi na drevených paličkách. A tak boli hneď aj na rade. „Kiwi a jahodu, prosím,“ objednal im Draco a ten ľudský obor spokojne pritakal. „No konečne niekto, kto vie čítať, aj keď to nemám napísané na digitálnej obrazofke či holograme. To je doba, anciáša, čo bude za takých dvadsať rokov, to nechcem ani vedeť,“ frflal, zatiaľ čo pripravoval vatu. „Že kaktusovú, no rozumiete tomu? Kaktusovú...“ krútil hlavou pohoršene a Draco s Harrym si vymieňali pobavené pohľady.

S cukrovou vatou sa prechádzali po menej rušných uličkách, popri širokánskej rieke, kadiaľ premávali lode a početné čajky, prilietavajúce od neďalekého mora, sa zhromažďovali na konštrukcii pod mostom.

Idylku však zničil protestujúci dav, ktorý prechádzal cez cestu a brzdil tak premávku.

„DAJTE PRÁCU ĽUĎOM – NIE ANDROIDOM!“ pokrikovali s transparentmi v rukách, keď Draco zahodil nedojedenú vatu do elektrického koša a uchopil Harryho za dlaň. Ten chvíľu s nečitateľným výrazom na tvári protestujúcich sledoval, keď sa k nemu s povzdychom otočil a vykročili k svojmu vozidlu, ktoré pre nich prišlo, aby ich konečne zaviezlo domov.

─

Z kuchyne sa rinula úžasná vôňa, zatiaľ čo Harry zručne obracal rezance spolu so zeleninou na panvici. Draco sa tam len tak motal. Varenie mu vôbec nešlo, zapojil sa len keď rozbil jedno vajíčko nad panvicou, no aj so škrupinami, ktoré Harry pobavene vyberal lyžičkou a povedal mu, nech ide radšej vybrať nejaký seriál.

Draco sa posadil pred ultratenkú televíziu – nemali telestenu, Harry také technológie neobľuboval – a zapol platformu, vyberajúc si podľa hodnotení nejaký snímok. Keď mu zrazu napadlo, že by nebolo od veci zavolať Hermionu a Rona. Nebolo fér, že mal Harryho iba pre seba, keď aj jeho priatelia iste túžili zdieľať s ním posledné chvíle. A tak im zavolal.

Vrátil sa za Harrym do kuchyne, aby skontroloval jedlo, ktoré bolo už temer hotové.

„Urobil si toho dosť?“ spýtal sa ho Draco, nazerajúc mu cez rameno.

„Asi priveľa,“ odvetil Harry s neustálim úsmevom na tvári.

„To je dobre,“ spokojne prikývol a o chvíľu odsúvali konferenčný stolík, aby sa mohli posadiť na zem, na koberec, rovno pred obrazovku. Veľký wok s rezancami postavili na drevenú dosku v strede koberca a Draco ešte skočil do kuchyne pre čínskej paličky, ktorých vzal o dva páry navyše.

To už elektronický vrátnik hlásil, že majú návštevu. „Idem tam!“ skríkol na Harryho a utekal k dverám.

„Ďakujem, že si nás zavolal,“ šepla Hermiona šťastne a vtisla mu bozk na obe líca. Ron ho potľapkal po pleci a oči sa mu leskli, keď prešli do obývačky.

„Ron,“ vydýchol Harry, postavil sa na nohy a prirútili sa k sebe, aby sa objali. Harry naňho ďakovne vzhliadol ponad Ronove rameno, zvítal sa aj s Hermionou a všetci štyria si sadli na zem s úsmevmi na tvárach. Paličkami vyjedali chutný pokrm priamo z jedného woku a sledovali seriál o čarodejníkoch, kde hral Ron hlavnú úlohu. Smiali sa, keď Ron opakoval hlášky svojej postavy a rozprávali sa akoby to bol len bežný deň, presne taký, ako pred tou nehodou. Ani jeden nedal najavo, čo sa zajtra stane, aj keď bolo jasné, že niekde vo vnútri na to všetci mysleli. Draco občasne zachytil v Hermioniných orieškových očiach slzy, keď pozrela na Harryho; aj on mal v určitých chvíľach na mále, hlavne keď spomínali na zážitky pred nehodou. Tento večer sa už nikdy nebude opakovať. Harry už takto vedľa neho, vysmiaty a spokojný, nikdy nebude sedieť.

„A teraz to poviem, počúvajte!“ vyhŕkol Ron vzrušene a všetci upreli pohľady na ryšavého mladíka v čudnom habite a s paličkou v ruke, na ktorého kamera strihla záber.

 – Musíme zabiť Voldemorta, Henry! – zahlásil Ronov charakter so smrteľnou vážnosťou v hlase a všetci traja naňho, potláčajúc smiech, vzhliadli.

„To bolo, akože ono, lasička?“ spýtal sa Draco, ktorý mal čo robiť, aby nevyprskol smiechom. Už od začiatku tejto epizódy čakali na onú úžasnú hlášku.

„Moji fanúšikovia tento výrok citujú, vy hňupi!“ zvolal pobúrene s plnými ústami.

A potom to prišlo – vybuchli smiechom a o chvíľu sa pridal aj Ron.

Po zvyšok dňa sa len rozprávali a vyjedali kadejaké dobroty. Neskôr Harry spravil svoje povestné kakao, ktoré v tichosti pili, vychutnávajúc si jeho bohatú čokoládovú chuť. Draco nasával sladkastú vôňu svojho nápoja a privieral viečka, aby sa ho dostatočne nabažil. Zatiaľ sa opieral o Harryho rameno, a ten ho spokojne bozkával do vlasov a objímal okolo krížov. A potom, keď sa zotmelo sa s nimi Ron a Hermiona rozlúčili. Nebolo to žiadne dramatické lúčenie, ale obyčajné, začo bol kvôli Harrymu rád. Vyprevadil ich a keď zatváral dvere, bol to prekvapivo Ron, kto sa zrútil. Zaprel sa o Hermionu a plakal. Draco si s ňou vymenil pohľad, keď potichu riekla: „Zvládnem to, ty bež za ním.“

Harry ešte sedel na koberci a smutne pozeral na už vypnutú televíziu.

„Harry,“ oslovil ho a zahryzol si do spodnej pery, keď sa Harry prekvapene mykol a rýchlo nahodil úsmev. „Nepretvaruj sa predo mnou,“ požiadal ho šepky a posadil sa vedľa neho. Slzy už ho opäť pálili v očiach a nebol sám.

„Ten deň tak rýchlo ubehol,“ povedal a po tvári mu stiekla slza. „Je mi zle, Draco...“

Chytil ho za ruku a pobozkal na líce, perami zároveň zotrúc onú slzu. „Tak s nami ostaň, možno tá umelá časť mozgu už funguje ako má,“ s búšiacim srdom mu pozrel do zelených očí, v ktorých však videl nesúhlas.

„Nie, mne je naozaj zle,“ povedal Harry krútiac hlavou a z nosa sa mu spustila krv.

Draco roztrasene vytrhol zo škatuľky servítky a priložil mu ich pod nos. „Ako zle? Čo – Čo ti je?“

„Asi následky toho, čo so mnou otec spravil. Krúti sa mi hlava... a to som si chcel zvyšok dňa ešte vychutnať,“ povedal sklesnuto, keď si pridržal servítky pod nosom.

„Ešte si ho aj vychutnáme. Len poď! Nemôžeme tento deň prežiť bez toho, aby sme sa nepozreli na hviezdy.“ Draco zadržiaval slzy, keď mu pomohol na nohy, hodil mu okolo pliec bundu, uchopil do ruky deku a vyšli na záhradu.

Uložili sa v jej strede, aby im žiadny zo stromov nezavadzal vo výhľade a ľahli si vedľa seba. Stále kontroloval Harryho, ktorému krvácanie trochu ustalo a oči sa mu rozžiarili akoby do nich niekto vysypal hviezdny prach, len čo pozrel nahor. A Draco, ten sa naňho nevedel vynadívať. Na tvár mu padal jemný svit luny a zdal sa byť krajší než kedykoľvek predtým. Zrazu zodvihol ruku k nebu, vystrel ukazovák a obtiahol ním súhvezdie Draka.

„Niekedy túžim po tom, uchopiť nočnú oblohu, akoby bola prikrývkou a stiahnuť ju k sebe, aby som sa mohol zahaliť do všetkých tých prekrásnych hviezd,“ prehovoril šeptom a Draco sa usmial, obloha ho dnes nezaujímala, pretože jediná hviezda, ktorú chcel sledovať, ležala vedľa neho. „Budem presne tam, Draco, skrytý v tvojom súhvezdí... vždy s tebou.“

Draco k sebe primkol pery, keď sa ich oči stretli a Harry zašepkal: „Sľúb mi, že už to nebude ako predtým. Že nebudeš chcieť zomrieť.“

To mu sľúbiť nemohol, a tak neodpovedal.

„Alebo na mňa budeš chcieť opäť zabudnúť?“

„Už nikdy,“ odvetil ihneď a na Harryho tvári sa mihol malý úsmev. „Chcem si pamätať všetko... úplne všetko,“ riekol šepky a priblížil sa k Harryho tvári, aby so zavretými očami okúsil tie lahodné pery. Ešte raz ich potreboval cítiť. Neponáhľal sa a nežne ich hladil jazykom, obtieral sa o ne a vychutnával si ich.

„Musíš ma nechať ísť,“ začul jeho tiché pošepkanie a keď otvoril oči Harry bol preč.

Draco spomínal, ako tam ležali a užili si svoj jeden deň. Nebol pri tom, keď mu James pichol látku, ktorá ho v tichosti usmrtila. Neželal si to ani Harry, ani on. Chcel si ho pamätať presne tak, ako v ten jeden deň a nie ako mŕtve telo na posteli.

Veľa dní potom smútil a žialil, ale neprišiel o jedinú spomienku. Harryho si pamätal tak jasne ako v tú noc, čo tu spolu ležali, na tejto deke, pod touto oblohou. A tak tu ležal i dnes, v tichosti spomínajúc na jeden obyčajne neobyčajný deň.

S úsmevom načiahol ruku k nočnej oblohe, uchopiac ju akoby bola prikrývkou a privrel viečka, snívajúc o zelených očiach.

You taught me the courage of stars before you left
How light carries on endlessly, even after death

Koniec