Harry Potter fanfiction

A/N: Takže túto kratučkú vec som napísala v rovnakej dobe, kedy som písala koniec Duše na ceste. Tí, ktorí ste túto poviedku čítali si isto poviete, že táto vec sa veľmi podobá na jej epilóg. A máte pravdu, pretože túto kratučkú poviedku som sa rozhodla prepísať a urobiť z nej poslednú kapitolu Duše na ceste, a tak som tento pôvodný príbeh nikdy nevydala. No teraz som ho našla stratený v nejakej zložke. Prečítala som si ho, pretože som naň aj zabudla a rozhodla som sa ho predsa len pridať, aj napriek tomu, že sa tak veľmi podobá na koniec Duše na ceste. Je nezmyselné mať ho uložený niekde v PC, keď môže byť pokojne aj tu, kde bude mať viac úžitku a možno niekomu padne vhod. :)

Zabudnutý

Severus Snape každý piatok o šiestej navštevoval cintorín.

Nachádzal sa na vysokom kopci v Godrikovej úžľabine. Viedla k nemu strmá zaprášená cesta, pomedzi stromy a husté porasty, na konci ktorej stála hrozivo sa týčiaca čierna brána. Zakaždým čo ju otvoril hlasito zaplakala. Len čo cez ňu prešiel ocitol sa na úzkom chodníčku, ktorý bol lemovaný pouličnými lampášikmi, avšak ešte nesvietili, pretože slnko sa len chystalo zapadnúť, práve jeho lúče mu svietili priamo do očí, ktoré mal prižmúrené. Oranžová farba sa mu odrážala od bledej tváre, keď zišiel z chodníčku a vstúpil do hlbokej trávi. Prešiel pomedzi náhrobne kamene až zastal pri tom, ktorý pravidelne navštevoval.

Bol z mramoru, strieborné písmo vyryté do tvrdého kameňa hlásalo:

Tu odpočíva

Albus Percival Wulfric Brian Dumbledore

rešpektovaný profesor, statočný kúzelník a dobrý priateľ...

Severus si povzdychol a vymenil aj tak nikdy nevädnúce kvety za nové. Švihnutím prútika zapálil sviecu v kahančeku a posadil sa na bielu drevenú lavičku hneď oproti.

A rozprával...

Severus nemal skutočnú rodinu a ani priateľov. Albus bol jeho profesorom, neskôr nadriadeným a potom priateľom. Odišiel príliš skoro, aj keď vek na to isto mal. Spomínal na ich pravidelné stretnutia, každý piatok o šiestej pri šálke čaju alebo ich obľúbenej whisky. Od jeho smrti ich pravidlo neporušil, stále za ním chodil každý jeden piatok, presne o šiestej.

Neexistovalo takmer nič, čo by mu zabránilo vymeškať ich jednostranné stretnutie. Sedával tam celé hodiny, nemal sa kam ponáhľať, doma naňho nikto nečakal. Po vojne a mnohých súdoch, ktoré nakoniec skončili v jeho prospech si otvoril zašitý obchodník s elixírmi a ingredienciami. Nemával veľa zákazníkov i keď kvalita jeho výrobkov bola špičková, zväčša prežíval len vďaka tomu, že svoje elixíry dodával rôznym veľkým firmám, aspoň tie vedeli oceniť lásku a čas, ktorú do varenia vkladal.

Nálepky smrťožrúta sa nikdy nezbavil, aj keď po sebe Albus zanechal jasné dôkazy, ktoré hovorili, že bol nevinný. No nikoho to skutočne nezaujímalo. A Severus prežíval. Nikto z jeho starej práce oňho neprejavil záujem, vlastne jediná osoba, ktorá sa oňho zaujímala, bola jeho bývala žiačka Hermiona Grangerová. Pracovala na ministerstve a sem-tam mu do obchodu nosila obed, alebo sa ho snažila pozvať na večeru k jej rodine. Severus nerozumel, prečo to robí, no tušil, že ho ľutuje, a to nemohol uniesť, preto bol na ňu nepríjemný, urážal ju a jej návrhy striktne odmietal. Zakaždým mu venovala len smutný pohľad a odišla. Niekedy v jej očiach zazrel slzy.

„Spomeňte si, pane," zašepkala v jednu daždivú noc, keď vychádzala z jeho obchodíku.

A Severus nemal ani len zdania, na čo si to mal spomenúť. Možno bola bláznivá a možno...

Slnko zapadlo za kopec a lampášiky sa porozsvecovali. Ich jemná žiara dopadala až na miesto, kde Severus trávil piatkový večer. Nebolo chladno, ani teplo, vietor nefúkal, na tomto mieste vládol pokoj. A Severusa sem niečo tiahlo, nahováral si, že je to Albus, no v kútiku svojho srdca cítil, že on nie jediný dôvod, prečo sa nemôže zbaviť potreby sem chodiť.

Svetlušky poletovali vôkol mohutného stromu, ktorý stál na samom konci cintorína. Severus tam nikdy nebol, vždy sa zdržiaval vpredu, pri Albusovi. No každý raz mu tam padol pohľad. Nevedel prečo, no jeho oči akoby tam tiahol silný magnet. Niekedy mal dokonca pocit, že ho spoza stromu niekto alebo niečo sleduje. No ignoroval to, kto by ho už len sledoval na tomto mieste?

Avšak dnešok bol iný, potreboval už nejaké odpovede. Opäť vzhliadol na strom, svetlušky vôkol neho divoko krúžili, akoby ho volali a lákali. A potom to po prvýkrát uzrel. Bledá až priesvitná tvár naňho hľadela spoza hrubého pňa stromu a rýchlo zmizla, len čo mu na ňu padol zrak. Srdce mu búšilo nepokojom. Mohol to byť duch? Mohol, aj keď na cintorínoch to bolo nezvyčajné, pretože duchovia sa zdržiavali na miestach, kde zomreli, kto len zomrel na cintoríne?

Postavil sa a len za nežného šušťania trávi, kráčal za bledou tvárou. Tá už sa neukázala, a keď došiel na oné miesto a nazrel za strom, nebolo za ním nič, len náhrobok z bieleho kameňa. Akoby ho chcel za týmto stromom niekto skryť. Posvietil si prútikom na plejádu kvetov, ktoré pri kameni ležali. Okrem kvetov tam plápolalo aj mnoho očarovaných sviec. Zrak mu padol späť na náhrobok a prečítal si zlaté písmo, ktoré sa prelínalo s jemnými smaragdovými kamienkami, niekto si dal ozaj záležať.

Tu leží hrdina.

Harry James Potter

Chlapec, ktorý pre kúzelnícky svet obetoval svoj mladý život.

Statočný a milovaný.

Nech jeho činy žijú navždy.

1980 – 1998

Skutočný hrob Harryho Pottera, nikdy by mu nenapadlo, že je pochovaný práve tu i keď to bolo viac než logické. Jeho pamätník sa nachádzal na Rokforte, kde stovky a stovky kúzelníkov denno-denne nosili kvety a dary za jeho obetu a činy. Severus si pamätal, že ho učil, dokonca poznal jeho matku aj otca. No to bolo všetko, Severus si ho pamätal len ako drzú, namyslenú celebritu. I keď mal veľký rešpekt pred tým, čo pre celý svet urobil.

Osemnásť rokov, aký premárnený život. Cez všetko to negatívne si pamätal aj na to, že bol talentovaný, a to najmä v Obrane proti čiernej mágii, akoby aj nemohol byť, keď to bol on, kto porazil Temného pána. Bol to pekný mladík, aj keď si Severus nedokázal vybaviť jeho tvár. Iste, jeho portréty a fotografie boli takmer všade, ale Severus ich ignoroval, ako celé svoje okolie. Pokrčil obočím v snahe sa rozpamätať.

Zelené oči.

A naraz do nich pozeral. Od prekvapenia upustil prútik, ktorý teraz svietil zo zeme. Postava len o niečo nižšia než on, oblečená v muklovskom tričku a mikine s kapucňou, stála priamo pred ním. Bledá, priesvitná tvár bola otočená k tej jeho. A prekrásne zelené oči žiarili jasnejšie než svetlušky, ktoré sa podeli nevedno kam.

Severus preglgol. A duch mlčal. Len veľké zelené oči smutne hľadeli do jeho. Natiahol ruku a prešiel skrz... skutočne to bol duch Harryho Pottera. Teraz si už jasne vedel vybaviť jeho tvár, predsa do nej pozeral – bola lemovaná nesmierne strapatými tmavými vlasmi, ktoré mu spadali na čelo, kde ešte bola stále viditeľná povestná jazva, ktorá ho na začiatku toľko preslávila. Pleť mal bezchybnú, čeľusť výraznú, nos rovný a mihalnice dlhé. Áno, bol to pekný mladík.

„Prečo si neprešiel na druhú stranu?" spýtal sa šeptom, bez toho, aby sa pohol.

Duch mlčal a potom žmurkol. „Nemohol som," jeho hlas akoby prichádzal z diaľky aj keď stál priamo pred ním. Mal nádych nekonečného smútku, rovnako ako jeho oči.

„Takto sa iba trápiš, chlapče. Odíď..." odvetil, hoci ho nikdy nemal rád, nezaslúžil si tu zotrvávať.

„Nemôžem," jeho hlas plný bolesti sa zaryl hlboko do Severusovho vnútra.

Tento krát to bol duch, ktorý k nemu natiahol ruku, Severus čakal, že prejde skrz jeho telo, presne tak ako jeho dlaň, no nie. Bledá, priesvitná dlaň sa dotkla jeho líca. Nebol to skutočný dotyk, len nežné pošteklenie.

„Prečo?" pošepol Severus stratene a mal pocit, že primrzol na mieste.

„Nemôžem odísť bez teba," odvetil duch a jeho zelené oči sa celkom ponorili do čiernych.

Severus roztrasene prekryl priesvitnú dlaň, cez ktorú síce prešiel, a tak držal vlastné líce, no cítil, aj keď nie fyzicky, že sa ho dotýka.

„Nerozumiem," odvetil, aj keď v skrytom kúte jeho mysle sa triasla truhlica plná spomienok, ktorá sa túžila otvoriť.

Dokážu duchovia plakať?

Slza stiekla po priesvitnej tvári, dolu až k jeho brade, kde zmizla. „Počkám na teba, nech to bude, akokoľvek dlho."

A potom duch Harryho Pottera zmizol a miesto neho sa zjavil zhluk svietlušiek, ktoré poletovali nad hrobom. Severus tam stál nevedno ako dlho. Bol ochromený, šokovaný, omráčený a zmätený. Srdce mu nikdy tak hlasito nebilo, v hlave mu nikdy tak bolestivo nepulzovalo. Keď odchádzal, pomyslel si:

A možno to bol všetko len sen.

Prebdenú noc, vystriedalo ráno. Nabral do flakónov čerstvé dávky uvarených a vylúhovaných elixírov a s ťažkou škatuľou sa premiestnil do svojho obchodu. Otočil ceduľku na dverách a doplnil vypredané elixíry späť do políc.

Zašiel do zadných dverí, kde zvykol variť, keď nemal zákazníkov a začal v príprave hneď dvoch elixírov. A celý ten čas premýšľal nad piatkovým večerom, ktorý sa zdal neskutočný. Myseľ mu vírila myšlienkami, ak by niekto nazrel dnu, zavalil by ho chaos a konfúznosť. Severusova myseľ bola vždy riadne uprataná, všetko v nej malo svoje miesto. No od včerajšej noci sa každá myšlienka, každý poznatok zo svojho miesta vyrútil, a teraz poletoval vo vnútri, ako zmätená zlatá strela po ihrisku.

„Pán profesor?" ozval sa ženský hlas spoza dvier.

Severus zaklial a otrávene prevrátil očami. Opäť ona. Čo od neho, dopekla, chcela?

Prešiel do prednej časti a postavil sa za pult. „Želáte si?" spýtal sa podráždene.

„Priniesla som vám obed, zohrejte si ho, zdá sa, že už vychladol. Je to moja chyba, zabudla som naň aplikovať ohrevné kúzlo," rozprávala, zatiaľ čo mu na vrch pultu položila zabalené jedno v prenosných tanieroch.

„Prečo to robíte? Prečo to robíte, aj keď viete, že vám nikdy nepoďakujem, ani vašu zbytočnú snahu neocením?" spýtal sa chladne a jej hnedé oči sa rozšírili prekvapením.

„Pretože som mu sľúbila, že sa o vás postarám, keď tu nebude. Vedel, že sa budete zanedbávať a jemu by som splnila každučké želanie," poslednú vetu už šepkala, hlas sa jej chvel a oči leskli žiaľom.

„O čom to hovoríte?" zavrčal cez zaťaté zuby, hnev a nevedomosť mu vháňala do žíl zlobu.

Zastrčila si za uchu prameň hustých vlasov a odvetila: „O kom? – vaša otázka by mala znieť tak a nemôžem vám to povedať, i to bol jeden zo sľubov, ktoré som mu dala."

„Už sem nikdy nechoďte, rozumiete mi, Grangerová, už nikdy! A teraz vypadnite!" skríkol a ukázal na dvere.

Pousmiala sa, nie veselo, skôr nostalgicky. „Keď ste boli s ním akoby ste boli celkom iná osoba. On vás robil lepším. Poznala som vás takého, pane, poznala som vás takého, akým ste boli s ním, a preto ma tento váš postoj nemôže vyviesť z miery. Ste len zmätený, pretože neviete pravdu. A preto prídem zajtra a aj pozajtra. Pekný deň, pane," riekla skôr než stihol Severus protestovať a odišla.

Frustrovane rukou treskol do obedárov až dopadli na zem, kde sa rozsypali a ušpinili podlahu. Švihom prútika opäť otočil ceduľu na zatvorené a vrútil sa do druhej miestnosti, kde sa varili elixíry. Aj tie odignoroval a posadil sa na pohovku pri stene. Vložil si tvár do dlaní a zhlboka dýchal. Nechty si zaryl do čela a ponoril sa do vnútra svojej mysle.

Legilimencia či Oklumencia v oboch bol majstrom, a tak nemal najmenší problém dôkladne sa prehrabať vo svojej hlave. Hurikán myšlienok upratal späť na svoje miesto a všetko razom vyčistil. Cítil sa pokojnejšie, no stále vedel, že je tam niečo, čo potreboval urobiť. Truhlica, ktorá tam bola od... netušil odkedy. Vedel, že ju nevytvoril, no nikdy nemal odvahu ju otvoriť. No dnes bolo všetko iné... potreboval ju otvoriť a pozrieť sa bolestivej pravde do tváre. Potreboval to – stačilo, už pred tým nemohol zatvárať oči, musel tomu čeliť.

Truhlica sa pomaly otvorila, neochotne, akoby sa jej nechcelo a dávala mu čas na rozmyslenie si takého radikálneho činu. No nemienil si nič rozmýšľať, a tak čakal, kedy sa otvorí celkom až z nej ako zúrivá voda, rútiaca sa z točky, vytryskli spomienky, ktoré zahalili celú jeho myseľ a nie len to. Hlasno zastonal a zviezol sa na kolená. Hlavu si držal v dlaniach a tvár si opieral o studenú zem.

Zeleno-oký chlapec sa usmieva, keď Chrabromil získava školský pohár a Severus jeho úsmev fascinovane pozoruje, hádam nikdy nevidel usmievať sa niekoho tak úprimne a žiarivo.

Zeleno-oký chlapec leží zakrvavený na ihrisku a Severus k nemu beží, s nečitateľným výrazom, no s hrôzou a strachom, ktorý sa mu rozlieva v útrobách.

Zeleno-oký mladík plače a tisne v náručí mŕtve telo svojho spolužiaka a Severus ho sleduje s hlbokým smútkom v srdci.

Zeleno-oký mladík sa mu snaží ospravedlniť, no Severus ho vyhadzuje a kričí naňho.

Zeleno-oký mladík za ním prichádza, že sa chce opäť učiť Oklumenciu, v jeho očiach vládne žiaľ po strate, ktorú zapríčinil on sám a Severus neochotne súhlasí.

Venuje mu prvý úsmev, ktorý rozžiaril temné podzemie a Severus udivene zisťuje, že to jemu je ten nádherný úsmev venovaný a že to on je jeho príčinou.

Venuje mu prvý bozk, zmätený a neistý, no ten najlepší, aký zakúsil a Severus odvtedy vie, že jeho srdce bude navždy patriť tomu faganovi, ktorý sa ho opovážil pobozkať.

Venuje mu svoje telo a úsmev zároveň, šepká jeho meno a Severus zisťuje, že z nikoho úst jeho meno neznie krajšie.

A potom sa mu zveruje, so svojimi problémami a obavami a Severus ho počúva, radí mu a utešuje ho, aj keď vie, že nič nebude dobré.

A potom sa ho spytuje: „Čo by si robil, ak by som pri boji s Voldemortom zomrel?" a Severus odpovedá: „Zomrel by som s tebou." Harry mu venuje zúfalý pohľad a mieri naňho prútikom. „To nemôžem dopustiť, Severus. Odpusti mi, no ak zomriem, zabudneš, aby si netrpel a mohol žiť ďalej." Severus sa snaží brániť, no neskoro, Harry ho paralyzuje a bozká ho na pery. „Milujem ťa a ak zomriem, budem tam na teba čakať," šepká a jeho kúzlo sa vpíja do jeho tela.

Severu uteká čo mu sily stačia, odstrkáva od seba zhrozených ľudí, snaží sa pomedzi nich predrať až to vidí, prvé telo, ktoré patrí mŕtvemu Temnému pánovi a druhé telo, ktoré patrí mladíkovi, ktorý preňho znamenal všetko. A mladík naposledy vydychuje a Severus, ten zabúda...

Vrátil sa na cintorín. No tento krát jeho kroky neviedli k hrobu Albusa. Slnko bolo temer zapadnuté, keď vošiel za strom a zastal pred elegantným náhrobným kameňom. Dážď, nie hustý ani silný, mu dopadal do vlasov a stekal nadol, kvapkal mu na plecia a na tvár, po ktorej kvapôčky stekali a vytvárali za sebou vlhkú cestičku, jedna kvapka sladká a tá druhá slaná.

Sklonil sa a ručne odpratal z kvetov mokré lístie, ktoré sem dopadlo zo stromu nad ním. Obloha stmavla a zjavili sa svetlušky. Severus kľačal pri hrobe a čelom sa opieral o studený a tvrdý náhrobok. Oči mal zatvorené a čakal...

Svetlušky sa vnorili do kameňa a Severus otvoril oči, keď sa priamo pred ním objavil Harry. Duch vyzeral presne ako v piatkový večer, kedy ho prvý raz uzrel. Srdce mu prestalo biť, postavil sa a podišiel bližšie.

Bledé pery mu venovali úsmev, neistý a Severus plače – potichu, nevzlyká, len slzy pomedzi dážď stekajú dolu jeho tvárou, zatiaľ čo sa mu v čiernych očiach odrážajú smaragdy.

„Nechcel som zabudnúť," zašepkal.

Harry sa načiahol a chytil ho za dlaň. Severus jeho dotyk vnímal akoby bol takmer skutočný. „Prepáč. No myšlienka na to, že by si chcel zomrieť tak ako ja, ma ranila. Nechcel som zničiť ďalší život... odpusti mi."

„Život bez teba, Harry, je prázdny, nie je to život, len prosté prežívanie rovnakých dní. Vezmi ma so sebou. Prosím, vezmi ma so sebou," žiadal zúfalo a Harry krútil hlavou.

„Čaká ťa ešte veľa rokov, Severus, ja na teba počkám," odvetil Harry naliehavo.

„Bez teba nevydržím už ani jediný rok, niet to roky," povedal potichu, slzy na jeho tvári zasychali, už nepotreboval plakať, pretože vedel, že čo chvíľa bude skutočne s ním a Harry mu v tom nijak nezabráni, pretože je len duchom.

„Práve preto si si nemal spomenúť, no mohol som tušiť, že odborník ako ty, moje kúzlo jedného dňa zlomí," riekol Harry a chytil ho aj za druhú ruku.

„Vezmi ma so sebou, alebo sa za tebou vyberiem sám. Uznávam, samovražda nie je práve ohurujúca smrť, no pokojne ju vykonám a ty vieš, že to urobím." Severusov hlas bol pokojný, stál vzpriamene a srdce to mu opäť začalo biť, pretože sa tešilo, po nekonečnej dobe...

Zelené oči dlho žmurkali do jeho, keď sa Harry pousmial. „Si pripravený, Severus?"

„Pripravený načo?"

„Stráviť so mnou celú večnosť?" spýtal sa Harry a polovičatý úsmev sa zmenil na riadny.

Severus si odfrkol. „Akoby som nemohol chcieť stráviť večnosť po boku otravného fagana." Kútiky úst sa mu zodvihli pobavením.

„Chceš, aby som to spravil teraz?" opýtal sa Harry opatrne.

„Hneď... už ani sekundu nechcem zotrvať v tomto skazenom svete," riekol Severus odhodlane a presvedčene.

Harry prikývol a pristúpil k nemu. Severus s napätím čakal čo sa udeje. Priesvitné paže ho objali, pevne a vrúcne. Telo ducha sa pritlačilo k jeho hmotnému a Severus zatvoril oči. Robil správnu vec, toto ho v tom iba utvrdilo. V Harryho náručí by pokojne mohol zotrvať naveky. Obklopila ho známa prítomnosť mladíka, ktorého miloval. Obklopil ho nekonečný pokoj a mier, nebolo možné, aby tento druh mieru niekto dokázal narušiť, a potom mal čudný pocit, akoby prešiel cez rieku a na druhom brehu naňho čakal on. Už viac nebol priesvitný. Jeho oči žiarili ako smaragdové slnká a jeho úsmev... ten miloval najväčšmi.

Podal mu ruku a Severus ju prijal. Vystúpil z rieky a s očakávaním vzhliadol na Harryho.

„Vitaj doma, Severus," povedal, stúpol si na špičky a konečne ucítil jeho pery, jeho skutočné pery – teplé a mäkké, prekryli tie jeho a venovali mu bozk.

Keď sa od seba odtiahli, Severus sa obzrel a zistil, že už viac nie sú na cintoríne. Stáli na pozemkoch, pred veľkolepým hradom.

„To je Rokfort?"

Harry prikývol. „Je to verzia Rokfortu v tomto svete. Sú v ňom všetci tí dobrí, ktorí na jeho pozemkoch zomreli. Vybral som ho, ako náš domov, pretože našim domovom vždy bol. Už na nás čakajú, poď!" Harry ho veselo potiahol smerom k vysokým dverám, ktoré sa otvorili a stál v nich...

Severus zalapal po dychu. Albus Dumbledore im s hrejivým úsmevom mával. Harry mu stisol ruku pevnejšie, keď k nemu došli.

„Už sa vás nemôžeme dočkať, chlapci moji. Slávnostná večera je na stoloch." Potom jeho modré oči pozreli do Severusových. „Rád ťa vidím, priateľ môj. Chýbal si nám tu."

A Severus sa pousmial a pohladil Harryho dlaň, ktorú zvieral v ruke. „Aj vy mne."

A spoločne vkročili do svojho domova, aby v ňom zotrvali bok po boku, celé veky.

Koniec