Harry Potter fanfiction

V noci som nemohol zaspať. Neustále som skúšal to prekliate zrkadlo, ale vôbec nefungovalo. Bol som si istý, nie, skôr som dúfal, že ho má Harry so sebou. Celú noc som prebdel a skoro ráno som sa musel zúčastniť tlačovej konferencie. Valois zatiaľ neučinil žiaden ďalší útok. Počet obetí po útoku na Šikmú uličku sa vyšplhal na osemdesiatsedem, z čoho bolo pätnásť detí. Vec, ktorú nenávidím hádam najviac je, keď sa zbytočne prelieva kúzelnícka krv. Stále je nás málo, preto je takéto absurdné plytvanie nášho druhu nepochopiteľné.

Och, Merlin, chcem skrátka nájsť a zabiť Valoisa!

Na večer som sa ledva držal na nohách. Tento deň bol príšerný, mal som práce vyše hlavy. Hneď ako som sa neskoro v noci dostal do svojho apartmánu, zvalil som sa do postele a zaspal.

 „Tom... pro..sím... mu-síš ma počuť...“

Snívalo sa mi o hlase, ktorý bol akoby vzdialený stovky míľ ďaleko, akoby ani nehovoril ku mne.

Hlas bolestne vzlykol. „Po-potrebujem len počuť tvoj hlas... potrebujem vedieť, že tu nie som sám... je tu taká tma... Od-povedz mi, prosím...“

Chcel som tomu hlasu odpoveď, ale potreboval som spať. Nerozumiem, prečo ma otravuje.

„Myslím, že tu zo... mriem,“ riekol hlas potichu – sotva som mu rozumel.

Zrazu som sa prudko strhol zo sna a posadil sa. Lapal som po dychu, v čom mi pohľad okamžite padol na zrkadlový úlomok, ktorý som mal uložený na nočnom stolíku. Roztrasene som ho vzal do ruky a pozrel doň. Z jeho odrazu na mňa hľadela tvár skrytá v tme. No rozpoznal som Harryho rysy a jeho oči, ktoré sa leskli od sĺz... Pri spánku mal nepeknú krvavú ranu. Krv už bola zaschnutá rovnako ako krv pod nosom. Naopak z rozbitej pery mu ešte vytekal tenučký karmínový pramienok, tá rana musela byť čerstvejšia.

Bolo očividné, že v miestnosti, v ktorej Harry bol, bola tma. Nanajvýš z nejakej malej škáročky musel prenikať mesačný svit, pretože jeho tvár bola osvetlená jemnou modrastou žiarou. Prezrel som si ho podrobnejšie: veľké zelené oči, jemná čeľusť, rovný nos, nepoddajné vlasy, krásne krojené pery... áno, bol to už takmer môj dospelý Harry. Takmer ten, ktorým bol, keď ma opustil.

„Harry...“ zašepkal som, emócie mnou divoko lomcovali. Vidieť ho zmučeného, niekde v temnej diere a v rukách toho hajzla Valoisa ma ničilo.

Harryho popraskané pery sa zodvihli do slabého úsmevu. „Ko-nečne,“ zachrapčal s úľavou. „Ne-nechcel som zomrieť bez toho, aby som ťa ešte videl.“

Srdce mi prestalo biť, zrkadlo som zvieral tak pevne až som sa bál, že ho prasknem. „Nezomrieš,“ odvetil som presvedčene, no s obrovskou hrčou v krku. „Vieš, kto ťa uniesol?“ Zmenil som rýchlo tému.

Harry prikývol. „Už sa mi pred-stavil,“ riekol, pričom sa mu zachvela spodná pera, ihneď mi bolo jasné, že ho Valois mučil osobne. Harrymu sa do očí nahrnuli slzy, keď pokračoval: „To... to on mi za-bil rodičov. Pre-páč, že... som veril Dumbledorovi,“ šepkal chrapľavo.

Bol na tom zle, nemusel som byť študovaný liečiteľ, aby som to vedel. Smutne som sa usmial a bol som ozaj rád, že vie Harry pravdu, no za iných okolností by som sa radoval omnoho viac, teraz som nemal dôvod. „Ako veľmi si zranený?“

Harry sa mierne zamračil a sklonil hlavu, akoby si prezeral nejakú ranu na hrudi či bruchu. „Tro-chu krvácam z boku, naj-kritickejšie zranenie mi vyliečili.“

„Kde ťa držia?“ chrlil som naňho otázky, ako pri výsluchu, no potreboval som čo najviac vodítok, skrátka čokoľvek, čo by mi pomohlo v jeho nájdení.

„Som v ne-jakej tmavej miestnosti, my-myslím, že je to žalár. Nie je tu ná-bytok a je tu ozaj malé okno, skrz ktoré vidím oblohu,“ odvetil potichu, načo sa mu tvár skrivila bolesťou a slabo zastonal.

„Harry!“

Zaťal čeľusť a pomaly vydýchol. „To n-ič.“

Pozorne som si premeriaval jeho tvár, videl som, že má stále bolesti, no nemal som mu ako pomôcť, nenávidel som sa za toto celé! Sklonil som hlavu a zatvoril oči, v ktorých ma pálili slzy. Opäť som mal pocit, že sa napĺňa jedna z mojich nočným môr. Sám seba presviedčam, že Harryho chránim, no pri tom som ja ten dôvod, prečo sa dostáva do takýchto situácií. Ja som ten, kvôli ktorému je neustále v ohrození. Som taký neschopný.

„Odpusti mi to, Harry. Všetko je to moja vina. Tie bolesti, ktoré mávaš kvôli nášmu spojeniu, to že ti Valois zabil rodičov! Uniesol ťa a mučil len kvôli mne... mám ťa chrániť, no pritom robím len presný opak... úplne rozumiem tomu, že ma stále nenávidíš. Aj ja sa nenávidím; nemal som byť taký sebecký, mal som sa ťa vzdať... mal som ťa nechať ísť... už vtedy, kým bol ešte čas.“ Bolo mi ukradnuté, že sa tu vylievam z pocitov ako nejaký chudák; mal som toho už dosť. Všetku tú vinu, ktorú som cítil – požierala ma... ničila.

„Tommy,“ prehovoril Harry nežne. Bolo to tak známe akoby sa ku mne prihováral ten osemnásťročný, ten ktorý ma miloval. „Z ničoho ťa neo-bviňujem. Som rád, že sme sa vtedy spojili... dal si mi ša-ncu byť opäť s tebou; dal si mi šancu milovať ťa i po tom, čo som sa opäť narodil. Ak by sme sa nespojili, nikdy by som ne-poznal takú lásku, akú k tebe cítim. Nikoho by som nemiloval tak ako teba...“

Nechcel som otvoriť oči, pretože som si myslel, že len snívam o tom, že sa môj Harry vrátil. No musel som sa presvedčiť, či je to len sen, alebo realita. Otvoril som ich a pozeral priamo do zelených očí, ktoré na mňa žmurkali zo zrkadla. Merlin, až teraz som si všimol, že boli plné lásky, nehy a pochopenia. Tak ako kedysi... Srdce mi bilo až v krku a celý som sa chvel.

„Ako?“ pošepol som, naraz som stratil hlas.

Videl som, že Harry okamžite pochopil význam mojej reakcie. „Už od mala mám čudné sny... sny o chlapcovi, ktorý žil u svojich mu-klovských príbuzných. Sny o tom, ako spoznal čarovný svet, ako vzdoroval Te-mnému pánovi, ktorý si hovoril lord Voldemort. Sny o tom, ako bojoval vo vojne. Stratil v nej všetkých, ktorých miloval. No jeden mu ostal. Nikdy sa s ním vlastne sku-točne nestretol. Iba v spo-mienkach, ktoré mu ukázal Dumbledore. Chcel bojovať za toho chlapca, chcel ho zmeniť, aby zachránil jeho a aj všetkých, ktorí kvôli nemu museli zo-mrieť. Preto sa vkradol na ministerstvo a ukradol Obracač času. Cestoval do minulosti. A zmenil absolútne všetko... ale ten príbeh už predsa poznáš, Tommy, nie?“

Nedokázal som prehovoriť. Sledoval som ho akoby som ho videl po prvýkrát. Nemohol som tomu uveriť. Chvíľu som si myslel, že mi už možno z toho všetkého preskočilo.

Harry si olízal suché pery a vyčerpane na mňa žmurkal. „Všetko mi to došlo v ten deň, kedy ma napadli. Predtým, ako ma uniesli, som si v Rokvillskej pošte vy-zdvihol list. Pracovník pošty ma informoval, že mi bol poslaný v roku 1944 istým Geofrey Laurenceom. Na list bolo uložené kúzlo času. To zna-mená, že ten, čo mi ho poslal, chcel, aby mi prišiel v presnom roku. Preto som bol sám, keď ma napadli. Chcel som si ho v tichosti prečítať. Po poslednom riadku sa vôkol mňa objavil zhluk osôb v čiernom, načo odniekiaľ pribehol profesor Snape. Nemali sme šancu. Upadol som do bez-vedomia, keď ma premiestnili sem. Po tom, čo mi vyliečili zranenie, ma strčili do tohto väzenia. Mal som čas pre-mýšľať o tom liste. Napísal som sám sebe list, aby som svoje budúce ja informoval o všetkom, čo som vykonal. Všetko o čom sa mi celé roky snívalo, som sám sebe dopodrobna vypísal. Všetko o mojom alternatívnom živote aj o tom, ako som cestoval časom...“

Prekvapene som sledoval jeho tvár a nebol som schopný slov.

Harry sa pousmial a ďalej ma láskavo pozoroval. „Takže som uspel. Hoci si Temný pán, ale je to len titul... nie si žiadne mon-štrum... zmenil som ťa...“

Stále som to nedokázal všetko spracovať. To, že mám svojho Harryho späť bolo niečo neuveriteľné, niečo v čo som už ani nedúfal. Nakoniec to vyriešil za mňa. Poslal si list a tie sny, ktoré mával dopomohli k tomu, aby pochopil... aby si spomenul.

„Vlastne som zme-nil veľa vecí... nie len teba,“ pokračoval s tichým cynizmom. „Ako som mo-hol takto nezodpovedne zasiahnuť do života ostatných ľudí? Mohol som ovplyvniť životy mnohých kúzelníkov bez toho, aby som sa o tom vôbec dozvedel,“ zahryzol si do pery a videl som, ako silou mocou zadržiava slzy, „jedno monštrum som vymazal, ale ďalšie stvoril – Valois zabil desiatky ľudí pri tom útoku na Šikmú, ak by som nezmenil budúcnosť... nestalo by sa to... tí ľudia by žili... “ Vzhliadol do mojich očí, zatiaľ čo tie jeho boli plné viny a bolesti. „Možno som tá príšera nakoniec ja... nie Voldemort, ani Valois... ale ja.“

Nikdy som nepomyslel na to, že by Harry mohol cítiť vinu za to, čo spravil. Niekoho ako som ja by to nikdy nenapadlo. No Harry nebol ako ja, jeho srdce bolo čisté, temnotou nedotknuté, takže isté veci videl z celkom iného pohľadu. Nemôžem dovoliť, aby spadol do útrob skazonosnej viny. Všetky tieto myšlienky by ho zničili. Nemôže si myslieť, že je zodpovedný za smrť Valoisových obetí, ani za to, že niekto ako Valois jestvuje. Bol tu aj predtým, aj v Harryho alternatívnom živote, no situácia sa vtedy vyvinula tak, že nepáchal zlo takýchto rozmerov. V Harryho svete bol zlo Voldemort, v tomto svete Voldemort nejestvuje, no príroda potrebuje rovnováhu, tak ako vravel Dumbledore, takže prirodzene sa na scéne musel objaviť niekto s temnými ideálmi.

Dumbledore vravel, že Harry je ten, ktorý je natoľko mocný, aby zničil zlo – mňa. No ja som zlý nebol, viem to... dotkol som sa síce tej najtemnejšej mágie, keď som vytvoril horcrux, ale moje činy neboli páchané za účelom konania temnosti. Zmenil som sa, trvalo to roky, no postupne som sa vyformoval do celkom iného človeka, než som bol v Harryho predošlom svete. V tomto svete ma nahradil Valois, on je to zlo, ktoré musí byť zastavené; on je ten, o ktorom rozprával Dumbledore, nie ja.

„Harry,“ prehovoril som potichu, pozerajúc na jeho vinou zničený odraz v zrkadlovom úlomku, „všetko musí mať istú rovnováhu; v tvojom čase zahynulo počas vojny nespočetne veľa ľudí, v tomto čase nik z nich neumrel, no možno bolo niektorých osudom zomrieť, preto sa to deje i keď si zmenil budúcnosť. Ľudia vždy umierali, zlo tu vždy bude... to, že si cestoval do minulosti si robil za dobrým účelom, chcel si len pomôcť. Nemôžeš sa teraz viniť za to, čo si vykonal. Pozri sa na mňa, vďaka tebe nie som tá obluda. Zachránil si ma... nestálo to už len kvôli tomu za to?“

Harrymu z kútika očí stiekla slza, ktorá na jeho, krvou a špinou pokrytej tvári, vytvorila cestičku. Slabo sa pousmial. „Som rád, že som za-chránil aspoň teba. Ne-mýlil som sa v tebe...“ šepkal, načo mu z úst vychádzala para.

Vonku mrzlo a ak bol Harry niekde v kamennom žalári s malým otvorom, ktorý prepúšťal ten ľadový vzduch dovnútra, musela tam byť poriadna zima. Palcom som pohladil povrch zrkadla, zatiaľ čo ma zelené oči neprestajne sledovali. „Čoskoro budem u teba. Nájdem si ťa, nech si kdekoľvek.“

„Ja viem...“ zašepkal skrz chvejúce pery a vyfúkol ďalší obláčik pary.

„Pokús sa zahriať.“

„Ne-môžem sa veľmi hý-bať... a som sla-bý, aby som doká-zal kúzliť bez prú-“

Harryho odraz sa rozmazal a v zrkadle bola opäť tma. No stále som počul jeho chrčivé nádychy a výdychy. Vyzeralo to tak, akoby si zrkadlo skryl do vrecka, no spojenie ostalo aktívne. Počul som hlasitý vrzgot, akoby sa otvárali ťažké dvere.

„S kým sa to tu rozprávaš, Potter, huh?“ ozval sa tlmený mužský hlas. I keď som ho nepočul jasne, dokázal som usúdiť, že nepatrí Valoisovi.

 „S ima-ginárnym priateľom, ty zmrd,“ zachrapčal Harryho hlas drzo.

I napriek tomu, že som mal oňho ohromný strach, musel som sa uškrnúť – toto bol skrátka celý Harry. Jeho vlastnosti ostali očividne rovnaké i v tejto budúcnosti.

„Nebuď drzý, ty špinavý zasran! Alebo chceš, aby som ťa opäť mučil? Nebudem ťa šetriť ako pred šéfom, to mi ver!“

„Ty aj tvoje mu-čiace metódy ste mi ukra-dnuté, ale sta-vím sa, že by ťa pán šľachtic, nepo-chválil, ak by si ma doriadil ešte viac.“

„Šéf mi nezakázal ťa mučiť, ty usmrkaný fagan! Môžem si s tebou robiť, čo chcem, tak tu nevyskakuj!“

Začul som rinčanie reťazí a slabý ston. Srdce mi divoko bilo a predstavoval som si, ako toho parchanta, ktorý s Harrym práve komunikoval, mučím. Ako si len mohol dovoliť dotknúť sa ho!

„S-stavím sa... že sa bi-ješ ako mukel, le-bo ne-dokážeš ud-ržať ani prú-tik... nie si ty ná-hodou šmukel?“ chrapčal Harry bezostyšne, no zároveň som z jeho hlasu dokázal počuť fyzickú bolesť.

„Čo si to dovoľuješ, ty skurve-“ rozkričal sa ten potkan, ktorého rozdrvím vlastnými rukami, len čo sa mi do nich dostane, keď ho vtom prerušil ďalší hlas:

„Gareth, čo to tu stváraš?!“ spýtal sa nazúrene – toto bol bez akýchkoľvek pochýb hlas Eduarda Valoisa.

„Vychovávam toto decko, pane!“ zavrčal Valoisov prisluhovač.

„Jasne som ti dal príkaz, aby si ho strážil, nie mlátil! Avada Kedavra!“

Bolo počuť len dunivé dopadnutie ťažkého tela na podlahu. Skurvený Valois, ten dobytok som chcel zabiť ja sám.

„Ne-dotýkaj... sa ma,“ ozval sa Harryho hlas znechutene.

Začul som arogantný smiech. „Ale ja sa ťa dotýkať môžem, Harry. Čo s tým urobíš, hm? Si spútaný a slabý ako mukel. Popros ma, ako poslušný chlapček a prestanem.“

Začul som Harryho posmešné odfrknutie. „Ni-kdy by som sa neponížil ta-kým spôsobom, ty úbo-žiak.“

Valois sa pobavene zasmial. „Nikdy som nedokázal pochopiť, čo na tebe niekto, ako je Tom Riddle vidí. No už tomu začínam rozumieť.“ Na chvíľu sa odmlčal, keď sa ozval opäť: „Je úžasný, však? Je taký mocný, inteligentný, úspešný – spĺňa všetky rysy dokonalého kúzelníka a muža. Celé tie roky sa snažím na sebe pracovať, aby som bol jedného dňa ako on,“ rozprával Valois zasnene. Zrazu sa začal chechtať. „A vďaka tebe, môj rozkošný Harry, získam niečo, čo ma spraví rovnako dokonalým ako je Tom Riddle. Len čo mi odovzdá titul Temného pána, získam nevídanú moc! Len tá totiž chýba k mojej dokonalosti, a potom konečne dokončím ideály Gellerta Grindelwalda. Odstránim muklov aj všetku tú špinu a háveď ako sú šmuklovia a humusáci. A nakoniec sa posadím na trón ako kráľ!“ smial sa ako šialenec.

„Ty si... ale... pe-kne chorý bas-tard,“ zachrčal Harryho hlas, načo som počul jeho prudký sípavý nádych, akoby ho niekto schmatol pod krk.

„Raz budem aj tvojim kráľom, hm, áno, teba si nechám. Musíš byť predsa výnimočný, keď po tebe Tom toľko šalie. Možno ti vyšklbnem oči, páčia sa mi, chcem ich... keď budem kráľom daruješ mi svoje oči, Harry...“

„S-si šiale-ný,“ zasipel. „P-pusti ma...“

„Čo to tu máš?“ spýtal sa Valois zvedavo.

A zrazu som hľadel na opáleného, plavovlasého muža s modrými očami plnými skrytého šialenstva. Jeho tenkých pier sa okamžite, čo ma uvidel, zmocnil víťazoslávny úsmev.

„Tom Riddle...“ vyriekol s chtivým leskom v očiach, „to sú mi, ale udalosti... čo je toto za vecičku, nejaký komunikačný predmet?“

„Oceňujem tvoj promptný um, Eduard,“ prehovoril som pokojne aj keď vnútri som horel neskutočnou zlobou, „no obávam sa, že nie sme v situácii, aby sme sa mohli zhovárať o problematike tohto magického vynálezu.“

Valoisove tenké obočie sa v umelom prekvapení zodvihlo až vytvorilo oblúk. „Ách, takže mi chceš oznámiť, že si sa rozhodol? Nebodaj som ťa vystrašil tým útokom na Šikmú uličku a únosom tvojej vzácnej hračky?“

V pästi som zovrel prikrývku, zatiaľ čo som v druhej ruke drvil zrkadlo, do ktorého som hľadel. Ako sa opovažuje nazývať Harryho hračkou! „Priznávam, že tvoje činy boli veľmi znepokojivé. Rozhodne si na mňa tým útokom nezapôsobil, Eduard.“

Zamračil sa. „Myslel som, že sa ti to bude páčiť, Tom! Hádam ma za moje činy nechceš zatknúť?“

„Samozrejme, že nie, Eduard, ako ti to len mohlo napadnúť? Ver mi, že po to všetkom, čo si vykonal sa do väzby nedostaneš,“ chladne som sa uškrnul, zatiaľ čo mi v karmínových očiach zahorel plameň pomsty. „Dovolil si si uniesť niekoho, pre mňa veľmi dôležitého, dovolil si si ho mučiť a za to ťa osobne pošlem do horúcich pekiel, kde sa budeš naveky smažiť.“

V jeho očiach sa mihol strach, ktorý sa avšak rýchlo snažil skryť. „Nezabúdaj, Tom, že tú dôležitú osobu mám stále vo svojej moci ja. Na tvojom mieste by som prestal s týmito vyhrážkami.“ Zrazu zrkadlo natočil na Harryho, ktorý bol opretý o stenu v kúte chladnej, temnej cely. Teraz som mohol vidieť, že má nohy zviazané k sebe železnými putami. Rovnako tak mal k sebe pripútané i zápästia rúk. Hlavu mal sklonenú k hrudi a tvár skrytú za vlasmi. Sivý sveter mal ušpinený od krvi – zaschnutej aj čerstvej. Krv bola dokonca aj vôkol neho; musím ho oddiaľ okamžite dostať, inak oňho prídem! Stačil mi tento pohľad, aby som pochopil, aký je jeho skutočný stav.

Harry zrazu zaklonil hlavu ešte nižšie k hrudi a chraptivo vykríkol od bolesti.

„Je celkom v mojej moci, Tom, môžem mu spraviť čokoľvek, zatiaľ čo sa budeš bezmocne prizerať,“ rozprával Valoisov hlas spokojne.

No vnímal som ho len letmo, jediné na čo sa moja myseľ dokázala sústrediť bol Harry lapený v agónii. Skrz vlasy som nevidel jeho tvár, ale počul som slabé bolestné zvuky, ktoré mu vychádzali z úst.

„Stačilo, Valois... počuješ? Stačilo! Urobím to... odovzdám ti titul Temného pána,“ vyriekol som porazenecky. Už na ničom nezáležalo, teraz som len potreboval mať Harryho v bezpečí a pri sebe.

Harryho telo sa uvoľnilo z onoho bolestného kŕču a hlava mu bezvládne ovisla vo vzduchu. Valois zrkadlo opäť natočil k sebe. Grimasa na jeho tvári bola ozaj hrôzostrašná – bol to výraz absolútneho šialenca, ktorý práve dosiahol to, čo chcel. V kútiku pier sa mu leskla slina a jeho oči blikali chorým nadšením. „Výborne, Tom, výborne! Ešte dnes očakávaj prenášadlo! A neskúšaj na mňa žiadne triky! Inak tento chutný chlapček,“ nahol sa k Harrymu, schmatol ho za vlasy a zodvihol mu tvár tak, aby som do nej videl. Srdce mi zovrela neviditeľná ruka a hruď sa mi zaplavila ohromnou bolesťou, „príde o život ozaj bolestivým spôsobom.“

Prinútil som sa, aby moja tvár ostala chladnou, no viem, že oči ma v tejto situácii prezrádzali. Pohľad na zmučeného a zakrvaveného Harryho v bezvedomí, ma privádzal na samý pokraj mojej emočnej vyrovnanosti. Vyrvem tomu skurvenému šľachticovi orgány z tela a obesím ho na vlastných črevách! „Nemusíš sa báť, svoje slovo dodržím,“ prehovoril som vyrovnane, načo sa Valois šialene rozosmial.

„Pá, pá, Tom! Teším sa na tvoju návštevu,“ zakýval mi so širokým chorým úsmevom a šľahol úlomok zrkadla o zem.

V úlomku, ktorý som zvieral v ruke, sa objavil môj vlastný odraz. Kúzlo bolo zničené a zrkadlo sa stalo celkom obyčajným. Stále som ako zamrznutý hľadel do oného zrkadla. Sedel som vo svojej posteli a bol paralyzovaný. Srdce mi zúrivou rýchlosťou bilo v hrudi a žalúdok som mal akoby poliaty mrznúcou tekutinou. Naraz ma pohltila zlosť obrovských rozmerov, mágia zo mňa vystrelila a zničila celú miestnosť. Jediné čo ostalo nedotknuté bola posteľ, na ktorej som sedel.

Z rozbitých oblokov do vnútra fúkal studený vánok a nadúval tenké záclony. Vo vzduchu víril prach a zo steny opadala rozbitá omietka. Všetko som to ignoroval a bol hlboko ponorený v myšlienkach. Do čoho som to, kurva, Harryho namočil? Nedokázal som normálne premýšľať, nedokázal som si zachovať svoju bystrú myseľ, aby som vymyslel adekvátny plán. Jediné, čo mi ostáva je nasledovať Valoisove inštrukcie, vďaka ktorým sa dostanem na miesto, kde sa ten potkan skrýva a bez Harryho odtiaľ rozhodne neodídem.

OOO

Zrušil som všetky povinnosti, ktoré som v ten deň mal. Odvolal som stretnutia i jednania. Celý deň som čakal vo svojom apartmáne na to prekliate prenášadlo. Každou minútou som bol nervóznejší a nervóznejší – Harry v noci vyzeral vážne zle, len Merlin vie, čo tam s ním ten pomätenec stváral a to, že zošalel ma vôbec neupokojilo. Prenášadlo dorazilo na večer, opäť som ho našiel na parapete okna, vo svojej zdemolovanej spálni. Neváhal som ani sekundu a aktivoval ho. Naraz som sa ocitol v malom červenom salóniku. Tapety, koberec, kreslá – všetko malo karmínovú farbu rovnako, ako moje oči.

„Posaď sa, môj vzácny hosť,“ ozvalo sa z temného kúta v samej zadnej časti izby.

„Nemienim tu predvádzať žiadne divadielko, Valois. Splň svoju časť dohody a ja splním tu svoju,“ zavrčal som, sledujúc jeho siluetu.

Valois dramaticky vystúpil z tieňov a začal sa smiať. „Nemysli si, že som až taký hlupák, Tom,“ rozprával kráčajúc ku mne, „si mocný, nevyspytateľný a si Temný pán. V tejto sekunde by si ma mohol zabiť, no nespravíš to. Poistil som sa, aby si to nespravil – súvisí to s Harrym, ver mi, že ak ma teraz zabiješ, zabiješ aj svojho chlapca,“ hovoril spokojne, zatiaľ čo sa zastavil pri kresle, ktoré stálo oproti mne. Rukami sa zaprel o operadlo a škeril sa.

Neklamal, videl som mu to v mysli, z ktorej som cítil, že ak by som ho teraz zabil – Harry skutočne zomrie. Čo mu len mohol spraviť? Zaťal som ruky v päsť, no moja tvár ostala kamennou. Elegantne som sa usadil do kresla za mnou a sledoval som svojho nepriateľa. „Tak počúvam, Eduard.“

Valois ma chvíľu spokojne pozoroval, mal ma presne tam, kde chcel. Možno to bol idiot, no mal v ruke príliš silné eso, ktorým ma dnes večer iste porazí, no ak sa odtiaľto dostanem s Harrym – rozhodne sa ako porazený cítiť nebudem.

Šialené knieža sa usadilo oproti mne. Prehodil si nohu cez nohu a veselo na mňa vzhliadol. „Chcem, aby sme uzavreli Neporušiteľnú prísahu. Takto budeme mať obaja istotu, že splníme svoju časť dohody. Ja ti dám Harryho a ty mne titul, je to jednoduché a celkom prosté, Tom.“

Odfrkol som si a prižmúril naňho oči. Bol to beznádejný hlupák, čím viac som sa mu hrabal v mysli, tým lepšie som konečne mohol vidieť, čo za úbožiaka to sedí predo mnou. Neuvedomoval si, že aj keď dostane titul a otvoria sa mu všetky tie možnosti ovládania temnoty, nemusí mať schopnosť ich vedieť použiť. Preto je na samotnom Temnom pánovi, koho si vyberie ako svojho nasledovateľa.

Ak je Temný pán donútený predať titul niekomu, kto jednoducho nemá magické schopnosti, aby temnotu dokázal ovládnuť, nebude ani zďaleka taký mocný, aký má byť. Dementori ho možno budú počúvať, sú to najprimitívnejšie temné bytosti, no tie ostatné ho rozhodne nasledovať nebudú. Ešte pred časom som bol presvedčený, že len čo bude mať Valois oný titul, bude to hotová pohroma, no po vyplienený jeho mysle už viem, že sa ani zďaleka nestane takou hrozbou, akou som myslel.

Spokojne som sa usmial a oprel. „Súhlasím, no vopred si určíme, čo presne vo svojej prísahe povieme.“

Valoisove oči zažiarili chorým šťastím, keď prikývol. „Áno!“ Naraz teatrálne tleskol rukami, načo sa dvere za ním otvorili. Dnu v pochodovali dve postavy zahalené v čiernom habite, ktoré vliekli Harryho. Nohy nemal zviazané, no sotva kráčal, skôr ho vliekli za sebou. Zápästia mal spútané pred sebou, zatiaľ čo ho tí dvaja pevne držali za paže. Šľahli ho do voľného kresla, ktoré stálo neďaleko a opäť odišli.

Harry bol pri vedomí, no vyzeral ozaj zle. Vlastne vyzeral príšerne. Oblečenie mal kompletne špinavé od prachu a krvi, v tvári bol bledý, pery mal popraskané a bez farby, za dolámanými nechtami mal krv. Ale najhorší bol zvuk, ktorý vydávali jeho dýchacie cesty. Každý jeho nádych bol sprevádzaný tichým sipotom, zatiaľ čo výdych hlasitým chrapčaním.

„Ach, trošku sme sa s Harrym pohrali, že? Ten tvoj chlapec je neuveriteľne tvrdohlavý a drzý. Nemohol som svojich ľudí zadržať od toho, aby ho mučili. Ale užil som si s ním aj ja, že Harry?“ rozprával akoby hovoril o počasí a s chichotom pokračoval: „Ten chlapec je rozhodne výborný materiál na mučenie –  neprosí, nepiští, nereve a vydrží poriadnu nálož bolesti. Verím, že ho preto toľko miluješ, Tom, nemýlim sa?“

Zaškrípal som zubami a odvrátil pohľad od Harryho. Zabodol som sa do Valoisových očí a nebezpečne tichým hlasom som prehovoril: „Za všetko zaplatíš, Eduard Valois. Nikdy si sa ho nemal dotknúť, nikdy si naňho nemal ani len siahnuť svojimi špinavými hnátmi!“

Opäť si moju pozornosť získal Harry, keď sa prudko rozkašľal. Chrbát mal zhrbený a zviazanými rukami sa pevne držal na pľúcach. Chcel som ho držať, chcel som ho mať pri sebe, no myslel som na to, že Valois si Harryho nejako poistil. Mal v rukách jeho život, preto som sa neodvážil k nijakým činom.

Valois sa zrazu postavil a podišiel k Harrymu. Schmatol ho za čeľusť a vyvrátil mu tvár tak, aby si mohli pozerať do očí. Myslel som, že vybuchnem zlosťou, no musel som sa ovládať.

Zelené oči hrdo hľadeli do tých Valoisových – obdivoval som ho, vždy som ho obdivoval za jeho odvahu a nezlomnosť. Bol to vzácny druh vlastností, ktorými Harry oplýval.

„Jed už začína pracovať...“ zašepkal Valois.

Prudko som sa postavil a namieril som na Valoisov chrbát prútik. „Čo si to povedal, ty skurvená špina?!“

Valois sa ku mne prekvapene, no s úsmevom otočil. „No toto, čo je to za slovník, pán námestník?“

„V momente ťa prekľajem, ak okamžite nespustíš!“

„Tvojho chlapca som si poistil jedom. Ak by si ma zabil alebo mi inak ublížil, nikdy by si odo mňa nezískal protijed. Tento jed namiešal, priamo pre mňa, môj osobný majster elixírov, rovnako tak vytvoril aj protijed, ktorý mám len ja. Prišlo mi to, ako najlepšie riešenie v našej situácii.“

Jed... zase jed! Keď sa toto skončí, dám zlikvidovať všetky jedy na svete! Už som raz o Harryho kvôli otrave prišiel a rozhodne sa oňho nechystám prísť opäť! Pozrel som na Harryho, ktorý mi ešte ani raz pohľad neopätoval, hľadel do zeme a unavene žmurkal akoby premáhal vyčerpanosť.

„Čas beží, Tom, ten jed mu čoskoro začne napadať vnútorné orgány. Myslím, že by sme sa mali pustiť do našich prísah a následne ich aj splniť,“ ozval sa Valois nedočkavo a usadil sa opäť oproti mne, do karmínového kresla.

Po tom, čo sme sa dohodli na obsahu našich prísah, sme sa postavili a chytili sa za predlaktia. Bol som znechutený už len tým, že som sa toho odpadu musel dotknúť. Hľadeli sme si do očí, keď sme začali odriekavať naše sľuby:

„Ja Eduard IV. Valois prisahám, že skôr ako sa stanem Temným pánom, odovzdám námestníkovi Tomovi Marvolovi Riddlovi protijed pre Harryho Jamesa Pottera-Blacka.“

Tenké strieborné vlákno sa omotalo vôkol našich rúk.

„Ja Knieža Temnôt, Tom Marvolo Riddle, prisahám, že odovzdám svoj titul Temného pána Eduardovi IV. Valoisovi, a tak z neho učiním môjho právoplatného nástupcu.“

K prvému magickému vláknu sa pridalo druhé, vytvorili vôkol našich vystretých paží striebornú špirálu. Cítil som magickú silu, ktorá do nás vstúpila, načo všetko pominulo a vlákna sa vpili do nášho magického jadra. Hneď som pustil tú špinavú ruku a pohľadom som skontroloval Harryho, ktorý nás smutne sledoval.

„Tu je protijed,“ ozval sa Valois, ktorý už sedel v kresle.

Zachytil som sklenenú fľaštičku, ktorá ku mne letela vzduchom a bezpečne som si ju uložil do vrecka. Teraz bola rada na mne, musel som splniť svoju časť dohody a keďže som to už chcel mať za sebou, konal som okamžite. Posadil som sa do kresla a zatvoril oči, spojil som sa so svojou temnou mágiou a vyvolal magickú zmluvu, ktorá sa vzápätí objavila vo vzduchu medzi mnou a Valoisom. Vzniesla sa a následne s ľahkosťou dopadla na stôl, ktorý stál medzi našimi kreslami. Bol to hrubý pergamen. Pod textom bola desiatka podpisov bývalých Temných pánov. Vyhľadal som ten Grindelwaldov. Neverbálnym kúzlom som si sekol do prstu, vykúzlil flakón, do ktorého som nakvapkal krv a zlaté brko som namočil doň. Následne som sa vlastnou krvou podpísal na zdrap papiera čím som sa vzdal titulu a zaprisahal sa, že ho odovzdám svojmu nasledovníkovi.

Valois div neposkakoval od radosti. Bolo mi zle z toho, že pošpiním líniu Temných pánov niekým takýmto, no nemal som na výber. Vyhľadal som Valoisove oči, ktoré môj pohľad automaticky opätovali.

„Eduard IV. Valois, vybral som si ťa za svojho nástupcu. Prisahaj na svoj vlastný život, že titul Kniežaťa Temnôt nepošpiníš a moc, ktorú získaš, využiješ na posilnenie čiernej mágie a podporu temnoty v magickom svete.“

„Prisahám,“ riekol Valois už s vážnou tvárou, načo sa pred ním zjavila ďalšia magická zmluva. Sledoval som, ako sa na ňu podpisuje vlastnou krvou. Naraz som cítil, ako zo mňa odchádza moja temná moc a vstupuje doňho. Vedel som aj, že proces prijímania moci je veľmi bolestivý, preto budem mať čas vziať Harryho a zmiznúť z tohto pekelného miesta.

Prudko sa mi podlomili kolená, keď zo mňa moc celkom odišla. Ani som nevedel, že som stál. Vôbec som si nespomínal, kedy som tak urobil, no Valois stál rovnako, keď vtom naraz klesol na kolená a rukami sa zaprel o zem. Bolestne zvreskol. Uškrnul som sa a aj napriek miernej slabosti, ktorú som pociťoval som sa dotackal k Harrymu. Opieral sa o operadlo a ledva držal otvorené oči. Z oboch nosných dierok mu vytekala krv a žilky v očiach mal popraskané tak, že mal celé bielko zaplavené karmínom.

Obzrel som sa na Valoisa, túžil som ho zabiť, no teraz som bol oslabený a on prechádzal prijímaním moci, nebolo by rozumné snažiť sa ho zlikvidovať v takejto situácii. A navyše potreboval som Harryho dostať do bezpečia a to čo najskôr. Sklonil som sa k nemu a pomohol mu postaviť sa.

Bol ako bábika, jeho telo vôbec nespolupracovalo. Vrhol som naňho rýchle kúzlo odľahčenia a vyzdvihol si ho do náručia. Vedel som, že nech už bolo na toto panstvo uvrhnuté akékoľvek ochranné kúzlo, teraz muselo byť oslabené, keďže sa prepisovala Valoisova magická podstata. Cítil som, že budem schopný sa premiestniť. Pevne som Harryho zovrel a premiestnil som sa.

Keď som otvoril oči, stál som vo svojej komnate v panstve Riddlovcov. Prekvapene som zistil, že ma Harry objíma vôkol krku a celý sa chveje.

„Už je dobre...“ pošepkal som mu do vlasov a privrel viečka.

Oslabenie po strate mojej temnej mágie prebila slasť, ktorú som cítil vďaka tomu, že sme sa dotýkali.

„U-už nikdy ne-chcem byť bez teba... rozumieš mi? Pri-sahaj mi to!“ zachrapčal Harry do môjho ramena.

„Prisahám... už mi ťa nikto, nikdy nevezme,“ vzdychol som do jeho vlasov, no rýchlo som sa spamätal, v Harryho organizme ešte stále prúdil ten jed.

Podišiel som k posteli a uložil som ho na ňu. Harry ma veľmi neochotne pustil a odovzdane ma sledoval, zatiaľ čo som vytiahol protijed, samozrejme som pomocou kúzla skontroloval jednotlivé zložky, ktoré boli použité pri jeho výrobe aj keď som vedel, že by ma Valois nemohol oklamať, zložili sme predsa Neporušiteľnú prísahu.

Sadol som si k Harrymu, nežne mu nadvihol hlavu a vlial mu do úst riedky nápoj. Harry ho pomaly prehĺtal, zatiaľ čo mi pozeral do očí. Odrhol som od neho pohľad a odložil už prázdny flakón na nočný stolík. Následne som mu kúzlom uvoľnil zviazané ruky a nešťastne som skúmal krvavé šrámy, ktoré mu ostali na zápästiach po putách. Harry ma pozoroval a sípavo dýchal. Zvuk, ktorý vydávali jeho pľúca mi búšil v ušiach. Nebol som natoľko vzdelaný v oblasti liečiteľstva, aby som si dokázal poradiť s tak závažným zranením.

Sklonil som sa k jeho tvári a chystal sa ho pobozkať, no zarazil som sa. Smel som vôbec? Po tom všetkom, čo si kvôli mne zase musel vytrpieť? Miesto bozku som sa oprel o jeho čelo a zatvoril oči. Keď som vtom ucítil na tvári láskavý dotyk.

„Ďa-kujem... že si po mňa priš-iel,“ zašepkal proti mojim perám.

Otvoril som oči a smutne hľadel priamo do tých jeho. „Nemáš mi začo ďakovať, skončil si tam len kvôli mne. Neviem, ako môžem odčiniť to, čo si si musel vytrpieť.“

„Pre začia-tok mi pos-tačí bozk,“ pousmial sa skrz bolesť, ktorou musel trpieť.

Pobavene som pokrútil hlavou. „Vôbec si sa nezmenil, vieš?“ pošepol som a konečne ho pobozkal.

Tento bozk bol rozhodne iný než ten, ktorý som si vynútil, keď sme sa stretli za bariérou v Zakázanom lese. Harry bol už v bozkávaní očividne oveľa skúsenejší, ako vtedy. Aj keď ma to veľmi netešilo, pretože som si musel predstavovať, s kým získal skúsenosti. No podobné myšlienky mi v okamihu vyfučali z hlavy, keď mnou začínali prechádzať slastné vlny absolútnej rozkoše, len čo sa naše jazyky stretli. Cítil som to silné spojenie medzi nami, ktoré bolo enormne spokojné, že po toľkých rokoch si konečne vymieňame telesné tekutiny. Bol som absolútne vzrušený, keď mi Harry nasal peru medzi svoje a následne jazykom obkrúžil ten môj. Zastonal som mu do úst, keď vtom Harry náhle bozk prerušil a chytil sa za pľúca.

Bože, som idiot!

„Musím ťa vziať k Mungovi,“ prehovoril som zachrípnuto, starostlivo ho sledujúc.

Harry z toho očividne nebol nadšený, ale videl som, že chápe, že to inak nepôjde. Slabou dlaňou si so mnou preplietol prsty a naliehavo odvetil: „Ale... os-ostaneš tam so mnou. Ne-neopustíš ma...“

Pousmial som sa a odhrnul mu pramienky vlasov z čela. „Ani sa od teba nepohnem.“

OOO

Sedel som v kancelárii riaditeľa svätého Munga a nasledovníka mojej ideológie – Pierca Walkera.

„Chcem, aby dostal tú najlepšiu starostlivosť. Nemocnica odo mňa pravidelne dostáva charitatívne príspevky, no pokiaľ budete na jeho liečbu čokoľvek potrebovať, nemám problém to zohnať.“

„Ale, môj pane, financie nie sú problém. Pre takú váženú osobu, akou ste vy, zariadim všetko. Harry u nás dostane tú najlepšiu starostlivosť. Nechal som ho previesť do špeciálnej izby a zostavil som tím najlepších liečiteľov. Bude tu oňho dobre postarané, môj pane,“ odvetil Walker úctivo.

Postavil som sa a oprášil si sako. „Ostanem tu s ním, nechcem, aby sa o tom ktokoľvek dozvedel. Pre muža môjho postavenia by nebolo vhodné, aby sa na verejnosť dostala takáto správa, preto verím, že to udržíte v tajnosti.“

Walker sa rovnako postavil a prikývol. „Iste, iste, môj pane. Máte absolútnu voľnosť. Personál bude mlčať, rovnako ako ja.“

„Výborne, Pierce, som rád, že sme sa dohodli.“

Samozrejme to, že som sa objavil u svätého Munga neostalo bez povšimnutia. Zatiaľ čo Harryho liečili, poskytol som rozhovor viacerým médiám a oznámil im jeho nájdenie. Nemalo zmysel to zatajovať. Po návšteve ministerstva, kde som sa stretol s ministrom a s veliteľom aurorov, aby som ich informoval o momentálnej situácii, som sa konečne dostal k Harrymu.

Jeho izba bola primerane veľká a slušne zariadená. Bola tlmeno osvetlená a v jej strede stála posteľ, na ktorej ležal. Vôkol neho boli nejaké magické prístroje a obrazovka, ktorá zaznamenávala jeho životné funkcie. Vrchný liečiteľ, ktorý mal Harryho na starosti mi vymenoval zoznam všetkých povrchových i vnútorných zranení, ktoré Harry utrpel a i to, čo všetko s ním stvárali. Podľa všetkého boli v najhoršom stave jeho pľúca, ktoré boli poškodené vplyvom neznámeho mučiaceho zaklínadla a zrejme kopancami, ktoré mu na ne niekto uštedril.

Podišiel som k posteli a sledoval jeho už čistú tvár. Prisunul som si k posteli pohodlné kreslo a chytil ho za studenú dlaň. Naše znamenia v momente spokojne zažiarili a opäť zbledli. Vtisol som mu bozk na značku a druhou rukou som ho hladil v umytých vlasoch. V spánku vyzeral tak pokojne, akoby vôbec pred pár hodinami neprežil muky a bolesť. Vždy bol taký statočný – už ako malý chlapček bol odvážny a silný. Kiež by som mal niečo z jeho chrabrých vlastností, možno by som vďaka nim nebol taký sebecký a vzdal sa ho, aby som ho prestal ohrozovať. Ak by nebolo mňa, Valois by si ho nikdy nevšimol, nemal by dôvod ubližovať mu. Palcom som mu pohladil chrbát dlane, načo mi znenazdajky klesla hlava a oči sa mi zatvorili.

OOO

„Tommy,“ začul som ten najkrajší hlas, „ležíš mi na ruke, necítim si ju,“ pokračoval a zasmial sa.

Dezorientovaný som otvoril oči a pár krát zažmurkal na bledú tvár, ktorá ma s úsmevom pozorovala. Jeho úsmev ma prinútil taktiež zodvihnúť kútiky pier. Zdvihol som hlavu z jeho ruky a nežne som mu ju začal masírovať. „Lepšie?“

Harry prikývol, keď vtom do izby vstúpila ošetrovateľka. „Dobré popoludnie, pán námestník“ riekla s úsmevom mojím smerom a obrátila sa k Harrymu. „Prišla som vám oznámiť, že dorazili vaši príbuzný, pán Potter.“

Harry na mňa vrhol spýtavý pohľad, zatiaľ čo som odpovedal: „Pošlite ich dnu.“

Harry ma schmatol za sako, akoby nechcem, aby som odišiel. „Sľúbil si, že sa odo mňa ani nepohneš.“

„Budem čakať priamo tu,“ ukázal som do rohu izby, postavil sa a vrhol na seba kúzlo neviditeľnosti. Nemal som záujem stretnúť sa s Harryho poručníkmi. Harry na mňa spokojne žmurkal. Videl ma, on jediný ma mohol vidieť i keď som bol neviditeľným. Stúpol som si do rohu a sledoval dramatický príchod Siriusa Blacka a Remusa Lupina.

„Harry!“

Black vtrhol do miestnosti ako besný, prirútil sa k Harryho lôžku a prudko ho objal.

Lupin ich s úsmevom pozoroval, zatiaľ čo na stolík položil sladkosti.

„Siri, zadusíš ma,“ zamumlal Harry.

„Len čo nám vedúci aurorov poslal správu, prišli sme,“ rozprával Black roztrasene a tisol ho k sebe. „Och, Merlin, nevieš si predstaviť, ako mi odľahlo! Dúfam, že toho parchanta čoskoro dostanú.“

„Sirius, myslím, že by si ho už skutočne mal pustiť,“ prehovoril Lupin, zatiaľ čo sa postavil z druhej strany postele.

Black sa ako obarený od Harryho odtiahol a starostlivo si ho premeriaval. „Neublížil som ti?“

„Nie, som v pohode,“ odvetil Harry a pousmial sa.

„Som rád, že si v poriadku, šteniatko,“ povedal vlk láskavo a jemne ho potľapkal po pleci.

„Neverím, že si ťa ten diabol náhodne vybral, aby mohol nalákať námestníka,“ pokrútil Black hlavou a usadil sa na kreslo, na ktorom som doteraz sedel ja sám. „Vedúci aurorov nám toho vlastne veľa nepovedal, len že si bol náhodná obeť plánov toho démona.“

„Viac toho ani nie je. Skrátka ma uniesol, aby sa mnou mohol vyhrážať ministerstvu,“ pokrčil Harry plecami.

„Ešteže máme takého námestníka, akého máme. Bez neho by ministerstvo v tvojom prípade nepohlo ani len prstom. Veril by si, že vedúci aurorov odmietol vyšetrovanie tvojho zmiznutia?“ spýtal sa Black pohoršene.

„Áno, pánovi námestníkovi už druhýkrát vďačíme za tvoju záchranu,“ poznamenal Lupin a usadil sa na kraj postele.

Už by mohli vypadnúť, tieto reči ma nudili. Ak by sa nejednalo o Harryho, nepohol by som prstom ani ja. Harry na mňa zrazu vrhol pohľad, akoby sa uisťoval, či som stále tu.

„Písal nám aj Dumbledore,“ začal Black, „vraj si nájde čas a príde ťa pozrieť.“

Harry mierne zbledol a opäť ma jeho oči vyhľadali. Hádam ten senilný hlupák nebude mať toľko drzosti, aby sem chodil. Ešte hodnú chvíľu som počúval tie zbytočnosti, ktorými Black Harryho zahŕňal, kým ich konečne nevyhnala Harryho ošetrujúca sestra.

„Čas návštev vypršal,“ objavila sa medzi dverami s prívetivým úsmevom,  „pacient potrebuje oddych.“

Black sa na ňu zamračil a opäť Harryho objal. „Čoskoro zase prídeme.“

„Hlavne odpočívaj a šetri sa,“ riekol Lupin, zatiaľ čo sa postavil a prinútil Blacka, aby Harryho pustil.

Harry len prikyvoval a s úsmevom im kýval. Hneď čo sa za nimi zatvorili dvere, som zrušil kúzlo neviditeľnosti a vrátil sa k nemu. Harry si vyčerpane vydýchol, opatrne sa posadil, natiahol ku mne ruky, načo som v momente zareagoval a objal ho. Harry si spokojne povzdychol a omotal si paže pevne vôkol môjho krku. „Teraz mám pred nimi veľa tajomstiev,“ zamumlal mi pri uchu. „Mám pocit, že je to medzi nami iné. Čo sa s nimi vlastne stalo v mojej predošlej budúcnosti?“

Mierne som sa od neho odtiahol a pozrel mu do očí. „O tom si si nenapísal, ani si o tom nesníval?“

Harry sa zamyslene zamračil a odvetil: „Nespomínam si, snívali sa mi len úlomky, najsilnejšie spomienky, niektoré sú jasnejšie, iné zas menej. A v liste som si o nich dvoch vôbec nepísal.“

Povzdychol som si. „Nuž, pokiaľ viem tak Lupin skonal počas vojny a tvoj krstný otec zomrel, keď si mal pätnásť. Viem, že moje alternatívne ja ťa nalákalo do pasce, pričom ťa on prišiel zachrániť a počas toho zahynul.“

Harry na sucho preglgol a v očiach sa mu mihla výčitka. „Takže, ak by bolo jeho osudom zomrieť bol by už minimálne rok mŕtvy?“ spýtal sa smutne, načo ma pustil a oprel sa o mňa.

„Možno,“ odvetil som potichu a pokračoval: „Vlastne si zachránil aj jeho. V tvojej alternatívnej budúcnosti ho obvinili z vraždy tvojich rodičov, dostal doživotie, no po dvanástich rokoch ušiel, načo o dva roky zahynul. Vskutku tragický osud, od ktorého si ho uchránil.“

„Môj predošlí život musel byť absolútna pohroma,“ pošepol. „A čo bolo s Dracom, ten hádam nezomrel?“ vrhol na mňa tie svoje ustarostené oči.

Pomocou legilimecie som vo svojej vlastnej mysli hľadal jednotlivé spomienky, ktoré som získal z Harryho starého ja, ešte v tú noc, čo za mnou prišiel na Rokfort. „Draco bol tvoj školský rival. Nenávideli ste sa.“

Harry sa odo mňa odrhol. „Čože? Musíš sa mýliť.“

„Hovorím ti len to, čo som videl v tvojej mysli. V tom čase boli tvoji najlepší priatelia Hermiona Grangerová a Ron Weasley.“

„Weasley?!“ zvolal Harry zhrozene a oprel sa späť do vankúšov. „Toho debila neznášam. Už od začiatku ma nenávidel. Vždy keď mi bolo zle, kvôli nášmu spojeniu, toho využil, aby sa mi posmieval.“

„Vyrastal si za celkom iných podmienok. Samozrejme, že sa veľa vecí zmenilo.“

„No Hermionu mám rád...“

„Vaše priateľstvo je zrejme osudové,“ usmial som sa a prehrabol mu vlasy.

Harry si preplietol dlaň s tou mojou a zvážnel, keď mi pozrel do očí. „Tvoje oči sú červené a aj napriek tomu, že by si mal mať už sedemdesiat rokov, vyzeráš celkom rovnako, ako keď som za tebou prišiel. Z toho mi vyplýva len jedna možnosť: vytvoril si horcrux.“

Pustil som mu ruku a dal si z prostredníka dolu prsteň môjho odporného strýka. „Zabil som svojho otca a z tohto prsteňa urobil horcrux.“ Chytil som Harryho dlaň a navliekol mu prsteň na jeho vlastný prostredník, nemusel som ho ani prispôsobovať jeho veľkosti, naše prsty mali rovnakú hrúbku.

„Moje srdce už máš, pokojne maj i dušu, aj tak som ho vytvoril len kvôli tebe. Hnusil by som sa sám sebe, ak by si musel kvôli nášmu spojeniu udržiavať romantický pomer so starým dedom.“

Harry si prezeral prsteň na svojom prste a zachechtal sa. „Och, áno, no myslím, že by si bol veľmi neodolateľný starý dedo. Neviem si predstaviť, že by si niekedy mohol vyzerať zle.“

„Samozrejme, že by som bol dokonalý i v takom veku, no z hľadiska morálky by bol náš pomer nevhodný.“

„Si ty, ale nafúkanec,“ uškrnul sa Harry provokačne.

Odfrkol som si, naklonil sa k nemu, nežne ho chytil za čeľusť a vtisol som mu hlboký bozk. Už som sa nemohol udržať. Ak by nebol zranený, v momente by som ho pomiloval. Moje telo bolo doslova hladové po tak silnom telesnom kontakte s ním.

Harry si vplietol ruku do mojich vlasov a do úst mi pošepol: „Prepáč, že som ťa tak nenávidel. Neviem si predstaviť, ako si sa musel cítiť.“

„To už nie je podstatné,“ pošepkal som a opäť ho pobozkal. „Hlavné je, že ťa mám späť.“

OOO

O pár hodín prišli Harryho priatelia. Ostával som neviditeľný na svojom mieste v rohu a sledoval ich.

„Muselo to byť hrozné, čo? Aké mučiace metódy používali?“ spytoval sa mladý Nott vzrušene.

„Nott, to sú veľmi nevhodné otázky!“ napomenula ho prísne Grangerová, ktorá sedela pri Harrym na posteli a držala ho za ruku. 

„My sme chalani, Grangerová, nezosypeme sa z takýchto tém, ako niektoré roztrasené dievčatá,“ ozval sa Draco, venujúc jej znechutený pohľad.

Harry sa usmieval a očividne si vychutnával ich prítomnosť. „Vlastne väčšinou používali ruky a nohy ako muklovia, Theo,“ informoval Harry svojho priateľa.

Nott prekvapene zodvihol obočie. „To fakt? Pche, to ma rozhodne poburuje!“

„Museli to byť pekní úbožiaci, keď používali fyzické násilie,“ pridal sa Draco, ktorý sedel z druhej strany postele, načo si vyložil nohy a jednu ruku si dal pod hlavu.

„Och a skutočne ťa zachránil námestník Riddle?“ spýtala sa Grangerová s miernou červeňou na lícach.

Harry k nej otočil hlavu a prikývol. „Áno, tvoj milovaný námestník,“ uškrnul sa.

Nott aj Malfoy sa začali pochechtávať, zatiaľ čo Grangerová celkom sčervenela.

„Prestaňte! Podľa mňa je pán námestník absolútne úžasný!“

„Grangerová tečú ti sliny, mala by si si ich utrieť,“ rehotal sa Malfoy a drgal do Harryho. „Počul som, že všetky Chrabromilčanky majú jeho plagáty zavesené v spálni.“

Harry si zahryzol do pery, aby sa nerozosmial a venoval Grangerovej ospravedlňujúci pohľad.

„Len naňho žiarlite, pretože je taký úspešný, okúzľujúci a dobre vyzerajúci, na rozdiel od vás!“ odula sa a vrhla na Notta a Malfoya nazúrený pohľad.

Harry sa zrazu otočil k plavovlasému mladíkovi. „Draco, môžem sa na teba spoľahnúť s tými poznámkami?“ Snažil sa očividne zmeniť tému od mojej osoby. Bolo to celkom zábavné.

„Jasné, aj tak si o veľa neprišiel. V pondelok bolo vyučovanie zrušené kvôli posilnení bezpečnosti, no a vlastne tento týždeň sme sa ani neučili kvôli tomu útoku na Šikmú. Grangerová si div nevytrhala vlasy, keď zistila, že sa už nemá čo učiť.“

Menovaná sa naňho zaškľabila. „Ako keby som sa dokázala učiť, keď Harry zmizol!“

„Neškriekaj toľko, lebo nás odtiaľto vyhodia,“ napomenul ju Nott a prekrížil si nohy, zatiaľ čo sa pohodlne oprel o chrbát kresla.

„Ja neškriekam, ty-ty hlupák!“

Harry pobavene prevrátil očami. „Dokážete sa aspoň pár minút nehádať?“

„Prepáč,“ ospravedlnila sa hnedovláska. „Mimochodom, máš veľmi nevšednú izbu.“

„Je to VIP izba, Grangerová, niekto ako ty to nemôže poznať,“ uškrnul sa Malfoy povýšenecky.

„Ako keby ma tieto tvoje reči dokázali uraziť,“ odfrkla si a zastrčila si prameň vlasov za ucho. „Som odolná, Malfoy, pokojne ma nazvi humusáčkou!“

„Humusáčka!“ zavrčal blondiak protivne. 

„Draco! Ospravedlň sa jej,“ zahriakol ho Harry zamračene.

„Ona si začala. Chcela to!“ bránil sa Malfoy.

„No tak, omluv sa jej, lebo bude nadutá po zvyšok týždňa,“ ozval sa Nott znudene.

„Vážne, Draco, už sme sa o tom bavili hádam tak tisíckrát,“ pozrel naňho Harry prísne.

Draco zaťal čeľusť a pozrel na Grangerovú. „Prepáč, že som ťa nazval tak škaredo.“

„Ospravedlnenie prijaté,“ odvetila už pokojnejšie.

„Už vieš, kedy ťa pustia, Harry?“ spýtal sa Nott zvedavo.

„Dúfam, že čoskoro. Mám pocit, že som už zdravý.“

„No len sa nenáhli, Harry, máš pocit, že si zdravý, lebo ťa nič nebolí, skutočnosť je taká, že si nadopovaný elixírmi, aby si žiadnu bolesť necítil,“ zapojila sa do hovoru Grangerová.

„Grangerová má pravdu, po takom mučení ešte určite zdravý nie si. Vždy si taký tvrdohlavý ohľadom zdravia, takže tentoraz nás nenachytáš,“ pridal sa k jej názoru Malfoy.

„Hej, už toľkokrát si nás oklamal, že ti nič nie je a nakoniec si skončil na ošetrovni. Takže tu si aspoň poriadne oddýchneš a možno prídu na to, čo je za tou tvojou záhadnou chorobou,“ prehovoril Nott a lakťami sa zaprel o bok postele.

„Neverím, že sa vy traja na niečom zhodnete,“ pousmial sa Harry.

„Nenechaj sa pomýliť, toto je jediné na čom sa zhodneme, že Grangerová?“ riekol Malfoy a s úškrnom sa nahol, aby videl na kúzelníčku po Harryho boku.

Grangerová stisla Harryho dlaň a odvetila: „A s týmito pofidérnymi Slizolinčanmi si ma nechal celkom samú.“

„Nehraj sa na neviniatko, Grangerová, je to práve naopak. To nám ťa Harry zavesil na krk, však Theo?“

Nott horlivo prikývol na súhlas, keď vtom ich debatu prerušila ošetrovateľka. „Mládeži, čas návštev skončil,“ venovala im úsmev a odišla.

„Salazar, toto sú, ale prekliate pravidlá,“ zahundral mladý Nott a začal sa stavať.

Trojica sa s Harrym náruživo rozlúčila. Grangerová i Nott vyšli z izby, no Malfoy v nej ostal. Stál hneď pri posteli a jeho doterajší nadradený výraz sa zmenil na starostlivý, čo bola rozhodne veľmi atypická grimasa pre niekoho, kto nosí meno Malfoy.

„Budeš v poriadku, však?“ spýtal sa, akoby potreboval uistenie priamo od Harryho.

Harry sa chápavo pousmial a prikývol. „Veď ma poznáš, jasne, že budem.“

„Vravel som ti, že ťa dostane len do nebezpečenstva. Jeho jediné šťastie je, že ťa odtiaľ vyslobodil, lebo ak by sa ti niečo stalo, nakopal by som mu riť,“ povedal odhodlane so zaťatými päsťami.

Harry sa pobavene uškrnul. „To si skutočne cením, Draco.“

Malfoy mu úškrn vrátil a vydal sa k dverám. „A láskavo sa čo najskôr vylieč. Bez teba je v škole totálna nuda.“

Dvere sa za ním zatvorili a ja som už viditeľný podišiel k Harrymu. „Vysvetlíš mi to?“ spýtal som sa zamračene. Bolo mi jasné, že mladý Malfoy narážal na mňa.

„Nuž, Draco vie o tom, že... no že sme spojení,“ zamumlal Harry opatrne. „On... nás videl, vtedy na jeho oslave desiatych narodenín. Z jeho domčeku na strome je vidieť do labyrintu.“

Prekvapene som klesol do kresla a pretrel som si tvár. Merlin, vtedy som bol ozaj neopatrný.

„Dracovi naozaj verím, Tom. Nikdy ma nezradil a vždy udržal všetky moje tajomstvá. Možno je to Slizolinčan a Malfoy, no je to ten najlepší kamarát. Sme ako bratia.“

Pokiaľ mu dôveroval Harry, veril som mu i ja. „V tom prípade je to v poriadku.“

Harry mi venoval radostný úsmev, no vtom momente mu začali klipkať oči. Vôbec sa nečudujem, že je po všetkých tých dnešných návštevách unavený.

„Pokojne spi, budem tu,“ ubezpečil som ho a pobozkal na ruku, ktorú som zvieral v tej svojej.

Harry sa zrazu začal posúvať do boku, čím vedľa seba vytvoril voľné miesto. Vyzývavo na mňa vzhliadol. Musel som sa uškrnúť. Jeho výzvu som prijal a ľahol si k nemu. Privinul som si ho k sebe a spokojne som sledoval jeho zaspávajúcu tvár. Až teraz som si mal možnosť poriadne vychutnať to, že sme skutočne spolu. Objal som ho pevnejšie a oprel sa o jeho čelo tým mojím. Za viečkami zatvorených očí som proti svojej vôli videl obraz toho, ako Harry zomieral. Ako som celé hodiny zvieral jeho studené telo, bez života. Tá bolesť bola vtedy neopísateľná a nevedel som si predstaviť, ako vydržím toľko rokov bez neho. A konečne som sa dočkal. Mám ho naspäť. Môžem byť opäť s ním, môžeme pokračovať tam, kde sme prestali.

„Už ma nikdy neopúšťaj...“ pošepol som mu proti perám.

Oči mal stále zatvorené, no začul som tiché: „Nikdy.“

Sám som len ťažko dokázal veriť tomu, ako veľmi som tohto človeka miloval. A nebolo to tak len kvôli nášmu spojeniu, ktoré našu lásku prehlbovalo. Moja láska k nemu prečkala všetky tie nekonečné roky, všetky tie prekážky... mal som pocit, že v budúcnosti nás už nerozdelí ani tá prekliata smrť. Môj život sa vždy točil vôkol Harryho Pottera, či už to bolo v Harryho alternatívnej dobe, alebo v tejto. Vždy to bol on...