Harry Potter fanfiction

Dnes bolo vskutku hrozné počasie. Obloha bola bez jediného mráčiku a slnečné lúče priveľmi teplé. Prekliate leto, tak veľmi som neznášal toto ročné obdobie. Lucius ma pozval na večeru. Mali sme na pláne prebrať nejaké pracovné záležitosti. Aspoň to mi zlepšovalo náladu. Lucius bol príjemný spoločník, ktorého názory a pohľad na určité politické a ekonomické oblasti ma veľmi zaujímali.

Privítala ma lady Malfoyová v celej svojej kráse. Tá žena bola každým rokom krajšia.

„Och, povedzte, môj pane, ako si udržujete svoj mladistvý vzhľad? Kiež by som i ja poznala recept na večnú krásu,“ rozprávala s úsmevom, zatiaľ čo ma viedla do salóniku.

„Verte mi, Narcissa, že žena ako vy žiadne kúzla nepotrebuje. Vaša prirodzená krása a nonšalantnosť vás bude robiť neodolateľnou v každom veku.“

Zvodne na mňa zažmurkala. „Ste vy, ale lichotník, môj pane.“

„Aké to lichôtky, len úprimná pravda, moja lady,“ odvetil som pôvabne, zatiaľ čo sa dievčensky zachichotala.

Lucius ma už očakával v čajovom salóniku. Popíjali sme čaj, zatiaľ čo sme sa rozprávali. No celý ten čas som cítil podivné chvenie. Podobné pocity som mal, keď bol blízko Harry, ale teraz rozhodne v dohľade nebol, preto som tomu nerozumel. Po delikátnom čaji sme si zahrali šachy. V tejto hre som bol majster a Lucius bol hádam jediný, koho som mohol považovať za vcelku vyrovnaného súpera. I keď pravda bola taká, že proti mne nemal nikdy šancu. No dnes bolo moje sústredenie narušené. Znamenie na mojej ľavej ruke slabo blikotalo a ja som mal neustále pocit, že je Harry niekde blízko.

„Večera bude za dvadsať minúť,“ prišla nás informovať Narcissa, keď sa medzi dverami zjavil najmladší Malfoy.

„Mami, ideme si s Harrym zalietať,“ oznámil rýchlo a chystal sa otočil, keď ho Lucius zahriakol:

„Draco, čo je to za správanie? Hádam nevidíš, že máme hosťa?“

Srdce mi silno búšilo proti hrudi. Harry... Harry bol tu...

Mladý Malfoy pretočil očami a vstúpil do salóniku, až teraz som si všimol, že Harry stál celý čas za ním. Nasledoval ho a postavil sa medzi dvere.

Draco sa mi mierne uklonil a prehovoril: „Dobrý podvečer, pane.“

Harry stál ako zamrznutý, keď ma uvidel. Oči mal rozšírené prekvapením rovnako ako ja. Opäť vyrástol. Vedel som, že tento Harry bude rozhodne vyšší než ten, ktorý za mnou prišiel do minulosti. Už teraz prevyšoval svoje osemnásťročné ja. Netuším čím to bolo, možno rozdielnou stravou a možno prostredím, v ktorom vyrastal.

Postavil som sa bez toho, aby som si toho bol poriadne vedomí. Pozerali sme si navzájom do očí. Vyzeral nádherne... puberta robí s chlapcami divy, to rozhodne. Vlasy mal stále rozkošne nepoddajné. Posledné detské rysy, ktoré pri našom poslednom stretnutí pokrývali jeho tvár už definitívne zmizli. Stál tu predo mnou dospievajúci mladý muž.

„Ach, to je Harry Potter-Black, je u nás na prázdninách,“ ozvala sa Narcissa, keď videla moje zaujatie tým chlapcom. „Harry, pozdrav pána námestníka,“ napomenula ho Narcissa jemne.

„Zdravím vás, pán námestník,“ riekol Harry so značnou dávkou znechutenia. No v jeho očiach som mohol vidieť, ako veľmi túži podísť ku mne a dotknúť sa ma.

Prinútil som sa konečne ovládnuť aj keď to bolo ohromne ťažké. Jediné čo som chcel bolo ho pobozkať, milovať... no on ma stále nenávidel.

„Rád ťa vidím, Harry,“ odvetil som nakoniec vyrovnaným hlasom.

„Vy sa poznáte?“ opýtala sa Narcissa prekvapene.

„Je to dlhý príbeh,“ odpovedal som len a skryl si blikotajúcu dlaň do vrecka.

„Môžeme teda ísť?“ spýtal sa Draco otrávene.

„Utekajte, ale za dvadsať minút nech ste v jedálni!“ rozkázala im pani domu a bolo očividné, že stále premýšľa nad tým, čo sa stalo.

Blondiak schmatol Harryho za pažu a zmizli za dverami. Posadil som sa a pred očami mal len Harryho. Bol to akoby sen, že sme sa stretli práve tu, akoby to bol osud.

„Ospravedlňujem sa za toho chlapca, inokedy býva vychovaný a slušný.“

Usmial som sa. „To je v poriadku, Lucius, hnevá sa na mňa oprávnene.“

Lucius sa zamračil a vyzeral, že ho veľmi zaujíma, čo sa mohlo odohrať medzi mnou a priateľom jeho syna, no múdro mlčal. Vedel, že keď mu o tom nepoviem z vlastnej vôle, tak do toho nemá strkať nos. Možno preto bol Lucius hlavne mojim priateľom, nie len obyčajným nasledovníkom.  

Presne o siedmej sme sa usadili za jedálenský stôl. Lucius a Narcissa sedeli za vrcholom stola, oproti sebe, zatiaľ čo ja som sedel po jej pravici. Pridala sa k nám i Bellatrix, ktorá sedela po Luciusovej pravici. Draco bol usadený k svojej tete, zatiaľ čo sa na posledné voľné miesto posadil Harry – hneď vedľa mňa. Bol bledý ako sneh, keď sa usádzal ku mne a oproti Bellatrix. Jeden zo škriatkov pustil príjemnú klavírnu hudbu, keď sa na tanieroch objavil prvý chod. Vôbec som sa nebol schopný zapojiť do rozhovoru, keď bol tak blízko.

„... Fudge nevie poskladať ani dve inteligentné ucelené vety. Naša krajina by bola k smiechu, ak by nemala takého námestníka, akého má,“ zachytil som Luciusov hlas a súhlasné odpovede Belli a Narcissi.

„Áno, je pravda, že mimo iného ste veľmi reprezentatívny. Vy ste ten dôvod, prečo majú o nás zahraničné kúzelnícke komunity tak vysokú mienku,“ rozprávala Narcissa a vrhala na mňa očarujúce úsmevy.

„Vďaka vám sme sa stali veľmocou v celom kúzelníckom svete. Keď sa jedná o medzinárodný problém, zahraničie sa okamžite obracia na nás. To čo ste dokázali, pane, je neuveriteľné. Naša krajina je na vrchole rebríčka,“ rozplýval sa Lucius.

„Je veľmi príjemné počúvať podobné chváli,“ prehovoril som s príjemným úsmevom, „no nie za každým úspechom stojím len ja.“

„Ale pane, načo toľká skromnosť?“ spýtala sa Narcissa žoviálne.

Lucius zrazu chytil do ruky čašu a pozdvihol ju. „Pripime si na najlepšieho politika v dejinách.“

„To nie je nutné,“ riekol som, no všetci sa chopili čiaš, a tak som urobil to isté.

Vlastne všetci okrem Harryho. Sedel v absolútnej tichosti a nasilu jedol. Lucius mu venoval zamračený pohľad, no Harry ho ignoroval.

„Vidno, že ťa vychováva náš idiotský bratranec,“ ozvala sa zrazu Bellatrix. „Si nevychovaný tak ako on, ty malý sop-“

Vrhol som na ňu výhražný pohľad, načo jej slová umreli na jazyku. „Okamžite sa utíš, Bella.“

„Ospravedlňujem sa za moje dnešné správanie,“ prehovoril Harry zdvorilo. „Necítim sa veľmi dobre, čo ma samozrejme neospravedlňuje.“

Bellatrix si pochybovačne odfrkla, načo som ju prepálil ďalším výhražným pohľadom. Rýchlo sklopila oči a venovala sa jedlu.

„To nič, drahý, po večeri ti Dobby prinesie tvoj elixír,“ usmiala sa naňho Narcissa láskavo.

Mala ho očividne rada. Moje sympatie k nej sa okamžite zvýšili. Pevne som v ruke zovrel vidličku. Bolo mi jasné, že sa Harry necíti dobre kvôli mne. Za to som sa ozaj nenávidel. Naše znamenia opäť šaleli. Slabo blikotali. Zase sme sa dostali do situácie, kedy sme boli blízko seba, no i napriek tomu sme sa nedotýkali. Spojenie to skrátka nebolo ochotné akceptovať a spôsobovalo nám nepríjemnosti. Všimol som si, že Harry je iba s ľavačkou a pravú ruku si schováva pod stolom, aby si ostatní znamenie nevšimli. Uvedomil som si, že robím to isté i keď som mal výhodu, že znamenie bolo na mojej ľavej ruke.

Pri dezerte sa Harrymu z nosu spustila krv. Všimol som si, že takto jeho telo reagovalo, keď som bol blízko a nedotkol som sa ho. Mal pravdu – ničil som ho.

„Ospravedlňte ma,“ vyriekol, postavil sa a náhlivo opustil miestnosť.

Narcissa za ním ustarostene pozerala, rovnako ako Draco. Lucius sa tváril, že sa nič nestalo.

„Mal by som za ním ísť,“ povedal Draco a už sa chystal postaviť, keď ho Lucius spražil pohľadom.

„Myslím, že to zvládne, nie je dôvod, aby sme narušovali priebeh večere, Draco.“

Draco sa naštvane posadil a nervózne sa brblal v zákusku. Zamyslene som naňho prižmúril oči. Veľmi som sa mu chcel nabúrať do mysli, no toto nebola práve najlepšia doba, keďže som sa musel zapájať do rozhovorov. Zdá sa mi totiž, že má Harryho veľmi rád, je len v jeho záujme, aby ho nemal rád viac než ako kamaráta. Bez váhania by som ho zabil, ak by čo i len siahol na Harryho v nejakom romantickom zmysle. Práve toto bol ten dôvod, prečo som sa chcel s Harrym spojiť, mal som istotu, že Harry sa nezamiluje do nikoho iného a vždy bude milovať len mňa.

„Úbohý chlapec,“ vydýchla Narcissa smutne.

Odvrátil som sa k jej tvári. „Je chorý?“ spýtal som sa zvedavo. Zaujímalo ma, ako nakladajú s jeho zdravotným stavom.

„Áno, trpí nejakým neznámym ochorením. Týždeň až mesiac je úplne v poriadku a potom naraz začne trpieť nespavosťou a rôznymi bolesťami. Sirius, jeho zákonný zástupca, nakupuje najlepšie elixíry od svetových dodávateľov, len aby mu pomohol prežiť tento stav, kým mu zase nie je dobre. Nikto tomu nerozumie. Už od mala ma podobné problémy. Všetko sa to začalo bolesťami hlavy a čím bol starší, tým sa začínali objavovať viaceré symptómy,“ rozprávala nešťastne. „Sirius ho ku mne doviedol len čo sa oňho začal, po smrti jeho rodičov, starať. Nevedel si rady s takým malým dieťatkom. Už vtedy mával bolesti, chúďatko.“

„Jeho mater bola humusáčka, nie je sa čo čudovať, že je nenormálny,“ odpľula Bellatrix s odporom.

Zaťal som čeľusť a zavrčal: „Ešte jedna nevhodná a urážlivá poznámka na Harryho osobu a pocítiš môj hnev, Bella.“

Cítil som prekvapené pohľady, no ignoroval som ich a zrakom prepaľoval Bellatrix, ktorá na mňa hľadela s otvorenými ústami, no keď videla, že to myslím vážne, odvetila: „Prepáčte, môj pane. Už sa to nebude opakovať.“

„Berie elixíry pravidelne?“ spýtal som sa, odtrhnúc pohľad od mojej nasledovníčky.

Narcissa prikývla. „Žiaľ, áno. Inak by nemohol normálne fungovať.“

To som si mohol myslieť. Dopovali ho elixírmi. Dočerta... „To nie je práve múdre riešenie, užívanie mnohých elixírov pravidelne má nepriaznivé účinky na telo.“

„Kiež by jestvovalo iné riešenie, no tieto medikamenty sú jedinými, čo mu pomáha aspoň na chvíľu necítiť bolesť.“

„Ak ma ospravedlníte, rád by som sa s tým chlapcom pozhováral.“

Lucius na mňa prekvapene vzhliadol. „Samozrejme, môj pane. Zavediem vás do jeho izby,“ navrhol, no pokrútil som hlavou.

„To nebude potrebné, v pokoji dovečeraj,“ riekol som jeho smerom a postavil sa. „Ospravedlňte ma,“ venoval som im zdvorilý úsmev a vybral sa za ním. Nevedel som, kde má izbu, no cítil som ho, presne som vedel, kde ho nájdem.

Vyšiel som na druhé poschodie a otvoril dvere do jeho komnaty. Bola prázdna, no zahliadol som pootvorené dvere od kúpeľne.

„Ďakujem, Dobby, už mi je naozaj lepšie, môžeš ísť,“ začul som jeho hlas tlmene.

„Dobby je pánovi Harrymu vždy v službách, pane,“ zapišťalo stvorenie a následne som počul zvuk premiestnenia.

Pootvoril som dvere a zastal na prahu malej kúpeľne. Harry stál pred umývadlom a práve si oplachoval bledú tvár. Vypol kohútil a pozrel do zrkadla, v ktorom ma zahliadol. Chvíľu na mňa hľadel, no nakoniec sa otočil čelom ku mne.

„Čo chceš?“ spýtal sa zachrípnuto.

„Chcem, aby ti bolo lepšie. Dotknem sa ťa len na malú chvíľu a budeš v poriadku.“

Harry pokrútil hlavou. „Nie... nechcem sa ťa dotýkať. Nepotrebujem ťa. Prosím, odíď.“

„Nepýtam sa ťa,“ riekol som a rýchlo sa k nemu prirútil, nestihol spraviť absolútne nič, keď som ho vtiahol do objatia. Zrýchlene dýchal a jeho teplý dych som cítil na odhalenom krku.

„Nechaj ma,“ zamumlal slabým hlasom. „Škriatok mi dal elixír na spánok. Za chvíľu zaspím, mal by som ísť do postele,“ skúšal sa ma zbaviť, no ja som ho nedokázal pustiť. A koniec koncov, vôbec sa odo mňa nesnažil dostať. Bolo ťažké bojovať s naším spojením, keď sme sa tak veľmi potrebovali.

„Chýbal si mi,“ zašepkal som mu do vlasov. „Nevieš si predstaviť ako.“

„Neklam... ty si mi vôbec nechýbal,“ zamumlal ospalo.

Musel som sa usmiať jeho tak prezieravej lži. „Samozrejme, že nie,“ odvetil som s úsmevom a vychutnával si žiarenie s Harryho tela, ktoré ma absolútne napĺňalo.

„Stále ťa nenávidím, vieš?“ riekol odhodlane a zazíval.

„Je to v poriadku. Ja ťa stále milujem, vieš?“ vrátil som mu pobavene.

Harry si neveriacky odfrkol a privinul sa ku mne tesnejšie, uložiac si hlavu na moje rameno. „Uf,“ vyšlo z neho, keď sa mu podlomili kolená, očividne sa začal dostavovať účinok elixíru, ktorý pred malou chvíľou požil.

Prichytil som ho a nakoniec som si ho vyzdvihol do náručia. Nemal silu so mnou bojovať. Jeho zelené oči na mňa unavene žmurkali. „To... som až... taký... ľahký?“

„Ako pierko,“ odvetil som mu s úsmevom a vyšiel z kúpeľne.

Harry si zatiaľ oprel hlavu o moju kľúčnu kosť a zatvoril oči. „Ur-čite si na mňa mu-sel použiť kúzlo od-ľahčenia,“ zamumlal bez toho, aby oči otvoril.

Stále som sa usmieval a sledoval jeho tvár. Ihneď som si spomenul, ako som ho rovnako držal, keď sa narodil. Nežne som ho uložil na posteľ. Vyzul som mu topánky a prikryl ho tenkou dekou. Chvíľu som ho nerozhodne sledoval, sediac na posteli. Nakoniec som si ľahol k nemu a využil som situáciu.

Harry už zrejme spal, keď som si ho pritiahol k sebe a užíval si jeho blízkosť. Bozkal som ho na spánok a zatvoril som oči. Na malú chvíľu som si mohol predstavovať, že medzi mnou a Harrym je všetko v poriadku. Že som opäť v minulosti a ležím v posteli v našom malom londýnskom byte. Harry sa ku mne v spánku pritisol a otočil sa hlavou k mojej tvári. Automaticky som mu na mäkké pery vlepil nežný bozk.

„Chc-el by som tak-to le-žať navždy,“ zamumlal Harry, ktorý očividne ešte celkom nespal. Nachádzal sa niekde medzi spánkom a bdením. „Je... mi s tebou tak dob-re...“

Jednu ruku som mu v plietol do vlasov a škrabkal ho v nich. „Ver mi, že si želám to isté, láska moja,“ zašepkal som proti jeho perám a preplietol som si dlaň s tou jeho.

Harry vyčerpane pootvoril oči a tie smaragdové dúhovky ma sledovali spod mihalníc. „Niekedy si pre-dstavujem, aké by bo-lo kebyže ma ozaj ľú-biš... keby si... mi nezabil rodičov a mo-hol by som byť s tebou... navždy. Ale aj toto sa mi určite iba sní-va... mávam... také sny ča-sto. Väčšinou snívam len o tebe...v mojich snoch som star-ší a sta-rám sa o te-ba. Volám ťa Tommy... bý-vame spolu v ma-lom byte... a máme hada,“ unavene sa pousmial, „ktorý sa vo-lá tak smie-šne... Vo – Voldemort... Ču-dné meno, však?“

Všetka krv mi zmizla z tváre, keď som ho s otvorenými ústami počúval. To nie je možné. To dofrasa nie je možné... nemôže snívať o svojom alternatívnom živote... nemôže, to je absurdné! Náhlivo som zovrel jeho tvár v dlaniach, no oči sa mu opäť zatvorili.

„Harry, o čom ešte snívaš?“ spýtal som sa rozrušene, no Harry už pravidelne oddychoval, zaspal, no nezdalo sa, že spí tvrdo. Naklonil som sa k jeho tvári a pobozkal ho na čelo, načo som ho pustil. Čo malo toto znamenať? Bolo absolútne frustrujúce, že som nemal odkiaľ zistiť, čo sa stane, ak cestovateľ v čase v minulosti zomrie, načo sa v budúcnosti opäť narodí. Bol som si vedomý, že v tejto dobe je Harryho osemnásťročné telo pochované pod zemou, zatiaľ čo jeho pätnásťročné je živé, práve po mojom boku. V tejto dobe jestvujú dve osoby s menom Harry James Potter, zatiaľ čo jedna je živá a druhá mŕtva.

Neexistujú nijaké zdroje, ktoré by písali o rovnakom prípade. Verím tomu, že Harry bol vôbec prvý, kto takto radikálne zmenil minulosť. Bol prvý, kto v tej minulosti i zomrel, zatiaľ čo v budúcnosti jeho telo zmizlo. V jednom z alternatívnych vesmírov Harry Potter – záchranca kúzelníckeho sveta, zmizol bez stopy nevedno kam. Svet v onom vesmíre pokračoval bez neho. Bolo to všetko priveľmi zložité a neobjasniteľné. A pre mňa bolo absolútne šokujúce, že Harry sníva o svojom inom živote. Jeho podvedomie, možno duša, možno mágia sa mu snažili našepkať, že toto nie je prvýkrát, čo žije. Zaujímavé, to vskutku, áno. No Harry si myslel, že sú to len obyčajné sny. Dúfam, že raz mu budem môcť vysvetliť, že nie sú; že sa to všetko stalo. Len čo sa mi naskytne príležitosť ukázať mu spomienky, ktoré som pre neho tak starostlivo vybral.  

Vedel som, že tu s ním nemôžem ostať dlho. Ešte hodnú chvíľu som si dovolil objímať ho a sledovať jeho uvoľnenú tvár v spánku. Chystal som sa postaviť, keď Harry potichu prehovoril: „Pr-vá zá-suvka. Ve-zmi si ho...“ zachrapčal so zatvorenými očami, akoby sa snažil bojovať so spánkom.

Zamračil som sa, no otvoril som prvý šuplík na nočnom stolčeku. Obsahoval napoly prelomené zrkadlo.

„Je to dar... od Si-riusa... chcel som ho dať Dra-covi, no s ním so-m stále. Nebu-de to potre-bovať,“ mumlal takmer nečujne a viečka sa mu chveli akoby ich chcel otvoriť.

Vzal som si jeden z úlomkov a podrobne ho skúmal, vrhol som naň detekčné kúzla, ktoré odhalili, že sa jedná o predmet, ktorý sa po vyslovení určitého mena, napojí na magickú stopu nositeľa tohto mena, načo prebehne komunikácia skrz očarované kúsky zrkadiel. Fascinujúca a veľmi šikovná vecička.

„Sta-čí po-vedať... moje me-no. A ak... bu-dem chc-ieť, spo-jímemmmpf...“

Sledoval som, ako opäť prehral súboj s elixírom na spánok a srdce ma hrialo láskou. Kiež by bol Harry takýto mimo stále. V tomto stave ma akosi zabúdal nenávidieť. Usmial som sa a pohladil ho. Veľa pre mňa znamenalo, že mi daroval túto vec.

Naposledy som mu vtisol bozk na pery a opäť som ho proti svojej vôli musel opustiť. No v duchu som sa pýtal, kedy sa to konečne skončí, kedy s ním už konečne budem môcť ostať? Vždy ho iba opúšťam, ale robím to preto, lebo ho tak veľmi milujem. A navždy budem.

Stál som v Šikmej uličke a sledoval tú skazu. Okolo mňa behali záchranné jednotky, ktoré sa snažili dostať pod kontrolu pekelný oheň. Ten magický živel zničil všetko. Neostal jediný obchod, ktorý by nemal trvalé následky všepožierajúcej skazy. Miesto, ktoré len pred pár hodinami bývalo plné života, plné kúzelníkov, rozmanitých obchodíkov... bolo preč. Záchranné tímy odstraňovali telá mŕtvych, ktorých tu bolo neúrekom. Útok sa odohral v strede dňa, kedy tu bývalo najviac ľudí. Reportéri dokumentovali celú situáciu a snažili sa ku mne dostať. Chceli informácie. Vôkol mňa postávali aurori a po mojom boku stál ich vedúci. Spoločne sme pozerali na stenu jednej z obhorených budov. Veľkým tlačeným písmom, krvou z obetí, bolo písané:

MOJIM CIEĽOM JE PODMANIŤ SI TÚTO VEĽMOC. NEBRÁŇTE SA, PODDAJTE SA A BUDETE UŠETRENÍ. AK MI BUDETE BRÁNIŤ V PLÁNOCH, TEROR BUDE POKRAČOVAŤ

Pod nápisom bol znak. Znak rodu Valoisov. Ten skurvený hajzel to myslel vážne. Skutočne si myslí, že môže byť Temným pánom a že môže zničiť všetko to, čo som v tejto krajine vybudoval? Celý svoj dlhý život som sa snažil, aby sa stala kúzelnícka komunita v Anglicku najmocnejšou na svete a tento cieľ sa mi vydaril. No príde si nejaký Valois a snaží sa to všetko zničiť!

„Pán námestník, mali by ste podať vyhlásenie,“ prehovoril vedúci aurorov zachrípnuto, „ľudia panikária, potrebujú, aby ste ich upokojili.“

Ruky som zaťal v päsť, stále hľadiac na krvavý nápis. Oprášil som si z pliec popol, ktorý poletoval celou ulicou a otočil som sa. Bol to obrovský chaos. Záchranné jednotky hľadali preživších, vyslobodzovali zranených spod trosiek. Hasili oheň. Stále tu zmätene pobehovali obete, ktoré hľadali členov svojej rodiny. Mŕtvi kúzelníci, čarodejníčky a deti... Ten skurvený hajzel bude tvrdo pykať za to, čo spravil mojim ľuďom.

Plejáda aurorov ma chránila, pred novinármi, keď sa ku mne prihrnula celá skupina s rýchlobrkami. Začali mi pokladať otázky – jeden cez druhého.

„Upokojte sa, prosím! Inak vám pán námestník nič neprezradí!“ prehlušil ich vedúci aurorov, ktorý mi stál po boku.

S vážnou tvárou som si vybral jednu z reportérok, ktorá stála najbližšie a vyzval som ju k otázke.

„Emily Cooper, denník Magické Anglicko. Kto podľa vás stojí za dnešným útokom?“

„Nanešťastie, nemáme oficiálne informácie. Podľa očitých svedkov sa v celej časti Šikmej uličky pohybovali podozrivé indivídua, ktoré mohli byť možnými útočníkmi. Respektíve pešiakmi toho, kto útok nariadil. Podľa všetkého presne o 16:00 miestneho času, aktivovali výbušné elixíry, ktoré spôsobili silný magický požiar, ktorý mal absolútne devastujúce následky. Tento typ magického ohňa je v našej krajine samozrejme nelegálny a za jeho použitie hrozí okamžitý bozk dementora. Žiaľ, kvôli povinnostiam vám nemôžem odpovedať na ďalšie otázky, preto hlavné slovo prenechávam vedúcemu aurorov – pánovi Blackwoodovi. No skôr než odídem, chcem našich občanov požiadať, aby ostali pokojnými. Túto situáciu sa budeme snažiť dostať pod kontrolu. Všetkým pozostalým chcem vyjadriť úprimnú sústrasť. Naša krajina bude opäť bezpečná, za to vám osobne ručím. Urobím všetko preto, aby sme páchateľa chytili a náležite ho potrestali za všetku tú bolesť, ktorú vám spôsobil.“

OOO

 Exkluzívne vyjadrenie námestníka Toma Riddla k včerajšiemu útoku:

„Podľa očitých svedkov sa v celej časti Šikmej uličky pohybovali podozrivé indivídua, ktoré mohli byť možnými útočníkmi. Respektíve pešiakmi toho, kto útok nariadil. Podľa všetkého presne o 16:00 miestneho času, aktivovali výbušné elixíry, ktoré spôsobili silný magický požiar, ktorý mal absolútne devastujúce následky. Tento typ magického ohňa je v našej krajine samozrejme nelegálny a za jeho použitie hrozí okamžitý bozk dementora.“

Aké informácie, ohľadom útoku, nám ministerstvo tají? Prečo sme ešte stále nedostali oficiálne vyhlásenie? Prečo sa minister nedostavil na inkriminované miesto? Má snáď strach? Viac sa dočítate na str.10. Odkaz námestníka Riddla k pozostalým po obetiach str. 13.       

                                                                                                                                                                                                                             Námestník Tom Riddle                                                                                                                          opúšťa miesto činu   

„Som všetkým tak akurát na smiech!“ riekol Cornelius nešťastne. „Toto je môj koniec, Tom...“

Odložil som noviny na stôl a vzhliadol na toho idiota. „Okamžite daj zvolať tlačovú konferenciu, na ktorej sa osobne k útokom vyjadríš. Nemôžeš sa stále skrývať. Si minister, tak sa tak konečne začni správať, Cornelius, nebudem všetku prácu robiť za teba,“ rozprával som chladne, znechutene ho sledujúc zo svojho kresla.

Cornelius si vložil tvár do dlaní a zamumlal: „Och, Tom a čo im poviem? Že som neschopný? Že ešte nie som ani len na stope páchateľovi? Že neviem, čo si mám počať?“

Prevrátil som očami a postavil sa, schmatol som ho za golier a zabodol doňho svoje karmínové oči. „Spamätaj sa! Rob to, čo vieš najlepšie, klam im a ubezpeč ich, že je všetko v poriadku a čo nevidieť páchateľa dostaneme. Potrebujeme ich upokojiť. Ľudia potrebujú vedieť, že minister niečo robí! Okamžite sa postav a začni konať!“

Vystrašene na mňa pozeral, no len čo som ho pustil sa postavil. „Máš pravdu, Tom. Čo by som si len bez teba počal?“

Odfrkol som si, tak to bolo vždy. „Hlavne to nepokaz a nezabudni vyjadriť úctu k obetiam.“

„Áno... áno. Zvládnem to, som predsa minister,“ vyhlásil a unáhlene za sebou zabuchol dvere.

Pozdvihol som obočie a nadýchol sa. Och, Merlin, táto krajina by bola ozaj v absolútnych sračkách, ak by nemala mňa. Frustrovane som sa premiestnil do svojho apartmánu, aby som si doprial teplú sprchu. Dvadsaťštyri hodín som bol na nohách a vybavoval všetko možné. Strhol som zo seba kožené rukavice, košeľu, kabát a nohavice. To bolo uvoľňujúce. Vošiel som pod teplý prúd vody a zaklonil som hlavu. Na tvár mi dopadali horúce kvapky, keď som zatvoril oči a ako vždy som si konečne dovolil myslieť na Harryho. Za ten rok, čo som ho nevidel, som sa s ním snažil spojiť skrz Dvojité zrkadlo, ktoré mi daroval, no nikdy sa mi neozval. Zrejme vtedy, keď mi ho dával, bol absolútne mimo seba a teraz bol na seba naštvaný, že mi ho daroval. Bolo mi za ním smutno, no nedalo sa nič robiť.

Koniec koncov, v poslednej dobe som nemal veľmi čas naňho myslieť. Priveľa práce mi uľahčovalo žitie bez neho. Severus mi oznámil, že pokročil v očarovávaní krbu vo svojej učiteľskej izbe tak, aby som sa tam smel dostať. Krb bude reagovať len na moju mágiu, pustí ma bez toho, aby sa o tom Dumbledore dozvedel. To kúzlo som objavil ja a okamžite som Severusovi prikázal, aby ho začal aplikovať. Myšlienka na to, že už čoskoro uvidím Harryho a budem mať priestor ukázať mu spomienky a konečne mu povedať všetko, čo mám na srdci, ma robila absolútne šťastným. I napriek tragédii, ktorá sa odohrala, bolo práve toto svetlom v týchto temných dňoch. Nanajvýš pár dní a budem ho mať späť. Prinútim ho prezrieť si mysľomisu a ukážem mu spomienku na to, kto v skutočnosti zabil jeho rodičov. Prestane ma nenávidieť... viem, že áno.

„Ach,“ uniklo mi z úst, načo som sa musel zaprieť o kachličkovú stenu. Prešla mnou prudká vlna bolesti, ktorá vychádzala z mojej ľavej ruky. Chytil som si zápästie a vzhliadol na dlaň. Znamenie bolo červené a pálilo ako čert. Čo to má znamenať? Ešte nikdy sa nič také nestalo. Naraz ma ovalil strach, tak silný až som nemohol dýchať. Srdce mi urýchlene bilo, keď som sa horko-ťažko dostal zo sprchy a vtrhol som do spálne. Ľavú dlaň som si stále zvieral, aby som nejako stlmil tú bolesť, no tá pomaly mizla a spolu s ňou mizla i krvavá farba, načo sa znamenie opäť stalo priehľadné. Nahý som sa posadil na okraj postele a lapal som po dychu. Strach nezmizol, práve naopak, prehlboval sa. Niečo bolo s Harrym... niečo zlé... Rýchlo som sa obliekol, načo v protistojacom krbe zahoreli zelené plamene. Urýchlene som švihol oným smerom prútikom, aby som povolil volajúcej osobe vstup.

O chvíľu na to z plameňov vystúpil Severus Snape. Neupravený a zakrvavený. Jeho tvár bola bledšia než inokedy a v očiach sa mu zračil strach. „Môj pane, zaútočili na Rokville... ja... dával som naňho pozor, prisahám, no bolo ich príliš veľa! Je až smiešne, že tak početná armáda zaútočila na jediného chlapca. Bol ťažko zranený, keď ho jeden z nich uniesol nevedno kam. Nemal som čas ich ani stopovať, bol som obkľúčený až kým neprišiel Dumbledore a posily, chvíľu s nami bojovali, no nakoniec sa za hromadného aktivovania prenášadla premiestnili...“ sypal na mňa Severus zadýchane.

Prepaľoval som ho pohľadom a myslel len na to, že si zo mňa strieľa. No Severusov výraz bol taký vážny, že neexistovala šanca, aby tomu tak bolo. Toto bolo priveľa. Valois mi týmto vyhlásil oficiálnu vojnu. To čo si dovolil už prekračuje všetky možné medze! Ale načo mu je Harry? Opäť ho získal do svojej moci, ako objekt vyjednávania? Salazar! O pár dní som mal byť s ním. Už onedlho by bol opäť môj, ale zase sa všetko muselo posrať! Otočil som sa k oknu a otvoril ho. Nadýchol som sa chladného vzduchu, zatiaľ čo som sa dlaňami zaprel o parapetu. Zhlboka som dýchal, aby som sa upokojil, keď som si všimol na vonkajšej strane okna list. Urýchlene som ho roztvoril.

Odovzdaj mi titul Temného pána a vrátim ti to, čo si stratil.

Nemusel som ani len hádať, kto mi ho mohol poslať. Ten prekliaty parchant! Všetko kvôli smiešnemu titulu Temného pána! I keď nešlo len tak celkom o titul, ako taký, ale o moc, ktorú získa každý, kto je zvolený za Knieža temnôt. Vďaka moci, ktorú som získal po tom, čo ma Grindelwald menoval, mám moc, o ktorej môže snívať i samotný Dumbledore. Vďaka tomu titulu dokážem ovládať všetky temné magické bytosti; dokážem si, v prípade núdze, spomenúť na kúzla z čiernej mágie, o ktorých som predtým nikdy nepočul a následne ich viem aplikovať. Dokážem bez akýchkoľvek problémov ovládať všetko magické, čo je späté s čiernou mágiou.

Skrátka oný titul má mnoho výhod, ktoré sa mi skrátka páčia, no zároveň je táto moc veľmi nebezpečná. Myšlienka na to, že by som mu túto silu odovzdal ma desí. Bola by to absolútna pohroma. Zdevastoval by celý svet. Bol by možno horší, než keď som bol v Harryho budúcnosti Voldemort. Valois je skrátka šialený, nemá to v hlave v poriadku, jeho činy nedávajú zmysel, a to ho robí extrémne nebezpečným. No pre Harryho by som sa tejto moci vzdal. Celé postavenie Temného pána mi je ukradnuté, chcem len jeho.

„Bež sa dať do poriadku, Severus, keď budeš potrebný, zavolám ťa,“ odvetil som potichu, stále sledujúc odkaz, ktorý mi poslal môj úhlavný nepriateľ.

„Áno, môj pane,“ ozval sa, načo som počul aktivovanie hop-šup siete.

Pevne som zatvoril oči a sklonil hlavu. Strach, ktorý som cítil bol neznesiteľný. Nejestvovalo veľa vecí, ktorých som sa bál. Jedna z nich bola smrť a tá druhá Harryho bezpečie a zdravie.

Ťažko zranený... znelo mi v hlave.

Valois nie je taký hlúpy, aby ho nechal zomrieť, určite sa oňho postará – nahováral som si. Naraz som dostal nápad. Prudko som sa vystrel a vrhol sa k vešiaku, na ktorý som nahádzal svoj predošlý odev. Prehľadal som vrecká na nohaviciach až kým som medzi prstami neucítil Dvojité zrkadlo, ktoré som nosil so sebou. Musel som to skrátka skúsiť. Držal som si ho pred tvárou a pošepol som:

„Harry Potter...“

Z odrazu zrazu zmizla moja tvár a na povrchu zrkadla sa zjavila tma. Absolútna, desivá temnota.

„Harry?“ zašepkal som nádejne, no nič sa nezmenilo. Hľadel som len do nekonečnej čiernoty. Nakoniec som pokrútil hlavou a strčil si úlomok do vrecka.

O chvíľu na to som zvolal do Temného sídla svojich prívržencov. Vypočul som si, ako pokročili v pátraní a vydal som sa späť na ministerstvo. Okamžite som si to namieril do kancelárie vedúceho aurorov, aby som mu oznámil Harryho zmiznutie. Vtrhol som dnu a zastavil sa na prahu. Pred Blackwoodovým stolom stál na smrť bledý Sirius Black s tým vlkom po boku.

„... som bývalý auror... viem, ako to chodí! Nemôžete len pokrútiť hlavou a nič nerobiť! Čo to je kurva za systém?!“ rozkrikoval sa.

„Sirius, prosím,“ ozval sa vlk potichu, no Black mávol rukou, aby ho umlčal.

Blackwood neprístupne prehovoril: „Ako som povedal, za momentálnej situácie nemáme dostatok aurorov, ktorí by hľadali toho chlapca. Iste viete, čo sa odohralo včera v Šikmej, celý tím sa snaží dolapiť toho, kto za tým stál. Nemôžem plytvať svojimi ľuďmi na pátraní po nejakom chlapcovi, ktorého možno ani nikto neuniesol...“

„TO NEMYSLÍTE VÁŽNE?!“ vybuchol Black. „ČO JE TOTO ZA POSTUPY?! MÁM MINIMÁLNE DESAŤ OČITÝCH SVEDKOV, KTORÍ VIDELI, ŽE MÔJHO SYNA UNIESLA BANDA KÚZELNÍKOV V ČUDNÝCH MASKÁCH! CHCETE MI POVEDAŤ, ŽE MÔJ SYN JE MENEJ DÔLEŽITÝ? ABY STE VEDELI PRE MŇA ZNAMENÁ VŠETKO-“

Odkašľal som si, čím som prerušil Blackov tak dramatický výstup a vstúpil som do vnútra. Konečne si ma všimli, aké milé. Blackwood sa okamžite postavil akoby bol prichytený pri niečom, čo som rozhodne vidieť nemal.

 „Dobrý večer, pán námestník,“ pozdravil ma nervózne, načo sa ku mne zúfalo otočil Black.

Vyzeral, že každú chvíľu, buď vybuchne, alebo sa zosype. „Pán námestník, prišiel som nahlásiť únos môjho zákonom určeného syna a tento tu ma ignoruje!“

„Caleb, môžete mi vysvetliť, prečo odmietate otvoriť tento prípad?“ spýtal som sa pokojne, no s vražedným zábleskom v očiach.

Blackwood si nervózne zaťahal za golier a odvetil: „P-pane, ten chlapec, podľa všetkého zmizol len pred pár hodinami. Pátrať môžeme začať až po 48 hodinách od zmiznutia obete. Len do-dodržujem bežné postupy. A s ohľadom na včerajšie udalosti, nemám mužov nazvyš...“ koktal nervózne.

Neupustil som z neho svoj nemilosrdný pohľad. Zodvihol som obočie a urobil krok k jeho stolu. „A hádam si prepočul, milý Caleb, že jestvujú očití svedkovia, ktorí únos videli? V takých prípadoch, ak sa samozrejme nemýlim, podľa paragrafu 786 Magického zákona postupuje pátranie okamžite,“ rozprával som potichu, no nebezpečne.

„Pán námestník... ja... všetci naši ľudia sú zapojení do misií-“

Rukami som sa zaprel o jeho stôl a tvárou sa k nemu sklonil. „Okamžite otvor tento prípad, Blackwood! Daj zavolať svedkov toho únosu, prehľadaj miesto činu a vyber dostatočne kvalifikovaných aurorov na samostatné pátranie. Ak mi do hodiny neodovzdáš výpovede svedkov, osobne si to s tebou vybavím, rozumel si mi?“ syčal som proti jeho tvári. Moja temná mágia naplnila celú miestnosť, neurobil som to schválne, no za vypätých situácií som ju nedokázal ovládať.

Blackwood sa triasol a zdesenie v jeho očiach ma nakoniec prinútilo od neho ustúpiť.

„Samozrejme, pane, okamžite tak vykonám!“

Vlk utešujúco stisol ruku Blackovi, ktorému sa očividne uľavilo, no stále vyzeral, že sa ledva drží na nohách. „Pán Black a pán...?“ vzhliadol som na muža s jazvou na tvári.

„Lupin, pane,“ informoval ma s vďačným úsmevom.

Venoval som mu svoj cvičený úškrn a pokračoval som: „Smiem vás pozvať na šálku čaju do mojej kancelárie? Berte moje pozvanie, ako neoficiálne ospravedlnenie za jednanie vedúceho našej aurorskej jednotky. V budúcnosti sa už podobná situácia nebude opakovať, však Caleb?“

„Áno, pane, isteže nebude. Ospravedlňujem sa, páni.“

Black len prikývol a Lupin zamumlal, že je to v poriadku.

Uškrnul som sa. „Výborne, nasledujte ma, prosím,“ vyzval som ich a zaviedol do mojej kancelárie.

Usadili sme sa, načo nám o chvíľu moja asistentka priniesla čaj a malé občerstvenie. Black sa ničoho ani nedotkol. Tváril sa ako kôpka nešťastia. Zatiaľ čo Lupin nechcel pôsobiť nezdvorilo a aspoň z čaju si sem-tam uchlipol.

„Nemôžem stratiť aj jeho...“ začal náhle mrmlať Black. „Prečo by ho chcel niekto uniesť? Je to len obyčajný študent šiesteho ročníka... čo by po ňom mohli chcieť?“

Merlin, cítil som sa rovnako hrozne ako Black, no musel som si zachovať túto masku. Momentálne som bol bezmocný, a preto som chcel stráviť nejaký čas v spoločnosti, ktorá prežíva to isté, čo ja. Nikto nemohol chápať, čím som si teraz prechádzal lepšie, ako títo dvaja.

„No tak, Sirius, aurori ho určite nájdu,“ začal ho utešovať Lupin, no sám vyzeral vystrašene.

„Musela to byť nejaká šialená sekta... možno ho chcú obetovať...“

„Prestaň, Sirius, toto nám rozhodne nepomôže,“ okríkol ho vlkolak a ramenom ho objal vôkol pliec.

Okamžite mi bolo jasné, že sú viac, ako len priateľmi. Zamyslene som pozoroval ich interakciu, počas ktorej som bol nevšímaný. Využil som situáciu a vstúpil do Blackovej mysle. Jeho mentálne ochrany boli chránené na základnej úrovni, čo pre mňa nebol absolútne žiaden problém. Bol som skrátka zvedavý, chcel som vidieť aspoň nejaký útržok z Harryho života.

Prezrel som si prvú spomienku, na ktorú som natrafil.

„Prečo je večne bledý aj keď žijeme na takomto mieste?“ spýtal sa Black zamyslene, zatiaľ čo s Lupinom sledoval Harryho lietajúceho na metle. Bola to nejaká prímorská oblasť. V diaľke bolo počuť šumenie mora, ich záhrada bola plná paliem a kríkov s exotickými kvetmi. Presne, ako som videl vtedy na fotografii, ktorú mi Dumbledore ukázal na cintoríne.

Obaja boli usadení v pohodlných záhradných kreslách a hrali karty. „Počul si liečiteľa, môže to byť spôsobené tou vzácnou chorobou, ktorú má.“

Táto spomienka nebolo ničím zaujímavá, prehrnul som ju a ponoril sa do novej. Sirius sa vrútil do nejakej tmavej izby. Švihnutím prútika rozsvietil pár sviec na parapete okna a dobehol k posteli, v ktorej spal Harry, no očividne bol lapený v nočnej more.

Harry tu mohol mať tak trinásť, no nebol som si istý. Jeho tvár sa leskla od potu a oči za viečkami sa divo pohybovali zo strany na stranu. A naraz mu spod nich začali vytekať slzy.

„Harry, no tak, šteniatko, zobuď sa,“ šepkal Black, zatiaľ čo ho upokojujúco hladil po čele. „Je to iba sen, z ktorého sa môžeš prebudiť...“

Harry začal pomaly otvárať oči a s hrôzou hľadel pred seba.

„Harry?“ zašepkal Black zamračene. „Čo to bolo tento krát?“ spýta sal, no Harry mlčal a z očí mu vytekalo čoraz väčšie množstvo sĺz.

„To nič... to nič,“ mumlal Black, keď ho vtiahol do objatia. „Všetko je v poriadku.“

„S-snívalo sa mi, že som zmenil všetko...“

Black sa od neho mierne odtiahol a vzhliadol mu do očí. „Ako to myslíš?“

Harryho pohľad bol stále neprítomný, akoby sa nachádzal niekde celkom inde, v nejako inom svete. „Že... som zmenil budúcnosť... a kvôli tomu zomrelo veľa ľudí, ktorí mali žiť. Kto mi dal to právo...?“ šepkal absolútne stratene.

„Bol to predsa len sen, nič také sa nestalo, šteniatko moje, tie tvoje sny sú ozaj zvláštne. Kto to bol minule? Nejaký Volberon?“

„Voldemort,“ opravil ho Harry neprítomne. „Temný pán Voldemort, ktorého som zabil.“

„Žiaden Voldromorot neexistuje,“ zasmial sa Black na odľahčenie situácie. „Máš len veľmi bujnú fantáziu a takto sa to prejavuje.“

„Moje sny sú také skutočne, Siri... akoby... ja neviem,“ pokrútil hlavou a vymanil sa z Blackovho objatia. Rukávom pyžamy si utrel slzy z líc a ľahol si.

Sirius ho stále zamyslene pozoroval, sediac tesne pri ňom. „Harry?“ ozval sa zrazu.

„Hm?“ zahmkal, pomaly zatvárajúc oči.

„Kto je Tommy?“ spýtal sa s vráskou medzi obočím. „Jeho meno niekedy šepkáš zo spánku.“

Harry otvoril oči a slabo sa pousmial, zatiaľ čo letmo vzhliadol na neviditeľný znak na svojej dlani. „Netuším,“ odvetil láskavo a zatvoril oči. 

„Pán námestník, ďakujeme za vaše pohostenie, ale myslím, že pôjdeme.“

Rýchlo som sa vynoril z Blackovej mysle a vzhliadol na Lupina, ktorý ku mne prehovoril. Pousmial som sa. „Och, nemáte za čo, len čo budeme mať nejaké nové správy o únose vášho adoptívneho syna, informujem vás.“

Lupin vďačne prikývol a pomohol Blackovi postaviť sa. Pridržiaval ho za rameno a manévroval k východu.

„Nájdite ho, prosím,“ zašepkal ešte Black, otočiac ku mne hlavu.

„Nájdem,“ odvetil som vážne a sledoval, ako za sebou nakoniec zatvorili dvere.