Harry Potter fanfiction

 „Môj pane, ak smiem byť natoľko trúfalý, rád by som sa vás spýtal, čo je pravda na tom, že minister chce, aby Rokfort navštevovali i mladí vlkolaci?“ spýtal sa ma Lucius Malfoy, počas našej spoločnej večere.

Vzhliadol som naňho, zatiaľ čo som sedel za vrcholom stola a obzeral si i ďalšie zvedavé tváre mojich najvýznamnejších nasledovníkov. „Sú to len mylné domnienky. Pravdou je, že pán Bagnold uvažoval nad schválením tejto problematiky, no včas som ho zastavil. Bolo by značne neželané, aby čistokrvné deti boli ohrozované takými odpudivými bytosťami.“

Lucius sa spokojne usmial a odpil si z čaše. „Môj pane, neviem, čo by si naša spoločnosť bez vás počala. Viete, teraz, keď som i ja sám otcom, nezniesol by som, aby môj syn v budúcnosti chodil do školy s takými nebezpečnými zvieratami.“

Ostatní súhlasne prikyvovali a vymieňali si hanebné výrazy na účet ministra za to, že vôbec pomýšľal nad schváleným niečoho takého.

Pousmial som sa. Z môjho pohľadu by bolo celkom zábavné, ak by malí vlkolaci chodili na Rokfort. Trošku krviprelievania by nezaškodilo. No rozumel som Luciusovi, pretože som si ihneď zmyslel na môjho Harryho. Nikdy by som nedovolil, aby sa ho čo i len dotkol nejaký špinavý vlkolak.

Naša spoločná večera pokračovala v podobnom duchu. Dvakrát do týždňa som pozýval svojich najvýznamnejších nasledovníkov na večeru, aby sme osobne mohli prebrať všetky záležitosti, ktoré potrebovali byť vybavené.

„Môj pane,“ prehovorila mladučká Bellatrix Lestragová pri dezerte. Prijal som ju do svojich radov len pred pár mesiacmi. Zdala sa byť tak veľmi dychtivá. Videl som v nej šialenstvo rovnaké, akým som trpel ja. „Zaujímalo by ma, či už máte garde na ten ministerský večierok,“ pokračovala, „bolo by vskutku nevhodné, ak by ste tam šiel bez adekvátneho sprievodu...“

Zahľadel som sa na masívny prsteň, na mojom prostredníku a uškrnul sa. Áno, to naivné dievča si myslelo, že by som o ňu mohol mať záujem. Koniec koncov, všetky ženy mi odjakživa kľačali pri nohách a nie len ony. I muži sa ma snažili zviesť a dokonca sa takí našli i v mojich radoch. No Bellatrix bola z nich najväčšmi ambiciózna. Uvedomovala si svoju krásu a započala vskutku bravúrnu hru.

Zvádzala ma, flirtovala so mnou... aké je len nešťastné, že nemá ani len tušenia, že moje srdce patrí niekomu inému. Nikdy nemala šancu. Som zamilovaný do ročného batoľaťa. Aká smiešna, no pravdivá to predstava. Privrel som oči a predstavil si onen pocit, keď som zvieral čerstvo narodeného Harryho v náručí. Nevidel som ho celý, dlhý rok. Jeho oči už mali iste farbu smaragdov. Aký rozkošný už určite je. Práve preto som nahovoril ministrovi, aby uskutočnil večierok pre pracovníkov ministerstva i s rodinami. Tajne som dúfal, že James privedie svojho syna. Iste sa ním bude chcieť popýšiť.

Niekto z mojich nasledovníkov si hlasito odfrkol a ja som Bellatrix venoval pobavený pohľad a okúzľujúci úsmev. Bellatrixine líca sa sfarbili do ružova, zatiaľ čo na mňa s očakávaním pozerala. „Čo mi tým chceš naznačiť, moja drahá Bellatrix? Chápem správne, že sa mi ponúkaš?“

Líca už mala červené ako dve ruže. Vrhala chladné pohľady na tých, ktorí sa jej otvorene posmievali. „Áno, môj pane. Bola by to pre mňa veľká česť, ukázať sa na tak významnej udalosti po vašom boku.“

Vzal som si do ruky zlatú čašu a odpil si toho lahodného vína. Pochádzalo z môjho vlastného viniču. Začal som ho expandovať na neďaleký východ. Mal som neskutočné množstvo peňazí, ktoré som skrátka musel nejako investovať. Nozdrami som nasal tú aromatickú vôňu a pousmial sa. „Je od teba veľmi neslušné, takto sa núkať svojmu pánovi, Bella. Dovoľ mi napraviť tvoju chybu,“ rozprával som s mierne pobaveným nádychom a vnímal, ako sa ostatní bavia na Bellyin účet.

Bellatrix sa začala ošívať, očividne sa hanbila za svoje nevychované správanie. „Prepáč-“

„Bol by som veľmi rád, ak by si ma sprevádzala na onom soaré,“ prerušil som ju nonšalantne a zodvihol som k nej svoj karmínový pohľad.

Bellatrix na mňa vyvalila čierne oči a celkom sa rozžiarila. „Ďakujem, môj pane!“

Zachytil som takmer vražedné pohľady, ktoré jej venovali niektorí z mojich prívržencov. Áno, nie každému sa páčilo, ako otvorene sa mi, s prepáčením, strkala do zadku. Bola ako môj verný pes, ktorý dychtivo čakal, kedy mu hodím kosť. No nebola jediná. Mal som skrátka nad ľuďmi moc. Mal som moc i nad tými najmocnejšími kúzelníkmi v našej spoločnosti. Bol to môj dar, ktorý som náležite využíval.

OOO

„Och a toto je moja pravá ruka – námestník Tom Riddle. Som si istý, že ste o ňom počuli i vo Francúzsku, monsignor Chevreul,“ rozprával so širokým úsmevom, na bacuľatej tvári, minister Bagnold, zatiaľ čo som stál, s očarujúcim úsmevom, po jeho boku a zoznamoval sa s pobočníkom francúzskeho kráľa, ktorý sa osobne nemohol dostaviť.

Chevreul sa oslňujúco usmial a podal mi ruku. „Samosrejme, še som pošul. Je mi veľkou sťou vás sposnať, pán Riddle. Úspechy vašej práse sú inšprásiou pre nás všetkých. A vaše vydarené investísie do svetových firiem, s magiskými artefaktmi, sú obdivuhodné. Kieš by ste mi presradil triky tak úspešných vkladov.“

Nasadil som svoju najdokonalejšiu masku a s úsmevom som odvetil: „Správny obchodník svoje triky nikdy neprezrádza, monsignor Chevreul.“

A potom som zahliadol príchod Lily Potterovej. Jej tvár žiarila šťastím a rozpustené vlasy za ňou viali ako ohnivá vlečka. Hneď po nej do sály vošiel James Potter. Žalúdok mi oblial chlad a pocítil som hlboké sklamanie. Harryho nevzali. Poobzeral som sa po sále plnej ľudí. Pobehovalo tu aj kopu detí, preto nerozumiem, prečo ho nezvali! A potom tesne za Potterovcami vkráčal Sirius Black. Atraktívny mladík, vznešeného rodu Blackov, ktorý takisto pracoval ako auror. Na rukách držal drobného, čiernovlasého chlapčeka. Srdce mi začalo prudko biť, keď som si uvedomil, že je to Harry.

Hlávku si opieral o Blackoho rameno a pevne ho zvieral za odev. Black sa naňho láskavo usmieval a niečo mu šepkal pri ušku. Iste, Black bol jeho krstným otcom, už nejeden raz som započul po chodbách ministerstva, ako sa vychvaľuje svojim kolegom. Začali sa zvítavať s priateľmi, kolegami i s nadriadenými.

„Ospravedlňte ma, prosím,“ zdvorilo som sa uklonil tomu francúzskemu šašovi a predral sa pomedzi ľudí.

„Ach, môj pane, kde ste sa mi stratili?“ Vošla mi do cesty Bellatrix so šampanským v ruke.

Surovo som ju schmatol za ruku a naklonil sa k jej uchu. Bol som opatrný, nik nemohol vidieť ako hrubo som s ňou zaobchádzal. „Neoslovuj ma tak na verejnosti,“ zasyčal som naštvane, no navonok som sa usmieval, dobre som si uvedomoval to množstvo fotografov, ktorí ma sledovali.

Bellatrix bola celkom stuhnutá. „Ospravedlňujem sa, pán námestník. Odpustite mi, prosím,“ šepla.

„Výborne a teraz ma nasleduj.“

Chytil som ju pod pažu a vydal sa za Potterovcami a Blackom, ktorí už stáli obklopení skupinkou svojich priateľov. Hodil som pátravý pohľad po Harrym, ktorý dnes očividne nemal dobrú náladu. Túlil sa k Blackovi a ignoroval každého, kto sa mu prihovoril, alebo kto si ho chcel pohladkať, či popestovať. Môj úbohý Harry. Vôbec sa mu nečudujem, že sa v takej spoločnosti necíti dobre. Konečne som došiel až k nim, čím som si vyslúžil ich okamžitú pozornosť.

„Pán námestník, dobrý podvečer!“ ozval sa James a venoval mi úsmev.

„Rád vás vidím, auror James. Vidím, že ste si priviedli rodinu,“ uškrnul som sa a pustil Bellu.

„Toto je moja manželka Lily Potterová,“ predstavil nás, načo som tej humusáčke nežne chytil dlaň a vtisol bozk.

Očarene ma sledovala a usmievala sa. „Rada vás spoznávam, pane.“

Očami som zablúdil k Blackovi a Harrymu. Black ma chystal pozdraviť, no prerušil som ho: „A ak sa nemýlim, ten chlapec je váš syn, však?“

Black sa zamračil, načo si James od neho prevzal syna a s úsmevom mi odpovedal: „Áno, toto je Harry.“ Chlapček unavene zamrnčal. „No dnes nie je vo svojej koži. Mal ťažkú noc.“

Musel som sa veľmi ovládať, aby som mu Harryho nevytrhol z rúk. „Nuž, to je veľmi nešťastné,“ riekol som zdvorilo. Harry sa zrazu zamrvil, otočil hlávku a jeho prekrásne zelené oči spočinuli na mne. Dych sa mi zadrhol niekde v hrdle. Merlin, čakal som toľko rokov, kým znovu uvidím tie oči. Jeho oči. Konečne... Prudko som vydýchol. „Nádherné oči.“

Lily Potterová sa pyšne usmievala, keď odvetila: „Sú dokonca o stupeň zelenšie než tie moje.“

Bellatrix vedľa mňa znudene zafunela, no ignoroval som ju. Mal som oči iba pre Harryho. „Smiem?“ spýtal som sa, pretože už som sa skutočne nedokázal viac ovládať, potreboval som ho mať v náručí.

„Dnes je vážne nevrlý, nechce byť u nikoho cudzieho,“ prehovoril Black, ktorý popritom vrhal nenávistné pohľady na Bellatrix.

„No možno na malú chvíľku,“ ozval sa Potter a opatrne mi ho vložil do rúk.

Harry prestal v momente mrnčať a pritúlil sa ku mne. Chvíľu ma skúmal tými veľkými zelenými očiskami. Nakoniec ku mne natiahol drobnú dlaň; znamenie spojenia tam bolo i keď takmer neviditeľné, bolo ťažké ho zahliadnuť voľným okom, no keďže som o ňom vedel, videl som ho. Vtisol som mu bozk priamo na značku. Harryho oči zažiarili a usmial sa. Úsmev som mu opätoval – milujem ťa, pošepkal som v duchu. Harry si spokojne povzdychol akoby by ma počul a oprel sa o moje rameno. Zachmúrená tvárička sa mu celkom vyjasnila. Bol som ním taký očarený, že som si až teraz všimol tie udivené pohľady jeho rodiny.

„S deťmi to očividne viete, pán námestník,“ ozvala sa Lily a zmätene, no s úsmevom, nás pozorovala.

„Mám deti veľmi rád,“ odvetil som klamlivo a nenápadne som si zabáral tvár do tých strapatých čiernych vláskov. Vdychoval som Harryho vôňu, rovnako ako som to robieval po jeho smrti s jeho oblečením. Rovnako, ako som tak urobil i keď sa narodil. Vnímal som jeho mágiu, mala sladkú chuť akoby bola tým najlahodnejším dezertom v celom vesmíre. Môj... len a len môj – behalo mi mysľou, zatiaľ čo ma zžierala žiarlivosť na Blacka, ktorého mal Harry očividne veľmi rád.

„James, prečo nevyzvete svoju krásnu manželku k tancu, zatiaľ čo vám Harryho postrážim?“ spýtal som sa milo.

„Pane, to nemusíte, iste máte na starosti dôležitejšie veci, ako...“

„Urobí mi to veľkú radosť,“ prerušil som ho a v očiach sa mi zaleskol chlad.

Potterovci nakoniec odišli na parket. „A vy Black, prečo si nezatancujete so svojou drahou sesternicou?“ Vrhol som naňho jeden z tých pohľadov, ktorému sa nedalo vzdorovať.

Black poslušne, no neochotne, vyzval nadutú Bellatrix k tancu, a tak som ostal s Harrym sám. Skryl som sa s ním do rohu, za mramorový stĺp a pevne ho objímal. Počúval som jeho drobné srdiečko, ktoré bilo proti mojej hrudi a sledoval jeho zelené oči. Bol taký tichý a opäť tak pokojný. Akoby dokázal vnímať, že ho milujem celým svojím bytím. Odtiahol som sa od neho a poriadne si ho prezrel. Vlásky mal na tak malé dieťa nevšedne husté a roztomilo strapaté. Veľké zelené očká mu zdobili tmavé vejáriky dlhých mihalníc. Nos mal ako gombičku. Oblečený mal detský oblek s červeným motýlikom a bol tou najrozkošnejšou bytosťou, akú som kedy videl.

Naraz sa na mňa usmial až odhalil dva drobné zúbky. Sám som nerozumel jeho náhlej zmene nálady potom, čo som si ho vzal na ruky. Akoby tušil, kto som, akoby už dokázal vnímať, že sme prepojení hlbokou láskou. Pevne som ho k sebe privinul, keď som vyšiel spoza stĺpa. Nemohol som si dovoliť byť tak dlho mimo dohľadu. Minister už ma iste zháňal, no bolo mi to jedno, jediné na čom záležalo bol Harry.

„Ten maličký vám skutočne svedčí, pán námestník,“ ozvala sa zrazu Amelia Bonesová – vedúca Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva. „Zaujímalo by ma, prečo muž ako vy nemá vlastné deti?“

Prižmúril som oči nad jej drzosťou, no musel som si zachovať svoju masku námestníka Toma Riddla. Smutne som sa pousmial, neustále pozorujúc Harryho a odvetil som: „Žiaľ na deti neostal čas. Celý život som zasvätil budovaniu mojej kariéry a na súkromný život nebol priestor.“

Amelia si odpila šampanského a mávla rukou. „Ale, prosím vás! Nestarnete predsa. Neviem, čo je pravdy na tom, že ste nesmrteľný, no ste večne mladý, atraktívny a úspešný muž. Muži i ženy sa o vás bijú, no vy ich celkom okato ignorujete. Ste na vrchole svojej kariéry a podnikania. Nevravte mi, že by ste si nenašli čas na rodinu.“

Harry sa ku mne pritúlil pevnejšie a tváričku si skryl do môjho krku. Zrejme ani on nemal záujem počúvať to jej drístanie. Usmial som sa a vtisol mu bozk do vláskov. Tá ženská ma vážne iritovala tými svojimi nemiestnymi otázkami. Mala už očividne vypité, preto nemala žiadne zábrany pýtať sa ma na tak súkromné veci. „Prepáčte, Amelia, ale do toho vám nič nie je.“

„Už roky sa vás snažím pozvať na pohárik, no zakaždým ma odmietate. Najprv som myslela, že sa vám nepáčim, no za tie roky, čo vás pozorujem, som si všimla, že rovnako ako mňa ignorujete i ostatných. Je to od vás veľmi neúctivé.“

Merlin, snažil som sa vychutnávať si chvíľu s Harrym a tá otravná ženská mi to kazila. Najradšej by som ju mučil za jej opovážlivosť, no bohužiaľ, som bol dobrosrdečným Tomom Riddlom. Jediné, čo mi ostávalo bolo ju zdvorilo odpinkať. „Moje srdce si už žiaľ získal niekto iný. A to pred mnohými a mnohými rokmi. A odvtedy nie som schopný podobný cit cítiť k nikomu inému. Moje srdce bude navždy patriť onej osobe a teraz ma už, prosím, ospravedlňte.“

Amelia Bonesová na mňa prekvapene pozerala namaľovanými, modrými, očami. „Ste skrátka dokonalý. Ach, aký romantický príbeh,“ rozplývala sa.

V duchu som hučal znechutením. Opatrne som sa od nej vzdialil a nežne hladil Harryho chrbátik, zatiaľ čo si spokojne hovel na mojom ramene.

„Ach, tu ste,“ ozvala sa mi za chrbtom Lily Potterová. „Poslúchal vás?“ spýtala sa ma, keď si odo mňa Harryho vzala a ja som jej ho bol nútený, celkom neochotne, predať.

„Bol ako anjelik,“ odvetil som jej a samého ma prekvapila tá láskavosť, ktorá sa dostala do mojich slov. „No je nezvykle mĺkvy,“ dodal som a snažil sa získať späť kontrolu nad hlasom.

Harry začal opäť mierne mrnčať a neustále po mne hádzal tými zelenými očkami. Lámalo mi to srdce. Môj maličký, raz budeme iba spolu a nikto mi ťa tak surovo nevytrhne z náruče. Sľuboval som mu v duchu.

Lily sa starostlivo pozerala na svojho syna, keď odvetila: „Ako som spomínala, mal ťažkú noc. Trápia ho bolesti hlavy. A liečitelia nevedia prísť, čo je príčinou. Celú noc preplakal v hrozných bolestiach. Len nad ránom ho to prešlo a konečne si trocha oddýchol.“

Zamračil som sa. Nespomínal som si z Harryho spomienok na to, že by ako dieťa trpel bolesťami hlavy. Tak prečo tá zmena? Čo bolo inak? „Ak dovolíte, bol by som rád, keby ho smel prehliadnuť môj osobný liečiteľ. Je to najlepší odborník v zemi.“

Lily na mňa užasnuto vzhliadla. „Naozaj? Pane, to by od vás bolo skutočne šľachetné.“

„Nenecháme predsa ten malý poklad trpieť,“ odvetil som a nedokázal som od Harryho odrhnúť pohľad. Trápila ma myšlienka na to, že môj Harry trpí a po nociach ho sužujú bolesti. To sa rozhodne nemalo diať. Harry mal mať celkom pokojné a šťastné detstvo! Mohol to byť nejaký nepriaznivý následok z toho, že zmenil budúcnosť? Táto problematika nie je nikde celkom dobre objasnená. Iste už za mlada som o cestovaní v čase naštudoval kvantum odbornej literatúry, no nikdy som sa nedočítal o konkrétnych následkoch, aké má zmena minulosti na budúcnosť. Alebo to súviselo s našim spojením?

„Nech sa páči, posaďte sa,“ ukázal som rukou na pohovku, v priestrannej obývacej izbe.

Potterovci sa posadili, zatiaľ čo Lily ustarostene čičíkala Harryho na rukách. Mal hrozné bolesti, preto som okamžite, ako ma o tom James informoval, zavolal môjho liečiteľa, ktorý sa mal každú chvíľu ukázať. Pohľad na to, ako sa trápi a ako statočne svoju bolesť znáša mi trhal srdce.

„Pane, veľmi vám ďakujeme za tak okamžitú reakciu,“ prehovoril James, ktorý bol nezvykle bledý a vážny. „Sme už skutočne zúfalí. Nik nám s jeho problémom nevie pomôcť. A je ešte príliš malý, aby neustále bral elixíry, ktoré mu navyše ani nepomáhajú.“

Sedel som vo svojom masívnom kresle a ustarostene sledoval Harryho. „To je samozrejmosť, James. Nestojí to za reč,“ odvetil som mu a nervózne ťukal do operadla. Nervozita pre mňa nebola typickou, no dnes ma celkom zachvátila. Kde, v pekle, bol ten prekliaty, idiot?! Momentálne som bol schopný toho hlupáka na mieste zabiť, ak by Harrymu nepomohol!

Dorazil o pár sekúnd. Moji služobníci ho zaviedli za nami. V krátkosti a za pomoci Potterovcov som Hansovi vysvetlil, čo je vo veci. Zamyslene si umrnčaného Harryho vzal na ruky a vykúzlil mäkký stolček, na ktorý ho položil. Harry naňho pozeral so zaslzenými, zelenými, očkami a vyzeral na tak malé dieťa vskutku utrápene. Hansovi som veril, bol mojim nasledovníkom a skutočne bol známy svojimi liečiteľskými schopnosťami temer v celej Európe. Mal korene v Nemecku a patril do dlhej línie liečiteľov, ktorá siahala až do dôb Merlina. Chvíľu naňho vrhal rôzne kúzla, zatiaľ čo som, spolu s Potterovcami, nepokojne sledoval jeho počínanie.

„Určite mu pomôže, láska moja...“ šepkal James Lily a objímal ju okolo pliec, pričom obaja stáli pri stolčeku a sledovali, čo onen muž stvára s ich synom. Boli mi absolútne ukradnutí. Chcel som len, aby bol Harry zdravý.

Hans neustále krútil hlavou, keď sledoval výsledky, ktoré sa zjavovali na magickej obrazovke, ktorá sa vznášala nad stolčekom. Vrhol naňho ďalšie kúzlo, na čo sa Harry prudko rozplakal očividnou bolesťou. Mal som chuť toho idiota poriadne zmučiť! Automaticky som ho odstrčil a vzal si Harryho na ruky.

„Čo si to urobil?!“ zvreskol som po ňom, až som si vyslúžil prekvapení pohľad i od Harryho rodičov.

Liečiteľ sa zdal byť poriadne vystrašený. „Absolútne nič, môj pane... nečakal som, že jeho organizmus bude na zoslané kúzlo reagovať takým spôsobom-“ náhle stíchol. Vlastne všetci zrazu mlčali a prekvapene ma sledovali. Najskôr mi nedochádzalo, prečo na mňa tak šokovane pozerajú. No potom mi to doplo. Nebolo počuť žiadne mrnčanie, ani plač.

Harry ma rúčkami objímal okolo krku a spokojne oddychoval. Jeho tvár neniesla žiadne známky bolesti akoby onou bolesťou ani nikdy netrpel. Zmätene som vzhliadol na liečiteľa, ktorý len krútil hlavou a niečo si mumlal po pod nos. Mohla to byť náhoda? Mohlo byť len náhodou, že Harryho prešla bolesť hlavy okamžite potom, čo som si ho vzal k sebe?

„Na tom večierku to bolo rovnaké,“ pošepla zrazu Lily, celkom vyvedená z miery. „Celý čas mrnčal, no len čo ste si ho vzali vy, prestal a rozžiaril sa. Ako je to vôbec možné?“

Liečiteľ si zrazu odkašľal a prehovoril: „Nuž, môj starý otec sa stretol s prípadom, kedy mágie rovnakého zloženia fungovali podobným spôsobom. Každé magické jadro jednotlivého jedinca je celkom originálne, no nájdu sa i výnimky, pri ktorých môžeme v dvoch odlišným magických jadrách nájsť rovnaké prvky, ktoré medzi sebou spolupracujú a sú prepojené. Myslím, že to môže byť práve váš prípad, pán námestník. Prirodzene, pri prehliadke, som preskúmal i jadro malého Harryho a skutočne reagovalo celkom rovnako ako to vaše, keď vás vyšetrujem. No nedáva to zmysel, pretože toto sa s mágiou dvoch ľudí deje len vtedy, ak sú spojení takzvaným kúzlom lásky. Takéto kúzla sú väčšinou z čiernej mágie, preto je ich výskyt kuriózny. Nuž, ale toto nemôže byť tento prípad. Nejestvuje šanca, že by ste vy a malý Harry boli v podobnom spojení,“ zasmial sa, akoby oná predstava bola hrozne vtipná. Potom pokrútil hlavou. „Veľmi zvláštne.“

Hlupák. Takže som mal predsa len pravdu. Máva tie bolesti kvôli nášmu prepojeniu, keď je dlho bezo mňa trpí. Môj chudáčik.

„Nerozumiem tomu... chcete mi povedať, že liek pre môjho syna neexistuje?“ spýtal sa James zamračene.

Hans sa otočil k nemu a odvetil: „Žiaľ, nemám ani len poňatia, čo môže byť príčinou oných bolestí. Budem musieť poznatky, ktoré som zistil počas vyšetrenia, podrobne preskúmať a následne vám podať správu o mojich zisteniach.“

„A čo s ním máme robiť dovtedy?“ spýtala sa Lily nešťastne.

Liečiteľ sa pousmial a obrátil ku mne. „Zatiaľ je celkom očividne jediným liekom na oné bolesti pán námestník. I keď je to pre mňa veľká záhada. Nikdy som nevidel prepojenie magických jadier bez toho, aby bol vykonaný oný rituál.“

Cítil som Harryho dych na mojom odhalenom krku a oči mi zasvietili spokojnosťou. Možno je práve toto tá správna cesta, ako tráviť s Harrym viac času.

„Ale to je absurdné,“ protestoval Potter a obrátil sa ku mne. „Iste, nebudete mať čas zapodievať sa takýmito vecami, pane. A je nemožné, aby sme vás kvôli Harryho bolestiam neustále otravovali.“

„Práve naopak, James. Ak je pravda, že sú naše mágie koexistenčné, bude len dobré, ak s ním budem tráviť nejaký čas. V budúcnosti môže mať vzájomný súlad našich mágii veľké výhody. A samozrejme rád pomôžem. Len nerád sledujem niekoho trpieť a to viac sa ma dotýka, keď je to dieťa.“ Mal som sa chuť smiať. Toto mi vskutku nahralo do karát. Zrejme skutočne začnem veriť v osud.

„Čím sa vám len za to odvďačíme, pane?“ spýtala sa tá humusáčka utrápene a tisla sa k svojmu manželovi.

„Nerobte si starosti. Ako som povedal, rád pomôžem.“

OOO

Najskôr sme pár krát onú teóriu odskúšali. Hneď, ako Harry dostal bolesti, zaviedli ho za mnou a skutočne, len čo som si ho vzal k sebe, Harryho bolesti vymizli a to na pár dní. A tak som sa s Potterovcami dohodol, že mi Harryho budú vodiť, len čo dostane bolesti. Keby len mali tušenia, aký nadšený som bol. No oni mi neverili, keď som im tvrdil, že si na Harryho vždy nájdem čas. Hlupáci. Keby len vedeli, o tom všetkom... ako veľmi ich syna milujem...

„...keď som im povedal, že som vašim asistentom, okamžite chceli, aby som vám oznámil, že sa chce s vami stretnúť.“

Sedel som vo svojom masívnom kresle a v rukách som drvil sklenený pohárik. Oproti mne stál, bledý a poriadne vynervovaný, Regulus Black.

„Riekol som im, že vás informujem a dám im vedieť. Niekoľko dní som ich sledoval. Zistil som, že to bude nový Temný pán. Vraj sa chce zmocniť magického Anglicka. Chce poskupovať všetky tuzemské podniky, ktoré sa zameriavajú na výrobu elixírov, prútikov a magických zbraní. Postupne chce podplatiť dôležitých štátnych činiteľov. Zachytil som i to, že nie je miestny. Pôvodom je z Londýna, no keď bol dieťa, odsťahovali sa do ďalekej Austrálie. Je to nejaké knieža, ktoré nevie, čo s peniazmi. A navyše je veľkým fanúšikom Grindelwalda.“

„Takže nejaké naduté knieža si pricestuje do Anglicka a chce mi prebrať môj post? Chce mi vziať moc, ktorú som nad touto krajinou získal? Hm, zaujímavé... to vskutku, áno. Nuž a chce sa so mnou stretnúť. Oznám jeho služobníkom, že jeho ponuku prijímam. Osobne mu napíšem list, kedy a kde sa stretneme a teraz bež, Regulus. Potrebujem premýšľať.“

Najmladší Black sa mi uklonil a zatvoril za sebou dvere od mojej pracovne, na panstve Riddlovcov. Neuveriteľné, na scéne sa objavil nový hráč, ktorý celkom určite nevedel, že ja som Temným pánom. Zasmial som sa. Áno, pre celý svet som bol len láskavý a dobrosrdečný námestník ministra, no moja odvrátená strana života bola celkom odlišná. To knieža vôbec nevie s kým sa zahráva. Nik nebude ohrozovať moje miesto a nik mi neukradne moc, ktorú nad touto krajinou mám.

Naraz sa predo mnou objavil domáci škriatok s listom v ruke. „Temný pane, prišiel vám list.“

Prevzal som si obálku od tej odpornej hávede a poslal som to preč. List bol od Potterovcov. Písali, že Harry má už druhý deň bolesti a či by ho mohli priviesť do môjho bytu. Ihneď som im odpísal a krbom sa presunul do môjho apartmánu v Londýne. Konečne aspoň niečo pozitívne pri tej kope hrozných udalostí. Nakúpil som pre Harryho hračky a prikázal služobníctvu, aby ich pripravili. Lily Potterová doviedla Harryho o pár minút.

„Ďakujem vám za okamžitú odpovedať, pane,“ riekla potichu. Mala čierne kruhy pod očami. Harryho zvierala v rukách. Bol prikrytý dečkou a mrnčal. „Tu sú nejaké veci, stavím sa preňho o siedmej,“ rozprávala a priam som mohol cítiť, ako trpí tým, že svojmu synovi nedokáže pomôcť. Ale ja som dokázal, a preto nerozumiem, prečo ho ku mne nepriviedla hneď, čo sa bolesť objavila. Opäť ho zbytočne nechala trpieť. Môjho úbohého Harryho. Opatrne som si od nej Harryho prevzal a odvetil: „Nemajte obavy, pomôžem mu.“

V zelených očiach sa jej zaleskli slzy. „Ďakujem,“ zašepkala a odišla.

Zatvoril som za ňou dvere a vtom istom momente som Harryho objal. Harry si povzdychol a niečo spokojne zamumlal. Pousmial som sa do jeho strapatých vláskov a pomaly sa presunul do obývacej izby. Naše mágie splynuli v jedno. Bol to neuveriteľný pocit. Prstíkmi sa zakvačil o moju košeľu akoby ma už nikdy nechcel pustiť. A ja som si pomyslel, že ak by to bolo možné, ani ja by som ho už nikdy nepustil. Harrymu o chvíľu už začalo byť očividne lepšie.

Na prstíky si namotával moje vlasy a niečo brblal. Nerozumel som mu, no tváril som sa, že vedieme vážny rozhovor. Mal som pocit akoby sa mi sťažoval. Bolo to zábavné. Posadil som si ho na kolená, aby som mohol sledovať tie najkrajšie oči na svete. Harryho tvár bola rozjasnená. Vždy priam žiarlil, keď bol so mnou. Ani som sa tej humusáčke nečudoval, že bola taká nešťastná zakaždým, keď ho ku mne viedla. Muselo byť nepríjemné, keď sledovala, že jej syna dokáže zbaviť bolesti niekto cudzí.

Harry sa o hračky vôbec nezaujímal, jediné čo ho zaujímalo som bol ja. Rozprával som mu o mojich dňoch, o mojej práci a vlastne o všetkom a Harry ma počúval, aj keď mi prirodzene nerozumel. Bolo to také čudné. Ako ma zaujato sledoval, sem-tam sa na mňa uškrnul, niekedy tleskol rúčkami, potom mi skákal do reči a niečo žvatlal až nakoniec zaspal.

„Môj pane, nedokázala som ich zadržať!“ vletela zrazu do izby moja domáca, celkom vystrašená a zadýchaná.

Zamračil som sa a pevne si k sebe Harry privinul, keď som sa postavil. Do izby v pochodoval namyslene pôsobiaci, asi dvadsať ročný muž s dvoma poskokmi, vedľa seba. Arogantne na mňa vzhliadol modrými očami a spustil: „Hľadám námestníka Toma Riddla,“ prehovoril a očarene ma skúmal.

Zodvihol som obočie a odvetil: „Som námestník Tom Riddle, smiem sa spýtať s kým mám tu česť?“

Cudzinec sa zarazil, naklonil hlavu do strany, načo mu jeden z jeho spoločníkov niečo pošepol do ucha. Muž prikývol a prekvapene mi odvetil: „Och, čakal som niekoho omnoho staršieho. Som knieža Eduard Valois. Viem, že je nezdvorilé takto vám vtrhnúť do súkromia, ale môj čas je veľmi vzácny a to, čo od vás potrebujem nemôže počkať.“

Maska na mojej tvári bola prívetivá a značne pohoršená, no nakoniec som sa usmial a naznačil mu, aby sa posadil. Jeho spoločníci ostali stáť po oboch stranách pohovky, zatiaľ čo ich pán sa pohodlne usadil akoby mu to tu patrilo. Vnútri som kypel zlosťou. Tento úbohý sopliak mi chcel prebrať post? Harryho som stále držal v náručí a ostražito sledoval Valoisovu ochranku. „Camilla, prines nášmu hosťovi občerstvenie,“ pozrel som na svoju domácu, ktorá prikývla a zmizla za dverami.

„Nuž, tak počúvam, knieža,“ pohodlne som sa oprel a hladkal Harryho chrbátik.

Valois mal svetlomodré oči a vlnité blonďavé vlasy, ktoré mu siahali po ramená. Vyzeral ako taký šašo, pri pomyslení, že niekto ako on by sa mal stať Temným pánom, som sa mal chuť smiať.

Valois sa naklonil a s úsmevom si ma prezeral. „To je váš syn?“

Nebezpečne som prižmúril oči a pokojne odvetil: „Do toho vás nič nie je, knieža.“

Mávol rukou. „Ale prosím vás, pán námestník, tykajme si. Som Eduard.“

Najradšej by som jeho ponuku tykania zamietol, no chcel som ostať priateľským. Potreboval som si nepriateľa držať pri tele. „V tom prípade ma volaj Tom.“

Usmial sa. Mal dokonalý chrup. Zuby mal biele tak veľmi až mu svietili. Odporné. „A teraz už, prosím, prejdime k veci, ako vidíš, Eduard, mám isté povinnosti.“ Pohľadom som ukázal na Harryho, načo Valois prikývol.

„Samozrejme. Nuž, Tom, prišiel som za tebou ako za námestníkom. Návšteva ministra mi prišla veľmi zbytočná, pretože viem, ako to chodí. Viem, že v skutočnosti za nitky ťahá námestník. Ovládaš túto krajinu a máš moc takmer nad všetkým.“

Camilla priniesla sušienky a čaj. Sledoval som, ako profesionálne nalieva teplý nápoj do šálok a myslel som len na to, ako veľmi chcem toho kreténa zabiť.

„... vrátil som sa do Anglicka, aby som opäť preslávil môj rod. Moja rodina mala za svojej éry nad magickým Anglickom veľkú moc. Neviem či viete, no som právoplatným majiteľom prosperujúcej fabriky na výrobu luxusných lietajúcich áut a motoriek – Valois company, iste ste o mojom podniku počuli. Môjmu biznisu sa v tejto krajine veľmi darí. Prirodzene mám veľa peňazí a rád sa o ne s vami podelím, ak pre mňa urobíte nejakú tú službičku.“

Zodvihol som obočie, voľnou rukou som sa načiahol po šálke, uchopil som ju za uško a odpil si. Otvorene mi ponúka úplatok, akoby som potreboval jeho špinavé peniaze. V duchu som sa uškrnul, no zároveň som bol zvedavý, akú službičku to po mne chce. „O akej „službičke“ sa tu bavíme, Eduard?“

Valoisove oči zahoreli vzrušením, keď odvetil: „Chcem, aby bol Gellert Grindelwald prepustený z väzenia.“

Idiot! Skutočne si myslí, že by s ním Grindelwald spolupracoval? Zabil by ho len, čo by nabral silu. „Smiem sa spýtať, z akého dôvodu mám prepustiť takého zločinca a ohroziť tak svojich občanov?“

Rukou si prečesal vlasy a arogancia z neho len tak sršala. „Chcem byť ako on. Chcem, aby ma učil, aby mi predal svoj post.“

Oči sa mu zaleskli túžbou a hladom. Starostlivo som si strážil svoju prívetivú masku, no vo vnútri som sa smial ako šialenec. „Nemyslíš, že je nebezpečné zdôverovať sa mi s tým, že sa chceš stať Temným pánom?“

„Ani nie, Tom. Nikomu o tom nepovieš, pretože, ak áno. Dám ťa zabiť,“ rozprával s úsmevom, akoby sa mi vôbec práve otvorene nevyhrážal.

Usmial som sa a môj pohľad naraz schladol. „Nikdy sa nestaneš Temným pánom, Eduard. Tento svet už Temného pána má.“ Schválne som vypustil trochu svojej temnej a dravej mágie.

Valois si nervózne poposadol a značne zbledol. „To sotva! Ja budem jediný Temná pán! Radím ti, aby si prijal moju štedrú ponuku! Myslím, že si neželáš stáť na opačnej strane ako ja! Nechceš ma za nepriateľa, to mi ver.“

Zasmial som sa. Nahlas a chladne. Merlin, väčšieho hlupáka som hádam ešte nestretol. „Tvoju ponuku neprijímam. Svoje peniaze si môžeš nechať a ver mi, to ty nechceš stáť na opačnej strane než ja.“

Prudko sa postavil až prevrátil svoju šálku s čajom. Spokojne som sledoval ako sa hnedý nápoj rozlieval po sklenenom stolíku. „To ešte uvidíme, Riddle! Budeš ľutovať deň, kedy si sa mi vzoprel!“ Dramaticky sa otočil a namieril preč. Jeho ochranka na mňa vrhla výhražné pohľady a odpochodovali za ním.

„Camilla, vyprevaď, džentlmenov,“ riekol som smerom k vystrašenej domácej, ktorá sa uklonila a odišla za nimi.

Harry sa zamrvil a pokojne spinkal ďalej. „Vidíš, s akým hlupákmi sa musím stýkavať? Budem ho musieť odstrániť zo scény. Je až priveľmi zapálený myšlienkou na to, že sa stane Temným pánom.“