Harry Potter fanfiction

Našiel som si prácu a to dosť rýchlo. Ihneď ma prijali v obchodíku u Borgina a Burkesa. To miesto ma vždy fascinovalo a lákalo. Už len kvôli všetkým tým magickým artefaktom a temným predmetom, ktoré tu predávali. Caractatus Burke, jeden z majiteľov, bol s mojou prácou veľmi spokojný. Veď prečo by aj nebol, keď sa od môjho príchodu tržby výrazne zodvihli. Obchod začali navštevovať bohaté paničky, ktoré som lákal na svoj vzhľad.

„Och, ste očarujúci mladík, Tom. Je vás tu vážne škoda,“ rozprávala jedna z tých postarších dám.

Venoval som jej pôvabný úsmev. „Pracujem tu veľmi rád, lady Elizabeth. Bude to dvadsaťtri galeónov a pätnásť siklov,“ riekol som s falošným úsmevom.

Stará ženská sa neustále chichotala. „Tu máte tridsať, môj milý. Nech z toho máte niečo i pre seba.“

Nežne som vzal jej dlaň do svojej a vtisol jej ľahký bozk na chrbát ruky. „Ste veľmi láskavá, moja lady,“ odvetil som nonšalantne a vnútri som kričal znechutením, keď sa začala ovievať a celá sa červenala. Otrávene som počúval jej dievčenský chichot, až kým sa za ňou konečne nezatvorili dvere obchodu.

Odhodil som tú prekliatu očarujúcu masku. Moja pravá tvár bola chladná a bez emócií. Nebol som schopný prejavovať už nijaké pocity, nie po Harryho smrti. Jeho smrť zabila niečo v mojom vnútri. Bol som len schránka pochodujúca po tomto odpornom svete, plnom nechutných ľudí. Už som kvôli Harryho smrti nesmútil, ba práve naopak – mal som neuveriteľnú zlosť. Zúril som, že mi ho smrť zobrala.

Prečo ostatní mohli byť šťastní a ja nie? Chcel som tak veľa? Och, Salazar, jediné po čom som túžil bolo mať Harryho, no moje túžby sa rozplynuli, pretože jeho som už viac mať nemohol. A tak som mal zlosť na celý svet a to za všetko! Za to, že som nemal rodičov; že som vyrastal v sirotinci; že ma tam mučili, znásilnili, ubližovali mi a nakoniec za to, že som prišiel o jediného človeka, ktorého som miloval. Už nikdy nedokážem cítiť lásku. On bol jediný, kto vo mne dokázal vyvolať taký pocit.

Láska je slabosť. Úbohý cit, ktorý ťa len oslaboval.

Moje druhé ja rozhodne nemalo pravdu. Už som si viac nemyslel, že láska je slabosť. Nie práve naopak, láska k Harrymu mi dávala silu a to tak veľkú, že len sotva ma mohlo niečo zastaviť v tom, načo som sa chystal.

„Nemám syna! Okamžite odtiaľto zmizni!“

Stál som na prahu dverí a chladne hľadel na toho odporného človeka, ktorý ma splodil. Podoba medzi nami bola tak jasná, že len hlupák by neveril, že som jeho synom. Hoci bol už šedivý a jeho tvár vráskavá, oči mal stále veľké a hnedé, rovnako ako ja. Zistil som si, že nemá iného potomka a žena mu umrela pred rokom. Ak ho zabijem, budem mať nárok na jeho majetok. A ja som ho túžil zabiť, tá túžba bola nepredstaviteľná. Túto chvíľu som si v hlave premietal hádam tak tisíckrát.

Vrazil som do vnútra a kúzlom ho odhodil na zem. Dvere som zatvoril a znechutene ho pozoroval. „Nenávidím ťa! Nenávidím ťa za to, že si ma nechal hniť v sirotinci; za to, že si sa ku mne nikdy nepriznal! Si len obyčajný chudák.“

Snažil sa postaviť zo zeme, ale kúzlom som ho znehybnil. Vystrašene na mňa hľadel. Dovolil som mu rozprávať, chcel som počuť ako bude kričať, zatiaľ čo ho budem vraždiť.

„Si rovnaký ako tvoja prekliata matka! Si rovnako šialený!“

Zachechtal som sa a pohrával sa s prútikom. Týčil som sa nad ním a užíval si jeho bezmocnosť.

Výborne, Tom. Zabi ho! Zabi ho konečne! Budeš mať životnú obeť. A vytvoríš horcrux, aby si mohol žiť naveky.

Už dávno som sa naučil kryť zakázané kúzla pred ministerstvom. A to len preto, aby som tohto skurvysyna mohol mučiť. „Crucio,“ zasyčal som a sledoval, ako doňho vrazil lúč kúzla.

Príšerne kričal. Reval bolesťou. Plakal, rozhrýzol si pery, z ktorých mu vytekala krv. No ja som chcel viac – túžil som ho počuť prosiť ma. Nuž a dočkal som sa a nemusel som ani dlho čakať.

„Pro-sím... pre-staň... dám ti peniaze... dám ti vše-tko,“ vzlykal v bolestiach a ja som sa smial.

Konečne som vykonával svoju pomstu a bol to dokonalý pocit. Kľakol som si k nemu a pozeral do jeho zaslzených očí, ktoré ma prosili. Ukončil som Cruciatus, keď začal strácať vedomie. Bolo mi z neho zle, keď som sledoval, ako sa mu na nohaviciach, na rozkroku, utváral mokrý fľak. „Si taký úbohý,“ zašepkal som pri jeho tvári.

„Neza-bíjaj... nie...“

Prútikom som mu vypichol oko. Nikoho som nepočul tak nariekať ako jeho. Pomaly som prútik noril do jeho očnej jamky a užíval si jeho krik a prosby.

 „Avada Kedavra!“

A toto bolo vôbec po prvýkrát, čo som použil smrtiace zaklínadlo. Bolo to nepredstaviteľne dokonalé. Absolútne úžasné. Cítil som neopísateľnú eufóriu, ktorá sa mi rozlievala po tele a napĺňala moje bunky totálnym potešením. Vytiahol som prútik z jeho oka a roztrhol mu košeľu. Prútikom som rozrezal jeho hrudník a kúzlom som mu vyrval srdce.

Áno, áno!

Zatvoril som oči a začal som odriekavať slová, vďaka ktorým zničím jeho dušu. Prsteň, ktorý som získal od svojho nechutného strýka, som mal na prostredníku pravej ruky. Hneď ako som zničil otcovu dušu, započal som rituál a vytvoril horcrux. Skurvene to bolelo. Kričal som, keď sa odo mňa kúsok mojej vlastnej duše odrhol a uložil sa do oného prsteňu, ktorý bol dedičstvom Salazara Slizolina. Stratil som vedomie.

Neviem, koľko som v bezvedomí ležal vedľa svojho mŕtveho otca, no keď som sa prebral, cítil som sa nepremožiteľne. Bolo to tak opojné. Dychtivo som sledoval slizolinov prsteň, v ktorom bola ukrytá moja duša. Roztrasene som sa postavil na nohy a prešiel do kuchyne. Vzal som si ostrý nôž a vrazil si ho priamo do srdca. Bolelo to, no nič mi to nespravilo. Nôž som odhodil na zem a smial som sa ako šialenec. Nedokázal som prestať. Zahliadol som odraz svojej tváre v okne. Smiech ma razom prešiel. Podišiel som bližšie k okennej tabuli a pozeral som do vlastných očí. Srdce, ktoré doteraz bilo vzrušením, náhle spomalilo. Moje kedysi hnedé zrenice, boli karmínové ako otcova krv na mojich rukách.

Pohľad mi klesol na chrbát pravej dlane, kde bol takmer priesvitný znak môjho spojenia s Harrym. Čo by povedal Harry, ak by ma teraz videl? Celého krvavého a s očami diabla? Bál by sa ma, nenávidel by ma...

„Potrebujem ťa, Harry. Robím to pre teba, všetko to robím pre teba,“ šepkal som až môj dych rosil sklo. Sklonil som hlavu a rukou sa zaprel o okno. Nechty som ryl do tvrdého skla a očami sledoval podlahu, na ktorú kvapkala krv z môjho prútiku, ktorý som pevne zvieral v druhej ruke. „Všetko, čo chcem je byť s tebou,“ pokračoval som v šepkaní. Mohol ma Harry počuť? To netuším, no chcel som to zo seba dostať. Chcel som, aby to vedel, nech už je kdekoľvek. Aby vedel, že to čo robím je preňho. To preňho som odrhol kus svojej duše. Vďaka horcruxu prestanem starnúť a budem môcť byť s Harrym, zatiaľ čo budem stále mladý.  

Pustil som sa okna a roztrasene som sa chytil za ranu na srdci, ktorú som si spôsobil nožom. Pomaly sa zaceľovala – už som viac nebol človekom. „Počkám si na teba, Harry. Počkám kým sa narodíš a budem čakať kým vyrastieš, a potom si ťa nájdem a všetko bude tak, ako predtým. Budeme opäť spolu.“

Kandidujem za ministra. Vediem predvolebnú kampaň, v ktorej mi pomohli známosti medzi vplyvnými paniami, ktoré som si omotal vôkol prsta, vďaka práci u Borgina a Burkesa. Navyše som zdedil celkom slušný majetok po mojom otcovi, ktorý bol zavraždený, za záhadných okolností, pred šiestymi rokmi. Uškrnul som sa a oprášil si neexistujúci prach z môjho drahého obleku.

„Pán Riddle, o päť minút máte prejav,“ nakukla skrz dvere moja asistentka.

Venoval som jej očarujúci úsmev, na čo jej ihneď sčerveneli líca. V duchu som si odfrkol; z masky, ktorú ukazujem celému kúzelníckemu svetu je mi už zle, no potrebujem si ich omotať a všetkých získať. Nuž a darilo sa mi to. Podľa predbežných štatistík týždenníka Magické Anglicko vediem o tridsaťdva hlasov pred mojim úhlavným konkurentom – Milicentom Bagnoldom a to najmä vďaka tomu, že som si na svoju stranu získa všetky čistokrvné kúzelnícke rodiny. Sľuboval som totižto ich vzostup a uprednostňovanie pred humusákmi a polovičnými. A to sa zámožným čistokrvným šľachticom a lordom páčilo. Peniaze a moc boli v našom svete všetko a pokiaľ som mal na svojej strane mocné a bohaté rodiny, bol som jasným víťazom.

Bol som vôbec najmladším kandidátom na post ministra v celej histórii kúzelníckeho sveta. Mám len dvadsaťštyri rokov a dostal som sa na miesto, o ktorom mohli moji rovesníci len a len snívať. Podľa dokladov mám dvadsaťštyri, no v skutočnosti som prestal starnúť v mojich osemnástich. Média často riešili môj mladistvý vzhľad a oči farby krvi, no bol som tajnostkár a to ku mne mnohých priťahovalo.

Za hlasitého potlesku, obklopený aurormi, som vstúpil do Hlavnej sály. Kýval som svojim voličom a nahodil som svoj najlepší úsmev. Pomaly som vyšiel na pódium a postavil sa do jeho stredu. Ku krku som si priložil prútik, aby ma bolo počuť aj vzadu. Rozprával som dlhé minúty svoju dokonalú reč. Nasľuboval som svojim čistokrvným voličom presne to, čo chceli počuť. Bol som absolútne spokojný a vedel som, že mám voľby dávno vyhrané. O to väčšie prekvapenie ma čakalo vo volebný deň a po vyhlásení víťazov. Prehral som. Ten skurvený Bagnoldom vyhral, tie skurvené voľby! Vyzeralo to tak, že humusákov a polovičných bolo omnoho viac a ani moje známosti a vplyvní voliči nestačili na to, aby som zvíťazil.

Roky bežali neuveriteľným tempom. Po mojich neúspešným pokusoch stať sa ministrom mágie, som sa uspokojil s pozíciou hlavného námestníka ministra. No nestačilo mi to, potreboval som vládnuť, potreboval som si podmaniť tento svet. A tak som sa stal tým, kým som bol v Harryho budúcnosti. No nehovoril som si lord Voldemort. Bol som Tom Riddle. Stále som nosil meno svojho fotra. Bol som námestník ministra Tom Marvolo Riddle pred svetom, no v súkromí som bol Temný pán či Knieža temnôt, ako ma mnohí nazývali. Pripojili sa ku mne všetci tí, ktorí ma volili. Spojil som sa s hlavami starých čistokrvných rodín.

Mojim najväčším triumfom bola rodina Malfoyovcov. Patrila medzi najbohatšie a najstaršie. Lorda Abraxasa Malfoya som mal omotaného vôkol prsta, rovnako ako jeho už nebohého otca. Vždy som sa smial, keď som sledoval ako si predo mňa kľakajú páni, ktorí mali také vysoké postavenie v našej spoločnosti.

Chceli, aby som sa stal ich vodca, aby som ich rodinám vrátil dávno zabudnutú slávu a postavenie. A tak som aj robil. Vďaka mojej vysokej pozícií na ministerstve, som mal oveľa väčšiu moc, než sám minister. Minister bol, koniec koncov, len bábka, ktorú som ovládal ja sám.

Sedel som vo svojom kresle a sledoval plamene v krbe. Zamyslene som hladil Voldemorta, ktorý pri mne tíško syčal. Bol z neho skutočne mohutný had, ktorý ostatným naháňal hrôzu. Neodmysliteľne patril k mojej osobe. Pre svet som bol obrovská záhada. I napriek tomu, že mám štyridsaťštyri rokov, stále vyzerám na osemnásť. Bavia ma tie rôzne dohady o tom, prečo nestarnem. Jedni tvrdia, že som upír; iní, že som sa zmocnil legendárneho Kameňa mudrcov a ženy, ktoré ma milujú, hovoria, že som iste isto anjelom. Zasmial som sa a pozrel Voldemortovi do úzkych zreníc.

„Ja a anjel, Voldemort... nie je to, ale vtipná predssstava?“

Voldemort ku mne zodvihol veľkú hlavu a zasyčal: „To áno, môj pán. Rolu, ktorú hráte pred občanmi, zvládate bravúrne.“

Pousmial som sa a opäť ho pohladil. Voldemorta som si strážil ako oko v hlave a staral sa oňho, akoby bol najväčšia vzácnosť. A to preto, lebo bol to jediné, čo mi ostalo po ňom. Z vrecka nohavíc som si vybral zlaté vreckové hodinky. Otvoril som ich a do ruky si vysypal zloženú fotku, ktorú som v nich skrýval. Opatrne som ju roztvoril, akoby bola z toho najcitlivejšieho materiálu a pousmial som sa.

Bola to veľmi stará fotografia. A zároveň bola jediná svojho druhu, pretože bol na nej on. Harry Potter. Mladý muž, ktorý za mnou presne pred dvadsiatimi deviatymi rokmi pricestoval z budúcnosti. Jediná ľudská bytosť, ktorú som kedy miloval. Iste, že som za tie roky mal mnoho mileniek i milencov, no slúžili mi len na ukojenie mojich potrieb. Moje srdce vždy patrilo iba jemu a ja celé tie roky trpezlivo čakám na deň, kedy sa narodí. Ešte nekonečných desať rokov a bude na tomto svete. Bol to jediné, po čom som túžil.

Mohlo sa zdať, že mám všetko. Mal som moc, peniaze, postavenie a vlastne všetko, čo som si zaumienil. No to, po čom som najväčšmi túžil, bol on. Veď to kvôli nemu som sa chcel stať ministrom, to kvôli nemu sa pred svetom hrám na pána dokonalého, to kvôli nemu som vytvoril horcrux.

Pozeral som na prekrásne zelené oči, ktoré na mňa žmurkali z fotky a stisol som viečka. Akoby sa to stalo včera, čo mi zomrel v náručí. A akoby ubehla celá večnosť odvtedy, čo som ho spoznal a prvýkrát pobozkal.

„Môj, Harry...“ pošepol som len sotva počuteľne a bruškom palca som pohladil povrch fotky. „Raz budeš opäť môj a už ťa nikdy nenechám ísť. Nikdy...“

„Vráti sssa k nám, môj pane. Určite sssa k nám vráti,“ zasyčal Voldemort a položil si hlavu na moje stehno.

Sedel som za svojim stolom a neprítomne hľadel do kopy papierov, ktoré som mal podpísať. Len predvčerom som pricestoval z pracovnej cesty, z neďalekého Dánska a keď som sa vrátil, čakalo ma na stole poriadne množstvo práce. Zúfalo som si povzdychol, keď sa ozvalo zaklopanie, načo sa vo dverách objavila moja asistentka.

„Pán námestník, je tu hlavný vedúci aurorov Ignus Mills a jeho zástupca auror James Potter.“

Bez toho, aby som vzhliadol od papierov, som riekol: „Iste, pošli ich dovnútra.“

„Dobré, dopoludnie, pane,“ zaželal vedúci aurorov Mills a posadil sa do kresla oproti môjmu stolu.

Ešte stále som nevzhliadol od papierov, urobil som tak presne vtom okamihu, ako dnu vstúpil James Potter.

„Pán námestník,“ pokýval hlavou a usadil sa vedľa svojho nadriadeného.

Ja sám som z Jamesa Pottera spravil zástupcu vedúceho aurorov. A to iba preto, aby som ho videl čo najčastejšie. A nebolo to tak len preto, že sa podobal na Harryho. Chcel som byť informovaný. Zakaždým som nenápadne vyzistil niečo o jeho súkromí. Našťastie sa skutočne oženil s Lily Evansovou a momentálne bola v deviatom mesiaci tehotenstva.

„Tak, čo pre mňa máte, džentlmeni?“ spýtal som sa bez toho, aby som upustil svoje červené oči od Pottera.

„Nuž, pane, chcel som vám tieto spisy osobne odovzdať do rúk,“ prehovoril Mills, položil predo mňa dokumenty a poškriabal sa v hustej šedivej brade.

Mills bol v mojej prítomnosti vždy nervózny a rozpačitý. Iste, veľkú rolu zohrával i môj mladistvý vzhľad. Nie každému bolo po chuti, že jeho nadriadený vyzerá sotva na dvadsať. Zakaždým som sa na tom nesmierne bavil.

„Obchodníkov so zakázanými jedmi sme samozrejme chytili a o tri dni bude vynesený rozsudok,“ ozval sa Potter a uškrnul sa.

Mal Harryho strapaté vlasy, no Harrymu svedčali oveľa viac. I rysy tváre mali odlišné, tie Harryho boli príťažlivejšie. Z diaľky sa na Harryho ponášal, ale z blízka boli vlasy skutočne to jediné, čo mali identické. „Výborne,“ odvetil som. „Boli i nejaké straty?“

Mills i Potter si vymenili pohľady a vedúci nakoniec prehovoril: „Počas hlavnej bitky bol zranený jeden civilista. Momentálne je u Svätého Munga a jeho stav je stabilizovaný.“

„Pošlite mu kartu s prianím skorého uzdravenia,“ prikázal som mu. „Môžete ísť a do ôsmej chcem mať tú správu na stole, auror Mills.“

Starý Mills si nervózne napravil kravatu a postavil sa. „Samozrejme, pane.“ Úctivo sklonil hlavu a odišiel.

Postavil som sa a podišiel k stolčeku, na ktorom stála fľaša s brúseného skla, plná kvalitnej whisky. „Dáte si, auror Potter?“

„Eh, mám službu, pane. Nemyslím, že je to vhodné,“ zamrmlal Potter.

Zodvihol som obočie a uškrnul som sa. „Som váš nadriadený, auror Potter. Nezabúdajte na to.“

Potter rýchlo potriasol hlavou. „Isteže nezabúdam, pane. Rád si s vami teda pohárik dám,“ odvetil rýchlo a pokúsil sa o úsmev.

Nalial som mu a odlevitoval pohár k nemu. Potom som sa otočil k oknu a uchlipol si ohnivého nápoja. „Už čoskoro budete otcom, ak sa nemýlim.“

„Áno, pane, moja žena má o mesiac termín. Nemôžem sa toho drobca dočkať. Bude to chlapec. Vybrali sme aj meno... obom sa nám páčil Harry...“

Slová sa z neho len tak sypali. No jediné, čo som chcel vedieť bolo, kedy sa Harry narodí. Keď za mnou prišiel z budúcnosti, narodeniny slávil 31. júla. Len som sa chcel presvedčiť či sa niečo nezmenilo a či sa skutočne narodí v rovnaký termín. Takže vážne už o mesiac. Už o mesiac otvorí svoje zelené oči.

Usmieval som sa a pozeral skrz začarované okno na muklovskú ulicu. „To je vskutku krásne meno. Nemohli ste vybrať lepšie.“

„Som rád, že sa vám páči, pane. Viete už teraz toho maličkého milujem z celého srdca...“

Privrel som oči. To aj ja, to aj ja... ani si nevieš predstaviť ako...

OOO

„...môj pane, podaril sa vám skutočný prevrat. Na vysokých pozíciách pracujú len čistokrvní. Konečne my čistokrvní riadime našu zem a máme ju plne pod kontrolou,“ rozplýval sa jeden z mojich nasledovníkov – liečiteľ Pierce Walker.

Bol skutočne otravný, no bol riaditeľom v Svätom Mungovi, preto bol v mojich radoch užitočný. „Pierce, nedal som si vás zavolať, aby ste mi vymenúval moje úspechy. Veľmi dobre si ich uvedomujem. Preto vás, prosím, aby sme prešli k veci.“

Walker sedel oproti môjmu stolu, v pracovni, na panstve Riddlovcov. Nervózne sa uškrnul a vreckovkou si utrel potom orosené čelo. „Všetko je zariadené, môj pane. Nikto vás nebude vyrušovať. Izba pre novorodencov nebude strážená. Budete tam mať celkom voľný vstup. Jedna z ošetrovateliek, bude pred dverami, ak by ste náhodou potrebovali jej služby, môj pane.“

Chladne som sa uškrnul a spojil si dlane do striešky. „Výborne, Pierce. Do troch dní môžete očakávať štedrú finančnú injekciu na účet nemocnice. Ako námestník, predsa musím financovať takú váženú inštitúciu.“

Walker sa roztrasene usmial a sklonil predo mnou hlavu. „Môj pane, ste vskutku veľkodušný. Vaša štedrosť nepozná hraníc...“

 V duchu som prevrátil očami a ďalej ho už vôbec nepočúval. V týchto dňoch som dokázal myslieť len na to, ako Harryho opäť ucítim v náručí.

OOO

Útroby som mal stiahnuté nervozitou, keď som vstúpil do izby pre novorodencov. Bolo tu desať postieľok, v ktorých sa vrteli alebo spali čerstvo narodené bábätká. Preglgol som, Merlin, ani len si nepamätám, kedy som cítil niečo podobné tomu, čo cítim teraz. Dlane mám vlhké a v očiach dychtivosť. Môj pohľad spočinul na tretej postieľke, z ktorej visela zdravotná karta:

Harry James Potter

Dátum narodenia – 31. júla 1980

Zadržal som dych, keď som sa k nej sklonil. Naraz na mňa hľadeli veľké očká, ešte nemali svoju zelenú farbu, no vôbec mi to nevadilo. Bol zabalený v modrej dečke a malú pästičku si žužlal v ústach. V očiach mal slzy, len nedávno musel plakať. Veď sú to sotva tri hodiny, čo sa narodil. Bol drobný a krehký, keď som si ho bral na ruky. Bol som nežný a opatrný, aby som mu náhodou neublížil. Okamžite ma zaplavila spaľujúca vlna rozkoše. Znamenie na chrbte mojej dlane zažiarilo. Harryho, len sotva vidomé oči, na mňa zvedavo žmurkali. Pozrel som na jeho malú rúčku a zahliadol znamenie. Bolo tam! Bol to veľmi malý kruh a takmer vôbec nebol vidieť had preťatý bleskom v jeho strede. Zažiaril. Naše spojenie pretrvalo! Merlin, nikdy som nebol šťastnejší. Harry zatiaľ nevydal ani hlások, vôbec nezaplakal. Pobozkal som ho na hebké čielko a vdychoval vôňu jeho drobného telíčka.

„Vitaj na svete, Harry,“ zašepkal som mu pri tváričke. Svoje karmínové oči som ani na sekundu neodtrhol od tých jeho modro-šedých. „Budem ťa z diaľky sledovať a chrániť. Počkám kým vyrastieš a konečne budeme opäť spolu,“ šepkal som s prudko bijúcim srdcom a zrejme som si to len predstavoval, no zachytil som takmer nepatrné pousmiatie, ktoré mi Harry venoval. Znamenie zhaslo na mojej i jeho dlani a stalo sa takmer neviditeľným.

Privinul som si ho k sebe a snažil sa dostatočne nadýchať jeho vône a nabažiť jeho prítomnosti, pretože som vedel, že ubehne mnoho rokov, kým ho budem držať v náručí opäť. Moji nasledovníci by nedokázali veriť, keby len tušili, aký hlboký cit prechovávam k jednému, jedinému človekovi. Nuž a kúzelníčky, ktoré sú mnou pobláznené by sa iste zjančili, keby videli tento úkaz. Keby len všetci tí otravní novinári a redaktori (ktorí už roky zisťujú, prečo ja bohatý, úspešný a navyše atraktívny muž nemám partnera) zistili, že je tomu tak preto, lebo som zamilovaný do chlapca, ktorý sa narodil len pred pár hodinami, iste by ich trafil šľak.

Usmial som sa a vtisol ďalší bozk na jeho bacuľaté líčko. Bol naozaj nádherný a to len sotva vyšiel z lona svojej matky. Bol dokonalý, stvorený priamo pre mňa. Chcel som si ho vziať, starať sa oňho, sledovať ho rásť až kým by sa nestal Harrym, ktorý za mnou prišiel pred tridsiatimi deviatimi rokmi a ktorého som o dva roky na to vlastnoručne pochoval. No nemohol som. Harry by mi nikdy neodpustil, ak by som ho vzal jeho matke a otcovi. Keď za mnou prišiel z budúcnosti, jeho rodičov som zavraždil. Teraz tomu tak nebude. Jeho rodičia budú žiť a on bude mať konečne normálne a šťastné detstvo. Nikdy nezažije tie hrôzy, ktoré musel zažiť ten Harry, ktorý ma prišiel zachrániť.

„To ti prisahám, maličký. Budem ťa chrániť a nikdy nedovolím nikomu, aby ti ublížil,“ šepkal som a pohladil jeho zaťatú pästičku, zatiaľ čo ma stále zamyslene pozoroval. Bolo také zvláštne, keď som si pomyslel na to, že mi zomrel v náručí a rovnako tak ho v náručí držím pri jeho zrode. Nemohol som sa donútiť k tomu, aby som ho pustil. Ostatné čerstvo narodené deti v postieľkach mrnčali a vrteli sa, zatiaľ čo Harry bol v mojich rukách celkom pokojný. Zazíval tými malými ústami a unavene na mňa žmurkal.

Vtisol som mu ďalší bozk na čelíčko a naposledy sa zhlboka nadýchol jeho vône. Harry na mňa posledný krát žmurkol a zatvoril očká. Jeho dych sa spomalil – zaspal. Zaspal mi na rukách. Hovorí sa, že ak dieťa zaspí na niečích rukách, je to známka hlbokej dôvery. Usmial som sa a opatrne ho vložil späť do postieľky. Dlho som naňho len tak pozeral, nevšímajúc si ostatné deti. Nemal som tú silu otočiť sa a odísť, no musel som. Už som nemal čas, aj tak som tu strávil omnoho dlhšie, než som pôvodne plánoval.