Harry Potter fanfiction

Bagnold zomrel. Trpel nejakým dedičným ochorením. Narodil sa vo Westporte a tu si želal byť pochovaný. Boli tu členovia jeho rodiny i zamestnanci ministerstva. Sledoval som lístie, ktoré poletovalo vzduchom, zatiaľ čo jeho truhlu kúzlami umiestňovali do zeme. Jeseň sa chýlila ku koncu a zima o sebe dávala včasne vedieť. Cítil som na sebe pohľad. Sledoval ma počas celého pohrebu. Ignoroval som ho.

Dlane, ktoré som mal skryté v koženým rukaviciach, som zatínal v päsť. Nebolo mi dobre. Už celé roky mi nebolo dobre. A vedel som, že si to niektorí všimli. Týždenník Čarodejnica písal, že zrejme chorľaviem preto, lebo by som mal mať už päťdesiatdeväť rokov, no stále vyzerám sotva na dvadsať. Sledoval som, ako Bagnoldova dcéra prichádza k hrobu a kúzli na ňom prvú bielu ružu. No myšlienkami som bol celkom inde.

Nebolo vôbec pravdou, že chorľaviem, kvôli môjmu veku. Moje telo bolo stále telo osemnásťročného mladíka, bol som úplne v poriadku. Príčina môjho stavu bola kvôli spojeniu, ktoré som mal s Harrym. Boli to už štyri roky, čo s ním Black zmizol. Bol som už úplne zúfalý.

Nakoniec som i ja sám podišiel k hrobu a vykúzlil mohutný veniec. Keď som od hrobu odchádzal, vzhliadol som konečne do očí, ktoré ma tak urputne sledovali. Boli modré ako nebo a leskol sa v nich západ slnka. Pohreb bol u konca, kúzelníci sa začali premiestňovať, no ja som ostal stáť na mieste a sledoval som, ako ku mne prichádza majiteľ oných očí.

Postavil sa vedľa mňa a zatiaľ čo sme obaja sledovali odchádzajúci dav, prehovoril: „Zdravím ťa, Tom.“

„Čomu vďačím za tvoju prílišnú pozornosť, Albus?“ spýtal som sa chladne.

„Och, chlapče, už nejakú dobu som vypozoroval, že nevyzeráš práve najlepšie.“

Odfrkol som si. „A smiem vedieť, odkiaľ pramení oná zvedavosť nad mojim zdravotným stavom?“ Stále som sledoval pomník a zlaté nápisy, ktoré na ňom boli vyryté. Pri hrobe ostali už poslední z hostí.

„Vieš, že som sa vždy zaujímal, prečo nestarneš, Tom. Nuž a prirodzene ma zaujíma, prečo sa tvoj zdravotný stav zhoršuje, mohlo by to mať niečo spoločné s tvojou nesmrteľnosťou?“ spýtal sa celkom nevinne.

Zhlboka som sa nadýchol, aby som ho na mieste nepreklial. Pred Dumbledorom som mal vždy rešpekt. Bol mocný. Neviem, kam presne siahala jeho moc, no vedel som, že je minimálne tak silný ako ja, a preto som si naňho dával veľký pozor. „Ospravedlňujem sa, Albus, ale ani tento krát ti s tvojimi objavmi nepomôžem.“

Zahliadol som, že sa usmial. „Ach, to nič, chlapče,“ odvetil a zašmátral vo vrecku svojho habitu. „Pozri, len dnes ráno som ju dostal.“ Strčil mi po pod nos nejakú kartu.

Zaostril som na ňu. Bola to fotografia. Bol na nej vysmiaty a poriadne opálený Sirius Black. Kľačal a vedľa neho stál... och, Merlin, päťročný Harry! Bol absolútne nádherný. Veľkými zelenými očami pozeral priamo do objektívu. Usmieval sa, no jeho oči boli smutné. Navyše bol hrozne bledý na rozdiel od Blacka. Harry pri ňom doslova svietil. Bol útly a krehký... môj maličký. V pozadí som zahliadol palmu a kríky s exotickými kvetmi, keď si zrazu Dumbledore fotku strčil späť do vrecka.

Mlčal som. A veľmi som sa premáhal, aby som mu tú fotku nevzal, aby som sa mohol utešovať pohľadom na Harryho. „Prečo si mi to ukázal?“ spýtal som sa nakoniec zachrípnuto.

Dumbledore sa zachichotal. Merlin, ako ja som toho starého dedka neznášal! „Pretože som si všimol tvoju náklonnosť k Harrymu.“

Ten všímavý hajzel! Zvedavý prekliaty starec!

„A taktiež som pobadal zhoršenie tvojho zdravotného stavu potom, čo s ním Sirius odišiel. Myslím, že to môže mať nejakú súvislosť. No zatiaľ som neprišiel na to, akú.“

„Neviem o čom to tu hovoríš, Albus,“ odvetil som pokojne, no vo vnútri ma požierala neuveriteľná zlosť.

„To, že máš Harryho rád, predo mnou už neutajíš, Tom. Vieš, bolo veľmi potrebné, aby s ním Sirius odišiel. Vlastne to bol môj nápad. Harry bol po tom, čo ho to knieža unieslo v ohrození a na mieste, na ktorom momentálne sú, je Harry rozhodne v bezpečí.“

Prudko som otočil k Dumbledorovi hlavu a neveriacky som ho sledoval. Tak to on mi Harryho vzal! Urobil to naschvál, som si úplne istý, že to spravil schválne. Tá manipulatívna beštia.

Dumbledore pozeral pred seba a vôbec si nevšímal môj prekvapený pohľad. Jeho tvár bola úplne spokojná, keď mi hovoril nasledujúce slová: „To, že k Harrymu cítiš niečo viac, som si všimol už na tom ministerskom večierku. Bolo veľmi neprirodzené, aby si sa správal k dieťaťu, ktoré si sotva poznal, tak láskavo. Vieš, len čo som Harryho prvýkrát zahliadol, vedel som, že bude výnimočný. Viem, že aj ty si schopný vnímať jeho moc. A teraz, keď prišiel o rodičov, bude veľmi dôležité, kto ho povedie v tom, ako má ňou narábať. Hlavne preto som ho chcel dostať z tvojho vplyvu. Vlastne to bolo hlavným dôvodom, prečo som Siriusovi navrhol odchod z krajiny. Nechcem, aby si nad Harrym prebral moc. Ten chlapec bude silným mágom a ja nedovolím, aby ním manipuloval niekto ako ty.“

Neveril som vlastným ušiam. „Ty si skutočne myslíš, že mám o to dieťa záujem kvôli jeho moci?“

Dumbledore mi pozeral do očí a prikývol. „Samozrejme. Vždy si bol priťahovaný k moci. Viem o tebe všetko, Tom Riddle. Viem o tvojej obrátenej strane tváre. Viem, čo si zač. A zariadim, aby to bol práve Harry, kto ťa v budúcnosti zastaví. Ja už som starý, nemám dosť síl, aby som premohol ďalšieho Temného pána, tak ako Grindelwalda. No viem, že je to práve Harry, kto bude natoľko mocný, aby poslal do väzenia ďalšieho černokňažníka. Budem ho učiť, vybral som si ho za svojho nástupcu. Vieš, vždy, keď sa na scéne objaví nový Temný pán, objaví sa i jeho protiklad. Kedysi to bol Grindelwald a ja a teraz si to ty a Harry. Príroda je čarovná a všetko v nej má svoju rovnováhu. Preto už teraz viem, že jedného dňa bude Harry dostatočne pripravený na to, aby porazil Temného pána, tak ako som ja porazil tvojho predchodcu, Tom.“

Neveriacky som mu pozeral do očí a nemohol som stále uveriť tomu, čo som práve počul. Nemohlo sa to diať znovu! Teraz to tak skrátka nemalo byť! Nemali sme s Harrym stáť na opačných stranách! Prekliaty Dumbledore! Ako to mohol všetko vedieť?  Ako sa dozvedel, že som Temný pán? Nemohol mu to povedať Grindelwald, na to existoval zákon Temných pánov. Zákon, ktorý mu zakazoval vyzradiť identitu jeho nástupcu, tak potom ako? No bolo už vážne zbytočné popierať oné fakty. „Mýliš sa, starý muž. Harry ma nikdy nebude chcieť zničiť,“ odvetil som potichu, ale isto.

Dumbledore vyzeral zamyslene. Zrejme ho zarazila tá istota, akou som mu odpovedal. „Nemaj obavy, Tom. Postarám sa o to, aby ťa Harry zničiť chcel. Nebude v tvojej sile, zabrániť tomu.“

Veľmi sa mýlil. Keby čo i len tušil... Harry ma nikdy nebude chcieť zabiť. Miluje ma a ja milujem jeho. Sme spojení mocným kúzlom z čiernej mágie, no to Dumbledore nemusel vedieť.

„Vieš, Tom, láska môže dávať život, no môže ho aj brať.“

Po týchto slovách som už ničomu nerozumel. Dumbledore bol pre mňa vždy veľkou záhadou. Tá jeho schopnosť vedieť o každom všetko ma fascinovala. Čo tou vetou chcel povedať?

„Nezabúdaj, Tom, že i ja som miloval Gellerta, no urobil som, čo som musel,“ pousmial sa na mňa a zmizol.

Dlho som stál na onom mieste a nemohol som prestať premýšľať nad celým týmto rozhovorom. Na cintoríne som ostal sám. Šero sa zmenilo na tmu a nad hrobmi sa vzniesli sviečky, ktorých plamienky blikotali vo vetre. Skutočne ma Harry jedného dňa zabije, tak ako v jeho budúcnosti? Skutočne to vždy musí skončiť tak, že stojíme proti sebe? Je toto celé náš osud? Zmenil vôbec Harry niečo tým, že sa presunul do minulosti? Vydýchol som paru, ktorá sa rozplynula v studenom vzduchu. Samozrejme, že zmenil! Nebol som predsa lord Voldemort! Nebol som taký zlý... nebol... Nezabíjal som muklov, nemučil som muklorodených, v podstate som nerobil nič zlé... alebo áno?

Premiestnil som sa do svojho apartmánu. Všetko služobníctvo som poslal domov. Potreboval som byť sám. Zatvoril som sa v spálni a podišiel k obrovskému oknu, ktoré tvorilo jednu časť steny. Môj byt sa nachádzal na samom vrchu tejto budovy, mal som tu výhľad na celé centrum Londýna. Len kúsok odtiaľto sa rozprestieral Westminsterský palác. Skvostná muklovská budova, v mojom obľúbenom gotickom štýle. Za ňou v tichosti pretekala rieka Temža, rád som ju sledoval, pohľad na jej hladinu ma upokojoval. To bol hlavne dôvod, prečo som si kúpil apartmán v tejto muklovskej časti. Ten výhľad mi za to stál.

No zrazu som pred sebou opäť videl fotografiu, ktorú mi Dumbledore ukázal. Harry... možno sa usmieval, no ja som bol schopný vidieť, že s ním niečo nie je v poriadku. Obaja sme bez seba trpeli. Prešiel som do kúpeľne a opláchol si tvár. Vyrovnal som sa a pozeral do zrkadla. Nebolo divu, že si okolie začalo všímať môj stav. Bol som nezdravo bledý až sinavý. Oči som  mal unavené a bez iskier a pod nimi sa rysovali temné kruhy. Líca som mal mierne prepadnuté, pretože som veľa nejedol.

Nebol som s Harrym v kontakte štyri roky a vyzeral som takto. Netušil som, ako pre Merlina, budem vyzerať o ďalšie štyri roky. Keď Harry vtedy zomrel naše spojenie sa prerušilo, preto na mňa Harryho neprítomnosť nemala žiaden vplyv, no pri jeho narodení sa spojenie obnovilo a vyžadovalo si pravidelnú prítomnosť toho druhého. Ako môže nechať Black Harryho trpieť? Snaží sa mu vôbec pomôcť? Tá myšlienka ma zabíja najväčšmi, myšlienka na to, že Harry prežíva to isté, čo ja. Mal iba päť... mal iba päť... ešte by nemal vedieť, čo je to bolesť, no on tento psychický stav pozná už od mala. A to iba kvôli mne a nášmu spojeniu.

Niekedy sa pýtam sám seba, či som vtedy neurobil chybu, keď som navrhol, aby sme sa spojili. Bolo to odo mňa také sebecké! Harry by teraz netrpel a nepotreboval by ma, vtedy som to vážne nedomyslel. No jedna moja časť bola za to spojenie rada aj za cenu toho, že mal Harry bolesti. Pretože to spojenie bolo to jediné, čo ma uisťovalo v tom, že ma Harry miluje a milovať bude aj v tejto budúcnosti.

Bol som pozvaný na desiate narodeniny syna Luciusa Malfoya. Pôvodne som toto pozvanie vôbec nechcel prijať, no nakoniec som bol nútený ísť. A to kvôli ministrovi Fudgeovi, ktorý sa bezo mňa nevedel ani len vysrať! A ako jeho námestník, som ho bol nútený doprevádzať. Ja sám som mu zaistil víťazstvo vo voľbách. Dôvodom bolo najmä to, že je to hlúpy, celkom obyčajný politik, ktorý ma počúva na slovo a s ktorým si môžem robiť, čo sa mi zachce. Je to len postavička, ktorú riadim tak, ako chcem. Nadýchol som sa morského vzduchu a uškrnul sa – malé rozptýlenie mi určite neuškodí.

Už pekelne dlho som sa neobjavil v spoločnosti. Dôvod bol celkom prostý – vyzeral som hrozne akoby som trpel neznámou chorobou, ktorá zo mňa vysávala život. Harryho som nevidel deväť nekonečných rokov a naše spojenie ma ničilo. Avšak nebolo v mojej moci zmeniť to. No môj stav ma nezaujímal, pretože najväčšmi ma trápilo to, ako je na tom Harry. O mesiac mu bude desať a neviem si predstaviť, ako bojuje s nepriaznivými účinkami nášho dlhého odlúčenia. Och, Salazar, tak príšerne mi chýbal, každú jednu sekundu.

„Ach, pán námestník, vitajte!“ privítala ma Narcissa Malfoyová – očarujúca žena môjho nasledovníka.

„Lady Malfoyová, vaša krása ma zakaždým nesmierne ohromuje,“ odvetil som pôvabne a pobozkal jej ruku.

Líčka jej sčerveneli a oči zasvietili. „Och, pane, ste okúzľujúci ako vždy!“

Ich sídlo bolo ohromné, záhrada za ním bola famózna. Dokonalý trávnik, kríky a stromčeky zastrihnuté do rôznych tvarov a nekonečné záhony tých najpôvabnejších kvetov. Najväčšmi tu dominovali ruže, ktorých vôňa bola cítiť v celom okolí. Oslava už bola očividne v plno prúde. Deti sa hrali s hračkárskymi prútikmi, ktoré strieľali bubliny, iskry, ohňostroje či farebné špirály. Pri bazéne stál dlhý stôl plný občerstvenia a po celej záhrade boli utvorené skupinky dospelých, ktorí viedli rôzne diskusie. Minister kráčal za mnou a postupne sme sa zvítavali s ďalšími hosťami. Predal som darček Narcisse, ktorá ho s úsmevom odlevitovala na ohromnú kopu darov, zabalených v rôznofarebných papieroch.

„Som nesmierne rád, že ste prijali pozvanie, môj pane,“ privítal ma Lucius osobne, keď sme sa dostali z davu.

„Áno, vlastne sa môžeš poďakovať Corneliusovi,“ odvetil som mu a prijal pohár so šampanským, ktoré roznášali čašníci.

Stáli sme z druhej strany obrovského bazénu a sledovali hrajúce sa deti. „Nemusím sa ťa ani pýtať, ktoré z tých detí je tvoj syn,“ poznamenal som a odpil si.

Lucius sa pyšne usmial a vystrel sa ako páv. „Áno, všetci vravia, že sa na mňa veľmi ponáša.“

Zodvihol som obočie. „Skutočne? Práve som chcel podotknúť, že sa podobá na tvoju očarujúcu manželku.“

„Ach, áno, musím sa vám priznať, že len nerád si túto skutočnosť pripúšťam.“

Pousmial som sa a pozoroval novo prichádzajúcich hostí, ktorí sa zvítavali na terase.

„Môj pane, smiem sa vás spýtať, ako sa vám darí?“ spýtal sa ma Lucius starostlivo, no vedel som, kam tým mieri. Všetci chceli vedieť, čo je príčinou môjho úbohého zdravotného stavu.

„Ako vidíš, drahý priateľ, nie najlepšie,“ odvetil som a pohľad mi padol na Bellatrix, ktorá práve prišla s obrovským balíkom. Sledoval som, ako vybozkávala svojho synovca, ktorý sa okamžite nafúkol akoby sa hanbil pred svojimi rovesníkmi.

Cítil som na sebe Luciusov pohľad, no ignoroval som ho a naďalej som oči upieral pred seba. „Viete pane, nechcem byť priveľmi opovážlivý, no i ostatní majú o vás obavy, a preto by som chcel vedieť, či vám môžeme nejako pomôcť?“

Aké dojemné. Moji starostliví prívrženci. „Ďakujem za starosť, Lucius, no pom-“ nasledujúce slová mi vyfučali z hlavy, keď som uvidel prichádzať Siriusa skurveného Blacka. „Čo ten tu robí?“ spýtal som sa prekvapene.

„Och, ten prekliaty Black je bratranec mojej ženy. Majú spolu už od mala blízky vzťah a prirodzene ho pozvala na oslavu i keď som nejeden raz namietal.“

Hlas sa mi zadrhol niekde v hrdle. Pľúca mi odmietali pracovať a prijať kyslík. Ruky sa mi začali chvieť a mal som pocit, že nedokážem udržať ani pohár.

„A ten chlapec za ním je Harry Potter-Black. To je ten chlapec, ktorého ste zachránili z Valoisových pazúrov, keď bol ešte batoľa, “ rozprával Lucius ďalej.

Och, Merlin i Salazar... nikdy by som si nepomyslel, že ho stretnem práve tu! Prečo mi to len nenapadlo skôr? Prečo mi nenapadlo, že i Narcissa je Blackova sesternica rovnako ako Bellatrix?

Harry bol štíhly, jeho postoj bol dokonale vzpriamený; okamžite na ňom bolo vidno, že ho vychováva čistokrvný kúzelník. Vlasy mal strapaté, no jednotlivé pramienky mal umiestnené takým smerom, že jeho účes pôsobil svojim spôsobom elegantne a vkusne. Oblečený mal typický letný odev, ktorý bol medzi deťmi aristokratov populárny. Bol naozaj prekrásny, no zároveň pôsobil nesmierne unavene. Dieťa jeho veku by takto vyzerať rozhodne nemalo. Mal by byť predsa plný energie, tak ako ostatné deti, ktoré sa tak pochabo bláznili s tohto ročným hitom medzi magickými hračkami. Harry sa vyčerpane usmieval na Narcissu, ktorá ho práve objímala. Luciusov syn dobehol k nemu a náruživo sa s ním zvítal. Bolo očividné, že chlapci sa už nejakú tú dobu poznajú a sú dokonca priateľmi.

„Ten chlapec sa priatelí s tvojim synom?“ spýtal som sa zachrípnuto a nedokázal som sa pozerať nikam inam, než naňho.

Lucius prikývol. „Áno, pravidelne sa stretávajú. Síce nie je čistokrvný, no ich priateľstvu nebránim. Môžem vás uistiť, môj pane, že ten chlapec bude jedného dňa veľmi mocný. Mal som už pár krát tu česť, vidieť jeho spontánnu mágiu a poviem vám, to je teda niečo...“ rozprával s úžasom.

Samozrejme, že bude mocný, veď je to môj Harry... ako veľmi vyrástol, už čoskoro bude dostatočne starý na to, aby sme opäť mohli byť spolu. Mal som chuť rozbehnúť sa za ním, zovrieť ho v náručí a premiestniť sa s ním niekam ďaleko. Srdce mi nadšene bilo a žalúdok som mal stiahnutý vzrušením. Znamenie na chrbte mojej dlane nepatrne zažiarilo, cítilo, že je môj náprotivok blízko.

Nasledoval som Luciusa, keď ma chcel zoznámiť s niektorými z hostí. Zhovárali sme sa v skupinke, zatiaľ čo som neustále sledoval Harryho. Sedel s Dracom v domčeku na strome a niečo si šepkali, zatiaľ čo pozorovali deti, ktoré sa strieľali s prútikmi pod nimi. No vtom mi výhľad na nich zatarasili ďalší kúzelníci, ktorí sa k našej skupine pridali a ja som nazúrené zaškrípal zubami.

„Pán námestník, počul som, že ste zvýšili export vášho vína i na ďaleký východ, je to pravda?“ spýtal sa ma zrazu niekto zo skupiny. Nezaujímalo ma, kto to je.

Nahodil som svoj dokonalý úsmev, pretože som si bol dobre vedomí všetkých tých ľudí, ktorí dychtivo čakali na moju odpoveď. „Ach, áno, začiatkom roka sa výrazne zvýšil dopyt. V tomto období už dodávame i do magického Japonska, Číny a Taiwanu.“

Všetci uznanlivo prikyvovali hlavami, no mňa nik z nich nezaujímal. Potreboval som sa dostať k Harrymu. Ako tak oslava postupovala, naskytla sa mi príležitosť. Všimol som si, že sa Harry skryl do labyrintu z ruží. Nasledoval som ho tam. Tváril som sa, že sa prechádzam a obdivujem záhradu, keď som nenápadne vkĺzol do labyrintu. Kríky ruží boli vysoké a tiahli sa do výšky dvoch metrov. Ich vôňa ma šteklila v nose. Postupoval som labyrintom, odbočil som doľava, doprava, rovno až kým som nezahliadol lavičku v jeho strede, sedel na nej Harry a unavene pozeral do zeme. Och, Salazar, konečne! Bol to ako sen, ktorý sa mi sníval tých dlhých deväť rokov.

„Ahoj,“ pozdravil som ho potichu a čakal na jeho reakciu.

Mykol sa a rýchlo zodvihol hlavu. Chvíľu si ma prekvapene premeriaval, no nakoniec neisto odvetil: „Ahoj...“

„Prečo sa nehráš s ostatnými?“ spýtal som sa ho bez toho, aby som sa pohol z miesta, nechcel som ho vyľakať.

„Tak trochu sa pred nimi skrývam,“ odvetil mi úprimne a prevŕtaval ma tými krásnymi očami.

„Smiem sa spýtať, prečo?“

Rozkošne pokrčil pehavý noštek a smutne odvetil: „Som unavený, nevládzem sa s nimi hrať.“

Vedel som, čo sa skrýva za jeho únavou – dlhodobá nespavosť a nechutenstvo. „Môžem si k tebe prisadnúť?“

Ostražito ma sledoval, keď odvetil: „Nepoznám ťa.“

Veľmi správne, Harry – pochválil som ho v duchu. „Volám sa, Tom.“

„Ja som, Harry,“ odvetil automaticky a trošku sa usmial.

Úsmev som mu vrátil. „Teraz už nie som cudzí, takže si smiem prisadnúť?“ spýtal som sa láskavo a musel som sa premáhať, aby som ho už konečne neobjal.

Harry prikývol a sledoval každý môj pohyb. Nechal som medzi nami dostatočnú vzdialenosť, aby sa Harry náhodou necítil nepohodlne. „Ako to, že si unavený, Harry?“

Harry pokrčil ramenami. „To neviem, liečitelia mi s tým nevedia pomôcť.“

„To máme asi rovnaký problém,“ pousmial som sa naňho.

Harry na mňa zvedavo vzhliadol a spýtal sa: „Aj ty bývaš unavený?“

„Och, áno, veľmi unavený. V noci toho veľa nenaspím a ani si nepamätám, kedy som sa poriadne najedol.“

Harryho oči sa rozšírili. „Naozaj? Myslím, že máme rovnaký problém. Môj krstný ma stále núti veľa jesť a nevie pochopiť, že skrátka nemám chuť. Je kvôli tomu smutný, preto sa robím, že v noci spím, aj keď nespím. Tvárim sa, že jem, aj keď v skutočnosti jedlo nechávam zmiznúť.“

Necháva zmiznúť jedlo? Nemal ešte ani desať a už nechával zmiznúť jedlo? „Páni, vieš nechať zmiznúť veci?“

„Áno, ty hádam, nie?“ spýtal sa, akoby to, čo dokázal, bolo podľa neho celkom normálne.

„Nuž, áno, ale zdáš sa mi ešte malý na také pokročilé kúzlenie,“ odvetil som a hľadel do jeho smaragdových očí.

Harry len pokrčil ramenami a zahľadel sa pred seba. „Nie som malý.“

Uškrnul som sa, keď som si bol istý, že ma Harry nevidí. „Prepáč, nechcel som ťa uraziť.“

„Už o rok pôjdem do školy, som veľký,“ pozrel na mňa a v očiach mu horel vzdor, akoby bol pripravený pohádať sa so mnou na život a na smrť, len aby vyvrátil moje tvrdenie.

„To veru si,“ usmieval som sa. Bol taký sladký, rovnako ako jeho mágia, ktorá napĺňala absolútnym potešením moje bunky a spôsobovala mi príjemné chvenie.

Naraz sa mi zapozeral do očí a vedel som, čo sa ma chystá spýtať skôr, než sa vôbec spýtal. „Prečo máš červené oči? Je to kúzlo?“

„Možno... nepáčia sa ti?“

„Hm, sú trochu strašidelné, vieš? Ešte som nevidel nikoho s takými očami,“ rozprával a nepatrne sa ku mne prisunul, zrejme, aby mal lepší výhľad na moje krvavé zrenice.

Keď sa prisunul, naše lakte sa jemne dotkli a vtedy sa to stalo. Znamenie spojenia prudko zasvietilo a mierne zaštípalo. Zachytil som Harryho sykot, keď prekvapene sledoval doteraz neviditeľné znamenie, ktoré mu zasvietilo na bledej rúčke. Rýchlo na mňa vzhliadol a naše pohľady sa uzamkli.

„Čo sa to stalo?“ spýtal sa šeptom.

Mlčal som, nedokázal som mu odpovedať, mal som pocit, že som zhypnotizovaný a jediné po čom som túžil bolo, sa ho konečne dotknúť. No Harry ma predbehol. Neisto si porovnal chrbát svojej malej dlane s tou mojou. Prekvapene sledoval žiariace identické znamenia na našich dlaniach. Ani na sekundu som z neho neupustil pohľad. Len som dychtivo sledoval jeho konanie. Bol tak blízko, cítil som jeho vôňu, jeho mágiu, ktorá ma obalila akoby bola hodvábnym kabátom. Nedýchal som, keď si zrazu dlaň, položil na tú moju. Okamžite som si s ním preplietol prsty a s úľavou som zatvoril oči. Roztrasene som si vydýchol, keď sa mnou prelial známy, dych berúci, pocit nášho spojenia, ktoré som toľko postrádal.  

Harry na mňa zmätene vzhliadol, no vôbec sa nesnažil dostať naše zapletené dlane od seba. „Už sme sa stretli...“ vydýchol a stále skúmal moje oči.

Prikývol som a užíval si vlny nekonečnej úľavy, ktoré mnou prechádzali. Bolesť a slabosť celkom vymizli. Bolo mi úžasne; zdalo sa akoby som tých deväť rokov bez neho, bol len prízrakom a teraz, keď som s ním, som sa konečne stal skutočným.

„Pamätám si ťa, no neviem odkiaľ... ja... neviem...“ šepkal zamračene.

Nežne som sa naňho pousmial. Bol to ten druh úsmevu, ktorý bol určený len preňho. Opatrne som sa k nemu naklonil a vtisol mu jemný bozk do vlasov. „Raz ti všetko vysvetlím,“ pošepol som mu do nich.

Merlin, mal iba desať, keby nás teraz niekto videl... musel som vyzerať ako nejaký odporný pedofil. Rýchlo som pustil Harryho malú dlaň a postavil som sa. Stále som bol úplne vyvedený z miery, náhlym príjmom životnej sily, ktorú som získal upevnením nášho spojenia. Stál som od neho chrbtom a neprítomne hľadel na husté kríky s púčikmi a s rozkvitnutými ružami.

„Vysvetli mi to teraz... prosím,“ ozval sa za mnou.

Neotočil som sa k nemu, keď som odvetil: „Si veľmi malý, o pár rokov si pravdepodobne na naše stretnutie ani len nezmyslíš. Preto je bezpredmetné, aby som ti čokoľvek povedal.“

Harry sa postavil a ja som sa k nemu otočil. Teraz som mal možnosť vidieť, aký drobný stále bol. Bolo to len útle dieťa a ja som ho iste svojim konaním vystrašil. Čo som si len myslel?

„To si nemyslím,“ pošepol. „Nepamätám si, že by mi niekedy bolo lepšie ako teraz. Mám pocit, že som zdravý...“

Kľakol som si pred neho na koleno, aby som dosiahol rovnakej výšky ako on. Zblízka som mu hľadel do tváre a uvedomil som si, že skutočne vyzerá oveľa zdravšie. Veľké zelené oči na mňa žmurkali a chceli nejaké vysvetlenie. Na to, že mu bolo sotva desať, som z neho cítil neobvyklú zrelosť. Jeho moc už bola taká vyspelá akoby bol temer dospelým mužom. Neuveriteľné. „Raz sa opäť stretneme, Harry. A všetko ti vysvetlím.“

Jeho zelené očká sa zaliali slzami. „Vysvetli mi to teraz... čo to cítim? Ja tomu nerozumiem...“ Slzy mu začali stekať po líčkach a moje srdce plakalo spolu s ním. Bol ešte príliš malý, aby uniesol také silné emócie, aké cítil, keď sa naše spojenie po rokoch obnovilo.

Objal som ho, už som sa nedokázal premáhať. Pevne som si ho tisol k hrudi, zatiaľ čo mi plakal na ramene. „Prepáč... prepáč,“ šepkal som, no viem, že Harry určite nerozumel, za čo sa mu presne ospravedlňujem. Nemal som v ňom vyvolávať také pocity... no ale mal som ho radšej nechať ďalej trpieť? Takto bude mať aspoň na chvíľu pokoj, kým sa znovu nestretneme, aby bolo spojenie spokojné.

„Myslím, že som o tebe sníval,“ zašepkal mi do ramena. „Pamätám si tvoje oči... a tvoj hlas...“

Pousmial som sa a zhlboka sa nadýchol vône jeho mágie. Neexistoval úžasnejší pocit, než aký som cítil, keď som ho zvieral v náručí.

„Harry!“ ozval sa hlas z diaľky.

„Mal by si ísť,“ pošepol som zachrípnuto.

„Stretneme sa ešte?“ spýtal sa ma naliehavo.

Objal som ho pevnejšie a odvetil: „Určite...“

Harry sa odo mňa odtiahol a zmätene na mňa pozeral. Bolo samozrejmé, že absolútne nechápal tomu, čo sa to medzi nami dialo. Nakoniec sa na mňa slabo usmial a vydal sa von z labyrintu. Ešte hodnú chvíľu som kľačal a vychutnával si pomaly miznúci pocit z jeho prítomnosti. Napokon som sa postavil a mal som pocit, akoby som bol konečne úplný. Naše vyhladované spojenie sa po deviatych rokoch nasýtilo. Bolo mi tak dobre... zrazu som bol plný energie a cítil som, že Harryho milujem ešte viac, ak to vôbec bolo možné.

Keď som sa dostal z labyrintu, Harry a Black boli preč. Lucius vravel, že Blackovi zrejme preskočilo, pretože hneď ako Harryho našiel, schmatol ho, rozlúčil sa s Narcissou a premiestnili sa. Mám podozrenie, že to bolo kvôli mne. Niečo mi hovorí, že Dumbledore Blacka na moju osobu upozornil. Ten skurvený, vševediaci, dedko. Samozrejme, že ani Lucius, ani Narcissa netušili, kde Black s Harrym bývajú. Vraj je to tajné z hľadiska Harryho bezpečia.

Aj tak si Harryho nájdem, len čo o rok nastúpi do školy, vymyslím spôsob, ako sa k nemu dostať. Nemôžem dovoliť Dumbledorovi, aby vyplnil svoje hrozby. Nemôže mi Harryho vziať a prinútiť ho, aby ma zabil. Neviem si ani len predstaviť, že by som jedného dňa stál oproti Harrymu, ktorý by na mňa mieril prútikom, so smrtiacim zaklínadlom na perách. Tá prekliata stará beštia chce z môjho rozkošného a nevinného Harryho spraviť vraha. Nedovolím mu to... nedovolím!

OOO

„Môj pane, experiment, ktorým ste ma poverili je úspešne u konca. Želáte si vidieť správu o tom, ako som pri varení postupoval?“

Voldemort mal hlavu položenú na operadle kresla, na ktorom som sedel. Prstami som ho nežne škrabkal po slizkom povrchu jeho kože, zatiaľ čo som sledoval svojho osobného majstra elixírov. Stál v úctivej vzdialenosti oproti mne, nehybný ako socha.

„Kvôli tomu som si ťa nedal zavolať, Severus,“ odvetil som a prepaľoval ho karmínovým pohľadom. Prižmúril som naňho oči a pokračoval: „Mám pre teba istú ponuku.“ Mávol som rukou, načo sa kreslo z druhej strany miestnosti, prisunulo priamo pred to moje.

„Prosím, posaď sa.“

Severus na mňa chvíľu zmätene pozeral, no nakoniec svoju tvár opäť zahalil tou kamennou maskou a posadil sa. „Rád si vašu ponuku vypočujem, môj pane.“

Pousmial som sa a pozrel na Voldemorta, ktorý mi pohľad opätoval. „Chcem, aby si sa prihlásil na miesto učiteľa elixírov v Rokforte,“ riekol som pokojne.

Severus prekvapene zodvihol obočie a uhol môjmu pohľadu. Nerád sa mi pozeral do očí. Myslím, že sa cítil zraniteľný, keďže bol výborným v Legilimencii a Oklumencii vedel, že ja sám som majstrom v oboch týchto schopnostiach, a preto sa mojim očiam radšej vyhýbal.

„Smiem sa spýtať, za akým účelom, môj pane?“

„Hoci je to pre mňa veľmi citlivá záležitosť, Severus, dôverujem ti natoľko, že sa ti ňou zverím.“

Severus sa zatváril potešene. „Je mi veľkou cťou, môj pane.“

Pohľad mi padol na takmer neviditeľné znamenie spojenia medzi mnou a Harrym. „Harry Potter... chcem, aby si učil v Rokforte za účelom jeho ochrany. Chcem, aby si naňho dozeral a nedovolil, aby sa mu niečo stalo, aby mu niekto ublížil. Budeš ho mať na očiach vždy, keď budeš môcť.“

Zamračil sa a dobre som vedel, ako urputne premýšľa, ako si spája jednu informáciu za druhou, ako zložito pracuje jeho myseľ, aby zistila, prečo by som ja Temný pán a námestník žiadal o ochranu toho chlapca. „Nič viac nepotrebuješ vedieť, Severus, len to, že ho máš chrániť. A navyše chcem, aby si špehoval Dumbledora, chcem, aby si sa votrel do jeho blízkosti, aby si si ho získal, aby ti veril a zdôveroval sa ti, zatiaľ čo mi naňho budeš donášať.“

Severusova tvár ostávala kamenná, no skrz Legilimenciu som cítil ten zmätok a vír myšlienok v jeho hlave. „Chcete, aby som bol špiónom?“

Prikývol som s chladným úsmevom na perách. „Pochopil si ma správne.“

„Prečo ste si vybrali práve mňa, môj pane?“ spýtal sa opatrne akoby sa bál môjho hnevu.

„Och, je to prosté, Severus, verím ti; nie je pochýb, že ťa Dumbledore zamestná, pretože si majster elixírov a navyše súčasný učiteľ elixírov odchádza na dôchodok,“ uškrnul som sa pri spomienka na Slughorna. „Ale predovšetkým, si dostatočne mocný v umení mysle. Si takmer na rovnakej úrovni Legilimencie a Oklumencie ako ja. Len ty môžeš svoju myseľ držať uchránenú pred tým starým lišiakom. Nik iný z mojim prívržencov by nebol na túto úlohu vhodnejší než si ty. No nemaj obavy, môj drahý Severus, táto práca sa ti vyplatí a nie len finančne.“

Severus vyzeral zamyslene. Pozeral na mňa, no duchom bol neprítomný, zrejme zvažoval svoje možnosti. Ponúkol som mu ilúziu; ilúziu toho, že má na výber, no skutočnosť bola taká, že nemal. Skrátka tú prácu vezme, alebo budem nútený pritvrdiť.

„Môj pane, bude mi cťou pracovať pre vás v tejto veci. Budem váš špión a...“ povzdychol si a zatváril sa znechutene, „a budem ochraňovať Harryho Pottera.“ Jeho meno odpľul ako niečo odporné.

Výhražne som prižmúril oči. Vedel som, čo je vo veci, mal som jeho myseľ kompletne prečítanú. Nenávidel Jamesa Pottera za to, že ho šikanoval a prebral mu tú humusáčku, no to mu nedávalo právo cítiť hnev k Harrymu. „Harry nie je jeho otec, Severus, pamätaj na moje slová a podľa nich sa i správaj.“

Zatváril sa prekvapene, no správne vytušil, že sa nemá pýtať, ako som to myslel. „Iste, môj pane.“