Harry Potter fanfiction

„Nemáš zo mňa strach?“ spýtal som sa ho, zatiaľ čo sme raňajkovali o týždeň neskôr po onom incidente.

Vzhliadol na mňa a odložil vidličku. Pousmial sa a pohľadom ukázal na prútik, ktorý mal položený vedľa taniera. „Mám pri sebe predsa prútik. Takže, ak ma bude chcieť tvoje démonické ja opäť zneškodniť, budem sa brániť.“

Zasmial som sa. Len on ma vedel rozosmiať aj v takýchto chvíľach. Páčilo sa mi, že to bral takto s nadhľadom. No iba navonok a predo mnou. Viem, ako veľmi ho to trápilo. Každú noc, čo sme ležali v posteli, nezažmúril oka, neustále bol hlboko ponorený v myšlienkach. Nechcel som byť zdrojom jeho trápení. Veď za svoj život už mal so mnou trápenia až, až. Teda najmä s mojím budúcim ja.

„Myslíš, že mi pomôže?“ spýtal som sa pochybovačne.

Harry prehltol sústo a odvetil: „Samozrejme, je to ten najlepší profesionál v krajine. Myslím, že tvoj problém je psychický a s tým by nám žiaden kúzelník nepomohol. Muklovskí lekári sú na mentálne ochorenia experti. Hlavne si budeš musieť dávať pozor, aby si nepovedal nič o čarovaní. Zvládneš to, nie?“

Prikývol som. „Iste. No nechcem, aby ma liečil mukel,“ odfrkol som si a agresívne som si kúsok vajíčka napichol na vidličku.

„Akoby to nebolo jedno. Ak ti jeho terapie nebudú pomáhať, nájdeme niekoho iného. No budeš sa musieť premôcť, ak chceš, aby ti pomohol.“

„Samozrejme, že chcem. Len... nechce sa mi s niekým cudzím rozoberať môj život.“

„Sľúbil som ti predsa, že hneď po skončení terapií naňho uvrhnem Obliviate. Nebude si na teba ani len pamätať.“

Harry ma čakal pred ambulanciou. Sedel som vo veľmi pohodlnom kresle, modrej farby. Hneď oproti tomu muklovi, ktorý si hovoril psychiater. Mal na sebe drahý muklovský oblek. Mrožie fúzy mal dokonale zastrihnuté. Vlasy mal elegantne upravené a topánky vyleštené až sa blyšťali. Pozeral na mňa malými sivými očami a s príjemným úsmevom na tvári. Nenávidel som ho už len preto, že som ho potreboval.

„Tak Tom, povedz mi niečo o sebe.“

Pohŕdavo som ho sledoval. Tvár som mal ako vytesanú z mramoru. Nemienil som sa s ním vôbec baviť, aj keď som vedel, že by som mal spolupracovať. Musím, aby hlas zmizol.

Nikdy nezmiznem, pretože to nechceš.

Úsmev mu z tváre nezmizol, ani keď som mu neodpovedal na otázku. Prehodil si nohu cez nohu a pôsobil uvoľnene. „Nuž, tak mi povedz niečo o tom pánovi, ktorý sem s tebou prišiel. Počul som, že je to tvoj opatrovník. Adoptoval ťa len pred nedávnom. Muselo byť ťažké, v tvojom veku, odísť zo sirotinca. Ako s ním vychádzaš?“

Prepaľoval som ho očami a odvetil som: „Svojho opatrovníka rešpektujem a vážim si ho. Som rád, že ma vyslobodil z toho pekla a dal mi domov. Budem mu vďačný dokonca života.“

„Tak to je úžasné. Správa sa k tebe dobre?“

Zamračil som sa. „Čo tým chcete povedať?“ spýtal som sa nebezpečne; ak sa pokúsi naznačiť, že by mi Harry ubližoval, tak ho zabijem.

Zasmial sa – mierne nervózne. „Och, nič, mladý muži. Len sa zaujímam.“

„Môj opatrovník pre mňa robí prvé i posledné. Je ku mne láskavý. Nik sa tak ku mne nikdy nesprával,“ zasyčal som skrz zaťaté zuby. Táto konverzácia ma nesmierne iritovala.

„Veľmi dobre. Nuž a teraz mi porozprávaj o sirotinci. Pochopil som, že to práve nebolo ideálne miesto na žitie. Aké to tam bolo?“

Odfrkol som si. „Aké asi? Nikdy ste nepočuli o sirotincoch? Ľudia vedia, čo sa v nich deje, no nik to nerieši. Nikoho predsa nezaujímajú špinavé siroty.“

„Priznávam, že som toho mnoho o tejto inštitúcii nepočul. Môžeš napraviť tento môj nedostatok?“ spýtal sa ma nevinne a ja som veľmi dobre vedel, že na mňa len skúša tie svoje triky. Skrátka zo mňa chcel vytiahnuť niečo o mojom živote na tom odpornom mieste.

„Šikanovali ma. To je všetko, čo som ochotný vám povedať.“

Mierne sa zamračil. „Tak to je nešťastné. Na takých miestach by sa nemali diať podobné veci. Vychovávateľky by mali mať kontrolu nad tým, čo sa medzi deťmi deje.“

Cynicky som sa pousmial. „Och, to áno. Až na to, že ony samé boli iniciátorky a nemými pozorovateľkami oného týrania.“

„To je mi ľúto.“

„Vaša ľútosť mi je úprimne ukradnutá, pán doktor,“ odpľul som arogantne.

Nadýchol sa a tleskol rukami. „Tak! Prejdime k príjemnejšej téme. Tvoj opatrovník mi povedal, že máš rád školu a miluješ učenie. Porozprávaj mi o svojej škole.“

Prevrátil som očami a obzeral som si nechty. „Škola je fajn. Je to jediné miesto, vďaka ktorému som dokázal vydržať v sirotinci.“

Prikývol. „Nepochybne tam máš i priateľov. Povedz mi o nich,“ vyzval ma.

Prižmúril som naňho oči. „Nemám priateľov. Nestojím o priateľstvá. Nenávidím ľudí. Držím si od svojho okolia odstup.“

Zamyslene ma počúval. „To je veľmi silné tvrdenie. Prečo ich nenávidíš?“

„Sú slabí a ľahko manipulatívni ako masa. V budúcnosti toho plánujem využiť. Už teraz mám stúpencov, ktorí ma jedného dňa budú počúvať na slovo, pretože na rozdiel od nich, som silný. Len na to sú mi ľudia dobrí –  aby mi slúžili,“ usmial som sa a jedna moja časť tušila, že nado mnou opäť prebral kontrolu ten prekliaty hlas.

Psychiater mal zodvihnuté obočie a vytreštené oči. Chvíľu na mňa neveriacky hľadel až si odkašľal a pokúšal sa tváriť normálne. „Tvoj opatrovník ma informoval i tom, že máš malý problém. Počuješ hlas. Kedy si ho začal počuť, Tom?“

Na tvári mi pohrával úsmev. „Myslím, že odjakživa i keď nie tak jasne. Väčšiu kontrolu nado mnou prebral až teraz.“

„Čo ti hovorí?“ Úsmev mu z tváre už dávno zmizol. Teraz pôsobil veľmi vážne. Mal som chuť mu tú grimasu vyrezať z tváre. Bolo by to krásne. Oskalpovať ho. Hneď mi napadlo i kúzlo z čiernej mágie, ktoré by to dokázalo aj bez britvy.

„Skutočne to chcete vedieť?“

Prikývol.

„Hovorí mi, aby som zabíjal, aby som vládol. Jedného dňa sa mi budete všetci klaňať.“

Zbledol, no opäť sa roztrasene pousmial. „Myslím, že trpíš schizofréniou, Tom, vieš čo to je?“

Uškrnul som sa. „Absolútne ma to nezaujíma.“

„Rozpráva sa s tebou ten hlas i v tejto chvíli?“

„Och, to áno. Nepáči sa mu vaša tvár. Ten váš umelý úsmev a falošný záujem v očiach je preňho vskutku iritujúci. Chce, aby som vám vyrezal tvár priamo z lebky. Čo na to hovoríte?“ spýtal som sa a vnútri som skutočne panikáril. Stratil som kontrolu. Hlas ma ovláda. Mám strach.

Postavil som sa a podišiel som k rade políc. Boli na nich knihy a rôzne predmety – sošky, škatuľa s cigarami a vankúšik so zlatým vreckovým nožom. Vnímal som, ako sa psychiater rýchlo postavil. Bál sa ma, cítil som to až v kostiach. „Prosím, vráť sa na miesto, Tom,“ prikázal mi roztrasene.

Tak veľmi som miloval, keď sa ma báli. Mal som nad ním moc. Vzal som značkový, vreckový nôž do ruky a poťažkal som ho. „Krásny kúsok.“

„Odložte to, pán Riddle!“ zakričal - zrejme stratil trpezlivosť. Prudko sa postavil a som si istý, že sa chystal zavolať ochranku, no to už som ho očaroval tak, aby sa nehýbal. Použil som i kúzlo, ktoré zabránilo ministerstvu, aby ma vystopovalo. Kľačal som nad ním, zatiaľ čo ležal na chrbte. Bol paralyzovaný, jediné čím mohol hýbať boli oči. Mal ich vypleštené od strachu. S desením na mňa pozeral. Len zahmlene si pamätám, ako som mu začal vyrezávať tvár. Nemohol ani kričal. Ani nemo otvárať ústa. Len slzy mu stekali z vystrašených očí, zatiaľ čo som ho, kúsok po kúsku, zbavoval tváre. Pod kožou bolo len mäso a svaly. Ďasná a zuby. Vyzeral odporne, smiešne. Zasmial som sa a vrazil som mu nôž do krku. Chrčal, krv z neho len tak prskala. Spokojne som sledoval ako zomieral – v nesmiernych bolestiach; bolo to krásne. O ďalšieho špinavého mukla menej.

Dvere za mojich chrbtom sa s vrzgotom otvorili. A vtedy som precitol. Vyvracal som sa priamo pred seba. Koža z jeho tváre mi spadla z rúk. Rukávom som si utrel ústa a s desom som pozoroval, čo som to spravil. Nie, to urobil ten hlas. On to urobil... on... ja... čo sa to stalo? Dych sa mi zrýchľoval. Slzy sa mi hrnuli do očí. Obzrel som sa za seba a vo dverách stál on. Tvár muža, za ktorého sa vydával, skrz Všehodžús, bola celkom bledá ako sneh. Stál ako zamrznutý a šokovane na mňa pozeral.

„Čo... si to-?“ zašepkal zdesene.

Triasol som sa. Myslím, že som sa nikdy tak veľmi netriasol. Nedokázal som sa pozrieť na toho mukla, ktorý ležal vedľa mňa a ktorého som zabil takým ohavným spôsobom. Nie, ten hlas... ten hlas ho zabil, nie ja! Zatvoril som oči a chytil sa za hlavu. ZMIZNI! ZMIZNI! Kričal som v duchu. Chcel som sa konečne toho hlasu zbaviť.

„Ty si... monštrum. Ako som mohol byť taký hlúpy? Ako som si mohol myslieť, že môžem zmeniť Voldemorta. Ty si Voldemort! Vždy si ním bol a vždy aj budeš! Si nevyliečiteľná beštia. A ja som naivný idiot...“ rozprával Harry, stále stojac na prahu dverí. Jeho slová sa mi ako ostré ihly zabodávali do srdca.

Neotočil som sa k nemu, keď som odvetil: „To... ten hlas... ten hlas... ten hlas,“ šepkal som ako pominutý. Harry mi musí veriť.

„Tom, ty tomu nerozumieš?“ spýtal sa ma nešťastne.

Krútil som hlavou a zadržiaval vzlyky.

„TY si ten hlas, Tom! Si to ty... nik ťa neposadol! Celý ten čas to boli len tvoje choré myšlienky!“

Tvár som si vložil do dlaní a chcel som, aby to už skončilo. „Som chorý, Harry. Som chorý... pomôž mi, prosím,“ mumlal som do dlaní, skrz vzlyky.

Harry mlčal. Keď som to ticho nedokázal vydržať, obzrel som sa. Harry vo dverách už nebol. Z chodby som počul len zvuky podobné, ako keď z prútika vystrelí kúzlo.

„Obliviate,“ začul som tichý hlas.

Čo to Harry robí? Naraz Harry, v podobne môjho opatrovníka, dobehol k dverám. Utekal až ku mne. Schmatol ma za rameno a postavil na nohy. Švihol prútikom bez toho, aby povedal čarovnú formulu. Musel použiť neverbálne kúzlo, ktoré akoby prečistilo miesto a zbavilo ho stôp po našej prítomnosti. A potom som len cítil ten známy pocit, ktorý som cítil zakaždým počas premiestňovania.

Ocitli sme sa v našom byte. Podlomili sa mi kolená, no Harry ma zachytil. Keď si bol istý, že to ustojím, pustil ma a vyčerpane sa posadil do kresla. Ja som tam len tak stál a netušil, čo sa to deje. Čo mám teraz vôbec robiť?

Harry sa začal meniť opäť na seba. Bolo oveľa horšie vidieť ten smútok a nešťastie na Harryho skutočnej tvári. „Choď sa umyť, Tommy. Si celý od jeho krvi,“ riekol mi bez emócií.

Chvíľu som naňho zmätene žmurkal. No Harry nijak nereagoval. Jeho príšerne bledá tvár bola natočená niekde k zemi a jeho oči pozerali na neurčitý bod. Boli neprítomné. Mechanicky som sa vybral do kúpeľne a opláchol som si zaprskanú tvár od krvi. Nedokázal som sa na seba ani len pozrieť, zrkadlu som sa poctivo vyhýbal. Nemohol som už nad ničím premýšľať. Hlavu som mal prázdnu, všetko som vykonával automaticky. Vrátil som sa do obývačky a posadil na gauč. Bol som strnutý, každú chvíľu som očakával buď to, že ma Harry zabije, vyhodí alebo odíde a už ho nikdy neuvidím.

„Nemal som ti vravieť, že si monštrum,“ ozval sa po dlhej minúte ticha. „Ospravedlňujem sa za to, čo som ti povedal. Si chorý, Tom. Si chorý a ja som ti sľúbil, že ti pomôžem.“

Bol som ohromený. Neveril som, že stále stojí pri mne.

„Stal si sa Voldemortom, pretože si nemal nikoho, kto by ti pomohol vyliečiť sa z tejto choroby. Prišiel som, aby som ťa zachránil pred takým osudom. Nevzdám to s tebou. Potrebuješ len lásku a oporu. Tú si v mojej budúcnosti nemal, a preto si sa stal tým, čím si sa stal. A ja ťa neopustím, Tom, nie skôr, než ťa zachránim.“

S pootvorenými ústami som pozeral na Harryho, ktorý stále civel na ten neexistujúci bod. Nemal som slov.

„Musíš si skrátka uvedomiť, že ten hlas sú tvoje vlastné myšlienky. A svoje myšlienky ovládať môžeš. Mysli na to, že ak ich nebudeš chcieť zastaviť, staneš sa Voldemortom. Moje budúce ja ťa zničí a budeš len prízrak blúdiaci dlhé roky po svete a keď konečne získaš telo, zabijem ťa. To predsa nechceš, Tommy, však? Veď si to všetko videl v mojej mysli. Tak bojuj!“

Áno, rozumel som tomu. Nechcel som si priznať, že ten hlas som si vymyslel. Sú to moje myšlienky, ktoré ma nútia robiť tie veci a ja ich môžem ovládať. A ja som ich doteraz len nechcel zastaviť. Ale zbavím sa ich, dokážem to. Ak nie pre seba, tak pre Harryho určite. Harry sa mi konečne pozrel do očí a ja som mu pohľad opätoval. V jeho pohľade bolo hlboké pochopenie. Oplatilo sa mi bojovať s mojou démonickou stránkou, pretože som mal jeho.

Opatrne som sa postavil a podišiel k nemu. Stále som sa chvel, keď som si mu sadal na koleno a neisto ho objal. A Harry neváhal, objatie mi vrátil. Srdce mi poskočilo šťastím a stále som nemohol uveriť tomu, že Harry ostal na mojej strane i po dnešných udalostiach.

OOO

 Po týchto udalostiach sa hlas celkom vytratil. Bol som taký zaľúbený, že som si naň ani len nezmyslel. Moje posledné prázdniny ubehli neuveriteľne rýchlo a škola mi utekala ešte rýchlejšie. A ja som pomaly, ale isto začínal pociťovať paniku. Harry mal so mnou ostať do mojej dospelosti v muklovskom svete, taký bol jeho sľub, no už čoskoro sa stanem dospelým a Harry odíde. Stále tajne dúfam, že tu so mnou napokon ostane, no viem, že tomu tak nebude. Nerozprávame sa o tom, nikdy sme túto tému ani len nenačali. Myslím, že sa jeho odchodu bojíme obaja. Preštudoval som kvantum kníh a o cestovaní v čase za účelom nájdenia informácií o tom, čo sa stane, ak cestovateľ ostane v minulosti či budúcnosti, do ktorej nepatrí.

Všetky dostupné informácie som si pospájal dokopy a zistil, že nik, kto sa o podobnú vec pokúsil, neprežil. V jednom denníku cestovateľa, ktorý sa vydal do minulosti, aby mohol žiť so svojom ženou (ktorá bola v jeho čase mŕtva) sa písalo, že čím dlhšie v minulosti ostával, tým hroznejšie veci sa diali. Zo začiatku bolo všetko fajn, no po roku sa dostavili paradoxy. Minulosť, do ktorej sa premiestil sa ho snažila zabiť.

Kráčal po ulici, keď sa naňho zrútila pouličná lampa, no prežil. Prechádzal cez vlakové nádražie, keď sa zrazu potkol na rovnej zemi a spadol na koľaje, po ktorých sa rútil vlak. Len vďaka svojej rýchlej reakcii a adrenalínu sa mu stihol vyhnúť. A nakoniec sa stala najhoršia možná vec. Stalo sa to, keď chcel zmeniť minulosť tým, že sa so svojou ženou pokúsil o dieťa, ktoré nemalo existovať. Pokúšali sa oň dlho, no vždy jej tehotenstvo končilo potratom, aj keď bola podľa lekára úplne v priadku. Jeho žena sa z toho nakoniec zrútila a napokon zošalela, do toho všetkého sa mu stále stávali nehody, a tak bol nútený vrátiť sa do svojho času. 

Nuž, rozhodne to neboli veľmi pozitívne vyhliadky. No nestrácal som nádej, stále som dúfal, že niečo vymyslím, že sa mi nejako podarí prírodu i čas oklamať. Harry so mnou skrátka musí ostať, je pre mňa všetkým. Nikdy by som si ani len nepomyslel, že som schopný takej hlbokej lásky, akú cítim k nemu. Možno som k nemu taký pripútaný i preto, že je jediným v mojom živote. Je to jediné, čo mám a neprídem oňho. Nikdy!

Na jarné prázdniny som sa vracal domov. Nepredstaviteľne som sa tešil. Na Harryho i Voldemorta. Čakal som, ako vždy, až priveľmi nadšene na vlakovej stanici. Obzeral som sa, no muža, za ktorého sa Harry vydával, som nikde nevidel. Nikdy sa nestalo, že by ma Harry zabudol vyzdvihnúť. Ako tak dlhé minúty ubiehali, začínal som pociťovať silnú nervozitu. Neustále som kontroloval náramkové hodinky, ktoré som dostal od Harryho k Vianociam a nervózne som poklepkával s nohou. Ľudia okolo mňa náhlivo prechádzali a míňali ma, no Harry medzi nimi nebol. Nakoniec som sa rozhodol premiestniť.

Mal som už sedemnásť a skúšky dávno za sebou, našťastie. Objavil som sa pred našim bytom a kúzlom som si otvoril. Vošiel som do vnútra a prehľadal všetky izby. Na jedálenskom stole boli čerstvé kvety a bolo prestreté. V kuchyni to voňalo uvareným jedlom. No Harry nikde nebol. Mal tu všetky veci. Prázdna fľaštička od Všehodžúsu stála pri umývadle v kúpeľni, takže sa Harry premenil. No neprišiel po mňa. Moja intuícia mi hovorila, že sa stalo niečo zlé. Hlavou mi behali myšlienky o tom, že už sa to mohlo začať – čo, ak sa minulosť tiež snaží Harryho zabiť a niečo sa mu stalo? Netušil som, čo mám robiť, kde ho hľadať. Pochodoval som po izbe, vykúkal som z balkóna. Zrazu sa ku mne priplazil Voldemort. Zodvihol som ho zo zeme a zasyčal som: „Nevieš kam šiel Harry?“

„Pre vásss, mladý pane.“

Roztrasenou rukou som si prečesal vlasy a bol som pevne rozhodnutý obehať všetky muklovské nemocnice, keď som zrazu začul odomykanie a vchodové dvere sa otvorili. Dnu vošiel postarší muž. Krivkal na jednu nohu. Odložil si kabát a zastal, keď zbadal moju zrejme poriadne vystrašenú tvár.

„Tommy, prepáč, že som ťa nevyzdvihol,“ riekol kajúcne a podišiel ku mne.

Začal sa meniť a naraz predo mnou stál Harry. Bol bledý ako stena a až teraz som si všimol, že má pod ofinou zošitú ranu. Ruka mi vystrelila k jeho tvári a odhrnul som mu vlasy, aby som si jeho zranenie mohol lepšie prezrieť. „Čo sa ti stalo?“

Pousmial sa a mávol rukou, akoby to bola len nejaká banalita. „Neuveríš tomu, no vrazilo do mňa muklovské auto, keď som sa premiestnil k stanici. Iba do mňa ťuklo. Trocha som si udrel nohu a pri páde som si rozbil čelo,“ zasmial sa. „Chcel som ísť aj napriek tomu pre teba, no mukel, ktorý do mňa vrazil, mi ihneď zavolal záchranku a bol som nútený ísť do nemocnice. Vážne prepáč.“

Pevne som ho objal a položil si hlavu na jeho rameno. Vážne sa to dialo. Iste, že to mohla byť náhoda, no podľa mňa to bola výstraha. Minulosť ho varovala, aby odišiel, pretože sem nepatrí. „Chvála Merlinovi, že sa ti nič vážnejšie nestalo. Nevieš si predstaviť, ako som sa bál.“

Harry ma pobozkal na čelo a pousmial sa. „Nechcel som ťa vystrašiť. Asi som sa na teba len priveľmi tešil a nevnímal okolie. I keď je pravda, že sa to stalo na chodníku.“

Na chodníku? Už som si viac nemyslel, že to bola náhoda. Bolo to celkom otvorené varovanie. Strach a panika mi obliala vnútornosti, ani som si neuvedomil, že do Harryho pokožky zarývam nechty. Dych sa mi zrýchlil a dokázal som myslieť len na to, že ma tlačí čas. Musím niečo vymyslieť. Niečo, vďaka čomu tu Harry som mnou bude môcť ostať.

„Tom, som v poriadku. No tak,“ prehovoril Harry a pohladil ma po chrbte.

„Deje sa to, Harry,“ pošepol som.

„Čo sa deje?“ zamumlal mi Harry do vlasov.

A tak som mu nakoniec všetko, čo som sa o paradoxoch a cestovaní do minulosti dočítal, povedal. Harry na mňa pozeral, stojac pri okne a prikyvoval. „Očakával som to. No nie tak skoro. Prirodzene, musí mať cestovanie v čase nejaké dôsledky.“

Sedel som na kresle a sledoval jeho chrbát. „Harry, chápeš vôbec v akej situácii sme? Musíme niečo vymyslieť. Nájsť nejaké kúzlo, hocičo. Neopustíš ma predsa, však?“

Harry sa ku mne mierne otočil a na jeho tvári sa odrážal nekonečný smútok. Na sucho som prehltol a zahryzol si do pery, keď som začínal tušiť, aké budú Harryho nasledujúce slová.

„Tommy,“ už len to, ako jemne ma oslovil mi vháňalo slzy do očí, „od začiatku si vedel, že tu nemôžem ostať. Mali sme dohodu, pamätáš? Prišiel som sem, aby som ti ukázal budúcnosť. Nemal som v pláne ťa dostať zo sirotinca a už vôbec tu s tebou ostať tak dlho. Nikdy som sa do teba nemal zamilovať,“ pokrútil hlavou a oči mal z nenazdajky vlhké a lesklé. Rýchlo sa otočil späť k oknu a pokračoval akoby pre seba: „Aj keď myslím, že som k tebe niečo začal cítiť už v mojej prítomnosti a to zakaždým, čo som videl spomienky na tvoje mladšie ja. To preto som ti nedokázal povedať nie, keď si ma požiadal, aby som ťa dostal zo sirotinca a rovnako tak som ti nedokázal odmietnuť ani vtedy, keď si chcel, aby som s tebou ostal do tvojej dospelosti.“

Neprestajne som sledoval jeho chrbát a mal pevne stisnuté pery. „Nemôžeš ma opustiť. Nemôžeš ma tu nechať, čo ak sa hlas vráti? Čo ak opäť zošaliem? Ja...“

Zatvoril som oči a zhlboka dýchal, aby som zahnal tú úzkosť, ktorá mi postihla srdce. Keď som oči opäť otvoril, Harry kľačal pri mojich nohách a držal ma za ruku. Smutne sa usmial a zašepkal: „Zvládneš to aj bezo mňa, Tommy. Budeš mať krásny život. Nedovolíš, aby sa hlas vrátil, pretože už viac nemáš potrebu zabíjať a vládnuť. Stane sa z teba veľký muž. Nájdeš si dobrú ženu alebo muža a budeš šťastný. Nepotrebuješ ma. Už som ti ukázal, akou cestou sa máš vydať, aby si sa nestal Voldemortom. A ja ti verím, Tommy. Verím, že z teba bude dobrý a úspešný muž.“

Vytrhol som si ruku z jeho zovretia a odvrátil som od neho tvár. „Prestaň! Nechcem žiť bez teba! Chápeš? Si moje všetko...“ hlas sa mi zlomil a proti vlastnej vôli som bolestne vzlykol. Sklonil som hlavu k hrudi a snažil sa skryť svoju, žiaľom presýtenú, tvár. Harry sa ku mne nahol a nežne ma chytil pod bradu.

„Tommy, prosím. Veď si to vedel. Nie je v našej moci, aby sme dokázali zastaviť to, čo sa začína diať. Minulosť ma buď zabije, alebo mi zoberie to, čo najviac milujem. A ver mi, už som stratil veľa ľudí, ktorí pre mňa znamenali celý svet. Nemôžem stratiť aj teba. Nedovolím, aby si kvôli mne zomrel. No tak, aj bezo mňa ťa čaká skvelá budúcnosť a možno sa v nej naše cesty skrížia i keď budem oveľa mladší... Narodím sa o tridsaťsedem rokov.“

Slzy mi rozmazávali výhľad, keď som si odfrkol. „Kým vyrastieš budem starý a možno už mŕtvy. Nikdy to nebude také ako teraz.“

Harry si ma k sebe pritiahol a bozkával ma do vlasov, zatiaľ čo som vzlykal. Požierala ma bolesť tak veľká až som sa čudoval, prečo ma ešte nezabila. Tlačil som sa k Harrymu, vdychoval jeho vôňu a triasol sa zúfalstvom. Predstava môjho ďalšieho života bez Harryho bola čierna a bolestivá. Svet bez neho nemal farby, svet bez neho bol bez lásky a života. Keby som sa tak veľmi nebál smrti, pokojne by som chcel zomrieť po jeho boku, s ním. No smrť ma stále strašila. Ešte teraz si pamätám, ako som jej hľadel do tváre a aká dychtivá bola. Pamätám si jej šepot, že budem len a len jej. Nie, nechcel som jej patriť ani vtedy a ani teraz. I keď predstava smrti s Harrym bola oveľa prijateľnejšia.

„Pokúsim sa ostať do tvojich osemnástich narodenín, Tom, no potom zmiznem,“ mumlal mi do vlasov.

Zmizne – lepšie povedané: zabije sa. Viem, že to nechcel predo mnou hovoriť, no ja viem, že sa zabije. Dokončí svoj plán. Nechce sa vrátiť do svojej budúcnosti a nemôže ostať ani tu, takže naplní svoj plán samovraždou. Ešte pevnejšie som sa k nemu privinul a dostal som obrovskú chuť uvrhnúť naňho Imperius a prinútiť ho ostať. No viem, že to bolo len veľmi detinské a zúfalé zmýšľanie. Bolo to definitívne. Postretlo ma šťastie. No šťastie netrvá večne. Svetlo, ktoré zažiarilo v mojej temnote zhasne a ja ostanem opäť v nekonečnej tme.