Harry Potter fanfiction

A Harry to, čo sľúbil dodržal.

Nemal som o ňom nijaké správy od nášho rozhovoru v Tajomnej komnate. Neustále som naňho myslel. Nemal som tušenia či svoj sľub dodrží, no dodržal. Len pred malou chvíľou si ma riaditeľ zavolal do pracovne a oznámil mi, že mu písali zo sirotinca. Niekto ma adoptoval. Vraj nejaký zámožný muž, ktorého som okamžite na fotke zaujal. Mám trojdňové voľno, počas ktorého sa mám so svojim opatrovníkom spoznať. Má ma čakať na vlakovej stanici v Londýne.

Bol som taký vzrušený, no zároveň smutný, pretože som vedel, že hneď potom ma Harry opustí. No rozhodne niečo vymyslím, nemám v pláne oňho prísť. S kufríkom v ruke som vyskočil z rokfortského expresu. Prešiel som cez kamenný stĺp a dostal sa do muklovskej časti. Obzeral som sa, bolo tu priveľa ľudí, no Harryho som medzi nimi nevidel. A vtom ku mne pristúpil vysoký muž v stredných rokoch. Mal na sebe drahý kabát a čierny klobúk. Mal orieškové oči a krátku gaštanovú, miestami šedivú bradu.

Chvíľu som naňho ostražito hľadel, no potom sa ku mne sklonil a pošepol: „To som ja, žiadne obavy. Nasleduj ma.“

A tak som ho bez slov nasledoval. Dostali sme sa z dohľadu a Harry nás premiestnil priamo pred vchod nejakej budovy.

Kráčal som za ním do vnútra. Vyšli sme schody a dostali sa na chodbu. Kľúčom odomkol tretie dvere a vošli sme do útulného bytu.

„Kúpil som ti tento byt. Nachádza sa na okraji Londýna v muklovskej štvrti. Budeš tu mať pokoj, nik sa tu o nikoho nezaujíma, takže za tie dva mesiace čo tu budeš počas prázdnin bývať, nik nezistí, že si dieťa bez rodičov. Z budúcnosti som si vzal celý svoj majetok, plánoval som ti ho nechať,“ rozprával, zatiaľ čo sme prešli do obývacej izby a vedľa konferenčného stolčeku položil drobný predmet, ktorý prútikom zväčšil – bola to drevená truhla plná mincí. Oči sa mi rozšírili, nikdy som také množstvo peňazí nevidel.

„Tie peniaze už nebudem potrebovať a v budúcnosti nemám nikoho, kto by ich mohol zdediť, tak mi napadlo, že by sa ti mohli hodiť. Viem, že nemáš nič, Tom, ber to ako dar do nového života,“ uškrnul sa a otočil sa ku mne.

Netušil som, čo mám povedať. Bol ako môj anjel. Dostal ma z miesta, ktoré som nenávidel najviac na svete. Dal mi peniaze a vlastné bývanie a nič nežiadal na oplátku, len toľko, aby som sa nestal monštrom. „Ďakujem,“ zašepkal som a sledoval, ako sa mi pred očami začal meniť.

O malú chvíľu už predo mnou stál ten mladý muž, s tými krásnymi zelenými očami, ktorého som spoznal v kúpeľni.

Kúzlom si zmenšil a upravil oblečenie tak, aby mu sedelo a prehovoril:  „Tak, moja úloha sa tu končí, Tom. Teraz je to už na tebe. Zbohom.“

Stál som ako zamrznutý a pozeral som, ako sa približuje k dverám. Čo som mal robiť? Ako som ho mal zastaviť? „Už odchádzaš?“ spýtal som sa a hneval sa sám na seba, že môj hlas znel tak zranene.

Otočil sa ku mne a zamračil sa. „Mali sme dohodu, Tom. Sľúbil som, že ťa dostanem zo sirotinca a to som splnil. Len čo sa za mnou zatvoria tieto dvere, zabudneš na mňa.“

Bol som skutočne zúfali. Nechcel som oňho prísť. Nemohol som, potreboval som ho. S ním som sa necítil byť opustený. Konečne som mal niekoho, kto sa o mňa zaujímal, kto ku mne prejavil nejaké city. „Ja ťa...“ zasekol som sa, no nakoniec som sa prinútil to slovo povedať: „potrebujem.“

Zodvihol obočie. Lúč jasného svetla, ktorý prenikal skrz závesy mu svietil do očí, čím sa zdala tá zelená byť jasnejšia než smaragdy. Merlin, skutočne som sa do jeho očí zamiloval. Videl som, že čaká na nejaké vysvetlenie, a tak som rýchlo zapojil všetku svoju mozgovú kapacitu a pokračoval som:

„Dumbledore určite zistí, že nikoho nemám a strčí ma späť do sirotinca a navyše po pol roku prichádzajú zo sirotinca na kontrolu či je v rodine, ktorá dieťa adoptovala, všetko v poriadku. Čo budem robiť? Nebudú mi veriť, keď si vymyslím, že môj opatrovník je v práci alebo niečo podobné. Prídu na to. Ja... už by som sa tam nedokázal vrátiť.“

Nadýchol sa a pustil kľučku, ktorú doteraz zvieral v ruke. „Tom, čo mi tým chceš naznačiť? Hádam si nemyslíš, že tu ostanem až kým nebudeš plnoletý?“

„Sú to len tri roky v muklovskom svete a dva v tom kúzelníckom,“ šepol som. „Aj tak sa chceš zabiť, nemáš nijaký iný plán a zabiť sa môžeš aj o tri roky, no nie?“ naliehal som a modlil sa nech mi to vyjde.

Pokrútil hlavou. „O čo ti ide?“ spýtal sa nahnevane.

O čo mi ide? Ani ja sám som tomu nerozumel. Jediné, čo som vedel bolo, že toho muža potrebujem. „Si môj jediný priateľ.“

Odfrkol si a prstami si nervózne prečesal tie strapaté vlasy. „Tom, veď ma sotva poznáš!“

„Sotva? Bol som v tvojej hlave, videl som všetko, poznám ťa dokonale! Prídeš si z budúcnosti, správaš sa ku mne tak, ako sa nik nesprával, a potom si myslíš, že si skrátka odídeš a opäť ma necháš samého? Som hrozne opustený, som na tomto svete celkom sám a nenávidím to! Nenávidím byť sám...“ poslednú vetu som riekol sotva šeptom. Neplánoval som takto vybuchnúť. V očiach som opäť cítil tie prekliate slzy a preklínal som sa za to, aký slaboch som. Moji mučitelia v sirotinci mali pravdu – som slaboch. Nedokázal som sa pozrieť Harrymu do očí. Pozoroval som koberec pod mojimi nohami a čakal som, kedy začujem zabuchnúť dvere. Srdce sa mi rozbúšilo, keď miesto toho ku mne podišiel, nežne ma chytil pod bradou a zodvihol si moju tvár tak, aby sme si mohli hľadieť do očí. V tej zeleni bolo pochopenie.

„Ostanem,“ ozval sa potichu, neprestajne mi hľadiac do očí. „Ostanem tak dlho, kým nebudeš plnoletý, a potom konečne naplním svoj plán. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu ti nedokážem povedať nie.“

Usmial som sa. Uvedomil som si, že v jeho prítomnosti to robím často. „Ďakujem, prisahám, že to neoľutuješ.“ Och, áno, manipulovanie ľudí mi skutočne šlo.

„Budem si musieť zo Zašitej uličky zaobstarať viac Všehodžúsu, čo?“ spýtal sa pobavene a ja som s úsmevom prikývol.

A tak sa do môjho života dostal Harry Potter. Chlapec, ktorý ma v budúcnosti zabil. Mladý muž, ktorý ma pochopil, ktorý ma prišiel zachrániť a ktorý sa stal mojim prvým a jediným priateľom.

OOO

Nemohol som sa dočkať zimných prázdnin. Bolo na nervy, že som s Harrym bol len počas prázdnin. Takmer celý rok som ho nevidel. Pravidelne sme si písali listy. Vravel, že si našiel prácu v kúzelníckom svete (vystupoval ako Geofrey Laurence). Pracoval ako predavač metlobalových pomôcok; písal, že metlobal je jeho najobľúbenejší šport a vždy premýšľal, že by pracoval v tejto oblasti. Bol som preto rád. Ak si tu vytvorí stabilný život, možno sa už viac nebude chcieť zabiť a ostane tu so mnou i po tom, čo dovŕšim plnoletosť. Bolo také skvelé sa na niekoho tešiť.

V škole sa mi darilo. Neustále som trávil čas učením sa a sníval som o tom, že v budúcnosti by som sa rád stal ministrom. Bolo zjavné, že sa moje potreby zmenili. Už som viac neuvažoval nad tým, ako veľmi chcem ovládnuť čarodejnícky svet. Ani na to, ako vyhubím všetkých muklov. No jednu vraždu som aj naďalej plánoval a to zabitie môjho otca. Harry o tom predsa nemusí vedieť.

Harry ma čakal na nástupišti deväť a trištvrte. Mal na sebe podobu onoho starého muža v drahom kabáte. Bolo také nové, že ma niekto čakal. Pocítil som v hrudi teplo. Mal som rodinu – on bol moja rodina. Venoval som mu úsmev.

„Vyrástol si,“ privítal ma a vzal mi kufor.

Premiestnili sme sa do nášho bytu. V obývacej izbe bol malý vianočný stromček. V celom byte bola cítiť škorica a uvarené jedlo. Nadýchol som sa – tak takto voňal môj domov. Namieril som si to do svojej izby a vybalil som si veci. A chvíľu som sa po izbe obzeral. Moja vlastná izba – nebola síce veľká, ani luxusne zariadená, ale bola moja, a preto pre mňa bola tou najkrajšou izbou na svete.

Obzrel som sa, keď som ucítil jeho prítomnosť. Harry stál na prahu dverí už vo svojej podobe. Ruky mal za chrbtom a usmieval sa. „Viem, že máš narodeniny až o pár dní, ale rád by som ti dal darček o niečo skôr.“

Nezabudol na moje narodeniny? Nikdy som darček nedostal. Vložil mi do rúk poctivo zabalenú škatuľu so slovami: „Všetko najlepšie.“

Zvedavo som roztrhol baliaci papier a škatuľu otvoril. Vo vnútri bolo stočené malé čierne háďa. Dostal som hada! Vždy som chcel mať svojho hada! S neskrývanou radosťou som vzhliadol na Harryho a poďakoval mu.

„Ako ho budeš volať?“ spýtal sa ma s úsmevom.

Nepotreboval som nad tým dlho premýšľať. „Voldemort.“

Harry sa na mňa zamračil. A vedel som, že mu to budem musieť zdôvodniť. Pohladil som hadíka po hlávke a pokračoval: „Tak budeme mať istotu, že si v budúcnosti také meno nedám. Nikdy by som si nedal meno, ktoré má môj domáci maznáčik. Takže už teraz môžeme vedieť, že žiaden lord Voldemort v budúcnosti nejestvuje.“

„Páli ti to ako vždy. Tak sa poďme najesť a vezmi aj Voldemorta, mám preňho myšku.“

OOO

Boli to moje najkrajšie Vianoce. S Harrym sme strávili príjemný deň. Rozprávali sme sa, pili sme punč, hrali spoločenské hry a nakoniec sme sa boli prejsť po večernom Londýne. Navyše Harry bol vynikajúci kuchár. Nechápal som ako môže vedieť tak variť, keď má len osemnásť, no potom som si spomenul na spomienky, v ktorých musel variť pre svojich príbuzných a doplo mi to, preto som sa ho ani nepýtal.

Ležal som vo svojej teplej posteli a skrz odostreté okno som sledoval, ako nocou poletujú vločky. Voldemort bol stočený na vankúši v kúte a moje viečka sa pomaly zatvárali. Zaspal som s prihlúpym úsmevom na perách. Moje snívanie sa začalo celkom nevinne. S Harrym sme navštívili galériu a obzerali si diela od svetových umelcov. Naraz som pred jedným obrazom zastal. Pohladil som plátno, keď ma zrazu neznáma sila vtiahla dnu a ocitol som sa v tme. Stál som pred zrkadlom, no v odraze som nebol ja, ale hadí muž. Rýchlo som sa odvrátil a prútikom som mieril na Harryho, ktorý sa krčil na zemi a stonal bolesťou. Mučil som ho neodpustiteľnou kliatbou a nedokázal som prestať – páčilo sa mi to. No potom sa Harry postavil a vrhol na mňa smrtiace zaklínadlo, vôkol nás stáli ľudia a radovali sa, pretože som zomieral. Zatvoril som oči a ocitol sa späť v sirotinci.

„Si odporné monštrum!“ kričala moja opatrovateľka, keď ma zamykala do temnej pivnice. Bola tam strašná tma a chlad. Držala ma tam niekoľko dní bez jedla a vody. Bol som zo seba znechutený, keď som to nevydržal a cítil som, ako mi teplá tekutina tečie po vnútornej strane stehien až k lýtkam. Plakal som a triasol som sa zimou. Modlil som sa, aby ma niekto zachránil, aby po mňa prišiel môj ocko. Už vtom veku som vedel, že žije. Mal som štyri a opatrovateľka mi spokojne povedala, že mám otca, no ten ma nenávidí a nechce ma.

Naraz som sa ocitol v umyvárni. Bol som starší, mal som päť a netušil som, čo sa to deje. Chlapec, ktorý bol odo mňa oveľa starší ma zbil tak veľmi, že som nemohol rozprávať. Viem, že som sa snažil kričať o pomoc, no nevychádzal zo mňa nijaký zvuk. Bol som nahý a on sa ma dotýkal na miestach, na ktorých som vedel, že by sa ma dotýkať nemal. Bolelo to... tak veľmi, tak veľmi to bolelo. Tvár mi tlači o kachličky, zatiaľ čo mi zadnicu trhal na dve polovice, aspoň mi to tak pripadalo. „Nie... prosím... pro-sím,“ šepkal som, no nik ma nepočul. „NIE!“

„Tom, to nič. No tak, zobuď sa. Si v bezpečí, Tommy. Som tu, som pri tebe,“ šepkal nežný hlas.

Pevné paže sa omotali vôkol mňa a ja som bol totálne paralyzovaný. Stalo sa to opäť. Mal som nočnú moru o tom, ako ma ten skurvysyn znásilnil. Cítil som ako mi slzy tečú dolu lícami a hrozne som sa hanbil. Schoval som si tvár do Harryho ramena a plakal som. Nedokázal som to zastaviť. Som taký slaboch. Taký úbožiak a Harry to vidí, aký slabý som.

„To nič, Tommy. Už ti nikto nikdy neublíži. Šššš...“ utešoval ma a hladil ma po chrbte.

Ešte nikdy ma nikto neobjal. Bol to čudný pocit, no cítil som sa v absolútnom bezpečí. Akoby ma jeho náručie mohlo ochrániť pred celým svetom. Objatie som mu opätoval a až bolestne som ho zvieral a nemal som v pláne ho niekedy pustiť.

„Slzy nie sú hanba, Tommy,“ šepkal mi láskavo do ucha. „Pokojne sa vyplač, nesnaž sa svoj smútok potlačiť. To že plačeš neznamená, že si slaboch.“

Pre boha, on skutočne vedel, čo sa mi premieľa v hlave? A potom som dostal chuť sa niekomu zveriť. „Tam... v sirotinci... ma znásilnili,“ zašepkal som pomedzi vzlyky a nesmierne sa mi uľavilo, keď som to povedal nahlas. Ucítil som ako Harry stuhol. Pre Salazara, na čo som mu to hovoril? Začne ma naozaj neznášať.

„Kto?“ spýtal sa chladne a pocítil som jeho mágiu.

„Zabil som ho,“ zamumlal som mu do ramena, načo ma Harry objal pevnejšie a jednu ruku si vplietol do mojich vlasov.

„Ak by si to neurobil ty, urobil by som to ja,“ odvetil a pobozkal ma na spánok.

Zase som pocítil to čudesné teplo v hrudníku. Srdce mi búšilo proti hrudi a vtedy som pochopil, že ma má rád. On ma mal rád. Chcel ma chrániť. Zabil by pre mňa. A ja som ho mal rád rovnako, ak nie viac.

Nežne ma zatlačil späť do ľahu a pustil ma. Okamžite mi jeho náručie chýbalo. Chytil som ho za ruku a zahľadel sa mu do očí. „Ostaň so mnou,“ zašepkal som do ticha izby.

Chvíľu váhal, no nakoniec si ľahol vedľa mňa a ihneď som sa k nemu natlačil. Znovu ma objal a ja som vdychoval jeho vôňu, ktorá ma tíšila a upokojovala. Tváre sme mali tesne pri sebe až som mohol cítiť jeho dych. Jeho oči sa trblietali aj v tme. Bol to naozaj atraktívny mladík, pomyslel som si, keď som ho bez premyslenia pobozkal na mäkké pery. Šokovane na mňa hľadel, keď som sa rozpačito odtiahol.

„Tom, čo si to-“

„Prepáč,“ ospravedlnil som sa, no mal som chuť spraviť to znovu. A tak som aj urobil. Opäť som ho pobozkal.

„Čo to robíš, Tom?“ spýtal sa ma nahnevane a posadil sa.

Posadil som sa tiež. Mal som strach, že som prestrelil a všetko pokašľal. „Prosím, nechoď. Už to nespravím,“ naliehal som a chytil ho za ruku, lebo som tušil, že bude chcieť odísť.

Jeho hnev sa vytratil, keď odvetil: „Som pre teba starý, Tom... nie je to vhodné.“

„Mám už šestnásť. Dva roky sa mi nezdá byť veľký rozdiel.“

Povzdychol si. „Nemal som vôbec v pláne si ťa takto obľúbiť. Nerob mi to ešte ťažšie, Tom. Nerob mi to.“ Vytrhol sa z môjho zovretia a postavil sa. Nestihol som ho zadržať, smutne som hľadel ako sa za ním zatvorili dvere na mojej izbe. Schúlil som sa do klbka a vdychoval vôňu z vankúšov, ktorá tu po ňom ostala. 

OOO

Dnes bol Silvester. Harry bol preč. Musel odísť skoro ráno, nevedno kam. Skrátka som to posral. Nemal som ho pobozkať, ale bolo také ťažké odolať. Nikdy som necítil k niekomu také city, aké som cítil k nemu. Som vážne zmätený a neviem, čo si počať. Voldemort bol stočený vôkol môjho zápästia, zatiaľ čo som stál na našom malom balkóne a pozoroval prázdnu zasneženú ulicu pod sebou.

Dnes mám narodeniny. No tento sviatok som nikdy neoslavoval. Nebolo prečo a nebolo s kým. Vždy som svoje narodeniny trávil zatvorený vo svojej izbe v sirotinci a predstavoval som si, ako ich všetkých zabijem. Ako zabijem opatrovateľky za to, že ostatní na narodeniny dostali aspoň koláčik, no ja som nikdy nedostal nič. Predstavoval som si, ako im vyrežem jazyky, aby mi už nikdy nemohli nadávať. V mysli som videl ako im odrezávam prsty, aby ma už nikdy nemohli udrieť. Chcel som ich vidieť kričať bolesťou až kým by neumreli. No to už ma dávno prešlo. Už mi nikdy nebudú môcť ublížiť, už nado mnou nemajú nijakú moc, a to vďaka môjmu záchrancovi.

Mal som strach, že sa už nevráti. Bol by toho schopný? Opustiť ma práve v deň mojich narodenín? Oprel som sa o zábradlie a povzdychol som si. Mohol som cítiť toľkú bolesť i keď som nebol fyzicky zranený? Pretože predstava, že by sa Harry už nevrátil bola neúnosná. Hodiny ubiehali a on sa stále nevracal. Schúlil som sa na okraj balkóna a tvár som si skryl medzi kolená. Opustil ma. Ostal mi po ňom iba Voldemort a spomienky. Ako som si mohol myslieť, že by ma niekto mohol mať rád? A ešte po tom všetkom, čo som Harrymu v budúcnosti spravil. Veď on ma určite nenávidel. Zabil som mu rodičov. Zničil som mu život; čo som si do pekla myslel?! Zuby mi drkotali a pevne som si hryzol do spodnej pery až tak veľmi, že som cítil, ako mi pramienok krvi steká po brade. Chcel som tú bolesť, ktorú som cítil v hrudi prebiť fyzickou bolesťou, no bolo to nemožné. Bez Harryho to nedokážem, bez neho sa skutočne stanem tou obludou, tým hadím vrahom. Tá chuť po moci a vraždení je vo mne hlboko zakorenená a bez neho som priveľmi slabý na to, aby som s tým dokázal bojovať.

„Tom, čo robíš tu vonku? Mrzne,“ ozvalo sa zrazu odo dverí.

Okamžite som vzhliadol a prekvapene som pozeral na Harryho. Len čo mi uvidel do tváre, zamračil sa a podišiel ku mne. „Čo sa stalo?“ spýtal sa znepokojene, no ja som tam len sedel a civel naňho. Nedokázal som uveriť tomu, že sa vrátil.

„Si celkom premrznutý. Koľko si tu pre Merlina bol?“ Kľakol si ku mne a prezeral si moju tvár. Servítkou mi utrel zakrvavené ústa a opätoval mi pohľad. Zelené oči boli priveľmi blízko – bola v nich hlboká starosť a láskavosť. „Tommy?“ opýtal sa a znel mierne vystrašene.

Merlin, mal som takú chuť ho objať, no bál som sa, že by mohol zmiznúť. Bál som sa, že nie je skutočný a len si ho predstavujem. Na malú chvíľu mi napadlo, že Harry nikdy neexistoval, že som si ho iba vymyslel, pretože som nedokázal veriť tomu, že by sa o mňa niekto skutočne zaujímal. Pohladil ma po líci – zatvoril som oči a snažil som sa zistiť, či jeho dotyk skutočne cítim. Je skutočný?

„Hej... no tak, čo je zle?“ spýtal sa ma šeptom a druhou rukou ma objal vôkol pliec a to bola posledná kvapka. Pevne som sa k nemu pritisol, hlavou som sa oprel o jeho rameno a bolestne som ho zvieral. Srdce mi bilo ako splašené, bol som si istý, že to musí cítiť. „Bol som niečo nakúpiť. Po Vianociach nám neostalo žiadne jedlo. Všetky obchody boli zatvorené, keďže je sviatok, nuž a musel som pobehať celý Londýn, kým som našiel obchod, ktorý bol otvorený. Prepáč, nemal som byť tak dlho preč,“ začal vysvetľovať a ja som sa začínal cítiť ako hlupák.

„Dúfam, že si si nemyslel, že by som ťa opustil?“ spýtal sa ma prekvapene a moje mlčanie si musel vyložiť ako súhlas. „Pre Merlina, Tommy! Poznáš ma, dodržiavam svoje sľuby. Neopustím ťa skôr, než sme sa dohodli. A už vôbec by som ti niečo také nespravil na narodeniny!“

„Nenávidíš ma?“ spýtal som sa zachrípnuto.

Mierne sa odo mňa odtiahol, aby mi videl do tváre. Hľadel som do jeho zelených očí a snažil som sa v nich zachytiť akúkoľvek lož.

„Nenávidel som Voldemorta. Ty nie si on... ešte nie. A ak to bude v mojich silách, nikdy ani nebudeš. Preto som predsa tu. A dosť už, musíš ísť do tepla,“ riekol a pomohol mi postaviť sa. Nohy sa mi ihneď podlomili. Netušil som, koľko času som tu strávil v tej istej polohe, no očividne to malo svoje následky. Harry mi pomohol späť do obývačky. Posadil ma na gauč a vrhol na mňa ohrievacie kúzlo. Prehodil cezo mňa deku a vytratil sa do kuchyne. Zababušil som sa a pousmial sa. Teraz som si pripadal ozaj hlúpo, keď som si myslel, že Harry neexistuje, alebo žeby ma opustil.

Vrátil sa s táckou, na ktorej stál čajník so šálkou, z ktorej sa dymilo. Posadil sa vedľa  mňa a vložil mi hrnčeku do rúk. No ruka sa mi triasla tak veľmi, že by som sa celý tou horúcou tekutinou oprskal. Vzal mi šálku z rúk, ofúkal povrch nápoja a priložil mi teplý porcelán k perám. Hľadel som mu do tváre, keď som prehltol dúšok, ktorý mi ihneď zahrial útroby. Naraz som sa cítil hrozne vyčerpaný. Viečka mi klipkali akoby na nich ležala ťažká neviditeľná váha. Zacítil som chladnú ruku na čele.

„Celý horíš. Čo to máš vôbec za nápady sedieť na balkóne v tejto zime?“

Niečo som zamumlal, no ani neviem čo. Bolo čoraz ťažšie udržať oči otvorené. Harryho tvár sa mi mierne rozmazala, a potom som cítil už iba to, ako ma Harry dostal do ľahu. Pod hlavu mi dal mäkký vankúš a zakryl ma ďalšou dekou. Bolo mi fajn aj keď trochu zima. Chcelo sa mi spať.

„Nemáme tu ani žiadne elixíry a dnes sotva niečo zoženiem,“ začul som ešte Harryho hlas, keď mi vzápätí niečo mokré priložil na čelo. Pootvoril som oči a pousmial som sa, keď som uvidel jeho ustarostenú tvár.

„Takto som si tvoje narodeniny neplánoval. Nemal som odchádzať bez teba. Mrzí ma to, Tom. Zničil som ti sviatok.“

Unavene som naňho žmurkal a neprestal som sa usmievať. „Sú... to moje... najkrajšie narodeniny... pretože si so mnou ty.“

Oči sa mi zatvorili. Mokrá látka z môjho čela zmizla a nahradili ju Harryho pery. Nežne ma pobozkal na čelo a pošepol: „Odpočívaj, Tommy. Budem pri tebe.“

Spokojne som stratil vedomie.

OOO

Z toho dňa si veľmi veľa nepamätám. Len letmo si spomínam, ako ma Harry kŕmil chutným vývarom a ako mi neustále naprával vankúš, len aby som mal čo najväčšie pohodlie. Pamätám si aj láskavé dotyky, keď ma hladil vo vlasoch.

„Zobudil si sa práve včas,“ začul som jeho hlas, keď som sa konečne dostal do stavu úplnej bdelosti. „Ako ti je?“ spýtal sa ma a kontroloval mi teplotu.

 „Lepšie,“ riekol som pravdivo.

Harry sa žiarivo usmial. Mal tak krásny úsmev. Žalúdku ma ihneď pošteklil ten neznámy pocit.

„Poď,“ vyzval ma a pomohol mi vstať. Prehodil mi vôkol pliec teplý kabát a zaviedol ma k otvorenému obloku. Z vonku išiel chlad. Bola už hlboká noc, no z ulíc boli počuť pokriky. A vtom na oblohe, priamo pred nami vybuchol ohňostroj. Tie najkrajšie farby sa trblietali medzi hviezdami.

Ohňostroj pred nami zaplavoval oblohu. Na Harryho tvári sa odrážali rôzne farby, keď sa ku mne otočil. Mal som pocit akoby som bol omámený, keď som sa znovu priblížil k jeho tvári. Pozrel som mu do očí, akoby som sa uisťoval či to môžem urobiť, no videl som v nich len vrelosť a nehu. A prekvapivo to bol Harry, kto urobil prvý krok.

Jeho pery sa stretli s tými mojimi. Nežne sa o ne obtreli a náhle som cítil toľkú slasť ako nikdy. Len na pol ucha som vnímal hluk z ulíc, pretože som práve zažíval jednu z najkrajších chvíľ v mojom živote. Harry ma bozkával. Neodrhol sa odo mňa, keď ma rukou chytil za zátylok a zaklonil mi hlavu, aby bozk prehĺbil. Pootvoril som pery, keď som zastonal a ucítil v ústach jeho teplý jazyk. Skúmal moje ústa a bol cítiť po škorici a vanilke. Modlil som sa, aby táto chvíľa nikdy neskončila, aby trvala večne. Netuším koľko sme sa navzájom ochutnávali. Len viem, že som Harryho pevne objímal a bozk som mu opätúval akoby od toho záležal môj život.

Nakoniec sme sa od seba museli odtrhnúť. Prekliaty kyslík! Lapal som po dychu a pozeral do jeho ružovkastej tváre.

Harry ma stále držal vôkol pásu, keď s úsmevom zašepkal:

„Šťastný nový rok, Tommy.“

Úsmev som mu opätoval. „Šťastný nový rok, Harry.“