Harry Potter fanfiction

„Moje meno je Tom Marvolo Riddle a toto je môj príbeh o tom,

ako som sa už viac nebál smrti.“

Mám strach. Mám skutočný strach.

Ležím na studenej, vodou ofŕkanej dlážke, v chlapčenských umyvárňach. Očami rozšírenými hrôzou hľadím na biely popraskaný strop. Som celkom nahý a je mi príšerná zima; zuby mi drkocú, div si nimi neprehryznem jazyk. Bolí ma celé telo, poznamenané značným množstvom čerstvých modrín, podliatin a rán. V ústach cítim pachuť vlastnej krvi. No najhoršie je na tom môj hrudník, ktorý akoby zvierala neznáma sila, spôsobujúca nevídaný chlad – ktorý požiera každý kúsoček môjho srdca – je to strach.

Nikdy som necítil podobnú emóciu, strach bol pre mňa veľkým neznámym; bol niečím, čo som si nikdy nedovolil cítiť, pretože som silný. No dnes mám strach, tak obrovský až nemôžem dýchať. Dnes, práve v tomto momente, som si uvedomil, že sa bojím smrti. Mám pocit akoby som jej pozeral priamo do mŕtvych očí. Stojí nado mnou ako prízrak sotva viditeľný, no tak jasný a hmatateľný. Ak by som dokázal zodvihnúť ruku, mohol by som sa jej dotknúť. Usmieva sa na mňa – jej úsmev je hrôzostrašný. Skláňa sa nado mnou a šepká mi priamo do ucha:

Budeš môj... môj... môj...

Cítim, že ma život opúšťa a trasiem sa hrôzou, keď vnímam, ako si ma smrť berie do svojej náruče – je taká dychtivá, vzrušená... teší sa na mňa. Prosím, ešte nie. Sotva som začal žiť a už mám odísť? Ešte som neokúsil takmer nič, čo mi život ponúka. Nedovŕšil som pomstu, ktorú toľko plánujem. Ešte nie je môj čas. Zatváram oči, už viac nedokážem pozerať smrti do tváre. Už viac nevládzem vnímať jej hlad.

Myslím na svoj život. Držím sa oných spomienok ako topiaci sa stebla trávi. Zameriavam sa na jediný svetlý bod v mojom živote – na mágiu. Nie som si istý či je skutočná, no viem, že vo mne ticho drieme a z času na čas sa prihlási o slovo. Spomínam, ako zo mňa po prvýkrát vytresla – nebolo tomu dávno; je to sotva rok, kedy som zistil, že dokážem veci, ktoré ostané deti v sirotinci, v ktorom žijem, nedokážu. Mohol som levitovať predmety len prostou myšlienkou. Dokázal som nechať zmiznúť rôzne predmety a niekedy, keď som bol v úzkych, mohol som sa dokonca premiestniť. No dnes, v tento prekliaty večer, ma moja mágia neposlúchla. Akoby ma práve v túto chvíľu opustila a nechala ma napospas mojich trýzniteľov – slabého, opusteného a bezmocného.

Prinútil som sa otvoriť oči, keď chlad naraz ustúpil. Úsmev na jej tvári náhle zvädol. Mŕtve oči plápolali ako živý oheň zlosťou. Zacítil som svoju mágiu – konečne! Brnela mi pod pokožkou a naraz som sa cítil živý. Tiekla mojimi žilami ako prúd vody a vnášala do mojich útrob silu a moc. Bolesť mizla rovnakou rýchlosťou ako keď odliv odnáša to, čo priniesol príliv. Môj doteraz stiahnutý hrudník prijal kyslík, keď som sa zhlboka nadýchol. Rany z môjho dokaličeného tela mizli ako mávnutím prútika. Zameral som sa na smrť, no tá bola preč. Jediné, čo som začul, keď sa vytrácala bolo:

Vrátim sa a raz budeš môj... iba môj!

A práve táto udalosť bola v mojom živote zlomová. Unikol som smrti len o vlások; len vďaka mojej mágii, ktorá ma zachránila tak, ako už mnohokrát. No ten deň ma utvrdil v myšlienke, že už nikdy nedovolím smrti, aby ma ovládla. Nikdy jej nebudem patriť. Už nikdy z nej nebudem mať strach, pretože ja budem žiť navždy. Iba ja budem môcť žiť navždy a ona bude len bezmocne sledovať môj večný život.

Nenávidím leto.

Slnko, rozkvitnutá príroda, no najmä rozžiarené tváre detí – to všetko ma nesmierne irituje. No nie je to nič oproti tomu, že práve toto ročné obdobie pre mňa znamená návrat do pekla. Do pekelných útrob sirotinca, v ktorom vyrastám. Nepoznám hádam žiadne decko, ktoré školu navštevuje rado, no ja školu zbožňujem. Rokfort stredná škola čarodejnícka je mojim domovom. Je to miesto, kde môžem byť tým, kým skutočne som. Nemusím svoje nadanie skrývať pred odpornými muklami, s ktorými žijem na tom odióznom mieste každé leto, celé dva mesiace. Tak veľmi ich všetkých nenávidím.

Dnes je druhý týždeň prázdnin a ako každú nedeľu i dnes, som spolu s ostatnými sirotami na nedeľnej omši. Sedím v tretej lavici, celkom sám. Nik nechce sedieť pri mne ani v mojom okolí. Dokonca aj tie prekliate opatrovateľky sa ma stránia. Nikdy som tomu nerozumel, nechápal som, prečo sa mi každý vyhýba, prečo ma tak veľmi nenávidia. Možno som iný, no je to zlé? Na Rokforte je to rovnaké, ani tam nemám priateľov; nahováram si, že ich nepotrebujem, no v samom zadnom kúte mojej mysli, po aspoň jednom jedinom priateľovi túžim.

V sirotinci ma odmalička šikanujú, na Rokforte tomu tak nie je. Tam zo mňa naopak majú strach, pretože vedia, aký mocný som. Viem, že som mocný, uvedomujem si svoju magickú silu, no tu v sirotinci čarovať nesmiem. Nikomu z mojich mučiteľov nemôžem ukázať, aký despotický som. Je to na zbláznenie, nechať sa mlátiť, keď viem, že by som ich mohol pokojne aj zabiť.

Absolútne nepočúvam kňaza, miesto toho očami zablúdim k vedľajšej rade lavíc – presne k tej rade, kde sedia chalani, ktorí ma odmalička mučia. Zabiť... túžim ich zabiť, zaslúžia si to za všetky tie roky utrpenia, ktoré mi spôsobili a neustále spôsobujú. Som predsa silný, som kúzelník, tak prečo by som sa im nemohol pomstiť? Celé roky túžim po pomste a pravdou je, že nepotrebujem nijaký prútik, aby som túto pomstu dosiahol.

„A Boh hovoril všetky tieto slová a riekol...“

Taylor Williams na mňa zrazu zazrel a zlovestne sa uškrnul – sľubujúc mi bolesť a pravidelnú dávku mučenia a posmechu. Jeho z nich všetkých nenávidím najväčšmi. Ponížil a ublížim mi toľkými spôsobmi, že to hádam nie je možné.

„Cti svojho otca i svoju mať, aby sa predĺžili...“

Zabijem ho. Zabijem ich všetkých.

„...Nezabiješ! Nezosmilníš! Neukradneš...“

Uškrnul som sa na kňaza, ktorý vzrušene čítal z biblie a vzhliadol som ku stropu, k nebesiam. Zdravím ťa Bože, som si celkom istý, že to, čo idem vykonať si užiješ rovnako ako ja. Zatváram oči a na perách mi pohráva spokojný úsmev. Cítim svoju mágiu, ako vo mne zúrivo víri a tlačí sa na povrch; chce ísť von, chce byť slobodná a túži sa pomstiť – kto som, aby som jej v tom bránil? Neviditeľné magické vlny sa vyrútili z môjho tela a zasiahli drevený strop, priamo nad hlavami chlapcov, ktorí ma celé roky týrali. Ozval sa hlasitý rachot, trieštenie, pukanie a lámanie a vtom sa strop zrútil akoby bol domčekom z karát, ktorý niekto sfúkol. Obrovské drevené triesky a stropná konštrukcia kostola sa zrútila rovno na rad lavíc, kde sedeli moji nepriatelia. Boli v momente mŕtvi.

Nevšímal som si ako ľudia s krikom uháňajú von, ani ako sa kňaz snaží skryť za oltárom. Pokojne som sedel a nevadilo mi ani tých zopár úlomkov, ktoré ku mne prileteli. S úsmevom som hľadel na poprepichované a domliaždené telá tých nechutných, špinavým muklov. Jeden z nich to predsa len prežil, no musel som sa v duchu zasmiať, pretože som vedel, že nebude žiť dlho. Kričal horšie ako ranené zviera. Drevený úlomok mu preťal hrdlo a ďalšie ťažké drevo mu zavalilo hrudník. Kosti mu pomaly pod onou váhou praskali a krv mu v hrdle hlasito bublala.

Mágia sa ku mne vrátila a mal som šialenú chuť smiať sa. No moja tvár ostávala kamenná, opäť som vzhliadol k nebesiam: Ako veľmi miluješ svoje ovečky, Bože? Práve si na ne nechal spadnúť strechu svojho vlastného chrámu. Keby si chcel, zastavíš to. Viem, že si to vychutnávaš; si to práve ty, kto deň čo deň zabíja tisíce svojich stvorení omnoho nemilosrdnejšie. Vieš, že si vlastne sadista? Je toto práve tá príčina, prečo si sa rozhodol dať takúto veľkolepú moc mne? Pretože si vedel, že ju využijem takýmto spôsobom a budem ťa tam hore baviť? Och, áno, viem, že je to tak. Želám ti príjemnú zábavu, pretože tu sa to iba začína.

Jedna z opatrovateliek ma surovo schmatla za rameno a začala ma ťahať von z tohto chrámu božieho. Nechal som sa, bolo mi to jedno. Pretože mi napadla myšlienka – myšlienka tak veľkolepá a úžasná. Som ako Boh – mám takmer rovnakú moc. Cítim sa tak. Práve som po prvýkrát zabil a je to ten najlepší pocit, aký som kedy cítil. Už rozumiem, prečo mám takú magickú silu – presne kvôli tomuto. Narodil som sa na to, aby som vládol – aby som bol ako Boh. Môžem zabíjať, môžem ukončiť život, presne ako to robí On.

Opäť zomieram, ale tento krát mentálne.

Ležím na hustom trávniku. Nado mnou sa rozprestierajú koruny stromov, spoza ktorých neprenikne ani jediný lúč svetla. Milujem toto miesto – vládne tu temnota, počuť len šušťanie a rôzne zvuky zvierat a tvorov, ktoré v tomto lesa žijú. Riaditeľ nám sem zakázal chodiť, no ja tento les navštevujem už od prvého ročníka na Rokforte. Je to jediné miesto, na ktorom sa necítim tak veľmi opustený. Stal som sa slizolinským princom – moji spolužiaci ma zbožňujú, obdivujú ma, no ani jeden z nich mi nie je priateľom. Nemám skutočného priateľa, nikdy som ho nemal. A čím som starší, tým bolestnejšie si uvedomujem, že mi skutočný kamarát chýba. Chýba mi niekto, kto by mi rozumel, kto by zdieľal všetky moje názory, kto by mi dokázal poradiť... Práve preto chodím na toto miesto. Pootočil som hlavou, pod ktorou sa ozval šuchot lístia. Pozerám do úzkych zreníc môjho jediného priateľa. Jeho dlhé, štíhle telo je stočené pri mojej tvári a jeho hlávka v tvare veľkej slivky sa nakláňa tesne ku mne.

Hady sú jediní priatelia, ktorých som kedy mal. Už ako malý chlapec som zistil, že ma vyhľadávajú a že im, ako jediný, rozumiem. Dokážem sa s nimi rozprávať. Vždy mi stačilo mať aspoň takýchto priateľov, no ony mi už viac nestačia. Sú to predsa zvieratá – plazy a ja potrebujem človeka z mäsa a kostí. Túžba po priateľstve je moja jediná slabosť. Je to slabosť, ktorú pred mojimi Slizolinčanmi starostlivo skrývam. Raz budem ich pán a oni ma budú musieť rešpektovať a kto už len rešpektuje a počúva niekoho, kto má slabosť takú, akú mám ja?

„Niekto ťa sssleduje, Tom,“ zasyčal môj hadí priateľ a ja som sa okamžite vymrštil do sedu.

V ruke som zvieral svoj prútik s perom fénixa. Obzeral som sa navôkol, no nič som nevidel. Vôkol mňa bol len hustý poraz kríkov a hrubé pne stromov. Bol som tu dokonale skrytý pred okolím, no potom som to zazrel. Za tenkou halúzkou bol pár zelených očí, ktorý ma sledoval. Len čo som sa pozrel priamo do nich, ozval sa šuchot a oči zmizli. Prudko som sa postavil a dobehol k onému miestu, prehľadal som každú piaď, no nikoho som nenašiel. Začínal som si myslieť, že sa mi to len zdalo, no potom sa mi v mysli vybavil obrázok oných očí a potriasol som hlavou. Tie oči tam boli. Boli to ľudské oči. Tie najzelenšie oči, aké som kedy videl. Mám rád zelenú farbu, vyvoláva vo mne pokoj a je to i farba mojej fakulty. Prúd myšlienok mi okamžite zaplavil myseľ – kto to len mohol byť? Prečo ušiel? Prečo ma sledoval? Nie, nemohol to byť žiaden z mojich spolužiakov, tie oči by som spoznal. Nikdy som nevidel nikoho s takými očami.

Od tohto dňa som na zelené oči nedokázal zabudnúť. Sníval som o nich a vymýšľal som rôzne špekulácie o tom, komu mohli patriť.

OOO

Je hlboká noc. Všetci z fakulty spia. Ja však nie, spánok mi príde, ako mrhanie času. Radšej tento čas využívam omnoho produktívnejšie – učím sa. Učím sa veci, ktoré ma v tejto škole nik nenaučí. Už od prvého ročníka súkromne študujem čiernu mágiu. Knihy o nej získavam väčšinou zo zakázanej časti rokfortskej knižnice. No tie najlepšie kúsky mám z Tajomnej komnaty, ktorú vybudoval môj dávny predok. Pravidelne ju navštevujem a prinášam si z nej rôzne knihy písané v parselčine. No túto noc sa nedokážem na učenie sústrediť i keď dychtivosť mi nechýba. Odkedy som v lese zahliadol ten pár cudzích očí, mám pocit, že ma niekto sleduje.

Som v kúpeľni a pozorujem svoju bledú tvár v zrkadle – mračím sa. Nenávidím svoju tvár, lebo sa tak veľmi ponáša na tvár môjho muklovského otca. Len pred nedávnom som si vyhľadal jeho fotku a Salazar, podedil som po ňom úplne všetko! Pleť mám bielu ako sneh, čeľusť silnú a nos rovný a štíhly. Oči mám tmavé ako hustá čokoláda, mihalnice čierne a dlhé, vlasy jemné a vždy dokonale upravené, hoci aj ráno po zobudení. Som skrátka dokonalá kópia môjho nechutného fotra! Jedného dňa ho zabijem. Cítim ako mi telom prebiehajú vlny vzrušenia už len z tej prostej myšlienky. Teším sa, ako mu budem hľadieť priamo do očí, zatiaľ čo z neho bude odchádzať život. Pomstím sa mu zato, že sa ma vzdal, že ma opustil a nikdy nevyhľadal. Som nechcené decko, odporná náhoda, ktorú nik nemá rád.

Oči ma začínajú páliť. Och, Salazar, nenávidím, keď sa to deje! Prečo mám vôbec emócie? Potrebujem sa ich zbaviť, už nikdy nechcem cítiť to, čo cítim vždy, keď myslím na moju matku a otca. Keď myslím na to, akým spôsobom som sa narodil. Alebo keď myslím na to, že nikdy nebudem mať priateľa. Už len kvôli mojej moci, ktorej sa všetci boja. Posledný krát, hovorím si, keď sledujem v zrkadle, ako mi dolu lícom tečie slza – posledný krát dovolím bolesti, aby ma premohla. Už nikdy nebudem plakať – nikdy!

A vtom som ucítil, ako ma mrazí na zátylku – opäť ten pocit, že som sledovaný. Rýchlo som si zotrel slzu a vzhliadol do zrkadla, odkiaľ na mňa hľadel pár zelených očí.

„Tom...“ započul som za sebou – mäkký, nežný hlas.

Prútik som zvieral v pästi, keď som sa pomaly otočil, pripravený okamžite zaútočiť. A naraz som stál oproti mladému mužovi. Bol rozhodne starší ako ja – vyzeral tak na osemnásť. Mal priveľmi strapaté ebenové vlasy, no dokonale sa k nemu hodili. Spoza pár pramienkov na mňa hľadeli tie oči! Tie najkrajšie smaragdové oči, aké som kedy videl. Prinútil som sa odrhnúť sa od nich a pohľadom som prešiel po jeho širokých pleciach až k úzkemu pásu, kde v ruke zvieral nejaký plášť. Opäť som sa vrátil k tým očiam, ktoré pozerali priamo do tých mojich. Nikdy sa na mňa nik nepozeral spôsobom, akým sa na mňa díval ten neznámy mladík. Mal som pocit akoby ma poznal, hoci ja jeho nie.

„Kto si?“ prinútil som sa spýtať a namieril som naňho prútikom.

Zelené oči na mňa naďalej pozerali s čudesnou zmesou emócií. Videl som v nich pochopenie, súcit a nehu. Mladík si zahryzol do pery a prehovoril: „Moje meno je Harry a prišiel som ťa zachrániť,“ zašepkal.

Zachrániť? Ja predsa žiadnu záchranu nepotrebujem! „Ako si sa sem vôbec dostal a o čom to tu táraš?“ spýtal som sa chladne a prútikom som mu mieril medzi oči.

Neznámy zodvihol ruku, v ktorej držal plášť. „Toto je neviditeľný plášť, vďaka nemu som sa sem dostal nepozorovane. Rád ti všetko vysvetlím, no toto miesto je príliš nebezpečné, čo takto Tajomná komnata?“ spýtal sa.

Nemo som naňho civel. Odkiaľ vedel o komnate?

„Môžeš sa skryť pod môj plášť,“ navrhol a ja som len pootvorenými ústami sledoval, ako si ho prehadzuje vôkol pliec, ktoré následne i zo zvyškom tela mizli. Viditeľná ostala len jeho hlava.

„Neverím ti a rozhodne s tebou nepôjdem pod tvojim plášťom,“ riekol som ostro a vrhol som na seba dočasné kúzlo neviditeľnosti. Na moje počudovanie sa ten záhadný mladík pousmial a zmizol tiež. Netušil som či ten podivín vie, kde sa komnata nachádza, pretože nasledovať ma mohol len sotva, keďže som bol neviditeľný. Kráčal som fakľami osvetlenými chodbami, po ktorých sa ponevieral len mladý Filch aj s tou svojou otrasnou mačkou. Zahol som za roh a vošiel do dievčenských umyvárni. Zrušil som kúzlo a čakal, či sa objaví moja čudesná návšteva. Možno som si ho len vymyslel, začínal som si myslieť, no na to sa priamo predo mnou objavil. Plášť zmenšil a strčil si ho do vrecka nohavíc.

Usmial sa môjmu zamyslenému pohľadu a prešiel k jednému z umývadiel. Ostražite som ho sledoval a zamrzol som, keď som začul ako syčí hadím jazykom.

Dych sa mi zadrhol v hrdle a len sotva počuteľne som vyriekol: „Ty si parselan?“

Otočil sa ku mne a prikývol. „Ako som povedal, všetko ti vysvetlím, ale až na bezpečnej pôde.“

Bez ďalších otázok som podišiel k diere, ktorá sa utvorila v zemi a prútikom som vykúzlil pevný rebrík, ktorý viedol až do samotných útrob.

„Až po tebe,“ ozval sa a na nič som nečakal. Zliezol som dolu a ďalším kúzlom som rozsvietil všetky fakle. Sledoval som ako lezie dolu a keď zaskočil ku mne, pokračoval som bez slov v ceste.

„Predpokladám, že vieš aj o tvorovi, ktorý tu žije?“ pozrel som naňho, zatiaľ čo sa otváral vchod do hlavnej časti komnaty.

Prikývol. „Bazilisk. Môžem sa spoľahnúť, že ho zastavíš, keď ma bude chcieť zabiť?“ spýtal sa s miernym pobavením v hlase.

Uškrnul som sa a neprestal som naňho žmúriť oči. „Uvidíme,“ odvetil som a vstúpil som dnu.

Kráľ hadov bol stočený pri soche Salazara Slizolina. Prikázal som mu, aby bez môjho pokynu neubližoval tomu cudzincovi. Prešiel som až k otvoru na Slizolinových ústach. Vyšplhal som sa k nemu a liezol som až kým som nevyliezol v obrovskej knižnici samotného Salazara. Cudzinec ma nasledoval a prekvapene sa rozhliadal.

„Páni, o tomto mieste som netušil,“ žasol a očami hltal každý kúsok.

Na oko znudene som sa posadil do pohodlného kresla pri jednej z políc. Vo vnútri som horel zvedavosťou. Prútik som pre istotu neustále zvieral v ruke. Netušil som, čo sa z toho podivína vykľuje.

Zelené oči na mňa vzhliadli a mladík sa posadil do kresla, ktoré stálo oproti môjmu.

„Počúvam,“ ozval som sa sucho a nespúšťal som z neho pohľad.

„Prichádzam z budúcnosti.“ Táto veta stačila na to, aby si získal moju plnú pozornosť. Zelené oči krátko zavadili o tie moje a pokračoval: „Cestoval som päťdesiatosem rokov do minulosti, aby som mohol napraviť to, čím si sa stal. V mojej budúcnosti si černokňažníkom mojim najväčším nepriateľom. Zavraždil si mi rodičov a pokúsil si sa zabiť i mňa, no tvoj útok som prežil a zničil som ťa. Existovala veštba o nás dvoch a keď si sa vrátil z mŕtvych, veštba sa naplnila – zabil som ťa. V mojej budúcnosti si mŕtvy a to natrvalo.“

Neveril som mu... ani slovo. Ako sa opovažuje?! Mal by som ho zabiť, ale moja zvedavosť bola silnejšia.

„V budúcnosti budeme zdieľať myseľ, Dumbledore ma o tebe naučil všetko. Ukázal mi všetky spomienky, ktoré o tebe získal. A čím viac som ťa skrz ne začal spoznávať, tým viac ma trápila myšlienka na to, že by som ťa mal zabiť. No stalo sa, bol si prvým koho som zabil a nedokázal som sa s tým zmieriť. Vieš máme toho toľko spoločného... ja... premýšľal som o tom, že ak by som nemal svojich priateľov dopadol by som rovnako ako ty. A naopak, ak by si ty mal aspoň jedného človeka, ktorý by ťa mal rád, mohol by si skončiť úplne inak. A preto som tu, chcem zabrániť tomu, aby sa z teba stalo to monštrum, ktoré budeš. Ešte máš čas, ešte máš nádej a city. Magický svet nám poskytuje možnosť zmeniť minulosť, tak prečo by som to nemal spraviť? Toľko ľudí, toľko životov by mohlo byť zachránených, ak sa mi podarí zmeniť ťa. Moji rodičia by mohli žiť. Všetko by bolo iné. A tak som sa rozhodol skončiť svoje trápenie podobnými úvahami a skutočne som to spravil. Ukradol som Obracač času a som tu.“

Zatínal som päste až mi beleli hánky. Nemohla byť pravda to, čo hovoril. Nemohol ma zabiť taký mladý niktoš! „Neverím ti ani jediné slovo,“ prehovoril som chladne a nebezpečne.

Pousmial sa a pokrčil ramenami. „Tak sa sám presvedč, Tom. Viem, že ovládaš umenie Legilimencie.“

Zaťal som čeľusť. Nik nevedel o tom, že sa tajne učím Legilimenciu a Oklumenciu. Surovo som vtrhol do jeho mysle a nemilosrdne som sa ňou prehrabával. Videl som všetko... úplne všetko. Netuším koľko som bol v jeho mysli – mohli to byť celé hodiny. A nakoniec som videl svoje staršie ja zomierať. Takže takto to všetko dopadne? Takto skončia moje veľké plány? Takúto budúcnosť som nikdy nechcel. Vyliezol som z jeho hlavy. Pri pohľade naňho som vedel, že som to s tým pádom do jeho myšlienok prehnal.

V očiach mal slzy a tvár mal príšerne bledú. Celý sa triasol a vyzeral, že sa každú chvíľu zrúti.

„Prečo – prečo si myslíš, že ti dovolím, aby si ma zmenil?“ spýtal som sa roztrasene. Po tom všetkom, čo som videl, som nedokázal získať svoju obvyklú vyrovnanosť.

Privrel viečka a chraptivo vydýchol. „Skrátka som si myslel, že ak uvidíš, čo sa z teba stalo, nebudeš to chcieť. Bol som možno naivný, no za pokus mi to stálo.“ Potom oči úplne otvoril a hľadel priamo do tých mojich. „Ako si mal možnosť vidieť, naše mysle budú prepojené a ja som mal možnosť vidieť tvoje spomienky z obdobia, keď si ešte nebol Voldemortom. Začal som k tebe cítiť sympatie, ten Tom, ktorého som spoznal mi bol blízky – pochopil som ťa. Skutočne chceš dopadnúť tak, ako si dopadol v mojej budúcnosti? Máš na viac... zaslúžiš si šancu. Prosím, dovoľ mi to, Tom.“

Preglgol som – naraz som mal sucho v ústach. Ruky sa mi chveli. Nikdy na mňa nik nepozeral tak láskavo. On mi chcel vážne, celkom úprimne, pomôcť. „Vieš, že si veľmi riskoval tým, že si mi ukázal budúcnosť?“ spýtal som sa.

Povzdychol si a zatváril sa utrápene. „Ja – ja viem.“

„Pokojne môžem zariadiť, že sa nikdy nenarodíš a tým pádom ma nebudeš môcť zabiť. Môžem tvojich rodičov zavraždiť skôr, ako ťa počnú.“

„Potom sa narodí niekto iný, kto ťa zabije, Tom.“

Hľadel som do zelených očí svojho budúceho vraha a netušil som, čo si počať. Jedna moja časť kričala potom, aby som ho okamžite zabil a v budúcnosti zavraždil jeho rodičov. No tá druhá časť ma nútila k tomu, aby som ho počúvol, aby som sa pokúsil zmeniť svoju tak nepriaznivú budúcnosť. Som mocný, som ambiciózny a inteligentný; prečo by som teda mal dopadnúť ako nejaká hadia príšera, ktorá bude zničená a nakoniec aj tak zahynie? Tento mladý muž je dosiaľ jediný, kto sa kedy zaujímal, kto ku mne prejavil nejaké city a páčilo sa mi to.

Musel som sa postaviť, už som nevydržal ten nápor zelených očí. Otočil som sa mu chrbtom a ruky som si strčil do vreciek nohavíc. „Ako si to predstavuješ?“

„Mal som na pláne, ukázať ti tvoju budúcnosť a dúfal som, že sa ti nebude páčiť a ďalej tvoje kroky povedú celkom iným smerom.“

„Takže teraz sa vrátiš do svojej prítomnosti a uvidíš, čo všetko sa zmenilo? Dúfaš, že budú tvoji rodičia žiť? Necháš to na mňa, ako sa s tým popasujem?“

Bol ticho. Nakoniec pošepol: „Neplánujem sa vrátiť, Tom.“

Prudko som sa k nemu otočil. „Takže ti je celkom jedno, ako teraz vyzerá tvoja budúcnosť? Mohol si zmeniť úplne všetko.“

„Ale iba k lepšiemu,“ riekol potichu. „Tí, ktorí majú byť mŕtvi budú žiť.“

Prižmúril som naňho oči. „Prečo sa nechceš vrátiť? Nemôžeš tu predsa ostať.“

Prstami si žmolil košeľu a hľadel do svojho lona – jeho tvár niesla stopu smútku tak silného až to so mnou pohlo. „Nik ma v budúcnosti nečaká. Nemám nikoho. Vôbec nikoho.“

Zamračil som sa. Musel byť predsa hrdinom, keď ma zabil. „Musíš mať stovky, ba tisíce obdivovateľov.“

Zasmial sa – skleslo a sucho. „Tí, ktorých som miloval zahynuli. A každý ma obviňuje z toho, že som ťa nezabil skôr. Myslia si, že som celé roky len nečine čakal, kým nastane to krviprelievanie, ktoré sa dialo počas tvojho povstania. Zomrelo stovky kúzelníkov a všetci ich smrť hádžu na moje plecia. Nehovoria to nahlas, ale tie výčitky im môžem vidieť v očiach. Chcem to len napraviť. Chcem, aby boli šťastní... ja nie som dôležitý. Už dávno som to chcel skončiť a toto je posledná vec, ktorú som chcel spraviť skôr než...“

Počul som tlkot vlastného srdca. Pozeral som sa na sotva muža, ktorý očividne zachránil kúzelnícky svet pred mojou krutovládou a oni miesto toho, aby mu boli vďační ho odhodili a pošliapali. On im dal všetko a oni si iba brali a nevracali. Och, ako som len nenávidel ľudí! „Ak ma poznanie mojej budúcnosti zmenilo, tvoja prítomnosť bude celkom iná, keď sa vrátiš, tvoji rodičia budú žiť. Nerobíš to práve preto?“

Zničené zelené oči pozreli do mojich a vnútrom mi začali víriť emócie, aké som nikdy necítil. „Ja – nepoznám ich, Tom... nepoznám ich a oni nebudú poznať toho nového Harryho, akým budem, keď sa vrátim. Takto to bude lepšie, lepšie pre celý svet. Vždy som prinášal len smrť. Celý môj život okolo mňa ľudia zomierali. Videl som dosť, Tom. Mám toho dosť. Potrebujem byť konečne slobodný. Už nevládzem. Viem, že niekto ako ty to nepochopí. Bojíš sa smrti, no ja ju vítam s otvorenou náručou. Už od mala na mňa čaká a je čas, aby si ma konečne vzala.“

Ach, ako veľmi sa mýlil. Chápal som ho – pretože som cítil v jeho spomienkach to, čo cítil on. A navyše mu to všetko viem vyčítať z tváre. Poznal som toho človeka sotva hodinu a mal som pocit akoby som ho poznal celý život – možno vďaka tomu, že mi celkom otvoril svoju myseľ. Kto už len by niekoho cudzieho pustil do vlastnej mysle, kde skrýva tie najtajnejšie tajomstvá, svoje spomienky, pocity, myšlienky...

„Takže si už pevne rozhodnutý?“ spýtal som sa potichu. Dofrasa, práve som vyplienil jeho hlavu a videl som celý jeho úbohý, smutný život! Nezaslúži si zomrieť. To najlepšie by ho predsa malo iba čakať.

Prehrabol si vlasy, pár pramienkov mu skĺzlo k očiam. „Prepáč, no nemyslím, že ťa to skutočne zaujíma. Som len niekto, kto ťa prišiel varovať. Je na tebe, ako s tým, čo si videl v mojej mysli naložíš.“ Postavil sa, pripravený na odchod. No vzápätí jeho oči opäť zmäkli, keď prehovoril: „Tom,“ nadýchol sa, „prosím, nedopusť, aby sa z teba stalo to, čo si videl v mojich spomienkach. Zastihol som ťa v tvojich pätnástich rokoch, pretože viem, že práve tento vek bol rozhodujúci v tvojej životnej ceste. Môžeš všetko zmeniť. Nezahoď túto druhú šancu, ktorú si dostal. Jedného dňa môžeš byť samotným ministrom. Si dostatočne mocný a inteligentný, aby si sa ním stal. Nemrhaj svojim intelektom a silou na ideu vyvraždenia muklov a polovicu kúzelníckej populácie. Pretože nikdy nevyhráš, nikdy ničoho takého nedocieliš. Môžeš vládnuť aj iným spôsobom, nie len tým zlým.“

Mlčky som naňho hľadel a vnútrom mi vírila celá plejáda pocitov. Jeho slová sa mi vryli hlboko do mysle, do srdca. Spôsobom, akým to hovoril, to čo bolo v jeho očiach. Nerozumel som tomu, ale jemu na mne skutočne záležalo. Pre Salazara, v budúcnosti mu zavraždím rodičov a vlastne kvôli mne jeho život stál za hovno a on... Nenechám odísť jedinú osobu, ktorá ku mne prejavila niečo podobné.

Mladík z budúcnosti sa počas mojich úvah presunul k tunelu, ktorý viedol von z tejto knižnice. Podišiel som k nemu a zozadu ho chytil za rameno. Stuhol, cítil som to pod svojimi prstami. „Nezabíjaj sa,“ šepol som.

„Je to moja vec,“ odvetil ostro a vrhol sa do tunelu.

Rýchlo som ho nasledoval až sme vystúpili v hlavnej časti Tajomnej komnaty.

„Už ho môžem zjesssť, môj pane?“ zasyčala samička baziliska a zodvihla obrovskú hlavu.

Všimol som si, ako sa Harry uškrnul. Vedel som, že jej rozumie. Bol parselan – táto schopnosť naňho prešla, keď som doňho v budúcnosti omylom vložil horcrux. A očividne v ňom zotrvala aj po smrti môjho budúceho ja. Čo sa raz naučíš, nezabudneš. Vedomosti ti nikdy nikto nezoberie – týmto heslom som sa riadil vždy.

„Jeho sssa nikdy nedotkneš a nech ti ani nenapadne otvoriť oči,“ zasyčal som, hľadiac na ňu, no potom som sa zameral na Harryho. Bol mi otočený chrbtom a vyzeral zamyslene. Obzeral sa. A vtom som si okamžite zmyslel na spomienku, ktorú som len pred pár minútami či hodinami zahliadol v jeho mysli. Ako dvanásťročný môjho baziliska zabil. Mal som to dočinenie s veľmi mocným a statočným mágom. A k tomu všetkému ku mne niečo cítil. Rozhodne ho nenechám odísť. Nebol by som pravým Slizolinčanom –  nebol by som Salazarovým hrdím dedičom, ak by som ho... Harryho nechal ísť. Ale ako ho zastaviť predtým, čo chcel urobiť? Túto cestu a samovraždu plánoval tak dlho. Premyslel každý bod. Áno, aj toto som zistil z jeho spomienok. Preskúmal som každú jednu a vôbec toho neľutujem. Viem, že som mu tým ublížil, no len vďaka tomu som zaujal postoj, aký som zaujal.

„Harry,“ oslovil som ho, „dostaň ma zo sirotinca, a potom sa môžeme baviť o tom, že sa zmením, že sa zo mňa nestane to, čím sa mám stať,“ dokončil som mierne naliehavo – skrátka som ho musel zastaviť.

Otočil sa ku mne, získal som si jeho pozornosť. „Pozri, Dumbledore nás oboch nechal vyrastať na mieste, na ktorom nám ubližovali. Sirotinec zo mňa spravil vraha... Si dospelý v muklovskom i čarodejníckom svete, je to v tvojej moci, a potom si splň svoj cieľ. Je mi to jedno, no pred samovraždou by si mohol vykonať ešte jeden skutok, ktorý zaistí, že tvoja cesta sem nebola zbytočná.“ Klamal som, nikdy ho nenechám spáchať samovraždu. Kupoval som si čas. Čas na to, aby som ho mohol zmanipulovať, aby som ho prinútil zabudnúť na ten odporný čin, na ktorý sa chystal.

„To nebolo v mojom pláne, Tom. Viem, že tam trpíš, no ja... aj tak už priveľmi, priam grandiózne zasahujem do budúcnosti...“

Nedal som najavo svoje sklamanie, no on akoby ma poznal natoľko dobre, že to sklamanie videl.

Pristúpil bližšie ku mne. Pozorne si ma obzeral. „Hráš tu so mnou nejakú hru, Tom? Ja nie som jeden z tvojich spolužiakov, ani žiaden zo Slizolinčanov, ktorí ťa slepo nasledujú. Pamätaj, že som bol od svojich pätnástich neustále v tvojej hlave, zabil som ťa... poznám ťa.“

Cítil som, ako sa mi z tváre stráca krv. Bolo v podstate celkom strašidelné stretnúť sa s niekým, kto ma pozná lepšie než sa poznám ja. Niekto, kto poznal moje budúce ja. „Možno poznáš Voldemorta, ale nie mňa. Viem, že si videl mnoho spomienok z môjho života, ktoré ti poskytol Dumbledore, ale tie spomienky boli z pohľadu toho, komu patrili. Ja som Tom Riddle, mám pätnásť. Priznávam, zabil som. Možno nie priamo, ale zabil. No nehrám sa s tebou. Rešpektujem ťa. Viem, že si mocný a viem, že mi chceš pomôcť. A ja skutočne nechcem dopadnúť ako Voldemort. Preto mi pomôž ešte s touto vecou. Nemôžem ostať v sirotinci, to miesto ma sformovalo. To miesto zo mňa v budúcnosti spraví lorda Voldemorta. Vravel si, že si ma prišiel zachrániť, tak ma zachráň, Harry Potter.“

Prekvapene ma pozoroval. Nadychoval sa, akoby chcel niečo povedať, no nakoniec len zvesil plecia a pokrútil hlavou. Tváril sa porazenecky. „Dobre, dostanem ťa zo sirotinca, ale potom zmiznem a budeš sa tváriť, že toto sa nikdy nestalo.“

Naozaj súhlasil? Predstava, že by som sa do toho pekla už nikdy nemusel vrátiť bola neuveriteľná. Usmial som sa. Po prvýkrát som niekomu venoval celkom skutočný úsmev. A zrejme ho to prekvapilo. Zelené oči zaiskrili teplom a slabý úsmev mi opätoval.