Poviedka venovaná Tyre Hawking, ďakujem, že pre nás píšeš také nádherné Drarry príbehy :)

Posledné lúče slnka osvetľovali jeho tvár. Jediná slaná kvapka mu stiekla po líci. Chvíľkový pocit depresie a zúfalstva sa dostal na povrch, no v zlomku sekundy bol preč.

Lúče zmizli, slza zaschla, emócie ostali pod povrchom, pochované v jeho vnútri.

Pár hlbokých nádychov, následných výdychov. Cvičený úsmev, zahryznutie do pery, keď sa mu roztriasla. Opäť pokus o úsmev. Áno, to už je lepšie. Skutočnosť bola bezpečne ukrytá pod maskou.

Bol predsa hrdinom kúzelníckeho sveta, bol tým, ktorý porazil Voldemorta, akoby si vôbec mohol dovoliť ukázať svoju slabosť? Musel byť silný, pretože bol vzorom pre mnohé generácie kúzelníkov.

Preto skrýval, čo vo svojom vnútri mal, koho už dlhú dobu tak veľmi miloval. Nik o tom, čo k nemu cítil, ani len netušil. Nikomu nedovolil nahliadnuť pod pokrývku. Bol to iba on proti celému svetu.

Koniec koncov, tak ako vždy.

°°°°

Ubehol ďalší deň, počas ktorého sa pretvaroval – veselé úsmevy, zdvorilé pozdravy a tajné sledovanie jeho.

Boli to dva roky, čo skončila vojna a bol to presne mesiac a dvadsaťjeden dní, čo sa opäť ukázal na verejnosti. Zmenil sa a zároveň bol rovnakým. Harry ho sledoval bez toho, aby o tom niekto vedel.

Otvoril si kvetinárstvo. Áno, kto by si len pomyslel, že si Draco Malfoy niekedy otvorí malý a celkom nenápadný obchodík v tichej časti Šikmej uličky? Harry mával, ako auror, časté obhliadky a veľmi nenápadne, sa zvykol prechádzať práve vôkol preskleného výkladu plného čerstvých kvetov. Keď mal šťastie a v okolí nik nebol, mohol nahliadnuť skrz sklo a zahliadnuť ho.

Jeho výzor sa skutočne nezmenil.

Mal ostrú bradu, no jemnú čeľusť. Plavé vlasy, ktoré sa na slnku trblietali ako nite zlata. Oči mal stále v jasný deň modré ako nebo a v sychravý zase sivé ako búrkový mrak. Jeho pery mali dokonalý tvar – veľmi precízny a presný. Jeho pleť bola bledá ako sneh a zdala sa byť jemná ako zamat.

No Harry najväčšmi, ak mal príležitosť, sledoval jeho prsty. Boli dlhé, štíhle a ako si za posledné týždne stihol všimnúť, veľmi jemné a nežné, keď narábali s krehkými kvetmi.

Netušil, kedy sa to presne stalo. Kedy zamilovanosti celkom a nečakane prepadol. Začalo to nevinným pozorovaním ešte počas školy – všímaním si detailov na jeho tvári, jeho nepatrných a vzácnych úsmevov.

Neskôr zarezonoval i fakt, že ho Draco neprezradil, keď ich lapači odviedli na Manor, že v Komnate najvyššej potreby kričal na Goyla, aby ho nezabíjal. Všetky tieto udalosti sa spojili a začal mať sny.

Sny plné vášnivých bozkov a nekonečných objatí. Sny o plavovlasom mladíkovi, ktorý bol jediným, kto ho skutočne počúval, jediným, komu sa mohol zveriť.  No skutočnosť bola iná. Draco odišiel, hneď po vojne aj so svojou rodinou a Harryho realita naraz bola chladná, dni pusté a budúcnosť temná.

Rovnako rýchlo ako zmizol sa i zjavil. Medzi ľuďmi sa začalo šepkať, že sa vrátil. Vraj opustil svoju rodinu, nedokázal zniesť otca. Nuž, reči sa šírili kadejaké a Harry sa o tom okamžite musel presvedčiť na vlastné oči, a tak začal s nevinnými prechádzkami a nenápadným pokukovaním, aby aspoň na tých pár minúť mohol uzrieť muža, ktorého miloval, aby aspoň na chvíľu utíšil tú nekonečnú bolesť vo svojom srdci. Stačilo mu ho vidieť na malý moment a jeho svet naberal farby. Chlad sa na ten nepatrný okamih strácal a vystriedalo ho teplo, ktoré obalilo jeho vnútornosti, rozbúšilo jeho srdce a rozžiarilo jeho oči.

Áno, tak veľmi miloval Draca Malfoya – svojho školského rivala, čistokrvného Slizolinčana, smrťožrúta z donútenia. Mohol ho nazvať všelijako, no jediné trefné pomenovanie bolo: jeho prvá a jediná láska.

°°°°

Pršalo. Obloha bola zatiahnutá hustým, tmavým mračnom. Ulice boli temné a opustené, keď sa Harry vracal z práce, ani dnes si nedokázal odpustiť malú obchádzku, aby mohol prejsť okolo obchodíku s názvom: „Lupienok“. Do sklenej vitríny bubnoval dážď a stekal po jej povrchu. Harry nedokázal vidieť skrz. Ako len uvidí Draca? Pomyslenie na to, že dnes nezahliadne známe plavé vlasy, sústredený výraz, ruky, nežne sa starajúce o každý kvietok tak dôkladne – mu zvieralo žalúdok a bodalo ho do srdca.  

Stál pár stôp odo dverí, celkom sám na prázdnom kamennom chodníku. Bol premoknutý a triasol sa zimou, no nebol schopný sa prinútiť k jedinému kúzlu, ktoré by ho zahrialo či vysušilo. Možno by si mohol zájsť kúpiť kvety. Nič by sa predsa nestalo; pozdravili by sa, možno vymenili pár slov, dostal by kvet, zaplatil by a odišiel. Aké prosté a jednoduché. Konečne by mal možnosť vidieť ho zblízka a priamo, nie len spoza preplneného výkladu.

No mal strach. Strach, že sa neudrží, keď ho uvidí; strach, že to potom bude iba horšie a bolestivejšie. Možno to takto skrátka bolo lepšie. Sledovať ho potajme a tváriť sa, že je neviditeľný. Jeho myšlienky a pocity boli protikladné, a tak ako v mrákotách vykročil ku vchodu. Dotkol sa pozlátenej kľučky, otvoril, prekročil prah a zastal, keď nad ním zazvonil zvonček.

Naproti, za pultom stál on. Mal na sebe modrú zásteru a obstrihával listy z frézie. Jeho strieborné oči ho okamžite prebodli pohľadom. Harry čakal ako strnutý na jeho reakciu, no keď Draco zamumlal: „Vitaj,“ dovolil si vkročiť dnu.

Pokračoval vo svojej práci a spýtal sa: „Tak, čo to bude?“

Harry si prehrabol premočené vlasy a ani nedýchal. Obzeral sa na tú plejádu rôznorodých kvetov a premýšľal nad odpoveďou.

„Celkom z teba tečie, ušpiníš mi dlážku,“ ozval sa Draco sucho a venoval mu letmý pohľad.

„Och,“ povzdychol si Harry prekvapene. „Ospravedlňujem sa,“ zahabkal nervózne a šikovným kúzlom vysušil seba i zamáčanú podlahu.  

Draco mu opäť venoval nič nehovoriaci pohľad a otázne zodvihol obočie. Harry si uvedomil, že mu stále neodpovedal. „Jednu bielu ružu.“

Sledoval, ako si kúzlom privolal zo skupiny kvetín, vysokú a dokonalú bielu ružu. Okúzlene pozoroval, s akou jemnosťou ju uchopil, ako si nepatrne jej lupene priložil pod nos a nadýchol sa jej vône. „Je pre ženu či muža?“

„Muža,“ odvetil Harry automaticky, načo naňho strieborné dúhovky prudko vzhliadli.

„Skutočne? Vieš, že biela ruža je symbolom nevinnosti, čistoty a úcty. A zvyčajne ju daruje muž, ktorý sa doposiaľ snažil svoje city pred objektom svojej túžby utajiť?“

Harry sa mierne začervenal a zahryzol si do pery. „Ozaj? Tak to je celkom trefné.“

Draco sa zamračil, no jeho hlas ostal nemenný. „V tom prípade ti budem držať palce,“ riekol a opatrne ružu zabalil do papiera.

„Vďaka,“ zašepkal Harry a snažil sa vryť si do pamäti každú jeho grimasu, každý jeho pohyb – všetko, čo len mohol počas tejto krátkej chvíle nasať; vedel, že ho opäť bude môcť sledovať len z výkladu.

„Budú to štyri sikle a dva knuty,“ ozval sa Draco a položil už pripravenú ružu, na pult, pred neho.

Harry z vrecka vytiahol mince a vložil ich do napriahnutej dlane. Opatrne sa jej dotkol, keď do nej vkladal peniaze a okamžite sa mu rozbúšilo srdce o stupeň rýchlejšie a jeho telo zaplavili zimomriavky. No čas sa bohužiaľ nezastavil, neúprosne pokračoval – Draco si peniaze prevzal, vložil ich do pokladne a Harry si zatiaľ vzal zabalený kvet.

Ich pohľady sa opäť stretli a na malú chvíľu uzamkli. Dracove oči, ako kedysi, nedávali najavo nijaké emócie. A Harry bol rád, že v nich nezahliadol nenávisť ani cit jej podobný.

„Ďakujem... rád som ťa videl,“ zašepkal a rýchlo vykročil k dverám.

„Aj ja teba,“ ozvala sa odpoveď, ktorú Harry sotva kvôli dažďu začul. Vlastne ani nevedel, či to Draco skutočne povedal, alebo si to len predstavoval.

°°°°

Biela ruža trónila vo vysokej váze na jedálenskom stole. Nevädla – presne ako sľubovala reklama na dverách obchodu.

Harry pri nej jedol, čítal listy od Rona a Hermiony, sledoval ju a premýšľal. Bola to ozaj nádherná odroda ruže – mala bohaté lupene, biele ako Dracova pokožka. Na dotyk boli jednotlivé lupienky jemné a celkovo pôsobila pôvabne a očarujúco tak ako muž, ktorý sa o ňu dôsledne staral, kým ju Harry nekúpil.

Dni sa usadili do starých koľají a Harry opäť iba tíško sledoval a prechádzal okolo obchodíku a spomínal – na pocit, ktorý ho zasiahol, keď sa jeho dlaň stretla s tou Dracovou; na jeho oči; na pramienky vlasov, ktoré mu skĺzali do tváre; na pohyb jeho pier, keď rozprával; na jeho hlas, ktorý už neznel tak nenávistne ako kedysi.

To jediné stretnutie malo na Harryho devastujúci vplyv. Diera v jeho srdci sa zväčšila a bolesť sa nedala utíšiť.

Večer sníval o tom, ako ružu daruje Dracovi a ten, keďže chápal jej symboliku, konečne pochopí, čo pre Harryho znamená, no boli to len jeho predstavy a na ich vyplnenie nemal odvahu. Tušil, čo by sa stalo, ak by mu vyznal svoje city – vysmial by ho, preklial a ponížil.

Preto sa každý deň tešil, kedy nastane noc, aby mohol ležať v posteli a snívať o veciach, ktoré nikdy nenadídu.

°°°°

Dnes bol slnečný deň a Harry mal službu v teréne. Spolu so svojim partnerom dohliadali nad poriadkom v Zašitej a Šikmej uličke. Bol pokoj, ľudia veselo nakupovali, zhovárali sa a užívali si teplo, ktoré bolo v tomto ročnom období tak vzácne a atypické.

„Počul som, že ťa majú povýšiť na zástupcu vedúceho,“ prehovoril jeho kolega, zatiaľ čo prechádzali skrz preplnenú uličku.

Harry si povzdychol „Je to skôr kvôli tomu, kto som, než kvôli zásluhám,“ odvetil cynicky a prehrabol si vlasy.

„To si rozhodne nemyslím, zaslúžiš si to. Riadne na sebe makáš, neveríš si snáď?“ pozrel naňho vysoký brunet, s krivým nosom, zamračene.

Než Harry stihol odpovedať, ozvalo sa trieštenie skla a krik.

„Smrťožrút! Mal by si byť v Azkabane!“

„Prac sa odtiaľto!“

„Bozk dementora, to jediné si zaslúžiš!“

Harry sa rozbehol za všetkým tým hlukom. Hneď mu bolo jasné, kde sa celá udalosť odohráva. Zahol za roh, kde sa nachádzalo kvetinárstvo, pri ktorom stála trojica chalanov, ktorá do už rozbitého výkladu hádzala kamene.

„Auror 1. stupňa – Harry James Potter! Okamžite odhoďte prútiky!“ povinne sa identifikoval, načo trojica prekvapene strnula a pomaly začala pokladať prútiky na zem. Harry útočníkov šikovným kúzlom spacifikoval a prútiky odevitoval svojmu partnerovi. „Daniel, odveť ich na ústredňu!“ skríkol po ňom.

„Jasné, no poďte, vy darebáci,“ začul ho a ponáhľal sa do vnútra, kde sa za pultom krčil majiteľ predajne.

 „Si v poriadku?“ spýtal sa Draca a pomohol mu postaviť sa na nohy.

„Nič mi nie je,“ zamumlal bez emócii a chytil sa za hlavu.

Musel ho zasiahnuť jeden z kameňov. Z čela mu tiekol úzky pramienok krvi.

„Mal by si ísť k Mungovi,“ riekol Harry starostlivo.

Draco len mávol rukou a sledoval skazu, ktorú mu spôsobili. „Ďakujem za pomoc, ale nechcem podať žiadnu sťažnosť,“ odvetil ľahostajne a prútikom začal dávať zničené veci zase do poriadku.

Harry ho smutne sledoval a kúzlom opravil rozbité sklo. „Ako auror ovládam základné liečiteľské kúzla, ak chceš, môžem ťa ošetriť,“ navrhol napäto.

Draco obnovil poslednú rozbitú vázu a konečne naňho pozrel. „Fajn,“ mykol plecom a prešiel do zadnej časti obchodu. „Poď,“ vyzval ho a Harry prešiel skrz záves do malej izby, na pohľad sa zdalo, že tu niekto býva. Bola tu šikovná kuchyňa, naproti nej úzky gauč, regál s knihami, stôl s novinami a dvere, za ktorými sa iste nachádzala kúpeľňa.

„Vitaj v mojom skromnom príbytku,“ zahlaholil Draco s povzdychom a posadil sa na gauč.

„Ty tu žiješ?“ spýtal sa Harry šokovane. Rozhodne by nečakal, že niekto s majetkom Malfoyovcov bude žiť v tomto stiesnenom priestore.

Draco sa zamračil a venoval mu chladný pohľad. „Máš s tým problém?“

Harry rýchlo pokrútil hlavou. „To rozhodne nie, som len... prekvapený.“

„Chápem,“ prikývol a ostražito ho sledoval, keď si pred neho kľakal na koleno, aby mu mohol ošetriť poranenie. Šedé oči sa stretli so zelenými. Ich tváre boli na rovnakej úrovni a tak blízko až Harry cítil tú kvetinovú vôňu, ktorá sa z neho šírila. Opatrne priložil špičky prstov k jeho čelu a s pomyslením na dané kúzlo mu ranu vyliečil.

„Hotovo,“ zašepkal, neuhnúc jeho pohľadu.

Bolo to číre utrpenie, dotýkať sa ho, byť tak blízko, že by sa stačilo len mierne nakloniť a mohol by tie prekrásne pery pobozkať.

„Nerád som niekomu dlžný,“ prerušil nastané ticho blondiak a pokračoval: „Keďže nemám nič, čím by som sa ti zavďačil – môžeš ostať na obed.“

Harry prekvapene zodvihol obočie. „Och, nie... nie si nič dlžný, som predsa auror, je to moja práca.“

Dracov výraz opäť ochladol. „Aha, jasné, ako som si mohol myslieť, že by som sa hrdinovi kúzelníckeho sveta zavďačil hnusným obedom,“ odfrkol si dotknuto.

Harryho srdce bilo na poplach, rozhodne nechcel, aby jeho slová vyzneli povýšenecky. „Tak som to nemyslel, rád ostanem, ak teda chceš.“ Nervózne si zahryzol do pery a všimol si, že jeho čin Draco úpenlivo sleduje.

Rýchlo od jeho pier odvrátil oči a odvrkol: „Fajn, posaď sa a... tu sú noviny, ak chceš,“ podal mu ich zo stola a Harry si ich prevzal. Usadil sa na gauč a po očku ho pozoroval.

Draco prešiel ku kuchynskej linke a začal čistiť zeleninu.

„Varíš si sám?“ spýtal sa so záujmom.  

Draco mu bol otočený chrbtom. „Nemám práve peňazí na rozhadzovanie, takže áno. Aj keď mi to bohvieako nejde, takže sa neteš na žiadny gurmánsky zážitok.“

„Začul som, že si odišiel od rodiny,“ vyzvedal Harry ďalej.

Draco sa k nemu otočil, na pult preniesol zeleninu a kúzlom ju začal krájať. „Môj otec, ako iste vieš, je neznesiteľný parchant. Povedal som mu, nech si svoje prachy strčí do zadku a odišiel som, aby som sa postavil na vlastné nohy. Z toho, čo som mal našetrené som si kúpil tento krachujúci podnik a dávam ho do poriadku.“

„Áno, spomínam si, že to tu bývalo opustené. Vrátil si tomuto miestu život,“ odvetil s malým úsmevom a keď si všimol Dracov prekvapený pohľad, rýchlo sa skryl za otvorené noviny, ktoré rozhodne vôbec nečítal.

„A čo ty, Potty? Nemysli si, že budem vypočúvaný len ja,“ povedal vyzývavo a s miernou zvedavosťou v hlase.

Harry noviny odložil vedľa seba a zamyslene sledoval obraz nad stolíkom. „Nič zaujímavé. Väčšinu času trávim v práci.“

„A čo Zlaté trio?“

Harry sa nostalgicky pousmial. „Ron a Hermiona sa dali dokopy. Hermione ponúkli prestížnu prácu, kvôli ktorej sa odsťahovali do Ameriky. Popravde sa vídavame čoraz menej.“

„Takže sa rozpadlo, kto by to bol povedal,“ skonštatoval bez akéhokoľvek sarkazmu a postavil hrniec s vodou nad oheň.

Nastalo celkom príjemné ticho, počas ktorého boli počuť len zvuky bublajúcej vody a praženie. „Mimochodom, ako sa mu páčila ruža? Vyšlo to?“ spýtal sa Draco po chvíli, zatiaľ čo si utieral ruky do utierky.

Harryho jeho otázka vytrhla zo zamyslenie. „Eh?“

„Ruža, ktorú si u mňa kúpil, Potty, vravel si, že je pre muža,“ pripomenul mu Draco podráždene.

Harry sklopil pohľad k svojmu lonu a zašepkal: „Nedal som mu ju.“

„Večná škoda, vybral som ti jednu z najkrajších.“

Harryho zahrialo v hrudi, keď opäť vzhliadol na Dracov chrbát.

„Dočerta, hrozne to prská!“ zaklial nad panvicou a rýchlo zmes miešal.

Harry sa zodvihol, prešiel k nemu a jemne ho odstrčil nabok. „Stačí tam pridať vodu,“ povedal láskavo a kúzlom prilial do prskajúcej zeleniny štipku vody.

„Och, vážne,“ usmial sa Draco a prevzal si od Harryho varešku, ktorú medzitým uchopil. „Očividne vieš tiež variť.“

„Áno, kým som býval u svojich muklovských príbuzných varil som im, nuž a teraz, keď žijem sám, nič iné mi ani neostáva.“

„Sám?“ spýtal sa Draco neveriacky.

Harry ostal stáť vedľa neho a zatiaľ zamiešal cestoviny, ktoré sa varili vo vode. „Hej, sám.“

„To sme, ale dopadli, čo?“ pozrel naňho Draco pobavene. „Vyvrheľ spoločnosti a národný hrdina, opustení.“

Harry sa zasmial, no naraz zvážnel. „Nie som žiadny hrdina, Draco, keby nebolo teba a tvojej matky – ani by som tu nebol.“

Harry cítil ako naňho Dracove oči prudko vzhliadli. Ťažko povedať, či bol prekvapený tým, že ho oslovil menom, alebo svojim prehlásením.

„Si odporne skromný, Potter, až mi je z teba zle.“

Harry sa uškrnul a pridal do vody s cestovinou trochu soli. „Je to len pravda, nie skromnosť.“

Draco sa otočil pre koreničku, keď sa mu na malej kaluži vody pošmykla noha. Harry ho automaticky zachytil okolo pása. „Dávaj pozor, je tu trocha rozliatej vody,“ zašepkal proti jeho tvári a pri pohľade do strieborných očí, ktoré boli tak blízko, sa mu zatajil dych.  

Draco mu rovnako pozeral do očí, v ktorých sa mihla podivná emócia, ktorá prinútila Harryho srdce biť rýchlejšie. Hoci nerád, no nakoniec Draca pustil.

„Ďalšia záchrana, Potty, nakoniec ťa budem musieť pozvať aj na večeru, čo?“ rypol si doňho zachrípnutým hlasom.

Harry sa pobavene usmial a srdce mu šialenou rýchlosťou vrážalo do rebier. O chvíľu bolo jedlo hotové. Draco švihnutím prútika prestrel a odlevitoval pokrmy na stôl. Jedli v tichosti a neustále na seba pokukovali.

„Zmenil si imidž,“ prerušil ticho Draco, keď do dlane uchopil pohár s tekvicovým džúsom a napil sa.

Harry prehltol sústo a odvetil: „Ginny si otvorila salón a bol som jej skúšobný králik.“

Jeho vlasy, ktoré ešte pred časom boli jednou veľkou gučou chaosu skrotli. Ginny mu vystrihala boky, zatiaľ čo vrch nechala dlhý. Zmenila mu okuliare za model z muklovskej módy. Teraz boli skôr hranaté s hrubým čiernym rámom.

„Konečne z teba niekto spravil človeka,“ povedal a provokačne zodvihol obočie.

Dokonca aj toto na ňom miloval. Čas, ktorý s ním práve trávil bol ako jeho splnený sen a mal ozaj veľký strach z toho, že sa čoskoro skončí.

Harry sa prinútil k úsmevu, no v očiach sa mu mihal smútok, ktorý  sa rozlieval jeho telom a on ho nedokázal zastaviť.

Utrel si ústa servítkou. „Bolo to výborné, ďakujem.“

„Väčšiu zásluhu na chuti máš ty, ale nie je začo,“ odvetil Draco s úškrnom a pozrel mu do očí.

Harry sa uhol jeho pohľadu a pomaly sa postavil. „Mal by som ísť. Ešte mi neskončila služba.“

Draco sa zodvihol a prikývol.

Celé to bolo rozpačité a Harry sa musel veľmi premáhať, aby skutočne odišiel. S Dracom sa po dlhej dobe cítil opäť tak dobre, tak prekliato dobre. Nažive.

„Tak, ahoj,“ kývol mu a prinútil sa k ďalšiemu úsmevu.

Draco sa pousmial a odkýval mu.

Harry sa vydal k závesu, no skôr, ako cezeň prešiel začul: „Hej, Harry!“

Prekvapene sa otočil čelom k Dracovi, ktorý ešte stál pri stole. „Bolo to fajn, stav sa niekedy.“

Tento krát bol jeho úsmev pravý. Prikývol a zasnívane sa vydal späť do ulíc.

°°°°

A Harry sa zastavil – nie len raz. Vždy po práci zašiel do kvetinárstva – Draco si pochvaľoval, že jeho slávny zadok mu priťahuje zákazníkov – pomohol Dracovi s dennou uzávierkou, nechal sa pozvať na pohárik, pri ktorom sa dobiedzali a debatovali a odišiel opäť domov – s prihlúplym úsmevom na tvári, s príjemným mravčením v žalúdku a búšiacim srdcom.

Zakaždým, keď prišiel domov, pohľad mu padol na majestátnu prekrásnu ružu, ktorá zdobila jeho stôl. Čakala tam, vyčkávala, kedy naberie odvahu, aby ju Dracovi dal. Avšak bál sa ešte väčšmi; teraz, keď sa medzi nimi vytváralo niečo, čo by sa dalo nazvať priateľstvom; nechcel to pokaziť, nechcel to zničiť. Bola by to pohroma, ktorú by jeho srdce už neunieslo.

°°°°

„Ale hovno, Potter,“ smial sa Draco neveriacky. „To vôbec nie je pravda! S Pansy som nikdy nič nemal, páčia sa mi chlapi, preboha!“ Draco sedel rozvalený na gauči, vedľa Harryho, v ruke zvieral pohár s vínom a od smiechu lapal po dychu.

Harry prekvapene vyprskol víno, ktoré mal v ústach a zakuckal sa.

„Ou, si v pohode?“ zaujímal sa Draco a podal mu servítok, ktorý si privolal.

„Áno, len mi zaskočilo,“ odvetil ospravedlňujúco a servítkou si utrel ústa a zaprskanú kravatu.

„Ty si ma, ale pobavil,“ dozvuky smiechu sa mu rinuli z hrdla a jeho tvár nádherne žiarila. Harryho i po toľkých týždňoch, čo ho denno-denne navštevoval, neprestával fascinovať úprimne sa smejúci Draco. Jeho smiech bol preňho zakaždým taký vzácny akoby bol prvý, ktorého bol svedkom.

Keď Draco zahliadol jeho stále prekvapený pohľad, zodvihol plavé obočie. „Ty si to skutočne nevedel? Och, vedela o tom celá škola, myslel som, že to vieš. Aj keď pravda je, že keď sa prevalila moja orientácia, ty si mal celkom iné starosti,“ pokrčil plecom a oprel si hlavu o opierku.

„Akosi som túto správu nezachytil,“ zamumlal Harry do pohára.

„Zase sa okolo toho až také haló nerobilo. Nevadí ti to snáď? Predsa len som počul, že vy, ktorí ste vyrastali u muklov, máte na orientáciu trocha odlišný názor než kúzelníci.“

Harry pokrúti hlavou. „To rozhodne nie.“

„Veď jasné, akoby aj mohlo, keď si kupoval jedinú bielu ružu pre muža, však? Povieš mi už, pre koho bije srdce Zlatého chlapca?“ drgol doňho s úškrnom.

Harry sa slabo začervenal a vzhliadol do Dracových strieborných očí. Tak veľmi mu to v tejto chvíli túžil povedať, no tým jediným vyhlásením by mohol zničiť všetko. „Pre teba,“ zašepkal nečujne.

„Čo si vravel?“

Dočerta. „Musím už ísť,“ rýchlo sa zodvihol a privolal si kabát.

Draco sa zamračil, no nijak jeho unáhlený odchod nekomentoval. „Iste, dobrú noc.“

„Dobrú, Draco.“

°°°°

Nastal ten deň, Harry to cítil. Takto to už skrátka viac nešlo, nedokázal svoje city viac držať pod pokrývkou – bolo toho dosť. Zabíjalo ho to, zakaždým, čo pozeral Dracovi do očí, zakaždým, čo sa snažil nemyslieť na to akoby mohli chutiť jeho pery; aké by mohlo byť, keby vnoril prsty do jeho vlasov, keby ho zovrel v náručí, keby...

Bol chladný marcový podvečer a Harry kráčal k jedinému vysvietenému obchodíku na konci prázdnej ulice. Pouličné lampy ešte nesvietili, no rúcho noci už pokrylo značnú časť okolia. Harry mal jasný cieľ a nevnímal okolie. V ruke pevne zvieral prekrásnu ružu, ktorej belostné lupene v tejto temnote svietili a istým krokom sa približoval ku kvetinárstvu. Nastal čas, aby sa Draco dozvedel pravdu a buď ostanú priateľmi, alebo sa ich vzťah vráti na začiatok. Harry mohol stratiť veľa, no už prosto ďalej nemohol. Musel s pravdou von.

Zrazu jeho vycibrené inštinkty zbystrili, no to už ho zasiahlo niekde odzadu kúzlo. Okamžite sa mu podlomili kolená, ruža sa mu vyšmykla z ruky a dopadol na tvrdú zem. Ignoroval bolesť, keď zašmátral po prútiku, prevrátil sa na chrbát  a namieril ho do tmy, v ktorej stála tmavá postava.

Zamračil sa, pretože mu bola povedomá.

„Potter, konečne,“ prehovoril mužský hlas, ktorý bol Harrymu rovnako známy, no akosi ho nevedel zaradiť. „Len kvôli tebe umrel môj otec. Už dlho chystám svoju pomstu a konečne som dostal príležitosť.“

Kliatba, ktorá ho trafila odzadu zrejme nebola len odzbrojujúca, pretože ho na chrbte bolestivo pálilo až tak, že nebol schopný dostať sa späť na nohy. „K-kto si?“ zachrapčal a neustále na muža mieril prútikom.

 „Som Theodor Nott a ty si hlavná príčina smrti môjho otca! Kvôli tvojmu svedectvu ho odsúdili na bozk demetora, ktorý pred mesiacom dostal!“ zavrčal nazúrene a vrhol na Harryho ďalšiu kliatbu – Harry sa nestihol vyhnúť, no aspoň vrátil protiúder a jeho kúzlo Notta zasiahlo.

Jeho rovesník s vypleštenými očami klesol k zemi a stratil vedomie. Vrhol naňho len uspávacie kúzlo, nechcel ho zraniť.

Sťažka lapal po dychu a položil si hlavu na studenú zem. Bolo mu zvláštne, ani len necítil bolesť, to nebolo rozhodne dobré. Roztrasene zodvihol ruku a položil si ju na hruď. Na vnútornej strane dlane mu ostala lepkavá tekutina. Nadvihol sa a zistil, že má celý kabát premočený krvou. Nott ho musel zasiahnuť rezacím zaklínadlom. Nemal silu privolať ani pomoc, pretože temnota ho dostihla priveľmi rýchlo a jej ostré pazúry ho vtiahli do svojich útrob. Posledný pohľad, než sa tak stalo, venoval bielej ruži, ktorá ležala na zemi, vedľa neho a jej snehobiele lupene ušpinila krv, ktorá sa rozlievala vôkol jeho tela.

°°°°

Otvoriť oči nebolo nikdy také ťažké. Viečka sa mu chveli až ich nakoniec pootvoril a pozeral na rozmazaný svet. Videl len prehnanú bielobu všade okolo. Počul pípanie, nejaké cvakanie, tlmené zvuky akoby spoza steny, a potom zbadal oveľa jasnejšiu postavu, sediacu pri jeho posteli.

„Chvalamerlinovi,“ vzdychol si s úľavou a naklonil sa k nemu.

„Dra-,“ hlas sa mu zasekol, rozprávanie priveľmi bolelo.

Nežná dlaň mu prehrabla vlasy a Harry sa snažil zaostriť na jeho tvár.

„Nechceli ma za tebou pustiť, no jedna veľká kytica orchideí darovaná hlavnej ošetrovateľke a hľa – som tu! Poviem ti, Harry, tá korupcia je neskutočná, ako auror by si stým rozhodne mal niečo spraviť,“ jeho hlas znel veselo a mierne uštipačne, no dala sa v ňom rozoznať aj starosť a obrovská úľava.

„Čo sa... st-“ Ani na druhý pokus jeho reč nebola vydarená, no Draco mu očividne rozumel.

Jeho hlas zvážnel, keď odvetil: „To ja som ťa našiel. Práve som šiel schovať tabuľu spred obchodu, keď som ťa aj Notta zahliadol. Bolo tam strašne veľa krvi. Nie si Chlapec-ktorý-prežil len pre nič, za nič, Potty, to fakt. Toho šialeného idiota zatkli a ja som dostal poriadkovú pokutu za to, že som mu rozbil nos a opľul ho.“

Harry sa skrz slabosť a bolesť musel zasmiať. „Ty... čis-“ Tretí pokus bol hádam najhorší, no Draco mu opäť porozumel.

„Áno, ja čistokrvný kúzelník som použil tieto odporné muklovské spôsoby,“ odvetil pyšne a ukázal mu začervenanú hánku na pravej ruke.

Harry naňho hľadel spod ťažkých viečok a vyčerpane sa usmieval na to rozmazané čudo, ktoré tak veľmi miloval. Neviditeľná päsť mu naraz zovrela srdce – biela ruža, ktorou mu chcel konečne vyznať city bola zrejme preč. Iste, mohol kúpiť ďalšiu, no práve tá jediná bola viac než ruža – predstavovala jeho nevyrieknutú lásku k Dracovi.

 Ale čo ak celý ten nečakaný útok – práve v deň, kedy sa rozhodol k takému kroku – bol nejaké znamenie? Možno to tak malo byť a jednoducho by Dracovi nemal nič hovoriť. Malo by mu stačiť, že budú priateľmi, veď v také niečo ešte pred pár mesiacmi ani len nedúfal. Tak prečo to tak veľmi bolelo, keď sa zdalo, že je to tá najsprávnejšia cesta?

°°°°

Harry už to na nemocničnom lôžku nedokázal vydržať. Nenávidel nemocnice, nenávidel tie pachy a tú pozornosť, ktorú tým na seba priťahoval. Reportéri sa snažili dostať do jeho izby a on mal toho akurát tak dosť. Preto podpísal reverz a radšej zvolil domácu rekonvalescenciu.

Za asistencie jednej zo sestričiek sa dostal do svojho tmavého bytu. Jeho zariadenie bolo celkom strohé, veľmi mu na ňom nezáležalo, keďže žil sám a takmer celý čas bol v práci alebo najnovšie u Draca. Hoci mu ošetrovateľ dal jasný príkaz, aby v tomto stave neostával sám, nemohol uposlúchnuť. Nemal nikoho, kto by tu preňho bol. Draca nepočítal, rozhodne ho nechcel niečím takým zaťažovať, ich načaté priateľstvo bolo veľmi krehké a Harry to zatiaľ nechcel siliť. Hádam sa o seba dokáže postarať, veď je kúzelník, pre Merlina!

Veľmi sa mýlil, na ďalší deň mal problém sa vôbec postaviť z postele. Zranenie, ktoré sa mu bude ešte nejaký ten čas hojiť, pekelne štípalo a on sa už ozaj potreboval ísť osprchovať. Zaťal zuby a držiac sa za obviazané brucho, prešiel do kúpeľne. Rýchlo si umyl zuby a dal si dolu obväzy – hlboké rezné rany, ktoré utŕžil, boli magicky zacelené, no nie celkom zrastené.

Vstúpil do sprchy. Neexistovalo nič lepšie ako príjemne teplá voda, ktorá mu láskala telo. Po chvíli sa mu začala nepríjemne točiť hlava, a tak bol nútený svoj malý sprchový raj opustiť. Horko-ťažko sa nasúkal do spodnej bielizne, keď ho bodlo v jednej z rán a klesol k zemi. Stočil sa do klbka a pevne sa držal na bolestivom mieste. Pripadal si úboho, dopekla, nedokázal sa postaviť a ani len zmeniť polohu. Kachličková zem ho studenila na nahej pokožke a rana ho príšerne rozbolela. Zrejme nemal vykonávať toľko pohybov.

„Si tu Potter? Otvoril som si, aby si vedel,“ prehovoril tlmený hlas z druhej miestnosti. „Nikdy si mi nemal dať heslo od bytu, hah!“ ozvalo sa šuchotanie a ticho. „Šiel som za tebou k Mungovi, ale tam mi oznámili, že si zdrhol, ty idiot!“

Harry si s úľavou vydýchol. „Tu som,“ zasýpal slabým hlasom, načo sa o chvíľu otvorili dvere, v ktorých stál on.

„Doriti,“ zaklial a kľakol si k nemu. „Najradšej by som ti nafackoval, Potter! Neležal si tam ani celé dva dni a už si sa hrabal domov, pokúšaš sa zabiť alebo čo?“ spýtal sa naštvane, no Harry mu v očiach videl obavy. „No poď,“ povedal potichu a opatrne ho podoprel. Harry sa oňho oprel celou váhou a nechal sa postaviť. Zatínal zuby, aby nedal najavo bolesť, no nebolo mu to veľmi platné.

„Si úplne ľadový a mokrý, to si mi nemohol zavolať hneď, ako si odišiel od Munga? Naozaj si si myslel, že to v tomto stave zvládneš sám? Vôbec si sa nezmenil, no vážne,“ hundral si Draco, zatiaľ čo ho pomaly viedol späť do obývacej izby.

Harry ho pevne zvieral a pomaly začínal zabúdať na bolesť, pretože ho hrialo na hrudi – Draco mal oňho očividne strach, to už vedel rozoznať.

„Pomaly, no tak,“ dirigoval ho Draco, keď ho ukladal na široký kožený gauč.

Harry si ľahol a Draco mu pod hlavu strčil vankúš, kúzlom ho osušil a zakryl ho hrubou dekou, ktorá bola prehodená cez operadlo.

„Jedol si vôbec niečo?“ zaujímal sa, ako sa tak rozhliadal po byte. „Mimochodom, vyzerá to tu fakt príšerne. Nemáš tu ani len žiadne kvety,“ sťažoval si, keď si vyhŕňal rukávy na bledomodrej košeli a prešiel do kuchynskej časti, ktorá bola prepojená s tou obývacou. Mávnutím prútika roztvoril zatiahnuté závesy a miestnosť razom presvetlilo denné svetlo. Otvoril balkónové dvere, načo do vnútra vkĺzol čerstvý vzduch.

„Máš tu niečo proti bolesti?“ ozval sa Draco, keď sa prehrabával v skrinkách.

„Včera som dopil posledný elixír,“ zachrapčal Harry a hneval sa sám na seba, že si nenakúpil väčšie zásoby.

Draco po ňom strelil pohľadom a pokrútil hlavou. „Si ty, ale prípad, Harry. Budem ho musieť uvariť sám, vidím, že ingredencie tu nejaké máš.“

A Harry s úžasom sledoval, ako mu Draco varí elixír proti bolesti, zatiaľ čo ho neustále kontroluje pohľadom. Ani nevedel kedy, no zrazu, buď zadriemal, alebo stratil vedomie. Prebudilo ho jemné pohladenie po líci.

Harry zaklipkal očami, keď na perách ucítil studené sklo, bezmyšlienkovito prijal tekutinu, ktorú mu Draco vnútil a prehltol.

„Ešte, že som taký úžasný a dokonalý. Bezo mňa by si tu neprežil,“ zahlásil Draco nafúkane a Harry sa pousmial. „Dali ti niečo na tie rany?“ opýtal sa už vážnejšie a Harry sa zmohol len na prikývnutie. Pohľadom ukázal na tubu, ktorá stála na konferenčnom stolíku, hneď pri gauči.

„Dokážeš sa posadiť?“ spýtal sa, keď si do rúk vzal liečivú masť, no na odpoveď nečakal. Druhou rukou Harryho podoprel za chrbtom a pomohol mu do sedu. „Pokojne sa o mňa opri.“ Harrymu unavene odkväcla hlava na Dracove rameno a len letmo vnímal, ako mu Draco natiera rany na chrbte, hrudi a bruchu. „Ty máš, ale kostru, Potty, aurorské tréningy musia byť riadna makačka, čo?“

Harry už nemal silu ani na odpoveď, vlastne ani poriadne nevnímal čo Draco rozprával. Cítil, že mu rany opäť obviazal a zatlačil ho do ľahu. Následne ho prikryl až po prsia a prehrabol mu vlasy.

„Pokojne odpočívaj, ostanem pri tebe,“ začul ešte, keď ho opäť pohltila tma.

Keď sa opäť prebudil cítil sa príšerne. Bola mu zima a zároveň horko, v ústach mal nepríjemne sucho a oči ho štípali tak silno až sa mu v nich hromadili slzy.

„To nič, Harry, už tu bol liečiteľ – dal mi všetko potrebné, o chvíľu ti bude lepšie,“ začul známy hlas, ktorý ho okamžite upokojil. „Mám ti dávať studené obklady, dostal si totiž riadnu horúčku, vraj nejaká infekcia alebo čo,“ pokračoval a vzápätí ucítil na čele niečo studené a vlhké. Pootvoril oči a zaostril na rozmazanú šmuhu, ktorou bol bez pochýb Draco, sedel pri ňom na gauči a v miske, ktorú mal položenú na stole, máčal nejakú špongiu. „Pekne si ma vystrašil, to ti poviem. Liečiteľ vravel, že by si ťa najradšej vzal späť k Mungovi, no rázne som ho odmietol. Viem, že by si bol riadne naštvaný, keby si sa tam znovu prebudil.“

Harry mu chcel poďakovať za to všetko, čo preňho robí, no keď pootvoril suché pery, nedostal cez ne nič viac, než nezrozumiteľné zamumlanie.

„A mám veľmi nepríjemnú správu,“ ozval sa Draco znovu a vzal niečo do ruky. „Toto tu je elixír, ktorý máš užívať a no... smrdí horšie ako Všehodžús.“ Harry postrehol jeho kyslý výraz a ucítil, ako ho Draco uchopil za zátylok a trochu mu zodvihol hlavu. „Budeš to musieť celé vypiť, Harry, liečiteľ vravel, že väčšina pacientov ho zvykne vyvracať, ale mám ho za každú cenu nejako udržať v tebe.“ Priložil mu k perám flakón a prevrátil mu obsah do úst. Harry tú odpornú zmes rýchlo prehltol a okamžite ho naplo – bolo to odporné!

„Musíš to v sebe udržať, inak si tým budeš musieť prejsť opäť... poď sem.“ Draco ho objal okolo pliec a zodvihol ho do sedu. „Zhlboka dýchaj,“ šepkal mu pri uchu a nepatrne sa nahol po pohár s vodou. „Zapi to,“ inštruoval ho opäť a Harry prehltol vodu, ktorú doňho nalial. Jeho žalúdok sa pomaly upokojil a pachuť mizla.

Harry sa triasol a leskol od potu, zatiaľ čo ho Draco stále objímal, Harry si to vlastne až teraz uvedomil a nadýchol sa vône plavých vlasov, pri ktorých mal nos. Bolo neopísateľne nádherné byť v jeho náručí, prijímať jeho starostlivosť, zamiloval sa doňho ešte väčšmi a bolesť s neopätovanej lásky sa zas a znovu zväčšila.

„Už je lepšie?“ spýtal sa potichu a Harry mierne prikývol, načo ho Draco jemne uložil späť do ľahu.

Jeho strieborné oči ho starostlivo sledovali. „Neviem si ani predstaviť, čo by s tebou bolo, ak by som neprišiel. Si tvrdohlavý masochista,“ pokrútil hlavou až mu plavý pramienok vykĺzol spoza ucha. Harry mal chuť sa načiahnuť a zastrčiť ho späť, no nemal silu ani len na to. Len vyčerpane žmúril na svojho záchrancu a želal si, aby ho skrátka smel pobozkať.

„Nemôžem ti ani poriadne vynadať, Potty, keď máš teraz ten výraz zraneného šteňaťa – na tie mám ozaj slabosť. Ale to ostane len medzi nami, jasné?“

Harry sa slabo pousmial aj keď mu Dracove slová nedávali veľký význam. Nedokázal ho poriadne vnímať. Len si skrátka užíval pohľad naňho.

„Aj tak si to asi nebudeš pamätať, však? Pri takejto teplote by som sa čudoval, ak áno,“ počúval jeho hlas a to mu stačilo, nepotreboval mu rozumieť. „Takže by som to mal využiť.“

Jeho tvár sa priblížila a Harry ho videl o čosi ostrejšie. Zastal tesne pri ňom, takmer sa dotýkali nosmi a strieborné dúhovky sa zabodli do jeho. „Milujem tvoje oči, Harry, vždy som ich miloval. Preto som sa ti do nich, počas našich školských hádok, nikdy nepozeral. Pretože, ak by som tak urobil, nedokázal by som s tým všetkým pokračovať. Nenávidel som ťa, pretože som ťa miloval – neviem odkedy, možno od samého počiatku, no v tom veku som svojim citom k tebe nerozumel. Skutočne som si to začal uvedomovať asi tak v treťom ročníku; v štvrtom som sa šiel zblázniť, keď ťa vybrali do Trojčarodejníckeho turnaja, mal som o teba hrozný strach a za to som ťa nenávidel ešte väčšmi. V piatom som sa pripojil k Umbridgovej len preto, lebo som nenávidel, že si mal tajný spolok, do ktorého som nepatril. V šiestom som mal spraviť niečo, čím by som ťa stratil už definitívne a nadobro. Zabiť Dumbledora, človeka, ktorého si ľúbil – nemohol som,“ pokrútil hlavou a neprestajne mu pozeral do smaragdových očí. „A keď ťa doviedli na Manor a chceli odo mňa, aby som ťa identifikoval – samozrejme, že som to nespravil, mojim pôvodným plánom bolo ťa vyslobodiť, no ten bláznivý škriatok to spravil za mňa,“ pousmial sa a nežne ho pohladil po horúcom líci. „Keď si zomrel, Harry, zomrel som s tebou a keď sa ukázalo, že si nažive – ožil som s tebou,“ šepkal, keď sa čelom oprel o to Harryho.

Cítil jeho dych na svojich perách, tak blízko bol. „Videl som ťa, Harry; videl som, ako ma každý deň pozoruješ cez výklad, ako sa nenápadne prechádzaš okolo. Netuším ako sa to stalo, no viem, že cítiš to isté čo ja. Neustále čakám, kedy mi to povieš, kedy sa mi priznáš, pretože ja som nikdy odvážny nebol, vždy si tým odvážnym bol ty. Veď pozri, aj teraz ti všetko hovorím len preto, pretože si na to s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec nebudeš pamätať,“ pošepol a s ľahkosťou sa dotkol perami tých jeho. Bol to nežný bozk – len obtretie, nič viac.    

Chcel, tak veľmi mu chcel rozumieť, no nedokázal to. Pred očami sa mu zahmlievalo a Dracova tvár sa rozostrovala i napriek tomu, že bola tesne pri tej jeho. Jeho viečka pár krát zaklipkali až sa nakoniec definitívne zavreli.

°°°°

Prudko sa strhol zo sna a posadil sa, zatiaľ čo prerývane lapal po dychu. Strach zvieral jeho srdce, no len čo si uvedomil, že sníval, upokojil sa. Obzrel sa a videl len tmu, ktorú narúšalo slabé svetlo zo sviečky, stojacej na stolčeku pri gauči. Harryho oči sa rozšírili prekvapením, keď zbadal, že vedľa neho niekto leží. Ľahol si na bok a sledoval osobu, ktorá zaberala miesto po jeho pravici.

Draco bol otočený k nemu a spal. Musel zaspať vyčerpaním, nebol ani len prikrytý. Harry cez neho prehodil svoju deku a ani nedýchal, aby ho náhodou nezobudil. Sledoval jeho tvár, ktorá bola taká bledá až v tme svietila. Počas spánku vyzeral tak nevinne, jeden by neveril, aký skutočne vie byť, keď bdie. Ležal si na dlani a druhú ruku mal pokrčenú v lakti a uloženú na operadle. Harry sa k nemu opatrne prisunul a dovolil si ho rýchlo pohladiť po vlasoch. Boli presne také jemné ako si aj predstavoval. Pretekali jeho prstami ako saténová látka.

Snažil sa rozpamätať, čo sa vlastne stalo, no jediné, na čo si bol schopný spomenúť, bolo ako ho Draco našiel v kúpeľni a uvaril mu elixír proti bolesti. Ostatné bolo čudesne zahmlené a nejasné.

Harry odtiahol ruku z jeho vlasov, nechcel riskovať, no spiaci Draco bol priveľmi veľké lákadlo. Možno by ho smel pobozkať. Nikdy by sa to predsa nedozvedel a určite spí tvrdým spánkom. Toto je celkom určite jeho posledná príležitosť, kedy by mohol okúsiť chuť jeho pier.

Prisunul sa k nemu tesnejšie až ucítil prirodzené teplo, ktoré sálalo z jeho tela, špičkou nosa narazil do jeho a našpúlil pery, aby sa dotkol tých jeho – boli také mäkké a hebké, že by ich dokázal ochutnávať neustále. Draco by ho asi zabil, keby sa práve teraz prebral. Harry sa musel pousmiať nad tou predstavou. Asi by mu poriadne vrazil alebo by ho preklial. Nemohol uveriť tomu, že spí na zväčšenom gauči, vedľa muža, ktorého potajme miloval. 

Vtisol mu posledný bozk, na okamih zatvoril oči a vychutnával si danú chvíľu, ktorá každým momentom pominie a už nikdy nenadíde. Naposledy sa nadýchol Dracovej vône a odtiahol sa späť na svoju stranu. Strašne to bolelo, nehorázne, nikdy ho nič tak veľmi neranilo ako toto.

Zahryzol si do pery a rýchlo žmurkal, aby sa zbavil sĺz, no jedna neposlušná si aj tak našla cestu von a stiekla po strane, zanechávajúc za sebou mokrú cestičku. Toto skrátka bolo nad Harryho sily, mať ho tak blízko a nemôcť nič robiť. Posadil sa, v tichosti prešiel cez operadlo gauča a bosými nohami stúpil na mäkký koberec. Takmer by zabudol, že bol len v trenkách; privolal si čierny župan, ktorý si prehodil cez plecia, nazul si papuče a potichu otvoril balkónové dvere, potreboval čerstvý vzduch a to hneď! Vyšiel do studenej noci a oprel sa o zábradlie. Ulica pod ním bola tichá a len pár okien na protistojacich bytoch svietilo. Cez cestu prešla mačka a v pozadí bol počuť šum dopravy z muklovskej časti Londýna. Harry si pretrel mokré oči a prehrabol strapaté vlasy.

Pár krát sa zhlboka nadýchol, aby upokojil svoje rozrušené emócie, no tento krát nedokázal tie prekliate slzy zastaviť. Bol zvyknutý neplakať. Všetko držať vnútri, málokedy mu unikla čo i len slza, no dnes večer bolo všetko mimo jeho kontrolu.

„Dopekla,“ zaklial a neustále si utieral líca.

„Harry, čo robíš v tejto zime? Ledva ti prešla teplota a ty sa snažíš dostať ďalšiu alebo čo?“ ozval sa Dracov hlas spoza neho.

Harry opäť zaklial, no tento krát v duchu, neotočil sa k nemu, miesto toho si rýchlo zotrel slzy. Periférnym videním zaregistroval, že sa Draco postavil vedľa neho.

„Ty plačeš?“ spýtal sa prekvapene.

Harry sa od neho odvrátil a zamumlal: „Nie, len ma štípu oči, asi nejaká alergia.“

Jemná dlaň ho chytila za plece a druhá za čeľusť, Draco si jeho tvár nežne otočil k sebe a Harry nemal silu brániť sa. Uslzenými očami a s bolestným výrazom vzhliadol priamo do strieborných, starosťou zahalených, očí.

„Neklam mi,“ odvetil Draco šeptom.

Harry sa len sťažka nadýchol a odvrátil od neho pohľad.

„Harry, ty si skutočne nepamätáš na to, čo som ti povedal, však?“ spýtal sa smutne.

Harry sa zamračil a zmätene mu vzhliadol do tváre. „Pamätať, načo?“

Draco sa zatváril trochu sklamane a prinútil sa k malému úsmevu. „To nie je dôležité. Dostaň ten svoj hrdinský zadok, láskavo, dovnútra, nemienim ťa zase zbavovať horúčky,“ jeho hlas sa vrátil do svojho typického znenia a vošiel dovnútra.

Harry ho celkom zmätený nasledoval a vrátil sa na gauč. Ľahol si na bok a pozoroval Draca, ktorý sa opäť uložil vedľa neho a otočil sa k nemu čelom. Delil ich len nepatrný priestor. Hľadeli si do očí a Harry sa veľmi snažil prísť na to, čo mu tu nesedí, niečo akoby bolo inak. Načo si to len nespomínal? Čo mu Draco povedal? Zamyslene študoval tie prekrásne strieborné oči, keď sa Draco jednou rukou natiahol, uchopil Harryho dlaň a preplietol si s ním prsty. Harry prekvapene zažmurkal a sledoval ich spojené dlane ležiace v priestore medzi nimi. Opätoval mu stisnutie a modlil sa nech táto podivná noc trvá naveky.

°°°°

Ráno už sa zdalo, že je všetko pristarom. Harrymu bolo oveľa lepšie a ich vzťah sa opäť vrátil k tomu typickému dobiedzaniu a žartíkom.

O pár dní bol už Harry celkom v poriadku a vrátil sa do práce. Bol nesústredený, neustále premýšľal nad tou čudnou nocou a snažil sa rozpamätať. Keď sa vracal z celodennej zmeny, prechádzal okolo Dracovho obchodu. Vstúpil dnu, načo sa ozvalo už známe zazvonenie zvončeka, no za pultom nikto nestál. Harry sa poobzeral a keď Draca nikde nevidel, prešiel skrz záves do jeho garsónky. Pohľad mu takmer okamžite padol na jedálensky stolík, kde stála priehľadná váza a v nej biela ruža, no nie hocaká. Jej biele lupene boli ušpinené od krvi. Harryho žalúdok spravil salto a srdce mu vyskočilo až do krku. V hlave sa mu vynorili takmer zabudnuté obrazce z nejakej spomienky, ktorá bola akoby zahmlená.

Ani nezačul otváranie dverí na kúpeľni, čo ho napokon vyrušilo z myšlienok bol hlas: „Chcel som ju vyčistiť, no krv nasiakla do žiliek.“

Harry sa neobzrel, len stál ako primrznutý. Začul za sebou približujúce sa kroky, ktoré tesne za ním ustali.

„Viem, že si ju v ten večer niesol mne, Harry,“ pokračoval Draco potichu.

Harry sa toľko sústredil na tú zahmlenú spomienku až sa mu celkom otvorila a všetko sa prevalilo von. Zamyslene sledoval ružu a spracovával fakty. Nedokázal uveriť tomu, načo si spomenul. On ho miloval, a to poriadne dlho. Všetko to dávalo a zároveň nedávalo zmysel.

Načiahol sa a medzi prsty uchopil ružu s krvavými lupeňmi. Otočil sa k Dracovi a podal mu ju. „Milujem ťa, Draco.“

 „To ti, ale trvalo,“ usmial sa až mu zažiarili oči. Urobil krok k nemu a objal ho. Harry mu objatie opätoval a spokojne si povzdychol do jeho krku. Nasával kvetinovú vôňu, ktorá sa z neho rinula a temer naraz sa od seba odtiahli a pobozkali sa. Najprv pomaly a neisto, no o chvíľu sa ich bozk prehĺbil a rozvášnil.

„Toto som chcel spraviť tak dlho,“ zašepkal Draco zadýchane, keď sa odtiahli.

Kútiky Harryho pier sa zodvihli do úsmevu. Mal pocit, že len sníva. Už dávno nebol tým naivným chlapcom, ktorý veril na šťastné konce, no táto chvíľa ho celkom odrovnala.

Žeby sa aj on dočkal svojho šťastného konca?

Draco ho zvalil na gauč a ruža dopadla vedľa nich. „Už mi nezdrhneš, Potty,“ prehovoril zadýchane a presunul sa k jeho krku, ktorý sal, hryzkal a bozkával. „Potrebujem ťa, teraz hneď. Čakal som príliš dlho.“

Harry si zanoril ruku do jeho vlasov a druhou ho chytil okolo pásu. Prevrátil sa naňho a priľahol ho. „Je to všetko, čo si mi povedal pravda? Naozaj si ma miloval toľkú dobu?“ spýtal sa ho, pozerajúc mu priamo do očí.

Draco jeho pohľadu neuhol, miesto toho mu pevne hľadel do očí a odvetil: „K nikomu som nikdy nebol úprimnejší, Harry. Milovali sme sa navzájom a ani jeden sme neboli schopní s tým niečo robiť. Koľko času sme len premárnili.“

Harry ho pobozkal na pery a odvetil: „Budeme to musieť všetko dohnať.“

Uškrnul sa a zodvihol hlavu, aby si ukradol ďalší bozk. „Neplánujem premárniť už ani sekundu.“

O pár minút sa už celkom nahí vášnivo bozkávali a objímali. Jemný filter potu pokryl ich telá, keď Harry čoraz horlivejšie prirážal do tela pod sebou. Draco v pästi zvieral Harryho husté vlasy a potichu stonal rozkošou. Nohy mal zapletené vôkol Harryho trupu a celý čas si pozerali do očí.

Harry voľnou rukou blúdil po tom nádhernom tele a láskal ho všade, kam dosiahol. Druhou rukou držal Draca na zátylku; vychutnával si zvuky, ktoré sa ozývali z jeho úst a to ako sa Draco proti nemu pohyboval. Dokonale k sebe pasovali, akoby ich telá a srdcia boli robené jeden pre druhého. Len čo temer naraz dosiahli vrcholu, pomilovali sa znovu – hladovejšie a brutálnejšie.

Ležali natisnutí tesne vedľa seba a navzájom sa objímali. Pot na ich telách už dávno zaschol a oni si vychutnávali dozvuky ich spojenia. Draco špičkou prsta obťahoval Harryho jazvu a spýtal sa: „Bolí ešte?“

Pokrútil hlavou. „Od jeho smrti už nikdy.“ Natiahol sa po Dracovej ruke, ktorú jemne uchopil a palcom pohladil Temné znamenie na predlaktí. „A tvoje?“

Draco mu vzhliadol do očí a odvetil: „Od jeho smrti už nikdy.“

Obaja sa pousmiali a pritisli sa k sebe tesnejšie, ak to ešte bolo možné. Akoby chceli splynúť a už nikdy sa nerozdeliť.

Čas pre nich prestal plynúť a jediné na čom záležalo boli oni.

Spolu.

Navždy.

~

„Na celom svete môže byť milión ruží, ale ty si moja jediná, výnimočná ruža.“

(Antoine de Saint-Exupéry)