Harry Potter fanfiction

„Tom? Tom?!“

Harry upriamil pozornosť na Draca, ktorý ho držal za plece a vystrašene mu hľadel do očí.

„No... čo?“ spýtal sa šeptom blondiak.

„Máme odtiaľto ihneď vypadnúť cez nejaký obraz Starej... neviem čo... nemôžem sa s Tomom spojiť. Niečo naše schopnosti prerušilo. Vytiahni si prútik, Draco. Tom mi oznámil, že panstvo nie je bezpečné, preto tu zrejme nikto nie je,“ dopovedal a i on si vytiahol prútik.

Draco urobil to isté a nasledoval zeleno-okého čarodejníka po temnej chodbe.

Harry si až teraz všimol, že všetky obrazy na tejto nekonečne dlhej chodbe sú prázdne. Lustre, ktoré inokedy osvetľovali obrovskú chodbu bez okien, boli zhasnuté. Celá táto situácia sa mu vôbec nepáčila. Draco si to očividne všimol tiež, pretože ruka, v ktorej zvieral prútik sa mu triasla ako rôsol. A už v dosť bledej tvári, zbledol ešte viac.

Obaja kráčali a držali sa tesne pri sebe s prútikmi namierenými pred seba. Vtom sa odniekiaľ ozval zdrvujúci výkrik a za ním ďalší a ďalší.

Draco preglgol. „No do riti.“

Náhle Harry prudko stiahol blondiaka za mohutný stĺp, ktorý držal visutú klenbu. Z chodby za stĺp nebolo vidieť, ak sa tam niekto priamo nepozrel. Draco otvoril ústa, ale zeleno-oký mladík mu v tom rýchlo zabránil vlastnou dlaňou. A potom Dracovi došlo počínanie jeho priateľa. Počul kroky a hlasy, ktoré sa blížili v ozvene chodby ich smerom.

„Lord Voldemort zrejme nečakal, že sa nášmu pánovi podarí získať všetkých obrov a zaútočiť na jeho zasraté panstvo,“ započuli hrubý mužský hlas.

Ďalší hlas sa zasmial. „Áno, len škoda, že tu práve nebol. Ešte, že tu bolo zopár tých jeho smrťožrútov a škriatkov. Aspoň nejaká zábava,“ počuli tento krát ženský hlas.

Hlasy sa čoraz viac približovali. Harry bol primliaždený o Dracovo telo v ich veľmi malej skrýši. Cítil na svojej hrudi blondiakovo rýchlo tlčúce srdce.

„Mimochodom,“ ozval sa ďalší hlas, „počuli ste ako pán rozprával, že má lord Voldemort plné žaláre muklov? Myslím, že by sme sa tam mali ísť trochu zabaviť.“

„Mathias, najskôr práca potom zábava. V prvom rade musíme nájsť pracovňu lorda Voldemorta a dostať sa do nej. Určite bude prísne zabezpečená,“ ozval sa opäť ženský hlas.

„Gretchen, aj keby sme sa do jeho pracovne nedostali, náš pán sa do nej dostane ľavou zadnou. Dokázal predsa prelomiť ochrany panstva samotného lorda Voldemorta,“ zasmial sa muž.

Harry usúdil, že to musia byť Grindelwaldovi prívrženci. Počul, že prechádzajú okolo stĺpu, za ktorým sa skrývali. Cítil, ako Draco zadržal dych.

Teraz sa ozval ďalší mužský hlas. Znel o niečo staršie než ostatné. „Zabúdaš, Mathias, že náš pán pracoval na prelomení Voldemortových ochrán celé mesiace.“

„Ach, áno...“

Ďalej už nerozumeli. Hlasy i kroky sa vzďaľovali až úplne utíchli. Harry si nahlas vzdychol a Draco sa konečne nadýchol.

„Sme priamo v pasci,“ šepol blondiak sledujúc smaragdovozelené oči.

„Dobre, predpokladajme, že je plné panstvo Grindelwaldových prívržencov a obrov. Čo je tak celkom problém. Koľko myslíš, že dokázal získať obrov?“ spýtal sa hľadiac do vystrašených modrých očí.

Draco si pretrel spotené čelo. „Nuž, zrejme veľa. Z toho, čo hovorili tí jeho prívrženci.“

„Aj tak ma najviac trápi, že na panstve počas ich útoku boli nejakí smrťožrúti. Určite ich vypočúvajú, mučia alebo ich prosto zabili,“ povedal potichu a pred očami si vybavil obrázok Bellatrix.

„Vieš kamarát, mňa najviac trápi naša situácia. Ako sa odtiaľto, do pekla, dostaneme? Tvoje spojenie s Temným pánom je z neznámych príčin prerušené, čo mohla byť jediná záruka nášho úspešného úteku z tohto osieho hniezda.“

„Myslím, že moje spojenie s Tomom nefunguje kvôli mocnej ochrane, ktorú Grindelwald vrhol na panstvo. Gellert je v týchto veciach skutočný majster. Už skôr sa dostal na Voldemortove záhrady, kde ho i napadol. Hneď potom Voldemort ochrany vylepšil, čo očividne toho starého hajzla nezastavilo,“ premýšľal nahlas Harry a nakúkal spoza stĺpu na tmavú chodbu. „Vzduch čistý,“ pozrel na Draca.

Obaja sa vynorili spoza mohutného stĺpu a pokračovali vo svojej ceste tmavou chodbou.

„Musíme nájsť Grindelwalda a zastaviť ho,“ šepol Harry a pozorne načúval, či sú na chodbe stále sami.

„Predpokladám, že je v Mučiacej sále...“ zašomral blondiak kráčajúc teste za Harrym.

Harry sa naňho neveriacky obzrel. „Čože? Mučiaca sála? Prečo o nej nič neviem?“

„Prekvapuje ma, že o nej nevieš. Temný pán ju využíva na vypočúvanie a mučenie svojich väzňov. Je to obrovská miestnosť s bielymi kachličkami. Otec mi povedal, že biele sú preto, aby na nich bola čo najlepšie vidieť krv,“ striasol sa Slizolinčan.

„Takže, tam sa odohrávajú všetky zverstvá, ktoré pácha. Zdá sa, že práve preto mi nikdy o takejto sále nepovedal. Nuž, ale teraz je to jedno. Predpokladám, že vieš, kde sa sála nachádza?“ spýtal sa stále potichu kráčajúc s napriahnutým prútikom pred sebou.

Draco prikývol aj keď to Harry nemohol vidieť. „Jasne... vo východnom krídle na treťom poschodí.“

Po chvíli sa nepozorovane dostali do Vstupnej haly odkiaľ viedlo schodisko do východnej časti panstva. Náhle Harry pocítil slabosť a tú prekliatu vôňu niekde hlboko v nosných dutinách. Vedel, čo to znamená. Každú chvíľu ho chytí záchvat a začne spomínať na svoj minulý život. To snáď nie je pravda, pomyslel si. V tejto situácii sa mu snáď nič horšie nemohlo stať. Musel zataviť a pridržať sa zdobeného zábradlia.

„Draco... ja...“ hlas sa mu zlomil a klesol na kolená.

„Harry!“ zvolal a čupol si k nemu. Zo zelených očí okamžite prečítal, čo je vo veci. „Čo mám teraz robiť? Sám nás neubránim...“

Harry už takmer vôbec nevnímal Dracov hlas. Ale aj tak mohol cítiť ako veľmi je vystrašený. Vôbec sa mu nečudoval. On sám si uvedomoval, že hneď ako stratí vedomie je viac než pravdepodobné, že ich chytia. Draco jednoducho nemal šancu vliecť jeho telo a popri tom sa skrývať pred Grindelwaldovou armádou.

„Ale, ale... koho to tu máme?“ začul škrekľavý ženský hlas.

„Chyťte ich!“ zakričal ďalší hlas.

 Viac už Harry nedokázal vnímať. Bolesť sa stávala  neúnosnou. Začal sa ocitať v špirálovitom tunely až sa náhle stal Nathanielom Potterom.

Prechádzal vlastnými spomienkami, ktoré začali takmer tam, kde minule prestali. Ocitol sa na ceste do Francúzska, kde strávil so svojou rodinou letné prázdniny. Pláž, more, nový kamaráti. Nejaké tie hádky a bitky so starším bratom a ani sa nenazdal, sedel v Rokfortskom exprese na ceste do školy. V kupé sedel so svojimi najlepšími priateľmi a búrlivo debatovali o zážitkoch z prázdnin.

Práve sa všetci smiali nad príhodou jeho najlepšieho kamaráta Victora, keď ich prerušila Christie.

„Hej, chalani,“ začala jeho najlepšia kamarátka. „Pozrite na chodbu,“ ukázala prstom na sklenené dvere od kupé, za ktorými stál vysoký, arogantne pôsobiaci a nesmierne pôvabný chlapec.

Tmavohnedými chladnými očami pozoroval Nathaniela.

„Ospravedlňte ma,“ riekol Nathaniel a vydal sa na chodbu za spomínaným chlapcom.

„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa ho a nemohol z tej krásnej tváre upustiť zrak.

Hnedo-okému mladíkovi na tvári pohrával malý úškrn. „Chcel som ťa pozdraviť, Nathaniel.“

„Oh, aha,“ zamrmlal zmätený chlapec. Nerozumel, čo sa s ním deje vždy, keď je v blízkosti toho záhadného Slizolinčana. Vlastne o ňom veľa nevedel. Ostatní spolužiaci hovorili, že je veľmi nebezpečný a zlý. Všetci mali z neho rešpekt a strach. Na spoločnej hodine Obrany proti čiernej mágii mal vždy najlepšie výsledky a jeho vedomosti prekvapovali i samotného profesora. Navyše, minulý školský rok bol vyhlásený za najlepšieho študenta prvého ročníku. Nathaniel si všimol, že nemá žiadnych priateľov, skôr poskokov. Celú slizolinskú fakultu si omotal vôkol prsta a všetci robili to, čo chcel on. Preto ho prekvapovalo, že tento arogantný, namyslený a nepriateľský chlapec mal práve oňho taký záujem. Celý minulý rok ho hnedo-oký chlapec pozoroval a mrazivo sa naňho usmieval.

„Tvoji priatelia nás sledujú, nechcel by si ísť niekde, kde budeme mať viac súkromia?“ spýtal sa chladne, ale stále usmievajúc.

„Čo odo mňa chceš, Tom?“ odhodlal sa spýtať.

Hnedo-okému chlapcovi zmizol úsmev z tváre. „Chcem ťa iba lepšie spoznať, je na tom niečo zlé?“

„Prečo?“ spýtal sa a nervózne si rukou prehrabol vlasy.

„Pretože z teba cítim moc a jedinečnosť. Rád sa obklopujem mocnými kúzelníkmi,“ povedal pokojne a ruky si založil za chrbát.

„Nemám záujem o tvoju pozornosť, nemienim sa stať jedným z tvojich poskokov,“ odfrkol mu rozčúlený Nathaniel.

„Robíš chybu, môžem ti pomôcť rozvíjať tvoju silu.“

„Si úbohý, Riddle. Možno z teba majú ostatní strach, ale ja nie! Nepridám sa do tvojho fanklubu, zbohom!“ zavrčal a vydal sa späť do svojho kupé.

„Budeš ľutovať, Potter!“ zakričal naňho hnedo-oký Slizolinčan a odišiel.

Ďalšie spomienky sa týkali celkom bežných vecí. Vyučovacie hodiny, testy a písomky, domáce úlohy, spolužiaci... Nič sa od minulého roku na Rokforte nezmenilo. Až na jednu vec. Tom Marvolo Riddle robil z Nathanielovho života hotové peklo. Vždy, keď sa stretli na chodbách vznikali hádky a urážanie. Na spoločných hodinách Chrabromilu a Slizolinu si robili naprieky a neustále do seba rýpali. Stali sa z nich najväčší rivali na škole.

Dnes sa opäť stretli na chodbe a hádka vyústila až do takých rozmerov, že musel zasahovať samotný riaditeľ. Teraz obaja stáli v riaditeľni a pozorovali sklamanú tvár Armanda Dippeta.

„Veľmi ste ma sklamali chlapci. Presne pred dvoma týždňami ste mi dali sľub, že sa podobné situácie nebudú opakovať. Teraz mi povedzte, čo takého sa medzi vami stalo, keď bolo potrebné vrhať na seba kliatby,“ rozprával šedivý čarodejník a prísne ich pozoroval.

„Pán profesor, veľmi som sa snažil dodržať svoj sľub, ale žiaľ Potter na mňa opäť zaútočil. Uznajte, že som sa musel brániť,“ prehovoril Tom Riddle pôvabným hlasom.

Nathaniel len pretočil očami. Riddle sa vždy vedel pomocou klamstva a svojho pôvabu vykrútiť i z tých najhorších činov.

„Pán Potter, čo mi na to poviete vy?“ spýtal sa riaditeľ a zabodol sa mu do hnedých očí.

„Pán profesor, Riddle klame! Išiel som normálne po chodbe, keď tento tu,“ znechutene pozrel na arogantného Slizolinčana, „do mňa štuchol a začal urážať môjho brata a priateľov,“ bránil sa Nathaniel. 

Riddle sa len zlomyseľne uškrnul. „Áno Potter, ale to samozrejme nie je dôvod, aby si ma hneď fyzicky napadol,“ prehovoril pokojne, obzerajúc si dokonale upravené nechty na rukách.

„Pokiaľ viem, tak si to bol práve ty, kto ma napadol ako prvý!“ zakričal podráždene.

„Zavri si tú tvoju ufňukanú chrabromilskú hubu a daj mi pokoj! Nemám čas na idiotov!“ Slizolinčan stratil trpezlivosť.

„Ticho!“ zakričal Dippet. „Obaja máte mesačný školský trest u profesora Petersona a oboch vás opäť žiadam, aby sa podobná situácia neopakovala. Inak budem musieť podniknúť razantnejšie kroky!“

Školský rok plynul rýchlo ako vystrelená kliatba. Nathaniel bol psychicky úplne vyčerpaný  z celého roku. Samozrejme, veľký podiel mal na tom Riddle. O ich nepriateľstve vedeli už všetci na škole.

Dnes bol teplý slnečný deň a vytúžený víkend. Čakal ich posledný týždeň na Rokforte. Práve sedel so svojimi tromi najlepšími priateľmi vonku na deke. Rozprávali sa o škole a o metlobale. Nathaniela tento rok prijali ako chrabromilského stíhača, dnes ich čakal posledný zápas v sezóne proti Bystrohlavu. Ak dnes vyhrajú stanú sa víťazmi pohára.

„Dnes ich položíš na lopatky, kamoš,“ usmial sa naňho Matthew – hnedovlasý chlapec s krivým nosom.

„Samozrejme, Bystrohlav si ani neškrkne,“ pridal sa Victor.

Christie len s úsmevom pokrútila hlavou a ďalej čítala svoju knihu.

Nathaniel si ich veľmi obľúbil. Boli nerozlučná štvorica. Matthew bol z veľmi bohatej čistokrvnej rodiny. Bol vtipný a láskavý. Victor naopak pochádzal z chudobných pomerov, mal ostrý jazyk a nikdy si nebral servítku pred ústa. Christie bola dcérou ich profesora elixírov. Bola veľmi múdra a pekná. Jednoznačne patrila medzi najkrajšie dievčatá v ročníku. Bola štíhla, mala dlhé hnedé vlasy a veľké šedé oči.

Zápas sa začal. Študenti na tribúnach kričali a povzbudzovali svojich favoritov. Skóre bolo 80:10 pre Chrabromil. Nathaniel krúžil vôkol ihriska a snažil sa zachytiť známu zlatú farbu. Práve letel blízko slizolinskej tribúny. Riddle sa naňho diabolsky usmieval, čo neznačilo nič dobré. Náhle sa jeho metla začala triasť. Robila prudké pohyby na všetky strany. Nathaniel sa musel držať veľmi pevne, aby sa nezošmykol dole. Určite v tom mal prsty ten prekliaty Riddle. Vtom zbadal zlatú strelu, ktorá letela neďaleko jednej z obručí. Bystrohlavský stíhač bol na druhom konci ihriska, takže mal skvelú príležitosť. Jeho metla sa trochu upokojila, a tak plnou rýchlosťou vystrelil k jednej z obručí. Teplý vzduch mu strapatil vlasy, pomaly načiahol ruku pred seba. V dlani ucítil príjemné šteklenie, keď v nej zovrel zlatú strelu. Naraz jeho metla prudko vystrelila doľava a on z celej sily narazil do železnej obruče. Náraz ho zhodil z metly a padal. Radosť a smiech fanúšikov z víťazstva sa zmenil na výkriky hrôzy. Dopadol na zem a okamžite stratil vedomie.

Keď sa prebral prvýkrát ležal na ošetrovni. Okolo jeho postele stáli všetci jeho spoluhráči a spolužiaci. Vystrašene naňho pozerali a niečo hovorili, ale vôbec im nerozumel. Opäť upadol do bezvedomia. Keď otvoril oči po druhýkrát, zrak mu padol na okno, za ktorým práve zapadalo slnko. Cítil, že ho niekto pevne drží za ruku. Obzrel sa a zbadal Christie, ktorá ho pohladila po vlasoch. Hneď za ňou stál Matthew a Victor.

„Nath, kto ti zaklial metlu?“ spýtala sa ho šeptom brunetka.

„Kto asi,“ zachrapčal a zahryzol si do pery. Celé telo mal ako v plameňoch.

„Samozrejme, že Riddle, určite to vedia všetci. Ale žiaľ,  to nemáme ako dokázať, bastard jeden!“ zavrčal Victor a zaťal ruky v päsť.

„Koľko som bol mimo?“ spýtal sa s námahou.

„Dva dni,“ smutne sa naňho usmiala brunetka.

Hneď na to upadol do tmy. Keď opäť otvoril oči všade bola tma. Len mesiac za oknom trochu osvetľoval miestnosť. Cítil, že niekto sedí pri jeho posteli. Keď sa obzrel videl len čiernu postavu.

„Potter, si hore?“ spýtal sa chladný hlas.

„Čo tu do šľaka robíš, Riddle? Prišiel si dokončiť svoju prácu?“ spýtal sa naštvaným, no stále chraptivým hlasom.

„Nie, prišiel som sa ti ospravedlniť. Prehnal som to. Nechcel som ťa zabiť, len som chcel, aby ste prehrali, aby si nechytil zlatú strelu. Prepáč...“

Nathaniel mohol z jeho hlasu cítiť výčitky. Bol ozaj veľmi prekvapený, že sa mu prišiel ospravedlniť. Hoci bola pravda, že to tento krát prehnal.

„Fajn. Teraz, bež,“ povedal Nathaniel podráždene a otočil od druhého chlapca hlavu.

„Môžem ti to nejako vynahradiť?“ spýtal sa Riddle.

Nathaniel sa zamyslel a otočil hlavou späť k Slizolinčanovi. „Vlastne môžeš. Máš veľký vplyv na všetkých dospelých. Prehovor madam Jenkinsovú, aby ma odtiaľto pustila. Povedz jej, že sa budem liečiť v klubovni. Nenávidím ošetrovňu a teraz tu trčím kvôli tebe.“

Hnedo-oký chlapec ho zamyslene pozoroval. „Dobre,“ povedal, postavil sa a odišiel.

Nathaniel veľmi neveril tomu, že Slizolinčan splní jeho prosbu. Preto zatvoril oči a snažil sa opäť zaspať. Asi o pol hodinu ním niekto zatriasol.

„Pán Potter,“ započul hlas madam Jenkinsovej.

„Áno?“ spýtal sa. Keď sa mu podarilo úplne otvoriť oči, zbadal že za ošetrovateľkou stojí Tom Riddle.

„Môžete opustiť ošetrovňu. Mám však pár podmienok. Pán Riddle, na vás bude dávať pozor. Dohliadne na to, aby  ste pravidelne brali elixíry. Zajtra nepôjdete na vyučovanie. Ospravedlním vás i pána Riddla,“ dohovorila, potom venovala úsmev Slizolinčanovi a odišla.

Nathaniel bol skutočne prekvapený. Absolútne nečakal, že by Tom dokázal prehovoriť ich prísnu ošetrovateľku. Aj keď dobre vedel o jeho schopnosti manipulovať s ľuďmi.

„Vieš čo, nebudem sa ťa ani pýtať, ako si toto dokázal,“ uškrnul sa a s námahou sa posadil.

„Drobné kúzla a čaro osobnosti, Potter,“ venoval mu chladný úsmev a hodil mu oblečenie.

O chvíľu kráčali prázdnymi chodbami. Riddle ho pridržiaval lebo sám by neurobil zrejme ani pol kroku. 

„Pôjdeme do Slizolinskej klubovne,“ povedal po chvíli Slizolinčan.

„Čože? To nemyslíš vážne! Idem do mojej klubovne, nepotrebujem, aby si na mňa dával pozor!“ nesúhlasil Nathaniel.

„To určite, Potter. Madam Jenkinsová mi ťa dala na starosti. Dala mi elixíry a mastičky, ktoré ti mám dávať podľa jej inštrukcií. Takže, buď sa môžeš vrátiť späť na ošetrovňu a moja námaha bola zbytočná, alebo pôjdeš so mnou. Medzi Slizolinčanmi som na vysokej pozícii, takže tam mám vlastnú izbu len a len pre seba.“

„Vieš čo, radšej sa vrátim na ošetrovňu, než s tebou trčať v tvojej súkromnej izbe,“ povedal naštvane, vytrhol sa z Tomovej paže a namieril si to späť na ošetrovňu. Čo sa ukázalo ako veľká chyba. Pretože hneď, ako tak urobil sa mu zahmlilo pred očami a stratil vedomie.

„Kde to som?“ spýtal sa keď sa prebral.

„V mojej súkromnej izbe, Potter,“ zaškeril sa čiernovlasý chlapec, ktorý sedel na vedľajšej posteli a čítal si nejakú knihu.

„Padám odtiaľto,“ zamumlal a snažil sa posadiť, ale jeho telo viditeľne protestovalo, tak len bezmocne ležal.

Riddle sa škodoradostne zasmial.

„Drž hubu a nečum na mňa,“ zavrčal Nathaniel a hodil po ňom vražedným pohľadom.

Tom sa postavil a podišiel k nemu. „Na, vypi to ty kretén,“ povedal a podal mu flakón s elixírom.

„Nič čo mi dáš ty, nevypijem.“

„Snažil som sa byť k tebe milý, Potty. Ale vidím, že to bola zbytočná námaha,“ povedal chladne a posadil sa späť na svoju posteľ.

„Skutočne sa ku mne správaš ako taký zasraný debil iba kvôli tomu, že som sa odmietol pridať medzi tvojich posluhovačov?“ spýtal sa podráždene.

„Nerozumieš tomu, Potter. A nemám žiadnych posluhovačov.“

„Ach, tak mi vysvetli prečo všetci Slizolinčania robia tak, ako ty pískaš? A ako to, že máš vlastnú izbu?“

„Vážia si ma a rešpektujú ma. Dokázal som im svoju moc a silu. A navyše som... nemusíš vedieť čo.“

S Tomom strávil celý deň v jeho súkromnej izbe. Musel uznať, že sa oňho jeho nepriateľ príkladne staral. Zrejme mal skutočne výčitky kvôli tomu incidentu počas metlobalu. Hneď ako sa cítil lepšie vrátil sa naspäť do klubovne. A ani sa nenazdal a bol opäť koniec školského roku.

Harrym prešla vlna bolesti. Otvoril oči, ale jediné čo videl bola tma. Nachvíľu sa zľakol, že oslepol. Niekto ho držal v náručí, ale nevedel si spomenúť, kto to je.

„Harry, konečne, kamarát. Strašne som sa bál. Myslel som, že sa už nepreberieš,“ rozprával neznámy a pritom mu utieral krv z nosa.

„Kto si?“ spýtal sa priškrteným hlasom

„Draco, predsa. Nepamätáš si ma, Harry?“

„Aký, Harry? Kto je Harry?“

„Ty si Harry. Harry Potter. Najslávnejší čarodejník tohto storočia. Veľmi mocný, bohatý a v týždenníku Čarodejka si bol vyhlásený za najkrajšieho čarodejníka tohto roku. Momentálne sme uväznený v panstve Temného pána, ktoré napadol Gellert Grindelwald spolu so svojou armádou. Keď si začal spomínať na svoj minulý život upadol si do bezvedomia, zatiaľ čo nás chytili. Nedokázal som nás ubrániť, snažil som sa utiecť, ale zasiahli ma kliatbou. Keď som sa prebral boli sme už uväznený v tomto žalári. Tebe dali na ruky nejaké putá so znakmi. Mne nedali nič, predpokladám, že preto lebo neviem, na rozdiel od teba, čarovať bez prútika,“ vysvetľoval blonďavý čarodejník. „A ja som Draco Malfoy, tvoj najlepší kamarát. Takže sa láskavo vráť späť do tohto života, pretože sme v riadnych sračkách.“

„Ďakujem za vysvetlenie. Myslím, že som sa práve dostatočne aklimatizoval,“ zachrapčal a s Dracovou pomocou sa posadil.

Keď sa porozhliadol zistil, že sú vo veľmi malej cele. Spoza hrubých železných mreží bolo vidieť na slabo osvetlenú chodbu. Vzduch bol nasiaknutý hnilobou a zatuchlinou. Navyše tu bola príšerná zima. Niekde blízko počul slabí plač a prosíkanie. Zrejme to boli nejakí muklovia. Potom sa zahľadel na svoje ruky. Ako hovoril Draco, mal ich spredu pripútané tými istými magickými putami, ako keď ho uväznil Edrian. Boli to putá, ktoré zadržiavali jeho mocnú magickú silu. Po ďalšom spomínaní na svoj minulý život sa cítil ozaj zle. Celý sa triasol a zrejme mal horúčku.

„Čo budeme robiť, Harry?“ spýtal sa ho blondiak s obavami.

Obaja boli opretý o studenú kamennú stenu, tesne vedľa seba. Cela bola celkom prázdna, žiadna posteľ iba zaschnutá krv na zemi od predošlých väzňov.

„Neviem, Draco. Potreboval by som sa zbaviť tých pút. Zadržujú moju mágiu,“ zachrapčal a skúmal neznáme znaky.

„Keď si bol v bezvedomí obzeral som ich. Nikdy som sa s takými znakmi nestretol,“ pokrútil hlavou. „Čo myslíš, že s nami Grindelwald spraví?“

„Nič dobré to nebude,“ odvetil mu Harry a snažil sa utíšiť tras, ktorý mu prechádzal telom.

„Mám strach,“ pošepol Draco.

Harry mu pozrel do zdesených modrých očí. „Nedovolím, aby ti ublížil.“

Slizolinčan preglgol a oprel sa o Harryho rameno. „Zase máš teplotu,“ skonštatoval.

„Áno, o chvíľu budem v pohode.“

„Ako ďaleko si sa dostal v spomienkach?“

„Koniec druhého ročníka. Poviem ti, mladý Tom Riddle bol pekný hajzel.“

Draco sa zachichtal. „To ma vôbec neprekvapuje. Naopak by ma prekvapilo, ak by najdesivejší černokňažník bol v dvanástich milý a láskavý,“ zasmial sa.

Harry sa uškrnul. „Áno, zrejme máš pravdu.“

Vtom sa dvere cely prudko otvorili. Dnu vošli dve postavy odeté v čiernych habitoch. Bez slova schmatli Harryho za paže a odvliekli ho von.

„Nedotýkajte sa ho! Dajte mu pokoj, vy bastardi!“ kričal za nimi Draco.

Harry sa im snažil vytrhnúť, ale stále bol veľmi slabí. Mohol len sledovať ako ho ťahali chodbou pomedzi poloprázdne cely. Hore schodmi až sa nakoniec dostal do obrovskej miestnosti. Celú podlahu tvorili biele kachličky, ktoré boli miestami zašpinené od krvi. V rohu miestnosti boli pohádzané ľudské telá bez života. V ďalšom rohu boli dotrhané telá malých škriatkov, ktoré spokojne obžierali Pekelní psi. Steny boli jedovato zelené a okná pozatĺkané drevenými latkami. V čele miestnosti stál mohutný zlatý trón s vysokým operadlom, na ktorom sedel starý kúzelník so šedivými vlasmi poprepletanými blonďavými pramienkami. Na tvári mu sídlil arogantný a nesmierne spokojný úškrn. Po ľavom boku miestnosti stálo zhruba tridsať čarodejníkov v čiernych habitoch. Po pravej strane miestnosti stál asi ten istý počet ďalších Grindelwaldových prívržencov. Harryho surovo odhodili pred Grindelwalda.  S námahou sa postavil, ale niekto mu podlomil kolená a opäť padol na chladnú zem.

„Harry Potter,“ prehovoril Grindelwald posmešným hlasom. „Aká to česť ťa opäť vidieť, mein Junge. Dnes mám veľké šťastie. Kto by čakal, že nevedomky uväzním v panstve lorda Voldemorta práve teba,“ afektovane sa zasmial. „Je nesmierne uspokojujúce, keď si predstavím Voldemorta takto bezmocného. Jeho panstvo je pod mojou vládou a jeho najväčší spojenec taktiež,“ opäť sa chladne zasmial a kľakol si oproti Harrymu, ktorý sa snažil postaviť zo zeme. Zahľadel sa mu priamo do zelených očí.

„Daj mi dolu tie prekliate putá, a potom buď frajer, Gellert,“ zavrčal Harry a prepaľoval ho pohľadom.

Grindelwald sa spokojne uškrnul. „Och, drahý Harry. Milujem tvoj drzý jazyk. Tie putá ti dolu nedám. Zdedil som ich po Albusovi, ktorého si mimochodom zabil,“ na jeho vyrovnanej tvári prebleskol smútok a zlosť. „A to bola najväčšia chyba v tvojom krátkom živote,“ zasyčal skrz zaťaté zuby. Potom sa opäť postavil, namieril na chlapca prútikom a povedal: „Crucio.“

Harryho zasiahla tvrdá rana. Prešla ním neuveriteľná bolesť, avšak na cruciatus bol dobre vycvičený, vďaka tréningom s Bellatrix.

„To je všetko, čo dokážeš, ty skurvysyn?“ zachrapčal posmešne.

„Ani zďaleka, Harry Potter. Mimochodom, chystám sa zabiť tú tvoju humusáčku, mein Junge. Po prvom útoku si ju dobre skryl, ale hneď po tvojej smrti ju moji prívrženci nájdu a zabijú. Ja si s ňou prsty špiniť nebudem.“

„Nikdy ju nenájdeš,“ povedal, čo najpevnejším hlasom.

„Heinz, Frank!“ zavolal na dvoch mohutných mužov, ktorí prišli k nim zo skupiny čarodejníkov naľavo. „Môžete sa s ním pohrať,“ venoval im chladný úsmev a posadil sa späť na Voldemortov trón.

Harry sa ani nestihol vyštverať na nohy, keď ho zasiahli dve silné kliatby. Jedna z nich musela byť rezacia, pretože cítil ako sa mu na bruchu a nohách otvorili rany.

O chvíľu zase započul Grindelwaldov hlas. „Susanne, Aaron, ste na rade...“

Ďalej už nepočul, pretože mu niekto z celej sily kopol do hlavy. Domyslel si, že Gellert volal ďalších svojich prívržencov, aby sa s ním „pohrali“. Cítil, ako sú naňho vrhané rôzne kliatby a nechutné kúzla, ktoré mu spôsobovali tie najhoršie muky. Medzi kliatbami schytal i zopár ďalších kopancov a úderov na rôzne časti tela. Pritom počul ako naňho tí sviniari pokrikujú urážky a smejú sa mu. Ležal vo vlastnej krvi a celé telo sa mu triaslo neuveriteľnou bolesťou. Oblečenie mal presiaknuté krvou a jeho nemohúce telo sa šmýkalo na krvavej klzkej podlahe. S istotu vedel, že má zlomenú ruku, rozbitú hlavu, polámané nejaké kosti, ranu na bruchu a pravom stehne. Už ani nevnímal čas. Jeho mučenie už muselo trvať najmenej hodinu. Grindelwald striedal svojich prívržencov a každému z nich dal šancu zakliať slávneho Harryho Pottera. Nejaké kliatba mu vrazila do hrudníka. Prudko až dusivo sa rozkašľal. Na podlahu vystrekla krv zmiešaná so slinami. Sípavo sa nadýchol a opäť sa rozkašľal až si ho konečne našla temnota a upadol do vytúženého bezvedomia.

***

Keď nadobudol vedomie zistil, že leží na chrbte. Niekto mal na jeho boľavej hrudi položenú hlavu a plakal. Musel to byť Draco, tie blonďavé pramene vlasov nemohli patriť nikomu inému. Slizolinčan ho silno držal v náručí a žalostne mu plakal na hrudi.

Chcel ho utíšiť, ale jeho hlasivky odmietali spolupracovať. Z hrdla mu nevychádzal nijaký zvuk. Horúce slzy mu stekali z očí akoby chceli vyplakať tú hroznú bolesť, ktorú teraz cítil. Bože, chcel sa vrátiť do tej nič nevediacej tmy. Draco zdvihol hlavu z jeho hrudníka a s rukávom si utieral mokrú tvár. Harry si všimol, že má brucho pevne uviazané kúskom z Dracovho habitu, ktorý mal blondiak na sebe. Rovnako tak mu obviazal i stehno a niektoré ďalšie rany.

„Dra...“ podarilo sa mu zašepkať a hneď si tým získal blondiakovu pozornosť.

„Harry,“ povedal uplakane a hneď mu stlačil ruku v tej svojej. „Je mi to ľúto,“ šepol a znovu sa rozplakal. „Všetkých ich zničím za to, čo ti urobili. Ešte aj tá hlúpa teplota sa ti zvýšila a tu je taká zima,“ povedal plačlivo a vyzeral ozaj zúfalo.

„Drac... je...t...v...poriad...ku. Prež...il...sm...i.... hor..šie,“ zachrapčal nezrozumiteľne a snažil sa na svojho priateľa usmiať, ale miesto toho sa zmohol len na bolestnú grimasu.

Draco ho nežne pobozkal na horúce čelo a prikryl ho svojim dotrhaným habitom. Potom si ľahol k nemu a privinul si ho k sebe, aby ho mohol zahriať. „Zomrieme tu,“ zašepkal mu do ucha.

Harry mu pozrel do lesklých modrých očí, ktoré boli od neho vzdialené len niekoľko milimetrov. „Nie...“ šepol, a tak silno ako vládal, stlačil Dracovu dlaň, ktorá ešte stále spočívala v tej jeho.

***

Medzitým sa nazúrený Voldemort prechádzal vo svojom zimnom sídle, ktoré sa nachádzalo v čarodejníckej časti Moskvy v Rusku. Mal tu luxusný byt, ktorý si kúpil po škole za peniaze svojho muklovského otca. Asi dvadsať smrťožrútov z jeho vnútorného kruhu ho nervózne sledovalo. Voldemort naraz zastal a chladnými čokoládovými očami prešiel pohľadom po svojich prívržencoch. Z vnútorného kruhu chýbal Rabastan Lestrange a Draco Malfoy. Z vonkajšieho kruhu chýbalo presne 45 smrťožrútov, čo mu bolo v podstate jedno, boli to len bezvýznamní pešiaci. Ale najhoršie bolo, že chýbal Harry. Neustále si vyčítal prečo, pre Salazara, Harryho ihneď neupozornil na to, že je jeho Hlavné panstvo v rukách toho skurvenca, Grindelwalda . Hoci bolo pravdou, že sa to celé stalo priveľmi rýchlo. Skoro ráno odcestoval na rokovanie s dánskym ministrom do Kodane, keď zacítil, že sa ochranné bariéry na panstve poškodili. Ihneď zvolal hlavných smrťožrútov, s ktorými sa premiestnili neďaleko jeho sídla a sledovali situáciu. Na záhrade za panstvom postávalo asi desať obrov. Celé panstvo bolo obklopené Grindelwaldovými prívržencami. Niektorí z nich ťahali dovnútra spútaných smrťožrútov, ktorí strážili panstvo. Voldemortovi bolo jasné, že je celkom zbytočné snažiť sa tam dostať. Mohol vidieť mocnú ochrannú bublinu, ktorú Grindelwald vykúzlil vôkol sídla. Navyše záhrada bola plná obrov. Skurvená situácia. Voldemort neznášal bezmocnosť. Celá situácia by bola prijateľnejšia, ak by ten starý sukinsyn nezajal Harryho. Keby aspoň stihol svojmu mladému spojencovi povedať, že môže utiecť cez obraz Starej lady Legrende, ktorý vedie do podzemia, kde má schované prenášadlá do zimného panstva. Ale nie. Mocné kúzla, ktoré použil Gellert na jeho panstvo im zničilo akúkoľvek komunikáciu. Do pekla s ním! Smrťožrúti ho zatiaľ zdesene pozorovali. Uvedomil si, že by mal niečo povedať.

„Fenrir,“ vyslovil chladne. Menovaný vlkolak ihneď vystúpil z davu smrťožrútov a pokľakol pred svojim pánom.

„Áno, môj lord,“ povedal úctivo a sklonil hlavu.

„Chcem, aby si ihneď zmobilizoval všetkých vlkolakov, ktorých máš vo svojom tábore. Premiestnite sa do Temného lesa, ktorý obklopuje panstvo,“ prikázal mu a v hlave si pripravoval útočný plán. Musel na vlastné panstvo zaútočiť čo najskôr. Gellert bude chcieť od Harryho informácie, preto ho bude mučiť tými najhnusnejšími metódami. Striasol sa. Srdce sa mu zovrelo v hrudi, pri predstave trpiaceho zeleno-okého chlapca, pri predstave muža, ktorého miloval od svojho prvého ročníka na Rokforte...Harry-Nathaniel. Zhlboka sa nadýchol, aby zahnal aspoň na chvíľu tú bolesť, ktorá mu spaľovala hrudník.

Zatiaľ sa vlkolak premiestnil.

Pohľadom vyhľadal svoju najvernejšiu smrťožrútku. Bellatrix bola nezvyčajne bledá. Triasla sa. Vôbec sa jej nečudoval. Vedel, že miluje Harryho. Vedel, že ho miluje ako vlastného syna. Potreboval ju ihneď niečím zamestnať, aby nemusela na Harryho a svojho synovca myslieť.

„Bella, predstúp,“ prehovoril a nespúšťal čokoládové oči z bledej ženy v čiernych šatách.

Čiernovláska sa uklonila a čiernymi očami vzhliadla na svojho pána. „Môj, pane...“ vyslovila šeptom.

„Chcem, aby si zvolala všetkých smrťožrútov z vonkajšieho kruhu. Všetkých, ktorí neboli zajatí. Taktiež sa zhromaždite v Temnom lese.“

„Samozrejme, môj pane,“ povedala a zmizla v čiernom dyme.

„Lucius, vedel by si mi povedať, koľko obrov sa podarilo zohnať Rabastanovi?“ spýtal sa ministra mágie, ktorý tiež vyzeral, že sa každú chvíľu zosype.

Minister sa uklonil. „Môj lord, Rabastan presvedčil zhruba piatich obrov z Ardackého kmeňu,“ oznámil priškrteným hlasom.

„Chcem, aby si ich čo najskôr dostal do Temného lesa a oboznámil ich so situáciou.“

„Iste, lord...“ povedal minister a zmizol.

„Takže, zajtra sa všetci premiestnime vo večerných hodinách do Temného lesa odkiaľ zaútočíme na moje panstvo, ktoré je pod vládou Grindelwalda. Pokiaľ tí, ktorí boli vyslaní na misie, neprivedú do zajtra daných členov armády, budeme musieť útok odložiť. Bol by som veľmi nerád, ak by k tomu došlo. Ako viete, na panstve je okrem ostatných smrťožrútov uväznený,“ preglgol, „Harry. Musíme ho odtiaľ, čo najskôr dostať. Iste si viete predstaviť, aký šťastný musí byť Grindelwald, keď ho získal. Využije ho na informácie...Verím, že je každému z vás jasné akými metódami tieto informácie bude chcieť získať. Preto nesmieme strácať čas. Teraz, poprosím, Rodolphusa a Piusa, aby ma nasledovali do vedľajšej miestnosti. Obaja ste výborní stratégovia, preto chcem, aby ste mi podali najlepšie návrhy na zajtrajší útok,“ povedal chladne a spolu s Lestrangom a Thicknesseom sa presunul do obývacej izby. 

27. kapitola - Chrabromilov meč, zomieranie