Harry Potter fanfiction

„Harry!“ Voldemort sa okamžite postavil, ale očividne sa mu zatočila hlava, tak ho Harry rýchlym chmatom prichytil.

„Tom, radšej seď. Vidím, že si opäť nešetril zásobami svojej drahej whisky,“ povedal a uložil opitého Voldemorta späť na sedačku.

 No Voldemort ho stiahol so sebou a silno ho objal. „Myslel som... že ma už... nikdy nebudeš chcieť... vidieť,“ hovoril s námahou. Bolo vidieť, že mu alkohol bráni rozprávať normálne.

Harry sa chcel odtrhnúť, no keď ucítil to silné a nádherné telo. Objatie mu opätoval. Jednou rukou ho hladil po chrbte a druhou mu prehraboval jemné lesklé vlasy. O chvíľu sa odtrhol z objatia a prinútil ho ľahnúť si. Pod hlavu mu dal podušku a kúzlom mu vyzul topánky. Ešte pred tým mu vytrhol pohár z ruky. Zakryl ho dekou, posadil sa k nemu a hladkal ho po vlasoch.

„Poriadne si sa opil. Dúfam, že máš dosť elixírov na opicu,“ uškrnul sa Harry a pobozkal ho na čelo. Voldemort vyzeral byť príšerne unavený. Harry tipoval, že nespal dosť dlhý čas, zrejme kvôli zisteniu, že je jeho horcrux. Bol bledý a tie veľké tmavé kruhy pod očami mu na zdravom vzhľade tiež nepridávali.

„Harry, ja... všetko...“

„Pššš...spi. Porozprávame sa neskôr. Musíš si odpočinúť.“

Voldemort mu stlačil ruku a pritiahol si ho k sebe. Harry nenamietal a ľahol si vedľa neho. Temný pán si ho zval do náručia ako plyšového medvedíka a pozeral mu do očí. Harry tak isto skúmal tie veľké červené oči, ktoré mi pripomínali krv a smrť.

„Vieš, že tvoje oči majú... presne ten istý odtieň ako moja obľúbená zakázaná kliatba?“ spýtal sa ho Voldemort šeptom.

„Neviem. Ešte nikto mi nepovedal, že pripomínajú smrtiacu kliatbu. Ale asi máš pravdu, je to takmer ten istý odtieň,“ zamrmlal Harry a zívol si. „Spi už, Tommy.“

„Harry, ja nemôžem spať,“ povedal opäť šeptom.

Harrymu sa pomaly zatvárali oči. „Prečo?“ spýtal sa ospalo.

„Jednoducho už piatu noc nemôžem zaspať. Myslím, že moja absencia spánku je spôsobená tým, že už nie som ľudská bytosť.“

Harry prudko otvoril oči. „Čo to hovoríš?“ spýtal sa vyplašene.

„No... ja vlastne neviem. Neviem o tom veľa. Keď som sa rozhodol vytvoriť horcruxy mnoho som si o nich nenaštudoval. Nenašiel som dostatočné množstvo informácií, aby som sa s touto problematikou lepšie oboznámil. Nuž a... možno sa to všetko stáva postupne. Prestal som jesť a teraz aj spať.“

Harry mu silno zovrel ruku v tej svojej. „Ty si... prestal... jesť? Ako dlho... si nejedol?“

Voldemort zavrel oči. „Zhruba dva týždne. Jedlo sa mi v ústach mení na popol.“

„Čože? Nič som si nevšimol!“ Harry sa rýchlo posadil a pozeral na svojho spojenca.

Voldemort sa posadil tiež. „Nuž, dobre som to skrýval. Nechcel som, aby si o tom vedel. Myslím, že ak by som nebol pripitý, tak by som ti to vôbec nepovedal. Ráno si to budem iste vyčítať.“

Harry ho objal a pritlačil si hlavu k jeho plecu. „Myslíš... myslíš, že ťa to rozdelenie duše a následne zlúčenie sa s dušami späť pomaly ničí?“ zamumlal mu do ramena.

Temný pán cítil mladíkovo zrýchlené srdce na svojej hrudi. „Mám už dlhšiu dobu podobné podozrenie.“

„Nie...“ hlesol zeleno-oký čarodejník do Voldemortovho pleca. „Čo to znamená?“

Voldemort si ho pevnejšie pritlačil k svojmu telu. „To presne neviem. Ale myslím, že keby som o teba prišiel stala by som zo mňa brutálna beštia, ďaleko hrôzostrašnejšia než som kedy bol. Keď si ma včera opustil uvedomil som si, že som ťa zrejme stratil. Moje city sa vypli a začal som plánovať zničenie muklovského Londýna. Následne mi hlavou vírili myšlienky na mučenie a zabíjanie študentov, ktorí sú humusáci. Radšej ti ani nebudem hovoriť, čo všetko som sa chystal urobiť. Preto som sa opil, aby som to... to... tú vec v sebe... mohol aspoň na chvíľu vypnúť...“

„Prečo sa vyhýbaš mučeniu a útokom od nášho spojenectva?“

„Niečo si so mnou spravil, ale neviem prísť na to, čo...“

Harry sa vytrhol z ich zúfalého objatia. Vzal si Voldemortovu tvár do dlaní a zahľadel sa mu do krvavých očí. „Miluješ ma, Tom?“

„Ja neviem... Neviem aký pocit je láska. Neviem, či to čo k tebe cítim je to ... tá láska.“

„Ako, že nevieš? Veď si miloval Nathaniela, nemýlim sa?“

„Miloval som ho, ale po jeho smrti som všetky city a spomienky uzavrel do duše v denníku. Všetko, čo som k nemu cítil i všetky spomienky na neho sú uzavreté v tej časti mojej duše. Inak by som sa z jeho smrti zbláznil. Napokon láska bola pre mňa slabosť, nechcel som, aby ma oslabovala.“

„To preto toľko otáľaš so zlúčením sa s tvojim denníkom? Máš strach zo všetkých tých citov a bolesti, ktoré sa po zlúčení vrátia späť?“

„Áno...“ pošepol červeno-oký muž a stále hľadel do hlbokých zelených očí.

„Musíš sa s ním zlúčiť. Možno sa všetko vráti do normálu. Sám si vravel, že práve v denníku je skrytý najväčší kus tvojej duše. Musel si siahnuť do tej najtemnejšej čiernej mágii, aby si dosiahol niečo také, mám pravdu?“

„Iste, že máš. Nikomu sa nikdy nepodarilo odtrhnúť takú veľkú časť duše. Pravdu povediac, vtedy mi to bolo úplne jedno. Nepremýšľal som nad dôsledkami tak ohavného činu.“

„Pre Merlina, Tom. Úplne si spustošil niečo tak cenné a mocné ako dušu, ktorú si mal, keď bola celistvá. Tak teda, ani keby si sa zlúčil so všetkými svojimi horcruxmi, tvoja duša nebude úplná, už nikdy nebude...“

„Si skutočne veľmi inteligentný, niekedy premýšľam, ako môžeš mať len 16.“

„Myslím, že moje postavenie Chlapca-ktorý-prežil ma prinútilo dospieť oveľa skôr ako by som sám chcel. Nikdy som nebol dieťaťom a ani len normálnym tínedžerom. Vieš, Tom... mám strach... nechcem o teba prísť. Nemôžem sa pozerať, ako sa mi strácaš pred očami...“ hovoril mladík zničeným hlasom.

Voldemort si hryzol do pery. Tento krát si on vzal Harryho tvár do dlaní. „Pokiaľ ostaneš po mojom boku, nikdy sa opäť nestanem tou krvilačnou haďou beštiou. Proste to viem. Vlastne o niečom takomto hovorilo to proroctvo, ktoré som zmenil.“

„Viem o čom hovorilo. Počul som ho a nepýtaj sa kde, prosím.“

„Nebudem,“ povedal Voldemort a pustil chlapcovu tvár.

„Tom, chcem, aby si sa teraz hneď zlúčil s dušou z denníka. Plánuješ to urobiť už celé mesiace. Myslím, že je čas. Aspoň uvidíme, či sa ti vráti chuť k jedlu a spánku. Nedovolím, aby si prestal byť človekom.“

Voldemort si rukou prešiel po bledej tvári. „Neviem, čo so mnou zlúčenie spraví. Ešte nikdy som sa nezlúčil späť s tak veľkým kúskom duše. Ale máš pravdu,“ povedal, zodvihol dlaň, v ktorej sa mu o chvíľu objavila tenká čierna kniha. V druhej ruke sa mu objavil prútik. Špičkou prútika sa dotkol obalu knihy a začal temným a ľadovým hlasom: „Tenebris maximi occulta revocare iactaret mors atra fumus dolor redirent ad dominos suos passus est, ut veniat ad locum vacuum spatium repleta tenebris putridum. Tenebris maximi occulta revocare iactaret mors atra fumus dolor redirent ad dominos suos passus est, ut veniat ad locum vacuum spatium repleta tenebris putridum. Tenebris maximi occulta revocare iactaret mors atra fumus dolor redirent ad dominos suos passus est, ut veniat ad locum vacuum spatium repleta tenebris putridum,“ rozprával dokola čoraz temnejším hlasom.

Harry zacítil vo vzduchu smrť a temnotu. Postavil sa a odstúpil od Voldemorta, ktorý ako v tranze stále opakoval latinské slová. Všimol si, že predmety v okolí denníka, začína pokrývať čierna slizká hmota. Striasol sa a s úžasom sledoval ako sa z knihy pomaly vynára  hustý čierny ťahavý dym a obklopuje Voldemorta, ktorý ešte stále opakoval latinské vety. Dym sa doňho začal ponárať, pričom stále krúžil vôkol neho. Harry odstúpil ešte viac. Dym už bol taký hustý, že Voldemorta ani nevidel, ani nepočul. Zrazu všetok dym naraz vstúpil do tela Temného pána a miestnosť sčernela. Harry zistil, že ho niečo odhodilo na zem. Neisto sa postavil a zistil, že si nedovidí ani na špičku nosa. Celá izba bola ukrytá v hustej čiernej temnote. Ihneď vytiahol prútik. „Lumos,“ pošepol. Na špičke prútika sa objavilo žiarivé svetlo a naraz zistil, že sa nenachádza vo Voldemortovej pracovni. Najprv si myslel, že je možno v medzipriestore, ale nie. Nebol to medzipriestor. Pretože jasne videl, že stojí na kostrách. Celý priestor pod jeho nohami bol tvorený z kostier mŕtvych ľudí a tvorov. Preglgol. Na čiernej oblohe svietil krvavo červený mesiac. Nie on nebol červený, bol skutočne krvavý! Z čiernej oblohy začali padať kvapôčky krvi. Otočil sa a zbadal veľké uschnuté stromy, na ktorých rástli miesto listov mŕtvoly. Kúzlom zväčšil svetlo z prútika a zbadal, že sa z pod kostier začínajú vynárať podivné tvory s červenými a žltými očami. Mali dymové telá, z ktorých sa tiahli nadmerne dlhé ruky s pazúrmi. Harry zdesene zistil, že sa plazia k nemu.

„TOM!“ zakričal, no nedostalo sa mu žiadnej odozvy.

Strašidelné kreatúry boli čoraz bližšie. Strhol sa, keď zistil, že jedna z nich ho chytila zozadu pazúrmi za nohu a snažila sa ho stiahnuť pod, kosťami pokrytú, zem. Zrazu v diaľke zbadal svetlo, ktoré ho úplne oslepilo. Musel zavrieť oči a zakryť si ich rukami. Keď ich otvoril, ležal na podlahe vo Voldemortovej pracovni. Zistil, že hladí do veľkých čokoládových očí. Skláňal sa nad ním vystrašený Voldemort.

„Harry!“ z celej sily ho objal až mal Harry pocit, že sa zadusí.

Zeleno-oký chlapec sa pomaly posadil a snažil sa zistiť, čo sa to do pekla práve stalo. S otázkou v očiach pozrel do hnedých očí. Hnedých? „Čo to máš s očami?“ spýtal sa zmätene.

Voldemort čupel oproti nemu na zemi a prstami si nervózne prečesal pramienky hustých vlasov. „Zrejme, keď som sa zlúčil s tak veľkým kusom duše sa vrátili do pôvodnej farby. Harry, vieš vôbec čo sa to tu odohralo?“

Harry pokrútil hlavou a snažil sa upokojiť svoje divo búšiace srdce.

„Vždy, keď sa spájam s dušou stiahne ma to na malú chvíľu do temnoty. Nevedel som, že ak sa počas obradu nachádza v blízkosti nejaká ľudská bytosť, stiahne ju to tam tiež. No tým, že ty sám si môj horcrux, nechceli ťa odtiaľ pustiť. Musel som použiť všetky kúzla, aké poznám, aby som ťa odtiaľ dostal skôr, než by ťa temnota pohltila.“

Harrym prešli zimomriavky. „Do pekla...“ šepol pri ten hrôzostrašnej predstave. Potom sa zahľadel na Voldemortovu tvár a zistil, že sa oveľa viac podobá na 17 ročného Toma z denníka. Bol jednoducho krásny. Hustejšie čierne vlasy mu kontrastovali s jemnou bielou pokožkou na tvári. Pery mal plnšie a červenšie. A tie oči... nádherné čokoládové oči, ktoré boli lemované hustými dlhými mihalnicami, čiernymi ako atrament. V jeho očiach mohol vidieť lásku akú videl v očiach 17 ročného Toma, keď sa pozeral na Nathaniela. Vtom Voldemort stratil vedomie a jeho telo kleslo na dlážku.

„Tommy!“ Harry ihneď vystrelil  k nemu a pokúšal sa ho prebrať. Voldemortove viečka ostávali stále zavreté. Harry ho chytil za ruku a oboch premiestnil pred dvere do Voldemortovej komnaty. „Otvor sssa,“ zasyčal a ťažké dvere sa ihneď otvorili. Uložil bezvládne telo na voňavé periny. „Polly!“ zavolal Voldemortovho škriatka.

Škriatkovia mali ako jediný prístup do Voldemortovej komnaty i bez hesla. Hneď na to sa pri posteli objavil malý škriatok s obrovskými oranžovými očami, bledou pokožkou poskladanú do ovisnutých záhybov a s čiernymi chlpmi vytŕčajúcich z netopierích uší. Škriatok sa poklonil až mu uši dopadli na zem a očami ako tenisové loptičky hľadel na Harryho. „Môj pane, ako vám môže Polly pomôcť?“

„Polly, mohol by si zavolať liečiteľku Charlotte?“

„Môj pane, Polly je ľúto, ale on nemôcť zavolať madam Charlotte, pretože Temný pán jej dať voľno, pane.“

Harry si nervózne prehrabol vlasy. „Polly, chcem, aby si sa premiestnil do Rokfortu a zavolal riaditeľa Snapea, dobre. Odkáž mu, že ho volám, prosím.“

„Áno, pane. Polly priviesť pána Snapea, pane,“ povedal, uklonil sa a s lusknutím prsta sa premiestnil.

Harry sa usadil vedľa bezvládneho tela a chytil Voldemorta za studenú ruku. Voldemort sa začal prehadzovať a rozprávať, no Harry mu vôbec nerozumel.

„Tom, no tak, preber sa...“ Harry začínal byť vystrašený. Vôbec nevedel, čo robiť. Jemne ho plieskal po líci, no jeho telo sa neustále zmietalo v kŕčoch. Zrazu niekto zaklopal na dvere do komnaty. Harry rýchlo pošepol heslo parselčinou a v otvorených dverách stál Snape vo svojom čiernom odeve. Neisto vkročil do vnútra a prepichoval Harryho čiernym pohľadom.

„Severus... on... ja neviem čo mám robiť,“ ukázal na bledé telo lorda Voldemorta, ktoré sa neustále prehadzovalo zo strany na stranu.

Snape rýchlym krokom pristúpil k posteli. „Čo sa mu stalo?“ spýtal sa chladne.

„Zlúčil sa s horcruxom,“ vysvetlil Harry a odstúpil od postele, aby mal Snape lepší prístup.

„Žiaľ, tak to mu nemám, ako pomôcť, pán Potter.“

„Harry,“ opravil ho zeleno-oký čarodejník. „Ako to, že mu nemáš, ako pomôcť?“

„Toto sa deje zakaždým, keď sa Temný pán zlúči so svojou dušou. Je to prirodzený priebeh, ktorý sa nemôže umelo zastavovať. Zakaždým, keď sa odlúči s dušou uzatvára do nej i kus svojho života – spomienky, pocity a myšlienky. Po zlúčení sa mu toto všetko vracia, preto je jeho telo nútené prechádzať týmto spôsobom bolesti. Môžem mu dať maximálne lektvar na upokojenie,“ povedal zvučným hlasom, vytiahol z habitu flakón s elixírom. „Mohol by si ho pridržať, Harry?“ spýtal sa.

Harry sa okamžite vrátil k posteli a chytil Voldemortove ruky do tých svojich. Severus mu pridržal jednou rukou čeľusť a druhou mu nalial elixír do úst. Voldemortove telo sa pomaly upokojilo, no stále mu tvárou prebleskovali rôzne bolestné grimasy.

„Nuž, mal by som ísť. Predpokladám, že ťa zajtra ospravedlním zo školy...“ ozval sa Snape hľadiac na zeleno-okého chlapca, ktorý sedel na posteli a pozoroval Voldemortovu tvár.

„Áno, budem s Tomom až kým mu nebude lepšie,“ povedal a venoval Snapeovi malý úsmev.

Riaditeľ vytiahol ďalší elixír a položil ho na nočný stolík. „Daj mu ho, ak bude priveľmi rozrušený,“ povedal a stratil sa za dverami komnaty.

Harry zistil, že začína svitať. Bezprútikovým kúzlom zahrnul závesy a uložil sa vedľa Voldemorta. Pevne ho chytil za pravú ruku a úplne vyčerpaný zaspal.

***

Zobudil sa na tiché vzlykanie. Požmolil si oči a pretočil hlavu k Voldemortovi, ktorý bol stále v bezvedomí, no zo zavretých očí mu stekali slzy. Harry si ho jemne pritiahol do náručia a utešujúco ho hladil po tvári, pričom mu utieral horúce slzy.

„Pššt, Tommy. Som tu s tebou...“ šepkal mu do ucha.

„Nathaniel? Si to ty, Nath?“ spýtal sa Voldemort a Harry zistil, že ho pozorujú veľké hnedé oči, lesklé od sĺz.

„Ja... ehm...“ Harryho to úplne zaskočilo, posadil sa a prehrabol si strapaté vlasy.

Voldemort z neho nespúšťal oči. Prešiel ním ďalší bolestivý kŕč. Harry ho opäť vzal do náručia a acciom privolal elixír, ktorý tu nechal Severus. Harry v ňom spoznal upokojujúci elixír a nalial ho Tomovi do úst.

„Čo... si mi... to... dal, Nath?“ spýtal sa s ťažkosťami Voldemort.

Harry ho pohladil po vlasoch. „Upokojujúci elixír.“

Hneď na to Temný pán opäť upadol do už pokojného bezvedomia. Harry využil situáciu a vybral sa do Voldemortovej súkromnej kúpeľne, ktorá bola viac než luxusná. Celá miestnosť bola pokrytá kachličkami z mramoru, zdobené krištáľovými ornamentmi. Nachádzala sa tu obrovská vaňa s desiatimi zlatými kohútikmi. Presklená sprcha. Mramorové umývadlo so záchodom, taktiež pokryté krištáľom. Veľké zrkadlo s gravírovaním a krásny luster zdobený farebnými opálovými kameňmi. Harry sa rýchlo osprchoval, učesal, vydrhol si zuby, sadol si na posteľ, tesne vedľa Voldemorta a oprel sa o čelo postele. O chvíľu opäť zaspal.

Keď sa prebral, posteľ bola prázdna. Vystrašene sa poobzeral po miestnosti až zbadal vysokú, dobre stavanú postavu, postávať pri okne. Voldemort pozoroval oblohu s rukami za chrbtom. Harry sa pomaly postavil a pristúpil bližšie k teraz asi 20 ročnému mužovi.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ho.

Voldemort sa neotočil, ale odpovedal: „Už to skončilo. Som oficiálne zlúčený s ďalším horcruxom. Vrátili sa mi všetky tie skurvené spomienky a city...“ hlas sa mu zlomil. „Ako? Ako to mohol ten sukinsyn spraviť!“ zakričal a z blízko stojaceho stola zhodil všetky knihy.

Harrymu ihneď došlo, že rozpráva o surovej vražde Nathaniela Pottera – jeho minulého ja. Začínal cítiť Voldemortovu mágiu, čo sa mu prestávalo páčiť.  

„Ty si si nepamätal, že ho zabil Dumbledore?“ spýtal sa zeleno-oký chlapec, pozorujúc Voldemortov chrbát.

„Pamätal som si, že ho zabil Dumbledore. Ale nepamätal som si na tú spomienku. Nepamätal som si ako a za akých okolností ho zabil. Dumbledore má jediné šťastie, že je už mŕtvy inak... inak by som mu porobil také veci, že by sa sám nespoznával v zrkadle. Teším sa keď budem mučiť jeho odporného syna!“

Harry podišiel tesne k nemu a zozadu ho objal. Voldemort sa otočil čelom k nemu a objatie mu opätoval.

„Chcem ho späť...dočerta...“ zamumlal mu Voldemort do ramena.

„Máš mňa, Tommy... neopustím ťa...“ zašepkal a pevne ho stískal, cítil ako mu na rameno dopadajú Voldemortove slzy.

„Ty máš Hermionu. Viem, ako veľmi ju miluješ... nikdy nebudeš len môj... nikdy.“

„Ale mám ťa rád...“ Harrymu sa lámal hlas.

„Ale ja ťa milujem,“ povedal Voldemort a odtiahol sa. „Nemôžem... nemôžem byť v tvojej blízkosti, keď ťa nemôžem mať... keď sa naňho tak veľmi podobáš... neudržal by som sa... vráť sa do školy, Harry. Potrebujem čas... nemôžem... byť s tebou.“

Harrymu to zlomilo srdce. Z očí mu začali stekať horúce slzy, ktoré mu pálili tvár. Vedel, že Hermionu miluje viac než čokoľvek...  ale nechcel prísť o Toma, aj keď chápal aké to preňho musí byť ťažké. Otočil sa a pomalým krokom kráčal k dverám. Nemohol sa obzrieť... nemohol sa naňho opäť pozrieť... vo dverách sa zastavil. Chcel sa otočil, rozbehnúť sa k Voldemortovi, objať ho a nikdy neopustiť. Cítil Tomov pohľad, doslova ho štípal na zátylku. Prekročil prah a premiestnil sa. Ocitol sa pred bránami Rokfortu. Bola opäť noc. Studená a daždivá. Kvapky mu stekali po tvári a z vlasov. Spolu so slzami. Celý sa triasol. Nerozumel, čo sa práve stalo. Opustil ho... nie neopustil...to Voldemort... to Tom ho odohnal... odohnal od seba. Klesol na zablatenú cestu. Nohy si pritisol k hrudi. A plakal - srdcervúco a potichu. Nevedel koľko času ubehlo, ale už bol značne premočený. Zhlboka sa nadýchol a postavil. Vyčistil si oblečenie a prešiel cez brány školy.

***

Ubehol približne mesiac odvtedy, čo bol nútený opustiť Voldemorta. Odvtedy sa snažil žiť tak normálne, ako sa len dalo. Opäť sa dostal do behu školy. Vzdelával sa, robil si domáce úlohy. Cez víkend chodil do Rockvillu s priateľmi. A zažíval zamilované obdobie s Hermionou. Každý večer ostávali v klubovni o niečo dlhšie, aby sa mohli venovať všetkým tým veciam, ktoré zaľúbenci zvyčajne robievali. Jednoducho žil obyčajný život tínedžera, po ktorom túžil nejeden raz. Snažil sa, čo najviac vyhýbať Snapeovi, čo ale nebolo tak úplne možné. Pretože i napriek svojmu povýšeniu na riaditeľa, učil elixíry. Odmietal sa ich vzdať. Vždy po hodine sa s ním Severus snažil pozhovárať, ale Harry úspešne unikal. Nechcel byť v kontakte s nikým, kto mu pripomínal Tomovu existenciu. Cez deň bol plný života, ale v noci, keď bol sám a ležal vo svojej posteli so zatiahnutými závesmi. Myslel na neho. Čo asi robí? Aké má plány? Čo sa deje na panstve? Ako sa má Bellatrix? Každý deň čítal noviny, len aby zistil či nepíšu o Temnom pánovi a jeho útokoch a akciách. No nič. Akoby ani nejestvoval. Jediné o čom sa dočítal boli chýry o tom, že srdce Chlapca-ktorý-prežil nezískal nik iný, než jeho stála priateľka - samozrejme museli dodať  muklovského pôvodu - Hermiona Grangerová. Nezabudli vynechať ani to, že už kedysi mala s Harrym románik a podvádzala ho s bulharským stíhačom Viktorom Krumom. Hermionu to dosť vytáčalo, ale snažila sa články ignorovať. Ďalej sa často písalo o nájdení syna najslávnejšieho čarodejníka storočia - Edriana Briciusa Dumbledora. Dennému Prorokovi sa podarilo dokonca získať jeho životopis. Matka, ktorá ho opustila. Otec, ktorý sa oňho nestaral. Nórsky spolužiaci, ktorí ho odmietali kvôli jeho utajovanému pôvodu. Proste z jeho života urobili tragický príbeh. Harry vedel, že Edrian im určite neposkytol nijaký rozhovor, skrátka nebol ten typ. Ale o Voldemortovi a jeho prívržencoch nepadlo ani slovo. Iste bola tu možnosť, že Lucius ako minister zakázal písať články tohto typu, ale vždy sa našli noviny alebo časopis, ktorý sa pravidlám stránil. Nuž, možno Voldemort ozaj nepodnikal momentálne žiadne kroky.

Harry práve raňajkoval vajíčka a slaninu vo Veľkej sieni. Po pravom boku mu sedela Hermiona, ktorá počas jedenia čítala Denného Proroka. A po ľavom Neville, ktorý mu stále niečo mrmlal o Poskakujúcej cibuli, o ktorej sa niekde dočítal. Harry mu nevenoval veľa pozornosti, pretože na sebe neustále cítil pohľady. Už si zvykol, že ihneď ako sovy priniesli Denného Proroka sa naňho všetci pozerajú a ohovárajú ho. Ale v poslednom mesiaci naňho zazeral i jeden pár čiernych očí a jeden pár modrých očí. Draco a Severus. Obaja ho neustále predierali pohľadom a Harry bol z toho na nervy. Samozrejme, nikto zo smrťožrútov nevedel, čo sa stalo medzi ním a Voldemortom. Nikto nechápal prečo už Harry nenavštevuje panstvo. „Ach,“ vzdychol si nahlas a snažil sa rozžuť kus stvrdnutej slaniny.

„Harry, kam plánuješ ísť na jarné prázdniny?“ spýtala sa ho Hermiona veselým hlasom.

Iste, za štyri dni mali byť týždenné jarné prázdniny a on vôbec nepremýšľal kam pôjde. Nuž, napadalo mu len jedno miesto - dom, ktorý zdedil po Siriusovi. Momentálne ho obýval Lupin, ale iste mu nebude vadiť Harryho spoločnosť.

„Zrejme pôjdem na Grimmauldovo námestie. Aspoň budem môcť stráviť nejaký čas s Remusom.“

„Och, chcela som ťa pozvať k nám. Našim by to neprekážalo,“ usmiala sa naňho.

„Hermy, vieš predsa, že stále po mne ide Grindelwald. Nechcem ohrozovať tvojich rodičov a už vôbec nie teba,“ povedal nežne a stisol jej ruku.

„Áno, viem... len som myslela. Nuž, ani neviem. To je jedno. Chápem to.“

Po raňajkách sa vybrali na dvojhodinovku elixírov. Harry teraz skutočne elixíry nenávidel. Slizolinčania po ňom hádzali zamyslené a skúmavé pohľady. Severus sa len „náhodou“ prechádzal neustále pri jeho kotlíku. Išlo ho z toho poraziť.

Vošli do učebne a pousádzali sa na svoje miesta. O chvíľku sa cez dvere vyrútil profesor Snape s istým dramatickým nádychom, tak aby mu plášť vial v neexistujúcom vetre. Drsne švihol prútikom a na tabuli sa objavili ingredencie na elixír. Postavil sa pred katedru, ruky si zložil za chrbát a mrazivým hlasom začal rozprávať: „Dnes budete pripravovať jednoduchý elixír, aby ho zvládli aj jedinci s primalou mozgovou kôrou. Pokiaľ sa tú nachádzajú i takí tupci, ktorí nevedia, čo je mozgová kôra, je to sivá hmota v periférnej časti koncového mozgu,“  vrhol pohľad na chrabromilčanov a pokračoval. „Snový elixír, tak sa nazýva, je vhodný pre osoby, ktoré trpia insomniou, čiže nespavosťou. Na jeho prípravu máte presne 120 minút. Do toho!“ vyzval ich a posadil sa za stôl. Všetci sa nahrnuli do skriniek s ingredenciami, kotlíkmi, nožíkmi a ostatným príslušenstvom potrebným na varenie. Harry sa konečne dotrepal s plným náručím k svojmu stolu, kde si všetko pripravil a začal variť. Práve drvil vysušené lístky Zemedymu, keď zacítil ako mu zozadu Snape hladí do kotlíku.

„Harry,“ pošepol riaditeľ tak, aby ho nik okrem Harryho nepočul. „Chcem, aby si tu po hodine ostal.“

Harry si vzdychol. Väčšinou naňho Severus kričal na prahu dverí a Harry sa robil, že ho nepočuje, no teraz. Musel ostať, bolo mu hlúpe po tejto jasnej žiadosti len tak odísť. Letmo prikývol a pokračoval v práci. Ale Severus sa stále skláňal nad jeho kotlíkom. „Harry, listy nedrv, len ich jemne odtrhni od stonky a hoď do kotlíku,“ pošepol opäť a podišiel k ďalšiemu stolu. Harry tak urobil, ale absolútne sa nemohol sústrediť na prácu. Neustále myslel na nastávajúci rozhovor so Snapeom. „Ach,“ vyšlo mu z úst. Rezol sa do prsta o hranu kotlíka. Sledoval ako mu kvapôčky krvi stekajú po prste. Utrel si ho do habitu a pokračoval vo svojom myšlienkovom pochode. Možno sa niečo dozvie o Tomovi. Aj keď o ňom nechcel nič počuť, lebo by mu chýbal ešte viac. Pre Merlina, tak veľmi mu chýbal. Jeho čokoládové oči, jeho nádherná tvár. Ich rozhovory, posedávanie pred krbom, tréningy a jednoducho všetko. Omylom do kotlíku vylial krv Kentaura, namiesto dračích slín. „Do pekla,“ zaklial potichu. Tekutina našťastie neexplodovala. Pravdu povediac ani farba sa nezmenila. Harry pokrčil ramenami a pokračoval. O chvíľu mu do nosa udrela podivná vôňa, ktorá vychádzala z jeho kotlíka. Pozrel po ostatných, nikomu inému žiaden voňavý dym z kotlíka nevychádzal. Ale tekutina mala stále správnu farbu i konzistenciu. Vôňa sa mu usadila hlboko v nosových dutinách, Harry mal pocit, že sa mu tiahne až do mozgu. Zvonček na katedre zazvonil. Snape, sediaci za stolom, pozrel na študentov a ľadovým hlasom povedal: „Koniec! Všetci odložte svoje pomôcky a prineste mi na stôl vzorky elixírov. Budúci týždeň budete vedieť výsledky.“

Študenti sa nahrnuli k stolu a odkladali flakóny do škatuliek. Hneď potom odchádzali z učebne. Harry pošepol Hermione, že sa chvíľu zdrží. Spoločne s ostatnými odložil svoju fľaštičku do škatule, a keď v učebni ostal len on a Snape, posadil sa pred katedru a sledoval Snapeove čierne oči. Cítil sa trošku omámene tou podivnou vôňou, ktorá sa mu usídlila v nose a pálila ho v hlave. Ale aj tak pozorne sledoval svojho riaditeľa a profesora.

„Harry, už toľko sa s tebou snažím porozprávať, ale neustále sa mi vyhýbaš. Hneváš sa na mňa?“ spýtal sa už milším hlasom než, ktorý používal na hodinách.

Harry sa nervózne poškriabal na hlave. „Prepáč, mi to Severus. Samozrejme, sa na teba nehnevám. Len... nuž vieš... teraz sa s Temným pánom nestýkam a...neviem, čo všetko vám povedal o nás, o tom čo sa stalo...“

„Temný pán nám oznámil, že sa už nebudeš zúčastňovať Temných zasadnutí, ani nebudeš navštevovať panstvo. Dôvody neuviedol. Všetci sú zmätení, ale Temný pán je neoblomný, nechce nám nič povedať. Vieš, odkedy sa to „niečo“ medzi vami stalo je Temný pán celkom iný. Opäť nás mučí a trestá za každú drobnú chybu. Chytá muklov, ktorých následné mučí na smrť alebo sa zabáva na tom, ako ich mučíme my preňho. Harry, predvčerom to bolo iba päťročné muklovské dievčatko. Plakalo tak hrôzostrašne, že som to skoro nevydržal. Mučila ju Bellatrix a až nechutne si to užívala. Rovnako ako Temný pán. Žaláre sú preplnené muklami a muklorodenými. Na panstve sa dejú hrozné veci, odkedy si odišiel. Temný pán je týždeň čo týždeň šialenejším. Navyše plánuje nejaký nový útok. Neviem podrobnosti. Ale bude to niečo veľké a určite príšerné. Tak mi povedz, čo sa to do frasa medzi vami stalo?“

Harry ani nedýchal. Ostal ako obarený. Len tam sedel a s pootvorenými ústami hľadel na Majstra elixírov. V hlave mal hrozivé obrázky jeho Bellatrix ako mučí nejaké úbohé dieťa, Toma, ktorý si to celé vychutnáva a bezbranných ľudí, ktorí kričia v žalároch.

„Nepoviem ti čo sa stalo. Je to príliš zložité a osobné. Ale môžem ti povedať, že ma požiadal, aby som odišiel a už ho viac nekontaktoval, že potrebuje čas. Tak som odišiel, no čo som mal robiť?“

Severus si masíroval koreň nosu a prižmúril oči. „Musíš sa k nemu vrátiť, Harry. Bez teba... bez teba je z neho opäť krvilačný šialenec.“

„Nemôžem... on nechce, aby som sa vrátil. Do riti!“ zaklial a päsťou udrel do stolu. „Musím si premyslieť, čo urobím...“

„Harry, smrťožrúti ťa chcú späť. Chcú späť svojho mladého pána. Pána, ktorý ich nemučil a rešpektoval. Vráť sa...“

Zeleno-oký chlapec sa prudko postavil. „Sev...“ hlas sa mu zlomil. „Nerozumieš, že sa nemôžem len tak vrátiť. Všetci mi chýbate. On mi chýba, ale takto to chcel a s tým nič nezmôžem...“ povedal a rýchlo odišiel.

Predstavoval si aké beštiálne veci sa teraz na panstve odohrávajú. Zdvíhal sa mu žalúdok. Hlava ho pálila. Och, tá príšerná vôňa mu nechcela dať pokoj! Kašlal na vyučovanie. Potreboval byť sám. Vrazil do prázdnych chlapčenských spálni. Zatiahol závesy na posteli a ľahol si. Do čerta! Kurva! Čo mal robiť? Čo?! Hlava ho začala neznesiteľne páliť. Posadil sa. „Áh,“ vyšlo mu z úst a rukou si pretrel čelo. Tá vôňa bola čoraz silnejšia. Čo sa to deje? Zahmlievalo sa mu pred očami. Zažmurkal, ale zrak sa mu ešte zhoršil. Cítil sa veľmi slabo. Klesol na vankúš a telom mu začala prechádzať horúčava. Hlavu mu išlo roztrhnúť, pálila a štípala, ale jazva ho nebolela. Mal pocit, akoby mu na lebku tlačila nejaká neviditeľná sila. Z nosa mu začala stekať krv. Pred očami mu vybuchol hotový ohňostroj a vzápätí sa ponoril do nekonečnej špirály, ktorá sa točila vôkol neho.

Ocitol sa v tele asi trojročného strapatého chlapčeka, ktorý sa hral s chichotajúcou loptičkou. Spoza dverí vykukla čiernovlasá, veľmi pekná, mladá žena so širokým úsmevom a s prútikom v ruke.

„Nathaniel, srdiečko, nechaj už tú úbohú loptu a poď do kuchyne,“ povedala nežným hlasom.

Harry sa vyštveral na svoje nestabilné nohy a drobnými krôčikmi kráčal za svojou mamičkou. Hneď ako prišiel do kuchyne si ho vzala do náručia a posadila ho za stôl. Harry zazrel, že za stolom sedí jeho šesťročný brat. Pripravila pred nich paradajkovú polievku. Sadla si vedľa Harryho a sama začala jesť.

„Dobrú chuť, zlatíčka,“ usmiala sa a vložila si lyžicu do úst.

Harry urobil to isté. Túto polievku zbožňoval. Nemotorne si naberal na lyžičku a polievka mu stekal doslova všade. Čiernovlasá žena mu venovala ďalší úsmev a švihom prútika ho opäť očistila.

O chvíľu sa vo dverách zjavil vysoký hnedovlasý muž v dlhom červenom habite. Čiernovlasá žena ho ihneď stlačila v náručí. „Herb, konečne! Nevedela som, že prídeš už dnes.“

Muž ju pobozkal na pery a na čelo. „Prepáč, Deborah. Nemal som ťa ako informovať. Dostali sme falošné hlásenie o ďalšom Grindelwaldovom útoku, ale žiaden sa nekonal,“ usmial sa. Vzápätí sa naňho vrhol Harryho brat.

„Ocko!“ zakričal šťastne.

Hnedovlasý muž ho objal. „Harold, synak,“ pobozkal ho na čelo a do ruky mu vložil červené lietajúce autíčko. Hneď potom sa vydal Harryho smerom.

„Ako sa má môj najmladší synček?“ usmial sa žiarivo a vzal si chlapčeka do náručia. „Pozri, čo ti ocko priniesol,“ povedal milým hlasom a z vrecka habitu vytiahol hnedého plyšového macka. Macko na Harryho zažmurkal a Harry sa veselo zasmial. Otec ho pobozkal na vlásky. „Páči sa ti, Nathaniel?“ spýtal sa ho.

„Áno, ocko,“ zamrmlal detským hláskom a pritlačil si macka k hrudi.

 „No, tak. Ideme jesť,“ pozrela na nich na oko prísne Deborah a všetci sa usadili za stôl.

Po večery ich rodičia odviedli do spoločnej detskej izby. Harry si ľahol do svojej malej postele, ktorá stála hneď vedľa postele Harolda, ktorý už tiež spokojne ležal.

„Sladké sníčky, srdiečka naše,“ pošepla ich matka, prútikom zhasla sviečky a spolu s ich otcom odišli z izby.

Za oknom zúrila búrka. Harry neznášal búrky. Schúlil sa a pevne stisol svojho nového macíka.

„Halold, bojím sa,“ zamrmlal.

„Nath, nemaj strach. Poď za mnou,“ zavolal ho brat.

Harry sa šťastne usmial. Vždy počas búrky mal dovolené spať v bratovej posteli. Vedel, že ho veľký braček ochráni. Pritisol sa k nemu.

„Dobrú, Nath...“ pošepol Harold zívajúc.

„Doblú...“ zašuškal i on a zaspal.

24. kapitola - pokazený elixír, život Nathaniela Pottera