Harry Potter fanfiction

Harry prikývol a snažil sa zvyknúť na to, že svoje telo ovláda opäť iba on. Zrazu započul šuchot trávy a vrčanie niekde z hlbín temného lesa.

„Tom, počuješ to?“ spýtal sa zamračene a hľadel do tmy, odkiaľ zvuky počul.

Voldemort tam pozeral tiež a vyzeral byť nervózny. „Áno, počujem.“

Z temnoty sa začali vynárať dvojmetrové tvory s čiernou roztrhanou kožou, spod ktorej im trčalo mäso. Mali dlhé ostré pazúry, vražedne krvavé oči a obrovské tesáky. Pomaly sa vynárali z lesa a Harry tipoval, že ich je najmenej 50 a neustále prichádzali ďalší.

„Do čerta, to sú Grindelwaldovi Pekelní psi,“ pošepol Voldemort chladne.

Harrymu sa rozbúšilo srdce. „Čo budeme robiť?“ 

Psi ich pomaly obkľučovali.

„No pokiaľ ich sem vypustil Gellert, tipujem, že nás chcel dostať do pasce, takže sa odtiaľto nebude dať premiestniť. Hneď to vyskúšam,“ povedal a pokúšal sa premiestniť, no nič sa nestalo.

„Skvelé,“ poznamenal Harry a srdce mu bilo až  v krku. „Utekať sa nám zrejme neoplatí, však?“

„Nie neoplatí, sú to rýchle tvory a vyzerajú byť celkom hladní. Mám návrh, nemôžem zomrieť, mohol by som ich nejakými kúzlami zdržať kým by si sa dostal z lesa a premiestnil sa.“

„NIE, Tom! Nikdy. Tento les absolútne nepoznám, blúdil by som tu a pri mojom šťastí by ma zabili nejaké iné príšery, aj tak,“ odmietol návrh zeleno-oký chlapec a sledoval obrovské beštie ako sa pred nimi zhromažďujú.

„Neznášam tvoju tvrdohlavosť,“ zakrútil hlavou Voldemort a ochranársky sa postavil pred čiernovlasého chlapca. „Hneď ako začnú útočiť použijeme ochranný štít, ktorý pri počte pekelných psov dlho nevydraží. Takže začneme útočiť kliatbami, ktoré nás zbavia zopár útočiacích psov a hneď potom vypustíš svoju temnú mágiu v tvare draka. Ja vykúzlim svojho ohnivého hada, budú na nich útočiť a my zatiaľ utečieme. Takže ich na chvíľu zdržíme a budeme sa modliť k Salazarovi, aby sme stihli vyjsť z lesa kým po nás opäť pôjdu, pretože naše kúzla nevydržia na veľkú vzdialenosť,“ rozprával Voldemort rýchlo a v ruke zvieral prútik.

Harry obdivoval ako rýchlo vedel vymyslieť stratégiu súboja a prikývol. Zistil, že psi už neprichádzajú, ale pripravujú sa na útok.

„Naraz Harry!“ skríkol Voldemort a obaja zodvihli prútiky, z ktorých sa vynáral obrovský belasý štít, cez ktorý sa snažili dostať psi, ktorí začali útočiť.

Harry začínal cítiť, ako štít slabne vplyvom útočiacích Pekelných psov, ktorí sa ako šialení snažili dostať ku dvom čarodejníkom. Ich štít bol silný, ale psov bolo jednoducho príliš veľa.

„Harry, skús ešte chvíľu štít udržať, ja ho zruším a zaútočím na niekoľko psov, hneď ako tvoj štít zmizne, útoč aj ty!“ kričal naňho Voldemort a jeho časť štíta pomaly mizla.

Harry sledoval ako Voldemort vyslal nejaký čierny lúč, ktorý niekoľko psov namieste usmrtil. Zacítil ako sa mu trasie ruka, v ktorej držal prútik a jeho štít pomaly praskal. Útočilo naňho asi tak 30 psov. Hneď ako jeho štít úplne praskol, vyslal na skupinu psov oranžový lúč, ktorý ich zasiahol. Psi začali kňučať a padať k zemi. Harry neváhal a okamžite vypustil svoju surovú mágiu von, tá sa ihneď začala formovať na obrovského čierneho draka so zelenými očami. V duchu mu vydal príkazy. Drak okamžite odhadzoval psov a chrlil na nich zelený oheň. Harry prebehol k Voldemortovi, ktorý súperil so skupinou pekelných psov, všimol si, že mu z ramena tečie krv. Prišiel k nemu a zoslal kliatby na skupinku psov. Voldemort zatiaľ vykúzlil ohromného ohnivého hada, ktorý začal okamžite útočiť. Hneď potom schmatol Harryho za ruku a utekali, utekali dlho... Harry preskakoval cez spadnuté stromy, kamene a vytŕčajuce korene, snažil sa nepotknúť. Čím išli hlbšie do lesa, tým bola viditeľnosť horšia. Myšlienkou vykúzlil svetelnú guľu, ktorá sa nad nimi vzniesla a osvetľovala kľukatú cestu. Pevne sa držal Voldemorta, ktorý ho viedol, príšerne ho boleli nohy, netušil ako dlho utekali, ale zdalo sa mu to ako večnosť. Naraz zastavili. Harry prudko vydychoval a všimol si, že Voldemort je až priveľmi bledý a jeho košeľa bola celá krvavá.

„Tom,“ Harry ho schmatol, pretože sa nebezpečne zakolísal. Oprel Voldemorta o jeden zo stromov a skontroloval mu ranu. Celé rameno mal roztrhané. Okolo rany boli čierne fľaky akoby bola prekliata. Vyzeralo to zle.

„Jeden z nich ma pohryzol, myslím, že ich sliny sú jedovaté,“ zachrapčal Voldemort a sťažka sa nadychoval. „Harry, ďalej musíš ísť sám. Dostaň sa z lesa...“ hovoril ľadovým hlasom cez zaťaté zuby.

„Dobre vieš, že ťa tu nenechám!“

„Koľkokrát ti mám hovoriť, že nezomriem, zomrie iba moje telo. Vrátim sa späť.“

„Och, seriem na to!“ naštval sa Harry, nikdy by ho tu nenechal, jednoducho to nemal v povahe. Utrhol veľký kus zo svojho habitu a začal Voldemortovu ranu obväzovať.

Voldemort iba pretočil očami. „Samozrejme, Chrabromilčan, aké typické.“

„Ušetri si tie narážky, Tom. Zomieraš, tak aspoň teraz buď ticho,“ odsekol mu Harry podráždene.

„Nezomieram, aby si vedel. Iba moje telo, kus mojej duše prežije.“

„Jasne, ak vôbec v tebe ešte nejaký kus duše je,“ zamrmlal Harry a pomaly dokončoval obväzovanie.

„Blá blá...“ vyšlo z Voldemorta otrávene.

Harry iba pokrútil hlavou a postavil červeno-okého čarodejníka na nohy. Prehodil si jeho zdravú ruku okolo ramena a podopieral ho.

„Ak pôjdeme takýmto tempom, na koniec lesa sa nikdy nedostaneme, proste ma tu nechaj a bež!“ zavrčal Voldemort, ktorý bol bledý ako stena.

„Drž hubu a snaž sa kráčať, lebo ťa sám tým psom pripravím na večeru,“ povedal mu Harry na oko rozčúlene, no v skutočnosti mal strach, strach o Toma.

Voldemort sa uškrnul a cítil sa čoraz slabšie. Teraz ho Harry doslova vliekol lebo jeho nohy vypovedali službu. Netušil koľko času mu ostáva, no zrejme veľa nie. Zrazu započul opäť tak známe vrčanie.

„Harry, myslím, že sú nám v pätách,“ zachrapčal.

Harry sa ihneď obzrel za seba a videl množstvo párov červených očí v tme.

„Do pekla,“ zaklial a snažil sa zrýchliť tempo, čo sa mu s ťarchou Voldemortovho tela vôbec nedarilo. Napadlo mu, že by opäť vypustil magického draka, ale cítil sa príliš vyčerpaný magicky i fyzicky. Bolo mu jasné, že musí zastaviť a psom čeliť, pretože ich doháňali a hrozilo, že zaútočia zozadu. Zastavil, odhodil Voldemorta za strom a zodvihol prútik mieriac na skupinu Pekelných psov, ktorí tiež zastavili a hladovo mladého čarodejníka pozorovali.

Voldemort sa snažil postaviť, ale vedel, že tento boj prehral. Jednoducho tam sedel opretý o strom a spoza neho pozoroval Harryho, ktorý očividne nemal šancu, psov bolo stále veľa. Tak veľmi nechcel o Harryho prísť, už prišiel o Nathaniela. Opäť sa snažil postaviť, ale nepodarilo sa mu to, jed sa mu dostával do krvi a nemohol pohnúť ani prstami na ruke.

Harry iba stál a horúčkovito premýšľal, čo ďalej. Hľadel do tých krvavých očí, ktoré ho trhali pohľadom. Keď videl, že sa psi chystajú útočiť, vyčaroval mocný štít, vedel, že dlho nevydrží. Zatvoril oči a sústredil sa na mágiu, ktorá v ňom pulzovala. Vedel, že pri takej vyčerpanosti sa mu nepodarí mágiu sformovať na draka, ale napadlo mu, že by ju mohol celú surovo vypustiť ako na prvom tréningu. Voľnú ruku zodvihol a úplne sa koncentroval. Zrazu videl iba tmu, nepočul vrčanie a necítil praskanie ochranného štítu. Jediné, čo cítil bola jeho mágia, jeho úplná mágia, ktorá chcela ísť nedočkavo von. Vtom z neho vytreskla obrovská magická tlaková vlna, ktorá odhodila celú skupinu Pekelných psov, vytrhla stromy z koreňov a zapálila trávu v celom okolí. Psi začali horieť a omráčeno ležali na zemi. Niektorých tlaková vlna behom sekundy roztrhala. Harry otvoril oči a sledoval tú príšernú spúšť, ktorá bola oveľa väčšia ako prvý krát. Hneď na to klesol na kolená, cítil sa enormne vyčerpaný. Hlava mu išla prasknúť, žalúdok sa mu skrúcal v kŕčoch, celé telo sa triaslo zimou. No spomenul si na Voldemorta, umierajúceho Voldemorta. Nemohol sa len tak zosypať. Nazbieral všetky sily a postavil sa, svet sa mu točil a videl zahmlene, ale inštinktívne kráčal za strom, kde sedel Voldemort s vytreštenými krvavými očami.

„Harry, ty...“ hlas sa mu zlomil. Nedokázal uveriť tomu, čo práve videl a cítil. Nebolo možné, aby niečo také chlapec dokázal.

Harry mlčal, bol rád, že sa udrží na nohách. Jednoducho schmatol Voldemorta a snažil sa kráčať von z lesa. Obom sa podlamovali kolená a knísali sa z jednej strany na druhú. Harry už takmer nevidel, netušil ako je možné, že kráča a ešte k tomu drží Voldemorta. Zrazu ucítil, že prešli za neviditeľnú bublinu, ktorá obklopovala les a spôsobovala nefunkčnosť premiestňovania.

„Tom,“ zachrapčal a obaja sa zosypali k zemi. Harry chytil Voldemortovu tvár do rúk a pozeral mu do prázdnych červených očí. „Tom, premiestnime sa dobre, pre Merlina, neviem či nás zvládnem v tomto stave premiestniť oboch, ak nie tak chcem, aby si vedel, že ťa mám veľmi rád a som šťastný, že som ťa mohol spoznať a zistiť, že nie si taký, aký som si myslel, že si,“ hovoril Harry roztrasene, chytil Voldemorta za ruku a premiestnil sa. Pevne držal ruku Temného pána a obaja  sa ocitli vo farebnom víre. Harry cítil, že sa niekto premiestnil spolu s nimi. Cítil cudziu mágiu a hneď na to sa mu Voldemortova dlaň vyšmykla z tej jeho. Snažil sa ho nájsť, ale to už tvrdo dopadol na mramorovú podlahu v Hlavnej sieni Voldemortovho panstva. Pribehlo k nemu niekoľko ľudí, ale vôbec ich nevnímal.

„Tom,“ vyšlo mu z úst a stále sa obzeral. Nebol tam. Narastala v ňom panika. „TOM!“ zakričal zúfalo a cítil, že ho niekto pevne objímal. Bola to Bellatrix, plakala a hladila mu vlasy. Zaregistroval aj Snapea, ktorý mu lial do úst nejaký elixír. Okolo stálo zopár čarodejníkov v čiernych plášťoch, ale všetko mu bolo ukradnuté. „Tom...“ pošepol a snažil sa pochopiť, čo sa to stalo. „Bella, Tom...on...“ snažil sa rozprávať, ale všetko sa dostávalo do čiernej hmly. Upadol do bezvedomia.

***

Jeho myseľ naberala opäť vedomie, cítil sa oveľa lepšie. Ležal na známej posteli vo svojej spálni. Bellatrix, ktorá bola nezvyčajne bledá a oči mala červené od plaču, mu držala ruku a hneď ako uvidela dva smaragdy sa usmiala a pobozkala ho na líce. Ďalej si všimol Snapea ako prekračuje z jedného miesta na druhé a tvrdo premýšľa. Vedľa Bellatrix sedel Draco, ktorý sa vystrašene pozeral na Harryho. Zrazu si Harry spomenul na všetky udalosti, v hrdle mu vyschlo, srdce mu stlačila neviditeľná ruka. „Tom,... my... napadli nás, a potom sme sa premiestnili, ale niekto ho odo mňa odtrhol a dostal som sa sem iba ja!“ hovoril a hlas sa mu triasol.

Bellatrix ho pohladila. „Harry, nerozumiem. Prosím, povedz čo sa stalo. Temný pán povedal, že máte tréning a...“

Harry jej ihneď skočil do reči a horúčkovito začal rozprávať, čo sa stalo ako ich napadla stovka Pekelných psov. Ako bol Voldemort pohryznutý a otrávený jedom. Rozprával o tom, ako bol oslabený vypusteným svojej mágie a jednoducho všetko až po to ako mu počas premiestňovania niekto vytrhol Voldemortovu ruku, a preto sa sem dostal bez neho.

Všetci naňho šokovano pozerali a premýšľali. Bellatrix sa celá triasla a z očí sa jej drali slzy. „Môj pán...nie. Kto? Harry, kto to mohol byť?“

„Bellatrix upokoj sa, pre Merlina,“ ozval sa odmeraný hlas Severusa Snapea. „Pán Potter, myslíte, že to bol Grindelwald, keďže to boli jeho psi, ktorí vás napadli?“

Harry si prehrabol vlasy. „Predpokladám, že áno,“ odpovedal a pozrel na Bellatrix.„Bella, myslím, že Temný pán žije, pretože by som mal bolesti skrz jazvu, keby...keby bol mŕtvy.“

„To je dobre,“ ozval sa Bellatrixin uplakaný hlas.

„Musíme ho okamžite nájsť, Bella prosím zvolaj všetkých smrťožrútov, nech sú do pol hodiny v Hlavnej sále.“

„Áno, môj pane,“ postavila a premiestnila sa.

„Pán Potter, musíte vypiť ešte tento elixír, ak pôjdeme do boja, musíte byť v poriadku,“ rozprával Snape a podával Harrymu fľašu, v ktorej bola biela tekutina.

„Ďakujem,“ zamrmlal a hneď si vlial elixír do úst. Chutil odporne, ale chcel byť pri sile.

„Tak pane, idem pre nejaké elixíry, ak by sme ich potrebovali pri boji,“ povedal Snape a premiestnil sa.

Harry sa pomaly postavil, zamotala sa mu hlava, a tak ho Draco pridržal.

„Si v poriadku, kamarát?“ spýtal sa ho blondiak ustarostene a pridržiaval ho.

„Áno, len sa mi točí hlava, to prejde, ďalej to už zvládnem,“ povedal a presunul sa do kúpeľne. Rýchlo sa osprchoval a stále premýšľal, kde hľadať Voldemorta, a potom mu to napadlo.

„Tom, si tam?“ spýtal sa v hlave a čakal. „Tom, prosím. Musím ťa nájsť, viem, že ešte žiješ. Tommy, prosím. Ozvi sa...“

Harry s očakávaním čakal na tak dôverne známy chladný hlas, ale nič. V hlave vládlo ticho. Harry do vzdal a opláchol si tvár ľadovou vodou.

„Harry...“

Harry sa okamžite strhol. „TOM!“ zakričal v hlave. „Ako si na tom... kde si?“ nevedel, čo sa opýtať skôr.

„Harry...“ ozval sa znovu chladný hlas, ale neodpovedal na otázky.

„Tom, kde si? Povedz mi viac, musím ťa nájsť, netuším, kde ťa mám hľadať, prosím...“

„Nehľadaj ma...“

„Zbláznil si sa?! Myslíš, že ťa nechám v jeho rukách? To NIKDY! Počuješ? Okamžite mi povedz ako si na tom a kde si!“

„Nehľadaj ma...“

„Tom, prestaň s tým. Tak nič nehovor, ja ťa aj tak nájdem!“ povedal Harry najedovano v duchu a vyšiel z kúpeľne. Náhle sa ocitol v objatí s Dracom.

„Prepáč, musel som to urobiť. Myslel som, že zomieraš, keď si sa zjavil v Hlavnej sieni. Bál som sa,“ rozprával Draco rozrušene a pomaly sa odtiahol z objatia.

„Som v poriadku, kamarát,“ venoval Dracovi úsmev. „Dobre, poďme do Hlavnej siene.“

Hneď ako vošli do siene videli stôl, za ktorým sedeli všetci smrťožrúti z vnútorného kruhu. Za vrcholom stola stáli dva tróny a Harryho pichlo v srdci, keď si uvedomil, že Voldemortov trón bude dnes prázdny. Draco sa usadil vedľa svojho otca a Harry sa postavil pred svoj trón. Všetci naňho pozerali s rešpektom a odhodlanosťou.

„Ak niektorí z vás ešte nevedia, dnes nás s Voldemortom napadli Pekelní psi, ktorých na nás poslal Gellert Grindelwald. Voldemort bol zranený a možno viete, že sliny pekelných psov sú jedovaté, bol nakazený a zomieral. Obaja sme boli slabí a zranení, keď som nás premiestňoval späť na panstvo. No v medzipriestore na nás niekto zaútočil a vytrhol Voldemortovu ruku z tej mojej. Myslím, že to bol Grindelwald, keďže to on nás dostal do konfrontácie s Pekelnými psami. Netuším, kde ho Gellert mohol vziať, ale dôležité je, že žije. Ak by zomrel cítil by som to, vďaka mojej jazve,“ rozprával Harry pevným hlasom a smaragdovozelenými očami prechádzal po smrťožrútoch. „Ak máte nejaké návrhy, ako by sme mohli Voldemorta nájsť, sem s nimi...“

„Harry, pre Salazara, nehľadaj ma. Rozumieš?“ ozval sa v hlave známy chladný hlas.

„Tom, budem ťa hľadať.  Môžeš mi, do pekla, povedať, čo sa to tam, kde si deje!“,

„Ostal som uväznený v medzipriestore, spolu s Grindelwaldom. Mal pri sebe protijed na sliny Pekelných psov, pretože nás mal v pláne uniesť oboch a ak by sme boli zranení chcel nás vyliečiť, aby nás mohli spolu s Dumbledorom mučiť. Tak som mu ten jed zobral, a preto žijem.“

„Čo... kde... kde si? V medzipriestore? S ním, ja nerozumiem...“ Harry bol úplne zmätený.

„Jednoducho sme tu ostali uväznení, keď ma Grindelwald vytrhol z tvojej ruky snažil som sa sám premiestniť preč a rovnako tak aj Gellert, a preto sme sa ocitli tu...“

„Ako sa odtiaľ dostaneš, Tom... ako ťa mám odtiaľ dostať?“

„Ja neviem, Harry. Momentálne sme sa s Grindelwaldom dohodli na spolupráci, pretože sme obaja v rovnakej situácii. Hlavne sa ma odtiaľto nesnaž dostať, inak by si tu mohol skončiť aj ty a to by nám nepomohlo.“

„Nemôžem ťa tam len tak nechať a nič nerobiť, pochop...“

„To presne budeš musieť urobiť, Harry.“

„Nie!“

„A čo chceš, akože robiť?“

„Ja... budem sa premiestňovať až tak dlho kým nezachytím tvoju stopu a nájdem ťa...“

„Harry, to môže trvať celú večnosť, navyše je to veľmi nebezpečné, pretože ľahko môžeš dopadnúť ako my a tvoje telo toľké premiestňovanie nezvládne.“

„Pane? Môj pane?“ započul Harry hlas Luciusa Malfoya.

Ihneď sa spamätal a spýtal sa: „Áno, Lucius?“

„Mohli by sme Temného pána nájsť...“

Harry ho prerušil. „Ja viem, kde je. Viem sa s Voldemortom dorozumievať cez myseľ sčasti vďaka jazve, sčasti vďaka legilimencii. Práve... práve som s ním hovoril,“ všetci naňho prekvapene pozerali a v miestnosti nebolo počuť ani žmurknutie oka. „On je... je zaseknutý v medzipriestore.“

Smrťožrúti na seba prekvapene pozerali a sieňou zaznelo znepokojené šepkanie.

Harry pokračoval: „Spolu s Gellertom Grindelwaldom...“

„To snáď nie...“ vyšlo z Bellatrix. Ostatní prekvapene zhíkli.

„Môj pane, ako ho odtiaľ dostaneme?“ ozval sa Rabastan Lestrange, všetci naňho pozreli a hneď na to pozreli späť na Harryho.

„Tom, smrťožrúti chcú vedieť, ako ťa odtiaľ dostaneme, čo im mám povedať, že nijako, do pekla!“

„Jednoducho im povedz, že sa odtiaľto budem musieť dostať nejako sám.“

„Nedokážeme mu pomôcť, bude sa odtiaľ musieť dostať sám, Rabastan,“ odpovedal Harry a rukou si unavene prehrabol čierne strapaté vlasy.

Tváre smrťožrútov náhle zbledli a všetci plávali vo vlastných myšlienkach.

„Pane,“ ozval sa opäť Lucius a mierne sa uklonil. „Na ministerstve mám odborníka pre takéto delikátne záležitosti, mohol by som ho očarovať Imperiusom a prinútiť ho vyriešiť našu situáciu, takže mu nebude vadiť, že sa jedná o Temného pána.“

„Ten dotyčný už niekedy riešil zaseknutie v medzipriestore?“ spýtal sa Harry s nádejou v hlase.

„Nuž, predpokladám, že nie. Ale určite vie o tejto záležitosti viac ako my, môj pane.“

„Priveď ho,“ prikázal mu Harry a Lucius sa okamžite premiestnil.

Harry si unavene sadol na svoj trón a hladil Nagini, ktorá sa mu tisla k ruke.

„Mladý pane, nebuďte sssmutný,“ zasyčala Nagini a štrbinovými očami sledovala tie jeho.

„Predpokladám, že aj ty sssi sssmutná, Nagini. Vieššš predsa čo sa stalo,“ odpovedal jej haďiou rečou Harry.

„Temný pán sssa vráti, vždy sssa vráti, je sssilný,“ zasyčala a spokojne si položila veľkú hlavu na Harryho koleno.

„To dúfam,“ pošepol Harry v parselčine.

Bellatrix, ktorá sedela po jeho pravici mu stisla ruku. „Dostaneme ho odtiaľ, Harry,“ usmiala sa naňho a v čiernych očiach mala odhodlanie.

Harry sa na ňu smutne pousmial a vtom sa v miestnosti zjavil Lucius s mužom v stredných rokoch, ktorého zahmlené oči napovedali, že je pod kliatbou Imperius.

„Môj pane, predstavujem vám Alexandra Thomasa, hlavného vedúceho oddelenia pre premiestňovanie,“ predstavil Lucius šedivého muža. „Už je pod Imperiusom, môj pane. Celý problém som mu vysvetlil a hneď som ho premiestnil sem.“

„Veľmi dobre,“ pochválil ho Harry a zelenými očami sledoval muža.

„Pán minister, môžem začať?“ spýtal sa šedivý muž Luciusa, ktorý prikývol.

Alexander pozrel zahmlenými očami na Harryho a začal rozprávať: „Ctený pane, medzipriestor je veľmi temné miesto, nie je veľa prípadov, ktoré hovoria, že sa v tomto priestore niekto zasekol, ale stáva sa to. Tento priestor je niečo ako čierna diera, neplynie tam čas, človek nepotrebuje spĺňať nijaké biologické potreby. Jednoducho dá sa tam žiť večne, čo spôsobuje, že obete, ktoré sa na danom mieste ocitnú sa stanú monštrami a temnými bytosťami... sú jednoducho v neexistujúcom priestore...“

„Chceš tým povedať, že tam Voldemorta môže napadnúť hocijaká beštia, ktorá bola pred storočiami človekom?“

Šedivý muž prikývol. „Áno, je to tam veľmi nebezpečné...“

„Už sa podarilo niekoho z toho priestoru dostať?“ skočil mu do reči Harry netrpezlivo.

„No, popravde nie. Je to veľmi riskantná záležitosť. V prvom rade musí byť zachytená magická stopa obete. Ak má obeť slabú magickú stopu nedá sa vystopovať. Samozrejme, Temný pán má veľmi mocnú a silnú magickú stopu, čiže prvý krok by nebol až taký problém. Záchranca by sa jednoducho premiestňoval po tejto stope až kým by sa dostal do daného medzipriestoru a tu nastáva problém. Tento záchranca musí byť veľmi mocný a musí chcieť obeť celým srdcom a dušou odtiaľ dostať, vtedy sa daná mágia, ktorá obeť drží uväznenú uvoľní a záchranca môže obeť premiestniť,“ dokončil, pričom stále pozeral priamo do Harryho očí. „No... je tu jeden háčik,“ pokračoval neisto. „Daný záchranca sa môže rozštiepiť, pretože ak sa dostane do medzipriestoru, je tam automaticky nežiadaným, a preto sa môže stať aj takáto ošemetná situácia,“ dokončil Alexander.

V miestnosti bolo ticho ako v hrobe, všetci premýšľali a spracovávali fakty a nové informácie.

Harry si nervózne hrýzol peru a rukou si prehrabol strapaté vlasy. „Pán Thomas, je to všetko?“

Šedivý muž prikývol. „Áno, ctený pane.“

„Dobre, Lucius môžeš ho odviesť,“ povedal zeleno-oký chlapec a Lucius sa spolu s Alexandrom premiestnil.

Teraz opäť všetci sledovali Harryho a čakali na jeho príkazy.

„Nuž, je jasné, že tým „záchrancom“ musím byť ja. Som dostatočne mocný a Voldemorta chcem úplne úprimne vyslobodiť...“ začal Harry celkom pokojným hlasom.

„Ale, môj pane. Temný pán, by nikdy nechcel, aby ste tak veľmi riskovali, čo ak... sa rozštiepite...“ ozvala sa Bellatrix a vystrašene naňho pozerala.

„Risknem to. Je mi jedno, či si to Temný pán želá alebo nie,“ odsekol jej Harry.

Medzitým sa vrátil Lucius a posadil sa na svoje miesto vedľa Draca.

„Dobrá práca, Lucius,“ pochválil ho.

„Ďakujem, môj pane,“ zľahka sa uklonil blonďavý čarodejník.

„Severus,“ oslovil Harry, bledého Majstra elixírov. „Chcem, aby si pripravil nejaké základné elixíry, ak by bol Temný pán zranený.“

„Samozrejme, pane,“ odvetil Snape a premiestnil sa.

„Pane, pôjdem s vami,“ ozvala sa Bellatrix. „Aspoň vám pomôžem nájsť stopu... prosím.“

„Tak dobre,“ súhlasil napokon Harry.

Bellatrix ho chytila za ruku. „Poznám veľa miest, môžem nás premiestňovať ja,“ navrhla, Harry prikývol a premiestnili sa. Ocitli sa vo víre farieb, ich nohy dopadli na blatovú cestu, Harry necítil žiadny stopu po mágii. Ďalší vír farieb, dopadnutie na lístie, žiadna stopa. Vír farieb, rozpadajúci sa most, žiadna stopa. Vír farieb, zelené jazero, lesy. Žiadna stopa. Vír farieb, pláž, more, čajky, žiadna stopa. Harrymu sa začínala poriadne točiť hlava. Vír farieb, smradľavá tmavá izba, žiadna stopa po mágii. Vír farieb, rieka, vodopád, palmy, žiadna magická stopa. Zima, sneh, vietor, ďalší vír farieb. Hory, les...

„Bella, zastavme nachvíľu,“ navrhol Harry a roztrasene sa posadil na peň stromu, Bellatrix sa chytila jedného zo stromov a ťažko dýchala. Nakoniec vyvrátila obsah žalúdka. Utrela si ústa a posadila sa vedľa Harryho.

„Si v poriadku?“ spýtal sa jej starostlivo.

„Áno, len pre telo je to veľmi náročné,“ zachrapčala.

„Tak to teda je, tiež mi nie je najlepšie. Myslím, že by sme si mali chvíľku oddýchnuť. Kde to vlastne sme?“ spýtal sa jej a pozoroval prekrásne hory, ktoré boli na vrcholkoch zasnežené. Okolo nich sa rozprestierali lesy a vzduch bol krásne čistý.

Bella sa pousmiala. „Sme vo Švajčiarsku, presnejšie v Graubündene. Bola som tu raz na prázdninách u tety a sem som chodila relaxovať, pretože je tu prekrásny výhľad na hory a lesy.“

„Áno, to je,“ súhlasil Harry a odhrnul jej z očí pramienky vlasov. „Môžeme pokračovať?“ spýtal sa jej.

„Isteže,“ usmiala sa a chytila ho za ruku.

Ďalší vír farieb, piesok, pyramídy, horko. Ďalší vír farieb, vtedy ju ucítil, Voldemortovu magickú stopu, prevzal premiestňovanie a opustil Bellatrix. Čo najrýchlejšie sa premiestňoval po stope, nemohol ani sekundu zaváhať, hneď ako pristál na nejakom mieste okamžite sa premiestnil, aby stopu nestratil. Voldemortovu mágiu cítil čoraz jasnejšie. Vedel, že je blízko – vír farieb, dopad na trávu, vír farieb, dopad na štrk, vír farieb, vír farieb... Stopa silnela a silnela. Ocitol sa v tme, v úplnej tme, nevidel na čom stojí, nevidel koniec ani začiatok priestoru, nevidel strop. Bol to skutočne čudesný pocit, keď nevedel po čom vlastne kráča. Voldemortovu mágiu cítil veľmi intenzívne, vedel, že je v medzipriestore. Bolo tu chladno a neustále mal pocit, že ho niekto sleduje, ba dokonca by prisahal, že v tme zazrel žlté oči.

„Tom?!“ zakričal do ničoty.

„To nie je možné,“ ozval sa chladný hlas.

Harry sa otočil a konečne uvidel tú krásnu tvár a veľké červené oči. Voldemort bol šokovaný. Harry ho okamžite objal celou silou.

„Pre Merlina, Tom, konečne!“

Voldemort mu objatie opätoval a ešte stále premýšľal, či je Harry iba výplod jeho fantázie alebo je skutočný.

„Och, veľmi dojemné,“ ozval sa pohŕdavý a výsmešný hlas Gellerta Grindelwalda, ktorý ich s úškľabkom na tvári pozoroval.

Harry sa odtiahol od Voldemorta a znechutene pozrel na Grindelwalda. „Kde máš svojho úžasného Dumbledora, Gellert?“

„Do toho ťa nič, sopliak,“ odvrkol podráždene.

„Serie na teba, však? Úprimne dúfam, že tu zhniješ, ty skurvysyn.“

Grindelwaldom prešla vlna zlosti. „Takú radosť ti nespravím, Harry. Čoskoro sa odtiaľto dostanem a pocítiš moju zlosť.“

„Drž hubu, Gellert,“ ozval sa Voldemortov chladný hlas. „Niečo nás sleduje.“

Všetci traja sa začali obzerať. „Dá sa tu vôbec čarovať?“ spýtal sa Harry obzerajúc sa po čierno-čiernej tme.

„Nie, inak by sme sa obaja zavraždili,“ odvetil Voldemort.

„Tom, mali by sme sa rýchlo premiestniť,“ navrhol Harry a podišiel k Voldemortovi.

„Dobre, neublíži ti to?“ spýtal sa s obavou v hlase.

„Neviem,“ odpovedal a chytil Voldemortovu ruku.

Obklopil ich čierny dym, špirála farieb. Harry zastonal, bolelo to, pálilo to... Vedel, že bol rozštiepený, predpokladal, že sa to stane. Zrazu dopadli na tvrdú zem. Harry ležal a sledoval stromy, ktoré sa nad ním týčili, v diaľke počul žblnkot tečúceho potôčika a cítil bolesť, hroznú bolesť v ľavom boku. Chytil sa tam rukou, na ktorej mu ostala lepkavá červená krv. Stromy, na ktoré pozeral sa začali nebezpečne točiť, až mu prišlo zle.

„Harry, Harry!“ začul kričanie.

„Tu... som...“ zachrapčal potichu, netušil či ho bolo vôbec počuť.

Zbadal Voldemortovu krásnu tvár ako sa nad ním skláňa. Červené oči naňho vystrašene pozerali a jednou rukou ho chytil za šiju. Druhou rukou mu zatlačil na hnusnú ranu, z ktorej sa valilo značné množstvo krvi.

„Nemôžem ťa premiestniť,“ pošepol Voldemort takmer zúfalo. Harry videl ako vyťahuje prútik, ktorým zamieril na jeho zranený bok. Videl ako pohol plnými perami a na boku zacítil mierny tlak.

„Už nekrvácaš, ale aj tak si stratil priveľa krvi,“ informoval ho a pobozkal ho na čelo. Potom mu ďalším mávnutím prútika zafixoval ranu obväzom a vzal si ho do náručia. Oprel sa o strom a hladil čierne strapaté vlasy.

Jediné, čo Harry vnímal boli dlhé jemné prsty, ktoré ho hladili po vlasoch. Cítil sa na smrť vyčerpaný, chcel iba spať... Pocítil, ako ho Voldemort prikryl svojim habitom a zaspal.

 ***

Prebral sa. Ešte stále ležal vo Voldemortovom náručí. Všimol si, že červeno-oký čarodejník zaspal tiež, musel byť poriadne vyčerpaný. Bola tma, spomedzi stromov dovidel na čiernu oblohu posiatu hviezdami. Bok ho pálil a bolel, jeho telo sa triaslo. Konečne si uvedomil, že to dokázal, Voldemort je späť, zvládol to. Vôbec netušil, kde to sú, aj keď ich premiestňoval on. Zrejme dopadli na neznáme miesto pri jeho rozštiepení. Takže mohli byť kdekoľvek, čo nebolo veľmi pozitívne. Navyše vôbec netušil, kedy sa budú môcť premiestniť, aby neriskovali jeho ďalšie rozštiepenie. Zakrátko zistil, že je Voldemort hore a pozoruje ho.

„Nie si smädný?“ spýtal sa ho a premeriaval si ho červenými očami.

Harry pokrútil hlavou a vychutnával si Voldemortove teplé náručie.

„Vyčaroval som okolo nás ochranné bariéry, keďže asi ani jeden netušíme, kde sa nachádzame,“ povedal a odmlčal sa. „Harry, ako si to dokázal?“ ozval sa opäť.

„Dovoľujem ti použiť legilimenciu a pozrieť sa,“ zachrapčal unavene a pocítil miernu bolesť v jazve, hneď na to nepríjemný tlak v hlave. Cítil, ako si Voldemort prezerá spomienky, ktoré mu on sám otvoril. Prezeral si všetko, čo sa stalo od doby, čo sa Harry sám premiestnil do jeho panstva. Tlak v hlave zmizol, jazva prestala bolieť.

„Aspoň, že má Lucius na ministerstve dostatočne kvalifikovaných ľudí,“ uškrnul sa.

Harry prikývol a pozoroval tie ostré a zároveň jemné rysy Voldemortovej tváre. Nikdy ho neprestalo baviť sledovať Voldemortovu peknú tvár. Červené oči sa spomedzi hustých mihalníc naňho pozreli a na perách sa mu vykúzlil úsmev. Voldemort má nádherný úsmev, pomyslel si Harry a bez toho, aby si to uvedomil, hladil Voldemortove líce. Cítil jemné strnisko i hebkú teplú pokožku, po tele sa mu rozlievalo príjemné teplo pri kontakte s jeho telom. Nevedel si ani predstaviť, že ak by ho z medzipriestoru nedostal, už nikdy by nevidel tie veľké oči, krásny úsmev, necítil by jeho dotyky... neprežil by bez neho. Harryho prsty skĺzli do jeho hustých vlasov. Niečo ho k tomuto človeku priťahovalo ako smädného voda, ako magnet železo, ako upíra čerstvá krv... Tie veľké karmínové oči ho stále pozorovali a Harry si všimol ako si Voldemort zahryzol do plnej spodnej pery. Ani sa nenazdal a tie sladké jahodovočervené pery sa zľahla dotkli tých jeho. Harrymu sa zastavilo srdce i dych. Pocítil ako mu Tomov jazyk šteklí vnútro úst a ochutnáva každú z jeho častí. Harry mu bozk opätoval a vychutnával si chuť jeho sladkých úst a príjemne vibrovanie, ktoré sa mu rozlialo po tele. Bolo to úplne iné ako ostatné bozky, ktoré predtým zažil. Tento bozk bol tak intenzívny, nádherný, silný... neexistovalo slovo, ktorým by ho Harry dokázal vystihnúť. Po úžasných minútach bozku sa ozvala Harryho rana. Bolestivo sykol a Voldemortove pery sa ihneď odtiahli od tých jeho.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ho trochu zachrípnuto a hneď kontroloval obväz na rane. „Tá prekliata rana ti začala krvácať, už si stratil i tak dosť krvi,“ rozprával Voldemort a švihom prútika ranu opäť zacelil a previazal novým obväzom. „Dúfam, že sa budeme môcť premiestniť, čo najskôr, potrebuješ elixíry.“

Harrym začala opäť prechádzať zimnica akoby sa ochladilo o dobrých dvadsať stupňov. Voldemort si to ihneď všimol a viac ho zakryl pod habit, ktorý očaroval otepľujúcim kúzlom. Čo najviac si zeleno-okého chlapca pritisol k telu a hlavu si zaboril do jeho strapatých vlasov. „Je ti teplejšie?“ zamumlal mu do vlasov.

„Áno, ďakujem,“ zachrapčal Harry a vdychoval Tomovu vôňu až kým opäť nezaspal.

***

 „Harry, zobuď sa,“ započul ľadový hlas, otvoril oči a zistil, že hľadí priamo do karmínových očí.

„Musíme sa premiestniť, tá rana sa ti stále otvára a krváca. Potrebuješ elixíry, aj keď je príliš skoro na premiestnenie, budeme to musieť risknúť.“

„Dúfam, že sa opäť nerozštiepim, nie je to príjemné,“ uškrnul sa Harry bezfarebnými perami. Sledoval Voldemorta polootvorenými viečkami. Bol taký unavený, nevládal ani klipkať očami.

„Stratil si veľa krvi. Zomrel by si, ak sa nepremiestnime, pokiaľ sa rozštiepiš a ... veď vieš, osobne zničím všetky svoje horcruxy a budem ťa nasledovať,“ hovoril Voldemort vážnym hlasom.

„Vtipné, Tom,“ zamrmlal Harry a opäť sa vyčerpane uškrnul.

„To nebol vtip, Harry,“ povedal chladne a objal ležiaceho chlapca.

Ocitli sa vo veľmi dobre známej špirále farieb. Harrymu sa z toho zodvihol žalúdok, posledné hodiny sa v tomto prekliatom víre ocitol asi tak tisíckrát. Voldemort ho pevne držal v náručí a Harry sa k nemu pritisol ešte viac, aby nevidel čo sa vôkol neho deje. Zrazu zacítil niečo mäkké, koberec. Nachádzali sa vo Voldemortovej komnate, ktorá bola na jeho vkus až príliš veľká.

„Si v poriadku, nemáš nijaké nové rany?“ okamžite sa ho spýtal Voldemort a celého si ho obzeral.

Harry pokrútil hlavou. Cítil, ako mu Voldemort kúzlom zmenil oblečenie na pohodlnejšie a čisté, uložil ho do postele, ktorá bola o trochu väčšia než v Harryho spálni. Chvíľu hľadel na zeleno-biele nebesia a užíval si mäkkosť saténových navliečok a nadýchanej podušky. Viečka mu neustále padali, ale nechcel spať. Pozoroval Voldemorta ako vyberá z čiernej skrinky nejaké fľaštičky. Každú jednu mu priložil k perám, sklo ho na nich nepríjemne zastudenilo, ale pil. Každú jednu vypil do dna. Hneď mu bolo omnoho lepšie, ale aj tak sa cítil vyčerpane. Hlavne kvôli poslednému premiesteniu, ktoré bolo príliš skoré.

„Je ti lepšie?“ spýtal sa ho červeno-oký čarodejník.

Harry prikývol na súhlas.

„Mal by si si pospať,“ navrhol mu Voldemort. „Pôjdem do sprchy, zvládneš to tu?“

Harry opäť prikývol a sledoval ako Voldemortovo štíhle a vysoké telo mizne za mahagónovými dverami vedúcimi do kúpeľne. O chvíľu počul tiecť vodu a ten zvuk ho dokonale uspával. Nakoniec prehral súboj s viečkami a zaspal.

20. kapitola - Nový nepriateľ, nečakaný únos