Harry Potter fanfiction

Harry ležal vo svojej veľkej posteli. Pozoroval nočnú oblohu cez obrovské okno. Pocítil stisnutie v hrudi, uvedomil si, že práve toto je miesto, ktoré považuje za domov. Nikdy nemal skutočný domov, ale tu cítil bezpečie a boli tu ľudia, ktorých si napodiv veľmi obľúbil - Bellatrix, Lucius, Severus... Kedysi ich nenávidel, prial si ich smrť a teraz? Urobil by čokoľvek, aby ich ochránil. A bol tu Tom, kvôli nemu bol najviac zmätený. Čo k nemu, dopekla, cíti? Je to zlosť, priateľstvo . . . láska? Alebo jednoducho všetky tieto pocity? Zrazu pocítil pálčivú bolesť v jazve. Chytil si ju oboma rukami. Pomaly sa postavil z postele a oprel sa o skrinku.

Vtom sa v spálni objavil bledý Voldemort. Z jeho krvavých očí šľahali plamene.

„Tom... čo sa deje?“ spýtal sa a bolestne si tlačil na rozpálenú jazvu.  

Voldemort mávol rukou a Harry narazil chrbtom do tvrdej steny.

„Zbláznil si sa. . .Tom, dopekla,“ zachrapčal a jednou rukou si stále držal jazvu, chrbtom bol opretý o chladnú stenu a pozoroval rozzúreného muža. Stalo sa to opäť, nevidel krásneho Toma, ale diabolskú beštiu s krvavými očami, presne takú akú videl v lese Malluma Arbaro.

„Tom, ja s tebou nebudem bojovať,“ oznámil mu a snažil sa prísť na to, čím mohol Voldemorta, tak naštvať.

Voldemort k nemu začal pomaly pristupovať. Dlhé drsné prsty omotal okolo jeho krku. Zodvihol ho zaň do výšky a pozeral do jeho zelených očí. Harry sa dusil, nemohol vydať ani hlásku, snažil sa nadýchnuť, ale nešlo to.

„Ruptis ossa,“ pošepol Voldemort chladne.

Harrymu okamžite vyhŕkli slzy. Cítil ako sa mu láme každá kosť v tele. Bolestne zastonal. Lámali sa pomaly a dôkladne, počul pukot jeho vlastných kostí. Niektoré mu prerazili kožu a trčali. Z otvorených rán sa okamžite spúšťala krv. Bolestne kričal a slzy mu stekali z veľkých zelených očí.

„Tom, prosím...“ zachrapčal.

Voldemort ho stále pevne držal za krk vo výške a zúrivo ho pozoroval. Tá bolesť bola neúnosná, horšia než všetky cruciatusy a kliatby, ktoré okúsil na vlastnej koži.

„Zabi ma...“ zastonal Harry, cítil ako mu ďalšie kosti prerážajú kožu. Chcel, aby to už skončilo, chcel zomrieť. Harry cez slzy zbadal, že sa do jeho spálne premiestnila veľmi bledá a vystrašená Bellatrix.

„Môj pane, dosť!“ zakričala zúfalo.

Voldemort prerušil kliatbu a pustil Harryho na zem. Ten bolestne vykríkol a zistil, že leží vo vlastnej krvi.

„Môj pane, je to Harry... Harry,“ opakovala a so slzami v očiach hľadela do červených očí, z ktorých sa vytrácali rozzúrene plamene. Zrazu ich červeň pohltil strach.

„Nie...“ pošepol chladne a premiestnil sa.

Harry stále ležal na zemi. Ničomu vôbec nerozumel. Bol v šoku. Jeho ústa vydávali bolestné vzdychy. Ešte nikdy necítil takú bolesť. Bellatrix k nemu rýchlo pribehla, sadla si do Harryho krvi a chytila mu tvár do dlaní. Vtom sa v spálni objavil Snape s elixírmi v ruke. Pokľakol si vedľa Bellatrix.

„Pre Merlina...“ pošepol pri pohľade na zeleno-okého chlapca.

„Rýchlo Severus,“ popohnala ho Bellatrix a v čiernych očiach sa jej leskli slzy.

Snape nalial celý obsah fľaštičky Harrymu do úst.

„Pán Potter, bude to pekelne bolieť, odpustite...“ povedal mu rozrušene.

A vtedy Harry zistil, čo je to skutočná bolesť. Kričal, veľmi kričal... Slzy mu stekali z očí akoby sa chceli pretekať. Snape ho držal za ruku, videl už všeličo, ale toto... niečo také si nezaslúžil snáď nik. Bellatrix mu hovorila utešujúce slová, no mala čo robiť, aby sa sama nezrútila z tejto šialenej nočnej mory, akou si Harry prechádzal. No zeleno-okému chlapcovi nič z toho nepomáhalo. Tak veľmi chcel zomrieť.

Červeno-oký muž bol vo svojej pracovni. V rukách zvieral drahú fľašu whisky, z ktorej si odpil poriadky hlt. Počul bolestivý krik. Neznáma ruka mu zovrela srdce, pevne ho stlačila a v očiach ho začali štípať slzy. Čo som to pre Salazara urobil, behalo mu mysľou. Celý sa triasol, do pekla, ešte nikdy sa netriasol. Všetko kvôli tým prekliatym horcruxom, uvedomoval si, že mu preskakuje. Nie je normálne rozdeliť svoju dušu na sedem častí. V jeho telesnej schránke ostal iba malý kúsok duše, ktorá bola schopná aspoň trochu cítiť. No a keď sa aj tento kúsok jeho duše posunul do úzadia, stával sa z neho psychopat, áno, to je zrejme to správne pomenovanie. Ako mu mohol ublížiť? Jedinému človekovi, ktorý bol schopný zlomiť jeho chlad. Jedinému človekovi, ku ktorému pociťoval ten cit, lásku. Ďalší bolestivý krik doľahol k jeho ušiam, opäť sa napil z fľaše a prehrabol si čierne lesklé vlasy. Cítil ako mu po pravom líci steká horúca slza. Nevedel si vôbec spomenúť, kedy sa naposledy táto tekutina dostala z jeho očí. Ďalší výkrik, ďalší dúšok z ohnivej whisky. Ďalší výkrik, Voldemort si hryzol do pery, z ktorej sa vytreštila krv. Ďalší výkrik, červeno-oký muž z celou silou vrazil do steny, v ktorej zostala puklina. Na jeho hánke ostala krv. Opäť lial zlatistú ohnivú tekutinu do úst. Slaná slza na líci pomaly schla, výkriky ustali. Fľaša bola prázdna.

Bellatrix zvierala Harryho kriedovo bledú tvár. Z jeho dokaličeného tela už netrčala žiadna kosť. Ostali na ňom len krvavé rany, ktoré Snape obväzoval. Harry stratil vedomie, po toľkej bolesti prišla vytúžená temnota. Profesor elixírov pomaly bezvládne telo preniesol na posteľ. Usadil sa vedľa Harryho a pozoroval ho. Z druhej strany postele sa posadila Bellatrix a držala Harryho ruku.

„Bude v poriadku?“ spýtala sa potichu a stále pozorovala chlapcovu krásnu tvár.

„Ja neviem, Bella. Tento týždeň utrpel už toľko zranení, vôbec netuším, či to jeho telo je ešte vôbec schopné uniesť.“

„Tu, medzi nami, by mal byť v bezpečí, toto sa nemalo stať. Temný pán bude so sebou musieť niečo urobiť, celá tá záležitosť s horcruxmi sa mu vymyká spod kontroly,  opäť,“ vzdychla si a jemne hladila Harryho horúce čelo. Všimla si jeho nepravidelné dýchanie. Spýtavo sa pozrela na Severusa.

„Práve sa mu uzdravuje hrudný kôš,“ vysvetlil a obaja sledovali svojho mladého pána.

***

Zhruba o hodinu sa v Harryho spálni objavil chladný, lord Voldemort. Pozeral na posteľ, na ktorej sedeli jeho dvaja smrťožrúti a ON. Ak by si nevšimol pravidelné nadvihovanie jeho hrude, myslel by, že je chlapec mŕtvy.

Bellatrix aj Snape zacítili mágiu Temného pána a okamžite sa postavili.

„Zmiznite,“ zasyčal ľadovým hlasom Voldemort.

„Môj pane, neubližujte mu...“ ozvala sa Bellatrix až prosebne.

„Vypadnite!“ zasyčal Voldemort nazúrene až jeden z obrazov spadol na podlahu.

„Áno, lord,“ ozval sa Snape a obaja sa premiestnili.

Voldemort zhlboka dýchal a prechádzal sa pri posteli. Napokon sa posadil do kresla a sledoval krásneho čarodejníka, ktorému spôsobil tak strašnú bolesť a ktorého takmer zabil. Keby nebolo Bellatrix a Snapea, Harry by bol mŕtvy. Opäť mu srdce stlačila tá neviditeľná ruka, bolelo to. Prečo to tak bolelo? Dopekla! Tvár si vložil do dlaní a snažil sa potlačiť tú bolesť v hrudi, no bezúspešne.

Harry otvoril zelené oči. Celé telo ho príšerne bolelo a cítil sa slabo. Potom ho zbadal. Voldemort sedel vedľa jeho postele a tvár mal skrytú v dlaniach. Do očí sa mu nahrnuli slzy, zrazu prestal cítiť fyzickú bolesť. Ale cítil niečo celkom iné, cítil bolesť, ktorú spôsobila osoba, ktorej dôveroval a ktorú mal rád, veľmi.

„Tom,“ snažil sa zaujať jeho pozornosť.

Veľké červené oči plné sĺz naňho vzhliadli a hneď sa aj odvrátili.

„Nedokážem sa ti pozrieť do očí,“ povedal chladný hlas potichu.

„Mohol by si mi to aspoň vysvetliť?“ smutne naňho pozrel Harry.

Voldemort sa postavil a otočil sa Harrymu chrbtom, pozeral na práve vychádzajúce slnko za oknom.

„Vieš čo je to horcrux, Harry?“ spýtal sa ľadovým hlasom.

Harry preglgol. Skutočne sa mu chystá práve povedať o svojich horcruxoch? Páni.

„No, vlastne áno. Grindelwald mi o nich povedal, keď ma uniesol, chcel vedieť, či o nejakom neviem,“ povedal, samozrejme o horcruxoch sa dozvedel od Toma z denníku, ale to mu povedať jednoducho nemohol.

„Skutočne? No... tušil som, že Grindelwald o nich vie, rovnako ako aj Dumbledore. Vlastne myslím, že Gellert o nich vie od starého hlupáka. V mladosti som plánoval vytvoriť sedem horcruxov, ale nestačilo mi to, a tak som ich vytvoril desať.“

„DESAŤ!“ zvolal Harry šokovane až ho zaboleli všetky kosti v tele.

„Áno, desať. To číslo je neúnosné, ja viem. Preto som vyzeral ako príšera, moja duša bola rozdelená na desať častí a moja telesná schránka to nevydržala. Doslova sa rozpadla a zmenila na tú obludu, ktorú si mal možnosť vidieť na Trojčarodejníckom turnaji a na Oddelení záhad. Chápeš, že s takým vzhľadom sa mi spojenectvá uzatvárali veľmi ťažko. Ľudia sa ma báli. Navyše som bol úplne bez citu. Počas tých rokov som zabil veľmi veľa svojich smrťožrútov a spojencov úplne zbytočne. Preto som sa rozhodol zlúčiť z troma mojimi horcruxmi a tým sa mi vrátila i táto podoba. No stále je to veľa, sedem horcruxov. Už dlhšiu dobu pozorujem, že strácam kontrolu. Vieš, keď som na teba zaútočil, nevedel som, že si to ty. Ja som vôbec nezaútočil na teba. Pohltila ma moja beštiálna stránka, ktorej chýbajú kúsky duše. Odpusť mi to Harry. Rozhodol som sa zlúčiť s ďalším mojim horcruxom. S mojim prvým, v ktorom sa ukrýva najväčší kus mojej duše a máš ho ty,“ dopovedal a otočil sa. Konečne pozrel do tých veľkých zelených očí.

Harry preglgol. „Tvoj denník,“ zamrmlal, nechcel oň prísť.

„Ako vieš, že tá kniha je môj denník?“ spýtal sa Voldemort trochu prekvapene.

„No...“

„Ty si doň písal, však?“

Harry sa zahryzol do spodnej pery. „Áno, chcel som zistiť, prečo je pre teba taký dôležitý.“

„Myslel som, že to časom skúsiš. Písal si si s mojim kúskom duše?“

Harry prikývol. „Áno, písal a nie len to,“ vyletelo mu z úst a následne sám sebe nadával za také prerieknutie.

„Čože?“ Voldemortove červené oči sa rozšírili úžasom.

„No stretol som sa s tvojou dušou,“ nervózne pozoroval červeno-okého muža, ktorý si prehrabol čierne vlasy. „Hneváš sa?“

Voldemort sa ponáral v smaragde. „Samozrejme, že nie Harry. Prečo by som mal. Kúsok mojej duše sa tak rozhodol, zrejme ti dôveroval,“ pousmial sa. „Harry, máš denník so sebou?“

„Áno, myslíš, že by som ho nechal v Rokforte? Je v mojej taške,“ zeleno-oký čarodejník chcel zodvihnúť ruku a ukázať na tašku, ale okamžite ho rozbolelo celé telo. Bolestne zastonal.

Voldemort naňho vystrašene pozrel. „Čo sa deje?“

„Bolí to...“ zastonal opäť a cítil ako sa v jeho tele rozlieva bolesť.

„Zavolám Severusa,“ povedal a o chvíľu sa v miestnosti objavila čierna postava.

„Môj pane, čakal som, že ma zavoláte. Mladý pán Potter nemá ešte všetky kosti v poriadku, musím mu dať elixír,“ oznámil a v ruke zvieral fľaštičku.

„Bude to opäť tak bolieť?“ spýtal sa Harry, ktorý bol veľmi bledý.

„Môj pane, áno bude. Inak to nejde,“ pozrel na Harryho.

„Severus, daj mi ten elixír a bež,“ zasyčal chladne Voldemort.

„Áno, môj pane,“ podal mu fľaštičku, pozrel starostlivo na Harryho a zmizol.

Voldemort si opatrne sadol vedľa Harryho.

„Si pripravený?“ spýtal sa a pozeral do zelených očí.

Harry prikývol a Voldemort mu k ústam priložil elixír. Hneď ako preglgol pocítil opäť tú príšernú bolesť. Cítil ako sa mu spája zvyšok kostí, bol to neopísateľný pocit. Bolestne kričal a nechtami sa zarýval do Voldemortovej košele. Voldemort ho držal v náručí a opäť ho pichalo v hrudi.

„O chvíľu to prejde, môj Harry,“ zasyčal do jeho vlasov hadím jazykom, vedel, že ho hadia reč upokojuje. Pritlačil si ho k sebe bližšie a tú bolesť prežíval spolu s ním. Stále kričal, a tak sa Voldemort rozhodol použiť legilimenciu, aby aspoň Harryho myseľ odpútal od tak príšernej bolesti. Chlapcova myseľ bola otvorená, takže to nebol žiaden problém. Hneď ako bol v jeho mysli, ucítil tú príšernú bolesť akou si Harry práve prechádzal.

„Harry, počuješ ma?“

„Ty si v mojej hlave... prečo?

„Chcem ťa nejako zabaviť, počas tejto nepríjemnosti...“

„Bol by som ti vďačný. Mohol by som ťa v mojej mysli vidieť??“

„Samozrejme, že áno, len si predstav ako vyzerám a objavím sa.“

V Harryho mysli sa objavila postava mladého krásneho muža.

„No a teraz ty,“ povedal chladný hlas a hľadel do tmy, v ktorej sa o chvíľu objavil zeleno-oký chlapec.

„Netušil som, že legilimencia môže fungovať i takýmto spôsobom. Už necítim bolesť, ďakujem, Tom,“ Harry sa pousmial.

„Áno, pretože je tvoja myseľ príliš zaujatá. Neďakuj mi, iba kvôli mne takto trpíš,“ povedal Voldemort, podišiel k Harryho imaginárnemu telu a objal ho. Harry mu objatie opätoval. O pár minút sa Voldemort odtiahol. Vrátil sa naspäť do svojej mysle.

Stále držal Harryho už skutočné telo v náručí, chlapec nekričal. Cítil jeho teplý dych na hrudi.

„Bolí to ešte?“ spýtal sa chladne.

„Nie,“ usmial sa Harry. „Páči sa mi, že sa môžeme stretávať v mojej mysli.“

„Áno, môže to byť užitočné,“ usmial sa Voldemort a jemne pobozkal Harryho strapaté vlasy.

„Mal by si si pospať,“ navrhol Voldemort a vdychoval jasmínovo-vanilkovú vôňu Harryho vlasov.

„Prosím, ostaň...“

„Ostanem,“ pošepol chladne.

Harry sa omotal ešte pevnejšie okolo Voldemortovho tela, cítil bezpečie a nejakú silu, ktorá ho k tomuto krásnemu mužovi priťahovala, o chvíľu vyčerpaním zaspal. Červeno-oký muž hladil jeho ebenové vlasy a užíval si blízkosť zeleno-okého mladého muža, cítil Harryho mágiu ako sa okolo neho omotáva, tá sila, tá moc, nádhera... Myšlienkou zastrel závesy na okne a vychutnávajúc si Harryho mágiu obtočenú vôkol neho, po náročnej noci zaspal tiež.

***

Harry sa prebral. Zistil, že leží vedľa Voldemorta. Hlavu mal položenú na jeho hrudi a obe ruky mal obtočené okolo jeho pásu. Pravá Voldemortova ruka držala Harryho chrbát a ľavá bola ponorená v Harryho strapatých vlasoch. Zeleno-oký čarodejník cítil obrovskú silu, bola to ich mágia, ktorá sa do seba zamotávala a točila sa vôkol nich. Bola to obrovská moc, áno presne ako hovorilo proroctvo, spolu budú neporaziteľní, presne tak sa teraz Harry cítil. Užíval si to a počúval Voldemortov tlkot srdca. Potom trochu zodvihol hlavu a pozeral do tej nádhernej tváre. Len pred pár hodinami, naňho tento muž použil ohavné zaklínadlo, a teraz s ním ležal v jednej posteli. Bolo to zvláštne, ale vedel, že ho potrebuje.

***

Prázdniny ubiehali ako voda. Harry mával tréningy s Bellatrix, na ktorých ho učila legilimenciu a oklumenciu, s Luciusom  tréningy nemával, pretože mal povinnosti na ministerstve. Každý večer viedli s Voldemortom dlhé rozhovory alebo iba tak sedeli a užívali si prítomnosť toho druhého. Deň pred Štedrým večerom Harry poslal niekoľko smrťožrútov do Šikmej uličky a dal im presný zoznam darčekov, ktoré mu majú kúpiť pre priateľov. On sám do Šikmej uličky ísť nemohol kvôli Grindelwaldovi. Na Štedrý večer večeral s Voldemortom a s jeho najdôležitejšími smrťožrútmi, samozrejme nechýbala Bellatrix, Lucius s manželkou a Dracom, Snape, Macnair, Thickness, Rookwood, Avery, Evan Rosier a Rabastan Lestrange. Bol to veľmi príjemný večer. Uvedomil si, že ich začína vnímať ako svoju rodinu. Nastal koniec prázdnin, balil si veci. Začínal byť nervózny, pretože už zajtra sa chystali napadnúť Rokfort a zajať Dumbledora. Voldemort mu dal čierny plášť s kapucňou a čiernu masku v tvare lebky. Počul klopanie na dvere.

„Ďalej,“ zamrmlal Harry, ktorý práve levitoval nejaké knihy do kufra.

Do miestnosti vkročil Voldemort. Červenými očami pozeral na mladíka. Chvíľu mlčal, no napokon sa spýtal: „Harry, si v poriadku?“

Harry nadvihol obočie. „Nerozumiem, Tom. Prečo by som nemal byť?“

„No vieš od tej udalosti sme sa o tom nerozprávali, nič sa medzi nami nezmenilo?“

Harrymu svitlo. Rozprával o tom útoku. „Tom, odpustil som ti. Niekedy ti to vrátim,“ snažil sa odľahčiť situáciu, keď videl v tých červených chladných očiach výčitky.

Voldemort sa uškrnul. „Ja si to, ale neodpustím.“

Harry si stúpol pred neho. „Som v poriadku, naozaj Tom.“

Voldemort prikývol a postrapatil mu už strapaté čierne vlasy. „Premiestniš sa sám?“

„Áno,“ prikývol. „Vidíme sa zajtra večer,“ usmial sa a aj s kufrom sa premiestnil.

***

Prišiel do chlapčenských spálni. Do ktorých, prichádzali Chrabromilčania zo zimných prázdnin. Chvíľu sa rozprával s chalanmi a namieril si to do spoločenskej miestnosti.

„Harry!“ počul známy hlas a o chvíľu sa mu okolo krku vrhla Hermiona. „Ten náhrdelník je prekrásny, ďakujem,“ usmiala sa a pobozkala ho na pery.

Harry si všimol, že náhrdelník z bieleho zlata jej zdobil krk. „Som rád, že sa ti páči,“ usmial sa a rukou jej prešiel po gaštanových vlasoch.

Hermiona ho vzala za ruku a posadili sa na prázdnu sedačku pred krbom. Okolo nich pobehovali študenti, ktorí sa vracali z prázdnin, preto hnedovláska okolo nich vrhla protiodpočúvacie zaklínadlo.

„No a teraz hovor, 2 týždne na Voldemortovom panstve, čo sa tam dialo?“ pozrela naňho a orieškové oči jej žiarili zvedavosťou.

Harry sa nadýchol. Porozprával jej o tom ako ho Gridelwald uniesol, o bitke v jeho panstve. O čiernom elixíre, ktorý ho takmer zabil. Hermiona mu stláčala ruku a v očiach sa jej mihal hnev, šok, prekvapenie... Ďalej rozprával o tom, ako ho Voldemort trénoval ovládnuť mágiu. Porozprával jej všetko o návšteve upírského kráľovstva v Rumunsku. O Vianočnom večierku. O tréningoch s Bellatrix, pri ktorých sa učil legilimenciu a oklumenciu. To ako takmer zomrel pri Voldemortom útoku nespomenul. Dorozprával a pozrel do vyplašených orieškových očí. Dlhú dobu mlčala a ponárala sa v zelených očiach.

„Toto všetko sa dá zažiť za dva týždne?“ spýtala sa priškrteným hlasom.

„Vo Voldemortom panstve nie je nič nemožné,“ pousmial sa.

Hermiona ho pevne objala. „Takmer som o teba prišla a ani som o tom nevedela.“

„Hermiona, sľúbil som, že ťa nikdy neopustím, že nikdy o mňa neprídeš, ten sľub dodržím,“ pošepol jej do ucha.

Hermiona sa k nemu privinula ešte pevnejšie. „Mali by sme ísť na večeru do Veľkej siene,“ stisla ho za ruku a pridali sa k malej skupine Chrabromilčanov, ktorí kráčali na večeru, tiež.

Na chodbách vládol chaos. Všade sa hemžilo kopu študentov, ktorí prichádzali a všetci do seba narážali.

„Harry!“ zakričal naňho Neville a dobehol k nemu. „Toto ti posiela profesor Dumbledore,“ povedal zadychčane a podal mu malý lístoček.

„Ďakujem, Neville,“ usmial sa a otvoril poskladaný lístok.

Milý Harry,

po večery ťa očakávam v riaditeľni. Heslo je „kakaový bonbón“. Prajem dobrú chuť.

Harry rozčúlene pokrčil papierik a pohľadom ho spálil. „Do pekla,“ zaklial a cítil ako mu Hermiona stlačila ruku.

Sedel za chrabromilským stolom, pred sebou mal kopu lahodného jedla, ale na nič nemal chuť, kvôli tomu starému hlupákovi. Pozrel na učiteľský stôl, za ktorým sedeli všetci profesori. Dumbledore si veselo jedol a rozprával sa s McGonagallovou. Neznášam ho, prebehlo mu mysľou. Potom pozrel na Snapea, ktorý mu venoval nepatrný úsmev a pokračoval v rozhovore s profesorkou Sproutovou. Po večery sa spolu s Hermionou vybral pred kamennú sochu, kde sa rozlúčili bozkom.

„Kakaový bonbón,“ zamrmlal Harry a kráčal hore točitým schodiskom. Dvere na Dumbledorovej pracovni boli otvorené, a tak vošiel. Dumbledore stál pri okne a hľadel na nočnú oblohu posiatu hviezdami.

„Vitaj, Harry,“ pozdravil ho a ukázal na kreslo pred jeho pracovným stolom. Harry sa usadil a nervózne si prehrabol čierne vlasy, ktoré mu padali do očí. Pozorne sledoval starého muža veľkými zelenými očami. Dumbledore stále stál pri okne a pozoroval Harryho.

„Čo potrebujete, pane?“ spýtal sa pokojným hlasom a sledoval chladné modré oči.

„Harry, našiel som niečo veľmi dôležité, týka sa to lorda Voldemorta. Bol by som rád, ak by si išiel so mnou. Zatiaľ ti nebudem hovoriť, o čo ide, ale je to veľmi dôležitý krok na zničenie Voldemorta. Pôjdeš so mnou, môj chlapče?“ spýtal sa milo a jeho oči pohlcoval chlad.

Harry znervóznel ešte viac. Zahryzol si do pery.

„Nechám ti chvíľu na premyslenie, zatiaľ si zájdem niečo vybaviť. Môžeš sa ponúknuť citrónovým cukríkom,“ žmurkol naňho a odišiel.

Harry sa rozhodol spojiť s Voldemortom. Táto situácia sa mu vôbec nepáčila, nemôže Dumbledora odmietnuť, to je jasné.

„Tom, si tam?“ spýtal sa v duchu.

„Áno, deje sa niečo, Harry?“ v Harryho hlave sa ozval ľadový hlas.

„Tom, on... Dumbledore chce, aby som s ním šiel na nejakú misiu, ktorá je veľmi dôležitá v tvojom zničení, čo mám do pekla robiť?“

Chvíľu bolo ticho.

„Musíš ísť, Harry. Očakáva to od teba.“

„Ostaň tu, Tom. Chcem, ťa informovať, čo sa deje. Myslím, že mohol nájsť nejaký horcrux.“

„Áno, určite to bude jeden z horcruxov, ostanem tu. Budem počúvať.“

Dumbledore sa vrátil s úsmevom na tvári.

„Idem, pane,“ oznámil mu Harry a nervózne sa zamrvil na kresle.

„Výborne, môj chlapče. Ideme, hneď.“

Harry vstal a kráčal spolu s Dumbledorom dolu po kamenných schodoch. Prišli až na Astronomickú vežu. Zastali vedľa seba.

„Si pripravený, môj chlapče?“ spýtal sa milým hlasom.

„Áno, pane,“ prikývol a zacítil Dumbledorovu ruku na svojom ramene.

Ocitol sa v známom víre farieb. Jeho nohy dopadli na trávu, nestihol sa ani rozhliadnuť a opäť sa premiestnili. Tento krát jeho nohy dopadli na betónový chodník, zase sa nestihol poobzerať a ocitol sa vo víre farieb. Nohy dopadli do snehu, ďalší vír farieb. Začínala ho z toho bolieť hlava. Nohy dopadli na mäkké lístie a opäť vír farieb. Nakoniec sa ocitol na koberci. Rozhliadol sa, nachádzali sa v nejakej miestnosti, v ktorej neboli okná.

„Tom, máš horcrux ukrytý v nejakej izbe bez okien?“ spýtal sa Harry v mysli.

„Nie, Harry. Ozaj sa mi to prestáva páčiť.“

„Som na tom podobne.“

„Pane, kde to sme?“ spýtal sa Harry a snažil sa mať pokojný hlas.

Dumbledore sa široko usmial. Už to nebol ten milý deduškovský úsmev, ktorý bol vždy na jeho tvári. Tento úsmev bol chladný rovnako ako jeho ľadovo-modré oči.

Harry preglgol.

„Tom, myslím, že je to pasca.“

„Opíš mi tu izbu,“ ozval sa ľadový a veľmi nervózny hlas.

„Je takmer prázdna, je tu iba dosť stará posteľ a veľa sviečok zavesených po stenách.“

„Do pekla, ten starý podliak! Idem zvolať smrťožrútov, Harry. Stále tu budem.“

„Dobre.“

Dumbledore pohol rukou a Harryho neviditeľná sila odhodila na posteľ, kde sa mu okolo rúk a nôh omotali silné laná.

„Čo to robíte, Dumbledore!“

„Harry, už veľmi dlho viem o tvojom spojenectve s Voldemortom. Vlastne to viem od začiatku.“

„Tom, zrejme ma zabije. Vie o všetkom.“

„Ako to ten starý hajzel vždy vie! Zdržuj ho, Harry,“ vo Voldemortom chladnom hlase bol náznak paniky.

„Viem aj to,“ pokračoval Dumbledore a prstami si prechádzal po dlhej brade, „že vieš o pravom proroctve.“

V miestnosti sa objavila ďalšia osoba, Grindelwald. Bol veľmi elegantne oblečený, na tvári namyslený úškľabok a oči mu horeli šťastím.

„Albus, vidím, že si začal bezo mňa,“ pozrel naňho a široko sa usmial.

„Tom, je tu aj Grindelwald, myslím, že som v prdeli.“

„Harry som tu so všetkými, snažíme sa ťa nájsť. Severus sa dostal do Dumbledorovej pracovne a hľadá niečo, čo by nám pomohlo v tvojom nájdení. Myslím, že ťa nebudú chcieť zabiť, teda aspoň Dumbledore, predsa si jeho jediná zbraň, ktorú proti mne má. Ale obávam sa, že ti spravia niečo horšie ako smrť.“ 

„Budú ma mučiť, to som očakával.“

„Nie, Harry. Existuje niečo horšie ako mučenie.“

„Čo je. . .horšie?“

„Harry Potter, opäť sa stretávame, dúfam, že jed, ktorý som ti minule dal ti spôsobil značné problémy,“ rozprával Grindelwald pobaveným hlasom.

„Čo odo mňa chcete?“ spýtal sa naštvane a hľadel na oboch mužov. „Nerozumiem ako som vám celé tie roky mohol tak slepo dôverovať, Dumbledore!“

Dumbledore sa zasmial. „Stačilo ti prejaviť trochu lásky a hneď si skočil na moju hru, chlapče.“

„Nenávidím vás,“ zavrčal Harry a márne sa snažil vyslobodiť z lán.

„Dnes dostaneš niečo lepšie, Harry,“ ozval sa Grindelwald a v ruke držal veľkú fľašu bordovej tekutiny, v ktorej plávali drobné strieborné guľôčky.

„Tom, práve mi idú dať nejaký bordový elixír, v ktorom pláva niečo strieborne. Čo to do pekla je?“

Voldemort chvíľu mlčal.

„Harry, je to zlé. Elixír, na ktorý sa pozeráš ti vymaže každú spomienku, ktorú ti vymazať chcú. Zrejme ti vymažú spomienky na naše spojenectvo. Tie guľôčky, čo v tom plávajú sú falošné spomienky, ktoré ti násilím dajú do hlavy. Predpokladám, že chcú dosiahnuť, aby si ma nenávidel a aby si k nim pociťoval dôveru a náklonnosť.“

 „Nie. . .ja nechcem. Tom, pomôž mi. Nechcem ťa nenávidieť, nechcem ti ublížiť, do pekla.“

Dumbledore mu pevne stisol čeľusť a Grindelwald mu začal elixír liať do úst. Harrymu vyhŕkli slzy.

„Harry, nejako ťa z toho dostanem, sľubujem.“

„Hrozne to bolí, trhá mi to hlavu!“

„Prepáč, že som dovolil, aby ťa ten starý sviniar dostal. Myslím, že o chvíľu naša komunikácia prestane fungovať.“

„Mám ťa rád, Tom.“

„Aj ja teba, Harry.“

Ich spojenie sa prerušilo. Harry sa dusil, z očí mu tiekli slzy. Hlava mu horela, cítil ako mu elixír pohlcuje každú jednu bunku, každý jeden nerv. Upadol do tmy.

***

„Dobré ráno, Harry,“ ozval sa príjemný a láskavý hlas Albusa Dumbledora.

Harry sa opatrne posadil, strašne ho bolela hlava. Zistil, že je v nemocničnom krídle.

„Včera večer sme boli na misii, hľadať jeden z Voldemortových horcruxov, zranil si sa.“

„A našli sme ho?“ spýtal sa Harry so záujmom, vôbec nič si nepamätal.

„Bohužiaľ nie, môj chlapče. Ale sme opäť o krok bližšie k jeho získaniu,“ hrejivo sa usmial a posadil sa na Harryho posteľ. „Škaredo si si poranil hlavu, mohlo ti to poškodiť pamäť, preto chcem vyskúšať zopár základných otázok, ak ti to nevadí.“

Harry zavrtel hlavou, ktorú mal obviazanú a sledoval modré oči.

„Povedz Harry, čo všetko vieš o Voldemortovi?“

„Zabil mi rodičov, priateľov. Zničil mi život. Nenávidím ho. Teším sa, keď nájdeme všetky horcruxy a konečne ho zabijem,“ povedal Harry s odporom.

„Výborne, povedz mi Harry, pamätáš si na Grindelwalda?“

„Samozrejme, zoznámili ste ma s ním na začiatku roka. Pomáhal som vám s jeho vyslobodením, pomáha nám v získaní horcruxov,“ uškrnul sa Harry.

„Áno,“ Dumbledore sa široko usmial. „Všetko je v poriadku, našťastie. No predsa len ešte niečo, vieš kto je Bellatrix Lestrangová?“

Harryho výraz zvážnel. „Zabila Siriusa, akoby som mohol na ňu zabudnúť a Rona, keď ma Voldemort s Hermionou uniesol a mučil. Pomstím sa jej,“ rozprával a od zlosti zatínal päste.

„Drahý chlapče, tvoja pamäť je nepoškodená,“ zoširoka sa usmial. „Myslím, že dnes by si tu mal ešte ostať, aj tak by mi madam Pomfreyová nedovolila ťa pustiť.“

„Áno, pane,“ usmial sa Harry a o chvíľu zaspal.

Dumbledore ho sledoval a chladne sa usmieval. Oči mu horeli šťastím a spokojnosťou.

17. kapitola - Útok na Rokfort, Tomove spomienky