14. kapitola - Upíri princ, tréning
Lucius Malfoy sa vystrašene pozeral na syna a premiestnil sa, tak ako všetci smrťožrúti. Pri stole neostal ani jeden smrťožrút, iba po dychu lapajúci Draco, Harry a nazúrený Voldemort. Draco sa roztrasene postavil a pozeral na svojho pána. Harry vedel, čo je vo veci, okamžite vstal a postavil sa pred bledého a roztraseného chlapca.
„Čo chceš urobiť, Tom?“ spýtal sa Harry a smaragdové oči upieral na vražedne vyzerajúceho červeno-okého muža.
„Ako si mohol! Dal som rozkaz môjmu smrťožrútovi, ktorý mal splniť, aby preukázal svoju oddanosť, užitočnosť a silu! Z akého dôvodu si úlohu splnil ty?! Podkopávaš moju autoritu!“ kričal chladne a jeho oči požierali plamene.
Harry sa zhlboka nadýchol. „Dal si mu nesplniteľnú úlohu. Kúzlo, ktoré slúži na začarovanie skrine je pre tých, ktorí ovládajú veľmi pokročilú mágiu! Túto úlohu si dal šestnásťročnému chlapcovi, ktorý ani zďaleka neovláda takú mágiu, prečo si to spravil?“ teraz kričal Harry.
Voldemort zaťal päste až mu zbeleli. „Crucio!“ zakričal a lúč svetla mieril na strapatého zeleno-okého chlapca. Harry zodvihol prútik a kliatbu odrazil.
„Ako si dovoľuješ na mňa útočiť!“ kričal ešte viac.
„Vypadni Malfoy!“ skríkol Voldemort na trasúceho sa chlapca, ktorý sa okamžite premiestnil.
„Dal si mu tú úlohu, aby si dokázal, že je príliš slabý a nepotrebný, však? Chcel si ho zabiť alebo mučiť až kým by sa nezbláznil! Len, aby si potrestal Luciusa za jeho neúspech na Oddelení záhad, mám pravdu?“
Voldemort sa zatváril prekvapene. „Si skutočne bystrí, Lucius je mojim najlepším smrťožrútom, preto som ho nechcel trestať fyzicky, potrebujem ho v kondícii, a tak som sa rozhodol pre tento druh trestu.“
„Dopekla, Draco je môj priateľ! Nevzal si mi toho už dosť!“ kričal stále a jeho veľké zelené oči horeli hnevom. „Zabil si mi rodičov, zabil si Cedrica, kvôli tebe zomrel Ron, ktorý mi bol ako brat! Koľko mi toho ešte chceš vziať, Voldemort! Zničil si mi celý život, musel som vyrastať u muklov, ktorí ma týrali, len kvôli tebe, ty sukin syn!“ kričal a jeho temná mágia nebezpečne pulzovala celou miestnosťou. Obrovský luster sa začal triasť, niektoré knihy vypadli z poličiek...
Voldemort bol v šoku. Nevedel, čo povedať. Len sledoval krásneho mladého čarodejníka, ktorý naňho vrhol znechutený pohľad a premiestnil sa.
Harry sa premiestnil do svojej spálne. Posadil sa na mäkkú sedačku a rýchlo dýchal. Snažil sa upokojiť svoju mágiu i seba. V očiach ho štípali slzy. Nenávidel ho, tak veľmi. Chcel sa nutne porozprávať so 17-ročným Tomom z denníka, ktorý by ho pochopil, pretože jeho duša rozdelená ešte nebola. Nebol bezcitný a taký chladný. Vložil si hlavu do dlaní a snažil sa potlačiť slzy.
„Harry,“ ozval sa ľadový a tichý hlas. Cítil ako si vedľa neho niekto sadol. „Prepáč mi to. Viem ako veľa som ti toho vzal. Záleží mi na tebe, nechcem o teba prísť,“ rozprával potichu a rukami si privinul chlapca k sebe. „Nechcel som na teba zaútočiť. Nechcem ti už ubližovať. Ale pochop, rozdelil som svoju dušu na sedem častí, niekedy sa absolútne neovládam. Nebudem Draca trestať, ale ak v budúcnosti pochybí, nemôžeš mi brániť v jeho potrestaní.“
Zeleno-oký čarodejník jeho slovám nevenoval pozornosť, mysľou mu vírila len jediná otázka.
„Ako si ich zabil?“ spýtal sa Harry potichu a hlavou sa opieral o Voldemortovu hruď.
„Čože?“ spýtal sa prekvapene Voldemort.
„Mojich rodičov, bolo to rýchle alebo si ich aj mučil?“
Voldemortove krásne črty zvážneli. Pritlačil si Harryho k hrudi ešte bližšie a začal rozprávať:
„Severus počul to falošné proroctvo od Dumbledora, ktorý vedel, že pre mňa pracuje, takže si bol istý tým, že po vypočutí proroctva, za mnou hneď pobeží, aby mi ho povedal. Po tom ako som vedel o proroctve, začal som prenasledovať tvojich rodičov. Nemal som v úmysle ich zabiť, chcel som zabiť iba teba,“ povedal nezvyčajne potichu. „Nakoniec sa mi ich podarilo nájsť. Hneď ako tvoj otec zistil, že prichádzam, poslal tvoju matku aj s tebou do tvojej izby. On ostal stáť za vchodovými dverami. Vedel, že nemá šancu, ale aj tak vás chcel ochrániť. Dal som mu možnosť, aby uhol z cesty, ale bol neústupný. Tak som ho zabil, rýchlo a bezbolestne,“ nadýchol sa a pokračoval „pred tvojou postieľkou stála tvoja matka. Nikdy som nevidel statočnejšiu ženu, nuž vtedy som si myslel, že je neuveriteľne hlúpa, no teraz som jej vďačný, že ťa chránila. Prosila ma, aby som zabil ju a nie teba. Aj jej som dal možnosť, aby odstúpila a zachránila sa. Doslova som ju prehováral, pretože som vedel, že je veľmi silná čarodejníčka. Ani po tom všetkom mi neuvoľnila cestu, a tak som ju . . . zabil. Zrazu som sa ocitol pred mojim cieľom, pred malým chlapcom, ktorý ma mal podľa všetkého v budúcnosti zabiť. Mal si iba rok, bol si taký drobný. Tvoje slzami zaliate zelené oči na mňa pozerali a chvíľu som váhal, či to mám urobiť. Už vtedy som z teba cítil moc, čo ma nútilo chvíľu premýšľať nad tým, že by som si ťa vzal a vychoval, aby si mi slúžil ako mocná zbraň, ale nechcel som zbytočne riskovať svoj život, keby si v budúcnosti predsa len zmenil strany, nakoniec som aj na teba použil smrtiacu kliatbu. No a potom som cítil iba veľkú bolesť a vtedy si ma zničil,“ dorozprával a v očiach sa mu leskli slzy. „Harry, neviem si predstaviť, že by som ťa vtedy zabil a teraz by som ťa nemal...“
Harrymu stekali po krásnej tvári horúce slzy. Cítil, tak obrovskú zlosť a nenávisť, ale nie k mužovi, ktorý ho objímal, ale k tomu starému hajzlovi, ktorý vymyslel falošné proroctvo, len, aby sa ho zbavil a neušpinil si pri tom vlastné ruky.
„Odpustíš mi niekedy, Harry?“ spýtal sa červeno-oký muž, ktorý mal hlavu zaborenú do Harryho vlasov.
„Neviem, či je vôbec možné niečo také odpustiť, ale Tom... myslím, že ti odpúšťam.“
Voldemort mladého čarodejníka objal pevnejšie a pobozkal ho na vlasy. Dlhú chvíľu iba tak mlčky sedeli v objatí a napokon obaja zaspali.
Ako prvý sa zobudil Voldemort. V jeho náručí pokojne spal krásny mladý muž. Bol si vedomí toho, že práve tento chlapec v ňom dokázal prelomiť jeho bezcitnosť a naučil ho cítiť to, čo nikdy necítil, lásku. Áno, láska bola preňho vždy slabosť a opovrhoval ľuďmi, ktorí milovali, no teraz, keď miluje aj on, uvedomil si, že tento cit ani zďaleka nie je slabosť, ale sila. Sila, tak mocná, že by dokázal i nemožné, len aby ho ochránil. Vedel, že si vytrpel dosť, a preto už nikdy nedovolí, aby trpel. Nikdy. O chvíľu sa prebral i Harry, dlhú chvíľu si hľadeli do očí. Nepotrebovali sa rozprávať nahlas, aby vedeli, čo tomu druhému beží mysľou. Mali medzi sebou jedinečné a veľmi silné spojenie, aké nemal nik na celom svete.
„Tom,“ prehovoril Harry, „mohol by som ísť navštíviť Draca?“
Voldemort sa zamračil. „Dobre, aspoň mu môžeš povedať, že ho vďaka tebe nepotrestám. Večer ťa budem očakávam, chcem ťa začať trénovať ja.“
„Čože, už?“ spýtal sa zeleno-oký chlapec prekvapene a pozeral do chladných karmínových očí.
„Áno, zvládol si všetky kúzla, ktoré ťa mohli naučiť Lucius a Bella, teraz sa budeš učiť magicky pokročilé veľmi silné kúzla, ktoré môžu zvládnuť iba taký mocní čarodejníci ako sme napríklad my dvaja,“ usmial sa chladne.
„Tipujem, že budeš veľmi prísny učiteľ,“ skonštatoval Harry.
Voldemort sa vražedne uškrnul. „Nuž, máš sa na čo tešiť. Šetriť ťa nebudem. A teraz sa poďme naraňajkovať, a potom sa premiestniš do Malfoy Manor z mojej pracovne.“
Obaja sedeli v zimnej záhrade za veľkým okrúhlim stolom, jedli raňajky a rozprávali sa. Potom si to namierili do Voldemortovej pracovne, z ktorej sa Harry premiestnil hop šup sieťou do Malfoy Manor.
„Môj pane, vítam vás na mojom panstve,“ privítal ho usmiaty Lucius Malfoy. Harry vyliezol z krbu do veľkej zeleno-čiernej pracovne Luciusa. Bola oveľa skromnejšia než tá Voldemortova, ale i tak veľmi luxusná a veľká. „Môj pane, chcem sa vám poďakovať za Draca, keby ste nezakročili, tak by ho Temný pán zabil. Som vám zaviazaný, môj pane.“
„Lucius, nikdy by som nedovolil, aby mu ublížil, Draco je môj priateľ a ak to bude potrebné urobím to znovu.“
„Ďakujem vám. Draco vás už očakáva, zavediem vás do jeho izby.“
Harry nasledoval blonďavého kúzelníka, kráčali dlhou tmavou chodbou až sa zastavili pri veľkých drevených dverách.
„Ak by ste niečo potrebovali, môj pane, budem vo svojej pracovni,“ povedal Lucius zdvorilo a odkráčal naspäť.
Harry otvoril mohutné dvere. Naskytol sa mu pohľad na veľkú svetlú izbu, zladenú do zelenej a striebornej farby. Za tmavým pracovným stolom sedel, príťažlivý blonďavý chlapec. Keď započul otváranie dverí, okamžite sa postavil a rozbehol sa za čiernovlasým čarodejníkom.
„Harry!“ pribehol k nemu a pevne ho objal. „Ďakujem, ďakujem...“ rozprával rozrušene. „Zachránil si mi život, ešte nikdy sa nikto za mňa nepostavil. Si môj jediný skutočný priateľ,... mám ťa rád,“ rozprával mladý chlapec a stále silno objímal zeleno-okého čarodejníka.
Harry sa usmial. „Nemusíš mi ďakovať, aj ja ťa mám rád, Draco.“
Draco sa odtiahol a so strachom pozrel do zelených očí. „Harry, dúfam, že ti neublížil iba kvôli mne?“
Harry sa usmial. „Nie, nič mi nespravil. Mám ti od neho odkázať, že ťa nepotrestá.“
Draco naňho prekvapene pozrel. „Skutočne, to sa na Temného pána nepodobá. Harry, ako to robíš, že máš naňho taký vplyv?“
Harry pokrčil ramenami. Zeleno-oký čarodejník ostal u svojho priateľa až do večera. Počas celého dňa hrali metlobal, Draco mu ukázal všetky kúty ich panstva, a potom sa veľmi dlho rozprávali.
O siedmej sa hop šup sieťou premiestnil späť do Voldemortovho panstva. Vyšiel v jeho pracovni. Voldemort bol bledý od zlosti a v rukách zvieral hrdlo Antonína Dolohova, smrťožrúta s bledou vykrivenou tvárou.
„Si neskutočný hlupák, Dolohov!“ kričal nazúrený Voldemort a celou silou šmaril bledého smrťožrúta o kamennú stenu.
Smrťožrút ležal na zemi a celý sa triasol. „Môj pane, ja. . . skutočne som toho upíra zabiť nechcel, ale ...“
„ALE, ČO?! CRUCIO!“ zakričal červeno-oký muž.
Dolohov sa skrúcal v bolestivom kŕči a kričal, kričal veľmi. Voldemort naňho musel uvaliť jedno zo svojich veľmi silných cruciatusov.
„MYSLÍŠ, ŽE PO TOM, ČO SI ZABIL RUMUNSKÉHO PRINCA UPÍROV, S NAMI BUDÚ SPOLUPRACOVAŤ VO VOJNE?!“
Muž bolestne kričal. Z očí mu tiekli slzy. „Môj pane, ja . . . som nevedel, že. . .je to princ,“ snažil sa rozprávať čarodejník pomedzi bolestné výkriky a vzlyky.
Voldemort zaťal čeľusť, prútik zvieral tak silno, že mu zbeleli hánky.
„Môj drahý Antonín, nezabijem ťa, ale vydám ťa rodičom toho upírskeho princa, a tak s nimi uzavriem mier,“ ľadovo sa usmial Pán zla a švihol prútikom. Okolo smrťožrúta sa objavili reťaze, ktoré ho pevne zviazali.
Harry na celú scénu prekvapene pozeral. Potom si všimol, že v rohu miestnosti stojí niekoľko smrťožrútov, ktorý chladne pozerali na zviazaného smrťožrúta.
„Macnair, Rookwood,“ pozrel sa Voldemort na svojich stúpencov. „vezmite ho do žalára.“
Macnair a Rookwood ihneď surovo odvliekli plačúceho Dolohova.
Voldemort pozrel svojimi vražednými karmínovými očami na ostatných smrťožrútov, ktorí stáli v rohu miestnosti a so strachom a rešpektom pozerali na svojho pána.
„A vy VYPADNITE!“ zakričal chladne a všetci smrťožrúti rýchlo zmizli za veľkými dverami Voldemotovej pracovne.
Harry sa konečne odvážil vystúpiť z krbu. V celej miestnosti bol cítiť Voldemortov hnev, jeho temná mágia pulzovala v okolí.
Voldemortove nazúrené oči pozreli na Harryho. Dlho pozeral do zelených smaragdov, akoby ho to upokojovalo. Naraz sa z červených očí vytratil hnev.
„Harry, zrejme si pochopil, čo sa stalo,“ začal rozprávať Voldemort a unavene sa posadil za svoj stôl.
Harry sa posadil tiež a pozeral na bledého mladého muža.
„Áno, Dolohov zabil rumunského princa upírov a z tvojho hnevu som pochopil, že potrebujeme upírov na našej strane.“
„Áno, ale ten hlupák. . . och, budem musieť, čo najskôr navštíviť ich kráľovstvo, budem rád, ak pôjdeš so mnou, Harry. Ale upozorňujem ťa, že to bude nebezpečné, zrejme tam nebudeme vítaní, po tom čo spravil ten smrťožrútsky hlupák.“
„Samozrejme, že pôjdem s tebou,“ súhlasil Harry. „Tom, vyzeráš unavene, chceš aj napriek tomu dnes trénovať?“ spýtal sa a zabodol svoje zelené smaragdy do karmínov.
Voldemort si prehrabol jemné čierne vlasy a veľkými očami pozoroval Harryho.
„Iste, že áno,“ usmial sa ľadovo. „Ale nebudeme trénovať v mojom panstve,“ postavil sa a drsne chytil prekvapeného Harryho za rameno. Harry bol opäť v známom víre farieb, keď jeho nohy dopadli na lístie. Poobzeral sa po okolí, a potom pozrel na krásneho Voldemorta, ktorý sa zlomyseľne uškrnul.
„Nachádzame sa v lese Malluma Arbaro, je to starý a obrovský les, do ktorého sa nik neodváži vstúpiť, takže nás tu nikto nebude vyrušovať. Žijú tu veľmi temné tvory, čo je aj dôvodom, že do lesa nikto nechodí. Ale na naše šťastie sa ma tieto temné tvory boja, tak budeme mať pokoj,“ uškrnul sa chladne.
V lese bola úplná tma. Stromy boli veľmi vysoké a celým lesom sa ozývali rôzne zvuky, z ktorých Harryho mrazilo a nechcel ani len vedieť, aké tvory tieto zvuky vydávali.
Voldemort mávol rukou a vykúzlil veľkú žiarivú guľu, ktorá sa nad nimi vzniesla a osvetľovala temnú čistinku, na ktorej sa nachádzali.
Harry nervózne pozeral na Voldemorta. Po prvýkrát od kedy boli spojencami, začínal mať z neho strach. Jeho krvavé oči svietili túžbou po bolesti a zabíjaní. Z jeho ľadového a drsného úškrnu Harrym prešli zimomriavky. Zeleno-oký čarodejník cítil, akoby naňho pozeral samotný diabol. Nachvíľu skutočne videl miesto krásneho muža, diabolské stvorenie s krvavými očami. Striasol sa a pokrútil hlavou. Opäť videl mladého muža, s veľkými karmínovými očami, jemným strniskom, dlhými mihalnicami, plnými perami a hustými lesklými vlasmi. Voldemort bol skutočne veľmi krásny. Do pekla, nad čím to rozmýšľam, pomyslel si Harry a potriasol hlavou.
„Zaujímalo by ma nad čím premýšľaš, Harry. Možno nad tým, aké hrôzostrašné stvorenia musia žiť v tomto lese, ale myslím, že to radšej nechceš vedieť,“ hovoril ľadovým hlasom.
„Tak teda s čím začneme?“ spýtal sa Harry trochu tichším hlasom než obvykle.
„Chcem, aby si sa naučil ovládať svoju mágiu. Iste si si všimol ako okolo teba pulzuje a keď sa hneváš rozlieva sa po celom okolí. No, ak sa ju naučíš ovládať, môžeš ju využívať veľmi efektívne. Tvoja mágia je jedinečná a mocná, je to nádhera,“ hovoril mladý muž a túžobne až hladovo pozeral na zeleno-okého čarodejníka.
Harry preglgol. Ten pohľad ho začínal desiť.
„Prútik môžeš schovať, nebudeš ho potrebovať,“ povedal Voldemort a Harry si nervózne zastrčil prútik späť za opasok. „Zavri oči,“ prikázal mu červeno-oký čarodejník drsne. Harry sledoval ako sa k nemu Voldemort približuje, keď stál priamo pred ním, zavrel oči.
„Uvoľni sa,“ povedal opäť ľadový hlas.
To sa ti ľahko povie, uvoľni sa, pomyslel si Harry naštvane a snažil sa uvoľniť. Z okolia počul stále nejaké škriekanie a vrčanie tvorov. Nedokázal sa uvoľniť, jeho telo napäto čakalo, aký tvor vybehne spoza stromov a napadne ho. Stále mal zatvorené oči, zrazu zacítil ako ho chladná ruka jemne pohladila po tvári.
„Harry, musssíš sssa uvoľniť,“ zasyčal mu Voldemort do ucha v haďom jazyku.
Harryho hadí jazyk skutočne upokojoval.
„Vyčisssti sssi myssseľ od všetkého, môj Harry,“ zasyčal ten hlas opäť a jeho dych ho šteklil na uchu.
Zeleno-oký chlapec sa úplne uvoľnil, bol celkom pokojný a hlavou mu nevírili nijaké myšlienky. Nevnímal už ani hrozivé zvuky z lesa, vnímal iba jemné syčanie, ktoré ho privádzalo do úplnej koncentrácie.
„Výborne, vidíš, že to nie je ťažké,“ syčal hadí hlas. „Teraz sssa sssústreď iba na sssilu, na mágiu, ktorá v tebe pulzuje.“
Harry vnímal svoju silnú mágiu, sústredil sa na ňu, cítil ju.
„Vypusssti ju von, Harry. Rozkazuj jej, je tvoja, ssslúži ti. Môžeš sssi sssňou robiť, čo len chceš,“ syčal ľadový hlas do jeho ucha.
Mladý čarodejník mal stále pevne zatvorené smaragdové oči. Počúval zamatové syčanie. Okrem neho nepočul vôbec nič. Cítil svoju mágiu a predstavoval si ju. Predstavoval si ako vyletela von a tak sa i stalo. Harryho oči sa otvorili, ale už nemali krásnu zelenú farbu, jeho oči boli červené, rovnako červené ako tie Voldemortove. Obrovská sila vystrelila vôkol neho. Vytrhla celý rad stromov a spálila zem. Dokonca porušila i Voldemortovo ochranné zaklínadlo a magická tlaková vlna ho odhodila o niekoľko metrov dozadu. Harryho tá obrovská sila napĺňala, cítil sa taký neskutočne silný, vedel, že by ho teraz nikto nemal šancu poraziť. Jeho mágia lietala čistinkou a ničila. Stromy začali horieť, rovnako ako aj tráva. Všetko požierali plamene a Harry cítil radosť a chcel ničiť, chcel zabíjať a spôsobovať bolesť.
Voldemort sa postavil na nohy, sledoval spúšť a cítil silný tlak, ktorý obklopoval celú čistinku, bola to Harryho mágia. Takú silu nikdy pred tým nevidel, ani necítil. V strede čistinky stál mladý prekrásny muž, vôkol neho pulzoval chlad a sila. Jeho oči boli krvavé a studené. Ešte nikdy nevidel Harryho v takom stave. Prestávalo sa mu to páčiť.
Harryho oči sa pozreli na vysokého muža, ktorý sa s ťažkosťami k nemu približoval. Zavolal svoju mágiu späť, jeho oči zaplavila opäť nádherná smaragdovozelená farba. Pozoroval, čo spôsobil.
Voldemort už stál priamo pred ním. Po bledom čele mu tiekli pramienky krvi.
„Tom. . . čo som to dopekla práve spravil, čo si to TY so mnou spravil?!“ zakričal a rozzúrene sledoval Temného pána.
„Harry, netušil som, že máš v sebe takú moc. Tvoja mágia je temná a surová. Nemohol som to vedieť. Práve preto je dobré, ak sa ju naučíš, čo najlepšie ovládať,“ rozprával Voldemort tichým hlasom.
Harrymu bolo nevoľno, zrazu sa cítil tak veľmi slabý a vyčerpaný.
„Tom, nie je mi dobre,“ pozreli na Voldemorta dva veľké smaragdy. Harry sa zatackal a prichytil sa Voldemortovho habitu. Červeno-oký muž ho okamžite pevne chytil a premiestnili sa do jeho spálne.Voldemort uložil bledého chlapca na posteľ.
„Zrejme si nemal hneď na prvýkrát vypustiť celú svoju obrovskú mágiu. Muselo to ochromiť tvoje telo,“ rozprával chladný hlas a pozeral na bledého chlapca, ktorému sa z nosa pustila krv. Voldemort videl ako ho nadrapuje, okamžite vyčaroval vedro. Harry doňho vyvrátil všetko, čo jeho žalúdok obsahoval. Voldemort ho utešujúco hladil po chrbte. Harry už vracal iba žlč a krv. Celý sa triasol, začala mu byť zima. Červeno-oký čarodejník ho prikryl teplou dekou a použil naňho otepľujúce kúzlo. Obrúskom mu utieral krv, ktorá sa mu stále valila z nosu. Druhou rukou ho hladil po horúcom čele. Harry sa cítil príšerne. Veľkými očami pozoroval Voldemortovu ustarostenú tvár. Načiahol sa a rukou mu zotrel krv, ktorá mu stekala z čela.
„Mal by si si to ošetriť,“ zachrapčal Harry potichu.
Voldemort sa pousmial. „To nič nie je, Harry. Asi zavolám Severusa nech ti dá nejaké elixíry.“
„Nie, Tom. Nechcem teraz nikoho vidieť a nechcem piť žiadne sračky, už som sa ich napil počas prázdnin dosť.“
„Harry, vieš, že tvoje oči boli červené?“ spýtal sa a hladil ho po vlasoch.
Harrymu sa rozšírili oči prekvapením. „Čože?! Prečo?“
„To neviem, ale mali takú istú farbu ako tie moje. Si taký mocný,“ krútil hlavou Voldemort a opäť si prehrával spomienku na Harryho surovú až beštiálnu mágiu.
„Tom, dokázal som mať všetko pod kontrolou pokým si stál pri mne a hovoril mi, čo mám robiť, ale hneď ako zo mňa moja sila vystrelila a ty si tam nebol, nedokázal som ju ovládať, začala ničiť okolie a mňa napĺňal pocit a chuť po smrti, chcel som zabiť, chcel som niekomu ublížiť. Bojím sa toho, Tom. Prečo je do pekla moja mágia temná? Nemám byť svetlý čarodejník? Som v Chrabromile, narodil som sa svetlým kúzelníkom, tak prečo je moja mágia taká chladnokrvná?“ spýtal sa s obavami a silno si tlačil rukou na bruchu.
Voldemort, akoby mu čítal myšlienky a okamžite vzal vedro. Harry opäť dávil žlč, nemohol prestať. Trvalo to dlho, Voldemort ho držal okolo pása a tváril sa znepokojene. Zeleno-oký čarodejník bol už úplne vysilený. Voldemort odstránil vedro a pevne si ovinul chlapca do náručia, v ktorom zaspal. Červeno-oký muž sa oprel o čelo postele a pevne v rukách zvieral mladého čarodejníka. Stále sa celý triasol a bol horúci. Jeho telo bolo úplne zničené takou obrovskou silou jeho mágie. O chvíľu upadol do spánku aj on.
15. kapitola - Dolores Umbridgeová, Sangerosove kráľovstvo
Komentáre
Prehľad komentárov
1. Čože som to chcela... Oh áno, Harry. Podľa mňa to má nejaký súvis s Tomom a tým, ako sa ho pokúsil zabiť.
2. Viem si živo predstaviť, ako by Tom zjedol Harryho :3. Akože nie doslovne, ale chápeme sa...
Re: mňam
(just_woki, 4. 1. 2022 1:15)Okej, som asi génius, že som to vydetektivovala hneď na začiatku.
temná anfita k mágii
(dominika970, 2. 1. 2022 23:32)Toto už nie je len temná anfita.... toto už je len mágia...temná mágia....... ja len dúfam že Hermiona zomrie za chvílu a zostanú len oni dvaja :) bože ja len chcem Harrymort žiadne Harmione:((((((
les
(sisi, 8. 8. 2017 21:36)
Moc bych chtěla vědět o jaký starý les, v jaké odlehlé části Zeměšišky se jednalo. Harry ukázal obrovskou moc, vypálil kruh magie a vyvrátil stromy z kořenů. Byl trochu jako tornádo, bude potřebovat pana Raddlea, aby byl s ním a usměrnil jej.
Dík za kapitolu. Na příští si smlsnu, bude se tam lady Umbridgeová hodně zlobit?
Super
(Cathy, 12. 6. 2014 17:46)Skoro žiadne pravopisné chyby, príbeh je úžasný a vôbec nie je čo vytknúť. Musím povedať, že máš jednoducho talent!
Pěkné,pěkné...........
(anneanne, 11. 6. 2014 22:50)Hezky se to rozjíždí, Harry překvapuje asi sám sebe.
:)
(Oriana, 10. 6. 2014 10:21)
Ach som rada, že Harrymu sa podarilo zachrániť Draca pred Voldermortovou zlosťou ... a potom ako bol Harry za ním, to bolo dobré :)
Takže Harry už bude trénovať s Voldemortom ... a má veľmi silnú a nebezpečnú mágiu a netuší prečo, som zvedavá, či mu to Voldemort nejako vysvetlí.
Teším na ďalšiu kap.
Áááá
(Anny, 8. 6. 2014 22:59)
Áááá konečně.
Lhala bych kdyby jsem netvrdila, že jsem tu několik dní nestepovala jak poblázněná a nečekala na další díl.
Tááák jak to vypadá Harry není žádné tintítko ;P
Ale to si člověk mohl domyslet ve chvíli, kdy tak chladnokrevně zabil našeho malého Petera.
Nechci se opakovat, ale musím. Vážně skvěle píšeš a když jsem před chvíli zjistila, že jsi přidala další díl odradilo mě od toho abych skákala po hlavě, šíleně se smála a dělala další možné kraviny jen to, že bych se asi zabila a pak si nemohla přečíst pokračování!
Děkuji za úžasnou kapitolu a moc, moc se těším na další díl.
Jseš úžasná.
Re: Áááá
(Sonka, 9. 6. 2014 21:14)Anny veľmi ti ďakujem za komentárik, si strašne zlatá a teší ma, že sa ti poviedka tak páči :) ešte raz ďakujem :))
mňam
(just_woki, 31. 12. 2021 10:03)