Harry Potter fanfiction

A/N: Ahojte! Som tu s novou kapitolou Hlasu, mala som ju už nejaký čas napísanú, ale stále som nemala kedy ju pridať. Som chorá, môjmu synovi idú pravdepodobne zuby a je to des, nemám ani kedy čítať poriadne :(. Teraz som si povedala, že ju už konečne pridám, lebo zase zabudnete o čom to vôbec je :D :D :D A to nechcem, ale som rada, že stíham vôbec písať, lebo bez toho by som už asi bola úplne nahratá :D Písanie ma vyslobodzuje z toho kolobehu, veď to poznáte :) 

Ďalej chcem povedať, že je tu ďalšia z tých kapitol, ktorá sa môže zdať zložitá a to čo tam bude povedané možno mnohí nepochopia. Ja to chápem perfektne, lebo to mám v hlave :D Takže som spravila aj takú malú pomôcku, ktorú pridám na koniec príbehu, no zatiaľ vám nič nepovie, až keď sa v čítaní dostanete tam, kde to bude rozoberané to bude dávať ako tak zmysel. Dúfam, že to bude trochu pochopiteľné :D  

Ďakujem za všetky komentáre. Strašne ma to teší! Že tento príbeh ešte niekto číta a že ho mám pre koho písať :)

Kapitola XXIII.

♦

Osud a jeho plány

Ich pohľady boli uzamknuté v sebe. Rabastan ostal celý ten čas bez povšimnutia. Zmätene ich sledujúc. Mágia oboch rozprestrela sa miestnosťou a jej surovosť a hnev stavala vlasy dupkom každému v bezprostrednej blízkosti. Harry ucítil, ako sa muž, sediaci pri ňom, zodvihol, keď Temný pán prehovoril tichým, ľadovým hlasom: „Bež, Rabastan."

Ani štipka po Tomovi, ani štipka ľudskosti. Jeho hlas bol emočne vyprahnutý, presne ako v deň, kedy ho prvýkrát začul rozprávať spod strašidelnej masky. Vnímal na sebe Rabastanov neistý pohľad, keď sa nakoniec miestnosťou ozvali jeho tiché kroky a zabuchnutie dverí.

Sýtozelené oči, pripomínajúce smaragdy, boli plné nevyrieknutého bôľu a potlačovaného hnevu. Dlane zaťaté v päsť a pery stisnuté do úzkej linky. V tichosti pomedzi ne chystal sa vysloviť otázku, zatiaľ čo sa odpovede bál, ako ešte ničoho vo svojom živote. Čo bol oproti tomuto jeho už mŕtvy strýko Vernon, z ktorého mal hrôzu ako malý? Zasmial by sa, ak by to dokázal, zasmial by sa nad tým, aké absurdné bolo, že si v tej dobe myslel, že nič hrôzostrašnejšie, ako jeho muklovský, tučný strýko byť na svete nemôže. Aká naivná je detská myseľ. Smiešne naivná. Svet je plný hrôzostrašných vecí; paradoxne, odkedy spoznal svet mágie, hrôza nabrala celkom iné rozmery. Smrť, faloš, manipulácie, vražda, neistota, bolesť... To všetko už okúsil, ale teraz... teraz to bolo to pravé peklo, ktoré prežíval.

V hrudi diera taká veľká, že by cez ňu prepchal päsť. „Kde je Tom?" spýtal sa a ruky stískal tak silno, že mu nie len beleli hánky, ale aj nechty sa mu zarývali do vnútornej strany dlaní.

Voldemort ani len nežmurkol. Krvavé oči cez diery v maske ho naďalej sledovali. „Tu. Ja som Tom," riekol, v pozadí krutého hlasu posmešok.

Postavil sa tak rýchlo, že to v jeho stave za iných okolností nemohlo byť vôbec možné. Telo slabé, ale myseľ silná, taká silná, že ignorovala potreby tela. A už sa netriasol len vysilením a slabosťou, teraz sa triasol najmä zlosťou a strachom, že to, čo tuší, je skutočne pravda; že mu to čochvíľa potvrdí a jeho svet, jeho svet ten sa rozsype, akoby bol z krehkého skla. Navždy bude zničený a Harry ho už nikdy nebude môcť zlepiť dokopy. Pretože bez neho, bez Toma, sa o to nemal silu ani pokúsiť.

Zlosť ho obliala ako horúca vlna, keď pomedzi stisnuté zuby zasyčal: „Vieš, načo sa pýtam, tak sa mi, kurva, nevysmievaj priamo do očí! Kde je?"

Voldemortove oči sa prižmúrili, zlosť v nich bola neprehliadnuteľná. Prudko k nemu pristúpil, iba malý priestor ostal medzi ich telami, keď zasyčal: „Takto sa so mnou baviť nebudeš! Zrejme zabúdaš, kto som!" Nebol to krik, ani tón vľúdny. Voldemort sa vedel hnevať omnoho desivejšie, nepotreboval kričať, aby toho dosiahol.

Lenže Harry sa ho nebál. Nebol ako zvyšní smrťožrúti, ktorí by sa už vystrašene vrhali na zem, prosiac svojho pána o odpustenie. Odfrkol si nad takou predstavou, zatiaľ čo sa mu tvárou prehnala temnota a nebezpečne tichým hlasom odpovedal: „To ty zabúdaš, kto som ja!"

Zneistel, aj keby si to nikto nevšimol, Harry však áno. Voldemorta poznal lepšie, než sa poznal on sám. „Stále nosíš moje znamenie. Stále mám nad tebou moc."

Pokrútil hlavou, pozerajúc na masku, za ktorou bola tvár. Jeho tvár. Kým bola skrytá, bolo ľahké zabudnúť. „Na to ti kašlem!" Hnev ho začínal opúšťať, pretože iná emócia, tá ktorá ho ničila najväčšmi, ho prebila. „Prečo – Prečo si sa s ním nezlúčil?"

Aj Voldemorta očividne hnev opustil, pretože už oveľa pokojnejšie odtušil: „My si nemôžeme dovoliť cítiť lásku. Už to konečne musíš pochopiť – "

„Stále tá istá pesnička, stále a stále, dokola to isté!" prerušil ho podráždene.

„Zbavil som ťa tvojej slabosti!" pokračoval, ako keby nebol vôbec vyrušený. „Tvojho bremena. Odteraz budeš silnejší, už tu nie je nik, kto by ťa oslaboval. Dumbledore už nemá nijaké tromfy. Blaise aj Tom. Obaja sú preč. Chápeš už, akého slabého ťa robili?"

„Ničomu nerozumieš. Vôbec ničomu, Voldemort," krútil hlavou, v očiach slzy. „Tvoj pohľad na určité veci je obmedzený. Tom – časť tvojej roztrieštenej duše... to pochopil. Videl to, čo ty nikdy neuvidíš, cítil to, čo ty nikdy neucítiš! Tak veľmi mrháš životom pre jedno hlúpe presvedčenie," odmlčal sa a Voldemort mlčal tiež. „Povedz mi, kde je úlomok tvojej duše? Mám na to právo, celé tie roky som ho nosil pri svojom srdci. Tak nato, kurva, mám právo!"

„Je mŕtvy," prehovoril potichu, v očiach neisté prázdno. Tón jeho hlasu znel tak, akoby sa ani nič významné nestalo. Preňho to bol možno len jeden z horcruxov. Mal ich ešte predsa mnoho. Jeden zničený horcrux nič neznamenal. No pre Harryho znamenal všetko a jeho strohá odpoveď mala presne taký istý efekt, ako keby vzal nôž a vrazil mu ho priamo do srdca. Výsledok by bol rovnaký.

„Nenávidím ťa," povedal pevne, presvedčene, so slzami v očiach, so slzami na tvári. Prekonal aj ten malý priestor medzi ich telami a z blízka mu pozrel na masku. Znechutený. „Nenávidím tvár, ktorú pod tou maskou skrývaš. Nenávidím to ako vyzeráš. Nenávidím tvoj hlas!"

„Nenávidím ťa rovnako!" zasyčal s hranou nevraživosťou a schmatol ho za vlasy, zovrel ich v pästi, zatínajúc sánku.

Harry mu vzhliadol do očí. Nesnažil sa vymaniť z bolestivého zovretia. „Tak ma už konečne zabi! Už nie som tvoj skurvený horcrux. Brániť sa nebudem, presne ako v tú noc, kedy si ma prišiel zabiť po prvýkrát. Dokonči to! Konečne sa vzchop a dokonči to!" hučal mu do zahalenej tváre.

Vlasy mu pustil a schmatol ho za čeľusť, do ktorej mu zaryl nechty.

„Nedokážeš to," zašepkal Harry posmešne. „Akoby si mohol zabiť mňa?" Temnota sa rozostrela v jeho očiach ako čierna prikrývka zahaľujúca svet. Voldemort sa vzniesol od zeme a chrbtom prudko vrazil do steny, na ktorej ostal doslova prilepený. Snažil sa vzoprieť mágii, ktorá ho väznila, bezvýsledne.

Harry k nemu pomaly pristupoval. Jeho mágia zahalila okolie, zatiaľ však pokojná, no pripravená v každej sekunde k útoku. Zastal oproti nemu, pozerajúc do krvavých očí za maskou. Zo stropu smerom k zemi začal padať strieborný a zlatý popol. Ochladilo sa. Až tak, že sa výdychy menili na paru rozplývajúcu sa vo vzduchu.

„Mohol by som ťa zabiť hocikedy. Kedy by som len chcel," prehovoril Harry hlasom temným a vzdialeným. Nadpozemským – hlasom Kráľa v žltom. „Myslíš, že to nedokážem? Že to nedokážem, pretože ani samotná Smrť na to nestačí? To ja som stvoril horcruxy. Ja som stvoril ich existenciu. A rovnako, ako som ich stvoril, ich môžem aj zničiť. Prostou myšlienkou, možno," strašidelne sa usmial a čierne zrenice v strede červených očí sa rozšírili šokom. „Stvoril som ich kvôli tebe," jeho hlas sa zmenil na ľútostivý s nádychom dávneho, veľmi dávneho bôľu. Bolelo to, tie spomienky tak boleli. „Aby mi ťa Smrť nemohla vziať."

Sila, ktorá držala Voldemorta zakliesneného proti stene povolila. Dopadol na nohy a lapal po dychu. Neveriacky ho sledujúc. „Si to ty, Harry? Si to ty, s kým sa práve rozprávam?" spýtal sa šeptom, nespúšťajúc z neho oči.

„Som aj nie som," odvetil. „Ale ty to vieš. Dávno, veľmi dávno sme sa rozprávali. No zabudol si."

„Prečo si stvoril horcruxy kvôli mne?" spýtal sa opatrne, prahnúc po odpovedi.

Harry sa trpko pousmial. Smutný závan prehnal sa jeho temnými, bezodnými očami. „Pretože ak zomrieš, Tom, Smrť ťa uväzní na mieste večného žiaľu, večnej samoty a temnoty. Tvoja duša by tam trpela naveky. To som nemohol dopustiť. Preto som vytvoril hocruxy a priam som ti ich podstrčil po pod nos, aby si uskutočnil plán nesmrteľnosti, po ktorej si prahol."

„Prečo toľko túžim po nesmrteľnosti? Prečo sa Smrti bojím?" pýtal sa Voldemort a z jeho hlasu bolo jasné, že vie, že má odpovede na jeho otázky.

„Smrť ťa nenávidí. V jednej vesmírnej paralele sa to už všetko stalo, Tom. A v tomto to musím zmeniť. Vyslobodil som tvoju dušu z miesta žiaľu, samoty a temnoty, aby si začal kruh svojho života od znova. A vytvoril som hocruxy, aby sa k tebe nedostala. No tvoja podstata si pamätá, čo bolo. A preto sa Smrti bojíš, a preto chceš byť nesmrteľný, aby ti nemohla ublížiť tak veľmi, ako ti ublížila vtedy."

„Prečo ma nenávidí?" zašepkal s leskom v očiach.

Harry k nemu pristúpil už celkom a mávnutím dlane odstránil strašidelnú masku z jeho tváre, aby mohol hľadieť na Toma. „Pretože ťa ja milujem. V tom vesmíre aj v tomto. Vždy si k sebe nájdeme cestu, vždy sa to stane. Musíš si spomenúť na ten rozhovor. Pamätáš, keď si sa za mnou vydal ešte mladý a zmätený? Keď si objavil Magické oko, objavil si mňa. To ja som ťa k sebe zavolal. Spomeň si," vydýchol a popol, padajúci zo stropu, sa stratil, odvial do neznáma. Čierne oči opäť nabrali farbu smaragdov.

Harry sa prudko chytil za čelo, kde ucítil ostrú bolesť. Z nosa mu začala kvapkať teplá krv, keď zamračene vzhliadol na... Voldemorta, ktorý už nemal masku. Kedy si ju odstránil? Čo sa to vlastne stalo? Všetko bolo nejasné a čudné, zahmlené. V momente odvrátil oči od jeho tváre. Nemohol... sa dívať na Toma, nie teraz, keď bol... Jeho blízkosť, jeho dotyk ho už aj tak ubíjal a ničil zaživa.

„Sníval som o tebe celý rok. Celý dlhý rok. Spomínam si. Konečne si spomínam, akoby niekto zodvihol oponu, za ktorou sa ten sen skrýval."

Harry najprv nerozumel o čom hovorí, keď si zrazu vybavil, ako mu rozprával o tom, že celý rok strávil v bezvedomí v Magickom oku. A že celý ten rok sníval o Kráľovi v žltom. „Aký to má súvis?" spýtal sa, zamračene ho sledujúc.

„Pozri sa o čom som sníval," odvetil hlasom tichým, skoro šeptavým.

Odvážil sa mu pozrieť do tváre. Ostrá bolesť sa mu zaryla pod kožu a ťala do živého. „Chceš, aby som nazrel do tvojej mysle?" spýtal sa užasnuto. Pochyboval, že to niekomu, niekedy dovolil.

Prikývol. A Harry prekvapený, díval sa na tú dokonalú tvár. Na tvár, po ktorej túžil noc čo noc. Deň čo deň. Mysliac si, že ju nikdy skutočne neuvidí, že bude len navždy skrytá v prívesku na malej starej fotke. Ešte väčšmi spracovával, že ju mal priamo pred sebou a mohol sa jej dotknúť, práve teraz sa jej mohol dotknúť. Čeľusť už mu nezvieral, a tak sa mohol načiahnuť, aby sa končekmi ľadových prstov dotkol on jeho. Akoby jeho prsty boli magnetom, ktorý bol priťahovaný len a len ním. Jeho tvár bola jemná, hebká a bledá ako páperie. Nepatrne sa zachvel, cítil to pod prstami. Jeho dotyk bol vítaný.

Opatrne mu pozrel do očí. Čím dlhšie sa do nich díval, tým väčšmi pripomínali krvavé jazerá. A na nich leží mesto. Mesto tak nádherné a tajomné. Desiatky sklených mostov, prekrásnych budov, stojí v ňom. Zo strieborného a zlatého popola. A ten poletuje si a víri vzduchom ako kryštáliky nekonečného snehu. Dve tajomné luny žiaria nad kupolami. Obklopené čiernymi hviezdami uväznených duší Hyád. Ich večný nárek nesie sa oblohou. Tichý, tak tichý a žalostný.

A tam si stojí Kráľ v žltom. Zahalený v rúchu vo farbe slnka. Tvár skrytá v bezodnom tieni. Jeho tichý, podmanivý hlas rozpráva: „Nie Smrť je to, čo si hľadal. Nie Smrť je to, čo ťa sem priviedlo. To ja som ťa zavolal. To môj hlas si počul, zatiaľ čo si spal. Počuješ ho už dlho, oveľa dlhšie, než vôbec tušíš. A konečne si tu. Najprv avšak musíš pochopiť niečo dôležité, aby ti dávalo zmysel, čo sa ti chystám povedať," odmlčal sa, zatiaľ čo mu hľadel do tváre. Nedokázal ju vidieť. Akoby bola celá čierna, bez očí a úst. Pohľad to nebol príjemný.

„Čas nie je lineárny," pokračoval Kráľ v žltom tajomným hlasom. „Nepredstavuje rovnú čiaru. Zrod, život, smrť – čas je kruh. Tri kruhy, ktoré sa navzájom prelínajú a krížia a štvrtý kruh, ktorý ich obklopuje. Na obrátenej strane sveta, tam, kde som teraz ja, ide čas naopak. Smrť, život, zrod. Pretože tvoj a môj svet sú presnými protikladmi. Svet hore nohami."

„Ja... nechápem," prehovoril Tom. Harry ho v spomienke na sen, dokázal iba počuť.

Postava v žltom rúchu prikývla. „Prirodzene. Nie všetko pochopíš v tejto chvíli. Týmto zmätkom ti chcem vysvetliť, kto vlastne som. Kým sa v tvojom svete stanem. Pretože v tvojom svete ešte nežijem. No raz prejdem zo svojho časového kruhu na ďalší kruh, prelínajúci ten môj. A ja naň čoskoro narazím. A tak sa narodím v tvojom svete. Neviem prečo, myslím, že to tak určil Osud. Mám tam isté poslanie."

„Povedzme, že rozumiem, aspoň z časti. Chápem správne, že sa časové kruhy prelínajú medzi oboma svetmi? Vďaka tomu, môžeš prejsť do môjho sveta?" spýtal sa Tom.

„Veľmi správne," pritakal Kráľ v žltom. „V tomto nekonečnom kolobehu som raz narazil na prelínajúci kruh a vstúpil som doň."

„Ako?"

„Som Kráľ v žltom. Som nesmrteľný, pretože som nedobrovoľný cestovateľ medzi časovými kruhmi a ich dimenziami," riekol hlasom nemenným. „Ide o to, že som vstúpil do ďalšieho časového kruhu, v ktorom moje vedomie už jestvovalo. Cestoval som spomienkami a víziami svojho druhého vedomia. A videl som teba. Osud na počiatku svetov vyriekol môj údel. Vyriekol moju cestu a ja som ju v tomto časovom kruhu zmenil. Kvôli tebe som Osud ignoroval. A to sa mu nepáčilo. Preto v ďalšom kruhu vytvoril proroctvo. Proroctvo, ktoré hovorí, že sa musíme zabiť. A tak nás chce rozdeliť. Uštvať, jeden proti druhému. Spraviť z nás najväčších nepriateľov, aby zaistil, že sa scenár z onoho paralelného vesmíru nikdy neuskutoční. Nedovoľ, aby nás rozdelil. Stane sa to v tvojom časovom kruhu, na tvojej strane sveta. Kde budem len dieťa neznalé. A budem ťa potrebovať. Je to v tvojich rukách," dopovedal a v temnote jeho tváre sa zaleskli smaragdové oči.

„Som tam s tebou?" spýtal sa Tom.

„To je zložité," odvetil prosto.

„Ty si budúce ja toho, ktorý... sa má narodiť v tomto svete?"

„Nič ako minulosť a budúcnosť nejestvuje. Je len prítomnosť, Tom, pretože čas je nekonečný kruh, ktorý na tvojej strane sveta plynie protikladne, ako na strane tohto sveta. Pre tvoju myseľ je to však náročné pochopiť. Mne samému sa to slovami ľudí vyjadruje ťažko."

„Ak je čas kruh, potom musíme byť všetci nesmrteľní. Rodíme sa znovu a znovu?"

Kráľ v žltom pokrútil hlavou. „Tri časové kruhy, sú kruhmi života, v nich žijeme, a práve v bodoch, ktoré tvoria, keď sa skrížia, vznikajú paralelné vesmíry, kde sa všetko deje inak. Zvyšný jeden kruh, je kruh smrti. Keď sa náš kruh života pretne s kruhom smrti, naše vedomie prechádza doň – zomiera a stáva sa súčasťou nekonečného časového kruhu smrti. Tento kruh predstavuje posmrtný život. Tam odchádza väčšina duší a ich mŕtve vedomie, koluje stále dookola, stále dookola v nekonečnom pokoji, naprieč vesmírom. A potom sú tu duše či vedomia, ktoré sa večného pokoja nedočkajú. Sú to zväčša magické bytosti a nečarodejníci či čarodejníci, ktorí poškvrnili svoje duše, alebo sú ich duše také temné, že nemôžu nikdy skutočne vyhasnúť. Tí prechádzajú do sveta hore nohami, do môjho sveta. Do sveta, kde som Kráľom po boku Smrti a Života."

„Kto teda si?" Tomov hlas znel zdrvene.

„Som hračkou Osudu, možno. Cestovateľ časovými kruhmi, možno. Kráľom sveta hore nohami. Som niekto, kto sa narodí v tvojom časovom kruhu ako prostý človek. Človek, ktorý sa do teba zamiluje a ani po tom, čo sa dozviem, kto skutočne som ťa milovať neprestanem. Hoci by som mal, pretože to kým som, mi nedovoľuje viazať sa láskou a už vôbec nie tak hlbokou. Láska ma môže zmeniť. Zmeniť všetko. Osud ma vyslal do tvojho sveta z nejakého dôvodu, ale nepočítal s tým, že sa zamilujem. Práve preto Osud sám vytvoril proroctvo. A proroctvá sa musia naplniť, tak to už je. A to nemôžeme dovoliť, videl som paralelu, v ktorej sa to stalo. A musím to zmeniť, preto som ťa zavolal. Preto teraz snívaš, už to bude rok. Čas je taký zvláštny na hranici dvoch svetov."

„Už som tu rok?" žasol Tom ohromený a stratený v ireálnej situácii.

„Musíš sa zobudiť. Inak sa staneš prízrakom, naveky uväzneným v zrkadlách!"

Spomienka skončila. Vystúpil z jeho mysle, nohy sa mu podlomili. Klesol k zemi, objal si kolená a elegicky sledoval Voldemorta, ktorý sa posadil k nemu, a tak hľadeli jeden na druhého.

„To som bol ja," zašepkal Harry. „Spomínam si. To som bol ja, kým som nevstúpil na krížiace sa časové kruhy, ktoré vytvorili paralelný vesmír a narodil som sa tu. A ty si aj tak počúval to proroctvo, aj tak si sa ma pokúsil zabiť, keď som bol dieťa, pretože Osud ťa primäl zabudnúť. Na ten sen si zabudol, len čo si sa dostal z Magického oka, je tak?"

Voldemort prikývol, jeho tvár smrteľne vážna. „Na to, že som sníval som si spomenul, až keď sme sa vrátili do Magického oka. A celý sa mi ukázal práve teraz."

Harry sa zasmial. Temne a chladne, nevľúdne. „Osud sa do toho sám zamotal. Ak by nevytvoril to proroctvo, ak by si ma neprišiel zabiť ako malé dieťa, nikdy by sa zo mňa nestal horcrux, nikdy by som v hlave nezačul Toma. Nikdy by som sa do teba nezamiloval."

„Som zmätený," priznal Voldemort a odvrátil od neho tvár. Ruka sa mu triasla, keď si ukazovákom a palcom pretrel oči. A potom, bez toho, aby sa naňho pozrel, vyhľadal jeho dlaň a preplietol si s ním prsty. Zdalo sa, že nad tým ani nepremýšľal. Jednoducho to urobil. Reflexívne, intuitívne, akoby sa v jeho hlave otvorilo niečo... staré a nové. Zabudnuté. Harry len na sucho preglgol a ich späté dlane, medzi ich telami, sledoval s istou nostalgiou.

A tak tam sedeli, až kým naňho Harry zamračene vzhliadol. Trápila ho myšlienka, na ktorú potreboval odpoveď. „Čo sa stalo ešte predtým, než si mi ukázal svoju spomienku?"

„Nič," odvetil Voldemort automaticky, až podozrivo rýchlo.

„Cítil som sa zvláštne," priznal ponuro.

„Zdá sa, že tvoje staré ja nad tebou z času na čas preberá kontrolu. Stalo sa to, keď si zabil Moddyho a stalo sa to aj teraz."

Harry sa nervózne zavrtel a druhú ruku si zakvačil do strapatých vlasov. „Nechcem sa ním stať. Nechcem sa stať žiadnym kráľom. Nechcem opustiť tento svet a nechcem naplniť to, k čomu ma Osud vyslal do tohto života. Nech už to je hocičo," prehovoril a pozeral do zeme. Skormútený a zničený.

Voldemort mu stisol dlaň pevnejšie, akoby mal Harry odísť, tu a teraz, a on ho nechcel pustiť. „Ako s tým môžeme bojovať? Ako môžem zabrániť, aby si sa stál tým, kým si?"

„Možno sa tu už deje. Ak... ak zničíme to proroctvo – "

„Tak zastavíme Osud?" dokončil Voldemort v neistej otázke a úkosom naňho pozrel. „To kvôli nemu som posadnutý tým hlúpym proroctvom... Niekedy mám pocit, že to nie je moja vôľa, no aj tak to robím... Čo je vlastne Osud, je to niekto či niečo zo sveta hore nohami? Niekto, kto si zaumienil, že bude riadiť naše životy? Aká je jeho moc?"

Harry pozrel do jedného z kútov, kde stála postava skrytá vo vzduchu. „Nepamätám si. Viem však, že Osud sa zrodil skôr ako ja... no sú to len útržky... Viem, že mám moc cestovať dimenziami. A spomínam si na Smrť..." rozprával nejasne, v hlave mal chaos, príšerný chaos, ktorý nebol schopný upratať.

Tomova tvár zbledla. „Čo presne si pamätáš?" Pozrel naňho a Harry mu pohľad opätoval, zatiaľ čo sa sústredil na spomienky, ktoré sa vynárali nevedno odkiaľ.

„Smrť je persóna, tak ako ja. Viem, že sme sa zrodili spoločne. Smrť bola mojím najlepším priateľom. Vždy bola opustená, večne blúdiaca v časovom kruhu, kam odchádzajú mŕtve duše, ktoré z tohto sveta brala," spomínal za pochodu. „Áno, ona si brala duše, ktoré si zaslúžili večný odpočinok, zatiaľ čo ja som mal kontrolu nad dušami, ktoré sa pokoja nikdy nedočkajú. A len ja — cestovateľ dimenziami, časovými kruhmi — mal som prístup do kruhu smrti. Robil som jej preto spoločnosť." Krútil hlavou, ako sa mu myšlienky zvierali v mysli. Krv z nosa mu začala tiecť rýchlejšie a bolesť v hlave sa znásobila.

Voldemort sa k nemu nahol a šepol: „Myslím, že pre nás oboch je to veľa ťažkých informácií. Mali by sme poľaviť."

Harry prikývol. Všade okolo seba cítil energiu tajomnú, neznámu a nebol to Merlin – nevidený a nepočutý – blúdiaci medzi svetom živých a mŕtvych, ktorý bol zakliaty, navždy uväznený vo vzduchu. Nie, toto bolo iné. Voldemort mu pomohol späť na posteľ, na ktorú sa posadil. Bol vyčerpaný. Unavený. Vnútorne zdevastovaný toľkými poznatkami, ktoré sa snažil pochopiť, na ktoré sa snažil spomenúť si.

─ Ešte si príliš mladý, môj budúci kráľ. Nesnaž sa otvoriť spomienky, ktoré sú v tvojom vedomí hlboko pochované. Mohli by tvoju mladú, neznalú schránku na trvalo poškodiť. Všetko potrebuje svoj čas, ─ prehovoril Merlin jasným, zato tichým hlasom z kúta.

Voldemort sa obzrel tam, kde smeroval jeho pohľad. „Stále je tu?"

„Stále," odvetil potichu. „Je to duša, ktorú musím vyslobodiť, preto ma dovtedy neopustí a bude pri mne vždy. Pretože už dávno, veľmi dávno som si práve jeho vybral za svojho radcu. V žilách mi koluje jeho krv a jeho múdrosť, ktorá nesmie zomrieť, preto sa večného pokoja nedočká, a preto ho musím previesť cez rieku... do môjho kráľovstva." Chytil sa za hlavu, ktorá mu šla prasknúť. Voldemort ho prichytil, keď stratil kontrolu nad telom. Zaprel sa oňho. Tvár si zanoril pod jeho čeľusť, k jeho krku. Srdce sa mu rozbúšilo nezdravou rýchlosťou a túžbou tak silnou, že jej bolo nemožné odolať.

„Spomínaš si, či som tam bol niekedy s tebou... vo svete hore nohami?" zašepkal mu Tomov hlas do vlasov.

„Nespomínam," odvetil potichu a užíval si to nádherné teplo, ktoré ho obklopovalo v jeho náručí. Bola mu taká zima. Večná zima. Len on ho mohol zahriať. On bol jeho plamienkom vo svete chladu.

„Mal by si spať," riekol mu, keď sa od neho odtiahol, zdal sa neistý svojim konaním, akoby ho chcel držať v náručí a už nepustiť, no zároveň rozpačitý zo svojich reakcií a činov. Chystal sa postaviť. Harry ho stihol zachytiť za lakeť. Pozrel do jeho mladej tváre a spýtal sa: „Je Tom naozaj mŕtvy?"

Voldemort zodvihol druhú ruku, do ktorej mu o chvíľu priletela privolaná retiazka s príveskom. Harry sa zamračil, patrila jemu. „Dávam ti ho, pretože viem, že nikde inde nebude vo väčšom bezpečí." Podal mu retiazku a Harry ju zovrel v pästi, cítiac toho, ktorého toľko miloval. Ťažký kameň mu padol zo srdca, ten ktorý mu ležal na hrudi, a on preto nemohol dýchať. Hlboký nádych, roztrasený výdych. Retiazku s príveskom zvieral tak pevne, že ak by bola z krehkého materiálu, zmenila by sa na prach.

„Prečo?" spýtal sa. Nerozumel, prečo sa s ním Voldemort nezlúčil, keď po tom kúsku svojej duše toľko bažil. A radšej svoju dušu vložil do predmetu.

Červené oči sa od neho prudko odvrátili. „Nie som pripravený," hlesol unavene, nezvyčajne unavene. „Musím – musím ísť," dodal potichu a vyrútil sa zo svojej vlastnej komnaty takou rýchlosťou, že stačilo jedno žmurknutie a bol preč.

Harryho ruka sa chvela, keď ju roztvoril a pozoroval náhrdelník, ktorý mu jeho milovaný Hlas daroval k jedenástim narodeninám. Odvtedy ho nedal takmer nikdy dolu. A teraz, teraz bol v ňom uväznený. Aký to bol pocit pre Toma – byť v tejto veci, nemôcť rozprávať, nemôcť vidieť? Tá myšlienka, tá vedomosť mu zvierala útroby a hlboko ho zarmucovala.

Otvoril prívesok a palcom pohladil fotku krásneho muža, ktorý len pred chvíľou odišiel z komnaty. Akoby to bol on, pretože presne tak vyzeral, ale zároveň nebol, pretože významný kúsok z neho, bol skrytý v tomto prívesku. No ľudskosť, ako zistil, pretrvávala aj vo Voldemortovi. Nie len dnes ju tam cítil. Chlad, bezcitnosť a ľahostajnosť – bola len zásterka. On taký jednoducho chcel byť. Chcel byť zlý a krutý. So svojimi pocitmi bojoval a tlačil ich do úzadia. 

Trvalo mu to nejaký čas, ale postupne Voldemorta odhalil. Poznal ho predsa tak dobre. Poznal časť z neho samého. Vyrastal s ním. Bol jeho súčasťou, aj keď v ňom časť jeho duše už skutočne nebola. Ale stále ho dokázal cítiť. Bol ním označený dvakrát. Raz magickou jazvou a raz magickým tetovaním. A to ich k sebe pútalo už navždy.

„Chýbaš mi, Tommy. Tu vnútri mi tak veľmi chýbaš," šepol, pozerajúc na nehybnú fotku. Škriatok mu zatiaľ priniesol podnos plný lahodných jedál, o ktoré nezavadil ani pohľadom. Tom bol síce živý, ale... už nebol s ním. Nemohol sa s ním rozprávať, a hoci vďaka Voldemortovi mohol počuť jeho hlas, nebol to tak celkom Tom, ktorý ním hovoril. V tom hlase chýbalo to niečo, čo mal iba Tom. Emócia, láska, ktorú k nemu jeho Hlas cítil.

Myslel na to, čo mu Voldemort povedal. Vraj nie je pripravený spojiť sa s týmto úlomkom duše. Ale prečo? Teraz by sa opýtal Toma a ten by mu vedel presne povedať, prečo Voldemort zaváhal a nakoniec sa so svojou dušou nezlúčil. Čo by mu povedal? Má strach – možno niečo také. Ale prečo má strach? Alebo to nie je strach? Premýšľal o tom toľko, že zaspal úplným vyčerpaním.

***

Keď sa prebral bolo mu lepšie. Fyzicky. Zvládol sa ísť sám osprchovať, čo bolo nesmierne osviežujúce, pretože očistné kúzla sa nedali s pravou sprchou zrovnať. Do zrkadla sa ani raz nepozrel. Obával sa, že uvidí Kráľa v žltom. Že uvidí to prázdno vo svojich očiach, ktoré tam ostalo po Tomovi. Náhrdelník s Tomovou dušou si prevliekol okolo krku a neustále ho zvieral, akoby skrz oný kov nasával energiu, ktorá doňho prúdila z jeho duše. Možno si to len namýšľal, ale aspoň mal pocit, že Tom bol stále s ním.

Z kúpeľne vošiel späť do Voldemortovej spálne. Nemal tu svoj odev, a tak nahý a v miernych rozpakoch, nazrel do šatníka svojho pána. Uškrnul sa. Čierne nohavice, čierne košele, čierne svetre, saká aj kravaty, o rúchach a habitoch nehovoriac. Sveter aj nohavice prispôsobil svojej veľkosti a už oblečený nazrel do otvoreného priechodu, ktorý viedol do ďalšej miestnosti komnaty Temného pána. Sedel tam. Videl profil jeho tváre, ktorá hľadela pred seba, možno do krbu, v ktorom plápolali plamene, alebo do odostretého okna, za ktorým sa zotmievalo – obloha sa chystala odieť do temného kabátcu.

Pomalým, trochu neistým krokom kráčal k nemu. Posadil sa na druhý koniec pohovky a pozrel pred seba, tak ako on. „Čierna je tvoja obľúbená?" spýtal sa a neubránil sa úškrnu.

Ucítil na sebe pohľad, a potom začul pobavené odfrknutie.

„Pansy zvykne vravieť, že je to poetická farba. Predstavuje temnotu, strach a zlo. Ktoré z toho si ty?"

S iskrením v krvavých očiach pokrútil hlavou. „Čierna ku mne tak nejako priľnula. Vieš si ma predstaviť v niečom krikľavom? Farby mi možno znechutil Dumbledore. Odkedy sa začal odievať do tých príšerných pestrofarebných habitov, všetky farby sa mi zunovali," priznal znechutene a Harry musel prikývnuť. „A prečo žltá? Prečo Kráľ v žltom?"

Harry mu opätoval pohľad, ktorý na sebe ucítil a mykol plecami. „Nič ma vo svete temna neodlíši tak výrazne, ako práve farba Slnka, ktoré na mojej strane sveta nikdy nesvieti," odvetil a ostal zarazený, takúto odpoveď neplánoval. Vyšla z jeho úst sama.

Tomova tvár sa naraz zdala živšia, akoby ho táto hlúpa konverzácia vyslobodila z pochmúrnych myšlienok. „Chceš sa vrátiť do školy?" Obratom zmenil nezmyselnú diskusiu. „Teraz, keď vieme, kto si – škola sa pre teba zdá zbytočná."

Harry nad tým už chvíľu uvažoval. „Ja neviem," povzdychol si. „No nemám dobrý pocit z toho, že by som tam zanechal svojich priateľov. Stále je tam Dumbledore, ktorému preskakuje a je nevyspytateľný."

„Vskutku. Myslím, že by si ho mal utopiť v rieke Styx, keď prejde na tvoju stranu."

Ľahký úsmev na jeho tvári sa rozšíril. Temný pán vedel vtipkovať, práve vtedy nabral pocit, že vedie rozhovor s Hlasom, ktorý donedávna počul vo svojej hlave. „Uspokojujúca predstava," pritakal a vymenil si s červenými očami pobavenie. No to z nich naraz vymizlo a Harry hľadel do ich hlbín, kde sa skrývali emócie, ktoré v nich možno videl prvýkrát.

„Mám pocit, že stojím na rázcestí," vyriekol Voldemort potichu, hľadiac mu do očí. „Mám pocit, že sa mi isté veci vymykajú spod kontroly. Naraz si nemôžem spomenúť, aký bol môj cieľ. Prečo robím toto všetko? Proti čomu vlastne bojujem? Čo chcem vôbec dosiahnuť? Obaja vieme, že muklov nikdy neovládneme, je ich tak veľa a nás tak málo. Akoby by mi vstup do Magického oka poskytol iný pohľad na svet, ktorý okolo seba budujem. Strácam sa v tomto všetkom. Nevidím zmysel, v ničom."

Harry pritakal a odvetil: „Chcel si predsa lepšie postavenie pre čistokrvných, pre temných kúzelníkov a pre temné bytosti, chcel si dať slobodu čiernej mágii. Chcel si ukázať vyznávačom svetla, čo sa skutočne skrýva v temnote."

„Neviem však či moje činy spejú k týmto cieľom," riekol a jeho pohľad bol pevný. „Neviem či to robím správne."

„Ty si Temný pán, stal si sa ním, siahol si do mágie tak čiernej, vytvoril si horcrux, nie jeden, nie dva. Kto už by len niečo také dokázal?"

„Nedokázal som to. To ty," povedal a medzi dokonale tvarovaným obočím sa objavila nehlboká vráska.

Harry sa zamračil a hľadel mu do očí. „Ako to myslíš?"

„Povedal si mi to. Odvtedy na to stále myslím. Trvalo to možno minútu, akoby som sa nerozprával s tebou, ale s Kráľom v žltom. Povedal si mi, že to ty si vytvoril existenciu horcruxov, aby si ma zachránil pred Smrťou. A to ma mätie. Hovoril si predsa, že ste boli najlepší priatelia, prečo by si teda mal takú potrebu?"

Harry si na nič z toho nespomínal. Muselo sa to stať počas toho malého výpadku, ktorý mal. „Smrť bola mojim najlepším priateľom. Ale ja... neviem, čo sa stalo... Čo sa pokazilo." Najprv mu ani neprišlo divné, že to on vytvoril kúzlo a rituál, vďaka ktorému bolo možné roztrhať dušu a jej jednotlivé kúsky uložiť do zvolených predmetov, a tak Smrť strácala svoju moc. Nemohla spraviť vôbec nič, nemohla získať dušu do svojho sveta, po ktorej prahla. Ale keď nad tým premýšľaj viac, akú moc skutočne mal, ak niečo také dokázal? Po chrbte mu prebehli zimomriavky, otriasol sa a s náhlim suchom v ústach, skleným pohľadom pozrel na plápolajúce plamene. „Musel som ich vytvoriť s vedomým, že budeš dostatočne mocný, aby si môj výtvor dokázal uskutočniť. Obyčajný kúzelník by to sotva dokázal. Si špeciálny. Pozri, koľko stúpencov si si dokázal získať. A nie hocijakých, všetko sú to čistokrvní, bohatí čarodejníci. Magicky silní, nehovoriac o tvojich vplyvných stúpencoch, ktorí sú roztrúsení po celej zemi. Možno si preto práve ty, učaroval bytosti, ktorou som bol a ktorou sa stanem. Si skutočný Temný pán, aj keď o tom pochybuješ. Nie ja, ale ty."

Počul vedľa seba krátky, tichý povzdych. „Nie ty — ty si niekto omnoho väčší a mocnejší, než som si myslel. Legendy, hoc boli temer pravdivé, neboli celkom presné."

„Moc je priťahovaná mocou, sám si mi to povedal. V našom prípade je to pravda. A nesnaž sa mi odporovať, viem, že ťa priťahujem. Vedia to aj tvoji smrťožrúti a vieš to aj ty. Preto predpokladám, že je naša moc porovnateľná."

Voldemort naňho vzhliadol a Harry mu vtedy pohľad opätoval. Uzamkli sa v sebe. „Nikdy sa odo mňa nedočkáš sentimentálneho vyznania lásky. Opovrhujem ňou. V živote mi nechýbala a nemienim to meniť. Ja nie som Tom. Možno som ním býval, možno by to bolo iné, ak by som bol časť teba ako on — videl tvoj život, tvojimi očami a cítil to, čo ty. Možno. To sa však nikdy nestalo, a to čo cítim som doteraz pripisoval pocitom svojej odtrhnutej duše. No teraz viem," potichu prehltol, „ že to nebolo len tým úlomkom duše, ktorý bol celé tie roky v tebe. Zdá sa, že to tak má byť," trpko sa uškrnul. A Harry tiež.

Bola to taká absurdná pravda. Malo to tak byť, rezonovalo mu v ušiach. Vždy to bol on a Voldemort. Zábavné, že každý tam vonku, vo svete, mal svoje náprotivky. Niektorí ich však nikdy nenašli. A tak celý život prežili nemilovaní a nepochopení s človekom, ktorý im nemal patriť, pretože tam, niekde tam, na nich čakal ten pravý. Ten pravý, z ktorým by cesta života plynula prirodzene, pretože to tak malo byť. On ho našiel a pričinil sa o to sám Osud. Aj keď tomu chcel zabrániť, nezdarne. „Nič od teba nečakám," prehovoril zachrípnuto. „Milujem Toma. A pokým bude v tomto prívesku, tak budem milovať ten. V tomto svete som človekom, ktorý si niekde tam v pozadí pamätá, aký vie byť svet bez lásky pustý, studený a mŕtvy. V takom svete som sa zrodil a do takého sveta sa musím vrátiť. A ani Merlin nevie, či tam budeš so mnou." Pozrel do kúta na neviditeľnú postavu a v očiach sa mu zalesklo prázdno tak hlboké ako priepasť, nie však bezodná, priepasť končiaca bolesťou, pretože myšlienka, že raz nepocíti to, čo cítil k Tomovi bola ubíjajúca.

„Staneš sa kráľom vo svete nevyhasínajúcich duší. Nemyslím si, že práve niekto ako ja sa dočká po smrti večného pokoja. Kam by som teda šiel, ak nie za tebou?" spýtal sa Voldemort, jeho hlas opäť znel priveľmi ako Tom a Harrymu vždy zaplesalo srdce, keď ho mohol počuť.

Opäť mu začala v hlave pulzovať ostrá bolesť, no pokúšal sa dostať niekde za závoj vo svojej mysle, ten, za ktorým bolo skryté všetko, čo raz bude odhalené.

— Ešte nie, môj budúci kráľ, ešte nie, — pošepkal muž z kúta.

Nepočúval ho, potreboval aspoň úlomok z vedomostí, ktoré boli za závojom. „Bojím sa, že ak by si predsa len niekedy zomrel, tak ťa dolapí Smrť skôr, ako by si mohol ísť za mnou. A... uväzní ťa na tom mieste... na tom príšernom mieste, odkiaľ som ťa už raz vyslobodil, no mám strach, že to už viac nedokážem." Spod závoja prenikol pocit, spomienka, emócia... taká desivá, taká hrôzostrašná, taká neznesiteľná... To miesto, kam Smrť uväznila Tomovu dušu... to miesto...

„Harry? Harry!" Voldemort ho držal za tvár, oči rozšírené silným znepokojením a starosťou, ktorú už viac neskrýval. „Čo to bolo?" spýtal sa ho potichu, nič z toho, čo mal v očiach nebolo počuteľné.

Pozeral mu do krvavých zreníc z takej blízkosti až sa mu tajil dych, keď vyprahnutým, suchým hlasom zachrapčal: „Nikdy, nikdy, nemôžeš zomrieť. Sľúb mi, že nikdy nezomrieš!" Slza mu stiekla po líci, hrôza, ktorá sa ho zmocnila odznievala, no stále ju cítil niekde v pozadí. Nevedel sám vysvetliť, to čo k nemu preniklo spoza závoja, ale vedel, že to, čo Smrť chystala pre Tomovu dušu bolo horšie, horšie než čokoľvek.

„Dobre, dobre..." vydýchol Tomov hlas, oproti jeho tvári, na ktorej náhle ucítil jeho teplý dych.

Bol to jeho hlas. Jeho hlas a jeho tvár. Len tie oči... tie oči Tomovi nepatrili. Tak blízko... Nedalo sa tomu odolať a niekde na polceste toho malého priestoru, ktorý delil ich tváre, sa stretli... Sa stretli ich pery, ktoré k sebe priľnuli s takou prirodzenosťou a spontánnosťou, s takou vášňou a chtivosťou. Hladom a potrebou. Netušil, koho jazyk vnikol do úst toho druhého skôr. Netušil, kto z nich zastonal. Bolo mu to jedno, pretože konečne cítil! Cítil to, čo mu chýbalo. Diera po Tomovej duši v jeho srdci sa z časti napĺňala. Akoby mu jediný bozk vlieval do hrudníka život. Svet bol farebný, budúcnosť nepodstatná, vzduch voňavý a všetka bolesť vymazaná.

Tomove ruky ho stále pevne držali za tvár, končeky jeho prstov mal zanorené vo vlasoch, držal ho pri sebe, neschopný pustiť. Nasával jeho lahodné pery, nežne do nich hryzúc. Jazykom hladil ten jeho, bojoval s ním, tancoval a drancoval. Ochutnával jeho ústa, také sladké, také dokonalé. Všetko sa zdalo dokonalé. V hlave mal prázdno, úplné prázdno. Len jediné slovo narúšalo onú prázdnotu: Viac, viac, viac! Potreboval viac!

Dotýkať sa, bádať, cítiť, ochutnávať, vidieť, kochať sa, hladiť, milovať... Aké ľahké bolo zabudnúť a prepadnúť, poddať sa eufórii, slasti a túžbe.

Bol to Tom... Merlin mal pravdu, toto bol Tom. Časť duše, ktorú tvoril patrila jemu, tomuto Tomovi. Pretože presne takto by sa cítil, keby bozkával jeho. Nedokázal prestať, tak dlho čakal, tak dlho čakal na svojho Toma. Hoci ho nemal celkom, stačilo aj to, čo mu bolo momentálne ponúkané. Tie pery, na ktoré s nepotlačovanou túžbou, bezmocne hľadel, keď z neho Tom vyplával a zjavil sa pred ním, len ako nehmotný prízrak, mohol konečne dosýta ochutnať. Mohol sa ich dotknúť, prekryť ich, láskať a nasávať. Telom mu prechádzali horúce prúdy a mravčenie tak príjemné, že ho túžil cítiť a zažívať stále. Nevedel si predstaviť, aký pocit môže byť dokonalejší než sa konečne dotýkať osoby, ku ktorej cítil lásku. Lásku, ktorá bola preňho tak vzácna. V jeho svete neexistovala. Tam bol len chlad a temnota. Prázdno. Vyschnuté, mŕtve duše navôkol. Svet tak pustý... tak príšerne pustý... Nemohol sa tam vrátiť, ako by aj mohol, keď okúsil život človeka? Keď okúsil tento cit, tieto emócie? Akoby sa toho mohol vzdať? Prísť o to... prísť oňho... Možno to mal Osud zastaviť skôr, ako sa to stalo. Skôr ako prepadol ľudskosti. Už bolo neskoro, príliš neskoro...

Cez všetky tie pocity, ktoré sa naňho prúdom valili si sotva uvedomoval, že si líhal pod ťarchou druhého tela, ktoré sa naňho tlačilo a pomaly ho zosúvalo nižšie a nižšie... Až pod ním nakoniec ležal, stále však spätý v bozku, ktorý sa stával nenasýtenejší, prehlboval sa a plynul tak prirodzene, akoby ústa a pery ich oboch boli stvorené len k tomuto účelu, len k tejto činnosti. Cítil jeho ruky, jedna zanorená na strane vo vlasoch, druhá vkĺzala pod sveter, aby sa dotkla nahej pokožky. Len čo sa tak stalo, celé telo mu posiali zimomriavky, ktoré radostne vibrovali na povrchu jeho kože. Aj on sa potreboval dotýkať. Ak by tak nespravil, ak by sa tomuto nutkaniu bránil, vyhasol by potlačovanou potrebou. A tak sa jeho ruky rozutekali po druhom tele. Skúmali a bádali sklamané však, že cítili len odev, len toľko nepotrebnú látku, ktorá ho zbytočne brzdila a frustrovala. A tak si ich nakoniec spojil na jeho zátylku, objal ho a pritlačil k sebe bližšie, čo najbližšie, chcel ho cítiť celého, úplne celého. Nohy musel roztiahnuť, aby toho dosiahol, aby k nemu priľnul nie len perami, ale aj zvyškom.

A tak sa o seba ich roztúžené telá tisli a treli, zatiaľ čo sa jazykmi skúmali, ochutnávali a spoznávali. To čo cítil s Rabastanom počas ich intímnej noci sa nedalo s tým, čo sa dialo práve teraz vôbec porovnať. Akoby mal len obyčajné predjedlo a s Voldemortom hlavný chod. Cítil to aj on? Bolo to preňho rovnaké? Bolo to preňho rovnako dokonalé?

Kvet rozkvital, prestieral svoje lupene do všetkých strán, keď sa náhle zatvoril a jeho krása vymizla. Presne to sa stalo, keď Voldemort ich bozkávanie prerušil a zadýchane, so slabou červenou na lícach, mu hľadel do očí. Ich tváre sa takmer dotýkali, ich telá naďalej pritisnuté k sebe.

„Ak budeme pokračovať, tak ma nič nezastaví," prehovoril zachrípnuto nad jeho tvárou, v očiach plamene túžby, ktoré divoko plápolali a chystali sa vybuchnúť, ak by v tom pokračovali čo i len o minútu dlhšie.

Harry na sucho prehltol. V slabinách horúci oheň, v hlave prázdno. Túžil vysloviť, že mu to je jedno, že to chce, ale nemohol, nie po jeho ďalších slovách:

„Si len dieťa a Kráľ v žltom mi povedal, že ťa musím chrániť. Musím ťa chrániť aj pred sebou samým. A ja počkám... počkám..." vydýchol chtivým hlasom, ktorý prechádzal do šepotu.

„Čas je to čo nemáme," zašepkal proti jeho perám, sledujúc karmínové dúhovky. Tak mu to povedal Merlin. Nemal by ním plytvať. Raz odíde do svojho sveta a nik netušil, kedy sa tak stane.

„Nepustím ťa nikam," zapriadol mu do ucha, ku ktorému sa náhle sklonil. Čítal mu vari myšlienky?

„Nezabrániš tomu. Si neobyčajne mocný, ale ani ty nedokážeš zastaviť to, kým som a kam mierim."

„Zabijem ich všetkých – Smrť, pokojne aj Osud. Zničím ich a nikto mi ťa z tohto sveta a vesmíru nevezme," povedal už hlasnejšie skrz zaťaté zuby, s vražedným pohľadom, ktorý však nebol mierený naňho.

Harry si potichu odfrkol. „Ako chceš zabiť niečo, čo tu bolo dávnejšie, než celý tento svet?"

„Sú to persóny, minimálne Smrť ňou je, sám si to povedal. Všetko je možné zničiť. Tak tento vesmír funguje."

Harry mu oplácal neveriacky pohľad. To čo rozprával sa zdalo absurdné. Nemysliteľné, slová blázna.

„Vravel si, že Osud sa zrodil skôr ako ty, no niečo tu muselo byť, niečo z čoho vznikol aj on. Niečo čo má nad ním kontrolu. A to niečo sa musí dať ovládnuť. Presvedčiť. Možno si si vybral práve mňa, pretože to dokážem. Ochránim ťa pred svetom hore nohami a pred tvojim údelom. To je to, čo mám spraviť, teraz to vidím tak jasne. Smrť po mne prahne, pretože ju dokážem zastaviť a Osud, pretože môžem zvrátiť to, čo pre teba pripravil. Som Temný pán a nie hocaký." Hrôzostrašný úsmev sa vytvoril na jeho krásnej tvári a krvavé oči lačne žiarili silou temnou ako čierne hviezdy vo svete hore nohami. Vtedy ho nespoznával. Zrazu nemal pred očami ľudskú bytosť. Ale niekoho, kto bol tak podobný jemu samému. Nepatril sem, nezapadal do systému, rovnako ako on. „Čas je pre nás nepodstatný. Čas je nekonečný, rovnako ako kruhy, ktoré ho tvoria," dodal po odmlke, akoby dosiahol náhle poznanie, ktorému bezpodmienečne veril.

„Nemám dobrý pocit, z ničoho..." vydýchol mu do tváre. „Niečo sa poriadne pokazí, chceme narušiť to, čo je mi dané, čo je oveľa mocnejšie než my obaja... Nedopadne to dobre. Prídem o teba... Tuším to. Viem to."

Voldemort neodpovedal. Mlčal, zatiaľ čo sa kútiky jeho pier zodvihli nahor, len mierne, no skutočne. Nebol to úškrn, posmešok, úsmev krutý či chladný. Bolo to skutočné, úprimné pousmiatie, ktoré vie venovať jeden človek tomu druhému len, ak k nemu cíti vrelosť, nehu... lásku.

A vtedy sa celkom ponoril do hlbiny jeho očí, akoby sa okolo neho vylievala krv, stekala po stranách jeho videnia ako záclony, vlniace sa a rozprestierajúce. A tam za ňou, za všetkými jej vrstvami zahliadol Toma. Farbu jeho očí, pochovanú, prekrytú salvou krvi. Bol tam, on tam bol! Obrovská hrča sa mu vytvorila v hrdle, dych sa stal plytký až celkom ustal. V tej chvíli dýchať zabudol. Všetko zapadlo na svoje miesto. Konečne mu to došlo. Takto by sa Voldemort nikdy nesprával. Ani po tom, čo bolo povedané a čo sa medzi nimi odohralo. Nie. Voldemortovi totiž chýbalo niečo, čo mal iba Tom. Ten kúsok jeho duše, o ktorý prišiel. A teraz to bolo späť. Bolo to späť!

„Tom nie je v tom prívesku, však?" zašepkal a v smaragdoch sa objavila iskrička. Tá, ktorá zmizla spolu s Tomom.

Odpovede sa nedočkal. Tvár nad ním neprepustila von nijakú emóciu. Všetko sa skrývalo za krvavými záclonami v jeho očiach.

„Klamal si mi, pretože si nechcel, aby som to vedel. Mal si strach, že keď to budem vedieť tak... tak ho v tebe prebudím, ale to sa už stalo... Ja som ho prebudil." Rukou sa opatrne dotkol bledého líca a zľahka ho pohladil končekmi prstov, v dotyku však zotrval. Hľadiac do tých očí, v ktorých bol schopný vidieť to, čo sa pred ním doteraz skrývalo. „Ty si sa s ním zlúčil..." Nedokázal tomu uveriť, nedokázal veriť vlastným slovám, vlastnému poznaniu. Bol to on, už nie len hlas, tvár a telo... ale aj vnútro. Rukou z líca skĺzol medzi ich telá, aby sa mohol dotknúť na mieste, kde cítil pod látkou tlkot druhého srdca. Práve odtiaľto cítil Toma, aj keď si preberal náhrdelník, kde mal údajne sídliť. Celý čas ho cítil, nie pretože ho mal okolo krku, skrytého v prívesku, ale pretože ho mal pri sebe, skutočného... konečne celistvého. Toľko o tom sníval, toľké nekonečné roky.

„Povedal som ti predsa, že raz budem skutočný," dostala sa k nemu tichá odpoveď.

Nevedel či plakať, či sa smiať, alebo bezducho civieť ako blázon. Akoby sa zrazu pozeral na niekoho iného, akoby pred ním bola iná osoba. Pretože toto síce bol Voldemort, ale bol to aj jeho Tom.

Jeho Tom bol skutočný.    

⸛