Harry Potter fanfiction

A/N: Ahojte, rozhodla som sa, že vám na vaše úžasné komentáre k minulej časti odpoviem tu, pretože to overovanie, či som robot, alebo nie mi lezie na nervy :D O to viac si vážim komentárov, práve na mojej stránke, pretože viem, že to overovanie je nesmierne iritujúce, no nedá sa s tým nič robiť :-/

blueberry.hd: Ďakujem za krásny komentár :-)

Nikoleta: ďakujem pekne, s pokračovaním som sa poponáhľala :D

arya: joj, to ma teší, ďakujem! :)

Sari: Tak to dúfam, že ťa nesklamem a príbeh sa ti bude aj naďalej tak páčiť. Ďakujem za komentár :)

Kilia Ice: Hhhh, s Voldym to ide pomaly, vyžívam sa v ich vzťahu :D Ďakujem za úžasný komentár! :)

Achája: to ma teší, že sa ti to zdá desivé :D Sem-tam chcem, aby z Harryho išiel strach a som rada, že sa mi to trochu darí :D Tvoje komentáre ma vždy strašne potešia, ďakujem! :)

Xlovexx: myslím, že v tejto časti sa dozvieš trochu viac a dostaneš nejaké odpovede. Ďakujem krásne a veľmi dúfam, že sa ti príbeh bude aj naďalej páčiť. 

Čaká nás časť, ktorá sa mi písala ťažko. Vedela som presne čo chcem písať, ale musela som si robiť veľmi časté pauzy, aby som si to dobre premyslela. Počas písania som bola v takom pisateľskom delíriu :D Som veľmi zvedavá na vašu odozvu! Za ktorú vám z celého srdca ďakujem! :-*

Kapitola XXII.

Magické oko

♦

Nevedel, kam ho Temný pán premiestnil, pretože bol stále v jeho objatí, čo si s rýchlo tlčúcim srdcom uvedomil až v danej chvíli. Mal zatvorené oči a niekde v medzipriestore mu musel obkrútiť ruky okolo pása, nepamätal si však, kedy to spravil. Hlavu mal zaborenú pod jeho bradou a tep mu hučal v ušiach ako zúrivý šum vodopádu. Cítil blaženosť, pokoj, bezpečie, v tomto momente sa mu nemohlo nič stať. Mágia druhého muža sa okolo neho obkrútila ako veľký šál, priľnula k nemu, vpila sa mu do kože, do tela, do magického jadra. V jazve mu príjemne tepalo a Temné znamenie mu vysielalo priamo do hrude hrejivé teplo. 

V tejto chvíli ho objímal Tom. Časť Voldemorta, ktorú miloval.

Dokázal by takto stáť hodiny, presne v tejto polohe, bez pohybu. Nepotreboval by ani dýchať, ak by ho mal takto blízko pri sebe. Nepotreboval by nič viac než jeho. Kiež by všetko mohli hodiť za plecia, kiež by nejestvovalo žiadne proroctvo, žiadna spoločná minulosť. Boli by iba dvaja neznámi. Náhodní ľudia, ktorých životy sa preplietli a cesty ich osudu sa stretli, aby splynuli v jedno.

Lenže toto nebol Tom. Náhle vytriezvenie ho zabolelo tak ostro a surovo, až si musel zahryznúť do pery, aby nevykríkol v agónii. Tak veľmi ho bolela realita. Muž, ktorého miloval, bol práve teraz pri ňom, no mal len jeho vzhľad – jeho vzhľad a hlas. To, čo bolo vnútri nebol on...

Pustil ho a pomaly, proti vlastnej vôli, sa od Temného pána odtrhol. Ten ho automaticky pustil. Odstúpil od neho... a nemohol si pomôcť, musel sa pozrieť na jeho tvár. Žiadna maska, žiadna kapucňa. Bol to on. Bolo by také ľahké zabudnúť a predstierať, že je to Tom.

„Som to ja.“

Ignoroval hlas, ktorý mu prehovoril v hlave. A len sa naňho díval. Ostrá čeľusť, biela tvár, čierne vlasy. Bol taký krásny. Jeho emócie boli nedotknuté, výraz kamenný, bezcitný... oči síce chladné, ale zároveň ustarostené a zmätené z vlastných pocitov.

„Ešte ho cítiš?“ spýtal sa Temný pán, a tak ako prvý preťal to dusivé, nepríjemné ticho.

Harry sa až teraz prinútil pozrieť aj inde, a tak okamžite spoznal vstupnú halu Tomovho mestského domu, kde vyrastal. Nebol tu celú večnosť. Toto bol jeho prvý domov. Tu prvýkrát pocítil bezpečie a slobodu. Nič nebolo iné, všetko ostalo presne tak, ako to zanechal v posledný deň.

„Prečo sme tu?“ spýtal sa miesto odpovedi.

Temný pán sa nezdal naštvaný, že odignoroval jeho otázku a prosto odvetil: „Bol som tu, keď som ucítil, že si aktivoval znamenie. Niečo hľadám,“ odmlčal sa a Harry mu opätoval pohľad z primeranej vzdialenosti. „Mrzneš, tvoje telo prekročilo únosnú telesnú teplotu. Mal by si byť už minimálne v bezvedomí.“

Harry chvíľu nechápal, o čom to hovorí, až potom si uvedomil, že mu je príšerná zima. Celý sa chvel, miestami mal dokonca bolesti z neexistujúcich omrzlín. A čo bolo najhoršie, bolo to s ním stále. Len očami sa nenápadne pozrel vedľa seba, kde to stálo. Zatvoril ich v duchu si želajúc, aby to zmizlo, keď ich opäť otvorí, a vtom sa mu pod viečkami prehrali výjavy z jeho nočnej mory. Vrátili sa k nemu ako pliaga.

Krvavé jazerá rozprestierali sa planinou. V pozadí mosty, budovy z popola, kupoly a dva tajomné mesiace vrhajúce temnotu na celý svet. Nárek čiernych hviezd niesol sa nebesami. Hyády a ich večný žiaľ...

Opäť sa ho zmocnil strach a vzrušenie. „Stále tu je,“ pošepkal a všemožne sa vyhýbal miestu, kde to stálo. „Vy mi veríte, môj pane? Čo ak mi len preskočilo?“

Tomova tvár ostala vážna, jediný sval sa na nej nepohol. „Verím ti,“ odvetil prosto. „Moja mágia vníma neznáme vlny, ktoré by som si bez tvojho upozornenia ani nevšimol.“ Červené oči sa zahľadeli na miesto, kde to stálo, keď sa opäť vrátili k nemu. „Chcem vedieť všetko. No najprv sa musíš zahriať a posadiť, sotva sa držíš na nohách.

„Nič ma nezahreje,“ odtušil nevediac prečo a keď ho Voldemort zamračene prichytil za pažu, uvedomil si, aké ťažké bolo stáť. Príjemná nostalgia sa k nemu vrátila, keď vyšli schodmi, ktoré boli prikryté zeleným kobercom a vstúpili do spálne, kde prespával niekoľko rokov. Sám. Len so svojim Hlasom.

„Toľko spomienok,“ ozval sa Tom clivo. „Náš prvý domov, maličký.“

Pre seba sa usmial po Tomových slovách a srdce mu zahriala láska a neha.

Temný pán sa zarazil, keď zbadal stenu z ľavej strany postele, ktorá bola celá polepená Harryho kresbami. Boli to detsky nakreslené predstavy a postavičky. Tričko, v ktorom spával ešte väčšmi ležalo, uložené na paplóne. Farbičky boli porozhadzované na pracovnom stole, vedľa skrinky s oblečením. Macík, s ktorým spával, bol odložený na nočnom stolíku, opretý o lampu.

Cítil sa trápne. Bola to spálňa Temného pána a on v nej celé tie roky spal, nosil jeho tričko a to na jeho tapetu polepil svoje obrázky, ktoré ho boli plné, ako si všimol. Toma kreslil skoro stále. Šťastie, že sa nemohol v tomto uzimenom stave červenať.

Roztrasene sa usadil na posteľ, zatiaľ čo si Voldemort privolal kreslo z rohu izby. Posadil sa doň a stále hľadel na kresby. Uškrnul sa a venoval mu posmešný pohľad. „To mám byť ja?“

„Určite nie,“ odvetil automaticky a vyhol sa jeho očiam.

Jeho úškrn sa rozšíril a zmenil sa na úsmev. A vtedy Harry od jeho tváre nedokázal upustiť zrak. Srdce mu bilo tak nahlas, že by nepočul vlastného slova, ak by prehovoril. Takto sa usmieval Tom, keď z neho vyplávala jeho duša a sformovala sa do nehmotného tela. Nevedel si predstaviť, že by podobnej grimasy bol schopný niekto taký, ako bol Voldemort.

Úsmev zmizol, vyhasol a ostala opäť prázdna biela tvár a vážne krvavé oči hľadiace naňho. „Počúvam.“

Harry sa nadýchol a povedal mu o rozhovore s Amull. S jeho emóciami to ani nepohlo, keď sa postavil, dlhými prstami si prečesal vlasy a zahľadel sa do prázdna. „Kráľ v žltom,“ vyslovil hlasom vzdialeným. „Si si istý, že povedala práve to?“

„Kráľ v žltom rúchu odetý, kráčať bude Ríšou tieňov,“ odmlčal sa a významne mu pozrel do tváre. „Počuli ste už o tom kráľovi?“

Temný pán preglgol a vyzeral neobvykle znepokojený. „Možno.“

Harry mlčal a zachmúrene sledoval profil jeho tváre. „Niečo viete, mám pravdu?“ hádal potichu. „Takže niečo musí vedieť aj Tom,“ skonštatoval, neuvedomujúc si, že to vyslovil nahlas.

Karmínové oči naňho prižmúrene zazreli. „Nič ti nepovedal?“ zasyčal a jedným krokom sa k nemu priblížil.

Harry pokrútil hlavou. Keď sa naraz Temný pán týčil priamo nad ním. Vyvrátil hlavu nahor a pozeral mu do očí. „Musím ťa niekam vziať. Cesta bude trochu dlhšia, preto sa nedostavíš včas do školy. Upovedomím Luciusa, aby zariadil tvoje dočasné ospravedlnenie.“

Preglgol. Jeho blízkosť bola opojná a vábivá. Povzdychol si a silou mocou sa snažil udržať ruky na mieste, aby náhodou nevystrelili priamo k nemu. Zmohol sa len na prikývnutie. A to už sa Temný pán neprirodzenou rýchlosťou presunul k dverám, za ktorými mu zmizol z dohľadu.

„Kam ma chceš vziať?“

„Keď som pátral po nesmrteľnosti, cestoval som. Hľadal som dávno stratené rituály, vďaka ktorým by som sa stretol so Smrťou. Plánoval som ju zabiť. Vtedy som ešte netušil, že jestvuje niečo také hlboké a temné. Pri hľadaní Smrti som sa dostal na miesto, kde som narazil na niečo, čo nedokážem pochopiť. Je tam... zrkadlo. Viac ti povedať neviem. Musíš to vidieť. Nedokázal som sa k nemu ani priblížiť. Stačilo, že som doň vzhliadol z diaľky a... Neviem opísať pocit, aký som pocítil, keď som v ňom zazrel...“ hlas sa mu zadrhával. Nebol schopný pokračovať. „Ak si ten, o ktorom všetci hovoria, potom pochopíš, čo je to zrkadlo zač. Aspoň v to dúfam, keď ťa tam chcem vziať. Neubehol rok, aby som naň nemyslel. Viac som však nehľadal ani nezisťoval. No to neznamená, že priam neprahnem po odpovedi na to, čo to zrkadlo v skutočnosti je.“

Harry cítil Tomov strach, čo ho samého vydesilo. Tiesnivý pocit ho zvieral zvnútra. Zároveň však ucítil silnú potrebu na miesto ísť a nazrieť do tajomného zrkadla. Pomaly sa postavil, keď za dverami počul náhlivé kroky. Voldemort vstúpil do izby, zastavil sa na ňom pohľadom, potom prikročil k šatníku. Vybral odtiaľ nohavice, ktoré kúzlom zväčšil a prikázal mu, aby si ich obliekol. Vtedy si uvedomil, že je v pyžame a v Dracovom svetri. Aký nepraktický odev na cestu. Nasúkal sa do nohavíc, zatiaľ čo ho Temný pán čakal v hale.

A potom, keď za ním zišiel – premiestnili sa.

V túto noc nepršalo. Avšak zem bola aj tak nasiaknutá vodou. Stáli na kopci, v diaľke pod ním sa rozprestieralo vysvietené mesto, jeho žiara zahaľovala hviezdy aj celú oblohu. Aj napriek tomu bol výhľad naň čarovný, aj keď o žiadnu mágiu nešlo.

„Udržíš sa v tomto stave na metle?“ spýtal sa ho Voldemort potichu, čím prerušil jeho rozčarovanie.

„Nie som si istý,“ priznal neochotne, jeho stav sa nezhoršoval ani nezlepšoval. Bola mu zima, no zároveň mu bolo dobre. Sám svoj stav sotva chápal.

Karmínové oči sa zaleskli a kútik jeho úst sa zodvihol nahor, keď temne vyslovil: „V tom prípade poletíme spolu.“ Než stihol Harry protestovať, bol pevne uchopený okolo pása a v ďalšej sekunde oboch pohltila čierna hmlovina, keď sa vymrštili nahor, smerujúc na oblohu. Rýchlosť, ktorou leteli sa nedala s letom na metle vôbec zrovnať. Nestihol vnímať nič, len dymovú clonu vôkol seba. Jeho vôňu a teplo. A hvizd vetra v ušiach.

Neskôr si uvedomil, že letia ponad oceán. Boli to hodiny, no žiadne nepohodlie nepocítil. Bol predsa tak blízko neho, nikde by mu nemohlo byť lepšie.

A zrazu zastavili, tak prudko, že by mu trhlo hlavou, keby ju nemal zaborenú v rúchu svojho pána. Viseli vo vzduchu akoby boli na šnúrkach, ktoré niekto tam hore držal. Všade len hustá tma, studený vietor a pod nimi vlniaci sa oceán, lesknúci sa odrazom hviezd a mesiaca.

„Zhlboka sa nadýchni!“ začul pri uchu a zmätene zistil, že padajú.

Všetko sa stalo tak rýchlo, že nestihol nijak reagovať. A poddal sa nevyhnutnému pádu.

ŠPLECH!

Tak silno narazil do vody ako keby bola betónom a nie kvapalinou. Vnoril sa pod hladinu, kde vládla modrá tma. Otvoril oči, no soľ ho v nich neštípala. Uvidel slabé svetielko blikajúce pod ním. Plával k nemu, keď ho uchopil silný tlak, uväznil ho vo víre a vsakoval do seba. Zatvoril oči, tlak začínal byť neúnosný a cítil, že ho čochvíľa roztrhá na polovicu. Vnímal okolo seba farby. Nemal silu otvoriť oči a zistiť, kde sa v tmavých zákutiach oceánu vzali farby tak pestré a žiarivé.

A zrazu nohami dopadol na niečo pevné. Náraz ustál. Prudko sa nadýchol, sipot sa mu vydral z úst a rozkašľal sa, no žiadnu vodu nevykašľal. Telo mu ešte väčšmi vibrovalo od príšerného tlaku, na ktorý už iba s nevôľou spomínalo.

 Otvoril oči a skôr, ako sa stihol porozhliadnuť, za tvár ho uchopili dve hladké dlane.

„Stratil som ťa,“ vydýchol Tomov hlas, keď náhle pozeral do jeho tváre. Na sekundu si pomyslel, že je to on, keď však pozrel vyššie, boli tam krvavé oči Voldemorta. Ustráchané, možno... dalo by sa povedať. Harry z nich len ťažko čítal nejaké emócie. „ Myslel som, že...“ odmlčal sa a vetu nedopovedal. „Ako si sa sem dostal?“

„To neviem,“ odvetil potichu. Hlasom prekvapivo pevným. „Vtiahlo ma to sem samé.“

„Samé?“ zopakoval Voldemort a vydýchol si, ako keby vzduch doteraz držal v sebe. Zdal sa prekvapený, keď zistil, že mu zviera tvár a rýchlo ho pustil. „Zaujímavé,“ odtušil len a urobil krok dozadu, aby sa od neho vzdialil a získal späť svoj kamenný výraz.

Harry mal až teraz čas začudovať sa, prečo jeho nohavice a čierna košeľa nie sú mokré, ani len jeho vlasy neboli vlhké. Pozrel na vlastný odev, ktorý bol rovnako suchý, akoby sa vôbec práve neponoril do slaného, studeného oceána. Stáli na tmavej chodbe, ktorá sa zdala nekonečná. Harry nedokázal zazrieť na koniec. Modrasté temné svetlo, pochádzajúce nevedno odkiaľ, zahaľovalo úzky koridor.

„Vitaj v Magickom oku,“ riekol Temný pán už vyrovnaným tónom, ktorý bol preňho typický, „ako ho nazývajú čarodejníci, ktorí naň narazili. Na toto miesto sa dá dostať len po vykonaní rituálu, ktorého presný návod sa nachádza v spise, stratenom v Atlantickom oceáne. Trvalo roky, než som ho našiel a než som sa rozhodol rituál vykonať.“

„Takže sme skočili do Atlantického oceánu?“ spýtal sa, aby dostal uistenie, že je jeho dedukcia správna.

Temný pán prikývol. Jeho bledá tvár mala modrastý nádych, v ktorom sa jeho pleť zdala hladšia a dokonalejšia. „Muklovia toto miesto nazývajú aj Bermudský trojuholník. Možno si o ňom počul.“

„Miznú v ňom lode a lietadlá, dochádza tu k nevysvetliteľným nešťastiam,“ odtušil mierne fascinovaný, že je v útrobách miesta, ktoré mátalo mysle muklov celé storočia.

„Toto miesto je však záhadou aj pre nás, nie len pre muklov,“ riekol Voldemort potichu. „Pramení odtiaľto energia nášmu svetu neznáma. Zrejme tá ťa stiahla až sem. Žiaden rituál si nevykonal, toto miesto by sa ti nemalo vôbec otvoriť. No otvorilo sa, dokonca ťa k sebe samé doviedlo. Čo ma privádza k prostému konštatovaniu, že máš v tomto všetkom nejakú veľkú rolu...“ Opäť raz sa zdal rozrušený, čo Harryho vzhľadom na situáciu neprekvapovalo, aj keď bolo vzácne vidieť ho cítiť také pocity. Stále to bol človek, aj napriek tomu, že si roztrhol dušu. Teraz mu to bolo jasné.

„Ale ako to, že nie sme vo vode, čo je to za miesto?“ spytoval sa Harry, obzerajúc si modravú chodbu v architektonickom štýle, o ktorom nikdy nepočul a ktorý nikdy nevidel.

„V podstate vo vode sme. Z oceánu sme sa predsa nevynorili,“ odpovedal Voldemort s malým úškrnom. „Neviem, čo je to za mágiu. Neviem, čo je to za miesto. Na konci chodby sa nachádza zrkadlový labyrint. Mesiace som ho lúštil, aby som sa dostal do jeho stredu.“

Harry sa zamračil ešte viac. „Ako ste tu mohli prežiť mesiace?“

„Čas tu neplynie. Na tomto mieste nejestvuje. Človek nepociťuje biologické potreby ani nestarne. V labyrinte môžeš blúdiť večnosť, no ak sa tak stane, ak blúdiš pridlho – zmeníš sa na prízrak. Labyrint je ich plný.“

Harry sa zahľadel zaňho a pošepol: „Tá chodba nemá konca.“

Voldemort otočil hlavu, aby sa tiež zadíval na jej nekonečnosť. „Je to len klam. Stačí urobiť pár správnych krokov a jej koniec dosiahneme hneď.“ A s tými slovami urobil krok dozadu, no neotočil sa čelom ku koncu. Kráčal naopak. A zrazu bol fuč. Zmizol.

„Opakuj po mne,“ zašepkal Tom. „Musíš sa otočiť a urobiť krok rovno. Potom doľava. Rovno a doprava,“ radil mu Tom a Harry nasledoval jeho pokyny. Po poslednom kroku sa ocitol vedľa Voldemorta. Chodba zmizla a stáli v zrkadlovej miestnosti. Steny, stropy dokonca aj podlaha – všetko bolo robené zo zrkadiel.

„Začiatok labyrintu,“ prehovoril Temný pán bez toho, aby naňho vzhliadol. „Je to obrovský chaos. Optický klam tak silný, že mnohí skončili hneď na začiatku.“

Harry zahliadol pohyb, ktorý nepatril ich odrazom. Prízraky ľudí, ktorí tu blúdili nekonečné roky, tie plávali v zrkadlách, naveky uväznené... „Pamätáte si, akou cestou ste sa vydali, keď ste tu boli prvýkrát, môj pane?“

„Nie je možné si cestu zapamätať. Mení sa neustále. Zrkadlá sa ohýbajú bez toho, aby sme si to všimli,“ odvetil sledujúc zrkadlové steny, ktoré siahali niekoľko metrov do výšky. „Mágia je na tomto mieste nepoužiteľná. Sme celkom bez pomoci.“

─ Desať krokov do ľavého boku. Päť rovno. Otoč sa doľava, pritisni sa k zrkadlu a urob kroky tri, ─ ozval sa šepot, ktorý dokázal počuť len on. Až vtedy si uvedomil jeho prítomnosť. Bol s ním stále.

„Nasledujte ma, môj pane,“ odvetil hlasom zastretým a robil to, čo mu šepkala postava skrytá vo vzduchu. Načúval jej, zatiaľ čo šepkala a šepkala.

─ Päťdesiat krokov dozadu. Otočka doprava, trinásť krokov rovno... ─

Temný pán kráčal za ním. Opakujúc každý jeho pohyb a krok. Harry ho vôbec nevnímal. Sústredil sa len na cestu, akoby bol v tranze a nejestvovalo nič dôležitejšie, než sa dostať do stredu, do vytúženého cieľa. Čím bol bližšie, tým sa potreba a túžba násobila.

„Ako vieš, kam ísť?“ spytoval sa ho Voldemort už niekoľkýkrát.

„Verte mi,“ odvetil tajomne, vzdialene a bez prestávky pokračoval v pokorovaní labyrintu.

Neblúdili ani večnosť, ani roky, ani týždne či dni. A cieľ sa aj tak blížil.

Z labyrintu vystúpil ako prvý. Zrkadlová podlaha sa zmenila v strieborný prach a steny na oblohu v štádiu ranného úsvitu. Len zopár lúčov neexistujúceho slnka farbilo tmavomodrú oblohu a presvetlilo ju na určitých miestach. Priestor sa zdal nekonečný, či sa jednalo o ďalšiu ilúziu, alebo kúzlo, to nevedno. V strede stáli schody. Lemované lebkami. Na ich konci sa vo vzduchu vznášalo vysoké zrkadlo, orámované rubínom, ónyxom, smaragdom, zlatom a diamantom. Kamene a kryštáliky boli zasadené do rámu jeden cez druhý. Viac si nevšímal, odkedy jeho oči uzreli zrkadlo samotné.

Voldemort stál za ním, len to postrehol, keď spravil krok ku stredu. Vtedy ho jeho silná ruka uchopila za zápästie. „Dostal som sa zhruba dva metre od schodov,“ povedal potichu. „Viac som sa pohnúť nedokázal. Stál som na mieste. Zmätený a neznalý. A vtedy som sa pozrel do zrkadla. Síce len z diaľky, no zahliadol som...“

„Čo?“ spýtal sa Harry nespúšťajúc pohľad od zrkadla.

„Krv, popol a nárek tak desivý, že sa nedal vydržať. Snažil som sa od zrkadla odvrátiť, keď som uvidel Smrť. Natiahla ku mne ruky a vtedy ma opantala nepredstaviteľná hrôza... Potom ma niečo vymrštilo do diaľky s takou silou, že som sa prebral o rok neskôr. Trvalo, než som zistil, kto vlastne som a čo robím na tomto mieste. Stačilo však jedno žmurknutie a ocitol som sa nad hladinou. Na toto miesto som sa viac nevrátil.“

„Prečo ste ma sem teda vzali?“ spýtal sa ľadovým hlasom, zrkadlo prepaľoval pohľadom tak intenzívne, že by mohlo vzplanúť a zhorieť do útla.

Cítil, že sa perami naklonil k jeho uchu. „Celý ten rok, ktorý som tu strávil v bezvedomí, som sníval o Kráľovi v žltom.“

Mal otázky, no tie museli počkať. Zrkadlo ho k sebe vábilo ako spev Sirén. Vyňal sa z jeho zovretia a vzpriamene kráčal do stredu mysteriózneho priestoru. Temný pán ho tento krát nenasledoval a nechal ho ísť.

„Buď opatrný, maličký...“

Dva metre ostávali, keď zastavil cítiac silnú až agresívnu energiu. Bola to stena, cez ktorú nedokázal Temný pán pred rokmi prejsť. Harry spravil prostý krok a zrazu bol za ňou. O niekoľko krokov neskôr, vystúpil na prvý schod a to čo pocítil ho prinútilo opäť zastaviť. Sila tak úžasná, energia tak príťažlivá, podmaňujúca, pútavá!

Kráčal pomaly a sebaisto až vystúpil na podstavec. Miestnosť sa vtedy zmenila. Už viac nevyzerala ako ranný úsvit. Obloha stmavla a zažiarlili na nej farebné hviezdy. V pozadí sa rozprestreli planéty, ktoré sa zdali vzdialené milióny svetelných rokov a celým priestorom sa ozýval zvuk tichý, dutý a rušivý.

... mmmmm – cvak! – mmmmm – cvak! – mmmmm – cvak!

Vtedy vzhliadol priamo do zrkadla. Uvidel v ňom vlastnú tvár. To čo však bolo za jeho odrazom nebol vesmírny priestor za ním. Bol to svet chladu a temna. Ľadový prach sa vznášal nad ním a spadal mu do havraních vlasov. Čierny popol padal z nebies a v diaľke postávali tiene. Celá armáda tieňov čiernych ako uhlie, len hrôzostrašné úsmevy boli rozoznateľné na ich tvárach. Harry vydýchol paru, v tej chvíli ako jeho odraz. Akoby bol na mieste, ktoré videl v zrkadle a zároveň stále stál v strede zrkadlového labyrintu.

Vtedy pochopil, prečo mrzne.

„Si tam a zároveň si tu. Keď si spal, bol si tam. Preto som mal pocit, akoby si bol preč. Pretože si preč skutočne bol. Vrátil si sa, no časť teba tam stále je,“ šepol Tom v náhlom poznaní. „Od tej chvíle sa strácam. Teraz to už viem. Netušil som, čo znamená ten pocit. Ja zomieram, Harry...“

Necítil nič, aj keby mal. Niekde v pozadí to tušil. Niekde v pozadí to prekliato bolelo a chcel to zastaviť. Nemohol.

V odraze zbadal ľudskú ruku, ktorá mu stisla plece. Niekto za ním stál, vo svete chladu a temna aj tu, vo svete živých. Naklonil hlavu do strany a počúval:

─ Už čoskoro, môj kráľ, ─ zašepkal dunivý mužský hlas pri jeho uchu. ─ Zatiaľ verne budem stáť po tvojom boku. ─

Smaragdové oči zaplavila čierňava, pripomínajúca kamene ónyxu. Temné, bezodné. Nekonečná múdrosť a sila skrytá v ich hĺbkach, ktorá pripomínala bezodnú priepasť, tajomnú ako Čierna diera. „Môj verný radca, môj praotec. Onedlho ťa prevediem riekou do svojho kráľovstva,“ povedal nadpozemským hlasom a ruka ho stisla pevnejšie a vrúcnejšie. Mŕtvolný úsmev sa dotkol jeho pier a tiene v pozadí klesli k zemi v úklone, aby privítali svojho budúceho kráľa a oslavovali tak jeho nevyhnutný príchod.

„Milujem ťa, maličký môj... Tak veľmi – pamätaj si to...“

Otočil sa a s posledným pohľadom na vesmírny priestor zatvoril oči, aby sa vrátil do sveta, v ktorom sa musel vyformovať, než prekročí hranice svetov.

***

Keď ich otvoril, ocitol sa na floridskom pobreží. Stále bola tma, tu však vietor nefúkal. Noc bola pokojná a teplá. Mesiac v prvej štvrti bol žiarivý a na atramentovej oblohe pôsobivý. Odvrátil zrak od oblohy, aby vzhliadol na vodnú bytosť stojacu pred ním.

„Dostala som vás na súš. Vody sú v túto noc nepokojné a vlny búrlivé. Len ťažko by ste s nimi bojovali v strede oceánu,“ prehovorila Amull, ktorá na súši pôsobila neobvykle až strašidelne.

Harry sa obzrel na Voldemorta, ktorý celkom mokrý postával o niečo ďalej. Zrenice mal rozšírené a tvár, po ktorej mu stekala slaná voda, pribledú.

„Rada ťa vidím, Temný pane,“ riekla smerom k Voldemortovi a napuchnuté pery sa jej zodvihli do mierneho úsmevu. „V plnej kráse a sile, presne ako v deň, kedy sme sa prvýkrát stretli.“

Voldemort sa silene uškrnul. „Súš ti nesvedčí,“ riekol chrapľavo.

„Pravda. Musím ísť,“ odvetila vodkyňa temných vodných bytostí a pozrela späť na Harryho, vševediaco sa usmiala, venujúc mu úklon a zmizla vo veľkej vlne, ktorá dorazila na pobrežie a hlasito pleskla o najbližšiu skalu.

„Čo sa to tam stalo?“ spýtal sa ho Temný pán a nepohol sa ani o piaď.

Harry zaťal čeľusť a oči sa mu zaplavili horúcimi slzami. Jeho myseľ bola pustá a medzi onou pustinou sa vznášala len jediná vedomosť, na ktorú momentálne sústredil celé svoje bytie. „Tom zomiera.“

„O čom to hovoríš?“ pošepol Voldemort zarazene.

Šum oceánu a burácanie vĺn, ktoré plieskali o kamene nahromadené po celej dĺžke pobrežia, mu zneli v ušiach. „Nemôže tam ísť so mnou. A keďže tam časť mňa už je... zomiera... A ja to nedokážem zastaviť.“

Ozvali sa jeho náhlivé kroky. Rukami ho pevne uchopil za ramená a naliehavo mu pozeral do očí. „Kam s tebou nemôže ísť? Hovoríš snáď v hádankách?!“

Síce hľadel do jeho červených očí, ale pozeral skrz ne. „Tam, kam smerujem. Do sveta za zrkadlom. Moja podstata nemôže byť poškvrnená tvojou dušou.“

Stisk na jeho ramenách sa uvoľnil, no nepovolil. Tvár lorda Voldemorta bez emócií už dávno nebola. Zmätok, neistota a túžba po poznaní, to všetko z nej mohol vyčítať. „Čo je to zrkadlo, Harry?“ spýtal sa ho hlasom, ktorý sa bál pravdy.

V smaragdových očiach sa objavila temnota, ktorá sa ako had plazila zelenými zrenicami. „Brána.“

Pozerali si do očí, nevnímajúc vodu, ktorá na nich špliechala po každom náraze vlny o neďaleké kamene.

„Magické oko či Bermudský trojuholník je hranica dvoch svetov a brána slúžiaca, ako priechod, bola vytvorená mnou,“ rozprával hlasom, ktorý akoby mu ani nepatril. Potriasol hlavou a zamračil sa. Hovoril to on?

Temný pán už otváral ústa v ďalšej otázke, keď ho Harry zastavil: „On zomiera! Musíme... musíme to spraviť.“

„Koľko máme času?“ spýtal sa Voldemort vyhasnuto.

„Nie veľa,“ odvetil a zadržiaval slzy. Prázdno, ktoré sa utváralo v jeho srdci bolo to najhoršie, čo kedy cítil. Príde o Toma, čoskoro oňho príde. Nočná mora sa stávala skutočnosťou.

Karmínové oči sa leskli ako krv v mesačnom svite, keď ho uchopil za ramená pevnejšie a oboch premiestnil späť do Anglicka, no už nie do mestského domu, ale do jeho panstva v Yorkshire.

Premočení na kosť sa zjavili na perzskom koberci, na ktorom sa v momente utvorili mokré fľaky od vody stekajúcej z ich odevov. Neunúvali sa osušiť jednoduchým kúzlom.

„Čo mám robiť?“ spýtal sa Harry a chytil sa za hruď, ktorá začala blikať tak intenzívne, že mu presvetlila oblečenie, kožu aj rebrá v hrudnom koši.

„Ty nič,“ odvetil mu, odtrhnúc sa od jeho jagavej hrudi. „Proces vyňatia bude veľmi bolestivý, pre moju dušu, aj pre teba. Preto ťa uvediem do hlbokého spánku, v ktorom nebudeš cítiť vôbec nič.“

 Harry bol stuhnutý a nemohol uveriť, že sa to deje. Celý jeho svet bol hore nohami a k tomu všetkému prichádzal o Toma. On sám ho zabíjal. Voldemort ho zaviedol ku svojej honosnej posteli z tmavého dreva, na ktorú sa pomaly položil. Vankúš bol taký mäkký, že priam lákal ku spánku. Voldemort stál nad ním, keď sa k nemu sklonil a položil mu svoju teplú dlaň na ľadové čelo.

„Keď sa prebudím... bude preč?“ spýtal sa rozrušene.

Temný pán len prikývol. Jeho výraz bol vážny. A zdalo sa, že aj on sám je neistý výsledkom nasledujúceho procesu.

Trasľavo vydýchol prebytočný vzduch z pľúc a nedokázal zabrániť slze, ktorá sa mu vykotúľala z vlhkého kútika. Oči ho pálili, srdce mu krvácalo. Už nič nebude tak, ako predtým. Príde o muža, ktorý ho vychoval, naučil, zachránil. O muža, ktorého miloval viac než čokoľvek na celom svete. Len málokto prežije lásku tak silnú, pretože nikto v celej histórii tohto sveta, nemal také výnimočné spojenie, ktoré mali oni dvaja. Ostane sám. Bude to už len on, žiaden hlas v jeho mysli...

„Tommy...“ Netušil, čo mu povedať. Ako sa s ním rozlúčiť. Neexistovali slová, ktoré by boli dostačujúce. Tom mu už odpovedať nemohol. Jeho existencia sa strácala, bol príliš slabý, aby sa zmohol na slovo.

Počul len tlkot vlastného srdca, keď pozrel do dvoch karmínov a hlas identický, rovnaký, aký mal Tom, zašepkal jemu neznáme vety. Spánok ho objal tak vrúcne a náhle, že nebol schopný poslednej myšlienky. Ohromná bolesť, ktorá prišla neskôr ho nezaujímala. Bola niekde na povrchu a on sa bezpečne skrýval ponorený pod ňou a vynorenie nebolo vôbec ľahké. Nechcelo sa mu odísť z tohto úkrytu. Späť do bolesti a strachu.

***

Bdel alebo spal. Možno oboje. Netušil v akej fázy sa nachádza. Zvracal a mal silné kŕče. V ústach cítil horkastú šťavu. V hrudi prázdno, ktoré bolelo, reálne ho trýznilo, nebol to len stav psychický. Netušil, ako plynul čas. Ten bol irelevantný.   

„Bo – lí to,“ zašepkal so zatvorenými očami. Hlasom pustým a prázdnym.

„Robím všetko preto, aby som to zastavil,“ odvetil mu Tomov hlas, ktorý by mu mal znieť v mysli. No neznel. „Už sú to dni a tvoj stav sa nezlepšil.“

„Ne – myslím bolesť fyzickú. Tá ma netrápi. On je preč – to bolí,“ pošepol a bol taký slabý, že aj keby chcel vyhľadať tvár muža, ktorý mu odpovedal, nemohol by ani otvoriť oči. „Č – čo je s ním?“

„Nebol zničený, ak sa pýtaš na to. Vyňali sme ho včas,“ odvetil mu niekde nad ním. Musel sa pri ňom skláňať.

Úľava tak veľká sa aspoň z časti preliala jeho útrobami. Tom bol v poriadku, na inom mu nezáležalo. Možno by sa aj rozvzlykal od šťastia, avšak ani na plač sa viac nezmohol.

„Musím ťa zase uspať. Vždy, keď bdieš zvraciaš. Ak to takto bude pokračovať, tak...“ Temný pán sa odmlčal a potichu, neutrálnym tónom dodal: „Tvoje telo sa nechce zmieriť so stratou mojej duše. Raz máš zimnicu, v ďalšej sekunde horúčku. Keď si hore, dáviš každú tekutinu, ktorú ti vnútim.“

„Ne – chcem zase spať,“ zašepkal chrapľavo a stále sa pokúšal aspoň trochu pootvoriť ťažké viečka. Nešlo to.

„Je to nutné,“ odvetil, ucítil jeho dotyk na čele a zase vplával do tmy, späť do bezpečného úkrytu.

Opäť precitol. Viečka sa mu tento krát podarilo otvoriť. Rozhliadol sa – nik pri ňom nebol. Bol vysilený, smädný a zničený. Telo ho po dlhom ležaní bolelo na viacerých miestach. So zaťatými zubami sa posadil a musel zatvoriť oči, keď sa izba rozdvojila. Točenie hlavy ustalo, položil si bosé nohy na teplý koberec a vstal. Nasledovalo ďalšie točenie hlavy, musel sa zachytiť steny, aby sa nezložil.

Prejsť k dverám vedúcim do kúpeľne nebolo vôbec ľahké. Stálo ho to veľa úsilia. Bola obrovská, v jej strede stála veľká vaňa, v rohu široký sprchový kút a pri stene dlhý mramorový pult s vystúpeným umývadlom a zrkadlom so zlatým rámom nad ním. Podišiel k nemu, zatiaľ čo sa pridržiaval steny. A potom doňho vzhliadol. Oči sa mu rozšírili prekvapením, keď v ňom uvidel svoj odraz. Zlepené vlasy mu spadali na čelo. Pod očami mal tmavé kruhy a pleť sinavú. Pery suché a bez farby. Bielka začervenané, len jeho smaragdové oči vírili a žiarili, akoby boli začarované a nepatrili mu – niečo v nich chýbalo. Oprel sa o pult a naklonil sa k zrkadlu bližšie. V očiach sa mu hromadili slzy. Ruka sa mu roztriasla a musel ju zaťať v päsť, aby tras zmiernil. Stačilo jedno žmurknutie a slané kvapky mu stiekli po lícach.

Necítil ho v sebe, jeho podstatu nevidel vo svojich očiach, jeho hlas nepočul vo svojej hlave. Nebola to len nočná mora, ono sa to dialo. Tom bol preč. Stratil ho. Stratil. Ďalšie slzy spadli po jeho tvári. Pevne k sebe primkol viečka a odvrátil sa od svojho odrazu. Roztrasenou rukou si opláchol tvár studenou vodou. Vypláchol si z úst tú odpornú pachuť, a potom tam stál sklonený nad umývadlom. Z tváre mu kvapkala voda aj slzy.

Nasal vzduch nosom a vydýchol ústami. Potreboval sa upokojiť a zbaviť neutíchajúceho plaču. „Akoby mi spolu s ním vytrhol aj srdce. Mal si tiež taký pocit, keď ťa prekliala a skryla vo vzduchu?“

─ Morgana bola vynaliezavá, to vskutku, ─ zaznelo po jeho boku. ─ Boli sme najväčšími nepriateľmi, a tým, že ma zakliala, odbremenila ma od môjho poslania. Mal som ju zabiť, videl som to vo svojich víziách nespočetnekrát. Nedokázal som to... ani jeden z nás. A tak, aby sa ma zbavila, no nie zabitím, ukryla ma vo vzduchu, aby som blúdil medzi životom a smrťou a sledoval skazu, ktorá nastane. Sľúbila mi však, že keď všetko skončí, keď naplní svoj osud, prekliatie odvolá. Zomrela skôr než tak stihla spraviť. Až vtedy som cítil to čo ty, môj budúci kráľ. Bolesť z lásky je tá najkrutejšia v tomto vesmíre. Žiadna iná, či už fyzická, alebo psychická sa jej nemôže vyrovnať. ─

 „Zdá sa, že môj údel bude podobný, ak sa ukáže, že proroctvo skutočne vraví o tom, že ho mám zabiť.“

─ Proroctvám neradno veriť i keď isto svoju silu skrývajú. Žiadne proroctvo však, nesmie ti kázať, čo robiť, keď ty sám si neistý jeho znením a posolstvom. ─

„V mojom prípade je to iné. Milujem totiž len časť jeho duše a on nemiluje nič a nikoho. Ani nikdy nebude. Na to ho poznám pridobre.“

─ Zato, vidno, že si nepoznal Morganu. Bola horšia ako Voldemort, namojdušu, horšia. Tí, ktorí sa maria ako bezcitní; tí, ktorí prehlasujú, že cítiť lásku je slabosť; práve tí ju nikdy nezažili ani nedostali. A keď ju raz pocítia, stane sa pre nich tento emocionálny pocit náklonnosti desivý. Pravda, začnú sa ho báť, pretože nerozumejú, prečo myslia na inú osobu viac než na seba a prečo by pre jediný dotyk s ňou, boli ochotní pohnúť svetom. Straší ich tá náhla sila pocitov a všetky tie zmeny, ktoré sa v ich vnútri dejú. Dovtedy mali chladnú istotu, dovtedy mysleli len na seba a svoje ciele. Takí už sú takzvaní Temný páni, ktorí sa rodia s ambíciami veľkými. Tieto typy poznám dobre, och, áno, vskutku, veľmi dobre. Morganu som mal čas spoznať a nepotreboval som žiadnu mágiu, ani moc telepatickú, aby som to dokázal. ─

Plač ustal. Keď sa za pomoci rúk dostal k stene, aby po nej skĺzol a vyčerpane sa usadil na studenú dlažbu. Hlavu si oprel dozadu a pozeral na prázdne miesto pred sebou. Na miesto, odkiaľ sa ozýval hlas.

─ Jeho duša, ktorá v tebe celé tie roky driemala. Ktorá okupovala tvoje telo, tvoju myseľ a zdieľala tvoje pocity, práve ona patrila vždy jemu. Časť duše, ktorú toľko miluješ, je časť jeho bytia. On je tá duša. Túto skutočnosť si musíš uvedomiť, aby si pochopil, že Tom je s tebou aj naďalej. Tvoj údel ťa prinúti odísť z tohto sveta, môj budúci kráľ. Preto si uži každý pozemský dar, plnými dúškami. Dar lásky, dar milovania. Nepremárni svoj čas, pretože potom len trpká, horkastá ľútosť ostane a pocit prázdna a márnivosti si budeš niesť na svojich pleciach do skonania svetov. ─

Krútil hlavou. „Nie, nie, nie... Je to oveľa komplikovanejšie.“

Podlaha za dverami hlasito zavŕzgala, keď sa po chvíli otvorili. „Uf, tu si... Kriste, Temný pán by mi dal, keby mi utečieš,“ vydýchol si Rabastan s úškrnom a vkročil dovnútra. „Chvíľu som sa bál, že ťa nachytám,“ odmlčal sa, aby mu ukázal svoju kyslú grimasu a došiel k nemu, dopovediac: „no, veď vieš... pri močení alebo tak, hehe. Joj, nachvíľu si odskočím doplniť ploskajdu a teba nikde. Temný pán v tej svojej strašidelnej komnate nemá ani kvapku chľastu,“ zohol sa k nemu a pomohol mu na nohy. „No veril by si tomu? Nepije či čo? To celé to šéfovanie zvláda za triezva?“ Nahodil neveriaci výraz a usmial sa naňho. „Mimochodom, čau, dlho sme sa nevideli, fagan.“

Rabastan bol ako čerstvý vánok, ktorý vkĺzne do zatuchnutej izby pomedzi záclonu. Vítaní a svieži. Akoby spolu s jeho príchodom mohol opäť dýchať. „Potreboval som sa opláchnuť,“ riekol mu a pozrel naňho. „Zase ma strážiš?“

Druhý muž sa zatváril vyčerpane. „Pf, strážim ťa už druhý deň. Tvoj stav sa začal zlepšovať a Temný pán vyhodnotil, že ti zvládne robiť pestúnku aj niekto iný než on. Si ty, ale pánko, samotný Temný pán tu bol s tebou zavretý, len Merlin vie, koľko.“

Harry hneď na to, vzhliadol vedľa seba, kde kráčala neviditeľná postava a venoval jej úškrn.

„Povedal mi, že si bol zranený pri misii,“ rozprával Rabastan, keď ho usadil na posteľ a Harry sa oprel o nahromadené vankúše za chrbtom.

„Ehm, áno. Nemôžem o tom hovoriť,“ povedal zachmúrene.

„Ani náš pán mi nechcel viac povedať. Inak vyzeráš na prd,“ povedal dodatkovo, keď sa posadil k nemu na posteľ a ponúkol mu pohár vody.

Harry sa napil, keď mu ho priložil k perám, sám sa ho uchopiť nepokúšal. Ruky sa mu permanentne triasli vysilením. „Koľko som bol mimo?“

„Dnes to bude týždeň, podľa všetkého,“ dostala sa mu odpoveď, načo si nešťastne povzdychol. „Nie, len mi nehovor, ty bifľoško, že ťa teraz trápi nejaká zameškaná písomka!“

Pozrel mu do tváre. Zeleno-hnedým očiam sa vyhol. „Škola ma teraz naozaj netrápi, Rab. Radšej mi povedz, ako sa máš, potrebujem si upriamiť myseľ na niečo, na čokoľvek...“

Rabastan si jazykom navlhčil peru, jednu stranu vlasov si zastrčil za uchu a spustil: „Čo ja viem... Po tej veci s tou muklovskou základňou som sa dával nejaký čas dokopy. A... myslel som, že sa za mnou stavíš pred odchodom na Rokfort.“

„Mal som toho veľa,“ povedal potichu a preglgol horké sliny, pozerajúc na paplón,  ktorým bol prikrytý.

„To vidím.“ Tón jeho hlasu plynule prešiel z hravého do vážneho. Rukou mu prehrabol  vlasy. „Človek, aby sa o teba stále bál, ty trkvas. Si neustále namočený v problémoch. Som nervózny, že ťa nemám pod dohľadom. Premýšľam, že sa zase prestrojím za nejaké kreténa a pôjdem požiadať o prácu na Rokforte, kto vlastne zaujal moje miesto, huh?“

 „Umbridgeová. Lucius mi písal, že ju tam dosadil Temný pán. Vraj ho podporuje.“

„Och, Salazar, tá stará ropucha.“ Naznačil zvracanie a zaškľabil sa. „Ja som bol určite lepší učiteľ, nikdy nezabudnem na výraz toho Wesleyiho, keď som použil Cruciutus na chrobáka,“ škodoradostne sa zasmial.

„Weasleyiho,“ opravil ho Harry a jeho pery sa zodvihli do úsmevu, zatiaľ čo jeho oči vzlykali a smútili. „Vlastne som na jej hodinách nedával pozor. Vôbec neviem, čo sa na nich dialo. Som trochu mimo v poslednej dobe,“ priznal a zamračil sa, keď si obzeral jeho tvár. Natiahol k nemu trasúcu ruku a odhrnul mu druhú stranu vlasov, ktoré mu spadali do tváre. Cez líce sa mu tiahol hlboký zakrvavený škrabanec. „Kto ti to spravil?“ spýtal sa temne.

„Ehm, pár dní pred tvojim strážením som dostal príkaz sledovať istého Podmoreho, pracuje v Sieni proroctiev. Mal som ho chytiť a prekliať Imperiusom, čo sa mi nepodarilo. Videl ma a... keďže som mal masku smrťožrúta, ministerstvo teraz vie, že na nich niečo chystáme... Zbabral som to a Temný pán zúril. Zakázal mi to zahojiť. Štípe to jak ďas.“

Harry mu celý škrabanec prikryl dlaňou a prstami mu prešla štipka mágie. „Lepšie?“ spýtal sa potichu.

Rabastan prekryl jeho dlaň svojou a prikývol. „Už to vôbec necítim. Čo si spravil?“

„Ranu som zahojil, ale je stále viditeľná, aby bol Temný pán spokojný,“ uškrnul sa a Rabastan sa pobavene usmial.

„Tvoje kúzlenie je fascinujúce. To ako používaš mágiu je dosť cool,“ pochválil ho a vtisol mu do vnútra dlane bozk. Jediný dotyk jeho pier na svojej koži mu pripomenul ich milovanie. Inokedy by ho opantalo vzrušenie pri onej spomienke, no teraz... necítil nič. Ten pocit bol neznesiteľný. Naklonil sa k nemu a skôr ako ho stihol pobozkať, urobil tak Rabastan. Vrhol sa mu na pery akoby na iné ani nečakal. Toľká potreba a hlad mu sálal z tela. Ich pery sa dotkli, jazyky preplietli a Harry... necítil vôbec nič. Pretože to nebol Tom, koho bozkával. Nebol to Voldemort, koho bozkával. Diera v jeho hrudi, tá ktorá tam ostala po Voldemortovej duši začala bolieť, príšerná bolesť odtiaľ priam sálala. Potreboval Toma... potreboval jeho, jeho... jeho... Nič a nikto nedokázal tú dieru zaplátať. Ani Rabastan, ani predstava, že teraz bozkáva Toma. Nič nepomáhalo. Bozk prerušil a nešťastne si zaboril tvár do jeho ramena. V pästi madžgal jeho košeľu a robil všetko preto, aby mu z úst nevyšiel ten zúfalý vzlyk, ktorý v sebe dusil už hodnú chvíľu.

„Hej, všetko okej? Je ti zase zle? Raz si ma už ovracal,“ zachechtal sa, „druhýkrát by som to neprežil,“ rozprával pobavene.

Potreboval niečo cítiť. Potreboval cítiť to, čo cítil vždy, keď mal ešte Toma, keď mal ešte časť Voldemortovej duše pri svojom srdci. Teraz to zmizlo spolu s ním. Bolo to preč.

Rabastan ho pevne objal a vtisol mu do vlasov bozk. „Viem, že sa ti niečo stalo, Harry. Neviem však čo, no hoci sa vyhýbaš mojim očiam, aj tak v tých tvojich vidím, niečo... iné, čo tam predtým nebolo. Nech už stalo čokoľvek, bude to dobré, uvidíš, degeško.“

Odtiahol sa od neho a odvrátil sa od jeho tváre. „Nič v mojom živote už nebude dobré,“ odvetil s chladným presvedčením a mimovoľne chcel rukou siahnuť na prívesok, ktorý nosil okolo krku. Ten, kde mal Tomovu fotku. Nenahmatal ju, zamračene zistil, že je preč. Vtedy sa pri nohách postele rozvíril prach a objavil sa Temný pán. V desivej maske na tvári, zahalený čiernym rúchom.

Srdce mu išlo vyskočiť z hrude, keď mu vzhliadol do krvavých očí, ktoré mu pohľad spod dvoch dier v momente opätovali. Hľadal v nich nejakú známku po Tomovi, po jeho časti, ktorú miloval, no nenašiel nič.

Panika a úzkosť mu zovrela útroby. Prečo by sa s ním nezlúčil, keď sám vravel, že Tom je najväčší úlomok z jeho duše; ten, ktorý má veľa vedomostí; ten, ktorý mu toľko chýba? Čo mu potom zabránilo v zlúčení s onou časťou jeho duše? Jediná možnosť mu prišla na myseľ, a to tá, že bol zničený. Niečo sa pokazilo.

Jeho Tom bol mŕtvy.

⸞