Harry Potter fanfiction

Ďakujem za všetky krásne komentáre, som rada, že sa vám Hlas páči a že ho mám pre koho písať, lebo bez tej odozvy by sa to zdalo zbytočné ♥

Kapitola XXI.

Amull

♦

Daždivé dni sprevádzali prvý týždeň v novom školskom roku. Obloha večne zatiahnutá a sivastá. Akoby smútila, žialila nad prázdnou posteľou, ktorá sa nachádzala v studenom podzemí magického hradu, pod veľkým jazerom.

Keď uľahol k spánku, nespustil z nej oči. Prázdna bola už nejaký čas predtým, ale teraz, prázdnou aj ostane, a to definitívne. Nedokázal spať. Celú noc myslel nie len naňho a pomstu, ale na všetko. Ako keby jej prikrývka spoločne s tmou otvárala bránu tej salve myšlienok, ktorými ju mal preplnenú a zamorenú - proroctvami, legendami, Dumbledorom, Tomom a Voldemortom... Netušil čo si s toľkými poznatkami počať.

Navyše, stále nerozumel, ako mohol zabudnúť na cestu zo Snapeovej komnaty v prvý školský deň. Presne vedel, kedy od neho odišiel, vedel, ako prišiel späť do fakulty. Pamätal si, ako sa rozprával s ostatnými a ako šli nakoniec spať. No tú krátku, sotva niekoľko minútovú, cestu koridorom si nepamätal. Nepokojne sa prehadzoval z boku na bok, keď to nakoniec vzdal, postavil sa a rozhodol, že získa aspoň nejaké odpovede.

Spoločenská miestnosť bola prázdna. Bolo skoré ráno až o niekoľko hodín sa chystala zaplniť ponáhľajúcimi sa študentmi.

A tak osamotený stál pri jednom z vysokých okien, ktoré ponúkalo výhľad na útroby Čierneho jazera. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že nevinne sleduje húfy malých rybiek, ktoré sa premávali zelenými vodami v dokonalej symfónii. Keď vtom na hrubé sklo priložil roztvorenú dlaň, bez toho, aby vedel, čo vlastne robí. Pod prstami cítil jeho chlad a jemné vibrácie vody. Silný vír vytvoril sa v temných hlbinách, priamo pred oknom. Vibrácie zosilneli, keď tu zrazu hľadel do mliečnych očí na pohľad strašidelného, no zároveň nádherného stvorenia.

Vodkyňa temných vodných bytostí naňho v tichosti pozerala, zatiaľ čo jej riasy, miesto vlasov, spadali na ramená a pravidelne sa vlnili sem a tam, sem a tam.

„Potrebujem vedieť, čo ti pošepkali perly, Amull..." prehovoril vyprahnutým a apatickým tónom. To že nespal celú noc sa na jeho hlase podpísalo, vlastne, odkedy sa vrátil od Snapea, cítil sa zvláštne, akoby to ani nebol on. Vznášal sa v inom svete, na jeho prelome, na jeho hranici. Mal pocit, že vie a zároveň netušil vôbec nič. Potreboval odpovede, potreboval vedieť, čo sa to s ním, dočerta, dialo!

„Už vieš moje meno," vyriekla tlmene a potichu proti sklu.

„Neviem odkiaľ, práve mi prišlo na jazyk, akoby mi ho niekto pošepol," odvetil jej zastreným hlasom.

„Pomaly sa stávaš tým, kým budeš. Takéto veci sa budú diať čoraz častejšie, len sa zamysli; ako si ma privolal?"

Pokrútil hlavou, nepoznal odpoveď, netušil čo poriadne robil. A Tom v jeho vnútri sa zdal rovnako zmätený, ak nie viac.

Jej napuchnuté priveľké pery sa skrútili do úsmevu. „Ach, môj pane, toľko sme na vás čakali a už čoskoro, už čoskoro..." mumlala neobvyklým až dojatým tónom. „Neverím, že sa to deje... perly mi o vás šepkajú celé storočia, od počiatku vekov. Už som ani neverila, že nadíde čas, kedy prídete medzi nás!"

„Ešte nie som tvoj pán, tak mi tak nevrav," odvetil zamračene, jej slovám sa však nečudoval. Hranica jeho chápania, delená na dve časti - jedna vedela, druhá nie - práva tá čo vedela mu dávala znalosti, a preto sa diviť prestal a svojim spôsobom rezignoval.

„Správne, ešte nie. Si primladý, aby si ním bol. Nespomínaš si čo bolo pred Chaosom, až vtedy získaš úplnú silu a znalosti, ktoré si neviem predstaviť. Ale postupne rastieš do toho muža, ktorému sa budeme klaňať. Cítila som to, keď som ťa uvidela prvýkrát a cítim to aj teraz, nepotrebovala by som ani perly, aby som ťa spoznala."

„Chaosom..." zopakoval Tom ako v tranze.

Harry mal priveľa otázok, ale v prvom rade potreboval odpoveď na jednu z nich. „Čo presne ti šepkali perly, Amull?" zopakoval trpezlivo. „A čo videli dementori v temných zrkadlách?"

Amull zvážnela a proti sklu odvetila: „A kentauri vo hviezdach, upíri v krvi, vlkolaci vo svite mesiaca... nie len dementori a my, Harry, všetky magické bytosti na určitej inteligenčnej úrovni. Nemáš ani len tušenia, kto si."

„Mám sa stať Temným pánom - pravým pánom," povedal presvedčene, informáciu, ktorú mal od Voldemorta.

„Ach, to je len zlomok," povzdychla si a pár drobných bubliniek vyplávalo nahor. Priblížila sa ku sklu až jej riasy zaviali vo víre vody. „Kráľ v žltom rúchu odetý, kráčať bude cez Ríšu tieňov," pošepla tajomne. „Prvýkrát ťa vo svojom proroctve spomenul sám Merlin. Stalo sa to pri rieke Styx, keď sa márne pokúšal prejsť skrz. Vtedy riekol: „O tisíce rokov sa narodí môj potomok - ten, ktorý zlomí kliatbu a riekou ma prevedie do svojho kráľovstva. Temné duše tiež vyslobodí a prijme ich v Ríši tieňov, a tam usadne za trón a nastolí Nový svetový poriadok."

Harry sa obzrel za seba, keď začul šepot. Na zátylku mu vystúpili zimomriavky, keď postava skrytá vo vzduchu natiahla svoju neviditeľnú ruku smerom k nemu. Žalúdok sa mu zodvihol nevoľnosťou, strach opantal jeho zmysly. „Vidíš to?" spýtal sa, keď s lesknúcimi očami pozrel na Amull.

„Čo mám vidieť, Harry?" spýtala sa pokojne.

„Ale nič," pokrútil hlavou a ignoroval dotyk na svojom ramene. „Čo sú to za nezmysly, aký Kráľ v žltom rúchu... to mám byť vari ja?" rozrušenie bolo z jeho slov badateľné.

„Kráľ v žltom - tým sa staneš. Viac ti však povedať nemôžem, formuješ sa a rodíš, práve teraz, všetko zistíš - postupne."

„Som zmätenejší než predtým, a to som len hľadal odpovede," vzdychol si a rukou sa pevnejšie zaprel o sklenú výplň okenného rámu. „Amull, vládneš i rieke Styx?"

„Všetkým riekam, jazerám, moriam a oceánom, Harry, ani tie mimo tento svet nie sú výnimkou," usmiala sa a mliečne oči ani raz nepozreli inam. Boli na ňom doslova prikované a v tichosti ho uctievali. „Preto ti budem vždy na blízku, nech už ťa cesty života či smrti povedú hocikam."

Preglgol a drobný úsmev sa mu vyformoval na bledej tvári. „Prešli ňou moji rodičia?"

„Nie, tí sa dočkali večného odpočinku. Ríša mŕtvych a Ríša tieňov sú len pre vybraných."

„Ty si... ja - ničomu nerozumiem," mumlal Tom zmätočne.

„Kto je Kráľ v žltom?" položil ďalšiu otázku, aj keď tušil, že odpoveď nedostane.

Amull sa záhadne uškrnula. „Všetko chce svoj čas..." pošepla a zmizla rovnako náhle, ako sa aj objavila.

Odvrátil sa od okna, venoval krátky pohľad prázdnemu priestoru vedľa seba a posadil sa na pohovku pred studeným krbom. „Dávalo ti niečo z toho zmysel?"

„Mal by si ísť za mnou a všetko mi povedať," odvetil Tom, potom sa na krátko odmlčal a rozrušene zašepkal: „Načo to stále pozeráš, Harry, dočerta, nič tam nie je! - Desíš ma."

Harry ignoroval jeho poslednú vetu. „Nie som si istý či ti to povedať. Stále si môj pán a navyše si mi istým spôsobom nepriateľom," uvažoval v mysli, keď odvrátil pohľad od temného kúta, kam mu neprestajne utekali oči.

„Nie som tvoj nepriateľ! Môžeš mi veriť!"

„Možno si Voldemort, ale nie úplný. Ty si už iná osobnosť. Ako ti teda môžem veriť, keď netuším, či ma plánuješ zabiť, len čo si vypočujeme to idiotské proroctvo!"

„Si môj horcrux, samozrejme, že by som ťa nezabil!"

„Možno už nebudem!"

Tom sa odmlčal. A cítil, že si niečo také vie len sotva predstaviť. „To čo vo mne drieme ťa čoskoro zabije, Tommy - ja ťa zabijem. Rozumieš tomu? Ako môžem žiť s vedomým, že sa zo mňa stane, len Merlin vie, čo? Čo ak to už nebudem ja? Čo ak sa jedného dňa prebudím a nebudem cítiť vôbec nič?"

„Maličký, ja ti nerozumiem."

Prudko sa postavil na nohy a opäť vzhliadol do kúta. „Ja nerozumiem nie len sebe, ale ničomu."

„Preto mi musíš všetko povedať! Ochránim ťa pred všetkým, pokojne aj pred tvojim údelom, ak to bude potrebné!"

Harry sa smutne usmial a prostou myšlienkou zapálil horúce plamene vo vyhasnutom krbe. „Hovorí ten, ktorý sa ma pokúsil zabiť."

„To je dávno zabudnutá minulosť!"

„A pokúsi sa ma zabiť aj druhýkrát..."

„Ako ti mám vysvetliť, že ťa kvôli tomu proroctvu nezabijem?!"

Chladne sa uškrnul, úkosom zazrúc do kúta. „Už som ti predsa vravel, že by si ma mal zabiť, kým sa zo mňa stane to, čím sa mám stať. Pretože potom ma už nikto nezastaví."

„Vždy som sa bál smrti, to už vieš, no teraz... posledné dni sa začínam báť teba. To čo je v tvojom vnútri je oveľa hrôzostrašnejšie než Smrť samotná."

─ Smrť je pritom taká krásna, ─ ozvalo sa z kúta potichu a Harry doň hľadel ešte dlhú chvíľu.

***

„Och, Salazar, to slnko snáď nikdy nevylezie. Škodí to mojim vlasom. Nenávidím jeseň," frflala Daphne, keď si cez plece prehadzovala svoje plavé vlasy, ktoré sa leskli ako zlaté nite.

„Tvoje vlasy sú ako svätožiara, Daphne!" začal sa jej okamžite podlizovať Theodore, ktorý sedel oproti nej pri stole vo Veľkej sieni. „Ani nedostatok slnka im neškodí."

Očarovaný strop dnes vyzeral ako koruny stromov so zafarbenými listami, ktoré padali vzduchom a tesne pred dotykom s podlahou mizli.

„Čo píšu?" spýtal sa Harry znudene, venujúc krátky pohľad Dracovi.

Ten naňho vzhliadol spoza novín a odvetil: „Čarodejníci stále protestujú a zrejme zvrhnú Scrimgeoura. Chcú nejaké istoty od muklovskej premiérky, že sa podobná situácia už nebude opakovať. Na scéne sa objavujú aj noví kandidáti, ak by vláda padla a boli by mimoriadne voľby. A medzi nimi je aj Pius Thicknesse," chladne sa uškrnul a Harry mu rovnakú grimasu oplatil. Možný minister pod Luciusovým Imperiusom. Vskutku zábavné.

„Na vojnu s muklami to zatiaľ nevyzerá, aká škoda," vzdychla si Pansy, ktorá jednou rukou jedla toast a druhou sa hrala v Dracových vlasoch na zátylku. „A čo teraz podniká on?" pošepla zvedavo.

„Buduje armádu predsa," odvetil Theo potichu. „Už, aby som mal sedemnásť. Nemôžem sa dočkať, kedy ma označí. Harpera a Roya označil cez leto," pohľadom ukázal na dvoch siedmakov, ktorí sedeli na druhom konci.

„Pche," odfrkla si Daphne. „Len tí vyvolení sa dostanú do jeho vnútorného kruhu, to že majú znamenie neznamená nič. Sú iba úbohými pešiakmi, rovnako ako budeš ty, Theo."

„To sotva, ak nezabúdaš, do vnútorného kruhu patrí aj môj otec! Budem kráčať v jeho šľapajach," pyšne vypäl hruď a zodvihol bradu, čím mu pripomenul Draca.

„Nebuď smiešny!" zasmiala sa Daphne, obzerajúc si končeky svojich vlasov. „Nikoho tak mladého do vnútorného kruhu neprijme."

„A čo Harry," pridal sa do hovoru Greg s plnými ústami. „Toho prijal aj označil, a to nemá ani sedemnásť!"

„Harry je iná liga, ty tupec," odfrkol si Draco a venoval mu posmešný pohľad a vzápätí pozrel na Harryho. „Harry?" Nedokázal sa prinútiť k tomu, aby necivel do prázdna, no pomaly otočil hlavu, aby venoval svoju pozornosť priateľom. „Hm?" odvetil len a pozrel do jeho tváre.

„Kam to stále pozeráš?" spýtal sa Draco zamračene a otočil sa k prázdnej stene za nimi.

„Nikam."

„Tak ako je to s tým označením, Harry?" spýtal sa ho Theo dotknuto.

„Hoci sú Temné znamenia vzhľadom rovnaké. Len znamenie vnútorného kruhu je späté s mágiou Voldemorta a s mágiou ostatných, ktorí doň patria. Teda len vnútorný kruh je navzájom prepojený," vysvetlil mu Tom.

„A to by som mal odkiaľ vedieť? Mám im hádam povedať, že mám v hlave Voldemorta, preto viem niečo, čo zrejme vieš iba ty?" spýtal sa sarkasticky.

Tom sa potichu zachechtal. „Skús to."

„Neviem, vaši otcovia o tom majú iste viac informácií ako ja," riekol nezainteresovane a prehrabával sa v jedle.

„No neviem," povedal Theo a pre istotu sa poobzeral okolo seba, aj keď ich nik nemohol počuť, vďaka tlmiacemu kúzlu. „Otec mi vravel, že ty a on ste si celkom blízki."

Harry k nemu zodvihol tvár a prižmúril oči. „Ako blízki?"

Všetci v ich partii zvedavo napínali uši, sledujúc raz Thea a raz Harryho. „Hovoril mi, že Temný pán bol ako šialený, keď sa vrátili z tej muklovskej misie bez teba. Vraj tak nevyvádzal pri žiadnom smrťožrútovi."

„Jeden horcrux v ohrození a tebe preplo," pomyslel si v duchu a uškrnul sa.

„Pochybujem, že mi v tej chvíli napadlo, že je v ohrození horcrux, pretože si bol, v prvom rade, v ohrození ty!"

„To vážne? Vieš ešte niečo?" spytovala sa Daphne a oči jej svietili zvedavosťou. Celkom zabudla na svoje úbohé vlasy, ktoré potrebovali vyživiť a svoj pohľad venovala len Theovi, ktorý sa zdal nadšený, že konečne získal jej pozornosť.

Harry prevrátil očami, ktoré opäť spadli k obsahu taniera. Začal sa v ňom rýpať, len aby zamestnal ruky.

„No vraj mal také nervy, že sa rozbili všetky okná v miestnosti," povedal Theo až priveľmi nadšene, zaľúbene sledujúc Daphne.

„Starého Averyho, že skoro ranila mŕtvica jak sa vyľakal, vravel môj tatko," chechtal sa Vincent, vyjedajúc jeden koláčik za druhým.

„Obaja vieme, že ti na mne nezáleží a jediné čo vidíš pri pohľade na mňa je horcrux. Poznám ťa. A už sa o tom nechcem baviť," jeho vnútorný hlas bol nie práve príjemný. Nerád sa rozprával o Temnom pánovi, pretože ho istým spôsobom ranilo, že Voldemort k nemu necítil nič z toho čo Tom. Aj keď by si to nikdy, nikdy nepriznal, pretože sa tváril, že Tom a Voldemort sú dve rozdielne osoby, aj keď dobre vedel, že to tak nie je a klame sa, aby to bolo ľahšie. Venoval pohľad svojim priateľom a ľadovo zasyčal: „Stačilo," načo všetci stíchli. „Mali by sme sa rozprávať o škole a nie o takýchto veciach priamo vo Veľkej sieni!" riekol mrazivým, bodavým hlasom a nie len Theo mierne zbledol, pomaly prikývnuc.

„No... tak, čo ste dostali z toho testu z Transfigurácie?" spýtala sa Pansy opatrne.

„Ja trola ako vždy," vzdychol si trochu vykoľajený Greg, ktorý pripomínal hŕbku nešťastia obrovských rozmerov.

Draco naňho len zazeral, keď sa k nemu nahol a do ucha mu pošepol: „Potrebujem sa s tebou rozprávať, osamote."

Harry sa bez zbytočných rečí postavil a bez toho, aby počkal na Draca vyšiel von z Veľkej siene.

Draco ho dobehol a spoločne v úplnej tichosti pokračovali na prázdne kamenné nádvorie. Opäť pršalo. Draco sa ponáhľal do pergoly schovať sa pred vlhkom a Harry ho nasledoval, no pod strechu sa neskryl, ostal stáť z vonkajšej strany, za múrikom a nechal na seba dopadať studený dážď.

„Čo to s tebou je?" spýtal sa Draco a svoju ustarostenosť prejavil aj na tvári, ktorú mal doteraz skrytú pod pomyselnou maskou, tak ako každý Slizolinčan.

„To keby vieme," povzdychol si Tom.

„Neviem o čom hovoríš," odvetil Harry ľahostajne, obzerajúc si čierne mraky za sýto zelenými horami.

Draco mu chvíľu pozeral do očí, akoby sa ho snažil pochopiť, no potom pokrútil hlavou a riekol: „No napríklad pri tom stole, mali sme z teba strach. Videl si ich? Prečo myslíš, že tak príšerne zbledli, keď si ich okríkol?"

„Prečo by ste sa ma báli?" nechápavo pokrútil hlavou.

„Niekedy si proste desivý, rovnako ako Temný pán! Spôsob tvojej reči, tvoja chladná tvár a tvoje oči, keď sa do nich dívam o niečo dlhšie..." prešla ním viditeľná triaška a aj teraz sa mu od očí odvrátil. „Si nepozorný, stále pozeráš do prázdna. Deje sa niečo s Tomom, alebo o čo tu, doprdele, ide?"

„V poslednej dobe som sa dozvedel veci, ktoré ešte stále spracovávam. Mrzí ma, že si to vybíjam na vás," ospravedlnil sa potichu.

Draco prešiel cez jeden z priechodov a pomaly k nemu pristúpil. Zdal sa vystrašený, keď pozrel tam, kam opäť raz vzhliadol Harry. „Čo tam je?"

Harry naňho prekvapene zazrel. „Kde ako?"

Neodpovedal mu, miesto toho opatrne rukou prehľadával vzduch, čakajúc, že narazí do niečoho neviditeľného. „Ako keby si niečo sledoval."

Harry sa len usmial. Neprirodzene, silene. „Popravde sa cítim už niekoľko dní zvláštne. Niečo sa vo mení a rodí zároveň," zveril sa mu a rukou si pretrel unavenú tvár, ktorá už bola vlhká od vody. „Ja sám neviem, čo to so mnou je, preto ti nemôžem dať odpoveď."

Draco si povzdychol a posadil sa na múrik. „Pozri ja... viem, že je pre teba ťažké pozerať sa na toho starého parchanta, ako si pokojne každý deň hoduje pri stole, zatiaľ čo obaja vieme, aké veci spravil. A Blaiseove prázdne miesto je pripomienkou jeho činov - "

„Kam tým mieriš, Draco?" skočil mu do reči a bez toho, aby premýšľal nad tým čo robí, zodvihol ruku a roztvoril dlaň, do ktorej mu okamžite spadlo niekoľko kvapiek.

„Len k tomu, že som tu, Harry - nezabúdaj, že máš mňa! Viem o Tomovi, videl som tvoje čierne oči, tvoju moc a všetky tvoje tajomstvá si nechávam len pre seba! Vieš, že ťa nikdy nezradím. Hoci som na smrť vystrašený z toho všetkého... Tie čierne oči vídavam v nočných morách, ale znesiem to, takže čokoľvek sa deje, práve teraz, povedz mi to," stíšil hlas a naliehavo ho sledoval. „Nemôžeš byť na to sám. Niečo sa z teba stáva a myslím, že sa toho bojíš."

Harry naňho prekvapene žmurkal. „Ako to myslíš, že sa zo mňa niečo stáva?" spýtal sa potichu.

Draco sa postavil, prešiel k nemu bližšie a pozerajúc mu do tváre, riekol: „Videl som to vtedy v tvojich očiach. To čo v nich bolo... Ty si - neviem ako to pomenovať."

Sivé dúhovky sa zakalili slzami pri zmienke čiernych očí. V tej chvíli Harry zaťal doteraz roztvorenú dlaň v päsť, v ktorej zovrel napršanú vodu a vtedy sa dažďové kvapky, ktoré dopadali všade naokolo - zastavili. Viseli vo vzduchu, zamrznuté v okamihu.

Dracove zrenice sa rozšírili údivom, keď načiahol ruku k jednej zmrazenej kvapke a dotkol sa jej špičkou ukazováka, do ktorého sa mu okamžite vpila. Harry otočil zaťatú päsť nadol, načo sa dážď dal opäť do pohybu. No nepadal smerom k zemi, vymkol sa gravitácii a smeroval nahor. Ako keby pršalo priamo zo zeme na oblaky a nebo.

„Ako to robíš?" spýtal sa Tom ohúrene.

„Ja neviem, Tom, ani som nepostrehol, kedy som to spravil," pomyslel si rozrušene a v tej chvíli všetko ustalo, pršalo opäť zhora nadol, tak ako by aj malo.

Dracovi bolo už očividne úplne jedno, že mokne a dážď mu steká po vlasoch, tvári aj uniforme. Vyjavene ho sledoval, ako keby ho videl po prvýkrát.

„Máš pravdu," pošepol Harry, keď na sucho preglgol a následne sa zhlboka nadýchol. „Som vydesený," vydýchol v tichom priznaní a potlačil to, čo ho začínalo páliť v očiach. „Neviem, kto poriadne som. Viem, že sa niečo deje, že sa asi formujem alebo čo... ale ja ničomu nerozumiem a strašne sa bojím čo bude... Najmä toho, že o vás prídem..." Pozrel mu priamo do očí a zašepkal: „Bojím sa, že sa jedného dňa prebudím a nebude mi na nikom z vás záležať, pretože to už nebudem ja."

Draco si zaboril obe ruky do vlasov a otočil sa od neho. Vyzeralo to tak, že sa snaží túto situáciu predýchať a hlavne spracovať. „Nedovoľ, aby sa to stalo," povedal mu, keď sa k nemu opäť otočil.

„Nedovoľ..." zopakoval Tom potichu, skľúčene.

Čas bežal a oni tam mokli, sledujúc jeden druhého, v pochopení a smútku.

***

Nastala noc a jeho čakalo stretnutie s osobou, ktorú nenávidel hádam najviac na celom svete. Našťastie bol pri ňom Snape, ktorý mu, len čo ucítil jeho vrúcu mágiu, nanútil elixír na upokojenie. Nie že by veľmi fungoval. Jeho zlosť bola prisilná, no aspoň nehrozilo, že vybuchne.

„Ako si iste pochopil, Harry, profesor Snape je rovnako členom rádu. Takže mu môžeš v týchto veciach plne dôverovať," prehovoril Dumbledore, keď už stáli zostavení v jeho kancelárii.

„Rozumiem," pritakal a jediné, načo dokázal myslieť, bolo udržanie si tejto masky. Bolo by také ľahké podľahnúť, namieriť naňho prútik a...

„Krásna predstava, ale nie... ešte nie," povzdychol si Tom zasnene.

„Tu je prenášadlo," postavil sa k nim a ukázal na staré brko. „Akonáhle sa ho dotkneme, prenesie nás na miesto zvané Brloh. To je tajná základňa Fénixovho rádu. A bezpečné miesto, ktoré jeho členom slúži na ukrytie, ak by prišlo k núdzovej situácii."

Snape si odfrkol a prekrížil si ruky na hrudi. „Nech by som bol v akejkoľvek núdzovej situácii, neprespal by som tam ani jedinú noc! Tá Weasleyovic banda - "

„Severus!" zahriakol ho Dumbledore. „Našich hostiteľov neradno urážať. Musíme im byť vďační, že nám poskytli svoj nádherný domov, práve na takéto nemilé záležitosti."

Harry si domyslel, že Brloh bude domov toho chrabromilského idiota. Zrejme bude pod Fidelovým zaklínadlom, už len zistiť, kto je strážca tajomstva a nič nebude brániť smrťožrútom v zničení hlavného stanu najväčšieho odboja. Temný tieň sa mu prehnal tvárou a sladkastá predstava naplnila jeho zmysly.

„Pokiaľ je strážcom Dumbledore, nebude to vôbec ľahké, maličký."

Harry sa zahľadel na starého muža a nikdy v živote nepocítil takú silnú túžbu vniknúť do jeho mysle. Prečítať si z nej všetky jeho ťahy, jeho plány, jeho hry a tajomstvá. Čo všetko ukrývala?

Premiestnili sa. Nohami dopadli do vysokej trávi a blatistej zeme. Topánky sa mu z časti zaborili do mazľavej pôdy, ktorá hlasito zamľaskala, keď urobil krok, aby nasledoval Dumbledorea, mieriacemu k vysokému čudesnému domu. Akoby ho niekto postavil z drievok, tenkých ako papier. Stačilo, aby naň vietor fúkol a rozsypal by sa. Zovňajšok domu vyzeral viac než zanedbane. Ani okolitá záhrada nebola práve upravená. Ťahavé rastliny sa šplhali na ľavo po drevenej stene a husté, nezastrihnuté kríky hyzdili pravú stranu. Do domcu viedol neupravený kamenný chodník, za nimi bolo len nekonečné pole, pripomínajúce trávnaté more a na pravo zakalené jazero, z ktorého kvákali žaby. Toto obydlie bolo strategicky ukryté. Nebolo tu vôbec nič. Len tichá, tiesnivá samota.

Len čo sa ocitli pred dverami, prudko sa otvorili a stála v nich vysmiata, bacuľatá žena v špinavej zástere. Na tvári jej pohrával srdečný výraz a líca mala červené ako ruže. Rozprestrela k nim ruky, vrele ich vítajúc. „No poďte ďalej, uvarila som výborný guláš! Arthur si ho nevie vynachváliť," smiala sa a ustúpila, aby ich vpustila dnu.

„Dovoľ, Molly, aby som ti predstavil jedného výnimočného mladého muža. Toto je Harry," prehovoril Dumbledore tým falošným prívetivým hlasom a s hrdosťou naňho vzhliadol.

Harry ich hostiteľke venoval milý úsmev a podal jej ruku. „Veľmi ma teší, pani Weasleyová. Váš príbytok je vskutku útulný," skonštatoval, keď sa jej odtrhol od modrých očí a obzeral si vstup.

Weasleyová sa zachichotala a oči jej iskrili vrelosťou. „Och, ďakujem! Konečne ťa spoznávam, Harry, toľko som o teba počula! Si vychovaný mladý muž, ako sa zdá, ale vyzeráš chudo, čo takto teplý guláš?"

„Ehm, nie som hladný, ďakujem," odmietol ju zdvorilo, načo naňho nespokojne pozrela a štuchla ho do rebra.

„Nie, neberiem ako odpoveď, drahý, pozri, aký si vychudnutý! Len pekne poď, naložím ti riadnu porciu."

„Molly," zastavil ju Dumbledore. „Tvoj guláš znie veľmi lákavo, no obávam sa, že nemáme času nazvyš a musíme sa venovať práci."

Harry počul, ako Snape za jeho chrbtom vrčí od nervozity. A musel sa veľmi držať, aby sa nerozosmial.

„Ale, Albus, pracovať s prázdnym žalúdkom? Len sa pozri na Severusa, ten je tiež pochudnutý, rokfortské obedy nestoja za veľa, ako sa zdá!"

Zahryzol do pery, keď sa obzrel a uvidel Snapea, ktorý ju zabíjal pohľadom. Pre pani Weasleyovú boli vychudnutí zrejme všetci; vedel si predstaviť, že keby videla Goylea, núkala by mu rovno aj duplu.

„O chvíľu dorazia aj zvyšní členovia rádu, Molly, musíme pripraviť stôl. Guláš aj prázdne žalúdky počkajú."

Mávla rukou a povzdychla si. „Ale dobre, teda. Aspoň vychladne."

Ošúchaný, doudieraný starý stôl stál v kuchyni, ktorá bola zaprataná hrncami a taniermi na vysokých kôpkach. Obrovský kotlík bol odstavený na šporáku a hojne sa z neho dymilo. Guláš rozvoniaval priestorom, keď pani Weasleyová mávnutím prútika, prestrela na stôl kvetinkový obrus a do stredu preniesla horiacu sviecu.

Harry sa zoznámil s pánom Weasleyim a usadil sa vedľa Dumbledorea, tak ako mu pokynul. Preto mal čas sa rozhliadať viac, a tak mohol vidieť ten obrovský kontrast medzi Malfoy Manorom a Brlohom. Ich Manor bol chladný a nádherný. Brloh bol útulný a gýčovitý. Cissy by bola priam zhrozená, keby niekedy vstúpila na takéto miesto.

„Už, aby sme vypadli," frflal Tom. „Sme v samotnom hniezde svetlých kúzelníkov, neviem či to prežijem."

„Keby tu nebol Snape a nezabával ma svojimi znechutenými pohľadmi, asi by som to tu neprežil ani ja," pomyslel si a s poďakovaním prijal šálku horúceho čaju, ktorý mu Molly podstrčila pod nos.

„Citrónový," ozval sa Dumbledore, keď nasal vôňu zo svojho nápoja. „Môj obľúbený."

Miestnosť sa začínala napĺňať a Harry sledoval, každého nového člena. Dumbledore mu zároveň každého predstavoval. „... teraz dorazila Nymphadora Tonksová - je metamorfmág a uznávaná aurorka. A ten za ňou je Bill Weasley, ako si iste vieš domyslieť, Weasleyovic syn, pracuje ako kliadborušiteľ pre ministerstvo. A na druhý koniec si práve sadá Hestia Jones, v Šikmej uličke vlastní úspešný obchod s magickým sortimentom a má aurorský výcvik."

Harry sledoval mladú čiernovlasú ženu, ktorá si práve sadala na stoličku a smiala sa spolu s ďalším mužom. „A to je Sturgis Podmore, pracuje na Oddelení záhad."

„Dobre vedieť," pomyslel si Harry a prižmuroval naňho oči.

„A to sú Andromeda a Ted Tonksoví! - A áno, už je tu aj Remus, toho ti predstavovať nemusím."

Harry skryl ľahké prekvapenie, nenapadlo mu, že aj on je členom rádu. Zvedavo si ho obzerali takmer všetci, no nevšímal si ich a hlavou kývol Remusovi, ktorý vyzeral nevyspato a bledo. Ten mu venoval unavený úsmev a posadil sa vedľa Nymphadori, načo sa okamžite dali do reči.

„Ten nízky je Mungunus Fletcher, vie zohnať čokoľvek, šikovný to mužík," veselo sa zasmial a Harry mal chuť schmatnúť vidličku z dresu a vraziť mu ju do hrdla. „A Kingsley Shacklebolt, určite vieš, že je vedúci Oddelenia aurorov."

„Mal by som ich všetkých zabiť," pomyslel si s nepríjemným uvedomením, že sedí medzi svojimi nepriateľmi.

„Nemyslím, že by to bolo ľahké. Sú to zväčša aurori - silní kúzelníci a Lupin je navyše vlkolak. Zdá sa, že nie sú všetci, niektoré stoličky ostali prázdne. Máme solídnych nepriateľov a ty si priamo v ich hlavnom stane, budeme vedieť všetko."

„Dúfam, že to k niečomu bude. Budeš chcieť informácie odo mňa, keďže Snapeovi neveríš."

„Pravda, budem si chcieť porovnať tvoje informácie s tými Severusovými."

„Zabil by si ho, keby si mal jasný dôkaz o tom, že hrá na obe strany?" spýtal sa Harry sledujúc členov rádu, ktorý si ho obzerali a ďakovali Molly za čaj.

„Zabil," odvetil bez dlhého premýšľania.

„Neviem či by som ti to dovolil, Tom," pomyslel si zamračene a nenápadne pozeral na svojho profesora, ktorý sedel po jeho druhej strane, hundrajúc si popod nos.

„Ty by si to na mojom mieste nespravil, Harry? Je to zradca."

„Naozaj neviem. Zdá sa mi to príliš radikálne."

„Opäť sme sa zišli, síce nie v plnom počte, avšak v dostatočnej zostave, aby sme prebrali dôležité záležitosti. V prvom rade vám chcem predstaviť nášho nového člena, ktorého určite všetci poznáte. Harry Potter je najmladší - "

„Potter-Malfoy," skočil mu Harry do predslovu, aby ho nekompromisne opravil.

„Och, ako som mohol zabudnúť!" Dumbledorovi trhlo kútikom úst a všetkým venoval pobavený úsmev. „Potter-Malfoy, najmladší víťaz trojčarodejníckeho turnaja, Chlapec-ktorý-prežil či dokonca Vyvolený, o ktorom som vám veľakrát hovoril. Áno, je to skutočne on a ochotne súhlasil pridať sa do nášho odboju proti temnej strane a Voldemortovi," rozprával ten starý vrah zo svojho miesta a lesknúcimi očami pozeral na Harryho - akoby bol jeho osobnou trofejou. Nenávidel ten chtivý pohľad. Pozeral naňho ako na vec a nie živého človeka.

Harry nahodil svoj falošný úsmev, keď ho úklonkami hlavy jednotliví členovia zdravili. Nymphadore sa dokonca pri pohľade naňho zmenili vlasy z cukríkovo ružovej na smaragdovo zelenú, pričom okamžite sčervenala až za ušami a nešikovne sa obliala horúcim čajom.

„Sme poctení, že si sa pridal do rádu," prehovoril Shacklebolt s vrelým úsmevom. „Tvoji biologickí rodičia boli hrdými členmi. Boli to úchvatní kúzelníci a tvoj otec bol jeden z najlepších aurorov, akého naše oddelenie, kedy malo. Veľmi rád spoznávam ich potomka osobne."

Poniektorí prikyvovali, dávajúc mu za pravdu.

„Si podobný Lily, mala temer podobnú farbu očí," prehovorila Andromeda a ucítil ako Snape vedľa neho stuhol. „A tvoje vlasy - celý James!" smutne sa zasmiala, načo sa aj ostatní nostalgicky uškŕňali.

„Dojemné," odfrkol si Tom znudene.

„Áno, áno. Náš rád sa zdá úplný až teraz, keď je jeho členom ten najpodstatnejší z nás. Ten, ktorý nás vyvedie z temnoty, ktorá čoraz viac zamoruje magický svet."

Harry mal čo robiť, aby pred všetkými nevyprskol smiechom. Keby len tušili, koho vlastne prijali do svojho smiešneho rádu. Aké šokujúce by to bolo pre ich obmedzené mysle.

„Albus, trvám na tom! Vieš, že v týchto časoch nemožno veriť nikomu," ozval sa Podmore a podozrievavo si Harryho premeriaval.

„To chceš naozaj preverovať, či má práve Harry Potter Temné znamenie?" vyhŕkla Hestia Jones zo svojho miesta a ťukala si na čelo.

Podmore mykol plecami. „Neverím nikomu, chcem mať istotu."

Dumbledore vyzeral nesúhlasne, no nakoniec milým hlasom riekol: „Harry, chlapče drahý. Ukáž nášmu priateľovi svoje ľavé predlaktie, nech má dušu na pokoji."

Tom sa v jeho mysli hurónsky smial a zabával, keď si Harry vyhrnul rukáv na čiernom svetri a všetkým tak odhalil ľavé, dokonale čisté, predlaktie.

„Nuž, vidíte, žiadne Temné znamenie," náruživo a spokojne sa usmial ten starý sviniar, keď sa už pokojný Podmore zaškľabil a oprel o operadlo svojej stoličky. „Myslím, že už nadišiel ten čas, aby sme prešli k veci, a to k tomu, kvôli čomu sme sa dnes mimoriadne stretli. Z istých anonymných zdrojov som sa dozvedel, že budúcim cieľom Voldemorta a jeho temných žoldnierov bude Oddelenie záhad, konkrétne Sieň proroctiev," významne pozrel na Podmoreho, ktorý na danom Oddelení pracoval.

Harry v tichosti zaškrípal zubami a nepekne zazrel po Snapeovi. Ten mu len pohľadom naznačil, že nemohol inak. Bolo mu jasné, že jediným anonymným zdrojom mohol byť on. Hoci sa nezúčastňoval stretnutí vnútorného kruhu, vedel o plánoch ich pána, pretože sa s ním stretával osobne.

„Čo už by len Vy-Viete-Kto hľadal v Sieni proroctiev?" spýtal sa prekvapený Fletcher.

„Proroctvo, žeby?" reagovala mladá Tonksová sarkasticky a vlasy sa jej zmenili na ľadovo modré. 

„Ale aké a hlavne, načo by mu bolo?" spytoval sa Bill Weasley zamyslene, a potom pozrel na Harryho, ten priam dokázal vidieť ako mu kolieska zapadajú na tie správne miesta.

„To je tá správna otázka, Bill," prikývol Dumbledore, odpil si z čaju a spod polmesiačikových okuliarov im venoval pohľad. „Otázka, na ktorú si zaslúži odpoveď najmä Harry." Všetky oči v miestnosti už boli opäť prikované na ňom. „Jestvuje proroctvo, ktoré hovorí o lordovi Voldemortovi a Harrym Potterovi."

Hromadné lapanie po dychu, Tomove znudené zazívanie a Snapeov tichý povzdych, to všetko sa odohralo po tejto šokujúcej správe. Počas celého dvojhodinového stretnutia rádu sa rozoberalo proroctvo. Podmore vysvetľoval, ako výborne je táto Sieň zaistená a Harry bol rovnako znudený ako Tom, a tak spolu ohovárali každého člena.

Konečne bol koniec. Členovia sa začali stavať zo svojich miest, niektorí však ostali sedieť, čakajúc na tanier plný gulášu. Remus mu práve v tej chvíli naznačil, aby ho nasledoval a Harry sa vybral za ním do vedľajšej miestnosti, ktorá bola knižnica a odpočiváreň, zároveň.

Vlkolak sa správal zvláštne, Harry z neho už od prvého pohľadu niečo cítil.

„Čo Sirius?" spýtal sa ako prvý, keď Remus zamkol dvere a vyhýbal sa jeho očiam.

„Lepšie. Tvoj prehovor mu viditeľne pomohol," povedal s malým úsmevom a strčil si ruky do vreciek starého saka. S veľkými kruhmi pod očami mu pozrel do tváre, ale nie očí. „Bol spln."

Harry sa zamračil, stojac pri regály, ktorý bol plný nezaujímavých kníh a prikývol. „Chápem. Musíš byť vyčerpaný."

Druhý muž pokrútil hlavou a pretrel si oči. „O to nejde... z toho, čo robím počas premeny si zvyčajne nič nepamätám, no poslednú dobu si na jedinú vec spomínam, na tvár," s preglgnutím mu pozrel do očí a jeho vlastné zrenice sa rozšírili. „A po poslednom splne som zistil, že je to tvoja tvár."

„Deje sa to všetkým magickým bytostiam," v tichosti odvetil Harry, ktorý nebol vôbec prekvapený.

Starší a strhanejší kúzelník sa musel posadiť a naďalej ho sledoval akoby bol prízrak, ktorý mu ničil spánok aj sny. „Nejakým spôsobom cítim, že si... že sa staneš...."

„Vašim pánom?" dokončil zaňho, keď videl, ako hľadá tie vhodné slová.

Remus prikývol. „Takže je to pravda?" zašepkal bez dychu. „Ako je to možné?"

Ignoroval jeho otázku. „Čo vieš o pánovi temných bytostí?"

„Viem len toľko, ako každý vlkolak. Raz povstane pán, ktorý povedie nie len temné, ale všetky magické bytosti. Ale to sú len hlúpe legendy, teda, aspoň to som si vždy myslel."

„Už nie sú," odvetil Harry s istotou.

„To je... neuveriteľné," vydýchol a zodvihol k nemu tvár. „Preto sa v tvojej prítomnosti cítim oveľa lepšie, a to aj po premene, kedy mi je najhoršie, ako napríklad dnes. Akoby si ma zbavoval utrpenia a ťarchy."

„Ani neviem, že to robím," odvetil Harry so zdvihnutým kútikom úst.

„Tvoja mágia ma obaľuje ako hrejivá prikrývka. Láska ma svojim dotykom a po prvýkrát v živote mám pocity, že som v bezpečí a chránený."

„Keď sa skutočne stanem tým, čím sa stať mám, budeš mať taký pocit neustále, nie len v mojej blízkosti."

Remus sa mierne zamračil. „Ako to vieš?"

Pokrútil hlavou a prehrabol si vlasy. „Neviem. Prichádza mi to na myseľ v tom istom momente, ako mi to vykĺzne z úst."

Nastalo ticho, počas ktorého si ho Remus zamyslene obzeral. „Prečo práve ty, Harry? Prečo sa na teba musí všetko sypať?" Privrel viečka a unavene pokrútil hlavou. „Si polovičný a James mal síce zaujímavé korene, no nie až také, aby jeho syn vládol takou mocou. Ako je to potom možné?"

„Irónia osudu, možno," odvetil. Nemal chuť mu vysvetľovať celú záležitosť s Morganou a Merlinom.

Remus si z vrecka vytiahol tabuľku čokolády a vložil si ju do úst. „Upokojuje ma," vysvetlil, celkom rozrušený. „Sirius sa zblázni."

„Nehovor mu to," vyslovil chladne. „Najlepšie bude, ak si to zatiaľ necháme pre seba, Remus." Varovanie bolo z jeho hlasu počuteľné a druhý muž naňho len udivene pozeral a pomaly prikyvoval.

„Chlapče zlatý, á, tu si!" ozval sa Dumbledore, ktorý si musel otvoriť kúzlom a s veselým úsmevom naňho kývol. Bolo mu jedno, že narušil ich súkromný rozhovor. „Prepáčte, že vyrušujem váš malý priateľský rozhovor, avšak sa obávam, že budeme musieť ísť, Harry."

Harry prevrátil očami, ktorými po ceste k Dumbledorovi prepaľoval Remusa. Ten mu pohľad oplácal a nasledoval ich, až kým sa aj so Snapeom, pred Brlohom nepremiestnili späť na Rokfort.

Spolu s riaditeľom svojej fakulty vyšiel z Dumbledorovej kancelárie. Bola už hlboká noc. Chladné koridory osvetľovali len sviece a fakle. Nikde ani živej duše. Iba ich tiché kroky zneli chodbami, ktorými prechádzali.

Harry na nich za chôdze uvrhol tlmiace kúzlo a nepekne zazrel na muža po svojom boku. Ten jeho pohľad iste cítil, no ignoroval ho. „Prečo?"

„Nemal som na výber," zavrčal Snape a zrýchlil tempo. „Dumbledore ma prakticky donútil mu povedať niečo dôležité."

„Rozumiete, aký máte problém? Temnému pánovi dôjde okamžite, že ste zradili, pretože nik iný to Dumbledorovi povedať nemohol!"

Snape prudko zastavil, keď sa skratkou náhlili cez tunel, ktorý bol skrytý za jedným z obrazov. „Myslíš, že to neviem?!"

Harry si frustrovane povzdychol a odtušil: „Niečo vymyslím." V hlave už kalkuloval a vymýšľal spôsoby, ako Snapea uchrániť pred Voldemortovým hnevom.

„Hm, taký bozk by ma možno obmäkčil," ozval sa Tom a Harry si dokázal predstaviť ten pobavený úsmev, ktorý by mu hral na tvári.

„Vtipné."

Snape naňho pochybovačne zazrel. „Prečo by si to robil?"

„Pretože nechcem, aby vám ublížil," odvetil úprimne a v čiernych očiach sa mihla neurčitá emócia.

„Neželám si, aby si kvôli mne riskoval!" zavrčal potichu, keď zišli na schody, vedúce do podzemia.

Harry zaťal čeľusť, nasledujúc svojho profesora do jeho súkromnej komnaty. Postavil sa k jedinému oknu, ktoré poskytovalo výhľad na temnozelené hlbiny Čierneho jazera a úkosom vnímal, ako Snape zapálil v krbe oheň a nalial si pohár whisky.

„Zabije vás," povedal potichu.

Snape už sedel v kresle a v dlani zohrieval svoj pohár. „Je to pravdepodobné."

Tom si odfrkol. „Zabijem ho, len čo sa to dozviem."

„Zniete, akoby vám to bolo jedno," povedal a otočil sa k nemu, sledujúc, ako a usádza do svojho obľúbeného kresla.

„Môj život špióna k ničomu inému ani nespeje, tak načo otáľať," odtušil ironicky a s trpkým úškrnom si odpil.

Harry sa usadil na vnútornú parapetu obloka a nespokojne ho sledoval. „To nie je nič, pre čo by ste chceli žiť, pane?"

„Do toho ťa nič nie je."

„Ale no tak!" vzdychol si Harry otrávene. „Hovoríme si aj dôvernejšie veci."

„Si otravný ako tvoja matka!" zavrčal a pozrel mu do očí.

„To beriem ako kompliment," odtušil drzo.

„Jednoducho sa do toho nestaraj a nech ťa Merlin chráni, ak za mňa pôjdeš vyprosovať Temného pána!"

„Naozaj si myslíte, že by som ho prosil na kolenách, aby vás nezabil," odfrkol si chladne, postavil sa a prešiel k šachovému stolu, kde mali rozohranú hru ešte zo včera. Posadil sa zaň - pohol pešiakom a vyhodil vežu.

„Vskutku netuším, čo môže takého fagana ako si ty, napadnúť a vôbec, už by si mal ísť spať."

„Je víkend," prevrátil očami a odmlčal sa, aby následne dodal: „A mám otázku," začal opatrne a pozrel po Snapeovi, aby si vymenili pohľady. „Nespomínala moja mama niečo o tom, že jej rodičia nie sú tak úplne praví."

Snape zodvihol obočie a odložil nedopitý pohárik na stôl. „Či nespomínala, že je adoptovaná?" Harry pritakal a druhý muž pokrútil hlavou. „Nie, prečo sa ma na niečo také pýtaš?"

„Len tak."

„Máš nejaké podozrenie?" zaujímal sa Snape ďalej a zdalo sa, že ho načatá téma zaujíma.

„Možno," odsekol stroho a pohol ďalšou figúrkou. „Prečo vás to tak chytilo?"

„Pretože som nad tým niekoľko krát uvažoval," odtušil zamyslene a hlboko sa zamračil. „Po genetickej stránke nemala Lily žiadnu predispozíciu ani zo strany matky, ani otca. Nehovoriac o jej sestre, boli ako deň a noc. Priznávam, nie je to nič ojedinelé, niekedy sa podobné veci dejú, avšak jej odlišnosť bola taká okatá, že mi to niekoľko krát samému napadlo. Jej mágia, bola jedinečná. Nedosahovala takú ohromnú moc, ako ty, ale líšila sa, a to veľmi."

„To nič neznamená," povedal Harry sklamane, pretože tieto informácie nedokazovali vôbec nič.

Snape sa posadil k šachu, oproti nemu. „Petunia často vravievala, že Lily nie je jej sestra."

„Mohla byť nahnevaná," pozrel naňho a s napätím očakával, čo povie ďalej.

„Tvoji starí rodičia zakaždým nezdravo zbledli, keď jej niečo také vyšlo z úst. A reagovali, povedzme, prehnane."

„Takže mi naznačujete, že na tom niečo môže byť pravdy?" Snape prikývol. „Mohli by ste ma vziať do domu Dursleyovcov?"

„Hádam sa nechceš tej bosorky na niečo také spýtať osobne?"

„Je mŕtva. Ona aj jej rodina," vyslovil Harry a rozostrel sa v ňom prázdny chlad.

Snape nepohol ani brvou, len ho pohľadom požiadal o vysvetlenie.

„Temný pán ich zabil."

„Prekvapivé. Musí mu na tebe skutočne záležať, čo je až znepokojujúce, vzhľadom na jeho necitlivú osobnosť," uškrnul sa a Harry mu uhol pohľadom.

„Vidíš? Prečo myslíš, že som to spravil? Načo by som si inak špinil prútik takými odpornými muklami? - Pretože ťa milujem."

„Ty možno... No on nie je ty!" Nenávidel sa za ten smútok, ktorý znel v jeho vnútornom hlase, keď prišlo na túto tému. Pokrútil hlavou a nahlas vyslovil: „Tak, vezmete ma tam? Ich dom a možné dôkazy v ňom sú mojím jediným vodítkom."

„Vezmem, ale nie dnes. Je už neskoro a potrebuješ si oddýchnuť. A ak muklovia ich smrť vyšetrujú ako vraždu, všetok ich majetok ostane nedotknutý na mieste ešte nejaký čas."

Harry si sklamane povzdychol a zamumlal: „Fajn. Pôjdem sa teda vyspať." S tými slovami sa postavil, zaželal Snapeovi dobrú noc a cez začarovanú stenu prešiel do spoločenskej miestnosti. Niekoľko Slizolinčanov tam trávilo svoj voľný čas, keď Harry prešiel cez ďalšie dvere, ktoré viedli na krátku chodbu a na jej konci sa nachádzala spálňa piatakov. Bola v nej tma, všetci už spali. Po večernej hygiene sa uložil na svoje lôžko a otočil sa chrbtom k prázdnej posteli, ktorá mu pripomínala jeho...

Zaspal.

A potom sa to stalo po prvýkrát.

Čierne hviezdy...

Výjavy tak záhadné a lákavé, tak desivé a znepokojujúce.

Tajomné luny...

Mal chuť kričať, pretože nechápal pocitom, ktoré v ňom vyvierali. To čo cítil bolo nadpozemské, niečo, čo obyčajný človek nemohol pochopiť.

Krvavé jazerá...

Nevýslovná túžba sa prelievala jeho žilami.

Hyády a ich večný žiaľ...

Niečo pošepkal, keď otvoril oči a celý premrznutý sa posadil na svojej posteli.

„Čo - to - dočerta - bolo?" vydýchol Tom omráčene.

Harry vzhliadol na svoje trasúce roztvorené dlane. Srdce, plné adrenalínu, bilo nemožným tempom Dýchal tak rýchlo, že mu ani pľúca nestíhali a každý nádych sa mu zasekával v hrdle až sa rozkašľal. Telo mal priam ochromené a primrznuté k posteli.

„Harry? Mal si nočnú moru?" spýtal sa Draco ospalo, keď sa zodvihol a bosky prešiel k jeho posteli.

V spálni piatakov vládla tma, len odraz Čierneho jazera za oknami, zahaľoval miestnosť a dodával jej zelenkastý nádych. Z ostatných postelí sa ozývalo tiché chrapkanie, keď si k nemu Draco prisadol a s rozšírenými zrenicami pozoroval jeho tvár. „Čo sa stalo?" vydýchol s preglgnutím, keď mu pozrel do zhrozenej tváre.

„Ne - neviem," odvetil tak chrapľavo akoby prehovoril prvýkrát po rokoch.

„Tie výjavy... neboli sen ani skutočnosť..." pomyslel si a mal pocit, že je v čudesnom delíriu.

„Musíš ísť za mnou, hneď! Snape ťa za mnou dostane. Vysvetli mu, že je to akútne!"

„Mám zavolať Snapea?" spytoval sa Draco ďalej a zdalo sa, že sa ho bojí dotknúť.

„Je mi strašná zima," pošepol a na okamih zazrel obláčik pary, ktorý mu vyšiel z úst.

Draco sa rozrušene zamračil. „Ako ti môže ísť z úst para... nie je tu chladno," krútil hlavou a odvážil sa Harryho uchopiť za dlaň. „Si úplne ľadový," vydýchol a okamžite privolal svoj sveter, ktorý mu prevliekol cez hlavu, pretože Harry začal spolupracovať, až keď si ruky nasúkal do rukávov. „Čo sa to s tebou deje? Idem pre pomoc!"

Harry ho rýchlo zadržal. „Nie, len mi... pomôž mi na nohy," požiadal ho. „Sotva si ich cítim... Na malú chvíľu som mal pocit, že som preč."

Draco naňho nepokojne vzhliadol, keď ho celou silou držal okolo pása a vykročili k dverám. „Ako preč? Nič z tohto nedáva zmysel!" rozhorčoval sa, zmätený a ustráchaný.

„... akoby si bol preč..."

„Ja - ja neviem," povzdychol si Harry a nebol súci poriadnej myšlienky, sám nerozumel, čo cítil, čo videl... Nedokázal o tom ani len hovoriť.

Prešli cez prázdnu tmavú klubovňu až na studené kamenné chodby. Strach naháňajúce ticho trýznil Harryho uši. Mal tendenciu sa neustále obzerať. Vedel, že je tam s ním. Že ho sleduje.

Vyšli z hlavného koridoru do užšej chodby, kde sa pri Salazarovej soche nachádzala súkromná komnata riaditeľa ich fakulty. Draco mu naliehavo zaklopal na dvere, niekoľko krát. Harry na ňom visel a už teraz vedel, že nebude mať silu Snapeovi vysvetľovať, prečo tak urgentne potrebuje ísť za ich pánom.

Dvere zavŕzgali a onen hlasitý zvuk sa odrazil od kamenných stien, vytvoriac nepríjemnú ozvenu. 

Čierne oči tvrdo zazreli najprv na Draca a potom na Harryho. „Čo sa stalo?" spýtal sa, keď odstúpil, aby mohli vojsť.

Draco ho viedol ku kreslu, no Harry ho zastavil, pustil sa ho a sám sa pokúsil ustáť na nohách, ktoré akoby neboli tak celkom s ním. Bolo ťažké to vysvetliť...

Snape ich sledoval, odetý len v čiernom župane a prekvapivo sa nezdal nahnevaný, že ho vyrušili uprostred hlbokej noci. „Vysvetľujte!" prikázal s vráskou medzi obočím a v jeho bezodných očiach sa mihalo niečo, čo nápadne pripomínalo zmätok a starosť.

„Potrebujem ísť za ním, nemám čas na vysvetľovanie," odvetil vyprahnutým hlasom a Draco pri ňom nepokojne stál a snažil sa ho zachytiť zakaždým, čo sa mu nohy roztriasli vysilením.

Snape zodvihol obočie. „O takomto čase? Vieš, že za ním možno ísť len v tých najakútnejších prípadoch - !"

„Toto je viac než akútny prípad!" skočil mu do reči Draco.

„Láskavo sa uráčte, vysvetliť mi, čo - " opäť bol prerušený, tento krát samotným Harrym. Nemusel vôbec nič povedať, stačilo, aby mu pozrel priamo do očí a Snape, akoby z nich dokázal vyčítať, že sa nejedná o žiadnu banalitu.

Chvíľu mlčal a odvrátil sa od jeho pohľadu, ako keby nebol schopný dlhšie sa do jeho očí dívať. „V poriadku, ale do rána, musíš byť späť. Nebudem Dumbledorovi vysvetľovať, kam jeho Vyvolený zmizol!" jeho hlasu chýbal zvyčajný sarkastický podtón.

Harry len prikývol, keď so Snapeom vkročili do krbu a s pohľadom na ustaraného Draca sa nechal pohltiť plameňmi. Vystúpili v maličkej izbe, ktorá bola zaprataná knihami od starej drevenej podlahy až po popraskaný strop.

„Odtiaľto sa smieš premiestniť," oznámil mu, neustále si ho premeriavajúc. Potom ho uchopil za rameno a tvárou mu prešiel znepokojený tieň. „Budem chcieť vysvetlenie."

Harry prikývol, bol už taký nedočkavý, že sa na viac nezmohol a zanoriac si ruku pod sveter, dotkol sa Temného znamenia, aby následne zmizol, nechajúc tak Snapea samotného.

Netušil, čo Temnému pánovi povie. Cítil sa taký prázdny a uzimený. Vyčerpaný na smrť a zhrozený výjavmi, ktorým nechápal a počas ktorých cítil niečo sotva vysvetliteľné.

Prekvapene zalapal po dychu, keď sa objavil pred temným vchodom do pánovho panstva. Čakal ho tam, v otvorených dverách. Len krvavé zrenice svietili v hlbokej desivej tme a pozerali priamo naňho. Znepokojene sa obzrel, keď na zátylku opäť ucítil mrazivé chvenie. Preglgol a vzhliadol späť do krvavých zreníc.

„K - kto, dopekla, som?" zašepkal, zatiaľ čo ho oči pálili nepreliatymi slzami a strach mu zvieral srdce s takou vervou, že na malý moment prestalo biť. „A prečo ma to sleduje?" spýtal sa vzlykajúc, zase sa obzrúc dozadu na postavu skrytú vo vzduchu.

Temný pán k nemu pristúpil, hľadel mu cez rameno, na niečo, čo tam bolo, no čo nebolo možné vidieť. „Ako dlho ťa to sleduje?" spýtal sa ho potichu, hlas bez emócií, ničím nedávajúc najavo očividné rozrušenie.

Triasol sa, že temer neustál na nohách. „Ja neviem."

„Videl si to už?" pokladal mu pokojné otázky, očami žmúril za jeho rameno.

Pokrútil hlavou, hryzúc si peru. „Niečo... marí sa mi niečo, ale ja neviem, nespomínam si."

Temný pán ho v tej chvíli ochranársky objal okolo ramien, nespúšťajúc krvilačný pohľad od neviditeľnej postavy. Nohy sa mu odlepili od zeme a žalúdok sa mu zhupol - premiestnili sa. Ostalo po nich len prázdne miesto. Postava skrytá vo vzduchu zmizla spolu s nimi.

⸞