Harry Potter fanfiction

Ostala som neuveriteľne prekvapená, koľko ľudí pri príbehu ostalo a pokračovalo v čítaní, akoby ani žiadna pauza nebola, bolo úžasné si prečítať všetky tie povzbudzujúce komentáre! Ja vám strašne ďakujem! A mrzí ma, že nie som schopná odpisovať, a tak vám chcem poďakovať aspoň tu: 

Sari, sisi, MiraJane, Karin, Kilia Ice, Karin chan, Achája, Týna, Bella, Chem a Nomom <3

Ešte raz ďakujem a dúfam, že vás ďalšia časť nesklame, aj keď sa tam tak veľa nestane :)).

Kapitola XVI. 

Ten z legiend

♦

Na Harryho dopadali kvapky dažďu, zatiaľ čo už nevedno koľko sedel na schodoch, pred rozbúraným panstvom Temného pána. Tmavá obloha bola zatiahnutá, žiaden mesiac ani hviezdy nevidno. Nahlas si povzdychol, keď už po stý raz vo svojej mysli oslovil Toma, ktorý ho aj naďalej ignoroval.

„Čo sa tu, dopekla, stalo?“ zvolal vzdialený mužský hlas niekde za ním. Mohol počuť opatrné našľapovanie cez zdemolovaný nábytok.

„Harry? To si ty – čo tu robíš, huh?“ hlas už bol tesne za ním a postava prešla okolo neho až sa nakoniec postavila pred schod, na ktorom Harry zničene sedel. „Haló, krpec? Čo sa stalo? Kde je Temný pán? Mám mu podať hlásenie z misie a jeho nikde, miesto toho nájdem túto pohromu.“

Harry naňho nemusel ani vzhliadnuť, aby vedel, že je to Rabastan. Mladý muž si pred neho kľakol, keď sa nedočkal žiadnej reakcie a pozrel mu do tváre. „Hej, čo je zle? Vyzeráš dosť biedne. Zaútočil niekto na panstvo?“

„Nie,“ povedal konečne a pozrel do zeleno-hnedých očí. „Trochu som... vybuchol.“

Rabastan sa zaškeril a vzhliadol na zničenú prednú časť budovy. „To sa na teba podobá. Temný pán musel zúriť. Potrestal ťa?“

„Nie.“

„Nie? Svojho obľúbenca by predsa nepotrestal, čo mi to vôbec napadlo, že?“

„Odišiel...“

„Fajn, vidím, že si zhovorčivý,“ povedal sarkasticky a sadol si k nemu. „Prečo si vybuchol?“

„To je jedno,“ odvetil vyhýbavo.

„Mám ťa vziať domov?“ načiahol sa k nemu a postavil ho na nohy, aj keď bol Harry letargický a vôbec mu to neuľahčil.

„Hm.“

„Harry... dočerta, dnes bol vlastne ten pohreb, čo? Poď, vezmem ťa k sebe, dáme ťa dokopy.“

Harry neprotestoval, len zamumlal: „Zase ma opiješ?“

Rabastan sa beťársky uškrnul, schmatol ho za rameno a nenazdajky sa ocitol v jeho dome.

Miestnosť, v ktorej sa objavili, bola ozaj veľká, no zároveň útulná. Na jednej strane boli velikánske okná, siahajúce od zeme až po vysoký strop, za ktorými sa rozprestierala čierno-čierna tma. V priestore medzi oknami stáli rovnako vysoké knižnice plné farebných zväzkov. Pohovka s tmavým poťahom sa nachádzala neďaleko klavíru a bola preplnená vankúšmi. Hneď pri nej bol okrúhly stolík s lampou a nízka skrinka, na ktorej boli vyrezávané sklenené fľaše plné rôznofarebných tekutín. Nechýbali ani poháre s hrubým dnom. Pri knižnici bol umiestnený pracovný stôl z tvrdého dreva, na ktorom ležali nejaké dokumenty, rozčítaná kniha a rámčeky s pohyblivými fotografiami.

„V tejto izbe trávim najviac času, zvyšok domu mi je vlastne zbytočný,“ prehovoril Rabastan a podišiel ku skrinke s alkoholom, do jedného z pohárov nalial whisky a odlevitoval ho Harrymu do ruky.

Harry to nekomentoval a pohárik do seba okamžite prevrátil. Rabastan zatiaľ ulial aj sebe, keď Harry, hoci bol na smrť unavený, prešiel až k stolu a prezrel si fotografie. Z hrubého dreveného rámčeku sa naňho díval malý chlapec a takmer dospelý mladík. Usúdil, že sa jedná o malého Rabastana a Rodolphusa. No na fotke neboli len oni. Po Rabastanovej ľavej ruke stála dievčina, ktorá bola rovnako krásna ako on. Vlastne sa veľmi podobali. Bola o niečo mladšia ako Rodolphus, no rozhodne staršia ako Rabastan, ktorý mohol mať v dobe, kedy bola spomienka zhotovená nanajvýš tak päť rokov. Nemusel sa pýtať, aby pochopil, že to musí byť ich blízka príbuzná.

„To je naša sestra,“ riekol Rabastan zachrípnuto, od stola z alkoholom.

„Kde je teraz?“ spýtal sa Harry a pozeral na trojicu kúzelníckych aristokratov.

„Vieš, keď som ti vravel, že som, okrem rodičov, neprišiel o nikoho tak blízkeho klamal som... ona zomrela... spolu s našimi , pri aurorskej razii. Bola celkom nevinná, nikdy sa nezapájala do vojny, rovnako ako naša matka. Vyštudovala v Beauxbatone a stala sa detskou liečiteľkou. Salazar, milovala deti, snívala o tom, že ich bude mať celú hŕbu,“ povzdychol si. „Nerozprávame o nej, nikdy. Pre Rodolphusa, no najmä pre mňa, je to bolestná záležitosť, preto som ti o nej nepovedal.“

Harry hľadel na dievčinu so smútkom. Jej a Blaiseova smrť bola len dôkazom toho, že žiadna svetlá strana nejestvovala. „Prepáč, nemal som vyzvedať,“ povedal unaveným hlasom a pozrel na Rabastana.

„Už dlho som o nej nehovoril, vlastne, od jej smrti. Je to škoda, mal by som o nej hovoriť, bola to skvelá osoba, na ktorú by sa nemalo zabudnúť.“

Harrymu sa už prázdny pohárik, ktorý stále zvieral v dlani, kúzlom naplnil, keď hľadiac do Rabastanových očí potichu požiadal: „Rozprávaj mi o nej.“

Rabastan sa smutne pousmial, pomaly sa posadil na pohovku plnú vankúšov a Harry sa k nemu pridal, keď odvetil: „A ty mi rozprávaj o ňom.“

Harry mu opätoval vyhasnutý úsmev, a tak spoločne spomínali na tých, ktorých milovali.

—

Čas s Rabastanom plynul rýchlo a pomaly zároveň. Jeden druhého počúvali a Harry videl, že Rabastan má úprimný záujem a počúva, rovnako ako on jeho.

„...Blaise mal zas otravný zvyk, ak bola nejaká jeho kniha v knižnici na krivo, či vytŕčala z rady, okamžite ju musel napraviť, niekedy ma s tým vytáčal.“

Rabastan sa zasmial a prevrátil očami. „To ti verím! Teresa milovala zložité účesy. Síce si pomáhala mágiou, ale niekedy jej taký účes trval aj hodinu či dve, čakať na ňu bolo utrpenie.“

Ich poháriky sa hneď po dopití samé napĺňali a Harry začínal byť mierne podgurážený. Nevypil zas tak veľa, ale nedávna magická vyčerpanosť, proces opitia len urýchlila. No bolo mu dobre, naozaj dobre, aj keď tento deň, aspoň, kým nestretol Rabastana, stál za nič.

Po dlhej dobe rozprávania nastalo ticho a obaja sledovali veľké okno, za ktorým sa rozprestierala hustá tma, zatiaľ čo dážď ešte stále hlasito bubnoval a stekal po skle.

„Mám dosť,“ zahlásil nakoniec Harry a postavil sa. „Mal by som ísť domov. Budú sa o mňa báť,“ riekol a odložil pohárik na stolík s lampou.

„Keď si si odskočil, poslal som škriatka na Malfoy Manor, aby im dal vedieť, že si u mňa. Môžeš tu prespať, je už neskoro a ešte by som dostal znadané, že som ťa opil, ak by ťa videli v takomto stave.“

„Hej, som v pohode,“ bránil sa Harry, no čím dlhšie stál, tým viac pociťoval, že sa s ním svet mierne točí.

„Vieš komu hovor, fagan. Poď, tento dom síce nie je veľký ako váš Manor, ale zopár voľných izieb sa tu nájde.“

Harry zazíval a s Rabastanom sa dotackali na chodbu s niekoľkými dverami. „Tu môžeš prespať, keby dačo, som hneď vedľa.“ Ukázal na dvere, ktoré sa nachádzali asi o dva metre ďalej od prvých.

„Dobrú,“ zaželal mu Harry a vstúpil do spálne, v ktorej sa automaticky rozhorel oheň v malom krbe, ktorý zahrial a tlmene osvetlil miestnosť. Harry si vyzul topánky, rozopol košeľu a odhodil ju na neďaleké kreslo. Končekmi prstov si automaticky prešiel po mieste, kde mal srdce, kde sídlil Tom a Temné znamenie zároveň.

„Ešte sa nerozprávame?“ pomyslel si, no Tom mu neodpovedal. „Raz sa so mnou budeš musieť baviť a všetko mi to vysvetliť!“

Ozvalo sa krátke zaklopanie, načo sa vo dverách objavil Rabastan. „Tu máš nejaké oblečenie na zajtra, verím, že zmoknuté si druhý krát obliekať nechceš.“

Rabastan po ňom hodil guču vecí, ktorú Harry chytil a odložil na kreslo. „Mohol som na svoje veci skrátka použiť čistiace kúzlo.“

„Nemudruj a ber, debilko,“ zaškeril sa. „Čistiace kúzla používajú škriatkovia, čistokrvní kúzelníci také podradné kúzla nepraktikujú, na to, že si Malfoy sa máš ešte čo učiť.“

„Blá, blá,“ zašomral Harry, keď zachytil Rabastanov pohľad, smerujúci k jeho Temnému znameniu.

Dvere sa za ním samé zavreli, keď k nemu podišiel a fascinovane sledoval hada plaziaceho sa skrz lebku – tetovanie, ktoré zdobilo ľavú stranu Harryho hrudníku.

„Je to fakt čudné,“ mrmlal Rabastan. Potom si vyhrnul rukáv a odhalil svoje vlastné znamenie. „A pritom sú úplne rovnaké.“

Harry ho uchopil za zápästie a obzeral si zas to jeho. „Len umiestnenie je iné.“ Vzhliadol naňho. „Cítiš to?“

Rabastan pritakal. Skrz znamenie mohol cítiť mágiu druhého muža. Ich vzájomné prepojenie. Všetci smrťožrúti boli spoločne prepojení a čím bližšie boli, tým výraznejšie ich spojenie bolo. Čo za mágiu to na nich Temný pán použil, to hlodalo Harryho mysľou.

Rabastan ho zrazu zľahka chytil za líce, sklonil sa k jeho ústam a pobozkal ho. Harryho telom prešla vlna vzrušenia a keď sa od seba odtrhli, zachrípnuto zašepkal: „Zase?“

Prikývol. „Nemôžem si pomôcť. Asi ma priťahuješ, aj keď si taký odporne namyslený sopliak.“

„Tvoje komplimenty naozaj zaberajú,“ odvetil, pozorujúc jeho pery. V alkoholovom opojení bola jeho myseľ podivne zahmlená, ale jedno vedel iste a tušil, že práve momentálna opitosť mu otvorila oči a zbavila ho zábran.

Tento krát to bol on, kto bozk inicioval, ochutnával Rabastana a pomaly, ale isto zabúdal na všetky útrapy, ktoré zužovali jeho myseľ. Jeho telo horelo vzrušením a potrebou... chcelo viac, on chcel viac.

Jazykom ochutnával vnútro zatiaľ neprebádaných úst, zatiaľ čo jeho prsty konali celkom samé – rýchlo a zručne rozopínali gombík za gombíkom na Rabastanovej košeli, odhaliac tak jeho svalnatú hruď a pevné ramená. Zakaždým čo sa od seba odtiahli, aby nasali kyslík, očami hltal odhalené telo pred sebou. Vyhýbal sa tomu miestu, kde Rabastanove brucho špatilo urážlivé slovo. Zaťal čeľusť a potlačil hnev. Ten prekliaty auror za to zaplatí, pomyslel si a zaregistroval, že Rabastan ukazovákom obkresľuje blesk na jeho čele.

„Zdá sa, že obaja máme svoje jazvy,“ riekol druhý muž potichu, no Harry pochopil, že nemyslí len jazvy fyzické, tie ktoré hyzdili ich telá.

Stáli tesne oproti sebe a ruky blúdili po tele toho druhého – vyzliekali, hladili, dráždili. Všetko sa to dialo tak rýchlo, akoby v sne, v opare, ktorý celkom zatemňoval alkoholom zužované mysle. Bolo to skutočné? Ak to bol hoc aj sen, Harry si uvedomil jedno – v tomto momente chcel robiť s Rabastanom všetky tie veci, o ktorých ako každý iný tínedžer po nociach fantazíroval.

Perami sa prisal k Rabastanovmu krku, zatiaľ čo mu šikovne rozopol zapínanie na nohaviciach, do ktorých následne vopchal ruku a zovrel teplý a rýchlo narastajúci orgán vo svojej dlani, načo začul prekvapený vzdych z pootvorených úst staršieho kúzelníka.

„Harry, prestaň...“ zaprosil, no v jeho hlase bolo počuť, že túži po presnom opaku. Slová vraveli jedno, no jeho tón žiadal o viac.

„Prečo?“ spýtal sa šeptom, keď sa mu Rabastan zahryzol do ušného laloka, načo Harry zatvoril oči a vzdychol si.

„Si otravný malý pu-puberťák... nie... och... si ešte ani dospelý,“ odvetil Rabastan zadýchane, keď mu jednou rukou stisol zadok a druhou mu kŕčovito zovrel vlasy v pästi, pričom Harry pokračoval v dráždením jeho rastúceho vzrušenia.

„Netrep,“ šepol, keď sa ťukli špičkami nosov a bokmi do seba narazili, tlačiac sa jeden na druhého. „Som vyspelý, sám si to vravel a sme si rovnocenní – obaja sme smrťožrúti... proste na to kašli...“

„Merlin vie, že ma priťahuješ už pekelne dlho,“ vydýchol Rabastan, keď ho potiahol za vlasy, aby si ho mierne zaklonil a vtisol mu hlboký a dravý bozk.

Harry ostal chvíľu vykoľajený po bozku, ktorý dostal a keď sa od seba opäť oddelili, zalapal po dychu, ktorý mu Rabastan ukradol.

Kusy oblečenia vyletovali do všetkých strán, keď skončili pricapený na stene – telo na telo – tlačiac sa na seba, akoby od toho závisel život. V Harryho podbrušiu vybuchoval hotový ohňostroj a v tej chvíli chcel len jediné – Rabastana. A druhý muž bol na tom očividne rovnako, keď ho netrpezlivo schmatol za boky a vyzdvihol ho do vzduchu, tvrdo priraziac proti nemu. Kým sa dostali k posteli, prišli aj o posledný kúsok odevu, ktorý im ostal a tvrdo dopadli na mäkkú matrac, ktorá bezpečne utlmila ich pád.

A to čo sa dialo potom Harry nezastavil, nechal tomu voľný priebeh. Alkohol, žiaľ, udalosti s Temným pánom a Tomom, to všetko prispelo k tomu, aby sa pokúsil zabudnúť v náručí Rabastana. Schyľovalo sa k tomu už dlhú dobu. Iskrilo to medzi nimi, to Harry nepopieral, cítil to už dávno, aj keď bol príliš mladý, aby tomu rozumel.

„Nie som tvoj prvý, že?“ uisťoval sa Rabastan, keď prstami vnikol do Harryho hrejivých útrob.

„V-vlastne si,“ odvetil Harry, zadržujúc ston, zatiaľ čo pod ním ležal a hľadel mu do očí.  

Rabastan si zahryzol do spodnej pery a Harry pozrel na jamku, ktorá sa mu vytvorila na líci.

„A chceš,“ preglgol, „chceš, aby som to bol ja?“ spýtal sa neisto a prsty z neho razom vytiahol.

Harry sa zamračil. „Prečo nie?“

Rabastan sa rukou zaprel vedľa jeho hlavy a odvetil: „Nuž, neviem či som na to ten pravý.“

Uškrnul sa. „Nebuď taký dramatický, Rab, je to len sex. Žiadna veľká vec.“

„Naozaj? Nechceš radšej počkať na niekoho, koho budeš... možno milovať?“

Harry sa zasmial. „Bože, nie! Nechystám sa zamilovať, proste to urobme. Páčiš sa mi, aj keď si neskutočný blb.“

Rabastan sa zaškeril. „To mi hovor, ty pekelný výrastok.“ Potom sa sklonil k jeho krku a vtisol mu bozk na ohryzok. „Hoci si sopľavý fagan, no si vyspelý a bohovsky dobre vyzeráš. No vážne, pozri na svoje telo,“ rozprával a jeho bozky začali smerovať k Harryho hrudi, k bradavkám a skončili až pri pupku.

Harry privrel viečka a vychutnával si každý jeho dotyk. Sám bol prekvapený, ako na ne jeho telo reagovalo.  

„A tvoje pery...“ šepkal Rabastan, keď sa vrátil nad jeho tvár a pobozkal ho na ne. Jazykom sa predral skrz a ochutnával vnútro jeho teplých úst. Po chvíli sa sklonil k jeho uchu – Harryho na líci pošteklili jemné vlasy – keď mu doň zašepkal: „Ak by to bolelo – zastav ma.“

Harry preglgol a prikývol a celkom sa mu odovzdal. Pomalé vnikanie do jeho tela síce pálilo, no dalo sa zniesť, a tak len zadržiaval dych a pevne zvieral dlaň druhého muža, ktorá mu stisk opätovala.

A keď sa ich telá konečne prepojili a stali sa jedným, Harry celkom zabudol: na Blaisea, na Dumbledora, na Voldemorta aj Toma. Skrátka vypol a vychutnával si slasť, ktorá opantala každučkú časť jeho tela aj útrob.

Dotyky, bozky, pomalé prirážanie. Od stien sa odrážali tiché stony z ich úst. Bol síce opitý, no toto bola jeho prvá sexuálna skúsenosť a on si ju mienil pamätať... navždy.

Nakoniec sa prostý sex podobal väčšmi na milovanie, ktorému sa chcel Harry vyhnúť. Rabastan bol pomalý a rýchly, keď to bolo treba, nežný aj dravý, no zároveň opatrný. Zrejme aj kvôli tomu, čo si prežil v Azkabane, nechcel mu ublížiť tak, ako bolo ublížené jemu.

Onedlho obaja dosiahli vytúženú eufóriu pocitov, ktoré ako splašené motýle preleteli ich telami. Nejakú dobu zotrvali v tesnom zovretí a vychutnávali si sladké dozvuky a keď aj tie odplávali dostratena, vtedy sa Rabastan zvalil vedľa neho – zadýchaný a už na pohľad ukonaný.

A až potom, keď bolo po všetkom, si Harry uvedomil ohromnú bolesť, ktorá však nepatrila jemu. Zalapal po dychu a vymrštil sa do sedu.

„Harry?“ Rabastan bol v momente pri ňom. „Zranil som ťa?“ spýtal sa tak starostlivo až to Harryho dojímalo. „Alebo je ti zle z toho chľastu?“

Bledý sťa stena pokrútil hlavou, hodil na seba trenírky a vstal z postele. „Nie, len... len... je mi fajn. Idem sa trochu opláchnuť.“

Cez chodbu prešiel do kúpeľne a zabuchol za sebou dvere, po ktorých sa okamžite zviezol až na studenú zem. Chytil sa na hrudi, do ktorej si od bôľu zaryl nechty. Čo sa to zase dialo?

„Bolí to,“ ozval sa tichý hlas v jeho mysli.

„Tommy? To si urobil ty?“

A potom mu to docvaklo. „To čo cítim je tvoja bolesť,“ skonštatoval bezducho.

„Vidieť ťa s Blaiseom som znášal dobre,“ riekol Tom skľúčene. „Boli ste takí nevinní. Neranilo ma to, ale toto... nikdy som nič také necítil, ako keď sa ťa dotýkal on. Nezvládnem to, Harry, myslel som, že to dokážem, ale... dočerta!“ trasľavo si povzdychol. „Láska je taká komplikovaná, no nikdy neoľutujem, že som sa do teba zamiloval. Tento krát ma už neprerušíš ani nezastavíš a konečne to poviem: Milujem ťa, Harry, aj napriek tomu, že to tak prekliato bolí.“

Harry si oprel hlavu o dvere za sebou a v zelených očiach sa mu zaleskla vlhkosť, ktorej nebol schopný zabrániť. „Aj ja ťa ľúbim, Tom-“

„Ale ja ťa milujem, a to sú dve rozdielne veci! Neľúbim ťa ako svoje dieťa či priateľa, tak ako som ti zvykol vravieť, keď si bol malý... milujem ťa tak, že ťa túžim bozkávať, dotýkať sa ťa tak ako to robil on, a pritom na to nemal právo! Si môj... môj maličký. A na túto chvíľu som sa pripravoval tak dlho, vedel som, že raz k tomu dôjde a už viac nebudeš len môj, ale...“ tichý vzlyk sa ozval v jeho mysli a Harry len ľútostivo hľadel pred seba, cítiac Tomov žiaľ. „Nezvládol som to...“

„Tommy,“ vyslovil nežne. „Nemôžem čakať na niekoho, kto ani nie je skutočný. Raz k tomu muselo prísť, som takmer dospelý a mám svoje potreby... mrzí ma to, Tom... no ja ani neviem čo si zač... možno si skutočne len výplod mojej mysle, možno som narušený a toľko som túžil po niekom, kto by ma miloval, že som si vymyslel teba...“

„Si opitý, táraš nezmysli! Nie som žiaden tvoj výmysel!“ rozčuľoval sa. „Ale to jedno, ja... teraz by som chcel ujsť, prvýkrát sa v tvojom tele cítim ako väzeň.“

Harry si prehrabol vlasy a zatvoril oči. „Povedz mi, čo si to urobil, keď som prestal ovládať svoje telo... prečo sa na mňa Temný pán tak díval?“

„To je jedno,“ odvetil Tom vyhýbavo.

„Jedno? Vôbec to nie je jedno! Čo si urobil a prečo? Je to, dopekla, moje telo!“

„NIČ!“

„Choď dočerta, Tom! Vieš čo, ani ja ťa v sebe nechcem, vypadni! Proste vypadni!“

Na niekoľko minút nastalo v jeho mysli ticho, až sa nakoniec ozvalo:

„Ako chceš,“ šepol Hlas zranene.

„Fajn!“

„FAJN!“ zakričal Tom až ho zabolela hlava.

Harry sa nahnevane vrátil za Rabastanom a ľahol si k nemu.

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa ho ospalo.

Harry sa mu otočil chrbtom a odvetil: „Áno, dobrú.“

Cítil ako sa k nemu Rabastan zozadu pritúlil a objal ho jednou rukou. „Dobrú, degeško.“

Pousmial sa a od vyčerpania takmer okamžite zaspal.

...

Ranná bolesť hlavy bola príšerná. A to sucho v ústach otrasné. Vypil by litre vody, no aj z toho sa mu dvíhal žalúdok.

„Och... máš elixír na vytriezvenie?“ zamumlal spod prikrývky, s ktorou si zakryl tvár.

Začul smiech. „Niekto tu nevie piť.“

„Vtipné, som od teba o osemnásť rokov mladší, mám na to právo,“ odvetil chrapľavo.

„Eh, Harry? Pamätáš si na včerajšok?“ spýtal sa Rabastan a Harry v jeho hlase mohol počuť nervozitu.

„Sme nahí v jednej posteli, aj keby som si nepamätal, ľahko si to domyslím,“ odvetil a ešte viac sa zabalil do periny, plánujúc, že odtiaľ nikdy nevylezie.

„Hm... a... neľutuješ to?“

„Bol to len sex, Rabastan, neriešim to a teraz mi daj ten elixír!“ zavrčal tlmene.

„Dobre, dobre, fagan, len pokoj...“

Jedno zelené oko vykuklo spod prikrývky a vyhľadalo Rabastanovu tvár. „Aby si vedel, nič to medzi nami nemení. Stále ťa neznášam.“

Rabastan pozrel do jeho oka a s pobaveným úškrnom prikývol. „Jasne, ja teba tiež! Hádam si si nemyslel, že ti budem písať zamilované listy, alebo čo... len sa uisťujem, aby si ma neobvinil zo znásilnenia. Stále si neplnoletý sopeľ.“

Harry zo seba strhol paplón a prevrátil očami. „Prečo by som to robil, páčilo sa mi to.“

„Naozaj?“ Rabastan sa zdal potešený. „A nechceš si to niekedy zopakovať?“

Harry zodvihol obočie a Rabastan rezko dodal: „Samozrejme, nezáväzne!“

Zeleno-oký mladík mykol plecom a zamračene sa spýtal: „Akože by sme boli milenci?“

„Tak nejako... Páčiš sa mi, ja sa páčim tebe a nie som v situácii, kedy by som mal možnosť stretávať sa s niekým z vonku, a navyše, nikoho nepoznám, keďže som trčal v Azkabane polovicu života, ty zas získaš nejaké skúsenosti a tak, takže...“

„Bez záväzkov, žiadne city, len sex,“ povedal Harry tvrdo.

Rabastan rýchlo prikývol. „Žiadne city.“

„Rozmyslím si to,“ odtušil a konečne sa dočkal elixíru.

...

„Och Salazar,“ opakoval Draco, vyvaľujúc oči.

Už vyše troch hodín sa zhovárali v knižnici na druhom poschodí Malfoy Manoru. Harry sedel v kresle a nervózne sa pohrával s príveskom, ktorý ukrýval Tomovu fotografiu.

„Dumbledore je... ale toto... toto je priveľa aj naňho,“ žasol Draco, keď klesol na pohovku, z ktorej asi pred hodinou prekvapene vyskočil.

„Zabil ho, Draco a ja zabijem jeho,“ zašepkal Harry chladne a zeleňou sa prehnala temnota čierna ako tá najhlbšia noc.

„Ako to mohol spraviť... ako to vôbec spravil?!“ rozkrikoval sa blondiak.

Harry si bolestivo hryzol do vnútornej strany líca. „Nejakým spôsobom začaroval každého... prvá musela byť Alessandra.“

„Aj ja som začarovaný?“ spýtal sa šokovane.

„Pravdepodobne,“ odvetil Harry zamračene. „Bol si si s Blaiseom blízky, nemohol riskovať, že by si sa niekedy zaujímal o chorobu, ktorú mal.“

Draco si po niekoľký raz roztrasene prehrabol už strapaté vlasy a hlesol: „On nikdy chorý nebol. Dumbledore ho jednoducho pomaly zabíjal. Ale prečo, Harry? Aký mohol byť jeho zámer?“

Harry zatvoril oči a oprel sa o hrubé čalúnenie masívneho kresla. „Ja som bol ten zámer.“

„Nerozumiem.“

„Som Vyvolený, Draco, ale nie taký, akého si ma Dumbledore predstavoval. Myslel si, že keď ma strčil k Dursleyovcom, tak budem vystrašený malý sopliak, ktorý túži po láske a nechá sebou manipulovať! No jeho plány nevyšli, utiekol som od nich a stal sa zo mňa celkom iný Vyvolený, než akého si naplánoval. Musel si ma teda poistiť, musel ma prinútiť, aby som Temného pána nenávidel čo to len šlo, aby som ho nenávidel tak veľmi, že ho budem ochotný zabiť – pre takzvané vyššie dobro.“ Odmlčal sa, otvoril oči a pozeral do prázdna. „Zabíjal mi Blaisea celý ten čas priamo pod nosom, bral mi ho... a ja som to nevidel.“

Draco zažmurkal, keď sa mu v sivých očiach zaleskli nepreliate slzy. Postavil sa, podišiel k vysokému oknu, do ktorého vzhliadol a potichu riekol: „Nie len ty, braček, my všetci sme boli slepí. Zaplatí za to.“

Harry si povzdychol, odložil rozčítanú knihu, ktorá nedotknute ležala v jeho lone a zodvihol sa na nohy. „Lucius vravel, že dnes má byť stretnutie smrťožrútov, asi by som sa mal ísť pripraviť.“

Draco prikývol a prútikom zosilnel pomaly vyhasínajúci oheň vo veľkom mramorovom krbe. „A čo na to hovorí, Tom, je predsa neobyčajne inteligentný, musí mať nejaké vlastné hypotézy, nie?“

Harry sa uhol knihám, ktorá práve prelietavali cez knižnicu, aby sa vrátili na miesto v policiach, keď odvetil: „Tom je len výplod mojej fantázie, na jeho názore nezáleží,“ riekol rázne a ucítil bodnutie na srdci. Hneval sa naňho a teraz aj na seba, že niečo také vôbec vypustil z úst.

Draco sa k nemu prudko otočil a zodvihol plavé obočie. „Čože je? Vy ste sa pohádali?“

„Teraz nie, Draco,“ odvetil potichu, odmietajúc sa o Tomovi vôbec baviť a vyšiel z rozľahlej miestnosti.

Bol nervózny a mal strach z nasledujúceho stretnutia vnútorného kruhu. Stále – kvôli prekliatemu Tomovi – netušil, čo sa to vtedy stalo, potom čo rozbúral panstvo Temného pána a prestal vnímať svoje telo. Ešte stále dokázal vidieť ten ohromný šok, ktorý sa zračil v krvavých zreniciach jeho pána. Za toto bol na Toma ozaj nahnevaný a hnev ho nie a nie opustiť. Prečo mu to, dočerta, nechcel povedať? Hovorili si predsa všetko! Čo v ten deň vykonal?

Harry sledoval smrťožrútsku masku, ktorá visela v jeho šatníku a hrýzol si pery, keď sa rozhodol vyhľadať Luciusa.

Škriatok ho informoval, že sa nachádza na balkóniku vo svojej pracovni a pofajčieva obľúbenú cigaru.

„Lucius, smiem ťa vyrušiť?“ spýtal sa, keď nazrel do pracovne a prešiel k pootvoreným dverám od malej lodžie.

Lucius mal dlhé vlasy zviazané do úhľadného chvosta a hrubú cigaru zvieral medzi palcom a ukazovákom. „Iste, synu, deje sa niečo?“ venoval mu pohľad a Harry sa postavil vedľa neho.

 Aj dnes sa zmrákalo a pozemky Malfoy Manoru boli ponorené v zlovestnej hmle. Toto leto skutočne nestálo za veľa.

„Viem, že Temnému pánovi podávaš pravidelné hlásenia z ministerstva, a tak ma zaujímalo, či ma pred tebou nespomenul?“

Lucius mu venoval významný pohľad. „Ak myslíš ten nešťastný incident, pri ktorom si zdemoloval časť jeho obydlia, tak áno, to mi spomenul.“

Harry si vzdychol a sledoval pomaly plynúcu hmlu. „Ehm, hneval sa?“

„Nie, zdal sa... pobavený,“ riekol Lucius odľahčene. „Temný pán je vskutku bizarná osobnosť, však?“

Harry nemohol inak ako prikývnuť. „A viac nehovoril?“

Lucius si potiahol z cigary a vyfúkol oblak hustého dymu, ktorý sa rozplynul vo vzduchu. „Nie, aj keď hneď potom, čo ťa spomenul, akoby si niečo uvedomil a rýchlo zmenil tému, čo je uňho, povedzme, neobvyklé. Ale nemusíš sa báť, Harry, Temný pán sa nezdal ani zďaleka nahnevaný, kvôli tvojmu magickému výbuchu. Myslím, že vzhľadom k nedávnym udalostiam bol tvoj počin pochopiteľný.“

Harrymu na myseľ vzišla Blaiseova smrť, no musel sa premôcť a potlačiť smútok do úzadia.

Lucius zrazu sykol, zatiaľ čo Harryho telom prebehla príjemná triaška. A to značilo jediné – volal ich. Vymenili si pohľady a čo nevidieť sa ocitli v temnej miestnosti, kde sa pravidelne uskutočňovali stretnutia smrťožrútov.

Okná boli zastreté, oheň tíško plápolal v krbe a stôl sa leskol akoby ho každú minútu niekto dôkladne leštil. Tak ako ostatní smrťožrúti i Harry sa posadil na svoje miesto po boku Temného pána, aj keď pochyboval, že po nedávnych udalostiach má ešte právo na takom významnom mieste sedieť.

Ucítil na sebe pohľad, ktorý okamžite opätoval.

Hľadeli naňho zeleno-hnedé oči a Harry si ihneď vybavil noc, ktorú strávil s ich majiteľom – chtivé dotyky, vášnivé bozky, slastné stony...

Rabastan mu nenápadne vyplazil jazyk a Harry sa naňho zaškľabil, keď sa už všetci usadili na svoje miesta a len čo dnu vstúpil Temný pán, stretnutie začalo.

Harry bol rád, že mal veľkou kapucňou zakryté aj oči, dnes nemal odvahu sa mu do nich pozrieť.

„Vitajte, smrťožrúti! Dnešné stretnutie bude trochu odlišné, máme totiž jednu záležitosť, ktorá čaká na vybavenie. Pri poslednej hlavnej misii sme zajali zradcu – Igora Karkaroffa, ktorý až do tejto chvíle čakal na svoj trest. A ako každý zradca sa ho aj dočká.“ Jeho chladný, tichý hlas sa rozľahol celou sálou a ako vždy spôsobil Harrymu zimomriavky, no veril, že nie len jemu.

Smrťožrúti začali mrmlať nadávky na spomínaného zradcu, no najhlasnejšia bola Bellatrix, ktorá sedela vedľa svojho manžela. „Skape, konečne skape!“

„Trošku kultivovanosti, Bella,“ zahriakol ju Temný pán a tvár skrytá nie len za maskou, ale aj kapucňou sa otočila k nej.

„Prepáčte, môj pane,“ odvetila rýchlo a jej čierne oči zlovestne planuli, no len čo pozreli na Temného pána zmäkli – Bella sa takto dívala len naňho, na nikoho iného.

„Tak teda, nech sa postaví každý, koho Karkaroff udal a poslal za mreže,“ povedal Temný pán pokojne.

A na to sa s tichým zaškrípaním stolíc zodvihli: Mulciber, Selwyn, Rowle a Macnair.

Temný pán si ich premeral skrytým pohľadom. „Priveď ho, Barty,“ rozkázal mu potichu, načo sa Crouch mladší postavil zo svojho miesta a ihneď sa premiestnil. Harry sotva stihol žmurknúť a bol späť, no tento krát už nebol sám. Za vlasy zvieral muža v zúboženom stave – dotrhaný, špinavý odev; zafúľaná tvár a ruky zviazané za chrbtom mal zodraté do krvi.

Harry preglgol. Toto nebol ani zďaleka hrdý a rázny riaditeľ Durmstrangu tak ako si ho pamätal.

„Mulciber,“ oslovil Temný pán zarasteného muža so širokými ramenami. „Prezraď nám, čo všetko ti Igorova zrada spôsobila.“

Harry sledoval, ako Barty priviedol Karkaroffa až do stredu miestnosti a tam ho odhodil ako nejakú odpornú pliagu, ktorej sa viac nechcel dotýkať. Karkaroff sa zvalil na zem, no pozviechal sa a posadil sa na päty, hľadiac do zeme – tvár mal skrytú za dlhými mastnými vlasmi.

„Tento špinavý zradca vyzradil na súdnom konaní aj moje meno, šiel som do Azkabanu, ale to nie je všetko,“ rozprával Mulciber a s nenávisťou hľadel do stredu miestnosti. „Noviny už nenapísali, že po jeho doznaní do môjho domu vtrhli aurori a keď som sa aj s rodinou pokúsil ujsť, smrteľne zranili môjho syna.“

Harry pri jeho prehovore ani nedýchal. „Prekliati aurori,“ pomyslel si, no zrejme stále nahnevaný Tom to nijak nekomentoval.

Temný pán stál nehybne ako socha pri svojej stoličke. „Pomsti sa,“ zašepkal ľadovo.

Harry sklopil pohľad, vedel, že to nebude pekné a nemal záujem sledovať mučenie toho muža. A za chvíľu sa ozval bolestný rev. Lucius, ktorý sedel oproti sa naňho starostlivo zadíval, v jeho tvári sa jasne zračilo, že mu nie je práve po chuti, aby jeho syn pozeral na niečo také, no potom sa opäť obzrel na Mulcibera, ktorý pokračoval v mučení už bývalého smrťožrúta.

Harry vzhliadol na Rabastana, ktorý sa tiež nedíval na odpornú scénu, odohrávajúcu sa len kúsok od nich a pohľad mu opätoval.

Postupom času dokázal rozoznávať jednotlivé magické prepojenia, ktoré kolovali v jeho krvi a boli napojené na jeho magické jadro skrz Temné znamenie, a tak celkom jasne dokázal cítiť prepojenie s tou Rabastanovou – akoby v tejto chvíli nevedomky chlácholila a vysielala k nemu vlny pokoja. Nepatrne sa usmial a muž s očami farby lesného jazera mu pousmiatie vrátil.

Mučenie pokračovalo až sa nakoniec vystriedal každý, koho Karkaroff udal. Harry konečne odvrátil oči od Rabastana a pozrel do stredu izby. Na smrť umučený muž chrčal na dlážke, jeho hrudník sa sotva dvíhal – umieral.

„Môžem ho doraziť, pane?“ spýtala sa Bellatrix, ktorá nedočkavo poskakovala na svojom mieste a jej grimasy museli každého utvrdiť v tom, že je absolútne a celkom bez pochýb šialená.

„Mlč, Bella!“ riekol Temný pán potichu, no výhražne a plynulým krokom prešiel k umierajúcemu mužovi. Kúzlom mu zo zeme zodvihol zvesenú hlavu a pozrel do jeho bledej tváre, na ktorej sa miesila krv so slzami a slinami.

„Igor,“ prehovoril rovnako tichým hlasom, no už nie výhražným, ale prekvapivo pokojným až možno ľútostivým. „Sme rodina, všetci v tejto miestnosti sme sa ňou stali. Spojili sme sa pre spoločné ciele, zažili sme si veľa zlého i dobrého. Celý svet stál a stojí proti nám, a práve to nás malo stmeliť, preto je pre mňa nepochopiteľné, ako si mohol zapredať životy ľudí, ktorí na teba spoliehali, a ktorí ťa ochotne a bez predsudkov do tejto rodiny prijali. Neviem ani slovami opísať ako hlboko si ma sklamal, no svoj trest si už dostal – smrť. Preto nevidím dôvod, prečo by si sa mal ďalej trápiť. Svoje chyby už nenapravíš. Možno v ďalšom živote, drahý priateľ,“ jeho hlas bol čoraz tichší, keď si kľakol, zrušil kúzlo a sám podoprel umierajúceho smrťožrúta.

Tmavú miestnosť zrazu oslepilo zelené svetlo a chrčanie i ťažké nádychy ustali a všetko sa ponorilo do hrobového ticha.

Harry potichu preglgol a fascinovane sledoval Temného pána pri už mŕtvom tele. Možno od neho čakal ďalšiu salvu mučenia, ale nie to čo vykonal. Áno, bolo to kruté, no tak to v tejto rodine chodilo – kto zradil, musel zaplatiť bolesťou a životom. Avšak aj tak to bolo zo strany Temného pána takmer milosrdné gesto – zbaviť ho utrpenia a dovoliť mu zomrieť.

Zahalená postava sa zodvihla a vzhliadla smerom k svojim smrťožrútom. „Zradca zaplatil, a tak je jeho meno očistené, nech už spravil čokoľvek aj on raz patril k nám, preto si ho patrične uctíme – Barty, pochovaj ho, tak ako sa patrí.“

Barty sa okamžite postavil zo svojho miesta a pribehol k mŕtvemu. „Vykonám, môj pane,“ odvetil a zmizol aj s telom.

Temný pán prešiel k svojmu miestu. „Myslím, že dnes už by bolo nepatričné rozoberať iné záležitosti, preto ostatné preberieme na ďalšom stretnutí – čakajte na moje volanie.“

Toto bolo prvé stretnutie, na ktorom mu Voldemort nevenoval ani len pohľad. Úplne ho ignoroval a Harry bol celkom nervózny, pretože netušil, čo sa medzi nimi vlastne stalo. Potreboval sa s ním rozprávať, preto, zatiaľ čo sa ostatní premiestňovali, riekol: „Môj pane, smiem s vami hovoriť?“

Temný pán naňho nepozrel, naďalej stál ako zlovestná socha pri svojej stoličke. „Je to dôležité?“ spýtal sa, hľadiac pred seba a Harryho to nevedno prečo ranilo – ten očividný nezáujem z jeho strany.

Kútikom oka zachytil besný pohľad od Bellatrix, no ignoroval ju. „Vlastne, áno, pre mňa je.“

Spod masky sa ozvalo odfrknutie, ktoré mu bolo akosi povedomé. „Hovor, ale rýchlo, som zaneprázdnený.“

Miestnosť už bola takmer prázdna až na Bellu, ktorá si podozrivo dlho zaväzovala šnúrky na svojich čižmách.

Harry na nich uvrhol tlmiace kúzlo a spýtal sa: „V prvom rade sa vám chcem ospravedlniť za zničenie-“

„Nestalo sa nič, čo by som hravo nevyriešil prostými kúzlami, ešte niečo?“ skočil mu do reči a bol natočený niekde smerom k Bellatrix, ktorá na nich poškuľovala.

„Dostal som výpadok, nepamätám si možno celé hodiny z nášho rozhovoru... ja len... chcel som vedieť, či som... či som spravil niečo, čo vás -“  

„Mal by si už ísť,“ prerušil ho opäť. „A teraz ma ospravedlň,“ odsekol chladne, otočil sa a odišiel skôr ako Harry stihol otvoriť ústa, aby ho zadržal.

Klesol späť na svoje miesto a nešťastne si povzdychol.

„Ty malý odporný smrad!“ zavrčala Bellatrix a konečne sa vystrela. „Takto sa núkať Temnému pánovi, že ti nie je hanba! Videla som ako si sa naňho díval, ty špinavý polovičný!“

„Dnes nemám náladu, Bella,“ odvetil pokojne a prstami si požmolil unavené oči. Všetko sa naňho sypalo ako nemilosrdná lavína. Najprv Blaiseova smrť, následné zistenie, že ju zapríčinil Dumbledore, hádka s Tomom a... a nakoniec Voldemort, ktorý ho ignoroval a pohŕdal ním. Postavil sa a chystal sa premiestniť, no jeho drahá teta očividne neskončila.

„A mňa má zaujímať či má niktoš ako ty náladu? Čo si o sebe myslíš, ty nechutné decko?! Neviem ako to robíš, neviem, ale zistím, ako si všetkých zmanipuloval! To, že ťa moja sestra adoptovala je hlúpy omyl! A aby toho nebolo málo, nárokuješ si Temného pána! To je posledná kvapka, počuješ?! Posledná!“

Harry nemal najmenšiu chuť sa s ňou vybavovať. Otočil sa od nej a už sa šiel premiestniť, keď ucítil vo vzduchu magické vlny. Čas akoby sa spomalil, keď sa otočil – a skôr než ho zákerná kliatba vyslaná od Bellatrix trafila – vyčaroval neverbálne a bez prútiku štít, ktorý kliatbu pohltil.

Žena stojaca oproti nemu len neveriacky pozorovala, ako jej silné kúzlo mizne v takmer priesvitnom energickom štíte, a tak neváhala a jej prútik naňho chrlil ďalšie a ďalšie salvy farebných lúčov, ktoré však úplne identicky mizli a neostávalo po nich vôbec nič.

A Harry tam len stál, nevykladal takmer žiadnu energiu na to, aby jej útok odrazil. Jeho mágia konala samá, zatiaľ čo s každou novou kliatbou bola viac podráždená a iritovaná.

Bellatrix bola značne zadýchaná, hruď sa jej rýchlo dvíhala pod korzetom, keď so skepsou hľadela na Harryho, ktorý sa k nej začal pomaly približovať.

„Už nikdy na mňa neútoč od chrbta,“ zasyčal. Bellatrix viditeľne preglgla a postávala na mieste, akoby obarená vlastným strachom – ten sa jej totiž zračil v očiach. A Harryho to uspokojovalo, mal rád, keď sa ho báli. Bolo to také príjemné, dokonca až vzrušujúce. „Už nikdy na mňa nezdvíhaj svoj brudný prútik,“ šepkal, tichým desivým hlasom.

Bellatrix bola bledá ako smrť, a keď bol takmer pri nej, urobila rýchly krok dozadu, no triasla sa tak veľmi až sa potkla o svoje dlhé šaty a spadla na kamennú dlažbu. Sedela na zadku a rozšírenými očami pozerala do tých jeho – automaticky sa šúchala po zemi, aby sa od neho mohla vzdialiť, no nedokázala sa odtrhnúť od jeho očí – niečo ju nútilo v pohľade zotrvať.

Harry naklonil hlavu do strany a zamyslene si ju premeriaval, keď náhle precitol a uvedomil si, že tá šialená čarodejnica naňho pozerá, akoby bol diabol, ktorý si prišiel po jej dušu. „Ty sa ma bojíš?“ spýtal sa potichu a temnota sa z jeho hlasu vytratila.

„T-tvoje oči... č-čo si zač? Och, Salazar...“ habkala Bella absolútne zdesene. Harry ju v takom stave ešte v živote nevidel – nehodilo sa to k nej, netušil, že je vôbec schopná mať z niečoho strach, no ona ho mala, aj keď bola skôr vydesená na smrť, a to Harryho silno znepokojilo, pretože celkom jasne bol práve on tou príčinou.

„Čo je s nimi? Ako to myslíš?“ spytoval sa, no čarodejníčka pred ním bola v takom šoku, že nedokázala odpovedať. Zažmurkal a odvrátil sa od nej, už sa nemohol dívať do jej očí, ktoré boli plné hrôzy.

A vtedy zbadal jeho. Stál v otvorených dverách a dva karmíny sa dívali priamo na to, čo sa medzi ním a Bellatrix odohrávalo. Rýchlo sklonil hlavu a chcel okamžite zmiznúť, no oná postava sa zrazu objavila pri ňom a schmatla ho vôkol zápästia. Harry vzhliadol na magickú masku, no nepozrel sa do červených očí.

„Nikomu ani slovo, Bellatrix, rozumieš mi?“ rozkázal jej výhražne a Bellatrix zo zeme pritakala.

Harry ucítil, že bol premiestnený, a to priamo do pracovne Temného pána. Ten ho silno držal za zápästie, keď ho postavil pred vysoké zrkadlo pri stojane so sviečkami. Harry, chtiac-nechtiac, pozrel na odraz v ňom. Najprv hľadel na Voldemorta, ktorý stál za jeho chrbtom ako strašidelný prízrak – taký dojem mal z tej prekliatej masky, ktorá ukrývala jeho tvár, no potom zazrel svoj vlastný... srdce sa mu zastavilo, krv mu zamrzla v žilách, keď sa vymanil z Voldemortovho zovretia a pristúpil bližšie k zrkadlu, pozerajúc do svojich očí.

„Tom...“ pomyslel si vystrašene. „T-to robíš ty?“

„Nie, maličký, ja nie,“ ozval sa Hlas prvýkrát po ich hádke, ktorá sa teraz zdala ozaj nepodstatná.

Harry hľadel do čierno-čiernych očí. Nie len zrenice a dúhovky, ale aj bielka boli čierne akoby nasiaknuté atramentom; no to nebolo všetko, nešlo len o tú neľudskú farbu, išlo najmä o ten pocit, ktorý vysielali do okolia – jeho oči sa zdali byť hlboké ako bezodná diera, nekonečné ako vesmír a zároveň živé a dravé, akoby sa pozeral cez kľúčovú dierku do samotného pekla. Nedokázal to ani sám sebe vysvetliť – to čo uzrel pri pohľade do nich.

Zaťal čeľusť a prudko odvrátil tvár od zrkadla, už sa na seba viac nedokázal dívať. Ozval sa praskavý zvuk a nemusel sa ani pozrieť, aby vedel, že sa zrkadlo rozbilo. Urobil to on. Zrýchlene dýchal, keď ustúpil dozadu a chcel ujsť – ujsť od seba, avšak narazil do Temného pána, ktorý ho prekvapivo jemne zachytil za pažu.

„Posaď sa,“ prehovoril potichu, v jeho hlase nebola ani len štipka rozoznateľnej emócie. Harry vôbec nevnímal, kedy ho Voldemort posadil na dvojmiestnu pohovku a kľakol si pred neho, pozerajúc mu do očí, zatiaľ čo tie jeho boli opäť raz rozšírené a fascinované.

Zrazu k nemu načiahol ruku a studenú, no hebkú dlaň mu priložil na líce. Harry bol vystrašený a zhrozený, nemohol uveriť, že sa niečo také deje, že... tie oči patria jemu. Bol príšera, bol, len Merlin vie, čo vlastne bol...

„Si to ty... legendy sa zdajú byť pravdivé,“ pošepol Temný pán skôr pre seba a Harry až teraz skutočne pozeral do jeho očí, aj keď do nich hľadel celý ten čas. „Len čo sa upokojíš a plne uzavrieš svoju mágiu späť do jadra – budú tvoje oči opäť normálne.“

Uvedomil si, že až kŕčovito zviera lem rukávu na Voldemortovom rúchu. Rýchlo ho pustil a zatvoril oči. Vnímal línie svojej mágie, tie rôznorodé farebné vlny, ktoré ako trblietavé čiastočky preplávali jeho telom. Riadil ich vedome aj nevedome a oči otvoril, až keď ich plne uzavrel vo svojom jadre, ktoré cítil tak silno, akoby bolo fyzickým predmetom – trezorom sídliacim v jeho duši.

Neznáma iskrička sa objavila v krvavých dúhovkách. „Zelené ako Avada,“ vyriekol spokojne a Harry si hlasno vydýchol.

„O akých legendách ste to hovorili, môj pane?“ spýtal sa zachrípnuto.

Temný pán ešte chvíľu dlaňou zotrval na jeho tvári a Harry si prial, aby ju nikdy neodtiahol. Jazva mu pulzovala tak až to bolo podobné štekleniu a znamenie mu vysielalo do útrob pokoj a pocit neopísateľného bezpečia – presne tak sa cítil so svojim pánom, akoby to, že je pri ňom bolo tou najsprávnejšou vecou na celom svete.

Krvavé oči ochladli a iskrička zmizla. Dlaň sa stiahla a on sa postavil. Otočil sa mu chrbtom a podišiel k svojmu stolu. Harry zamračene sledoval jeho chrbát a nedokázal premýšľať, v hlave mal prázdno, zrejme z toho šoku, ktorý dostal len čo uvidel vystrašenú Bellatrix a uhľové oči v odraze zrkadla.

„Nikdy som na ne neveril,“ riekol Temný pán a dal si dolu kapucňu, aby si do vlasov následne vnoril dlhé prsty a prehrabol ich.

A Harry prvýkrát mohol zazrieť jeho vlasy na šiji. Srdce sa mu rozbúšilo od vzrušenia. Boli husté, hnedé ako gaštany a už na pohľad poddajné. Temný pán naďalej stál chrbtom od neho a aj zozadu dokázal usúdiť, že je... rozrušený.

„Myslel som, že sú to len rozprávky – Merlin a Morgana. Aj keď pre mnohých je samozrejmosťou, že tieto postavy skutočne jestvovali, aj obraz Salazara mi to vravel. Presviedčal ma, že samotný Merlin chodil na Rokfort a bol zaradený do Slizolinu, rovnako ako Morgana – jeho najväčšia protivníčka.“

Harry nikdy nepremýšľal nad tým, či je Merlin, ktorý bol tak slávny v magickom svete, no známy aj v tom muklovskom – reálnym človekom, alebo nie.

Temný pán si nasadil kapucňu a prešiel ku knižnici, odkiaľ vytiahol hrubý zväzok, ktorý sa sám otvoril a nalistoval na určenej strane. „Videl si niekedy Morganinu podobizeň?“ spýtal sa a otočil sa k nemu.

Pokrútil hlavou, sotva by hľadal hlas, aby dokázal prehovoriť. Kniha k nemu priletela vzduchom a Harry ju roztrasene zachytil.

Hľadel na zažltnuté stránky, ktoré boli popísané ozdobným a úhľadným písmom, vedľa ktorého sa nachádzala kresba nádhernej ženy. Jej pleť bola bledá ako alabaster, neposedné vlasy mala dlhé a čierne ako noc. Oči veľké a nezvyčajne zelené až tak, že pripomínali smaragdy... kresba sa zrazu začala hýbať – temné vlasy jej viali v neexistujúcom vetre, tvár potemnela a zelené oči sčerneli akoby sa zaliali atramentom.

„Morgana le Fey,“ ozval sa Voldemort, zatiaľ čo Harry sledoval pohyblivý obrázok, „veľmi mocná temná čarodejníčka, ktorá žila v stredoveku. Umenie transfigurácie ovládala priam excelentne, možno preto bola skvostný animágus. Vedela sa transformovať na vtáka – ako iste vieš, len skutočne mocní čarodejníci niečo také dokážu a že ich nebolo veľa. Bola aj kráľovnou Avalonu a nevlastnou sestrou kráľa Artuša. Merlin bol jej najväčším nepriateľom, nepriateľom, ktorého milovala...“

„Ja...“ prehovoril a musel si prečistiť hrdlo, aby dokázal pokračovať, „čítal som o nej v knihe o najslávnejších temných kúzelníkoch a tam sa písalo, že to bola ona, kto zabil Merlina, prečo by to robila, keď ho milovala?“ spýtal sa potichu a stále celej tejto konverzácii nerozumel, no trpezlivo vyčkával.

„Povráva sa, že Merlin nezomrel. Podľa legiend ho Morgana nakoniec nedokázala zabiť, a tak ho ukryla vo vzduchu – ostal tak neviditeľným, no počul aj videl všetko vôkol seba. Možno tam niekde jestvuje dodnes, no to teraz nie je podstatné,“ odvetil Voldemort netrpezlivo a nadprirodzene rýchlo sa priblížil k Harrymu, aby ho následne schmatol za čeľusť a vyvrátil mu tvár dohora, pozerajúc mu do očí. „Informácie, ktoré už nie sú vôbec známe verejnosti, hovoria, že mala potomka, a to práve s Merlinom. Všetci by očakávali, že takí mocní kúzelníci budú mať aj mocného dediča, no opak bol pravdou. Moc sa rodí z generácie na generáciu a ich potomok splodil potomka, a tak to pokračovalo ďalej až kým sa nenarodil on – potomok, ktorý konečne podedil ich moc. Merlin bol aj prorokom a predpovedal, že jedného dňa sa zrodí pravý Temný pán, ktorý v budúcnosti povedie utlačovanú temnú stranu na výslnie a nastolí spravodlivý rád v magickom aj muklovskom svete. Predpovedal totiž, že po jeho smrti muklovský svet začne mágiu nenávidieť a čarodejníci sa budú musieť skrývať, a práve tento Temný pán má po stáročiach priniesť zmenu. Jeho predpoveď vraví, že bude mať jeho aj Morganinu krv... Onen Temný pán z jeho predpovedí má byť potomok jeho potomkov... Dochádza ti o čom tu hovorím, Harry?“

Harry ani nedýchal a utápal sa v karmínových očiach, v ktorých sa zračilo uchvátenie. „Nie,“ odvetil, pretože toho bolo naňho priveľa a jednoducho premýšľať ani nedokázal.

„Nepripomína ti Morgana niekoho?“ spýtal sa Temný pán dychtivo, keď mu pustil čeľusť a Harry sklonil hlavu, aby si opäť prezrel krásnu ženu, ktorej oči sa menili zo smaragdu na ónyx.

„Akoby si bol jej mužskou verziou,“ zašepkal Tom. „Nikdy som si neuvedomil ako veľmi sa na ňu ponášaš.“

Harry bol dostatočne inteligentný, aby mu došlo, čo sa mu snaží Temný pán naznačiť, no zdalo sa to také neuveriteľné, že na to nemohol ani len pomyslieť, nie to ešte vysloviť nahlas.

„Konečne všetko dáva dokonalý zmysel,“ pokračoval Tom ohromene. „Tvoja neuveriteľná moc, vodkyňa temných bytostí, Dementori... pane bože, nemôžem tomu uveriť...“

Harry si spomenul na Blaiseove slová, keď mu hovoril, že sú jeho oči jedinečné, magické, že nie je možné, aby nebol čistokrvný, vtedy nad tým nepremýšľal, no teraz... „Oči mám z matkinej strany,“ prehovoril strateným hlasom a žmurkal na knihu vo svojom lone. „Jej rodičia boli muklovia, je nemožné, aby-“

„Nemohli to byť jej praví rodičia,“ skočil mu Temný pán do reči. „Neviem, za akých okolností sa dostal potomok Morgany a Merlina k odporným muklom, no je celkom jasné, že táto línia pochádza práve od nej. Si najmladším potomkom Morgany a Merlina, zatiaľ čo zo strany svojho otca si zároveň i potomkom Peverellovcov.“

„Ale ja... nemusím to byť ja... ten Temný pán, o ktorom hovorí Merlin. Ja to určite nie som, nie...“ krútil hlavou.

„Obaja vieme, aká je pravda,“ zašepkal Voldemort. „Môžeš sa ju snažiť ignorovať, no svojmu osudu sa nevyhneš. Teraz je prvoradé, aby sme získali proroctvo o nás dvoch a ak bude skutočne vravieť, že ma jedného dňa zabiješ, bude to dávať zmysel. Máš sa stať skutočným Temným pánom, zatiaľ čo ja som si tento titul privlastnil sám. A možno preto ma bude musieť ten pravý odstrániť zo scény.“

Harry krútil hlavou a zatínal si nechty do vnútra dlane tak silno, že si určite spôsobil zranenie. „Nie, nie, nie... ja vás... ja vás nikdy...“ odfrkol si nad tou absurdnosťou a pozrel priamo do karmínových očí, ktoré ho z nemalej diaľky sledovali.

„Zabije ťa,“ vydýchol Tom a Harry ucítil jeho strach tak silno, až mu zovrelo srdce. „Nenechá si vziať toto postavenie, nenechá si vziať život, zabije ťa skôr ako sa staneš tým mocným mágom, o ktorom vraví Merlin, pretože potom ťa už nebude schopný poraziť.“

„Tom, ale ja by som ho nikdy nezabil, naozaj nie,“ pomyslel si Harry a prepadal zúfalstvu. „Ja nie som žiaden Temný pán, nie som to ja!“

„Harry, on má pravdu: svojmu osudu sa nevyhneš. Môžeš zatvárať oči pred pravdou, ale ja viem, že hlboko vnútri to vieš aj ty.“

Prudko sa postavil až kniha dopadla na koberec. „Je mi jedno, čo vravia nejaké proroctvá či legendy. Ja určujem smer svojho života a zvolil som si byť vašim smrťožrútom, akoby som mohol byť Temným pánom, akoby som vás mohol zabiť? Sú to nezmysly!“

Červené oči naňho dlho hľadeli, keď Temný pán nakoniec odvetil: „Počkáme na proroctvo.“

Harry mal zaťaté pery a po jeho slovách len zvesil plecia. „A potom ma zabijete?“

„Povedal som, že počkáme na to, čo hovorí proroctvo, dovtedy sa o tejto záležitosti nebudeme baviť!“ povedal razantne a jednou rukou sa zaprel o hranu stola akoby bol z celej tejto konverzácie už vyčerpaný.

„Myslím, že ani on sám nevie, čo má vlastne robiť,“ prehovoril Tom priškrtene.

Harry si roztrasenou rukou prehrabol vlasy. Mal toľko otázok, že ich nebol schopný ani vysloviť. V hlave sa mu vynárala jedna za druhou: Kto boli skutoční rodičia jeho matky? Prečo skončila u muklov? Vedela o tom vôbec? Vedela, že Petunia nie je jej sestra? Celé tie roky vyrastal u cudzích ľudí – vedeli to oni, keď sa k nemu správali tak ako sa správali?

„Prídeme na to, Harry,“ riekol Temný pán akoby mu čítal myšlienky a Harry si na chvíľu pomyslel, že to povedal Tom v jeho hlave, pretože ich hlasy boli opäť tak podobné. „Dozvedel si sa priveľa, mal by si si všetky nové poznatky urovnať v hlave.“

Harry prikývol, aj keď ho Temný pán nemohol vidieť a zamyslene vzhliadol na jeho chrbát. „Prečo ste ma na stretnutí ignorovali, môj pane?“ spýtal sa potichu.

„Mal by si ísť.“

Dostalo sa mu chladnej odpovede, no Harry sa nemienil vzdať. „Venovali ste pohľad každému, len mne nie.“

Zahalená postava sa k nemu prudko otočila. „Práve som ti povedal, kto skutočne si a teba stále zaujíma niečo také nepodstatné?“ vyštekol naňho a Harry mlčal, pretože cítil jeho hnev. „Najdôležitejšou vecou je získanie proroctva,“ odvetil už miernejšie, „práve na to by si mal upínať svoju myseľ!“

Smaragdové oči naliehavo pozreli do krvavých. „Viem, že sa niečo stalo, niečo, čo vás zrejme nahnevalo a je len chcem vedieť, čo to bolo,“ privrel oči a dodal: „potrebujem to vedieť, trápi ma to.“

„Tak prečo sa nespýtaš jeho!“ vybuchol Temný pán náhle a Harry pocítil mágiu, ktorú nedopatrením vypustil, no hneď na to ho ovalil chlad, pretože si uvedomil, čo povedal.

„Jeho?“ zašepkal a Tom si v jeho mysli frustrovane povzdychol, keď Harryho po dlhom čase rozbolela jazva. Mal nutkanie dotknúť sa jej, aby si uľavil od bolesti, no nechcel odviesť pozornosť Voldemorta od ich rozhovoru. „A-ako to myslíte?“

„Vieš ako!“ odvetil Voldemort stroho a aj keď nemohol vidieť jeho tvár, podľa očí vedel, že zúri, no nezdalo sa mu, že jeho hnev je mierený naňho. „Zamiloval sa do teba... to je tak...“ odmlčal sa a odvrátil sa od neho, aby sa otočil späť k svojmu stolu a dodal: „slabošské a hlúpe – dopekla s tým!“ Niekoľko pergamenov sa pod náporom Voldemortovej mágie a zloby vymrštilo do vzduchu, kde zhoreli na popol, ktorý dopadol na stôl aj zem.

Harry zatínal zuby od bolesti, ktorá mu prúdila z jazvy do celého tela a skrz ne vyslovil: „Takže Toma naozaj poznáte? Čo je teda zač? Čo robí... vo mne?“

„Nemôžem ho v tebe nechať, je to nebezpečné, ale veľmi komplikované,“ rozprával tak potichu, že ho Harry sotva počul.

„Harry... rád by som ti to vysvetlil, no je to zložité-“ začal Tom opatrne, no Harry ho rýchlo prerušil:

„Čo je komplikované, Tom? Čo sa, dočerta, deje? Potrebujem už nejaké odpovede!“ Po Voldemortových slovách mu prišlo nevoľno. Ako to myslel, že ho v ňom nemôže nechať? Chce mu snáď Toma vziať? Oči sa mu len z tej prostej myšlienky naplnili slzami a srdce sa mu zovrelo v železnej pästi, ktorá ho stlačila tak silno až mal pocit, že prestalo biť. Silná bolesť v jazve, ktorá mu brnela aj v rukách bola teraz nepodstatná.

Tom neodpovedal.

„Je možné, aby mi ťa niekto vzal?“ pomyslel si vystrašene, stále hľadiac na Voldemorta.

„Voldemort to môže spraviť, ale...“ odvetil Tom a zhlboka sa nadychoval, akoby netušil, čo povedať ďalej.

Harry tam zničene stál, keď trasľavo zašepkal. „Sľúbil si mi, že so mnou budeš navždy.“

„Ja viem, Harry, ale nie ako hlas...“

Bolesť pri predstave, žeby Tom raz a navždy zmizol bola... neopísateľná. Horšia, než akú cítil, keď zomrel Blaise. „Nechcem bez teba žiť...“ zašepkal nevedomky nahlas, načo sa k nemu Temný pán prekvapene otočil a pomaly k nemu pristúpil.

Chvíľu mu pozeral do očí, keď mu spod košele vytiahol obdĺžnikový prívesok a na Harryho prekvapenie ho dokázal otvoriť, aj keď by nemal – začaroval ho predsa.

Červené oči hľadeli na zmenšenú fotografiu krásneho mladíka, ktorý podľa všetkého sídlil v Harrym.

„Bol mi povedomí, to vďaka nemu ministerstvo nevie o všetkých tých nelegálnych kúzlach, ktoré si doma trénuješ,“ riekol potichu a pozrel mu opäť priamo do očí. „Prečo v ňom nosíš tú fotku?“

„Pretože nie je skutočný a aspoň takto mám pocit, že je pri mne aj fyzicky...“ odvetil slabo.

V očiach Temného pána sa niečo zablesklo. „Toľko pre teba znamená?“

Harry nemal nikdy potrebu svojmu pánovi klamať, a tak bol úprimný aj teraz. „Znamená pre mňa všetko a viem, aké úbohé a patetické sa vám to bude zdať, no je to tak.“

„Všetko,“ zopakoval šeptom a zastrčil mu prívesok späť za košeľu.

„Je mojou slabosťou, pred ktorou ste ma varovali a ak mi ho vezmete-“, preglgol a potlačil horúce slzy a ten nekonečný pocit straty vo svojom vnútri, no aj tak nedokázal vetu dopovedať.

A vtom niekto silno zaklopal na dvere. Temný pán si hodnú chvíľu alarmujúce klopanie nevšímal, no stávalo sa čoraz naliehavejšie až ho nebolo možné ignorovať. Konečne od neho odtrhol pohľad a mávnutím ruky dvere otvoril – stál v nich Rodolphus – na smrť bledý a zadýchaný až sa zadrhával.

„Majú ho... majú Rabastana!“ vydýchol v panike a v očiach sa zračil strach o brata.

 A v tomto momente Harry zabudol na všetko, čo sa za posledné minúty odohralo.

~