Harry Potter fanfiction

A/N: Ahojte! :) Chcem vás len upozorniť, že nás čaká dialógová kapitola, ktorá sa vám môže zdať nudná, no pre mňa sú tieto rozhovory podstatné, aby mala poviedka hlavu aj pätu. Bude tam veľa rozprávania, ale veci, ktoré budú preberané sú pre príbeh dôležité, takže dúfam, že neumriete nudou :D

Ďakujem vám za každú odozvu k minulej kapitole, veľmi si vážim každú vašu spätnú väzbu, no najmä ďakujem svojim stálym čitateľom, bez vašich komentárov by som nenapísala ani pol slova :D

Takže Nomom, LH, Bella, Carus, Nikoleta, xlovexx, Achája, MiraJane, Kilia Ice, Karin chan, Chem, Tercza - vaše prezývky sú mi už zväčša známe a práve na vaše komentáre myslím pri písaní ďalšej časti ❤

Vopred sa ospravedlňujem milovníkom Dumbledora, pretože v tejto poviedke z neho robím poriadneho zlobra :D

Kapitola XIX. 

Odhalenie

♦

Po prebdenej a uplakanej noci sa cítil otupene, slabo a bez energie či elánu. Od rána trávil svoj čas s Drogom, pretože potreboval byť sám a nechcel svojim zničeným zjavom rozrušovať Cissy alebo Draca. Hoci sa cítil pod psa a po misii nebol v dobrej fyzickej kondícii, pomáhal mu beh. Utekal lesnou cestičkou, ktorú spoločne s Dracom skúmali a objavovali, keď boli malí chlapci. Drogo letel nad jeho hlavou, vysoko nad stromami, keď sa priamo pred ním objavil Remusov patronus – belastý vlk. Rýchlo zastavil a oblial ho nepríjemný pocit.

„Čo sa takého mohlo stať, aby ti poslal patronusa?“ uvažoval Tom, ktorý bol od včerajšej udalosti tichý rovnako ako Harry.

„Možno Sirius konečne dopravil Pettigrewa na ministerstvo. Otáľal s tým už pridlho,“ pomyslel si, keď sa otočil a utekal späť k panstvu. Bol rád, že sa udialo niečo, čo ho vytrhlo z tých bolestných myšlienok na Toma. Neustále mal pred očami jeho tvár, jeho úsmev... To že ho počul vo svojej mysli, už preňho viac nebolo dostačujúce, nie po včerajšku, keď ho mal takmer na dosah, tak blízko... a tak ďaleko.

Do panstva vošiel zadným vchodom, no aj tak sa nevyhol konfrontácii s Narcissou, ktorá sa zdala utrápená potom, čo ho videla na raňajkách takého zničeného. Bolo mu to ľúto, naozaj ju nechcel trápiť.

„Kam sa tak ponáhľaš?“ spýtala sa ho, keď zastavil tesne pred ňou a zachytil sa sklenej vitríny so vzácnymi soškami, lapajúc po dychu.

„Ehm, za Siriusom,“ vydýchol. „Remus mi poslal svojho patronusa, niečo sa muselo stať,“ vysvetľoval jej udýchane.

„Och, mňa nik nevolal. Daj mi vedieť, ak to bude niečo vážne,“ požiadala ho zamračene a starostlivo si ho premerala. „Od rána o tebe neviem. Vieš, že by si mal ležať v posteli.“

„Bol som s Drogom a cítim sa dobre, naozaj.“

„Prisaháš?“ spýtala sa prísne, no nedôverčivo.

„Áno, mami,“ riekol a schválne použil oné oslovenie, o ktoré ho už dlhý čas žiadala, no stále nebol schopný volať ju tak. Jeho matka bola Lily, aj keď Cissy miloval. No tušil, že ju tým oslovením obmäkčí, čo sa mu podľa jej výrazu podarilo.

Dojato sa usmiala, naklonila sa k nemu, aby ho bozkala na čelo a popohnala ho. „Tak už bež, nech na teba nečakajú pridlho.“

Úsmev jej opätoval, keď minul ich domácu Sofiu, ktorá niesla čerstvo opratú bielizeň hore schodmi, po ktorých sa Harry prehnal ako víchor. Rýchlym krokom si to namieril do malej miestnosti s tajným krbom, ktorý bol napojený na špeciálny dom, slúžiaci ako núdzové ubytovanie, ak by sa aurori dozvedeli o Luciusovej pravej lojalite a museli by sa skryť.

Len čo vyšiel z krbu už v celkom inom dome, pribehol k nemu Remus. „Dostal si môj odkaz, chvalamerlinovi,“ vydýchol si ustarane.

Vyzeral podobne ako Harry. Zničene, nevyspato... „Čo sa stalo?“

„Sirius zabil Petra,“ vychrlil naňho bez okolkov a Harry prekvapene zodvihol obočie.

Tom sa neubránil smiechu, čo bolo osviežujúce, po tej vypätej atmosfére, ktorá medzi nimi od včera panovala.

Remus si prehrabol vlasy a rukou pretrel zjazvenú tvár. „Odkedy si ho priviedol, držal ho spútaného v pivnici. Bol ako šialený, nie že by som sa mu čudoval. No zašlo to priďaleko. Požadoval od Petra odpovede, neustále sa ho pýtal prečo?, ako mohol? a podobne. Keď som ho žiadal, aby ho predal ministerstvu, odmietal so slovami, že tam ho riadne nepotrestajú. Držal ho tam celý čas a... dnes som Petra našiel mŕtveho.“

„Kto by to na Siriusa povedal,“ pomyslel si Harry temne a Tom súhlasil.

„Prekvapivé na takého až nechutne svetlého čarodejníka.“

„A Sirius?“ spýtal sa opatrne, videl, že Remusa to dosť vzalo. Predsa len vražda bola pre svetlých kúzelníkov niečo nemysliteľné a nehorázne s čím súhlasil, no len pokiaľ sa jednalo o niekoho, kto si zabitie nezaslúžil, a to Pettigrew rozhodne nebol.

„Sedí hore na balkóne a nekomunikuje so mnou,“ odtušil nešťastne. „Myslel som, že tvoja prítomnosť by ho prebrala z tej letargie, do ktorej upadol. Toľko mu pripomínaš Jamesa, a toho vždy poslúchol na slovo.“

Podobnosť s Jamesom odignoroval, pretože so svojim otcom mal spoločné maximálne tak vlasy a mizerný zrak, ktorý mu pomohol Tom vyliečiť a len s krátkym prikývnutím vyšiel z obývacej miestnosti na chodbu, odtiaľ na poschodie, kde odtiahol hrubé závesy, aby sa dostal k preskleným dverám, ktoré viedli na balkón.

Tento dom bol skrytý hlboko v lesoch, ani Harry netušil, kde presne, takže výhľad bol celkom biedny a tmavý, oblohu totiž zatemňovali vysoké stromy, ktoré sa týčili nad strechou.

Sirius sedel v nejakom starom dotrhanom tričku a v nohaviciach, ktoré mu boli už na pohľad veľké, v kúte na samom konci lodžie. Pozeral pred seba a vyzeral ako taká mátoha. Harry sa posadil k nemu na zem a vzhliadol rovnakým smerom, na aký civel.

„Svoju jedinú cestu na slobodu si zabil,“ prehovoril bez toho, aby sa naňho pozrel. „Mal si to naplánované?“

Sirius chvíľu mlčal, no nakoniec zachrípnuto odvetil: „Nie,“ Harry bol rád, že z neho nejakú odpoveď vydoloval.

„Takže si ho chcel trochu pomučiť a potom vydať spravodlivosti,“ skonštatoval chladným hlasom. „Spravodlivosť v našom svete nejestvuje, Sirius, ty by si to mal vedieť najlepšie. Aký prostý a nezmyselný je náš právny systém, to ti nenapadlo? Ako je možné, že odsúdili celkom nevinného človeka na toľko rokov do Azkabanu? Ako sa takáto chyba vo Wizengamote vôbec mohla stať? Ak by sa aspoň trochu zaujímali, dali by ti Veritaserum, prehliadli by tvoje spomienky, no oni nič z toho nespravili. Bolo im to jedno.“

Počul jeho tiché preglgnutie. A Harry pokračoval: „Naše ministerstvo je na smiech aj so všetkými tými činiteľmi, ktorí ho okupujú a rozhodujú o našej krajine. Preto by sa Peter nikdy spravodlivosti nedočkal, Sirius. Objavil by si sa v átriu s Petrom v závese, čo myslíš, že by ako prvé urobili? Nemohli by si verejne priznať, že spravili takú grandióznu chybu! Veď čo by prostý ľud povedal na to, že zatkli mladého nevinného človeka, ktorého nechali hniť v Azkabane, kde z neho vysávali život dementori? To by si skrátka nemohli dovoliť. Ututlali by to, nikdy by si nebol slobodný. Urobili by z teba obetného baránka, len aby sa táto kauza zamlčala. Preto si urobil dobre. Tú krysu si zabil, tak ako ona bez ostychu nechala zabiť mojich rodičov – tvojich priateľov, len na nich pomysli. Boli takí mladí, mali dvadsať jedna, sotva sa mohli prehlasovať za dospelých. To čo urobil je neodpustiteľné a jediný trest, ktorý ako tak pokryl tie ohavné činy, ktoré napáchal, bol práve ten, ktorý si zvolil ty, Sirius. Preto hlavu hore. Uvedom si konečne, že žiadna prekliata svetlá strana nejestvuje, rovnako ako nie temná. Svet nie je taký jednoduchý, aby sa delil na dobro a zlo ako v nejakej rozprávke. Urobil si niečo, čo bolo nevyhnutné a mal by si byť hrdý, že si to dokázal a konečne si pomstil seba, Jamesa, Lily i mňa.“

Harry naňho vzhliadol a neprekvapilo ho, keď na jeho tvári uvidel slzy. Jeho sivasté oči mu pohľad opätovali, keď chrapľavo odvetil: „Vôbec sa na Jamesa nepodobáš. Nemáš nič z jeho povahy, z jeho detinskosti, z jeho pohľadu na svet. Si taký vyspelý a rozumný až sa mi nechce veriť, že si Jamesov syn, keby nebolo tých tvojich vlasov,“ pomedzi slzy sa uškrnul a začal si hrýzť do nechta na palci.

„Môj otec vyrastal v iných podmienkach. V bohatej, milujúcej rodine, ktorá ho rozmaznávala. Vždy mal to, čo si zaumienil, mohol byť dieťaťom, mohol byť bezstarostným tínedžerom. Ja si taký prepych dovoliť nemôžem. Detstvo mi bolo ukradnuté a dospievanie ma obišlo, pretože dospieť som musel rýchlo, aby som sa o seba zvládol postarať.“

Sirius sa nešťastne uškrnul a oči sa mu leskli niečím, čo bolo ťažké pochopiť. Zrazu hľadel do očí ťažko skúšaného muža. Muža, ktorému bolo vzaté všetko. „Neviem si predstaviť, aké to pre teba muselo byť. Chcel som si ťa vziať k sebe, no miesto toho ma obvinili z hromadnej vraždy muklov, Petra, zo zrady Lily a Jamesa. Nikdy nezabudnem ako sa na mňa Remus díval na súdnom pojednávaní. On mi... neveril. Vieš, aké to je, keď tvoj najlepší priateľ uverí, že si bol schopný napáchať také... ohavnosti? Bolo to peklo.“

„Ťažko to Remusovi zazlievať, dôkazy boli jasné a nik sa neunúval vec prešetriť,“ odvetil Harry neveselo.

Sirius pritakal. „No najväčšmi ma v tej smradľavej cele trápila myšlienka na teba. Keď ma James požiadal či by som bol tvoj krstný, dal som mu sľub, že ťa budem chrániť, že tu pre teba budem, ak by sa im niečo stalo. A ten som nemohol splniť. Myslel som na to, ako sa asi máš, netušil som komu ťa nakoniec dali. Či si v tej rodine šťastný. Každé tvoje narodeniny som si predstavoval ako asi vyzeráš, či si viac po Jamesovi, či po Lily,“ úprimne sa usmial. „No ani v najhoršej nočnej more som si nepredstavoval, že si skončil u Lilyinej švihnutej sestry.“ Zaškrípal zubami. „Nejde mi to do hlavy – Dumbledore predsa vedel, aký pohľad má jej sestra na náš svet,“ pokrútil hlavou. „Je to len jeho chyba, že si ušiel a vychovával si sám. Je obdivuhodné, ako si to všetko zvládol, aký inteligentný a úžasný mladý muž z teba aj skrz to rastie. Možno ma už ani toľko neprekvapuje, že si priklonený k tej temnej strane. Nie po tom všetkom.“

„To prekvapuje naopak mňa, ako môžeš byť Dumbledoreov človek, po tom, čo... čo za teba nebojoval? Mal právomoc, mal niekoľko hlasov vo Wizengamote, ktoré nepoužil, aspoň som sa nikde nedočítal, že by ich použil.“

„Nepoužil,“ vydýchol Sirius zamračene, akoby nad tým nikdy neuvažoval. „Keď mohol uveriť Remus, mohol uveriť aj Dumbledore.“

Harry si odfrkol spoločne s Tomom. „Ja ti neviem, mám taký pocit, že Dumbledore to vedel. Vždy mi rozpráva, ako mojich rodičov miloval, akoby boli jeho vlastné deti,“ znechutene pokrútil hlavou, „A keď podľa jeho slov mal blízky vzťah s našimi, potom musel mať aj s tebou, s otcom ste predsa boli nerozluční.“

„Áno, s Dumbledorom som mal blízky vzťah. Vedel o tom, že nenávidím svoju rodinu, že nenávidím, že sú temní, že podporujú Voldemorta, a tak ma vzal pod svoje ochranné krídla. Podporoval ma, keď som od nich ušiel k Potterovcom. Často som sa mu zdôveroval. A nakoniec zo mňa spravil aj člena Rádu.“

O Ráde ho už Tom raz informoval, no netušil, kto boli členovia. „Z toho sa mi zdá, že ťa musel poznať skrz-naskrz, ako teda mohol uveriť, ako mohol dovoliť, aby-“ Vetu nedopovedal, hnev mu zatemňoval myslenie. „Prečo, dočerta, nespravil aspoň niečo, keď ťa tak nespravodlivo odsúdili?“

Sirius krútil hlavou. „Ja-ja neviem, Harry. Ale musím ti niečo povedať,“ zašepkal a náhle zbledol, keď mu pozrel do očí, ktoré Harryho priam prebodli v pohľade. „Vieš o tom proroctve, však?“

„Viem,“ riekol prosto.

„Počul ho Dumbledore a hneď vyslovil svoje podozrenie Lily a Jamesovi, že by sa mohlo jednať o teba. Preto sa rozhodli pre kúzlo Fidelius a vybrali strážcu tajomstva. Pôvodne som ním bol ja, no tesne pred jeho zosielaním, strážcu zmenili... To kúzlo zosielal s ich dovolením Dumbledore, Harry.“

„No dočerta,“ prehovoril Tom šokovane.

Harrymu to hneď došlo, Sirius nemusel pokračovať. Ak kúzlo zosielal Dumbledore, potom musel vedieť, kto je strážcom tajomstva. Ak by nebol magicky vyčerpaný z misie, zrejme by svoju mágiu neovládol, teraz len potichu vrela v jeho magickom jadre. A v Harryho útrobách vzrástla zloba, taká silná a ničivá, že mu temer ochromila telo aj myseľ.

„Ty si... ty si vedel, že on vie...“

Sirius nešťastne prikývol. „Áno... vedel som, že to vie, aj keď som si naivne nahováral, že sa zrejme nejako zmýlil, alebo ja neviem... nepripúšťal som si, že to chápe... že chápe, že som nemal ako vyzradiť Lily a Jamesa, keď som nebol strážca. Čakal...“ hlas sa mu zadrhol, no pokračoval: „na poslednú chvíľu som čakal, že sa ozve. To pojednávanie si pamätám tak čerstvo. Bol som spútaný od hlavy až po päty ako ten najväčší zločinec v strede siene a on... pokojne si sedel medzi členmi a sklamane ma pozoroval. Aj napriek tomu pohľadu, som očakával, že sa zodvihne a prehovorí... že im vysvetlí, že som nebol strážcom tajomstva, ale on nespravil vôbec nič.“

„Uvedomuješ si, čo mi tu hovoríš?“ vyhŕkol naňho Harry, prepaľujúc ho pohľadom.

„Myslím, že som si to plne pripustil až teraz. Doteraz som tomu skrátka nechcel veriť, veď prečo by to robil?“

„Kvôli mne, Siri,“ odvetil Harry, keď sa postavil na nohy, dlane si obtočil okolo zábradlia, ktoré pevne stisol a pred očami nevidel les, ale toho starého skurvysyna, ktorý nie lenže, zabil Blaisea, ale dopustil, aby nevinný človek, jeho krstný, sedel v Azkabane.

Počul, že sa Sirius rovnako stavia na nohy, no ostal stáť za jeho chrbtom. „Prečo kvôli tebe? Nerozumiem?“

Harry sa trpko pousmial. Mal pocit, že sa ocitol v zlej tragikomédii, kde hral hlavnú úlohu on a Dumbledore. „Aby ma mal tam, kde ma chcel mať. Vedel, že ak by otec a matka neprežili, že by si si ma vzal ty a vychovával si ma. Poznal ťa dobre, čo dedukujem podľa tvojich slov. Takže vedel, že by si ma rozmaznával, dal mi všetko, čo potrebujem – lásku, znalosti o kúzelníckom svete, vyformoval by si ma k obrazu svojmu, a to on nemohol dopustiť. Potreboval svoju zbraň. Dokonalú zbraň, ktorou by mohol manipulovať, ktorú by mohol formovať, ktorá by mu všetko uverila, hltala každé jeho slovo a podľahla by mu, pretože by jej dal lásku. Síce klamlivú a falošnú, ale len tak by dosiahol, aby mal svojho Vyvoleného. Preto ma strčil k Dursleyovcom, vedel, ako veľmi nenávidia čarodejníkov a magický svet. Vedel, že ma budú týrať, že mi nedajú ani štipku zo svojej lásky, a taký som mal prísť do Rokfortu. Utýraný, nemilovaný a on by mi to všetko dal. Ako líder svetlej strany by mal najväčšiu zbraň proti temnote, ktorá by ho na slovo počúvala, aké prosté, aké rafinované a brilantné, to si isto myslel. Ako úžasne to všetko naplánoval, no prepočítal sa. Ten podliak, ten...“ zavrčal. „Zabijem ho. Zabijem ho tak, že ho jeho skurvená svetlá strana ani nespozná!“

„Harry...“ pošepol Sirius, neschopný pochopiť všetko, čo bolo vyrieknuté.

Harry sa k nemu prudko otočil. Temnota z neho sálala na všetky smery. „Už tomu rozumieš, Sirius? Vidíš, že svetlo a dobro, nie je vždy také, aké sa zdá byť? Dumbledore má byť predstaviteľ dobra?“ zasmial sa nad tou iróniou. „Kto povedal, že dobro je dobro a zlo je zlo?“

Sirius ho sledoval s rozšírenými očami, nedokázal prehovoriť, nebolo to ani potrebné. Všetko dôležité bolo povedané. Spoločne dospeli k onomu poznaniu a Harry vedel, že Sirius už nikdy nebude vidieť svet tak jednoducho ako doteraz. A vďaka tomu prekusne aj vraždu, ktorú spáchal.

„Premysli si, akú stranu vo vojne zaujmeš,“ riekol po chvíli Harry.

Sirius si odkašľal, aby nabral stratený hlas. „Tvoju.“

„Som temný, Sirius, si si istý?“

„Temnota nie je nutne zlo. Ty nie si zlo, Harry. Vďaka tebe vidím náš svet celkom inak, než som ho kedy videl. Regulus, môj mladší brat, mi raz vysvetľoval, čo preňho znamená temná strana. Vtedy som ho nechápal, no teraz, teraz by som mu dal za pravdu. Konečne by som ho pochopil. Môj brat nebol zlý, ako som si vždy myslel. Kiež by som to mohol vrátiť, keď ma žiadal, aby som ho pochopil.“

Harry mu zovrel plece a venoval mu pohľad. „Ak sa raz stretneme vo vojne, každý na inej strane, zložíš svoj prútik?“

„Bez mihnutia oka, Harry.“

Venoval mu malé pousmiatie, ktoré mu bolo opätované a zároveň premýšľal, ako pre Merlina, zvládne nový školský rok bez toho, aby zavraždil Dumbledora vo Veľkej sieni, priamo pred očami svojich profesorov a spolužiakov.

***

V sprche bol celú večnosť. Premýšľal a premýšľal, až si myslel, že mu praskne hlava a Tom mu to svojimi dedukciami a návrhmi vôbec neuľahčoval.

„Aj Dumbledore musí mať slabosť, nie? Každý nejakú máme... tam zasiahnem. Zabiť ho je príliš nedostačujúce. Chcem mu ublížiť, naozaj veľmi ublížiť.“

„O tomto by si sa mal poradiť s Temným pánom. Trúfam si tvrdiť, že Dumbledorea celkom dobre pozná.“

Harry vyliezol zo sprchy, osušil sa, obliekol a zrkadlu nevenoval jediný pohľad, pretože by v ňom videl Toma, ktorého tam zazrel včera, keď stál za ním nehmotný, no skutočnejší než kedykoľvek predtým. „Temný pán by povedal, že jeho slabosť je iste láska. Koho by už len Dumbledore mohol milovať? Má nejakých príbuzných, nejakú ženu, o ktorej sa nikdy nezmienil?“

„Moc je priťahovaná mocou.“

Harry vyšiel z dverí do svojej komnaty a zmätene zastal. „A to znamená?“

 „Takých mocných kúzelníkov ako je Dumbledore priťahuje len niekto s rovnakou mocou. Kto sa približoval k jeho moci v období jeho mladosti, hm?“

„A ja viem?“ zavrčal Harry podráždene, keď sa posadil na posteľ.

„Taký mocný kúzelník sa rodí tak raz za desaťročie, no uvažuj.“ Tom sa zdal netrpezlivý.

„Za Dumbledorovej éry bol jediný známy mocný kúzelník Grindelwald. Hádam mi nechceš tvrdiť-“ zamračene sa odmlčal, keď mu to došlo. „Ty si myslíš, že bol zamilovaný doňho?“

Tom si odfrkol. „Nemyslím, ale viem. Grindelwald bol veľmi mocný, ako myslíš, že ho Dumbledore porazil, tak jednoducho ako sa to všade traduje?“

„Prestaň mi dávať hádanky a hovor!“

Tom sa zasmial nad jeho netrpezlivosťou. „Dumbledore a Grindelwald sa poznali za mlada. Boli dobrými priateľmi. Dumbledorea v tom období lákala moc, lákalo ho to všetko, čo by s ňou mohol dokázať, a tak podľahol vtedy krásnemu a mocnému nemeckému kúzelníkovi. Ich rebélia a dobrodružstvo však jedného dňa skončili, až sa nakoniec ocitli v boji tvárou v tvár. A možno vtedy Grindelwald zistil, že láska je slabosť. Pretože kvôli tomu, čo k Dumbledorovi cítil s ním nemohol bojovať. Dumbledore ho síce miloval, no nemohol dopustiť, aby sa o ňom hovorilo ako o temnom kúzelníkovi, o čom vedel iba Grindelwald, preto aj napriek tomu, že sa Grindelwald vzdal a odmietol s ním bojovať, ho Dumbledore spacifikoval a nechal ho zavrieť do Numengradu. A vtedy ho svet začal oslavovať, presne ako túžil – chcel slávu, chcel uznanie, chcel byť lídrom. Tak sa stal predstaviteľom svetla, pretože si všetci myslia, že ich zbavil Temného pána. No pravda je, že bol zbabelý, bál sa, že by sa vedelo o jeho temnej stránke, a tak bol schopný muža, ktorého miloval zavrieť do toho najhoršieho väzenia vôbec. Keby len všetci vedeli, že sa žiaden veľký boj neodohral, že sa Gellert vopred vzdal.“

„Odkiaľ, pre Merlina i Morganu, toto všetko vieš?“ spýtal sa Harry, netušiac, čo si o celom tom príbehu myslieť.

„Er – od Temného pána, ktorý sa s Grindelwaldom stretol. Viac ti nepoviem, no pochopil si, čo som ti tým chcel povedať?“

„Okrem toho, že je Dumbledore ešte väčšia necitlivá sviňa ako som si myslel, tak to, že Gellert Grindelwald, najmocnejší kúzelník a obávaný Temný pán, je zároveň aj slabosťou veľkého Albusa Dumbledorea?“

„Áno, ver mi, Dumbledore sa stále trápi nad tým, čo spravil. Jeho stratu by znášal veľmi ťažko,“ odvetil Tom diabolsky.

„To mám naozaj zabiť Grindelwalda?“ spýtal sa Harry neveriacky.

„Dal som ti len návrh, Harry. Je to môj predpoklad, že by si Dumbledorovi ublížil práve jeho zabitím. Pretože Grindelwald je jediný, koho vo svojom živote mal. Od jeho uväznenia nemal nikoho iného, čo to asi tak značí? Prečo by inak držal celibát? Stačí, ak sa ho niekedy spýtaš, nenápadne spomenieš to meno, uvidíš, či dá najavo niečo, čo by ho usvedčilo.“

Harry sa nad tým zamyslel, no stále si nevedel predstaviť takú situáciu. „Tom?“

„Áno?“

„To ako si vravel o tom, že moc je priťahovaná mocou, že mocných kúzelníkov priťahuje rovnaká moc, hm, myslíš, že preto má na mňa Temný pán taký vplyv? Myslíš, že preto sa z neho idem zblázniť, keď je v mojej prítomnosti? Že ma priťahuje, lebo sú naše mágie rovnako silné?“

„Určite je aj to jeden z dôvodov,“ odvetil bez dlhého premýšľania, akoby na to myslel už skôr a bol o tom presvedčený.

„Jeden z dôvodov?“

„Možno je dôvodov viac, neviem, nepožaduj odo mňa detaily!“

„A ty nebuď podráždený,“ odvrkol Harry. „Ľúbim teba, nie jeho,“ riekol nahlas s nevyvrátiteľnou úprimnosťou v hlase.

„Veď ja viem...“ pošepol Tom nežne, keď sa ozvalo krátke zaklopanie a Harry vzhliadol na dvere.

Lucius vstúpil do jeho izby vo svojom formálnom odeve, ktorým dával jasne najavo svoj finančný status. „Potrebujem s tebou hovoriť,“ riekol vážne.

Harry prikývol, bolo mu jasné, že ide o smrťžrútske záležitosti, preto za ním kúzlom zavrel dvere a posadil sa na jedno z kresiel, pred krbom. Lucius ho nasledoval a ich pohľady sa uzamkli v momente, kedy vyslovil: „S Temným pánom sme sa vrátili na muklovskú základňu. Bola zničená, avšak časť podzemného komplexu ostala zachovaná. Vzali sme odtiaľ všetky usvedčujúce dokumenty, ktoré budú zajtra vďaka Piusovi zverejnené v Dennom Prorokovi. Temný pán chce, aby sa kúzelníci dozvedeli, aké ohavnosti na nás muklovia celé roky páchali. Našli sme tam telá kúzelníkov, ktorých sa neunúvali ani len pochovať potom, čo ich skúmali, mučili, vypočúvali a len Salazar vie, čo ešte.“

Nebolo príjemné počúvať to. Koľko kúzelníkov, koľko nevinných kúzelníkov, tam trpelo. „Bude to veľká kauza.“

Lucius vážne prikývol. „To bude. Môže to znamenať výrazný posun vzťahov medzi  kúzelníkmi a muklami.“

„Je pravdepodobné, že kúzelníci budú chcieť dehonestovať Starý magický zákon o utajení v muklovskom svete.“

Strieborné oči z neho ani na minútu nespustili pohľad. „V to Temný pán dúfa, týmto by sme chceli dosiahnuť nevyhnutnú reformu. Kúzelníci to nenechajú len tak, budú mať zlosť, muklovia budú od zajtra hrozbou.“

„Možno to vyvolá vojnu s muklami,“ uvažoval Harry zamračene.

Lucius sa uškrnul. „Možno je táto vojna nevyhnutná, aby sme sa konečne mali lepšie a nemuseli sa skrývať, akoby sme boli menejcenní než oni.“

„Bola by to pohroma, Lucius, vieš si predstaviť všetky tie muklovské zbrane? Sú devastujúce.“

„To možno sú, no ako ich proti nám využijú, keď vieme pred nimi skryť prostým kúzlom aj celé kúzelnícke dediny či územia? Kam tie svoje ničivé bomby hodia? Jedine tak na svojich ľudí, možno sa zničia navzájom.“

„Nech to dopadne akokoľvek, aj tak s nimi nikdy nebudeme môcť koexistovať, na to mi stačil jediný rozhovor s tým prekliatym veliteľom, ktorý ma vypočúval.“

Lucius sa hlboko zamyslel a odtrhol od neho oči. „Tá predstava je viac než absurdná. Školy by sme museli mať rozdielne, nefungovalo by to, ak by deti kúzelníkov a muklov chodili do rovnakého vzdelávacieho inštitútu. Rovnako tak prácu – bolo by len veľmi málo odvetví, v ktorých by mohli kúzelníci aj muklovia pracovať spoločne. Vieš si predstaviť, že by sme s nimi rovnocenne kráčali po ulici?“

Harry sa zamračil, sledujúc vyhasnutý krb. „Keď to tak vravíš, nezdá sa mi tá predstava až taká nerealistická. Áno, školy by sme museli mať rozdielne, ale prečo by taký mukel nemohol ísť napríklad do Medových labiek a kúpiť si nejakú sladkosť? Alebo predávať elixíry, ktoré môže variť rovnako ako my? Možno by to bolo uskutočniteľné, no chcelo by to veľa, veľa práce. Kompletnú zmenu našich aj ich zákonov. Bolo by to zložité, no možné...“

Lucius očividne nesúhlasil. „Muklovia by sa nám mali podriadiť. Ako si vravel, ich zbrane na nás nestačia. Vo vojne by sme vyhrali i keď nás je oveľa menej. A ako hovorí náš pán, sme vyššia forma ľudstva a tá nižšia by nám mala slúžiť.“

Harry naňho so zdvihnutým obočím vzhliadol. „Pravdou je, že v tomto s Temným pánom nezdieľam rovnaký názor. Ako chceš prinútiť miliardy muklov k tomu, aby sa podriadili menšine, akú predstavujeme my? Logickejšia je rovnocennosť oboch druhov.“

„Nie, synak,“ krútil hlavou až mu plavý pramienok vykĺzol zo spony, ktorou mal zopäté vlasy. „Rovnocennosť s muklami je nemožná. Stalo by sa presne to, čo si videl na tej základni. Pokračovali by v tom, no vo veľkom, pretože by presne vedeli, kto je a kto nie je kúzelník.“

„Muklovia sú nevyspytateľní, maličký, tvoj cieľ o rovnocennosti by nikdy nefungoval,“ ozval sa Tom potichu.

„To nemôžeš vedieť,“ odvetil Tomovi v duchu a nahlas riekol: „V dobách Merlina to fungovalo. Kúzelníci aj muklovia nažívali spoločne.“

„Tie doby sú už dávno preč. Veď vidíš, ako ten zdanlivý mier nakoniec skončil,“ odfrkol si. „Dopadlo by to rovnako, možno ešte horšie.“

„To nemôžeme vedieť, kým sa tak nestane,“ odtušil Harry potichu, venujúc krátky pohľad svojmu otcovi.

Lucius naňho pochybne prižmúril oči. „Harry, je toto jediný názor, ktorý nezdieľaš s našim pánom, alebo je toho viac? Dúfam, že sa nechystáš zradiť...“

Harry sa temne pousmial a chladne riekol: „K Temnému pánovi som sa pridal, pretože mi imponovali jeho ciele o vyzdvihnutí temnej utlačovanej strany. Nechcem znieť namyslene, no teraz už viem, že moja moc je jedinečná a som predurčený k určitým veciam, nebude mi dovolené ostať len prostým smrťožrútom, raz budem musieť ísť vlastnou cestou a on to bude musieť akceptovať.“

Lucius sa nepokojne postavil a krútil hlavou. „Nik nemôže odísť zo služieb Temného pána, Harry! Každého takého čaká istá smrť!“

Harry naďalej pokojne sedel, keď sa zákerne uškrnul. „Temný pán to pochopí a keď nie, nemám problém sa proti nemu postaviť v boji.“

„Súboj by to bol zaujímavý, to nepopieram,“ zamumlal Tom zamyslene.

Starší kúzelník vyzeral zhrozene z jeho slov. „To je čisté šialenstvo!“

„Ani nie, bojovať s ním budem aj tak musieť, pokiaľ sa rozhodne zabiť ma, kvôli tomu prekliatemu proroctvu, na ktorom mu toľko záleží a ktoré chce v najbližšej dobe získať z Oddelenia záhad.“

Lucius ho zamračene sledoval. „Naozaj si myslíš, že ťa bude chcieť zabiť po vypočutí proroctva? Pokiaľ viem, si jeho síce najmladší, ale najdôležitejší smrťožrút. Robí pri tebe výnimky, nad ktorými starší a ostrieľanejší nasledovníci len neveriacky krútia hlavou. Ku žiadnemu z nás sa nikdy nesprával tak, ako sa správa k tebe. Nemyslím si, že by ťa zabil práve kvôli proroctvu.“

„Och, nie,“ pokrútil hlavou s malým neveselým úškrnom na perách. „Pre Temného pána je prvoradá moc a jeho ciele, je ochotní ísť aj cez mŕtvoly, len aby dosiahol, čo si zaumienil. A ja možno budem veľkou prekážkou. Vtedy nebude hľadieť na to, či som jeho nasledovník – zabije ma, bez mihnutie oka.“

Druhý muž sa otočil k odtiahnutému oknu a potichu odvetil: „V tom prípade ťa pred ním skryjem.“

„Zabudol si na Temné znamenie, Lucius? Pred ním ma neskryješ, nájde si ma kdekoľvek.“

„Sú miesta, kde ani Temný pán nemá prístup, taký Rokfort, som guvernérom školskej rady, dokázal by som zariadiť, aby-“

„Lucius,“ prerušil ho Harry s povzdychom. „Ja sa nemienim skrývať a už vôbec nie na Rokforte. Temnému pánovi sa postavím a budem mu čeliť aj za cenu prehry.“

Lucius sa k nemu otočil a svoju nespokojnosť ukazovali len jeho oči, tvár ostávala kamenná. „Si taký svojhlavý, s Dracom sa mi vždy manipulovalo lepšie.“

Harry sa pousmial. „Každopádne ti ďakujem za takú ponuku. O to viac si ju vážim, pretože viem, že si jeden z najvernejších a najbližších smrťožrútov.“

„Si môj syn a rodina má prednosť, hoc aj pred Temným pánom,“ odtušil, stisol mu rameno a pozrel mu hlboko do zelených očí. „Vieš, že sa na mňa môžeš kedykoľvek obrátiť – ochránim ťa.“

Prikývol a potichu odtušil: „Viem.“

„Lucius je dobrý otec,“ poznamenal Tom, keď Lucius odišiel z jeho komnaty a Harry si opäť sadol do kresla.

„To je,“ súhlasil, keď zrazu pocítil nervozitu, no dávku istého odhodlania a zmierania sa, tieto pocity však nepatrili jemu.

„Harry?“ prehovoril Tom neisto.

„Áno, Tommy?“ odtušil nechápavo.

„Milujem ťa a už by som ti nemal viac klamať. Po včerajšku to tak cítim, užiera ma to zaživa. Preto som sa s tebou celý deň nerozprával, ja... klamal som ti,“ priznal veľmi potichu.

Harry sa so zdvihnutým obočím uškrnul a postavil sa, aby nazrel cez okno na Drogove hniezdo, chcel vedieť či sa už vrátil z lovu. „Klamal a o čom?“

Slnko zapadalo a Drogove hniezdo zívalo prázdnotou, keď sa Tom chystal prehovoriť, no práve vtedy sa mu v útrobách rozliali príjemné pocity, ktoré zažíval len, keď ho volal Temný pán.

„Volá ma, musím ísť,“ pomyslel si a Tom zaklial, keď bez svojho skonfiškovaného prútiku siahol na znamenie, ktoré ho premiestnilo za ním.

Očakával, že sa objaví, ako takmer vždy, v miestnosti, kde sa stretávali smrťožrúti, no miesto toho nohami dopadol do mäkkej nepokosenej trávi, pod kopcom, na ktorom sa týčilo hrozivé panstvo Temného pána. Zahalená čierna postava, stála pred niekoľkými náhrobnými kameňmi, ktoré pôsobili staro a zanedbane. Harryho oči hneď na to, vzhliadli na nepríjemnú bielu masku, z pod ktorej naňho hľadeli krvavé oči zbavené emócií.

Preglgol, keď si spomenul, ako len včera prstami prenikol pod jej magický povrch a dotýkal sa záhadnej tváre pod ňou. Srdce sa mu rozbúšilo a v žalúdku sa mu rozvírila emočná špirála, krúžiaca dookola, ktorá v ňom vyvolávala niečo, čomu nerozumel a možno tomu len porozumieť nechcel.

„Dobrý podvečer, môj pane,“ prehovoril, netušil však prečo jeho hlas znel tak zachrípnuto.

Temný pán si ho mrazivým pohľadom premeral od hlavy až po päty, zatiaľ čo v tichosti vyriekol: „S pár smrťožrútmi sme boli na obhliadke tej základne a našiel som tam toto, verím, že ti chýbal.“ Z vrecka habitu vytiahol cezmínový prútik, ktorý hodnotiaco poťažkal v ruke. „Použil som prosté privolávacie kúzlo, bez problémov ku mne priletel a správal sa, akoby patril mne. Aké pozoruhodné,“ zašepkal fascinovane, venujúc pohľad Harrymu, „že sú práve prútiky nás dvoch bratmi, čo je viac než raritou.“

Harry bez slov prikývol a zachytil prútik, ktorý k nemu Voldemort odlevitoval. Obalil ho pocit tepla, len čo ho držal. „Ďakujem vám. Myslel som, že je zničený.“

„Oheň magický prútik nemôže poškodiť. Zlomiť ho je omnoho ľahšie,“ dostal odpoveď, keď medzi nimi zavládlo ticho. V celom okolí panoval nezvyčajný pokoj. „Nevyzeráš odpočinuto. Zrejme si mal ostať na mojom panstve, aby som dohliadol na tvoje vyliečenie. Niečo sa stalo, mám pravdu?“

„Ani nie,“ odtušil potichu, no pochybil, to si uvedomil hneď, čo k nemu Temný pán spravil niekoľko plynulých, bolestne pomalých krokov, až zastavil pred ním. Temnota, ktorá z neho sálala sa vpila Harrymu cez póry do tela, ktoré ju hladovo nasávalo akoby sa jej nemohlo nasýtiť. „Nepokúšaj sa mi klamať, čítam z teba ako z otvorenej knihy.“

Snažil sa udržať svoje emócie na uzde, keď priznal: „Videl som Toma, no nemohol som sa ho dotknúť.“

Temný pán na moment zamrzol a keď pozrel do jeho očí, iba na nepatrný okamih v nich dokázal uzrieť zmätok. „Ako si ho mohol vidieť?“

Harrymu sa v mysli ihneď vynorila čerstvá a tak vzácna spomienka na chvíľu, kedy vytryskol z jeho tela v podobe trblietajúcej energie, ktorá nabrala ľudskú formu. „Stál predo mnou tak jasne ako teraz vy.“

„Ukáž mi to,“ vydýchol, no nie rozkazovačne, skôr udivene, neveriacky a Harry mu dovolil vstúpiť do mysle a dané spomienky mu predhodil ako na filmovom páse. No Harrymu zrazu na myseľ prišiel posledný nedokončený rozhovor s Tomom, ktorý si Temný pán vypočul.

Keď sa z jeho mysle vynoril, ostal mu hľadieť do očí. „Chce ti to povedať.“

Harry sa síce nechápavo zamračil, no Tom potichu riekol: „Áno, pretože ti už nechcem klamať.“

„O čom to obaja hovoríte?“ pomyslel si, sledujúc krvavé oči svojho pána.

Temný pán sa od neho zrazu v hlbokom zamyslení otočil až za ním zavial dlhý habit. „Tvoja sila ho v sebe už nechce,“ riekol potichu. „Je to pochopiteľné a pre mňa nebezpečné. Nevedomky by si ho mohol zničiť,“ rozprával, dedukujúc za pochodu.

„Zničiť – zničiť Toma? To by som nikdy nespravil!“ protestoval rozhorčene, pozorujúc jeho chrbát.

„Nemôžeš to ovládať večne. To k čomu si predurčený, ti bráni mať v sebe takého parazita.“

Harry sa mračil až ho boleli mimické svaly. „Nebezpečné pre vás?“ spýtal sa nechápavo, keď k nemu oneskorene došli jeho slová.

Temný pán sa k nemu otočil, stáli k sebe bližšie než predtým. Karmín a smaragd sa do seba navzájom vpili, keď sa dočkal odpovede: „Vieš, kto je Tom. Aj keď nevieš čo je... A nastal čas, aby si sa to v záujme nás oboch dozvedel.“

„Odpusti mi, maličký môj, to čo k tebe cítim, som nikdy predtým necítil. Nemôžem o teba prísť, sľúb, že nech bude tvoj hnev hocako veľký, odpustíš...“

Harry od neho s krútením hlavy odstúpil a nechápavo počúval Tomove naliehanie. „Tom bol váš smrťožrút...“

„Harry...“ vzdychol si Voldemort tak netypicky, prešiel k nemu, uchopil ho za rameno a viedol ho nižšie k náhrobným kameňom.

Harry bol zmätený, vo svojom vnútri stál na útese a hrozilo, že sa doň každú chvíľu zrúti.

„Čítaj,“ prikázal mu Temný pán, keď ho pustil a nechal ho postávať pred starým hrobom.

Netušil prečo sa mu oči zaliali slzami, že temer nevidel na neprehľadné, sotva čitateľné písmo, ktoré na ňom stálo. Prižmúril oči a prečítal: „Thomas Riddle.“ Priezvisko dopovedal šeptom, stále si nepripúšťajúc pravdu.

„Tu je pochovaný môj muklovský otec,“ riekol hlas za ním.

A vtedy akoby naňho niekto vylial koryto ľadovej vody, zatiaľ čo do jeho vnútra horúcu smolu, ktorá mu spaľovala orgány a pomaly a bolestivo ho zabíjala.

„Nemohol som ti to povedať, Harry, nie v tej dobe,“ vysvetľoval Tom nešťastne. „B-bol si malý chlapec, ktorý trpel u tých muklov, len kvôli tomu, že som ti zabil rodičov. Z-zabil som ich, maličký môj... A zabil by som aj teba, začo sa nenávidím, práve teraz sa za to nenávidím...“ Tom vzlykal, Harry sa pokúšal spomenúť, kedy ho vôbec počul takého rozrušeného, takého zničeného. Nič mu však ešte nedochádzalo. Bol zamrznutý v šoku a v predstieraní, že sa nič z tohto nedeje.

„Verím, že už rozumieš,“ prehovoril Temný pán, ktorý postával niekde za ním. Harry naňho takmer zabudol.

Nemohol tomu uveriť, nemohol... ako v mrákotách sa otočil k Voldemortovi a vyslovil otázku s jasnou odpoveďou, ktorú však potreboval počuť z jeho úst. „Kto je Tom?“

Slnko zapadalo za neďaleký pahorok a jeho umierajúce lúče osvetľovali masku, ktorá sa začala vytrácať. Jej magické čiastočky opadávali ako drobné smietky žiarivého prachu, miznúc v jemnom vánku a postupne odhaľujúc tvár, ktorú tak dobre poznal.

A naraz do nej hľadel... ešte včera sa jej dotýkal. Hladil a skúmal ju končekmi prstov. Prechádzal po jej ostrej čeľusti, hebkých lícach, rovnom nose, obočí, dlhých mihalniciach. Síce tie poddajné pery nepobozkal, no práve včera sa ich dotkol svojimi. Cítil ich mäkkosť, ich teplo. No v tej dobe netušil, že sa dotýka toho, ktorého toľko miloval.

„Ja som Tom. A to, čo počuješ vo svojej mysli, je odlomená časť z mojej duše, ktorá sa odtrhla v tú noc, kedy som ťa prišiel zabiť. Práve táto časť mi chýba. Má veľa znalostí a skrýva istú časť mojej osobnosti, o ktorú som jej odtrhnutím prišiel. A to je, okrem iného, jeden z dôvodov, prečo ju chcem späť.“

A v tom momente spadol z útesu. Padal a padal, všetko čo videl sa náhle rozmazalo, všetko čo počul zanikalo a strácalo sa.

„Prosím, cháp ma, Harry! Ak by som ti to povedal hneď – nenávidel by si ma, nechcel by si ma v sebe, snažil by si sa ma zbaviť a v konečnom dôsledku by si si len ublížil. Bol si veľmi maličký. Tvoja psychika by to nevydržala, zničil by si sa... A neskôr to už nebolo také ľahké priznať. Ničoho som sa nikdy nebál tak, ako tohto dňa. Dňa, kedy ťa stratím.“

S hlasitým žuchnutím dopadol do ničoty.

„Vždy, keď si si to takmer uvedomil, úlomok mojej duše na teba, bez tvojho vedomia, použil kúzlo pomätenia,“ informoval ho Voldemort... Tom... On... Voldemort s tvárou Toma.

Harryho žalúdok robil jeden kotrmelec za druhým. Bolo mu zle. Bolo mu tak zle. Rukou sa zaprel o najbližší náhrobok so sklonenou hlavou, do tváre mu spadali pramienky vlasov. „T-ty si on... ty si Voldemort. Celý ten čas... celý ten čas si mi klamal. Manipuloval si mnou, aby som ťa priviedol späť, aby som nenávidel Dumbledora, aby som sa stal tvojim verným nasledovníkom! Si vlastne rovnaký ako ten starý podliak. Si rovnaký... Ako si mi to mohol urobiť?... Ani ty predsa nemôžeš byť taký bezcitný!“ Nebolo v jeho moci zabrániť slzám v ich ceste, ktorú si vydobyli a stekali a pálili na jeho príšerne bledej tvári.

„Vravel som ti, Harry, že láska je slabosť. Nemôžeš predsa milovať niekoho, kto sa ťa pokúsil zabiť, kto ti chladnokrvne zavraždil rodičov. Vypni tie city a tvoja cesta Temného mága bude omnoho ľahšia,“ rozprával Temný pán potichu, keď na okolie padol chladný súmrak.

„Nepočúvaj ho!“ zakričal Tom nazúrene. „On tomu stále nerozumie... cíti to čo ja a bojí sa toho. Ako som hovoril, v určitej miere sme prepojení... A ja ťa milujem, takže ťa miluje aj on... Nemanipuloval som tebou, táto cesta sa mi pre teba zdala tá správna. A tak som ťa ňou viedol. Si pre mňa všetko, nikdy by som ti nespravil niečo také, nič z toho som nehral, všetko je skutočné! Prosím, ver mi!“

„Si klamár a manipulátor. Veril som ti najviac na svete a ty...“ Aj jeho vnútorný hlas znel zlomene, nedokázal sa s Tomom ani baviť. Celý ten čas mal v hlave lorda Voldemorta. To on z neho urobil príšeru. Už len to ako zavraždil Moodyiho – bol to výsledok jeho výchovy. Už od mala mu tlačil do hlavy, aká je temná strana správna a on sa nechal a podľahol.

„Ako to mám vypnúť?“ spýtal sa nahlas a vyhýbal sa pohľadu na odhalenú tvár Temného pána. Zdalo sa mu také neuveriteľné, že je to on... jeho Tom... Jeho Tom pred ním stojí, no akoby to nebol on. Len jeho tvár... len jeho telo... len jeho hlas...

Hoci bol stále v šoku, telo mu brnelo neskutočnou túžbou, pozrieť sa naňho, podísť k nemu a... och, bože, dotknúť sa...

„Stále som to ja, Harry, pre Salazara, veď sa poznáme tak dlho, poznáme sa tak ako nikto iný... Nemôžem o teba prísť... to ma radšej zabi...“

„Môžem ti s tým pomôcť,“ odvetil hlas, ktorý mu bol vždy povedomý a teraz už konečne chápal prečo. Celé roky ho totiž počul vo svojej mysli.

Začul kroky a blízkosť druhej osoby, z ktorej sálalo lákavé teplo a pri tom uvedomení, že je tak blízko ho niekoľko krát striasla zima. Dlhé prsty s ľadovými končekmi sa mu zabodli pod čeľusť a zodvihli mu hlavu tak, že bol nútený pozrieť sa do tváre, ktorej sa tak vyhýbal. Do tváre, ktorá bola reálna, už to nebola len nehmotná duša. Bolo to telo z mäsa a kostí. Muž z jeho snov, ktorého podobizeň nosil na hrudi, v malom prívesku – bol náhle skutočný.

Toľko o tom predsa sníval, no aj sny sa môžu pri naplnení zmeniť na nočnú moru.

A on sa v jednej takej nočnej more ocitol. Jeho sen sa na ňu premenil a stačila len smiešna minúta, aby sa tak stalo. Aby sa jeho svet zrútil a aby prišiel o toho, ktorého miloval, no túžil ho nenávidieť!

Jeho pery sa pohli a vyšiel z nich nie Tomov príjemný hlas, ktorý poznal, ale chladný, bezcitný zvuk. „Pozeraj sa do tváre toho, ktorý ti klamal. Do očí, ktoré s radosťou sledovali ako telo tvojho mŕtveho otca dopadá na zem. Do tváre muža, ktorý chladnokrvne zavraždil tvoju matku. Prosila a bránila ťa stoj čo stoj. Tak neodbytne, s takou vervou. Vieš, že sa mi celkom páčila, v mojich radoch by mala vysoký post, aká škoda, že som ju zabil,“ odmlčal sa, navlhčil si spodnú peru a v očiach sa mu zaleskla krutosť, keď dodal: „Ešte stále ma miluješ, Harry?“

Zaťal čeľusť tak silno, až ho rozbolela. Vytrhol sa z jeho zovretia a ustúpil o krok dozadu.

„Je mi to ľúto, Harry, no to proroctvo ma vystrašilo. Nemohol som dopustiť, aby nejaké decko vyrástlo v kúzelníka, ktorý zničí všetko, čo som tak pracne vybudoval. Keby mi nestáli v ceste, ušetril by som ich. Nerád prelievam čarodejnícku krv...“ povzdychol si a porazenecky šepol: „Ty mi však neodpustíš, že? Niečo také sa odpustiť nedá. Stratil som ťa presne tak, ako som predpokladal. Chápeš už teda, prečo som ti celé tie roky klamal?“

Predstava toho, ako Tom vraždí jeho rodičov, trhala jeho srdce na márne kúsky. Musel byť chorý, keď sa dokázal zamilovať do toho, ktorý mu vzal rodinu. No jedna jeho časť mu našepkávala, že ich nepoznal, netušil či k nim vôbec niečo cítil. Boli to síce jeho rodičia, obetovali sa zaňho, no nepamätal si na nich. Poznal ich len z neobjektívneho rozprávania Remusa či Siriusa.

No Tom... Toma poznal... bol mu bližší než ktokoľvek iný. Dal mu prvé miesto, kde sa cítil ako doma. Učil ho, vychovával s toľkou trpezlivosťou a precíznosťou. Všetko čo vedel ho naučil on. Bol jeho najlepším priateľom, jeho dôverníkom, radcom a jeho neodmysliteľnou súčasťou.

Smaragdové oči sa ligotali skrz vlhký závoj sĺz, ktoré sa mu kotúľali po tvári a nedali sa zastaviť. Bol priveľmi zranený tam vnútri a slzy, akoby boli pomyselnou krvou, ktorá vytekala z jeho zmučených útrob.

Nechty si zaryl do trička, na mieste, kde mal Temné znamenie. Tak silno, že sa na ňom začali utvárať krvavé kvapky, ktoré sa vsakovali do tenkej látky. Ryl silnejšie a silnejšie až ho zastavila bledá dlaň, ktorá bolestne uchopila jeho zápästie a ruku mu od hrude vytrhla.

„Dajte ho zo mňa von...“ nekričal aj keď potom túžil. Bol to len nazúrený vyhasnutý hlas, ktorý mu vyšiel z úst.

Počul vo svojej mysli jeho tichý vzlyk, cítil jeho bolesť, no len ďaleko v pozadí, pretože jeho vlastná ju prebíjala.

„Neviem, čo to s tebou spraví,“ odvetil mu Temný pán pravdivo, bez toho, aby uvoľnil jeho zápästie z toho prisilného stisku „Avšak najprv, ti musím niečo vysvetliť. A toto nie je úplne vhodné miesto na podobnú konverzáciu.“

Harrymu bolo celkom jedno, čo sa s ním deje, keď ho Voldemort premiestnil.

Ani jeden z nich si nevšimol postavu skrytú vo vzduchu, ktorá celú ich interakciu sledovala a aj po ich premiestnení, no onom mieste ďalej spokojne postávala.

⸞