Harry Potter fanfiction

Kapitola XIII. 

Čierne jazero

♦

 

Harry sa ocitol vo svojej komnate a ľahol si na posteľ. Srdce mu ešte stále bilo ako o život. „On ma skutočne bozkal do vlasov alebo som si to len predstavoval?“

„Nepredstavoval si si to,“ odvetil Tom šepky.

„Takže si musel dať dolu masku... ten odraz, ktorý som videl v okne-“

„Harry, ja ti to vys-“ začal Tom napäto.

„Nebol jeho,“ dokončil Harry a ignoroval Tomov hlas. „Konečne som mal možnosť vidieť tvár Temného pána, no ja som si zase predstavoval teba... šaliem z teba, všade ťa vidím... bože...“

Tom si v jeho mysli hlasito vydýchol, no Harry si ho akosi nevšímal. Myslel len na posledné udalosti. Rukou našmátral miesto, kde cítil bozk Temného pána. „Nerozumiem, prečo má môj patronus podobu jeho hada – nedáva to zmysel, musí to byť nejaká náhoda, však?“

„Náhoda? Och, jasne, náhoda, iba náhoda,“ mumlal Tom nervózne.

„Mám Temného pána rád, to áno, možno veľmi, je predsa mojim vzorom už od malička, no... ja určite ho nemám rád takým spôsobom, aby... aby mal môj patrnonus podobu jeho domáceho miláčika, že? Takže to musí byť iba náhoda...“

„Je už neskoro, mal by si ísť spať,“ povedal Tom a nervozita z jeho hlasu pomaly mizla.

„Spať? Žartuješ? Idem trénovať, učiť sa a ešte chcem pracovať na svojom kúzle – neznamená, že keď sa so mnou Blaise rozišiel, tak s tým prestanem. Stále mi na ňom záleží, stále je mi najlepším priateľom, nevzdám to tak ľahko,“ rozprával Harry odhodlane a vyskočil na nohy. Potreboval niečo robiť, aby zabudol na to, čo sa stalo na panstve.

„Blaise o tvoju pomoc nestojí, je to debil, ktorý sa na teba vykašľal pri prvej príležitosti,“ hundral Tom, zatiaľ čo Harry uvrhol na svoju komnatu zabezpečujúce a tlmiace kúzla a začal trénovať zaklínadlá, ktoré sa najnovšie naučil.

„Nie je to debil, každý neberie vraždu tak ľahko ako ty,“ odvetil a pri krbe vykúzlil figurínu, na ktorej testoval nové zaklínadlo.

Po tréningu si sadol za svoj stôl, rozsvietil lampičku, otvoril poriadne tučnú knihu, nalistoval stranu, na ktorej skončil a pokračoval v čítaní. Po prečítaní niekoľkých kapitol si vytiahol z kufru celú hŕbu kníh a magazínov, aby mohol pracovať na svojom kúzle, ktorým plánoval pomôcť Blaiseovi.

„Harry, poďme už spať aj zajtra je deň,“ mumlal Tom.

„Nevyrušuj ma,“ odbil ho Harry, zatiaľ čo si sústredene písal poznámky. 

„Za chvíľu svitá,“ komentoval Tom, keď Harry konečne zhasol lampičku a uložil všetky knihy späť do kufra.

Harry si nadstavil magický budík, zašiel do kúpeľne, a potom sa konečne zvalil do perín.

 „Spi už, maličký, potrebuješ to,“ šepol Tom nežne.

„Som nervózny, Tom,“ pomyslel si nepokojne, keď sa obracal na bok a pozeral do tmy. „Neviem či to všetko zvládnem. Svoju mágiu, školu, ten turnaj, úlohu smrťožrúta, Blaisea... niekedy mám pocit, že vybuchnem.“

„Spolu predsa zvládneme všetko. Sme dokonalý tím. Ja som múdry a ty pekný,“ odvetil Tom uštipačne.

„Hej!“ zvolal Harry a usmial sa.

„Žartujem, maličký môj. Ty zvládneš aj nemožné... pozri, čo si dokázal už ako ročný – zničil si tak mocného kúzelníka a neustále dokazuješ, aký výnimočný si. Nemám o teba obavy, ak budeš padať, chytím ťa... vždy.“

Harry sa pousmial a cítil sa oveľa pokojnejšie. Po Tomových slovách ho často hrialo na srdci. Chytil svoj prívesok medzi prsty, priložil si ho k perám a pobozkal ho. „Dobrú noc,“ pošepkal nahlas.

„Dobrú, môj malý smrťožrútik,“ odvetil Tomov hlas láskyplne a Harry upadol do pokojného spánku.

...

Zimné prázdniny ako každý rok ubehli neuveriteľne rýchlo, a to najmä Harrymu, ktorý si vždy dokázal vyplniť každú sekundu voľného času, pretože leňošenie neprichádzalo do úvahy.

Druhá úloha bola za dverami a Harry bol na rozdiel od ostatných šampiónov i naďalej pokojný. Počas zimných prázdnin každý deň trénoval plávanie i potápanie v ich vyhrievanom bazéne. Premýšľal aj nad tým, že bude musieť skryť svoje Temné znamenie, no od Snapea sa dozvedel, že plavky, ktoré na sebe budú mať šampióni, majú i vrchný diel, ktorý má nášivku erbu danej školy, takže znamenie ostane bezpečne pod jeho odevom.

Blaise ho i naďalej ignoroval a Harry sa snažil robiť to isté, aj keď niekedy to bolo naozaj ťažké. Zvykol si, že takmer všetko robili spolu. Zvykol si túliť sa k nemu počas chladných nocí. A teraz bol preňho ako vzduch. Ako rýchlo dokáže láska a priateľstvo vyhasnúť. Akoby ani nikdy nič z toho neexistovalo.

„Hlavu hore, on sa určite spamätá. Netuším, čo sa medzi vami stalo, ale-“ snažila sa ho utešovať Daphne, počas elixírov.

„Som v poriadku,“ prerušil ju a pokračoval v odpisovaní receptu z tabule. „On mi neodpustí a ja som s tým zmierený, Daph. Už sa o ňom viac nechcem baviť.“

Po elixíroch sa vybrali na obranu. Draco, Greg, Vincent a Daphne šli s ním, zatiaľ čo Theo s Blaiseom a Pansy. Takto sa začali deliť, niekedy sa pomenili, no odteraz už tvorili vždy dve, nie jednu skupinku.

Rabastan v Moodyiho podobe sedel za stolom a zíval, keď vchádzali do triedy. Harry sa naňho ani nepozrel, rýchlo sa posadil k Dracovi, ktorý si stihol zarýpať do Weasleyiho.

„Zase máš ten trápny sveter, to fakt? To eRko má ako znamenať retard,“ chladne sa uškrnul, „to už všetci vieme, lasička, nemusíš si to dávať aj na ten zdrap, v ktorom beháš.“

Weasley sčervenel a rýchlo si zapol habit. „Drž hubu, Malfoy.“

„Ty drž hubu, ty opuchnutý vred.“

„Opuchnutý vred sedí vedľa teba!“ zahundral Weasley a Harry prevrátil očami, rozhodne sa nemienil účastniť nejakej detinskej hádky, to že ho Weasley urazil mu bolo ukradnuté.

„Ticho tam,“ zavelil Rabastan a postavil sa. „Dnes si vás trochu preskúšam. Po prázdninách ste určite vymletí, takže, kto chce ísť prvý?“

Harrymu sa ešte stále pozeralo na Moodyiho ťažko. Tento muž bol mŕtvy kvôli nemu. Preto si radšej predstavoval Rabastana, jeho skutočnú podobu, aj keď to nebolo práve ľahké.

„Dobre, tak napríklad, ty ryšavý... eh, meno?“

Weasley bol už opäť celý červený v tvári. „Ronald Weasley, pane.“

„Koho chceš do duelu, Wesly?“ spýtal sa Rabastan znudene a postával pri svojom stole.

„Weasley,“ zaškrípal pomedzi zuby.

Rabastan sa skrz Moodyiho tvár uškrnul. „Chceš do duelu samého seba? Nie si trochu zabrzdený, chlapče? Strhávam Chrabromilu päť bodov za tuposť.“

Slizolinčania sa náramne bavili. Harry vedel, prečo Rabastan vybral práve Weasleyiho – zase mu chcel zlepšovať náladu tým, že zosmiešni jeho rivala.

„Potter, chcem do duelu Pottera,“ vyriekol Weasley a vrhol na Harryho niečo, čo sa zrejme malo podobať vražednému pohľadu.

Rabastan naňho pozrel a na chvíľu sa zdal ustarostený. „Potter, poď teda.“

Harry si povzdychol a postavil sa.

„Ten Weasley si vážne nedá pokoj až kým skutočne nedostane to o čo si koleduje,“ pomyslel si a len čo opustil svoju lavicu zastihla ho panika. Weasleyiho neznášal, čo ak aj jeho omylom zabije... možno to v kútiku duše aj chcel, aspoň jeho mágia si to môže myslieť a urobí to, čo spravila Moodyimu.

„Len si spomeň, čo ti povedal Voldemort. Mágia nikdy nespraví to, čo skutočne nechceš.“

Áno, pomyslel na slová Temného pána a hneď sa cítil istejšie. Sebavedome si stúpol oproti Weasleyimu a v dlani zovrel prútik, ktorý vlastne vôbec nepotreboval.

„Žiadne podvádzanie, používajte kúzla, ktoré sme sa naučili od začiatku tohto roka, jasné?“ riekol Rabastan prísne.

Uklonili sa ako pravidlá duelu vyžadovali, a potom už Harry neváhal ani sekundu. To bolo základne pravidlo v boji – neváhať, nečakať, útočiť. Švihol prútikom bez toho, aby povedal čarovnú formulu a nakoniec sa žiadny poriadny boj nekonal. Weasley padol k zemi v prvej sekunde a už sa nepostavil.

Prútik mu odletel niekde k prednej lavici a on ležal vystretý na zemi, divoko žmurkajúc, akoby mu mozog ešte nestihol vydať signál, že už nestojí, ale leží.

Slizolinčania sa začali vysmievať a uškľabovať na adresu Chrabromilčanov.

„Povedz triede, aké kúzlo si použil, Potter, nepovedal si ho nahlas,“ zahundral Rabastan niekde za jeho chrbtom.

„Jednoduchý Expeliarmus,“ odvetil stroho a hľadel pred seba.

„Takže vidíte, ak ste dostatočne trénovaný a mocný, obyčajné odzbrojujúce kúzlo môže fungovať aj takto,“ povedal Rabastan k triede a pristúpil k Weasleyimu, ktorý ešte stále nezistil, ako fungujú jeho končatiny. „Ty tam, pomôž mu na nohy,“ kývol na Longbottoma, ktorý sedel v prvej lavici a rýchlo sa ponáhľal svojmu spolužiakovi na pomoc.

„Za ukážkovo predvedené kúzlo pripisujem Slizolinu desať bodov, môžeš sa posadiť, Potter,“ riekol Rabastan a Harry sa rýchlo vrátil k svojmu miestu vedľa Draca.

Zacítil na sebe Blaiseov pohľad, hádam po prvýkrát od ich rozchodu. No len čo mu ho opätoval, temné oči uhli a opäť ho ignorovali. Harry si povzdychol a zvyšok hodiny pozeral cez okno, len aby nevidel Moodyiho podobu, pretože po jeho vražde, len čo zazrel Rabastana pod vplyvom všehodžúsu, videl čiernu postavu, ktorá oného muža nemilosrdne mučila. Videl ako pomaly umieral, ako bledol, modrel, ako mu z úst vytryskla krv, ako zachrčal a naposledy vydýchol. Pamätal na ten pocit, ktorý počas toho mal – ako si to vychutnával.

Draco sa k nemu nahol a pošepkal: „Je to Rabastan, Harry. Mysli na to, že je to on.“

Prikývol. Draco vedel byť naozaj empatický a všímavý, keď chcel. „Asi potrebujem len čas.“

Ozval sa hlasitý zvonček, ktorý hlásal koniec hodiny. Všetci vystrelili zo svojim miest a ponáhľali sa na chodbu. Harry si cez rameno prehodil tašku a nasledoval ostatných, keď ho zastavil Rabastan.

„Potter, na moment,“ povedal, sediac za stolom.

Harry sa zhlboka nadýchol a otočil sa k profesorovi. Trieda sa medzitým vyprázdnila a osameli. Umelé oko sa stočilo k nemu a Harry pevne zovrel rameno svojej tašky.

„Rozumiem, že to je pre teba teraz ťažké. Pozerať sa na človeka, ktorý bol tvojou prvou obeťou, to chce riadne nervy, čo?“ riekol Rabastan a natočil sa k nemu.

„Radšej sa staraj o to, či máš dosť vlasov na varenie všehodžúsu,“ odvrkol Harry.

Rabastan naňho prižmúril zdravé oko. „Hej, snažím sa byť milý.“

„Tak s tým prestaň, nie som malé decko, nepotrebujem-“ Harry sa odmlčal a prehrabol si vlasy. „Prepáč, teraz je toho na mňa akosi priveľa. Som trochu vynervovaný.“

Rabastan prikývol. „Chápem. V sobotu je navyše druhá úloha – si v pohode? Nepotrebuješ niečo?“

Zahľadel sa cez vysoký oblok, odkiaľ bolo vidno na časť jazera. Sneh už bol roztopený a príroda vyzerala pochmúrne a unavene.

„V prvom rade potrebuješ niečo, vďaka čomu vydržíš pod vodou aspoň hodinu a nejaké kúzlo, ktoré ťa udrží v teple. Tá prekliata voda je po zime ľadová.“

Harry sa pohľadom vrátil k Rabastanovi. „Som na to pripravený.“

Moodyiho tvár sa zaškľabila. „Dumbledore vravel, že sa jemu ani Crouchovi nepodarilo tak celkom zhodnúť s vodnými ľuďmi, takže na úlohu bude k dispozícii iba časť jazera, ktorá je ako tak bezpečná. Hlavne sa nezatúlaj do tej nebezpečnej, budete na to upozornení a viem, že tam pripravili aj nejaké značky, ktoré vás majú odradiť od toho, aby ste sa dostali do tej druhej časti, no aj tak. Buď pekelne opatrný a nezabúdaj, že ak nebudeš prvý nič nie je stratené. Máš dosť bodov...“

„Vodní ľudia bývali vždy problematickí. Už som sa s pár stretol a poviem ti – sú to zmrdi.“

Harry sa v duchu zasmial. „Teda, Tom, tvoj slovník ma prekvapuje,“ pomyslel si a začul Tomove odfrknutie. „Čítal som, že vodní ľudia v Čiernom jazere sú celkom divokí,“ uškrnul sa. „Mám sa teda načo tešiť.“

Prikývol. „Budem ti držať palce, zasran,“ uškrnul sa Rabastan, čo na Moodyiho tvári vyzeralo netypicky, avšak Harry si rovnaký úškrn dokázal predstaviť na Rabastanovej skutočnej tvári, zrazu sa cítil ľahšie, už dokázal vidieť viac Rabastana než Moodyiho.

Harry si odfrkol takmer tak isto, ako pred chvíľou v jeho mysli Tom a otočil sa, keď ešte začul: „A ten tvoj čokoládový kamoš z teba celý čas, čo si bol pred tabuľou, nemohol spustiť oči. Aj tupec ako ty by mal vidieť, že je do teba stále až po uši.“

„Len nech si pozerá, idiotský Zabini, to je jediné čo môže. Už sa ťa nikdy nedotkne. Nie potom jeho dramatickom výstupe.“

„Hej, nehovor o ňom tak! Vieš, že mi na ňom stále veľmi záleží,“ napomenul Toma a so smutným úsmevom opustil učebňu.

…

Harry prechádzal chodbami. O chvíľu mala začať herbológia a on sa potreboval dostať na prízemie a do skleníku. Zabočil za roh a uvidel Theodora postávať pred zatvorenými dverami od chlapčenských toaliet.

„No tak Blaise! Čo je? Už si tam celú večnosť! Zmeškáme hodinu!“ búchal do dverí netrpezlivo.

Harry sa k nemu okamžite rozbehol. „Čo sa deje, Theo?“ spýtal sa rýchlo.

Theodore naňho prudko vzhliadol. „Harry, chvala Salazarovi, už neviem, čo mám robiť. Šli sme na herbológiu a Blaise sa zrazu rozbehol na záchod a zamkol sa tam. Vôbec sa neozýva... dopekla...“

„Uhni!“ vyhŕkol Harry a kúzlom dvere rozrazil až takmer vypadli z pántov.

Voda z kohútika prudko tiekla a zmývala krv, od ktorej bolo ušpinené takmer celé umývadlo. Blaise sedel skrčený na dlážke, opieral sa o vykachličkovanú stenu a roztrasene si obzeral zakrvavené dlane. Krv pochádzala z nosa – Harry ani len netušil, že odtiaľ môže toľko tejto tekutiny vytiecť.

„Nevyzerá dobre,“ šepol Tom.

A keď zbadal slzy na jeho tvári, srdce sa mu prudko stislo a okamžite k nemu klesol. „To nič... to nič, Blaise.“

Blaise naňho zranene vzhliadol a Harry ho prudko objal, aj keď mu objatie opätované nebolo.

„Dočerta, mám zavolať pomoc?“ ozval sa Theo niekde za Harrym.

„Zavolaj Snapea,“ riekol Harry bez toho, aby Blaisea pustil.

Počul ako Theo vybehol z miestnosti a Bliase zašepkal: „Z-zabudol som všetko od dnešného rána...“

Harry si bolestne zahryzol do pery a pobozkal ho niekde na bok vlasov. „Len malý záchvat... mali sme úplne nudné hodiny... o nič si neprišiel, ver mi. Len som nakopal Weasleyimu zadok, to môžem spraviť hocikedy,“ zažartoval a trochu to zabralo.

Blaise sa pomedzi slzy pousmial. „To by som si pamätať chcel,“ vzlykol a prerývane vydýchol. „Zabudnem všetko... nevydržím ani tento rok...“

Harry mu svojim rukávom utrel aspoň trochu krvi z pod nosu a pier a pritiahol si ho tesne k sebe.

Cítil ako si Blaise položil hlavu na jeho rameno a rozplakal sa. Harrymu tiekli slzy spolu s ním. Bolelo ho to viac ako Blaisea – to, že ho videl v takomto stave, bože, kiež by mu jeho kúzlo pomohlo, kiež by...

Harry Blaisea nakoniec odviedol na neďalekú ošetrovňu, pretože krv z nosa mu stále nie a nie prestať tiecť. Snape prišiel krátko potom a dohadoval sa s madam Pomfreyovou, zatiaľ čo Harry stál nad lôžkom, kde ležal Blaise, jeho habit bol ešte stále celkom zakrvavený, no jeho tvár už vyzerala pokojnejšie, aspoň v bezvedomí, v ktorom sa už nejakú tú chvíľu nachádzal.

Harry sa k nemu sklonil a pobozkal ho na čelo. „Sľubujem, že urobím všetko preto, aby som ti pomohol,“ pošepkal mu pri uchu, keď začul krátke odkašľanie.

Snape už stál za ním s kamenným výrazom na tvári. „Vráť sa na hodinu, pán Zabini sa skôr ako zajtra nepreberie.“

Harry prikývol. „Je to veľmi zlé?“ spýtal sa potichu.

Snape mu venoval súcitný pohľad a prikývol. „Obávam sa, že takýmto tempom nedokončí ani tento ročník. Záchvaty sú čoraz častejšie a ak bude zabúdať prebraté učivo – je indiferentné, aby školu navštevoval.“

Harrymu bolo nevoľno. Dialo sa to prirýchlo. Potreboval viac času, aby mohol pracovať na svojom kúzle. Nemohol sa len prizerať, ako je to zo dňa na deň horšie. Ako pomaly odchádza...

„Harry, musíš počítať s tým, že aj keby si to kúzlo dokončil v čas nemusí mu pomôcť. Nechcem, aby si si to potom vyčítal, dobre maličký? Mágia skrátka niekedy nestačí, pamätaj na to,“ riekol Tom jemne.

Po vyučovaní sedeli v spoločenskej miestnosti na pohovke pred krbom. Nesmiali sa, nedobiedzali, neohovárali, prosto sedeli a zamyslene hľadeli pred seba.

„Stále však nerozumiem prečo? Prečo odíde zo školy?“ vzdychla si Daphne nešťastne.

Harry sedel vedľa nej a potichu odvetil: „Sľúbil som mu, že vám nič nepoviem. Nemôžem ho zradiť.“

„No nie sme hlúpi, všetci sme si všimli, že je s ním niečo zle,“ riekol Draco zamračene. „Je chorý, však?“

Harry len mĺkvo prikývol. Vedel, že si to ostatní všimnú. Bolo nemožné to prehliadať a bezvýznamné zapierať.

 „Ale prečo nám to tají?“ spýtala sa Pansy otrasene. „Sme predsa jeden tím, najlepší priatelia, tak-“

„Nechcel, aby ste ho ľutovali. Ani mne o tom nepovedal hneď. Skrátka chcel byť normálny, nechcel, aby ste sa naňho dívali inak,“ riekol Harry zachmúrene.

„Och,“ vzdychla si Daphne. „Ale vylieči sa, že?“ vzhliadla naňho modrými očami a Harry preglgol.

„Neviem,“ zašepkal a hypnotizoval plamene v širokom krbe.

Večer ležal v posteli a hľadel na susedné lôžko, ktoré bolo prázdne. Raz to takto možno bude natrvalo. Pri tej predstave sa mu skrútili vnútornosti. Keď si bol istý, že všetci spia, hodil na seba uniformu, neviditeľný plášť a vybral sa do prázdnej a tmavej knižnice. Jedným švihom prútika sa na stôl vzniesli všetky potrebné knihy a magazíny. Vytiahol si z vrecka svoje poznámky a pokračoval v práci.

„Harry, kontroluješ si čas?“ spýtal sa Tom unaveným hlasom po hodnej chvíli.

„Dopekla,“ zaklial, keď vzhliadol na svoje náramkové hodinky.

„No tak to môžeš ísť rovno na raňajky. Takýmto tempom sa zničíš. Po vyučovaní pôjdeš spať,“ riekol Tom prísne.

Harry rýchlo všetko vrátil do pôvodného stavu a skryl sa práve v čas pod neviditeľný plášť. Do knižnice vstúpila madam Pinceová. Harry sa popri nej prešmykol na chodbu, kde si za stĺpom plášť dal opäť dolu a utekal do najbližšej umyvárne, kde sa rýchlo opláchol a rozbehol sa do Veľkej siene.

„Kde si bol?“ vyhŕkol naňho Draco, keď si vedľa neho zadýchane sadal a zdravil ostatných.

„Niečo som musel vybaviť,“ odvetil a naložil si na tanier nejaké vajíčka.

Draco sa k nemu sklonil a zašepkal: „Viem, že si bol celú noc preč. Zobudil ma zlý sen a teba nikde.“ Potom sa naňho strieborné oči hodnotiaco zahľadeli. „Spal si vôbec?“

Harry sa pozrel po ostatných. Daphne, Pansy aj Theo ich nenápadne počúvali.

„Na niečom pracujem a ženie ma čas,“ riekol a Draco zrejme pochopil, že sa viac nedozvie.

Riadne sa najedol, aby nabral energiu, no už počas dejín mágie mu klipkali oči. Zatiaľ mal šťastie, pretože ho nik nevyvolal ani neskúšal.

Po transfigurácii sa vliekol v slizolinskej skupinke, keď po ňom niekto hvizdol. Obzrel sa a zbadal postávať pri stĺpe profesora Moodyiho.

„Na dnešnej hodine si nedával pozor, Potter, do kabinetu, hneď!“ zavrčal a Harry pozrel na ostatných. „Dobehnem vás,“ riekol a nasledoval Rabastana do jeho kabinetu.

„No čo je? Musím sa ísť učiť,“ povedal netrpezlivo a unavene sa posadil na najbližšiu stoličku.

„Vyzeráš ako hovno,“ riekol Rabastan bez obalu a zaškľabil sa. 

Harry sa naňho škaredo pozrel a uškrnul sa. „Ani ty nevyzeráš bohvieako – umelé oko, noha...“

„Blb.“

„Naser si.“

„Och, tieto tvoje faganské reči – pamätaj – to kvôli tebe musím piť odporný všehodžús a musím vyzerať takto, takže trochu úcty.“

„Jasné, jasné, toto budeš vyťahovať ešte veľmi dlho, čo?“

Rabastan sa pousmial a prikývol. „To si piš.“ Potom podišiel k svojmu stolíku a prehovoril: „Chcel som ti len dať niečo na povzbudenie, aj hlupák by si všimol, že si v noci nezažmúril oka. Aspoň trochu ti to pomôže,“ povedal a zo šuplíka vytiahol malý flakón. „Na, krpec.“ Hodil po ňom fľaštičku a Harry ju obratne zachytil.

„Vďaka,“ riekol potichu a prevrátil obsah do seba.

„Čo si v noci stváral?“ spýtal sa, keď sa usadil za stôl. „Len mi nepovedz, že si sa učil, ty zasratý bifľoš.“

Elixír začínal účinkovať a Harry sa pomaly, ale isto cítil o niečo lepšie. „Nuž, vlastne dá sa to aj tak povedať.“

Rabastan prevrátil očami. „Pche, to je des, padaj už, lebo ma nakazíš svojou prehnanou múdrosťou.“

Harry sa naňho zaškľabil a hodil po ňom prázdny flakón. „Maj sa, Rabi!“

Rabastan sotva sklenú fľaštičku zachytil a nazúrene zafučal, načo Harry už s oveľa lepšou náladou, zatvoril dvere a vybral sa za ostatnými.

Po dopísaní úloh sa prikradol na ošetrovňu. Blaise ležal v jedinom obsadenom lôžku a spal. „Ako je na tom?“ spýtal sa madam Pomfreyovej, ktorá práve zastierala závesy na oknách.

Venovala mu starostlivý pohľad a povzdychla si. „Stratil veľa krvi a jeho nervový systém sa ešte stále spamätáva z toho záchvatu, takže si tu nejaký čas poleží. Ak chcete, môžete tu chvíľu zotrvať, ale iba chvíľu,“ povedala prísne a otočila sa smerom do svojej kancelárie.

Harry opatrne podišiel k posteli a pohladil Blaisovu dlaň. Utrápene si povzdychol, keď tak sledoval, aký je bledý a premýšľal nad svojim kúzlom. Bolo takmer hotové, ešte robil posledné úpravy, ale čoskoro by ho mohol skúsiť. Ťažšie už bude iba Blaisea presvedčiť, aby to dovolil.

„Čo tu chceš?“ ozval sa zrazu chraptivý hlas.

Harry zistil, že pozerá do už otvorených čiernych očí. „Chcel som len vedieť, ako ti je.“

„No vidíš, že nič moc, takže... môžeš ísť nie?“ riekol protivne.

Harry od postele trochu ustúpil a smutne povedal: „Viem, že ma nenávidíš a rozumiem tomu. Vlastne ti môžem byť vďačný, že si ma neudal alebo tak...“ nervózne sa poškriabal vo vlasoch.

Blaise mlčal a jeho tvár ostávala bez výrazu. 

„No, nemal by si na to byť sám. Mňa možno nenávidíš, ale stále je tu Daphne, Pans, Draco a Theo, záleží im na tebe, majú o teba strach, nie sú ani slepí, aby im nedošlo, že je s tebou niečo zle. Pusti ich k sebe, Blaise. Zver sa im – vieš, že oni ťa ľutovať nebudú, ale naopak, budú tu pre teba.“

„Všetko, čo si chcel?“

Harry naňho chvíľu hľadel, no nakoniec prikývol a vyložil na nočný stolík zo svojej tašky knihy. „Ehm, priniesol som ti nejaké čítanie, aby si sa nenudil. Môžeš si ich nechať... ja som ich už prečítal,“ povedal rýchlo, otočil sa a ponáhľal sa preč.

Zahryzol si do pery, keď sa mu srdce stislo bolesťou. Bolo to ťažké. Cítiť tú nenávisť zo strany človeka, ktorý bol preňho taký dôležitý, avšak mohol si za to sám a Blaisea plne chápal.

„Za to ja ho nechápem! Správa sa ako-“

„Tom, prosím, neurážaj ho,“ skočil mu Harry do reči skôr ako stihol použiť nejakú nepeknú nadávku.

Bol absolútne bez nálady, a tak ani netrávil čas so svojimi priateľmi v spoločenskej miestnosti. Sedel vo svojej posteli za zastretými zelenými závesmi a objímal vankúš, ktorý si požičal z Blaiseovho prázdneho lôžka.

„Chýba mi, Tom...“

„Ja viem, maličký, cítim to... prísť o priateľa nie je ľahké. Možno preto som sa vždy bál mať priateľa, bál som sa straty a planých nádejí.“

„Čo ak raz prídem o všetkých? Čo ak sa naše cesty rozdelia a mne neostane nik?“ pýtal sa v mysli a nasával Blaiseovu vôňu z mäkkého vankúša.

„Ostanem ti predsa ja, tak ako na začiatku – len my dvaja,“ odvetil Tom potichu.

Harry mal zatvorené oči a predstavoval si Tomovu tvár. „Len my dvaja – navždy.“

„Navždy, maličký môj. Ja ťa nikdy neopustím, ale to už vieš.“

Neskoro večer opäť raz trávil čas v knižnici. Jediná sviečka horela v rohu stolčeka, ktorý bol celkom zaprataný rôznou odbornou literatúrou a jeho chaotickými poznámkami. Špičkou brka urobil prudký škrk po pergamene a frustrovane sa oprel o operadlo stoličky, na ktorej sedel.

„Nech robím, čo robím, mám strach, že mu ublížim. Môžem urobiť ešte tak tisícku kalkulácii, no neurobím potrebný progres, ak to skutočne nevyskúšam... a Blaise ma teraz nechce ani len vidieť...“

„Harry, zajtra ťa čaká tá úloha. Prosím, vyspi sa trochu,“ žiadal ho Tom už po stý raz.

Postavil sa a prehrabol si vlasy. „Ale ja nemôžem spať... nie, kým... kým konečne niečo nespravím. Idem za ním.“

„Zbláznil si sa? Teraz? Dnes? O pár hodín je nový deň a teba čaká druhá úloha! Okamžite na to zabudni!“

„Máš pravdu, radšej budem ešte pracovať,“ pomyslel si a posadil sa späť za stôl.

„Och Salazar! Prečo ma nepočúvaš?“

Harry si pretrel unavené oči a ignoroval Tomove reči. Vedel, že by spať skrátka nedokázal, nie, keď vedel, že stav jeho prvého najlepšieho kamaráta sa zhoršuje zo dňa na deň. Nenávidel pocit bezmocnosti a to, že aspoň niečo robil, mu celú túto situáciu uľahčovalo.  

. . .

Preplnené tribúny sa týčili nad rozľahlým jazerom, pred ktorým boli zostavené štartovné móla pre jednotlivých šampiónov. Harry stál na drevenom pľaci rovnako ako ostatní šampióni so svojím riaditeľom a s pár priateľmi, ktorí mu mohli pred začatím robiť spoločnosť. V pästi zvieral Žiabrovku a hľadel na pokojnú hladinu Čierneho jazera. Bolo zamračené, nepríjemné počasie. A ak by nemali aplikované zahrievacie kúzla, zrejme by pomrzli.

Venoval svojim priateľom posledný úsmev a otočil sa späť k jazeru. Niekde pod tou vodou bol Draco. Skutočne vybrali jeho – veľmi nenápadne zmizol pár hodín pred začatím úlohy. Všimol si aj, že zmizla Hermiona. Pozrel do strany, kde na druhej pozícii postával Viktor Krum a prikyvoval na niečo čo mu zanietene rozprával Karkarof. V momente mu bolo jasné, prečo zmizla i ona.

„Ako prvý začína šampión s najväčším počtom bodov! Harry Potter-Malfoy, šampión za Rokfort, nám pri prvej úlohe predviedol excelentnú šou, vďaka ktorej je vo vedení, a tak zaháji druhú úlohu Trojčarodejníckeho turnaju!“ hlásal moderátor niekde z tribúny, keď ho Dumbledore poklepal po pleci.

„Prajem ti veľa šťastia, chlapče môj. Nezabúdaj, vodné hlbinu sú mätúce a ľahko v nich zablúdiť. Počúvaj tichý spev, ktorý ťa dovedie na to správne miesto,“ riekol mu, no Harry sa naňho ani len nepozrel. Prehltol odporne slizkú rastlinu, ktorú doteraz madžgal v dlani a po výstrele bez zaváhania skočil do ľadovej vody.

Pod vodou všetok hluk ustal. Žiadne uši drancujúce hulákanie a tlieskanie. Len pokoj a ticho. Pár krát ním šklblo, keď sa jeho telo menilo. Medzi prstami mu vyrástli blany a pod čeľusťou žiabre, čo mu umožňovalo dýchať pod hladinou. Voda bola miestami zakalená a mala zelenkastý nádych. Keď vplával hlbšie, začínali sa všade vôkol rysovať vodné rastliny, ktoré sa elegantne vlnili zo strany na stranu.

Vedel, že Draca i ostatných nájde približne v strede jazera, nepotreboval počúvať žiaden spev, o ktorom hovoril Dumbledore, aby vedel, kam plávať. A tak pokračoval v ceste, všimol si aj zátarasy, ktoré mali zabrániť tomu, aby sa dostali do zakázanej, teda nebezpečnej časti jazera.

„Harry...“

„Čo to bolo?“ spýtal sa Tom, zatiaľ čo plával hlboko pod hladinou.

Harry zastal a obzeral sa. Všade okolo neho boli len husté vodné rastliny a malé rybičky, ktoré plávali v skupinkách okolo neho.

„Neviem, asi je to v rámci úlohy, možno nás to má vystrašiť,“ pomyslel si a pokračoval.

Zrazu okolo neho niečo prudko preplávalo. V momente sa obzrel a tasil prútik, no bol celkom sám. Pomaly sa blížil k svojmu cieľu, vedel to podľa čoraz hlasnejšieho spevu a vodného mestečka, ktoré sa pod ním začínalo utvárať. Bol to zhluk kamenných domcov, zhora dokázal vidieť rôzne uličky medzi nimi, po ktorých plávali vodní ľudia. Vyzerali neškodne, niektorí si naňho ukazovali a šepkali si.

Obrovská socha stála nad mestečkom a len čo Harry priplával nižšie a bližšie mohol vidieť tri postavy, zviazané k onej soche, boli očividne v bezvedomí, pretože ich telá sa strašidelne vznášali tesne vedľa seba. Ich tváre mali zelenkastý nádych a pôsobili až mŕtvolným dojmom.

V strede bola Hermiona, vlasy sa jej vlnili okolo tváre a jej viečka boli pevne stisnuté, vedľa nej sa vznášalo malé plavovlasé dievča – Fleur mu už neraz rozprávala o svojej sestre, ktorá pricestovala z Francúzska. A nakoniec Draco. Harry sa musel uškrnúť, len ťažko by predýchal stav svojich vlasov. Bezvedomé telá strážili vodní ľudia s oštepmi a netvárili sa práve priateľsky.

Doplával až k Dracovi a ignoroval pohľady strážcov. Kúzlom svojho brata vyslobodil – magické lano sa z jeho členkov uvoľnilo a Harry ho rýchlo zachytil, keď sa začal vznášať smerom nahor. Pozrel na strážcov, čakal, že by naňho mohli zaútočiť, no vôbec sa nepohli. Pevne Draca uchopil a odplával smerom, ktorým aj prišiel.

„Harry...“

Zamračil sa a opäť sa obzeral na všetky smery, nevidel veľmi do diaľky, voda bola zakalená a v najväčšej hĺbke pod ním čierna a bezodná. Pohľadom neustále zachádzal do zakázanej časti, ktorá bola ohradená kamennými stĺpmi. Ten hlas... prichádzal odtiaľ.

„Harry, kašli na to, dostaň sa z tohto smradľavého jazera,“ radil mu Tom.

Mal pocit, že je sledovaný. Ešte chvíľu sa rozhliadal, prútikom si svietil na tmavé miesta, no jediné čo zahliadol boli rastliny, ryby a drobné, neškodné magické živočíchy. Plával rýchlo, dostal sa až do bodu, kde približne začal a vyplával hore, nasledoval svetlo. Bolo to až smiešne jednoduché, pomyslel si, keď sa vynoril. Dracovu nevládnu hlavu si uložil na rameno a zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu. Žiabrovka automaticky prestala účinkovať, len čo do pľúc prijal kyslík, žiabre aj s plutvami začali miznúť.

Ozval sa hlasitý potlesk a výkriky. Harry plával k svojej štartovacej pozícii, odkiaľ mu už natešene mávali Pansy, Daphne a Theo. Stál tam i spokojne vyzerajúci Snape, ktorý mu pomohol vytiahnuť Draca, a potom vyliezol na drevený pľac i on. Niekto mu okamžite okolo ramien prehodil teplú deku, ktorá z neho nasala vlhkosť a zahriala ho.

„Neuveriteľné, dámy a páni! Šampión Rokfortu opäť raz zdolal úlohu ako prvý, a to za rekordný čas!“ hulákal moderátor.

Študenti Rokfortu ešte stále burácali až sa triasla celá tribúna, no Harry si všímal len Draca, ktorý sa začínal prebúdzať a keď si uvedomil, že je po všetkom prudko Harryho objal.

„Prví! Sme prví!“ rozprával nadšene a keď sa od neho odtiahol, znechutene si prečesával vlasy, no aj tak celý žiaril nadšením. Pyšne sa nadúval a radoval sa spolu s ostatnými.

„Krum a tá francúzska sa ešte nevynorili, začula som, že Krum zablúdil,“ uškŕňala sa Daphne, ktorá mu okolo pliec prehadzovala ďalšiu vyhrievanú deku.

Snape venoval posmešný pohľad naštvanému Karkaroffovi, ktorý čakal na svojho šampióna a nervózne prechádzal zo strany na stranu.

O niekoľko minút sa vynoril Viktor aj s Hermionou. Prudko kašľal a plával smerom k svojmu stanovisku.

„A máme tu druhého šampióna, ktorý zdolal úlohu tesne pred vypršaním limitu. Viktor Krum splnil úlohu ako druhý!“ kričal moderátor a študenti Durmstrangu pokrikovali meno svojho obľúbenca.

„KRUM! KRUM! KRUM!“

Nakoniec ubehla celá hodina, no Fleur sa zatiaľ nevynorila. Všetci akosi postupne utíchli. Harry sa obzrel a zbadal Dumbledora, ktorý sa spolu s Rosierom a Crouchom dohadoval so strapatou ženou so zelenkastým telom – musela to byť náčelníčka vodných ľudí.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Theodore, ktorý stál vedľa neho.

Pansy, ktorá ratovala Draca a kúzlom mu sušila vlasy odvrkla: „Tá namyslená hlupaňa sa asi utopila.“

Harry zachytil Hermionin znepokojený pohľad z Viktorovho stanoviska. Snape aj ostatní profesori sa vybrali k Dumbledorovi, aby zistili, čo je zle. Madam Olympa divoko rozhadzovala rukami a kričala na náčelníčku vodných bytostí, no museli použiť tlmiace kúzlo, pretože nebolo počuť o čom sa bavia.

„Ako sa zdá, tak šampiónka Beauxbatonsu má vážne problémy,“ vyhlásil moderátor po dlhej odmlke a všetci ho napäto počúvali.

„Dočerta s nimi, prečo niečo nerobia?“ prehovoril Harry a nervózne sledoval pokojnú hladinu.

„Dostala sa do zakázanej časti jazera-“ pokračoval moderátor, keď ho zahriakla McGonagallová a prevzala si od neho mikrofón. „Všetci sa upokojte! Situácia sa už rieši.“

„No to vidím,“ odpľul Draco, zatiaľ čo všetci sledovali skupinku profesorov, ktorá sa dohadovala s náčelníčkou, no akosi nič nerobili, čo Harry nedokázal pochopiť. Fleur predsa mohlo ísť o život. Jej sestru po uplynutí limitu vytiahli, avšak Fleur tam niekde stále bola.

„Je to len banda babrákov na čele s Dumbledorom, miesto, aby konali, dohadujú sa ako takí neschopí tupci,“ prehovoril Tom znechutene. „Poďme zažiť trochu vzrušenia, maličký,“ povedal veselo.

Harry zaťal ruky v päsť. Predstavoval si bezmocnú Fleur uväznenú niekde pod hladinou. Mohla sa už topiť, jej kúzlo už nemuselo pôsobiť. Zhodil zo seba deky a bez rečí skočil späť do ľadového jazera.

Z vrecka si vytiahol núdzovú Žiabrovku, ktorú rýchlo prehltol a vydal sa ku kamenným stĺpom, len čo sa k nim priblížil, zhlukli sa okolo neho vodní ľudia s oštepmi, ktoré naňho nebezpečne tasili. „Von! Už tu nemáš čo robiť, človek!“

Aplikoval si na hlasivky kúzlo, vďaka ktorému mohol rozprávať pod vodou. „Kde je to dievča?“

„Von!“ kričali neústupne.

Harry sa s nimi nemienil vybavovať, nemal na to čas. Vypustil trochu zo svojej mágie, no len jej neškodnú časť, ktorú mal plne pod kontrolou. Mágia vytvorila vír, ktorý vodných ľudí polapil a vymrštil na všetky strany. Harry však kúzlom jedného z nich zachytil, priplával k nemu a schmatol ho za krk, načo bytosť prekvapene pustila oštep.

„Kde je to dievča?“ spýtal sa chlade.

Vodní tvor naňho vyvalila guľaté oči. „Dostali ju vodní démoni a stiahli ju do temných zákutí jazera,“ riekol a pozrel za kamenné stĺpy, ktoré delili nebezpečnú časť s tou bezpečnou. „Nemáš tu byť, človek!“

„Čo od nej chcú?“

„Urobiť z nej potravu pre obrovskú sépiu, predpokladám.“

Harry ho pustil a prudko vplával za stĺpy do temných vôd. Vodní ľudia nemali odvahu ho nasledovať, len ho sledovali z druhej strany.

Voda bola čoraz temnejšia, viditeľnosť sa zhoršovala, takže až na poslednú chvíľu si všimol skupinu hlbočníkov, ktorí sa naňho znenazdania vrhli. Driapali ho a jeden sa mu dokonca zahryzol do ramena, no len čo sa spamätal, zneškodnil ich svojou mágiou, v momente stratili vedomie a ich telá klesali do temnoty pod ním.

„Prekliate potvory,“ zahundral Tom.

„Harry...“ ozval sa vzdialený hlas, ktorý nepočul prvýkrát. Už mu bolo jasné, že to nebolo v rámci úlohy.

„Nepáči sa mi to, ten hlas akoby ťa lákal k sebe. Akoby ťa niečo ovplyvňovalo a bez toho, aby si si to uvedomoval, plávaš priamo k nemu... je to pasca.“

„Tak blízko...“ šepol hlas vzdialene.

Vodné rastliny zatemňovali celé okolie, ani len ryby na tomto mieste nezahliadol. Plával ďalej, nasledoval onen hlas, aj keď Tom tvrdil, že je to pasca, bol to jediný záchytný bod. Niečo sa mu zozadu omotalo okolo krku. Z úst mu vyšlo niekoľko bubliniek, keď rukami uchopil slizké telo tvora, ktorý sa ho snažil zadusiť.

Harrymu sa podarilo ho od seba odtrhnúť a plával ďalej. Kamenné domy, oveľa väčšie, za to  v horšom stave sa začínali objavovať vôkol neho. Bol v meste. Viditeľnosť bola oveľa lepšia, a tak zahliadol na konci v diaľke celú masu bytostí, ktoré poznal iba z kníh. Vodní démoni stáli zoskupení pred bytosťou, ktorú Harry nemal možnosť ešte nikdy uzrieť. Pripomínala mu náčelníčku vodných bytostí, avšak bola zároveň jej presným protikladom. Jej koža bola takmer čierna, jej oči biele ako mlieko, vlasy akoby mala z temných rias a jej telo bolo štíhle s dlhými rukami a odeté v jednej veľkej rybej šupine, ktorá sa leskla tmavou fialovou farbou.

„To je vodkyňa vodných démonov. Ešte som ju nevidel na vlastné oči,“ povedal Tom fascinovane.

Démoni sa ako jeden otočili k nemu, no ostali na mieste. Biele oči ich náčelníčky pozreli priamo naňho. Otvorila nezvyčajne veľké a napuchnuté pery a z jej úst vyšiel vzdialený hlas. „Harry...“

Neuveriteľnou rýchlosťou priprávala priamo k nemu až sa okolo Harryho prehnal vodný prúd.

„Čakala som ťa. Vedela som, že ak dostaneme to ľudské dievča prídeš. Perly mi to pošepkali,“ rozprávala zamatovým hlasom. „Chcela som ťa stretnúť osobne, presúvam sa medzi jazerami, morami a oceánmi a po celom šírom svete mi perly šepkajú tvoje meno. A tak som pricestovala až sem, aby som sa s tebou stretla osobne. Ten, ktorý nás oslobodí, tak ťa nazývame my – temné morské bytosti.“

„Neviem o čom hovoríš,“ riekol zarazene, načo mu z úst vyšlo niekoľko bublín.

Vodní démoni ich pomaly obklopili a Harry sa ocitol v kruhu spolu s ich vodkyňou, ktorá z neho ani len na moment nespustila oči.

„Už odpradávna sa naša vodná ríša delí na stranu svetla a temna. Rovnako ako v tvojom svete. Temnota bola vždy považovaná za zlo a bola utláčaná, nenávidená a lapená. My temné bytosti nemáme práva, ale perly šepkajú už dlhé roky, že prídeš a spojíš svetlo a temno, tak ako vo svojom svete, tak i v našom. Prinesieš nám slobodu a ďalšie generácie už takéto utláčanie nebudú poznať. Svet ako z bájnych príbehov. My vodní démoni sa nebudeme musieť skrývať v temných a obmedzených zákutiach vodného sveta, pretože ty to zmeníš. Chcela som sa s tebou stretnúť a vyjadriť ti svoju plnú podporu. Žijem na rôznych miestach po celom svete a vždy keď ťa kroky zavedú do temných hlbín vôd, budem tam, pripravená ti pomôcť.“

Harry len zamračene počúval a snažil sa všetky informácie spracovať, no bol nanajvýš zmätený a prekvapený. Náčelníčka temných bytostí sa k nemu prudko sklonili až jej vlasy sťa riasy zaviali vodou. „Z polovice svetlý a z polovice temný. Dokonalý protiklad v jednej ľudskej nadprirodzenej bytosti. Presne takto mi ťa opisovali perly, presne takto som si ťa predstavovala. Moc tak nevídaná, tak jedinečná.“ Odtiahla sa od neho a venovala mu pohľad.

„Ja- nerozumiem...“ riekol tlmene, aspoň taký sa mu jeho hlas zdal pod vodou.

„Čoskoro pochopíš, kto si a aká je tvoja úloha na tomto svete. Je mi cťou, že som ťa spoznala Harry.“

Niekto mu zrazu postrčil Fleur, bola v bezvedomí. Rýchlo ju zachytil, no i naďalej sledoval biele oči.

„Žije, ale čo najskôr ju dostaň do svojho sveta, v tom našom jej kúzla už dlho nevydržia,“ pošepkala a so silným zavírením zmizla. Ostali len démoni, ktorí ho naďalej sledovali.

Harry držal Fleur a plával na mieste.

„Mali by sme ísť, maličký,“ povedal Tom potichu.

Harry už viac neváhal. S telom v náručí sa otočil a plával naspäť. Cestu nevnímal, no aj tak akoby vedel presne kam plávať, akoby ho niekto viedol. Nakoniec sa dostal za kamenné stĺpy, kde čakala skupina vodných ľudí a neveriacky ho sledovali. Harry im viac nevenoval pozornosť. Vynoril sa spolu s Fleur, ktorá sa v tej chvíli prudko rozkašľala a prskala vodu na všetky strany.

Bolo ticho. Len žblnkot vody a Fleurin kašeľ zaplnil okolie. Neďaleko na jeho stanovisku stáli všetci profesori i s náčelníčkou vodných ľudí.

„Za-zachrránil si ma!“ kašľala Fleur a hodila sa mu okolo krku až sa skoro ponoril. „Hrrdina! Môj hrrdina!“ Jej hlas s ostrým francúzskym akcentom sa rozľahol navôkol.

Harry nevnímal svet okolo seba. Vedel, že priplával späť na súš, kde sa okolo neho a Fleur okamžite všetci zhŕkli. Aplikovali na nich zahrievacie a sušiace kúzla, niečo sa ich vypytovali, no Harry nevnímal. Myšlienkami bol stále s temnou vodkyňou a jej slovami.

 „Veľmi nebezpečné, ale statočné, chlapče zlatý,“ rozprával naňho ktosi, zrejme Dumbledore, len ten ho nazýval tak idiotsky.

„Pre Merlina, nechajte toho chlapca nadýchnuť!“ vrčal Moodyiho hlas.

„Moody, pán Potter-Malfoy je žiakom mojej fakulty, postarám sa oňho, tak sem nepchajte svoj nos,“ zavrčal Snape a pevne mu stisol rameno.

Bolo okolo neho toľko ľudí, všade samí ľudia. Chcel ticho, potreboval premýšľať. A navyše mu bolo zvláštne. Zatackal sa, načo ho okamžite prichytila pevná ruka.

„Severus, potrebujeme upokojiť žiakov. Vezmi si na starosť svoju fakultu, Minerva ty svoju. Alastor, odveď Harryho do hradu, kým sú študenti na tribúnach.“

Harry sledoval trávu pod nohami, zatiaľ čo ho Rabastan viedol k hradu. Držal ho okolo ramien tak pevne až cítil bolesť.

„Tak to bolo niečo,“ prehovoril Rabastan, keď sa dostali do hradu, ďaleko od toho chaosu, ktorý vypukol pri Čiernom jazere. „Delacourovú uniesli démoni, tá náčelníčka vodníkov nám to prišla povedať,“ uškrnul sa, keď sa dostali k schodom. „Vraj s tým nič nemohla robiť, pretože v zakázanej časti jazera nemá žiadne právomoci. Dumbledore sa spoliehal na vodných ľudí, že vás ochránia pred bytosťami z tej druhej časti, no Dumbyiho plán zlyhal. Keď sa toto dostane na ministerstvo bude z toho pekná kauzička. Keby nebolo teba, tí idioti by tam tú francúzsku nechali umrieť. Nečudoval by som sa, keby ich za to jej rodina zažalovala. Tak im treba. On bude zúriť, keď sa dozvie, že ťa Dumbledore vystavil takému nebezpečenstvu. Táto úloha mala prebehnúť ako po masle, och, už sa teším, keď mu bude Evan referovať, čo Dumby zase predvádzal. Ako ohrozil jeho miláčika...“

 „Nie som žiaden jeho miláčik,“ zašepkal Harry.

Rabastan si poriadne hlasno odfrkol a zachytil ho silnejšie, keď vystupovali zo schodov a Harrymu sa zaplietli nohy.

„Som zranený,“ riekol a chytil sa na hrudi „Nemôžem ísť, ale na ošetrovňu...“

Rabastan zastavil a otočil si ho k sebe. Zdalo sa, že si až teraz všimol jeho dotrhané plavky. Krv nebolo vidno, pretože vrchný diel mal z tmavého materiálu, avšak Harry cítil ako mu steká dolu po hrudi až k bruchu. Zranili ho hlbočníci, stalo sa to tak rýchlo, že si svoje zranenia nestihol všimnúť, nie kým nevyliezol na súš.  

„Chápem,“ prikývol Rabastan, keď mu doplo, že je zranený práve na hrudi, kde má temné znamenie.

Dostavili sa do kabinetu, prešli do jeho súkromnej komnaty, kde zo seba Harry strhol vrchný diel plaviek a posadil sa na posteľ. Zuby mu drkotali, aj keď naňho ktosi ešte vonku aplikoval zahrievacie kúzlo.

Jeho hruď bola plná hlbokých škrabancov od poriadne dlhých pazúrov, alebo čo to tí prekliati hlbočníci mali. Navyše i krk ho mierne pálil od toho čudného tvora, ktorý ho tak zákerne atakoval.

„Nevyzerá to dobre,“ povedal Rabastan a skrz Moodyiho tvár sa mračil.

„Prosím, zmeň sa na seba,“ požiadal Harry potichu a oprel sa o čelo postele, pretože sa mu točila hlava.

Rabastan sa už hrabal v skrinke, no náhle prestal. Rýchlo si privolal nejaký flakón a jeho obsah vypil až do dna. Harry sledoval, ako sa mení späť do svojej podoby. Sklené oko odhodil na poličku, umelá noha sa odkotúľala do kúta a dlhý plášť skončil na zemi – bol Rabastanovi prehnane veľký. Už pred ním viac nestál starý auror, ktorého zabil, ale atraktívny muž. Jeho zeleno-hnedé oči sa na ňom na moment zastavili, no potom sa obrátili späť k skrinke a ďalej sa v nej prehraboval.

Harry si oprel aj hlavu a povzdychol si. Jeho krv ušpinila posteľnú bielizeň. Bol taký otupený, že sa nachytal pri tom, ako sleduje kvapky vlastnej krvi vpíjajúcej sa do bledej látky.

Rabastan si k nemu prisadol a do ruky mu vložil fľaštičku. „Vypi to, skúsim ti tie rany natrieť. Tie škrabance sú dosť hlboké. Prečo si si vlastne neskryl znamenie kúzlom ešte pred začatím úlohy?“

Harry vypil elixír a sledoval Rabastana, zatiaľ čo mu natieral zranenia nejakou masťou, ktorá sa mu do rán okamžite usádzala a poriadne to štípalo. „Nefungovalo.“

„Ale netrep,“ pokrútil hlavou, priložil mu na temné znamenie svoj prútik a zašepkal kúzlo, ktoré ich naučil Temný pán. Avšak znamenie nezmizlo. „Čo to má znamenať?“

„Hovoril som ti. Moje znamenie je zrejme odlišné,“ riekol a dlaňou sa chytil okolo krku, ktorý ho už poriadne pálil.

„Nestačí, že ho máš na hrudi a nie tam, kde byť má, ale ešte aj toto?“ frflal Rabastan. „Tá masť celkom dobre pôsobí, už aspoň nekrvácaš, možno to nakoniec zvládnem sám.“

„Harry, niečo nie je dobre.“

Videnie sa mu náhle rozostrilo a rukou si zovrel krk pevnejšie. „Rab... je mi...nie je mi dobre.“

Rabastanova tvár sa k nemu okamžite zodvihla. Vyzeral znepokojene. Rýchlo ho chytil za líce a pozrel mu do očí. „Čo je? Je ti zle? Si bledší než pred chvíľou.“

„Hm...“ zahmkal vyčerpane a viečka sa mu začali zatvárať.

„Harry! Hej, hovor so mnou...“ Rabastan mu odsunul dlaň, ktorou si zvieral krk a zaklial. „Niečo ťa uštiplo na krk... vieš čo to bolo?“

Pokrútil hlavou.

„Dopekla, Harry!“ Prudko sa postavil a chvíľu nervózne prekračoval. „Zavolám Snapea, ja nie som na tieto veci odborník,“ povedal nakoniec a chystal sa odísť, keď ho Harry chytil za ruku.  

„Chceš sa mu prezradiť?“

„Ten už o mne dávno vie, Temný pán mu to nakoniec povedal. Chce, aby sme spolupracovali. Síce Snapeovi neverí, no Snape by bol veľmi hlúpy, ak by o mne povedal Dumbledorovi, takže tak... počkaj tu.“

Harry začal opäť vnímať až keď nad ním stál Snape. „Nie je to uštipnutie, ale uhryznutie od vodného hada. Sú to magické stvorenia, ktoré sú jedovaté!“

Rabastan sa naňho mračil. „A odkiaľ som to mal vedieť? Asi preto som ťa zavolal. Rob niečo.“

„Ja nič nezmôžem. Žiaden elixír nie je na tento druh jedu. Len kvalifikovaný odborník, alebo parselan by mu dokázal pomôcť,“ rozprával Snape.

Harry sledoval, ako si Rabastan frustrovane prehrnul vlasy. Na líci sa mu opäť vytvorila jamka, keď si zahryzol do pery. „Už ho zháňajú – komisia i Dumbledore, Snape... a jeho znamenie nejde skryť kúzlom, chápeš?“

„Musíme ho vziať k nemu. Idem pre Draca, dám mu vypiť všehodžús a na chvíľu si zahrá Harryho, hádam to zvládne, koniec koncov, poznajú sa dobre. A ty ho zatiaľ vezmeš za ním, rozumieš mi? Musíme konať rýchlo.“

Do Harryho zorného poľa sa dostala čierna postava. „Vezmem ti pár vlasov,“ riekol riaditeľ jeho fakulty a Harry ani len necítil, kedy mu ich vytrhol.

„Vráť sa s ním čo najskôr,“ prikázal ešte Snape než sa vyrútil z miestnosti.

„Fú,“ vydýchol Rabastan nervózne. „Dobre, dobre, hlavne pokoj...vnímaš ma ešte? Poď, nemôžem sa s tebou premiestniť, keď ležíš.“ Jemne ho uchopil okolo pliec a pomohol mu sa postaviť. Harry sa naňho však ihneď zvalil, nedokázal udržať rovnováhu. Akoby z neho niekto vysával energiu.

Rabastan ho objal a Harry sa uložil na jeho rameno.

„On ti pomôže, uvidíš. Budeš v pohode, fagan. Len by si skúsil nebyť, snažíš sa ma vystrašiť, však?“ hundral si Rabastan po pod nos, keď ho obklopila temnota a stratil vedomie.

…

Cítil sa vysilene a omámene, ale zato mu bolo ozaj príjemne. Tento pocit mal len v blízkosti jedinej osoby. Pootvoril ťažké viečka a jeho oči si okamžite našli karmínové dúhovky pozerajúce naňho skrz otvory na bielej maske.

„Opäť prvý a navyše v rekordnom čase, mám byť vôbec prekvapený?“ prehovoril tichý, chladný hlas. „Tie úlohy sú pre teba až smiešne jednoduché, vieš, že celkom rozumiem, prečo si sa vybral zachrániť to bezvýznamné dievča?“

Harry naňho žmurkal a užíval si tie príjemné pocity z jeho blízkosti. Stále si to nevedel vysvetliť, prečo cíti v prítomnosti Temného pána niečo také...

„Málokto prežije priamy stret s temnými vodnými ľuďmi,“ pokračoval a pristúpil k jeho posteli. „No teba nezranili oni, ale had, aká to irónia.“ Odmlčal sa a Harry ho sledoval spod mihalníc, pretože sa mu neustále zatvárali viečka. „Ten jed by ťa avšak nezabil. Hadie jedy, či už sú suchozemský alebo morský, na nás parselanov nemajú rovnaký účinok. Spôsobia nám nepríjemnosti, ale nezabijú nás, pretože v nás časť hada samotného už dávno je. Jed som z tvojho tela nedostal, len som si z neho časť vzal, ten zvyšok už s ľahkosťou spracuješ i ty sám.“

„Ospravedlňujem sa, môj pane,“ prehovoril zachrípnuto. „Nemal som zbytočne riskovať, ohrozil som našu misiu. Ja- konal som intuitívne a nepremýšľal som, aké dôsledky môžu moje činy mať.“

„Je múdre a vyspelé vedieť si priznať chybu. No ako som povedal, rozumiem, prečo si to urobil. Niečo ťa tam tiahlo, mám pravdu?“

Harry sa zamračil, no ďalej prekvapene pozeral do karmínov.

„Volal na mňa hlas, podvedome som ho chcel nájsť,“ priznal. „Vedel som, že vychádza zo zakázanej časti. Prepáčte, môj pane, ale ako to viete?“

Postava v čiernom rúchu, zahalená kapucňou a maskou si prisadla k nemu na posteľ. „Som Temný pán, mám informácie o tom, čo sa deje medzi temnými stvoreniami. Viem, že ťa volala ona, ale prečo?“

„Popravde som jej veľmi nerozumel. Vravela niečo o perlách, vraj jej šepkali moje meno.“

Červené oči sa prudko zabodli do jeho. „Prisľúbila ti podporu?“

Prikývol. „Vlastne áno.“

„Vodné bytosti nie sú prvé, ktoré ťa kontaktovali. Temné bytosti po celom svete si o tebe hovoria. Vôbec sa im nepáči, že si môj smrťožrút, zdá sa im, že je to pre niekoho s tvojou mocou podradné.“

„P-prečo si o mne hovoria?“

„Pre svetlú stranu si hrdina a zbraň proti temnote. Pre temnú stranu znamenáš slobodu. Iste vieš, že v čarodejníckom svete sú veštby a znamenia kľúčové a významné. Magické bytosti majú odlišné spôsoby veštieb. Kentauri veštia z hviezd, vodní ľudia z perál, kúzelníci majú magické proroctvá – a ty, Harry, si sa objavil v každom z nich.“

Harry preglgol. „V každom z nich?“ zopakoval slabo.

„Hviezdy, perly, proroctvá – vyskytuješ sa všade. Iste vieš, že i o nás dvoch jedno také proroctvo jestvuje.“

Harry pozeral do krvavých očí a len mlčky prikývol. „Kvôli nemu ste ma chceli zabiť.“

„A možno ešte stále chcem,“ riekol Temný pán tichým desivým hlasom.

„Kecá,“ ozval sa Tom nahnevane.

„Neviem, ako to proroctvo znelo, teda tá časť, čo ste počuli, no viem, že vás podľa neho mám jedného dňa zabiť. Naozaj si to myslíte?“

Karmínové oči sa zaleskli. „Vyrastie z teba mocný mág. Legendárny kúzelník, prinesieš zmenu a ja ti možno budem stáť v ceste pri naplnení tvojho cieľa.“ 

Harryho srdce sa rozbúšilo. „Som váš smrťožrút, naozaj si myslíte, že by... žeby som...“

Dlhé prsty ho chytili za čeľusť, nie jemne, ale ani bolestivo. „Ešte si iba dieťa, tvoje priority a názory sa zmenia. Tvoja moc ťa postupne mení, tvoj osud ťa mení... proroctvá a veštby to hovoria jasne.“

„Nepočuli ste celé proroctvo. Môže hovoriť čokoľvek... nakoniec, môže dávať celkom iný zmysel. Ak sú v magickom svete proroctvá a veštby také podstatné, prečo by to naše hovorilo niečo také nezmyselné – ja vás nikdy, nikdy, môj pane, nebudem chcieť zabiť.“

Obaja mlčali a len si pozerali do očí. Harry až teraz postrehol, že prší. Ticho, ktoré nastalo prerušovalo len jemné bubnovanie dažďa o okenný rám.

„Vravelo to proroctvo aj to, že to budem ja, kto vám pomôže povstať? Naše osudy nemusia byť predurčené. Všetko je to v našich rukách,“ šepol Harry.

Jeho oči boli niekedy červené ako krv a niekedy stmavli ako víno. Z takej blízky dokázal vidieť nepatrné hnedé škvrnky, ktoré sa skrývali pri čiernych zreniciach. Oči desivé a chladné, no zároveň nádherné a jedinečné.

„Proroctvá sa nikdy nemýlia,“ riekol po dlhej chvíli potichu, práve keď sa z jeho hlasu stratil chlad, čo bolo málokedy, mal pocit, akoby počul Toma. Ich hlasy boli vtedy veľmi podobné. „Ale máš pravdu, keď sa skončí turnaj, našou ďalšou misiou bude práve nájdenie nášho proroctva. Je nutné, aby sme si ho vypočuli v plnom znení, dovtedy sú akékoľvek dohady irelevantné.“

Harry prikývol a konečne od neho odtrhol pohľad. Pomaly sa posadil a vzhliadol na svoju nahú hruď. Ani stopa po hlbokých škrabancoch. Jeho znamenie pulzovalo a malo výrazne čiernu farbu. „Ďakujem za vyliečenie.“

„Ešte budeš chvíľu slabý, no postupne tvoje telo zvyšok otravy spracuje a budeš opäť v poriadku. No si vyčerpaný, takže to potrvá dlhšie, preto ma zaujíma odkiaľ toto vyčerpanie pramení. Máš problémy so spánkom?“

Harry si prehrabol vlasy a odvetil: „Mám toho teraz trochu veľa.“

„Vieš, že pokiaľ potrebuješ pomoc – Rabastan i Severus sú ti k dispozícii. Najdôležitejšia je tvoja úloha, ostatné musí ísť bokom.“

„Rozumiem, pane, no zvládam to, naozaj.“ Pozrel späť do jeho očí a zbadal malé vrásky.

„To vskutku zvládaš. Dúfam, že aj posledná úloha prebehne tak úspešne.“

„Urobím preto všetko.“

Temný pán sa postavil a prikývol. „Snaž sa viac spávať,“ riekol len a ozvalo sa zaklopanie. Dvere sa hneď na to otvorili a stál v nich Rabastan.

„Môj pane, už ho musím vziať späť,“ povedal a po vyzvaní opatrne vstúpil dnu.

Temný pán k nemu pristúpil a Harry musel veľmi napínať uši, aby ho začul. „Stret s temnými vodnými bytosťami nemusel prežiť. Máš naňho dávať pozor, plň si svoju úlohu poriadne, Rabastan, nespúšťaj z neho oči ani len na sekundu. Už raz si zlyhal, keď ti ušiel Moody, druhé zlyhanie nebudem tolerovať, rozumieš mi?“

Rabastan sklonil hlavu. „Rozumiem, môj pane.“

„Vezmi ho späť, mal by sa vyspať, teraz bude veľmi slabý. Dohliadni na to,“ povedal ešte, venoval Harrymu krátky pohľad a odišiel z miestnosti.

Rabastan si povzdychol a došiel až k posteli. Harry už si pokladal bosé chodidlá na koberec. „Prepáč, Rab, nechcem ti spôsobovať problémy,“ povedal a mal tak trochu výčitky svedomia.

„V pohode, krpec, Temný pán má pravdu, ako pestúnka stojím za nič,“ uškrnul sa a vložil Harrymu do rúk späť vrchný diel plaviek, ktorý už bol opäť ako nový.

Harry si ho prehodil cez hlavu a nechal si pomôcť s postavením. „Náhodou si super pestúnka. Bez teba by som možno skončil na ošetrovni a videli by moje znamenie.“

Rabastan ho štuchol a pevne ho chytil okolo pásu. „Nepchaj sa mi do zadku, mladý.“

„Takému hňupovi,“ odfrkol si, „čo si o mne myslíš?“

„Na to, že ti pred chvíľou išlo o život ti nejako otrnulo, fagan.“ Pozrel naňho pobavene, hrkol do seba všehodžús a premiestnil ich skrz znamenie do Rokvillu. Odkiaľ sa tajným tunelom v opustenom dome, dostali do Rokfortu, kde sa z najbližšieho krbu presunuli do Rabastanovej spálne.

 „Konečne,“ ozval sa Snape len čo vystúpili zo zelených plameňov.

„Harry!“ zvolal Draco a rýchlo k nemu podišiel. „Si v poriadku?“

„Áno,“ odvetil unavene. „Ako si to zvládol?“

Draco sa pyšne uškrnul a odvetil: „Bol som perfektný.“

Snape stojaci za ním len pritakal. „To vskutku bol. Herecké nadanie má, ako sa zdá už od mala.“

Harry sa pousmial.

„Chválili ťa do nebies a ja som si to v tvojej koži plne užíval. Schytal som pár bozkov od tej Delacourovej a dodatočne vyhlásili hodnotenie. Zase si prvý, to je jasné. Krum je druhý a Delacourová získala body útechy – ja by som jej nedal ani len pol boda.“

Rabastan sa medzitým bavil so Snapeom, ktorý sa tváril ako vždy vážne a len prikyvoval.

Draco mu do rúk strčil zložené oblečenie. „Tu sú tvoje veci, mal som ich na sebe, takže by si sa mal prezliecť, keby náhodou.“

Už prezlečený kráčal so Snapeom a Dracom do fakulty. Popravde mu bolo vážne mizerne a tešil sa do postele. Keď sa zrazu zo schodov vyrútil Dumbledore.

„Och, Harry,“ zastal. „Práve som ťa chcel ísť pozrieť na ošetrovňu. Nevravel si, Severus, že ho tam vedieš?“ Modré oči sa zabodli do Snapeových.

„Ja- som v poriadku, pane. Požiadal som profesora Snapea, aby som smel ísť radšej späť do fakulty.“

„Pri hodnotení si sa mi zdal v poriadku, no teraz, si nejaký bledý, chlapče zlatý. Radšej ho tam predsa len vezmi, Severus. V slizolinskej fakulte sa aj tak bude búrlivo sláviť tvoj úspech, nenechali by ťa vydýchnuť,“ rozprával srdečne a láskavo sa usmieval, pozerajúc raz na Snapea a raz naňho.

„Och Salazar, ten jeho falošný ksicht by som najradšej okamžite zmyl nejakou kliatbou,“ rozčuľoval sa Tom.

„V poriadku. Pán Malfoy vráťte sa do fakulty. A dohliadnite nech sa ostatní krotia, prídem vás skontrolovať,“ riekol Snape sucho.

Draco si vymenil s Harrym pohľad a vybral sa dolu schodmi.

„No poďme, chlapci, idem s vami i tak som si chcel pohovoriť s našou milou Poppy.“ Usmial sa Dumbledore vrúcne a kráčali na ošetrovňu.

Madam Pomfreyová ho dramaticky odprevadila do postele a dávala Dumbledorovi kázanie o nebezpečných úlohách, ktoré by deti vôbec nemali absolvovať.

Uložila ho do postele, ktorá stála hneď vedľa Blaiseovej. Ani mu nenapadlo, že je ešte stále na ošetrovni. Sedel prikrytý na posteli a robil sa, že číta.

„Vraj si vyhral. Gratulujem,“ povedal chladne, hľadiac do knihy.

„To je kretén.“

Harry naňho žmurkol a oprel sa o vankúš. „Vďaka.“

„Nezabil si nejaké úbohé vodné bytosti? Nečudoval by som sa, ak áno,“ odvrkol a prehrnul stranu.

„Harry, nenechaj sa zraňovať, ignoruj ho. Neznesiem, keď cítim ako ťa jeho slová bolia. Musíš byť chladný a odolný.“

Harry si povzdychol a odrhol od neho oči. „Nedokážem vypnúť emócie len tak.“

„Potter, tu máte elixír na spánok. Musíte si riadne odpočinúť – mohli ste tam umrieť, pre Merlina!“ krútila hlavou madam Pomfreyová, keď mu do rúk vkladala flakón a venovala Dumbledorovi škaredý pohľad.

Harry ho bez reptania vypil, vyzul si topánky a ľahol si na nie veľmi pohodlnú matrac.

„Do kancelárie, Albus, mám tu pacientov, ak si si nevšimol, potrebujú pokoj,“ ozvala sa opäť Pomfreyová a kráčala s Dumbledorom do zadnej časti miestnosti, kde sa nachádzali dvere, za ktorými vzápätí zmizli.

„Kde si mohol umrieť? Nikto sa mi neráčil povedať, čo sa stalo, viem len, že si vyhral.“ Mračil sa Blaise, no stále po ňom ani len nepozrel.

„Čo sa ten blb vôbec stará?!“

Harry ležal na chrbte a nakukol naňho. „Fleur uniesli do zakázanej časti jazera a nikto akosi nebol ochotný ísť jej na pomoc,“ odvetil potichu.

Blaise naňho prekvapene vzhliadol. „Takže si sa hral na hrdinu.“

„Len som sa nemohol dívať, akí sú všetci neschopní,“ zamumlal Harry a zatvoril oči.

„Mohol si zomrieť,“ začul ešte Blaisea.

„Akoby ti na tom záležalo,“ zamumlal a pomaly strácal vedomie.

„Záleží... stále ťa... stále ťa ľúbim.“

Harry bojoval so spánkom, keď pootvoril ťažké viečka. „Prečo mi potom ubližuješ?“ 

Blaise neodpovedal a Harry zaspal s nepreliatou slzou, ktorá ostala skrytá za viečkom.

…

Rozruch ohľadom druhej úlohy sa pomaly, ale isto zmierňoval a Harry mal teraz viac času. Ostatní už ho nechávali na pokoj, aj keď Fleur mu ďakovala pri každom náhodnom stretnutí na chodbe. Chodili mu aj zamilované listy od jeho fanúšičiek, nad ktorými sa Draco náramne bavil a Blaise sa tváril vražedne zakaždým, keď Draco listy čítal nahlas v chlapčenskej spálni štvrtákov.

Večery boli ešte stále chladné, ale to mu nebránilo sa venovať svojmu najmilovanejšiemu športu. Len čo zubaté slnko zapadlo za vysoké hory, vybral sa k jazeru a behal – rýchlo, akoby chcel utiecť, niekam ďaleko... Dnes to trochu prehnal. Dostal sa až k vysokému múru, ktorý sa tiahol vôkol celého obrovského pozemku Rokfortu. Lapajúc po dychu zastavil a posadil sa k nemu.

„Dnes som sa dohodol s Blaiseom, dúfam, že ho presvedčím,“ pomyslel si a sledoval úchvatný hrad týčiaci sa v diaľke nad jazerom. Tisícka svetielok z okien dopadala na jeho pokojnú hladinu.

„Už len to, že súhlasil s vašim dostaveníčkom je úspech. Presvedčiť ho je druhá vec.“

„Vysvetlím mu to a verím, že mi to dovolí.“

„Len nechcem, aby si bol sklamaný, maličký. Na tom kúzle si si dal veľmi záležať-“

„Som pripravený na neúspech, ale pochop, nemohol by som fungovať bez toho, aby som to aspoň neskúsil. Takto budem vedieť, že som urobil všetko, čo som mohol.“

„Veď ja viem a stojím za tebou.“

Harry sa pousmial, vydýchal sa a rozbehol sa nazad. Dobehol až k Hagridovej chatrči, keď zastavil, vrátil sa o niekoľko krokov dozadu a pozrel k mohutnej vŕbe, o ktorú sa opieral Moody.

„Poviem ti, dávať na teba pozor je poriadne tvrdý oriešok. Kto ťa má, pre Salazara, naháňať?“ hundral a prútikom si štuchal do umelého oka, ktoré sa mu zaseklo.

„Čo by sa mi tak mohlo stať?“ riekol, keď vykročil za ním.

„No ja neviem, zase by si mohol ísť na návštevu za tými tvojimi kamošmi v jazere? Alebo by si sa pre zmenu mohol vybrať do Zakázaného lesa, len aby si ma nervoval?“ hovoril ironicky a škľabil sa, nervózne ťukajúc do oka.

Harry pristúpil tesne k nemu, odtiahol mu ruku s prútikom od umelého oka a kúzlom mu ho opravil. Oko sa hneď natočilo k nemu a Harry sa od neho otočil. Už si viac menej zvykol pozerať sa na Moodyiho, ale pozerať sa naňho dlhšie mu robilo problém.

„Čo to máš vôbec za koníček toto behanie? Nemôžeš si skrátka zalietať na ihrisku ako normálny chalan?“

„Tak to asi nie som normálny.“

Rabastan si odfrkol. „Ešte, že si to priznáš, debilko.“

„Naser si, ty osina v zadku,“ odvetil Harry s úškrnom a kráčal smerom k hradu.

Rabastan v Moodyiho nepraktickom tele za ním musel pobehnúť. „Ty si osina v zadku. Teraz som si mohol váľať šunky vo svojom honosnom dome, no miesto toho trčím v tomto ohavnom tele a naháňam ťa po celom Rokforte.“

Rabastan doňho hravo sotil a Harry mu sotenie vrátil. Našťastie bola na pozemkoch poriadna tma, nebolo by veľmi vhodné, ak by niekto videl profesora a jeho žiaka dobiedzať sa ako malé deti.

„Nezahráš si po večery šachy?“ spytoval sa Rabastan, keď už pokojne kráčali bok po boku do hradu.

„Chceš, aby som ťa zase nabil? Včera to bolo fiasko, Rab.“ Provokatívne zodvihol obočím a Moodyiho zdravé oko sa naňho nebezpečne prižmúrilo.

„Dnes ťa dostanem, odsledoval som tvoje ťahy. Dostaneš na hubu, fagan.“

Harry sa krátko a pochybovačne zasmial. „Dnes už niečo mám, ale zajtra si rád pozriem tvoju novú geniálnu taktiku.“

„Čo dnes máš?“ spýtal sa Rabastan zvedavo.

Vykročili na kamenné schody, ktoré viedli do pergoly. „Možno mám rande, čo ty vieš,“ povedal záhadne.

„Hej! Rande? S kým? Musím na teba dohliadať!“

„Nemusíš pchať ten Moodyiho krivý nos do všetkého, nie?“ odvetil Harry.

„To teda musím. So Zabinim si sa rozišiel, takže s kým máš rande? Je to nejaká z tých otravných babeniek?“

„Dievčatá ma nikdy nezaujímali, nie takto a nemienim to meniť.“

„Tak potom, kto? Počumujú po tebe aj kadejaké pochybné indivíduá mužského pohlavia, ale nezaregistroval som, že by si si nejakého z nich vôbec všimol,“ hovoril zamyslene.

„Bože, ty ma naozaj vkuse sleduješ?“ spýtal sa Harry zhrozene.

„Nie celý deň, musím aj učiť, ale áno, je to predsa moja práca, ty tupec.“

„Mám stretnutie s Blaiseom a neprajem si byť sledovaný, okej?“ venoval mu tvrdý pohľad.

„Takže predsa len s Blaiseom? Hm... Fajn, s ním by ti nemalo nič hroziť, aspoň si konečne napustím vaňu. Och, to bude relax,“ vzdychol si zasnívane.

—

Asi hodinu po večery sa Harry vybral do nepoužívanej učebne, kde skôr trávieval s Blaiseom voľné chvíľky. O chvíľu dorazil i on. Mal na sebe ten pekný bordový sveter, tá farba mu svedčala.

Harry zapálil niekoľko sviec, ktoré sa vzniesli do vzduchu a pohľad mu padol na premenenú posteľ v rohu izby. Akoby to bolo včera čo sa na nej maznali a túlili.

„Tak čo máš na srdci?“ prehovoril Blaise ako prvý, stojac pri starej tabuly. „Nemám na teba veľa času.“

Harry sa zhlboka nadýchol a pozrel do jeho čiernych očí. Blaise sa snažil tváriť chladne a neprípustne, tieto emócie dokázal uhrať aj očami, no teraz v tlmenom svetle sviec v nich videl aj časť z toho starého Blaisea, z toho, ktorý ním ešte neopovrhoval.

„Už niekoľko mesiacov pracujem na kúzle, ktoré by... možno-“ zahryzol si do spodnej pery, keď sa Blaiseove obočie zdvíhalo čoraz vyššie. „Ktoré by možno mohlo zvrátiť to ochorenie.“

V Blaiseových očiach sa niečo zalesklo. „Žartuješ, však?“

Harry mu naďalej pozeral celkom vážne do očí. „Prečo by som o tom žartoval?“

„Kedy si popritom všetkom stihol vymýšľať nejaké kúzlo?“

„Väčšinou v noci,“ priznal potichu.

„Preto si uprostred noci mizol a vracal si sa ráno?“ spýtal sa neveriacky.

„Zakaždým som sa ubezpečil, že spíte, ako si si to mohol všimnúť?“

Blaise mu uhol pohľadom. „Bez teba sa mi spáva ťažko, preto mám ľahký spánok,“ priznal neochotne. „Takže si celé noci bdel, aby si pracoval na nejakom kúzle, kvôli mne?“

„Prečo sa zdáš taký prekvapený? Sme predsa najlepší priatelia, teda boli sme...“

„Bol som k tebe odporný a ty si aj tak...“ odmlčal sa a pretrel si oči.

„Mal si dôvod byť na mňa taký,“ pošepkal Harry smutne.

„Nie nemal,“ povzdychol si Blaise. „Ale to je teraz jedno. Chceš to kúzlo vyskúšať, však?“

Harry mĺkvo prikývol.

„Dovolím ti ho vyskúšať, ak mi sľúbiš, že nebudeš smutný, ak nezaberie.“

„Ak nebudem smutný ja?“

Blaise prikývol. „Harry, ja som so svojim osudom zmierený, to ty si ten, kto nie je. Preto som aj chcel, aby si ma nenávidel. Správal som sa tak, aby si ma už nemal rád.“

 „Čo to hovoríš?“

Blaise k nemu urobil niekoľko krokov. „Chcel som ťa ušetriť zbytočnej bolesti z mojej smrti.“

Harry zaťal čeľusť. „Tým, že si sa so mnou rozišiel a-“

„Áno,“ skočil mu do reči. „Viem, hlúpe a zúfalé, ale myslel som, že to zaberie, no ty si aj napriek tomu, že som bol na teba fakt zlý ostával láskavý. Nefungovalo to.“

Harry naňho prekvapene zažmurkal. „Ty si mi odpustil?“

Blaise už stál tesne pri ňom. Rukou mu odhrnul pár pramienkov z čela. „Nehovorím, že súhlasím s tým, čo si spravil, ale rozumiem, že tú silu neovládaš. Niekto ako ja si nevie predstaviť moc, ktorú máš. Nikto z nás obyčajných kúzelníkov si to nevie predstaviť. Nech už si spravil čokoľvek, je mi to jedno. Stále si ten Harry, ktorého mám rád, do ktorého som sa zaľúbil a ostatné je mi ukradnuté. Dedukujem teda, že som to hral dobre, však? Naozaj si mi uveril, že ma zrazu nezaujímaš? Že by som zahodil naše priateľstvo a to čo je medzi nami kvôli tomu, čo sa stalo?“

Harry bol dojatý. Takýto zvrat vôbec nečakal. Blaise ho skryl vo svojom náručí a Harry zatvoril oči, keď ho obklopila jeho vôňa a pevné paže. „Veľmi si mi chýbal,“ pošepol.

„Aj ty mne,“ odvetil Blaise a vtisol mu bozk na ucho. „Všimol som si, že si si požičal môj vankúš,“ pousmial sa.

A Harry mu úsmev vrátil, keď sa zahľadeli do očí. „Vrátil som ti ho, podľa čoho si to zistil?“

„Voňal ako ty,“ riekol Blaise nežne.

Ešte hodnú chvíľu stáli v tmavej zaprášenej učebni v objatí.

„Chcem to vyskúšať, Blaise. Ak by nefungovalo, možno by som mal ešte dosť času na opravu toho kúzla,“ povedal, keď sa od seba konečne odtiahli.

„Rob si so mnou čo len chceš,“ venoval mu malý úsmev.

„Dobre, pre začiatok by si si mohol ľahnúť,“ povedal Harry a presunuli sa k premenenej posteli.

Blaise si na ňu ľahol, položil si hlavu na vankúš a sledoval ho. Harry si k nemu prisadol a pozrel mu do očí. „Najprv sa musím dostať do tvojej mysle. Musím nájsť magickú nerovnováhu, niečo, čo by tam nemalo byť. Magické špirály by mali viesť až k tvojmu jadru, kde celé to ochorenie začalo a v tvojej mysli sa následne usadilo. Ak ho nájdem pokúsim sa ho vsiaknuť.“

Blaise už vyzeral celkom vážne. „Čo myslíš tým – vsiaknuť?“

„Mal by som byť schopný ho vsiaknuť do seba, do svojho jadra,“ vysvetľoval.

Blaise ho pevne chytil za zápästie. „Harry, nie, to nechcem. Nemôžeš si tu pliagu vziať... to-“

„Moje magické jadro ju dokáže zničiť.“

„Čo ak nie?“

„Pracoval som na tom mesiace, Blaise. To kúzlo, skrz ktoré ten výmenný proces spravím chorobu oslabí a moje jadro ho následne zlikviduje. Ale len v prípade, že to všetko vyjde.“

„Neublíži ti to?“ spýtal sa Blaise znepokojene.

„Nemalo by,“ riekol pravdivo.

Blaise sa nezdal veľmi nadšený, no nakoniec predsa len prikývol. „Tak teda dobre.“ Pustil mu zápästie a Harry ho chytil po oboch stranách hlavy, aby udržal ich pohľady späté.

„Legilimens,“ pošepol a ponoril sa do mysle svojho priateľa.

Nezaujímali ho Blaiseove pocity, ani spomienky. Vybral sa celkom inou cestou. Hlbšie, vchádzal hlbšie popritom všetkom. Postupoval opatrne a jemne, nechcel mu ublížiť, toho sa bál najviac. Všade len vírili spomienky a rôzne pocity až sa dostal do hlbšej fázy. Tu už boli rôzne magické mentálne systémy.

„Hlavne pomaly, musíš byť precízny,“ riekol Tom napäto.

Videl celú zmes magických špirál, ktoré sa tiahli imaginárnym priestorom. Defektnú špirálu zachytil okamžite. Jeho mágia na ňu sama reagovala a upozornila ho. Opatrne sa vynoril z Blaiseovej mysle, ale svojou mágiou sa stále sústredil na chybnú špirálu. Blaise naňho zmätene žmurkal, no Harry bol v celkom inom svete. Všetko čo videl boli magické špirály, ktoré bežné oko kúzelníka nedokázalo zachytiť.

Bez upozornenie si strčil dlaň pod Blaiseov sveter a sledoval nakazenú špirálu, tiahla sa na presné miesto – stred Blaseovej hrude, na ktorú Harry priložil roztvorenú dlaň. Z časti vnímal bordový sveter a pokožku pod ním, avšak jeho druhá časť bola naladená na inej vlne. Videl Blaiseove magické jadro. Bol to malý zhluk zamotaných špirál, ktorý pripomínal farebné žiarivé klbko a presne na okraji oného pomyselného klbka blikala chybná špirála, bola to nakazená časť Blaesovej mágie, tá ktorá mu spôsobila celé to odporné ochorenie.

„Apertum es morbus,“ vyriekol tichým hlasom a z jeho dlane vyšiel magickú lúč, ktorý sa okamžite ponoril do Blaiseovej hrude a Harry dokázal vidieť, ako oblepil časť jeho jadra. Zamotal sa okolo nakazenej špirály a odtrhol ju z magického klbka. Harry mal zatvorené oči a absolútne sa sústredil. Navigoval kúzlo, ktoré už malo špirálu vo svojom držaní smerom von, späť do svojej dlane. Fungovalo to, lúč aj špirála sa vsiakli doňho a Harry pocítil ohromnú slabosť, no vydržal.

A vtom sa to pokazilo. Všetko prebiehalo tak ako malo, keď sa zrazu celý proces zastavil a špirála sa vytrhla z lúču jeho kúzla a začala sa vracať späť. Harry vynaložil všetku svoju silu, aby ju získal naspäť. Nemohol dovoliť, aby sa vrátila do Blaiseovho jadra.

„Harry?“

„Niečo je inak, Harry. Toto nie je normálne. Nakazená mágia by nemala takto reagovať. Nemala by sa brániť!“

Harry zosilnil už vyčarované kúzlo svojou mágiou a snažil sa udržať nakazenú špirálu v sebe. No bránila sa, presne ako hovoril Tom a brániť by sa nemala, bolo to nemožné, nedávalo to zmysel.

„Harry, prosím, ubližuje ti to!“ kričal Blaiseov hlas v pozadí.

Nemohol to vzdať, bol tak blízko a jeho kúzlo perfektne fungovalo, presne podľa jeho výpočtov, toto sa nemalo stať. Tá choroba sa nemala brániť. Tá sila bola veľmi mocná, Harry už viac nevládal, mierne povolil a špirála sa vrátila do Blaisea tak rýchlo, že to sotva stihol postrehnúť. Usídlila sa v jeho jadre, presne na tom istom mieste, odkiaľ ju Harry vytrhol a splynula s ním. Harry sa vynoril z druhého sveta a vrátil sa do reality. Blaise ležal pod ním a vystrašene ho sledoval.

„Si v poriadku?“

Harry sa triasol nad ním a bez odpovede sa vyčerpane zvalil priamo naňho.

Zlyhal... zlyhal...

Cítil sa hrozne fyzicky aj psychicky. Bol unavený, vysilený a sklamaný.

„Skoro to vyšlo,“ pomyslel si nešťastne.

„Harry tvoje kúzlo bolo dokonalé, ale tá choroba reagovala inak... sám tomu nerozumiem, maličký, ale urobil si maximum, počuješ ma? Všetko čo si mohol...“

Zrazu ho Blaiseove paže pevne zovreli v objatí.

Harry mal tvár ponorenú niekde pod jeho krkom a cítil ako sa mu oči pomaly naplňujú slzami. Prišiel aj o poslednú nádej, ktorú v sebe choval. Veril, každú jednu noc, ktorú prebdel nad knihami, veril, že to dokáže. Načo mu bola taká moc? Načo?! Keď nedokázal pomôcť... nedokázal zachrániť svojich rodičov, a teraz nedokáže zachrániť Blaisea. Je k ničomu. Možno jeho mágia dokáže len ubližovať a zabíjať. Preto si o ňom hovoria temné bytosti, preto je v tých smiešnych proroctvách, oslobodí zlo a bude zabíjať, iba to dokáže poriadne.

„Maličký, okamžite sa takých myšlienok zbav. Urobil si všetko, všetko si spravil správne, to ochorenie funguje inak, inak než by malo. Sám to vieš. Nie je to tvoje zlyhanie,“ tíšil ho Tom.

Tomove slová mu akosi nepomáhali. Všetko čo v sebe toľkú dobu držal sa z neho teraz vyrútilo von a plakal. Doteraz si skrátka nepripustil, že Blaise skutočne... No teraz sa to zdalo reálne a tak desivé. Je tu a zajtra možno nie.

Už nikdy...

Nikdy – to slovo nenávidel, naháňalo mu strach. Zdalo sa také definitívne a nezvratné. Zúfalé a bolestné. Keď Blaise zomrie už ho nikdy neuvidí? Nikdy?

V pästi zovrel látku Blaiseovho svetra a vzlykol.

„Prosím, neplač,“ pošepkal Blaise slabo a pohladil ho po chrbte. „Sľúbil si, že nebudeš smutný, ak to nevyjde. Nič sa nedeje... nehovoril si snáď raz, že môžeme byť radi za čas, ktorý sme dostali? Každý raz zomrie, niekto skôr a iný zas neskôr.“

Blaiseove slová ho rozplakali väčšmi. Jeho slzy sa vpíjali do jeho bordového svetra. Vedel, aké zbytočné sú preliate slzy. Plač bol k ničomu, to sa naučil ešte ako malý u Dursleyovcov. No bolo ťažké prestať. Potreboval aspoň časť dostať von.

Po chvíli zodvihol hlavu a pozrel do jeho tváre.

Blaise sa načiahol a chrbtom ruky mu utrel mokré líca.

„Prepáč... prepáč, že som zlyhal,“ zašepkal Harry a vyhýbal sa jeho pohľadu.

„Nebuď smiešny, Harry. Urobil si viac než ktokoľvek iný, vymyslel si vlastné kúzlo, len aby si mi pomohol... to je... neviem ani slovami vyjadriť, čo to pre mňa znamená. Veď sa pozri, vyčerpal si sa k smrti, keď si robil celý ten proces – si veľký kúzelník, Harry. Nikdy som necítil takú silu, aká vyžaruje z teba, zakaždým čo kúzliš, zakaždým čo vypustíš svoju moc... je to úchvatné...“

Harry si odfrkol. „Úchvatné? Nedokázal som vôbec nič, to ochorenie naďalej sídli v tvojom jadre a zabíja ťa.“

Blaise len pokrútil hlavou, ktorú následne zodvihol z vankúša a pobozkal ho priamo na pery. Harry bol chvíľu prekvapený, no bozk opätoval. Nežne si nasávali pery a obtierali sa jazykmi. A potom, keď už bolo bozkov dosť, len ležali – vedľa seba v pevnom vzájomnom zovretí. Harry bol unavený a smutný, no zároveň bol rád, že má Blaisea späť. Nič mu nechýbalo viac, ako jeho objatie.

~