Harry Potter fanfiction

Túto kapitolku venujem: MiraJane, Tinu, sisi, Karinka chan, Kilia Ice, Karin a nakoniec Chem a zároveň Vám ďakujem ♥ 

Kapitola VIII. 

Smrťožrút

♦

Na vianočný večierok dorazili takmer všetci Voldemortovi nasledovníci z vnútorného kruhu, ktorí nosili jeho znamenie, no aj vplyvní šľachtici či politici z celého sveta, ktorí síce smrťožrútmi neboli, no tajne zdieľali jeho ideály a finančne aj aktívne sa podieľali na jeho plánoch.

Narcissa bola od rána vystresovaná, no Harry zhodnotil, že celú organizáciu zvládla na výbornú. Sála bola skvostná, všetko bolo dokonalé – od výzdoby, jedla až po obsluhu a hudbu. Všetci sa náramne bavili a vzrušene očakávali príchod toho, na ktorého celé roky čakali.

Samozrejme, Harry bol taktiež stredom záujmu mnohých hostí, pretože bol Harry Potter, Chlapec-ktorý-prežil a zapríčinil pád ich pána a samotného lídra. Avšak zdalo sa, že Temný pán stihol informovať nie len svoj vnútorný kruh, ale aj ostatných nasledovníkov o tom, že to bol Harry Potter, vďaka ktorému povstal, a tak miesto útokov či urážok, kolovali klebety o tom, ako taký malý chlapec mohol poraziť ich silného Temného pána a ako mu mohol pomôcť opäť povstať.

Tom mu radil podobné reči ignorovať. S Dracom nasledovali svojich rodičov a zvítavali sa s hosťami. Harry už ani nepočítal koľko krát bol nútený ukazovať svoju jazvu, no Cissy s Luciusom sa ho snažili pred nepríjemnými otázkami chrániť. A potom ucítil bolesť jazvy. Do útrob sa mu vkradlo vzrušenie, srdce sa mu rozbúšilo, keď celé okolie zahalila temná magická aura, z ktorej mu naskočili zimomriavky až na krku. Temný pán bol v plnej sile, o tom už viac nebolo pochýb. Sálu akoby niekto zmrazil, všetko sa zastavilo, hudba stíchla, dokonca aj škriatkovia a sluhovia ostali v nemom úžase pri príchode Toho-ktorého-netreba-menovať.

Dlhé čierne rúcho z drahého materiálu. Veľká kapucňa na hlave a tvár skrytá za maskou. Za prostou bielou maskou s vystúpenými perami, nosom a dvomi dierami na oči. Krvavé zrenice prechádzali po sále a každého, na koho vzhliadli zanechali v hrôze, tak desivý a chladný ich pohľad bol. Po jeho ľavom boku sa krčil roztrasený škaredý mužík. Harry zaťal ruky v päsť a zaškrípal zubami. Peter skurvený Pettigrew, keby nebolo Toma, už by mal v dlani prútik a jeho špičkou by mieril priamo medzi oči toho odporného zradcu. Po pravej ruke stál pyšne vzpriamený, sebavedomý chlapík – Harry ho poznal z vízie – Barty Crouch. Bol to chudý, vysoký, tmavovlasý mladík. Harry si všimol, že trpí nejakým tikom. Vyplazoval jazyk ako taký pomätenec.

A potom to vypuklo. Búrlivý potlesk. Každý v sále nadšene tlieskal. Ich pán bol späť, v plnej sile a desivejší než kedykoľvek predtým.

Zdravil ich úklonom hlavy, kýval im, zatiaľ čo kráčal utvoreným koridorom k čelu miestnosti, kde vystúpil na pódium, na ktorom doteraz hrala živá hudba. Bez priloženia prútika k hrdlu, použil sonorus a jeho tichý, chladný hlas sa rozľahol celou sálou.

„Je pre mňa nesmierne potešujúce, opäť vás vidieť v plnej zostave, moji drahí priatelia a verní nasledovníci. Ubehli roky, nekonečné roky, čo som vás nechal čakať,“ jeho rozprávanie bolo znepokojujúce, pretože kamenné pery masky sa vôbec nehýbali, len jeho oči, tie sa zdali byť nažive, „a na malú chvíľu mala opäť navrch strana svetla. Dumbledore a jeho politika prebrala moc, aby sa opäť bratríčkovali s muklami, no tým časom, moji drahí, definitívne odzvonilo. Už onedlho oficiálne oznámim svoj návrat, aby strana svetla pochopila, že ich zlaté časy sa skončili a prichádza vojna. Vojna o nadvládu. Čoskoro sa nebudeme musieť skrývať pred podradnými muklami, nebudeme sa báť používať čiernu mágiu, už čoskoro vezmeme vládu nad svetom do svojich vlastných rúk! Dnešným dňom vám prisahám a zároveň sľubujem, že sa konečne dočkáme slobody a spravodlivosti! Vložili ste do mňa dôveru a ja vás už nemienim sklamať. Ostali ste mi verní a ja ostávam verný vám! Spoločnými silami dáme náš svet do poriadku, upraceme bordel, ktorý tu zanechal Dumbledore a jeho smiešni nasledovníci!“

Sála vypukla do ohlušujúceho potlesku a pokrikov. Temný pán tam stál ako temná socha, len jeho oči sa leskli spokojnosťou.

„Je úžasné ho vidieť opäť takéhoto,“ vzdychol Tom a Harry musel súhlasiť. Bol to úžasný pohľad; keď ho človek videl na vlastné oči a cítil jeho moc, vedel, že stojí na správnej strane. Nie, Dumbledore nebol ani zďaleka taký úchvatný ako Temný pán. Boli ako noc a deň. Neporovnateľní, i keď ich moc sa zrovnať dala, aj keď bola celkom iného rázu.

Keď potlesk po hodnej chvíli ustal, Temný pán prehovoril opäť. „Ďakujem Malfoyovcom za zorganizovanie tohto skvelého večierku. Prosím, dnes žiadna práca, len zábava, slávime a chcem, aby ste sa všetci zabavili.“

A potom Harry ucítil stisk na svojom predlaktí. Bol to Draco, ktorý stál celý čas vedľa neho. „Buď opatrný,“ zašepkal a Harry prikývol. Keď opäť vzhliadol k pódiu – Temný pán bol preč aj so svojimi poskokmi. Zbadal, ako sa postupne do bočných dverí začali hrnúť smrťožrúti z vnútorného kruhu. Poznal ich, aspoň väčšinu, vďaka Tomovi. Lucius mu stisol rameno a Harry pochopil, že nastal ten správny čas. Zatiaľ čo sa vplyvná časť bavila, najbližší smrťožrúti mali stretnutie.

Vošiel dverami, cez ktoré predtým prechádzali smrťožrúti do krátkej chodby. Túto časť panstva vôbec nepoznal. Nikdy ju s Dracom nepreskúmavali. Prišli až k vysokým dverám, za ktorými sa skrývala tmavá miestnosť. Okná boli zastreté. Na boku stál čierny mramorový krb, v ktorom horel oheň. V strede sa nachádzal veľký okrúhli stolík, za ktorým už sedeli smrťožrúti. Presne na dvanástej hodine sedel Voldemort. Karmínové oči sa doňho okamžite zabodli ako ostré ihlice.

Voldemort sa postavil a naznačil mu, aby došiel k nemu. Lucius sa medzitým posadil na voľné miesto a vnútorný kruh bol kompletný. Harry sa postavil vedľa Temného pána, celkom pokojne, nemal sa čoho báť, nemal byť prečo nervózny, čakal na to predsa tak dlho.

„Pamätaj – musíš pôsobiť sebavedome a chladne,“ šepol Tom.

„Ako som vás už informoval, dnešné stretnutie má svoj konkrétny účel. Chcem vám predstaviť nového člena našej smrťožrútskej rodiny. Verím, že tu niet nik, kto by ho nepoznal,“ jeho oči sa zaleskli pobavením a zákerne vzhliadol na Pettigrewa, ktorý sa krčil pri krbe. „No pre tých menej chápavých ho s radosťou predstavím,“ jeho pohľad zotrval na tom potkanovi, keď pokračoval: „Harry Potter, medzi svetlými kúzelníkmi známi aj ako Chlapec-ktorý-prežil. Pozoruhodné, však?“ spýtal sa a vzhliadol na Harryho, ktorý mu pohľad chladne opätoval. „Prežiť smrtiace zaklínadlo. Pamätám si na tú noc, akoby sa odohrala len nedávno. Môj prútik mieril priamo na teba. Pozeral si priamo na mňa, zdalo sa mi hlúpe zabíjať také malé dieťa, ktoré sa javilo slabé a nepredstavovalo pre mňa žiadnu hrozbu, no keď som ti pozrel do očí, cítil som to, tú moc, skrytú silu, ktorá sa čo nevidieť rozvinie, a preto som sa ťa nakoniec zabiť predsa len rozhodol. Prirodzene som sa nechcel ohroziť a samozrejme som nechcel riskovať. Zelený lúč ťa zasiahol a vzápätí sa odrazil priamo na mňa. A dnes rozumiem, že tvoje prežitie zariadil sám osud. Strana temna tým získala mocného nasledovníka, ktorý mne a nám všetkým pomôže zvíťaziť nad svetlou stranou. Preto chcem, aby sme všetci zabudli na minulosť,“ riekol a pozrel na svojich smrťožrútov. „Musíme pochopiť, že malé dieťa mohlo len sotva ovládať svoje činy, rozumiem, že mnohí cítite zlosť, mnohí ste po mojom páde trpeli, no to všetko sa končí a spolu s tým chcem, aby sa skončila aj vaša nenávisť k tomuto chlapcovi. Od dnešného dňa bude patriť do našej temnej rodiny, ktorá sa navzájom chráni a spolupracuje, a presne to od vás očakávam.“

Harry bol prekvapený, to vskutku bol. Absolútne nečakal, že Temný pán bude takýto.

„Všetko som ti to hovoril, pre Temného pána si skrátka jedinečný,“ ozval sa Tom spokojne.

„Môj pane, smiem?“ prehovoril krátkovlasý zarastený muž.

„Iste, Antonín,“ prikývol Temný pán.

Muž sa postavil, nevedomky si upravil drahý oblek a riekol: „Pokiaľ sa nemýlim, tento mladík má len trinásť i napriek veku ho plánujete označiť? Všetci predsa vieme, že označenie Temným znamením je možné až po dovŕšení sedemnásť rokov a má to svoj dôvod. Temné znamenie nás všetkým navzájom spája, preto, ak sa niečo pokazí môže to ohroziť aj nás ostatných.“

„Vskutku oprávnené obavy,“ riekol Voldemort pokojne. „Avšak ja sám viem zhodnotiť, či je vhodné daného kúzelníka označiť. Predpokladám, že po jeho označení sami pocítite časť jeho moci, ktorú ako viete, vnímam oveľa citlivejšie než ktokoľvek iný, a potom tu už nebudú chyrovať žiadne pochybnosti,“ odmlčal sa a spýtal: „Máte ešte nejaké otázky?“

Všetci múdro mlčali a Harry čakal. Netušil či ho označí pred všetkými a začínal mať mierne obavy, ktoré však nedával ničím najavo. Naďalej stál vedľa Temného pána, vzpriamený a s kamenným výrazom na tvári.

„Výborne, navrhujem teda, ako pri každom novom členovi vnútorného kruhu, aby ste sa predstavili.“

Ako prvý sa postavil mohutný muž s kučeravými hnedými vlasmi a s miestami sivastou bradou. Jeho oči pôsobili bystro a inteligentne. „Volám sa Augustus Rookwood a vítam ťa v našej rodine.“

Harry sa mierne pousmial a kývol mu. Ako ďalší sa postavil zrejme najstarší z vnútorného kruhu. Vlasy mal po ramená a šedivé, tvár s pár vráskami, no zachovalú. Šedé oči si ho prísne premeriavali. „Isaac Avery, všetci ma volajú len Avery, vítam ťa v našej rodine, chlapče.“

„Nicolas Crabbe,“ predstavil sa muž, ktorý sa ani zďaleka nepodobal na jeho spolužiaka. Bol štíhli, pomerne vysoký a na svoj vek iste atraktívny. „Verím, že sa priatelíš s mojim synom Vincentom, veľa o tebe hovorí.“ Harry len prikývol a Crabbe pokračoval: „Vítam ťa v našej rodine.“

Evan Rosier mal nezvyčajne modré oči a dlhé tmavé vlasy sčesané na bok. Vyžaroval príjemnú a silnú charizmu. Takže tento muž kedysi dávno učaroval Luciusovi, pomyslel si a rozhodne sa nečudoval. „Vítam ťa v našej rodine,“ riekol s úsmevom a posadil sa.

Vedľa neho sa s chladným úškrnom postavil Nott. Harry ani nemusel čakať na jeho predstavenie, bol Theodorovi tak veľmi podobný, že mu bolo v momente jasné o koho sa jedná. „Cantakerus Nott je moje meno, Harry, veľmi rád ťa konečne spoznávam; Theo mi o tebe veľa rozprával. Kvôli môjmu nevšednému menu ma všetci volajú prosto Nott. Vítam ťa do rodiny.“

Harry naňho s úsmevom kývol a vzhliadol na ďalšieho z prítomných.

Ďalej sa mu predstavil Crouch, Goyle, Dolohov a nakoniec Jugson. Lucius mu venoval len úsmev, nepredstavoval sa. „Do rodiny som ťa privítal už dávno, no dnes ťa vítam i v mojej druhej rodine,“ riekol len a vymenili si pousmiatia.

„Takže už poznáš vnútorný kruh, do ktorého budeš patriť,“ prehovoril Voldemort, keď sa už všetci usadili a venovali mu pozornosť.

„A čo Pettigrew?“ spýtal sa Harry a v duchu sa mračil.

„Pettigrew nie je členom rodiny, je to len poskok, nie je dôležitý, preto sa Temný pán neunúval ti ho predstavovať,“ vysvetlil mu Tom.

„Prosím, Harry, posaď sa,“ požiadal ho Temný pán a Harry sa posadil na stoličku, na ktorú ukázal. Sedel vedľa Rosiera a miesto z druhej strany patrilo Voldemortovi.

„Samozrejme náš vnútorný kruh nie je celistvý,“ pokračoval Voldemort nemenným tónom hlasu. „Mnohí členovia chýbajú – súrodenci Carrowovci, Avery junior, Mulciber, Selvyn, Rowle, Macnair a Lestrangeovci.“

Niekoľko smrťožrútov prikývlo a niektorí len niečo zamumlali.

„Sú vo väzbe. Trčia v špinavom Azkabane, čo sa čoskoro zmení, pretože našou prvou misou bude ich vyslobodenie. Musíme našu rodinu skompletizovať. Avšak dnes nie je miesto na plánovanie, chcem, aby ste sa šli baviť, aby ste si užili večierok. Na ďalšom už oficiálnom stretnutí preberieme stratégiu a určíme termín, kedy misia prebehne. Isteže chcem, aby sa tak stalo čo najskôr, preto moje volanie očakávajte po Vianociach. A teraz, moji drahí priatelia, sa poberte späť na večierok. Stretnutie je u konca.“

Ozvalo sa hromadné vŕzganie stoličiek, keď sa skupinka mužov stavala a odoberala späť do sály. Harry avšak ostal sedieť, pretože vedel, že ho čaká označenie. Lucius po ňom vrhol znepokojený pohľad, no nakoniec aj on zmizol za dverami, ktoré sa zabuchli a Harry s Voldemortom osameli. Bolo počuť len pukotanie ohníka v rozľahlom krbe, keď sa zrazu Harryho stolička celkom sama otočila smerom k Temnému pánovi. Harry sa chystal postaviť, keď ho Voldemortova ruka zadržala.

„Ostaň sedieť.“ A potom len prekvapene sledoval, ako si k nemu Temný pán kľakol. Ich oči boli na rovnakej úrovni. „Vyhrň si ľavý rukáv.“

Harry tak okamžite urobil a odhalil dokonale čisté predlaktie, ktoré už čoskoro bude zdobiť magické tetovanie. „Nikdy som neoznačil tak mladého kúzelníka. Neviem, ako tvoja ešte nerozvinutá mágia zareaguje, preto chcem, aby si sedel. Upozorňujem ťa vopred, že to bude bolestivý proces, pretože tvoje magické jadro naruší moja mágia. Násilne vnikne do tej tvojej a vytvorí silné magické prepojenie,“ vysvetľoval mu a pozeral mu do očí.

Harry mu pohľad opätoval. „Rozumiem, pane,“ riekol potichu a s napätím očakával, čo sa bude diať.

Voldemort mu ešte chvíľu pozeral do očí a Harry nemal dôvod sa jeho očiam vyhnúť, práve naopak, uvedomil si, že do nich pozerá rád. Bola to jediná časť jeho tváre, ktorá mu bola odhalená, tá maska ho desila, len tie oči, tie boli skutočné a záhadné. Chcel ich skúmať, utápať sa v nich a hľadať nevedno čo...

Biely dlhý prútik so zakončením, ktoré pripomínalo kosť, sa dotkol jeho pokožky. Vtedy sa ich očný kontakt prerušil a Harry sledoval, ako sa Voldemort sústredí, keď potichu vyslovil čarovnú formulu: „Morsmordre tenebris nexum.“

A potom miesto bolesti pocítil tlak, zozačiatku slabý, bolo to skôr brnenie priamo na mieste, kde mierila špička prútika. Tlak postupne zosilnel, no stále to nebola bolesť. Dych sa mu zrýchlil a srdce sa mu prudko rozbúšilo. Mágia sa v ňom búrila... radovala sa, znepokojene si Harry uvedomil, keď vzhliadol do Voldemortových očí, ktoré mu prekvapený pohľad opätovali. Voldemortova hruď sa rovnako zdvíhala rýchlejšie než by mala. Harry sa ani nepohol, no musel zaťať roztvorenú dlaň v päsť, keď sa pocit zintenzívnil a naraz obaja vzhliadli späť na jeho predlaktie, kde sa začínala tvoriť čierna škvrna, ktorá však nebola na povrchu, ale vo vnútri, pod kožou. Vliala sa mu do žíl, zafarbila ich na čierno a začala prúdiť smerom nahor. Harrymu sa dych zadrhol v hrdle, keď ho zasiahol omračujúci pocit a príval eufórie; Voldemortova mágia prúdila jeho žilami spoločne s tou jeho, no jeho vnútro cudziu mágiu vítalo ako dávneho priateľa a nie votrelca či narušiteľa. Čiernota, ktorá prúdila v jeho žilách presvitala spod pokožky a pomaly sa presúvala až zmizla za rukávom jeho košele.

Netušil akoby opísal to čo cítil. Bolo to tak silné, tak intenzívne, nemohol poriadne dýchať, len nemo civel na neurčitý bod, možno na Voldemorta, možno nikam. A zrazu ho prudko zabolelo priamo na srdci. Slabo vykríkol a začul ako Voldemort zalapal po dychu. Pravá ruka mu vystrelila k hrudi, na miesto, kde mu bilo srdce, na miesto, kde sídlil Tom. Držal sa tam a sťažka dýchal, v ušiach počul len tep vlastného srdca a pocity, tie sa v ňom točili ako zúrivý vír. Bolesť náhle pominula a Harry prestal ovládať svoje telo. Prepadol dopredu, priamo na Voldemortovu hruď, ktorý ho rýchlo zachytil. Obaja dychčali akoby práve vykonávali namáhavú fyzickú činnosť.

Tvár mal zaborenú v mäkkej látke Voldemortovho rúcha a cítil sa absolútne vysilene, no dobre... úžasne, možno dokonale. Netušil čo povedať, a tak sa s námahou odtiahol od druhého muža, načo ho Voldemort neochotne pustil. Ostal kľačať, hľadiac naňho – karmínové oči  veľmi nezvyčajne ukázali emócie – šok a prekvapenie. Obaja v momente vzhliadli na jeho predlaktie, kde však nebolo žiadne Temné znamenie. Harry sa zamračil a roztrasenými prstami si rozopol tri prvé gombíky na košeli. Teraz bol rád, že si na náhrdelník s Tomovou fotkou prirobil kovové dvierka, ktoré zakrývali fotku a ktoré mohol otvoriť iba on. No okrem náhrdelníku odhalil miesto, kde ešte stále cítil ohromujúci pocit a vibrovanie.

„Nerozumiem tomu, môj pane,“ vydýchol potichu, keď rozšírenými očami sledoval Temné znamenie, ktoré pulzovalo presne na mieste, kde mu bilo v hrudnom koši srdce a kde vedel, že je jeho milovaný hlas.

Voldemort fascinovane načiahol dlaň, ktorá mu vytŕčala z dlhého rukávu a ukazovákom jemne prešiel po čiernej lebke a hadovi, ktorý jej vychádzal z úst. Zdalo sa, že ho Harryho prívesok vôbec nezaujíma. Nakoniec k znameniu priložil celú dlaň a Harry zacítil silné tiahnutie a prepojenie, keď si zrazu uvedomil, že ho už viac nebolí jazva. Cítil ako proti Voldemortovej dlani naráža jeho srdce a pocítil blaženú spokojnosť.

„Čo cítiš?“ spýtal sa Voldemort potichu, možno to bol len šepot.

Ich pohľady sa opäť raz stretli a uzamkli. „Pokoj... je to príjemný pocit a moja jazva... prestala páliť.“

Oči z dvoch dier sa okamžite presunuli k jeho čelu. Veľká teplá dlaň opustila miesto, kde spočívalo Temné znamenie a dlhé prsty mu opatrne odhrnuli vlasy, aby odhalili jazvu v tvare blesku, ktorej sa vzápätí dotkli.

„A čo teraz?“ spýtal sa Temný pán rovnako tichým hlasom.

Harry si vydýchol a snažil sa nájsť ten správny výraz, ktorým by opísal čo cíti, no nenachádzal ho. „Je to... vlastne to trochu šteklí,“ riekol nakoniec a kútik jeho úst sa zodvihol nahor.

Vo Voldemortových očiach sa mihla pobavená iskrička, keď nakoniec dlaň odtiahol a len ho sledoval.

„Prečo je znamenie na takom mieste?“ zaujímal sa Harry a opäť pozrel na čerstvé tetovanie.

„Priznám sa, že neviem, no rozhodne budem pátrať po vysvetlení,“ odvetil Temný pán a Harrymu sa zazdalo, že bojuje s nutkaním sa opäť dotknúť jeho hrude. Miesto toho sa postavil až sa záhyby jeho rúcha zavlnili a kapucňa mu spadla viac do tváre a zahalila tak časť desivej masky. Harry tak nemohol vidieť jeho oči.

„Nuž, aj napriek nečakaným udalostiam je z teba môj smrťožrút, oficiálne patríš do vnútorného kruhu a odteraz si povinný odpovedať na moje volania, ktoré spoznáš celkom jednoducho. Tvoje znamenie začne páliť a bolieť, možno podobne ako tvoja jazva. Stačí, ak sa v tej chvíli prútikom dotkneš znamenia a to ťa presunie priamo za mnou, je jedno kde budeš, vždy ťa dovedie ku mne.“

Harry sa postavil a prikývol. Temný pán ho chvíľu pozoroval a Harry sa mu snažil dovidieť do očí, pretože len podľa nich dokázal ako-tak určiť jeho emócie, no jediné čo spod kapucni videl bol kamenný nos a ústa, ktoré patrili maske.

„Zvyčajne sa po tomto procese smrťožrúti nemôžu ani len postaviť na nohy. Je to kvôli náročnej temnej mágii, avšak sa zdá, že v tvojom prípade nejde nič podľa štandardu.“

„Vlastne sa cítim naozaj dobre, môj pane,“ riekol Harry pravdivo a zapol si košeľu až po krk. Potom sa načiahol po saku, ktoré si pred prijatím znamenia vyzliekol a priam ho fyzicky bolel fakt, že čoskoro sa bude musieť od Voldemorta vzdialiť až nakoniec odíde a uvidí ho len Salazar vie kedy.

„Pozoruhodné,“ zamumlal hlas spod masky. „V tom prípade sa môžeme vrátiť na večierok.“

„Áno, môj pane,“ odvetil, spravil úklon hlavou a vydal sa k dverám, ktoré viedli na chodbu a späť do baletnej sály.

Voldemort ho nasledoval a keď vošli do sály, všetky hlavy sa obrátili ich smerom. Hudba však naďalej hrala a tanečníci na parkete pokračovali v tanci.

Členovia vnútorného kruhu tvorili vlastnú skupinku pri vysokých okrúhlil stolčekoch a degustovali víno, zatiaľ čo si prekvapene medzi sebou šepkali. „Prosím, pridaj sa k ostatným, teraz sa musím venovať zvyšným nasledovníkom,“ riekol mu Voldemort a Harry zahliadol jeho krvavé oči, v ktorých sa naďalej leskla fascinácia.

Zachytil znepokojené pohľady Draca a Narcissy, a tak im venoval bezstarostné pousmiatie a stúpol si do vnútorného kruhu, kde mu hneď utvorili miesto. Stál medzi Luciusom a Nottom.

„Všetko prebehlo tak ako malo, synak?“ spýtal sa ho Lucius, zatiaľ čo v ruke zvieral stopkový pohár.

„Áno, práve som bol označený,“ riekol a vzal si od čašníka pohár s nealkoholickým šampanským.

„Cítili sme to,“ riekol starý Avery. „No bolo to iné než zvyčajne.“

„A cítiš sa dobre?“ zaujímal sa Lucius ďalej. „Obyčajne sa po takom magickom procese kúzelník tak trochu zloží.“

Sledoval ho celý vnútorný kruh, keď Harry mykol plecami a odvetil: „Nuž, ako vidíte som v poriadku.“

„Výborne teda,“ riekol Lucius a pohľadom prešiel po ostatných. „Kde sme to prestali?“

„Práve sme rozoberali Rabastana a jeho nepodarené pokusy o útek z Azkabanu,“ odvetil Rosier s úsmevom.

„Tom?“ zašepkal Harry v duchu a napäto očakával, kedy mu hlas konečne odpovie.

„... to ja som počul, že raz len obyčajnou lyžičkou vypitval do priestoru medzi uvoľnenými tehlami dieru a tak časť steny spadla...“

„No tak, Tommy, čo je zle?“

Harry sa navonok tváril absolútne chladne a pokojne popíjal šampanské, zatiaľ čo akože počúval prebiehajúcu debatu, no jeho vnútro pomaly začínalo šalieť.

„Prosím, nežartuj... cítim ťa, viem, že tam si... prečo sa mi neozveš?“

„Pche, to sú len reči, avšak Bellatrix tá nechtami škriabala na stenu až kým jej celé nezliezli!“

„Hneváš sa, že som sa stal smrťožrútom? To sme si už predsa vyjasnili, Tommy a takéto urážanie ti nie je podobné...“

„A čo Black, ako si myslíte, že ušiel on?“

Harry sa snažil zachovať pokoj. Tom niekedy neodpovedal, hoci to bolo nezvyčajné, ale určite sa čoskoro ozve, veď ho v sebe predsa cítil... alebo mohlo to znamenie nejako narušiť jeho existenciu? Je predsa presne na mieste, kde mu Tom povedal, že sídli. Tá predstava ho obliala absolútnym zdesením. Žalúdok sa mu naplnil chladom a telo mu meravelo už len pri tej hrôzostrašnej myšlienke, že by oňho... nie, nie...

 „TOM!“

„Mám samozrejme viacero teórií, ktoré avšak-“

„Ospravedlníte ma, prosím,“ prerušil ich vravu Harry, ktorý potreboval okamžite vypadnúť.

Lucius sa zamračil a spýtal: „Si v poriadku?“

Venoval mu falošný úsmev a prikývol. „Áno, len si potrebujem odskočiť.“

„Samozrejme, chlapče,“ riekol Avery a Harry sa rýchlym krokom vybral pomedzi ľudí až vyšiel otvorenými dvojkrídlovými dverami na chodbu. Zatvoril sa na najbližších toaletách, ktoré neboli určené pre hostí a zamkol za sebou. Vzápätí sa postavil pred zrkadlo a pozrel si priamo do očí, v ktorých občas dokázal zahliadnuť Tomovu podstatu, aspoň sa mu to niekedy zdalo.

Bez žmurkania hľadel do svojich veľkých vystrašených očí, ktoré vírili smaragdovým odtieňom a leskol sa v nich jeho vlastný odraz, no to bolo všetko, čo v nich videl.

„Prosím, len slovo... stačí len zapípnutie... čokoľvek...“ zašepkal zúfalo.

Maska, ktorú doteraz udržiaval sa zrútila a Harryho oči sa naplnili slzami. V zrkadle mohol sledovať celý ten proces, ako sa tekutina hromadí a leskne až jej nakoniec bolo toľko, že len čo žmurkol, prvá bolestná slza mu stiekla dolu tvárou.

Už sa viac na seba nemohol dívať, urobil krok dozadu a narazil do steny. Chrbtom sa zviezol nadol a klesol na zem. Z krku si vytrhol retiazku a roztrasenými prstami otvoril dvierka na prívesku, aby odhalil Tomovu fotku. Chladný pohľad čokoládových očí naňho pozeral z tváre tak krásnej, žeby mohla patriť samotnému diablovi.

Nemohol sa zbaviť príšerného poznatku, že jeho najmilovanejšia osoba na celom svete je možno... je možno preč. Ten jemný podmanivý hlas, ktorý sa mu prvýkrát prihovoril, keď bol len malé dieťa a ktorý odvtedy znamenal všetko v jeho živote. Tom mu bol všetkým a nemôže si len tak zmiznúť. Nemôže sa len tak vypariť! Bez neho to nemalo zmysel. Nič by bez neho nemalo zmysel. Harry si v tej trpkej chvíľke uvedomil, že by bez neho nechcel ani len žiť. Bolo by to, akoby stratil kus zo seba, akoby mu niekto vytrhol srdce, rozdupal ho a následne zahodil a nevrátil. Nemohol dýchať, len zamrznutý v hrôze sledoval fotku mladého muža, ktorého nikdy neuvidí, ktorého sa nikdy nedotkne, ktorého hlas k nemu už možno neprehovorí.

Ozvalo sa zaklopanie na dvere, ktoré Harryho vytrhlo z jeho myšlienok.

„Harry, si tam?“ ozvalo sa spoza nich.

Rýchlo si strčil retiazku do vrecka a postavil sa. Utrel si tvár a nadýchol sa, keď podišiel k dverám a otvoril.

„Och,“ vyšlo z Draca, ktorý stál za nimi a zamračil sa. „Čo sa deje? Si hrozne bledý...“

„Prišlo mi predsa len trochu nevoľno,“ riekol potichu a Draco hneď chápavo prikývol.

„Dobby!“ zvolal, načo sa v sekunde nato objavil pri jeho nohách malý škriatok. „Prosím, informuj matku a otca, že Harrymu prišlo zle a že naňho dohliadnem.“

Harry ďalej nevnímal. Len sotva si uvedomoval, keď ho Draco chytil za ruku a viedol ho do jeho komnaty. Trochu precitol až keď sa usadil na pohovku pri jeho obrovskej knižnici a Draco sa posadil oproti nemu do kresla.

„Je ti zle z toho znamenia?“ spýtal sa Draco a lakťami sa zaprel o kolená, keď sa k nemu ponad malý stolík nahol.

Harry pokrútil hlavou. „Iba trochu,“ riekol a vyhol sa jeho pohľadu.

„Nemá to s tým znamením nič, však?“ povedal potichu a postavil sa.

Harry naňho zamračene vzhliadol a preglgol. „Samozrejme, že má, práve som sa stal smrťožrútom a má to svoje násl-“

„Harry, videl som ťa, keď si vyšiel z tých dverí. Bol si úplne v pohode. Viem, čo sa deje, potom čo prijmeš znamenie. Nemal by si ani vydržať pri vedomý, no ty si bol celkom v poriadku, ide tu o niečo iné. Som tvoj brat, môžeš mi veriť. Nikdy by som ťa nezradil,“ rozprával Draco, keď sa k nemu nakoniec posadil a rukou ho objal okolo pliec.

„Ja viem, že nie, Draco. Ale toto je niečo, čo nie som pripravený povedať nikomu. Každý máme svoje tajomstvá, ktoré si chceme vziať do hrobu.“

„Dobre, poviem ti to svoje,“ uškrnul sa Draco, no Harry ho stihol zastaviť.

„To skutočne nemusíš! Niektoré veci je lepšie nevedieť.“

Draco sa zasmial a prikývol. „To je pravda, ale teba, Harry, niečo vážne zobralo a ja len chcem, aby sme medzi sebou mali nejaké tajomstvo, niečo, o čom netuší ani len Blaise. Niečo, čo nás spojí... Som viac než Blaise, som tvoj brat a zas-“

„Počujem hlas!“ vyhŕkol Harry, aby ho umlčal, tá jeho žiarlivosť na Blaisea ho naozaj prestávala baviť. Napäto sa nadýchol a čakal na nejakú reakciu.

Draco prekvapene zodvihol obočie a len naňho civel, keď nakoniec prikývol. „Fajn...“

Harry frustrovane zatvoril oči a zaklial. Dnes toho bolo skrátka priveľa a malo to svoje následky. A možno sa skutočne po rokoch potreboval zdôveriť. „Mal som iba päť, keď sa mi prvýkrát prihovoril. Viem, ako to znie, no... býval to kúzelník, ktorý nevie, ako sa dostal do mňa. Existuje vo mne, neviem čo je presne zač... možno je to jeho duša, alebo nejaká časť existencie, naozaj neviem. Je veľmi vzdelaný, kiež by si ho poznal,“ pousmial sa, „je úžasný, vie všetko, prisahám, že vie! Len vďaka nemu som prežil u tých muklov, len vďaka nemu som od nich ušiel a... on... aj keď ho len počujem, je pre mňa dôležitý, veľmi...“ Konečne pozrel do Dracových šedých očí, ktoré boli rozšírené prekvapením. „Volá sa Tom a všetko čo viem ma naučil on. To on je mojim tajomstvom, ktoré som si chcel vziať do hrobu.“

Draco chvíľu mlčal, potom si odkašľal a riekol: „Tom? To meno niekedy šepkáš zo spánku.“ Harry naňho vyvalil oči a Draco rýchlo dodal: „Začul som to tak dvakrát a bolo to veľmi potichu. Takže to jeho fotku nosíš na tom prívesku?“

Harry intuitívne nahmatal vo vrecku náhrdelník a stisol ho. „Všimol si si?“

Prikývol. „V bazéne, predo mnou si ho nikdy neskrýval.“

„Pretože si sa naň nepýtal a vedel som, že sa ani neopýtaš,“ riekol Harry a venoval mu malý úsmev.

„Nie, pretože viem, že ak by si chcel, tak by si mi o ňom sám povedal,“ odtušil Draco a úsmev mu opätoval. „Takže tento Tom... hm, počuješ ho aj teraz?“

Harry ucítil ako mu krv zmizla z tváre a žalúdok sa mu bolestne stiahol. „Potom čo som prijal Temné znamenie som ho počuť p-prestal.“ Hlas sa mu chvel a mal pocit, že sa každú chvíľu zosype.

„Ach... takže preto sa tvoja nálada tak náhle zmenila. Myslíš, že mu mohla mágia Temného pána nejako ublížiť?“

Pokrútil hlavou. „To neviem.“ Chytil sa za srdce a hryzol si do pery.

„Vieš vlastne, kde ten Tom v tebe je? Je v tvojej hlave?“

„Nie, je tu... pri mojom srdci, no vieš, keď ma Temný pán značil, niečo sa stalo,“ riekol a rozopol si košeľu, aby Dracovi ukázal, že znamenie je miesto na predlaktí priamo na jeho hrudi.

„No dopekla... Nikdy som nevidel, že by niekto mal znamenie tam,“ šepol zaujato. „Vyzerá to celkom cool, nie?“

„Draco, tam presne je Tom, chápeš?“ oboril sa naňho rozhorčene.

„Čo to má znamenať? Musí to mať nejaký súvis...“ premýšľal Draco, zatiaľ čo sa k nemu nakláňal a skúmal znamenie, akoby bol nejaký odborník.

„Tiež si to myslím, no... rozumieš, že to nemôžem nikomu povedať? Mysleli by si, že som blázon.“

„Chápem.“

„Ty mi veríš? Nemyslíš, že som šialený, keď počujem hlas?“ Pre Harryho to bolo veľmi dôležité, Draco bol prvý a jediný, komu o tom povedal a povie.

„Jasne, že ti verím! Aj ty si mi predsa veril, že mám pod posteľou príšeru a spal si so mnou až kým nezmizla.“

Harry sa musel rozosmiať. Boli len dve osoby v jeho živote, ktoré mu dokázali vyčarovať úsmev na tvári, aj keď mu do smiechu rozhodne nebolo.

„Chceš, aby som s tebou ostal? Môžeme si vymýšľať strašidelné príbehy,“ navrhol Draco ich obľúbenú činnosť a Harry prikývol. Potreboval sa nejako odreagovať.

Neskôr sedeli na posteli skrytí pod plachtou, len Harryho prútik svietil medzi nimi, pretože v celej komnate bola strašidelná tma.

„... a potom sa Dementorove hnilé ústa priblížili k jeho tvári,“ rozprával Draco tajomným šepotom. „Ucítil smrad a chlad, keď šokovane vypleštil oči a nebol schopný sa hý-“

Draco sa zajakal, keď sa ozvalo otvorenie dvier a skrz tenkú plachtu zazreli lúč svetla z chodby. „Chlapci?“

„Mami, dostanem z teba infarkt!“ zvolal Draco a odokryl ich.

„Zase tie vaše strašidelné príbehy?“ spýtala sa Cissy pobavene a pristúpila bližšie. „Ako ti je, srdiečko? Aj Temný pán sa na teba vypytoval.“

„Je mi už omnoho lepšie,“ riekol a silou mocou sa snažil vytlačiť myšlienku na Toma, ktorá sa mu opäť drala na rozum.

„To som rada. Zdá sa, že večierok sa trochu pretiahne, všetci sa náramne bavia,“ riekla a jej ustarostenú tvár rozjasnil úsmev.

„Niet sa čo čudovať, keď si ho tak skvostne zorganizovala,“ odtušil Harry a Narcissin úsmev sa iba rozšíril.

„Zdá sa, že sa moja námaha vyplatila. Temný pán sa nikdy tak dlho nezvykol na podobných udalostiach zdržiavať. Nuž, ale už sa musím ísť venovať hosťom. Sladké sníčky, moji najdrahší,“ šepla a Harryho obklopil jej sladký parfum, keď sa k nim sklonila a oboch pobozkala do vlasov.

Draco prevrátil očami a upravil si vlasy. „Mami, sme už veľkí!“

Narcissa sa len zachichotala a poslala im vzdušný bozk, keď sa za ňou vzápätí zatvorili dvere.

„Tommy?“ pokúsil sa Harry opäť.

Draco zachytil jeho rastúci smútok a navrhol: „Možno by sme mali ísť spať a uvidíme ráno.“

„Možno,“ šepol Harry sklesnuto a ľahol si na vankúš.

Škriatok mu priniesol elixír na spánok, pretože bez neho by dnes zaspať nedokázal, a tak prespal celú noc s náhrdelníkom od Toma pevne držiac v pästi.

OoO

„Harry?“

Harry sa prudko posadil a pozrel vedľa seba. Draco spal na druhom konci jeho postele, otočený chrbtom.

„Tom?“

Srdce mu išlo vyskočiť z hrude.

„Maličký, odpusť mi to... odpusť, že som ti neodpovedal.“

Od úľavy vzlykol a zaboril si tvár do dlaní. „Merlin, Tom, takmer som zomrel od strachu, že ťa už nikdy.... že-“

„Ja viem, viem, ale potom, čo ťa označil som... no niečo sa stalo a chvíľu som bol mimo. Ale už som späť, bol som tu celý čas, len som nebol schopný rozprávať, ani vnímať. Veľmi ma to mrzí, neviem si ani len predstaviť, čo si si musel vytrpieť.“

Pošúchal si červené oči a zatvoril ich, keď si dlaň priložil k srdcu a odvetil: „Hlavne, že si ma neopustil. Sľúb mi, že sa to už nikdy nestane... nemôžem... bez teba, nemôžem.“

„Harry, čo sa deje?“ zamumlal ospalý hlas vedľa neho a Harry sa rýchlo obzrel. Draco už ležal čelom k nemu a rozlepoval oči.

„Je späť,“ prezradil mu a Draco sa prudko posadil, rovnako ako pred chvíľou Harry.

„To je skvelé!“

„Ty si mu o mne povedal,“ skonštatoval Tom. „To ma prekvapuje, ale rozumiem.“

„Včera som to skrátka potreboval,“ pomyslel si Harry, pozerajúc na Draca.

„Čo hovorí? Kde bol?“ chrlil Draco zvedavo.

„Mágia Temného pána mu neurobila dobre, no už je v poriadku,“ vysvetlil mu Harry a cítil sa zvláštne, že s niekým hovorí o Tomovi.

„Zrejme je skutočne iba dobre, že môžeš s niekým zdieľať také veľké tajomstvo, akým som ja,“ pošepol Tomov hlas.

Draco sa široko usmial a vzápätí zazíval. Poškriabal sa vo vlasoch a zhrozil sa, keď zistil, aké sú strapaté.

„Povedz mu, že poznám kúzlo, po ktorom bude mať aj ráno dokonalý účes,“ riekol Tom už uštipačne. Harry sa uškrnul, keď si všimol Dracove vlasy a nahlas povedal: „Vraj ti rád poradí kúzlo, po ktorom ti ostane aj po ráne úžasný účes.“

„Pre Merlina, to by som naozaj potreboval. Veď sa pozri, moje vlasy sú ráno, takmer tak hrozné, ako tvoje celý deň!“

„Vďaka,“ odsekol Harry a privolal si prútik. Tom mu prezradil dané kúzlo a viedol ho. Bolo to vlastne jednoduché.

Dracove vlasy obalila jemná žiara, ktorá vyšla zo špičky prútika a jeho pramene sa okamžite uhladili, kúzlo vytvorilo na boku cestičku a vyčesalo mu vlasy do strán. Svedčalo mu to. Draco si rýchlo nahmatal vlasy a vyzeral nadšene.

„Nauč ma ho, prosím,“ zažiadal a Harry mu pobavene ukázal správny pohyb prútikom a prezradil mu čarovnú formulu.

Draco zrušil kúzlo a opätovne ho na seba aplikoval. Potom sa rozbehol do kúpeľne. „Vyzerá to super! Mal by si ho skúsiť aj na sebe, Harry! Povedz Tomovi, že mu ďakujem!“ vykríkol odtiaľ.

Harry si zapol náhrdelník späť okolo krku a mal pocit, že všetko v jeho živote je náhle takmer skvelé s výnimkou Blaisa a tej príšernej choroby.

„Takže si smrťožrút a znamenie máš na hrudi, Temný pán sa teda musel čudovať. Čo na to povedal?“ ozval sa Tom rýchlo a Harry tušil, že ho chce odviesť od takých pochmúrnych myšlienok.

„Nevedel, prečo to tak je. Vraj to zistí,“ zamračil sa a v duchu sa spýtal: „Je to kvôli tebe, Tommy?“

„Prečo by znamenie malo byť na inom mieste kvôli mne?“ opýtal sa Tom a Harry priam vnímal jeho zamračenie.

„Ja neviem, možno preto, že je na mieste, kde sídliš ty,“ pomyslel si Harry ironicky.

„Možno to so mnou má niečo spoločné, naozaj neviem. Temný pán to určite raz zistí, ak bude mať vôbec čas sa niečím takým zaoberať. Teraz toho bude mať veľa. Naplánovať útok na Azkaban a tak ďalej. Aj tak dúfam, že ťa tam nevezme.“

„Čože? Som smrťožrút, samozrejme, že ma povolá na misiu!“

„Máš trinásť, Harry!“

„Som právoplatný smrťožrút, Tom!“

„Toto nemá zmysel, v týchto veciach si hrozne tvrdohlavý. Necháme to teda na Temnom pánovi.“

„Harry, vážne nechápem, prečo máš na hlave to hniezdo, keď ten Tom vie takéto kúzla!“ rozprával Draco, keď vyšiel z kúpeľne a pred tvárou si držal zrkadielko, v ktorom sa obdivoval.

„Tomovi sa moje vlasy páčia také, aké sú,“ odvetil Harry a Tom súhlasil. „Vravel si predsa, že pokojne predpovieš nasledujúce kroky Temného pána, tak by si teda mal vedieť, či ma na misiu vezme, alebo nie,“ zarýpal si Harry a nevedomky sa stále držal na srdci akoby mal strach, že mu odtiaľ môže jeho hlas ujsť.

Tom frustrovane zavrčal. „Dobre, pravdepodobne ťa vezme aj keď by rozhodne nemal.“

„Tak uvidíme, ako dobre poznáš svojho bývalého pána.“

Tom si odfrkol. „Poznám ho dokonale, ako ťa už odjakživa presviedčam a už stávaj. Ideme si zabehať!“

Harry niečo zafrflal a namieril si to do kúpeľne. „Deň bez tréningu by ma predsa nezabil.“

„O tom rozhodujem ja. Voľno až na Vianoce.“

—

Vianoce ako každý rok ubehli priveľmi rýchlo. Dostal úžasné a užitočné dary od priateľov aj rodiny. Áno, zväčša to boli knihy. Každý, kto ho dobre poznal vedel, že je príšerný knihomoľ. Nové oblečenie od Cissy, hodinky od Luciusa, knihy od Remusa, Hermiony, Draca, Thea, Daphne, Vincenta aj Gregoryiho, avšak od Blaisa tento krát knihu nedostal. Daroval mu jeden z jeho obrazov, práve ten, ktorý obdivoval, keď ho Blaise po prvýkrát vzal do svojho malého ateliéru. Miloval ho už vtedy, čo ho prvýkrát uzrel. Temnú postavu, ktorá hľadá svoju cestu. Okamžite si ho povesil v izbe, pasoval tam dokonale. V rohu obrazu drobným písmom stálo:

• Môjmu Harrymu z nekonečnej lásky Blaise

„Sentimentálne,“ odfrkol si Tom znechutene. „Keby mám svoje telo, zrejme by som sa povracal.“

Harry ho ignoroval a ešte chvíľu obraz obdivoval, no nakoniec sa vydal pre zvyšné dary. Dostal darček aj od Hagrida. Na konci prvého ročníku ho začal Harry sem-tam navštevovať v jeho chajde. Vlastne odvtedy, čo si ho Hagrid sám našiel a pozval ho na svoje pekelne tvrdé koláčiky. A vtedy sa Harry dozvedel, že to bol práve Hagrid, ktorý ho našiel v ruinách domu potom, čo Voldemort zavraždil jeho rodičov. Navyše mu minulý rok daroval rodinné fotoalbum, ktoré mal vo vlastníctve od tej nešťastnej noci a tento rok Harry dostal malú škatuľku nešikovne zabalenú v alobale.

Hoj, Harry. Tu je malý dáreček ode mňa. Pamätám jak si ich obdivoval v tej mojej knihe, tak mi napadlo, že si ten pravý, kto by sa mal o tohto drobca postarať – stálo na lístočku, ktorý bol pripnutý k ozdobnej mašli.

„Čo ti to ten magor zase dal?“ prehovoril Tom otrávene – Hagrida v láske rozhodne nemal.

„Nie je to žiaden magor, Tom,“ zahriakol ho a začal škatuľku rozbaľovať. Mal mierne obavy, pretože Hagrid bol nevyspytateľný, takže v jeho balíčku mohlo byť skutočne čokoľvek. Odbalil alobal, otvoril vrch a zamračil sa.

„Čo to má byť?“ pomyslel si zaskočený.  

Vytiahol predmet veľký ako jeho dlaň a oči sa mu náhle rozšírili prekvapením.

„Dračie vajce?“ spýtal sa Tom užasnuto. „Kde ho ten tupec zohnal? Sú vzácne a... nie celkom legálne.“

„Čo to máš, Harry?“ spýtal sa ho Draco a posadil sa k nemu v ruke stískajúc svoj nový parfum obalený mašľou.

„Myslím, že to bude drak,“ vydýchol a nespustil pohľad z vajca. 

„Drak!“ zvolal Draco priškrtene, načo si ich všimli aj Lucius s Narcissou.

„Pre Salazara, skutočne to vyzerá ako dračie vajce. Drak je našim rodinným znakom, mám vo svojej zbierke mnoho kníh o jednotlivých plemenách. Dobby, prines mi nejakú,“ rozkázal Lucius škriatkovi a kľakol si k nim.

„Čo ale budeme robiť s drakom, Lucius? Je to vôbec zákonné chovať ich?“ spýtala sa Narcissa pochybovačne.

Lucius už sedel vedľa nich a listoval v hrubom zväzku. „Zákonné to je, ak máš povolenie, ktoré bez problémov získam. Najväčším problémom je vôbec dračie vajce zohnať. Vždy som túžil po drakovi, no ani skrz početné kontakty som sa k jeho vlastníctvu nedopracoval. Kto ti ho vlastne poslal, Harry?“

„Spomínate, ako sme sa rozprávali o Hagridovi?“ Obaja prikývli a Harry dodal: „Trochu sa s ním priatelím, no a on obchoduje s mnohými magickými bytosťami. Predpokladám, že netušil čo by s drakom na Rokforte robil, a tak sa ho taktne zbavil.“

„Na Rokforte sú samí pochybní profesori,“ pokrútila Narcissa hlavou a Lucius zrazu prižmúril oči na vajce a späť na knihu. „Svetlo šedé vajcia má len jediný druh s názvom Novozélandský Opálooký – podľa všetkého toto plemeno pochádza z Nového Zélandu, dorastajú do strednej veľkosti, sú to výborní letci, živia sa ovcami a je to najkrásnejšie dračie plemeno, ktoré existuje.“

„Je tam ešte niečo?“ zaujímal sa Draco a skláňal sa pri Harrym.

Lucius si odkašľal a pokračoval: „Chrlí intenzívne červené plamene, nie je veľmi agresívny a s výnimkou hladu, zabíja málokedy, čo je pozitívne, pretože vďaka tomuto poznatku sa mi povolenie na jeho chov bude zháňať oveľa ľahšie,“ usmial sa Lucius a venoval Harrymu iskrivý pohľad.

„Takže si ho smiem nechať?“ spýtal sa prekvapený Harry.

„Blázniš, Harry! Necháme si ho, však?“ vyhŕkol Draco a pozrel na oboch svojich rodičov.

„Ja súhlasím a ty, moja drahá?“ s otázkou pozrel na Narcissu.

Tá sa mračila, no keď videla pohľady svojich troch chlapov, očividne nemohla inak. „Och, dobre teda. Len si ho, Harry, skroť, nie že ti odhryzne ruku, alebo inú končatinu.“

Harry s Dracom pre vajce pripravili vankúšový brloh v Harryho komnate a celý deň pri ňom presedeli, študujúc dračie encyklopédie a netrpezlivo čakajúc na jeho vyliahnutie. Na ďalší deň mu dorazili listy od Blaisa aj Daphne, obratom im odpísal o svojom nevšednom dare a hlavne o označení, ktoré prebehlo úspešne, aj keď odlišne.

A večer toho dňa Lucius zasyčal a zovrel si v dlani predlaktie. No Harry žiadnu bolesť necítil. Vedel, že ho Temný pán rovnako volá, no jeho znamenie mu do tela vydávalo príjemné pocity; cítil, akoby vypil elixír šťastia s krátkou účinnosťou. Lucius naňho vzhliadol, keď sa Harry chytil na mieste, kde mal srdce a spokojne si vydýchol.

„Vieš čo máš robiť, Harry?“ spýtal sa ho starostlivo a Harry prikývol, keď si pod krkom odhrnul sveter, odhaliac tak znamenie, na ktoré priložil prútik a vzápätí sa ocitol vo farebnom víre, ktorý sa o sekundu zmenil na miestnosť ponorenú v šere. Len početné sviečky na lustri a po stenách osvetľovali čierny dlhý stôl, ktorý sa tak dokonale leskol, že v ňom dokázal zahliadnuť vlastný odraz. Okná boli zastrené luxusnými závesmi a steny lemované vyrezávaným tmavým drevom. Podlaha bola vyleštená a mramorová, strop vysoký a stoličky pri stoloch elegantné a vkusné.

V miestnosti sa začali objavovať ďalší smrťožrúti a pomaly sa usádzali na svoje miesta. Stolička s vysokým operadlom pri vrchole stola bola zatiaľ prázdna a Harrymu bolo jasné komu patrí.

„Kam si mám sadnúť, Tom?“ spýtal sa nervózne, keď sledoval, ako sa všetci usádzajú, zatiaľ čo on stál bokom a netušil čo robiť.

„Predsa presne tam, kde si sedel počas označenia. Po Voldemortovej pravici, oproti starému Averymu.“

Harry sa vyrovnal a sebavedome vykročil k svojmu miestu, na ktoré sa posadil a cítil na sebe mnohé pohľady. Temný pán bol blízko, Harry to cítil a bolo to vôbec prvýkrát, čo ho nerozbolela jazva tak ako zvyčajne. Práve naopak, znamenie na hrudi mu vysielalo do útrob príjemné vlny a aj vďaka tomu sa cítil absolútne pokojne a vyrovnane. Neubránil sa malému úsmevu, keď sa mohutné dvere na konci miestnosti roztvorili a dnu vošiel Temný pán nasledovaný Pettigrewom. Harry sa nenechal rozhodiť, no aj tak toho potkana prepaľoval vražedným pohľadom.

„Prajem vám, dobrý večer, smrťožrúti, “ prehovoril Temný pán svojim tichým a podmanivým hlasom, načo sa postavil k svojej stoličke a každému venoval rýchly pohľad krvavých očí, ktoré na Harrym zotrvali o niečo dlhšie. „Účelom dnešného stretnutia je strategické naplánovanie našej prvej úlohy, vďaka ktorej získame späť členov našej rodiny, ale i uvedomíme média a kúzelnícky svet o tom, že sa niečo deje a verím, že tým bystrejším dôjde môj návrat. Minimálne náš úhlavný nepriateľ – Dumbledore bude iste vedieť o mojom povstaní. Tomu starcovi takéto niečo za iste neunikne, no to je iba dobre.“

Temný pán mal svoje typické čierne rúcho, kapucňu a samozrejme desivú masku, a tak sa mnoho smrťožrútov miesto do jeho tváre pozeralo niekde na hranu stola. No Harry nie, hlavu mal zvrátenú dohora, aby dovidel do očí svojho pána, pretože bolo preňho ťažké odtrhnúť od neho pohľad. Miloval tú temnú mágiu, ktorá sa z neho tiahla akoby priamo k nemu a rád počúval jeho hlas, pretože mu toľko pripomínal Toma.

„Evan,“ oslovil Temný pán modro-okého smrťožrúta, ktorý sedel vedľa Luciusa a s úklonom sa postavil. „Zistil si koľko strážcov bude v Azkabane prítomných v deň našej misie?“

„Áno, môj pane. Nemal som najmenší problém dostať sa k týmto informáciám. Podľa rozpisu služieb má nočnú stráž presne dvadsaťdva aurorov.“

„Výborne,“ odvetil Temný pán. „Azkaban má desať poschodí plus prízemie. Na každom poschodí a aj prízemí budú teda dvaja aurori vykonávajúci nočnú hliadku,“ potom vytiahol svoj bieli prútik a jemne ním mávol, načo sa v strede dlhého stolu objavila magická zmenšenina Azkabanu. Bola to len temná vysoká budova vznášajúca sa nad stolom.

„Na každom poschodí okrem prízemia sa nachádzajú tri cely, ktoré sú prísne strážené nie len aurormi, ale aj Dementormi, ktorí sú nie len v interiéri, ale aj v exteriéri.“ Okolo zmenšeniny Azkabanu sa objavili rovnako malé postavičky znázorňujúce Dementorov, vznášajúcich sa okolo budovy. „No tí nám nebudú robiť nijaký problém. Ako iste viete, Dementori sú temné bytosti, ktoré mi boli vždy oddané. Je to ich prirodzenosť, preto sa o nich osobne postarám. Nebudú vám stáť v ceste. Vašou úlohou budú aurori. Je nás jedenásť, ak nepočítam seba. Aurorov je, ako nás Evan informoval, dvadsaťdva, čo je o polovicu viac, no verím, že to vám nebude robiť žiaden problém,“ jeho krvavé oči zaiskrili pobavením. Smrťožrúti súhlasne pokyvovali a v tichosti si šepkali.

Do zmenšeniny Azkabanu sa zrazu vytvoril prierez, takže mohli vidieť do vnútra. Od prízemia viedli schody na prvé podlažie, kde bolo jasne vidieť tri cely. Budova bola trojuholníková, takže každá z nich bola v jednom z kútov. Každé poschodie vyzeralo tak isto. Všetci sledovali magickú repliku väzenia, keď Temný pán opäť prehovoril: „Amycus a Alecto Carrowovci sa nachádzajú na piatom poschodí. Obaja majú vlastnú celu, takže tá tretia je momentálne prázdna, mám pravdu Evan?“

Evan Rosier už sedel a prikývol. „Áno, môj pane, tretia cela na piatom poschodí nie je momentálne obývaná.“

„V poriadku. Sylas Mulciber, Elias Selwyn a Thorfinn Rowle sú na siedmom poschodí. Walden Macnair a Avery junior sú na poschodí ôsmom, jeden sa nachádza v cele pri okne a druhý bližšie pri schodoch.“ Na zmenšenine sa objavili dva červené body, ktoré zvýraznili konkrétne cely. „Okrem ich ciel je na tomto poschodí obsadená aj tretia, ktorá vás nemusí zaujímať. Oslobodzujeme len našich ľudí, ostatní sú nám ukradnutí.“ Smrťožrúti prikývli a chladný, tichý hlas pokračoval: „A nakoniec, deviate a desiate poschodie pre najhorších a šialených väzňov, kde je Rabastan, Rodolphus a Bellatrix Lestrangeovci. Ich vyslobodenie bude najtvrdší oriešok. Rovnako ako na zvyšných podlažiach i tu sú len dvaja aurori a Dementori, avšak na týchto poschodiach sú najsilnejšie zabezpečovacie kúzla, preto ich vyslobodím ja osobne.“

Smrťožrúti sa po jeho dohovore začali potichu rozprávať a ukazovali na prierez v Azkabanskej veži. Voldemort o chvíľu opäť prehovoril: „Takže prichádzame k rozdeleniu úloh a celkovému postupu našej misie. Zajtra presne o desiatej hodine večernej sa stretneme v tejto miestnosti, teda v mojom panstve, prenášadlami sa presunieme k severnému pobrežiu, odkiaľ metlami poletíme priamo k Azkabanu. Zatiaľ čo ja budem komunikovať s Dementormi, vy sa spoločne v utajení postaráte o strážcov na prízemí, následne na prvom, druhom, treťom a štvrtom poschodí. V piatom poschodí sa rozdelíte: Crabbe a Goyle, sa postarajú o piate poschodie a vyslobodenie Carrowovcov. Nott, Dolohov a Rookwood máte na starosť strážcov zo šiesteho poschodia a následne siedme poschodie, odkiaľ vyslobodíte Mulcibra, Selwyna a Rowla. Avery, Lucius a Evan vy máte ôsme poschodie, ktoré je chránené, no nie tak dobre ako poschodie deviate. Barty, ty ostaneš strážiť na plošine pod Azkabanom, len pre istotu...“

„A čo ja?“ pomyslel si Harry sklamane.

Počul Tomove tiché zasmiatie. „Och, nemaj strach, maličký. Má s tebou trochu odlišné plány.“

Harry sa len zamračil, pretože netušil, čo mal Tom na mysli. Temný pán zrazu vzhliadol priamo naňho. Biela masla bez emócií bola natočená k nemu, keď sa spod nej ozvalo: „Harry ma bude čakať na medziposchodí – medzi ôsmym a deviatym podlažím, pretože Lestrangeovcov vyslobodíme spoločne.“

Harry len prekvapene zodvihol obočie, načo si ostaní začali zase šepkať.

„Ako si to vedel, Tom?“

Tom si odfrkol. „Vravel som ti, že poznám jeho kroky a plány. Viem, ako premýšľa, viem, čo sa mu odohráva v hlave.“

„Ale ako-?“

No miesto Tomovej odpovedi sa ozval len Voldemort. „Máte nejaké námietky či dokonca návrhy na zmenu mojej stratégie?“ Krvavé oči prešli pohľadom po prítomných, no nik z nich sa neodvážil ani len pípnuť. Zmenšenina Azkabanu zmizla v čiernom dyme. „Výborne. Takže zajtra o desiatej. Nestrpím meškanie. Môžete ísť.“

Smrťožrúti sa začali stavať a pomaly premiestňovať, keď Harry zacítil dotyk teplej dlane na svojom pleci. „Okrem teba.“

Lucius ho skontroloval pohľadom, no pochopil a premiestnil sa bez neho. Opäť osameli, ak nerátal Pettigrewa, ktorý sa skrčený presunul do vedľajšej miestnosti. Harry stál na nohách a prevzal si od Temného pána škatuľu, ktorú mu vnútil do rúk.

„Otvor ju,“ prikázal mu a Harry tak urobil. Vo vnútri bolo zložené smrťožrútske rúcho z drahého úpletu, ktorý bol jemný, no pevný na dotyk. Harry po látke prešiel prstami a potom spod habitu vytiahol masku. Bola rozhodne odlišná od masky Temného pána, no vzbudzovala nepokoj. Harry ju vytiahol a poobzeral si ju. Bola to celá tvár z nejakého kovu. Mala otvor na oči, nosové dierky a mriežkové otvory na ústa. Po okrajoch boli zlaté ornamenty, ktoré sa elegantne tiahli až k čelu a lícam.

„Je krásna,“ vydýchol Harry a priložil si ju k tvári. Ucítil kúzlo, vďaka ktorému sa maska prispôsobila jeho parametrom a priľnula k nemu.

„Pre každého smrťožrúta dávam vyrobiť špecifickú masku. Niektorí dokonca preferujú masku z kostí, no zhodnotil som, že tebe sa bude hodiť niečo chladné, no svojim spôsobom pôvabné,“ riekol Temný pán, ktorý stál tesne pri ňom a jeho oči ho spokojne sledovali. „Očakávam, že zajtra budeš vystrojený ako riadny smrťožrút.“

„Samozrejme, môj pane,“ prikývol Harry a vložil masku späť do škatule. Chvíľu si opäť pozerali do očí, akoby sa snažili pochopiť to niečo, čo medzi nimi bolo a čo si Harry len sotva dokázal uvedomiť.

„Bolelo ťa znamenie, keď som ťa volal?“ prerušil nastané ticho Temný pán a krvavé oči vzhliadli na jeho zahalenú hruď, kde sa pod odevom skrývalo Temné znamenie, ktoré teraz príjemne pulzovalo.

„Nie, môj pane,“ odvetil pravdivo a snažil sa nájsť vhodné slová, ktorými by mu vysvetlil, čo vlastne cítil počas volania.

Krvavé oči sa prižmúrili. „Ako si teda vedel, že ťa k sebe povolávam?“

Harry sa opäť raz chytil na mieste, kde mal Temné znamenie. Urobil to spontánne akoby vďaka tomu dokázal opísať svoje pocity. „Ja...“

„Skrátka mu povedz pravdu. Povedz mu presne čo si cítil. Nemaj strach,“ zašepkal Tom.

Harry si vzdychol. „Cítil som príjemné vibrácie a radosť, môj pane, tak som vedel, že ma voláte.“

Červené oči sa prekvapene rozšírili. „Hm...“

„A čo cítite vy, keď voláte svojich smrťožrútov?“ odvážil sa spýtať Harry.

Temný pán sa zdal chvíľu zaskočený, akoby nebol zvyknutý, že sú mu pokladané podobné otázky, čo bola zrejme pravda. „Všetci sme navzájom prepojení, preto cítim presne to čo oni počas ich volania a u teba to bolo rovnaké,“ odmlčal sa, pozrel mu hlboko do očí a dodal: „Počas tvojho volania som cítil presne to, čo si mi opísal.“

„Zrejme to bude tým prepojením medzi vami a mojou jazvou. Možno preto bolo moje označenie také odlišné, nemyslíte?“

„Možno. Nik v celej histórii kúzelníckeho sveta nemal podobné prepojenie, aké máme my. Nikoho predsa nemôže spájať smrť, pretože sme prví, medzi kým sa niečo podobné stalo. Preto len ťažko môžeme dostať odpovede na naše otázky.“

„Verím, môj pane, že jedného dňa my sami nájdeme odpovede,“ pousmial sa a zatvoril škatuľu, ktorú zvieral v ruke, uhnúc mu tak pohľadom, pretože ich očný kontakt sa zdal nekonečný. Akoby ani jeden nebol ochotný ho prerušiť.

Harry predpokladal, že sa Temný pán pousmial – povedali mu to je oči, do ktorých opäť vzhliadol, nedokázal si pomôcť. „Prajem ti dobrú noc.“

„Aj ja vám, môj pane,“ odvetil, kývol hlavou a skrz znamenie sa premiestnil presne tam, odkiaľ sa odmiestnil. To bola najväčšia výhoda Temného znamenia. Mohol sa premiestňovať aspoň takto obmedzene, aj keď to ešte poriadne nevedel. Tom ho už niečo učil, no väčšinou sa venovali čiernej mágii a premiestňovanie skúšali len tak. Harrymu sa podarilo premiestniť do druhej miestnosti, viac zatiaľ nezvládol, no bol so sebou spokojný.

Doma ešte debatoval s Luciusom o zajtrajšej misii. Skontroloval dračie vajce a pustil sa do tréningu. O tretej ráno sa vybral do sprchy a prečítal si list od Blaisa, ktorý mu prišiel počas stretnutia smrťožrútov. Chýbal mu. Objal vankúš a ponoril si doňho tvár a snažil sa analyzovať svoje city k nemu. Dalo sa povedať, že spolu chodili, aj keď si to nikdy oficiálne nepovedali. Harry, ale stále netušil, či je to láska. Áno, vedel, že ľúbi Cissy, Luciusa a Draca, no bol to celkom iný druh lásky. Vedel, že k Daphne, Pansy, Theovi a Hermione cíti priateľstvo, a to bol zase celkom iný druh lásky. Avšak Blaise, to bolo niečo iné. Bol zmätený, pretože vedel, že je to silnejšie ako priateľstvo, no...

„Asi sa z toho zbláznim, Tom, nemôžeš mi pomôcť?“

„Och, veruže nie, maličký. Vravel som ti, že sa vo svojich citoch musíš vyznať sám. Si ešte mladý a Blaisa máš rád, takto nerieš a ak ti je s ním dobre, tak s ním skrátka buď.“

Harry frustrovane zavrčal. „To sa ti povie, si iba hlas, nemusíš riešiť takéto citové záležitosti!“

„Akoby som nemal city!“ odvetil Tom nafučane. „Som urazený, nehovor na mňa.“

Harry si povzdychol a vynoril sa z vankúša. „Prepáč. Naozaj prepáč.“

„To ti len tak neodpustím,“ zavrčal Tom.

„No tak som v puberte, niekedy tresnem takúto hlúposť,“ šepol Harry a pretočil sa na chrbát.

„Len aby si vedel, ja mám city, svoje vlastné, nie tvoje a tiež sa musím zapodievať s rôznymi pocitmi, ktoré sú pre mňa nové a nechápem ich, dobre?“

Harry mlčal a mal výčitky svedomia. Hral sa s lemom paplóna, keď sa Tom ozval opäť: „Vieš vôbec, aké to pre mňa bolo, keď som sa musel vyrovnať s tým, čo cítim k tebe?“

„A čo ku mne cítiš?“

„Do toho ťa nič,“ odvrkol hlas podráždene.

Harry si hlasito odfrkol. „Tak mňa do toho nič? Ty si ten, ktorý o mne vie všetko, pred ktorým neutajím ani svoju najtajnejšiu myšlienku. Nemám pred tebou nijaké súkromie, tak by som si možno zaslúžiš vedieť takú drobnosť, nemyslíš?“

Tom zavrčal a Harry sa uškrnul, pretože vedel, že sa dočká odpovede. „Vieš, že ťa ľúbim, už som ti to predsa vravel.“

„Tak ako ja Draca alebo Cissy?“

„Dobrú noc, Harry.“

„Hej! Chcem odpoveď!“ namietal Harry.

„Na mojej odpovedi nezáleží a mal by si sa dobre vyspať. Zajtra ťa čaká prvá misia v službách Temného pána. Sám si si zvolil túto cestu, tak sa správaj zodpovedne a spi.“

Harry si len povzdychol a automaticky v dlani zovrel prívesok s Tomovou fotkou. „Tak teda dobrú.“

„Dobrú, prepáč, že som kričal,“ riekol Tom už jemnejšie.

„To nič, nemal som byť taký idiot,“ odvetil Harry a zazíval, bol skutočne k smrti vyčerpaný.

„Sladké sny.“

Harry sa už so zatvorenými očami usmial a pomyslel si: „Stráž moje sny.“

„Celú noc.“

~