Harry Potter fanfiction

Kapitola V. 

Blaise

♦

O dva roky neskôr

Trinásťročný Harry sa prevaľoval na posteli a jeho tvár bola skrútená bolestnou grimasou. Nezrozumiteľne mumlal zo spánku a spod viečka mu tiekla slza. Zrazu sa strhol, hlasno vykríkol a otvoril veľké oči plné strachu a nedávno prežitej fyzickej bolesti.

„Už je dobre, srdiečko. Bola to iba ďalšia nočná mora,“ upokojoval ho nežný ženský hlas, zatiaľ čo ho štíhle ruky držali v pevnom, no jemnom objatí.

Harry si zaboril tvár do útleho ramena svojej náhradnej matky a lapal po dychu, zatiaľ čo sa celý triasol šokom i zimou, ktorá sa mu zarývala až do kostí.

„Harry... on... práve vykonal kompletné spojenie. Povstal, no sám si cítil tú bolesť. Bola nepredstaviteľná. Ešte chvíľu potrvá, kým sa dá dokopy a jeho telo i mágia naberie na sile,“ ozval sa Tom potichu a otrasene.

Harry cítil Voldemortovu bolesť akoby bola jeho vlastná. Tom mu už skôr vysvetlil ich prepojenie, pretože podobné vízie mával od začiatku leta, kedy sa Voldemort pripravoval na spojenie s denníkom.

Nasával Narcissinu nádhernú vôňu a užíval si teplo, ktoré sálalo z jej tela, pretože mal pocit, že v miestnosti mrzne.

„Si úplne ľadový,“ šepla a bozkala ho do vlasov.

Dvere na jeho komnate sa pootvorili, načo do vnútra vkĺzlo slabé svetlo z chodby. Harry len letmo zaznamenal vysokú postavu v saténovom župane, ktorá vkročila do miestnosti s prútikom v ruke. „Ďalšia nočná mora?“ ozval sa tichý, mužský hlas, ktorý sa zdal jasnejší s približujúcimi sa krokmi.

Narcissa k nemu pootočila hlavu a prikývla. „Očividne. Navyše má zimnicu.“

Lucius sa postavil vedľa nich a prútikom rozsvietil pár sviec. „A je nezdravo bledý,“ poznamenal, keď si ho premeral v temnom svetle. Usadil sa k nim, keď sa od neho Narcissa odtiahla a zababušila ho do prikrývky.

„Opäť sa ti snívalo o Temnom pánovi?“ spýtala sa znepokojene.

Harry sa pomaly upokojoval. Bolesť odznela do prázdna a až teraz si začínal uvedomovať, čo mu Tom vlastne povedal. Lord Voldemort má oficiálne späť svoje staré telo, už nie je len existenciou, ktorá využívala cudziu telesnú schránku, aby prežila. „Vrátil sa...“ šepol zachrípnuto a pozrel na Luciusa.

Ten len prikývol a vyhrnul si dlhý rukáv županu, pod ktorým sa skrývalo Temné znamenie, doteraz temer neviditeľné, no naraz jasné a čierne ako bezhviezdna noc. „Práve jej štípanie ma prebralo. Takže je to pravda, videl si to?“

„Áno,“ odvetil Harry už pevnejším hlasom. „Je veľmi slabý a trpí ohromnými bolesťami. Potrvá, kým povolá smrťožrútov, no je späť. Časom zosilnie a bude rovnaký, aký bol.“

Lucius sklonil tvár a privrel viečka. Narcissa ich znepokojene sledovala a zatínala pery. „Čo budeme robiť, Lucius? Vráti sa a keď zistí, že-“

„... že ste ma adoptovali, bude chcieť, aby ste ma k nemu priviedli. Bude nadšený, že jeden z jeho najdôležitejších nasledovníkov má v moci chlapca, ktorý zapríčinil jeho pád. Nepotrestá vás, myslím, že to bude práve naopak.“

Lucius naňho zamyslene vzhliadol. „Bude ťa chcieť zabiť, nevieš si predstaviť, aký veľký bude jeho hnev. Bude ťa mučiť, bude chcieť ukázať, že jeho zničenie bol len hlúpy omyl a bude chcieť smrťožrútom dokázať svoju moc nad tebou.“

„Lucius, to nedovolím! Vezmem Draca aj Harryho a utečiem. O mieste nášho pobytu budeš vedieť len ty... nenájde nás...“ šepkala Narcissa zúfalo.

„To nie je riešenie, Cissy, pred ním neutečieme. Neexistuje miesto, kde by nás nenašiel,“ odvetil Harry ľútostivo.

„Harry má pravdu, Narcissa, útek nám nepomôže,“ riekol Lucius a vzhliadol späť na Harryho. „Čo navrhuješ?“ spýtal sa ho vážne a Harry nebol prekvapený, že Luciusa zaujíma názor sotva trinásťročného chlapca, pretože jeho rodina už dávno vedela, že je oproti svojim rovesníkom nezvyčajne vyspelý, avšak len Harry vedel, čo sa za jeho vyspelosťou a intelektom skrýva – jeho milovaný hlas, ktorý sa volal Tom.

„Počkáme. A keď si ťa zavolá, sám mu povieš, že si adoptoval Harryho Pottera. Vysvetlíš mu, že si to spravil práve preto, aby si ho mal vo svojej moci, keď Temný pán opäť povstane a bude sa k nemu chcieť dostať. Bude potešený, že kvôli nemu musíš znášať vo svojej rodinnej línií nečistokrvné decko. Vyžiada si, aby si ma k nemu vzal, a to aj urobíš...“

„Harry!“ ozvala sa Narcissa nesúhlasne, no Harry ju ignoroval, pevne pozerajúc do Luciusových očí.

„Zabije ťa,“ zavrčal Lucius nespokojne, no stále ho skúmal, akoby sa snažil prelúsknuť Harryho myšlienkami a zistiť tak, kam až spejú jeho plány.

„Nezabije,“ odvetil Harry prosto. „Pretože sa k nemu pridám.“

Lucius si odfrkol. „Nebuď naivný, Harry, prečo by Temný pán prijal do svojich radov chlapca, ktorý ho zničil?“

Narcissa mu pevne stískala ruku a pohľadom utekala raz k jednému, raz k druhému.

Tom sa v jeho mysli náramne bavil. Harry to cítil, keď sa v jeho očiach mihla chladná temnota. „Pretože to ja som mu pomohol povstať.“

Ucítil prekvapený pohľad z Narcissinej strany a spokojne pozoroval Luciusov šokovaný výraz.

„Ako?“ pošepol Lucius zamračene, no uchvátene.

„Na tom nezáleží, dôležité je, že je späť a konečne máme opäť šancu dať kúzelnícky svet do poriadku. Viem, ako veľmi vám záleží na tom, aby sme už viac neboli utláčaní muklami a viem, že on je jediný, kto má moc a schopnosti, aby dosiahol symbiózu medzi kúzelníckym a muklovskym svetom. Nie je spravodlivé, že majú navrch a my sa skrývame a na každom kroku si dávame pozor. To nie je správne. Chcem, aby boli budúce generácie slobodné. Sloboda je to, čo sme nikdy nemali a on je jediný, kto nám ju môže dať. A viem aj to, že toto bol práve ten dôvod, prečo si sa pridal do jeho radov, Lucius,“ rozprával Harry zapálene.

Lucius dlho mlčal v tichom zamyslení a Harry venoval znepokojenej Narcisse malý úsmev, aby ju upokojil.

„Temný pán,“ prehovoril odrazu Lucius, „bol veľký muž. Rešpektovaný, mocný, silný, charizmatický a dokonalý vodca, ktorý si dokázal podmaniť každého. Za svojej éry dokázal veľké veci, ktoré sa avšak po jeho páde vrátili do pôvodného stavu. Priznávam, že som tajne v jeho návrat dúfal, no bál sa zároveň. Jeho moc, Harry, je úchvatná a fascinujúca, no hrôzostrašná a desivá. Niekto s takou silou sa môže ľahko vymknúť kontrole, ide cez mŕtvoly a ku koncu, respektíve pred jeho pádom, bol už celkom bez emócií. Začiatky boli iné,“ rozrozprával sa Lucius zasnívaným pohľadom akoby mu pred očami prebiehali spomienky. „Staral sa, zaujímal, ochraňoval svojich spojencov, no časom sme sa ho začali báť. Stal sa nevyspytateľným... a obávam sa, že teraz bude rovnakým, ak nie horším.“

Harry si povzdychol a oplatil pohľad strieborných dúhoviek. „Ak nebude pokračovať vo svojich cieľoch a miesto veľkého vodcu, akým býval, bude len monštrom, ktorým bol na konci, sľubujem, že urobím všetko, aby som ho zastavil.“

„Zastavil?“ spýtal sa Tom v jeho mysli. „Voldemorta nie je možné zastaviť.“

„Sám si povedal, že raz budem rovnako mocným ako on, Tom a budem zodpovedný za jeho zastavenie, pretože som mu pomohol povstať. Navyše je tu časť proroctva, o ktorom si mi povedal,“ odvetil Harry v duchu.

Narcissa ani Lucius sa nesnažili argumentovať jeho tvrdenie, že ho zastaví, ak bude musieť, pretože za tie roky mali možnosť na vlastné oči pocítiť a vidieť Harryho rastúcu moc a silu.

„Dúfajme, že k ničomu takému nebude musieť dôjsť,“ vložila sa do hovoru Narcissa. „Verím ti, Harry. Verím, že vieš, čo robíš a jediné na čom mi záleží je, aby ti neublížil.“

Lucius pritakal. „Ja zas budem po tvojom boku, keď si ťa vyžiada. A ak by ťa chcel zabiť aj potom, čo si mu pomohol povstať, urobím všetko preto, aby som ho presvedčil.“

Harry sa usmial. „Ďakujem. Mám tých najlepších rodičov na svete.“

Narcissa mu len vtisla jemný bozk do vlasov a Lucius ho poklepal po pleci.

„Hej, čo tu všetci robíte, máte rodinnú poradu bezo mňa?“ ozvalo sa ospalé zahundranie odo dverí.

Narcissa sa uvoľnene zasmiala a spolu s Luciusom sa postavila. „Harry mal len ďalšiu nočnú moru,“ odvetila a vydala sa k dverám, kam ju Lucius nasledoval.

„Och,“ zamračil  sa Draco a vykročil k posteli. „Zase nebudeš môcť zaspať. Budem ti musieť robiť spoločnosť.“

„Neponocujte dlho,“ ozval sa Lucius prísne, keď za sebou zatvárali dvere.

Draco si k nemu prisadol na posteľ a zvalil sa do perín. „Popravde som mal aj ja celkom desivý sen,“ začal a zazíval.

Harry sa len uškrnul a ľahol si vedľa neho. „Vietor ti rozfúkal účes?“ spýtal sa pobavene.

Draco mu venoval vražedný pohľad. „Uznávam, že to by bola absolútna katastrofa, ale sen to bol omnoho horší!“

Harry sa v tichosti zasmial a zatvoril oči. Myslel na Voldemorta, myslel na to, že tam niekde je, vo svojom tele a trpí, pretože jeho bolesť stále cítil i keď nie tak intenzívne ako počas vízie, a to len vďaka Tomovi, ktorý ho chránil pred oným spojením tak veľmi, ako sa len dalo.

„Snívalo sa mi, že som sa oženil s Pansy! Bolo to hrozné, nevieš si to predstaviť!“ rozprával Draco a Harry ho vnímal len ako hlások v pozadí.

„Nemôžem uveriť, že je späť. Podarilo sa mu to, dokázal to a len vďaka tebe, Harry, len vďaka tomu, že sme mu pred rokmi dali jeho denník. Dokázal to oveľa skôr, ako som predpokladal. To len značí, ako rýchlo naberá na sile.“

„Myslíš, že dodrží svoj sľub a urobí zo mňa smrťožrúta? Alebo ma bude chcieť vážne zabiť?“ spýtal sa Harry v duchu, zároveň nahlas odpovedal Dracovi: „Skús o tom napísať Pansy, bude nadšená, že mávaš také sny.“

Draco si vedľa neho odfrkol. „To určite! Už nikdy by som sa jej nezbavil, och Salazar, len si predstav, ako by vyvádzala, keby si myslela, že snívam o svadbe s ňou!“

„Bola by to pohroma,“ uškrnul sa Harry pobavene.

„Lord Voldemort svoje sľuby dodržuje. Urobil si preňho niečo veľké, niečo, čo neboli schopní dokázať ani jeho najvernejší nasledovníci. Bude si ťa ceniť a verím, že mu bude cťou mať v radoch takého kúzelníka, akým si a akým sa ešte len staneš.“

Dracov hlas prestal celkom vnímať. Jeho myseľ bola zaplnená myšlienkami na Voldemorta. Naposledy sa s ním stretol ako prvák a na konci roku sa po ňom zľahla zem. A Harry celý ten čas až doteraz netrpezlivo čakal na jeho návrat. A zrazu sa tak stalo a on začínal mať strach. Iste veril Tomovi, ale Tom bol len jeho smrťožrút, nemohol skutočne vedieť, ako sa Voldemort zachová, keď sa opäť stretnú. Možno ho len vysmeje a neprijme ho do svojich radov. A možno ho naozaj bude chcieť zabiť, tak ako pred dvanástimi rokmi.

„Cítim tvoje pochybnosti, maličký, ver mi, že Voldemorta poznám lepšie ako ktokoľvek iný,“ vytrhol ho Tom z jeho úvah.

Harry sa zamračil a hľadel do prázdna. „Ako ho môžeš tak dobre poznať?“

Hlas mlčal, no po chvíli prehovoril: „Bol som predsa jeho smrťožrút...“

Harry si v duchu odfrkol. „Rovnako ako Lucius a ten si rozhodne nemyslí, že zo mňa spraví smrťožrúta. Počul si, vravel, že ma bude chcieť zabiť,“ oponoval v mysli.

„Ja som bol celkom iný druh smrťožrúta! Bol som v jeho radoch dôležitý a vôbec, toto nie je podstatné, skrátka mi dôveruj.“

„Vieš, že neexistuje nik, komu by som veril väčšmi než tebe, no pochop ma, ide tu o náš život, ak ma zabije... ty... Tommy... čo...“ zadržal dych, „čo sa stane s tebou?“

„Skutočne ti záleží, čo sa stane so mnou? To vôbec nemyslíš na seba?“ spýtal sa Tom dojato, no zmätene.

Harry sa obzrel na Draca, ktorý vedľa neho zaspal a prikryl ho. „Nuž ja... mám strach zo smrti, no... myšlienka na to, že by si zomrel je...“ oči mu náhle zvlhli a tvár si zaboril do vankúša.

„Som iba hlas, maličký môj,“ zašepkal Tom nežne.

„Nie si!“ namietal Harry v duchu. „Si skutočný, cítiš a myslíš... je jedno, že nemáš telo a si len niekde vo mne... pre mňa si skutočný, rozumieš?“

„Rozumiem, Harry, no ak by si zomrel, nechcel by som už existovať... nie bez teba,“ riekol celkom úprimne a pravdivo.

Harry si vytiahol spod pyžamového trička prívesok s Tomovou fotkou a zavŕtal sa do perín. Vo svetle pomaly vyhasínajúcej sviece, pozoroval jeho chladnú tvár a tmavé oči. Privrel viečka a pritlačil si prívesok k hrudi. „To čo som povedal, že si niekde v mojom vnútri... kde tam vlastne si?“ zaujímal sa a snažil sa predstaviť si tak absurdnú vec.

„Niekde pri tvojom srdci. Blízko neho, počujem každé jeho buchnutie,“ odtušil Tom a Harry cítil, že sa musí usmievať.

A on sa usmial rovnako. Dlaň si priložil k srdcu a zašepkal: „Chýbaš mi...“

„Ako ti môžem chýbať, veď som stále s tebou?“ spýtal sa Tom už veselšie.

„Vidíš moje sny. V snoch sa ťa môžem dotknúť, môžem ťa objať a vidieť tvoj úsmev. To mi chýba.“

„Aj mne, maličký môj, tiež mi to chýba; rovnako ťa nevidím... len v odraze zrkadla. Možno nám budú musieť postačiť tvoje sny, v ktorých sa dotknúť a vidieť môžeme,“ odvetil Tom nežne.

„Čo ak mi raz sny nebudú stačiť?“ šepol, keď upadal do spánku.

„Možno sa tvoje sny jedného dňa stanú skutočnosťou,“ ozvala sa tichá odpoveď.

A Harry sa pri tej predstave jemne pousmial, zaspávajúc a mysliac na to, že sa možno už o chvíľku, počas snívania, stretne s Tomom.

OOO

Letné prázdniny sa chýlili ku koncu a ako bývalo v čistokrvných rodinách zvykom, posledné dva týždne prázdnin mali deti stráviť u svojich priateľov či spolužiakov, kvôli upevneniu vzájomných vzťahov medzi čistokrvnými. Minulý rok u nich prázdniny trávil Blaise a Pansy, takže tento rok sa vymenia. Draco bol pozvaný k Parkinsovcom. Nenávidel to, no Narcissa a Lucius ho doslova prinútili navštíviť domov svojej spolužiačky. Harry bol naopak po prvýkrát pozvaný k Zabiniovcom a veľmi sa tešil. S Blaisom sa počas druhého ročníka zblížili a stali sa najlepšími priateľmi. Draco bol trochu urazený, že budú tráviť zvyšok prázdnin bez neho, zatiaľ čo on bude musieť znášať otravnú Pansy, no Harry vedel, že k Pansy vôbec necíti nenávisť tak ako zvykol vravievať. Mal ju rád a Harry vedel aj to, že mu jej náklonnosť tak trochu lichotila.

Harry vyliezol z mramorového krbu a vkročil do priestrannej haly, na ktorej ho okamžite zaujal honosný luster, zdobený krištáľmi, ktorý visel z vysokého stropu. To bolo vlastne všetko, čo z miestnosti dokázal zachytiť, pretože hneď nato, mu zrak padol na Blaisa. Za tie dva mesiace očividne vyrástol. Stál tam s úsmevom na perách, vo formálnom odeve a Harrymu sa podivne rozbúšilo srdce. Až teraz si uvedomil, ako mu za tie týždne, čo sa nevideli, chýbal.  

„Ahoj,“ prehovoril Blaise a pristúpil k nemu a Harry naraz dostal nevysvetliteľnú chuť objať ho a ako tak vypozoroval, Blaise zrejme myslel na rovnakú činnosť, pretože sa k nemu priblížil až nebezpečne blízko, no zarazil sa skôr ako stihli daný úkon vykonať a začervenal sa.

„Ahoj,“ odzdravil ho Harry zachrípnuto a snažil sa zahnať ten podivný pocit, ktorý sa mu rozlieval v útrobách a ktorému skutočne nerozumel.

Blaise si odkašľal a venoval mu láskavý pohľad. „Ehm... ospravedlňujem sa, že ťa neprišla privítať aj moja drahá matka, ale má hodiny klavíra,“ s povzdychom pokrútil hlavou a pokračoval: „s veľmi mladým a atraktívnom učiteľom. Veľmi dúfam, že nebudem mať opäť nového otca.“

Harry mu venoval veselý úškrn a odvetil: „Myslím, že by bolo nebezpečné nútiť ju vzdať sa takej dôležitej činnosti len kvôli mne.“

Blaise sa pobavene zasmial a jeho oči sa rozžiarli. „Súhlasím, škriatkovia ti pripravili komnatu, v ktorej máš i batožinu. Dorazila v neporušenom stave,“ informoval ho a Harry si až teraz povšimol postaršieho pána v služobníckom odeve, ktorý postával na konci miestnosti, hneď pri dvojkrídlových dverách, s neutrálnym výrazom na tvári. Blaise si zrejme všimol smer jeho pohľadu, pretože prehovoril: „To je Francis, je to môj osobný komorník. Stará sa o mňa viac ako vlastná matka, vlastne skôr ma vychoval on ako ona, však Fran?“

Postarší šedivý pán sa pousmial a zdvorilo uklonil. „Ak tak mladý pán vraví, potom nemôžem oponovať,“ riekol čistým hlasom a Blaise mykol plecom.

„Stále mu hovorím, aby ma volal menom, no je neoblomný a trvá na takom snobskom oslovovaní,“ šepol Harrymu.

„Vitajte na panstve Zabiniovcov, pán Potter-Malfoy, dúfam, že sa tu budete cítiť ako doma,“ ozval sa komorník opäť a otvoril im dvere.

„Ďakujem, Francis, iste budem,“ odvetil zdvorilo a nasledoval Blaisa na širokú chodbu, z ktorej sa presunuli po vydláždených schodoch na ďalšie podlažie.

„Matka má komnatu vo veži na druhej strane panstva, takže tu budeme mať úplné súkromie. Prakticky sa tu ani veľmi nestretávame, vídať ju len počas večere. Vybral som ti komnatu hneď vedľa mojej, dúfam, že sa ti bude páčiť,“ rozprával Blaise, zatiaľ čo míňali celý rad dverí, sôch a pohyblivých obrazov. „A tu je moja izba. Ešte som do nej vlastne nikoho iného, okrem Francisa a škriatkov, nevpustil, dokonca, keď tak nad tým premýšľam, nevidela ju ani moja matka.“

Otvoril najzadnejšie dvere, hneď pri veľkom francúzskom okne, ktoré bolo napoly skryté za vínovými závesmi. Harry vstúpil tesne za Blaisom do veľkej komnaty a zodvihol údivom obočie. „Och...“

Blaise sa rozpačito poškriabal vo vlasoch a obzrel sa po miestnosti. „Ja viem...“

Miestnosť vyzerala ako obrovská knižnica. Všade boli police s rôznymi knihami. Jediná stena, ktorá nimi nebola pokrytá, bola tá, kde stála dvojmiestna posteľ, s dokonale ustlatou bielizňou. Veľký gauč s konferenčným stolčekom, bol umiestnený v strede na okrúhlom, tmavom koberci, pričom zvyšok izby bol pokrytý mramorovou podlahou.

Harry sa uškrnul, pretože podobne vyzerala jeho vlastná izba na Malfoy Manore. Hneď ako Lucius s Narcissou zistili jeho záľubu v knihách, nakúpili a darovali mu celé sady tej najrôznejšej literatúry. Avšak ani zďaleka nemal takéto ohromné množstvo. „Úžasné,“ vydýchol a mal chuť prejsť si podľa abecedného zoradenia každú z nich.

„Vážne?“ spýtal sa Blaise prekvapene. „Myslel som, že si pomyslíš, že som šialený knihomoľ.“

Harry mu venoval úškľabok a provokatívne riekol: „Veď to aj si, no teraz si si našiel rovnako šialeného parťáka.“

Blaise sa zatváril potešene a už aj sa rozbehol k prvému radu políc a začal z nej vyberať knihy. „Táto je moja obľúbená a aj táto a rozhodne si musíš prečítať túto poviedku!“

K Harrymu zrazu priletela tenká kniha s názvom Premena. Pousmial sa, pretože ju už dávno čítal. „Je o chlapíkovi, ktorý sa premení na obrovského švába, však?“

Blaise sa otočil s plnou náručou kníh a usmial sa. „Čítal si ju,“ skonštatoval. „Otázka, však je, ako si ju pochopil?“

Harry bol nadšený, že má s kým rozobrať dielo, ktoré ho rovnako zaujalo. „Myslím, že ponúka viacero interpretácií,“ riekol a s knihou sa posadil na pohovku.

Blaise len prikývol. „Jasné, jeho premena na hmyz môže byť len pre pobavenie-“

„Alebo to bola len jeho nerealistická vízia,“ pokračoval Harry.

„Alebo bol animágus a nevedomky sa počas spánku premenil, avšak nevedel sa zmeniť späť,“ riekol Blaise veselo.

Harry prikývol. „Aj keby tomu bolo tak, jeho premena môže zároveň symbolizovať osamelosť a bezradnosť,“ začal vážnejšie. „Jeho rodina ho začne ignorovať, nezaujímajú sa čo cíti... už viac nemohol zarábať a bol odlišný, a tak pre nich prestal byť dôležitý. Pokojne ho nechali zomrieť – celkom opusteného...“

Blaise len spokojne prikyvoval. „Vidím, že sme si ten príbeh vyložili obaja rovnako.“

Harry mu venoval úprimný úsmev a spoločne sa vrhli do rozboru ďalších literárnych diel.

OOO

Neskôr toho dňa, sa na večeri zoznámil s lady Alessandrou Zabiniovou. Bola to prekrásna a pôvabná žena. Vysoká, štíhla s výraznými lícnymi kosťami a veľkými temnými očami. Jej svetlo čokoládová pokožka sa zdala absolútne bezchybná. Štíhly pás a bujné poprsie nebolo rozhodne jediným dôvodom, prečo po nej muži šaleli. Pery mala plné a dokonale tvarované, čierne vlasy rovné, lesklé ako satén  a Harry mal dojem, že sa pozerá na jednu z modeliek, ktoré boli populárne v muklovských reklamách. Teraz už vedel, na koho sa Blaise z rodiny ponáša najväčšmi i keď nikdy nevidel fotku jeho zosnulého otca; rozhodne svoj vzhľad podedil po matke.

„Som poctená, že ťa konečne spoznávam, Harry,“ prehovorila, keď sa spoločne usádzali za dlhý mahagónový stôl. Vyzývavé červené šaty ostro kontrastovali s jej tmavou pleťou a dokonale ladili k jej sýto karmínovému rúžu.

Harry bol usadený v strede stola, oproti Blaisovi, ktorý hádzal varovné pohľady k vrcholu stola, kde sedela jeho matka.

„Ja rovnako, madam,“ odvetil zdvorilo, uložil si obrúsok na kolená a venoval jej pohľad.

„Také nádherné oči!“ vyhŕkla s mierne talianskym prízvukom. „Oh, mio Dio, prisahám, že som krajšie nevidela. Pripomínajú mi drahokamový náhrdelník z mojich trezorov. Bellissimo!“

„Tá je, ale teatrálna,“ ozval sa Tom znudene. „Talianske korene vskutku nezaprie.“

Harry sa v duchu zasmial a bol rád, že sa Tom konečne ozval. Doteraz mal Harry pocit, akoby bol nahnevaný alebo čo. „Všetko v poriadku, Tom?“ spýtal sa pre istotu.

„Povedz, môj milý, po kom si ich podedil?“ pokračovala Blaisova matka.

„Rozhodne, až na to, že sa nudím k nevydržaniu. Prihlúple zdvorilostné návštevy! Radšej sme mohli pokračovať v precvičovaní kúziel!“

„Myslím, že malá prestávka mi neuškodí a navyše, cvičiť môžem pokojne večer, keď budú všetci spať,“ odvetil pokojne a skúmal predjedlo, ktoré sa zjavilo na tanieri pred ním.

„Matka, myslím, že stačilo. Chceme sa v pokoji najesť,“ zavrčal Blaise a prižmúril na ňu oči.

„Fajn, ale aj tak sa mi tu nepáči,“ zahundral Tom a Harry sa cítil ozaj zmätene. Podobný tón hlasu od Toma nikdy nepočul. Zdalo sa, že je urazený a namosúrený a Harry nerozumel prečo.

„Nemôžem sa trošku zaujímať, mio figlio, o tvojho najlepšie priateľa?“ spýtala sa dotknuto.

„Oči mám po matke,“ riekol už nahlas a venoval jej milý úsmev.

Alessandra sa nádherne usmiala a prehltla sústo. „Musela to by nádherná žena.“

Harry si v mysli predstavil obrázok svojej mami, ktorý mu ukazovala Narcissa v starých novinách a prikývol. „To rozhodne bola.“

Blaise mu venoval ospravedlňujúci pohľad, keď sa jeho matka opäť ozvala: „Poznala som tvojho otca,“ riekla, čím si okamžite získala Blaisovu i jeho pozornosť. „Teda nie tak úplne, ale vyšetroval úmrtie môjho prvého manžela.“

Prvého manžela – Blaisovho otca. Okamžite naňho vzhliadol a zbadal, ako zatína dlane a čeľusť.

„Bol hlavným aurorom v prípade jeho vraždy,“ pokračovala akoby s onou vraždou nemala absolútne nič spoločné. „Keď sem prišiel v tej aurorskej uniforme, taký mladučký... och, tie široké ramená a svalnaté paže, očarujúci úsmev a rozkošne strapaté vlasy, presne ako tvoje, akoby si mu z oka vypadol, mio caro!“ Vlasy si zasnívane prehodila cez plece a divoko žmurkala dlhými mihalnicami.

„Stavím sa, že to skúšala aj na tvojho otca, Harry,“ zasmial sa Tom znechutene.

„Pre Merlina, matka!“ vybuchol Blaise a odložil príbor. „Mohla by si... môžeš už prestať?! Správaš sa veľmi nevhodne!“

„Nič sa nedeje,“ riekol Harry prívetivo. „Vlastne ste prvá, ktorá mi o aspoň jednom z mojich rodičov niečo povedala. Žiaľ, neviem o nich veľa a každá informácia je pre mňa vzácna.“

Alessandra sa zdala potešená a venovala Blaiseovi významný pohľad. „Kiež by som ti o nich smela prezradiť viac. I keď ešte jedna drobnosť by sa našla.“

Harry odložil príbor a zbystril, zato Blaise sa iba napäl, akoby sa bál, čo z nej opäť vylezie.

„Onú vraždu vyšetroval aj so svojim kolegom a ako som sa neskôr dozvedela, súčasne bol i jeho najlepším priateľom, Siriusom Blackom.“

Harry sa zamračil a srdce sa mu rozbúšilo nepokojom. „To je muž, ktorého obvinili miesto Pettigrewa, správne?“ uistil sa v duchu.

„Áno, keďže Peter bol podľa ministerstva zabitý samotným Blackom, neexistoval nijaký iný podozrivý,“ odvetil Tom a i on sa zdal byť zaujatý.

„... veľký fešák, najkrajší muž z rodiny Blackov, to vám môžem odprisahať. Jeden by neveril, že napáchal také ohavné činy,“ zatvárila sa sklesnuto. „Bol sebavedomý a okúzľujúci a zdalo sa, že boli s tvojim otcom nerozluční. Len škoda, že som bola krátko po pôrode Blaisa, vyzerala som príšerne-“

„Matka, hovor k veci,“ zastavil ju Blaise netrpezlivo.

Venovala mu zlostný pohľad a pokračovala: „Nuž, pred skončením vyšetrovania mi Sirius, celkom pyšne, vyzradil, že pôjde Jamesovmu nenarodenému synovi za krstného otca a-“

Blaise pootvoril ústa a Harry zamrzol v pohybe. Alessandra vytreštila oči, akoby si až v tomto momente uvedomila, čo znej vyšlo.

„Ste si istá?“ spýtal sa Harry zarazene.

Zamračene prikývla. „Pamätám sa na to akoby to bolo včera.“

„Sirius Black je môj krstný otec... vedel si to?“ spýtal sa v duchu.

„O tom som nemal ani tušenia, Harry,“ odvetil Tom úprimne.

„Moja jediná rodina hnije v odpornom Azkabane, celkom neprávom.“

Alessandra si odkašľala a rozkázala škriatkovi, aby jej dolial víno. „Vlastne som túto tému načala kvôli jeho úteku z Azkabanu.“

„Čože?“ vyhŕkol Harry šokovane.

„To máš odkiaľ?“ spýtal sa Blaise neveriacky, jedlo sa zrazu stalo nepodstatné.

„Nehovorte mi, že ste nevideli ranné vydanie Denného proroka, sú toho plné noviny,“ odvetila, akoby bolo samozrejmé, že sú si tejto informácie vedomí.

Harry Proroka takmer vôbec nečítal a Malfoyovci odoberali len večerné vydanie, vraj je lepšie si prečítať naraz všetky správy z celého dňa, než len tie, ktoré sa zvyčajne v rannom opakovali ešte z predošlého, večerného vydania.

„Ako sa odtiaľ mohol dostať?“ zašepkal Tom prekvapene.

Alessandra akoby jeho otázku dokázala počuť, riekla: „Nik netuší, ako sa mu odtiaľ podarilo ujsť. Je to tak trochu strašidelné...“

„Ja...“ začal Harry a pomaly sa postavil, „som už sýty, veľmi pekne vám ďakujem za večeru.“

„Och, mio caro, si v poriadku?“ spýtala sa Alessandra rozladene.

Blaise si odfrkol a rýchlo sa zodvihol na nohy. „Práve si mu oznámila, že človek, ktorý mu-,“ odmlčal sa a vrhol krátky pohľad na Harryho. „To je jedno,“ mávol rukou a prešiel k nemu. Jemne ho schmatol za zápästie a ťahal ho cez chodbu až do jeho izby. Zatvoril za nimi dvere a Harry sa ako v mrákotách posadil na pohovku v jej strede.

„Ospravedlňujem sa ti za ňu,“ pošepol Blaise a prisadol si vedľa neho.

„To nič...“ odvetil a pozrel do Blaisových tmavých očí. „Musím ti niečo povedať.“

Mladík iba prikývol a s očakávaním ho počúval. Harry mu prezradil všetko, čo vedel od Toma – že bol Sirius neprávom obvinený a skutočným páchateľom bol Peter Pettrigrew, ktorý nafingoval svoju vlastnú smrť.

„Chceš mi povedať, že jeden z najhorších vrahov v našej histórii je vlastne nevinný?“ spýtal sa a rukou si prečesal vlasy. „A jeho najhoršie zavraždená obeť je nažive?“

„Presne tak... vieš, myslím, že by som mu mal pomôcť, je to moja rodina, “ riekol Harry zachmúrene.

Blaise iba prikývol a zdalo sa, že mu absolútne verí. Nemali pred sebou tajomstvá, teda až na jedno – Toma. Ten ostane jeho tajomstvom až nado smrti.

„Pomôcť vrahovi na úteku, maličký? Si stále dieťa, nemôžeš s tým spraviť vôbec nič,“ ozval sa hlas potichu.

„A takto fungujú naše zákony,“  odfrkol si Blaise nasrdene. „Sofistikovaná vrahyňa ako je moja matka si je na slobode a užíva si všetky tie peniaze po svojich mŕtvych manželoch, zatiaľ čo nevinný muž ako tvoj krstný, je na úteku ako štvaná zver,“ odmlčal sa, pokrútil hlavou a dodal: „Pomôžem ti, Harry, budem tvoj šialený parťák v dobrom aj zlom.“

Harry pozrel do jeho trblietavých očí a pocítil príjemné zahriatie niekde v hrudi. Venoval mu malý úsmev a sledoval, ako k nemu Blaise naťahuje malíček. Svoj vlastný si preplietol s tým jeho na znak priateľskej prísahy. „A ja zas tvoj. Prisahám,“ povedal Harry s úsmevom, ktorý mu Blaise vzápätí opätoval a zopakoval:

„Prisahám.“

„Pche!“

Harry ignoroval Tomove mumlanie a odfrkovanie a ostal zaseknutý v Blaisovom pohľade. Na malú chvíľu mal pocit akoby ho nejaká sila odmietala prepustiť a nútila ho zotrvať v očnom kontakte. Možno by sa do jeho hrejivých očí dokázal pozerať i celú večnosť. Blaise si zrazu zahryzol do pery, rýchlo zažmurkal a odvrátil sa od neho.

„Tak, kde začneme, budeme ho hľadať?“ spýtal sa rozpačito a prútikom si privolal niekoľko kníh. „V týchto sú rôzne stopovacie kúzla a rituály.“

„Harry, ak ho chceš skutočne nájsť, poznám omnoho účinnejšie temné kúzla, ktoré ho vystopujú, a to len na základe mena a predošlej lokalizácie. Žiadna z týchto kníh, ktoré ti tvoj ochotný kamarát ponúka,“ Harrymu sa zazdalo, že si opäť odfrkol, „nevystopuje väzňa na úteku, v takom prípade by ho už aurori dávno našli.“

Harry sa v duchu pousmial. „Veď ja viem, no je to od neho milé, nemyslíš?“ Odignoroval ďalšie Tomove hundranie a prehovoril nahlas: „Ďakujem, Blaise, veľmi si vážim, že mi chceš pomôcť, ale mali by sme to nechať tak, ak bude chcieť, nájde si ma a verím, že keď sa mu podarilo ujsť z Azkabanu, bude si vedieť poradiť aj na slobode.“

Blaise odložil knihy na konferenčný stolček a prikývol. „Aspoň vieme, že ťa neplánuje zavraždiť, ale teraz by ma skutočne zaujímalo, čo sa teda stalo s tým Pettigrewom? Ak nie je mŕtvy, kde potom je?“

„Peter je animágus, mení sa na odporného, smradľavého potkana. Môže byť kdekoľvek,“ informoval ho Tom.

„Musí viesť pekne úbohý život, jedného dňa si tú krysu nájdem a zašliapnem ju,“ povedal Harry chladne a začul Tomove pobavené zasmiatie.

„Neviem, ale raz si ho nájdem, nemôže sa skrývať večne,“ odpovedal na Blaisovu otázku.

„Hm,“ zahmkal zamyslene. „Ten človek je omnoho horší, ako Veď-Vieš-Kto – on ti možno rodičov zavraždil, no Pettigrew spravil niečo horšie: zradil svojich priateľov, zradil ľudí, ktorí mu verili natoľko, že mu zverili do rúk svoj vlastný život, ale predovšetkým, život svojho syna. To on ich zabil a aby toho nebolo málo, všetky tie vraždy muklov, vrátane onej zrady, hodil na ďalšieho svojho kamaráta. Verili mu a on to zneužil tým najhoršie možným spôsobom. Ten muž musí byť nehorázny zbabelec, ktorý si zaslúži smrť. Ak by som bol na tvojom mieste, Harry a raz sa s ním stretol zoči-voči, zabil by som ho.“ Temné oči naňho zamračene vzhliadli a Harry mal pocit, že počúva svoje vlastné myšlienky.

„Chcem ho zabiť, no bál som sa to povedať nahlas, bál som sa tvojej reakcie,“ povedal potichu.

„Ak ho zavraždíš, pokojne ti spravím alibi,“ uškrnul sa Blaise, no Harry v jeho očiach videl absolútnu pravdu tých slov. A vtedy pochopil, že Blaise je ten druh priateľa, ktorý po jeho boku zotrvá nadosmrti. Je to priateľ na celý život.

„Poď za mnou, niečo ti ukážem,“ vyzval ho Blaise náhle a Harry ho zvedavo nasledoval na prázdnu chodbu. „Musíme byť potichu, aby to Francis nezistil. Ten starý muž má oči všade, no vážne,“ pošepkal, zatiaľ čo sa potichu zakrádali temnými chodbami, ktoré osvetľovali len lampášiky zavesené na stene.

„Nie, Eleanor, mladý pán má veľmi vzácneho hosťa, preto nech zajtra škriatkovia pripravia tú výbornú vanilkovú panacottu,“ ozvalo sa niekde zozadu, načo začuli kroky. Blaise ho rýchlo schmatol a postrčil za kamenný gobelín pri otvorenom vchode do ďalšej temnej chodby.

„A ako hlavné jedlo navrhujem pečenú hus s tekvicovou plnkou,“ ozval sa ženský hlas.

„Pre istotu by škriatkovia mali pripraviť i niečo do zálohy, čo ak pánov priateľ neholduje práve pečenej husy?“

Harry a Blaise sa krčili za gobelínom a náramne sa bavili nad konverzáciou tých dvoch. Keď prešli a boli dostatočne ďaleko, zastihol ich malý záchvat smiechu, počas ktorého pokračovali vo svojej ceste. Vystúpili po úzkych točitých schodoch do vysokej veže. Bola to len okrúhla miestnosť s drevenou podlahou. Pred oknom stál maliarsky stojan a pod ním bola zem zababraná od farieb. Poličky po stranách izby boli plné špinavých štetcov, túb a rôznych maliarskych potrieb. V kúte pri stene boli opreté plátna rôznej veľkosti, no boli otočené tak, že ich predné strany nebolo vidno.

„Maľujem. Aj o tomto vie len Fracis,“ zašepkal Blaise a Harrymu sa zdalo, že je rád, že o svojej tajnej záľube môže niekomu povedať.

„Matka neznáša umelcov, teda najmä maliarov, pretože môj otec bol slávny maliar, vystupoval pod pseudonymom. A matka môjho otca nenávidela, preto by túto moju záľubu neschválila a iste by dala zničiť všetky moje obrazy,“ vysvetlil mu Blaise a podišiel k stojanu.

Harry bol nesmierne rád, že sa mu Blaise zveril s ďalším malým tajomstvom. „Môžem?“ spýtal sa a nedočkavo pozeral na plátna.

Blaise len prikývol a napäto ho sledoval. „Vieš, mám celkom atypický štýl.“

Harry otočil prvé plátno, veľmi sa v týchto veciach nevyznal, no mohol skonštatovať, že sa jednalo skôr o abstraktnú maľbu. Plátno bolo pokryté prevažne červenou a čiernou farbou. Červená akoby tvorila krvavý chodník, po ktorom kráčala temná silueta, možno bola otočená tvárou a možno chrbtom, to mohol posúdiť len ťažko, pretože nemala tvár a ani iné rysy, ktoré by mu napovedali.

„Páči sa mi to. Je to záhadné a temné.“

Blaise sa pousmial a pristúpil k nemu. „Čo na ňom vidíš?“

Harry sa zamračil a zamyslene odvetil: „Vidím mladého muža, ktorý pochyboval, no nakoniec si vybral cestu, pre ktorú sa rozhodol on sám. Cesta pokrytá krvou a na jej konci temnota, ktorá ho celkom pohltí a nepustí späť.“

„Páni,“ pošepol Blaise vedľa neho. „Francis povedal, že vidí veľa červenej a v jej strede machuľu,“ zasmial sa.

No Harry ostal vážnym, pretože oný obraz v ňom vyvolával niečo blízke, niečo čo nedokázal vysvetliť ani samému sebe.

„Vyzerá to tak, že si môj prvý fanúšik!“ zvolal Blaise šťastne a prešiel k oknu. „No sme tu hlavne, aby som ti ukázal svoje tajné miesto. Táto veža, no hlavne strecha, je mojim najobľúbenejším miestom v celom panstve.“ A nato Blaise otvoril okno a vyliezol von.

„Blaise!“ vyhŕkol Harry a pribehol k nemu. Nakukol z okna a zbadal, že na ľavo od veže je strecha nie veľmi prudká, na ktorú sa dalo vyliezť a posadiť. Blaise sa šplhal po škridlách až sa posadil a mávol naňho.

„Prekliaty Blaise ťa raz tými svojimi šialenými nápadmi zabije!“ zavrčal Tom nesúhlasne.

„Je to len malý prešľap nohou,“ snažil sa ho upokojiť Harry a opatrne prešiel z okna na vedľajšiu strechu.

„Opatrne. Ak sa ti niečo stane, tak ho zabijem, je to jasné?“ zahundral Tom a Harry mal chuť prevrátiť očami.

Zachytil sa vystúpenej škridly a šplhal hore k Blaisovi. Keď ho dosiahol, posadil sa vedľa neho a pozoroval výhľad vôkol nich. Videl celú scenériu, ktorá bola zahalená tmou, tá bola rušená len malými svetielkami umiestnenými po rozsiahlych záhradách pod nimi. Harry dovidel až nakoniec pozemku, kde stál vysoký plot zarastený ťahavými rastlinami. Hneď za ním začínal hustý les, nad ktorým žiarili hviezdy tak jasne, že ich svetlo dopadalo na špičky ihličnatých stromov a trblietali sa na hladine veľkého kamenného bazéna za panstvom.

Do tváre im pofukoval prijemný letný vetrík, ktorý šušťal pomedzi stromami. Hlasité cvrlikanie cvrčkov bolo jediným zvukom, ktorý narúšal absolútne ticho vládnuce v okolí. Blaise si zrazu ľahol a ruky si dal za hlavu, špičkami topánok sa zapieral o škridle, aby sa nezošmykol a spokojne si vydýchol. „A sem chodím snívať,“ zašepkal zľahka.

Harry napodobnil jeho polohu a tvárou sa k nemu natočil. „Poďme snívať spolu,“ pošepol, keď sa ich pohľady uzamkli v nekonečnom pochopení a súznení. Blaiseove oči sa zdali byť čierne a lesklé, pripomínali tekutú smolu, v ktorej sa odrážali hviezdy a možno to hviezdy neboli... možno... iba možno to boli iskričky – láskavé a nežné, ktoré ho nútili zotrvať v jeho pohľade a hľadať odpovede na pocity, ktoré sa zakaždým rozlievali v každej jednej časti jeho hrudného koša, na pocity, ktoré cítil iba s ním... iba s Blaisom. 

~

A/N: Ak by niekoho zaujímali frázy, ktoré použila Blaisova mama, tak sú v taliančine a tu je preklad:

„mio Dio“ – môj bože

„mio figlio“ – syn môj

„bellissimo“ – prekrásny

„mio caro“ – môj milý 

(po taliansky viem len úplný základ, takže za úplnú korektnosť neručím J)