Harry Potter fanfiction

Kapitola IV.

Zrkadlo

♦

Dni na Rokforte ubiehali nepredstaviteľne rýchlo a opadané lístie náhle zakryl prvý sneh. Harry sa neustále učil a škola ho bavila, čím ďalej, tým viac. Takmer na každej hodine získal Slizolinu niekoľko bodov, a to ho hnalo iba vpred. Zistil, že je skvelé mať v hlave hlas, ktorý je taký vzdelaný a inteligentný. Ak Harry počas učenia niečo nevedel, Tom mu to vysvetlil; ak mal na hodine nejaký problém, Tom mu poradil. Prežíval krásne obdobie, nikdy neveril, že niekedy bude naozaj šťastný, no bol. Našiel si skutočných priateľov. S Dracom a Blaisom sa stali nerozluční. Všetko robili spolu a pre Harryho to bolo po toľkých rokoch samoty celkom nové a vítané.

A to že sa s Dracom natoľko zblížil mu iba hralo do karát v jeho pláne. Stále čakal na príležitosť, kedy bude môcť nájsť denník pre Voldemorta. Profesor Quirell bol vždy mierne vystrašený, keď ho videl, no Harry niekedy zahliadol v jeho modrých očiach krvavý odlesk. Voldemort tam bol a čakal. A Harry vedel, že ho nesmie sklamať. Denník získa, nech to stojí, čo to stojí.

„Vravel si, že na Vianoce ostávaš v Rokforte?“ spýtal sa ho Draco, zatiaľ čo hrali šachy.

„Kráľovnú daj na E5,“ poradil mu Tom.

„Kráľovná na E5,“ zadal príkaz a vzhliadol z herného poľa na svojho priateľa. „Áno, kam by som mal asi ísť? Dumbledore mi ešte nevybral vhodnú rodinu.“

„Nuž, rodičia mi písali, že ťa mám pozvať k nám. Bolo by to super, nie?“ spýtal sa natešene.

„Harry, cítim príležitosť,“ ozval sa Tom vzrušene.

„Vážne? Prečo by chceli, aby som u vás strávil Vianoce? Veď ma ani nepoznajú,“ odvetil a sklonil pohľad k šachom.

„Samozrejme, že poznajú, neustále im o tebe píšem. Si môj najlepší priateľ a nemáš rodinu, predsa nebudeš trčať v škole počas prázdnin, pre Salazara! A navyše matka si ťa okamžite zamilovala. No tak, Harry...“ presviedčal ho Draco neodbytne.

Harry sa na svojho priateľa uškrnul. „Fajn. Rád pôjdem.“

Draco sa víťazne usmial. „Skvelé! Konečne Vianoce nebudú také nudné.“

Harry si v duchu odfrkol. Že nudné... Draco by mal byť vďačný, že mal rodinu, s ktorou mohol Vianoce tráviť. U Dursleyovcov mal na Vianoce zakázané vychádzať z komory a zvyšné roky, v Tomovom dome, ten hlúpy sviatok vôbec neoslavoval. Bol predsa celkom sám. Mal iba hlas, ktorý mu robil spoločnosť a utešoval ho. S Dracom si boli v mnohom odlišní.

„Som rád, že konečne zažiješ poriadne Vianoce, maličký môj,“ zašepkal Tom jemne.

„Idem tam len preto, aby som získal denník. Nenávidím Vianoce,“ pomyslel si Harry nasrdene.

„Veď ja, tiež. Ale nebudeš sám...“

„Nikdy som sám nebol. Mám teba, pokiaľ si môj hlas, nikdy sám nebudem!“ odvetil Harry prísne, no náhle a celkom nečakane ho zasiahol bolestný pocit. Krutá myšlienka sa rozliala v jeho mysli a zmrazila mu vnútornosti. Nikdy na to nepomyslel, no čo ak by o Toma niekedy prišiel? Čo ak by z jeho mysle a života skrátka zmizol? Jedného rána by sa prebudil a Tom by sa už viac neozval. Zmizol by rovnako, ako sa aj ukázal. Tak náhle ako keď sa rozprší v slnečný deň.

„To sa nikdy nestane. Nemysli na to... budem tu vždy, Harry. Navždy s tebou.“

Harry neprítomne pozoroval šachovú figúrku a snažil sa najavo nič neukázať, no vnútri mal stále ten pocit. Ten bodavý prázdny pocit, ktorý ho tíško zžieral a Harry vedel, že odteraz tam bude vždy.

 „Navždy?“ spýtal sa a jeho vnútorný hlas znel roztrasene.

„Navždy,“ odvetil Tom pevne a neodbytne, akoby neexistovala možnosť, že sa niečo také vôbec môže stať. A Harry mu chcel uveriť, veľmi chcel. Tak prečo mu neveril?

OOO

„...keď nám Draco napísal, že si žil u muklov, ostal som nepríjemne prekvapený. Tak toto Dumbledore prehnal, keby sa len verejnosť dozvedela, že Chlapca, ktorý prežil, strčil k špinavým muklom...“ rozprával Dracov otec, počas spoločnej večere.

Harry dorazil na Malfoy Manor pred pár dňami a nedokázal skryť nadšenie. Panstvo Malfoyovcov bolo vskutku skvostné. Dostal komnatu, hneď vedľa tej Dracovej a už za tú jednu, jedinú noc, ktorú tu strávil, si toto miesto zamiloval.

„Harry, drahý, chceli by sme ti s Luciusom niečo povedať,“ ozvala sa zrazu lady Malfoyová, zatiaľ čo zložila príbor na tanier a vrhla na Harryho láskavý úsmev.

Harry si utrel ústa servítkou a úsmev jej mlčky vrátil. Ničím nedal najavo slabú nervozitu, ktorá sa mu rozliala útrobami. Draco, ktorý sedel vedľa neho, naňho vrhol šťastný úsmev akoby vedel o čo ide.

Narcissa Malfoyová pozrela na svojho manžela, ktorý sedel za vrcholom stola, akoby ho chcela podnietiť k reči, načo Lucius prehovoril: „Podali sme na ministerstvo návrh na tvoju adopciu. Bola by to pre nás veľká česť, ak by si patril do našej rodiny. Nehľadiac na to, že si slávny a mocný, si taktiež veľmi inteligentný a bystrý. Si hodný toho patriť do nášho vznešeného rodu.“

„Harry,“ teraz prehovorila Narcissa, „Nejde tu len o všetky tie adjektíva, ktoré spomenul Lucius, skrátka sme si ťa obľúbili. A nechceme, aby ťa Dumbledore opäť zveril do opatery nejakým zlým ľuďom. Chcel by si sa stať členom našej rodiny?“

Harry si hrýzol do pery a so slzami v očiach pozeral na Luciusa a Narcissu. Pár krát zažmurkal, aby tie neposlušné slzy zahnal, ale opäť sa mu do očí nahrnuli. V srdci pociťoval teplo. Nik okrem Toma mu nikdy neprejavil toľko láskavosti. Za ten čas, čo už na Manore strávil, sa k nemu Dracovi rodičia správali veľmi priateľsky, a to najmä Dracova matka. Bol rád v jej prítomnosti. Cítil sa akoby aspoň na malú chvíľu mal skutočnú mamičku. A teraz ju možno naozaj mať bude!

„Výborne,“ ozvalo sa v jeho hlave chladne. „Všetko ide podľa plánu,“ pokračoval Tom.

„Rád by som patril do vašej rodiny,“ prehovoril k Dracovým rodičom. „Veľa to pre mňa znamená. Ďakujem...“ zašepkal, pretože viac nebol schopný povedať. Prekvapili ho na plnej čiare. Sklonil hlavu, aby pred nimi zakryl svoje dojatie.

„Och, srdiečko,“ prehovorila Narcissa nežne a Harry vzápätí ucítil jej štíhle ruky, ktoré ho objali. Zavalila ho sladká vôňa tej prekrásnej ženy. Zatvoril oči a užíval si jej objatie. Nenávidel dotyky, no od nej mu vôbec nevadili. Po prvýkrát v živote sa cítil byť naozaj milovaný od skutočnej osoby, nie len od hlasu. No naraz ho všetky tie emócie prešli a odtiahol sa od nej. Neveril, že by mohol mať také šťastie. Bol tu predsa Dumbledore, jeho najväčšia prekážka. Dumbledore bude určite proti. Nebude sa mu páčiť, že nepôjde do rodiny, ktorú mu on sám vyberie.

„A myslíte, že ten návrh prejde?“ spýtal sa potichu.

Narcissa sa narovnala a vrhla pohľad na svojho manžela.

„Nuž, zhodou okolností je minister Fudge náš rodinný priateľ,“ prehovoril Lucius a zamyslene sa postavil. „Viem, že niekoľko návrhov na adopciu podal i Dumbledore. Je síce významným členom Wizengamotu, no ministrovo slovo bude v tomto prípade hlavné. Vieš, keďže si Harry Potter tvoja adopcia bude veľmi diskutovaná a rozoberaná v médiách. Zvyčajne takéto banálne veci minister nevybavuje, no v tvojom prípade bude mať hlavné slovo on.“ Lucius pristúpil k svojej žene a sledoval ho. „Nemaj obavy, Harry. Všetko zariadim.“

„Ver mu, Harry. Malfoyovci sú najbohatšou rodinou v Británii. Majú kúpených úplne všetkých. Či už sú to médiá, alebo ministerstvo. Ani Dumbledore nemá takú moc, aby im v adopcii zabránil,“ uisťoval ho Tom. 

OOO

Denník získal pomerne ľahko. Koniec koncov, s Tomovými znalosťami mu išlo ľahko všetko. Pán Malfoy skoro ráno odišiel a zatiaľ čo pani Malfoyová a Draco pripravovali vianočnú výzdobu, nenápadne sa vytratil. Samozrejme denník nebolo možné privolať, no cítil tie silné ochranné kúzla, ktoré boli uvrhnuté na jednom zo šuplíkov na pracovnom stole. Vďaka Tomovi sa mu ho podarilo kúzlom otvoriť. No to nebolo všetko, na samotnom denníku boli taktiež uvrhnuté rôzne kúzla. Bolo celkom zdĺhavé ich všetky rušiť. Nakoniec vykúzlil jeho presnú repliku a uložil falošný denník späť do šuplíka.

Potom sa vrátil za Dracom a jeho mamou zdobiť stromček. Keď sa konečne dostal do svojej komnaty bol absolútne vzrušený. Hľadel na obyčajnú čiernu knihu, ktorá bola navyše úplne prázdna.

„Nerozumiem tomu,“ prehovoril, „nemal to byť predsa denník lorda Voldemorta?“

„Je to magický denník, Harry,“ vysvetlil mu Tom trpezlivo. „Kúzelník, ktorý ho vlastní doň môže ukladať svoje spomienky a neskôr si ich prezerať.“

„Páni, asi nie je možné, aby som si mohol prezrieť nejakú spomienku Temného pána, však?“

„To rozhodne nie! Zistil by to a potrestal ťa! A navyše to nie je také jednoduché.“

„Chápem, ani ja by som nechcel, aby mi niekto sliedil v tak súkromných veciach. Okrem teba, samozrejme.“

Harry sa denník chystal zatvoriť, keď zrazu ucítil podivné mravčenie pod kožou. Srdce sa mu mierne rozbúšilo a odrazu denník nebol schopný zavrieť. Len hľadel na prázdne zažltnuté listy a snažil sa identifikovať ten podivný pocit, ktorý sa ho zmocnil.

„Odlož ten denník, Harry!“ prikázal mu Tom.

„Prečo?“

„Pretože som to povedal!“ zavrčal Tom naštvane.

„Cítiš to tiež?“ spýtal sa omráčene, neprestajne špičkami prstov prechádzajúc po čistej stránke. „Čo znamená ten pocit? Niečo podobné som cítil, keď sa ma dotkol lord Voldemort. Čo to má byť? Akoby ma niečo k sebe tiahlo... je to... ja neviem...“ šepkal takmer omámene.

„Odlož ten denník do kufra, Harry a viac naň nemysli. Teraz to nie je dôležité, keď príde ten správny čas, dozvieš sa prečo cítiš ten pocit.“

Harry sa prinútil spamätať. Rázne denník zatvoril a opatrne si ho vložil do kufru, pričom naň vrhol zopár silných ochranných kúziel, ktoré ho už skôr naučil Tom.

OOO

Možno Vianoce predsa len neboli takým hlúpym sviatkom, premýšľal Harry vo vlaku, na ceste do Rokfortu. Okrem toho, že dostal veľkú kopu drahých darčekov ako oblečenie, knihy, šachovú súpravu, pomôcky do školy a ockov neviditeľný plášť od anonymného darcu, tiež spoznal tú pravú rodinnú atmosféru. Bolo také pekné cítiť, že niekam patrí, že niekoho skutočne má.

„Daj mi už pokoj, Pansy!“ zakričal Draco naštvane.

Harry vzhliadol na protistojacu sedačku, kde sedel Draco s Pansy.

„Ale no tak, Dráčik, nebuď taký,“ škemrala Pansy, hladkajúc ho po ruke.

Blaise, ktorý sedel vedľa Harryho sa potichu smial.

„No nie sú rozkošní,“ pošepol Harrymu pri uchu.

„Pre Salazara, nechytaj sa ma!“ Draco sa od nej odsúval, snažiac sa uniknúť jej dotykom.

„To rozhodne sú,“ uškŕňal sa Harry.

„Idem na toaletu,“ pozrel na nich Draco a rozbehol sa von z kupé.

„Och, aj ja musím ísť,“ pípla Pansy, nasledujúc ho.

„Tá Pansy je ale vytrvalá,“ smial sa Blaise.

„Draco vravel, že jej matka je rovnaká,“ informoval ho Harry.

„Áno, medzi čistokrvnými je tým známa.“

Blaise sa zrazu odmlčal a úsmev mu z tváre zmizol.

Harry sa zamračil. „Si v poriadku?“

Blaise sa strhol a prikývol. „Áno len... aj o mojej matke sa rozprávajú podobné veci,“ priznal potichu.

Harry veľa o Blaisovej rodine nevedel. Vedel iba toľko, že jeho otec zomrel, keď bol ešte veľmi malý.

„Moja matka má už siedmeho manžela. Sotva si stihnem zvyknúť na jedného, príde ďalší. Nenávidím ju za to.“

„Buď rád, že nejakú máš.“

Blaisove temné oči sa zabodli do jeho. „Tak som to... prepáč.“

Harry mu venoval malý úsmev. „To nič, som s tým v pohode.“

Blaise mu úsmev vrátil. No v očiach mal starosť. A práve preto mal Blaisea tak rád. K svojmu okoliu bol chladný, povýšenecký a absolútne neprístupný. No k Harrymu sa vždy správal inak už od ich prvého stretnutia vo vlaku.

„Dopekla!“ ozvalo sa odo dverí, keď dnu vtrhol Draco – celý zadýchaný. „Tá Pansy! Vtrhla na chlapčenské záchody! Chápete?! Na chlapčenské záchody!“

Blaise a Harry si vymenili pohľady a vybuchli smiechom.

„To nie je smiešne, vy kreténi!“ durdil sa Draco, nervózne vykúkajúc na chodbu, či nezahliadne Pansy.

OOO

Harry, Draco a Blaise sa po večery pofľakovali po hrade.

„Zaujímalo by ma, čo je na tom treťom poschodí, keď tam máme zakázané chodiť,“ premýšľal Draco nahlas.

„Možno nejaká príšera,“ pokrčil Blaise ramenami.

„Tak ju poďme preskúmať,“ navrhol Harry šibalsky.

Draco mierne zbledol a poobzeral sa po prázdnych chodbách. „No ja neviem...“

Blaise sa zasmial. „Nebodaj máš strach?“

Draco zastal a hodil po ňom naštvaný pohľad. „Samozrejme, že nemám, ale je to proti pravidlám.“

„Pravidlá sú na to, aby sa porušovali,“ usmial sa Harry.

„Ach, maličký, neviem či je rozumné tam chodiť,“ povzdychol si Tom.

„Dopraj mi trochu zábavy,“ zamumlal Harry v mysli.

Trojica sa nepozorovane dostala pohyblivými schodmi na tretie poschodie. Chodba bola tmavá, ani jediná pochodeň ju neosvetľovala.

„Nepáči sa mi tu,“ pošepol Draco, tlačiac sa na Harryho.

„Je tu podivné ticho,“ zašepkal Blaise a rozsvietil prútik.

Harry zahliadol, že spod jedných dverí presakoval úzky pásik modrastého svetla. „Pozrite,“ ukázal na ne.

„Mali by sme odísť,“ zamumlal Draco vystrašene.

„Ty si, ale bojko,“ pretočil Blaise očami a stlačil kľučku. Dvere sa s vrzgotom otvorili.

Vošli do tlmene osvetlenej malej izby. Bola takmer celkom prázdna. Okná boli zaprášené, rovnako ako podlaha a pár kusov starého nábytku.

„Veď tu nič nie je...“ zašomral Draco otrávene.

Harry s Blaiseom podišli k vysokému zrkadlu, ktoré stálo opreté o stenu.

„To je zrkadlo z Erisedu, Harry! Vraví sa, že keď sa doňho pozrieš uvidíš to, po čom najviac túžiš,“ informoval ho Tom.

„Páni,“ šepol Blaise.

Harry pozrel do zrkadla a srdce sa mu rozbúšilo. Podišiel bližšie a preglgol. V zrkadle miesto svojho odrazu videl vysokého, štíhleho mladého muža, s výraznými lícnymi kosťami, hladkým čelom a veľkými uhrančivými očami, ktoré boli lemované vejárikom hustých mihalníc. Jeho pleť sa zdala byť jemná ako hodváb a biela ako alabaster. Podišiel ešte bližšie a nedokázal sa naňho vynadívať. Túžil natiahnuť ruku a dotknúť sa ho, no cítil, že to nedokáže. Mal pocit, že zabudol dýchať a svet akoby vôkol neho prestal jestvovať.  

„To si ty, Tom... vidím v ňom teba,“ hlesol stratene.

„Čo to je zač?“ spýtal sa Draco, ktorý k nim pristúpil, načo sa Harry ako-tak spamätal.

„Vidím v ňom-“ ozval sa Blaise fascinovane.

„Hej, som kapitánom Slizolinu a v ruke držím pohár! Vyhral som školský pohár a som kapitánom metlobalového tímu!“ zvolal Draco nadšene, prerušiac Blaisa. „To je super! Musí to byť budúcnosť!“

„Nie je to budúcnosť, Draco,“ odvetil Harry, nespúšťajúc oči od Toma. „Ukazuje po čom najviac túžime,“ vydýchol, akoby onou vetou dosiahol vlastné poznanie. Jeho srdce a celé jeho bytie túžilo po jedinom...

„Skutočne?“ spýtal sa Blaise prekvapene a jeho tmavá pleť neprirodzene zbledla. „Takže ja túžim po-“

„Čo tam vidíš?“ spýtal sa ho Draco netrpezlivo.

„To je moja vec!“ odsekol Blaise trochu nesvoj.

Draco naňho hodil podozrievavý pohľad a obrátil sa k Harrymu. „A ty, Harry?“

„Vidíš v ňom mňa,“ ozval sa konečne Tom šeptom akoby bol doteraz omráčený a priveľmi prekvapený. „Ja... Harry, veľa to pre mňa znamená.“

„Och, svojich rodičov,“ zaklamal Harry.

„Nevieš si ani len predstaviť, ako ťa mám rád,“ pokračoval Tom.

„Vyzeráš tak skutočne, usmievaš sa na mňa...“ Harry sledoval tie hrejivé hnedé oči, ktoré naňho láskavo pozerali. „Chcem, aby si bol skutočným, je to také nespravodlivé.“ Do vlastných očí sa mu nahrnuli slzy, ktoré ho prinútili sa od zrkadla odvrátiť.

„Musí to byť ťažké, vidieť ich tam,“ povedal mu Blaise potichu a chytil ho za rameno. „Mali by sme ísť.“

Harry prikývol a naposledy pozrel do zrkadla. Tomov láskavý výraz sa rozpadol a nahradil ho výraz zúfalstva a hlbokého smútku. Načiahol k nemu ruku a v čokoládových očiach sa mu zaleskli slzy.

„Povedz, že si tu so mnou, Tom... povedz...“ šepkal zúfalo v duchu, nasledujúc svojich priateľov späť na chodbu.

„Som tu s tebou, maličký môj, som tu a nikam sa nechystám...“

OOO

Večer toho dňa, ležali v posteliach, no nespali.

 „Čo si tam videl, Blaise?“ vyzvedal Draco potichu.  

Harry sa pretočil na bok, aby mal výhľad na Blaisa, ktorého posteľ stále na ľavo od jeho.

„Povedal som ti, že je to moja vec,“ zavrčal Blaise šeptom, aby nezobudil spolužiakov.

„Ale no tak, Zabini, načo toľko tajností! My s Harrym sme ti povedali, čo sme tam videli.“

Blaise očami zavadil o Harryho a zahryzol si do pery. Potom sa pohľadom vrátil k Dracovi a chladne naňho pozeral. „Je to súkromné!“

„Och, Merlin, aby si sa-“

Harry si povzdychol a otočil sa k Dracovi, ktorý mal posteľ z druhej strany. „Draco, nechaj ho, keď o tom nechce hovoriť, tak nechce.“

Draco Harryho vždy počúvol. A tak tomu bolo i teraz. „Fajn, dobrú noc,“ zaželal im a zatiahol si záves.

„Dobrú,“ šepol Harry.

„Dobrú noc, Harry,“ zaželal mu Blaise s malým úsmevom.

Harry si zatiahol záves a ako vždy si vytiahol spod pyžamového trička retiazku s Tomovou fotkou. Neustále mal pred očami jeho odraz v zrkadle. Jeho oči... vôbec neboli chladné ako na fotke. Srdce sa mu zvieralo smútkom. Cítil čudnú prázdnotu pri pomyslení, že Toma – svojho Toma – nikdy skutočne neuvidí. V očiach ho začali štípať slzy. Zatvoril ich a potlačil.

„Nebuď smutný, maličký môj,“ ozval sa Tom nežne. „Máš toľko dôvodov na radosť, tak sa netráp týmto. Pozri, už onedlho budeš mať skutočnú rodinu, našiel si si priateľov a úspešne si získal ten denník pre Voldemorta...“

„Áno, ja viem, no len ťažko to môžem ovládať, “ zašepkal v duchu a počúval Tomov láskavý hlas až kým nezaspal.

OOO

Harry sa po vyučovaní vybral do kabinetu profesora Quirella. Opäť sa ho zmocňovala nervozita pri pomyslení, že sa stretne s lordom Voldemortom. Na hodinách obrany bolo také ľahké zabudnúť, že sa v tom zajakávajúcom sa profesorovi nachádza samotný Temný pán.

Dvere sa otvorili. Quirell zbledol a oči sa mu rozšírili. „Och, p-pán P-Potter...“

„Potrebujem sa vás niečo spýtať. Nerozumiem úlohe, ktorú ste nám dnes zadali, pán profesor,“ riekol, hrajúc divadlo, ak by ich niekto videl alebo počul.

„Poď-poďte ďa-ďalej,“ zakoktal a ustúpil, aby mohol Harry vojsť.

Quirell zatvoril dvere a posadil sa za svoj pracovný stôl. Harry stál oproti a na stôl vyložil denník.

Quirellove pery sa stočili do chladného úsmevu. Jeho telo na sekundu stuhlo, načo sa jeho oči sfarbili do červena. „Harry Potter, nebudem skrývať svoje prekvapenie,“ vyšiel z neho už celkom iný hlas.

Quirellova ruka sa načiahla po denníku. Na malý moment zatvoril oči a nadýchol sa. Potom ich otvoril a jeho úsmev sa iba rozšíril. Krvavé dúhovky naňho zaujato hľadeli. „Môj malý priateľu, ako si toto dokázal?“

„Hovoril som, že vám ho prinesiem, a to som spravil,“ riekol pevným hlasom.

 „Skutočne sa chceš stať mojim smrťožrútom?“ spýtal sa, zatiaľ čo sa elegantne postavil a podišiel k nemu.

Harry vzhliadol hore do jeho očí a prikývol. „Áno, to chcem.“

„Ach, maličký, nerob to. Nechcem, aby si sa stal smrťožrútom,“ prosil Tom.

Voldemort ho Quirellovou rukou schmatol za čeľusť a prižmúrenými očami skúmal tie jeho. V tej chvíli Harry opäť cítil to divné brnenie a mravčenie. Zreničky sa mu rozšírili a Voldemort sa zamračil. Pustil ho a Harry hlasito vydýchol. Okrem jazvy, ktorá mu priam horela, cítil niečo, čo nedokázal identifikovať.

Voldemort vyzeral zamyslene, krvavé oči zablúdili k jeho jazve. „Bolí ťa, keď som blízko, dieťa?“

„Áno, páli...“ odvetil pravdivo a ešte stále zmätene.

Quirellov prst mu jemne po jazve prešiel, presne kopírujúc jej tvar. Harry bolestne sykol, no neustúpil.

„Pekelne to bolí,“ ozval sa Tom.

„Budeme s tým musieť niečo urobiť, ak sa chceš stať mojim nasledovníkom,“ riekol a odstúpil od neho. Opäť sa strašidelne pousmial a usadil sa za stôl. „Keď nadíde ten správny čas, kontaktujem ťa. Nemusím ti hádam pripomínať, aby si o našom malom stretnutí nikomu nehovoril.“

„Samozrejme, pane,“ odvetil úctivo.

OOO

Harry sedel s Blaisom v slizolinskej spoločenskej miestnosti.

„Videl si ako pred ňou ráno utekal?“ smial sa Blaise.

„Áno, dokonca ani nedojedol raňajky,“ uškrnul sa Harry. „Možno by sme mu mali pomôcť, Pans to už poriadne preháňa.“

„Pán Potter,“ ozval sa zrazu sýty hlas, ktorý nemohol patriť nikomu inému, ako vedúcemu ich fakulty.

Harry sa okamžite postavil a pozrel na Snapea, ktorý stál pri vchode do fakulty. „Nasledujte ma,“ prikázal mu a vyšiel von.

Harry sa za ním rozbehol. „Očakáva vás riaditeľ,“ vysvetlil mu Snape, kráčajúc pred ním.

Keď vošli do riaditeľne, Harry prekvapene zastal. Bol v nej minister, niekoľko aurorov, pani Malfoyovová s pánom Malfoyom a zamračený Albus Dumbledore.

Narcissa sa naňho žiarivo usmiala. „Ahoj, srdiečko.“

„Dobrý deň,“ zaželal.

Minister k nemu s úsmevom pristúpil a potriasol mu rukou. „Veľmi rád vás spoznávam, pán Potter.“

„Posaď sa, prosím, chlapče zlatý,“ prehovoril Dumbledore, ukazujúc mu stoličku, ktorá stála vedľa Narcissy.

„Nuž, pán Potter, už niekoľko mesiacov sme vám hľadali opatrovníkov,“ ozval sa minister, ktorý si stúpol vedľa pána Malfoya. „Do výberového konania sa prihlásili aj Malfoyovci, ktorí sa stali najlepšími kandidátmi; vzhľadom na to, že ich už poznáte, dokonca ste s nimi strávil Vianoce a ich syn Draco je váš najlepší kamarát. Tu niet, čo riešiť. Práve bola podpísaná magická zmluva, predstavujem vám vašich nových opatrovníkov,“ ukázal na Malfoyovcov s veľkým úsmevom.

Harry zahliadol, ako sa Dumbledore nesúhlasne zamračil.

„Ten odporný starec očividne s výberom ministerstva nesúhlasí. Len Merlin vie, ku komu ťa chcel strčiť on. Máme veľké šťastie, že sa do výberového konania prihlásili Malfoyovci,“ komentoval situáciu Tom.

Narcissa ho pevne objala a Harry jej objatie opätoval. „Som taký rád,“ zamumlal.

„Aj my, drahý,“ odvetila s úsmevom.

Lucius k nim pristúpil a chlapsky ho poklepal po pleci. „Vitaj do rodiny.“

OOO

O niekoľko týždňov, sedel Harry vo Veľkej sieni a večeral spolu so svojimi spolužiakmi. Cítil na sebe pohľad – Voldemortov pohľad. Vzhliadol k učiteľskému stolu. Quirellove oči mali mierne červený nádych a sledovali ho.

„Myslel som, že keď mu dám denník, povstane; prečo mu to toľko trvá?“ spýtal sa Harry v mysli a odvrátil sa od neho.

„Je ešte veľmi slabý. Na to, aby povstal potrebuje životnú obeť. Prirodzene sa ňou stane Quirell, keďže je už aj tak v jeho moci. No taký proces chvíľu trvá. Možno potrvá aj celé roky, kým sa vráti do svojej sily a bude môcť previesť rituál, aby mohol povstať,“ vysvetľoval mu Tom.

Harry sledoval svoj poloprázdny tanier a mračil sa. „Aj tak tomu nerozumiem, Tom, ako môže povstať vďaka svojmu denníku a nejakej životnej obeti?“

„Ako som ti hovoril, je to veľmi temná mágia, o ktorú sa ty zaujímať nemusíš.“

„Prestaň mi hovoriť Dráčik na verejnosti!“ zakričal zrazu Draco, načo sa prudko postavil a utiekol zo sály.

Pansy sa nafučala a vrhla vražedný pohľad po dievčatách, ktoré sa na nej chichotali.

„Idem za ním,“ prehovoril Harry smerom k Blaisovi.

„Idem s tebou,“ zamumlal, rýchlo odložil príbor a pridal sa k nemu.

Ráznym krokom vyšli z Veľkej siene. Draco utekal pár metrov pred nimi.

„Draco, stoj!“ zakričal Harry, no Draco ho zrejme nepočul alebo sa robil, že nepočuje a utekal k pohyblivým schodom.

Harry a Blaise k ním dobehli, práve, keď sa dali do pohybu, premiestňujúc Draca na štvrté poschodie.

„Kam si myslí, že ide?“ spýtal sa Blaise zamračene.

Harry a Blaise rýchlo naskočili na ďalšie schody, ktoré k nim prilietli. Zastavili na štvrtom podlaží a rozbehli sa dlhou, širokou chodbou za Dracom.

Blonďavý kamarát sa im zrazu stratil z dohľadu, keď odbočil za roh. Potom začuli len výkrik hrôzy, vymenili si prekvapené pohľady a rozbehli sa čo im sily stačili až sa dostali pred staré dievčenské záchody. Harry si okamžite vytiahol prútik, len čo zbadal obrovského trola, ktorý sa práve zaháňal drevenou palicou po Dracovi a... Merlin ako sa len to dievča volalo? A čo tam do pekla robila?

Všimol si ako Blaise po trolovi hodil nejakým predmetom, ktorý Harry v tej rýchlosti nevedel rozpoznať, čím upútal trolovu pozornosť. Ten sa okamžite prirútil k Blaisovi a palicou ho tresol až odletel k protiľahlej stene.

„Použi kúzlo Deserta es, rýchlo, Harry!“ zakričal Tom a Harry okamžite namieril prútik na trola a zasiahol ho kúzlom priamo medzi oči. Trol sa zvalil na zem a pri páde rozbil niekoľko umývadiel, z ktorých v prúdoch striekala voda. Rozbehol sa k Blaisovi a kľakol si.

Blaise naňho zmätene žmúril tmavými očami.

„V poriadku?“ spýtal sa zamračene, šacujúc ho od hlavy až po päty.

Blaise prikývol a pousmial sa. „Vďaka.“ Potom očami zablúdil k obrovskej kope trola, ktorý ležal v bezvedomý na podlahe a otvoril ústa. „Ako si to-“ keď ho zrazu prerušil dievčenský hlas.

Harry sa obzrel a zbadal to dievča – och, áno, Grangerovú, ktorá naňho vyvaľovala oči. „Zachránil si nás,“ zamumlala. „O takom kúzle som nikdy nepočula... také kúzla sme sa ešte ani len neučili.“

„Sklapni humusáčka! To ty si sem priviedla toho odporného tvora?“ kričal Draco celkom bledý akoby práve zažil najhoršiu udalosť vo svojom živote.

„Draco!“ napomenul ho Harry. Nepáčilo sa mu, keď Draco používal to slovo – humusáčka... aj jeho mamička bola muklorodená, a preto nenávidel Dracovu averziu práve k týmto čarodejníkom.

„Ja... ja nie,“ zašepkala a Harry si až teraz všimol, že má oči červené a opuchnuté akoby celé hodiny plakala. „On sem prišiel krátko pred tým, než si sem vtrhol! A čo vlastne robíš na dievčenských záchodoch?“

„Čo ťa do toho, humusáčka?!“

„Draco prestaň jej tak hovoriť!“ napomenul ho Harry opäť, keď pomohol Blaiseovi na nohy. Vzhliadol na Grangerovú, ktorá naňho znovu vyvaľovala veľké hnedé oči a spýtal sa jej: „A ty si v poriadku?“

Dievča z ich ročníku prikývlo a v očiach sa jej opäť zaleskli slzy. „Ďakujem vám, keby ste neprišli, zrejme by ma ten trol zabil,“ riekla šeptom.

„Myslím, že by sme sa skôr mali zamerať na to, ako sa sem pre Merlinove gule ten trol vôbec dostal?“ ozval sa Blaise, ktorý stál vedľa neho.

Draco vystrašene hľadel na trola a Grangerová, stojac vedľa neho len krútila hlavou. „To vážne neviem... po obede som sa pohádala s Weasleym a jeho partiou a utiekla som sa sem schovať... plakala som,“ priznala neisto a pokračovala: „takže som nepočula toho tvora prichádzať.“

„Harry, si si istý, že sa nepreberie?“ spýtal sa Draco, ustupujúc od stvorenia.

„Určite nie, po tom kúzle bude mimo minimálne 24 hodín,“ ozval sa Tom pokojne.

„Áno som,“ odvetil Harry isto, keď započul hlasy.

„Trol na štvrtom poschodí? Och, pre Chrabromila, ako sa sem len dostal?“ začuli z chodby prekvapený hlas, ktorý patril riaditeľke Chrabromiskej fakulty.

„Ak sa mojim Slizolinčanom niečo stalo, niekto si to poriadne odskáče,“ tento krát to bol hlas profesora Snapea.

„Všetci sa upokojme. Určite nájdeme rozumné vysvetlenie.“

Kroky sa ozývali čoraz zreteľnejšie až na toaletu vstúpili traja učitelia, ktorých tváre sa okamžite zmenili na šokované pri pohľade na nich.

„Tak to som si mohol myslieť,“ odfrkol si Snape.

„Slečna Grangerová, čo sa stalo?“ McGonnagalová pribehla k otrasenej Hermione a znepokojene sledovala trola v bezvedomý.

„Malfoy, Potter a Zabini, vysvetľujte!“ prehovoril Snape chladným hlasom.

„Severus, Minerva, upokojte sa, prosím,“ pridal sa do hovoru Dumbledore, ktorý doteraz postával na prahu dverí. „Milé deti, môžete nám objasniť, čo sa stalo s týmto nešťastným stvorením?“

„Je len v bezvedomý, o pár hodín sa prebudí,“ odvetil Harry pokojne, stojac pri Blaisovi.

Dumbledore mu venoval dlhý zamyslený pohľad.

„Ale kto ho, pre Merlina, zneškodnil?“ vyhŕkla McGonnagalová neveriacky.

„Bol to, Harry. Všetkých nás zachránil,“ zašepkala Grangerová a vzhliadla na Harryho.

„Toto sa dozvie môj otec, to si buďte istí! To monštrum nás mohlo zabiť!“ rozčuľoval sa Draco a znechutene si obzeral svoj zamokrený habit od všade striekajúcej vody.

Snape naňho varovne prižmúril oči, no ostaní ho ignorovali, keď Dumbledore pristúpil k Harrymu. „Je to pravda, môj chlapče?“

„Zase sa chystá dramatizovať. Len ho sleduj, irituje ma už len svojou prítomnosťou!“ zavrčal Tom a Harry sa v duchu zasmial.

„Áno, pane, je to pravda. Moji priatelia boli v ohrození, je to snáď problém, pán profesor?“ spýtal sa Harry nevinne.

„Och, to rozhodne nie, zachoval si sa statočne, je len nezvyčajné, aby prvák použil takýto druh kúzla.“

„Niekde som o ňom čítal a napadlo mi, ako sa zdá, v správny čas,“ odvetil Harry a oplatil Dumbledorovi pohľad.

Dumbledore ho prevrtával očami, no nakoniec sa usmial a Harry ten úsmev vyhodnotil ako falošný. „Výborne, dôležité je, že sú všetci v poriadku, je tak moji drahí kolegovia?“ otočil sa k Snapeovi a McGonnagalovej. „Udeľujem Slizolinu 30 bodov za statočnosť pána Pottera.“

Draco sa spokojne uškrnul a drgol do Harryho. „Super!“

McGonnagalová prísne stisla pery a vzala Hermionu za ramená. „Vezmem slečnu Grangerovú do fakulty.“

„A ja sa postarám o týchto troch,“ ozval sa Snape a prísnym pohľadom im naznačil, aby ho nasledovali.

„Zdá sa mi teda, že mne ostáva na starosti toto úbohé stvorenie,“ tleskol Dumbledore rukami a vybral sa k chrápajúcemu trolovi. „Minerva, oznámte, prosím, ostatným učiteľom, že situácia je pod kontrolou a môžu žiakov prepustiť z Veľkej siene.“

Harry už nepočul odpoveď, keď po Blaisovom boku kráčal za Snapeom a Dracom. Draco mu opisoval celú situáciu a sťažoval sa na bezpečnosť školy.

„Konečne nejaké vzrušenie. Len by ma zaujímalo, čo tam ten trol robil...“ premýšľal Tom.

„Zdá sa mi, že to nevedel ani Dumbledore.“

Tom si odfrkol. „Nenechaj sa oklamať, ten starý mudrc to vie veľmi dobre.“

Harry si zrazu povšimol, že sa Blaise pridržiava za chrbát. „Si zranený?“

Blaise pokrútil hlavou. „To nič.“

Harry zastal a schmatol ho za ruku. „Dostal si poriadnu ranu, môže to byť vážnejšie než si myslíš,“ staral sa a keď sa Blaise otočil, odhrnul si habit a vyhrnul košeľu pod ním, jeho teória sa len potvrdila.

„Máš to škaredo udrené. Mal by si ísť na ošetrovňu.“

„Zabini, Potter, neflákajte sa,“ otočil sa k nim Snape, súčasne s Dracom, z konca chodby.

„Blaise potrebuje ísť na ošetrovňu, pán profesor.“

Snape si len prezrel Blaisove obnažené kríže a prikývol. „Odveďte ho tam, pán Potter a príďte ma informovať.“

„Áno, pane,“

„Mal by som ísť s nimi,“ ozval sa Draco, no Snape ho zadržal. „Žiadne také, pán Malfoy, my dvaja sa ideme pozhovárať.“

Harry a Draco si vymenili otrávené pohľady a zatiaľ čo Draco pokračoval v ceste s profesorom Snapeom, Harry odprevadil Blaisa na ošetrovňu. Ostal tam aj keď Pomfreyová zatiahla záves, zatiaľ čo ho ošetrovala.

„Máš ho rád, však?“ ozval sa Tom počas toho, ako Harry pochodoval pred zástenou.

„Čože?“ spýtal sa Harry v duchu a posadil sa na prázdnu posteľ.

„No tak, vieš koho myslím.“    

Harry si pretrel čelo a očami hypnotizoval biely záves, za ktorým sa mihal ošetrovateľkin tieň. „Je to môj kamarát, jasné, že ho mám rád, tak ako aj Draca.“

„Nemyslím, že ich máš rád rovnako,“ rozprával Tom ďalej. „Keď si s Blaisom cítim z teba iné pocity, než keď si s Dracom.“

„Ako to myslíš?“ zamračil sa Harry.

Záves sa zrazu odhrnul a Harry sa zodvihol na nohy. „Tak čo?“

Blaise len mávol rukou. „Nič, len odrenina.“

„Pán Zabini, neberte svoje zranenie na ľahkú váhu,“ upozornila ho Pomfreyová a vložila mu do ruky nejakú tubu. „Pamätajte, natrieť každé ráno, ľahkou vrstvou!“

„Rozkaz, madam,“ odvetil a urobil na Harryho otrávenú grimasu.

OOO

Ukázalo sa, že trol utiekol rokfortskému hájnikovi, ktorý ho odchytil v Zakázanom lese. S odstupom to bol celkom zábavný zážitok, uvažoval Harry, keď v prázdnej kúpeľni natieral Blaisove poranenie, pretože si naň sám nedočiahol.

„Nebolí to?“ spýtal sa, zatiaľ čo sa mračil na ranu, ktorá sa menila v poriadne veľkú modrinu.

„Ani nie, ďakujem za pomoc,“ uškrnul sa, keď si obliekal tričko. „Harry, nechcel by si prevetrať ten tvoj nový plášť?“ spýtal sa Blaise tajomne.

Mykol plecami. „Prečo mám pocit, že čokoľvek navrhneš, bude to zaváňať porušovaním pravidiel?“

Blaise sa zasmial, no pri odpovedi zvážnel. „Chcel by som opäť navštíviť to čarovné zrkadlo.“

Harryho srdce sa rozbúšilo. Popri tom všetkom naň takmer zabudol. Zrkadlo z Erisedu, predmet, v ktorom môže vidieť Toma akoby bol skutočným.

„Harry, nemali by ste sa tam vracať,“ pošepol Tom nesúhlasne. „Bude to len viac bolieť.“

„Posledný krát... dopraj mi ešte jediný raz,“ pomyslel si Harry prosebne.

Hlas si len bezmocne povzdychol a Harry sa s Blaisom vybral do utajovanej miestnosti na treťom poschodí. Bolo to vôbec po prvýkrát čo odskúšal plášť, ktorý podľa lístočku patril jeho ockovi a musel uznať, že to bola naozaj užitočná vec.

O chvíľu už sedeli, v temnej izbe, bok po boku, oproti vysokému zrkadlu. Harry mal pootvorené ústa a rozšírene oči, keď pozoroval Toma.

„Si vysoký,“ pomyslel si a podrobne skúmal odraz v zrkadle, aby si zapamätal každý detail.

Hlas neodpovedal, no Harry mal pocit, že sa usmieva aj keď to nevedel vysvetliť. Skrátka to tak cítil.

Temné oči naňho láskavo žmurkali z bledej krásnej tváre a Harry sa v nich v tichosti utápal. Bol okúzlený a neprestajne si predstavoval, ako Tomov odraz vystúpi spoza skla a bude sa ho môcť dotknúť.

„Bolí ťa to, Harry, cítim to... prosím, odíďte odtiaľto,“ ozval sa Tom zrazu, akoby už ani on sám túto situáciu nedokázal ustáť, akoby trpel rovnako ako Harry.

„Ešte malú chvíľu,“ odvetil a utrápene si povzdychol.

Blaise sa opatrne dotkol jeho ramena. „Si v poriadku?“ pošepol.

Harry prikývol aj keď v poriadku rozhodne nebol. Netušil, kedy mu tak veľmi zvlhli oči a netušil ako dlho už ho tak príšerne bolí srdce. Každým jedným úderom sa bolesť zväčšovala, každú minútu, ktorú strávil pozorovaním Toma sa rana prehlbovala.

Privrel viečka a obzrel sa na Blaisa, ktorý bol nezvyčajne bledý a jeho pohľad bol celkom stratený v zrkadle. „A ty?“

Blaise rovnako prikývol a ich oči sa stretli. „Čo tam vidíš?“ spýtal sa Harry, pretože cítil, že Blaise sa potrebuje zveriť.

„Svojho otca,“ odvetil prosto. „Poznám ho len z fotiek. Zomrel, keď som bol malý, no... Harry ja...“ sťažka si povzdychol a sklopil pohľad. Rukou si pretrel oči a pokračoval: „My-myslím, že ho zabila moja matka.“

Harry od prekvapenia zodvihol obočie. „Pre-... ako si na niečo také prišiel?“

Blaise mal oči plné sĺz, keď k nemu opäť vzhliadol. „Našiel som otcov denník... na posledných stránkach písal, že si myslí... že... sa ho chystá zabiť,“ vydýchol a Harry si nedokázal predstaviť, aké ťažké preňho muselo byť niečo také vravieť nahlas. „Že už párkrát zahliadol, ako sa v jeho pití rozpúšťa prášok a jediné prečo s ňou ostával som bol ja... mal strach o mňa... ona... zabila ho, viem to...“ potichu sa rozplakal a Harry ho pevne objal, pretože vďaka Narcisse zistil, že objatia naozaj pomáhajú, keď je človekovi na plakanie.

Blaise si zaboril tvár do jeho ramena a Harry cítil vlhkosť, ktorá sa mu predrala skrz látku až k pokožke. Netušil, čo má na to povedať, nevedel, ako Blaisea upokojiť, a tak ho iba stískal a jemne hladil po chrbte, pričom sa nevedomky vyhýbal miestu, kde mal modrinu.

Ubiehali minúty, možno hodiny, zatiaľ čo sedeli na studenej kamennej podlahe a vzájomne sa tíšili. V jednom silnom objatí nachádzali útechu obaja.

OOO

Harry ležal schúlený v prikrývkach a za zatvorenými viečkami očí videl Toma. Pamätal si ho dokonale z odrazu zrkadla. Jeho krásny úsmev, trblietajúce tmavé oči... ktoré zrazu nabrali farbu krvi, jeho úsmev sa zmenil z hrejivého na mrazivý. Jeho Tom akoby zmizol aj keď zjav ostával podobný. Akoby sa v jeho tele ocitol lord Voldemort. Akoby posadol jeho Toma.

„Harry!“

Strašidelný Tom zrazu vystúpil zo zrkadla a ťahavým krokom podišiel priamo pred neho. Harry stál ako zamrznutý, nedokázal sa pohnúť. „Zabil ssom tvojich rodičov a zabijem aj teba!“ prehovoril syčivým hlasom a schmatol ho pod krk.

„Zobuď sa!“

Harry sa prudko posadil a zmätene žmurkal do tmy pred sebou. Srdce mu silno bilo v hrudi a ak by ho hlas v jeho mysli neupokojil, zrejme by vybuchlo.

„To nič, maličký, to nič... mal si nočnú moru, snažil som sa ju zahnať, no priveľmi si sa na ňu sústredil,“ vysvetľoval Tom. „Zrejme sa skĺbilo tvoje stretnutie s lordom Voldemortom a mojim odrazom.“

Harry prikývol a utrel si spotené čelo. „Á-áno... fuj, mal som strašný strach...“

„Už je dobre, Harry. Skús opäť zaspať.“

Harry si ľahol späť na vankúš, no nedokázal sa zbaviť zjavu z toho odporného sna. „Tom, rozprávaj mi, čokoľvek,“ požiadal a hľadel na baldachýn.

„Zatvor oči, Harry,“ zašepkal hlas nežne. Harry ho poslúchol.

„Bol raz jeden chlapec, ktorý nepoznal lásku, rodinu, priateľov a jediné čo poznal bola nenávisť a strach...“

 A Harry ho počúval. Počúval hlas, ktorý miloval najviac na svete až kým nezačal upadať do spánku.

„... a vtedy chlapec po prvýkrát pocítil lásku. Bol to ten najzvláštnejší a najúžasnejší pocit, aký kedy cítil.  Onen neuveriteľný cit v ňom vyvolal chlapček, ktorý sa neskôr zmenil v chlapca a raz sa zmení v muža a on netuší, ako bude môcť jestvovať, ak jeho chlapec zmenený v muža, bude jedného dňa milovať niekoho iného.“

Hlasov príbeh nedával žiaden zmysel. Jeho myseľ už dávno plávala v celkom iných vodách a príbeh oného hlasu sa zdal byť vzdialenou piesňou niekde veľmi, veľmi ďaleko...

~