Harry Potter fanfiction

 

41. kapitola – Sebastien & Rokovanie s ministrom

 

Poznámka autorky (Firephoenix8): Obrázky Pierrefonds-u a vily nájdete na mojej homepage (yahoo group), rovnako ako znamenie (pozn.prekl.: Sebastienove znamenie)

Poznámka prekladateľky: Našla som tú yahoo skupinu, o ktorej autorka píše, no treba sa tam prihlásiť a pridať do nej, aby ste si mohli pozerať obrázky, takže ak niekto máte účet na yahoo, tak tu je odkaz: klik sem

Ak účet nemáte, tak aspoň obrázok hradu Pierrefonds sa dá nájsť veľmi ľahko na googlei, odkaz: klik sem

 

—

Orionovi poklesla čeľusť, keď nohami dopadol na zem, vedľa svojho kufru. Bol oslnivo slnečný deň a on stál pred najkrajším hradom, aký kedy videl. Bol cítiť starodávnom, pravdepodobne bol zo stredoveku, ale jeho architektúra nebola pochmúrna ani temná, práve naopak, bola jasná a svetlá a zdalo sa, že hrad bol dobre udržiavaný, akoby bol obnovený. Bol postavený zo svetlosivých kamenných tehál s tmavosivými strechami a hrad mal veľa malých okien, takže bolo ťažko odhadnúť, koľko poschodí mal.

Na strane mohol vidieť nespočetne veľa vežičiek a momentálne stál na veľkom otvorenom dvore, ktorý bol lemovaný vysokými kamennými stenami. Zažmurkal, keď zbadal rozsiahlu skupinu rôznych muklov, ktorí prechádzali mohutnými otvorenými dverami s fotoaparátmi, ktoré blikali a cvakali. Vzhliadol dolu na náramok a zamračil sa. Mohol sa zmýliť? Kam ho to ten náramok vzal? Orion si povzdychol a uchopil rukoväť svojho kufru. Potreboval zistiť, kde je, a potom sa rozhodne, čo robiť.

Rýchlo vykročil smerom k vchodu, tlačiac kufor za sebou, prešiel cez klenbu a kráčal, až kým ucítil na svojej pokožke magické bariéry. Položil kufor, keď zastal pred mohutnými dverami. Boli zatvorené. Orion sa zamračil. Muklovia práve prešli otvorenými dverami...

Pokrčil plecami a zaklopal.

Dvere sa pomaly otvorili a Orion sa stretol s malým, vážnym domácim škriatkom oblečeným v drobnom kabátiku.

Orion potlačil usmiatie, keď mu domáci škriatok venoval pohŕdavý pohľad. „Qui etes vous, monsieur?“  (prekl.: „Kto ste, pane?“)

„Je m´appelle, Orion Black. Ou est Pierrefonds?“ spýtal sa Orion, rýchlo si zmysliac na svoje hodiny francúzštiny s Ragnarokom.   (prekl.: „Volám sa, Orion Black. Kde je Pierrefonds?“)

Škriatok zodvihol bradu a arogantne odvetil: „C´est le chateau de Pierrefonds.“ (prekl.: „Toto je hrad Pierrefonds.“) Prižmúril na Oriona svoje veľké oči a spýtal sa: „Que est-ce que vous en voulez?“ (prekl.: „Čo chcete?“)

„Je veux voir Sebastien Valois,“ odvetil Orion krátko. (prekl.: „Prišiel som za Sebastienom Valoisom.“) Ukázal škriatkovi náramok a dodal: „II m´a donné ceci.“ (prekl.: „Dal mi toto.“)

Škriatkov výraz sa razom zmenil na podlízavý a zdvorilo riekol: „Un moment, s´il vous plait.“ (prekl.: „Momentík, prosím.“)

Dvere pred Orionom boli zatvorené, prstami si netrpezlivo prehrabol vlasy, rozhliadal sa okolo či uvidí viac muklov. No na jeho prekvapenie bolo nádvorie zrazu opustené.

Dvere sa náhle otvorili a Orion sa cítil zmätene, keď pred sebou uvidel skupinu domácich škriatkov, ktorí držali flauty, husle a trúbky, na ktoré hrali živú a melodickú melódiu, zatiaľ čo sa mu ukláňali a tancovali okolo neho v kruhu.

Zbadal oproti sebe kráčať Sebastiena s očarujúcim úsmevom na tvári. Francúzsky kúzelník pôsobil vznešene, mal na sebe svetlomodrú róbu, ktorá mu dokonale sedela a na mala jemné strieborné výšivky.

Orion sa zasmial, keď k nemu Sebastien došiel a s pobavením pozrel na domácich škriatkov. „Toto je pre mňa?“

Sebastien sa uškrnul, keď chytil Oriona za pažu. „Určite, mon petite. Privítanie pre môjho toľko očakávaného hosťa. Už som si myslel, že nikdy neprídeš.“

„Och, chystal som sa ťa skôr či neskôr navštíviť,“ odvetil Orion s úsmevom. „Tak trochu ma zaujalo to, čo si mi nechcel povedať v listoch.“ Zodvihol obočím a riekol: „Ale domáci škriatkovia ako hudobníci... to by som nečakal.“

„Som extravagantný, môžem to skrývať?“ spýtal sa Sebastien s diabolským úsmevom, keď potlačil Oriona do hradu. „Mám rád ´le bonne vie.“

„To vidím,“ odvetil Orion, obzerajúc sa okolo, zdalo sa, že hrad bol vyzdobený vo francúzskom štýle z pätnásteho storočia. „Tvoj hrad je krásny.“

Sebastien sa zastavil, pozrel na Oriona s hlbokým leskom v orieškových očiach a potichu povedal: „Mám rád krásne veci.“

„Er – správne,“ riekol Orion nepohodlne a odvrátil pohľad od toho Sebastienového.

„A zakaždým, čo ťa vidím, si krásnejší, Orion ,“ povedal Sebastien hodvábne, zodvihnúc Orionovu bradu hore. Nepatrne sa zamračil a dodal: „Vyzeráš... inak. Krásnejšie, ale inak...“

„Som iný,“ odvetil Orion potichu, potlačil bolestivú spomienku na Lezandera, ktorý mu dáva svoju krv. Povzdychol si a so zamračením povedal: „Videl som sem vchádzať muklovských turistov... Kde sú?“

Sebastien sa zachichotal. Chytil Oriona za ruku a odvetil: „Poďme do hlavnej miestnosti. Vysvetlím ti to.“ Otočil sa k domácemu škriatkovi, k tomu, ktorý otvoril dvere a povedal: „Phillipe, vezmi batožinu môjho hosťa do modrej izby.“

„Phillipe?“ spýtal sa Orion pobavene, zatiaľ čo bol vedený do veľkej a elegantnej miestnosti s niekoľkými pohovkami a čajovými stolíkmi s mohutným pianom a harfou v jej rohu. Steny boli pokryté hodvábnym modrým materiálom s rytinami a úzkymi svetlosivými pásikmi pri dverách a oknách.

Sebastien sa posadil na bok pohovky a potľapkal miesto vedľa seba, pozerajúc na Oriona s očakávaním.

Orion si sadol po jeho boku a riekol: „Dobre, ale najprv niečo musím vedieť.“ Strelil po ňom zvedavým pohľadom a riekol: „Máš tu silné ochrany, však? Ochrany, ktoré rušia prenášadlá? Pokiaľ nie sú aktivované tebou?“

Sebastien zodvihol obočie. „Samozrejme.“ Zamračil sa a dodal: „Pred kým sa skrývaš?“

„Pred nikým,“ odvetil Orion stroho. „Len skrátka nechcem byť obťažovaný.“

Sebastien mu venoval pochybovačný pohľad, ale povedal: „Tu ťa nebude nik obťažovať.“ Okúzľujúco sa naňho usmial a riekol: „Očakávam, že tu ostaneš do stretnutie Temných spojencov, je tu veľa vecí, ktoré ti chcem ukázať... Európa ti leží pri nohách, mon petite... Mám niekoľko domov v rôznych krajinách...“ Nežne uchopil Oriona za ruku a mrmlavo dodal: „Mohli by sme ísť do Benátok – perla môjho srdca...“ Pohladil Orionovu dlaň jedným prstom a hodvábnym šepotom dodal: „Alebo možno na Comské jazero, kúpať sa v slnku... tvoja krémová pokožka by vyzerala nádherne so zlatým odtieňom...“

Orion sa napäl a pomaly odstránil Sebastienovu ruku z tej svojej. Zamračene sa pozrel na francúzskeho kúzelníka a potichu odvetil: „Sebastien, ja ne-“

„Volaj ma Bastien, prosím,“ riekol Sebastien s očarujúcim úsmevom

„Er – dobre teda,“ povedal Orion nepohodlne. Ťažko sa nadýchol a prísne riekol: „Bastien, neprišiel som na prázdniny. Prišiel som, aby som sa dozvedel, čo si mi chcel povedať. Povedal si, že je to dôležité.“

„To vskutku je,“ odvetil Sebastien s diabolským úškrnom. „Ale o tom sa môžeme baviť neskôr.“ Postavil sa z pohovky a podišiel k pianu. „Najprv chcem, aby si si to tu so mnou užil. Dva týždne nie sú veľa, ale aj tak môžeme cestovať na rôzne miesta.“ Otočil sa a posadil sa s beťárskym úsmevom. „Milujem cestovanie a želám si, ukázať ti všetky miesta, ktoré ma chytili za srdce.“

Orion si netrpezlivo povzdychol a postavil sa tvárou k Sebastienovi. „Neostanem tu dva týždne, Bastien. Maximálne jeden.“

„Och, ale musíš tu ostať dva týždne!“ povedal Sebastien naliehavo. „Zúčastníš sa predsa stretnutia Temných spojencov, nie?“

Orion sa zamračil. „Áno, samozrejme, ale čo to má spoločné s tým, aby som tu ostal dva týždne?“

Sebastien sa naňho uškrnul. „Stretnutie sa bude konať tu, v mojom château (prekl.: hrad). Takže je zbytočné, aby si sa vracal späť do Anglicka a za týždeň sa vrátil späť. Také plytvanie časom!“

„Tu?“ spýtal sa Orion prekvapene. „Nuž, to je pre mňa novinka, ale nezáleží na tom, mám v Anglicku nejaké vybavovačky. Ostanem teda len na týždeň.“

Sebastien po ňom strelil sklamaný pohľad, predtým, ako sa posadil k pianu. „Povedz mi, hráš, mon petite?“

Orion k nemu podišiel a posadil sa do kresla, blízko piana. „Nie, nikdy som sa neučil.“

„No, tak ťa to naučím,“ odvetil Sebastien s úškrnom. Jeho dlhé prsty začali šikovne stláčať klávesy, romantická melódia naplnila miestnosť. Venoval Orionovi očarujúci úsmev a povedal: „Frédéric Chopin, brilantný mukel. Jeho umenie nás predčilo...“ Zatvoril oči a povedal s fádnym úsmevom na tvári. „La Polonaise... tiež máš pocit, že zodvihne tvojho ducha a presunie ťa do obdobia obyčajou a bezstarostnosti...?“

„Áno, je to nádherné,“ odvetil Orion úprimne, ako tempo piesne postupne narastalo, padajúc a vstávajúc z nežnej romantickej melódie k silnejším tónom. Odpútal svoju myseľ od lákavej piesne a riekol: „Bastien-“

„Shhh,“ zašepkal Sebastien, bez toho, aby otvoril oči, jeho prsty rýchlo prechádzali po klávesoch piana. „Zatvor oči, Orion a cíť...“

Orion si netrpezlivo povzdychol, ale poslúchol, melódia naplnila jeho myseľ... Znela romanticky, ale jeho ušiam túžobne... a potom silne a mocne...

„Toto je balada číslo jedna,“ pošepol Sebastien, keď začal hrať novú melódiu. „Povedz mi, čo ťa núti cítiť...“

„Smútok a túžbu,“ odvetil Orion potichu, oči mal zatvorené, zatiaľ čo nádherná pieseň napĺňala miestnosť. Nútila ho myslieť na Lezandera, nemohol si pomôcť, pieseň mala melancholický podtón... spomienky na Lezandera mu prebleskli mysľou... sľúbená budúcnosť, ktorú mať nikdy nebude... nechal si ju prekĺznuť pomedzi prsty, pretože nebol dosť silný, aby zachránil toho, na ktorom záležalo...

Ako sa melódia zmenila na viac zúfalú, Orion vyskočil z kresla a s uslzenými očami sa naštvane spýtal: „Prečo hráš toto, Sebastien? Čo tým chceš dosiahnuť?“

Sebastien okamžite prestal hrať a postavil sa. Dosiahol na Oriona a potichu odvetil: „Prepáč, Orion. Len som s tebou chcel zdieľať môjho obľúbeného skladateľa. Nebolo mojim cieľom, aby si sa cítil nepohodlne.“

Orion sa zamračene pozrel na svoje nohy a potichu povedal: „Nuž, je veľa vecí, ktoré chcem vedieť a-“

„Samozrejme,“ riekol Sebastien hneď. Zaviedol Oriona opäť k pohovke, otočil sa k nemu a s úsmevom riekol: „Myslím, že si chcel vedieť o tých mukloch, ktorých si videl ísť do hradu?“

Orion sa naňho prekvapene pozrel. „Na to som aj zabudol. Ale áno, zaujímalo ma to.“ Vzhliadol na Sebastiena a prísne dodal: „Aj keď ma viac zaujíma, prečo si ma sem pozval. Povedal si, že mi chceš povedať niečo dôležité.“

Sebastien sa naňho pôvabne usmial. „Všetko sa dozvieš. Ale k tým muklom... nuž, je to tak trochu prosté, skutočne.“ Ukázal na miestnosť a riekol: „Tento hrad bol čiastočne zničený na začiatku sedemnásteho storočia, keď Richelieu – temný kúzelník, ktorého iste poznáš – poslal vojakov, aby obliehali jedného z mojich predkov, Henriho II, princa z Condé. Vzhľadom k tomu, že muklovský svet sa zdal neustále pustošený vojnami, Valoisovci sa rozhodli dištancovať od muklov a vrátiť sa do kúzelníckeho sveta. Ale tento hrad bol muklom veľmi dobre známy, takže moji predkovia ho nemohli nechať len tak zmiznúť... muklovia sú blázniví, ale nie tak hlúpi... Takže, keď ho Napoleon kúpil, hrad bol ešte zrúcaninou, moji predkovia sa presťahovali a čakali na chvíľu, aby si ho nárokovali späť. Potom Napoleon III prikázal Viollet-le-Ducovi, aby hrad obnovil. Je zrejmé, že muklovia zaplatili za celý projekt, čo bolo celkom výhodné pre mojich predkov. V roku 1848, bola renovácia kompletná a mukel z ministerstva kultúry z neho spravil historický monument. Potom sa moji predkovia proste vrátili a vrhli na celý hrad mocné ochrany. Takže ho muklovia dokázali vidieť a mohli vojsť do vnútra, ako si videl tých turistov, ale je to len ilúzia. Tí turisti môžu byť práve teraz v rovnakej miestnosti ako my, ale nedokážu nás vidieť a my zas ich a nemôžeme mať s nimi nijaký fyzický kontakt. Je to akoby sme boli navzájom neviditeľní, nehmotní duchovia. Nemôžu sa nás dotknúť, počuť nás ani vidieť. A rovnako tak ani my ich. Ak muklovia s niečím pohnú, vráti sa to na pôvodné miesto, len čo odídu.“

„To je úchvatné,“ odvetil Orion užasnutý. „Nikdy som o niečom takom nepočul.... dokonca ani neviem, že je možné zdieľať rovnaké miesto s muklami, bez toho, aby si s nimi vstúpil do interakcie...“

„Nuž, áno,“ riekol Sebastien samoľúbo. „Toto je jediný kúzelnícky hrad s takými mocnými kúzlami. Moji predkovia tieto kúzla vymysleli celkom sami.“

„A čo znamenajú všetky tie fleur-de-lis?“ (pozn. prekl.: pravdepodobne to znamená „symboly“, nie som si istá) spýtal sa Orion zvedavo, keď pozeral na steny.

Sebastien sa uškrnul a hrdo riekol: „Erb Valoisovcov je modrý štít s tromi fleur-del-lis. Je to jeden z najstarších erbov vo francúzskej histórii.“

„To všetko vysvetľuje. A je to skutočne fascinujúce, tie kúzla a to všetko, ale musím trvať na tom, aby si mi povedal, prečo si ma sem pozval,“ riekol Orion a prenikavo sledoval Sebastiena.

Sebastien uchopil Oriona za ruku a potichu odvetil: „Môžem ti povedať jeden dôvod, na ktorom mi najviac záleží. Ostatné ti poviem v deň, kedy odo mňa odídeš.“

Orion si povzdychol. „Dobre.“

Sebastien sa na Oriona pôvabne usmial a dal si Orionovu ruku na svoju hruď, keď nízkym hlasom povedal: „Chcem, aby si ma považoval za kandidáta... na tvojho manžela. Už som sa obrátil na Malfoya seniora s požiadavkou, ale moju ponuku tak trochu odmietol. Ale teraz ti hovorím, že sa môžeš rozhodnúť sám.“

Orionove oči sa rozšírili a rýchlo si vymanil ruku z tej Sebastienovej, keď horúčkovito riekol: „Bastien, takéto novinky sa museli rozšíriť vo Francúzsku! Určite vieš o tom, že som polovičný! Že som bol Harry Potter!“

Sebastien vypustil hlboký smiech, a potom s beťárskym úškrnom riekol: „Samozrejme, že o tom viem! Bolo to v každých novinách! A bol som informovaný listom od Temných spojencov, ktorí požadovali stretnutie, na ktorom sa malo riešiť čo s tebou spravíme...  Aký prešibaný malý diabol si, Orion! Rozprávaš nám príbeh o tom, ako získať  ´Arryho Pottra na našu stranu... A celý ten čas si to bol ty! V celom svojom živote som nebol viac pobavený!“

„Pobavený?“ spýtal sa Orion ohromene.

Sebastien sa naňho usmial. „Prečo nie, samozrejme, že som bol! Hral si sa s nami všetkými! Nemôžem byť pyšnejší!“

Orion naňho len zízal a neisto povedal: „Takže si sa nehneval? Nemyslel si si, že špehujem pre stranu svetla?“

Sebastien sa zasmial. „Ktorý idiot by tomu veril? Ty si temný kúzelník skrz-naskrz. Nikdy mi to nenapadlo.“

„Nuž, tak to si teda jediný,“ riekol Orion potichu.

„Och, hlúposť,“ odvetil Sebastien s úškrnom. „Didier a Sophie uvažovali rovnako. Boli veľmi potešení,  keď počuli, že to ty si ´Arry Potter a si celkom bez pochýb na našej strane. A z listov viem, že aj Američania tým boli nadšení. Myslím, že si v ich pohľadom vzrástol, prefíkaný kúzelník to je to, čo milujú.“

Orion naňho zažmurkal. „Nuž, tak to je neočakávané; myslel som, že Temní spojenci mnou budú opovrhovať, lebo som im to zatajoval...“ Pozrel na Sebastiena s hlbokým zamračením a dodal: „Ale pokiaľ vieš, že som polovičný, prečo ma chceš za manžela? Ty si čistokrvný!“

Sebastien sa naňho usmial a hodvábne riekol: „To som, ale ty si Black. Nezáleží na tom, či máš v krvnej línii nejakú muklovskú krv. Tvoja krvná línia stále patrí k jednej z najčistejších. Okrem toho, je to moc, ktorá je v zväzku dôležitá a ty si veľmi mocný.“ Znovu uchopil Orionovu ruku, očami sa ponoril do Orionových a povedal: „Obe naše línie sú jedny z najsilnejších a najčistejších, len si predstav, akého dediča by sme mali... Určite by si ho urobil mocným... Priznávam, že si mocnejší ako ja, potom, čo som o tebe počul... A obaja potrebujeme pre naše krvné línie temného dediča, tak prečo by sme nemohli mať jedného spolu? S naším bohatstvom a krvnými líniami, budeme najviac vplyvný pár v Európe. A všetko čo je moje, bude aj tvoje... Tento hrad, moje ostatné hrady, ktoré sú v rôznych krajinách... a som veľmi zábavná osoba, nikdy sa so mnou nebudeš nudiť... Môžeme cestovať, kamkoľvek budeš chcieť... Vždy k tebe budem pozorný... A musím sa priznať, že si ma vždy priťahoval... Ja teba nie?“

Orion viditeľne sčervenel a nepohodlne odvetil: „Mám ťa rád, Sebastien, ale nemôžem s tebou byť...“ Prečistil si hrdlo a s malým zamračením dodal: „Tak trochu už niekoho mám...“

Sebastien zodvihol obočie. „Tak trochu?“

Orion naňho vzhliadol a potichu riekol: „No, áno... Myslím, chcem byť s tou osobou, ale nakoniec neviem, či to bude fungovať...“ Zamračil sa a prísne dodal: „Ale pokúsim sa, aby to fungovalo. On je ten, ktorého chcem, len musím nejaké veci napraviť, alebo lepšie povedané, prinútiť ho napraviť ich.“

Sebastien zodvihol Orionovu bradu nahor a potichu odvetil: „Urobí ťa táto osoba šťastnou, Orion? Pretože ja by som ťa urobil.“

„Sotva ma poznáš, Bastien! Ako to môžeš vedieť?“ spýtal sa Orion rozhorčene.

Sebastien sa okúzľujúco usmial. „Pretože som úžasný, preto. Vždy zahrňujem svojich milencov prepychom a o to viac by som dal svojmu manželovi; bol by najdôležitejšou osobou, mojou prvoradou prioritou.“

Orion si prstami nervózne prečesal vlasy a potichu povedal: „Ani by som s tebou nemal mať takúto konverzáciu... Ak by to niekto zistil...“ Náhle uchopil Sebastiena za golier a ustarostene dodal: „Môže to byť pre teba nebezpečné, Sebastien, rozumieš? Musíš na to zabudnúť. Nestane sa to! A ja nie som pripravený urobiť takéto rozhodnutie! Ani len neviem, kam ma môj život povedie! Nemôžem teraz premýšľať o manželstve!“

Sebastien nežne uchopil Orionovu tvár a s pousmiatím povedal: „Dokážem sa o seba postarať, mon petite. Okrem toho, o rok máš sedemnásť, môžeš sa rozhodnúť sám. A mal by si o tom premýšľať, vieš, akí dôležití sú pre náš druh mocní dediči.“

Orion Sebastiena frustrovane pustil a rýchlo odvetil: „Viem, aké dôležité to je. Nevyhnem sa svojim povinnostiam.“ Rozhodne sa na Sebastiena pozrel a stroho dodal: „Ale nemyslím si, že sa niekedy ožením. Nie je to pre mňa prioritou, Bastien. Musím byť k tebe úprimný. Budem mať temného dediča, ale keď uznám, že je na to ten pravý čas; určite nie v sedemnástich. Viem, že je zvykom ženiť sa v tom veku, ale ja to nespravím.“

Sebastien sa naňho usmial. „Viem, že máš svoje vlastné ambície, Orion, rešpektujem to, páči sa mi to. Môžem počkať. Neponáhľam sa. Radšej si chcem užiť život, kým som mladý, skôr ako budem mať deti.“

„Ty sa tak ľahko nevzdáš, však?“ spýtal sa Orion frustrovane.

Sebastien sa naňho uškrnul. „To nie, mon petite. Môžem ti ponúknuť úžasný život.“

Orion sa náhle postavil a prísne odvetil: „Prepáč, ale nedokážem nad tým premýšľať.“ Prehrabol si vlasy a potichu povedal: „Len prednedávnom som niekoho stratil, niekoho, kto pre mňa veľa znamenal...“ Díval sa na Sebastiena a jemne riekol: „Niekedy mi ho pripomínaš... bol iný... ale plný života ako ty... a mňa to stále bolí...“ Prečistil si hrdlo a dodal: „A okrem toho, ako som povedal, mám niekoho iného.“

Sebastien sa postavil a uchopil Oriona za ramená. Ponoril sa očami do jeho a potichu povedal: „Ale spraví ťa táto osoba šťastným? Stane sa tvojim manželom? Chceš s ním mať dediča?“

„To teraz neviem!“ vyštekol Orion. „Neviem, čo sa stane. Moje šťastie s ním je neisté. No aj tak je to on, koho chcem!“

Sebastien sa zamračil. „Tvoje šťastie by pre teba malo byť to najdôležitejšie.“

Orion si odfrkol a tvrdo odvetil: „Šťastie je prchavé. Už viac nesnívam o naplnenom a šťastnom živote! Tú možnosť som stratil a nebudem zo seba viac robiť blázna pokusmi o to, dosiahnuť romantické sny o láske!“ Chytil Sebastiena za róbu a ostro dodal: „Nie som naivný chlapček, moje ciele sú všetko na čom záleží.“

Sebastien sa naňho diabolsky usmial. „Viem o tebe viac než si vieš predstaviť. A stále ťa chcem za manžela.“

Orion sa zamračil. „Ako to myslíš?“

„Celá táto vážna konverzácia nám ničí náladu,“ odvetil Sebastien ležérne, keď odkráčal od Oriona. Venoval Orionovi pohľad a s pôvabným úsmevom povedal: „Proste si premysli môj návrh. Ešte ho nezamietaj. Teraz mi dovoľ ukázať ti môj prepychový hrad.“

Po zvyšok dňa, Sebastien previedol Orion po celom hrade, ukazujúc mu miestnosti, vysvetľujúc mu históriu hradu, odkiaľ sú jednotlivé starožitné kusy nábytku, ukazoval mu pozemky a nádherné záhrady a odmietal diskutovať o „serióznych veciach, ktoré kazia náladu“ ako Sebastien povedal.

Po dlhom teplom kúpeli vo svojom apartmáne, unavený Orion zaspal, stále sa čudujúc nad Sebastienovou prekvapivou ponukou. Mal Sebastiena rád, dokonca ho pekný francúzsky kúzelník priťahoval, ale stále chcel Voldemorta a príležitostne myslel na Lezandera. Ale Sebastien ho prinútil myslieť nad tým, čo za vzťah a budúcnosť ho s Voldemortom čaká. Nie čo by bolo, ak sa Voldemort nespojí s kúskom svojej duše. Ale aj keď sa spojí, bude s ním tak dlho šťastný? Obaja mali svoje vlastné ambície a tie boli pre nich prioritné... A Voldemort bol veľmi komplexná a zložitá osobnosť. To ho do určitej miery priťahovalo, ale môže s ním mať dediča? Bol by správnou voľbou? Orion si nebol tak celkom istý. Vedel, že chce Voldemorta a nikoho iného, ale mať s ním dediča to bolo niečo celkom iné...

Nasledujúce ráno, Orion vstúpil do miestnosti na raňajky, kde už sedel Sebastien a čítal noviny. Keď sa Orion posadil, Sebastien položil francúzske noviny na stôl a s úsmevom povedal: „Dúfam, že si sa ešte nevybalil?“

Orion naňho zvedavo pozrel. „Nie, prečo?“

„Výborne,“ odvetil Sebastien s prešibaným úškrnom. „Tak potom dnes odchádzame.“

„Odchádzame? Kam?“ spýtal sa Orion prekvapene. „Nemôžem odísť, Bastien! Potrebujem ostať na mieste so silnými ochranami.“

Sebastien zodvihol obočím. „Nebudem sa pýtať prečo, nie zase.“ Strelil po Orionovi pohľadom a s diabolským úsmevom dodal: „Tam, kam ťa vezmem budú tiež silné ochrany. Budeš to tam milovať, ver mi. Vyzeráš unavene a ustarostene, potrebuješ pár dní oddychu a nič nerobenia.“

„Nemôžem-“

Sebastien zodvihol ruku a s malým úsmevom povedal: „Nie, nie, neberiem žiadne námietky. Urobí ti to dobre. Po raňajkách, odchádzame.“

„Kam?“ spýtal sa Orion s povzdychom.

„Uvidíš, mon petite,“ odvetil Sebastien s potešeným úsmevom. „Teraz sa naraňajkujme – Phillipe!“

Keď ich domáci škriatok začal zahrňovať bohatými zásobami jedla, Orion sa pobavene spýtal: „Prepáč, Bastien, ale musím sa spýtať... prečo Phillipe?“

Sebastien sa naňho uškrnul, zatiaľ čo si bral kus chlebu so syrom. „Domáci škriatkovia si svoje mená vyberajú sami, ako vieš a vo Francúzsku, v starých rodinách ako je tá moja, máme radi, keď sa správajú ako malí aristokrati a oni si vybrali mená ako Phillipe alebo Francois. Moji škriatkovia sú pyšnejšími Francúzmi ako ja. Môžeš na nich hovoriť angličtinou, budú ti rozumieť, ale vždy ti odpovedia iba vo francúzštine.“ Nechuťou pokrčil nosom a dodal: „Počul som, že anglickí škriatkovia si vyberajú smiešne mená.“

Orion sa zasmial. „Áno, väčšinou áno. Dokonca aj ten, ktorého mám v Moskve. Ale na druhej strane, nie sú takí snobskí ako tvoji.“

„Touché,“ odvetil Sebastien s ľahkým smiechom. 

Počas raňajok sa priateľsky rozprávali, a hoci Sebastien dráždil Oriona svojimi dvojzmyselnými narážkami, očarujúcimi úsmevmi a beťárskymi úškrnmi, Orion sa začal zabávať ich vzájomným podpichovaním, pomaly si zvykal na jeho hru a zvodné správanie.

Len čo doraňajkovali, Sebastien z police vzal figúrku a pevne Oriona objal, keď s úškrnom prehovoril: „Chyť sa prenášadla, mon petite. Škriatkovia nám vezmú veci.“

Orion zodvihol obočie. „Nie je potrebné, aby si ma objímal, keď sa presúvame prenášadlom, Bastien.“

„Nevadí mi taká blízkosť,“ odvetil Sebastien so zlomyseľným úsmevom.

Orion pretočil očami a umiestil ruku na prenášadlo, keď Sebastien hneď na to riekol: Villa Di Como.“

***

Nasledujúcich päť dní strávili nič nerobením – plávali v jazere, oddychovali na terase Sebastienovej talianskej vily, vychutnávali si slnko, zatiaľ čo sa rozprávali o svojich životoch, o svojich pohľadoch na magický svet a o všetkom, čo im prišlo na myseľ; záležitosti týkajúce sa vojny Sebastien úplne zamietol, stále trval na pokojných prázdninách.

Orion sa po dlhom čase cítil bezstarostne a spokojne, konečne si mohol odpočinúť a vychutnať si pokoj a ticho. A vedel, že tento malý oddych nebude trvať dlho. Sebastien so svojou živelnou a hravou osobnosťou, Oriona neustále rozosmieval a nútil ho si užívať čas strávený s ním.

Šiesty deň, Orion ležal rozvalený na ležadle na terase, stále z neho kvapkala voda z dlhého plávania v nádhernom jazere, Sebastien vyšiel z vody a vykročil k terase. Venoval Orionovi dlhotrvajúci pohľad a sadol si k nemu. „Už si pekne opálený. Vďaka tým zlatým tónom ti viac vynikli tvoje smaragdové oči.“

Orion sa naňho usmial a pozrel sa na jazero, ktoré bolo ohraničené vilami. „Ďakujem, že si ma sem vzal, Bastien.“ Spokojne si povzdychol a dodal: „Je to nádherné miesto, cítim sa ako v raji.“

„Naše životy môžu vyzerať presne takto, vieš?“ odvetil Sebastien očarujúco.

„Tak, že premrháme všetok náš majetok nič nerobením?“ spýtal sa Orion s jemným odfrknutím.

Sebastien sa zasmial. „Myslím, že ani jeden z nás nedokáže minúť celý majetok, aj keby sme sa o to snažili.“

Orion sa pretočil na stranu a potichu odvetil: „Nezačalo by ťa to po čase nudiť?“

„Áno, ak by som bol sám,“ riekol Sebastien s beťárskym úsmevom. „Ale nie, ak by som bol s tebou. Je veľa aktivít, ktoré by sme mohli spolu robiť, jedna mi práve prišla na myseľ.“

„O tom nepochybujem,“ odvetil Orion s chichotom. Potom zvážnel a dodal: „Vieš, že niečo také nemôže vydržať.“

„Viem,“ odvetil Sebastien potichu. „Rozprávam o našich životoch po vojne.“

„Ak ju prežijeme,“ dodal Orion, pozerajúc sa na jazero a zvažoval to so vzdialeným výrazom na tvári.

Sebastien chytil Oriona za bradu, prinútiac ho tak, pozrieť sa naňho a prísne povedal: „Prežijeme, o to niet pochýb.“

„Jasne,“ riekol Orion prezieravo. Sebastien sa otočil, zobral si uterák a niečo – okrem vodných kvapiek sa posúvalo pozdĺž Sebastienovho opáleného chrbta a širokých ramien – zachytili Orionove oči. Usmial sa a povedal: „Netušil som, že kúzelníci majú tetovania. Myslel som, že je to muklovská záležitosť.“

Sebastien sa otočil a dychtivo vyhŕkol: „Vidíš to?“

„Iste, teraz, keď máš mokré vlasy a si polonahý,“ odvetil Orion mračiac sa na Sebastiena, ktorý sa posadil. „Prečo by som nemal?“

Sebastienove orieškové oči sa rozšírili, keď zašepkal: „Toto je dôkaz, potom... Circe!... ich nádej bola vysoká, ale nikdy sme nedúfali, že to bude tak skoro...“

Orion rýchlo vyskočil na nohy a naštvane riekol: „Vysvetli mi to, Bastien! O čom to hovoríš?“

Sebastien chytil Oriona za ruky a urgentne povedal: „Musíš pochopiť, že by si to nemal vedieť! Nie tak skoro, nie teraz, bez ďalších dôkazov-“

Orion si z jeho zovretia vytrhol ruky a ostro riekol: „O čom to hovoríš, Bastien? Odpovedz mi!“

„Nemôžeš im to povedať, rozumieš? Ukážem ti to, pretože mi na tebe záleží,“ povedal Sebastien prosebne. „Ale oni by ma nenechali nažive, ak by zistili, že som ti to ukázal.“

„Kto sú oni?“ požadoval Orion stroho.

Sebastien pokrútil hlavou a kľakol si pred Oriona, ukazujúc mu svoju šiju, keď si odhrnul vlasy. Potichu sa spýtal: „Čo vidíš?“

Orion sa pozrel na Sebastienovu šiju a prstami prešiel po tom, o čom si myslel, že je tetovanie. Bolo to znamenie s dvomi nad sebou umiestenými trojuholníkmi, ktoré spolu vytvárali presýpacie hodiny s geometrickými postavami vo vnútri. Keď sa Sebastien zatriasol pod jeho dotykom, Orionov dych sa zadrhol v hrdle, keď zachrapčal: „Je to... symbol Relikvií smrti... dvoch z nich... prekrývajú sa!“

„Aké znaky tvoria?“ spýtal sa Sebastien potichu.

„Znaky?“ spýtal sa Orion, jeho srdce rýchlo pumpovalo, jeho krv tuhla, jeho myseľ vírila neusporiadanými myšlienkami.  Prst mu zamrzol na mieste, keď vydýchol: „V a A.“

Sebastien sa rýchlo postavil a držal Orionove ramená, keď sa spýtal: „Vieš čo to znamená?“

„Vindico Atrum,“ zašepkal si Orion pre seba, úplne  ohromene.

Sebastien sa naňho usmial a nežne riekol: „Vedel som, že si to ty, aj keď je to tak skoro... Vždy sa ti podarilo ma prekvapiť.“

Orion od neho odstúpil a prudko odpľul: „Neverím tomu! Myslel som, že si môj priateľ, bez skrytých agend! A celý ten čas si o mne vedel! Toto je dôvod, prečo ma chceš za manžela, Bastien?!“

Sebastien zovrel Orionove ramená a horúčkovito odvetil: „Blázniš? Chcem ťa za manžela, lebo ťa mám rád, pretože mi na tebe záleží! Ak by vedeli, že sa o to pokúšam, ktovie čo by so mnou spravili! Nechcú, aby si niekoho mal, aby si sa vôbec zaujímal o lásku, nič čo by ťa odvrátilo z tvojej cesty! Chápem ich, ale nie je to voči tebe spravodlivé, aby ti takto bezohľadne diktovali život!“

Orion bolesti schmatol Sebastiena za tvár a zúrivo zasyčal: „Hovoríš o Morgane a Mordredovi, nie? Videl si ich? Čo chcú?“

Sebastien ticho prikývol a Orion vypľul: „Hovor so mnou! Nemôžeš len tak mlčať!“

„Zložil som prísahu,“ riekol Sebastien skrz zaťaté zuby. „Nemôžem ti toho veľa povedať, bolo by to proti prísahe.“

Orion ho pustil a roztrasenými prstami si prečesal vlasy. „Merlin, toto je príliš...“ Vrhol na Sebastiena pohľad a zavrčal: „To oni ťa označili?“ Sebastien prikývol a Orion zavrčal: „Prečo? Kto si?“

Sebastien pokrútil hlavou a Orion zovrel ruky v päsť netrpezlivosťou a zúrivosťou. Zhlboka sa nadýchol a riekol: „Dobre. Skúsme to znovu.“ Zamračil a nahlas premýšľal. „Pamätám si niekoho iného, kto hovoril niečo o prísahe... prísľub pomoci...“ Venoval Sebastienovi pohľad. „Karkaroff. Poznal si ho? Tiež bol označený?“

Sebastien prikývol, v očiach sa mu zračila úľava a potichu riekol: „Bol to náš vodca.“

„Náš vodca?“ spýtal sa Orion zmätene. „Takže tam vonku je viac ľudí, ktorí boli označení Morganov a Mordredom?“

Sebastien prikývol. Orion ho chytil za plecia a prudko požadoval: „A čo Vagnarov? Je v tom zapojený?“

„Áno,“ odvetil Sebastien potichu. „Teraz je našim súčasným vodcom.“

Orion sa oprel o sedadlo, tvár mal bledú a zamumlal, keď si pretrel čelo. „Koľko vás je?“

„Neviem,“ odvetil Sebastien, keď sa posadil oproti Orionovi.

Orion ho prebodol pohľadom a odpľul: „Kto ste? Čo je vašim cieľom?“

Sebastien zavrtel hlavou. Orion si netrpezlivo povzdychol a vyštekol: „Fajn, podľa Karkaroffa mi sľúbil pomoc pred rokmi. Takže nesľúbil pomoc mne, ale tomu, kto sa má stať Vindico Atrum, správne?“

Sebastien prikývol a Orion pokračoval, hľadiac do jeho očí. „Takže, tipujem, že Morgana a Mordred nejako vyselektovali ľudí, ktorí majú pomôcť kandidátovi, ktorý sa môže stať Vindico Atrum. Takže vy všetci pre nich pracujete. Ale ty si nechodil do Durmstrangu, takže ako ťa kontaktovali?“

„Ragnarok,“ odvetil Sebastien potichu. „Bol mojim učiteľom temných umení, niekoľko rokov, tento predmet sme na Beuxbatonse nemali.“ Pozrel na Oriona a dodal s úsmevom. „Povedal, že si mal potenciál. Vedel som o tebe od neho, nie preto, žeby som čítal články o Trojčarodejníckom turnaji, ako som ti vravel pred časom.“

Orion naňho hľadel. „Ragnarok? Ale – mal som len desať!“

Sebastien sa naňho uškrnul. „Nebol prvým, kto v tebe niečo odhalil.“

Spomenul si na niečo, čo ho vždy miatlo, teraz vedel, že to musí súvisieť, Orion sa spýtal: „Parselská kniha, ktorú mi dal Ragnarok, kto ju vlastnil?“

Sebastien zodvihol obočie a pozrel na Orionovu pravú ruku.

Orion sa zamračil, dal si pravú ruku pred tvár a vydýchol. „Ruka, ktorou používam prútik... môj prútik... Gregorovitch!“

Sebastien sa naňho príjemne usmial a Orion horúčkovito riekol: „Dovoľ mi, aby som sa dostal rovno k veci. Gregorovitch a Ragnarok sú označení rovnako ako ty?“ Sebastien mlčky prikývol a Orion si prstami prehrabol vlasy, keď pokračoval: „Dobre. Takže Ragnarok ťa regrutoval... Videl si niekedy Morganu a Mordreda?“

Francúzsky kúzelník pokrútil hlavou, ale poklepal si na čelo. Hlboké zamračenie sa objavilo na Orionovej tvári a potichu povedal, sotva veriac svojmu podozreniu. „Dokážu s tebou komunikovať? Pomocou mysle?“

Sebastien si s úľavou povzdychol a prikývol. Orion si k sebe Sebastiena pritiahol za ramená a horúčkovito riekol: „Ako je to možné? Oni sú duchovia, nie?!“

„Neviem,“ odvetil Sebastien potichu s pokrčenými ramenami.

Orion sa postavil a rýchlo sa začal prechádzať po terase v snahe usporiadať si myšlienky. „Dobre, takže vy všetci ste označení, aby ste pomohli kandidátovi na Vindica Atrum... Gregorovitch bol prvý, dal mi prútik... Ragnarok mi pomohol tak, že mi dal parselskú knihu... Karkaroff mi dal prenášadlo a povedal mi, aby som hľadal relikvie... a Vagnarov... nuž, Vagnarov mi dovolil vytvoriť TA a dokonca mi povedal, aby som do nej pridal viac nasledovníkov...“ Otočil sa na Sebastiena a chladným hlasom sa spýtal: „Takže, aká je tvoja úloha?“

„Chrániť ťa,“ odvetil Sebastien potichu. „Pomôcť ti ako len môžem. Pomôcť ti s Temnými spojencami.“

„Tak, že budeš predstierať môjho priateľa?“ spýtal sa Orion nahnevane. „Tým, že sa ma pokúšaš zvádzať?!“

„Nie!“ riekol Sebastien neoblomne, keď vyskočil na nohy. Chytil Oriona za ramená a vážne povedal: „Som tvoj priateľ, mám ťa rád, aj keby si nebol kandidát. Musíš to pochopiť, Orion. Nikdy som nemal postranné úmysly! Ako som ti povedal, nemal by som ťa mať rád, nie takým spôsobom!“

Orion si unavene povzdychol. Potom na Sebastiena prižmúril oči a naštvane zavrčal: „A prečo nie? Pretože Vindico Atrum nemá lásku, nemá rovnocenného? Jeho cesta je len o temnote a samote?“

„Presne,“ odvetil Sebastien potichu. Pozrel na Oriona a zúfalo riekol: „Ale to nie je to, čo pre teba chcem, Orion! Oni chcú, aby si mal myseľ nasmerovanú len na jedno – na svoj cieľ, ale nemusí to tak byť!“

„Dobre!“ podráždene odvrkol Orion. Prebodol Sebastiena očami a potichu povedal: „Povedal si, že by som o tom nemal tak skoro vedieť, nie skôr, ako si to sám sebe dokážem. Mám tomu rozumieť tak, že skupina ľudí, do ktorej patríš, by sa mi mala odhaliť až vtedy, ak sa stanem Vindico Atrum?“

„Áno,“ pritakal Sebastien. „Pomáhame ti, aby si sa naučil veci, dávame ti vzácne kúsky informácií, ale nemôžeme zasahovať do rozvoja tvojich síl alebo tvojho hľadania relikvií, je to tvoja zodpovednosť. Či už zlyháš, alebo uspeješ, bude to tvoja vlastná zásluha. Len ak sa staneš Vindico Atrum staneme sa tvojimi nasledovníkmi, tvojimi podriadenými.“

„Podriadenými, v akom zmysle?“ spýtal sa Orion netrpezlivo. „Aký cieľ má Vindico Atrum?“

„Nemôžem ti povedať... prísaha...“ riekol Sebastien skrz zaťaté zuby. „Aj tak som ti povedal priveľa...“

Orion si prudko pretrel čelo, a potom sa zabodol do Sebastienových očí. „Bol si prekvapený, že vidím tvoje znamenie. Prečo by si bol prekvapený, ak si už vedel, že som kandidát?“

„Znamenie môže vidieť iba ten, kto ho sám má,“ odvetil Sebastien potichu. „Tak sa navzájom poznáme, len náš vodca vie, koľko nás tam vonku je.“ Ponoril sa očami do Orionových a so spokojným úsmevom povedal: „Ak ho dokážeš vidieť, znamená to, že sa tvoja moc rozvinula, že máš skutočne šancu stať sa VA. A je to oveľa skôr, ako sme očakávali, dúfali sme, ale stále sme si tebou neboli istý.“

Orion chytil Sebastiena za plecia a ostro riekol: „Ale Morgana a Mordred boli prekvapení, keď ma po prvýkrát videli. Neboli si istí... Povedali, že som neočakávaný... alebo niečo také... Prečo?“

„Ty si neočakávaný,“ riekol Sebastien s úsmevom. „Nikdy som nedúfal, že sa dožijem, aby som toho bol svedkom... Neplánovali príchod niekoho, kto má skutočnú šancu stať sa VA ešte niekoľko storočí...“ Zamračil sa na Oriona a dodal: „Niečo, čo s tebou neplánovali... Si len Black, napriek všetkému...“

„Len Black?“ spýtal sa Orion prekvapene. „Čo má s tým spoločné moja krvná línia?“

Sebastien neoblomne pokrútil hlavou. Orion frustráciou zovrel päste. „Nemôžeš mi to povedať.“

Sebastien mu venoval ospravedlňujúci úsmev a Orion sa zamyslene zamračil. Pozeral na Sebastiena a potichu prehovoril: „Podľa teba bol Gregorovitch prvý, kto vo mne niečo zachytil a len on mohol vedieť, že som bol Black... Takže to, že som Black má s tým veľa spoločného. Ale dal mi prútik až potom, čo som vyčerpal všetky možnosti, takže aj keď vedel, že som Black, nebolo to preňho dostačujúce... A povedal si, že duchovia s tebou môžu komunikovať, hádam, že rovnako tak, môže on komunikovať s nimi. Myslím, že duchovia o mne vedeli skôr, ako som šiel na Durmstrang, ale aj tak boli prekvapení, takže to, že som Black nie je dosť...  Krv určuje moc, ale ja som oveľa mocnejší, než akýkoľvek iný Black, takže je jasné, že je za tým niečo viac... A podľa toho, čo si mi povedal sa zdá, že duchovia nevidia čo to môže byť...“ Povzdychol si a dodal: „Nuž, na tom skutočne nezáleží. Musím hľadať duchov. Musím ísť na Durmstrang, nie je žiaden iný spôsob, je veľa vecí, ktoré musím spraviť.“

„Samozrejme, že musíš ísť na Durmstrang!“ riekol Sebastien prekvapene. „Prečo by si nešiel?“

„Svetlí kúzelníci požadujú, aby som šiel na Rokfort,“ odvetil Orion s grimasou. „Dumbledore už vykonal určité opatrenia a môj súčasný opatrovník nemôže proti tomu nič urobiť.“ Prebodol Sebastiena pohľadom a spýtal sa : „Vieš ako nájsť duchov?“

„Nikdy som nebol na Durmstrangu, Orion,“ riekol Sebastien potichu. „Ani ich som nikdy nevidel.“

„Kto ťa potom označil? Ako ťa vybrali?“ zaujímal sa Orion.

„Označený kúzelník nás odporučí duchom,“ odpovedal Sebastien. „Odporučil ma Ragnarok. Vyberajú si mocných temných kúzelníkov. Potom ma duchovia kontaktovali a zhodnotili.“ Poklepal si po čele a pokračoval: „Ak prejdeš a urobíš prísahu, potom ťa označia.“

„Kto potom označil veliteľa?“

Sebastien sa zamračil. „Duchovia, myslím.“

„Ako je to možné, keď sú len duchovia?!“ spýtal sa Orion frustrovane.

„Neviem, Orion,“ odvetil Sebastien netrpezlivo. „Nepoznám odpovede na všetko! Aj keby som poznal, nemohol by som ti to povedať.“

„Prepáč,“ zamrmlal Orion. Prečesal si vlasy prstami a zamračene sa spýtal: „Ale prečo by si súhlasil s označením? Čo z toho máš?“

Sebastien zodvihol obočie a neveriacky riekol: „Žartuješ, však? Ak VA príde, budeme jeho nasledovníci, jeho elita, tí mocní. A všetci sme súhlasili s konečným cieľom, každý z nás po tom túži.“

„Zničiť svet a prebudovať ho do podoby, akej by mal byť?“ zakričal Orion so zúženými očami. „Čo to presne znamená?“

Sebastien naňho prekvapene pozrel. „Už si s ním hovoril?“ Schmatol Orionove ramená a dychtivo riekol: „Potom už musíš vedieť všetko!“

„Nie, neviem,“ riekol Orion s povzdychom. „Sotva som mal čas sa s ním rozprávať.“

„Prečo-?“

„Dlhý príbeh,“ prerušil ho Orion zamietavo. Ponoril sa očami do Sebastienových a dodal: „Čo mi o ňom smieš prezradiť?“

„Nič,“ riekol Sebastien sklamane. „Myslel som, že mi o ňom povieš ty, nie naopak. Skutočne o Grindelwaldovi neviem nič, okrem toho, že bol kandidátom a zlyhal.“

„A vy ste ho nechali hniť v Nurmengarde!“ zasyčal Orion naštvane.

„Zlyhal,“ riekol Sebastien.

„A čo?!“ vyštekol Orion. „Bol kandidát, nie?“

„Nie je to moja vina,“ odpovedal Sebastien rozhorčene. „Nebol som ešte ani na svete! Okrem toho, ak má niekto moc mu pomôcť, potom sú to duchovia. Ak nikomu neprikázali Grindelwaldovi pomôcť, potom s tým nemôže nikto nič robiť.“

„Och, chápem,“ zasyčal Orion naštvane. „Takže, ak zlyháš, si zdiskreditovaný?“

Sebastien zovrel Orionove ramená a ostro povedal: „Rozhodne, Orion. Žiadne chyby, duchovia nie sú veľmi benevolentné bytosti. Sú zameraní na svoje ciele, nič iné ich nezaujíma.“ Povzdychol si a nežne riekol: „Ak by som bol tebou, dobre by som si to premyslel, skôr než by som sa vydal na cestu VA. Odmeny sú veľké, tým som si istý, ale nie je to ľahké ani radostné. A ak v teste zlyháš-“

„Zomriem,“ odvetil Orion potichu. „Viem o tom.“

Sebastien sa mu ponoril do očí a zašepkal: „Stále si tým chceš prejsť?“

„Áno,“ odvetil Orion s chladným odhodlaním. Zamračil sa a dodal: „Vieš, aký je konečný test?“

„Neviem,“ riekol Sebastien jemne. „Pochybujem, že to vie dokonca aj náš vodca.“

„Dobre,“ riekol Orion s porazeným povzdychom. Zodvihol obočie. „Prečo mi teraz smieš povedať všetky tieto veci, ak si vykonal prísahu?“

„Prísaha pokrýva tie najdôležitejšie informácie,“ odvetil Sebastien. „To čo som ti povedal slovami, dôležité nebolo. Môžem o tom slobodne hovoriť, ale niekto, kto o tom nemá informácie ešte predtým ako sa so mnou rozpráva, by mi nerozumel. Zdalo by sa mu to vytrhnuté z kontextu, len nezmysly.“

Orion prikývol v pochopení. Venoval Sebastienovi pohľad a spýtal sa: „Čo mi to chceš povedať? Povedal si, že mi to prezradíš v posledný deň.“

„Och, áno,“ riekol Sebastien so sklamaným výrazom. „Myslel som, že náš spoločný čas nebude taký krátky.“

„Mal som sa skvele, Bastien,“ riekol Orion s malým úsmevom. „A za to ti ďakujem.“

Sebastien sa naňho pôvabne usmial. „Dúfam, že toto nie je naposledy.“

„Ťažko povedať,“ povzdychol si Orion. „To čo som sa práve dozvedel ma len utvrdilo v tom, že mám čo robiť. Zdá sa, že to nikdy neskočí.“

„Pomôžem ti s čím len budem môcť,“ riekol Sebastien nežne. „Vždy sa na mňa môžeš obrátiť.“

Orion zodvihol obočie. „Dokonca, aj keď ťa dostanem do problémov s duchmi?“

Sebastien po ňom strelil pohľadom a šibalsky sa uškrnul. „Som majster Oklumencie, neuvidia to, čo nechcem, aby videli. Prečo si myslíš, že som mal šancu ti navrhnúť manželstvo? Nemajú prístup ani k tejto konverzácii.“ Chytil Oriona za ramená a utrápene dodal: „Nemôžeš to povedať Vagnarovi. Stiahne ma za živa z kože, ak zistí, čo všetko som ti povedal.“

Orion sa naňho hrejivo usmial. „Nemaj strach, nezradím tvoju dôveru. Nikomu nič nepoviem.“ Zamračil sa a dodal: „Aj keď budem čeliť Vagnarovi nepoviem mu nič, buď si istý.“

„Výborne,“ povedal Sebastien spokojne. Venoval Orionovi úškrn. „Teraz ti to môžem celkom otvorene povedať. Bol som schopný odstrániť stopu bez toho, aby som odhalil, prečo je to také dôležité a bez toho, aby si nadobudol podozrenie. Ale dovtedy, čo by si ma nenavštívil z dobrého dôvodu, som ti musel aspoň povedať, že je to dôležité. Stále som uvažoval o tom, ako ti to povedať  tajne... No už to nie je podstatné...“ Odmlčal sa a dodal: „Niečo je v trezore Blackov. Neviem čo, ale musíš to zistiť.“

Orion zodvihol obočie. „Mal som to vlastne na pláne. Teraz, keď každý vie, že je Harry Potter nažive, môžem ísť do Gringott banky bez obáv.“ Jeho oči sa rozšírili, keď dychtivo povedal: „Chcel som hľadať Necromancerské denníky... Myslíš, že to je to, čo chcú, aby som našiel?“

Sebastien sa naňho zamračil. „Nuž, to neviem...“ Zovrel Orionove ramená a ustarostene riekol: „Neplánuješ sa stať sa jedným z nich? Vieš čo by sa ti stalo? Akoby ťa to zmenilo?!“

„Ja viem, Bastien,“ odvetil Orion potichu. „Ale musím zachrániť môjho otca.“

Sebastienove oči sa rozšírili a horúčkovito povedal: „Tvoj otec bol pobozkaný dementorom! Nemôžeš ani len plánovať, že nejakého konfrontuješ a porazíš! Zabije ťa to!“

Orion sa naňho uškrnul. „Aj keď som taký mocný? A možno som VA?“

„Áno, dopekla!“ vyštekol Sebastien zúfalo. „Ešte nie si VA! Aspoň počkaj, kým sa ním staneš!“

„Nie,“ odvetil Orion ostro. „Žiadne čakanie. Musím to spraviť ešte predtým. Ak sa pokúsim stať sa VA a zlyhám, zomriem a nikto nebude schopný pomôcť môjmu otcovi. To nemôžem riskovať. Najprv zachránim svojho otca, potom sa pokúsim stať sa VA.“

„Si blázon?!“ zakričal Sebastien zúrivo. „Nikto nikdy neporazil dementora! Je to šialenstvo!“

„To ma nezaujíma!“ vyštekol Orion. „Urobím to. Nikto ma neprinúti konať inak. To je dôvod, prečo sa musím stať Necromancerom. Potrebujem vedomosti.“

„Zmeníš sa!“ povedal Sebastien hlboko znepokojený.

„Pokúsim sa nezmeniť,“ riekol Orion prísne. „Keď získam potrebné vedomosti a pochopím, ako poraziť dementora, potom prestanem so štúdiom Nekromancie. Nedokončím onú cestu.“

„Aby si porazil dementora, musím dokončiť celú cestu a aj potom sú tvoje šance na úspech nemožné!“

„Pozri, Bastien, svoj názor nezmením,“ riekol Orion stroho. „Takže to nechajme tak.“

„Prosím, premysli si to!“

„Nie, prepáč,“ riekol Orion potichu. Uchopil Sebastienove ramená a horúčkovite dodal: „Môj otec pre mňa znamená všetko. To že som mocný neznamená nič, ak nemôžem zachrániť ľudí, ktorých milujem, dopekla! Už opäť nezlyhám! Stratil som otca, stratil som niekoho, koho som hlboko miloval a teraz mám šancu získať svojho otca späť. Nič ma nezastaví od toho, aby som sa pokúsil! Ak to znamená, že sa zmením, alebo možno zomriem, nezaujíma ma to. Prinajmenšom, aspoň budem vedieť, že som spravil všetko, čo bolo v mojich silách, aby som môjho otca oživil! Rozumieš?!“

„Áno,“ riekol Sebastien potichu. „Už to znovu nebudem vyťahovať.“

„Ďakujem,“ odvetil Orion jemne, prepustiac ho. Pozrel na Sebastienovu bledú tvár a videl v nej hlboké starosti, hrejivo sa naňho usmial. „Si dobrý priateľ, Bastien. A riskoval si tým, že si mi povedal všetky tieto veci. Za to ti budem vždy vďačný.“

„To nič nie je, mon petite,“ riekol Sebastien potichu. Povzdychol si a dodal: „Hádam, že by sme mali ísť. Vravel si, že dnes sa musíš vrátiť do Anglicka.“

„Áno, poďme. Existuje nejaký spôsob, ako by som sa mohol preniesť späť, odkiaľ som prišiel?“

„Áno, môžeš použiť náramok priamo odtiaľto,“ riekol Sebastien so skľúčeným výrazom.

Orion prikývol a rýchlo opustil terasu. Vo svojej izbe si všetko zbalil do kufru, rýchlo sa osprchoval a obliekol sa. Vzal si batožinu na terasu, kde v tichosti postával Sebastien. Chytil náramok a podišiel k nemu. Povzdychol si, keď sa zapozeral na výhľad a potichu prehovoril: „Toto miesto mi bude chýbať.“

„Vždy sa sem môžeme vrátiť,“ odvetil Sebastien s nezbedným úškrnom. „Stačí povedať slovo a ja ťa unesiem a privediem sem.“

Orion sa zasmial. „Beriem ťa za slovo.“ V tichosti sa pozrel na Sebastiena a všimol si, že jeho orieškové oči vyzerajú znepokojene a smutne, aj keď jeho výraz bol hravý, jeho pery boli stočené do šibalského úsmevu, zatiaľ čo jeho peknú mužnú tvár lemovali mokré vlasy.

Impulzívne chytil Sebastiena za tvár a pobozkal ho na pery. Sebastienove oči sa rozšírili, ale okamžite odpovedal. Orion sa chystal vstúpiť do Sebastienových úst, keď sa spamätal a so zalapaním kúzelníka pustil.

Sebastien zodvihol obočie a voľne Oriona objal, prstami prechádzajúc cez jeho vlasy.

„Ďakujem za všetko,“ riekol Orion potichu, vyhnúc sa jeho očiam.

Sebastien ho objal pevnejšie a potichu odvetil, keď zodvihol Orionovu bradu, aby mu pozrel do očí. „Bolo mi potešením... Záleží mi na tebe, bez ohľadu na VA... Aj keby si nebol kandidátom, stále by mi na tebe záležalo... Viem, že si povedal, že máš niekoho iného, ale zvážiš aspoň môj návrh?“

Orion si povzdychol a čelom sa oprel o Sebastienovu nahú hruď. „Zvážim, Bastien. V mojom živote je teraz všetko veľmi neisté...“ Pozrel hore na Sebastiena a s hrejivým úsmevom povedal: „Mám ťa rád. Za tých pár dní som ťa dobre spoznal a je s tebou zábava. Nuž a vieš o mne oveľa viac než som tušil.“ Odmlčal sa a ticho dodal: „Ale nemienim ti klamať... Zaujímam sa o niekoho iného... a dúfam, že to s ním vyjde...“

„Ale ak to s ním nevyjde, budeš ma brať do úvahy?“ spýtal sa Sebastien s úsmevom.

„Ty sa skutočne nevzdávaš!“ riekol Orion so smiechom. „Áno, budem. Bolo nám naozaj dobre... a ak mám byť úprimný, cítim sa s tebou veľmi dobre.“ Uškrnul sa a dodal: „A si extravagantný a zaujímavý. Myslím, že by som sa s tebou nikdy nenudil, presne ako si povedal... Ale teraz ti nemôžem nič sľúbiť. Jeho sa nevzdám. Nemôžem ujsť k inému zakaždým, keď sa veci zhoršia. Nechcem byť taký.“

„Môžeš ujsť priamo do mojej náruče vždy, keď budeš potrebovať,“ riekol Sebastien s diabolským úsmevom.

„Nie, to nemôžem,“ odvetil Orion prísne, pozerajúc naňho. „Nechcem ho podvádzať. Naozaj mi na ňom záleží, dokonca ho možno milujem, ak mi dá šancu. Nepodviedol som ho s tebou, ale teraz, ak zistí, že som s tebou trávil čas, nepochopil by to, neodpustil by to.“

„Zdá sa, že je to debil,“ riekol Sebastien s hlbokým zamračením.

„Nie, je len komplikovaný,“ povedal Orion potichu. „Niekedy je to debil, to nemôžem poprieť, ale nakoniec ma to nezaujíma.“ Vzhliadol so Sebastienových očí a prísne riekol: „On je moja voľba, Bastien. Nechcem ti klamať. Budem sa snažiť s ním vydržať.“

„Chápem, mon petite,“ riekol Sebastien s povzdychom. Nezbedne sa uškrnul a dodal: „Ale to neznamená, že sa vzdám.“

„Mal by si vedieť, ako to so mnou je.“ Orion naňho pozrel a s obavami dodal: „Len ťa žiadam, aby si ma nevyhľadával tak otvorene. Môžeme byť priateľmi, ale nič viac. Nebolo by to bezpečné, pre nikoho z nás.“

Sebastien sa zamračil. „Nerozumiem, prečo-“

„V tomto mi ver,“ riekol Orion stroho. „Len priatelia, dobre?“ Zamračil sa a neisto vzhliadol na Sebastiena. „Nechcel som ti tým bozkom dať plané nádeje... Ja len-neviem... možno som to nemal robiť.“

Sebastien sa zasmial. „Och, to by bol veľmi počestný spôsob, akým by si mi dal nádej, Orion. Možno v Anglicku sa takéto prejavy považujú za veľkú vec. Ale my, vo Francúzsku, sme viac liberálny vo vyjadrení lásky. Ver mi, neurobil si nič zlé.“ Zlomyseľne sa na Oriona uškrnul a dodal: „Teraz, skutočný bozk... ten by bol iný. Máš záujem to skúsiť?“

„Nie!“ riekol Orion so smiechom. „Aj tak mám už dosť problémov.“

„Pufff,“ riekol Sebastien. „Nerozumiem, prečo. Len si strávil niekoľko dní s priateľom, komu to uškodilo?“

„Nikomu,“ riekol Orion s úsmevom. „Už musím ísť.“

Sebastien sa naňho uškrnul, predtým ako mu dal dva bozky na obe líca. „To je vo Francúzsku tradičná rozlúčka, mon petite. Toho sa nevzdám.“

Orion pobavene prikývol a uchopil rukoväť kufra. Venoval Sebastienovi posledný úsmev, než aktivoval prenášadlo, zatiaľ čo po prvýkrát pocítil starosti nad dôsledkami tejto návštevy. Veľa sa dozvedel, ale tiež bol hlúpo impulzívny.

***

Keď nohami dopadol v obývačke v Pradiarskej uličke, pustil kufor a prehrabol si rukou vlasy, cítiac, že jeho krátky oddych je u konca. Rozhliadol sa po temnej, prázdnej izbe, mal pocit, akoby mu na pleciach pribudlo bremeno plné obáv a úzkostí. Neľutoval toho, že šiel za Sebastienom, spravil by to aj tak, skôr či neskôr, a informácie, ktoré získal od Sebastiena boli neoceniteľné.

Zaťal čeľusť s prísnym odhodlaním. A neľutoval ani ten bozk. Cítil to tak, tak to spravil. Neznamenalo to nič a skutočne Voldemorta nepodviedol. A odkedy sa s Voldemortom vyspal, cítil túžbu, potreboval v tom pokračovať... Vedel, že to nie sú typické tínedžerské hormóny, nie také, nie tak intenzívne... Sebastien ho priťahoval, viac ako kedy predtým; zakaždým čo videl druhého kúzelníka vychádzať z vody, cítil túžbu. A vedel aj prečo, Lezander mu povedal, že upíri sú veľmi sexuálne orientované bytosti a že po spojení, bude Orion v krvi aj fyzicky cítiť zmenu. A to naozaj cítil, po tom, čo sa s Voldemortom vyspal, pocítil, že jeho túžba nabrala celkom nový stupeň a to ku každému, kto ho priťahoval. Našťastie, síce s námahou, no dokázal to ovládať... len so Sebastienom mu to trochu ušlo...

Orion zlostne zaťal ruky v päsť. Voldemort bol jeho prvý a zatiaľ čo on nechce, aby bol s inými ľuďmi, neznamená to, že by nemohol, ak sa cíti takto. Musí si to s Voldemortom vyjasniť, ale nevráti sa za ním, kým sa nespojí s kúskom svojej duše. Dotiaľ, mal slobodnú možnosť robiť si čokoľvek, čo chcel; Voldemort bol šialene majetnícky, no on sa nebude správať ako submisívne krčiace sa zvieratko!

Orion odviezol kufor do svojej spálne. Rýchlo sa vybalil a skontroloval čas. Bolo príliš neskoro na čokoľvek, tak skrátka oddychoval vo svojej posteli, premýšľajúc nad ďalším dňom a plánoval, čo povie Remusovi a druhému kúzelníkovi, ktorý ho mal navštíviť. Všetko záležalo na tom kúzelníkovi, a to najmä teraz, keď zúfalo potreboval nájsť Morganu a Mordreda...

Nasledujúce ráno sedel za stolom, raňajkujúc, aj keď nemal hlad; len sa vidličkou rýpal vo svojej omelete. Žalúdok mal stiahnutý nervozitou, zatiaľ čo čakal na kúzelníka, ktorý mal prísť o niekoľko minút. Odkedy prišiel, nevidel Snapea a začínal mať oňho obavy. Vedel, že Snape bol veľmi zaneprázdnený, pracoval pre obe strany – Rád aj smrťožrútov, ale aj tak cítil obavy.

Pokračoval v hraní sa so svojim jedlom, keď pozrel cez okno. Náhle, jeho oči zachytili hnedožltú sovu, letiacu priamo oproti domu, nesúc veľkú štvorcovú obálku.

Orion vyskočil na nohy a rýchlo otvoril okno, keď ním sova preletela, pristála na stole a ponúkla mu svoju pravú nôžku.

„Čo to tam máš?“ zamumlal Orion, keď pohladil sovu, skôr, ako si prevzal list. Bol adresovaný jemu. Sova ho škrabla pazúrom a Orion jej venoval pohľad.

„Môžeš si vziať všetko, čo mám na tanieri.“

Sova húkla a kŕmila sa Orionovými raňajkami, keď sa posadil a otvoril list. Úsmev rástol na jeho tvári, zatiaľ čo čítal. Celkom zabudol, že prídu už tento mesiac.

Výsledky kúzelníckych skúšobných testov

Stupnica úspešnosti:

Vynikajúce (V)

Prekonáva očakávania (P)

Dostatočné (D)

Stupnica neúspešnosti:

Slabé (S)

Hrozné (H)

Troll (T)

Orion Sirius Black dosiahol:

Temné umenia (V)

História temných umení (V)

Transfigurácia (V)

Čarovanie (V)

Elixíry (P)

Magické bytosti (P)

Herbológia (D)

Astronómia (P)

Staroveké runy (V)

Aritmancia  (V)

Špeciálne predmety:

Krvné rituály (V)

Tvorba temných kúziel (V)

Ľudská transformácia (V)

 

Orion si pergamen niekoľko krát prečítal a jeho spokojnosť iba narastala. Bolo to skvelé: veľmi ho netrápili elixíry ani magické bytosti, astronómia či herbológia a vo všetkom ostatnom mal najvyššie známky. Nemohol dúfať v lepšie, možno vynikajúce z elixírov, nebola to síce jeho obľúbená hodina, ale bola užitočná, ale môže to napraviť v testoch v siedmom ročníku.

Náhle sa ozvalo hlasité zaklopanie na dvere a Orion si rýchlo schoval list, cítiac sa oveľa istejšie ako predtým. Rýchlo upratal stôl, keď sova odletela a skontroloval či je v izbe poriadok.

Vyrovnal sa v ramenách, pripravený na svoju úlohu a s očarujúcim úsmevom otvoril dvere.

Kúzelník stál na prahu dvier, zapierajúc sa o vychádzkovú palicu a príjemne sa usmieval. Ale Orion v ňom dokázal vidieť dôvtip a húževnatosť. V hnedožltých vlasoch mal sivasté pásiky a husté obočie; mal veľké žltkasté oči skryté za drôtenými okuliarmi.

„Minister Scrimgeour,“ riekol Orion, naťahujúc ruku. „Rád vás konečne spoznávam.“

Scrimgeour sa chystal Orionovi potriasť rukou, keď sa za ním ozvalo „crack“. Scrimgeour sa okamžite napäl, ruku odtiahol a úsečne povedal, pozerajúc za Orionove rameno. „Pán Snape.“

Orion sa pomaly otočil, venujúc tak úškrn len Snapeovým očiam.

Snape naňho prižmúril oči. Otočil sa k Scrimgeourovi a ostro povedal s miernym kývnutím hlavy. „Minister, čomu vďačíme za také potešenie?“

„Nuž,“ odvetil Scrimgeour, pozerajúc na Snapea s tvrdým zábleskom v očiach. „Rád by som hovoril s chlapcom.“

„Vskutku?“ spýtal sa Snape hodvábnym hlasom, ktorý skrýval varovanie.

Scrimgeour to ignoroval. Pozrel na Oriona a príjemne riekol: „Dostal som tvoj list a bol som rád, že si ma kontaktoval.“ Pozrel sa von a povedal: „Možno by sme sa mohli prejsť po záhrade...“ Otočil sa k Snapeovi a dodal: „Nemusíme predsa obťažovať tvojho opatrovníka, som si istý, že je veľmi zaneprázdnený. Nechcem zneužívať jeho pohostinnosť.“

„Nevadí mi, ukázať vám okolie, minister,“ riekol Snape sucho. „Som si istý, že sa chcete ubezpečiť, že je o chlapca dobre postarané; že je jeho prostredie na život viac ako adekvátne.“

Orion sa na nich príjemne usmial a zdvorilo prehovoril: „Bude mi cťou ukázať pánovi ministrovi okolie. Viem, aký zaneprázdnený si, Severus, nie je potrebné, aby si nás sprevádzal.“

„Skvelé!“ povedal Scrimgeour, stojac v úzadí, nechal Oriona prejsť cez dvere. „Len sa prejdeme po záhrade a odídem.“

Orion prekročil prah dvier, venujúc Snapeovi úsmev, smerujúc na jeho zanedbanú záhradu, Scrimgeour pristúpil tesne k nemu. Bol Orionovi známy – vedúci Oddelenia aurorov, vyzeral tvrdo a označený bojom, veľmi odlišne od Fudgea v tom jeho klobúku.

„Očarujúce,“ riekol Scrimgeour, zastavil sa pri zahalenom záhradnom plote a díval sa  na zažltnutý trávnik a vysušené rastliny. „Očarujúce.“

Orion mlčal. Mohol povedať, že ho Scrimgeour sleduje, ale potreboval, aby ako prvý začal rozprávať on, aby tak vedel, ako ho presvedčiť.

„Veľmi dlho som ťa chcel stretnúť,“ povedal Scrimgeour, po niekoľkých minútach. „Vedel si to?“

Orion len zodvihol obočie.

„Och, áno, veľmi dlho. Ale Dumbledore si ťa veľmi chránil,“ povedal Scrimgeour. „Prirodzene, samozrejme, prirodzene, po tom, čím si si prešiel... Obzvlášť, po tom, čo sa stalo na ministerstve...“

Čakal či Orion niečo povie, no Orion naňho len so zdvorilým záujmom hľadel, a tak pokračoval: „Čakal som na príležitosť s tebou hovoriť, odkedy som nastúpil do úradu, ale Dumbledore – veľmi pochopiteľne, ako som povedal – mi v tom bránil.“

Orion stále mlčal, vyčkával.

„Tie povesti, ktoré kolujú!“ riekol Scrimgeour. „Nuž, samozrejme, obaja vieme, aké sú tieto historky skreslené... všetky tie reči o proroctve... o tom, že si Vyvolený...“

Už sa k tomu blíži, pomyslel si Orion.

„Predpokladám, že Dumbledore o ňom s tebou hovoril.“

Orion mu venoval pohľad a potichu odvetil: „To nebolo potrebné, počul som ho sám.“

„Počul, počul...“ povedal Scrimgeour, pozorne ho sledujúc. „A čo hovorilo?“

Orion sa naňho usmial a hladko zaklamal: „Bolo mi povedané, aby som o tom nič nehovoril. Pre moju vlastnú ochranu.“

„Och, samozrejme,“ povedal Scrimgeour ľahkým a priateľským hlasom. „Ak je to otázka tvojho bezpečia, ak ti Dumbledore povedal, aby si o tom mlčal, potom na teba nechcel naliehať... nie, nie... a v každom prípade, je skutočne jedno, či si, alebo nie si Vyvolený?“

Orion zodvihol obočie. „Ako to?“

„Nuž, samozrejme, pre teba je to mimoriadne dôležité,“ riekol Scrimgeour so smiechom. „Ale vo väčšine kúzelníckej komunity... je to len pojem, nie tak? Je to niečo, v čom ľudia veria, že je dôležité.“

Konečne, pomyslel si Orion, o kúsok bližšie...

„Ľudia veria, že si Vyvolený, rozumieš,“ povedal Scrimgeour. „Myslia si, že si tak trochu hrdina, unikol si Veď-Vieš-Komu a to niekoľko krát – či si, samozrejme, Orion, unikol, alebo nie! Nuž, každopádne,“ povedal, „ide o to, že si symbol nádeje pre mnohých, Orion. Idea toho, že tam vonku je niekto, kto môže byť schopný, kto by mohol byť dokonca určený na zničenie Toho-ktorého-netreba-menovať – nuž, prirodzene, to ľudí povzbudzuje. A nemôžem si pomôcť, no cítim, že raz si to uvedomíš, možno to budeš považovať dokonca za povinnosť, pridať sa na stranu ministerstva a dať tak každému príklad.“

„Čo to znamená?“ spýtal sa Orion pomaly, zakrývajúc svoje vzrušenie. „Stáť po boku ministerstva?“

„Och, nuž, nič tak zaťažujúce, to ťa uisťujem,“ riekol Scrimgeour jemne. „Ak by bolo vidno, že sa z času na čas objavuješ na ministerstve, napríklad, urobilo by to ten správny dojem. A samozrejme, zatiaľ čo tam budeš, mal by si veľkú príležitosť hovoriť s Kinsley Shacklebotom, mojím nástupcom na Oddelení aurorov. Som si istý, že statočný chlapec ako ty by sa rád stal aurorom, nie? Nuž, to by bolo možné veľmi ľahko zariadiť...“

Orion zaťal ruky v päsť, krv mu vrela v žilách pri zmienke toho muža, ale pokojne odvetil: „Takže skrátka by ste chceli urobiť dojem tak, že budem pracovať pre ministerstvo?“

„Každému by sa uľavilo, ak by si mysleli, že sa viac angažuješ, Orion,“ riekol Scrimgeour, zdalo sa, že sa mu uľavilo, že to Orion tak rýchlo pochopil. „Vyvolený, veď vieš... Všetko je to len o tom dať ľuďom nádej, pocit, že sa dejú vzrušujúce veci...“

„Ale ak budem pobehovať medzi ministerstvom,“ povedal Orion priateľským tónom, „nevyzeralo by to tak, že súhlasím s tým, čo ministerstvo robí?“

„Nuž,“ povedal Scrimgeour, mierne zamračene, „nuž, áno, to je čiastočne dôvod prečo by sme radi-“

„Nie, nemyslím, že to bude fungovať,“ skočil mu Orion do reči príjemne. „Ministerstvo ma vzalo od rodiny, to nie je niečo čo by sa mi páčilo. Nemôžem verejne vyhlásiť, že súhlasím s tým, čo robí ministerstvo, ak ma samé sklamalo.“

Scrimgeour naňho dlho a tvrdo pozeral, keď konečne riekol, bez predstierania vrelosti. „Rozumiem, si Dumbledorov muž skrz-naskrz. Preferuješ – ako tvoj hrdina Dumbledore – dištancovanie sa od ministerstva?“

Orion sa zasmial. „Och, nie, vôbec ste ma nepochopili.“ Pozrel na Scrimgeoura a prísne riekol: „Nechajme už toho predstierania; chcete, aby som bol váš maskot, aby som predstieral, že máte Vyvoleného, ktorý pre vás pracuje.“

„Takže, nie si Vyvolený?“ spýtal sa Scrimgeour okamžite.

„Myslel som, že ste vraveli, že na tom nezáleží?“ riekol Orion so zdvihnutým obočím. „Nie vám.“

„To som nemal povedať,“ povedal Scrimgeour rýchlo. „Bolo to netaktné-“

„Nie, bolo to úprimné,“ odvetil Orion pokojne. „Nezaujíma vás, či žijem, alebo zomriem, ale ide vám o to, aby som pomohol presvedčiť každého, aby ste vyhrali vojnu proti Voldemortovi. A absolútne vašej pozícii rozumiem. Je to všetko o vnímaní, ako ste povedali.“ Prebodol Scrimgeoura očami a dodal: „Cítim, že je mojou povinnosťou pomôcť ministerstvu, ale rovnako by som chcel zlepšiť aj svoju situáciu. Nemám záujem stať sa aurorom, ale chcem vykonať najdôležitejšie rozhodnutie v mojom živote. Ak vám pomôžem, bude to šestnásťročný chlapec pomáhajúci ministerstvu, chlapec, ktorý bol odtrhnutý od rodiny. Najprv, som bol umiestnený k Malfoyovcom... a nuž, kvôli nedávnym zisteniam, kúzelnícka komunita apeluje na to katastrofálne rozhodnutie... a teraz, som so Severusom Snapeom, ak si správne pamätám, bol podozrivý z toho, že je smrťožrút. Bol zbavený obvinení, samozrejme, s pomocou Dumbledora. Ale nehovorte mi, že kúzelnícka komunita nie je šokovaná tým, v akých rodinách som bol. Bolo by oveľa jednoduchšie, ak by ste mi udelili status dospelého kúzelníka.“

„Nemohol by som – si stále maloletý...“ riekol Scrimgeour s hlbokým zamračením na tvári.

„Ach, ale všetko je to len o vnímaní, minister,“ povedal Orion príjemne. „Necítila by sa kúzelnícka komunita bezpečnejšie, ak by som mal status dospelého, vediac tak, že ma tak označilo ministerstvo? A ja vám, samozrejme, budem vďačný... budem chodiť na ministerstvo tak často, ako si budete želať, môžem poskytnúť rozhovory, v ktorých budem hovoriť, ako ministerstvo ťažko pracuje na ochrane kúzelníckej spoločnosti pred smrťožrútmi.“ Ponoril sa očami do Scrimgeourových a dodal: „Žiadam vás len o malú láskavosť a ešte niečo. Som si istý, že kúzelníckej komunite sa nepáči, že Vyvolený mal za otca smrťožrúta. Zdá sa to byť v rozpore, mätie ich to. A v skutočnosti, môj otec nikdy nebol smrťožúrtom. Bol auror, člen Fénixovho rádu. Ak chcete, aby som vám pomohol, chcem, aby ste očistili jeho meno.“

Scrimgeour niekoľko minút mlčal, ale jeho výraz okamžite stvrdol. „Sirius Black bol odsúdený za vraždu desiatok muklov, keď zradil Potterovcov Veď-Vieš-Komu. Unikol a následne bol zatknutý a dostal trest, po tom, čo sa zistilo, že má na ruke Temné znamenie. Bol preukázateľne smrťožrútom.“

Orion zaťal ruky v päsť a potichu odvetil: „Mýlite sa, minister. Nemám žiaden dôvod klamať, moja matka zomrela, kvôli zradcovi a môžem vám povedať, že ním bol Peter Pettigrew-“

„Absurdné!“ skočil mu Scrimgeour do reči. „Black ho zabil, len prst-“

„Ostal po ňom len prst,“ prerušil ho Orion. „Presne. Nie telo, iba prst. Len hlúpy kúzelník môže predstierať vlastnú smrť a nechať po sebe len prst. Sám som Pettigrewa videl, minister. V tú noc, keď bol môj otec zatknutý, pokúšal sa dostať Pettigrewa a predať ho aurorom. Bohužiaľ, Pettigrew ušiel a aurori zatkli môjho otca bez toho, aby si vypočuli vysvetlenie.“ Odmlčal sa a nazúrene odpľul: „Opäť raz bez súdu! Veľmi ľahko môžem tieto nedostatky zo strany súdu spomenúť v rozhovoroch, ktoré plánujem poskytnúť. A koho myslíte, že bude kúzelnícka spoločnosť podporovať? Zanedbateľné ministerstvo alebo Vyvoleného?“

„Tvoj otec je mŕtvy,“ riekol Scrimgeour s tvrdým zábleskom v očiach. „Nevidím žiaden zmysel v-“

„Presne,“ prerušil ho Orion. „Je mŕtvy. Nie je to tak, že by sa chystal vstať z hrobu, nie? Takže nič nestratíte, ak očistíte jeho meno. A len sa zamyslite nad tým, ako vám bude kúzelnícka komunita tlieskať za to, že ste odhalili a verejne očistili otca Vyvoleného. Ak im chcete zodvihnúť náladu, ako ste hovorili, toto by vám v tom určite pomohlo.“

„Nemôžem to spraviť bez dôkazov,“ povedal Scrimgeour ostro. „Potreboval by som očitých svedkov, pre potvrdenie toho, že je Pettigrew nažive, alebo by sa sám musel obrátiť na aurorov.“

„Ja nie som očitý svedok?“

„Nie,“ odvetil Scrimgeour, žmúriac naňho očami. „Si príliš zapojený. Chce to niekoho nestranného.“

„Ale Pettegrew už nemusí byť nažive,“ riekol Orion. „Veď-Viete-Kto ho mohol zabiť.“

„Aj nedávno mŕtve telo Pettigrewa bude dôkazom.“

„Ah,“ vzdychol si Orion príjemne. „Takže, ak aurori nájdu jeho telo-“

„To je veľmi nepravdepodobné,“ povedal Scrimgeour prísne.

„Áno,“ odvetil Orion ostro. „Ale, ak by ho našli, potom očistíte meno môjho otca?“

„Musel by som to vidieť,“ riekol Scrimgeour s tvrdým zábleskom v očiach. „Ide aj to, že tvoj otec bol temný kúzelník...“ prižmúril naňho oči a dodal: „Povráva sa, že aj ty sám ním si.“

Orion sa búrlivo zasmial. Keď sa upokojil, s pobavením riekol: „To je nezmyselné. Povedzte mi, minister, môžem byť temný kúzelník, ak bola moja matka muklorodená? A napriek nešťastnej krvnej línii môjho otca, bol aj tak svetlý kúzelník. Bol Chrabromilčan, všetci jeho priatelia boli svetlí kúzelníci, žil s Jamesom Potterom potom, čo ušiel od svojej rodiny, stal sa aurorom a členom Rádu a mal dieťa s muklorodenou. Toto je snáď profil temného kúzelníka? To vskutku nie. Takže, moji rodičia boli obaja svetlí a členovia Rádu a moja matka bola zabitá samotným Veď-Viete-Kým. Akoby som mohol byť temný kúzelník?“

„Tvoje vzdelanie-“

„Šiel som na Durmstrang, pretože som nemal inú možnosť,“ povedal Orion ostro. „Ani môjmu otcovi, ani mne sa tá možnosť nepáčila, ale vzhľadom na to, že som nemohol ísť na Rokfort – nie potom, čo Dumbledore nechal môjho otca zavrieť do Azkabanu a chceli sme ponechať moju identitu v utajení, v prípade, že by ma smrťožrúti stále hľadali – Nemal som veľmi na výber. Nemohol som ísť do Beauxatonsu, majú hodiny vo francúzštine a cudzie jazyky mi nikdy nešli. Bol to, buď Durmstrang, alebo odchod z Európy. Nemohli sme odísť z Európy, pretože môj otec chcel byť informovaný o tom, čo sa deje a domy mal len na tomto kontinente.“

„Takže si teraz spokojný, že ideš do Rokfortu?“ spýtal sa Scrimgeour, pozorne ho sledujúc.

Orion sa hrejivo usmial. „Samozrejme, bol som tam počas môjho štvrtého ročníka, milujem okolitú prírodu. Môj otec mi o Rokforte veľa rozprával. Bolo pre ma ťažké vrátiť sa späť do Durmstrangu.“

Po dlhej odmlke, Scrimgeour povedal: „Takže budeš podporovať ministerstvo?“

„Budem, ak mi dáte status dospelého a očistíte meno môjho otca – ak teda dostanete náležité dôkazy,“ povedal Orion potichu. Zodvihol obočie a dodal: „Rozumieme si?“

„Perfektne,“ riekol Scrimgeour sucho. „Bude to chvíľu trvať, kým sa staneš dospelým. Budeš sa musieť ukázať na ministerstve a ukázať tak svoju podporu môž-“

„Nezmysel, minister,“ prerušil ho Orion. „Sme v stave vojny, môžete vykonať exekutívny rozkaz a vyhlásiť ma za dospelého, okamžite. Čím kratšie to potrvá, tým dlhšie budem verejne podporovať ministerstvo. A vzhľadom na súčasný stav, myslím, že bude najlepšie, ak získate moju verejnú podporu čím najskôr. Nebudem schopný sa ukázať na ministerstve počas školy.“

Scrimgeour zaťal čeľusť. „Veľmi dobre. Budeš informovaný sovou, skôr, ako ti začne škola.“

Orion sa naňho usmial. „To oceňujem, pán minister. Len čo získam dokumenty, prídem na ministerstvo. A tiež plánujem poskytnúť rozhovor. Stačí vám to?“

„Áno,“ riekol Scrimgeour nevrlo.

„Prajem vám, príjemný deň, pán minister,“ riekol Orion milo so zdvorilým kývnutím. Otočil sa chrbtom k Ministrovi mágie a so spokojným úsmevom odišiel späť do domu.