Harry Potter fanfiction

Kapitola 40. – Prvýkrát & Posadnutosť Temného pána

WARNING: Explicit slash scene!

„NIEEEE!“

Orion okolo seba šialene mlátil, zatiaľ čo sa zaplietol do posteľnej bielizne a spadol z postele. Srdce mu búšilo zúfalou rýchlosťou, zmysly mal ochromené a myseľ mu devastoval šialený strach a beznádejné zúfalstvo... Jediná vec, ktorá sa mu odrážala v očiach, bola hadia tvár s chladnými, bezcitnými červenými očami... A srdce sa mu v hrudi bolestivo zovrelo... Vedel, no nechcel uveriť, želal si, aby to nebola pravda... aby sa to nestalo...

Zatiaľ čo zúfalstvo a hlboko zakorenený smútok zožieral jeho srdce, Orion vyskočil na nohy, vložil si do vrecka prútik Smrti a Života a rozrazil dvere, keď horúčkovito zakričal: „SEVERUS! SEVERUS!“

Prebehol cez malú, úzku chodbu a vrazil do dverí na konci, vstupujúc do obývačky, kde sa Snape rýchlo postavil a namieril naňho prútik.

Orion sa vrhol na Snapea a pevne ho chytil za golier, keď zúfalo požiadal: „Severus, videl si Temného pána... Povedz mi, povedz... Videl si jeho tvár?!“

Snažiac sa od seba odtrhnúť Orionove ruky, Snape nazúrene zavrčal: „Daj zo mňa tie paprče dolu, chlapče. Čo ťa to postihlo za šialenstvo?“

Orion hrubo zatriasol starším kúzelníkom, keď bezmyšlienkovite zakričal: „VIDEL SI JEHO TVÁR?!“

Snape zastal a s temným zamračením vzhliadol dolu do jeho tváre, keď neľútostne odvetil: „Nie. Mal na sebe kapucňu, ktorá mu ju zakrývala.“

Orionovi v žilách stuhla krv, sťažka dýchal a mal pocit, akoby sa mu zastavilo srdce. Pridusene sa spýtal: „Kedy to bolo?“

Snape naňho prižmúril oči a vyštekol: „Deň či dva, potom, čo som ťa sem doviedol. A dôvodom týchto nevhodných otázok je?“

Orion ho rýchlo pustil, vytiahol si prútik a roztrasene zašepkal: „Musím ísť za ním... Musím ho vidieť.“

Skôr ako Orion položil prútik na svoj prsteň, Snape mu silno zovrel ramená a zúrivo riekol: „Teraz za ním nemôžeš ísť. Je takmer polnoc a má stretnutie-“

„PUSTI MA!“ vykríkol Orion nazúrene a vytrhol sa zo Snapeovho zovretia.

Rýchlosťou nádychu aktivoval prenášadlo a zmizol v rozmazanom pohybe. Nohami dopadol na tvrdej kamennej podlahe v Predvolávajúcej komnate a skrz temnotu obrovskej miestnosti, zahliadol skupinku piatich smrťožrútov oproti trónu, na ktorom sedel Voldemort, jeho tvár bola skrytá v tieni pod kapucňou.

Smrťožrúti sa okamžite otočili s pripravenými prútikmi.

„TY!“ zaškriekala Bellatrix rozzúrene, keď sa odtrhla od skupiny a mierila priamo k Orionovi. „Ty špinavý polovičný! Ako sa opovažuješ tu ukazovať svoju tvár!“

„Nebol si zavolaný, Orion,“ zavrčal Voldemort vysokým, chladným hlasom, keď vstal z trónu. „ODÍĎ!“

„CRUCIO!“ zakričala Bellatrix.

Orion sa uhol do strany a nahnevane riekol: „Nemám na teba čas, Bella!“ Pozrel na zvyšok smrťožrútov a prísne im prikázal: „ODÍĎTE! VŠETCI ODÍĎTE, ALEBO VÁS PRINÚTIM!“

„Cruor hervire!“ zvreskla Bellatrix zúrivo, v jej očiach sa leskla nenávisť a šialenstvo, keď sa blížila k Orionovi.

„Protectum Atrum!“ zvolal Orion, jeho zúfalstvo rástlo.

Bellatrix rýchlo zakričala: „Cruenta dollum!“

Orion sa uhol a vykríkol: „Sssserpentia incarcerrata!“

Hrubé hady sa okamžite omotali okolo Bellatrixiných zápästí a členkov a prútik jej vykĺzol z ruky, keď dopadla na podlahu, šialene kričiac, zatiaľ čo na ňu hady syčali a cerili tesáky, ale neútočili.

„POVEDAL SOM: ODÍĎTE!“ horúčkovito zahučal Orion na smrťožrútov, ktorí stále stáli a mierili naňho prútikmi, ale zdali sa vyvedení z miery z toho, čo spravil. Krv mu divoko tiekla žilami, jeho temná mágia šialene a zúrivo vírila v jeho vnútri, cítila jeho naliehavosť a zúfalstvo a žiadala ho, aby ju použil.

Orion nad tým dvakrát nepremýšľal a so zúrivým zavrčaním zatlačil ľavou dlaňou nahor a uvoľnil svoju mágiu... burácajúci, zúrivo víriaci čierny vietor zodvihol smrťožrútov zo zeme, pričom vykríkli prekvapením i strachom, Bellatrix zahŕňajúc, boli uväznení vo svojom tornádovom väzení...

„ČO MYSLÍŠ, ŽE ROBÍŠ?“ zavrčal Voldemort nazúrene, keď sa priblížil k Orionovi. „OKAMŽITE ICH DAJ DOLU!“

Orion ho ignoroval a rýchlo nasmeroval smrťožrútov proti veľkým dreveným dverám, prestrčiac ich skrz ne... Len čo smrťožrúti prešli dverami, Orion zastavil svoju mágiu, smrťožrúti stonali bolesťou, keď dopadli na kamennú podlahu v spleti končatín.

„Colloportus!“ odpľul Orion okamžite. Dvere sa zatvorili s hlasným bang!, zanechávajúc smrťožrútov za nimi.

Náhle bol Orion brutálne pritlačený proti stene. Voldemort ho pevne držal za krk, týčiac sa nad ním, karmínové oči sa leskli zúrivosťou, ktorá prechádzala cez jeho, v temnote skrytú, tvár. „Čo to malo znamenať?“ zasyčal nazúrene.

Orion lapal po dychu, keď sa pozrel do Voldemotovej tváre, snažiac sa vidieť aj skrz temnotu, srdce mu v hrudi rýchlo tĺklo.

„Chcel – som ťa vidieť,“ vydýchol Orion, oči sa mu zaplavovali slzami, keď si spomenul a zúfalý strach sa znovu zaryl do jeho srdca. Orion sa roztrasene rukou natiahol k jeho kapucni, zatiaľ čo zašepkal: „Prosím... nech to nie je pravda... prosím...“

Voldemort rýchlo pustil Orionov krk a schmatol ho za zápästie, zastaviac tak jeho ruku a nahnevane zasyčal: „Čo to robíš?“

„Potrebujem vidieť...“ riekol Orion trasľavo. Rýchlym pohybom si vytrhol zápästie z Voldemortovho zovretia a dal mu dolu kapucňu.

Orion zalapal po dychu a oprel sa o stenu za sebou, hrudník sa mu zovrel zúfalstvom a smútkom. Voldemortova tvár bola presne taká ako v jeho vízii; bledšia než lebka, karmínové oči mali zúžené zrenice a nos mal plochý ako had s nozdrami.

„To je to, čo si chcel vidieť? Znechucuje ťa to, Orion? Odpudzuje? Tvoj Tom už nie je, to je dôvod tvojho patetického plaču?“ zasyčal Voldemort kruto, schmatol Orionovú tvár, prinútiac ho tak, aby sa mu pozeral priamo do hadej tváre.

„Prečo si to urobil?“ zašepkal Orion zlomene, osamelá slza mu stekala dolu tvárou, zatiaľ čo sa očami ponáral do Voldemortových hadích zreníc. „Prečo, Tom?“

„Už viac nie som Tom!“ zavrčal Voldemort, silno mu zovrel tvár, jeho červené oči sa blýskali hnevom.

„Ale si!“ vykríkol Orion zúfalo. Bezmyšlienkovite buchol do Voldemortovej hrude. „Vytvoril si ďalší horcrux, je to tak? PREČO, TOM? ZNIČIL SI AJ TÚ TROCHU ĽUDSKOSTI, KTORÁ V TEBE OSTALA! V knihe sa písalo, že podľa teórie, ak kúzelník rozdelí svoju dušu na niekoľko kúskov, tak sa jeho telo zmení, stratí ľudské rysy!!! Odtrhol si od seba ten kúsok, s ktorým si sa zlúčil cez denník, že?!“

„Áno,“ zasyčal Voldemort triumfálne. „Aby som sa stal silnejším, mocnejším, nezničiteľným... Zameral som sa na to, na čom najviac záleží...“

„A bezcitnejší a chladnejší!“ riekol Orion zúfalo. Pevne uchopil Voldemorta za golier a smutne zašepkal: „Prečo si na mňa nepočkať, Tom? Ty blázon... urobil si to preto, lebo si veril tomu, že ťa nechcem?“

Voldemort od seba odtrhol jeho ruky a nazúrene vyštekol: „S mojim rozhodnutím nemáš nič spoločné! Neopováž sa predpokladať-“

„Táto neľudská príšera nie si ty, Tom!“ zakričal Orion horúčkovito. „Máš mňa! Ja som tvoj horcrux a nikto ma nemôže zničiť! Nemusel si robiť toto!“

Voldemort schmatol Oriona za tvár, priblížil ju bližšie k tej svojej a studeným, krutým hlasom riekol: „Znechucujem ťa teraz viac, Orion? Zlomilo to tvoje malé, naivné, slabé srdiečko, ktoré si ukradol Tom pre seba?“

S bolestivým zovretím v hrudi, Orion pozeral do Voldemortovej hadej tváre, zatiaľ čo sa jeho dych stával ťažší a nepravidelnejší. Sťažka prehltol a opatrne natiahol prsty, aby sa dotkol Voldemortovej bledej tváre.

Voldemort zachytil jeho zápästie a zúrivo zasyčal: „Nedotkneš sa ma!“

„Nie som tebou znechutený,“ šepol Orion jemne a pozeral do Voldemortových karmínových očí. „Nikdy si mi nebol nechutný.“ Pevne chytil Voldemortov habit a prenikavo zakričal: „Neotáľal som kvôli tomu, že som premýšľal o Lezanderovi. ON MI NIKDY NEPRIŠIEL NA MYSEĽ! POCHYBOVAL SOM O TVOJEJ ÚPRIMNOSTI! Rozumieš?“ Hrubo Voldemortom zatriasol. „Si to ty, koho chcem! Nik iný! Potreboval som len čas... čas na premýšľanie... ale už som sa rozhodol! CHCEM TEBA!“

Cez Voldemortovu tvár prešla neidentifikovateľná emócia, keď pevne chytil Oriona za tvár a ostro sa spýtal: „Aj takto? Aj keď vyzerám takto? Toto je moje pravé ja!“

„Toto nie je tvoje pravé ja, Tom!“ vyštekol Orion naliehavo. „Musíš to zvrátiť!“

„Nezvrátim!“ zavrčal Voldemort. „Dumbledore vie o horcruxoch, o jednom či o niekoľkých, na tom nezáleží, skrátka vie.“

„Aj keby vedel, mňa len tak ľahko nezabijú, Tom!“ riekol Orion horúčkovito. „Tvoja duša bude vo mne vždy v bezpečí!“

„Nemienim o tom diskutovať!“ vyprskol Voldemort netrpezlivo. Potom si k svojej tvári priblížil tú Orionovu a nahnevane dodal: „Neodpovedal si mi, Orion. A je pre mňa ťažké uveriť tomu, že ma tak odrazu chceš, práve teraz.“

„Chcem!“ trval si na svojom Orion, ponárajúc sa vo Voldemortových karmínových očiach. Zovrel Voldemortov habit, pritiahol si ho bližšie a dodal: „Vždy som ťa chcel... len som si to musel uvedomiť... Ale ak si toto urobil, aby si ma od seba odohnal...aby si sa odo mňa dištancoval, pretože si si myslel, že sa o teba nezaujímam, alebo ťa nechcem... Potom si sa mýlil! Chcem! Nezaujíma ma tvoj výzor! Záleží mi na tvojej duši, na tvojej ľudskosti, ktorú si od seba odtrhol! Ale Merlin vie, že ti to dokážem! Čakal som na to príliš dlho! Už nemienim čakať dlhšie! CHCEM ŤA!“

Prudko narazil perami do Voldemortových a rýchlo sa jazykom vsunul do jeho úst, hladovo ich drancujúc, vášnivo spájajúc ich ústa dokopy, chcel viac, žiadal si viac, zatiaľ čo mu horúca krv prúdila žilami a jeho temná mágia spokojne vrnela v jeho vnútri.

Voldemort zastonal do Orionových úst a pritlačil ho proti stene, tlačiac sa oproti nemu, keď ho schmatol za boky. Prerušil bozk, pozrel sa do Orionovej sčervenanej tváre a horlivo sa spýtal: „Aj keď vyzerám takto?“

„Áno,“ vydýchol Orion, pozerajúc do karmínových očí, ktoré boli zastreté túžbou a potrebou. „Áno, chcem ťa... teraz... Už nechcem čakať... Nezaujíma ma tvoja tvár... Stále si to ty...“

Hlboké zavrčanie vyšlo z Voldemortových úst, keď Oriona objal a obaja zmizli.

Objavili sa v známej spálni a Orion sa rozšírenými očami obzeral. Vzhliadol na Voldemorta a zašepkal: „Bola to tvoja spálňa. Dal si mi svoju spálňu, keď si ma priviedol do svojho panstva, potom, čo si ma vzal od Dursleyovcov.“

„Áno,“ zasyčal Voldemort, prepaľujúc Oriona pohľadom. Pevne uchopil Oriona za tvár a potichu riekol: „Si si istý, že to chceš? Niet ún-“

„Žiadna cesta späť. Už žiadne premýšľanie, rozhodol som sa,“ zašepkal Orion nežne s malým úsmevom na tvári. Dotkol sa Voldemortovej bledej tváre a pozerajúc mu do očí, potichu povedal: „Nie si sám, nikdy. Pamätáš si, čo som ti povedal, Tom? Keď si mi prezradil, prečo si vytvoril horcruxy... Povedal som, že ti pomôžem. A ty si mi povedal, že spolu sme silnejší než oddelene. Mal si pravdu, veľkú pravdu. Prestal som to popierať. Viem, že ťa chcem, skutočne, úplne. Už nezmením svoj názor. Ja – ja chcem, aby si si – ma vzal...“ Ťažko prehltol a potichu dodal: „Aby si ma ošukal.“

Voldemort náhle Oriona agresívne pobozkal, tlačiac sa jazykom medzi Orionove pery, horlivo drancoval jeho ústa, ochutnávajúc ich vynikajúce teplé vnútro, cítil neopísateľnú potrebu vziať si Oriona hrubo a nemilosrdne. S veľkým úsilím sa udržal a prerušil bozk. Pozrel dolu do Orionovej krásnej rozpálenej tváre – opuchnuté pery, smaragdové oči zahalené túžbou a vzrušením, ktoré nemalo hranice. Uškrnul sa naňho a chrapľavo prehovoril: „Najprv, ťa pomaly a nežne pomilujem... prinútim ťa, aby si ma žiadal o viac... Potom si ťa vezmeme brutálne a opakovane... A prinútim ťa kričať pre mňa... Nikdy nebudeš chcieť nikoho iného, len mňa...“

„Och, Merlin,“ vydýchol Orion, cítil, ako mu horúce zimomriavky prešli skrz telo z Voldemortových syčivých slov. Uchopil Voldemortovu tvár, ponoril sa do jeho karmínových očí a zašepkal: „Áno, vezmi si ma a ukáž mi, čo si sľúbil... ako si ma privlastníš v každom smere...“

„Ukážem,“ zavrčal Voldemort. „Vezmem si ťa, posadnem ťa, úplne a opakovane... Si môj.“

Voldemort vášnivo vyplienil Orionove ústa, zatiaľ čo ho objal, pritlačil ho k sebe a ich tvrdé vzrušenia sa primkli k sebe. Ústami zachytil Orionov ston, keď proti nemu prirazil. Zodvihol Oriona zo zeme a keď si okolo neho Orion pevne zomkol nohy, pomaly ho preniesol do veľkej postele. Jemne do nej Oriona uložil a ťažko dýchajúc sa postavil. S pohybom zápästia zbavil seba i jeho oblečenia a jeho oči sa zahalili potrebou, túžbou a posadnutosťou, keď videl to, čo pred sebou mal.

Orion bol zmyselne uložený na tmavej, hodvábnej posteľnej plachte; jeho hladká, smotanová pokožka krásne kontrastovala s čiernou bielizňou pod ním, jeho smaragdové oči žiarili lákavou silou a zúfalou potrebou, jeho strapaté čierne vlasy rámovali nádhernú červenkastú tvár, zatiaľ čo jeho napuchnuté pery boli jemne pootvorené, jeho hladký hrudník sa dvíhal a klesal.

Keď naňho Orionove zahalené oči vzhliadli, cez Voldemortove telo prešla horúca vlna potešenia a zapálila v ňom túžbu.

Voldemortove telo bolo chudšie a bledšie, ale stále bolo silné, svaly skryté pod hladkou, bielou pokožkou, jeho telo nádherne žiarilo vo svetle sviece. V hrdle mu vyschlo a ťažko preglgol, keď zazrel Voldemortove dlhé, silné vzrušenie.

Voldemort ho rýchlo priľahol a Orionova pokožka sa zachvela potešením, keď cítil Voldemortovu intenzívnu temnú auru, ktorá ho obklopila, jeho vlastná mágia divoko vírila v jeho vnútri, vnímala ich blízkosť. Voldemort zatlačil ich hrudníky k sebe a pomaly roztiahol Orionove stehná, tak, aby medzi ne zapadol, pohladil Orionove líce, pozerajúc mu do tváre.

Orion ucítil niečo teplé, mazľavé vo svojom vnútri a Voldemort sa prstami zamotal do Orionových rozstrapatených vlasov, keď sa pomaly a opatrne prstom zatlačil do Orionovho vstupu.

Orion vzrušene vydýchol, prehol sa v chrbte, keď sa obomkol okolo Voldemortovho prstu, nohami zovrel Voldemortov pás a pritiahol si ho bližšie k sebe, cítil Voldemortovu tvrdú erekciu, ktorá sa tlačila oproti jeho stehnu, zatiaľ čo sa jeho telo napĺňalo potešením a túžbou.

Orion pozrel do Voldemortových karmínových očí a načiahol ruku, aby pohladil Voldemortove pevné brucho, cítiac pod prstami nepatrné sťahovanie svalov. Pevne uchopil Voldemortove ramená a prirazil bokmi, keď doňho Voldemort zatlačil prst hlbšie.

Voldemort zachytil Orionov ston potešenia, keď doňho silno, na doraz, zatlačil prstom, zastonal v nekontrolovateľnej túžbe, keď ucítil ako sa Orionove úzke telo stiahlo okolo jeho prsta. Cítil šialenú potrebu brutálne vniknúť do mladšieho kúzelníka, ktorý hrdelne stonal a zmyselne sa pod ním pohyboval. Chytil Orionovu tvár, aby sa do nej pozrel, zatiaľ čo pomaly pridal k prvému prstu i druhý, sledoval ako sa Orion zatlačil hlavou do vankúša, jeho smaragdové oči sa zahalili túžbou, keď pohol bokmi, aby do seba prijal prsty hlbšie. Orionove nohy sa pevnejšie zamotali okolo jeho pásu a jeho vzrušenie neskutočne stvrdlo bolestivou túžbou a potrebou.

Orion hrdelne zastonal proti Voldemortovmu krku. Pevne uchopil Voldemorta za šiju a horlivo vyplienil jeho ústa, zatiaľ čo rukou vyhľadal jeho tvrdé vzrušenie, pevne ho chytil a pomaly pumpoval.

Voldemort ho opatrne rozťahoval dvomi prstami, pomaly ich zasúval dnu a von skrz klzkú hrádzu. Jeho karmínové oči boli zahmlené a hrdelne zastonal, keď Orion pokračoval v masáži jeho vzrušenia. Zastavil pohyb prstov v Orionovi a druhou rukou ho chytil za tvár a chrapľavo zasyčal: „Podriaď sa mi úplne... Uznaj, že si môj... Povedz to...“

Orion pozeral do Voldemortových karmínových očí, ktoré boli zatemnené nespútanou túžbou, potrebou a posadnutosťou.

Spomalil pohyby dlane okolo Voldemortovho vzrušenia a potichu riekol: „Najprv mi povedz, že ti na mne naozaj záleží.“

Voldemort sa zamračil. „Už som ti to povedal-“

Orion sa ponoril očami do Voldemortových. „Potrebujem to počuť. Potrebujem ti uveriť.“

„Koľko dôkazov ešte potrebuješ?“ spýtal sa Voldemort, potom z neho čiastočne vytiahol prsty a silno ich zanoril späť do vnútra.

Orion nahlas zastonal, telo sa mu vyklenulo nečakanou inváziou, pevnejšie zovrel Voldemortov pás nohami, keď ním prešli horúce vlny potešenia, ktoré prechádzali jeho telom, jeho temná mágia vírila a burácala v jeho vnútri, cítil ničivý pôžitok, keď sa pohol proti prstom, ktoré v ňom boli ponorené.

Orion schmatol Voldemorta za šiju, rukou sa posunul po hladkej hlave a vydýchol: „Chcem to počuť z tvojich úst... zatiaľ čo sa mi budeš pozerať do očí... Budem vedieť či klameš... Tak do toho...“

Voldemort mu pozrel do očí a potichu zasyčal: „Skutočne mi na tebe záleží, moje malé háďa...“

Orion mu videl v očiach iskričky úprimnosti a krátko sa naňho usmial, než si prisunul jeho tvár k svojej, horlivo a hladovo ho pobozkal, omotal sa pažami okolo jeho pliec, tlačiac ich k sebe, zatiaľ čo sa tlačil dolu proti Voldemortovým prstom, ich stony a vzdychy sa zmiešali dokopy v ústach toho druhého.

Voldemort prerušil bozk a dýchal proti Orionovmu krku, spôsobujúc mu zimomriavky, ktoré prebehli Orionovým telom, keď sa teplý dych dotkol jeho pokožky. Pozrel do Orionových očí a požadujúc hodvábne sykol: „Povedz, že si môj.“

Opatrne doňho vstúpil aj tretím prstom, pomaly sa pohybujúc v jeho teplom vnútri a horúčkovito riekol: „Povedz, že si môj, Orion...“

„Och, Merlin... Tom...“ vzdychol Orion, keď sa pohol proti prstom, ktoré ho privádzali do šialenstva s chtivosťou, túžbou a bezmyšlienkovitou potrebou. S veľkým úsilím, sa prinútil premýšľať a s polootvorenými očami sa ponoril do Voldemortových, keď potichu odvetil: „Som iba tvoj, ak ty si môj. Ako rovnocenní, Tom, pamätáš? Nič iné neprijímam.“

„Ako rovnocenní,“ súhlasil Voldemort nízkym, hodvábnym sykotom, utápajúc sa v Orionových smaragdových očiach.

„Potom... áno...“ zašepkal Orion, opätujúc mu pohľad. „Ssssom tvoj...“

Cez Voldemortovu tvár prešla triumfálna emócia a náhle Oriona s intenzívnou horúčkovitosťou pobozkal, drancoval a konzumoval jeho ústa a pomaly a opatrne začal vynárať prsty z jeho vnútra; zastonal, keď v sebe Orion zovrel jeho prsty, už sa viac nemohol ovládať, rozhorúčená krv mu vrela v žilách, jeho temná mágia bola neúprosne priťahovaná k Orionovej moci a lákavej temnej mágie.

Voldemort sa umiestnil k Orionovmu vstupu, zhlboka sa nadýchol a pomaly sa začal tlačiť do vnútra, cítiac príjemné teplo, vzdialene počul Orionove stony potešenia. Pokračoval v tej tortúre pomalou inváziou a keď bol celkom vnútri, Orionove telo sa okolo neho pevne zovrelo, zastavil sa. Pozeral na Orionovu tvár, ktorá bola zaplavená potešením a smaragdové oči boli zatvorené extázou a jemne pohladil Orionove líce, keď so zastonaním zasyčal – zovretie bolo takmer neznesiteľné. „Taký tesný... tak šialene tesný a teplý... dokonalý...“

Orion otvoril oči. Pritiahol si Voldemorta k sebe, pevne ho zovrel medzi nohami a vydýchol: „Pohni sa... Tom... tak plný... tak úžasne plný... Potrebujem, aby si sa pohol...“

Orion sa ponoril hlavou do vankúša a nahlas zastonal, keď Voldemort pomaly prirazil dnu a von, vlny potešenia narážali do jeho tela, privádzali ho do šialenstva, pomalé tempo ho napĺňalo tak nádherne, vždy zasiahol to miesto, čo v ňom spôsobovalo výbuch potešenia, ktoré ničilo jeho telo.

Už to nemohol vydržať, chcel, aby sa ho Voldemort zmocnil, chcel, aby si ho vzal brutálne. S nohami si Voldemorta pomaly priťahoval k sebe, spôsobujúc tak, že doňho vnikal hlbšie, hlasný ston vyšiel z Voldemortovho hrdla a Orion sa zubami zanoril do jeho teplého krku, oči sa mu pretočili a hrdelné zastonanie opustilo jeho pery, keď ucítil dvojité vzrušenie z Voldemortovej mocnej temnej krvi, ktorá prúdila do jeho úst a z plnosti, ktorú cítil vo svojom vnútri. Bol napádaný mocnými a konzumujúcimi vlnami potešenia, ktoré drancovalo jeho telo, zapaľovalo v ňom oheň, nemilosrdne roznecujúc jeho zmysly, keď Voldemort začal prirážať dnu a von, opakovane, zakaždým rýchlejšie; Voldemort syčal zmyselné slová priamo do jeho ucha, čo Orionovi prinášalo bezmyšlienkovité potešenie, ktoré zaplavilo jeho zmysly.

Orion hrdelne stonal a kričal rozkošou, čo Voldemorta privádzalo do šialenstva, už sa  viac nemohol udržať. Silno chytil Oriona za boky a stratil kontrolu, keď ho v sebe Orion neprestajne zvieral. Začal doňho neúprosne prirážať, bral si Oriona hlboko, brutálne a úplne.

„Viac... Tom... Merlin! Potrebujem ťa... Tvrdšie! Rýchlejšie!“ kričal Orion, keď doňho Voldemort silno prirážal, pevnejšie ho obomkol pažami aj nohami, ich spotené hrude sa opreli o seba, zvuky ich stonov a vzdychov zaplnili miestnosť.

Orion mal pocit, akoby mal telo v plameňoch, zdalo sa, že jeho mágia v ňom reve a vlny nekonečného potešenia zaplavovali jeho telo, ponárali ho do blaženej bezmyšlienkovitosti.

Voldemort ho drsne bozkával, pustošil ho, brutálne doňho búšil. Voldemortov jazyk vnikal do jeho úst rovnakým tempom, ako ich telá a Orion už nedokázal uniesť explóziu oného pôžitku. Vypustil všetku temnú mágiu, ktorá v ňom mocne hučala, zatiaľ čo v sebe cítil kúsok duše, v ktorej rástlo nadšenie a extáza.

Keď Orionova temná mágia explodovala vo vlnách z jeho tela, opakovane sa vzoprel a stretol sa s Voldemortovými dychtivým, násilným prirážaním, zatiaľ čo sa temná mágia stočila okolo nich, obalila ich teplou temnotou, ktorá príjemne brnela na ich koži, zmiešala jeho a Voldemortovu temnú auru, zatiaľ čo Voldemort stále vnikal do Oriona, opakovane ho bozkávajúc na tvári a syčiac nezrozumiteľné slová do Orionovho ucha, keď ho úplne a brutálne posadol, Orion stonal a žiadal viac.

Orion hlavou prepadol dozadu a zastonal nekonečnou rozkošou, zatiaľ čo sa jeho telo sťahovalo a triaslo sa, stále cítil Voldemortove teplé vzrušenie vo vnútri. Prúdili ním vlny neustávajúcej explózie potešenia, stále sa kĺzal a skrúcal pod Voldemortom, nohy sa mu okolo Voldemortovho pásu triasli.

Voldemort spomalil a objal Oriona, pritlačil si ho oproti svojej hrudi, zatiaľ čo mladší muž prežíval rozkoš, cítil ako ho Orion v sebe zviera, jeho tvrdé vzrušenie bolo ešte stále v ňom. Vášnivo Oriona pobozkal, keď proti nemu chlapec klesol, opakovane šepkajúc a stonajúc jeho meno, z čoho sa mu rozpálila krv majetníctvom a vrúcnou potrebou. Opatrne pustil Oriona späť na posteľ a pozeral do Orionových pootvorených očí, vytiahol si jeho nohy na svoje plecia a prirazil do Oriona s myseľ drancujúcim zastonaním plným potešenia.

Orion vykríkol a prehol sa v chrbte, keď ucítil, že je jeho telo znovu pustošené Voldemortom, jeho vlastné vzrušenie sa pomaly vracalo k životu, keď Voldemort pokračovať v silnom prirážaní do jeho tela. Znovu sa obomkol ramenami a nohami okolo Voldemorta a jazykom sa vnoril do jeho úst, zachytávajúc jeho stony a syčivé slová.

Voldemort sa doňho brutálne zasunul a Oiron opakovane zastonal, keď ucítil ako sa jeho telo trasie horúcim, konzumným potešením a opäť sa urobil so zakričaním, keď cítil ako v ňom Voldemort vrcholí s vlastným výkrikom potešenia, zatiaľ čo ho v sebe Orion pevne zvieral.

Voldemort spomaľoval, zatiaľ čo sa vyprázdňoval v Orionovom tele, nahlas stonal, keď si ho Orion pritiahol k sebe dolu, prechádzali ním silné vlny pôžitku, ktorý zaplavoval jeho telo, konzumoval ho a rozpaľoval extázou. Zachytil Orionove pery a hlboko ho pobozkal, zatiaľ čo obaja prežívali potešenie, ich telá boli spojené a prepletené, ich temné aury sa miešali dokopy, zvyšujúc ich pocity.

Ešte stále vo vnútri Oriona, nechcel odísť z jeho teplého vnútra, sa Voldemort pretočil tak, aby ležal na posteli, Oriona pevne zvieral rukou proti svojmu telu, keď sa mu mladší čarodejník oprel o krk.

„Ostaň vo mne,“ zašepkal Orion dychtivo, rozvalený na Voldemortovi, keď pohladil Voldemortovu bledú tvár, pozerajúc do jeho karmínových očí. „Stále ťa chcem v sebe cítiť.“

Voldemort sklonil hlavu, aby videl na Oriona a potichu zasyčal, keď Oriona pevne objal pažami. „Ostanem, háďatko moje.“

Orion mu venoval úsmev, predtým ako si položil hlavu na Voldemortovu hladkú hruď, počúvajúc jeho rýchlo bijúce srdce. Ovinul sa rukami okolo Voldemorta, cítiac spokojnosť a naplnenie, ktoré nikdy predtým necítil. Po prvýkrát sa cítil úplne kompletný. Spokojne si povzdychol a ponoril si tvár do Voldemortovho teplého krku, jeho zmysly obklopovala Voldemortova lákavá, jedinečná vôňa

Zostali prepletení, v miestnosti bolo ticho, len ich dychy bolo možné počuť. Po pár minútach, sa z neho Voldemort pomaly vynoril a Orion nešťastne zamumlal nad onou stratou, jeho slová tlmil Voldemortov krk.

Voldemort sa uškrnul a prstami prešiel po Orionových strapatých čiernych vlasoch, hodvábne zasyčal: „Ešte sme neskončili, moje malé háďa. Sľúbil som ti, že si ťa vezmem opakovane.“

Orion zodvihol hlavu, keď ucítil Voldemortove rastúce vzrušenie proti svojmu bruchu. Zodvihol obočie a s malým úsmevom riekol: „Skutočne si mi neklamal o svojej výdrži?“

Voldemortov úškrn sa rozšíril. „Neklamal.“

„Ale tak skoro?“ zašepkal Orion s diabolským úsmevom. „Nie žeby som sa sťažoval, určite to chcem. Ale ako?“

„Vylepšil som svoje telo nejakými krvnými rituálmi,“ odvetil Voldemort s pekelným zábleskom v očiach.

„Ach, tak preto si stále fyzicky silnejší než ja,“ riekol Orion s pousmiatím, „aj napriek tomu, že je vo mne upírska krv.“

„Presne, háďa moje,“ odvetil Voldemort s domýšľavým úškrnom. „Môžem ti sľúbiť, že budeš absolútne vysilený a vyčerpaný, potom, čo s tebou skončím.“

Orion sa naňho uškrnul a prikývol. „Tak to dokáž, starec.“

S divokým zavrčaním, sa Voldemort pretočil na Oriona, zatlačil mu tvár do hodvábnej posteľnej bielizne. Telom priľahol Orionov chrbát a rýchlo mu roztiahol nohy, umiestniac sa medzi ne. Chytil Orionove pevné pozadie, masírujúc ho a prstom sa zatlačil do Orionovho vnútra, zatiaľ čo sa Orion so zastonaním pohol nahor, ponoriac tak Voldemortov prst hlbšie do seba. Voldemortovými očami prešla neovládateľná túžba a rýchlo z neho vynoril prst a schmatol Orionove ruky, preplietol ich prsty dokopy a zatlačil ich spojené ruky po stranách Orionovej hlavy.

Naklonil sa hlavou k Orionovmu uchu a chrapľavo zasyčal: „Krič pre mňa, Orion... Chcem ťa znovu počuť žiadať ma o to, aby som si ťa zobral rýchlejšie a tvrdšie... Krič pre mňa, háďatko moje...“

Nečakajúc na odpoveď, brutálne prirazil do Oriona, zatiaľ čo pevnejšie uchopil Orionove ruky.

„Kurva! Tom!“ vykríkol Orion v potešení z drsného vpádu, keď zodvihol boky, aby sa stretol s Voldemortovým brutálnym prírazom, cítiac explóziu pôžitku, ktorý pustošil jeho telo.

„Vlastne. Budem ťa šukať do bezvedomia... celú dlhú noc,“ zasyčal Voldemort sladko do Orionovho ucha.

Vytiahol sa z neho a znovu do Oriona divoko vnikol, pričom obaja zastonali potešením, ich telá sa triasli, zatiaľ čo Voldemort pokračoval v horlivom prirážaní do Orionovho tesného tela, každý raz rýchlejšie a tvrdšie, obaja kričali meno toho druhého v extáze a vo všetkom tom konzumnom potešení, ich temné mágie v ich vnútri hučali, ich temné aury sa miešali a spájali, obklopujúc ich temnotou a teplom a ich oddelené kúsky duše vzrastali a bublali nadšením.

Voldemort si vzal Oriona ešte tri razy; druhýkrát privádzal Oriona do šialenstva pomalým a nežným prirážaním, a potom ho prinútil nezrozumiteľne kričať potešením, keď si ho Voldemort vzal brutálne a násilne.

Keď ležal Orion vyčerpaný v posteli, Voldemort ho zovrel v náručí, pevne si ho pritlačil k hrudi, zatiaľ čo mu Orion zaspával v náručí s blaženým, malátnym úsmevom na tvári, jeho hruď sa pomaly zdvíhala a klesala, keď upadal do bezstarostného, hlbokého spánku.

Voldemort pobozkal Orionovu šiju a skôr ako zatvoril oči a zaspal s Orionovým teplým telom vo svojich silných pažiach, mu pošepkal do ucha: „Moja posadnutosť... moja slabosť... Nikdy ťa nenechám ísť... Nikdy ma neopustíš...“

***

Orion pomaly otvoril oči, keď mu do nich zasvietil slnečný lúč prenikajúci spoza tmavých hodvábnych závesov. Cítil za sebou teplé telo a silné ramená, ktoré ho objímali okolo hrude a pásu. Pomaly sa otočil, stále väznený v jeho náručí a pozrel do Voldemortovej tváre, ktorý ešte stále hlboko spal. Nežne pohladil tvár pripomínajúcu hada, ktorá vyzerala tak bezstarostne a uvoľnene  a jeho oči boli stále krásne, bol to stále Tom a bol jeho.

Hrejivý úsmev prešiel cez Orionovu tvár, keď Voldemort pomaly otvoril karmínové oči. „Dobré ráno,“ zašepkal Orion nežne, predtým, ako mu venoval krátky bozk na pery.

Voldemort okolo neho pevnejšie utiahol paže, zatvoril oči a niečo nezrozumiteľne zamumlal.

Orion sa potichu zachichotal. „Nie si ranné vtáča, však? Mal som to tušiť.“

Voldemort pootvoril oči, zamračil sa a zamumlal: „Príliš skoro.“ Potom oči znovu zatvoril.

Orion sa zasmial po pod fúzy, keď sa prstami obkrúžil okolo Voldemortovho vzrušenia. „Zdá sa, že nie celkom. Časť teba je už bdelá.“ Orion pevne zapumpoval Voldemortovou erekciou a Voldemort v momente otvoril oči, ľstivý úškrn sa objavil na jeho tvári.

„Môj, môj... Si tak trochu malá nymfa. Miluješ ten pocit, keď sa v tebe hýbem, že? Keď si ťa beriem, vlastním ťa, opakovane,“ jemne zasyčal Voldemort so samoľúbym úškrnom, keď svoju tvrdú erekciu zatlačil proti Orionovej ruke.

Orion pocítil zimomriavky, ktoré mu prešli cez chrbát. Zastal a uškrnul sa naňho. „Rovnako ako ty, Tom.“ Pozrel do Voldemortových očí a prešibane riekol: „Chcem si ťa vziať.“

Voldemort sa naňho zamračil a úsečne odvetil: „Nie som spodný, môj malý had.“

Orion nakrčil nosom. „To by bolo... čudné.“ Venoval Voldemortovi nezbedný úškrn a dodal: „Sú aj iné spôsoby.“ Náhle, Orion zatlačil Voldemorta na chrbát a rozkročmo sa naňho posadil. Pritlačil k sebe ich vzrušenia a hlbokým bozkom zachytil Voldemortov ston, zatiaľ čo si ho Voldemort pevne pritiahol za boky a prirazil proti nemu.

Orion pevne uchopil Voldemortove tvrdé vzrušenie a zastavil jeho pohyby. Sklonil sa dopredu, aby Voldemorta pobozkal, a potom mu pozrel do pootvorených karmínových očí, nežne šepkajúc: „Tom, chcem, aby si sa zase spojil s kúskom duše z denníka.“

Voldemort zastal. Prižmúril na Oriona oči a tvrdo riekol: „Prečo? Nechceš so mnou byť, keď vyzerám takto?“

„Stále s tebou chcem byť, Tom, ale musíš to zvrátiť!“ povedal Orion. Pozrel do Voldemortových očí a potichu riekol: „Prosím, urob to pre mňa. Neurobilo ťa to silnejším ani mocnejším; oslabilo to tvoju dušu. A máš iné horcruxy, ktoré ľahko udržíš v bezpečí. Viem, že sa s nimi nechceš spojiť späť, aj keď by to pre teba bola tá najbezpečnejšia vec. Ale stále máš mňa, nikto ma nezničí... Prosím, nemôžem uniesť to, čo si si spravil... Dal som ti seba, navzájom sme si dali jeden druhého... ale ja nemôžem...“

„Nemôžeš čo?“ vypľul Voldemort, pevne schmatol Oriona za bradu a pritiahol si ho bližšie k tvári. „Nemôžeš uniesť, že som si ťa vzal? Odpudil som ťa? Myslím, že nie, vzhľadom na to, že si stonal ako štetka, aby som ťa šukal tvrdšie a rýchlejšie!“

Orion okamžite nazlostene pustil Voldemorta. „Nebuď blbec, Tom!“ Chystal sa z neho zliezť, ale ten ho pevne prichytil za boky tak, aby ostal na mieste a nazúrene zasyčal: „Odpovedz mi, Orion!“

„Nie ty obrovský blázon, neodpudil ma tvoj vzhľad!“ odpľul Orion rozhorčene. „Ale nebudem stáť bokom, nič nerobiť, zatiaľ čo sa zničíš! To nepotrebujem! Ak to nezvrátiš – potom – ja-“

„Potom čo?“ vyštekol Voldemort, prižmúriac naňho oči. „Neakceptujem vydieranie ani vyhrážanie, Orion!“

Orion pevne uchopil Voldemortove ramená a nahnevane zasyčal: „Nie je to vyhrážanie, je to sľub! Ak to nezvrátiš, potom s tebou neostanem! Opustím ťa!“

„NIKDY NEOPUSTÍŠ MOJU STRANU!“ zahučal Voldemort šialene, keď pod sebou Oriona agresívne zachytil, prudko schmatol Orionove zápästia, pritlačiac ich o posteľ, telom pod sebou Oriona uväznil, pevne ho tlačiac do matrace.

Orionove oči sa rozšírili strachom, keď videl tú šialenosť, posadnutosť vo Voldemortových karmínových očiach.

„SI MÔJ! Nikoho iného! Možno len potrebuješ, aby si som si ťa vzal opäť, brutálne, tak, že sa ti to vyryje do mysle!“ syčal Voldemort zúrivo, keď sa začal tlačiť svojou tvrdou erekciou do Orionovho vstupu.

Orion ucítil ako jeho krv ochladla strachom  a zúfalo bojoval proti Voldemortovmu nemilosrdnému uchopeniu, snažil sa dostať svoje telo spod Voldemortovho, keď naliehavo zakričal: „Nerob to, Tom! PRESTAŇ! PROSÍÍÍM!“

„Musíš to prijať! Potrebuješ lekciu!“ zavrčal Voldemort nazúrene, bláznivo, stále sa snažiac dostať sa do Orionovho bojujúceho tela.

„NIEEEEE!“ zakričal Orion zúfalo. „Počúvaj sa! Si nestabilný! Nie si to ty!“

Ľadový strach mu zovrel srdce a bez premýšľania zhodil Voldemorta zo seba, svojou mocnou temnou mágiou, ktorá zúrivo vzrastala, lebo konečne mala príležitosť. Orion rýchlo zoskočil z postele, triasol sa a chvel, keď Voldemort narazil do steny. Voldemort sa v momente zodvihol z podlahy, nepríčetne a hrozivo kráčajúc priamo k Orionovi.

Orion sa rýchlo odvrátil a vyhŕkol: „Accio prútik!“

Jeho prútik Smrti a Života vystrelil z vrecka jeho habitu, zo zeme a zovrel ho v trasúcej ruke, namieril ho na Voldemorta, ktorý k nemu mieril s rozzúreným výrazom na tvári.

Orion zúfalo zvolal: „Nikdy som sa ťa nebál tak ako teraz, Tom! Nemôžem byť s niekým, koho sa bojím; nemôžem byť s tebou, ak si takýto! Si nestabilný, teraz mi to je jasné, je to kvôli tomu, že si vytvoril priveľa horcurxov! Toto nie si ty!“

„NEOPUSTÍŠ MA!“ zreval Voldemort šialene so zúrivým a majetníckym zábleskom v očiach, keď divoko schmatol Oriona za ramená, prirazil ho k stene a násilne mu kolenom roztiahol nohy od seba.

Orion vzlykol a znovu od seba Voldemorta odhodil. Rýchlo namieril prútikom na svoj prsteň a skôr ako aktivoval prenášadlo, zúrivo Voldemortovi, ktorý sa staval zo zeme, riekol: „TOTO NIE SI TY! AK TO NENAPRAVÍŠ, NIKDY SA K TEBE NEVRÁTIM!“

Voldemortove slová zanikli v Orionových ušiach, keď sa prenášadlo aktivovalo.

***

Orion sa objavil v hlavnej miestnosti v Pradiarskej uličke a roztrasene klesol na kolená, zachvátený v hlbokých dusivých vzlykoch, ktoré nevychádzali na povrch; stále cítil v hrudi strach, ktorý ho zvieral; strach z toho, čo by Voldemort spravil a strach o Voldemortove vlastné duševné zdravie.

„Orion! Kde si bol?!“

Orion zodvihol hlavu, keď začul drsný hlas. Pozrel sa na Severusovu tvár, na ktorej sa zračilo hlboké, temné zamračenie a zachrapčal: „Severus... Och, Merlin... Severus...“

Severus rýchlo zakryl nahého Oriona svojím dlhým čiernym kabátom a chytil ho za ramená, pomáhajúc mu na nohy.

Orion pevne zovrel Snapeove ramená, keď ho Severus priviedol ku kreslu. Padol naň, skrývajúc si tvár v dlaniach, zatiaľ čo sa jeho telo pomaly upokojovalo z trasu.

„Orion, čo sa stalo?“ spýtal sa Snape potichu.

Orion vzhliadol na Snapea a trasľavo odvetil: „Potrebuje pomoc... Merlin, on je úplne mimo...“

„Tým „on“ myslíš Temného pána?“ zavrčal Snape, keď zodvihol Orionovu tvár hore a pozrel mu do očí. „Bol si s ním? Strávil si s ním noc?! Hlúpe dieťa!“

„Áno, strávil, ale to nie je tvoja starosť!“ vyštekol Orion a postavil sa.

„Ale je, keď sa vrátiš v takomto stave!“ zavrčal Snape nazlostene. „Nevaroval som ťa? Nehovoril som ti, že Temný pán využíva ľudí a zbavuje sa ich?!“

„Nezbavil sa ma!“ odvetil Orion rozhorčene. „Odišiel som od neho.“

Náhle sa jeho prsteň rozhorel a zalapal po dychu. „Volá ma!“ Pozrel na Snapea a zúfalo riekol: „Nemôžem ísť za ním, Severus! Je šialený, nie je to on!“

Snape sa mu vysmial. „A to si si uvedomil až teraz?“

„Nerozumieš tomu!“ povedal Orion zúrivo. „Nič nevieš!“

„Neviem čo?“ dožadoval sa Severus, prižmúriac na Oriona oči.

„Nič,“ okamžite odvetil Orion. Uchopil svoj prútik a začal na dom okamžite kúzliť vysoké, mocné obranné bariéry. Rýchlo si zahryzol do špičky prsta a s kvapkou krvi uvrhol krvnú ochranu okolo celého domu, vedel to vďaka Romanovým lekciám, prenášadlo sa neaktivuje tomu, kto použil krvnú ochranu, nebude fungovať.

„Nemôžeš kúzliť, si neplnoletý!“ zavrčal Snape zrazu.

Len čo skončil sa Orion otočil a uškrnul sa naňho. „Kto zistí, že si to nespravil ty sám? Ministerstvo môže detegovať jedine mágiu, ktorá bola použitá, ale nevedia, kto ju použil. Nie dovtedy, čo nám skontrolujú ochrany a na uvrhnuté kúzla sa nevzťahuje prútiková kontrola, kúzlo nezranilo nikoho a neurobil som ho pred muklom. V tomto dome sú dvaja kúzelníci a verím ti natoľko, že povieš, že si kúzlil ty.“

Snape si prekrížil ruky na hrudi a zavrčal: „Prečo by som pre teba klamal?“

Orion sa naňho usmial. „Pretože sme spojenci, Severus. Kryješ mi chrbát a ja kryjem ten tvoj, spomínaš?“

„Ukrývanie tvojich zločinov, na tom sme sa v našej prísahe nedohodli,“ riekol Snape ostro.

Orion uchopil Snapeov habit a horúčkovito povedal, pozerajúc do jeho očí. „Toto je pre moju ochranu, Severus, pred Temným pánom. Nemám na výber. Prosím, pomôž mi.“

Snape naňho prižmúril oči. „A čo mám povedať Temnému pánovi, ak sa ma spýta, prečo neodpovedáš na jeho volania, alebo prečo nedokáže aktivovať tvoje prenášadlo?“

Orion si ustarostene povzdychol a potichu povedal: „Povedz mu, že pozná moje dôvody.“

„Čo sa stalo, Orion?“ spýtal sa Snape prísne.

„Neželám si o tom hovoriť,“ odvetil Orion potichu, odvrátiac pohľad od Snapea. „Prosím, rešpektuj to.“

Snape si frustrovane povzdychol. „Dobre teda. Očakávam, že mi vrátiš môj kabát.“ Potom zavrčal: „Nabudúce mi sprav tu láskavosť a obleč sa skôr, ako sa mi ukážeš na očiach.“

Orion si pevne ovinul kabát okolo seba a strelil po Snapeovi úsmev. „Iste, Severus. Ďakujem.“

Snape naňho krátko kývol a posadil sa späť za stôl, aby mohol pokračovať v čítaní.

Orion sa ponáhľal do svojej spálne, a potom čo úhľadne poskladal Snapeov kabát na kreslo, uložil sa do postele, skrútil sa a premýšľal nad tým, čo sa stalo... ale stále chcel Voldemorta... jeho nežnú starostlivosť, jeho vášnivé syčivé slová, spôsob, akým si ho Voldemort vzal, rozpálil v ňom nekonečné potešenie... Stále ho chcel, stále ho potreboval... Jeho telo túžilo po Voldemortovom dotyku... chcel ho v sebe opäť cítiť...

Orion upadol do utrápeného a úzkostného spánku, s pretrvávajúcou potrebou mať Voldemorta pri sebe, ale vediac, že sa za ním nesmie vrátiť, Voldemortova nestabilnosť mu stále naháňala strach... napĺňala ho zúfalstvom a smútkom...

Niekto ním hrubo zatriasol a Orion pootvoril oči a uvidel nad sebou Snapea, ktorý sa hlboko mračil.

„Severus, čo sa deje?“ spýtal sa Orion potichu, keď sa pretočil k nemu.

„Vstaň, Orion,“ riekol Snape potichu.

Orion mu venoval zamračenie, keď sa zabalil do prikrývky a vstal z postele. Pozrel na Snapea a unavene sa spýtal: „No?“

„Temný pán ma povolal,“ riekol Snape potichu. „Bol nepríčetný... Chcel, aby som ťa k nemu okamžite doviedol.“

„Čože?!“ zvolal Orion zúrivo. „Nie, to nemôžeš, Severus!“

„Ak to neurobím-“

„Tak ťa potrestá,“ dopovedal Orion ticho, zúfalo pozerajúc na Snapea. Roztrasene si prehrabol vlasy a začal pochodovať po miestnosti. „Nemôžem za ním ísť, Severus. Skrátka nemôžem. Netuším, čo je teraz schopný spraviť... A on ma nebude počúvať... Nemôžem za ním ísť, kým nesplní to, o čo som ho žiadal...“ Otočil sa, aby sa pozrel na Snapea a spýtal sa: „Mal na sebe kapucňu?“

Snape sa zaškľabil. „Prečo na tom záleží-?“

„Len mi odpovedz na tú prekliatu otázku!“ vyštekol Orion netrpezlivo.

„Áno, mal,“ odvetil Snape, pozerajúc na Oriona s temným zamračením na tvári. „A je to relevantné, pretože?“

„Prídeš na to,“ odvetil Orion prezieravo. Náhle mu niečo napadalo a triumfálne pozrel na Snapea. „Povedz mu, že si ma nenašiel, že som bol preč, keď si sa vrátil. Bude to pravda-“ Uchopil svoj prútik a okamžite si privolal kúsok pergamenu a brko s atramentom. Rýchlo načmáral:

Snape, zostávam s priateľom zo školy. Nehľadaj ma, nenájdeš ma. Budem v bezpečí a v čas sa vrátim do školy.

Orion Black

Podal kus pergamenu Snapeovi, ktorý si ho hneď prečítal, a potom zavrčal: „A ty si myslíš, že toto Temného pána odradí? Nájde si ťa, kdekoľvek budeš! A nemôžeš zmiznúť na mesiace. Dumbledore príde niekedy budúci týždeň.“

Orion sa naňho uškrnul. „Och, Temný pán ma nenájde. Nie tam, kam sa chystám, ani mu to nenapadne. A som si istý, že na tom mieste sú silné krvné ochrany, nebude schopný aktivovať prenášadlo. Okrem toho, odídem len na týždeň, mám tu nejaké záležitosti, ľudí, s ktorými sa musím stretnúť. Ale on nemusí vedieť, že sa za týždeň vrátim, nie?“

„Kam pôjdeš? A s kým sa tu máš stretnúť?“ spýtal sa Snape s prižmúrenými očami.

„Lepšie, ak to nebudeš vedieť, Severus,“ odvetil Orion príjemne. Pozrel Snapeovi do očí a potichu riekol: „Prosím, len mu povedz, čo som ti povedal a ukáž mu ten list. Bude zúriť, ale nepotrestá ťa, dúfam. Prosím, pomôž mi stým. Niekedy ti to vrátim.“

Snape si prekrížil ruky na hrudi a vyštekol: „Dobre teda. Urobím to. Ale budeš mi dlžný láskavosť.“

„To je samozrejmé, Severus,“ odvetil Orion s hrejivým úsmevom. Potom zvážnel a povedal: „Radšej opusť moju izbu, aby si nepočul, kam idem.“

Snape krátko prikývol a opustil spálňu, pričom za ním zavial jeho čierny habit.

Orion si rýchlo obliekol prvý habit, ktorý mu padol do ruky a rýchlo si zabalil kufor aj svoje prútiky. Sylvanu nechal na panstve Blackov, ale vzal si so sebou Aresa, ktorý nebol v klietke od včera, pretože bol na ceste v inej krajine, doručujúc list jednému členovi TA. Ale múdra sova si ho iste nájde, kdekoľvek bude, takže sa o ňu nestrachoval. A až za týždeň sa mal stretnúť s Remusom a iným kúzelníkom, takže týždeň môže byť bez problémov preč.

Pôjde tam skôr ako pôvodne plánoval, ale teraz sa zdala byť najlepšia príležitosť. Keď mal všetko pripravené, vzal rukoväť svojho kufru a zovrel elegantný, strieborný náramok. S hlbokým nádychom zašepkal: „Pierrefonds.“