Harry Potter fanfiction

Poznámka autorky (Firephoenix8): Pre tých, ktorí chcete vedieť viac – o Morgane a Mordredovi bola malá zmienka v prvej kapitole tejto poviedky. Ale ako bude príbeh pokračovať, Orion sa o nich dozvie aj zvyšok. 

39. kapitola – Búrlivý rozhovor & Pradiarska ulička

Orion prechádzal temnou chodbou, cítiac Voldemortovu auru, ktorá ho za ním viedla. Kráčal pod tmavým svetlom sviec, ktoré viseli z temných stien, bol odhodlaný postaviť sa Voldemortovi a dostať z neho pravdu.  Zastavil sa, keď na pokožke ucítil temnú mocnú auru, ktorá bola veľmi blízko. Pozrel na tmavé drevené dvere a rýchlo ich otvoril. Vstúpil do miestnosti, ktorá vyzerala ako Voldemortova pracovňa, kde kúzelník pracoval za mohutným mahagónovým stolom – rýchlo písal na dlhý kus pergamenu. Voldemort vyzeral unavene, akoby bez prestávky pracoval celé dlhé dni.

Voldemortove oči vzhliadli do Orionovej tváre. Jeho karmínové oči sa prižmurovali, zatiaľ čo si pomaly Oriona premeriavali a nakoniec, chladným hlasom, prehovoril: „Zdá sa, že si... zotavený. Čo si urobil?“

Orion k nemu podišiel a postavil sa pred Voldemortov stôl. Pozrel do jeho očí a potichu odvetil: „Posledný krát som si vzal Lezanderovu krv. Pomohla mi uzdraviť sa.“ Orion pocítil zovretie srdca, ale bezcitne oné pocity vytlačil preč. Rozhodol sa pochovať svoju bolesť, musel, inak by sa znovu zrútil. Už viac nemohol myslieť na Lezandera, musel zariadiť kopu iných vecí. Trúchliť za ním bude neskôr, až keď zachráni svojho otca a splní svoje ciele. Bolesť nikdy nezmizne; vedel to, dokonca to tvrdil i Remus, keď rozprával o smrti Potterovcov a Siriusovom bozku. Nie, bolesť nikdy nezmizne, človek sa s ňou musí naučiť žiť. A nemohol urobiť nič viac, len pochovať všetky city k Lezanderovi, pevne ich uzamknúť v najhlbšom kúte svojej mysle, pre svoje vlastné dobro.

„Posledný krát?“ spýtal sa Voldemort potichu, prebodávajúc Oriona karmínovými očami.

„Áno,“ odvetil Orion jednoducho, posadiac sa na stoličku. Zaťal dlane v päsť, nútiac samého seba k bezcitnosti, keď chladne vyriekol: „Mal som malú fľaštičku s jeho krvou. Vypil som ju. Je mŕtvy a ja musím ísť ďalej.“

„Nuž, zatiaľ čo si sa tak pateticky utápal v strašnom smútku celé dva týždne, stalo sa veľa vecí,“ povedal Voldemort hrubo. „Musíme toho veľa prebrať.“

„Pateticky utápal?“ zasyčal Orion naštvane. Musel sa zhlboka nadýchnuť, aby sa upokojil a s dôrazom riekol: „A neboli to dva týždne, len štyri dni-“

„Zabudol si snáď na tvoj týždeň a pol dlhý pobyt u tých odporných muklov? Už je to viac ako dva týždne, čo sa odohrala bitka na Oddelení záhad. Alebo ti smrť toho polovičného tak poplietla hlavu, že si stratil pojem o čase?“ spýtal sa Voldemort výsmešne. „Roztrhala jeho smrť tvoje patetické srdiečko na kusy, Orion? Aká odporná slabosť.“

Orion sa nahnevane postavil na nohy a zavrčal: „Prečo si taký kretén, Tom?“

„Tom?“ uškrnul sa Voldemort. „Ale ja predsa nie som tvoj malý Tom, nie? Sám si to povedal.“

Orion sa zaprel dlaňami o stôl, naklonil sa tak, aby bol tvárou blízko tej Voldemortovej, pozrel do jeho červených očí a ostro odvetil: „Pre mňa si stále Tom, nie ten istý z medailónu, ale si on. Stále ho v tebe môžem vidieť. Ale nenechaj sa pomýliť, nie som slepý, viem, kto skutočne si.“ Ponoril sa do Voldemortových očí a potichu povedal: „Povedz mi, prečo si zrušil kúzelnícky dlh, Tom... cítim to, akoby sa uvoľnil z mojej mágie tlak, akoby som sa zbavil ťažkého bremena. Prečo si to spravil?“

Voldemort sa náhle postavil, čím prevýšil Oriona a tvrdo odvetil: „Bolo to bezvýznamné. Už mi viac nemáš čo ponúknuť, nič čo by ma zaujímalo, tak som dlh zrušil.“

Orion sa narovnal, zatiaľ čo stál pred Voldemortom, zúžil naňho oči a potichu riekol: „Nič čo by ťa zaujímalo. Skutočne?“

„Áno,“ zavrčal Voldemort. „Nemôžeš sa stať smrťožrútom, vzhľadom k tomu, že ťa sledujú všetci svetlí kúzelníci. Teraz si pre mňa zbytočný, nie si nič viac ako bremeno, o ktoré sa musím starať.“

Orionove nozdry sa rozšírili, keď pevne schmatol Voldertov habit, zatlačil ho k stolu a zasyčal: „Nie som žiadne bremeno, o ktoré sa musíš starať! Dokážem sa o seba postarať sám, nepotrebujem tvoju pomoc!“

Voldemort sa uškrnul a vzhliadol naňho. „Ale si môj horcrux, Orion. Aj keď si zbytočný ako môj nasledovník, stále ťa musím udržovať v bezpečí.“

„A už vôbec nie som zbytočný ako nasledovník!“ zavrčal Orion zúrivo. Pustil Voldemorta a zhlboka sa nadýchol a po krátkej pauze s arogantným úsmevom povedal: „Pretože nikdy som tvojim nasledovníkom nebol, je tak? Nie som ti náhodou rovnocenným? Označený tebou ako rovnocenný? Presne, ako to povedalo proroctvo. Považujem to za zábavné, Tom, celý ten čas si tvrdil, že ti nie je nik rovnocenný, ale zrazu si Harrymu Potterovi takmer ponúkol pozíciu svojho spojenca a ponúkol si mi pozíciu tvojho manžela, ktorý by ti bol, podľa tvojho mladšieho ja, rovnocenným. Takže poďme dokončiť naše jednanie, Tom. Čo mi ponúkaš?“

Voldemort pevne uchopil Orionove ramená a zasyčal: „Tvoja situácia sa drasticky zmenila, Orion. Myslel si si, že prevalenie tvojej pravej identity nebude mať žiadne následky?“

Orion sa naňho zamračil. „Ako to myslíš?“

Voldemort ho pustil a zlostne sa zasmial. „Máš šťastie, že si bol mimo tak dlho. Každý z mojich smrťožrútov ťa chce vidieť mŕtveho. Len pätnásťročný chlapec z nich urobil bláznov a zapríčinil ich zlyhanie pri získaní proroctva, pre mňa. Och, potrestal som ich zato.“ Prižmúril na Oriona oči a dodal: „A obral si ma o veľa smrťožrútov, ktorí boli chytení na Oddelení záhad.“

„Obral som ťa?“ zavrčal Orion v hneve. „Podvádzal si! Chcel si, aby mi smrťožrúti ukradli proroctvo a potom, čo by si si ho vypočul, by si namieste zabil Harryho Pottera!“

Voldemort sa naňho uškrnul. „Ako povedalo moje mladšie ja, mal by si ma poznať lepšie, nehrám podľa pravidiel.“

„Áno,“ súhlasil Orion s povzdychom, „to je zrejmé.“ Zamračil sa a ustarostene povedal: „Čo bude so smrťožrútmi, ktorých zatvorili do Azkabanu? Čo bude s Luciusom? Kedy ich pôjdeme vyslobodiť?“

Voldemort naňho prižmúril oči a nazúrene vyštekol: „Lucius je ten, ktorý si trest zasluhuje zo všetkých najviac. Vedel si, čo urobil, Orion? Vedel si o tom?“

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Orion a zmätene pozrel na Voldemorta.

Voldemort si pritiahol Oriona za tvár, naklonil sa k nemu a nebezpečne tichým hlasom odvetil: „Lucius tvojim menom podpísal nezrušiteľnú manželskú zmluvu medzi tebou a jeho synom.“

Orion zalapal po dychu a urobil krok dozadu. „Klameš! To by nikdy – povedal som mu, že ma nemôže prinútiť – tomu neverím!“

„Och, ale presne to spravil,“ zasyčal Voldemort nazúrene. Pevnejšie zovrel Orionovu tvár a povedal: „Chceš to? Oženiť sa za toho Malfoyovic sopliaka? Súhlasil si s tým?“

„Nie, nesúhlasil!“ odvetil Orion neoblomne. „Nevedel som o tom! Povedal som mu, že ma nemôže nútiť do dohodnutého zväzku. Dohodli sme sa, že mi niekoho vyberie, ale budem musieť daného kandidáta schváliť.“ Zalapal po dychu a s uvedomením dodal: „To je dôvod, prečo si bol naňho taký naštvaný na poslednom stretnutí Temných spojencov! Bolo medzi vami dusno – takže preto...“

„Áno,“ zavrčal Voldemort. „Zistil som, čo spravil a povedal mu, že ja som ten, ktorý si ťa vybral za manžela.“

Orion naňho prižmúril oči a prudko vyštekol: „Nie som dobytok na predaj, vieš? Sám si vyberiem, koho si dočerta vezmem! Nik iný!“ Zamračil sa a zúrivo riekol: „Ale hovoríš, že Lucius podpísal nezrušiteľnú magickú zmluvu? Takže si budem musieť Draca vziať? Merlin, to bude čudné... myslím tým, ja- mám ho rád... ale je pre mňa ako brat...“

Voldemort si odfrkol a odvetil: „Nebuď hlúpy, háďatko. O tú zmluvu som sa okamžite postaral. Zničil som ju. Už nie si ničím viazaný.“

Orion naňho prekvapene pozrel. „Ako si to dokázal? Magické zmluvy nie je možné zničiť, obzvlášť, ak sa jedná o nezrušiteľnú.“

Voldemort zodvihol obočie a so samoľúbym úškrnom riekol: „Už by si mal predsa vedieť, že magické spojenia sa na mňa nevzťahujú.“

„Och, som si toho plne vedomý, ver mi,“ odvetil Orion s grimasou. Pozrel na Voldemorta a prosebne povedal: „Prosím, musíme Luciusovi pomôcť. Nemyslím, že to spravil, aby mi ublížil. Myslím, že len rozmýšľal nado mnou a Dracom. Urobil to pre naše dobro, tým som si istý. Iste veril, že by to bolo pre nás najlepšie, vzhľadom na naše krvné línie a že sme boli veľmi dobrí priatelia. Netrestaj ho zato! Nemôžeš ho nechať trpieť v Azkabane!“

„Môžem a nechám,“ zasyčal Voldemort naštvane, jeho karmínové oči sa blýskali. „Mal to predo mnou lepšie držať v tajnosti. Už o ňom viac nechcem diskutovať, je môj smrťožrút a ja rozhodnem, čo s ním bude, nie ty.“

„Ale, Tom, prosím, je to môj strýko a záleží mi na ňom!“ riekol Orion zúfalo. „Nemôžeš ho vziať od Narcissy a Draca. Chúďa Cissy sa kvôli nemu veľmi trápi a Drac-“

„Nie!“ zavrčal Voldemort. „Lucius si zaslúži svoj trest, a to je moje posledné slovo ohľadom tejto záležitosti. Teraz, chcem prebrať niečo, čo som odhalil zo spomienok môjho mladšieho ja.“ Prižmúril na Oriona oči a potichu pokračoval: „Máš môj prsteň.“

Orion zbledol a v tichosti odvetil: „Mám.“

„Dáš mi ho a-“

„Nie. Nemôžem!“ riekol Orion okamžite. Prosebne vzhliadol na Voldemorta a dodal: „Máš tie spomienky, Tom. Pomohol si mi z prsteňu odstrániť parselské kúzlo. Vieš, že ho potrebujem!“

„Áno,“ odvetil Voldemort potichu, keď naňho zúžil oči. „Ale nikdy si mi nepovedal, načo ten prsteň potrebuješ.“ Pevne Oriona uchopil a nahnevane zavrčal: „Chceš ho proti mne použiť, však? Možno sa mi chceš vyhrážať jeho zničením? Viem, že moje mladšie ja malo podobné podozrenie, preto ťa prinútil vykonať prísahu. Povedz mi, Orion, stále ho chceš zničiť? Stále ma chceš zabiť?“

„Nikdy som ťa nechcel zabiť,“ odvetil Orion potichu. „Myslím – niekedy áno... Keď si ma mučil výjavmi smrti mojej matky... keď si mi cez naše spojenie spôsoboval bolesť... ale nakoniec, nikdy som prsteň nechcel zničiť.“ Chytil Voldemorta za habit a úprimne povedal: „Ale potrebujem z neho dostať tvoju dušu, prosím, urob to. Ja neviem ako a možno, ty ako stvoriteľ ,by si mohol dušu preniesť do inej nádoby. Mohol by si?“

Voldemortove karmínové oči sa zúžili, keď rozzúrene odpľul: „Načo? Už viac nie si viazaný prísahou, takže chceš zničiť môj horcurx? Nie som idiot, Orion!“

„Nechcem zničiť tvoje horcruxy!“ zvolal Orion netrpezlivo. „Ja sám som horcrux! Teraz sa o tvoje horcruxy vôbec nezaujímam, nie, keď po nich pátra Dumbledore. Ukradol som ten prsteň, aby som ho uchránil pred Dumbledorom, spomínaš? Doriti, Tom, dlžíš mi za to prekliatu láskavosť! Chcem len prsteň ako taký, bez tvojej duše.“

„Prečo?“ zasyčal Voldemort. „Čo je na tom starom prstene také špeciálne? Povedz mi to a ja ti pomôžem.“

„Nemôžem ti to povedať, Tom.“ odvetil Orion jemne, bez toho, aby sa naňho pozrel. „Obaja máme nejaké tajomstvá, ako si mi sám povedal.“

„Ty predo mnou nebudeš mať žiadne tajomstvá!“ zavrčal Voldemort nahnevane a schmatol Oriona za tvár. „Rozumieš tomu, háďatko? Nebudeme mať medzi sebou žiadne tajomstvá.“

„Sám máš tajomstvá, nie?“ zavrčal Orion. „A ja ich od teba nevyžadujem!“ Samoľúbo sa na Voldemorta uškrnul. „Hoci už o jednom viem... Sedem horcruxov, Tom? Skutočne... čo za hlúposť si to urobil... Aj keď ten siedmy, ktorým som ja sám, nebol vytvorený tvojou vinou... Aspoň nie úmyselne-“

„Ako to vieš?“ zasyčal rozzúrený Voldemort. „Odkiaľ si vedel, že ich mám šesť?“

Orion sa naňho uškrnul a arogantne odvetil: „Len som si spojil to, čo bolo zrejmé, Tom. Vedel som o denníku, pretože som ho videl vo vízii, ako tvoja duša získala telo vďaka obete tej Weasleyovic dievčiny. Potom som cítil bolesť, keď sa ten Tom spojil s tvojou dušou... Pamätáš sa na to, Tom? Stále ma tak trochu zaujíma, čo za rituál si vykonal... Parselský rituál duše, možno? Brilantné. Každopádne som našiel prázdny denník v Tajomnej komnate, pamätáš si to, bolo to vtedy, čo som zistil, že tvoje mladšie ja je Temný pán. Zničil som prázdny denník, pre prípad, že by sa poň dostal Dumbledore a zistil by, čím býval... aj zato si mi dlžný... A potom, daj mi chvíľku... Ach, áno...“

Orion si vytrhol tvár z Voldemortovho zovretia a arogantne zašepkal: „Toto sa ti bude páčiť... Vlámal som sa do Dumbledorovej kancelárie a ukradol som mu dve spomienky. Videl som, ako si navštívil Hepzibah a videl som v tvojich očiach červený záblesk, keď si uvidel šálku, ktorý sa iba zintenzívnil, keď si zbadal medailón. Takže tak som sa dozvedel, že šálka je ďalší horcrux... Myslím, že šálka alebo diadém má v bezpečí Bella... Uisti sa či je skutočne v bezpečí, len pre istotu.“ Na Voldemortove prekvapenie s pôžitkom dodal: „Áno, o diadéme viem rovnako. Portrét Slizolina mi povedal o Šedej dáme a o príbehu s diadémom. Bola to len vec, ktorá ťa zaujala ešte, keď si chodil do školy. A chvíľu si sa potuloval po svete, takže si mohol ísť do Albánska, kam utiekla Helena Bystrohlavová aj s ukradnutým diadémom. A nezabudnime na Nagini... Dokázal som vidieť jej očami a vďaka tomu som zistil, že je tvoj horcrux...“

Orion sa narovnal a zľahka povedal: „Teraz vieš pár vecí, ktoré som ti tajil. Povedal som ti to preto, aby si si uvedomil, že keď som si tieto fakty dokázal spojiť ja, celkom isto to dokáže aj Dumbledore. A preukázal som ti tým, že sa o horcruxy starám. Nechcem, aby ich Dumbledore našiel.“ Zamračil sa a dodal: „Zaujímalo by ma, či má Dumbledore podozrenie, že môžem byť tvojim horcruxom, teraz, keď vie, že som Harry Potter s jazvou a tým všetkým... Myslím, že nevie, že som parselan a to je podstatná vec-“

„Vie, že ovládaš parselčinu,“ prerušil ho Voldemort potichu.

Orion zabodol oči do Voldemortových a priškrtene sa spýtal: „Ako?“

Zúrivý záblesk zasvietil vo Voldemortových karmínových očiach a zavrčal: „Pamätáš, ako si mi raz povedal, že veríš, že je v mojich radoch špión?“

Orion zmätene mlčal a Voldemort pokračoval, jeho aura pulzovala hnevom. „Nuž, celý ten čas to bol Červochvost.“

„Pettigrew!“ zalapal Orion po dychu. Zaťal čeľusť i zuby, keď nazúrene povedal: „Ten skurvený zradca! Vyrvem mu srdce!“

Voldemort sa naňho pobavene pousmial a hodvábne riekol: „Och, nie, háďa moje, Červochvost je pod mojím milosrdenstvom v mojich žalároch. Radšej si ho udržujem nažive, na nejaký ten čas.“

„Čo povedal Dumbledorovi?“ spýtal sa Orion, zúfalo držiac Voldemortov habit. „Koľko toho Dumbledore vie?“

„Dumbledore vie, že si sa zúčastnil na niekoľkých smrťožrútských zhromaždení,“ odvetil Voldemort pokojne. „A že si parselan. Dumbledore taktiež vedel o vlámaní sa na Oddelenie záhad, pretože Červochvost mu vyzradil môj plán na dostanie Harryho Pottera.“ Potom posmešne dodal: „Vzhľadom na tieto informácie sa Rád vydal zachrániť svojho Spasiteľa.“

A Pettigrew mu musel povedať o tom, že Remus pomáha Siriusovi a mne, v tú noc, čo šiel Sirius na Rokfort, pomyslel si Orion. Dumbledore musel mať už odvtedy podozrenie, že som Harry Potter. Remus nám veril, pretože sme mu povedali, že som Lilyin a Siriusov syn. Dumbledore si musel uvedomiť, že ak nám Remus pomáha, bolo to preto, že bol Sirius nevinný a k tomu pridal i moju znalosť parselčiny... spojil si všetky tieto poznatky, a tak odhalil, kto som. Nazúrene zovrel ruku v päsť. Zaujímalo by ma, či sa ten bastard cíti vinný za to, že pomohol aurorom, aby zadržali môjho otca... Starec vedel, že je Pettigrew nažive, ak mu Pettigrew povedal všetky tieto veci... Uzavrel ten starec dohodu s tou ufňukanou, servilnou malou krysou?

Orion uchopil Voldemorta za golier a zúrivo zasyčal: „Povedz mi, Tom, prečo ťa Pettigrew zradil? Čo mu Dumbleodre ponúkol?“

Voldemort vyklenul obočie. „Červochvost pre mňa špehoval v jeho potkanej podobe v Dumbledorovej kancelárii. Zdá sa, že ho Dumbledore chytil a tak sa Pettigrew rozhovoril, pretože sa bál, že ho Dumbledore pošle do Azkabanu.“

Orionove nozdry sa rozšírili, keď tichým nebezpečným hlasom riekol: „Dumbledore ponúkol Pettigrewovi slobodu výmenou za to, že ťa bude špehovať?“

Voldemort sa zasmial. „Nie, Dumbledore sa ho chystal poslať do Azkabanu aj tak, pretože Červochvost zradil Potterovcov a taktiež chcel očistiť meno tvojho otca. Zdá sa, že sa Dumbledore cíti vinný, kvôli tomu, že tvoj otec dostal Dementorov bozk. Dumbledore skrátka povedal Červochvostovi, že sa postará, aby mu skrátili trest, ak ma bude špehovať.“ Odmlčal sa a pohŕdavo dodal: „Pretože Dumbledore chcel informácie o tebe, aby ťa mohol dostať z mojich pazúrov. Verím, že ten starec bojuje, aby zachránil tvoju dušu od môjho zlého vplyvu.“

Orion sa zmätene zamračil a sám pre seba pošepkal: „Ale to nedáva zmysel... Dumbledorovi na mne záleží... a cíti vinu preto, čo sa stalo môjmu otcovi...“

Voldemort pevne schmatol Oriona za ramená a zavrčal: „Nenechaj sa oklamať, Orion. Pre Dumbledorea si len pešiak, ktorým chce manipulovať. Napriek všetkému, to ty si Spasiteľ svetlej strany. To je to jediné, čo preňho si.“

Orion mlčky prikývol, jeho myseľ bola plná zmiešaných myšlienok.

„Orion,“ zasyčal Voldemort, ťukajúc prstami do jeho ramien, „len mi nevrav, že teraz vidíš Dumbledora v pozitívnom svetle.“

Orion potriasol hlavou. „Nie, samozrejme, že nie... Nechal ma u Dursleyovcov, keď som bol dieťa a potom to spraviť znovu, aj keď som ho žiadal, aby ma tam neposielal... Hoci sa zdal prekvapený mojim výbuchom, bo zachmúrený... Teraz by ma zaujímalo, či niekedy vedel o tom, ako so mnou Dursleyovci zaobchádzajú... A teraz si mi povedal, že mu záleží na očistení mena môjho otca... A ochraňoval ma pred tebou na Oddelení záhad... Len sa divím... Vždy som myslel, že robí všetko úmyselne... že vie o Dursleyovcoch a že pomohol zadržať môjho otca, aj keď vedel, že je nevinný... ale zdá sa, že všetko čo robil, robil preto tak, lebo si myslel, že je to správne... Vedel o tom, že môj otec je nevinný, ale keďže mal Sirius Temné znamenie, Dumbledore aj tak pomohol aurorom v jeho dolapení, to mi raz povedal... Ale naozaj na tom nezáleží, nemôžem mu odpustiť to, čo sa stalo otcovi.“ Povzdychol si a dodal: „Ide len o to, že Dumbledore možno veril, že to čo robí je správne, že to nerobil pre vlastné účely, ale aby ma udržal v bezpečí.“

„Aby ťa udržal v bezpečí a v pazúroch strany svetla, Orion,“ zavrčal Voldemort. „Dumbledore vždy veril, že to čo robí je pre všetkých to najlepšie, ale pritom iba vytvára väčší rozsah možností. V konečnom dôsledku nehľadí na to, kto bude nakoniec obetovaný. Možno nevedel o tom, ako tebou Dursleyovci zaobchádzali, ale rovnako tak ťa nikdy neskontroloval, však? Odhodil ťa preč, aby ťa ochránil pred mojimi smrťožrútimi, ktorí pátrali po Harrym Potterovi, aby sa mu pomstili za môj pád... ale nechal ťa v muklovskej domácnosti, kde si nemal možnosť rozvíjať svoje magické schopnosti.“

„Áno,“ odvetil Orion potichu, „v tom máš pravdu. Viem, že magické deti rozvíjajú svoju mágiu lepšie v kúzelníckych domácnostiach.“ Zamračil sa a dodal: „Našťastie moja magická moc nebola ovplyvnená, hoci môj fyzický rast bol.“

Voldemort sa naňho uškrnul a hodvábne riekol: „Áno, si trochu útly na svoj vek.“

Orion sa naňho zamračil a hlboko urazený odvetil: „Nie som útly! Som len na svoj vek trochu nízky!“

Voldemort si náhle Oriona pritiahol k sebe a objal ho pažami, zaklonil Orionovi hlavu, jeho karmínové oči boli uzamknuté v tých Orionových, keď čistým hlasom zapriadol: „Si útly, ale vidíš, ako tvoje telo perfektne pasuje k tomu môjmu?“

Voldemort ho zovrel v náručí pevnejšie, čím sa spojili tesne k sebe, Orion cítil Voldemortovu lákavú auru, ktorá mu príjemne vírila po pokožke a cítil i Voldemortove vzrušenie na svojom bruchu. A videl v tých intenzívnych karmínových očiach horieť túžbu, čo mu spôsobilo zimomriavky, ktoré mu prebehli telom.

Voldemort sladko zasyčal: „Sssi pre mňa dokonalý, háďatko moje... Povieš mi už načo chceš ten prsssteň?“

Orion naňho neveriacky pozrel a s pobaveným úsmevom odvetil: „Skutočne, Tom, nepovedal som ti už, že tvoj šarm na mňa neplatí?“ Zodvihol obočie a medovým hlasom dodal: „Pokúšaš sa ma zvádzať, aby som ti vysypal všetky svoje tajomstvá? Môže to fungovať pre obe strany, vieš to?“ Ukazovákom prešiel po Voldemortových teplých perách a priblížil sa k nemu tvárou, keď zapriadol: „Presssunieš z prsssteňa dušu, Tom? Urobíš to pre mňa?“ Natlačil sa bokmi k Voldemortovi, zámerne sa obtrel o jeho vzrušenie a hebko dodal: „Urobíš pre mňa takú malú lásssskavosť, hmm? Budem ti nekonečne vďačný...“

Voldemort zavrčal, rukami zovrel Orionove boky a zastavil jeho pohyby. „Nehraj so mnou hry, Orion.“ Prižmúril na Oriona oči a zavrčal: „Jasne si mi povedal, že ti je myšlienka na to byť so mnou odporná a radšej uprednostňuješ stať sa smrťožrútom.“

Orionove oči sa rozšírili a potichu povedal: „To je dôvod, prečo si zrušil ten dlh, Tom?“ Popadol Voldemortovu tvár a zavŕtal sa do jeho pohľadu, keď nežne riekol: „Povedz mi, prečo si to urobil, Tom. Nechcel si, aby som bol nútený byť s tebou proti svojej vôli? Preto? Pretože ti môžem povedať, že-“

Zrazu sa v miestnosti ozvalo zakašľanie a Voldemort okamžite pustil Oriona, ktorý spravil niekoľko krokov dozadu, keď Voldemort namieril prútik na votrelca. „Ach, to si ty, Severus,“ povedal Voldemort ľahostajne a sklonil prútik. Pozrel na Oriona a stroho povedal: „Posaď sa, máme ešte o čom diskutovať.“

Orion strelil po Snapeovi zmätený pohľad – jeho obočie bolo zodvihnuté, keď pozeral na Voldemorta a Oriona.

„Môj pane,“ prehovoril Snape, potom čo sa uklonil. „Odpustite mi moje meškanie; stretnutie Rádu sa predĺžilo a skončilo len pred pár minútami.“

„Si ospravedlnený, Severus,“ riekol Voldemort stručne. Prižmúril na Snapea oči a spýtal sa: „Bol tvoj návrh prijatý?“

„Áno, môj pane,“ odpovedal Snape. „Dumbledore na tom pracuje tak, ako sme sa dohodli. Bude to trvať pár dní.“

„Výborne, Orion s tebou dnes odíde,“ povedal Voldemort, keď Snapeovi naznačil, aby sa posadil.

„Ako si želáte, môj pane,“ odvetil Snape, keď sa rýchlo posadil na stoličku, jeho čierny habit sa zdul do strany.

„Odídem kam?“ dožadoval sa odpovedi Orion netrpezlivo, hľadiac na Snapea. „Kam ma vezmeš? O čom sa to tu vy dvaja bavíte?“

„Posaďte sa, Black,“ zavrčal Snape a temne sa naňho mračil, „a budete informovaný. A pokúste sa jednať so staršími s väčším rešpektom. Pre šteňa toho psiska nie je žiadne ospravedlnenie.“

„Naser si, Snape,“ zavrčal Orion. „Nazvi môjho otca psiskom ešte raz a osobne sa postarám o to, aby tvoje šikovné prstíky majstra elixírov ostali zmrzačené do konca tvojho života. Poznám pár parselským zaklínadiel, ktoré by to dokázali.“ Posadil sa do kresla, venoval Voldemortovi prižmúrený pohľad a dožadoval: „No?“

„Dovoľujete si oslovovať Temného pána s takou neúctou, arogantný chlapčisko?“ zasyčal Snape nazúrene.

„Nehovoril som s tebou, Snape,“ zavrčal Orion naštvane. „Ako oslovujem Temného pána ťa nemusí zaujímať!“

„Dosť!“ prerušil ich Voldemort nahnevane. Pozrel na Oriona a stručne odvetil: „Narcissa už nemôže byť tvojou opatrovníčkou. Dumbledore plánoval urobiť tvojou opatrovníčkou Tonksovú, ale Snape ho presvedčil, že bude lepšie, keď zostaneš s ním. Dumbledore súhlasil, veriac, že na teba Snape bude mať dobrý vplyv.“ S úškrnom dodal: „Ten starý hlupák verí, že Snape je vyliečený temný kúzelník, že bude pre teba príkladom, niekto ku komu by si mohol vzhliadať. A rovnako tak je to preňho pohodlné, keďže ťa bude mať na dosah, kedykoľvek bude chcieť.“

„A rovnako sa môžem zúčastňovať stretnutia smrťožrútov,“ dokončil Orion potichu. „Ak by som skončil s Tonksovou bolo by značne náročné vymyslieť zakaždým výhovorku. So Snapeom sa vyhovárať nemusím. A Snape nemá záznamy v registre trestov, Dumbledore ich vymazal.“

„Presne, Black. Hoci vás uisťujem, že vaša prítomnosť v mojom dome je viac než nevítaná,“ zavrčal Snape. „Robím to len kvôli rozkazom môjho Pána. Ale buďte si istý, že budete musieť pracovať, aby ste si zarobili na svoj pobyt v mojom dome.“ Škaredo sa naňho uškrnul a dodal: „Mám niekoľko elixírových ingrediencií, ktoré je potrebné nasekať; špinavú úlohu, ktorá, ako som si istý, je nad vaše nedostačujúce schopnosti v tejto oblasti.“

Orion Snapea úplne ignoroval a znepokojene zasyčal na Voldemorta: „Kde sssi Dumbledore myssslí, že sssom bol, potom, čo som opussstil dom Dursleyovcov? A verí tomu, že to bol útok ssssmrťožrútov?“

„Oficiálna verzia je taká, že sssi ušiel, keď sme zaútočili na Dursleyovcov,“ zasyčal Voldemort potichu. Potom s úškrnom dodal: „Noviny písssali, že Chlapec-Ktorý-Prežil opäť raz ušiel Veď-Viete-Komu a potom sa ssskryl v muklovskom Londýne. Dumbledore tiež verí tomu, že to bol útok sssmrťožrútov a possslal nejakých členov Rádu, vrátane Severusa, aby ťa našli. Podľa mojich rozkazov, Severus informoval Dumbledorea dnesss, že ťa našiel a vzal ťa k sssebe domov. To je dôvod, prečo dnesss musíš odísssť. Dumbledore ťa chce zajtra navštíviť.“

„Dočerta!“ zaklial Orion frustrovane, rukou si prehrabol vlasy. „Nechcem sssa s ním ssstretnúť!“ Zúžil na Voldemorta oči a spýtal sa: „Chceš, aby sssom sssa hral na nerozhodného, zmäteného chlapčeka, však? Mám sa teraz tváriť, že som Spasiteľom sssvetla? Budem ďalším špiónom v Ráde?“

Voldemort prísne odvetil: „Nemáš na výber. Nemôžeš ma otvorene podporovať, takže ssssa musíš na nejaký čas hrať na sssvetlého kúzelníka.“ Prižmúril na Oriona oči a nebezpečne dodal: „Budeš sssa sssprávať tak, ako od teba svetlí kúzelníci očakávajú, ale za žiadnych okolností sssa nepripojíš do Rádu.“

„Ssstále veríš, že zmením ssstrany, Tom?!“ zavrčal Orion nahnevane. „Myslíš, že by Rád bol ssschopný vymyť mi mozog? Koľko dôkazov ešte potrebuješ, Tom? Povedal sssom ti všetko o horcruxoch, medailón som mal v bezpečí pod zámkom celý ten časss a dokonca sssom ochránil prsteň pred Dumledorom!“

„A nabudúce, keď si ťa povolám, mi ho prinesssieš,“ zasyčal Voldemort stručne.

Orion zaťal čeľusť a skrz zovreté zuby zasyčal: „Neprinesssiem, Tom. Potrebujem ho.“ Prebodol Voldemorta očami a úprimne pokračoval: „Povedz mi, ako presssunúť dušu a rád ti ju vrátim v novej nádobe.“

„Duša ssssa z horcruxu nedá vyňať!“ riekol Voldemort netrpezlivo. „Jediný ssspôsob je poškodiť objekt, a potom bude duša vyssslobodená. Alebo zničiť daný objekt, a tak zničiť i dušu v ňom.“

Orion zalapal po dychu a zúfalo odvetil: „Si si issstý, Tom? Musí jestvovať spôsob, ako presunúť dušu z horcruxu!“

„Prečítal ssssom o horcruxoch všetko, čo sssa mi dostalo do ruky a nikdy sssom nenašiel sspôsob,“ riekol Voldemort podráždene.

Orion zabodol oči do Voldemortových a odhodlane riekol: „Potom sssi teda prsssteň nechám, kým neobjavím iný spôsob.“ Potom nežným, prosebným tónom dodal: „Nikdy by ssssom nezničil tvoj horcrux, Tom. Dovoľ mi nechať sssi ten prsteň, medailón som predsssa udržal v bezpečí po celý časss, nie? Môžeš mi veriť, čo sssa týka horcruxu, napokon, ja sssám sssom jeden.“

Voldemortove oči sa zúžili, keď hľadeli do tých Orionových, a potom nebezpečne prehovoril: „Dobre teda, nechaj sssi ho. Ale ak zistím, že sssi dušu presssunul a zničil si ho, potrestám ťa tak, že ma budeš prosssiť o sssmrť.“

„To sa nesssstane,“ odvetil potichu. „Dám ti novú nádobu na dušu, len čo zissstím, ako ju presssunúť, dobre?“

„Posssstaraj sssa, aby to tak bolo,“ riekol Voldemort vážne. Potom oslovil Snapea, ktorý ich pozoroval so zdvihnutým obočím. „Máš pre mňa ešte nejaké správy?“

„Áno, môj pane,“ odpovedal Snape okamžite. Venoval Orionovi hrozivý úškrn a pokračoval: „Dumbledore sa postaral o to, aby Black prestúpil na Rokfort s pomocou ministra mágie.

„ČOŽE?!“ zvolal Orion, vyskočil na nohy a triasol sa zlosťou. „Nepôjdem na Rokfort!“

„Och, ale pôjdeš,“ odvetil Snape zlovestným jemným hlasom.

„Staneš sa mojim novým opatrovníkom,“ zavrčal Orion nazúrene, „takže máš moc, aby si rozhodol, kam ma pošlú. Jednoducho povedané, pôjdem na Durmstrang!“

Snape si odfrkol a s úškľabkom povedal: „Hlúpy chlapče, musím si udržať svoje krytie ako lojálny člen Rádu. Nemôžem ísť proti Dumbledorovi.“

„Môžeš!“ zavrčal Orion.

„Severus má pravdu, Orion,“ pridal sa Voldemort potichu. „Tvoje vzdelanie na Rokforte je niečo, na čom trvá celá kúzelnícka komunita. Ak by ťa Severus nechal na Durmstrangu, Dumbledore by ho upodozrieval a ten starec by ťa ľahko dal Tonksnovej, ktorá by ťa na Rokfort aj tak poslala. Nedá sa nič robiť.“

Orion sa otočil na Voldemorta a rozrušene povedal: „Vieš, aký dôležitý je pre mňa Durmssstrang, Tom! Vieš, že sa chcem ssstať Nekromancerom! Nemôžem Durmstrang opussstiť!“

„Nie je žiadna iná možnosssť,“ odvetil Voldemort potichu. „Aspoň doteraz si absssolvoval riadne vzdelanie Temných umení. Hoci vymeškáš dva roky učiva Temných umení, ale zato sssa môžeš učiť sám.“

„Ale sssám nemôžem študovať Nekromanciu, Tom!“ povedal Orion zúfalo. „K dispozícii nie sú žiadne knihy, z ktorých by som sa mohol učiť!“ Voldemort stoicky mlčal, keď nakoniec Orion nazúrene odpľul: „Dobre, ďakujem ti za pomoc! Nájdem si iný ssspôsob!“

Voldemort pozrel do Orionových očí a nazúrene zasyčal: „Myslíš, že chcem, aby si bol v Rokforte, Orion? Pod palcom toho senilného ssstarca? Ak by existoval iný spôsob akoby som ti mohol pomôcť, urobím to!“ 

Orion sa oprel v kresle, v tichosti, zatiaľ čo snoval plány o tom, ako sa dostať do Durmstrangu.

Voldemort vstal a stručne riekol: „Môžeš vziať Oriona hneď, Severus.“ Venoval Orionovi pohľad a dodal: „Za tri týždne sa bude konať ssstretnutie Temných ssspojencov, kde sssa bude preberať odhalenie tvojej identity, okrem iného. Zúčastníš sa. Zavolám sssi ťa.“

„V poriadku, môj pane,“ riekol Snape a postavil sa. Uklonil sa Voldemortovi a potom podišiel k Orionovi a zavrčal: „Čas ísť, Black.“

Skôr ako ho Snape schmatol, Orion vyskočil a otočil sa k Voldemortovi. „A čo Lucius, Tom? Nenechávaj ho v-“

„Už sme to preberali,“ zasyčal Voldemort naštvane. „Ssssvoj názor nezmením!“

Orion zaťal ruky do pästí a prižmúril oči. „Ale nakoniec ho z Azkabanu vyssslobodíš a aj ossstatných, však?“

Voldemort mu venoval úškrn. „Keď uznám, že uplynulo dossstatok časssu, tak áno.“

„Dobre teda,“ odvetil Orion s porazeneckým povzdychom. Zavŕtal sa do Voldemortových očí a potichu riekol: „A ohľadom dlhu-“

„Zbavujem ťa ho,“ zavrčal Voldemort, jeho karmínové oči blýskali hnevom. „Čo ešte chceš?“

„Chcem len vedieť, prečo si ho zrušil!“ vyštekol Orion netrpezlivo. „Chcem vedieť na čom sssme!“

„Na čom sssme?“ uškrnul sa Voldemort. „Je to prosssté, si môj horcrux. Niečo, čo musím udržať v bezpečí. Nič viac a nič menej, len môj horcrux.“

„Nassser si, Tom!“ zasyčal Orion zúrivo. Pevne schmatol Voldemorta za golier a prebodol ho očami, keď urputne požadoval: „To je všetko, čo pre teba sssom, alebo sa sssprávaš ako idiot, pretože si myssslíš-“

Voldemort sa vymanil z jeho zovretia a zavrčal: „Nemám čas s tebou riešiť bezvýznamné veci, Orion. A musíš odísssť so Severusom, kým Dumbledore nessstrčí ten sssvoj veľký nosss do Snapeovho domu, aby ťa skontroloval.“

„Nie je to bezvýznamné, Tom!“ zasyčal Orion nahnevane. Potom podráždene dodal: „Kašľať na to! Prečo musíš byť taký zložitý? Vôbec ti nerozumiem!“

Pritiahol si Voldemorta bližšie k sebe a ich pohľady sa stretli, keď potichu povedal: „Niekedy sssa zdá, že ti na mne ssskutočne záleží, a potom sa zrazu otočíš a zaobchádzaš ssso mnou, akoby som bol len majetok, ktorý nemá väčšiu hodnotu než len, ako nádoba na tvoju dušu. Prečo mi prossste nepovieš, čo pre teba znamenám?“

„A čo znamenám ja pre teba, Orion?“ zasyčal Voldemort so zlostne prižmúrenými očami. „Teraz, keď nie je v blízkosti moje mladšie ja, som pre teba len jeho ssslabá náhrada?“ Pevne zovrel v rukách Orionovu tvár a dodal: „Povedz mi, záleží ti na mne tak veľmi ako na ňom?“

„Nie si náhrada,“ odvetil Orion potichu, pozerajúc do Voldemortových požadujúcich očí. „Ty sssi on. Starší a zmenený, ale stále si on, ako si povedal.“

„Áno,“ odvetil Voldemort s prižmúrenými očami, „ale ssstále si znechutený z predstavy pozície môjho manžela, však?“

Orion sa nepohodlne ošil a nakoniec riekol: „Chcem ti byť rovnocenný, Tom, ako už veľmi dobre vieš, nie tvoj manžel.“

„Rovnocenný v čom, Orion?“ spýtal sa Voldemort s dôrazom. „Chceš byť ssskrátka pánom mojich smrťožrútov?“

„Nie!“ odvetil Orion neústupne. „Chcem ti pomôcť s vojnou, Tom! Chcem s tebou plánovať boje a misssie!“ Ponoril sa do Voldemortových očí a pošepol: „Ak sssi mi bol ochotný ponúknuť pozíciu sssvojho manžela a ponúknuť Harrymu Potterovi pozíciu sspojenca, potom mi ponúkni pozíciu rovnocenného... vo všetkom... nie len v moci.“ Odmlčal sa a dôrazne riekol: „Urob ma sssvojim seberovným.“

„Vo všetkom – ako to myslíš?“ spýtal sa Voldemort potichu, oplácajúc Orionov pohľad.

„Ja – er – to záleží-“ začal Orion váhavo. Pozrel do Voldemortových karmínových očí a pokračoval: „To záleží na tom, či ti na mne záleží, alebo nie, Tom. Či ti na mne záleží nehľadiac na to, že som horcrux. Len to povedz. Len mi povedz pravdu. Som unavený z toho, ako si neussstále musím odôvodňovať tvoje činy.“

„Záleží ti na mne?“ spýtal sa Voldemort dôrazne.

„Vieš, že áno!“ odpovedal Orion roztrpčene.

Voldemort sa spokojne uškrnul a nežne povedal: „A ako veľmi, Orion? Dosť na to, aby si sssúhlasil, s tým, že mi budeš rovnocenný a môj vo všetkých aspektoch?“

Orion naňho prižmúril oči a uštipačne odvetil: „Neodpovedal si mi na otázku. Záleží ti na mne alebo nie?“

„Áno,“ riekol Voldemort potichu.

„Nie len preto, že som horcrux?“ spýtal sa Orion.

Voldemort pozdvihol obočie a potichu odpovedal: „Čo myslíš?“

„Neviem! To je aj dôvod, prečo sa ťa nato pýtam,“ zavrčal Orion netrpezlivo. Prstami si prečesal vlasy a neisto povedal: „Niekedy si myssslím, že áno, pri pár príležitostiach si mi to dokázal.“ Hľadel na Voldemorta a pokračoval: „Ale niekedy sa ku mne stále správaš ako bastard.“

Voldemortove pery sa pobavene zodvihli. „Stále budem bastard, ako si povedal, Orion. Nezmením sa.“

Orion sa nazlostil. „Nikdy som neočakával, že sa zmeníš, Tom.“ Uškrnul sa naňho a dodal: „Koľko máš teraz rokov? Okolo sedemdesiatky? Si ssstarý! Starí muži sa nemenia.“

„Dávaj si pozor, Orion,“ zasyčal Voldemort nebezpečne. „Netolerujem bezočivosť.“

Orion pobavene zodvihol obočie. „Len som poukázal na pravdu.“ Šibalsky sa uškrnul a dodal: „Zaujímalo by ma, akú máš výdrž, Tom... Raz si sa s tým vychvaľoval... Ale vzhľadom na tvoj vek...“

„Toto je pozvanie na to, aby som ti to dokázal?“ zasyčal Voldemort mäkko, jeho karmínové oči stmavli.

Orion zvážnel a prísne odvetil: „Nie, kým mi nedáš odpoveď.“

Voldemort nadvihol obočie a potom sa na Orion uškrnul. „Takže to zvažuješ?“

„Len mi odpovedz na tú skurvenú otázku, pre Merlina!“ zavrčal Orion rozčúlene.

Voldemort dlho mlčal, intenzívne sledujúc Oriona.

„Och, proste na to zabudni!“ vyprskol nahnevane. „Čo som mohol čakať, že? Si skrátka vnútri mŕtvy rovnako ako som si aj myslel!“

Orion sa otočil, namieril si to k Snapeovi a vyštekol: „Odchádzame, Snape.“

„Neprijímam rozkazy od vás, Black,“ zavrčal Snape, ale schmatol Oriona za rameno, keď namieril prútik na svoje Temné znamenie.

„Severus, počkaj na Oriona vonku,“ prikázal mu Voldemort chladne.

Snape sa zastavil, strelil po Orionovi prísny pohľad a s úklonom poslúchol a opustil miestnosť.

Orion sa zvrtol a nazúrene vyštekol: „Čo teraz, Tom?“

Voldemort sa rýchlo pohol až bol zrazu pred Orionom a ostro riekol: „Nejednám milo a láskavo. Nečakaj odo mňa patetické, romantické bláznovstvá.“

Orionove oči sa rozšírili, keď potichu odvetil: „Viem to.“

Voldemort chytil Orionovu tvár, zodvihol ju hore a prebodol ho horúčkovitým pohľadom. „Rovnako sa nedelím. Ak budeš so mnou, nemôžeš ani len premýšľať nad nikým iným.“ Prižmúril oči a dodal: „Ani nad tvojim mŕtvym upírom. Si na to pripravený?“

„Ja – ja neviem,“ odvetil Orion potichu, uhol sa jeho pohľadu, keď sa mu srdce zovrelo bolesťou.

Voldemort ho zovrel pevnejšie, zodvihol mu hlavu, aby sa naňho pozrel a nazúrene zasyčal: „Povedal si, že musíš ísť ďalej.“

„To sa nedá za jednu noc, Tom,“ odvetil Orion smutne.

„Ale snažíš sa? Chceš ísť ďalej?“ požadoval odpoveď Voldemort.

„Áno,“ zašepkal Orion, opätujúc Voldemortov pohľad. „Ale – ale navždy si ho budem pamätať, Tom. Bol – skutočne ma miloval... On bol prvý, ktorý mi ukázal, ako môže skutočný vzťah vyzerať.“ Zatvoril oči a s veľkým úsilím pokračoval: „Ale chcem ísť ďalej. Potrebujem sa pohnúť vpred, pre môj vlastný pokoj v mysli.“

„Pomôžem ti s tým,“ riekol Voldemort potichu.

Orion otvoril oči a bol konfrontovaný Voldemortovými karmínovými, ktoré hľadeli priamo do jeho. Orion ťažko prehltol a spýtal sa: „Čo tým myslíš?“

Voldemort sa naňho uškrnul a jemne zasyčal: „Myslím tým, že keď si ťa vezmem, úplne ťa ovládnem, urobím ťa svojim a už nepomyslíš na nikoho iného. Zabudneš na každého, keď budeš so mnou.“ Prižmúril na Oriona oči a ostro dodal: „Ako som už predtým povedal, nedelím sa. Ak budeš so mnou, nie je cesty späť a nebudeš s nikým iným, nebudeš mať záujem o nikoho iného. Ak ma zradíš – zaplatíš za to. Nezabijem ťa, ale zabijem každého, kto sa k tebe odváži priblížiť, rozumieš?“

„Áno,“ odvetil Orion potichu. Potom zúžil na Voldemorta oči a povedal: „A ty tiež nebudeš s nikým iným, rovnako sa nedelím. V tomto sme si rovní, Tom. Čo platí pre mňa, platí i pre teba.“

„Iste,“ zasyčal Voldemort so spokojným úškľabkom. „Nezaujíma ma nikto iný.“

Orion za zabodol do jeho očí a dôrazne vyriekol: „Ale čo mi ponúkaš, Tom? A stále si mi neodpovedal na moju prvú otázku!“

Voldemort sa naňho uškrnul a prstom pohladil Orionovú tvár, keď nežne zasyčal: „Ponúkam ti to, čo moje mladšie ja. Miesto po mojom boku, vládu nad čarodejníckym svetom... spoločne.“

„Ako rovnocenní?“ spytoval sa Orion.

„Áno,“ zasyčal Voldemort netrpezlivo. „Zdá sa, že v tom nemám na výber, nič iné neakceptuješ.“

Orion sa naňho uškrnul. „Nie. Koniec koncov, označil si ma ako svojho rovnocenného, nie? A vieš, že som rovnako mocný ako ty.“ Potom naňho prižmúril oči a krátko povedal: „Teraz to povedz.“

Voldemortove obočie sa zodvihlo. „Povedať čo?“

„Nehraj sa so mnou, Tom,“ zavrčal Orion „Vieš čo chcem počuť.“

„Že mi na tebe skutočne záleží?“ zasyčal Voldemort pobavene.

Orion naňho gánil a prudko vyštekol: „Len, ak je to pravda.“

„Och, ale je to pravda, maličký,“ riekol Voldemort jemne. Náhle k sebe Oriona pritiahol, naklonil mu hlavu dozadu a svojim teplým jazykom vyplienil Orionové ústa, hladovo skúmal každý ich kút, akoby sa nemohol nabažiť.

Orion zovrel Voldemortove ramená, keď mu vrátil hlboký bozk. Vyhľadal útočný jazyk a zavlnil sa tým svojim proti nemu, vychutnávajúc si ich malý súboj. Keď ucítil, ako ho Voldemortove paže objali tesnejšie a bozk sa stal viac konzumný a žiaduci, Orion uchopil Voldemorta na zátylku oboma rukami, spojil ich pery a vrúcne vyplienil Voldemortove ústa. Netušil prečo, ale cítil, že je to správne, akoby to bolo práve to, čo si podvedome želal a nakoniec sa to stalo, a doprial si to, opäť v ňom rástlo tiahnutie, no teraz už vedel,  čo to spôsobuje a vítal to.

Voldemort zastonal do Orionových úst, keď sa ich vzrušenia obtreli o seba a v mysli sa uškrnul, Orion vyrazil bokmi proti Voldemortovi, prirazil proti jeho telu.

Jeho vzrušenie vzrástlo, keď ho Voldemort agresívne chytil za boky, trúc sa proti nim a opakovane drancoval jazykom vnútro jeho ústa, žiadostivo a zúfalo. Voldemort ho zodvihol hore, prinútiac tak Oriona, aby sa okolo neho zakvačil nohami a prerušil bozk, keď s ním rýchlo prešiel ku stolu.

Mávnutím ruky ho upratal a nežne naňho Oriona položil. Hľadel na Orionovú tvár, sledujúc jeho zapálené líca, opuchnuté ružové pery a smaragdy, v ktorých vírila silná túžba a vábivá moc, ktorá ho neúprosne tiahla k tomu mladému mužovi. Jeho krv sa zapálila pri pohľade na Orionovu nádhernú tvár sčervenanú túžbou a dychtivosťou, sklonil sa a pobozkal Orionove ústa, vychutnávajúc si jeho sladké pery a zamatový dotyk jeho vlhkého, horúceho a mäkkého jazyka proti svojmu. Pomaly, roztiahol Orionove nohy, nadstavil sa medzi ne a chytil Oriona za zadnú časť chrbta, pevne si ho pritiahol proti sebe, pomaly sa oňho trúc, bolestným príjemným krúživým pohybom, ich tvrdé vzrušenia sa treli proti sebe náruživým potešením.

Orion si zamotal ruky okolo Voldemortovho krku, pritiahol si ho bližšie a pomaly sa zatlačil ústami do jeho úst, aby utlmil stony, zatiaľ čo Voldemort pomaly prirážal proti nemu, čo ho privádzalo do nepríčetnosti, túžby a potreby. Zrazu ucítil na hrudi chlad a uvidel, že si Voldemort kúzlom odstránil košeľu. Vlny horúceho potešenia prešli Orionovým telom, keď mu Voldemort zaklonil hlavu a teplými ústami mapoval Orionov vystavený krk, až dolu k jeho hrudi, nútiac tak Oriona lapať po dychu a vzpierať sa, keď sa prstami zakvačil do Voldemortových hebkých, tmavých kader.

Voldemort zastonal, keď si ho Orion pritiahol za vlasy, rýchlo vstúpil do jeho úst a plienil ich jazykom, vášnivo ho bozkávajúc a v tichosti si žiadal viac.

Túžil po tom, aby sa Orion vymkol z kontroly; chcel si Oriona vziať, hneď, pomaly, nežne a potom brutálne, tvrdo a opakovane, chcel, aby ho Orion prosil o viac. Chcel, aby sa pod ním Orion zvíjal, nekontrolovateľne triasol pod jeho dotykom a zmietal sa bez mocou.

Orion si obtočil nohy vôkol Voldemortovho pásu, pevne k sebe pritlačil ich vzrušenia a prirážal proti nemu v potrebnom tempe. Keď zastonal do Voldemortových úst, rovnako zachytiac Voldemortov ston, dostal neochvejnú túžbu ochutnať Voldemorta. Prerušil bozk a okamžite sa zubami vnoril do Voldemortovho teplého krku.

Voldemort zalapal po dychu, keď sa teplá bohatá krv rozprúdila do Orionových úst a Orion v extáze zatvoril oči, zatiaľ čo jeho myšlienky nesúvisle vírili. Voldemortova krv bola delikátna, neopísateľne úžasná, mohol v nej dokonca ochutnať aj Voldemortovu temnú mágiu, a to rozpálilo Orionove telo, jeho vlastná temná mágia vírila mocou a živočíšnosťou v jeho vnútri, stúpala na nové úrovne a povzbudzovala ho ďalej, pridávala mu na intenzívnom potešení a bezmyšlienkovitej túžbe. Orion sa triasol rozkošou, ako sa horúce vlny potešenia rozliali jeho telom; jeho temná mágia nikdy nereagovala takýmto spôsobom s Lezanderovou krvou a hoci ho to zmiatlo, doprial si oné pocity, ktoré ho konzumovali nekončiacou extázou.

Nakoniec Orion pomaly olízal Voldemortovu ranku a zatiaľ čo stále cítil jeho chuť v ústach, zabodol sa do Voldemortových očí a vydýchol: „Ochutnaj sssa v mojich ússstach.“

S divokým zavrčaním, Voldemort pevne schmatol Oriona za tvár a vyplienil mu ústa, cítil meďnatú chuť v ich teplom vnútri a mal neopísateľnú potrebu spustošiť mladíka pod sebou. Prstami zľahka prechádzal dolu po Orionovom trupe, cez jeho brucho, a potom opäť hore a znovu, cítiac Orionove napnuté svaly pod bruškami svojich prstov. Hore a dolu, tam a späť.

Orion cítil horúcu stopu na miestach, kde sa ho dotkli Voldemortove prsty a keď sa mu nechtami nežne zaryl do bradaviek, prudko sa nadýchol. Cítil ako Voldemortove nechty vystriedali brušká jeho prstov, ktoré krúžili cez jeho telo, potom – ešte raz – prešli cez citlivé uzlíčky.

Orion mierne naklonil chrbát, potichu tak žiadajúc Voldemorta o to, aby jeho prsty nahradili pery, aby jeho ústa prešli rovnakou cestičkou ako jeho prsty.

Voldemort sa dostal k pásu Orionových nohavíc a v jeho karmínových očiach svietila posadnutosť a nekontrolovateľná túžba, keď sa chrapľavo spýtal: „Chceš sss tým pokračovať?“

Prúd uvedomenia vstúpil do Orionovej mysle, zatiaľ čo hľadel do Voldemortových intenzívnych červených očí... Áno, chcel... ale bolo múdre dať Voldemortovi to, čo chcel tak skoro, bez toho, aby mal viac dôkazov, že sa oňho druhý kúzelník skutočne zaujíma? Ako Voldemort povedal, nebolo cesty späť; Voldemort ho už nepustí, ak si ho skutočne vezme...

Voldemort videl, že sú Orionove smaragdové oči zahalené rozpoltenými emóciami a jeho napuchnuté pery váhali. Okamžite od Oriona odstúpil a nazúrene zavrčal: „Nechceš si zničiť spomienky na svojho upíra tým, že budeš so mnou? Som už unavený z tvojich hier, Orion! Moja trpezlivosť s tebou dosiahla svoj limit. Konečne si mi to ujasnil.“

V ďalšom okamihu Voldemort rýchlo odkráčal preč a búrlivým hlasom vydal rozkaz: „Severus, vstúp!“

Orion poplašene vyskočil zo stola, rýchlo si obliekol tričko, keď Snape vstúpil do miestnosti.

„Vezmi ho preč!“

Orionove oči sa rozšírili, keď rýchlo vyhľadali tie Voldemortove. „Nie počkaj! Tom, nechaj ma to vysvetliť, ja-“

Voldemort naňho prižmúril svoje nemilosrdné oči a hnevlivo zavrčal: „UŽ MA TAK NIKDY NEOSLOVUJ!“

Keď Orion prekvapene ustúpil dozadu, Snape ho rýchlo schmatol za rameno a aktivoval svoje Temné znamenie prútikom.

„Nie! Dovoľ mi ti to vysvetliť!“ riekol Orion zúrivo, ale slová zanikli v rozmazanom priestore a vo víre farieb.

ooo

„Dočerta, Snape!“ zasyčal Orion nazúrene, keď nohami dopadol na tvrdú podlahu. „Potreboval som viac času, aby som si s ním pohovoril!“

Snape v momente pevne schmatol Oriona za ramená a zavrčal: „Čo si myslíš, že robíš, chlapče? Myslel som, že tvoja stupidita nemôže dosiahnuť nových výšin, ale opäť raz si mi dokázal, ako som sa mýlil!“

„O čom to hovoríš?“ spýtal sa Orion naštvane.

Snape naňho prižmúril čierne oči a opovržlivo sa uškrnul. „O tvojom novom cieli stať sa šukacou hračkou Temného pána! Videl som, ako si ho objímal, keď som prišiel prvýkrát!“

„To čo s ním robím, nie je tvoja starosť, Snape!“ zavrčal Orion nahnevane. „A nič nevieš! Nie som jeho hračka na šukanie!“

Snape sa zlomyseľne zasmial, keď výsmešne povedal: „Veríš tomu, že mu na tebe záleží? Že od teba chce niečo iné, než len sex a udržiavať si ťa ako domáce zvieratko?“ Potom kruto dodal: „Pretože to je presne, čo chce! Temný pán ľudí využíva a zbavuje sa ich po pár dňoch. To robí s každým novým milencom, ktorého dostane!“

„So mnou je to iné!“ vyprskol Orion.

„Och, toto je prosto zábavné,“ riekol Snape s nepríjemných smiechom. Pohŕdavo sa uškrnul. „Je to s tebou iné, pretože tebou niekedy zaobchádza nežne? Pretože je zvodný a podmanivý? Nebuď blázon, chlapče! Vždy je nazačiatku taký! Potom ťa bezcitne využije, pár krát ťa ošuká a odhodí preč!“

„Hovoríš z osobných skúseností, Snape?“ uškrnul sa Orion.

Snape pevnejšie zovrel jeho ramená a nazúrene zasyčal: „Nepokúšaj ma, Orion.“

Orion zodvihol obočie. „Orion? To je po prvýkrát.“

„Ak budem znášať tvoju neznesiteľnú prítomnosť vo svojom dome, tak ťa preferujem oslovovať tvojim prvým menom,“ zavrčal Snape. „Black mi len pripomína, že si potomkom tej zbytočnosti, ktorá sa nazýva kúzelníkom.“

Orion si odfrkol. „Rob, ako chceš, Severus.“ Uškrnul sa na Snapea a dodal: „Podal si slušný výkon s tým svojím:  „Dovoľujete si oslovovať Temného pána s takou neúctou“.“ 

„Nebolo ťažké predstierať, že ťa nemám rád,“ zavrčal Snape. „A nemeň tému. Chcem vedieť, čo má v pláne tá tvoja pomätená myseľ.“

„Môj vzťah s Temným pánom je moja vec, Severus,“ riekol Orion stručne. „Nie je tu o čom diskutovať.“

„Ale je, keďže máš so mnou dohodu,“ riekol Snape. „Čo prísahy, ktoré sme si dali?“

„Neporuším svoju prísahu!“ odvetil Orion neúprosne. „A stále budem proti nemu, keď bude konať nesprávne! Aj keď s ním budem, to neznamená, že mu budem podriadený. Stále pokračujem vo svojich plánoch!“

Snape sa zasmial. „A to som dúfal, že ti ostal aspoň kúsok rozumu!“ Prižmúril naňho oči a neľútostne pokračoval: „Ak si ťa Temný pán vezme, môžeš si byť istý, že si ťa podriadi! Nebudeš jeho pravá ruka, ani nič podobné, budeš jeho hračka, jeho maznáčik!“

Orion sa naňho uškrnul. „Nuž, uvidíme, nie?“

„Umyl som si nad tebou ruky!“ zasyčal Snape. „Varoval som ťa.“

„Bod pripísaný,“ odvetil Orion stroho. Poobzeral sa okolo a zamračil sa, keď sa spýtal: „Kde to sme?“

Nachádzali sa v obývacej miestnosti, ktorá sršala temnotou. Steny boli kompletne skryté za knihami, mnohé z nich boli v čiernej a hnedej väzbe, opotrebovaná pohovka, staré kreslo a vratký stolík stáli zoskupené pri sebe pod tmavým svetlom pochádzajúcim z lampy so sviečkami visiacej zo stropu. Miestnosť pôsobila zanedbano, akoby nebola pravidelne používaná.

„Pradiarska ulička,“ odvetil Snape stroho. „V malom muklovskom meste s devastovanými murovanými domami a opusteným mlynom.“

„Rozkošné,“ riekol Orion sarkasticky.

Snape zavrčal. „Tu nebudeš mať luxus, na aký si zvyknutý, chlapče.“

Orion si odfrkol. „Prvých desať rokov svojho života som bol využívaný mojimi príbuznými ako domáci škriatok. Ver mi, v porovnaní s tým je toto raj. Okrem toho, je to dobre zašité miesto.“

„Ušetri ma svojich srdcervúcich príbehov z detstva,“ povedal Snape prchko.

Orion mu venoval úškľabok. „Áno, verím, že ich máš dosť sám, nie?“ Zamračil sa na Snapea a dodal: „Prečo tu bývaš? Čo sa stalo s panstvom Princov?“

„Som polovičný,“ odpovedal Snape netrpezlivo, „ako už vieš. Moja matka bola vylúčená z línie Princov, keď sa vydala za mukla a môj starý otec, ktorý ju vyhodil, je jediný žijúci Princ, ktorý Prince Manor obýva.“

„A ako to tak vyzerá, nie si tu často,“ povedal Orion a obzeral sa.

„Nie,“ zavrčal Snape. „Zvyčajne zostávam v Rokforte. A teraz, vďaka tebe, musím trčať tu, ako zamknutá pestúnka.“

„Viac života do toho umierania, Severus,“ riekol Orion s úškľabkom. „V elixíroch som celkom dobrý. Dovoľujem ti, aby si ma nespravodlivo zneužíval, nasekám pre teba nejaké korene Mandragory.“

Snapeove kútiky pier sa zodvihli do zlomyseľného úsmevu. „Budeš robiť oveľa viac než len sekať korene, chlapče. Mám veľa mŕtvych netopierov, ktoré potrebujú odrezať prsty a vybrať oči.“

„Fascinujúce,“ povedal Orion s úškľabkom.

Snape sa naňho škaredo uškrnul, predtým než sa na Oriona temne zamračil a drsno sa spýtal: „Vrátiš sa späť za Temným pánom?“

Orion si unavene povzdychol. „Nie dnes, je už dosť neskoro a stále sa potrebujem dostať do Black Manoru, aby som si vzal kufor. Okrem toho, si potrebujem nejaké veci premyslieť.“

„To by si mal,“ zavrčal Snape.

„Áno, budem premýšľať o svojich možnostiach, zatiaľ čo budem vydlabávať netopierie oči, bude to terapeutické,“ odvetil Orion sarkasticky. Strelil pohľadom na vratký stôl a neisto dodal: „Tá vec sa nerozpadne, že nie?“

Snape sa zdal pobavený. „Nie, pokiaľ ho nehodláš používať ako cieľ praktizovania temnej mágie.“

„Výborne,“ povedal Orion, venujúc Snapeovi očarujúci úsmev. „Posaďme sa, teda. Mám na teba veľa otázok.“

Snape zodvihol obočie, ale posadil sa za stôl, keď Orion spustil: „Chcem vedieť, čo sa dialo, zatiaľ čo som bol mimo, najmä so smrťožrútmi. Aká bola ich reakcia, keď sa zistilo, že ja som Harry Potter?“

Severus pokrčil obočím a výsmešne odvetil: „Ako si myslíš, že reagovali, keď zistili, že si ich vodil za nos celé tie roky?“

Orion si povzdychol a netrpezlivo povedal: „Nemáme čas na iróniu, len mi povedz všetko, Severus. Je neskoro a ešte stále musím ísť na Manor, takže mi sprav malú láskavosť a odpusti si ten svoj ostrý jazyk aspoň na chvíľu. Môžeš mi to vrátiť zajtra a po zvyšok nášho spoločného času. Dohodnuté?“

Snape sa naňho uškrnul. „Dobre teda.“ Jeho tvár, z časti osvetlená tlmeným svetlom zo svietniku, sa náhle zmenila na vážnu, keď prehovoril: „Stalo sa toho veľa, čo chceš vedieť najskôr?“

Orion si prstami prehrabol vlasy a potichu povedal: „Áno, zdá sa, že všetko to vybuchlo naraz... Sotva to chápem... Viem niekoľko vecí ohľadom toho, ako reagovali svetlí kúzelníci, čítal som zopár článkov v Dennom prorokovi... ale to bolo pred týždňom...“ Zadržal dych a zahľadel sa na Snapea. „Dobre. Prvá vec, ktorú chcem vedieť je, ako dostali Luciusa. A kto ďalší bol vzatý do Azkabanu.“

Snape si položil ruky na stôl a potichu odvetil: „Z toho, čo som sa dopočul, hneď čo ťa Temný pán zobral z ministerstva, Dumbledore a aurori sa vrátili na Oddelenie záhad, kde smrťožrúti stále bojovali s Rádom. Smrťožrúti boli, zjavne, v presile. Lucius, ako vodca misie, sa mal uistiť, že sa všetci dostanú bezpečne von; takže prebojovali sa cez aurorov a členov Rádu a dostali sa do Átria. Zatiaľ čo bojovali, pokúsili sa odmiestniť. Mnoho smrťožrútov malo dosť času na odmiestnenie, ale Dumbledore niektorých uväznil. A to boli tí, ktorí boli poslaní do Azkabanu: Jugson, Dolohov, Mulciber, Nott a Lucius.“

Orion si unavene pretrel čelo. „Prečo im Temný pán nepomohol ujsť?“

Snape si odfrkol. „Temný pán neopatruje svojich nasledovníkov; očakáva, že si poradia sami.“ Prebodol Oriona pohľadom a dodal: „A Temný pán bol v tú noc zameraný len na tvoje zabitie.“ Prižmúril oči. „Prečo to nespravil?“

Orion sa uškrnul. „Och, zúril, ver mi. Ale ako som ti povedal, som jeho najmocnejší nasledovník. Nepovedal som ti predsa, že nakoniec ma nezabije?“

„Len sa uisti, že sa ti opäť nechce pomstiť,“ odvetil Snape prísne, prenikavo naňho hľadiac čiernymi očami. „Temný pán je známy tým, že dá svojim nepriateľom falošný pocit bezpečia, predtým, ako ich zlikviduje. Rád sa so svojimi obeťami zahráva.“

Orion sa zamračil, ale túto myšlienku odvrátil. Pozrel na Snapea a potichu riekol: „Čo sa stalo potom?“

„Na druhý deň, noviny zverejnili príbeh o tvojej identite. Konalo sa stretnutie smrťožrútov, Temný pán ich brutálne potrestal sa ich zlyhanie a potom boli smrťožrúti v rozruchu, ty si bol príčinou, prečo zlyhali a mnohí sa cítili podvedení a chystajú na teba pomstu.“ Snape naňho prižmúril oči. „Ale Temný pán nešetrne prikázal, aby sa ťa ani len nedotkli. Povedal, že si na ich strane a že každého, kto ti ublíži on osobne a okamžite zabije.“

Orion cítil, že mu vyschlo v ústach, ťažko prehltol a zašepkal: „Ne- nejakí smrťožrúti... Našiel sa niekto, kto ma nechcel zabiť? Ktokoľvek, komu na mne záležalo dosť na to, aby mi odpustil môj podvod?“

„Záležalo?“ spýtal sa Snape pohŕdavo. „Smrťožrútom nezáleží na-“ Odmlčal sa, a potom stroho dodal: „Zdá sa, že predsa nejakých priateľov máš. Rodolphus a Romulus nikdy nevyjadrili túžbu po pomste. Najskôr sa zdali byť zranení. Verím, že boli znepokojení z toho, čo by sa ti mohlo stať.“

Orionove pery sa pomaly sformovali do hrejivého úsmevu. „Ruddy a majster Rosier... to som mohol uhádnuť.“

Snape sa uškrnul. „To neznamená, že to pre teba bude ľahké. Nie, že si ich klamal o tom, kto si, ale aj o tom, že si polovičný. Iste si dokážeš predstaviť ten rozruch okolo toho.“ Pozrel na Oriona a vážne dodal: „Dával by som si pozor na Bellatrix. Bola šialenejšia a bláznivejšia než som ju kedy videl. Len si predstav, hlava rodu Blackov je polovičnej krvi.“

Orion sa zaškľabil. „Áno, viem si predstaviť, veľmi jasne, ako reagovala.“ Venoval Snapeovi úškrn a povedal: „Vyriešim to s ňou. Môžem byť polovičný, ale vedia, že som mocný. Rodolphus, Rosier a Bellatrix vedia, aké sú moje schopnosti. Bella vie, že ju ľahko môžem zabiť, ak by som chcel.“

„To ju neodradí,“ riekol Snape úsečne. Prižmúril na Oriona oči a povedal: „A k tvojim schopnostiam... Počul som, že si niečo urobil v Komnate smrti.“

Orion sa zamračil. „Tak sa volá? To miesto s oblúkom?“

„Áno,“ potvrdil Snape vážne. „Čo sa tam stalo? Smrťožrúti sa zdali tým, čo si tam urobil veľmi rozrušení... Cítil som z nich strach, aj keď sľubovali pomstu, mnohí sa zdali, že si to dvakrát premyslia.“

„Čo sa stalo podľa nich?“ spýtal sa Orion zvedavo.

„Že si ich vystavil nejakej forme temnej mágie, ktorú predtým nikdy nevideli, ktorá sa zdala, že zničí všetko a každého v miestnosti,“ povedal Snape ostro. „Verím, že tam bola mladá čarodejníčka, ktorá nebola ohrozená.“ Zodvihol na Oriona obočie. „Hovorili, že to bola Romulusova dcéra.“

Orion sa usmial. „Bola. Calypso Rosier. Pamätáš si ju, nie? Pekná, čiernovlasá kúzelníčka, chodila na tvoje hodiny elixírov.“

„Áno.“ odvetil Snape rýchlo. „Jediná, ktorá mala nejaká schopnosti v elixíroch.“

Orion sa naňho pobavene usmial. „Viac než len nejaké schopnosti, Severus. Je v elixíroch vynikajúca, najlepšia na Durmstrangu. A je pekná, nie? A brilantná.“

„A spievaš sonety o jej atribútoch, pretože-?“ riekol Snape so zodvihnutým obočím. Potom s úškľabkom dodal: „Nehovor mi, že je tvojim najnovším úlovkom.“

Orion sa usmieval. „Nie, nie, Severus. Nezaujímajú ju nezrelý chlapci ako som ja, bohužiaľ.“ Venoval Snapeovi zákerné pousmiatie. „Má záujem o kúzelníkov, ktorí sú... skúsenejší.“

Snape vyklenul obočie do oblúka a Orion mu venoval ďalší úškrn, skôr než zamračene riekol: „A ako reagovali členovia Rádu na moju temnú mágiu?“

„Mali starosti, samozrejme,“ odvetil Snape s úškrnom. „Predstav si, ich malý Spasiteľ jasne ukázal, že je temný kúzelník...“ Zamračil sa a dodal: „Dumbledore sa zdal byť rozrušený najviac.“

Orionova krv zamrzla a jeho myseľ sa zaplnila myšlienkami. Dumbledore bojoval s Gellertom... Ukázal mu Gellert počas ich duelu svoju temnú mágiu? To by bolo príšerné... jeho snaha o Relikvie smrti a cieľ stať sa Vindico Atrum musí ostať v absolútnom utajení.

Orion si prečistil hrdlo a povedal: „Čo sa stalo ďalej?“

„Nič viac než, že všetci bojovali, obe strany Rád aj smrťožrúti boli zaneprázdnení,“ odvetil Snape v krátkosti. „Dementori opustili Azkaban a dali podporu Temnému pánovi. Na ministerstve nastali nepokoje, keď sa to stalo a-“

„Počkaj!“ prerušil ho Orion a díval sa na Snapea. „Chceš mi tým povedať, že je Lucius v Azkabane bez toho, aby ho strážili Dementori?“

„Áno,“ odvetil stručne.

Orion sa s úľavou povzdychol. „To je skvelé! Nebude veľmi trpieť a bude ľahké ho odtiaľ dostať.“

Snape sa uškrnul. „V Azkabane nie sú Dementori, ale stále je tam armáda svetlých kúzelníkov, ktorí ho strážia. A oni dokážu byť rovnako krutí. Nemyslím si, že Lucius a ostatní zažívajú príjemné časy.“

Orion si ustarostene pretrel čelo. „Nuž, Temný pán ich časom dostane von. A Lucius je silný.“ Venoval Snapeovi pohľad a neisto sa spýtal: „Vie Lucius, kto skutočne som?“

„Predpokladám, že nové správy sa k jeho ušiam dostali,“ odvetil Snape. „Jeho strážcovia sa o tom iste rozprávali.“

„Bude ma nenávidieť, teraz, keď vie, že som polovičný,“ riekol Orion skľúčene.

Snape nakrčil obočie. „Lucius rád hrá svoju úlohu čistokrvného. Rovnako som polovičný a aj tak mi bol na Rokforte priateľom. Čokoľvek vyhlasuje na verejnosti, v skutočnosti sa zaujíma len o moc a vplyv. Len čo niekto ukáže schopnosti, ak to nie je samozrejme muklorodený, potom Lucius zatvára oči nad svojimi predsudkami.“

„A ty máš ohromný talent na elixíry, takže preto si ťa Lucius tak vysoko cenil, aj keď vedel, že si polovičný,“ skonštatoval Orion.

„Presne tak.“

„Zaujímalo by ma, Severus,“ riekol Orion a pozrel na Snapea, „Keď si bol verný Dumbledorovi, uvedomoval si si, že si zrádzal Luciusa? Nezáležalo ti na tom?“

„Lucius si vybral svoju stranu,“ riekol Snape ostro. „A ja tú svoju. Politika a vojna sa nezlučuje s priateľstvom, Orion. To nemôžeš dovoliť. Možno ma Lucius upodozrieval, možno nie, ale nikdy sa o tom so mnou nebavil. Obaja sme svoje rozhodnutia rešpektovali.“

„Aj keď by to znamenalo, že sa môžete stretnúť na bojisku ako nepriatelia?“

„Áno,“ odpovedal Snape úsečne. „V takom prípade by sme proti sebe bojovali, ako najlepšie vieme.“

„Dokázal by si ho zabiť?“ spytoval sa Orion prudko.

Snape sa naňho temne zamračil. „Nepreberáme tu mňa, mýlim sa snáď? Tak čo iné ešte chceš vedieť?“

Orion sa pozrel do jeho očí a potichu riekol: „No, aspoň teraz, pre teba Lucius nie si nepriateľom, že? Si na temnej strane, však, Severus? Nezradil by si nás na poslednú chvíľu. Verím ti.“

Snape zodvihol obočie. „Nikomu nemožno dôverovať.“

„Ja verím tebe,“ zavrčal Orion prudko. „Viem, že opovrhuješ obomi stranami, ale dočerta, Severus! Si temný kúzelník skrz-naskrz! Nezáleží na tom, že si polovičný, stále si Princ! Presne ako ja Black. Temnú krv nemožno poprieť. Vždy bude prúdiť tvojimi žilami, určovať druh tvojej mágie a tvojho druhu. Akejkoľvek ideológie sa držíš, nikdy neprestaneš byť temným kúzelníkom!“

„Skončil si so svojim prejavom?“ spýtal sa Snape sarkasticky. „Ešte nejaké otázky?“

„Áno,“ odpovedal Orion zostra. „Povedal si mi, že Dementori teraz otvorene podporujú Temného pána. Čo sa ešte stalo?“

„Rokovanie s obrami je takmer uzavreté,“ odvetil Snape. „Predpokladám, že je to otázka pár dní a obri rovnako otvorene vyjadria svoju podporu Temnému pánovi.“

Triumfálny úsmev sa zjavil na Orionovej tvári. „Drahý Merlin! Ide do tuhého! Nebesia, vojna sa skutočne čoskoro začne, nie? Konečne!“

„To by som si neželal!“ zavrčal Snape nazúrene. „Máš vôbec nejakú predstavu, aká katastrofa sa k nám ženie?“

„Mám,“ odvetil Orion potichu. Ich pohľady sa uzamkli, keď dodal: „Ale dočerta, bolo na čase! Áno, bude tam smrť, bolesť, deštrukcia, a tak ďalej... ale muselo sa to skôr či neskôr stať. Revolúcia prinesie more krvi. Je to cena, ktorú my všetci musíme zaplatiť. A môžeme jedine bojovať so všetkým čo máme a ochrániť tých, na ktorých nám záleží.“

„Stále vidím, že si presne taký nezrelý ako aj predtým,“ vysmial sa mu Snape. „So svojimi romantickými ideami o hrdinskom boji na dosiahnutie cieľov temných kúzelníkov.“ Kruto dodal: „Vojna nie je nič iné ako zbytočné mrhanie životom! Malo by sa jej vyhnúť. Obe strany skončia s polovičným počtom, ak budú mať šťastie. Škody budú katastrofálne! Rodiny sa rozpadnú, čarodejnícke komunity spustošia, synovia a otcovia mŕtvi-“

„Som si toho vedomý!“ odvetil Orion ostro, postaviac sa zo stoličky. Zaťal ruky v päsť a neľútostne riekol: „Diplomacia nefunguje. To vieme všetci, temní kúzelníci to skúšali, bezúspešne po celé storočia.“ Odmlčal sa a náhle dodal: „Ako som povedal, revolúcia prinesie more krvi. Nejestvuje milosrdenstvo!“

ooo

Nasledujúce dni Orion rozjímal. Minulú noc šiel do svojho panstva a priniesol si batožinu aj prútiky a čelil skupine rozhnevaných domácich škriatkov. Zdalo sa, že každý svetlí kúzelník a čarodejníčka z celého Anglicka mu chcú niečo povedať, pretože škriatkovia non-stop preberali listy adresované: „Orion Black, Black Manor“. Bolo tam dokonca aj niekoľko vrešťadiel. Orion teda skrátka škriatkom prikázal, aby ich zlikvidovali a napísali preňho krátke zosumarizovanie listov, ktoré mu boli adresované. Našťastie sa spýtal či mu neposlal list Remus Lupin a na jeho úľavu poslal.

Bol to veľmi krátky list, len sa spytoval, či sa má Orion dobre a Remus mu dal adresu, na ktorú má poslať odpoveď. Orion narýchlo odpísal Remusovi a požiadal ho, či by sa mohli stretnúť na Pradiarskej uličke za týždeň. Rozhodol sa, že nebude žiadať Snapea o dovolenie, keďže vedel, že starší kúzelník by to ihneď zamietol; oznámi to Snapeovi v ten deň a potreboval dať Remusa a Severusa dokopy, obaja boli jeho nasledovníci, takže ich potreboval spojiť.

Skontroloval svojho otca a až potom, čo sa uistil, že je Sirius v poriadku, nakázal Dobbymu, aby sa výhradne staral len o Severusa a ak by sa Siriusov stav zmenil, že ho nájde na Pradiarskej uličke.

Počas skorého rána, premýšľal nad svojimi možnosťami a konečne napísal kúzelníkovi, ktorý by mu mohol pomôcť s jeho školským problémom. Tiež sa rozhodol, že použije prenášadlo od Sebastiena týždeň pred stretnutím Temných spojencov. A celé ráno strávil písaním členom TA, vysvetľujúc im, prečo im nepovedal o svojej pravej identite Chlapca-ktorý-prežil a uisťoval ich, že je stále na temnej strane a nič sa nezmenilo.

Nakoniec sa posadil, aby napísal ten najťažší list – Dracovi. Narcisse už napísal a rýchlo mu naň odpovedala, že ho z ničoho neviní a že ho stále považuje za svoju rodinu. Zahrialo ho to na srdci, ale z jej slov cítil, že to Draco vzal veľmi zle.

Po chvíli plnej rozmýšľania, napísal Dracovi dlhý list, žiadajúc Draca o to, aby pochopil v akej je pozícii a stál si za tým, že sú stále priatelia a že ich vzťah neutrpel, že je stále Orion Black tak ako ho Draco poznal.

Ale Draco mu nikdy neodpovedal.

Zatiaľ čo čakal na Dumbledora, ktorý ho mal údajne v ten deň navštíviť a Snape zmizol ktovie kde, Orion začal so svojom úlohou, pripraviť ingrediencie do elixírov a jeho myseľ sa rozvírila myšlienkami.

Zatiaľ čo efektívne vyberal netopierie oči, Orion myslel na to, čo sa stalo s Voldemortom. Nazačiatku bol Voldemort krutý a odporný, ale Orion si spomínal na svoj hysterický výstup v deň, kedy sa prebudil na Voldemortovom panstve. Spomínal, aký bol Voldemort tichý a ruky zatínal v päsť, pamätal na karmínové oči, ktoré blýskali hnevom, ale rovnako spomínal na to, že Voldemort si nevybral jeho dlh. Deň po jeho záchvate, starší kúzelník zrušil dlh a vrátil mu slobodu. A teraz tomu rozumel lepšie. Kričal na Voldemorta, aby si ho vzal, aby ho znásilnil, aby spravil čokoľvek, čo chce, a potom ho spravil smrťožrútom. Ale kvôli smútku nepremýšľal a bol zúfalý a Voldemort to vôbec nezneužil. Orion myslel, že Voldemort možno zrušil dlh, pretože nechcel, aby sa stal smrťožrútom a ani manželom, keď sa to Orionovi tak priečilo. A Orion pochopil, bolo to celkom jasné, že Voldemortovi na ňom skutočne záležalo.

Čo Oriona miatlo, bola Voldemortova reakcia, keď zaváhal či sa s ním vyspí. Jeho srdce sa zovrelo, keď nad tým premýšľal, kvôli Voldemortovmu obvineniu, nemyslel na Lezenadera, ani len sekundu, počas toho, ako mal s Voldemortom intímnosti. A to ho udivovalo a spôsobovalo mu úzkosť, čo za chladnú bytosť to bol, keď ani len nepomyslel na niekoho, koho miloval tak hlboko a kto zomrel len nedávno.

Áno, pochoval bolesť a pocity pre Lezandera, ale stále ho znepokojovalo to, že si nezmyslel na Lezandera, zatiaľ čo mal intímnosti s Voldemortom. Vždy si myslel, že jeho prvé milovanie bude s Lezanderom, prial si to, ale teraz o panictvo takmer prišiel s inou osobou, bez toho, aby čo len pomyslel na Lezandera.

Zatiaľ čo sa Orion pokúšal odhaliť svoje pocity a to, čo skutočne chcel, náhle sa mykol, keď sa Snape objavil v miestnosti.

Starší kúzelník vyzeral zničene a jeho tvár bola lemovaná stresom a nedostatkom spánku.

„Severus, nevidel som ťa celý deň, je všetko v poriadku?“ spýtal sa Orion. „A kedy príde Dumbledore?“

Snape mu venoval pohľad a stroho odvetil: „Dumbledore ti odkazuje, že je rád, že si v bezpečí. Teraz nemôže prísť, možno budúci týždeň. Rád je veľmi zaneprázdnený.“

Orion upustil z rúk mŕtveho netopiera a podišiel k Snapeovi. „Čo sa stalo? Prečo sú Rád a Dumbledore tak zaneprázdnení?“

Snape potlačil netrpezlivé zavrčanie a prudko odvetil: „Dnes Temný pán zavraždil Ameliu Bonesovú, vedúcu Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva a Emmeline Vanceovú – členku Fénixovho rádu. Obe boli veľmi mocné a sú veľkou stratou pre svetlú stranu.“

„Nuž, to je dobré pre nás, nie?“ spýtal sa Orion zamračene.

Snape zovrel prstami Orionove ramená a zavrčal: „Boli to dobrí ľudia, Orion.“

„Boli to svetlé kúzelníčky, bojujúce proti nám, Severus,“ riekol Orion vážne. „A obzvlášť kladiem výraz na „proti nám“, pretože si so mnou, Severus, na strane temna. Nezabúdaj.“

Snape uvoľnil Orona s nazúreným zavrčaním a Orion ho rýchlo schmatol za ramená a potichu riekol, pozerajúc do Snapeových očí. „Necíť sa za to vinný. Ich smrť nie je tvoja zodpovednosť ani chyba. Vedel si, že sa to stane.“

„Áno,“ zasyčal Snape naštvane. Zhlboka sa nadýchol a zúrivo si pretrel čelo. Venoval Orionovi pohľad a ostro odvetil: „Plány Temného pána napredujú. Som si istý, že sa stane oveľa viac vecí počas tohto týždňa. Takže sa tu nebudem veľa zdržiavať.“

Orion si ustarostene povzdychol. „Rozumiem. Dávaj si pozor.“

Snape krátko prikývol, vzal niečo z police a zmizol. Nasledujúce štyri hodiny, Orion sotva Severusa videl, starší čarodejník vyzeral čoraz viac vyčerpanejšie a prchkejšie a Orion ho nezaťažoval otázkami. Orion trávil všetok svoj čas odpisovaním členom TA, ktorí pomaly akceptovali, že im Orion povedal pravdu a že skutočne podporuje temnú stranu. A stále písal Dracovi aj bez toho, žeby mu odpisoval. Zvyšok času prehľadával Severusovu knižnicu s malou šancou, že by našiel niečo o Kameni vzkriesenia, zatiaľ čo čakal na deň, kedy príde Remus a možno mu pomôže.

Počas nocí, Orion ležal na zodratej posteli v jeho ponurej izbietke a premýšľal nad tým, čo skutočne chce, koho skutočne chce. Nejeden ráz sa chcel premiestniť za Voldemortom, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Chcel ísť za Voldemortom, keď si bude istý, že to bude Voldemort, kto sa bude chcieť stretnúť; nechcel ísť za ním len preto, že nemal Toma alebo Lezandera. A každú noc, keď zhodnocoval Voldemortove činy a myslel na Lezandera so zovretým srdcom, pomaly si začínal uvedomovať, že chcel Voldemorta. Že ho chcel vždy. Tá silná príťažlivosť bola nepopierateľná, dokonca aj jeho temná mágia potichu kričala, keď bol Voldemort nablízku, nehovoriac o tom, že mal v sebe kúsok jeho duše, ktorý ho s ním tiež spájal. Išlo o atraktivitu a silnú túžbu, vo Voldemortovi bola stále ľudskosť, hocako hlboko pochovaná bola, stále v ňom je a Voldemort to príležitostne dokazoval. A tie momenty boli pre Oriona podstatné, pretože dokazovali, akou osobou Voldemort skutočne je, aj keď to pred všetkými skrytá, pretože si iste myslí, že by tým ukázal svoju slabosť.

Na štvrtý deň, keď bol Orion zahltený v učebnici Temných umení, ktorá spomínala niečo o dušiach, ale nič, čo by preňho bolo užitočné, začul „crack“ a otočil hlavou.

Orion rýchlo vstal, prešiel k Snapeovi a naliehavo povedal: „Severus, viem, že si veľmi zaneprázdnený, ale nedostávaš Denného proroka a ja potrebujem vedieť, čo sa deje!“

Snape, ktorý vyzeral nevyspanejšie a unavenejšie, než kedykoľvek predtým, si unavene povzdychol a odvetil: „Temný pán požadoval, aby Scrimgeour odstúpil z ministerstva, pod vyhrážkou zabitia nejakých muklov, aby nad ministerstvom mohol prevziať kontrolu. Keď Scrimgeour odmietol, smrťožrúti zničili Brockdaleský most, zabili desiatky muklov. Obri otvorene podporujú Temného pána a v Somersete zničili nejaké muklovské mestá. Na muklov bolo uvrhnuté Obliviated a prinútili ich si myslieť, že to spôsobil hurikán. A Dementori sa kŕmia na mukloch.“

Orion naňho zízal. Potom sa uvedomil a prudko vyriekol: „Prečo, preboha, napadajú muklov?! Zošalel? Posledné, čo teraz potrebujeme je, aby muklovia odhalili našu existenciu a rozstrelili nás na kusy!“

Snape zavrčal: „Nuž, áno, povedz to Temnému pánovi! On je na vojnovej ceste!“

Orion sa naňho zamračil. „Hovoril si, že smrťožrúti zničili muklovský most?“ Zovrel Snapa za ramená a ostro povedal: „Potom sa muselo konať niekoľko smrťožrútskych stretnutí! Prečo som nebol zavolaný? Nemal som ani žiadne vízie... musí ma blokovať!“

„Neodpovedal by som na jeho predvolanie, keby ťa zavolal!“ odvetil Snape tvrdo. „Je nebezpečný a podráždený odkedy-“ Snape naňho prižmúril oči. „V skutočnosti, odvtedy, čo ťa naposledy videl.“

Orion si pretrel čelo a ustarostene si povzdychol.

„Musím ísť,“ riekol Snape netrpezlivo. Venoval Orionovi pohľad a prísne povedal: „Nerob nič hlúpe. Nechoď za Temným pánom, ak ťa nezavolá.“

Orion neochotne prikývol a Snape opäť zmizol.

Išiel spať skoro, jeho myseľ sa upierala na Voldemorta. Ako sa pretáčal v posteli, Voldemortove slová mu zneli v hlave, hovoriac, že už niet cesty späť, ak si ho Voldemort raz vezme... Ale Orion si to konečne sám sebe priznal. Áno, mal rád, keď Voldemort ukazoval, že sa oňho stará, ale rovnako ho priťahovala aj Voldemortova temnota, jeho odvrátená strana. Nikdy nevedel, čo ho s Voldemortom čaká, bolo to s ním ako na horskej dráhe silných emócií, nebezpečné a prekvapujúce, pohodlné a pochopiteľné. Trvalo mu to dlho, ale teraz vedel, že to bol Voldemort, ktorý ho vždy nejakým spôsobom chcel. Nedokázal si ani len predstaviť, že by s ním nebol, jeho život by bol bez neho prázdny.

Pôjdem za ním zajtra. Chcem ho. Konečne som sa rozhodol, nedalo sa to poprieť, nebolo cesty späť. On je to, čo chcem. Konfrontujem ho, poviem mu to a budeme spolu, to boli Orionove posledné myšlienky než vstúpil do hlbokého spánku.

Bol v temnej, záclonami skrytej miestnosti, len jediná svieca ju osvetľovala. Túto izbu už videl, spoznal ju. Sedel na stoličke, jeho ruky boli zaťaté na podrúčkach, dlhé, elegantné, biele prsty kontrastovali s tmavým zamatovým materiálom. Za stoličkou, v kaluži svetla, ktoré dopadalo na podlahu zo sviečky, kľačala žena v čiernom habite.

„Prečo si tu, Bella?“ spýtal sa Orion chladným hlasom, ktorý znel netrpezlivo.

„Pane, odpustite mi,“ riekla Bella, kľačiaca na podlahe. Dlhé čierne vlasy sa jej leskli vo svetle. Zdala sa nervózna a neistá. „Ale prišla som za vami kvôli mojej sestre. Trápi sa a-“

„To nie je tvoja vec, Bella,“ odvetil Orion chladne. Vyrovnal sa, postavil sa zo stoličky a podišiel k Belle až kým nezastal priamo nad ňou v temnote, pozerajúc dolu. „Nezmením svoj názor, Bella. Len on môže uspieť a bude patrične odmenený.“

„Áno, môj pane, áno... samozrejme... dokáže svoju hodnotu, pane.“

„To dúfam, Bella, pre jeho dobro,“ odvetil Orion ostro.

Bellatrix zodvihla hlavu a pozrela naňho, keď horlivo riekla: „Nezlyhá, pane. Zdá sa, že je šťastný, že dostal šancu. Uspeje.“

„To rád počujem,“ odpovedal Orion. Pozrel na Bellatrix a prísne dodal: „Ako vieš, tento plán musí ostať v prísnom utajení. Nik o ňom nesmie vedieť.“

„Samozrejme, pane, nikto sa o tom nedozvie. Moje aj Cissyne ústa sú zapečatené.“

„Veľmi dobre... smieš ísť.“

„Ďakujem, pane,“ riekla Bellatrix, predtým než sa poklonila a zmizla za dverami.

Osamotený v temnej miestnosti sa Orion otočil ku stene. Povedomé, elegantné, staré zrkadlo viselo na stene v tieni. Orion sa k nemu priblížil. Jeho odraz sa zväčšoval a vyjasňoval v temnote... tvár skrytá pod tieňom z kapucne... Dal si ju dolu a spokojne sa uškrnul... Červené oči so štrbinami... biela lebka bez vlasov... plochý nos s nozdrami... Keď sa uškrnul, tvár podobná hadovi sa zdala strašidelná...

„NIEEEEEEE!“