Harry Potter fanfiction

 

 

Orion sa vymanil z Lezanderovho náručia a pevne uchopil Calypso za ramená.

„Ako to myslíš? Ako o tom vieš?“

„Šla som do kancelárie môjho otca, navštíviť ho. Keď som vstúpila dnu, rozprával sa s niekým cez krb,“ vyrútila zo seba Calypso. „Počula som len úryvky z ich konverzácie, ale to čo som počula, bolo dostačujúce, aby som spozornela. Takže som ich ostala počúvať, bez toho, aby o tom môj otec vedel. Keď dohovorili, otec schmatol smrťožrútsky habit a masku a premiestnil sa. Och, Orion, práve teraz tam mieria!“

„Ale čo si vlastne počula?“ spýtal sa Orion netrpezlivo. „Povedz mi všetko, čo si zachytila. Nevynechaj nič!“

„Niečo o tom, že Temný pán poslal Harrymu Potterovi víziu, ktorá ho prinúti ísť na Oddelenie záhad, niekomu pomôcť, myslím,“ odvetila Calypso náhlivo.

Orion zalapal po dychu a ustúpil o krok dozadu. „Poslal mi víziu! Zabudol som! Stalo sa to počas toho, ako som sa transformoval na Ohnivýdych. A niekto tam bol, zdalo sa, že je zranený...“

„Áno, áno,“ pritakala Calypso zúfalo. „Temný pán ukázal Harrymu Potterovi, ako mučí jeho priateľa na Oddelení záhad.“

Orion zavrtel hlavou. „Voldemort nepozná priateľov Harryho Pottera!“ Náhle sa jeho oči rozšírili. „Remus! To je dôvod, prečo mi Voldemort tak neodbytne rozprával o priateľoch mojich rodičov, pretože už vtedy plánoval, že mi pošle tú víziu, aby ma prinútil ísť na Oddelenie záhad zachrániť Remusa, posledného, ktorý ostal z priateľov mojich rodičov – nebral do úvahy môjho skutočného otca, o ktorom mi povedal, že je veľmi chorý.“ Zamračil sa a dodal: „Ale nevidel som, kto to bol. Mohol to byť Remus alebo niekto iný. Alebo si mohol vymyslieť celú víziu!“

„Kto je Remus?“ spýtala sa Calypso zamračene.

„Nemyslím si, že Voldemort má Remusa, nemôže mať!“ riekol Orion horúčkovito. „Remus je alfa vlkolak, Calypso, a môj priateľ. Nemám nijaký spôsob, ako by som ho mohol skontaktovať, ale je veľmi nepravdepodobné, že ho majú. Jeho svorka by ho ochránila!“

Calypso vyvalila oči. „V tom prípade je to pasca!“

„Áno, myslím, že je,“ súhlasil Orion a roztrasenými prstami si prečesal vlasy. „Ale ak je tá vízia skutočná...“

„Nevidel si, kto v nej bol?“ spýtal sa Lezander šepky.

„Nie, zatlačil som víziu preč, pretože som sa chcel sústrediť na transformáciu,“ odvetil Orion, keď začal nervózne pochodovať po izbe.

Lezander sa zamračil a zamyslene povedal: „Mohol Voldemort rozpoznať, či si nevidel celú víziu a teda, že si nevidel, koho mučil?“

Orion vzhliadol do Lezanderových očí. „Možno. Prečo sa pýtaš?“

„Pretože ak Harry Potter nevidel tvár priateľa, ktorý bol mučený, potom Voldemort vie, že Harry Potter nepríde.“

„Potom by mohol Temný pán prísť osobne!“ vložila sa do toho Calypso zbesilo. „To dáva zmysel. Premýšľaj o tom. Pošle smrťožrútov, aby zajali Harryho Pottera a proroctvo, v nádeji, že Harry Potter videl celú víziu a ukáže sa. Ak sa Harry Potter neukáže, potom Temný pán dorazí sám, aby proroctvo získal. Smrťožrúti tam už budú, aby mu pomohli zvrátiť, akýchkoľvek útočníkov; ak tam nejakí sú, o čom pochybujem, pretože je veľmi neskoro. Preto je celkom bezpečné, pre Temného pána, dostať sa na ministerstvo a má oveľa viac dôvodov tam ísť, keďže je možné, že tam bude aj Harry Potter.“

„Takže nakoniec, je úplne jedno, či je vízia reálna, alebo nie,“ skonštatoval Orion skľúčene. „Aj tak tam musím ísť a získať proroctvo skôr ako Voldemort.“

„Ale je to pasca!“ riekla Calypso nervózne.

„Áno, je,“ odvetil Orion potichu, „ale nemám na výber.“ Odhodlane na nich vzhliadol a povedal: „Dobre. Vy dvaja ostanete tu, ja pôjdem a-“

„V žiadnom prípade, idem s tebou!“ nesúhlasila Calypso ostro.

Lezander sa zabodol do Orionových očí a rázne riekol: „Nepôjdeš bezo mňa, meu dragoste.“

Orion si povzdychol a pretrel si čelo. „Budete na tom trvať, však?“

„Áno, to budeme,“ súhlasila Calypso prudko. „Len by si plytval časom, ak by si sa nás snažil odhovoriť a aj tak by sme ťa nepočúvli. Sme najlepší priatelia, v zlom aj dobrom, navzájom si pomáhame.“

Orion sa vzpriamil a odhodlane odvetil: „Dobre teda, poďme.“

„A čo TA?“ spýtala sa Calypso. „Mohli by pomôcť.“

„Nie,“ odpovedal Orion stroho, „nemôžu sa zapojiť. Aj tak bude dosť čudné, pre Harryho Pottera, že ide s dvomi kamarátmi, než s päťdesiatymi ďalšími ľuďmi, ktorí majú prepojenie s temnou stranou. Okrem toho, trvalo by dlho, kým by som im vysvetlil, čo je vo veci a musel by som im povedať, že som Harry Potter. A pokiaľ pôjdeme, musíme použiť prestrojenie a kúzlo ilúzie. Nie každý z TA vie udržať ilúziu.“

„Máš na mysli zmenu tváre?“ spýtal sa Lezander.

„Áno. Vy dvaja použijete nejaké tuctové tváre, na ktoré sa ľahko zabudne,“ odvetil Orion. „Ja použijem mladú verziu tváre Jamesa Pottera. Oblečiete si nejaké habity s kapucňou a stále budete mať tváre skryté, len pre istotu.“

„Kúzlo ilúzie vydrží len jednu hodinu,“ riekla Calypso ustarane.

„Viem,“ odvetil Orion, „budeme mať len hodinu. Kúzlo ilúzie tváre nemôže byť použité dvakrát za sebou; bolo by to prílišné plytvanie našou mágiou. Ale kapucne nám pomôžu.“ Rýchlo sa prirútil k svojmu kufru, vyberajúc z neho prenášadlo na Black Manor a podal ho Calypso. „Toto maj u seba celý čas, v prípade, že by sme museli náhle ustúpiť. Vezme nás na moje panstvo.“

Calypso prikývla a odišla sa prezliecť, zatiaľ čo Lezander a Orion urobili rovnako a začali si meniť tváre. Vrátila sa už so zmenenou tvárou, takže vyzerala ako bežná hnedo-oká, hnedovlasá čarodejníčka. Lezanderova tvár bola trochu škaredá, s čiernymi očami a krátkymi, kučeravými čiernymi vlasmi.

Orion rýchlo vykúzlil zrkadlo a spokojne zhodnotil, že vyzerá ako presná replika mladého Jamesa Pottera, ale bez okuliarov, ktoré by mu len prekážali. Jeho zelené oči boli zatemnené, takže nikto nemôže nájsť spojenie medzi ním a Harry Potterom. Voldemort videl Harryho Pottera ako bábätko, ale oči vekom tmavnú, aj keď jeho nie.

„Chystáš sa zrušiť krvné kúzlo na svojej jazve?“ spýtala sa Calypso, skúmajúc Orionovú tvár.

Orion sa zamračil. „Nie, len v prípade, že to potrvá dlhšie a ilúzia tváre zmizne. Nechcem, aby niekto videl moju skutočnú tvár s jazvou. A Harry Potter mohol použiť niečo na zakrytie jazvy, nie je to až také nepravdepodobné a koniec koncov, nik nevie, aké ťažké je ju skryť.“

Náhlivo sa začal hrabať vo svojom kufri až vytiahol fénixov prútik a odložil svoj prútik Smrti a Života, ktorý by mohol byť ľahko rozoznaný niektorými smrťožrútmi. Jeho oči letmo zavadili o Tomov medailón. Orion zvraštil čelo myšlienkami. Možno by mu mohol Tom pomôcť, zvlášť ak sa stretnú s neznámymi kúzlami a ochranami, ktoré budú uvrhnuté na proroctvo. Rýchlo zrušil ochranné kúzla z medailónu a dal si ho okolo krku, kde mal ďalšie dva náhrdelníky, bezpečne skryté pod habitom.

Orion sa otočil a prehovoril: „Počúvajte, budeme sa volať len našimi zveromágskymi menami, nik okrem nás ich nepozná.“

Calypso prikývla a starostlivo sa spýtala: „Ako sa tam dostaneme?“

„Kam vedie krb tvojho otca?“ odpovedal Orion otázkou.

„Na Malfoy Manor.“

Orion si unavene vzdychol. „To je na prd. Lucius musí viesť misiu, ak berieme do úvahy, že pozná ministerstvo lepšie ako svoju dlaň.“ Rýchlo premýšľal a náhle pokračoval: „Dobre, presunieme sa z krbu tvojho otca do Deravého kotlíka. Odtiaľ si privoláme Rytiersky autobus, ktorý nás zavezie na ministerstvo. Viem, ako sa používa vchod pre návštevníkov; Lucius mi to vysvetľoval, pred nejakým časom.“

„Čo je Rytiersky autobus?“ spýtala sa Calypso udivene.

„To je jedno,“ zavrčal Lezander podráždene. „Čas beží!“

Len čo vybehli z dverí, nenápadná hnedá sova preletela skrz otvorené okno, s lístočkom uviazaným vôkol nôžky, ktorý bol adresovaný Orionovi. Unáhleným písmom, na pokrčenom liste, Snape písal:

´Nech sa stane čokoľvek, nechoď.´

***

„Ach, pre Merlina,!“ zakričala Calypso, počas behu. „Čo je to s vami dvomi? Počkajte na mňa!“

Orion sa zastavil uprostred chodby, ktorá viedla do kancelárie Romulusa Rosiera a prekvapene zažmurkal, keď zbadal, že Calypso je ďaleko za nimi.

Lezander zastal po jeho boku a s úškrnom riekol: „Upírska vytrvalosť, meu dragoste.“

Orion naňho prekvapene pozrel, keď ich Capypso dobehla.

„Odnesiem ju,“ ponúkol sa Lezander rýchlo

„Čo-?“ zajačala Calypso prekvapene, keď ju Lezander zodvihol.

Orion im venoval úsmev a šialenou rýchlosťou sa rozbehol chodbou.

„Och, pusti ma!“ kričala Calypso, držiac sa Lezanderovho krku. „Nemám rada, keď ma niekto nosí!“

Náhle zastavili pred Rosierovov kanceláriou a Orion vyhŕkol: „Šupináč, urob, čo musíš.“

Rýchlo sa vymanila z Lezanderovej náruče, prikývla hlavou a začala si po pod nos mrmlať kúzla na zničenie ochrán jej otca. Calypso unáhlene otvorila dvere a vstúpili do tmavej izby.

„Lumos!“ vyslovil Orion naraz.

Jeho oči sa zamierili na krb, keď uchopil Calypso za ruku a rozbehol sa doň.

„Ty prvá, Šupináč, rýchlo!“

Vzala si do rúk prášok, keď vstúpila do vyhasnutého krbu a povedala, popri tom, ako odhodila prášok: „Deravý kotlík!“

Lezander bol ďalší a jeho nasledoval Orion.

Keď vystúpil z miznúcich zelených plameňov, Orion sa rozhliadol a uvidel, že Deravý kotlík je takmer prázdny; len zopár kúzelníkov, tu a tam, popíjajúcich pivo alebo ohnivú whisky.

„Dobrý deň,“ ozval sa barman. „Čo by ste radi?“

„Len prechádzame,“ odvetil Orion rýchlo, schmatol Lezadera a Calypso za ruky a ťahal ich von.

Akonáhle vyšli do ulice, Orion zamával prútikom vo vzduchu. Ozvalo sa ohlušujúce bang a Orion si rukami zakryl oči kvôli náhlemu oslepujúcemu svetlu. S prekvapeným výkrikom Calypso zakopla dozadu, keď obrovský pár kolies a svetlomety so škrípaním zastavili pred nimi. Orion zodvihol hlavu, aby si obzrel trojposchodový fialový autobus, ktorý sa z ničoho nič objavil. Zlaté nápisy na čelnom skle písali „Rytiersky autobus“.

Sprievodca vo fialovej uniforme vystúpil z autobusu a začal hlasno rozprávať do tichej noci. „Vitajte v Rytierskom autobuse, núdzovým dopravným prostriedkom pre čarodejnice a kúzelníkov v núdzi. Len vystrčte ruky s prútikom, vstúpte dnu a môžeme vás vziať, kde len budete chcieť. Moje meno je Stan Shunpike a dnes večer budem vašim sprievodcom-“

„Jasné, jasné, skráť to,“ prerušil ho Orion netrpezlivo, keď zatlačil Lezandera a Calypso do vnútra.

Zblízka videl, že Stan Shunpike bol len o pár rokov starší než on, tak osemnásť, devätnásť najviac, odstávali mu uši a mal pár vyrážok.

„Nie je potrebné, aby ste boli protivní,“ povedal Stan profesionálnym spôsobom.

„Fajn,“ odvetil Orion prezieravo. „A teraz, za koľko budeme na Ministerstve Mágie?“

Stan zodvihol obočie. „Ministerstvo? V tomto nočnom čase?“

„Môžeš nám skrátka odpovedať?“ zavrčala naňho Calypso. „Alebo je tvojou povinnosťou unudiť svojich pasažierov k smrti?“

Stan sa nahneval a stroho jej odpovedal: „Každý jedenásť siklov.“

Oron rýchlo vyhrabal nejaké peniaze zo svojho vrecka a podal ich Stanovi.

Porozhliadli sa. Neboli tam žiadne sedadlá; miesto nich tam stálo pol tucta mosadzných poschodových postelí, hneď vedľa zastretých okien. Sviečky horeli v podstavcoch vedľa každej postele, osvetľujúc tak, drevom obložené steny. Útly kúzelník s nočnou čiapkou, v zadnej časti autobusu, zamumlal: „Nie teraz, vďaka. Práve meriam nejaké slimáky,“ a prevalil sa na bok, pokračujúc v spánku.

„Vaše sú tieto,“ riekol Stan, ukazujúc im postele stojace hneď za vodičom, ktorý sedel na sedačke pred volantom, a ďalšími dvoma posteľami na druhej strane.

„Toto je náš vodič, Ernie Prang.“

Ernie Prang, postarší čarodejník s poriadne hrubými okuliarmi, na nich kývol. Stan na nich vzhliadol a zvedavo sa ich spýtal: „Ako sa voláte?“

„Záleží na tom, človeče?“ zavrčal Lezander, keď tlačil Oriona a Calypso k posteliam za vodičom. „Skrátka už dajte túto vec do pohybu!“

Stan sa na nich zamračil, než sa posadil do sedadla vedľa Ernieho a povedal: „Vezmime ich preč, Ern.“

Ozvalo sa ďalšie hlasité bang a v ďalšom momente sa Orion ocitol ležiačky na Lezanderovi, zatiaľ čo sa Calypso vyškriabala vedľa nich na posteľ, zúfalo zvierajúc mosadznú tyč.

„Páči sa mi to,“ zahlásil Lezander s úškrnom, skrúcajúc sa pod Orionom.

Orion sa začal smiať, ale hneď sa Lezandera pevne prichytil, keď sa autobus otriasol, ako sa ponáhľal ulicou. Konečne sa prinútil posadiť a pozrel cez temné okno a zistil, že prechádzali cez ďalšiu ulicu. Lezander si usadil Oriona na kolená a oprel sa chrbtom o okno, takže na ňom Orion sedel obkročmo. Natlačil sa k Orionovmu krku a s darebáckym úsmevom riekol: „Pohodlnejšie, nemyslíš?“

Orion mu venoval zmyselný úškrn, keď si obkrútil ruky okolo Lezandrovho krku a zavrtel sa na ňom.

„Nepokúšaj ma, láska,“ zavrčal Lezander, zvierajúc Orionove boky.

Orion sa vnoril do Lezanderových očí a pošepkal: „Čoskoro.“

„Čoskoro,“ zopakoval Lezander jemne, jeho bledomodré oči iskrili nespútanou potrebou a túžbou, keď  končekmi prstov Oriona nežne pohladil po tvári.

„Pre Merlina, ako vy dvaja vôbec môžete myslieť na sex, keď sme v tejto vražednej mašine?“ prehovorila Calypso podráždene, zatiaľ čo liezla k nim, pevne zvierajúc prikrývku.

Lezander jej venoval beťársky úškľabok. „Sme tínedžeri ovládaní hormónmi, čo čakáš?“

Calypso prevrátila očami. Pozrela z okna a uštipačne odvetila: „Nezdá sa, že Ernie vie s tým volantom narábať, však?“

Orion nazrel von a odfrkol si. Rytiersky autobus jazdil takmer po chodníku, no do ničoho nevrazil; línia pouličných lámp, poštových schránok a popolníc sa zjavila po ich ceste, keď sa autobus zúžil, aby mohol prejsť.

Zrazu Ernie dupol na brzdy a Rytiersky autobus sa vrátil do pôvodného tvaru. Trojica bola odhodená k stene v spleti rúk a nôh.

„Tak a sme tu,“ zvolal na nich Stan veselo.

Calypso si hundrala po pod nos, keď vyskočili na nohy a urovnali si habity.

„Ďakujeme,“ riekol Orion Erniemu a Stanovi, skôr ako opustili autobus, ktorý hneď na to zmizol  a stratil sa vo vzduchu.

„Najlepšia jazda môjho života,“ prehovoril Lezander, venujúc Calypso úškrn.

„Nikdy viac,“ zamrmlala Calypso. „Prekliata jazda...“

Orion ju potľapkal po chrbte, ako sa tak rozhliadal vôkol; veselosť, ktorú pocítil počas krátkej jazdy autobusom, náhle zmizla. Na ulici, v ktorej stáli, bolo  pár schátraných kancelárií, krčiem a iných budov. Orion očakával trochu pôsobivejšie umiestnenie inštitúcie, akou Ministerstvo Mágie bolo. Ale čoskoro jeho oči zavadili o vstup pre návštevy.

„Kam pôjdeme ďalej?“ spýtala sa Calyps, obzerajúc sa okolo seba.

„Presne tam,“ odvetil Orion, ukazujúc na starú červenú telefónnu búdku, ktorej chýbalo niekoľko sklenených tabúľ a stála pred múrom, ktorý bol plný grafitov. Rýchlo otvoril búdku a popohnal ostatných. „Poďte!“

Natlačili sa dovnútra, Capyso skončila natlačená oproti telefónu, ktorý nakrivo trčal zo steny, akoby sa ho nejakí vandali snažili utrhnúť.

„Šupináč, vytoč šesť, dva, štyri, štyri, dva!“ povedal Orion rýchlo.

Calypso tak urobila, paže mala ohnuté, zatiaľ čo vyťukávala. Prístroj zabzučal – ozval sa chladný ženský hlas: „Vitajte na Ministerstve Mágie. Prosím uveďte svoje meno a dôvod návštevy.“

„Dobrý, zlý a škaredý¹,“ vyhŕkol Orion rýchlo; prvá mulovská vec, ktorú mu napadla. „Sme tu z dôvodu nočnej prechádzky.“

Lezander a Calypso povytiahli obočie, ale mlčali.

„Ďakujem,“ odvetil chladný ženský hlas. „Návštevníci, prosím, vezmite si menovky a umiestnite ich na svoje habity.“

Tri menovky vykĺzli z kovového žľabu, kde sa normálne vkladali mince. Calypso ich vzala a mlčky ich podala Orionovi a Lezanderovi. Orion sa na ten svoj zadíval: „Zlý – nočný tulák“.

„Návštevníci ministerstva sú povinní podrobiť sa prehľadaniu a predložiť svoje prútiky k registrácií pri bezpečnostnom pulte, ktorý je umiestnený na konci átria.“

„Dobre,“ odvetil Orion nahlas, keď v ňom rástla naliehavosť. „Teraz sa už môžeme pohnúť?“

Calypso a Lezander boli ticho, tiež cítili napätosť, teraz sa končila všetka zábava. Podlaha telefónnej búdky sa zachvela a chodník sa pozdĺž okien zodvihol. Budovy sa im stratili z dohľadu a temnota sa zatvárala nad ich hlavami. A s tupým ostrým zvukom sa ponárali do hlbín Ministerstva Mágie. Štrbinka jemného zlatého svetla sa zjavila pod ich nohami a rozširovala sa, postupujúc k ich telám. Orion sa skrčil a držal prútik tak napriahnutý, ako to len išlo a sledoval okolie, či na nich v átriu niekto nečaká, ale bolo úplne prázdne. Svetlo bolo slabšie než cez deň; v krboch nehoreli žiadne ohne, ale keď výťah pristál, uvidel, že zlaté symboly na strope sa stále premieňajú.

„Ministerstvo Mágie vám praje príjemný večer,“ ozval sa ženský hlas.

Dvere búdky odskočili a Orion vypadol von, nasledovaný Calypso a Lezanderom. Jediný zvuk v átriu bolo prskanie vody v zlatej fontáne; ktorá tryskala z prútikov kúzelníkov a čarodejníc.

„Poďme,“ riekol Orion potichu.

Trojica sa rozbehla naprieč halou, Orion bol na čele, keď prešli okolo fontány ku stolu, kde predtým sedel ochrankár a ktorý bol teraz úplne opustený. Orion si bo istý, že by tu niekto mal byť a že to nie je dobré znamenie; jeho predtucha sa len potvrdila, keď prešli bránou k výťahom. Stisol tlačidlo a výťah sa zjavil takmer okamžite, zlaté mreže sa odsunuli a všetci sa vrhli do vnútra. Orion stlačil tlačidlo deväť, mreže sa s prasknutím zavreli a výťah začal klesať. Uškrnul sa nad tým, ako veľmi je výťah hlučný. Švihom prútika hluk stlmil.

Keď výťah zastal, ozval sa chladný ženský hlas: „Oddelenie záhad,“ a mreže sa otvorili. Vstúpili na chodbu, kde sa nič nehýbalo, len najbližšia pochodeň zablikala pod náporom vzduchu, ktorý vytvoril výťah. Orion sa obrátil k čiernym dverám. Po mesiacoch a mesiacoch snívania bol nakoniec tu.

„Poďme,“ pošepkal a vyrazil chodbou, Lezander a Calypso boli po jeho boku v pohotovosti.

„Dobre a teraz počúvajte,“ prehovoril Orion, keď zastavil asi šesť stôp odo dverí a prísne na nich pozrel. „Chcem, aby ste použili prenášadlá, ktoré som vám dal, ak by išlo do tuhého.“

Calypso sa mu chystala protirečiť, keď ju Orion zastavil rukou a prísne dodal: „Nie, nie, žiadne námietky. Sľúbte mi, že ich použijete.“

„A čo ty?“ spýtal sa Lezander potichu.

„Dokážem sa o seba postarať,“ zašepkal Orion. „Okrem toho, mám tvoj náhrdelník, môžem použiť ten.“

Aj keď nemal v úmysle ho použiť, nie skôr, ako bude mať proroctvo a po konfrontácii s Voldemortom, ako Harry Potter, raz a navždy. Nemal žiadnu potrebu s Voldemortom bojovať, ale chcel si ujasniť určité veci, sľúbiť mu pripojenie do jeho radov a všetky tie veci, o ktorých debatovali.

„V poriadku,“ odvetila Calypso, keď Lezander súhlasne prikývol.

Orion sa otočil čelom k dverám a vybral sa k nim... presne ako v sne... Náhle sa potichu otvorili. Orion sa zhlboka nadýchol a odhodlane prešiel cez ich prah, nasledovaný svojimi priateľmi.

Ocitli sa vo veľkej kruhovej miestnosti. Všetko bolo čierne, vrátane podlahy a stropu; identické, neoznačené čierne dvere bez kľučiek boli rovnomerne rozmiestnené pozdĺž steny, osvetlenej na modro horiacimi sviečkami; ich ľadové svetlo sa odrážalo na lesklej mramorovej podlahe, ktorá vyzerala ako temná vodná hladina.

„Niekto zavrite dvere,“ zamumlal Orion.

Calypso ho ihneď počúvla a miestnosť sa ponorila do tmy takej, že jediné, čo bolo vidno boli modrasté plamienky a ich prízračné odrazy v podlahe.

„Lumos,“ pošepol Lezander a Orion naraz.

Orion sa neisto porozhliadol po osvetlených dverách. V jeho snoch vždy sebavedome kráčal naprieč miestnosťou  k dverám oproti vchodu a pokračoval ďalej. Avšak v skutočnosti tu bolo asi tak tucet dverí. Práve, keď pozeral dopredu, na dvere naproti nemu a snažil sa rozhodnúť, ktoré boli tie pravé, ozval sa veľký hluk a plamene sviečok sa zúžili. Kruhová stena sa začala otáčať.

Na pár sekúnd sa modré plamienky rozmazali a pripomínali neónové linky, ako sa pohyb zrýchlil; potom rovnako náhle všetko utíchlo a stena sa zastavila.

„Nebudeme vedieť, ktorými dverami sme došli dovnútra, keď budeme chcieť odísť,“ ozvala sa Calypso v panike.

„Na tom nezáleží,“ odvetil Orion potichu, zvierajúc svoj prútik tak pevne, ako ešte nikdy. „Ty a Divoch použijete prenášadlo.“

„Kam teda pôjdeme?“ spýtal sa Lezander potichu.

„V snoch som prešiel dverami na konci chodby od výťahu, do miestnosti, ktorá sa... trblietala. Mali by sme vyskúšať niekoľko dverí,“ riekol Orion rýchlo. „Poznám správnu cestu, keď ju uvidím.“

Vybral sa k dverám priamo naproti sebe, položil ľavú ruku na jej chladný lesklý povrch, zodvihol prútik a zatlačil.

V porovnaní s temnotou v hlavnej miestnosti táto vyzerala, ožiarená svetlom z lámp, visiacich zo stropu na zlatých reťaziach, omnoho svetlejšia, ale mihotavé svetlá, ako si Orion pamätal tu neboli. Bolo tu prázdno až na pár stolov a uprostred miestnosti stálo veľké sklenené akvárium plné temne zelenej tekutiny, tak veľké, že by si v ňom pokojne mohli zaplávať; v tekutine sa lenivo prevaľovalo niekoľko perleťových bielych objektov.

„Čo sú to za veci?“ zašepkal Lezander.

„Netuším,“ odvetil Orion zamračene.

Calypso sa vybrala napred, aby mohla nahliadnuť do nádrže. Zastavila sa a povedala: „Sú to mozgy.“

 „To je ono, ideme,“ zahlásil Orion naraz, keď ju schmatol a odtiahol ju preč. „Toto nie je tá miestnosť.“

„Tu sú tiež dvere,“ ozval sa Lezander, ukazujúc na stenu. Orionove srdce pokleslo, aké veľké bolo toto miesto?

„Vráťme sa a skúsme to znovu,“ riekol Orion.

Ponáhľali sa späť do veľkej kruhovej miestnosti, pred Orionovými očami sa teraz mihali miesto modrých plameňov, prízračné mozgy.  

„Počkajte!“ riekla Calypso ostro, keď sa Lezander chystal zavrieť dvere od mozgovne. Švihla prútikom vo vzduchu a povedala: „Nostrum occulum numerata!“

Ohnivé číslo jedna sa zjavilo na dverách. „Kúzlo bude číslovať dvere, ktoré sme už otvorili.“

„Výborne, Šupináč!“ pochválil ju Orion s malým úsmevom.

Sotva sa za nimi zatvorili dvere, ozvalo sa dunenie a steny sa opäť začali veľmi rýchlo točiť, no teraz medzi slabomodrou farbou svietila aj silná červeno-zlatá. Keď sa všetko vrátilo do normálu, ohnivé číslo stále horelo, ukazujúc, prvé dvere, ktoré už otvorili.

„Dobre, skúsme tieto,“ ozval sa Orion.

Znovu sa vybral k dverám, ktoré stáli oproti nim a zatlačil proti nim, prútik mal stále napriamený a tí dvaja mu boli v pätách.

Ďalšia miestnosť bola o niečo väčšia než tá posledná, obdĺžniková a tlmene osvetlená, uprostred so zanorenou podlahou, tvoriacou veľkú, asi dvadsať stôp hlbokú jamu. Stáli v najvyššej rade niečoho, čo vyzeralo ako kamenné lavice, klesajúce postupne ako amfiteáter; na kamennom podstavci stál kamenný oblúk, ktorý sa zdal tak prastarý a popraskaný, že bolo čudné, že ešte vôbec stojí. Oblúk bol prikrytý potrhaným čiernym závesom alebo závojom, ktorý sa aj cez dokonale nehybný vzduch vôkol jemne pohyboval, akoby sa ho práve niekto dotkol.

Orion bol uchvátený, niečo za ním bolo veľmi silné, mohol cítiť akoby sa odtiaľ tiahla temná mágia, lákala ho, volala ho. Bez povšimnutia zostúpil po kamenných laviciach až na dno jamy. Uháňal k podstavci, závoj sa stále pohyboval, akoby okolo niekto práve prešiel. Bolo to krásne. Obratne vyliezol na podstavec a fascinovane pozeral na pohybujúci sa záves. Orion natiahol ruku, jeho temná mágia v jeho vnútri ožila, pulz sa mu zrýchlil a oči sa zatemnili, ako sa priťahovanie zintenzívnilo.

„Čo to robíš?“ spýtal sa Lezander znepokojene, keď uchopil a zastavil Orionovu natiahnutú ruku.

Orion niečo začul. Slabý šepot, mumlavé zvuky prichádzajúce z druhej strany závoja.

„Počujete to?“ spýtal sa Orion bez dychu.

Calypso, ktorá k nim práve došla, strelila po Lezanderovi ustaraný pohľad a odvetila: „Nie Ohnivýdych. Je tu absolútne ticho.“

Šepot a mumlanie sa stávalo hlasitejšie, tiahnutie sa zdalo silnejšie a príjemnejšie.

„Niečo tam je,“ zašepkal Orion, uchvátený.

„Čo myslíš tým – tam?“ spýtala sa Calypso. „Nie je žiadne – tam, je to len oblúk, nie je za ním žiaden priestor. Ohnivýdych, prestaň s tým, nepáči sa mi tu, poďme preč.“ Chytila Oriona za ruku a potiahla ho, ale nepohol sa.

„Nie,“ povedal Orion nadpozemským hlasom. „ Niečo tam je... Je to Brána Nekromancie...“

Calypso zalapala po dychu. „Ako to vieš?“

Orion na ňu zažmurkal, jeho myseľ sa vrátila. „Ja-ja skrátka to viem.“

Calypso sa naňho mračila, ale potom nahnevane riekla: „Nuž, ak máš pravdu, museli ju ukradnúť nejakému temnému kúzelníkovi. Svetlí kúzelníci nemajú žiadne právo na niečo, čo prináleží nášmu druhu!“

„Čokoľvek,“ vložil sa do hovoru Lezander, venujúc im ustarostený pohľad. „Odíďme, mám zlý pocit.“

Orion bol opäť uchvátený. Nedokázal počuť nič len šepkanie, ktoré ho volalo; jeho temná mágia šťastne bublala v jeho tele, neúprosne ho tiahnuc k závoju, chcel cítiť, dotknúť sa...

Lezander ho zrazu násilne chytil a potiahol dozadu.

„Ohnivýdych!“ zavrčala Calypso na Oriona, v jej hlase mierna bojazlivosť. „Poďme! Proroctvo, pamätáš?!“

Niečo mu konečne zacvaklo v hlave na správne miesto, Orion pokrútil hlavou a nasledoval Calypso. Rýchlo vyliezli späť k dverám a vstúpili do temnej okrúhlej miestnosti.

Calypso opäť použila značiace kúzlo, ktoré malo tvar číslice dva a bola rada, že sú vonku z miestnosti. Bola v nej skazonosná, strašidelná atmosféra a Orionova reakcia bola podivná.

Stena sa znovu otočila a všetko sa udialo opäť. V Orionovi sa zvyšovalo zúfalstvo, keď pristúpil k ďalším dverám a zatlačil.

„To sú ony!“ vyriekol okamžite.

Okamžite to krásne tancujúce diamantové svetlo poznal. Keď sa jeho oči prispôsobili žiare uvidel, že všade sú hodiny – malé a veľké, stojace a prenosné, viseli medzi policami na knihy a stály na stoloch lemujúcich miestnosť a okolo bolo počuť neustávajúce tikanie, pripomínajúce pochod tisícov malých nožičiek. Zdrojom tancujúceho svetla bola veľká krištáľová zvonovitá nádoba, stojaca na samom konci miestnosti.

„Tadiaľto!“

Orionove srdce prudko bilo, pretože vedel, že sú na správnej ceste; viedol ich dolu úzkou uličkou medzi stoly a mieril k zdroju svetla, krištáľovej nádoby, vysokej ako on sám, ktorá sa zdala byť plná víriaceho trblietavého vetríku.

„Ach, pozrite!“ zvolala Calypso, keď sa priblížili a ukazovala priamo do srdca nádoby.

Vo víriacom svetle sa vznášal malý drahokam v tvare vajca. Ako tak pomaly stúpalo, zrazu prasklo a objavil sa kolibrík, ktorý mieril na hore, ale keď sa ocitol u samého stropu nádoby, jeho perie bolo rozstrapatené a vetrík ho niesol dole, kam už ale dopadol opäť ako vajce.

„Nezastavujte sa!“ riekol Orion netrpezlivo.

Calypso sa nahnevala, pretože sa chcela dozvedieť viac, ale poslúchla ho a nasledovala ho okolo nádoby k posledných dverám.

„Je to tu,“ povedal Orion znovu a jeho srdce pumpovalo tak silno a rýchlo až sa bál, že ho skrz ten hluk nie je počuť. „Týmito dverami.“ Premeral si ich pohľadom. Prútiky mali pripravené, ich zmenené tváre, ktoré boli zatienené kapucňou, vyzerali vážne a nervózne.

„Ak narazíme na smrťožrútov,“ pošepkal Orion, „môžeme použiť len kúzla, ktoré neodhalia, že sme temní kúzelníci.“

„Nemôžeme im ublížiť,“ riekla Calypso a vrhla naňho prísny pohľad.

„Oni nám ublížia!“ vložil sa do hovoru Lezander. „Musíme byť schopní sa brániť.“

Orion kývol na Lezandera. „Ak nás napadnú, potom použijeme stredne temné kúzla. Ja použijem jednoduché temné zaklínadlá, ktoré Harry Potter, ako každý svetlí kúzelník, môže poznať a zvládnuť z knihy.“

„A ak veci pôjdu zle?“ naliehal Lezander.

Orion si vzdychol. „Vy dvaja použite, akékoľvek kúzla a vypadnete prenášadlom.“

„A aké kúzla použiješ ty?“ ozvala sa Calypso. Potom prosebne dodala: „Nezraň ich, je s nimi môj otec.“

„Bude im musieť ublížiť, ak ho ohrozia!“ zavrčal Lezander.

„Rozhodnem sa, čo urobím, keď sa tak stane,“ odvetil Orion. Pozrel na Calypso a potichu dodal: „Žiadne obavy, budem sa snažiť ochrániť bez toho, aby som ublížil tvojmu otcovi a Luciusovi. Len dúfam, že tam nebudú.“

Calypso si unavene povzdychla a prikývla.

Orion náhle uchopil Lezandera a venoval mu hlboký, túžobný bozk. Prerušil ho, keď zalapal po vzduchu a potom sa ponoril očami do tých Lezanderových, zašepkal: „Keď bude zle, použi prenášadlo a vezmi ju so sebou. Ja použijem tvoj náhrdelník, ale nečakaj na mňa. Sľúb mi, že to urobíš.“

Lezander mlčky prikývol, venujúc Orionovi posledné láskyplné pohladenie na tvár.  

Orion sa otočil, pozrel na dvere, pevne zovrel fénixov prútik a zatlačil.

Boli tam, boli na tom mieste: strop vysoký ako v chráme a všade stáli vysoké regály, plné malých, zaprášených, sklenených gulí. Tupo sa leskli vo svetle sviec, rozostavaných v svietnikoch medzi regálmi.

Orion sa  nahol a nakukol do temnej uličky medzi regálmi. Nikde nič nepočul ani nevidel. „Hľadajte rad deväťdesiatsedem,“ pošepol. Orion sa pozrel na koniec najbližšieho radu. Pod svietnikom sa lesklo strieborné číslo päťdesiattri.

„Mali by sme ísť asi doprava,“ zašepkala Calypso a podišla k ďalšej rade. „Áno, tu je štyridsaťštyri...“

„Prútiky majte pripravené,“ riekol Orion potichu.

Postupovali dopredu dlhými ulicami medzi regálmi, ktorých konce sa strácali v tme, ohliadajúc sa cez rameno. U každej guli bola žltkavá ceduľka. Niektoré z nich svietili zvláštnym tekutým svetlom; iné boli prázdne a temné ako prasknuté žiarivky. Minuli rad osemdesiatštyri... osemdesiatpäť... Orion pozorne počúval, všetky zmysly v strehu, jeho temná mágia vírila v očakávaní, akoby dokázala vycítiť možnosť použitia.

„Deväťdesiatsedem!“ zašepkal Lezander.

Stáli zoskupení okolo konca radu a dívali sa do uličky vedľa nej. Nikto tam nebol. „Presne ako sme očakávali, bola to vykonštruovaná vízia,“ zašepkal Orion s úľavou. „Dobre, ostaňte v strehu a nasledujte ma.“

Vybrali sa rovnakou cestou, akú videl v sne. Orion ich viedol medzi týčiacimi sa radmi sklenených gúľ, niektoré ticho zažiarili, keď ich míňali...

Dostali sa na koniec radu a svetlo zo sviec sa zväčšilo. Všade bola ozvena a dusivé ticho. Orion pozrel na nekonečné regály plné sklenených gúľ.

„Začnite prehľadávať ceduľky,“ riekol potichu, keď začal sám hľadať.

Calypso a Lezander ho v tichosti poslúchli, pohybujúc sa okolo Oriona, starostlivo kontrolujúc zažltnuté ceduľky.

Ubehlo niekoľko minút a Orion začal kontrolovať ďalší riadok, nechajúc tak za sebou Calypso a Lezandera. Jeho oči rýchlo skenovali štítok po štítku, jeho srdce prudko bilo, studený pot mu pokrýval čelo a prsty mal pevne obmotané vôkol prútika.

„Ohnivýdych, tu!“ ozvala sa Calypso.

Orion prudko zodvihol hlavu a rýchlo sa vrátil k miestu, kde Calypso a Lezander stáli, kúsok ďalej v rade deväťdesiatsedem.

Pozerali na jednu zo zaprášených gúľ na poličke.

„Pozrite na ceduľku,“ riekol Lezander bez dychu, ukazujúc na guľu z tenkého skla, ktorá svietila slabým svetlo a aj keď bola riadne zaprášená a evidentne na ňu už roky nikto nesiahal.

Orion podišiel dopredu. Nebol taký vysoký ako Lezander, musel natiahnuť krk, aby prečítal zažltnutú ceduľku umiestnenú na pravej strane poličky pod zaprášenou sklenenou guľou. Pavúčím písmom bol na nej napísaný, necelých šestnásť rokov starý dátum a pod ním:

S.P.T. to A.P.W.B.D.

Temný pán a (?) Harry Potter

 

Orion zalapal po dychu, keď pozeral na iniciálky mien. Mal pravdu. Trewlaneyová povedala Dumbledorovi proroctvo. Rýchlo začal kúzliť zaklínadlá – ktoré ho naučil Roman – aby detegoval nejaké ochrany alebo zaklínadlá na guli. Detegoval len jedno, ktoré bránilo ostatným vziať proroctvo. Orion sa zhlboka nadýchol a zovrel prsty okolo zaprášenej gule. Očakával, že bude ľadová, ale nebola. Naopak, mal pocit, akoby ležala na slnku celé hodiny, akoby ju žiara vo vnútri zohrievala. Rýchlo zodvihol sklenenú guľu dolu z police a zadíval sa na ňu. Vôbec nič sa nestalo.

Calypso a Lezander sa k nemu priblížili, sledujúc guľu, nad ktorou sa vznášal prach. A potom sa hneď za nimi ozval hlas: „Veľmi dobre, Potter. Teraz sa otoč, pekne pomaly a podaj mi ju.“

Všetci traja sa otočili, ako jeden, a prútikmi mierili dopredu. Zo vzduchu sa začali vynárať čierne tiene a zastupovali im cestu; pod maskami sa leskli oči a tucet svietiacich prútikov im mierilo priamo na srdce. Orion ucítil, ako sa Calypso vedľa neho napäla.

„Daj mi to, Potter,“ zopakoval Lucius, keď natiahol ruku dlaňou nahor, zatiaľ čo žmúril na Orionovu zmenenú tvár, ktorá bola skrytá v tieni kapucne.

Orion sa vzpriamil a povedal, meniac hlas: „Kto si?“

Niekoľko smrťožrútov sa zasmialo; hrubý ženský hlas v skupine po Orionovej lavici triumfálne vyriekol: „Temný pán povedala, že si bezradné malé dieťa, Potter, ale toto je priveľa! Kto myslíš, že sme?“

„Jeho nasledovníci,“ odvetil Orion ostro. „No mám s ním dohodu. Ja som ten, ktorý mu proroctvo predá-“

„Dohodu s Temným pánom!“ zvreskla Bella zúrivo. „Myslíš, že uzatvára dohody so špinavým polovičným uličníkom ako si ty?“

„Daj mi tú guľu, Potter,“ riekol Lucius jemne. „Predáme ju Temnému pánovi. Potom sa s ním smieš pozhovárať.“

Orion si odfrkol a pevne si pritlačil guľu k telu. „Ja – nie vy – mu guľu odovzdám. A až potom, čo sa s ním pozhováram, ako si povedal.  Kde je mimochodom? Má na pláne sa ukázať?“

Niekoľko smrťožrútov zasyčalo.

„Ako sa opovažuješ vysloviť jeho meno?“ zašepkala Bellatrix.

„Hej,“ odvetil Orion. „Nemám žiadny problém povedať Vol-“

„Zavri si hubu!“ zajačala Bellatrix. „Ako sa opovažuješ vysloviť jeho meno tými špinavými ústami, ako sa opovažuješ pošpiniť ho jazykom polovičného, ako sa opovažuješ-“

Ona a niekoľko jej kolegov smrťožrútov boli od ostatných niekoľko stôp vzdialení. Orion ucítil, ako sa Lezander pohol a zamumlal: „Nerob nič.“

Bella vydala chrapľavý výkrik smiechu. „Počuli ste ho? Počuli ste ho? Dáva inštrukcie druhému chlapcovi, akoby si myslel, že s nami môže bojovať!“

Smrťožrúti sa zasmiali, no Bella sa smiala najhlasnejšie.

„Daj mi to proroctvo, Potter, inak použijeme prútiky,“ riekol Lucius prísne. „Ak poslúchneš, nikomu sa nič nestane.“

„Jasné!“ riekol Orion s falošným zasmiatím. „Dať vám toto – proroctvo, áno? A vy nás len tak necháte ísť domov, však?“

Ledva dopovedal, Bellatrix už vykrikovala: „Accio proro-“

Orion zakričal: „Protego!“ skôr ako stihla dokončiť kúzlo a pevnejšie uchopil sklenenú guľu.

„Ach, vie ako sa to hrá, malé bábätko, Potter,“ povedala Bellatrix, jej šialené oči hľadeli skrz štrbinu v jej kapucni. „Dobre teda-“

„POVEDAL SOM TI, NIE!“ skríkol Lucius na Bellu. „Ak to rozbiješ-!“

Bella pristúpila dopredu, vzdialila sa od ostatných a dala si dole kapucňu.  „Potrebuješ viac presviedčania?“ spýtala sa, jej hruď sa divoko dvíhala. „Dobre teda, vezmite dievča,“ rozkázala smrťožrútom za sebou. „Nechajme, aby sa Potter prizeral, ako mučíme to dievčatko. Urobím to.“

Orion a Lezander si okamžite stúpli pred Calypso, aby ju obránili pred smrťožrútom, ktorého Orion spoznal – Romulus Rosier. Ale Calypso sa neprezradila. S nervami z ocele, stála za Orionom a Lezanderom, prútik mala zodvihnutý a zmenenú tvár pevnú, keď pozerala na svojho otca.

„Nedotkneš sa nikoho z nás,“ zasyčal Orion na Bellu. „Alebo rozbijem túto guľu. Nemyslím si, že tvoj pán bude potešený, ak sa vrátiš bez nej, je tak?“

Nepohla sa; len naňho hľadela, špičkou jazyka si vlhčila tenké pery.

„Takže,“ riekol Orion, zatiaľ čo v duchu premýšľal nad spôsobom úniku aj s proroctvom a bez toho, aby odhalili, kto skutočne boli. „O akom proroctve sa to vlastne bavíme?“

„O akom proroctve?“ zopakovala Bellatrix so širokým úsmevom. „Musíš žartovať, Harry Potter.“

„Nie, žiadne žartovanie,“ odvetil Orion, jeho oči prechádzali zo smrťožrúta na smrťožrúta, pričom hľadal slabú škáru či priestor na útek. „Prečo ho Voldemort chce?“

„Neopovažuj sa hovoriť mu menom!“ zavrešťala Bella, predtým ako naňho vrhla kúzlo.

Prúd červeného krátkeho svetla vytryskol zo špičky Bellatrixinho prútika, ale Lucius ho rýchlo odklonil; jeho kúzlo trafilo to Belline, zasiahlo policu – z ľavej strany od Oriona a niekoľko sklenených gúľ sa rozbilo.

Dve postavy, perleťovo-biele ako duchovia, tekuté ako dym, sa navzájom vynorili z fragmentov rozbitého skla na podlahe a začali rozprávať; ich hlasy súperili medzi sebou, navzájom, boli počuť len úlomky z ich slov cez Luciusov a Bellatrixin krik.

„... cez slnovrat príde nová...“ povedala postava starého, zarasteného muža.

„NEÚTOČ! POTREBUJEME TO PROROCTVO!“ zareval Lucius.

„Opovážil sa – on sa opovážil – “ jačala Bellatrix nesúvisle, „stojí tam – špinavý, polovičný-“

Orion využil ich rozptýlenie a pošepkal Lezanderovi a Calypso: „Zhoďte police a utečieme.“

„POČAJ, KÝM BUDEME MAŤ PROROCTVO!“ zareval Lucius.

„... a nikto nepríde potom...“ riekla postava mladej ženy.

Zatiaľ čo sa dve postavy, ktoré vychádzali z rozbitého skla, začali strácať vo vzduchu, všetci traja zakričali: „REDUCTO!“

Tri mocné kúzla sa rozleteli tromi rôznymi smermi a police oproti nim explodovali po zásahu; týčiaca štruktúra sa zakolísala, keď sa tisícka sklenených gúľ rozbila na kúsky, perleťovo-biele postavy sa vynárali vo vzduchu a plávali v ňom, ich hlasy ako ozveny od niekoho, kto bol už dlhú dobu mŕtvy, sa ozývali uprostred prívalu narážajúceho skla a roztriešteného dreva, ktoré poletovalo navôkol, dopadajúc na podlahu.

Orion schmatol Calypso za habit a vtiahol ju vpred, keď začali bežať cez chodby, police sa nad nimi kymácali a ďalšie sklenené gule padali z výšky. Smrťožrút sa vrhol dopredu v oblaku prachu a Orion naňho rýchlo uvrhol kúzlo Incarcerus.

Všetci kričali, boli počuť výkriky bolesti a búrlivý rachot, keď sa polica rútila jedna na druhú, za hlasmi veštcov, ktorí vypustili proroctvá. Orion našiel priamu cestu napred a uvidel Lezandera, ktorý uchopil Calypso a utekali bok po boku, obrovskou rýchlosťou naprieč chodbou.

Boli na konci rady deväťdesiatsedem; Orion sa otočil doprava, nasledovaní Lezanderom a Calypso, ktorú držal v náručí; zatiaľ čo strieľal kúzlo po kúzle, za Lezanderovým ramenom na smrťožrútov, ktorí im boli v pätách.

Rovno pred nimi boli dvere, ktorými sem prišli a boli pootvorené; Orion zazrel trblietajúce svetlo, ktoré vychádzalo spoza nich, prebehol dverami, proroctvo mal stále v bezpečí, v pevnom zovretí ruky a čakal, kým Lezander prejde cez prah, predtým ako zabuchol dvere.

„Colloportus!“ zakričal Orion a dvere sa s buchotom zatresli.

Lezander položil Calypso na zem, keď okolo nich prešiel Orion a pozrel na nich.

„Chcem, aby ste obaja odišli!“ riekol Orion ostro. „Použite prenášadlo do môjho panstva, hneď!“

„Nie!“ vyštekla Calypso. „Ak ostaneš ty, potom ostaneme aj my, aby sme ti pomohli!“

„Ostaneme po tvojom boku, meu dragoste,“ prehovoril Lezander potichu.

Orion schmatol Lezandera za golier a zúfalo povedal: „Sľúbil si mi to, Lez!“

„Neopustím ťa,“ odvetil Lezander nežne, držiac Orionovu tvár.

„Musíš!“ naliehal Orion zúfalo. „Musím ostať len na malú chvíľu, aby som sa stretol s Voldemortom ako Harry Potter a pozhováral sa s ním. Nie je potrebné, aby si tu ostal so mnou!“

„Ostávame,“ zopakoval Lezander neprístupne.

„Dočerta!“ zaklial Orion, uvoľňujúc Lezandera a prstami si prečesal vlasy. „Dobre teda, potom odchádzame všetci! Vytiahni svoje prenášadlo, Šupináč!“

Calypso v okamihu vytiahla prenášadlo. Orion si rýchlo vložil proroctvo do vrecka a všetci traja uchopili prenášadlo v rovnaký okamih, keď Orion zašepkal aktivačný kód: „Black Manor.“

Orion zažmurkal, keď sa nič nestalo.

„Ochrany!“ vydýchla Calypso. „Ministerské ochrany!“

Orion zúfalo vytiahol náhrdelník od Lezadera. Pevne objal Calypso a Lezandera a zašepkal Lezanderove meno.

Nič sa nestalo, nik sa nepohol.

„Kurva!“ zvolal Orion, keď ich uvoľnil. „Nemôžem tomu uveriť!“

„Ochrany sú príliš silné,“ riekla Calypso tichým, roztraseným hlasom.

Orion sa na nich otočil a zúfalo povedal: „Ale Lezove prenášadlo fungovalo aj na Voldemortovom panstve!“

„Ministerstvo musí mať veľmi staré a silné ochrany,“ odvetila Calypso.

„Ochrany naň vrhali čarodejníci celé stáročia.“

Orion sa zhlboka nadýchol a prinútil sa upokojiť. Divoko si pretrel čelo v zamyslení. Zamračil sa, keď si spomenul na Romanove extra lekcie. Ochrany ministerstva, staroveké ochrany, ochrana na ochrane vrhaná celé storočia... Oči sa mu rozšírili. Roman ho pripravoval na takúto situáciu! Vedel o tom! Dal mu o tom napísať extra esej. Komplexné kúzla, kombinácie od mnohých veľmi mocných kúzelníkov, ktorí boli schopní podobné ochrany zlomiť. Ale možno, s časom, ktorý mal a s hlbokou koncentráciou by to mohol skúsiť. Možno to dokáže so svojou temnou mágiu... Jeho temná mágia, ktorá počas roku nevysvetliteľne zosilnela...

„Počúvajte!“ zašepkala Calypso panicky.

Kroky a krik sa ozýval spoza dverí. Počula Luciusov rev: „Nechaj ho, Nott, nechaj ho, Povedal som – jeho zranenie nie nič, čo by Temného pána nazúrilo viac ako strata proroctva. Jugson, vráť sa, musíme sa zorganizovať! Rozdelíme sa do párov a budeme hľadať a nezabúdajte, buďte k Potterovi prívetiví až kým dostaneme proroctvo, ak to bude nevyhnutné, zabite ostatných – Bellatrix, Rodolphus, vy si vezmete ľavú stranu; Crabbe, Rabastan, vy bežte vpravo – Jugson, Dolohov, dvere rovno – Macnair a Avery, tadiaľto – Rookwood, tamto – Mulciber a Romulus, pôjdete so mnou!“

„Čo budeme robiť?“ spýtala sa Calypso Oriona so zbesilým výrazom na tvári.

„Môžem to skúsiť – ochrany-,“ zamumlal Orion nesúvisle, „ale potrebujem čas – koncentrovať sa-“

„Nemôžeme ostať v tejto miestnosti,“ riekol Lezander náhlivo. „Nájdu nás!“

„Áno,“ odvetil Orion, prečisťujúc si myseľ. „Musíme nájsť miestnosť, v ktorej môžem pracovať a sústrediť sa. Poďme!“

„Pracovať na čom-?“ začala Calypso, ale Lezander si ju opäť zodvihol do náručia a teraz utekali plnou rýchlosťou, okolo trblietajúceho zvonu, priamo k východu.

Dosiahli k dverám, ktoré ostali otvorené na konci miestnosti, vracajúc sa späť na čiernu chodbu. Boli v strede cesty, keď Orion uvidel, cez pootvorené dvere, dvoch smrťožrútov utekajúcich cez čiernu miestnosť rovno k nim. Otočil sa doľava, vpadnúc do malej, temnej, preplnenej kancelárie a zabuchol za nimi dvere.

„Collo-“ začala Calypso, ale skôr ako mohlo dopovedať kúzlo, dvere sa otvorili a dvaja smrťožrúti sa vrútili dovnútra.

S víťazoslávnym výkrikom, obaja zakričali: „IMPEDIMENTA!“

„Rejecto Alica!“ odpľul Oiron, v rovnakom čase, ako Lezander a Calypso zakričali: „Protego!“

Keď sa kúzla odrazili, bez toho, aby ich zasiahli, jeden zo smrťožrútov zakričal: „MÁME HO! JE V KANCE-!“

„Petrificus Totalus!“ vykríkol Orion.

Smrťožrútove ramená a nohy sa spútali dokopy a spadol dopredu, tvárou dolu na koberec, pri Orionových nohách, tuhý ako doska a neschopný pohybu.

„Stupe-“ začala Calypso na druhého smrťožrúta.

Ale smrťožrút, ktorého Orion rozoznal ako Dolohova, rýchlo švihol prútikom a fialový plameň zasiahol Calypso do hrudníka.

„NIEEE!“ vykríkol Orion a Lezander zároveň, keď sa Lezander vrhol pred ňu a stiahol ju na podlahu, zatiaľ čo Orion zakričal: „Atrum escudum! Somnus eternis!“

Fialové neverbálne temné zaklínadlo sa odrazilo od Orionovho temného štítu, naraziac do steny a popáliac ju, Dolohol spadol na podlahu v hlbokom spánku.

„Skurvysyn!“ odpľul Orion nahnevane, keď Dolohova zlomyseľne kopol do rebier. Rozpoznal oné temné zaklínadlo, ktoré zasiahlo Calypso a len temný štít ho mohol odkloniť.

Lezander vytiahol Calypso na nohy, keď zamrmlala: „To bolo trápne... mala som vedieť, že to príde...“

„Nie sme ďaleko od východu,“ riekol Lezander náhle. „Sme priamo vedľa okrúhlej miestnosti... keď sa nám podarí prejsť cez a nájsť dvere, skôr ako prídu smrťožrúti, potom môžeme opustiť ministerstvo.“

„Dobre, poďme!“ riekol Orion.

Dostali sa z kancelárie a šli späť k dverám do čiernej chodby, ktorá sa teraz zdala celkom opustená. Urobili pár krokov dopredu a vstúpili do kruhovej miestnosti. Dvere sa za nimi zatvorili a steny sa začali opäť otáčať, keď sa prestali hýbať, Orionove srdce sa stiahlo. Calypsine čísla z dvier zmizli. Smrťožrúti museli detegovať kúzlo a anulovať ho.

Lezander sa obzrel a povedal: „Tak, ktorou cestou pôj-?“

Náhle sa dvere na druhej strane rozleteli a traja smrťožrúti sa vrútili, vo vedení Bellatrix.

„TU SÚ!“ zajačala.

Ohromujúci príval kúziel sa rozbehol skrz miestnosť, Lezander rozrazil dvere pred nimi, Calypso a Orion mu boli v pätách.

„Colloportus!“ vykríkla Calypso a počuli za sebou do už zatvorených dverí, naraziť tri telá.

„Na tom nezáleží!“ ozval sa mužský hlas. „Sú aj iné spôsoby, ako sa dostať dovnútra – MÁME ICH, SÚ TU!“

Orion sa otočil, boli späť v mozgovni, to nepochybne, boli tam dvere, lemujúce steny. Mohol počuť kroky v miestnosti za nimi, keď do nej prichádzalo čoraz viac smrťožrútov.

Pohli sa, zafixovali dvere, ktorými prišli, Orion narazil do stola a prevrátil ho, aby sa dostali k ďalším dverám.

„Colloportus!“

Za každými dverami boli počuť kroky a potom ďalšie akoby ťažké telo do jedných vrazilo, Calypso a Lezander očarovávali ostatné dvere na protiľahlej stene. Potom, keď Orion došiel k dverám, na vrchole miestnosti, začul Lezanderov krik.

„Collo-aaargh...“

Orion sa rýchlo otočil a uvidel ako Lezander letí vzduchom, päť smrťožrútov sa dostalo do izby dverami, ktoré Lezander práve očarovával. Orionove srdce sa zastavilo, keď Lezander prudko vrazil do stolíka, skĺzol po jeho povrchu a dopadol na podlahu, kde nehybne ostal ležať.

Orion videl červeno, krv mu divoko hučala v žilách, temná mágia mu nebezpečne pulzovala pod kožou a jeho temné zelené oči vírili hnevom.

„Dostaňte Pottera!“ zajačala Bellatrix a rozbehla sa k nemu.

Orion sa ani neobťažoval použiť prútik, nepremýšľal nad tým dvakrát, len vystrel dlaň dopredu a zlostne zreval: „CRUCIO!“

Neľudský výkrik sa ozval z tela lapeného bolesťou, keď Bella dopadla na podlahu a bláznivo sa zmietala proti tvrdému kameňu.

Ostatní štyria smrťožrúti zastali v šoku, pozorujúc, predtým než sa spamätali a začali strieľať zaklínadlá naňho a Calypso. Calypso naňho kričala o pomoc, keď sa vyhla všetkým kúzlam, ktoré na ňu boli zoslané a Orionova myseľ sa spamätala. Ale neprerušil Cruciatus, ktorý uvrhol na Bellu, udržoval ho ľavou dlaňou, s extrémnym potešením, ktoré sa rozlievalo jeho telom, zatiaľ čo v druhej ruke zvieral prútik, ktorým vrhal ochrany a obranné kúzla. Kúzla a zaklínadlá lietali vzduchom, narážajúc do ochrán, vrážajúc do stien a náhle, jeden lúč zasiahol nádobu s mozgom.

Čas akoby sa na okamih zastavil. Orion, Calypso a smrťožrúti sa otočili za seba a sledovali nádobu s mozgami, ktorá explodovala. Na okamih sa zdalo, že hmota ostane vo vzduchu. Potom sa vzniesla vzduchom, padajúc priamo na nich.

V záblesku Orion vyskočil ku Calypso, strhol ju na zem a uvrhol na nich ochrannú bublinu. Dvaja smrťožrúti zajačali bolesťou, keď sa im mozgy prilepili na ramená, zatiaľ čo dvaja zvyšní smrťožrúti boli pod svojimi vlastnými ochranami, vrhali kúzla, snažiac sa pomôcť svojim kolegom, Bella lapala po kyslíku na zemi, telo sa jej intenzívne triaslo, pretrvávajúcou bolesťou.

„Diffindo!“ zakričal smrťožrút, snažiac sa odrhnúť tykadlá, ktoré sa obaľovali vôkol jeho kolegov, mozgy sa im tiahli okolo hrude ako chápadlá chobotnice.

Calypso a Orion rýchlo vstali z podlahy, míňajúc mozgy, keď utekali za Lezanderom. Orion sa vrhol na zem, uchopil Lezanderove telo, namieril naňho prútik a zvolal: „Ennervate!“

S povzdychom a trhnutím tela, Lezander otvoril oči, ktoré mali svoju slabomodrú farbu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa Orion nežne, pohladiac ho po tvári, srdce mu stále šialene bilo v hrudi.

Lezander mu venoval úsmev a potichu odvetil: „Som v poriadku, bol to len hrubý pád. Pomôž mi vstať.“

Orion prikývol a vytiahol sa spolu s Lezanderom hore. V tom okamihu, druhý smrťožrút začal strieľať rad kúziel priamo na nich, Bella sa zdanlivo zotavila. Rozbehli sa, bez rozmyslu a uhýbali sa kúzlam a stolom aj stoličkám.

Smrťožrút, ktorého nezasiahli mozgy, sa po nich rozbehol, kopajúc do stoličiek a stolov, ale bez toho, aby na nich vrhol nejaké škodlivé kúzlo, určite nechcel zasiahnuť proroctvo. Calypso, Lezander a Orion prešli cez jediné otvorené dvere, tými ktorými sem prišli smrťožrúti, v duchu sa modlili, aby to boli tie, ktorými sa dostanú z Oddelenia záhad. Utekali do novej miestnosti, keď zrazu ucítili, ako podlaha mizne...

S prekvapeným výkrikom začali padať, ale Calypso rýchlo vykúzlila ochranné kúzlo, ktoré ich zabrzdilo až kým s mäkkým úderom nedopadli na chrbty, nezranení, potopení v jame, kde na stupienku stál oblúk.

Orion si náhle potľapkal vrecká a s úľavou si vydýchol, keď pocítil, že proroctvo je celé, vďaka kúzlu, ktoré použila Calypso. Zrazu sa celá miestnosť naplnila smrťožrútskym smiechom. Orion vzhliadol a uvidel dvoch, ktorí boli v mozgovni, plus Bellu, ako klesajú k nim, zatiaľ čo sa ostatní objavovali v ďalších dverách a začali k nim zoskakovať.

Orion, Calypso a Lezander sa zodvihli na nohy, pevne zovreli svoje prútiky. Zacúvali, porozhliadli sa, snažili sa nespustiť pohľad od smrťožrútov. Orion zozadu do niečoho narazil: došli k pódiu, kde stál oblúk. Vyliezli k nemu.

Smrťožrúti sa zastavili a pozerali na nich. Niektorí z nich ťažko lapali po dychu, ďalší krvácali, ale väčšina mala na tvárach víťazný úsmev.

„Potter, váš útek je u konca,“ pretiahol Lucius a zložil si masku, „teraz mi daj proroctvo, ako dobrý chlapec.“

„Nechajte nás ísť a dám vám ho!“ riekol Orion, extrémne unavený a nechcel nič viac, ako odtiaľto Lezandera a Calypso dostať.

„Nie si v pozícii, z ktorej by si s nami mohol vyjednávať, Potter,“ riekol Lucius, jeho bledá tvár bola potešená. „Vidíš, my sme desiaty, zatiaľ čo vy traja... alebo si sa nenaučil počítať, keď si žil v uliciach?“

„Nedávaj im to,“ zavrčal Lezander po jeho boku, prútikom mieril na Luciusa.

Calypso sa potichu ozvala: „Súhlasím. Nájdeme cestu z tejto šlamastiky.“

Orion jej venoval pohľad a uvidel, že prútik má rovnako napriahnutý, zatiaľ čo strieľala pohľadom na svojho otca, ktorého tvár bola plná úzkosti a bledá.

Bellatrix stála niekoľko krokov naproti nim a zavrčala, keď sa dívala na Oriona. „Potter, buď nám dáš proroctvo, alebo budeš sledovať, ako tvoji priatelia zomierajú v bolestiach!“

Orionova ruka sebou trhla, keď ňou pohol smerom k vrecku, kde mal proroctvo, keď náhle na tvári ucítil mravčenie. Vyvalil oči a počul Calypso a Lezandera zalapať po dychu, tiež museli cítiť, že ich zmenené tváre miznú.

V okamihu, nastal chaos, keď sa vysoko nad nimi, otvorili ďalšie dvoje dvere a dvadsať ďalších ľudí sa prirútilo do miestnosti: Alastor Moody, čarodejníčka s ružovými vlasmi, ktorú Orion spoznal ako Nymphadoru Tonks, podľa Siriusovho popisu; Kingsley, vedúci Oddelenia aurorov a deväť ďalších, ktorých Orion nepoznal.

Vzhľadom k tomu, že smrťožrúti začali viesť divoký súboj s ostatnými a bez času na premýšľanie, ako ich Rád našiel, Orion strčil Calypso a Lezandera na zem, keď ponad nich preletelo kúzlo.

„Naše tváre,“ zašepkala Calypso zúfalo, keď sa chúlili za ochranným štítom, ktorý na seba vykúzlili.

Orion uvidel pravú tvár Calypso a vzápätí aj Lezandera a ťažko prehltol, keď riekol: „Je môj-? Vyzerám ako ja?“

„Áno,“ odvetil Lezander potichu, keď naňho vzhliadol. „Dajme si kapucne, nie je viac, čo môžeme urobiť.“

Hneď tak urobili a Calypso zúfalo zašepkala: „Ako sa odtiaľto dostaneme, bez toho, aby nás Rád alebo smrťožrúti zastavili alebo uvideli, kto sme?“

„Och, dopekla s tým!“ povedal Orion horúčkovito. „Môžem použiť svoju temnú mágiu-“

„Nie!“ nesúhlasila Calypso hneď. „Okamžite by ťa spoznali! Rád rovnako! Premýšľaj, očakávajú Harryho Pottera, a potom sa objaví a-“

„MÔJ PANE!“ zakričala Bellatrix nadšene.

Z Orionovej tváre sa stratila všetka farba a jeho srdce sa rýchlo rozbúšilo, keď sa pomaly so zahalenou tvárou otočil a uvidel Voldemorta s jeho intenzívnou temnou aurou pulzujúcou a obaľujúcou okolie, stál vo dverách nad lavicami, bystrým pohľadom si prezeral scénku pred sebou – tými krvavými očami a so sebavedomým úsmevom na atraktívnej tvári.

Orion pocítil, akýsi druh elektrického náboja, ktorý sa rozrástol celým jeho telom. Calypso mu pevne zovrela pažu, keď náhlivo zašepkala: „Musíme sa pridať k smrťožrútom v boji. Je to jediný spôsob, akým vysvetlíme našu prítomnosť. Povieme, že som počula môjho otca, ako plánuje misiu a povedala som o tom tebe a Lezanderovi a rozhodli sme sa, že chceme pomôcť.“

„To nám nikto nezožerie!“ riekol Orion horúčkovito. „A kde potom je teraz Harry Potter? Proste sa rozplynul vo vzduchu?“

„Je to jediný spôsob!“ vyštekla Calypso. „Nezáleží na tom, že nám neuveria. Budú priveľmi šokovaní, že nás tu vidia a nemôžu nás len tak ignorovať v strede boja, môžu? Neskôr premyslíme lepšiu výhovorku. A Harry Potter mohol, rovnako dobre, ujsť v strede tohto chaosu!“

Lezander sa rýchlo rozhliadol po pretrvávajúcom boji. Potom pozrel na nich a potichu riekol: „Má pravdu. Zapojme sa do boja a vmiešame sa medzi smrťožrútov, potom si dáme dolu kapucne, akoby sme sa sem práve dostali a začali bojovať proti Rádu. Naše habity sú čierne, presne ako smrťožrútske, takže ľahko zapadneme. A v tejto chvíli sú všetci zaujatí súbojom, nevšimnú si nás.“

Orion si unavene pretrel čelo. „Fajn. Poďme do toho, ak-“

„DUMBLEDORE!“ zasyčal zúrivý hlas.

Všetci traja otočili hlavu do strany a uvideli, ako Voldemort mieri prútikom na Dumbledora, ktorý uháňal dolu po schodoch s prútikom rovnako mieriac naňho, na tvári mal divoký výraz a zdal sa byť silnejší než inokedy predtým, keď sa rozhliadal okolo seba.

„Urobme, čo ste navrhli,“ povedal Orion s odhodlaním.

Na Voldemorta sa spustil intenzívny dážď kúziel, zatiaľ čo smrťožrúti a členovia Rádu pokračovali v boji, opúšťajúc širokú oblasť, kde zápasil Voldemort a Dumbledore. Zoskočili z podstavcu na zanorenú podlahu.

Rýchlo prešli cez telá a kúzla. Calypso šla priamo za svojim otcom, ktorý súperil s Alastorom Moodyim. Orion uvidel, ako si skladá kapucňu, keď sa rozbehla. Orion ju stratil z dohľadu, keď sa vyhýbal červenému lúču, ktorý ho oddelil od Lezandera, ktorý začal súperiť s členom rádu, ktorý ho napadol. Orion začal strieľať kliatby naľavo a napravo, a potom zazrel Luciusa a Rodolphusa, bojujúc chrbát na chrbte, proti štyrom kúzelníkom, ktorí ich obklopili v kruhu.

Rozbehol sa k nim rýchlosťou blesku, dal si dolu kapucňu a začal vrhať kúzla, aby im pomohol. „Negralis mortalita!“ Orion zareval a intenzívna čierna strela svetla trafila jedného z kúzelníkov, ktorý dopadol na zem v kruhu. Orion priskočil k Luciusovmu boku, keď vrhol ochranné kúzlo proti prichádzajúcej kliatbe.

„Orion!“ riekol Lucius prekvapene, keď pokračoval vo vrhaní kúziel. „Čo tu robíš? – Crucio!“

„Pomáham,“ odvetil Orion rýchlo. Potom zakričal: „Fragellum dollum!“

Lucius po ňom strelil prižmúrený pohľad, ale pokračoval v boji, ďalší člen rádu prišiel a pripojil sa.

„Uvidíme, aké zaklínadlá som ťa naučil!“ riekol Rodolphus Orionovi s úškrnom, predtým ako sa rýchlo otočil a poslal na nového člena nepríjemnú kliatbu.

„Cruor ferventa!“ zareval Orion, pričom očami horúčkovito hľadal Lezandera a Calypso, zatiaľ čo Lucius, Rodolphus a on ustupovali, keď k nim pristupovali členovia rádu.

„Tempestas ignis!“ zakričal Orion, otočiac sa a pristúpiac k Luciusovi. Malá búrka plameňov sa prihnala ku kúzelníkovi, Orion vychýlil Incarcerus, lapal po dychu a potom na dvoch kúzelníkov, ktorí tvrdo bojovali s Rodolphusom, vrhol: „Poena Iacera!“

„Kde je Potter?!“ zavrčal známy hlas v ich blízkosti.

Orion strhol hlavu na stranu a uvedomil si, že sa presunuli až k miestu, kde bojoval Voldemort a Dumbledore, blízko pri podstavci.

„Stratil si ho, Tom?“ spýtal sa Dumbledore s iskriacimi očami, prútikmi mierili na seba, habity mali spálené, čo bol jediný dôkaz o ich brutálnom súboji. Zdalo sa, že sa nachádzajú v mŕtvom bode, ich sily boli príliš vyrovnané, aby porazili jeden druhého.

Voldemort zavrčal: „Si to ty, kto ho stratil, starý muž. Nikdy si ho nenašiel, mýlim sa snáď? Tvoj malý Spasiteľ ti ušiel priamo z pazúrov. Kto teraz pre teba vyhrá vojnu?“

Dumbledorove oči sa prudko obrátili na Oriona a milo k nemu prehovoril: „Ach, pán Black. Aké milé vás vidieť opäť, aj keď je to za tejto nečakanej situácie.“

Voldemort rýchlo otočil hlavu, oči sa mu zúžili pri pohľade na Oriona a zasyčal: „Čo tu robíš, chlapče?“

„Zaujímavá otázka,“ pridal sa Dumbledore, jeho iskriace oči boli zabodnuté v tých Orionových.

Orion sa napol, jeho myseľ bola plná šialených myšlienok a jeho srdce šialene pumpovalo. Ale zrazu, cez Dumbledorové ramená zazrel Lezandera. Zúrivo súperil s Kingsleyim a ďalším kúzelníkom, na pódiu, len niekoľko krokov od nich. Lezander mal niekoľko zranení na tele, vyzeral vyčerpane a Kingsley a ostatní kúzelníci mali navrch.

Bez premýšľania, jediné čo malo miesto v jeho mysli bol Lezander, Orion  prebehol vedľa Voldemorta a Dumbledora, vyskočil na podstavec, vedľa Lezandera.

„Protego maxima!“ zakričla Orion na Kingsleyho prichádzajúce kúzlo.

Lezander mu venoval malý úsmev, predtým než zareval: „Sever corpus!“

Kingsley uskočil na stranu, aby sa vyhol prekliatiu a potom na Lezandera zakričal: „Contracto mentis!“

Orion okamžite skočil pred Lezandera a zúrivo zakričal: „Atrum escudum!“

Keď sa kúzlo odrazilo, Orion v periférnom videní zahliadol, temné zelené svetlo, ktoré mierilo priamo naňho od druhého kúzelníka.

„NIEEE!“ zajačal Lezander a zatlačil Oriona.

Orionovi sa prútik vyšmykol z ruky, keď tvrdo dopadol na podlahu. Ležiac na chrbte ako v spomalenom zábere, uvidel ako do Lezanderovej hrudi vráža lúč svetla, jeho bledomodré oči sa rozšírili, keď sa jeho telo, v elegantnom oblúku, prepadlo za závoj.

„NIEEEEEEEEEEEEE!“ vykríkol Orion zúfalo, keď vyskočil na nohy, krv sa mu divoko rútila telom, keď vystrelil dopredu a natiahol ruku, stratil všetky zábrany, srdce mu bilo šialeným strachom, jeho temná mágia v ňom divoko revala...

Ako Lezander prepadal cez závoj, Orionove prsty ho uchopili za ruku a začal sa ponárať dovnútra spolu s ním, extrémny chlad sa mu plazivo tiahol po ruke, ako postupoval ďalej...

Náhle ho zozadu chytili silné paže, ktoré sa mu omotali okolo hrude a pásu. Orionova pravá ruka sa celá stratila za závojom, pričom stále zvierala Lezenderovu ruku na druhej strane.

„PUSŤ MA!“ zareval Orion hystericky, ako sa snažil z toho zovretia vymaniť. Cítil, ako sa mu Lezander na druhej strane závoja vyvlieka, niečo ho ťahalo preč od Lezanderovho tela, keď mu neznesiteľný chlad skamenel pravú ruku.

„ORION, PUSŤ HO, HNEĎ!“ zareval Voldemort zúrivo, keď ho uchopil okolo hrude pevnejšie. „JE TAM SMRŤ, TVOJ PRIATEĽ JE UŽ MŔTVY!“

„NIE! NIE JE!“ zajačal Orion šialene a zúfalo, keď sa mu po líci spustili veľké slzy; tlačil Voldemorta od seba, druhou rukou. „CÍTIM HO! JE TAM! DOKÁŽEM HO PRIVIESŤ SPÄŤ! PRIVEDIEM HO SPÄŤ!“

„NIKTO SA ODTIAĽ NEVRÁTIL! AK PREJDEŠ SKRZ, TAK ISTO ZOMRIEŠ!“ zakričal Voldemort, prudko potiahol Oriona dozadu, tak že pravá ruka začala vystupovať spoza závoja.

„BEŽ DORITI, TOM! NECHAJ MA ÍSŤ!“ kričal Orion hystericky, dusivo vzlykal a naťahoval sa dopredu k závoju, kde mal stále ponorenú ruku. „LEZANDER NEZOMRIE! NEDOVOLÍM TO! NIKTO ĎALŠÍ, KOHO MILUJEM UŽ NEZOMRIE KVÔLI MNE!“

Orion stratil rozum, keď ucíti, ako sa Lezanderova esencia vzďaľuje, akoby chladné, neúprosné pazúry trhali Lezanderovu dušu z jeho tela. Srdce mu bilo tak rýchlo až sa zdalo, že praskne, jeho temná mágia v jeho vnútri explodovala, naplnila ho tak kompletne a násilne, že sa začal triasť a zmietať, nikdy predtým necítil niečo také silné a intenzívne... Ale ten pocit ho podnecoval, nútil ho ísť ďalej, prinútil ho pochopiť.

Bez premýšľania onú silu Orion vypustil, vypustil všetko, čo mal v sebe a ucítil, ako sa Voldemort potkol dozadu, keď sa prívaly jeho temnej mágie dostávali von z jeho tela...

Orion zameral všetky svoje zmysly, srdce a moc na uchopenie Lezanderovej duše. Nevedel ako, nevedel prečo, ale dokázal cítiť Lezanderovu podstatu a uchopil ju – bola už celkom mimo Lezanderovho tela. Orion obalil svoju vlastnú mágiu okolo Lezanderovej duše, akoby to bola jeho vlastná životná línia, ovládal svoju mágiu mysľou, nerozumel ako, ale robil to inštinktívne.

Orion zaklonil hlavu dozadu a vykríkol neznesiteľnou bolesťou, keď ucítil, že obrovské pazúry brutálne trhajú Lezanderovu dušu na druhej strane a napadajú jeho temnú mágiu súčasne, sám cítil intenzívnu bolesť. S prudkým odhodlaním sa Orion bránil, tlačiac všetku svoju revúcu mágiu proti onej sile, chcel tú ruku divoko roztrhať na márne kúsky, aby to cítilo rovnaké množstvo bolesti, akú cítil on, zatiaľ čo bojoval o život svojho druha, svojej lásky.

Po tom, čo okolo seba uvrhol parselské zaklínadlá, ochraňujúc sa tak pred Orionovými divokými, pustošivými vlnami čiernej mágie, ktoré konzumovali všetko okolo nich, Voldemort obklopil Oriona zozadu, agresívne ho odtiahol od závoja a od istej smrti.

Ale mladý čarodejník sa ani nepohol; Voldemort mu vzhliadol do tváre a videl, že jeho oči boli kompletne čierne; ako obsidiánové gule, víriace nepredstaviteľnou silou v ich bezodnej hĺbke, ale zdalo sa, že za nimi je vedomie.

Jediné, čo bolo v miestnosti počuť – bolo hučanie Orionovej mágie a Voldemort videl všetkých tých kúzelníkov natlačených na stenách – vrátane svojich smrťožrútov. Zúfalo hľadali spôsob, akým by unikli, keď vlny Orionovej nespútanej, zúrivej, temnej mágie blokovali každú cestu. Zavrčal, keď uvidel ako Dumbledore Oriona uprene pozoruje, sám bol ukrytý za ochranným kúzlom, keď sa k nemu rútili vlny temnoty.

Voldemort zovrel Oriona vôkol hrude pevnejšie. Vyvrátil chlapcovu hlavu dozadu a ponoril sa do jeho očí, vstúpil do jeho mysle a zúrivo zreval: „ORION! SKONČI TO! KONTROLUJ SVOJU MÁGIU! ZABIJEŠ MOJICH NASLEDOVNÍKOV! ZNIČÍŠ NÁS!“

Voldemortov hlas náhle vstúpil do jeho mysle a Orion zlostne a šialene zahrmel nahlas: „AK LEZANDER ZOMRIE, ZOMRÚ VŠETCI! POČUJEŠ! VŠETCI! NEZAUJÍMA MA NIČ LEN ON! AK MÔJ DRUH ZOMRIE, VŠETCI ZOMRIETE S NÍM!!!“

Voldemort po jeho slovách celkom stuhol, predtým, než pevne uchopil Orionovú tvár, zatlačiac na jeho myseľ skrz Orionove oči, chystajúc sa požadovať vysvetlenie, no bol surovo vyhodený z jeho mysle.

Orion ignoroval všetko okolo seba a so zúrivým, šialeným výkrikom, zvolal všetku svoju mágiu a zahájil zničujúci, zúfalý, divoký útok proti krutej, mocnej sile, ktorá odmietala Lezandera pustiť. Zdalo sa mu, že sa mu trhá hrdlo, keď kričal v neutíchajúcej bolesti, pokračujúc v útoku bez prestávky. S posledným zakričaním, trýznivou námahou vrátil Lezandera do jeho tela. Orion neprestával ťahať, ťahal všetkou svojou silou až do posledného dychu a náhle fyzicky zakolísal dozadu, keď Lezanderove telo vyšlo cez závoj.

Orion sa oprel o Voldemorta, roztrasene držal Lezandera v náručí, lapal po dychu a vzduchu, jeho myseľ bola zničená vynaloženým úsilím, telo mal v bolestiach, keď sa všetka jeho temná mágia vo vlnách vracala späť.

Prudko sa strhol, keď do neho jeho vlastná temná mágia vrazila, znova ho naplňujúc, revúca spokojne v jeho vnútri. Ale nasledujúcu sekundu, Orion zalapal po dychu, keď ucítil neúprosný, dôrazný ťah okolo seba.

V okamihu, Voldemort – ktorý sa zapotácal dozadu, držiac Oriona a dodatočnú váhu Lezandera – uvidel zúfalstvo v Orionovom pohľade, keď upír padol s buchnutím na podlahu.

Orion narazil na studenú, kamennú podlahu. Okamžite vyskočil na nohy, v panike, jeho oči chvíľu potrebovali, aby si navykli na temnú miestnosť. Vycítil, že sa niečo hýbe v tieni a vzhliadol k tomu.

Orion sa zaknísal v šoku a zalapal po dychu. „TY!“

¹Dobrý, zlý a škaredý je taliansko-španielsky spaghetti western z roku 1966, ktorý režíroval Sergio Leone.