Harry Potter fanfiction

 

Orion pochoval spomienku na to, čo sa stalo s Voldemortom do najhlbšieho kúta svojej mysle. Nechcel nad ňou ani len premýšľať a už vôbec nie ju analyzovať . Voldemortove konanie ho priviedlo do zúrivosti a ranilo ho zároveň; zatiaľ čo ho jeho vlastné správanie mrzelo, cítil sa ponížený tým, že chcel Voldemorta tak zúfalo, cítil sa za to vinný, bol stále s Lezanderom a miloval ho. Takže pre svoje vlastné zachovanie zdravej mysle sa rozhodol, že na to už nikdy nepomyslí a bude pokračovať vo svojich plánoch.

Nasledujúce ráno, počas raňajok, Malfoyovcom oznámil, že pôjde na Priečnu uličku. Orion im naznačil, že si chce spraviť vianočné nákupy, bez doprovodu, keďže im chcel kúpiť darčeky. Zdalo sa, že mu jeho opatrovatelia uverili.

Na popoludní, potom, čo mal všetko pripravené, sa Orion presunul do Deravého kotlíka; rád, že už má všetky darčeky nakúpené skrz sovu, ktorú pre ne poslal ešte v posledné dni na Durmstrangu, keďže už vtedy mal vymyslenú túto výhovorku.

Len čo sa jeho nohy dotkli kamennej podlahy, videl, že to miesto prekypuje rozmachom. Bolo len pár dní pred Vianocami a mnoho kúzelníkov a čarodejníc nakupovali na poslednú chvíľu. Orion sa vzpriamil a zhlboka nadýchol, pripravujúc sám seba na vpád do muklovského Londýna. V muklovskom Londýne nebol mnohé roky, bol tu možno jeden či dvakrát s Petuniou, ktorej nosil nákupné tašky, kým na ňu čakal pred obchodmi, pozerajúc do výkladu rozšírenými očami a skľúčeným smútkom, vediac, že tie hračky a nové oblečenie nikdy nebudú preňho.

Orion zaťal čeľusť a skontroloval svoje oblečenie – čierne, obyčajné nohavice a tričko – považoval to za dostatočne nenápadné a všedné muklovské oblečenie. Orion zovrel svoj batoh, cítiac ťažobu malej škatuľky v jeho vnútri. Mal namierené do záložne vymeniť dvojicu manžetových gombíkov, ktoré mu Lucius venoval na jedny z jeho narodenín. Dostane za ne viac než dosť muklovských peňazí.

Bol na odchode z Deravého kotla, keď za sebou začul príjemne prekvapený hlas, ktorý ho volal.

„Orion! Si to ty?“

Orion sa prekvapene otočil a zbadal Fleur Delacourovú a neznámeho muža, ktorí k nemu prichádzali cez dav.

„Si to ty!“ riekla Fleur, so širokým úsmevom na tvári, keď k nemu došla. „Mon Dieu¹, vyrhástol si odvtedy, čo som ťa naposledy fidela!“

„Fleur, čo tu robíš?“ spýtal sa Orion zmätene, ale venujúc jej hrejivý úsmev.

Fleur si preplietla ruku vôkol ramien kúzelníka, ktorý stál po jej boku. Šťastne sa usmial, než odvetila: „Prhacujem v Gringottbanke, aby som si zlepšila svoju Anglištinu.“ Pozrela na čarodejníka po svojom boku a pokračovala, so zbožňujúcim zábleskom v očiach. „Orion, toto je Bill Weazley.“

Orion zodvihol prekvapene obočím, keď si kúzelníka premeral. Nehľadiac na jeho červené vlasy, ani za milión rokov by neprišiel na to, že tento muž je brat Rona Weasleyiho. Bol vysoký, mal dlhé vlasy, ktoré mal zviazané do copu a bol veľmi pekný. Na uchu mal náušnicu, z ktorej viselo niečo ako tesák. Billove oblečenie vyzeralo ako z nejakého rockového koncertu, okrem toho Orion rozoznal, že jeho topánky boli robené z dračej kože.

„Rád ťa spoznávam, Orion,“ prehovoril Bill a s úsmevom k nemu natiahol ruku. „Veľa som o tebe počul.“

Orion mu potriasol podanou rukou. „Vďaka, tiež ťa rád spoznávam. Stretol som sa s tvojim mladším bratom. On je – er – ...“

„Osina v zadku,“ odvetil Bill, s vtipným zábleskom v svetlomodrých očiach, „a trochu úzkoprsý, ale je to dobrý chalan. Počul som o tebe od neho i od Fleur.“

Orion sa naňho uškrnul. „Nuž, áno, viem si jasne predstaviť, čo ti o mne natáral tvoj brat. Nikdy sme sa nestretli tvárou v tvár.“

„Viem,“ odpovedal Bill s dobráckym smiechom. „Je presvedčený, že si stelesneným zla.“

„No hádam, že všetko je možné,“ povedal Orion s pobavením. Zodvihol obočím na Fleur. „Ako ste sa vy dvaja stretli?“

„Och, Bill je Lámač prhekliatí!“ vložila sa do hovoru Fleur s pýchou. „Phracuje pre Gringottov a tam sme sa strhetli.“

„Skutočne?“ spýtal sa Orion so záujmom. „Na Durmstragu študujem Lámanie prekliatí, je to veľmi zaujímavé.“

Bill mu venoval pekný úsmev. „S Komorovom, však?“

„Ako to vieš?“ spýtal sa Orion prekvapene.

„Och, Orion,“ ozvala sa Fleur, „skôr než zašnete diskutovať o lámaní prhekliatí, nechcel by si sa k nám pridať na obed?“

Orion si povzdychol. „Prepáč mi to, Fleur. Musím niečo vybaviť.“ Zamyslene sa zamračil a dodal: „Povedz, mohla by si mi urobiť láskavosť?“

Fleur zodvihla bledé obočie. „Ak môžem.“

„Potrebujem si zameniť peniaze za muklovské. Ale z tých škriatkov mám husiu kožu,“ riekol Orion s predstieranou grimasou, „jednoducho ma desia, sú to také podivné, škaredé stvorenia.“

Fleur sa zasmiala. „Ťaško sa s nimi zjednáva, to je jasné. Nuš, dobre, zamením prhe teba peniaze.“

Orion jej poďakoval a dal jej malé vrecúško s peniazmi. S mávnutím ruky a zašušťaním jej krásnych dlhých vlasov, ich Fleur opustila.

„Ideš do muklovského Londýna?“ spýtal sa Bill zvedavo.

„Hej,“ odvetil Orion pokojne. „Mám priateľa, ktorý je podivne fascinovaný muklovskými vecami, takže mu chcem dať na Vianoce niečo muklovské.“

Bill sa zasmial. „Och, poznám presne ten typ. Môj otec je rovnaký.“

„Ako sa mu darí?“ spýtal sa Orion. „Dočítal som sa v Dennom Prorokovi, že bol vážne zranený.“

Bill okamžite zvážnel. „No, má sa lepšie. Ale stačilo len pár minút a našli by ho mŕtveho. Strávili sme s ním Vianoce u Svätého Munga.“ Pretočil očami a dodal: „Snažil sa o nejakú muklovskú nápravu, stely – stehy také niečo. Je to nejaký barbarský spôsob, ktorým si muklovia zošívajú kožu k sebe!“

Orion sa zasmial. „No, aspoň sa zotavuje.“ Potom zamračene dodal: „Ako si vedel, že Komorov učí Lámanie prekliatí?“

„Komorov je v mojich kruhoch veľmi dobre známy,“ odvetil Bill. „Ja osobne ho veľmi obdivujem. Keď som absolvoval v Rokforte, šiel som za Lámača prekliatí kvôli nemu; pretože som o ňom a o tom, čo urobil počul. V tom čase, bol odo mňa len o dva roky starší, ale už bol slávnym Lámačom prekliatí. Tým si získal môj záujem. Profesionálne som sa s ním stretol raz či dvakrát a neskôr som sa dopočul, že začal učiť na Durmstrangu. Takže som vydedukoval, že je tvojim profesorom. Musíš byť veľmi šťastný. Čo by som dal za to, aby som sa od neho mohol učiť!“

„Kde bol?“ spýtal sa Orion zamračene. „Čo urobil?“

„Cestoval po celom svete,“ odvetil Bill. „Objavil mnoho magických artefaktov, je tak celkom prieskumníkom. Vykonal niektoré úžasné objavy a-“

V tej chvíli dorazila Fleur a riekla, zatiaľ čo podala Orionovi vrecúško. „Tu je to, Orion.“

„Ach, vďaka, Fleur!“ riekol Orion vďačne.

„Počul si niečo o Cedricovi?“ vyzvedala.

„Hej, raz či dvakrát mi písal,“ odvetil Orion. „Zdá sa, že sa značne hneval na svojho učiteľa Obrany proti čiernej mágií.“

„Umbridgeová,“ zavrčal Bill. „Nepočul som o nej nič dobré. Ron vravel, že nadržiava Slizolinčanom a je zasadnutá na Chrabromilčanov, konkrétne na jednu, čo je v Ronovom ročníku... Grangerová, tak sa tuším volá.“

„Och,“ povzdychol si Orion. „Cedric mi písal, že Umbridgeová rovnako nemá rada i jeho.“ Skôr ho nenávidí, tak ako Hermionu, pomyslel si Orion. Od Draca počul, že Umbridgeová prísne trvá na tom, že Dumbledorove tvrdenie o tom, že sa Temný pán vrátil sú bláznivé lži, ktorými chce destabilizovať Ministerstvo, Hermiona sa otvorene vzoprela Umbridgeovej, tým že podporuje Dumbledora. A Cedric ako jediný zostávajúci svedok toho, čo sa stalo Nevillovi Longbottomovi, uviedol, že verí tomu, že ho zabili smrťožrúti, preto je jasným cieľom pre Umbridgeovú. Snaží sa zdiskreditovať Cedricove tvrdenie k tomu, aby nepriamo mohlo obviňovať Dumbledora zo zabíjania, pred verejnosťou. A Cedric mu povedal, v listoch, že Umbridgeová si na ňom a Hermione vybíja zlosť. Orion si úprimne myslel, že obaja boli blázni, ak sa snažili Umbridgovej oponovať – keďže je profesorka a v neposlednej rade i Inkvizítor Rokfortu – má nad nimi takú moc, že im môže urobiť zo života ozaj peklo. No, pre jeho stranu bolo iba dobré, že Umbridgová jednala takým spôsobom. Hlavne z dvoch dôvodov: veľa študentov verilo Ministerstvu a tomu, čo bolo zverejnené v Dennom Prorokovi; a tých pár, ktorí zaťažujú Ministerstvo so svojimi rebelskými spôsobmi, z nich napokon i tak bude mať prospech Temná strana. Ministerstvo, ktoré klame svojich občanov a ktoré eventuálne stráca verejnú podporu bude oveľa ľahšie ovládnuť.

„Si si istý, še s nami nechceš ostať na obed?“ spýtala sa Fleur, čím ho vytiahla zo zadumania.

Orion sa na ňu usmial: „Je mi ľúto, musím si spraviť vianočné nákupy. Ale dúfam, že sa čoskoro uvidíme. Opatruj sa. A rád som ťa spoznal, Bill.“

„Podobne,“ odvetil Bill a potľapkal Oriona po chrbte.

Orion spokojne opustil Deravý kotlík. Mal muklovské peniaze bez toho, aby musel predávať  manžetové gombíky, ich zmiznutie by len ťažko vysvetľoval, ak by sa ho na ne Lucius niekedy pýtal. A bol rád, že sa vyhol škriatkom, ktorí by mohli odhaliť jeho jazvu skrytú pod kúzlom.

Len čo sa dostal na koniec uličky, vstúpil na muklovskú ulicu, Orion bol okamžite napadnutý hlasitými zvukmi z prúdiacej dopravy, hromada muklov sa vôkol neho náhlivo prechádzala a hrubo doňho vrážala bez ospravedlnenia, počul zvuky trúbenia a mnoho ďalšieho. Už takmer zabudol, aký hlučný Londýn je. Čarodejnícky svet sa zdal byť omnoho tichší a pokojnejší. Ako takto môžu muklovia každodenne žiť? Zdali sa mu patetickí, tak ignorantsky presvedčení, že sú tými najsilnejšími v časti krajiny, ktorá sama seba videla ako jednu z mocností sveta; bez toho, aby čo i len tušili o magických komunitách, no jedného dňa ich možno porazia a podmania si ich.

Orion potriasol hlavou. Neboli patetickí, ale boli ignorantskí vo svojej arogancií a predsudkoch. A skutočne k nim necítil nič dobré, nie potom, čo mnoho rokov trpel u Dursleyovcoch. Orion potlačil onú myšlienku a privolal si taxík.

„Obchodná ulica,“ riekol šoférovi.

Pamätal si, že Petunia vravela, že tá ulica bola hranicou medzi zámožným Londýnom a chudobnejším East End-om, krčiac nosom nad jednou z nebezpečných častí Londýna.

Po nejako čase sa taxík ponáhľal na roh Threadneedle ulice, s luxusnými budovami, ako Anglická banka a Lloyd´s. Pneumatiky taxíku so škrípaním zastavili a Orion sa rýchlo prichytil, aby neostal rozpleštený na sedadle pred ním.

„Tu máte a pre budúcnosť sa pokúste nezabiť svojich pasažierov,“ zavrčal Orion na taxikára, podávajúc mu nejaké peniaze.

Orion opustil taxík, ktorý odišiel, vodič sa ani neobťažoval niečo povedať. Náhlivo kráčal až vošiel do East End-u. Po niekoľkých minútach, našiel second-hand a kúpil si najviac roztrhané nohavice a sveter, ktorý našiel.  Potom vstúpil do baru a na toalete sa prezliekol, strčiac si svoj pôvodný odev do batohu. Ešte raz si odchytil taxík a vrátil sa do uličky pri Deravom kotlíku, no nešiel do vnútra.

Rozhodol sa, že to čo sa chystá spraviť, bude najjednoduchší, najrýchlejší a najmenej nápadný spôsob, ako sa dostať do Little Hangletonu. Samozrejme, že mohol použiť Záchranný autobus – o ktorom mu kedysi hovoril Sirius – ale pre kúzelníkov bude divné, že ide do muklovského mesta a hrozí, že sa o tom môže dopočuť Dumbledore.

Keď Orion videl, že z Deravého kotlíka nevychádzajú žiadni kúzelníci, rýchlo na seba použil Deziluzačné kúzlo. Fénixov prútik mal v batohu – ten druhý si nechal doma, mysliac si, že Fénixov prútik by mohol spoznať iba Ollivander, zatiaľ čo jeho prútik Smrti a Života by mohol spoznať ktokoľvek, kto ho poznal – pevne si pritiahol ruksak k sebe. Potom sa rýchlo premenil na Ohnnivýdych. Vzrušene zamával neviditeľnými krídlami. Bude to pekelný let.

Vyskočil do vzduchu a okamžite vzlietol, autá a domy sa pomaly zmenšovali a zmenšovali, Londýn pod ním blikotal, keď stúpal k nebu. Naučil sa všetky lokácie miest, ktorými musel prejsť a rôznorodé zákruty v smere, ktorým bude musieť ísť, aby sa dostal do Little Hangletonu. Po tom, čo sa zdalo byť hodinami a už sa cítil skutočne vyčerpane s jeho krídlami, ktoré sa zdali byť ťažké a mával nimi čoraz pomalšie – konečne prišiel do Great Hangletonu. A hneď potom sa pod ním objavilo malé muklovské mesto Little Hangleton s Riddle Manorom – alebo lepšie povedané, panstvo Temného pána – stálo a pôsobilo opustene na vrchole hory.

Orion sa vrhol nadol a obratne pristál medzi hustou skupinou stromov a kríkov. Zmenil sa späť do svojej podoby a odstránil Deziluzačné kúzlo. Jeho oblečenie bolo primerané, vyzeral ako chudobný muklovský tulák. Teraz, jeho tvár. S pokrčením čela si veľmi podrobne predstavoval vzhľad, ktorý chcel dosiahnuť. Namieril na seba prútik a zašepkal: „Facies glamourie!“

Ucítil mágiu, nepríjemné brnenie na tvári a keď to skončilo, rýchlo si vzal malé zrkadielko a pozrel sa na seba. Bolo to perfektné. Mal hnedé, vlnité vlasy; malé, tmavohnedé oči a škaredý veľký nos; dva pokazené zuby a jeden zlomený. Bolo to veľmi náročné kúzlo a ešte ťažšie ho bolo udržať. Vedel, že má asi tak hodinu, než začne kúzlo slabnúť. Takže rýchlo očistil zrkadlo, bezpečne ho uložil do svojho batohu a náhlivo vyrazil dole cestou, ktorá ho zavedie do Gauntovho domu; bolo mu jedno, či ho niekto uvidí, pretože by ho nik nemal poznať.

Orion sa dal do klusu po strmom svahu, špina z cesty sa vírila vo vzduchu a znečisťovala mu tvár a oblečenie. Orion si kýchol a uškrnul sa, rozmazal si nejakú špinu na tvári. A konečne, cesta sa zatočila doprava a potom keď zabočil za roh, zbadal živý plot. Spomenul si na to, ako Odgen prechádzal medzerou, ktorá bola v ňom. S rýchlo bijúcim srdcom v hrudi, v očakávaní a vzrušení prešiel skrz medzeru. Nasledoval úzku poľnú cestu, ktorá bola lemovaná vyššími a divokejšími živými plotmi, aké nechal za sebou. Cesta bola krivá, kamenistá a s výtlkmi, klesajúca dolu ako tá predošlá a vyzeralo to tak, že mieri k tmavým stromom pod ňou.

Spoznával to tam, bežal k onému miestu. Cesta sa začala otvárať v húštine malých stromov a kríkov a Orion sa zastavil. Jeho tmavohnedé oči rozpoznali budovu, napoly skrytú medzi spleťou stromov. Gauntov dom bol v horšom stave než si pamätal z Ogdenovej spomienky. Jeho steny boli zarastené machom a zdalo sa, že sa niektoré zo stien čoskoro rozpadnú. Strecha mala len niekoľko škridiel a trčali z nej krokvy. Žihľava rástla všade vôkol domu a dosahovala až k oknám, ktoré boli malé, pokryté hrubou špinou a niekoľko tabuliek bolo rozbitých.

Orion sa vydal dopredu, potichu a opatrne, srdce mu v hrudníku búrlivo pumpovalo. Nepočul nič, okrem blízkeho kvákania niekoľkých žiab a šelest stromov vo vetre. Keď naňho dopadol tieň stromov, znova zastavil, hľadiac na vchodové dvere. Zdalo sa, že boli čiastočne obžraté termitmi. Nastražil uši, vnútri bolo absolútne ticho, zdalo sa, že tam nik nie je. S kopnutím otvoril dvere a vstúpil do vnútra. Zakašľal, keď sa mu pľúca naplnili zatuchnutým, nehybným vzduchom, uväzneným v dome desiatky rokov, smrdiac od rozkladu a špiny. Orion si zakryl nos a ústa s rukou a postupoval dopredu.

Jeho kroky na zhnitej podlahe škrípali a sem-tam stúpil na nejaké buriny, ktoré rástli medzi dreveným obkladom. Všetko bolo pokryté hrubou vrstvou hliny a špinou. Nachádzal sa v miestnosti, ktorá bola obývačkou a kuchyňou zároveň – pamätal si to z Ogdenovej spomienky. Orion zbadal Meropine panvice na kuchynskom stole, ktoré boli pokryté niekoľkoročným prachom. Rozhliadol sa vôkol. Kde by len horcrux mohol byť?

Tom skrýval veci na, preňho, významných miestach. Takže, kdeby Tom ukryl horcrux na tomto mieste? Kde by ho on sám skryl? Do matkinej izby! Tom odpísal Merope, pretože zomrela aj keď bola čarodejníčka, neurobila nič preto, aby prežila s cieľom vidieť svojho syna rásť, ale vedel, že Tom ju aj tak miloval. Videl to v Tomových očiach, v čase, keď o nej rozprával. Videl hlboký zármutok v jeho tmavomodrých očiach, keď odsudzoval svoju matku, ale jeho oči prezrádzali i súcitnú lásku k nej, túžbu stretnúť sa s ňou. Len dúfal, že Voldemort stále k nej tieto pocity prechovával, pretože to Voldemort schoval horcrux, nie medailón/Tom.

Orion rýchlo prešiel úzkou chodbou na stranu obývacej izby a zbadal troje dvere. Kopnutím otvoril  prvé z nich, bola to malá izba, no zdala sa byť pánska. Steny boli natreté tmavozelenou a na jednej strane bol stôl, jediný nábytok vedľa postele. Vstúpil do druhej izby. Orion si povzdychol. Bola namaľovaná čiernou a bola v nej iba posteľ, ale bola to rovnako mužská izba. Konečne, otvoril posledné dvere a vkročil dnu. Bola to najmenšia izba, ale bola vymaľovaná svetlomodrou farbou. Toto bola ona, Meropina spálňa. Uprostred stála roztrhaná posteľ a prázdna váza na kvety bola na podlahe. Orion sa horúčkovito obzeral; cítil podivné brnenie na koži, niekde blízko cítil mágiu. Jeho oči sa zamerali na to jediné, čo viselo na machom porastených stenách. Malé rozbité zrkadlo.

Pomaly sa k nemu priblížil. Natiahol ruku smerom k nemu, bez toho, aby sa dotkol povrchu. Tam! Cítil brnenie mágie. Niečo bolo vnútri alebo za ním! Vytiahol si Fénixov prútik z batohu a namieril ho priamo na rozbité zrkadlo. „Revelatio!“

Orion zalapal po dychu, keď sa zrkadlo rozbilo a hlučne dopadlo na podlahu. Za ním bola malá, tmavá diera! Jeho oči sa rozšírili, keď uvidel prsteň ležiaci vnútri, schovaný v tieňoch. Bol to Kameň vzkriesenia! Pre Merlinovu bradu! Bol šťastný, že našiel práve tento horcrux miesto pohára! Srdce mu v hrudi zúrivo bilo, keď natiahol ruku, ale na polceste sa zastavil. Bolo by to príliš ľahké... bola to pasca! Voldemort nebol blázon, aby jednoducho odložil svoj horcrux za zrkadlo, nie bez nejakých kúziel, ktoré by naň dal. Mal by vedieť, aké kúzla na ňom boli, buď v diere alebo na prsteni. Roztiahol prsty v prednej časti diery a zatvoril oči, sústrediac sa na cítenie mágie.

Naladil sa na jeho vnímanie, na jeho zmysli a keď sa mu na čele vytvoril pot, pocítil známe brnenie mágie. Orion zalapal po dychu, pričom mal oči stále zavreté. Poznal tú mágiu! Bola to parselská mágia! Zamračil sa. Ale zdala sa byť cudzia, nespoznával ju. A ešte niečo... niečo mocné a temné kolovalo v prsteni, brniac mu na pokožke, lákalo ho to, volalo ho to... Ale bol to kúsok duše. Cítil presne to, čo vždy cítil, keď v rukách držal Tomov medailón, takže tam bola duša, ale tento pocit bol odlišný a oveľa silnejší... Bolo to niečo iné... niečo, čo vyťahovalo jeho vnútorné magické jadro, niečo čo robilo jeho temnú mágiu násilne vzrušujúcou a vítanou.

Orionova ruka sa roztriasla a pot mu pokryl tvár, keď sa ten pocit zintenzívnil a stal sa lákavejším, akoby sa ho to niečo snažilo presvedčiť, aby si ju vzal do dlaní raz a navždy, a vzdal sa tej mocnej, príjemnej mágie vnútri. S veľkým úsilím sa Orion ovládol, spustil ruku a otvoril oči. Lapal po dychu. Vedel, čo mohlo byť jediným možným vysvetlením. Bol to Dar smrti. Dar smrti ho k sebe volal. Ale prečo? Nikdy nič podobné s neviditeľným plášťom necítil. Orion sa zachvel rozkošou. Drahé nebesia, tak veľmi chcel cítiť Kameň v rukách!

Dočerta! Mal pred sebou Kameň vzkriesenia a nemohol sa ho dotknúť! Na prsteni bolo neznáme parselské zaklínadlo, jediné, ktoré nepoznal. Jediné, ktoré nemohol prelomiť bez toho, aby sa o ňom viac nenaučil. A to bolo podlé. To bola Voldemortova pasca. Kúzelník, ktorý nebol parselan a ktorý sa nikdy neučil parselskú mágiu, by nikdy nezistil, že je na prsteni parselké zaklínadlo.

Orion zastonal a pošúchal si čelo. Musí si vziať prsteň so sebou, nejako! A potom mu to napadlo. Orion sa víťazoslávne usmial. Pamätal si na veľmi dlhú esej, ktorú písal na jednej z Romanových hodín. Keď Lámač zaklínadiel objaví magický artefakt, ktorý bol obklopený mocnými kúzlami alebo neznámymi zaklínadlami, ktoré je potrebné starostlivo preštudovať, predtým než budú prelomené... Lámač zaklínadiel mal kúzlo, ktoré bezpečne obalí artefakt a mágiu na ňom, takže mohol vziať daný objekt so sebou a pokojne ho preštudovať. Orion namieril Fénixov prútik na prsteň a vzrušene povedal: „Vas theca Omnis!“

Modrý lúč vystrelil smerom k prsteňu a skôr než sa ho dotkol, explodoval do svetlomodrej hmly a s vírom začala obklopovať objekt. Akonáhle bol prsteň obklopený, hmla sa rýchlo kondenzovala až sa z nej stala malá sklenená guľa, s prsteňom a vzduchom vo vnútri.

Oné kúzlo upravilo predmet obsahujúci artefakt do vhodnej veľkosti a vnútri ho obklopovala mágia, ktorá dovoľovala Lámačovi zaklínadiel bezpečne prepraviť daný predmet. Orion rýchlo strčil ruku do diery, uchopil sklenenú guľu a vzal si ju. Vložil si prútik do ruksaku a pozoroval onú guľu. Aj teraz, skrz hladké, chladné sklo mohol cítiť tú moc, ktorá bola v tom predmete obsiahnutá – sily oboch predmetov – Daru smrti i horcruxu. Uvažoval, čo za parselské kúzlo mohol Voldemort použiť, zároveň premýšľal nad tým, ako mohla byť oná duša ovplyvnená kameňom, keď zrazu za sebou začul vrzgot.

Orion sa otočil, guľu stále pevne zvieral v rukách a zalapal po dychu. Dumbledore, v šokujúcej fialovej róbe a prižmúrenými očami, mieril prútikom priamo naňho.

Kurva! Mohol očakávať, že Dumbledore sa bude ponevierať  vôkol  domu Gauntovcov z rovnakého dôvodu ako on, no nečakal, že i v ten istý deň! Orion rýchlo donútil svoju myseľ k pokoju. Vedel, akú úlohu mal hrať, keby stretol niekoho známeho. Naplánoval to; z toho dôvodu sa prezliekol za chudobného muklovského chlapca a zmenil si črty. Ale i napriek tomu bol Dumbledore neočakávaným prekvapením.

„Kto si, chlapče?“ spýtal sa Dumbledore.

Orion zaujal sebavedomý postoj a snažil sa rozprávať s prízvukom: „Kto ste... správca? A čo to držíte za paličku?“ Urobil krok dozadu a dodal: „Nie ste Sweeney alebo áno? Podľa vzhľadu nie ste, ale jeden si nemôže byť stopercent istý.“

Orion v duchu ďakoval Dudleyimu a jeho bande za to, že si mysleli ako veľmi je cool rozprávať takto. Stále si ich slang pamätal.

„Čo tu robíš, chlapče? Nehľadajú ťa rodičia?“ spýtal sa Dumbledore, stále veľmi podozrievavo.

„Nemám fotrovcov, okej? Otrčili kopytá,“ odvetil Orion. „Prechádzal som sa dolu Frog-om a išiel pre Jimmyiho. Našiel som tento dom. Nemôžete ma obviňovať, že som doňho nakukol.“

„Čo to máš v ruke?“

Orion okamžite zovrel guľu proti hrudi a zavrčal: „V ruke nemám nič, nestarejte sa! Kto nájde, ten má.“

Dumbledorovi zaiskrilo v očiach, keď nežne odvetil: „Dovoľ mi sa na to pozrieť.“

Orion sa zlomyseľne zasmial. „To určite. Som Hank Marvin, nikdy som nič nenašiel. Prečo by som ti to mal dať?“

„Pretože to nepatrí tebe, dieťa moje,“ odvetil Dumbledore s otcovských úsmevom.

Orion zavrčal: „Nie som žiadny zlodejíček, ale našiel som to. Vyzeráte, že máte dosť krajcov chleba. Ak to chcete, dajte mi pony.“

„Čo?“

„Pony, hlúby dedo! Dvadsaťpäť libier!“ riekol Orion rozhorčene.

Dumbledore sa k nemu priblížil a odvetil: „Nemám pri sebe peniaze, ale ak mi tú vec dáš. Zaplatím ti neskôr.“

Orion si odfrkol. „To určite!“

„Dosť, chlapče!“ odvrkol Dumbledore prísne. „Accio guľa!“

Orion odskočil do strany a použil bezprútikovú mágiu, aby udržal guľu v bezpečí svojej ruky, zatiaľ čo zakričal: „Drž sa odo mňa ďalej!“

Dumbledore naňho prižmúril oči. „Nie si mukel!“

„Čo je mukel?“ spýtal sa Orion zmätene, ale stále bol v pozore. „Si bláznivý dedko!“

„Stupefy!“ zvolal Dumbledore.

Vtom okamihu si Orion vytiahol z batoha prútik a zakričal: „Protego!“

Rozbehol sa k dverám a vyhol sa prichádzajúcemu kúzlu, zatiaľ čo si vkladal guľu do ruksaku.

„Confundus!“ skríkol Dumbledore za jeho chrbtom.

„Protego! Incarcerus!“ zakričal Orion, utekajúc, pričom za seba strieľal kúzla.

Prišiel až k vchodovým dverám, keď vtom sa s buchnutím zatvorili. Orion sa otočil, aby mohol byť konfrontovaný Dumbledorom.

Do čerta! Nemohol použiť temné kúzla, pretože ak by tak urobil, Dumbledorov list podozrivých sa ihneď zmenší. A ak by použil svoju temnú mágiu, to by už rovno mohol na rovinu povedať, že je Orion Black. A stále nevedel či je dostatočne mocný, aby bojoval s Dumbledorom. Ak sa o to pokúsi a zlyhá, Dumbledore by ho mal vo svojich pazúroch a odhalil by, kým je a ešte horšie: prišiel by o Dar smrti. Nie, nemohol riskovať. Takže mohol bojovať len s použitím svetlej mágie, neexistovala šanca, že by Dumbledora porazil.

„Kto si, chlapče?“ spýtal sa Dumbledore, žmúriac očami a mieriac naňho prútikom.

Orion sa naňho uškrnul. „Čo je ťa do toho, správca?“

Dumbledore jemne odvetil: „Máš vôbec tušenia, čo za vec to máš? Verím, že nie. Je to extrémne nebezpečný predmet.“

„Ako som povedal, kto nájde, ten má,“ zopakoval Orion, taktiež naňho mieriac prútikom. „Odnesiem si odtiaľto peknú cenu, nie?“

Dumbledorova tvár sa zmenila na výhražnú. „Alebo si smrťožrút?“

„Nemám ani len tušáka o čom to tu točíte, dedko.“

„Prestaň s tým predstieraním, nie si mukel!“

„Ale tiež nie som idiot. Ja som našiel tú vecičku, potrebujem chleba, takže si to nechám,“ odsekol Orion.

„Dám ti peniaze,“ opáčil Dumbledore netrpezlivo.

„Nemáš prachy so sebou, takže mi ich nedáš.“

„Petrificus totalus!“ zvolal Dumbledore.

„Rejecto alica!“ riekol Orion. Kým sa Dumbledorove kúzlo odrazilo od jeho ochrany a preletelo ku dverám, zakričal: „Bombarda!“

Triesky sa rozleteli vzduchom a Orion rýchlo vykúzlil ďalší štít a utekal k východu, pretože celý dom sa začal triasť, strecha sa rozpadala a steny začali opadávať s ohromným hlukom. Orion bol zatlačený k zemi, pár krokov pred domom, keď ho nejaké troska udrela do chrbta, vrhol na svoje telo ochranný štít a inštinktívne si kryl hlavu rukami, keď rozpadajúci sa dom kompletne klesol, zatiaľ čo úlomky a kusy kovu a múry lietali navôkol.

„Expeliarmus!“ ozval sa Dumbledore, s vlastným štítom, ktorý obklopoval jeho telo, keď dosiahol Oriona.

Orion sa rýchlo otočil na chrbát a zakričal: „Protego! Tarantallegra!“

Vyskočil na nohy a rozutekal sa tak rýchlo, ako len dokázal, srdce mu rýchlo tĺklo a lapal po dychu, bol extrémne vyčerpaný po dlhom lete a teraz, z tohto šialeného zhonu.

„Diffindo!“ zakričal Dumbledore za jeho chrbtom, utekajúc za ním.

„Protego! Impedimental!“ zvreskol Orion, čarujúc počas behu a čudujúc sa, ako dlho bude Dumbledore používať také jednoduché kúzla, kým mu dôjde trpezlivosť.

„Immobulus corpis!“

Orion skočil do strany, aby sa vyhol prichádzajúcemu kúzlu a zakričal: „Furnunculus! Oppungno Avis!“

Dumbledorov prútik zablokoval kliatbu, keď zahučal: „Expeliarmus!“

„Rejecto alica! Incendio!“ vrhol Orion kúzla, predtým než začal šprintovať a lapať po dychu, mieriac na cestu, ktorá vedie do Little Hangletonu.

„Sever reducto!“

Orion sa otočil a kontroval: „Protego Langlock maxima!“

Dumbledore odtlačil Orionovu kliatbu a riekol: „Nechcem ťa zraniť, chlapče. Ale ak mi nedáš tú guľu, nebudem mať na výber.“

Stáli, na špinavej poľnej ceste, ktorá viedla do muklovského mesta, mierili na seba prútikmi a vyčerpane oddychovali. Orion premýšľal, že možno by mal šancu, ak by použil nonverbálne kúzla, zatiaľ čo Dumbledore od neho nebude očakávať taký druh pokročilej mágie, keď Dumbledore zreval: „Pulmo contraho!“

Orion zacíti, ako sa mu upchávajú dýchacie cesty a škrtili ho, jeho pľúca boli bolestne zovreté. Ten starec sa ho snažil udusiť!

´Anapneo!´ vrhol na seba nonverbálne kúzlo. Potom zalapal po dychu a strelil po Dumbledorovi nenávistný pohľad. Rýchlo vyslovil nonverbálne zaklínadlo: ´Propellus corpus!´

Dumbledore sa zatackal a urobil niekoľko krokov späť, keď ho zasiahlo svetlé kúzlo, ktoré by ho malo zakliesniť vo vzduchu, Orion začal cítiť, že jeho vzhľadové kúzlo prestáva pôsobiť. Jeho kúzlo sa chystalo zmiznúť!

Bez premýšľania a zatiaľ čo po ňom Dumbledore strelil ďalšie kúzlo, Orion sa sklonil a nepočuteľne zašepkal Lezanderovo meno, keď sa dotkol prívesku. Posledná vec, ktorú videl bola Dumbledorova prekvapená tvár, keď sa stratil vo vzduchu.

Orion sa objavil v Lezanderovej komnate a zbadal, ako jeho priateľ vyskočil zo stoličky a mieri naňho prútikom.

„Kto si?“ zavrčal.

„Po-počkaj, počkaj minútku, Lez,“ dychčal Orion, pretože mravčenie na jeho tvári naberalo na sile.

Po niekoľkých minútach to prestalo a Lezander sklonil ruku s prútikom. Díval sa naňho s vypleštenými očami. „Orion!“ zvolal. „Čo to má byť? Čo sa stalo? Prečo si mal inú tvár? Prečo si oblečený takto? Si v poriadku?“

Orion sa naňho usmial. „Som v pohode, ale unavený. Merlin, som vyčerpaný!“

„Tak potom sa posaď!“ odsekol Lezander, ťahajúc Oriona ku kreslu.

„Vďaka,“ odvetil Orion s povzdychom, ako sedel a oprel sa o operadlo, Lezander si pred neho čupol a položil mu ruky na kolená. „Čo sa stalo?“ spýtal sa.

„Och, mu-sel som sa rýchlo dos-tať preč,“ odvetil Orion prezieravo a stále lapal po dychu. Keď sa jeho dýchanie upokojilo dodal: „Poviem ti o tom neskôr. Ale potrebujem vedieť, či je toto prenášadlo nevystopovateľné?“

Lezander sa zamračil. „Samozrejme, že je. Ochrany vôkol Zraven Citadely nemôže narušiť nik a tak isto nemôže zistiť ani jeho lokalitu.“

Orion si s úľavou vydýchol. „Dobre, dobre. Myslel som si to, ale musel som sa uistiť.“

Lezander sa naňho zamračil. „O čo tu ide? Kto by chcel sledovať, kde si išiel?“

Orion sa zahľadel Lezanderovi do očí. Nemohol mu povedať o horcruxe a už vôbec nie o Daroch smrti. Ak mu povie o horcruxoch, dostal by Lezandera do nebezpečenstva. Keď  Voldemort odhalí, že vie o horcruxoch, bude to aj tak dosť zlé, ale Voldemort by Lezandera určite zabil, ak by o tom vedel.

„Er – dostal som sa do rozbroja s Dracom a potreboval som vypadnúť,“ odvetil Orion.

Lezander naňho prižmúril oči. „Neverím ti. To nevysvetľuje tvoju tvár a už vôbec nie tvoj muklovský odev.“

Orion sa ponoril do kresla a zasmial sa nad svojou chabou výhovorkou. Skutočne, aký idiot by tomu uveril? Proste nemohol prísť s presvedčivou výhovorkou.

„Na čom sa smeješ?“

Orion mu venoval vyčerpaný úsmev. „Nad mojou pochabou výhovorkou.“ Znovu sa rozosmial a dodal, zatiaľ čo si do dlaní vzal Lezanderovu tvár. „Mal som tušiť, že si príliš inteligentný, než aby si mi uveril.“

Lezander si odfrkol a pobavene odvetil: „Čoby inteligentný, každý by ťa odhalil. Bola to skutočne zlá výhovorka.“

„Viem!“ odvetil Orion s úsmevom.

Nehľadiac na závažnosť toho, že Dumbledore našiel niekoho kradnúť horcrux, nedokázal necítiť povznesenie nad tým, že má horcrux vo svojom držaní. Merlin, najdôležitejší z Darov smrti bol práve teraz v jeho ruksaku! Nemohol sa dočkať, kedy ho opäť uvidí! Bude schopný vrátiť Siriusovu dušu späť do jeho tela! Jeho otec bude znovu s ním!

„Nuž, tak povieš mi to?“ spýtal sa Lezander, skúmajúc Orionovu tvár a pozerajúc do jeho očí.

Orion pohladil Lezandera po krásnej tvári končekmi prstov a sledoval ten strach v jeho svetlomodrých očiach. Merlin, tak veľmi Lezandera miloval. Akoby aj nemohol, keď mu Lezander onú lásku vracal tak intenzívne, vždy sa staral o jeho blaho.

„Nemôžem, Lez,“ zašepkal Orion. „Rád by som, ale sú tu niektoré veci, v ktorých som zaplatený a ktoré by ťa ohrozovali.“

„To ma nezaujíma!“ odvetil Lezander neústupne. „Môžem ti pomôcť!“

Orion sa naňho hrejivo usmial. „Viem, že môžeš, ale je to niečo, čo musím spraviť sám. Nemohol by som žiť sám so sebou, ak by sa ti niečo stalo a to kvôli mne. Je to tak najlepšie, pre nás oboch, ak tie veci udržím v tajnosti. Ale sľubujem, keď nadíde ten správny čas a bude to bezpečné, poviem ti všetko.“

„Nemusíš robiť všetko sám, Orion.“ riekol Lezander potichu. „Vždy si toho berieš na svoje plecia príliš veľa. Je v poriadku, ak požiadaš o pomoc.“

„Možno,“ odpovedal Orion, „ale nie v tomto prípade.“ Vtisol Lezanderovi nežný bozk na pery a dodal: „Rozumieš, že ti to nemôžem povedať pre tvoje vlastné bezpečie?“

„Áno,“ povzdychol si Lezander, „ale nesúhlasím.“

„Len to cháp, to je všetko o čo ťa žiadam,“ odvetil Orion. Potom sa priblížil tvárou k tej Lezanderovej a zašepkal: „Milujem ťa.“

Lezander sa zazubil a odpovedal: „Nemanipuluj mnou slovami lásky, ty malý nezbedník! Toto je emocionálne vydieranie.“

Orion sa zasmial a povedal s predstieranou starosťou: „Ja viem, stále v tom nie som dobrý. Musím ti klamať častejšie, aby som vybrúsil svoje manipulačné schopnosti. Alebo možno moje presvedčovacie zručnosti? Myslíš, že by si na toto zabudol ľahšie, ak by som ťa pokúšal možnosťou sexu?“

Lezander sa naňho uškrnul. „No, to záleží na tom, čo navrhuješ. Ak si pomaly vyzlečieš oblečenie, napríklad, a potom sa pre mňa položíš na posteľ... takže by som ťa mohol  znásilniť a-“

„A čo takto to vážne urobiť?“ prerušil ho Orion, prepaľujúc Lezanderove oči.

Lezander zvážnel. Intenzívne sa zapozeral na Oriona a potichu odvetil: „Ak to spravíme, ak budeme mať sex, budeme zviazaní. Nechcem sa s tebou milovať bez zviazania, znamenáš pre mňa príliš veľa na to, aby sme mali len príležitostný sex. A ty vieš, čo to znamená. Dal som ti svoju krv a zmenil na svojho druha. Posledným krokom, ktorý zahŕňa zviazanie, by bolo milovanie sa s tebou. Chceš to?“

„Myslím, že áno, Lez,“ zašepkal Orion.

Lezander sa naňho zamračil. „Musíš si byť istý, neexistuje cesta späť.“

„Ty to chceš?“ spýtal sa Orion, pozerajúc do jeho očí.

Lezander uchopil Orina za ruky a s dôrazom odvetil: „Samozrejme, že chcem! Povedal som ti to pri mnohých príležitostiach, že chcem len teba za svojho druha. Ale môžem počkať, kým si tým budeš celkom istý.“

„Som si celkom istý.“

Lezander ho prepaľoval očami a potichu povedal: „To nie si, Orion. Stále to na tebe môžem vidieť.“ Zamračil sa a dodal: „Prečo to tak náhle chceš? Prečo teraz? Čo sa stalo?“

Orion sa zavrtel v kresle. Dobre vedel, prečo to chcel teraz, preto lebo Lezandera miloval, ale rovnako tak, chcel zabudnúť na Voldemorta. Merlin, bol manipulatívny a sebecký bastard! Ako sa mohol zviazať s Lezanderom z takých dôvodov? Lezander si zaslúžil byť s ním zviazaný z lásky, nie preto, že chcel zabudnúť na Voldemort a utiecť od neho.

Orion náhle vstal, naštvaný sám na seba a povedal: „Máš pravdu, Lez. Ešte nie som pripravený.“ Strelil po Lezanderovi pohľadom a dodal: „Ale čoskoro budem. Chcem ťa.“

„Orion, čo-?“ začal Lezander s hlbokým zamračením.

„Musím ísť,“ prerušil ho Orion. „Už ubehlo veľa času, čo som opustil Malfoy Manor a budú sa o mňa strachovať.“

Kúzlom sa očistil a zmenil si kúzelnícke oblečenie, zatiaľ čo muklovské šaty spálil rýchlim ´Incendio´, ktoré nasledovalo ´Evanesco´, zatiaľ čo naňho Lezander zmätene pozeral.

Orion sa k nemu obrátil a povedal: „Mám prenášadlo na Malfoy Manor. Mohol by si upraviť vaše ochrany na niekoľko sekúnd, aby som ho smel použiť?“

„Áno,“ odvetil Lezander. „Ale nechceš pokračovať v našom rozhovore?“

Orion ho pobozkal na pery, než povedal: „Nie, teraz. Som to ja, kto potrebuje premýšľať nad vecami a usporiadať ich vo svojej mysli.“

„Netlačím ťa k tomu, aby sme sa zviazali,“ riekol Lezander prísne. „Ak nechceš, potom nemusíš premýšľať nad onými vecami, ako si to nazval.“

Orion sa naňho usmial. „Je to preto, lebo to chcem, takže potrebujem nad tým premýšľať. Zaslúžiš si, aby som s tým za tebou prišiel, keď si budem celkom istý, že sa chcem stať tvojim druhom. Ako si povedal, po zviazaní už nie je cesty späť. A tak veľmi ako to chcem urobiť práve teraz, beriem na vedomie, že musím urobiť niekoľko vecí než budem pripravený. Ale viem, že sa to stane, viem, že budeme zviazaní. Pretože je to presne to, čo skutočne chcem.“

„Dobre,“ riekol Lezander potichu. Potom zatvoril oči, začal sa koncentrovať a niečo si mumlal po rumunsky. Po dlhých minútach, otvoril oči a s úškrnom povedal: „Hotovo. Máš tridsať sekúnd.“

„Ďakujem,“ odvetil Orion s úsmevom. Venoval Lezanderovi krátky bozk a aktivoval prútikom svoje prenášadlo.

Len čo sa Orionove nohy dotkli tvrdej, mramorovej podlahy v hale na Malfoy Manore, zahliadol Draca, ktorý kráčal smerom k jedálni a naraz naňho prekvapene pozrel. „Merlin, Orion, si tu práve na čas!“ povedal Draco, prichádzajúc k nemu. „Chystáme sa na večeru! Kde si toľko bol? A kde sú darčeky?“

Orion sa naňho uškrnul a poklepal po svojom ruksaku. „Tu a nie, nemôžeš ich vidieť. Budeš musieť počkať, ako dobrý chlapček, ktorým si, až do Vianoc. Nehľadiac na to, že pre teba a tvojich rodičov je nemožné kúpiť niečo, pretože už všetko máte! Môj mozog sa takmer upražil toľkým premýšľaním nad tým, čo pre vás mám kúpiť!“

Draco si odfrkol. „Dobrý chlapček, tak akurát! Máš to dočinenie s Malfoyom.“ Potom sa zatváril samoľúbo a dodal: „A samozrejme, že už mám všetko, to prichádza s menom. Ale dúfam, že si kúpil niečo, čo sa mi bude páčiť!“

„Musíš počkať a uvidíš,“ odvetil Orion spevavo.

Draco prevrátil očami. „Fajn, poďme teda na večeru.“

„Jasné,“ odvetil Orion. „Umieram únavou z toho behania po Šikmej uličke a hľadaním darčekov pre teba. Nabudúce, proste len pošlem domáceho škriatka, aby som toho bol ušetrený.“ Venoval Dracovi úškrn a so satisfakciou dodal: „Pravdepodobne Dobbyho, viem, ako veľmi ťa má rád. Dám mu slobodu v tom, čo ti má vybrať. Pravdepodobne by kúpil tebe a Luciusovi ponožky, aby vám naznačil, čo si on sám želá. Úbohá, podrobená, vec.“

Draco sa posmieval. „Úbohá vec, vravíš? Je to najzvláštnejší škriatok, akého som kedy videl. Skutočne, netuším, kde berie tie svoje názory. Dám mu proste oblečenie, aby som sa ušetril migrény.“

„To by nebolo na škodu, Dráčik,“ riekol Orion, s úškrnom, keď sa od neho vzďaľoval. „Nikdy nevieš, s čím tým svojim nezávislým zmýšľaním príde nabudúce. Budem musieť kúzlom skontrolovať svoje jedlo, aby som si overil či mi do neho nenapľul!“

Orion zahliadol Dracovu bledú tvár a zasmial sa, keď smeroval do svojej izby. Keď vstúpil, rýchlo zamkol dvere a vrhol na celú izbu tlmiace kúzlo; posadil sa na posteľ s ruksakom. Orion z neho rýchlo vybral sklenenú guľu a díval sa na prsteň v jej vnútri. Fénixov prútik strčil do kufru, prútik Života a Smrti vytiahol z nočného stolčeka a začal vrhať kúzlo za kúzlom na guľu, snažiac sa identifikovať parselské zaklínadlo, ktoré bolo na prsteni umiestnené. Sklenená guľa bola z takého materiálu, že ňou mohli kúzla prechádzať, zatiaľ čo daný artefakt vo vnútri bol stále chránený, to dovoľovalo Lámačovi prekliatí  i napriek tomu experimentovať s kúzlami. Po pol hodine bezvýslednej snahy sa Orion unavene zvalil na posteľ, otáčajúc guľu vo svojej dlani, zatiaľ čo ju zamyslene pozoroval.

Teraz mu bolo jasné, že to muselo byť parselské zaklínadlo, ktoré Voldemor sám vynašiel. Unavene si povzdychol. Vedel, že v tom prípade je on ten jediný, ktorý by mu s týmto problémom vedel pomôcť. Už to boli takmer tri mesiace, ale nemal na výber. Orion podišiel k svojmu kufru, a potom čo z neho zrušil bezpečnostné kúzla, vytiahol z jeho útrob medailón. Vrátil sa na posteľ a posadil sa na ňu; medailón zvieral v dlani. S pohybom prstov medailón otvoril.

„Ahoj, Tom,“ riekol potichu.

Tom po ňom strelil chladný pohľad a zavrčal: „Čo chceš?“

„Prečo by som niečo mal chcieť?“

Tom si naštvane odfrkol. „Opustil si ma na celé mesiace so slovami, že sme skončili a zrazu máš nutkanie sa so mnou priateľsky zhovárať? Hádam sa ma chceš spýtať, ako sa mám? To si teda nemyslím! Niečo odo mňa chceš, tak to vyklop!“

„Tak to nie je. Už skôr som sa s tebou chcel porozprávať,“ odvetil Orion, „a skutočne chcem vedieť, ako sa máš. Je to len, že...“

„Čo?“ odpľul Tom nazúrene. „Je to čo? Prečo si to teda nespravil? Prečo si sa skôr nezaujímal o to, ako sa mám?“

„Pretože by to spravilo veci ťažšími pre nás oboch!“ odvetil Orion rozhorčene. „Myslíš, že to bolo ťažké len pre teba?!“

Tom sa na neho zamračil. „Samozrejme, že bolo, to ja tu musím trčať! Ty si vonku, žiješ si svoj život, bezo mňa, bez toho, aby si na mňa čo i len pomyslel! Čo si myslíš, že celé dni robím, než že premýšľam nad naším posledným rozhovorom? Myslíš si, že tu môžem robiť snáď aj niečo iné v tomto prekliatom medailóne!“

„Hej!“ vyštekol Orion. „To nie je moja vina! Ty sám si sa do tohto prekliateho medailónu zavrel! Mal si na kúsky svojej duše myslieť skôr než si vytvoril horcruxy, nie snáď? Ak sa toľko nudíš, potom sa môžeš sám viniť, že si sám sebe niečo takéto spravil!“

„To je nepodstatné, stálo mi to za to!“ zavrčal Tom. „Nesťažujem si, že som tu zatvorený, ale na to, že si sa neobťažoval ma otvoriť!“

„To je rovnako tvoja skurvená chyba!“ riekol Orion rozhorčene. „Čo si odo mňa očakával potom, čo mi Voldemort spravil?“

„PREDSA SOM TI POVEDAL, ŽE ON NEVEDEL, ŽE TY SI TEN KOMU UBLIŽUJE!“ zareval Tom nahnevane.

„Na to nezáleží,“ odpľul Orion. „Urobil by to tak, ako tak! Využil smrť mojej matky, aby ma mučil, využil naše mentálne spojenie, aby mi spôsobil bolesť. To iba dokazuje, akým bastardom je!“

Tom zavrčal: „A čo by si ty sám spravil s niekým o kom by si si myslel, že je tvoj nepriateľ? Čo by si spravil kúzelníkovi, ktorý ťa zabil a prinútil ťa žiť, takmer dve dekády, v akomsi limbu? Bez tela, snažiac sa získať späť svoj život? ČO BY SI UROBIL TY, ORION? PRIJAL SVOJHO NEPRIATEĽA S OTVORENOU NÁRUČOU?“

„Nie!“ zasyčal Orion naštvane. „Ale v prvom rade by som nevytvoril horcruxy. Ak uviazol v limbu miesto umierania, je to iba jeho vlastná vina!“

Tom mu kruto odvetil, drsne sa mu vysmievajúc: „Správne, pretože Orion Black je stelesnením všetkého dobra, ušľachtilý a hodný, však? Pretože ty sám by si sa nikdy nepoškvrnil takou temnou mágiou? Pretože ty miluješ všetkých kúzelníkov, všetky druhy, všetky stvorenia? Ty si spasiteľom kúzelníckeho sveta, samozrejme, že by si nespravil také veci! Samozrejme, že by si sa nestaral o to byť nezničiteľný a nesmrteľný. Ty si skrátka taký dobrý a nesebecký! Proste by si umrel, ako dobrý malý, svetlý kúzelník; namiesto toho, aby si dosiahol všetky ciele, ktoré v živote máš!“

„Choď do riti, Tom!“ odpovedal Orion rozhorčene. „Nehovorím, že som perfektný a dobrý. Snažím sa len povedať, že-“

„Neurobil by si to, čo som povedal?“ zavrčal Tom zúrivo. „V prípade, že by osud temných kúzelníkov a prežitie temnej mágie spočívalo na tvojich pleciach a ty vieš, že by trvalo roky na to, aby si dosiahol svoje ciele, aby si sa uistil, že temná krvná línia bude pokračovať a silnieť a že temná mágia by sa stala legálnou znova vo všetkých krajinách; aby si zaistil, že by sa temná strana rozdelila od všetkých svetlých kúzelníkov a bola by početnejšia a že by už viac nebola prenasledovaná za to, čím je... nechcel by si tiež urobiť niečo, čo by ti pomohlo ostať nažive dosť dlho na to, aby si videl úspechy svojej práce? Dosť dlho, aby si videl temných kúzelníkov zaujať miesto vo svete, aké im prináleží a temnú mágiu silnejšiu? Neurobil by si niečo také pre seba? Aj v prípade, že to znamená ohromujúce množstvo bolesti, v prípade, že by si bol ten najnenávidenejší kúzelník na svete, ktorý musí neustále bojovať o svoj život, aj keď si zničil samotnú integritu svojej duše, NESTÁLO BY TI TO I TAK ZATO?“

Orion naňho zízal. Keď jeho myseľ spracovala všetko, čo Tom povedal, potichu odvetil: „Takže toto je to, ako to vidíš? Preto si skutočne vytvoril horcruxy, pretože sa cítiš zodpovedný za prežitie temnej mágie a našej krvnej línie?“

Tom naňho vyštekol: „Teraz zo mňa nerob hrdinu! Všetko som to spravil pre seba a pre náš druh!“

Orion sa zasmial, smial sa tak silno až mu z očí tiekli slzy. Bolo mu jasné, že sa smeje z hystérie, ale bolo mu to jedno, bolo to také dobré. Nakoniec povedal: „Nikdy by som ťa nedokázal vnímať ako nesebeckého hrdinu, Tom. Ani by som ťa neuctieval.“ Zasmial sa a dodal: „Bolo by to ako uctievať diabla.“

Tom sa naňho uškrnul. „Dobré porovnanie, ak by samozrejme existoval. I keď pochybujem, že by bol taký mocný ako ja.“

Orion prevrátil očami, ale potom zvážnel a zašepkal: „Myslel som si, že možno sú tvoje ciele dobrým dôvodom. Ale netušil som, že to cítiš tak silne alebo že všetko berieš na svoje plecia, Tom.“ Prebodol Toma pohľadom a pokračoval: „Pretože nemusíš.“

Tom si odfrkol. „Správne, kto iný by to potom spravil? Kto iný bol natoľko silný, aby zastupoval náš druh a našu mágiu? Kto by dokázal ukončiť tieto represie voči nám?“

„Nikto,“ odvetil Orion. Pozrel Tomovi do očí. „Nik iný tu skôr nebol, ale teraz tu je niekto ďalší, Tom. Vieš, že sa usilujem o rovnaké veci a tiež cítim určitú povinnosť.“

„Áno,“ odpovedal Tom drsne. „Ale už viac nie, nemám pravdu? Alebo prinajmenšom sa nestaráš dostatočne. Ak by sa skutočne staral, ak by si skutočne chcel pomôcť nášmu druhu, potom by si bojoval po Voldemortovom boku, nie proti nemu! Jediný spôsob, akým Temná strana môže zvíťaziť je taký, že bude mať vás oboch!“

„Zvládnem to aj sám,“ prerušil ho Orion.

„Nie bez toho, aby si sa nechal zabiť!“ vyštekol Tom rozhorčene. „Nie bez podpory smrťožrútov a Voldemorta! Únia Temnej strany má predpoklad vyhrať vojnu! Rozdeľ a panuj, ako sa hovorí. Ak sa temná strana rozdelí na dve, na tvoju a Voldemortovu, budeš v podstate pomáhať strane svetla!“

„Momentálne o tom nechcem diskutovať,“ riekol Orion unavene.

Tom odsekol: „Nuž, v určitých medziach o tom diskutovať musíme! Správaš sa ako hlúpy, skazený chlapček, Orion; chlapček, ktorý nedosiahol svoju cestu a tak kope a kričí a hrozí, že si vytvorí vlastnú cestu.“

Orion pozrel na Toma. „Dobre vieš, že to tak nie je. Ak by so mnou Voldemort zaobchádzal-“

„Zaobchádzal ako so seberovným?“ zavrčal Tom. „Akoby aj mohol, keď mu nechceš dať šancu?! Tým, že ti ponúka, aby si sa stal jeho manželom-“

„Neponúka mi! Núti ma stať sa ním!“ prerušil ho Orion nahnevane.

„Ponúkol ti raz a ty si ho odmietol,“ odpľul Tom. „Keď videl tvoju tvrdohlavosť, urobil to, čo bolo urobiť potrebné. Ide o to, že by tebou jednal ako so seberovným. Existujú manželia, ktorí sú rovní-“

„Áno,“ prerušil ho Orion drsne, „ale manželia tiež musia vynosiť dediča! Chcem mu byť seberovným, ale nie jeho skurvený nosič!“

Tom neveriacky zodvihol obočie a venoval mu úškľabok.

„Bež do pekla, Tom,“ odsekol Orion podráždene. „Nechcem sa baviť o Voldemortovi, alebo o tom, či by so mnou zaobchádzal ako so seberovným. Alebo o tom, že veríš tomu, že ho chcem ošukať alebo nie! Vôbec nad ním nechcem ani len uvažovať!“

Tom sa pobavene uškrnul. Orion po ňom strelil pohľadom, mrzuto sa nadul a konečne pred Toma strčil guľu.

„Toto je to, o čom som sa s tebou chcel baviť.“

Tomove oči sa rozšírili a bez dychu povedal: „Našiel si ho!“

Orion sa naňho uškrnul. „Och, áno, našiel. A dlhuješ mi veľkú láskavosť, malý Tommy.“

Tom naňho vzhliadol a odfrkol: „Ak veríš tomu, že ti dlhujem láskavosť, potom čo si ty sám chcel nájsť horcruxy, pre nejaký vlastný nevysvetliteľný dôvod, som si istý, že-“

„Bol tam Dumbledore,“ prerušil ho Orion so samoľúbym úškrnom. „A našiel by ho, ak by nebolo mňa. Vieš si predstaviť, čo by náš drahý Dumbledore s touto vecičkou spravil?“ Provokujúco zamával guľou pred Tomom. „Akoby sa ti páčilo mať o jeden kúsok duše menej, hmm, Tom?“

„Bol tam?“ spýtal sa Tom ostro.

„Áno. A zachránil som tvoju dušu,“ odsekol Orion a uškrnul sa na neho. „Tak sa mi pozdáva, že som ti zachránil zadok. Alebo lepšie povedané, zachránil som Voldemortov zadok, pretože on je hlavná centrála duše.“

Tom vyzeral celkom bezstarostne a uškrnul sa. „Fajn, ak ti robí radosť myslieť si, že si mojim spasiteľom, nebudem ťa o tieto hrejivé pocity okrádať.“

Orion sa usmial. „Nie, nie, Tommy. Takto to nefunguje. Pomohol som ti, takže teraz musíš pomôcť ty mne.“

„Prestaň mi hovoriť Tommy!“ vyštekol Tom. „Tom je dosť zlé, nepotrebujem, aby si to ešte zhoršoval.“

Orion zodvihol obočie. „Čo je zlé na Tomovi?“

„Muklovské meno,“ odpľul Tom.

„No a čo?“ odvetil Orion. „Ak by som nezistil, že som Black, pravdepodobne by som celý život nosil meno Harry. Myslím, že to je oveľa horšie ako Tom. Tom sa mi páči.“

Tom sa uškrnul. „No, Harry je rovnako hrozné, ale aspoň v muklovskom svete znamená silný.“

„Hmm,“ zamumlal Orion, „máš pravdu. Ale každopádne je to škaredé meno. Príliš obyčajné.“

„Presne môj názor.“

„Vieš, že mi Voldemort najprv navrhol, aby som ho volal Marvolo?“ riekol Orion.

„To sa mi páči viac,“ odvetil Tom s povzdychom. „Aspoň je to kúzelnícke meno.“

„Hej,“ odpovedal Orion, „ale nedokážem si ťa predstaviť s iným menom ako Tom, takže si budeš musieť zvyknúť.“

Tom pretočil oči. „Fajn, volaj ma ako len chceš. Teraz mi povedz o Dumbledorovi.“

„Jop,“ povedal Orion. „Nie je žiadnych pochýb, že Dumbledore si je istý, že máš aspoň jeden horcrux. Pravdepodobne kvôli tomu, čo mu Slughorn pred rokmi povedal, pretože okrem toho nemá žiadne konkrétne dôkazy. Nikdy nevidel tvoj denník, prsteň sa mu nikdy nedostal do rúk a ty si so mnou. Ale na druhej strane vie, že Voldemortova najstaršia duša nejako prežila. Takže to je preňho postačujúci dôkaz na to, aby mal podozrenie.“

Potom Tomovi povedal, čo sa medzi ním a Dumbledorom stalo a čo povedal.

Tom sa zamračil. „Takže ťa neupodozrieva?“

„Nemyslím si,“ odvetil Orion. „Použil som kúzlo na zmenu vzhľadu a zmizol skôr než prestalo pôsobiť. Mal som na sebe muklovské oblečenie, rozprával som slangovo, používal iba kúzla zo svetlej mágie a nepoužil som svoju temnú mágiu. Zrejme mu došlo, že som čarodejník, ale nie je spôsob, akým by mohol zistiť, že som to bol práve ja.“

Aj keď, pomyslel si Orion ustarane, si Dumbledore mohol všimnúť môj Fénixov prútik. Mohol ho Ollivander ukázať Dumbledorovi predtým, než ho ukradol? Bol by schopný ho Dumbledore rozpoznať? Použil predsa na Ollivandera Obliviate, takže Dumbledore by nemal byť schopný spájať si ho s tým konkrétnym prútikom. Ale Ollivander musel prísť na to, že mu chýba a mohol o tom povedať Dumbledorovi. Ale upodozrieval by Dumbledore, že oný prútik ukradol práve Harry Potter? Dalo by to Dumbledorovi nádej, že Harry Potter skutočne žije? Orion si podráždene povzdychol. Nuž, aj keby mal Dumbledore podozrenie, že Harry Potter prežil, nebol spôsob, akým by mohol zistiť, že to bol on. Nikto predsa nevedel, že vlastný Fénixov prútik s výnimkou Lezandera.

Tom prehovoril s úľavou: „Netuším na základe čoho by ťa Dumbledore mohol upodozrievať. To je dobré. Ale bude to znamenať, že bude každého monitorovať omnoho dôkladnejšie a pravdepodobne začne pátrať po ďalšom horcruxe.“ Zabodol oči do Orionových a dodal: „Musíš nájsť šálku, netuším či je v bezpečí.“

„Neskôr,“ odvetil Orion s unaveným povzdychom. „Ale najprv potrebujem, aby si mi pomohol s týmto.“

Tom pokrčil obočie. „Pomôcť ti s čím?“

„Ale no tak, Tom!“ odsekol Orion rozhorčene. „Ak na tom môžem cítiť parselské kúzlo, tak potom ho môžeš cítiť rovnako. Čo to je?“

Tom sa naňho uškrnul. „Je to zaklínadlo, ktoré som vytvoril. Som rád, že si bol dostatočne opatrný predtým, než by si hlúpo schmatol prsteň.“

„Áno,“ odsekol Orion, „a nebolo to vďaka tebe. Mohol si mi o tom povedať!“

„Nevedel som, ktoré kúzlo so použil na ochranu horcruxu, akoby som aj mohol?“ odvetil Tom nahnevane. „Voldemort to urobil, ja som bol v tom čase zamknutý v medailóne, pamätáš?“

Orion si odfrkol. „Hej, no, aspoň si to kúzlo vytvoril skôr než si sa zavrel do medailónu. A teraz, čo to je? Čo to robí?“

„Spôsobí, že ti zhnije celé telo, začne od bodu, ktorým sa prsteňa dotkneš a nakoniec ťa zabije. Je to extrémne bolestivé zaklínadlo, samozrejme,“ odpovedal Tom so samoľúbym úškrnom.

„Ako to zaklínadlo môžem zlomiť?“

Tom naňho prižmúril oči. „Horcrux je v tom predmete, ktorý si vykúzlil v úplnom bezpečí. Nie je dôvod, aby si to zaklínadlo odstraňoval.“

„Ale je!“ odsekol Orion netrpezlivo. „Musím byť schopný sa ho dotknúť!“

„Prečo? Čo sa chystáš s tým prsteňom robiť?“

„To nie je tvoja starosť,“ odsekol Orion.

„Ale je, keďže tu hovoríme o mojom horcruxe!“

„Dlhuješ mi láskavosť, Tom,“ riekol Orion ostro. „Zachránil som tento predmet pred Dumbledorom.“

Tom zodvihol obočie a uškrnul sa naňho. „Neverím, že životné dlhy sa vytvoria v prípade záchrany jedného malého kúsku duše, Orion.“

„Viem, že nie,“ odpľul Orion. „Preto nesmie byť ani precedens. Myslím, že iba záchrana kompletnej duše by bola potrebná na vytvorenie dlhu. Ale nehľadiac na to mi dlhuješ láskavosť!“

„Snažíš sa tlačiť na môj zmysel pre morálnosť?“ spýtal sa Tom s pobaveným úsmevom. „Pretože ti môžem ušetriť námahu, toto na mňa rozhodne nefunguje.“

Orion pretočil oči. „Nehraj sa so mnou. Pomôžeš mi alebo nie?“

„Povieš mi, prečo sa potrebuješ toho prsteňu dotknúť?“

„Nemá to nič spoločné s tým, že je tvojim horcruxom, Tom!“ odsekol Orion netrpezlivo. „Prestaň byť taký paranoidný! Nemôžem ti povedať prečo, je to súkromná záležitosť.“

„Bol by si rovnako paranoidný, ak by tvoj vlastný kúsok duše ležal v tom predmete!“ zavrčal Tom. Potom sa uškrnul a dodal: „Protikúzlo ti poviem len pokiaľ mi dáš čarodejnícky sľub, že nezničíš horcrux.“

Orion na neho pozrel. Neexistoval žiaden spôsob akoby mohol zložiť čarodejnícku prísahu so slovami, že nezničí horcrux! Potreboval horcrux, ako tromf proti Voldemortovi. Ak by ho nemohol zničiť, potom by mu bol proti Voldemortovi k ničomu. Do čerta! Ale v tom prípade mu Tom nepomôže. Mohol vidieť to odhodlanie v Tomových očiach. A áno, bolo to pochopiteľné, Tom nebol žiaden hlupák. Takže, teraz, buď vykoná čarodejnícku prísahu a konečne bude vlastniť Kameň oživenia, alebo odmietne a bude mať len nedotknuteľný prsteň, ktorý nebude môcť použiť.  Možno by mohol vytvoriť protikúzlo sám, bol vážne dobrý vo vytváraní temných kúziel. Ale to mu zaberie mesiace, možno roky a viac. Orion sa zamyslene zamračil. Na druhej strane, bolo by múdre zničiť horcrux? Čo sa stane prsteňu, ak by to spravil? Rozbil by Kameň a stratil by niečo so svojej sily? Alebo by ten útok vydržal? Orion si povzdychol a pokrútil hlavou. Nemá to ako zistiť.

Orion sa znovu zamyslene zamračil. Dočerta! Ak by nemohol zničiť horcrux, potom duša ostane v Kameni. A on si pamätal na to, čo hovoril Roman, že ochrany musia byť vytvorené pomaly tak, aby sa ich mágia neprepojila s magickým artefaktom, ktoré by artefakt mohli ovplyvniť a zmeniť jeho vlastnosti. Mohlo by to isté platiť pre horcrux a Dar smrti? Duša môže ovplyvňovať relikviu? Zvlášť duša infikovaná Voldemortovou mágiou, ako predpokladal. Rovnako ako to bolo i s Tomovou dušou. Vedel, že Voldemort musel vykonať nejaké rituály, aby poskytol častiam svojej duše časť svojej mágie, ktorá im umožnila používať nejaké kúzla a schopnosť získať vlastné telo. Presne ako denník a Tomov medailón.

Takže nemôže zničiť horcrux, pravdepodobne nemôže použiť Kameň bez toho, aby z neho odstránil dušu – len Merlin vie, aké by to malo následky – a nemohol sa ho ani dotknúť bez toho, aby zrušil to parselské zaklínadlo... A netušil, ako bezpečne preniesť časť duše z horcruxu do iného predmetu... V Slizilinových denníkoch to nebolo objasnené a ani v tých vzácnych kapitolách, ktoré preštudoval v Sylvesterovej knihe...

Orion si povzdychol. Takže, nemohol zničiť horcrux, tak ako tak, takže by si mohol ušetriť nejaký čas a dať Tomovi jeho prekliatu kúzelnícku prísahu.

Orion sa zabodol do Tomových očí a vyštekol: „Dobre.“

Tom sa naňho široko usmial. „Dobrá voľba, Orion.“

„Hej, hej,“ odvetil Orion namrzene. „Ale tiež mi budeš musieť dať prísahu a to, že mi poskytneš protikúzlo.“

Tom naňho vrhol nevinný pohľad. „Neveríš mi?“

Orion si pobavene odfrkol. „Ani náhodou. A ak na teba neplatí moja snaha o tvoju morálnosť, potom na mňa neplatia ani tvoje nevinné oči. Poznám ťa!“

„Vskutku,“ odpovedal Tom s očarujúcim úsmevom. „Navzájom sa poznáme nesmierne dobre. Nik o tebe nevie toľko, čo viem o tebe ja a nikto nevie o mne toľko ako vieš ty. Aký dokonalý pár to, ale tvoríme, nemyslíš? Napriek všetkému, čo o tom druhom vieme, stále sa o toho druhého staráme, viac ako o kohokoľvek iného, trúfam si tvrdiť.“

Orion sa zasmial. „Tvoje očarujúce spôsoby na mňa rovnako nefungujú. No aspoň väčšinu času. Ale rozhodne viac preferujem tvoju okúzľujúcu a čestnú stránku než tú nevrlú a náladovú.“

„Ja rovnako,“ zapriadol Tom, „a navyše, preferujem, keď si veselý a hravý a... môj.“

Orion pretočil oči a zamrmlal: „Nikdy sa nezmeníš.“

„Dokonalosť nepotrebuje byť zmenená,“ odvetil Tom s arogantným úškrnom.

Orion si odfrkol. „Nechápem, ako môžeš niečo také povedať s takou vážnou tvárou. Ale v každom prípade, pusťme sa do toho. Narovnako, dobre?“

„Platí.“

Orion prebodol Toma pohľadom a začal: „Ja, Orion Sirius Black, prisahám so silou mágie...“

„Ja, Tom Marvolo Riddle, prisahám so silou mágie, že dám Orionovi Siriusovi Blackovi...“

„...nikdy nezničím Gauntov prsteň – horcrux Toma Marvola Riddla.“

„...protikúzlo na zlomenie parselského zaklínadla na Gauntovom prstene horcruxe.“

Orion cítil ťah zo svojho vnútorného magického jadra, videl ako biele svetlo zahŕňa oboch, medailón i jeho, aby potom ustúpilo ako blesk a jeho vnútorné jadro sa usadilo späť.

Orion sa uškrnul na Toma. „No hovor.“

„Effrego maledictio puter mortisss,“ zasyčal Tom pokojne.

Orion sa zamračil. „To je zložité.“

Tom sa naňho samoľúbo uškrnul. „Áno, je. A ak sa to chystáš spraviť, chcem byť  pritom.“

„Fajn,“ odvetil Orion, keď umiestnil guľu na stred postele, odložil ruksak vedľa postele a držal medailón tak, aby Tom videl na guľu.

Namieril prútik na guľu a vzrušene zasyčal: „Effrego maledictio puter mortisss!“

Vtom okamihu, temne zelený lúč vystrelil z jeho prútiku a vrazil do sklenenej gule, prenikajúc skrz ňu a zasahujúc do prsteňa.

Zrazu sa ozvala ohlušujúca explózia mocnej temne zelenej mágie a roztrieštila kúsky skla po celom okolí, zatiaľ čo sa všetko v izbe otriasalo a rachotilo pod tou násilnou silou, ktorá vychádzala zo stredu postele.

„Kurva!“ vykríkol Orion, keď sa vrhol na zem, medailón skrýval pod telom a rukami si kryl hlavu.

Orion lapal po dychu, srdce mu rýchlo bilo, keď ostré úlomky skla dopadali na zem, na jeho chrbát, na nábytok a všade. Po niekoľkých minútach, sa roztrasene postavil, úlomky dopadli z jeho chrbta na dlážku. Zovrel medailón a pozrel na zónu tej katastrofy. Jeho posteľ bola zdevastovaná akoby ju zasiahol kanón a v strede toho, čo bolo jeho posteľou, bol prsteň, nevinne ležiaci medzi zuhoľnateným prachom toho, čo bývalo jeho matracom.

„Mohol si mi povedať, čo sa stane!“ vyštekol Orion na Toma a ukázal mu, čo ostala z jeho postele. „Ako, pre pána, mám toto vysvetliť?!“

„Netušil som, že bude reagovať takýmto spôsobom!“ odsekol Tom rozhorčene. „Nikdy som nepoužil protikúzlo na objekt umiestnený v sklenej gule! Mohlo ti napadnúť, že sa guľa rozbije!“

„Pre Merlina, pozri na moju úbohú posteľ, Tom!“ povedal Orion horúčkovito. „Kde teraz budem spať? Nemôžem predsa povedať Malfoyovcom, že som si zničil vlastnú posteľ! Budú si myslieť, že mi preskočilo!“

Tom si odfrkol. „Aj tak to nakoniec zistia. Proste si niečo vymysli.“ Potom sa diabolsky usmial. „Ešte vždy môžeš požiadať Voldemorta, aby ti dal komnatu na svojom panstve. Som si istý, že bude šťastný mať ťa nablízku, najmä počas chladných, zimných nocí.“

„Och, naser si, Tom!“ vyštekol Orion mrzuto. Namieril prútikom na sklenené črepy.

„Evanesco vas!“

Úlomky skla okamžite zmizli a Orion si odfrkol. „Dobre. Teraz, pozrime sa či tvoje prekliate, život-ohrozujúce, protikúzlo fungovalo.“

Natiahol ruku, aby sa dotkol prsteňu, keď Tom zvolal: „Počkaj!“

Orion po ňom strelil netrpezlivý pohľad. „Čo je?“

„Najprv vyskúšaj: Revelio mortisss malediction, len pre istotu!“

Orion si vzdychol. „Fajn.“

Namieril prútik na prsteň a zasyčal: „Revelio mortisss malediction!“

Nič sa nestalo a Tom samoľúbo prehovoril: „Pokračuj, parselské zaklínadlo je preč.“

„Nebol si si istý, či tvoje protikúzlo bude fungovať?!“ vyštekol naňho Orion.

Tom rozhorčene odvetil: „Voldemort naň mohol pridať niečo ďalšie. Akoby som to mohol vedieť?“

„A nepovedal by si mi protikúzlo na ďalšie zaklínadlo, v prípade, že by na prsteni bolo, všakže?“ spýtal sa Orion nahnevane. „Keď si mi dával prísahu, povedal si len o jednom protikúzle! Použil si jednotné číslo!“

Tom sa naňho uškrnul. „Žiadal si ma len o jedno protikúzlo.“

„Prešibaný bastard!“

Tom zodvihol obočie a pokojne odvetil: „Akoby si to už dávno nevedel.“

Orion si odfrkol. „Budem si to pamätať.“

„Urob mi tu láskavosť.“ Odvetil Tom s potuteľným úsmevom.

„Si nemožný,“ odvetil Orion. „Môžem sa ho teraz dotknúť?“

„Áno.“

Chystal sa zovrieť prstami prsteň, keď začul praskavý zvuk za chrbtom. Orion okamžite zatvoril medailón a strčil si ho do vrecka nohavíc, predtým než sa otočil.

„Čo sa stalo, pán Orion, pane?“ spýtal sa Dobby horúčkovito, zatiaľ čo si jeho veľké oči prezerali miestnosť a uši sa mu pohupovali zľava doprava.

„Er – mal som malú nehodu, cvičil som nejaké kúzla, Dobby,“ odvetil Orion. „A nevolaj ma pane, nie som Malfoy.“

„Ale pán a pani Malfoyovci sú vaši opatrovníci, pán Orion, pane,“ povedal Dobby pohoršene. „Musím vám hovoriť „pane“, pán Orion. Ste rodina.“

Orion si povzdychol a unavene si pretrel čelo. „Fajn, Dobby, rob ako uznáš za vhodné.“ Venoval škriatkovi letmí pohľad a prosebne riekol: „Povedz, mohli by sme to, čo sa stalo s mojou posteľou, udržať v tajnosti, len medzi nami?“

Dobby sa začal hojdať a podráždene si žmolil prsty. Prehovoril akoby ho to stálo veľké úsilie. „Rád by som pomohol pánovi Orionovi, ste na mňa dobrý. Ale musím o tom povedať mojej pani. Ona nie je dobrá.“ Potom si vydýchol a zakvílil: „Och, zlý Dobby, zlý Dobby! Musí si vyžehliť ruky!“

Orion zamumlal, keď schmatol Dobbyho za ramená: „Och, pre Merlinovu bradu!“ Pozrel sa Dobbymu do očí a povedal: „Ja som tvoj pán a prikazujem ti, aby si si nežehlil ruky, dobre?“

„Ďakujem, pán Orion, pane,“ odvetil Dobby zbožňujúco.

„Nemáš začo.“ Orion rýchlo uchmatol prsteň, z ktorého sálala moc a vložil si ho do vrecka. Otočil sa k Dobbymu a riekol: „Mohol by si sa zbaviť tohto a priniesť mi inú posteľ?“

„Áno, pán Orion,“ povedal Dobby šťastne. „Prinesiem vám tu najlepšiu posteľ z komnaty pre hostí.“ Dobby s lusknutím prstov nechal zmiznúť zničené lôžko.

„Och a povedz Narcisse, že som nesprávne použil jedno temné kúzlo, takže tak bola posteľ zničená.“

„Pán Orion by nemal používať temné kúzla,“ upozornil ho Dobby prísne. „Temné kúzla sú zlé, pán Orion je dobrý.“ Potom zúfalo vykríkol: „Och, odpustite Dobbymu. Zlý škriatok, zlý škriatok! Nemá hovoriť pánovi, čo má robiť! Musí si otrieskať hlavu!“

„Dobby!“ vyštekol Orion. „Dávam ti povolenie na to, že mi môžeš hovoriť čokoľvek, bez toho, aby si sa potrestal!“

Dobby naňho vzhliadol so slzami šťastia v očiach. „Ďakujem, pán Orion!“ Potom dodal: „Pán Orion by nemal používať temné kúzla.“

„Nuž, som temný kúzelník, Dobby,“ odvetil Orion. „To je to, čo robím.“

„Temní kúzelníci sa môžu zmeniť na svetlých, pán Orion, pane,“ trval si na svojom Dobby.

Orion sa naňho uškrnul. „Ale ja nechcem.“

Dobby si čosi zamrmlal predtým než sa premiestnil. O pár minút sa vrátil i s posteľou a Orion sa mu rýchlo poďakoval a poslal ho preč. Orion sa zvalil na svoju novú posteľ a vytiahol medailón z vrecka.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Tom, len čo Orion otvoril medailón.

„Domáci škriatok,“ odvetil Orion. „Už mám novú posteľ.“

„Vidíš, že to nebolo také ťažké,“ povedal Tom.

„Hej, teda pokiaľ Narcissa a Lucius nebudú zvedaví, čo za kúzlo som tu praktizoval,“ odvetil Orion sucho.

„Proste povedz, že to bola Bombarda.“

„Prečo by som si precvičoval kúzlo, ktoré viem používať celé roky? A prečo by som ho vrhol na svoju vlastnú posteľ?“ spýtal sa Orion a odfrkol si. „Každopádne, na tom nezáleží. Skrátka poviem, že som mal zlú náladu a zničil som svoj vlastný majetok, aby sa mi uľavilo. Ich smola, ak mi neuveria, nikdy sa nedozvedia pravdu, tak ako tak.“

Rýchlo si z vrecka vytiahol prsteň a pozoroval ho, prstami pevne uchopil Kameň a cítil pulzujúcu mágiu pod bruškami prstov. Orion zalapal po dychu a zatvoril oči, keď pocítil silný ťah z Kameňa na jeho vnútorné jadro temnej mágie. Merlin, bolo to oveľa intenzívnejšie než predtým! A tak lákavé... tak mocné... Mohol cítiť svoju temnú mágiu, ako sa tlačí do Kameňa, ale potom to prestalo, akoby sa stretol s nejakým blokom. Skúsil to znovu a znovu, opakovane; Orion robil to, čo je mágia chcela, aby robil; robil to, čo on sám chcel robiť. Slané kvapôčky potu mu orosili čelo a začal sa triasť. Jeho mágia bola náhle divokejšia, šialenejšia a zúfalejšia. Potom, Orion ucítil cudzie pulzovanie v Kameni a podivný pohyb vo svojom vnútri...

V ďalšom momente, cítil intenzívny výbuch svojej temnej mágie, ktorá sa hrnula z jeho vnútorného jadra a cestovala priamo do Kameňa, bola vytrvalá, nevzdávala sa. Mohol počuť niekoho volať jeho meno, ale Orion pokračoval. Jeho temná mágia vrazila do Kameňa, akoby si chcela utvrdiť, čo jej patrí, ale znovu tam bol nejaký blok. Začalo to bolieť, toľko bolesti, jeho mágia zúfalo vrazila do niečoho, čo jej bránilo vstúpiť.

Orion s výkrikom upustil prsteň a otvoril oči, bolestne dychčiac. Pretrel si čelo. Vedel čo to bolo, jeho podozrenie bolo správne.

„Orion!“ vykríkol Tom vystrašene. „Čo sa to, dopekla, deje? Čo si spravil?“

Orion mu pozrel do očí. „Čo tým myslíš?“

„Ten prsteň žiaril na čierno! Išlo to z tvojich rúk, ramien a trupu!“

„Povedz mi niečo, Tom,“ odsekol Orion. „Prečo dokážem cítiť tvoje horcruxy?“

Tom zbledol. „Cítiť? O čom to hovoríš?“

„Hovorím o tom podivnom impulze, ktorý cítim, keď som blízko Voldemorta a impulze, ktorý som práve cítil s tým prsteňom!“

Tom sa zamračil. „Cítil si to s prsteňom?“

„Áno,“ odvetil Orion. „Chcem vedieť, čo to je. Ty si ten, kto mi povedal, že by som nemal byť príliš blízko Voldemorta, lebo si uvedomí, že som Harry Potter. No, zatiaľ to i napriek tomu nezistil. Netuším, či ten impulz cíti, alebo nie, možno áno, ale nikdy mu nenapadlo, že som Harry Potter. Tak či onak, povedz mi konečne, čo to je!“

Tom vyklenul obočie a uškrnul sa naňho. „Čo myslíš, že to je?“

„Neviem!“ odpovedal Orion zúfalo. „Už som jednu možnosť zamietol. Vďaka Merlinovi, to nebolo ono! Ale teraz som bezradný.“

Tom naňho prižmúril oči. „Ktorú možnosť si zamietol?“

„Žeby som mohol byť horcrux, samozrejme, smiešne, ja viem!“ povedal Orion rozčúlene. „Ale musel som sa proste uistiť.“

Tomove oči sa pobavene zaleskli, predtým než onú emóciu skryl a zamyslene povedal: „No, ak si túto možnosť zamietol, pričom bola celkom absurdná, potom netuším, čo to je.“

Orion zabodol oči do Toma, skúmal ho a ucedil: „Och, ale vieš, Tom, viem, že to vieš. Ten impulz je spôsobený nejaký prepojením, rovnakým prepojením, ktoré mi umožňuje cítiť Voldemortove pocity a ktoré mi umožňuje vidieť skrz jeho oči a-“

„A čo?“ spýtal sa Tom, žmúriac na Oriona oči.

„A nič! Chcem len vedieť, čo je to prekliate prepojenie zač!“ zavrčal Orion.

Tom zodvihol obočie a pokojne odvetil: „Ako to mám vedieť? To prepojenie je v kúzelníckom svete bezprecedentné. Ja nepoznám všetky odpovede na záhady mágie, Orion. Skoro áno, ale nie tak celkom.“

„Pre Merlinovu bradu, Tom!“ vyriekol Orion netrpezlivo. „Vieš to! Proste mi to povedz!“

„A povieš mi potom, prečo tak veľmi chceš ten prsteň? Vysvetlíš mi, čo sa to práve medzi ním a tebou stalo?“ spýtal sa Tom.

„Nie,“ zavrčal Orion. „Nemôžem ti to povedať.“

„Potom sme sa dostali do slepej uličky,“ riekol Tom s úškrnom. „Presne, ako to bolo predtým, keď sme každý mali svoje malé špinavé tajomstvo. Myslel som si, že moje tajomstvá sú zaujímavejšie, ale teraz vidím, že som sa zmýlil. Keď budeš pripravený vymeniť si so mnou informácie, daj mi vedieť.“

„Fajn,“ odsekol Orion namrzene. „Ďakujem za nič.“

„Podobne,“ odvetil Tom s úškrnom.

„Rozčuľuješ ma!“ povedal Orion. „Keby som vedel, že mi spôsobíš toľko problémov, radšej by som ťa nechal v Regulusovej izbe bez toho, že by som ťa niekedy otvoril!“

Tom sa naňho okúzľujúco usmial. „No tak, Orion. Robím tvoj život vzrušujúci. Len si predstav, aký nudný by bol bezo mňa.“

„A bez Voldemorta!“ pridal sa Orion. „To by bolo skvelé!“

„Naozaj, Orion?“ zapriadol Tom hodvábne, so zábleskom v tmavomodrých očiach. „Kto by ťa prinútil reagovať tak rozvášnene, keby som nebol v dohľade? Kto by ti ponúkal lákavé miesto po svojom boku, ponúkajúc moc, status a spolupatričnosť? Kto by si želal, aby si bol úplne jeho? Kto by ťa vlastnil každým spôsobom, ale dával by ti oveľa viac na oplátku? Hmm, Orion?“

Orion sa nepohodlne zavrtel a nakoniec povedal: „Je tu ešte niekto, kto mi také niečo ponúka a komu verím, že mi dá toľko, koľko mi zoberie, tak ako hovoríš.“

„Ten upír nikdy nebude schopný dať ti to, čo ti ponúkam ja!“ zúrivo zavrčal Tom.

Orion sa naňho uškrnul. „Vieš o tom veľmi málo, Tom.“

Tom prižmúril oči a nebezpečne zasyčal: „Neplánuješ spraviť nejakú hlúposť, však Orion?“

Orionov úškrn sa rozšíril a nahodil falošný, nevinný výraz. „Netuším, čo tým myslíš?“

„Orion,“ zasyčal Tom zúrivo, „neopováž si to, čo i len predstavovať! Ty nie si patetický, špinavý, miešanec!“

Orion zúrivo zavrčal. „Nevolaj ho tak! Je pre mňa o stokrát lepší akoby si ty kedy mohol byť!“

„NESPOJÍŠ SA S NÍM!“ zareval Tom šialene.

Orion naňho zakričal: „NEMÁŠ ŽIADNE PRÁVO ROZKAZOVAŤ MI, ČO MÁM ROBIŤ! ALEBO S KÝM SA SPOJÍM! Budem konať podľa vlastného šťastia, bez toho, aby som uvažoval o tebe alebo o niekom inom!“

„Si môj! Nemáš ani len poňatia, ako absolútne a kompletne mi patríš!“ kričal Tom zúrivo. „Chceš to vedieť? Fajn! Poviem ti to, načo si už prišiel! Ty si môj-“

„Strč si to, Tom!“ skočil mu do reči Orion nazúrene. „Nič, čo mi kedy povieš ma neprinúti ti patriť! Ľudia nie sú majetok, Tom!“

„Ty blázon!“ odpľul Tom nahnevane. „Ty si môj-“

Vtom okamihu Orion zatvoril medailón a nazúrene ho šľahol do kufru. Skurvený idiot! Orion kopol do postele a potom sa strhol. To ja som idiot! Nahnevane si postrapatil vlasy. Prečo Tom spustil reči o svojom smiešnom posadnutí? Och, debilný Tom! Sú tu oveľa dôležitejšie veci!

Orion sa ostražito pozrel na prsteň a povzdychol si. Vyprázdnil malú škatuľku od manžetových gombíkov, rýchlo do nej vložil prsteň a zatvoril ju. Vrhol na škatuľu silné ochranné kúzla, zahrňujúce krv a parselské kúzla. Nakoniec, tak isto uvrhol na svoj kufor štíty a ochranu.

Vzal si Sylvesterovu knihu, zvalil sa do kresla pri pracovnom stole, unavene si pretrel oči a skontroloval čas. Už bolo jedenásť večer. Orion si vzdychol, pretrel si oči ešte raz a začal čítať Sylvesterovu knihu. Bude to musieť dokončiť tak rýchlo, ako sa len dá, aby vedel, ako kúsok duše presunúť z Kameňa do inej nádoby.

Hodiny pomaly ubiehali a nakoniec Orion upadol do spánku, vyčerpaný, klesol na knihu; stále nenašiel nič, čo by mu pomohlo odstrániť dušu z Kameňa, aby ho mohol použiť na záchranu svojho otca.

¹Mon Dieu – po francúzsky „Bože môj“