33. kapitola – Objavy & Nesprávne pochopené odmietnutie
Nasledujúci týždeň, pred prázdninami, Orion plánoval a zosnoval všetko, čo mal pripravené na týždenné zimné prázdniny. Z knižnice už mal mapu Anglicka a dôkladne si naštudoval, ako sa dá dostať do Little Hangletonu. Orion tiež horúčkovito skúmal ako deaktivovať prenášadlo. Na koniec vyskúšal niekoľko kúziel, no bezvýsledne. Kúzlo, ktoré Voldemort použil na premenenie prsteňu na prenášadlo, nebolo uvedené v žiadnych knihách. Dokonca sa pokúšal odstrániť prsteň zo svojho malíčka, ale ani sa nepohol. Orion bol z toho poriadne frustrovaný, ale Voldemort sa ho aspoň nepokúšal znova privolať.
Orion sa zo zúfalstva nakoniec rozhodol poslať pre čarodejníka, ktorý by mu mal vedieť pomôcť. Poslal mu list, v ktorom písal, že čarodejník nemá inú možnosť než sa s ním stretnúť. Prenášadlo sa aktivuje v štvrtý deň prázdnin, takže Orion mal čas zájsť do Black Manoru a uvoľniť ochranné kúzla tak, aby povolili onému kúzelníkovi vstup.
Všetok svoj voľný čas zasvätil na to, aby sa dozvedel čo najviac o kúzelníckych dlhoch. Najprv si myslel, že by mohol nájsť nejakú trhlinu v alternatívach, ktoré mu Voldemort dal. Prvá voľba – stať sa smrťožrútom – bola pomerne priamočiara, vzhľadom na to, že ostávajúce dve neboli. K svojmu zdeseniu zistil, že ak bolo spomenuté meno kúzelníka, bolo takmer nemožné nájsť náhradu. Orion si prial veriť, že by si mohol zaobstarať zvieratko, ktoré pomenuje Draco Malfoy a potom ho zabije. Alebo možno použiť mukla. Ale knihy zamerané na túto tému jasne hovorili, že ak bolo raz spomenuté kúzelníkove meno, jediný spôsob ako to obísť, bolo nájsť inú osobu, ktorá mala rovnaké meno. V čase vyhlásenia možných splátok dlhu, mohla jestvovať ďalšia osoba – buď mukel alebo kúzelník – ktorá bola pokrstená týmto menom – v prípade mukla; alebo niekto, kto bol tak pomenovaný pri narodení použitím tradičných kúziel – v prípade kúzelníka. Ale meno Draco Malfoy bolo jedinečné, rovnako ako vo svete muklov, tak i vo svete kúzelníkov. Mal to tušiť; Voldemort by mu nenechal žiadne únikové cesty.
Orion sa stále čudoval, prečo si Voldemort vybral Draca. Boli tu ďalší, ktorých by odmietol zabiť ako Calypso alebo Lezandera, tak prečo Draco? Voldemort nerobil nič bez dobrého dôvodu a Orion nebol presvedčený o Voldemortovom jednoducho prehlásení, že sa nestará o to, či Draco žije alebo zomrie.
Nakoniec, Orion skúmal poslednú nejasnú alternatívu: stať sa Voldemortovým manželom. V kúzelníckom svete malo bytie manželom niekoľko definícií, hoci všetky mali spoločný prvok: manžel musel vynosiť dediča. Manžel bol, vo všeobecnej definícii, zvoleným partnerom panovníka, ale zapojenie do vládnutia mal manžel pestré. Záležalo to aj od toho, ako veľmi chcel vládca zapojiť svojho partnera do vládnutia. Manžel mohol byť rovnocenný vládcovi, jeho pravá ruka, alebo len jednoduchým milencom. Ale Orion nemohol vedieť, ktorú pozíciu by mu Voldemort dal. Takže stále sa rozhodoval medzi smrťožrútom a manželom. Ale stále nechcel premýšľať o tom, že sa musí rozhodnúť. Aj keď objavil niečo, čo ho na chvíľu rozveselilo, nakoniec si musel pripustiť, že to neurobilo veľký rozdiel. Odhadol svoj vlastný časový výpočet, z ktorého vyplynulo, že bude mať asi tak tri týždne po skončení školy na splatenie dlhu, než jeho mágia začne proti nemu konať. Voldemortov odhad bol pomerne drsný, jeho kalkulácia bola vykonaná rýchlo a v hneve, takže Orion bol presvedčený, že jeho vlastný, pokojne vykonaný výpočet bol správny. Ale nakoniec, pomyslel si, na tom skutočne nezáležalo, tak ako tak, bude k nemu pripútaný.
Orionove nočné mory stále zužovali jeho noci, ale jeho zanietenie v plánovaní a pátranie mu pomohlo o nich premýšľať viac racionálne a menej emocionálne. Spomienka na matkine posledné minúty života bola jediná, ktorá ho najväčšmi otriasla. Vždy vedel, že zomrela, aby ho zachránila, ale vidieť to bolo niečo celkom iné. V minulosti ľutoval jej smrť, ale nie tak hlboko. Skrátka ju nepoznal dosť na to, aby mu chýbala. Ale teraz, keď videl, aká milujúca a starostlivá kúzelníčka to bola; aký úžasný život jej bol vzatý. Jeho myšlienky o tom viedli súboj. Na jednej strane, nenávidel Voldemorta za to, že použil túto spomienku, aby ho mučil. Ale na druhej strane, si musel celkom neochotne pripustiť, že Tom mohol mať pravdu. Voldemort nemal ani len tušenia, koho to skutočne mučil a Voldemort ju nezabil, aby mu spôsobil bolesť. Okrem toho, Voldemort jej dal šancu. Vedel, že Voldemort jej dal šancu kvôli Snapeovi, ale pravda, na ktorej záležalo bola, že Voldemort mohol Snapeovi klamať a zabiť ju hneď.
Ale Voldemort to neurobil. Ochotne dával muklorodenej čarodejníčke – matke kúzelníka, ktorého chcel zničiť – šancu na život. Toto Oriona poriadne miatlo. Nepriaznivý obraz, ktorý mal na Temného pána nezodpovedal tomu, ako sa Voldemort občas správal. Voldemort sa zdal byť bezcitný, krutý a ľahostajný, ale potom vytiahol také veci.
A potom čo si pripustil, že Voldemort bol Tom, Orion dospel k poznaniu, že Tomova osobnosť nebola nezvratne z Voldemorta preč, občas sa zdalo, že sa Voldemort správa viac ľudsky. Ale i napriek tomu, Orion trval na tom, že ani to nebolo dostatočné, aby sa o Voldemorta skutočne zaujímal. Zaujímal sa o Toma, ale to bolo niečo celkom iné.
Takmer dva mesiace ubehli, odkedy s ním naposledy hovoril. Jeho srdce sa stále zovieralo, keď spomínal na Tomovu zúfalú prosbu a jeho krásnu tvár zničenú mučivou úzkosťou. Každú noc si Orion vzal medailón do rúk a tisol si ho k hrudi, pomaly ho hladiac, až kým neupadol do nepokojných snov – Tom, ktorému povedal všetky svoje problémy a pozeral do tých starostlivých, hlbokých, tmavomodrých očí. Tomove zúfalé posledné slová sa mu stále bolestne opakovali v mysli a napĺňali ho zúfalstvom. Bolo veľmi ťažké urobiť také rozhodnutie, ale bolo to nevyhnutné; a rovnako tak to opakoval sám sebe, keď mal pocit, že potrebuje otvoriť medailón a požiadať Toma o odpustenie.
OOO
V noci 18. decembra, dva dni pred zimnými prázdninami, sa Orion vyčerpane vliekol do postele. Nachádzal sa v hlbokom spánku, keď sa začal prehadzovať, zatiaľ čo jeho krk pulzoval a kŕčovito sa trhal zo strany na stranu.
Náhle mal hladké, silné a pružné telo. Kĺzal medzi lesklými kovovými tyčami, po temnom chladnom kameni... Celým telom sa tisol na podlahu, plazil sa po bruchu... Bola tma, pritom však videl ako predmety vôkol svietia podivne chvejivými, mihotavými farbami... Otočil hlavu... chodba bola na prvý pohľad prázdna... Ale nie, nebola... na podlahe pred ním sedel nejaký muž s bradou ovisnutou na prsiach, jeho silueta žiarila v tme... Orion vystrčil jazyk z úst... zacítil vo vzduchu pach toho muža... bol živý, ale chcelo sa mu spať... sedel pred dvermi na konci chodby... Orion dostal chuť toho muža uhryznúť... musí, ale to nutkanie prekonať... Má predsa dôležitejšiu vec na práci... Vtom sa muž pohol... Strieborný plášť sa mu zviezol z nôh, keď vyskočil a postavil sa – a Orion videl, ako sa nad ním roztrasene týči mužova matná silueta, videl ho, ako od pasu vyťahuje prútik... Nemal na výber... vzopol sa z podlahy do výšky a uderil... jedenkrát – druhýkrát – tretíkrát... Zahryzol sa jedovatými zubami hlboko do mužovho mäsa, cítil, ako mu v čeľustiach praskajú jeho rebrá a ako naňho vytryskol prúd teplej krvi...
Muž kričal bolesťou... Potom utíchol... podlomili sa mu nohy a zrútil sa na stenu... Po podlahe sa rozlievala jeho krv...
Orion náhle s povzdychom otvoril oči. Každú kúsok jeho tela bol pokrytý ľadovým potom; jeho posteľná bielizeň bola vôkol neho omotaná ako zvieracia kazajka; mal pocit akoby mu niekto na čelo priložil rozžeravený bodec. Zovrel si hlavu a zastonal bolesťou. Orion sa snažil myslieť jasne, zatiaľ čo mu srdce rýchlo búšilo v hrudi. Tá chodba bola rovnaká, ako v jeho nočných snoch. A tie dvere boli tiež rovnaké, ako tie ktoré túžil otvoriť. Ale čo za novú podivnosť bolo toto?
Nebol človekom. Orion zalapal po dychu. Nie, bol hadom! Niekoho smrteľne pohrýzol! Snažil sa spomenúť si na ten obraz. Toho kúzelníka poznal... bol mu známy... Tie červené vlasy! Bol to Arthur Weasley! Ale prečo sníval o Weasleym? Čo robil Weasley v jeho snoch o chodbe a dverách? Orion potriasol hlavou. Weasley... Čo vedel o tom mužovi? Rád! Samozrejme! Keď sa vlámal do Dumbledorovej pracovne, Dumbledore rozprával o Arthurovi Weasleyim, že im pomáha nájsť spojencov na Ministerstve. Ten kúzelník bol celkom jasne členom Fénixovho rádu. Ale prečo bol v tej podivnej chodbe? Potom si spomenul: Weasley používal Neviditeľný plášť! Potom rozhodne nemohol byť na tej chodbe, strážil tie dvere... Musel tam byť na Dumbledorov príkaz, to bolo zrejmé. Takže Rád sa zaujímal o niečo, čo bolo za tými dverami... a Voldemort tiež. Bol si istý, že Voldemort mal niečo spoločné s jeho snami. A člen Rádu na tej chodbe... a na začiatku, Sturgis Podmore, tiež člen Rádu sa snažil ukradnúť niečo z Ministerstva... Tá chodba sa musela nachádzať na Anglickom Ministerstve mágie!
Orion vyskočil zo svojej postele a začal sa prechádzať po izbe. Prečo sa Rád a Voldemort zaujímali o niečo, čo držalo Ministerstvo? Čo to mohlo byť? Žeby nejaká zbraň? Pretrel si čelo. Teraz na tom nezáležalo, koniec koncov, vedel o čom sníval. Ale ten had... bol hadom... videl svoj odraz... Orion vyvalil oči. Toho hada poznal! Pred časom ju videl v jednej zo svojich vízií; bola to Nagini! Čo za šialenstvo to bolo? Orion skamenel, keď sa mu do mysli vkradla myšlienka; taká myšlienka, pri ktorej mu stuhla krv v žilách a ostal zmrazený hrôzou. Orion ju zúrivo zatlačil preč. Nie, nie, to nemôže byť...
Pokrútil hlavou. Musel sa rozhodnúť tu a teraz, nemohol panikáriť nad svojim hrozivým podozrením. Mal by niečo urobiť, aby pomohol Arthurovi Weasleymu? Možno o tom mal niekomu povedať? Ale Weasley bol nepriateľ, bol členom Rádu. Mal by zomrieť. Orion si roztrasene pritisol dlane na oči. Ale Weasley bol otcom. Otcom šiestych detí. Pre Merlinovu bradu, mohol by naozaj stáť bokom a nechať tých šesť detí prežiť bolesť zo straty otca? Neústupne pokrútil hlavou. Nie! Nemohol! Nie, keď bolo v jeho sile to zastaviť! Nie keď si to sám zažil. Svetlo a Temnota, v tomto prípade na tom nezáležalo. Orion sa vrhol k svojmu kufru. Vedel, čo musí urobiť bez toho, aby ho odhalili. Náhlivo vytiahol prázdny portrét Phineasa a namieril naň prútikom.
„Phineas!“ riekol zúfalo. „Potrebujem ťa! Poď sem!“
O chvíľu, náladový, frflajúci Phineas sa objavil v portréte vo svojej obvyklej nočnej róbe, ale s úškrnom na ospalej tvári.
„Pre Merlinove ponožky, chlapče! Tušíš vôbec koľko je hodín!“ vyštekol Phineas stále sotva prebudený.
„Je to naliehavé!“ odsekol Orion zbesilo. „Hovoril si, že máš portrét na Anglickom Ministerstve mágie, však?“
„Áno,“ zahundral Phineas.
„Tak potom musíš niekoho na Ministerstve ihneď upozorniť!“ vyhŕkol Orion. „Na jednej z chodieb zomiera kúzelník! Neviem, na ktorom podlaží, ale som si istí, že môžu použiť kúzlo, aby ho našli!“
Phineas zodvihol obočie k vlasom. „Povedal si, umierajúci kúzelník? Kto?“
„Nezáleží na tom, kto!“ odsekol Orion ostro. „Povedz to strážnikom! Ale nehovor im o mne! Povedz im, že si spal vo svojom portréte na Ministerstve a zobudil si sa kvôli hluku. Bež, človeče! Čas beží!“
„Nuž, dobre,“ odvetil Phineas rýchlo, „ale ty a ja budeme mať debatu, keď sa vrátim.“
A s tým, Phineas náhlivo opustil svoj portrét, aby navštívil ten na Ministerstve. Orion si povzdychol a posadil sa na posteľ, s prázdnym portrétom na kolenách. Jeho myseľ bola otupená. Nemohol premýšľať nad ničím, okrem umierajúceho kúzelníka. Keby sa mu ho len podarilo zachrániť. Keby mohol úspešne pomôcť niekomu, bez toho, aby znovu zlyhal...
O niekoľko dlhých mučivých minút sa Phineas vrátil.
„Mal si pravdu, Orion!“ prehovoril Phineas podráždene. „Našli ho. Bol to Arthur Weasley! Pre Merlinovu bradu, čo tam Arthur Weasley robil v takú hodinu?“
Orion napäto schmatol portrét a horúčkovito sa spýtal: „Ako mu je?“
Phineas sa naňho zamračil. „Naozaj, veľmi zle. Videl som, ako ho strážnici nesú k Svätému Mungovi. Krvácal z rán, ktoré vyzerali ako od hadieho uhryznutia.“
„Bude žiť?“ zašepkal Orion.
„To neviem, synu,“ odvetil Phineas. Potom naňho prižmúril oči. „Si si vedomí toho, že si možno zachránil život svetlému kúzelníkovi, ktorý pracuje pre Dumbledora?“
„Áno,“ odvetil Orion s povzdychom.
„Prečo si to urobil?“
„Je otcom šiestych detí.“
„Ach,“ vzdychol Phineas potichu, jeho výraz zmäkol. „Rozumiem.“ Pozrel na Oriona a zdráhavo riekol: „Tvoj otec by na teba bol pyšný.“
Orion cítil, ako sa mu srdce zovrelo bolestným bodnutím, keď pomyslel na Siriusa. Venoval Phineasovi malý úsmev. „Ďakujem za pomoc, Phineas. Vypočúval ťa niekto?“
„Áno, povedal som im, čo si mi povedal a uverili mi.“ Potom Phineas so sarkastickým odfrknutím dodal: „Svetlí kúzelníci, takí naivní.“
Orion si vydýchol úľavou. Potom sa zamračil. „Phineas, kde našli Arthura Weasleyho?“
„V Oddelení záhad!“ riekol Phineas, jeho tvár prezrádzala jeho zmätok a prekvapenie. „Prečo tam Arthur bol je pre mňa záhada. Pracuje v inom oddelení. Trúfam si tvrdiť, že bude mať čo vysvetľovať, ak prežije.“
Orion naňho vzhliadol. „Na Oddelení záhad?!“
V mysli sa rýchlo vrátil do času, keď bol na Temnom zhromaždení. Potom sa mu do mysli vkradla spomienka na to, ako sa na to pýtal Draca, keď oddelenie Rookwood zmienil počas zhromaždenia. Nakoniec si spomenul čo mu Draco povedal, ale to nestačilo. Vedel iba toľko, že na oddelení sa študujú rôznorodé artefakty a sú tam rôzne magické sily.
„Phineas, čo je na Oddelení záhad?“
„To skutočne neviem,“ odvetil Phineas zamyslene. „Vedia o tom len Nedotknuteľní. Predpokladám, že tam sú nejaké cenné magické artefakty.“
Orion prikývol, zatiaľ čo sa mu mysľou preháňali možnosti. Potom to môže byť zbraň. Nehovoril predsa Rookwood Voldemortovi, že sa hovorí, že americká verzia Oddelenia záhad má mocné artefakty, ktoré by mohli byť využité vo vojne? Mohol Voldemort a Rád objaviť nejaký taký artefakt na anglickom Oddelení záhad?
„Ako si vedel, že bol Arthur napadnutý?“
Orion pozrel do Phineasových očí. Mal by mu povedať o svojich víziách? Vedel, že Phineasovi môže veriť. Bol Hlavou rodu Blackov, takže Phineas mu musel preukázať bezpodmienečnú lojalitu a vernosť. Ale len myšlienka na to, že by musel zodpovedať na toľko otázok ho deprimovala.
Takže skrátka odvetil: „To ti nemôžem povedať, Phineas. Jedného dňa ti možno na túto otázku odpoviem. Proste dôveruj môjmu úsudku.“
Phineas sa nafúkol rozhorčením. „Mladí ľudia v dnešnej dobe... nemajú žiadnu úctu k starším! Myslíš si, že vieš všetko a nežiadaš o rady starších a múdrejších! A odmietaš odpovedať svojmu predkovi! V mojej dobe by si...“
Phineas naňho stále vykrikoval, ale čoskoro ho to prešlo, keď zbadal ako sa naňho Orion pobavene usmieva.
„Adolescenti!“ zavrčal Phineas podráždene, načo zmizol zo svojho portrétu.
Orion sa zasmial a strčil portrét späť do kufru. Jeho pobavený smiech ho razom prešiel, keď sa to desivé podozrenie v jeho mysli dostalo opäť na povrch. Videl skrz Naginine oči. Presne ako vo vízii, keď bol Voldemortom. To mohlo znamenať len... mohlo to znamenať len to, že Nagini bola nejako prepojená s Voldemortom. Presnejšie, že kus Voldemorta bol v nej. Nebolo možné, aby tomu bolo inak. Bola Voldemortov posledný horcrux! To bolo konečné číslo. Bola siedmym kúskom jeho duše!
Ale to ho nedesilo. Naopak, bol rád, že objavil ďalší. To čo mu spôsobovalo mrazivú hrôzu bolo vysvetlenie, prečo mohol vidieť skrz jej oči. Jednou vecou bolo vidieť skrz Voldemortove oči, kvôli jazve, ktorú mal na čele. Ale niečo celkom iné bolo jeho prepojenie s Nagini, ktorá bola horcrux. Bol prepojený s horcuxom... Orionova myseľ odmietala veriť jedinému logickému vysvetleniu.
Zúrivo vzal Sylvestrovu knihu z kufru – s bledou tvárou a trasúcimi rukami – prehŕňal stránkami až kým neprišiel na poslednú kapitolu, ktorá rozoberala horcruxy. Orionove oči zúfalo prechádzali po slovách, hľadajúc niečo čo ho vyvedie z toho desivého podozrenia.
Nakoniec po dlhých vypätých minútach si ťažko vydýchol. Svätý Merlin! Nebol! Nebol horcrux! Orion mal chuť tancovať radosťou. Teraz čítal slová v haďom jazyku omnoho pokojnejšie. Tu to bolo, čisté ako denné svetlo:
Experimentoval som s možnosťou vytvoriť horcrux zo živej bytosti. Veril som, že by mohlo byť zaujímavé vidieť, či môže byť zviera zmenené do horcruxu. Použil som rekurzívnu metódu Corelusa Pommela na experimentovanie s dušou; Ortrandove indukčné predikátové sady aritmetickej a runovej kombinácii – Orion preskočil komplexnú technickú časť. Nebol natoľko pokročilí v takých veciach, aby mal dokonca len nejakú predstavu o tom, o čom Sylvester rozprával –
....Vytvoril som simulovanú repliku mojej duše. Nemala všetky metafyzické vlastnosti prirodzenej duše, ale mala fyzické atribúty, ktoré boli pre experiment prvoradé. Oddelil som kúsok z duše a nasledoval som rovnaké kroky, ktoré sa využívajú k vytvoreniu horcruxu, na môj experiment som využil potkana.
Horcrux bol stabilný. Kúsok duše nebol od receptora odmietnutý. Pozoroval som potkana niekoľko mesiacov a po sérií testov v ňom duša ostala nepoškodená. Po prvom úspechu, som vyskúšal rovnaký experiment s väčšími cicavcami, obojživelníkmi a plazmi. Všetky tieto experimenty mali rovnaký výsledok: je možné vytvoriť stabilný horcrux zo zvieraťa. No neznamená to, že by som to odporúčal. Mám proti tomu niekoľko argumentov.
Po prvé, že zvieratá majú samé vlastnú dušu. Nech je akokoľvek jednoduchšia než tá ľudská, stále ju majú. Hoci stabilita spojenia ľudskej duše s tou zvieracou je fakticky možná, čoho dôkazom je moje experimentovanie, no aj tak by ste si to mali premyslieť.
Po druhé, žijúci horcrux je omnoho ťažšie kontrolovať. Čarodejník by mal byť dostatočne silný, aby bol schopný mať kontrolu nad zvieraťom skrz svoju vlastnú dušu a moc; alebo by mohol mať živý horcrux s mysľou, inštinktmi.
Po tretie, na rozdiel od objektu je zviera smrteľné. Zvierací horcrux by musel byť sledovaný a opatrovaný, aby oný kúzelník zachytil akékoľvek známky choroby či starnutia oného tvora. Ak by zviera prirodzene skonalo, čarodejník by mohol kus svojej duše z onoho tvora ešte pred smrťou odstrániť a vytvoriť ďalší horcrux.
Vzhľadom na to, že kúzla na biologicky neškodné obnovenie duše už z vytvoreného horcruxu sú neznáme, by vás práve toto malo odradiť od vytvorenia zvieracieho horcruxu.
A napokon, ako vyplýva z predošlého, by voľba zvieraťa mala byť opatrná. Najlepšie by bolo selektovať receptor, s ktorým má čarodejník nejaký vzťah, aby nad ním mal väčšiu kontrolu. A čo viac, zmenené zviera by malo byť nepretržite pozorované a strážené, aby bol horcrux v bezpečí. Kúzelník, ktorý premýšľa nad vytvorením horcruxu by si mal veľmi starostlivo premyslieť túto alternatívu, v opozícii využívania objektu. Avšak, výhody využitia zvieraťa sú značne viditeľné. Pretože je menšia šanca, že by niekto upodozrieval, že je horcruxom, vzhľadom na to, že som vôbec prvý, kto uvažuje o tejto možnosti. Ďalšou výhodou je, že by mohol byť kontrolovaný, v prípade, že by bolo zviera vybrané rozumne a že by bol daný kúzelník dostatočne mocný. Kúzelník nemá žiadnu kontrolu nad neživým horcruxom, ale so žijúcim horcruxom by mohol kontrolovať dané zviera a prinútiť ho počúvať jeho rozkazy. Toto môže byť pre niekoho pôsobivé.
Intelektuálna výzva hľadania alternatívnych receptorov pre dušu, mi umožnila vymyslieť a úspešne priviesť ku finálnemu experimentu. Po dlhej príprave a hľadaní som vykonal svoj najväčší experiment v tejto oblasti. Úspech vytvorenia horcruxu z cicavca, mi vnuklol myšlienku najvyššej výzvy: zistenie či môže byť z iného človeka horcrux. Toto predstavuje najväčšiu výzvu zo všetkých.
S pomocou môjho asistenta som vytvoril repliku jeho duše a pokúsil som sa ju spojiť s replikou tej mojej. Použil som rozsiahly, vzduchoprázdny sklenený kontajner, aby som mohol sledovať dynamiku zlúčenia. Výsledky boli poučné a nútili ma k ďalšiemu experimentovaniu.
Kompletná duša odmietla druhú časť duše. Zdalo sa, že medzi nimi pôsobí odpudzujúca sila. Použil som na ne kúzla, ktoré sa využívajú pri vytvorení horcruxu. Po niekoľkých kolách vrhania kúziel, začala kompletná duša pod tlakom ustupovať a nakoniec sa spojila s druhou časťou duše. Udržoval som ju pod dohľadom. Bohužiaľ, po niekoľkých hodinách, sa duše opäť rozdelili. Vyzeralo to tak, že ľudská duša je príliš komplexná a silná, aby bola v prítomnosti okupovanej duše.
Nebol som spokojný s týmito nejasnými výsledkami, tak som vykonal záverečný experiment. Použil som živú ľudskú bytosť – prirodzenú nie replikovanú dušu, výsledky tohto experimentu sú nesporné. Odpudzujúca sila medzi kompletnou, naturálnou dušou a mojou replikou časti duše bola taká silná a divoká, že nezáležalo na tom, koľko krát boli kúzla uvrhnuté, kúsok duše bol neustále odmietaný od duše v tele môjho asistenta.
Mohla to spôsobiť metafyzická nekompatibilita medzi ľubovoľnými dvoma dušami. Niekto s vedomosťou Nekromantcie by možno mohol vedieť alebo odhaliť skutočné príčiny tejto reakcie.
Na záver, moje experimenty preukázali, bez debát, že zviera môže byť zmenené do stabilného horcruxu – aj keď vhodnosť niečoho takého môže byť sporná – a že nie je možné, aby bol človek zmenený do horcruxu.
Orion s úľavou zatvoril knihu. Merlin žehnaj Sylvesterovi za jeho experimenty! Ten kúzelník bol génius, bez ohľadu na to, ako veľmi bol touto vecou posadnutý a divný – a pekelne šialený – to rozhodne musel byť, keď chcel zistiť či môže byť ďalší človek zmenený do horcruxu. Orion sa otriasol hrôzou pri predstave, že by to bolo možné! Zlúčiť cudzí kúsok duše s vlastnou! To bolo proti prírode! Vďaka nebesiam, že ľudské duše odpudzoval tie ostatné zo svojho telesného územia.
Zasiahla ho spomienka. Na to, ako Voldemort premýšľal v spomienke na matkinu smrť. Na jej začiatku uvažoval, že chlapcovu smrť využije – teda jeho smrť. Orionovi bolo jasné, že Voldemort plánoval vraždu – jeho tela i duše – a to z dôvodu životnej obety, ktorá bola potrebná na vytvorenie horcruxu. A Voldemort v tej spomienke uvažoval, že ´využije chlapcovu smrť´, nie ´urobí z chlapca horcrux´. Ak Voldemort plánoval vytvorenie horcruxu z neho, nepokúsil by sa ho zabiť. Takže bolo jasné, že možnosť vytvorenia ľudského-horcurxu nebola možná. Voldemortova myseľ neobjavila spôsob, ako taký horcrux vytvoriť – ak to samozrejme vážne bolo možné; Orion bol presvedčený, že nie je, vzhľadom na Sylvesterove experimenty.
Orion sa víťazoslávne usmial. Bol sám sebou, kompletne. A vedel, čo sú všetky horcruxy! Denník, prsteň, medailón, šálka, diadém a Nagini! Išiel spať uvoľnenejší a pokojnejší než predtým.
OOO
O dva dni neskôr, v ráno, kedy mal Orion odísť zo školy a premiestniť sa prenášadlom do Malfoy Manoru na prázdniny, bol v dobrej nálade , keď čítal Denného proroka.
Bol v ňom krátky článok, ktorý hovoril o Arthurovi Weasleyim – o tom, že bol napadnutý počas neskorej práce v kancelárii a že je v súčasnej dobe u Svätého Munga, stále vážne zranený, ale v prvých štádiách uzdravovania.
Orion si vydýchol úľavou. Aspoň že tento krát nezlyhal. Ale verzia, ktorú Denný prorok zverejnil o tom, čo sa stalo, nebola veľmi výrečná. Bolo jasné, že Dumbledore na nich zatlačil. Ani len Fudge zrejme nemusel vedieť, čo presne sa stalo, pretože ak áno, bol presvedčený, že Arthur Weasley by dostal aspoň šesť mesiacov v Azkabane, presne ako Sturgis Podmore. Čo naznačuje, že Dumbledore mal na Ministerstve spojencov, ktorí mu pomáhali... Dumbledorova strana bola silnejšia.
Orion rozladene zložil noviny. Neznášal Fénixov rád tak veľmi ako Voldemort; banda svätuškárov, pokryteckých parchantov.
Chystal sa zjesť posledný kúsok toastu, keď zbadal Romana Komorova, ako sa blíži k jeho stolu. Orion strelil významným pohľadom po Lezanderovi a Calypso, ktorí sedeli z oboch strán. Vedel, že sa toto skôr či neskôr stane. Roman zastal oproti Orionovi a riekol, zatiaľ čo ho chytil za rameno.
„Pán Black, riaditeľ by sa s vami chcel pozhovárať predtým než odídete. Ak by ste boli taký láskavý a nasledovali ma do jeho kancelárie.“
´Pokoj´ – naznačil mu Lezander ústami, keď sa Orion staval. Orion mu venoval malý úsmev, predtým než nasledoval Romana z Veľkej siene. Zatiaľ čo kráčali naprieč chodbami, Orion sa spýtal: „Môžete mi povedať, o čom toto celé je, profesor?“
Roman sa na neho usmial. „Volaj ma Roman, prosím. A to čoskoro zistíš.“
„Dobre teda – Roman,“ odvetil Orion s povzdychom.
Došli do kancelárie, Roman otvoril dvere a pokynul Orionovi, aby vstúpil. Orion po ňom pozrel strohým pohľadom, než vstúpil. Mladý profesor ho miatol. Niekedy sa Roman zdal byť k nemu príliš starostlivý a vzápätí sa zmenil na odmeraného. Počas ich hodín, vždy cítil Romanov intenzívny pohľad, ako keby ho hodnotil. Učiteľ mu vždy nadržoval, keď Orion zodvihol ruku a chcel odpovedať na otázku, ku Calypsinej zlosti. A vždy sa snažil, aby Orion svoje odpovede rozširoval, obvykle sa ho pýtal viac otázok , aby Oriona prinútil premýšľať o veciach súvisiacich s predmetom; veci, nad ktorými nikdy neuvažoval. A Roman často trval na tom, aby ostával v triede aj po hodine, dávajúc mu viac esejí a učil ho o veciach, ktoré na hodine nepreberali. Orion sa na to len sotva mohol sťažovať, naučil sa oveľa viac o ochranných kúzlach a o lámaní prekliatí. Ale zdalo sa akoby Roman... akoby ho pripravoval. Ale potom, mimo triedy, s ním Roman zvyčajne zaobchádzal ako z ostatnými študentmi. Aspoň si to myslel, ešte pred niekoľkými dňami, keď počas obeda doňho Lezander štuchol a zašepkal mu, aby sa pozrel k učiteľskému stolu. Keď tak Orion urobil, uzamkol pohľad s tým Romanovým, ktorý sa pozeral priamo naňho. Mladý profesor mu venoval malý úsmev a otočil hlavou rozprávajúc sa s Kragenom.
Tiež tu bol Romanov vzťah s Vagnarovom. Tí dvaja vyzerali, že si vzájomne veria, bol to ten druh dôvery postavený na zdieľaní zodpovednosti a utrpenia. Čo bolo divné, keďže sa domnieval, že Roman bol pred pár rokmi iba študentom a bol omnoho mladší ako Vagnarov.
Orion počul, ako sa za ním zatvorili dvere a uvedomil si, že ho Roman nechal s Vagnarovom osamote. Otočil sa a zbadal svojho riaditeľa trpezlivo sedieť za stolom a uprene naňho pozerajúc.
„Dobré ráno, riaditeľ,“ ozval sa Orion zdvorilo a posadil sa. „Prial ste si, vidieť ma?“
„To vskutku, áno,“ odvetil Vagnarov potichu. Prebodol Oriona očami. „Dopočul som sa správne, že máte – študijnú skupinu?“
Orion mu pokojne pohľad oplatil. „Áno, mám.“
„Ach. Môžete mi povedať, čo presne v tejto skupine robíte?“
„Och, zvyčajné veci, veď viete. Praktizujeme kúzla a tak,“ odvetil Orion.
Vagnarov prísne povytiahol obočie. „Kúzla ako ´Viscus conscious amortis´, ktoré je v mnohých krajinách nelegálne, vrátane našej?“
Orion znervóznel. Bolo to jedno z kúziel, ktoré ho naučila Bellatrix. DA postupovala pomerne rýchlo a Titania Oriona presvedčila, aby ich začal učiť mocnejšie temné kúzla. Aj keď len veľmi málo z členov ich dokázalo úspešne praktizovať, bola to skupina tvrdo pracujúcich ľudí, ktorí sa každým dňom zlepšovali. A Orion zistil, že si učenie užíva – a to veľmi. V duchu sa uškrnul, keď premýšľal nad DA. Bola to nesúrodá skupina. Členovia boli väčšinou z Hydry – a to zo siedmeho ročníka – ale asi tretina bola z fakulty Gorgona a z Chiméry. To boli zvyčajné tí, ktorí potrebovali jeho zvláštnu pozornosť. Ale tvorenie skupín po troch, párujúc slabších s tými silnejšími, fungovalo. Gorgoni a Chiméry sa výrazne zlepšovali. Orion predpokladal, že do marca by mohli začať so simuláciou boja. A vtedy začnú byť veci ozaj zaujímavé.
Prebral sa zo svojho snenia a pokojne odvetil: „Nuž, je ilegálne, ak sa použije na človeka, pane. My sme použili figuríny.“
„Figuríny z mäsa a kostí, Orion,“ zdôraznil Vagnarov potichu. „Veľmi odlišnými v porovnaní s tými, ktoré používa profesor Rosier počas hodín. Zaujímalo by ma, kde si sa naučil kúzlo na vytvorenie takých figurín.“
„Našiel som ho v knihe.“
Vagnarov neveriacky zodvihol obočie. Sústredene sa na Oriona pozrel a riekol: „Ochrany detekujú každé jednoduché kúzlo, ktoré tvoja skupina praktizuje, Orion. Príde mi zvláštne, že používate iba temné kúzla, konkrétne kúzla, ktoré sa používajú v boji. Môžeš mi to nejako vysvetliť?“
Orion sa naňho díval a rázne odvetil: „Áno, môžem. Cieľom našej skupiny je praktizovať také kúzla, ktoré nás pripravia na vojnu. Medzi čarodejníkmi, nie je tajomstvom, že vojna je v nedohľadne, nezáleží na tom, akí slepí sú svetlí kúzelníci ohľadom tejto veci.“
„Aha,“ odvetil Vagnarov potichu. Potom sa ostro spýtal: „Takže ich trénuješ k tomu, aby sa stali smrťožrútmi?“
Orion neoblomne odvetil: „Nie, pane. Priznávam, že zopár z nich sa možno smrťožrútmi stanú, potom čo absolvujú, nad tým nemám nijakú moc, ale väčšina si jednoducho praje, aby boli pripravení pre svoje vlastné dobro. Tak, aby mohli bojovať na strane temna, ale nie je nutné, aby sa pridali do radov Temného pána.“
Vagnarove oči žiarili – bola to spokojnosť? Spýtal sa Orion sám seba.
„Je múdre mať dobrú skupinu schopných priateľov vôkol seba,“ odvetil Vagnarov pokojne. „Mal by si popremýšľať o prizvaní ďalších študentov.“ Venoval Orionovi malý úsmev a dodal: „Dúfam, že si užiješ prázdniny.“
„Er – ďakujem, pane, vy tiež,“ riekol Orion s miernym zamračením na tvári, keď vstal zo stoličky. O čo dopekla to tu ide? Premýšľal Orion, keď opúšťal Vagnarovu kanceláriu. Riaditeľ mu prakticky dal zelenú v tom, aby hromadil svoju skupinu nasledovníkov! Očakával, že Vagnarov ich skupinu zruší alebo niečo také, ale nie, že ho v tom podporí. Prečo, veď robil takmer to isté, čo robil Tom za svojho času so smrťožrútmi. Samozrejme, že neplánoval označiť si ich alebo niečo podobné, ale bola to v podstate rovnaká vec. Členovia DA sa cítili ako úzka skupina kamarátov. A to tajnostkárstvo a tajné textové správy im len pomáhali posilniť ich súdržnosť.
OOO
Po rozlúčke s priateľmi – a po dlhom vášnivom bozkávaní s Lezanderom, samozrejme – Orion zovrel rukoväť svojho kufra a aktivoval prenášadlo, ktoré ho malo preniesť do Malfoy Manoru v Anglicku. Študenti mohli používať prenášadlá, ktoré ich premiestnili domov, ale nepremiestnili ich späť do školy. Toto uľahčovalo transport študentov, bez toho, aby sa škola stala zraniteľnejšou voči vonkajšiemu útoku.
Hneď čo sa Orionove nohy dotkli podlahy z bieleho mramoru, zažmurkal prekvapením. Čo sa to dialo? Zdalo sa, že je tu poriadne živo. Domáci škriatkovia sa náhlivo preháňali dovnútra a von, nosiac stoličky, závesy, vázy, poháre a dokonca aj obrovský mahagónový stôl, ktorý musela niesť celá armáda malých stvorení. Žeby Narcissa vymaľovala?
Práve v tom okamihu, vstúpila Narcissa do izby, do ktorej škriatkovia nosili všetky tie veci. Usmiala sa, keď zbadala Oriona a chystala sa mu niečo povedať, keď podráždene prehovorila k škriatkovi. „Nie Montcrouské stoličky! Vravela som Reginaldské stoličky, Flinky!“
„Odpustite nám, madam,“ odvetil malý tvor s veľkými ušami.
„Čo sa deje, Cissy?“ spýtal sa Orion zmätene.
„A nie tieto vázy, Dobby!“ vyštekla Narcissa, ktorá sa práve nakláňala a prehliadala si jeden zo závesov, ktoré škriatkovia nosili do miestnosti. Otočila sa tvárou k Orionovi a roztržito odvetila: „Och, môj drahý, prepáč, nemohla som ti to oznámiť skôr, ale – pre Merlinovu bradu, Dobby! Ak nevieš spĺňať jednoduché pokyny, potom nechaj ostatných robiť si ich prácu a nezavadzaj!“
„Orion!“ ozval sa Draco veselo, keď jeho hlava vykukla zo dverí čajovej miestnosti. Zdalo sa, že sa zdráha opustiť svoj úkryt. Draco sa uškrnul nad Orionovou zmätenosťou a riekol: „Možno budeš chcieť nájsť útočisko tu a zmiznúť z palebnej línii, Orion.“
„Draco!“ napomenula ho Narcissa. „Čo to hovoríš za veci! Ja som len – och, preboha, nie! Nie tú príšernú sochu, Bloby!“ Zdalo sa, že na nich zabudla, len čo začala nadávať jednému z domácich škriatkov.
Orion požiadal prechádzajúceho škriatka, aby mu vzal kufor do izby, predtým ako dal na Dracovu radu a náhlivo ušiel z tohto šialenstva, na ktorom sa Narcissa podieľala.
Hneď ako prekročil prah miestnosti, Draco zavrel dvere s povzdychol a viditeľnou úľavou.
„Čo sa to deje?“ okamžite sa spýtal Orion.
Draco sa nedbalo oprel o dvere a uškrnul sa naňho. „Moja matka vedie vojnu s tými zbytočnými bytosťami, samozrejme.“
Orion sa zasmial. „Vyzerá akoby bola pripravená na súboj. Ale prečo škriatkovia presúvajú všetky tie veci do pojednávajúcej izby tvojho otca?“
„Och, tak to mu neuveríš!“ riekol Draco, keď sa odrhol od dverí. „Sám tomu sotva dokážem uveriť!“
Orion zodvihol obočie a provokatívne odvetil: „Čo sa stalo? Podarilo sa ti chytiť zlatú strelu po prvýkrát v živote a oni ti robia párty?“
„Idiot!“ povedal Draco s úsmevom. Prehodil si ruku cez Orionové ramená a arogantne pretiahol: „Veľmi dobre vieš, že vždy chytím zlatú strelu. Slizolin nikdy predtým nevyhral toľko zápasov, predtým než som sa pridal do tímu.“
„To len preto, že nechodím na Rokfort. Nakopal by som ti v metlobale zadok.“
Draco si odfrkol. „Úplne nemožné, pretože by si bol určite v Slizoline!“
Orion sa zastavil, aby zvážil jeho slová a rozosmial sa. „Máš pravdu! Ale to znamená, že by som ti prebral pozíciu stíhača.“
„Len v tvojich snoch, Black, možno v tvojich vidinách,“ pretiahol Draco so zlým leskom v jeho strieborných očiach.
Usadili sa, keď sa Orion spýtal: „Nuž, jeden nikdy nevie. Ale konečne mi prezraď o čo to ide?“
Draco sa zastavil a samoľúbo sa uškrnul. „Vidíš, čo sa deje, keď chodíš na zahraničnú školu? Vždy si posledným, ktorý sa dozvie šťavnaté informácie.“ Potom vzrušene dodal: „Je nažive! Harry Potter bol nájdený!“
Všetka farba opustila Orionovu tvár a mal pocit, akoby sa podlaha prepadalo rovno pod jeho nohami. S bledou tvárou sa chrapľavo spýtal: „Ako?“ Odkašľal si a snažil sa znovu získať svoju vyrovnanosť, potom dodal: „Čo tým myslíš, Harry Potter? Je mŕtvy! Ako mohol byť nájdený?“
Draco sa usmial. „Och, je veľmi živý. Temný pán ho objavil a poslal nejakých smrťožrútov, aby ho našli.“
„Ako to vieš?“ zašepkal Orion.
Draco ho prepálil sprisahaneckým pohľadom. „No, nemal by som to vedieť. Ale vieš ako je to s klebetami. Temný pán nechcel, aby to niekto vedel, ale jeden zo smrťožrútov, ktorý bol vyslaný, aby našiel Pottera, niečo spomenul a zvyšok smrťožrútov si ostatné domyslelo.“ Uškrnul sa a dodal: „Bol to Pettigrew. Počul som od svojho otca, že ho Temný pán mučil pokým sotva dýchal.“
Draco sa zatváril chladne a pokračoval: „Keď sa správy o Potterovom prežití dostali do radov, došlo k pozdvihnutiu, takže o tom vedia i Temní spojenci. Iste kvôli neopatrnosti niektorých nových smrťožrútov. Nuž, vec sa má tak, že Temní spojenci zvolali urgentné stretnutie, aby prejednali túto záležitosť. To je dôvod, prečo je moja matka taká zúfalá. Oznámili jej, aby do hodiny bolo všetko pripravené na stretnutie. Ako iste vieš, Malfoy Manor, má tie najstaršie a najmocnejšie ochrany v Anglicku, takže sa stretnutie bude prirodzene konať tu. Členovia sa sem premiestnia tak za tridsať minút.“
Orinova myseľ bola plná chaosu, nemohol dať dokopy ani jednu ucelenú myšlienku.
„Och, ale svetlí kúzelníci o tom netušia,“ pokračoval Draco s potešeným úškľabkom. „Vieš si vôbec predstaviť to pozdvihnutie, ak by sa -“ Zamračil sa na Oriona. „Cítiš sa dobre?“
Orion vyzval svoju myseľ k akcii. „Áno, áno. Er – som len unavený. S prichádzajúcimi VČÚ a tak, veď vieš.“
Draco s pochopením prikývol. „Presne viem, čo tým myslíš. Naše VČÚ sú rovnako ťažké,“ riekol samoľúbo. „Ale som si istý, že v nich budem excelovať. Som najlepším študentom v mojom ročníku.“ Potom dodal so zavrčaním. „Hoci ma tá špinavá, malá humusáčka niekedy predbehne. Ale to nevadí.“
„Ehm, samozrejme, Draco,“ odvetil Orion roztržito.
Pre Merlinove gule! Čo mám teraz robiť? Zostať, zachovať si svoju najlepšiu tvár a vypočuť si ich plány, zasyčal si sám pre seba, nedovoliac panike, aby opantala jeho myseľ.
Orion sa vzpriamil, vyrovnal si plecia a bez záujmu a s nonšalantnosťou prehovoril: „Takže Potter je nažive, áno? Koho by to napadlo? Myslel som, že ten patetický, malý miešanec zomrel v uliciach, škoda, že sa tak nestalo. Zaujímalo by ma, čo s ním chcú robiť.“
„To neviem,“ odvetil Draco s úškrnom, „ale čo viem je, že ty a ja sme pozvaní na stretnutie!“
Orion na neho vrhol prekvapený pohľad a Draco samoľúbo pokračoval: „Môj otec požiadal Temného pána a on súhlasil. Riekol, že by sme sa mali veľa naučiť.“
„Som si istý, že sa naučíme,“ zamrmlal Orion.
Draco sa na neho šťastne usmial a pozrel na svoje drahé hodinky. „Merlin! Máme len pätnásť minút! Musíme sa pripraviť!“ Začal Oriona ťahať k dverám. „Otec povedal, že sa musíme obliecť elegantne. Tak choď a prezleč sa zo školskej uniformy.“
Orion mlčky prikývol a rýchlo sa vybral do svojej komnaty. Hneď ako prekročil prah dvier, zrútil sa proti nim a mal pocit akoby mal vlastné srdce v krku a dusilo ho. Panikáril, to vedel. Chystal sa byť v miestnosti plnej kúzelníkov, ktorí by ho bez zaváhania okamžite zabili, ak by zistili jeho pravú identitu. Cítil ako mu ťažké kvapôčky potu rosia čelo, roztrasene si ich utrel do rukávu. Morgana mu pomáhaj! Ako môže zvládnuť stretnutie, ak bude v takomto rozpoložení? Musí sa spamätať!
Rozbehol sa do svojej kúpeľne a pustil si ľadovú sprchu. Mávnutím prútika sa zbavil oblečenia a rýchlo skočil pod príval studenej vody. Triasol sa tak veľmi až mu drkotali zuby, ale cítil, ako sa pomaly upokojuje, voda ho takmer ochromovala.
O chvíľu neskôr, vyliezol a prútikom si vysušil telo i vlasy. Pozrel sa na seba do zrkadla. Stále bol veľmi bledý. Orion sa zamračil. A bol príliš chudý. Voldemort mal pravdu. Povzdychol si. S tým všetkých, čo sa vôkol neho dialo, nemal čas na veľa spánku a jedla. Hoci tento posledný týždeň to bolo o niečo lepšie.
Potom mu pohľad padol na hruď, kde mal svoje dva náhrdelníky: prívesok Darov smrti premenený na Onyx a Lezanderovu fľaštičku, ktorú objímal salamander. Lezanderova krv! Tá mu môže pomôcť. Ak vypije iba trošku, potom budú jeho oklumenčné bariéry nerozbitné, aspoň na chvíľu a jeho telo bude obnovené tiež! Nepremýšľal nad tým dvakrát. Potreboval byť na vrchole svojej hry na zasadnutí. Odzátkoval malú sklenenú fľaštičku a opatrne si nalial tenkú krvavú stopu do úst. Orion cítil teplé stopy krvi na jazyku, ktoré skĺzali do jeho hrdla a nahlas zastonal. Nebesá! Bolo to úžasné!
„Sladký Merlin!“ Orion zalapal po dychu, keď ucítil horúce vlny rozkoše, ktoré mu zaplavili telo, roznecovali jeho nervy v nepredstaviteľnej extázy, zatiaľ čo sa zdalo, že jeho žilami koluje iskriaca energia.
Uchopil rímsu mramorového umývadla, zatiaľ čo sa jeho telo triaslo a chvelo osviežujúcim potešením. Bolo toto práve to, čo Lezander cítil zakaždým, keď pil jeho krv? Merlin! Teraz už rozumel, prečo Lezander zbožňoval hrýzť ho! Ale ochutnal predsa krv už predtým, svoju vlastnú, keď ho Vernon zbil. Tak prečo to bolo odlišné? Muselo to byť kvôli tomu, že to bola Lezanderova krv – krv upíra. A pre Lezandera, musela ne-upírska krv chutiť nejako takto.
Niekto zabúchal na dvere od jeho izby a Orionovi sa podarilo zakričať: „Hneď som vonku!“
Roztrasene sa narovnal, keď sa potešenie začalo strácať. Ale stále cítil energiu a silu, akoby mohol bojovať holými rukami s drakom a vyhral by. Keď si zapol Lezanderov náhrdelník okolo krku bol rád, že mu z fľaštičky takmer nič neubudlo.
Orionove oči sa rozšírili, keď zachytil svoj odraz v zrkadle. Vyzeral... ohromujúco. Zdalo sa, že jeho zelené oči sa viac trbliecu a sú živšie než inokedy – prinajmenšom živšie než tých pár stresujúcich mesiacov. Jeho bledá pleť akoby žiarila svetlom a jeho chudosť bola maskovaná pod silou, ktorá z neho vyžarovala.
Orion sa vytrhol zo zamyslenia, vybehol z kúpeľne a rýchlo si obliekol formálne šaty, ktoré mu kúpila Narcissa. Tento krát boli tmavomodré, ale padli mu ako uliate a Orion mal pocit, ako keby kĺzal skrz mraky. Boli veľmi príjemné na pokožke.
Otvoril dvere a čelil prekvapenému Dracovi. Dracove oči kĺzali cez jeho rysy a telo s hlbokým obdivom a túžbou. Ale Orion bol príliš zamestnaný premýšľaním o stretnutí, než aby zaregistroval Dracovu reakciu.
„Čo si to urobil? Ponoril si sa do magickej, krásu-obnovujúcej kúpele?“ riekol Draco provokujúco, keď sa spamätal.
Orionove oči sa prudko zabodli do Dracových a usmial sa. „Idiot! No tak poďme!“
Keď Draco a Orion vstúpili do Hlavnej sály, Voldemort a jeho vnútorný kruh už boli vo vnútri. Orion ich pohľadom napäto, no starostlivo kontroloval. Voldemort bol, ako vždy, impozantný a lákavý vo svojej elegantnej róbe, jeho krásne črty a intenzívna temná aura, ktorou bol obalený pulzovala vôkol neho. Orion zaškrípal zubami. Domýšľavý bastard. Voldemort mohol veľmi dobre svoju magickú auru maskovať, presne ako to robil on. No, začal to robiť, keď jeho temná mágia nabrala na sile tak, že by ju ostatní ľahko vnímali i tí, ktorí nemali magickú citlivosť. A Voldemort vyzeral ako veľký kráľ s tou svojou skupinou plaziacich sa, zbožňujúcich služobníkov.
Kurva, keby to bolo inak, on sám by tam mohol byť s nimi, čakajúc naňho, chcúc získať si jeho priazeň a pozornosť, jeho dotyky a láskanie...
Orion sa odvrátil, nahnevaný sám na seba. Boli to len jeho zúrivé hormóny a Lezanderova krv, upozornil sám seba. Pravdepodobne, práve teraz, sa budem chcieť vyspať s každým, kto sa na mňa dvakrát pozrie. Ak by tu bol Lezander, proste by som si ho vzal a-“
Náhle pocítil silný záchvat túžby a posadnutia. Orion zodvihol hlavu a stretol sa s Voldemortovými prenikavými, karmínovými očami, ktoré akoby ho sondovali a vyzliekali v rovnakom čase. Orion rýchlo odvrátil oči a zamračil sa. Vzal si Lezanderovu krv, prečo teda môže i napriek tomu cítiť Voldemortove pocity? Orion horúčkovito skontroloval svoje mentálne bariéry. Boli nepreniknuteľné! Lezova krv fungovala! Mohlo byť jeho prepojenie s Voldemortom príliš silné, aby mu mohla zabrániť Lezanderova krv? Táto perspektíva bola desivá. Orion zavrtel hlavou a v duchu sa zamračil. Prekliate prepojenie a jeho neznáme vlastnosti! Čo dopekla to bolo?!
„Orion,“ ozval sa Draco a vytiahol ho zo zadumania, „poďme do zasadacej miestnosti. Temní spojenci tam budú čoskoro.“
Orion prikývol a zbadal, že Voldemort a jeho vnútorný kruh sa začali presúvať smerom do onej miestnosti.
Len čo prekročili prah, Lucius ich zastavil a povedal: „Vy dvaja si sadnite tam.“
Ukazoval na najvzdialenejšie stoličky od hlavného stolu, bolo to podobné miesto, na ktorom sedeli počas prvého stretnutia.
Obaja prikývli a začali sa usádzať, keď Voldemort, ktorý už sedel za vrcholom stola, povedal Luciusovi, s malým úsmevom na tvári: „Tvoj syn bude sedieť tam, ale Orion bude sedieť po mojej ľavici.“
V miestnosti nastalo absolútne napätie i prekvapené ticho. Orion stále nehybne stál, pozerajúc na Voldemorta rozšírenými očami. Voldemort ho verejne vyhlásil! Voldemort chcel, aby sedel po jeho ľavici, oproti Bellatrix a Luciusovi, ktorí vždy zaberali jeho pravicu. Tým teda takmer vyhlásil, že má Orion rovnakú hodnosť ako majú oni! Ale nie len to, ľavú stranu zvyčajne zaberali manželia. Ak manželka či manžel nebol, toto miesto zaberali prominentní prívrženci, ako zvyčajne Rodolphus.
„Nesúhlasíš snáď s mojim zasadacím poriadkom?“ spýtal sa Voldemort príjemne. Ale bol tam i náznak varovania a hrozby v jeho tichom hlase.
„Samozrejme, že súhlasím, môj pane,“ odvetil Lucius, s ľahkým úklonom hlavy.
Luciusova tvár neodhaľovala nič, ale Orion zachytil malé známky napätosti v Luciusových ramenách a na jeho stuhnutej šiji. Medzi Voldemortom a Luciusom vládlo akési nebezpečenstvo. Čo sa stalo?
Draco zbledol, ale vyhovel a sadol si na miesto, na ktoré ho Lucius uviedol. Ostatní smrťožrúti vrhali na Oriona pohľady. Ucítil jeden výrazne zlovestný a videl, že je to ten Bellatrixin. Orion si nahlas odfrkol. Jasné, presne to potreboval: žiarlivú, opustený, ex-milenku.
Voldemort po ňom strelil krátkym netrpezlivým pohľadom a čakal, ako zvyšok smrťožrútov za stolom, na to, aby sa usadil po jeho ľavici.
„Budem sedieť s Dracom, ak vám to nebude prekážať,“ povedal Orion pokojne.
Ešte si nevybral z jeho ponuky! Voldemort nemal žiadne právo dávať ho do takej pozície! Napätie vo vzduchu by sa dalo krájať nožom.
„Sadneš si tam, kde som ti povedal, Orion,“ riekol Voldemort kontrolovaným hlasom. Ale Orion mohol jasne cítiť to varovanie, ktoré sa pod ním skrývalo.
Orion sa naňho zamračil. Do čerta s jeho rozkazmi! Ich dohoda znela jasne-
„Dokázal si, že si veľmi mocný kúzelník, ktorý podporoval a prispel k našim plánom,“ riekol Voldemort nedbalo. „Preto by si mal zaujmúť miesto, ktoré uznáva tvoju skutočnú hodnotu.“
Voldemort mu poskytol cestu von bez toho, aby stratil svoju tvár! Tým, že mu poskytol dve možnosti na obsadenie toho miesta: buď ako manžel, alebo ako cenný nasledovník. Hoci sa väčšina smrťožrútov divila, ako ho Voldemort skutočne vidí. Každopádne, Voldemort jasne povedal, že sa tam má usadiť kvôli hodnote. Teda s rovnakým statusom, akí mali Bella a Lucius. Teraz už nemohol odmietnuť. Orion naňho pozrel s úžasom a prikývol. Ticho zaujal svoje miesto vedľa Voldemorta a Rodolphusa po druhej strane. Stále cítil oči smrťožrútov na sebe. Orion vzhliadol a videl Luciusa, ktorý naňho hľadel ustaraným výrazom na tvári.
Bella vyzerala akoby sa chystala pľuvať oheň, jej temne šedé oči boli zúžené. Orion zodvihol obočie a uškrnul sa na ňu. Keď už tu teda musel sedieť, môže toho náležite využiť.
Náhle ucítil ruku na svojej pravej nohe, pod stolom a stočil oči k Voldemortovi, ktorý naňho hľadel s pobaveným leskom. „Nemal by sssi ssssa posssmievať Belle,“ zasyčal Voldemort.
Orion sa pomrvil na svojom mieste, snažiac sa nenápadne zbaviť Voldemortovej ruky. Strelil po ňom pohľadom a odvetil: „Potom by sssi mal dať sssvojej pani jassssne najavo, že pre ňu nie ssssom hrozba. A odsssstráň ssssvoju ruku!“
„Moja pani?“ odsekol Voldemort s úškrnom, keď pomaly prechádzal prstom po Orionovej nohe, dosahujúc jeho stehna. „To bolo pred dessiatkami rokov, môj malý had a trvalo to, ak sssa nemýlim, niekoľko nocí. Nie je to ona, o koho sssa zaujímam. Akoby sssom mohol? Keď ťa mám blízko ssseba, sss tvojom temnou mágiou víriacou v tebe, takmer trhajúcou mocou. Sssi oveľa ssilnejší... volá ma.... A dnesss vyzeráš tak lákavo...“
Orion sa zavrtel na stoličke. Nemohol použiť ruky, aby odstránil Voldemortove prsty zo svojho stehna. Ostatní by si toho mohli všimnúť a bolo by to omnoho horšie. A keď to Voldemort robil... Kurva! Bolo to skvelé...
Prižmúril oči na Voldemorta a hnevlivo zasyčal: „Odssstráň sssvoje prsssty z môjho sstehna! Povedal ssom ti, že čokoľvek sssi vyberiem, nebudem sss tebou mať nijaké intímnosssti! To čo robíš je zbytočné. A to malé pozmenenie v zasssadacom poriadku-“
Orion potlačil vzdych, keď Voldemortove prsty pomaly pohladili jeho rozkrok, ľahko masírujúc jeho vzrušenie, ktoré ho tlačilo v nohaviciach. Prekliata precitlivenosť! Spôsobovala to Lezanderova krv. Tým si bol istý. Zanechala ho príliš citlivým na všetko.
Voldemort sa naňho usmial, keď opäť prešiel po jeho vzrušení. Hodvábne zapriadol: „Bezvýznamné, hovoríš? Tak prečo ti neverím?“
Vtom okamihu, začali do miestnosti vstupovať Temní spojenci a Orion ich všetkých požehnal, pretože Voldemort náhle odtiahol ruku z jeho rozkroku. Niektorí smrťožrúti stále zazerali na neho a Voldemorta, premýšľajúc nad tým, o čom sa asi zhovárali. Orion sa mohol len domnievať, čo im behalo mysľou. Orion stále cítil Voldemortove oči, ktoré oňho občas zavadili, ale bolo mu to jedno. Uprene pozeral k prahu miestnosti, čakajúc kedy uvidí Sebastiena. Chcel sa ho spýtať, prečo ho pozval k sebe, pretože Sebastien sa odpovedi na túto otázku v listoch vyhýbal.
Konečne ho uvidel prichádzať. Sebastien vyzeral úžasne. Mladý francúzsky temný kúzelník na sebe mal rubínovú róbu; jeho vlnité, tmavo-blonďavé vlasy mu padali do tváre a jeho živé hnedé oči skenovali miestnosť.
Ich pohľady sa okamžite stretli a Sebastien mu venoval pekný úsmev. Orion zbadal, ako sa Sebastienove čelo pomaly pokrčilo do zamračenia, keď uvidel Voldemorta a potom jeho, sediaceho po Voldemortovom boku. Záblesk znepokojenia prešiel cez Sebastienove oči, než sa ticho usadil vedľa Luciusa, takmer pred Oriona.
Keď sa všetci usadili, Voldemort sa postavil a pokojne sa k Temným spojencom prihovoril: „Myslím, že ste tu tí, ktorí trvali na stretnutí. Takže, mohol by niekto z vás objasniť, prečo bolo toto stretnutie nevyhnutné?“
Keď sa Voldemort posadil, Didier Benoit rozhorčene odvetil: „Verím, še každému je selkom jasný urgentný dôvod na toto stretnutie. ´Arry Potter! Ten, o ktorom ste tvrdili, še je mŕtvy, skrátka povstal z mŕtvych! A fi, Anglišania, ste s ním nejednali.“
„Benoit má opodstatnenú pravdu,“ vložil sa do toho Cassius Sormen. „Splnili sme našu časť. Už sme začali infiltrovať náš Kongres a sme úplne presvedčení, že nám poskytnú bojovníkov, ktorých potrebujete pre vojnu v Európe. Dumbledore bol vašou úlohou a napriek tomu ste s ním nijak nepokročili. A teraz, keď vieme, že Potter žije, musíme s ním niečo spraviť.“
„Ten špinavý, malý, miešanec bude zabitý!“ odsekla Bellatrix. „Je to jednoduché! Nájdeme ho a nebude trvať viac než dve sekundy a bude stáť oproti môjmu prútiku!“
„´Arry Potter nemôše byť zabitý!“ riekol Sebastien ostro. „Ako som uš povedal pošas nášho prvého strhetnutia, chlapca musíme prhesvedčiť, aby sa pridal na našu strhanu. On je ikona Svetla. Z politickej strhany budeme silnejší s ním. A ak ho nedostaneme, potom on a Dumbledorhe – to bude katastrofa.“
„Dumbledore o ničom nevie,“ odvetil Voldemort, prepichujúc Sebastiena karmínovými očami, v ktorých blikal hnev. „Stále ostáva ľahostajný, tak ako vždy a urobil som pár opatrení, takže sa táto informácia nedostane k jeho ušiam.“
„Ale ako si mošete byť istý, še to Dumbledore nezistí?“ spýtal sa Gunnar Ingegärd. „Ostatne, ako ste zistili, še ten chlapec je nažive? Dumbledore to môše zistiť rovnakým spôsobom.“
Voldemort sa naňho uškrnul. „Dumbledore nemá moje sily, aby mohol byť schopný chlapca nájsť alebo dokonca zistiť, že je nažive. Spôsob, akým som zistil, že je Potter nažive je bezvýznamný.“
„Nuž,“ vložil sa do hovoru Luis Castillo-Torreblanca, „povédzme, že Dumbledóre o ňom nevié, pero1, ako sa chcete vysporiadať s el niño2? Čo budete róbiť s Potterom?“
„Ja3,“ riekol Dietrich Emmerich, „to musíme raz a navždy vyriešiť. Muschíme rozchodnúť, čo s ním bude a jednať podľa tocho.“
„Ale ako?“ spýtal sa Fyodor Bronislav. „Nie, že by niegdo z nás pochyboval o vašich schopnostiach vyjednavat s ným, ale tyka sa to nas šetkých. Vzhladom na to, ze Dumbledore by s pouzitým Pottera mohol zhromazdit svetlých kúzelnýkov z roznych krajín, máme rofnaké pravo rozhodnút. Ja, pre teraz, súhlasím s Valoisom. Potter by mal byt presvedčený, aby sa k nám pridal, nemal by byt zabitý. Ak ho zabijete, Potter by sa mohol stat mučeníkom, čo by len podnietilo svetlých kuzelnikov, čo by nám sposobilo tažkosti. Dumbledore by urcite vyuzil chlapcovu smrt, aby regrutoval viac nasledovnýkov.“
Mnoho súhlasilo, zatiaľ čo ostatní kývali hlavami v nesúhlase s Bronislavom.
Bellatrix s úškrnom prehovorila: „Potter musí byť zabitý! Ak ostane nažive, vždy sa môže postaviť proti nám. Aj keby sme ho presvedčili, aby sa k nám pripojil,“ odfrkla a pokračovala: „je nám k ničomu. Je to len miešanecké bezmocné šteňa, so žiadnym výcvikom a-“
„Pani Lestrangeová poukazuje na zaujímavú skutočnosť,“ prerušil ju Comodus Conrad, venujúc Belle pohŕdavý pohľad. „Aj keď nie takým spôsobom, aký by mal byť braný do úvahy. Aký mocný je Potter? Nehľadiac na to, že môže mať veľký politický vplyv – s čím súhlasím s Valoisom – tiež potrebujeme vedieť, akú má moc. Ak skutočne mocný je, je to iba o dôvod na viac, aby sa k nám pripojil. Potter by mohol mať miesto medzi nami, pozíciu sily a rešpektu, čo by ho iba zvádzalo k tomu, aby sa k nám pridal. Jeden vždy pritiahne viac včiel s medom, ako vždy hovorím.“
„Dať polovičnému miesto medzi nami!“ zajačala Bellatrix rozhorčene. „Nikdy som vás neupodozrievala, že ste zradca krvi, Conrad!“
Conrad sa na ňu uškrnul. „Vy, Angličania, vždy myslíte na krv, keď skutočne dôležitá je moc a vplyv. A Potter, prinajmenšom, vplyv má! Už len jeho sláva mu dáva vplyv!“
Bellatrixine oči prskali oheň. „Krv je všetko, ty špinavý zradca našej viery! Ako tam môžete sedieť a-“
„Ospravedlňte jej urážku, Conrad,“ prerušil ju Rodolphus, prepaľujúc Bellatrix ostrým, hrozivým pohľadom. „Verím, že chcete vedieť, či je Potter mocný-“
„Neopovažuj sa ma prerušiť, Rodolphus!“ odpľula Bellatrix rozzúrene na svojho manžela. „Nepovedala som nič, čo by nebola pra-“
„Pst, Bella, nie sme tu preto, aby sme diskutovali o našom pohľade na krv,“ zasyčal Voldemort. Načo Bellatrix nahnevane zaťala čeľusť a zmĺkla. Voldemort vzhliadol na Conrada a pokojne prehovoril: „Pýtal si sa či je Potter mocný. Nuž, nie je. Je to iba patetický chlapec, ktorý nemá žiadne magické vzdelanie.“
„Ale, bez ohľadu na to, prešil vaše smrhtiace zaklínadlo!“ riekol Sebastien prísne. „Moc nemá niš s magickým vzdelaním. Buď ju má, alebo nie. A ak nebol trhénovaný, potom ho môšeme trhénovať my. A tým nám bude zaviazaný.“
„Potter nebude trénovaný ´nami´,“ zasyčal Voldemort. „Ja budem s ním vyjednávať. Nie vy!“
„Páni,“ ozval sa Cyryl Czesceslaus pokojne, „točíme sa v kruchu na mieste. Súchlasím s Conradom, ale rovnako aj s vami, vaše lordstvo. Ak by mal niekto zvládnuť Pottera, tak by ste to mali byť vy. Takže som presvedčený, že mnochí z nás veria, že Potter by nemal byť zabitý a mal by byť presvedčený, že patrí na našu stranu, môžete nám povedať, aké s ním máte plány?“
Voldemort sa spokojne usmial. „Jednoduché, dám mu jednu príležitosť, v ktorej si bude musieť vybrať: buď sa stane mojím smrťožrútom alebo ho zabijem.“
„Smrťožrútom!“ zvolal Cassius Sormen, krútiac hlavou. „S tým rozhodne nesúhlasím. Potter je medzinárodná záležitosť. Prečo by mal byť jedným z vašich nasledovníkov? Ak sa pridá k temnej strane, potom by sa mohol zapojiť do akýchkoľvek podskupín, ktoré máme.“
„Plánujete ho využiť vo svoj vlastný prospech?“ spýtal sa Lucius so zdvihnutým obočím.
Sormen stočil pohľad k nemu. „A prečo by nie, Malfoy? Je dobre známy aj v Štátoch. Ak ho vy Angličania plánujete využiť, potom máme rovnaké práva.“
„Potter je môj,“ zasyčal Voldemort naštvane. „Je môj a ja si sním urobím čokoľvek sa mi zapáči, Sormen. Nebude pod tvojim vplyvom a to za žiadnych okolností.“
Orion zúrivo zaťal zuby. Nepočul nič iné, počas celého stretnutia, okrem toho ako ho majú v pláne zabiť alebo využiť. Skutočne veria, že je taký úbohý? Nik z nich ho nebude využívať! A keď na to príde, ani zabíjať!
Voldemort ho prebodol pohľadom a videl Orionovu hnevom sčervenanú tvár a povedal: „Ách, zdá sa, že pán Black má nejaký vlastný názor, ktorým by sa chcel podeliť.“
Temní spojenci po ňom hodili pohľady, akoby sa divili, prečo bol dôležitý názor takého mladého kúzelníka. Smrťožrúti už mali tušenie. Lucius zodvihol obočie, Draco naňho pozeral s povzbudzujúcim úsmevom, Bella naňho zúrivo žmúrila oči a Voldemort sa naňho uškŕňal.
Orion zamaskoval svoj hnev, pokojne a nonšalantne začal: „Súhlasím s Valoisom a Conradom. Ten miešanec môže byť užitočný. Aj v prípade, že je len priemerný kúzelník, môže byť trénovaný, aby bojoval za nás. Má vplyv a slávu, aj keby bol ako bojovník bezcenný, stále má určitú politickú hodnotu. A som si istý, že je možné presvedčiť ho, aby sa k nám pridal. A najlepším spôsobom, akým niekoho presvedčiť, je ponúknuť mu silu a rešpektovanú pozíciu, skôr než nejaké vyhrážky. A môžeme ho otočiť proti Dumbledorovi, čo by nám bolo rozhodne prínosom. Ak ho zabijeme, stane sa mučeníkom. A svetlí kúzelníci mučeníkov milujú. Dumbledore by získal len viac moci v podobe nových prívržencov, ktorí by si pred ním kľakli na kolená, s prianím, aby pomstil smrť ich Spasiteľa. Na druhej strane, ak by bol Potter spokojný s tým, čo mu môžeme dať, budeme mať Chlapca-ktorý-prežil na našej strane a svetlí kúzelníci budú zúfalí. Anglické Ministerstvo bude musieť zápasiť s nespokojnými svetlými kúzelníkmi, takže to budú mať ťažšie a tak destabilizujeme Ministerstvo, uľahčí nám to cestu k tomu, aby sme nad ním prebrali kontrolu. Nuž a svetlí kúzelníci stratia svoju nádej vo svojho Spasiteľa, takže ich bude jednoduchšie na bojisku zabiť.“ Odmlčal sa a v závere dodal: „Nie sme si istý, či je pre nás Potter hrozbou. Jediná vec, ktorú by sme dosiahli jeho zabitím je, že stratíme možného cenného spojenca.“
Orion si všimol, ako naňho Američania hľadia, akoby ho videli po prvýkrát. Lucius, Rosier a Rodolphus sa zdali byť spokojní s jeho logickým vysvetlením. Sebastien naňho žmurkol, Bella sa zdala akoby ho chcela zadusiť, Draco mal na tvári zamyslený výraz a zvyšok z nich len prikyvovali, len málo z nich krútilo hlavou.
„No,“ prehovoril Conrad, pozerajúc na Oriona, „chlapec nám úhľadne zhrnul svoj postoj k tejto záležitosti.“
Niektoré mumlania v skupine sa prerušili a Voldemort konečne povedal – hlasom, ktorý nepripúšťal námietky: „Orion má platné body, ale nakoniec, rozhodnutie spočíva na mne. Táto téma už nebude viac diskutovaná. Dohodnem sa s Potterom a informujem vás o výsledkoch. Toto stretnutie je uzavreté.“
Kúzelníci začali odchádzať, niektorí nespokojne mumlali, ostatní vyzerali spokojne. Orion náhlivo opustil miestnosť. Nechcel, aby sa zopakovalo to, čo sa stalo medzi ním a Voldemortom po prvom stretnutí Temných spojencov. Na chodbe bol konfrontovaný Sebastienom, ktorý naňho vonku čakal.
„Orion, dúfal som, še sa zúčastníš strhetnutia,“ riekol mu francúzsky kúzelník so zábleskom v očiach. Priblížil sa k Orionovi veľmi blízko a dodal: „Prešo si neakceptoval moje pozvanie do Frhancúzska?“
„Ako som ti povedal v listoch, nenapísal si mi, prečo si chcel, aby som prišiel,“ odvetil Orion s tázavo zodvihnutým obočím. „Povieš mi to teraz?“
Sebastien mu venoval diabolský úsmev. „Chcel som ti povedať niešo veľmi dôlešité, ale iba, ak by si prijal moje pozvanie do Frhancúzska cez letné prházdniny.“ Sebastien sa sklonil k Orionovi a rukou sa ho chystal pohladiť po tvári, keď sa za nimi ozval studený, zúrivý hlas.
„Nevidím žiaden dôvod na to, aby si sa motal okolo môjho nasledovníka, Valois.“
Francúzsky kúzelník sa vzpriamil a uškrnul sa na Voldemorta. „Len mu hovorhím svoje zbohom.“ Pokojne sa otočil k Orionovi a nečakane ho objal, zatiaľ čo mu do ucha zašepkal: „Vezmi si toto a pouši to.“
Orion cítil, ako mu Sebastien niečo strčil do vrecka šiat, predtým než ukončil objatie a pobozkal ho na obe líca, pričom si dával načas.
„Vo Frhancúzsku dávame svoje zbohom takýmto spôsobom, Orion,“ riekol Sebastien s úsmevom. „Do skorhého videnia.“
OOO
Keď kúzelník pokojne odkráčal, Voldemort schmatol Oriona za rameno a otočil si ho k sebe.
„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa a jeho purpurové oči prevŕtavali tie jeho.
Orion úprimne odvetil: „Nemám tušenie, skutočne.“
Voldemort naňho prižmúril oči, ale zdalo sa, že mu verí. „Dobre teda, poďme späť do vnútra. Stále sú tu veci k prediskutovaniu.“
Orion sa zamračil. Boli tam ešte smrťožrúti? Myslel si, že-
Hneď ako vstúpili do miestnosti, Voldemort za nimi zatvoril dvere a Orion zbadal, že sú celkom sami. Orion nazúrene pozrel na Voldemorta. „Čo to má znamenať? Naznačil si mi, že sa koná ešte stretnutie so smrťožrútmi.“
Voldemort sa naňho usmial a priblížil sa k nemu. „Povedal som, že máme nejaké veci k prediskutovaniu a to naozaj máme. Spomínam si, že pred istým časom, si sa zaujímal o Harryho Pottera. Je to ten dôvod, prečo mu chceš dať šancu?“
Orion sa naňho uškrnul. „O Pottera sa nezaujímam. Myslím si, že k úžitku bude živý ako náš spojenec a nie mŕtvy, to je všetko. Môj názor ťa aj tak nezaujíma.“
Voldemort zodvihol obočie a hodvábne zasyčal: „Moje malé háďa, nedokázal som ti snáď počas stretnutia, že ma tvoje názory zaujímajú?“
Orion si odfrkol. „Len predstieraš záujem. Nemysli si, že si neviem predstaviť o čo ti ide. Povedal som ti, že ťa znovu už nechcem vidieť, takže toto malé tête-à-tête4 medzi nami sa nestane! Odchádzam!“
Voldemort ho schmatol za rameno skôr, než sa vôbec pohol. Prebodol Oriona pohľadom karmínových očí a potichu zasyčal: „Nepredstieral som. Skutočne som chcel poznať tvoj názor.“
„Áno, chcel si vedieť môj názor verejne, aby si ma ostatní všimli,“ odsekol Orion netrpezlivo. „A nesmieme zabudnúť na celú problematiku zasadacieho poriadku. Viem o čo ti ide! Snažíš sa mi ukázať, aké by to bolo, keby som bol tvoj manžel. Ale myslíš si, že ma môžeš tak ľahko oklamať? Že jediný dôvod, prečo si ma požiadal o môj názor je, aby si ukázal smrťožrútom, že si ma ceníš, že ti uverím, že keď budem tvojim manželom to bude takéto. Požiadal si ma o môj názor teraz, ale bude to tak aj keď sa stanem tvojim smrťožrútom alebo manželom? Už o to znova nepožiadaš, pretože budeš mať to, čo si chcel!“
„Mýliš sa, Orion,“ zasyčal Voldemort nahnevane. „Stále budem chcieť poznať tvoj názor. Dokázal si, že máš hlavu na ramenách, príležitostne. Ale buď si istý jednou vecou, ako smrťožrút nebudeš mať ani polovicu z moci nad mojou pozíciou, akú budeš mať ako môj manžel.“
Orion si odfrkol. „Správne a ak budem tvoj manžel, budeš ma počúvať? Požiadaš ma o radu a umožníš mi robiť spoločné rozhodnutia? Budeme spolu plánovať boje a misie? Budeš so mnou zaobchádzať ako so seberovným?“
Voldemort sa naňho usmial a hodvábne povedal, zatiaľ čo pohladil Orionovu tvár. „To bude závisieť na tvojich presvedčovacích schopnostiach, Orion.“ Keď sa Voldemortove pery priblížili k tým jeho, Orion ho prudko odstrčil. „Povedal som, že ma už viac nepobozkáš! Som už unavený z týchto tvojich hier!“
Voldemort nahnevane zovrel Orionovu tvár, zatiaľ čo v jeho červených očiach zablyslo a netrpezlivo zasyčal: „Si to ty, kto sa so mnou zahráva! Prijímaš moje pokusy, no potom ma odstrčíš! Moja trpezlivosť s tebou nie je večná!“
Orion naňho vzhliadol s nedôverou a zúrivo vyštekol: „Akceptujem tvoje pokusy? Sám sa mi vnucuješ! Odstrkujem ťa, pretože tvoje pokusy nie sú vítané!“
Voldemort agresívne oprel Oriona proti stene a uväznil ho vlastným telom. „Nie sú vítané?“ Schmatol Orionovu tvár tak, aby ho prinútil pozrieť sa mu do karmínových očí a zasyčal: „Povedz mi to a pozeraj sa mi do očí.“ Voldemort zatlačil boky proti Orionovi a začal rukami blúdiť po Orionovom tele. „Povedz mi to, keď ťa nútim cítiť. Keď ťa nútim stonať.“
Voldemort sa naklonil ústami k Orionovmu krku a začal ho posievať vášnivými bozkami, zatiaľ čo rukami mu rozopínal róbu. Začal proti Orionovi prirážať a Orion cítil, že jeho vzrušenie opäť stúplo.
„Prestaň! Nechcem-“ začal hovoriť Orion, ale Voldemort mu okamžite zakryl ústa dlaňou.
„Nerozprávaj, nepremýšľaj, len cíť,“ zasyčal Voldemort. A druhou rukou, roztiahol Orionove nohy od seba a vyzdvihol si ich vôkol pásu. Prirazil bokmi proti Orionovi a stene, spôsobiac tým, že sa ich erekcie otreli o seba, čo v Orionovi vyvolalo vlny rozkoše. Orion nedokázal rozmýšľať. Stále cítil precitlivenosť a Voldemortove prsty, teraz pomaly hladiace jeho nahú hruď, sa zdali byť ohnivé na jeho brniacej pokožke.
Orion hrdelne zastonal proti dlani, ktorá bola stále pritlačená k jeho ústam, keď Voldemortova ruka skĺzla k jeho opasku a uchopila ho za vzrušenie. Orion mal pocit, že zomrie z toho ohromujúceho potešenia. Voldemort odstránil ruku z jeho úst a brutálne ho pobozkal na pery, jeho teplý jazyk sa tlačil do vnútra a hltavo skúmal jeho ústa. Stratil všetky zábrany, keď Voldemort pomaly presunul ruku a omotal ju vôkol jeho erekcie, spôsobiac mu šialený chtíč a túžbu, keď pomaly pumpoval. Zaklonil hlavu dozadu a nahlas zastonal, zachytávajúc sa nohami tesnejšie vôkol Voldemortovho pásu a tlačiac ich k sebe.
Mávnutím ruky, si Voldemort odstránil košeľu a oprel sa nahou hruďou oproti Orionovej. Rukou prešiel po Orionových strapatých čiernych vlasoch a zúfalo prehĺbil bozk. Orion stratil kontrolu a pobozkal ho späť – šialene a vášnivo – ovinul si paže vôkol Voldemortovho krku.
Voldemort prerušil bozk a ťažko dýchal proti Orionovému krku, jeho teplý dych mu na ňom vytváral husiu kožu a prinútil ho chvieť sa. „Čo chceš?“ spýtal sa Voldemort a jeho karmínové oči žiarili túžbou a chtivosťou.
Orion nebol schopný dať dokopy dve ucelené myšlienky. Skrátka chcel, aby sa toto intenzívne, konzumujúce a búrlivé potešenie nikdy neskončilo. „Viac... viac...“ vydýchol.
Voldemort sa neusmial triumfálne, neuškrnul sa. Jeho červené oči len stmavli posadnutosťou a žhavou potrebou. Bez slov, zodvihol Oriona, stále zakliesneného vôkol neho, a presunul ich k stolu. Položil Oriona naň a strhnutím zápästia boli obaja nahí. Orion skrz víziu cítil, že Voldemortove vzrušenie dosiahlo nových výšin, keď sa naňho dychtivo pozeral. Už nechcel strácať čas od intenzívneho potešenia, ktoré mu spôsoboval ten neuveriteľne nádherný kúzelník, tak eroticky ležiaci na stole, čakajúc naňho. Pomaly roztiahol Orionove stehná a jeho erekcia poskočila pod jeho pohľadom. Ťažkým dychom zamrmlal kúzlo.
Orion pocítil teplé, klzké mravčenie vo svojom vnútri a spod ťažkých viečok, sa smaragdovými očami zahľadel na Voldemortove hladké, tvrdé telo a mohol cítiť Voldemortovu intenzívnu, lákavú auru, ktorá sa zrážala s tou jeho, čo mu spôsobovalo, že sa chvel potešením a očakávaním.
Pomaly natiahol ruku, skúmajúc Voldemortove svalnaté brucho a pod prstami cítil nepatrné kontrakcie svalov. Voldemortove tmavé purpurové oči sa zabodli do jeho a vtom okamihu sa jeho veľká ruka omotala vôkol Orionových zápästí a pritisol mu ruky na stôl. Uložil sa telom na to Orionove a opatrne a pomaly začal tlačiť prst do jeho vnútra.
Orion zalapal po dychu, keď zacítil, ako sa niečo tlačí do jeho vstupu. Privrel oči, keď zatlačil bokmi, aby sa doňho Voldemortov prst ponoril. Dychčal a stonal pre viac. Nikdy nič také nezažil. Sladký Merlin, bola to čistá blaženosť! Telo mal ako v plameňoch, zdalo sa, že mágia v jeho vnútri doslova revala a tie vlny potešenia, ktoré zaplavovali jeho telo ho privádzali do šialenstva.
Voldemort sledoval Orionovu začervenanú tvár, uchvátený. Orion bol tak tesný, tak lahodne tesný. Hlasno zastonal, keď sa Orion zovrel okolo jeho prsta. Chlapcove stonanie a pohyby mu spôsobovali muky. Chcel sa naňho len vrhnúť, brutálne si ho vziať, aby ho mohol úplne vlastniť. S najvyšším úsilím, ovládol svoju chtivosť a hľadal spôsob, akým by spravil svojmu manželovi nekonečné potešenie. Pretože Orion bude jeho manžel, neexistoval žiaden spôsob, aby sa vzdal mladého kúzelníka, neexistoval žiaden spôsob, aby Oriona nechal od seba uniknúť. Orion bol jeho. Voldemort našiel oné miesto a zatlačil proti nemu prstom.
„Bohovia!“ zastonal Orion a zatlačil sa hlavou o drevený stôl. Bol napadnutý tak silnou a všekonzumujúcou vlnou rozkoše, ktorá akoby mu prebiehala skrz telo, nesúc so sebou oheň, ktorý nemilosrdne roznecoval jeho zmysly a zahaľoval jeho myseľ silou extázy, ktorá spôsobovala, že zúfalo vzpieral boky, proti Voldemortovému prstu. Ktorý práve teraz začal vyťahovať von a dnu, zakaždým rýchlejšie a zakaždým sa dotýkajúc toho istého miesta; nútiac ho stonať a lapať nepretržite po dychu.
„Povedz, že sssi môj,“ zasyčal chrapľavo Voldemort, keď znovu vrazil prst do Oriona; jeho chtivosť a vzrušenie v ňom narastalo s každým Orionovým zastonaním, jeho telo úžasné reagovalo, zmyselne sa pohybovalo a jeho nádherné smaragdové oči naňho pozerali s túžbou a potrebou.
„Ja-ja...“ dychčal Orion. „Neprestávaj!“
Voldemort doňho pomaly zasunul druhý prst a keď mu dal nejaký čas, začal prstami pohybovať vnútri Orionovho tesného tepla. Orionove boky sa tlačili proti jeho ruke a on násilne ponoril prsty do neho ešte raz a zachytil krik Orionovej rozkoše ústami. Voldemort prehĺbil bozk a vstúpil do Orionových vynikajúcich úst. Trýznil Orionove ústa, prenikajúc do nich jazykom, rovnako ako doňho prenikal prstami.
Orion sa triasol intenzívnymi vlnami, ktoré opakovane prebiehali skrz jeho telo a ovinul si nohy okolo Voldemortovho pásu; chcel od neho všetko, potreboval ho.
Voldemort uvoľnil Orionove zápästia a zlostne zovrel jeho boky, keď sa mladší kúzelník vzoprel proti nemu, pevne si ho pritiahol proti telu s nohami. Orion horúčkovito zovrel Voldemortove ramená, prinútiac tak kúzelníka nahnúc sa nad ním a tlačiac si ho proti svojej hrudi. Ponoril si jazyk do Voldemortových úst a pomaly hladil Voldemortov teplý jazyk. Vsunul medzi nich ruku a uchopil Voldemortovo pevné a silné vzrušenie. Voldemort zastonal do jeho úst a Orion zosilnel zovretie a pomaly začal pohybovať dlaňou hore a dolu po celej dĺžke teplej erekcie.
Voldemort náhle prerušil ich bozk a zastavil Orionovu ruku. „Nie, Orion, najprv povedz, že sssi môj.“
Orion naňho nechápavo pozrel. Voldemort ponoril znovu do Oriona prsty a chrapľavo požadoval: „Povedz, že sssi môj!“
„Chcem ťa!“ zasyčal Orion, stonajúc a lapajúc po dychu proti Voldemortovej tvári.
„To nie je to isssté, môj malý had,“ zasyčal Voldemort, keď pomaly vstúpil do Oriona tretím prstom a začal tlačil prsty dovnútra a von z Oriona, zakaždým rýchlejšie. „Povedz to!“
Bolo to mučenie, bolo to nebeské mučenie a Orion nechcel, aby sa to skončilo, nikdy. „Áno, áno... prossssím...“
S posledným útokom Voldemortových prstov, Orion zakričal potešením a jeho trasúce sa telo sa napälo. Prechádzali ním vlny nekonečného, explodujúceho potešenia, stále sa tlačil proti Voldemortovi a jeho nohy sa triasli okolo Voldemortovho pásu.
Voldemort pozeral na svoju posadnutosť, na Oriona, ako bola tvár mladého kúzelníka unesená extázou a jeho smaragdové oči iskrili intenzívnym a absolútnym potešením. Hlboko ho pobozkal, aby ho prinútil zabudnúť na malé nepohodlie, ktoré príde a starostlivo a veľmi pomaly, vytiahol z Oriona prsty. Keď sa začal chlapcov tesný priechod zvierať vôkol jeho odstupujúcich prstov, Voldemortove karmínové oči sa zahmlili. Silno uchopil Orionove boky, zatlačil sa erekciou do Oriona, cítil ako sa vôkol neho svaly bolestivo napínajú; ale Orion to nepovedal, nepovedal, že bol jeho. Voldemort ťažko dýchal, pot z túžby a chtivosti mu rosil čelo, Orionova mocná temná magická aura mu brnela na koži, lákajúc ho. Cítil šialenú potrebu vziať si Oriona, prirazil doňho – to mohol len sotva ovládnuť, ale Orion to nepovedal. Zrazu mu napadla myšlienka. Ak si teraz vezme Oriona, takto, mladší kúzelník mu nikdy neodpustí. Ale tak veľmi si želal, aby bol Orion kompletne jeho... Voldemort pobozkal Oriona divoko a vášnivo a Orion mu odpovedal. Ale akonáhle sa to stalo, Voldemort sa odtiahol od bozku a od Oriona, ktorý ťažko dychčal a ležal pod ním nahý. Orion sa snažil posadiť, keď videl Voldemorta, ktorý sa triasol potláčanou, neuspokojenou túžbou. S niekoľkými mávnutiami ruky, Voldemort očistil Oriona a oboch obliekol. Venoval Orionovi, posledný, nerozoznateľný pohľad, než bez slova opustil miestnosť.
Orion sedel na stole, myseľ sa mu pomaly vyjasňovala, keď pozoroval, ako od neho Voldemort odchádza. Keď získal opäť svoje zmysli, zoskočil zo stola, trasúc sa hnevom a so zaťatými rukami.
Ako sa opovážil! Voldemort od neho len tak odišiel! Ležal tam nahý, stonal preňho a ten bastard ho odmietol! Po všetkom, čo sa stalo! Voldemort ho teda celkom jasne za manžela nechcel! A stalo sa to práve vtedy, keď začal uvažovať, že to možno nebude také zlé, Voldemort skutočne vyzeral, že sa zaujíma o jeho názory a možno ho bude brať ako rovnocenného, keď sa stane jeho mužom. Orion sa otriasol zlosťou. Bastard! Voldemort sa očividne oňho týmto spôsobom nezaujímal, všetko to bola len zasraná hra! Ďalšia z jeho manipulácií! Nič z toho nebola pravda! Ani tá túžba, ktorú si myslel, že vidí vo Voldemortových očiach, ani Voldemortove pomalé a jemné vstupovanie do jeho tela, ani jeho zjavný záujem poskytnúť mu potešenie! Všetko to preňho bola iba hra! Och, toto bola posledná kvapka!
1pero – znamená v španielčine „avšak“
2 el niño – znamená v španielčine „dieťa“
3Ja – je po nemecky „áno“
4 tête-à-tête – je výraz, ktorým sa označuje súkromný rozhovor medzi dvomi osobami, zvyčajne intímny; stretnutie tvárou v tvár...
Komentáre
Prehľad komentárov
Orion má pěkný zmatek v hlavě.
^^
(Maxë, 12. 7. 2016 20:08)
Opět jsem si tento překlad přečetla, a nestačím žasnout :) Najukla jsem i do originálu, nicméně je ta angličtina na mě až příliš složitá :/ Všechna čest, že jsi do toho šla! :)
Těším se na další :)
:)
(Aurora, 12. 6. 2016 0:16)Jee toola parádna kapitolka ďakujem za preklad :) už sa teším na pokračovanie :) No ale ten koniec ma dostal Voldemort sa raz snažil zachovať ako tak nesebecky a Oriona tým naštval :D no uvidíme ako to nakoniec dopadne :)
:)
(market, 27. 5. 2016 10:10)Nádhera, tak to byla dokonalá kapitola. Moc se těším na pokračování
Teda
(Lily, 21. 5. 2016 9:05)Ahoj, tak jsem zase po delší době koukla a hle nová kapitolka..
Re: Teda
(Lily, 21. 5. 2016 9:08)Mne se nevlozil celý komentář? Nebo ho ty vidíš a já už ne? Tedy to je divné. No jestli se nevložil tak jsem ti chtěla poděkovat za překlad, moc se ti povedl. Tuhle povídku mám ráda a jsem opravdu zvědavá jak bude pokračovat..
vysvětlivky
(sisi, 19. 5. 2016 22:37)Velice děkuji za parádní překlad, oceňuji jeho důkladnost a precisnost. Velký dík i za vysvětlivky pod kapitolou. Jako jazykový neodborník ( krom mateřštiny) jsem vděčná za dovysvětlení používaných termitů a výzrazů. XD
:-)
(alča, 12. 5. 2016 20:25)Moc děkujz za skvělý překlad.Muselo ti to dát strašné práce a zabrat spoustu času. Seš úžasná,že to pro nás ostatní překládáš. Děkuju :-)
Děkuji
(Gemini, 11. 5. 2016 23:43)
Dokonalá kapča, díky moc, že trávíš čas a námahu s překladem. Už jsem ani nedoufala, že si pokračování překladu někdy přečtu. Díky moc, jsi skvělá, že ses toho ujala. :) Přemýšlela jsi o tom, že by ses vrhla třeba i na návštěvu Gingottbanky? :) Díky moc.
Gemini
Nejlepší
(MiraJane, 11. 5. 2016 17:46)Překlad prostě úžasný :D Je pochopitelné, že to někdy potrvá přeložit. Musí to být náročné a to je další důvod proč jsi naprosto skvělá, že si se do toho vůbec pustila :D Ten Orion mě už ale vážně sejří :D Mohl už by taky Voldemortovi jednu natáhnout :D
Re: Nejlepší
(Sonka, 11. 5. 2016 20:30)MiraJane, ďakujem ti za kometárik, je úžasné vedieť, že si niekto moju snahu cení :) :-*
Milujem túto poviedku
(Helena, 10. 5. 2016 14:51)Super kapitola, nemôžem sa dočkať ďalšej a som veľmi rada, že prekladáš. Musí to byť náročné. :D
Re: Milujem túto poviedku
(Sonka, 11. 5. 2016 20:27)Helena, ďakujem ti pekne za komentárik :)
...
(Tinů, 10. 5. 2016 1:41)Ach, parádna kapitolka, konec užastný, som zvedavá či sa prizná Lezandrovy. Teším sa na ďalšiu. Ďakujem za preklad :)
Paráda.
(Karin, 17. 7. 2017 17:18)