29. kapitola - Nebezpečná príťažlivosť & Skúška
Pred záverečnou úlohou porota rozhodla, že Trojčarodejnícky turnaj vyhrá šampión s najväčším skóre. Preto sa Orion stal zjavným víťazom, avšak nedostal pohár. Smrťožrúti ho vzali so sebou, keď odišli. A tiež sa nekonali žiadne oslavy, Orion skrátka dostal hlavnú cenu – peniaze – od Dumbledora, ktorý mu pogratuloval s iskrami v očiach a uistením, že bude vždy v Rokforte vítaný.
Orion, Calypso, Draco a Lezander čakali v preplnenej vstupnej hale so zvyškom študentov pred odchodom zo školy. Calypso a Lezader budú prevezení loďou späť do Drumstrangu, odkiaľ ich pošlú späť do ich domovov, zatiaľ čo Orion a Draco sa prenášadlom presunú spolu s Narcissou do Malfoy Manoru vo Wiltshire.
Ako sa tak Orion rozhliadal vôkol seba, uvidel Hermionu prichádzajúcu k nemu, s neidentifikovateľným výrazom na tvári. Hneď ako k nemu prišla, ho vzala stranou bez akéhokoľvek slova, kde sa mohli rozprávať v súkromí.
Zodvihla k nemu tvár a Orion mohol vidieť jej napuchnuté červené oči a neupravený vzhľad.
Hermiona ho schmatla a zničene, no nahnevane povedala: „Je toto to, čo si myslel tým, že temní kúzelníci neterorizujú? Že nezabíjajú bez rozmyslu? Zabili Nevilla! Oni ho zavraždili!“
Orion sa na ňu zamračene pozrel a potichu sa jej spýtal: „Prečo veríš, že ten útok bol prácou temných kúzelníkov?“
Hodila naňho zlostný pohľad a vyštekla: „Nie som hlúpa, Orion! Nezáleží na tom, čo ostatní hovoria, som presvedčená, že útočníci boli Smrťožrúti! A ak Dumbledore povie, že V- veď- vieš- kto je späť, tak potom mu verím!“
Orion ju prebodol so svojimi zelenými očami a netrpezlivo odvetil: „Tak potom vieš, v akých časoch žijeme!“
Stále mal veľmi zlú náladu po stretnutí so Snapeom – kúzelníkova zatvrdnutosť bola skutočne iritujúca – a jeho neustáli nedostatok spánku v posledných štyroch mesiacoch tiež veľmi nepomohol. Tak s ňou Orion hrubo a netrpezlivo zatriasol. „Pre Merlinovo dobro, Hermiona! Uvedom si, že sme na pokraji vojny! Skutočne veríš, že nebudú žiadne obete?!
Pevne si zovrela habit a zúfalo zakričala: „ON BOL NEVINNÝ! Nemal nič spoločné s vašou vojnou! Tvoj druh ho zavraždil!“
Orion zavrčal. „Nebola to vina môjho druhu! Bol Dumbledorovou hračkou! Dumbledore bol ten, ktorý ho postavil do nebezpečnej pozície! Ak chceš niekoho obviňovať, tak potom obviňuj svojho milovaného riaditeľa a otvor oči jeho manipuláciám!“
Hermiona spravila krok dozadu a zakoktala: „Du- Dumbledore nie... záležalo mu na Nevillovi! Nikdy by...“
Orion rozčúlene zopakoval: „Nehovor mi, že Neville sa ti nezveril o jeho rozhovoroch s Dumbledorom!“
Oči sa jej rozšírili a on prísne pokračoval: „Vidím, že zveril. Potom musíš vedieť, že Dumbledore ho pripravoval na vojnu, pokladal na jeho ramená zodpovednosť, ktorá nemala byť jeho! Dumbledore ho využíval pre svoje vlastné účely vedomí si toho, že Neville za to zaplatí! Dumbledore bol zodpovedný za to, aby bol Neville v bezpečí, nik iní, a tak isto je zodpovedný i za jeho smrť!“
Hermiona sa náhle zlomila ťažkými vzlykmi a Orion si povzdychol. Nakoniec zmäkol a jemne ju objal. Ticho jej zašepkal do ucha: „Hermiona, chápem, že Nevillova smrť bola pre všetkých šokujúca a že ty, ako jeho najlepšia priateľka, trpíš viac ako ktokoľvek iní, ale musíš byť schopná vidieť veci objektívne. Nevillov osud bol spečatený v momente, keď ho Dumbledore vzal do svojej kancelárie a začal ho pripravovať ako svojho pešiaka. Nebudem ospravedlňoval kúzelníkov, ktorí ho zabili. Ak by bol Neville môj priateľ, bol by som rovnako nahnevaný ako ty. Ale vina nespočíva len na nich.“
Orion stíchol, jemne jej zodvihol tvár a potichu povedal: „Hermiona, veci budú horšie. Som si istý, že už to vieš. Môžem len dúfať, že ma nebudeš nenávidieť zato, čo sa Nevillovi stalo.“
Hermiona smrkla a zašepkala: „Necítim k tebe nenávisť.“
„A ja dúfam, že rovnako necítiš nenávisť aj k temným kúzelníkom, Hermiona,“ povedal Orion stroho. „Robia všetko, čo potrebujú, aby vyhrali.“ Vzdychol si a dodal: „Už som ti povedal, že toto bude boj o prežitie, Hermiona. Samozrejme, že obe strany budú zabíjané a samozrejme, že nevinní budú trpieť, ale nie je toho veľa, čo by sme s tým mohli robiť. Môžeme len konať podľa našich princípov a zachrániť ľudí, keď k tomu budeme mať možnosť a silu. Ale kľúčoví hráči vo vojne budú vždy trpieť najviac a Dumbledore z Nevilla kľúčového hráča urobil. Neville by nakoniec zomrel, Hermiona. Nikdy nemal šancu.“
„To neodôvodňuje to, čo sa stalo!“ vyštekla Hermiona zúrivo.
„Nie, neodôvodňuje,“ súhlasil Orion potichu. „Ale také veci sa budú aj naďalej diať. Neviem, čo očakávaš, že poviem. Vieš, že som temný, Hermiona. Možno nesúhlasím so všetkým, čo robia, ale stále sú môj druh.
„Ale nie sú mojím!“ odpľula Hermiona naštvane. „Všetko, čo si mi povedal neznamená nič, teraz, keď zabili Nevilla! Nikdy nezabudnem ani neodpustím!“
Orion na ňu pozrel a smutne povedal: „Rozumiem. A je mi ľúto, že to znamená, že budeme v budúcnosti na opačných stranách bojiska, Hermiona. Môžem ti povedať len to, že by som ti nikdy úmyselne neublížil.“
„Ani ja tebe, Orion,“ odvetila Hermiona s odhodlaním. „Ale moje miesto je na strane svetla a teraz som presvedčená o tom, že temnota musí byť zastavená. Pomôžem strane svetla tak veľmi ako dokážem a je pravdepodobné, že v budúcnosti budeme stáť proti sebe ako nepriatelia.“
Orion chápavo prikývol. „Povedal som ti všetko, dal som ti viac informácií, aby si sa mohla správne rozhodnúť. A to si práve urobila a ja to budem rešpektovať,“ pozrel na ňu a ticho dodal: „Aj keď budeme stáť v dueli proti sebe ako nepriatelia, nezaútočím na teba. Predpokladám, že ma poctíš rovnakou zdvorilosťou?“
Hermiona ho prebodla hnedými očami a stroho odpovedala: „Iste. Ale zaútočím na ostatných.“
„Tak ako aj ja,“ povedal Orion s malým úsmevom. Potom ju schmatol a pozrel sa jej do očí, zatiaľ čo vážne povedal: „Never Dumbledorovi, nedovoľ mu, aby ťa využil, Hermiona. Musíš si uvedomiť, aké robí veci, ako využíva ľudí. Dúfam, že spôsob, akým využil Nevilla ťa prinútil si to uvedomiť?“
Hermiona naňho pozrela s nepreliatymi slzami v očiach a zatiaľ čo zmätene krútila hlavou, neisto povedala: „Ja neviem... neviem čomu veriť. On je tým najväčším kúzelníkom nášho veku, Orion... Je to implicitný vodca strany svetla...“
Orion si povzdychol a držal jej tvár. „Mysli na to, čo ti povedal Neville o jeho dostaveniach s Dumbledorom, Hermiona. A mysli na to, ako Dumbledore plánoval jeho nasadenie do popredia boja... a mysli na to, ako Neville skončil. Urob si svoj vlastný záver, ale nebuď zaslepená jeho zdanlivo deduškovskými spôsobmi... za tou benevolenciou je ostrá manipulatívna myseľ a viera, že všetky obete stoja zato, aj keď to znamená utrpenie a smrť chlapca. Budeš o tom premýšľať?“
Popotiahla a prikývla, potom sa na neho pozrela a podozrivo sa spýtala: „Ako vieš o rozhovoroch medzi Nevillom a Dumbledorom? Povedal to iba mne.“
Orion odpovedal s pokrčením ramien. „Párkrát som ich videl ísť do Dumbledorovej kancelárie a raz som vstúpil do učebne Obrany proti čiernej mágie spýtať sa Moodyho na kúzlo, ktoré nás učil a videl som ako učí Nevilla duel. Len som si poskladal stopy dohromady a prišiel som k môjmu záveru.“ Posledná časť bola samozrejme lož, ale ona to nevedela. Stále naňho celkom nepresvedčene hľadela a Orion si povzdychol a jemne ju pobozkal na tvár. „Zbohom, Hermiona. Premýšľaj o tom, čo som ti povedal. Opatruj sa.“
Keď sa Orion vrátil do davu, bol odchytený Fleur a Cedricom.
„Orion!“ povedal Cedric, keď k nemu pristúpil. „Chceli sme sa s tebou rozlúčiť.“
„Dúfam, še sa zase ufidíme,“ povedala Fleur, držiac ho za ruku. „Dúfam, še tu dostanem phrácu, aby som si mohla slepšiť anglištinu. Takše mošno ufidím Cedrica,“ žmurkla na Oriona a dodala: „A mošno nafštíviš Francúzsko pošas letných phrázdnin. Ak tam niekedy pôjdeš, nafštív ma.“
„Isteže, ďakujem, Fleur. Bolo pekné spoznať ťa,“ riekol Orion s hrejivým úsmevom.
„Zbohom, Orion. Napíšem ti, aby sme ostali v kontakte,“ povedala Fleur, otáčajúc sa k odchodu.
Cedric sa otočil k Orionovi a povedal: „Nikdy som nemal príležitosť, aby som ti poriadne poďakoval za záchranu života, Orion...“
Orion pokrčil ramenami. „Netráp sa tým.“ Potom dodal s miernou grimasou. „Okrem toho tvoji Bifľomorčania mi už poďakovali dosť.“
Cedric sa zasmial. „Samozrejme!“ Zvážnel a s odhodlaním dodal: „Som ti zaviazaný kúzelníckym životným dlhom a jedného dňa ho splatím.“
Orion prikývol. Vedel, že bolo nevyhnutné, aby bol dlh splatený. Takže skrátka povedal: „Urobil by si pre mňa to isté.“
Cedric sa na neho usmial. „Áno, azda urobil.“
„Ahoj, Cedric,“ povedal Orion s úsmevom. „A veľa šťastia v tvojich metlobalových zápasoch.“
Cedric ho potľapkal po pleci. „Vďaka, Orion. Dávaj na seba pozor.“
Potom sa presunul preč.
Orion sa konečne dostal k svojim priateľom a Calypso sa otočila, aby ho objala.
„Napíš mi počas leta,“ povedala mu. „Spýtam sa otca či ťa smiem navštíviť na Malfoy Manore.“
„To by bolo skvelé,“ povedal s úsmevom a stlačil ju v objatí. „A samozrejme, že ti budem písať! Nepíšem snáď vždy?“
Calypso na neho usmiala. „Áno, píšeš.“ Potom si ho zblízka prezrela a znepokojene povedala: „Stále vyzeráš ako chodiaca mŕtvola. Mal by si sa spýtať pani Malfoyovej na nejaké elix-“
„Nemaj strach,“ povedal Orion prezieravo. „Teraz, keď konečne všetko skončilo budem mať veľa času na odpočinok a na to, aby som sa o seba postaral.“
Calypso prikývla a povedala Lezanderovi: „Poď, Lez. Musím ísť. Ostatní už išli na loď.“
Lezander vtiahol Oriona do hlbokého bozku a potom nežne povedal: „Budeš mi chýbať.“ Niečo vytiahol z vrecka a potichu sa spýtal: „Máš na sebe môj náhrdelník?“
Orion vytiahol retiazku spod košele a odpovedal: „Áno, vždy ho nosím.“
Lezander sa naňho usmial. „Dobre. Vzal si náhrdelník do rúk, v ktorých držal malú sklenenú fľaštičku a s tichým „click“ niečo zašepkal.
Orion vzhliadol dolu a uvidel malý strieborný prívesok v tvare salamandra, ktorý bol pripevnený vôkol sklenenej fľaštičky.
Lezander si ho vtiahol do objatia a zašepkal mu do ucha: „Je to prenášadlo ku mne domov. Ak povieš moje meno, zatiaľ čo ho budeš držať, aktivuje sa. Moja krv v sklenej fľaštičke umožní prenášadlu, aby ťa dostalo cez ochrany môjho domu. Prosím, príď ma cez leto navštíviť.“
Orion pozrel hore na Lezandera a vďačne povedal: „Ďakujem ti, Lez. Som si istý, že sa mi podarí ťa navštíviť.“
„To dúfam,“ zašepkal Lezander. „Moji rodičia mi stále vravia, aby som ťa priviedol, takže dúfam, že toto leto budem mať šancu.“
„Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby sa tak stalo,“ riekol Orion s úsmevom. Pritiahol si Lezandera k sebe a bozkával ho hlboko niekoľko dlhých minúť. Potom s úsmevom povedal: „Čoskoro sa uvidíme.“
Lezander prikývol a odišiel s Calypso smerom k Durmstrangskej lodi.
Ooo
Akonáhle Orion došiel do svojej spálne na Malfoy Manore, vytiahol medailón po prvýkrát od ich hádky.
Keď ho otvoril, zadíval sa na Toma a starostlivo sa spýtal: „Si stále naštvaný?“
Tom sa naňho zamračil. „Nechal si ma samého celé štyri mesiace!“
„Zaslúžil si si to, ty hlúpák!“ vyštekol Orion.
„Nezaslúžil!“ vyprskol Tom. „Skrátka som ti povedal pravdu!“
Orion si unavene povzdychol a odpovedal: „Pozri, Tom. Nechcem s tebou pokračovať v tomto boji. Som veľmi unavený a jediné, čo chcem je, aby sme boli zase priatelia.“
„Vyzeráš príšerne,“ odvrkol Tom. „Čo si robil?“
„Mal som veľa práce,“ odvetil Orion prezieravo. „Musel som denne brať Povzbudzujúci dúšok po dobu štyroch mesiacov, aby som mal dostatok času na všetko, čo som musel urobiť.“
Tom naňho pozeral a potom nahnevane povedal: „Zbláznil si sa? Azda nepoznáš dôsledky užívania dúšku po tak dlhú dobu? Vari nevieš, že je to návykové? Tvoje telo musí byť na pokraji fyzického vyčerpania!“
„Bol som si vedomí dôsledkov, keď som ho bral!“ vyštekol Orion mrzuto. „Ale bol to jediný spôsob! Žiadny iný elixír nie je taký účinný. Okrem toho prestal som ho užívať pred dvoma dňami. Proste budem musieť vydržal nepríjemný týždeň, počas ktorého bude moje telo bojovať so závislosťou. Stálo to za to!“
„Prestal si to brať pred dvomi dňami?“ zašepkal Tom. „Potom sa príznaky čoskoro dostavia. Pociťuješ nejaké?“
„Iba závrat a zimnicu,“ odvetil unavene. „Ale viem, že to časom bude horšie.“
„Bude to oveľa horšie!“ zakričal Tom. „Každú chvíľu budeš strácať vedomie a celý týždeň budeš trpieť bolesťami a vysokými horúčkami!“ Prižmúril oči na Oriona a dodal: „Čo si robil, keď si potreboval ten elixír?“
„Jednoducho som bol veľmi zaneprázdnený,“ odvetil Orion netrpezlivo. A potom nahnevane dodal: „A vedel som, čo sa mi stane, takže ma prestaň poučovať! Bol to jediný spôsob!“
„Koľko hodín spánku si mal?“ spýtal sa Tom prísne.
„Dve hodiny, niekedy štyri, keď som mal čas,“ odvetil Orion pokojne.
„Si blázon!“ odsekol Tom nahnevane. „Nič nestojí za to, aby si si urobil niečo také!“
Orion sa uškrnul. „Oh, ale stojí, ver mi. Ak by si to vedel, súhlasil by si so mnou.“
Tom prižmúril oči a odfrkol: „Tak potom mi to povedz!“
„Prečo by som mal?“ spýtal sa Orion so spokojným úsmevom. „Máš predo mnou tajomstvá a tak isto mám tajomstvá aj ja pred tebou.“
„Moje tajomstvá sú pre tvoje vlastné dobro!“ zavrčal Tom.
Orion si odfrkol. „Hlúposť, je to pre tvoje dobro. Každopádne, už o tom nechcem ďalej hovoriť. Čo sa stalo, stalo sa, už to nezmeníme. Budem mať nepríjemný týždeň, to je celé. Je tu toľko toho, čo ti musím povedať o posledných štyroch mesiacoch, takže budeš ma počúvať bez prerušenia?“
„Fajn,“ odsekol Tom namrzene. „Povedz mi, čo sa stalo.“
Orion mu porozpráva o svojom stretnutí s Crouchom a všetko, čo sa stalo počas poslednej úlohy a reakcie študentov a Dumbledora. Vynechal Slizolinov portrét i vlámanie sa do Dumbledorovej kancelárie aj jeho malý rozhovor so Snapeom. Nakoniec takmer zaspal, ležiac na posteli s Tomovým medailónom na vankúši.
Cítil vlnu závratov a znovu zastonal, keď Tom prehovoril: „No, Voldemortové plány sa perfektne rozvíjajú, ale stále nerozumiem, prečo si zachránil toho Diggoryho.“
„Už som ti to predsa povedal,“ riekol Orion vyčerpane. „Neexistoval žiaden dôvod, prečo by musel zomrieť. Jeho smrť by pre nás nemala nijaký prospech.“
Tom sa uškrnul. „O jedného svetlého kúzelníka na svete menej, to je podľa mňa celkom dobrý dôvod.“
„Ale ja nie som ty,“ povedal Orion netrpezlivo. „A teraz ma nechaj chvíľu spať.“
„Je šesť večer!“ riekol Tom. Potom si Oriona pozorne prezrel. „Už to začína?“
„Vyzerám snáď, že som v bezvedomí?“ spýtal sa Orion s upreným pohľadom. „Nie, ešte to nezačalo. Ale príznaky začnú každú chvíľu. V hlave mi búši a zahrieva sa mi telo. Tak ma nechaj chvíľu odpočívať...“
Tom si povzdychol. „Dobre, teda. Ale prečo to nepovieš Malfoyovcom?“
„Pretože ma budú vypočúvať,“ odvetil Orion ospalo. „A práve teraz na niečo také nemám dostatok energie.“
„Takže pre nich bude lepšie, keď ťa nájdu v bezvedomí?“ spýtal sa Tom neveriacky.
„Strata vedomia trvá len hodinu,“ povedal unavene. „A mám v pláne ostať tu, keď sa to stane. Tak ma nájdu len s vysokou horúčkou, to je všetko.“
„Aha, takže tým pádom im neplánuješ povedať pravdu,“ skonštatoval Tom neveriacky. „Necháš ich veriť, že si skrátka ochorel.“
„Pre-sne,“ povedal Orion nezreteľne a zatvoril oči. „Prebuď ma, ak niekto prí-de, aby som ťa mohol scho-vať.“
Hneď ako to povedal, ucítil Orion pálenie na prste. Rýchlo otvoril oči a preklínal svoje šťastie.
„Sakra!“ povedal. „Tom, on ma volá! Musím ísť.“
Tom sa naňho vyplašene pozrel. „Nie si v stave, aby sa tam išiel!“
Orion sa uškrnul. „Správne. Takže mám jeho volanie proste ignorovať a ležať tu, zatiaľ čo môj prst bude bolestivo páliť? A ak nepôjdem, on sám aktivuje prenášadlo a potom bude na mňa poriadne naštvaný!“
„Ahoj, Tom,“ povedal Orion. „Teraz ťa zavriem.“
„Dobre,“ odvetil Tom. „Ale otvor ma tak skoro, ako budeš môcť.“
„Budem sa snažiť,“ odsekol Orion a skryl medailón do svojho kufra a tiež si dal dolu ďalšie retiazky.
Vo chvíli, kedy skončil, vstúpil do izby Lucius.
Pozrel na Oriona, stojac na prahu a povedal: „Volá nás. Si pripravený?“
Orion si povzdychol a pomaly opustil posteľ. „Áno. Toto je prvé stretnutie po útoku?“
„Nie. Tesne po útoku sme sa boli hlásiť. Ale toto je odvtedy prvé stretnutie,“ odvetil Lucius stroho. Potom si ho starostlivo premeral a zamračene sa spýtal: „Si chorý?“
„Hmm?“ riekol Orion. „Myslím, že mám horúčku.“
Lucius k nemu pristúpil a jemne mu zodvihol tvár. Zamračil sa ešte viac a spýtal sa: „Kedy to začalo? A prečo si si nevzal elixír?“
„Myslím, že dnes,“ odvetil Orion pomaly. „Vezmem si nejaký elixír, keď sa vrátime.“
Aj keď vedel, že to bude k ničomu. Povzbudzujúci dúšok nebol liek na teplotu, takže vedel, že Malfoyovci ho nebudú nútiť vziať si ho. Takže napriek všetkému bol celkom v bezpečí. Jediné, čo musí je prežiť ten jeden týždeň a hotovo, pomyslel si Orion pokojne.
„Tak dobre,“ riekol Lucius. „Chcel by som oznámiť Temnému pánovi, že nemôžeš prísť, ale vyžiadal si tvoju prítomnosť, takže sa musíš snažiť.“
Orion pomaly prikývol hlavou. „Rozumiem. Poďme.“
Orion si obliekol habit a nasadil si kapucňu. Lucius namieril svoj prútik k jeho Temnému znameniu a Orion urobil to isté akurát, že so svojim prsteňom. Obaja sa dostali na miesto stretnutia v rovnakom čase a uvideli zvyšných smrťožrútov zhromaždených v polkruhu. Voldemort ako zvyčajne sedel na svojom tróne a pozeral sa na nich prísnymi červenými očami.
Vstal a oslovil ich: „Moji priatelia, môj plán fungoval perfektne. Tento raz sa vám podarilo ma nesklamať. Útok prebehol hladko a Longbottom bol zabitý. Viedli ste si dobre.“
Niektorí smrťožrúti jasali, zatiaľ čo ostaní kývali hlavami v tichej gratulácií.
Po chvíli sa Voldemort pozrel na Luciusa a chladne prehovoril: „Lucius, čo mi môžeš povedať o Ministerstve?“
Lucius urobil krok vpred a uklonil sa, predtým než odpovedal: „Môj pane, Dumbledore povedal Fudgeovi, že verí, že ste sa vrátili, ale Fudge s ním nesúhlasil. Ako iste viete, dlhý čas som pracoval na tom, aby ma Fudge počúval a aj počúva. Po mojom uistení a pre nedostatok dôkazov neverí, že je možné, aby ste sa vrátili. Myslí si, že útok vykonali nebezpeční kúzelníci. Dokázal som ho presvedčiť, aby častejšie navštevoval Rokfort. A teraz s Dumbledorovým oponovaním Ministerstvu o útoku sa Fudge chystá mať Rokfort omnoho viac pod kontrolou.“
Lucius sa odmlčal a dodal: „Odporúčam, aby Fudge vybral nového učiteľa Obrany proti čiernej mágií, niekoho, kto je voči nemu lojálny. Takže bude mať vnútri školy špióna, ktorý nám pomôže zdiskreditovať Dumbledora. A Dumbledore vždy spomína, že je preňho veľmi ťažké nájsť učiteľa pre tento predmet, ľahko ho môžeme odradiť od akéhokoľvek iného kandidáta. Na Ministerstve pracuje čarodejníčka, ktorá je na túto úlohu ideálna. Volá sa Dolores Umbridge, Fudgeova námestníčka. Je k nemu lojálna a verí v čistú krv. Nadviazal som s ňou priateľstvo.“ Potom dodal s úškrnom: „Nie je veľmi bystrá, mohli by sme s ňou ľahko manipulovať, môj pane. A s mocou Ministerstva za jej chrbtom, bude svoju prácu vykonávať dobre, aby zdiskreditovala Dumbledora na Rokforte.“
Voldemort odpovedal spokojným hlasom. „Veľmi dobre, Lucius. Potom ti nechávam voľné ruky, aby si sa uistil, že Umbridgeová dostane tú prácu.“
„Áno, môj pane,“ odvetil s úklonom a urobil krok späť na svoju pozíciu v kruhu.
„Romulus, čo mi môžeš povedať o Vagnarovi?“ spýtal sa Voldemort.
Rosier urobil krok vpred a ticho odpovedal: „Podporuje temnú stranu, môj pane, ale bol veľmi dobrým priateľom s Karkarovom. Obávam sa, že ak by bol Karkarov zabitý, mohol by zrušiť svoju podporu. A on je veľmi dobre známy vo východnej Európe. Takže ostatní kúzelníci môžu nasledovať Vagnarovmu príkladu, ak vás prestane podporovať.“
Voldemortove oči vzplanuli hnevom a zavrčal: „Karkarova smrť je nesporná! Zradcovia zomrú! Ak by ostal nažive, ohrozoval by naše postavenie.“
„Ale, môj pane,“ rieko Rosier opatrne. „Igor vás nezradil zámerne-“
„Karkarov je dôvod, prečo sme strávili desať rokov v Azkabane!“ prerušila ho Bella ostro.
„Podviedli ho a dali mu vypiť Veritasérum!“ vyštekol na ňu Rosier. „A poskytol azyl mnohým temným rodinám v Durmstrangu po prvej vojne!“
„Potom sa mal zabiť!“ zavrčala Bella zúrivo. „Mal zomrieť skôr, ako dal naše mená Crouchovi!“
Rosier sa pozrel na Voldemorta a prosebne povedal: „Môj pane, nebola to Igorova vina-“
„Nie, Romulus, nebude mu odpustené,“ povedal Voldemort chladne. „Viem, že bol tvoj priateľ, ale svoj názor na túto vec nezmením.“
Orion stál a všetko počúval, zatiaľ čo trpel závratmi. Ale jedna vec mu bola jasná, Karkarov si zaslúži druhú šancu. Nesúhlasil so všetkými Voldemortovými rozhodnutiami a desil sa toho, kedy sa Karkarov nájde. Vedel, že bude musieť urobiť niečo, aby mu pomohol; dlhoval Karkarovi veľa.
„Rodolphus,“ riekol Voldemort vážne. „Ty a tvoj brat máte na starosti jeho nájdenie. Máte nejaké nové informácie?“
Rodolphus sa mu uklonil a potichu prehovoril: „Nie, môj pane. Odpustite nám. Hľadali sme ho všade, ale zatiaľ nemáme nijaké stopy.“
„S tým nie som spokojný,“ zasyčal Voldemort naštvane. „Vôbec s tým nie som spokojný. Už sú to dva roky, čo utiekol a napriek tomu nie ste schopní ho nájsť?“
Rodolphus preglgol a potichu odvetil: „Navštívili sme jeho priateľov a rodinu, mučili sme ich pre informácie, ale žiadne nám nedali, môj pane. Skúšali sme všetko-“
„Potom sa snažte tvrdšie!“ zakričal Voldemort zúrivo. „Crucio!“
Rodolphus sa zrútil na podlahu a v tichosti sa zmietal niekoľko minút. Orion musel kúzelníka obdivovať, že vydržal toľko bolesti bez toho, aby kričal.
Voldemort ukončil kúzlo po niekoľkých minútach a vážne povedal: „Nabudúce očakávam, že mi nahlásiš nejaké nové informácie!“
Rodolphus s ťažkosťami vstal a zachrípnuto odvetil: „Áno, môj pane. Budem sa snažiť viac.“
„Veľmi dobre,“ povedal Voldemort chladne. Pozrel na dvoch smrťožrútov vedľa Dolohova a vyriekol: „Travers, Macnair, ako pokračuje vaše jednanie s obrami?“
Obaja smrťožrúti vykročili dopredu a potom, čo sa uklonili, Travers prehovoril: „Objavili sme ich komunitu, môj pane. A začali sme s nimi jednať. Ide to trochu pomaly, pretože je ťažké s nimi konverzovať, ale obor, ktorý ich v súčasnej dobe vedia je veľmi nebezpečný. Veríme, že nakoniec naše návrhy príjme.
„Výborne,“ povedal Voldemort s malým úsmevom. „Budete sa mi hlásiť tak často, aby som ostal pravidelne informovaný.“
„Áno, pane,“ odvetili obaja smrťožrúti naraz, predtým, než zaujali svoje pozície.
„Barty!“ vyštekol Voldemort nazúrene. „Predstúp.“
Barty sa váhavo vydal dopredu a bezprostredne si kľakol pred Voldemorta.
„Pane, odpustite mi, prosím... Ja-“
„Zlyhal si, Barty!“ zavrčal Voldemort zúrivo. „Nechal si Alastora Moodyho nažive aj napriek tomu, že si mal jasné inštrukcie na jeho zabitie, hneď po skončení poslednej úlohy!“
„Môj pane,“ prehovoril Barty trasľavo. „Nemal som čas. Počas útoku som bol s davom, ale v tom zmätku ma Dumbledore nevidel. Počul som ho hovoriť McGonagallovej, aby ma hľadala v mojej kancelárií. Nemohol som sa tam vrátiť, aby som skončil s Moodym, pane. Prosím, odpustite mi.“
„Urobil si veľkú chybu, že si ho nechal nažive, Barty,“ zasyčal Voldemort nahnevane. „Niet pochýb o tom, že Moody bude teraz pomáhať Dumledorovi s jeho Rádom.“ Odmlčal sa, aby Bartyho prepálil hrozivým pohľadom, ale potom chladne dodal: „Ale na druhú stranu, sa ti podarilo aplikovať kúzlo na pohár a pomohol si Longbottomovi preniknúť cez bludisko. Z tohto dôvodu ťa nepotrestám. Ale nesklam ma znovu!“
„Áno, pane, ďakujem!“ povedal Barty zbožňujúco, predtým ako vstal a vrátil sa do kruhu.
Orion sa zamyslene zamračil. Teraz mohol omnoho jasnejšie pochopiť to, čo mu povedal Tom o Voldemortovom spôsobe zaobchádzania so smrťožrútmi. Voldemort im vzdal chválu, keď uspeli a mučil ich, keď ho sklamali. A netrestal svoj Vnútorný kruh, tak tvrdo ako ostatných; Voldemort iba nechal Rodolphusa pod cruciatom niekoľko minút. Tušil, že Voldemort to urobil, aby ho rešpektovali. Aj keď nesúhlasil s mučením vlastných prívržencov, musel Orion pripustiť, že Voldemort mal zmysel pre spravodlivosť aj keď to bolo trošku choré.
Voldemort pozrel na Bellatrix a s malým úsmevom povedal: „Teraz, Bella, verím, že máš nejaký problém, ktorý chceš riešiť?“
„Áno, pane,“ povedala Bellatrix nadšene. Vrhla na Oriona pohľad a pokračovala: „Niekto počas útoku narušil naše plány, môj pane. Verím, že sa potrebuje zo svojich chýb poučiť.“
Voldemort prižmúril oči na Oriona a zlostne zasyčal: „To vskutku, áno. Vysvetli mi, prečo si zachránil Diggoryho, Orion?“
Orionom prešla zimnica už po bohviekoľkýkrát počas zhromaždenia a pomaly urobil krok vpred. Jeho telo bolo ťažké a zúrivo horúce. A tentoraz závrat neustúpila. Poriadne sa sústredil, než odvetil: „Ja- Diggoriho smrť nebola vo vašich plánoch, mýlim sa?“ spýtal sa Orion vyčerpane. „Proste som si myslel, že jeho zabitie by spôsobilo viac škody ako úžitku.
„Prečo by zabitie svetlého kúzelníka spôsobilo nejakú škodu?“ odsekla Bella s pohŕdavým pohľadom.
„Pretože by to bolo zbytočné! Pretože by to iba obrátilo viac ľudí proti nám!“ zavrčal na ňu Orion. „Je to iba študent! Nie je aurorom ani členom Rádu! Prečo by sme ho mali zabiť?“
„Ale v budúcnosti by sa jedným z nich mohol stať,“ odpľul Voldemort nahnevane. „Bránil si Belle zbaviť sa o jedného svetlého kúzelníka viac, ktorý bude proti nám bojovať vo vojne!“
„To nemôžete vedieť!“ odvetil Orion nazúrene. „Mohol by bojovať za svetlo, alebo by skrátka mohol pokračovať vo svojom živote bez toho, aby sa zapojil! Zatiaľ si zaslúžil žiť! V súčasnosti nie je naším nepriateľom!“
„Dávaj si pozor na tón, chlapče!“ vyštekol Voldemort nahnevane. „Avšak, je veľká šanca, že v budúcnosti sa stane našim nepriateľom, takže si iba prihral Dumbledorovi ďalšieho nasledovníka! Mal si ho zabiť sám!“ Potom dodal s úškľabkom: „Alebo sa ti snáď páčilo stať sa hrdinom svetlej strany? Páčilo sa ti ako na teba všetci obdivne hľadeli za záchranu ich Bifľomorského šampióna?!“
„To nie!“ odvetil Orion nahnevane. „Nemalo to nič spoločné s hrdinstvom, urobil som to preto, lebo to bolo správne!“
„Čo bolo správne?“ uškrnula sa Bella. „Si iba slaboch! Obávaš sa o bezcenný život toho chlapca! Je to úbohé! Ak nedokážeš zabiť jedného chlapca, k čomu nám potom si?“
Orion sa k nej obrátil, v hlave mu búšilo a na čelo mu vystupoval studený pot. Zúrivo zreval: „Ja som slabý? Kto, do pekla, zabil Croucha?! Kto mu zabránil vyzradiť všetky plány Temného pána Dumbledorovi! Váš útok bol úspešný iba preto, lebo som zastavil Croucha! Ty hlúpa suka!“
Bella vydala prenikavý škrekot a namierila prútik na Oriona. „Crucio!“
Orion sa potácavo uhol na stranu práve včas, aby sa vyhol kliatbe a vytiahol svoj prútik, ktorý namieril na Bellu. Stále mal závrat, ale darilo sa mu sústrediť na vlastné kúzlo. „Flagellum dolus!“
Bellatrix uskočila skôr, než ju oranžový lúč zasiahol a s chichotom povedala: „Poď, poď, synovček. Mieriš trochu nepresne. Nechaj ma ukázať ti ako sa to robí!“
Namierila naňho prútik a s chuťou vyslovila: „Flamen atr-“
„Prestaňte s týmito nezmyslami, hneď teraz!“ zreval Voldemort zúrivo. „A odíďte! Všetci! Pre dnešok sme skončili!“
Orion išiel aktivovať svoje prenášadlo, ale Voldemort ho zastavil. „Ty nie, Orion. Narušil si moje plány a zato budeš potrestaný!“
Orion zahliadol Bellin samoľúbi úškrn, predtým než sa premiestnila, zatiaľ čo Lucius ho prepálil znepokojeným pohľadom, ale rovnako odišiel.
Keď všetci odišli. Orion sa otočil k Voldemortovi a nahnevane povedal: „Nič som neprekazil! Nechcel som, aby Bella zabila Cedrica, tak čo? Neprekazilo to útok! Myslím, že som dokázal, že viem zabiť, ak je to nevyhnutné, nie?!“
„Nehovor so mnou tak neúctivo!“ zasyčal Voldemort hrozivo a postavil sa z trónu. „Myslel som si, že si sa konečne naučil, kde je tvoje miesto, po našom poslednom stretnutí, ale zdá sa, že je potrebné ti to znovu pripomenúť!“
Orion sa ľavačkou chytil za búšiacu hlavu a zastonal. Zhlboka sa nadýchol, aby závrat ustúpila a odsekol: „Kričím na vás len, ak mám dôvod! Nie som-“
Závrat ho zasiahla veľmi tvrdo a podlomili sa mu nohy. Cítil ako klesá, kým ho niekto zachytil. Vzhliadol a cez podivnú hmlu zahliadol Voldemorta, ako ho drží a zamračene naňho hladí. Orion zatvoril oči, ale jeho myseľ bolo zastretá. Už nemohol jasne uvažovať, jeho myšlienky boli neusporiadané a jediné, čo chcel bolo spať navždy.
„Orion, otvor oči,“ riekol Voldemort vážne.
Orion poslúchol a s ťažkosťami ich pomaly otvoril. Keď sa mu konečne podarilo zaostriť zrak na Voldemortovú tvár, zasiahol ho silný dojem, že vidí Toma. Orion zažmurkal a skúmal každý jeden detail Voldemortovej tváre. Áno, Tomove výrazné rysy, jeho vysoké lícne kosti, jeho silná čeľusť, hladné čelo, čierne svieže vlasy...
„Si chorý?“ spýtal sa Voldemort, zatiaľ čo pozeral dolu na Oriona.
„Hmmm?“ odvetil Orion zmätene. Čože sa ho to pýtal? Kto sa ho to pýtal? Tom? Nie, bol to Voldemort, správne? Orion zavrtel hlavou, ale veci to iba zhoršilo. Hlasno zastonal.
Voldemort zosilnel zovretie a netrpezlivo sa spýtal: „Povedz mi, čo ti je, aby som ti mohol dať adekvátny elixír!“
Orion zažmurkla a znovu sa pozrel na Voldemorta. Zmätene naňho hľadel a jeho myseľ bola ešte viac neusporiadaná. Zašepkal: „Ty si on, nie?“
Voldemort sa naňho zamračil a Orion zamrmlal tichým šeptom skrz zahmlenú myseľ. „Áno, vidím ho v tebe... ste si tak podobní... Niekedy si želám... ale on je jemnejší... ty nie si nikdy, nie skutočne... myslíš, že si to neuvedomujem... ale poznám tvoje hry... on povedal, že by si sa o mňa mohol úprimne zaujímať... môžeš?... zaujímal si sa niekedy?... on sa zaujíma... páči sa mi to... pretože potom sa cítim tak dobre... cítiš sa?... ja cítim... cítim sa príliš... Milujem ho... ale on nie je skutočný... ty skutočný si...“
A potom Orion ihneď upadol do bezvedomia.
Ooo
Orion pomaly otvoril oči. Jeho viečka boli veľmi ťažké. Cítil akoby jeho telo požierali plamene. Dlaňou sa chytil za čelo a ucítil vlhkosť od potu. Orion zastonal, keď v bruchu ucítil bolesť. Očami unavene prešiel po spálni a zamračil sa. Kde to bol? Toto nebol Malfoy Manor. Započul vrzgot a zameral sa na domáceho škriatka, ktorý stál pri jeho posteli.
„Ste hore!“ povedal domáci škriatok. „Bonky to musieť povedať pánovi!“
„Nie, počkaj! Kde to som?!“ spýtal sa poplašene.
Ale škriatok už zmizol s tichým „pop“.
Orion si povzdychol a pomaly sa prevalil na bok. Stále sa cítil veľmi unavene. Zatvoril oči a znovu upadol do spánku.
Niekto ním jemne zatriasol a Orion pootvoril oči a skrz riasy sa pozrel na onú osobu. Oh, bol to Voldemort, pomyslel si pokojne. Potom zažmurkal a znovu naňho pozrel. Dopekla, bol to Voldemort!
Orion sa pokúsil vstať, ale Voldemort mu položil ruku na rameno a zatlačil ho späť.
„Ľahni si. Potrebuješ odpočívať,“ povedal stroho.
Orion ho poslúchol a potom sa neisto spýtal: „Čo sa stalo? Kde to som?“
„Si na mojom panstve,“ riekol Voldemort vážne. „Stratil si vedomie a potom ťa zachvátila vysoká horúčka. Si príliš chorý na to, aby si sa premiestňoval, takže si ostal tu. Malfoyovci sú o tom informovaní.“
„Ako dlho?“ spýtal sa ospalo.
„Spal si dva dni,“ odvetil Voldemort stručne. Potom sa dôrazne spýtal: „Čo si si vzal?“
„Čože? Mám len teplotu, to je všetko,“ odpovedal Orion pomaly.
Voldemort naňho vyštekol: „Neklam mi! Horúčka nevysvetľuje tvoju stratu vedomia. A teraz mi odpovedz, alebo dávaš prednosť tomu, aby som na teba použil Legilimeciu?“
„Poviem vám to!“ odvetil Orion rýchlo. Posledná vec, ktorú potreboval bolo, aby naňho Voldemort vrhal Legilimeciu a on musel proti nemu bojovať. Voldemort sa naňho uškrnul a Orion po ňom strelil pohľadom, predtým než pošepkal: „Ja- ehm – vzal som si Povzbudzujúci dúšok.“
„Ako som predpokladal,“ odvetil Voldemort stroho. „Ako dlho a koľko?“
Orion si povzdychol. Nemalo zmysel klamať mu. Potichu povedal: „Flakón denne po dobu štyroch mesiacov.“
Voldemort naňho prižmúril oči a odsekol: „A čo ťa to posadlo, že si urobil takú hlúposť?!“
„Nekričte!“ riekol Orion a zvieral si hlavu. „Bolí to.“
Voldemort sa uškrnul. „Je to trest zodpovedajúci tvojmu idiotstvu.“
Orion sa naňho zamračil. „Idem znovu spať.“ Potom sa prevalil na druhú stranu, chrbtom k Voldemortovi.
„Otočíš sa ku mne a budeš so mnou hovoriť, kým nebudem spokojný,“ odsekol Voldemort podráždene.
„Nie. Nechajte ma,“ zamrmlal Orion nedotklivo, tlačiac si tvár do vankúšu.
„Prestaň sa správať ako decko!“ riekol Voldemort netrpezlivo.
„Prestaňte jačať!“ odsekol Orion zamračene, otočiac sa k nemu.
„Nekričím,“ povedal Voldemort potichu. „Teraz, mi povedz, prečo si bral ten elixír po tak dlhú dobu?“
Orion si povzdychol a odvetil: „Bol som zaneprázdnený. Musel som študovať do Rokfortu i Durmstrangu a musel som zvládať Trojčarodejnícky turnaj.“
Voldemort sa naňho podozrievavo zahľadel a odvetil: „Si si vedomí toho, že si sa stal závislým?“
„Áno,“ odvetil Orion namrzene. „A budem trpieť týždeň, kým to všetko ustane. Váš cruciatus by to ešte zhoršil!“
Voldemort sa naňho uškrnul. „To vskutku áno. No budeš tu musieť ostať, kým sa zotavíš. Potom ťa pošlem k Malfoyovcom.“
„Musím tu ostať?“ spýtal sa Orion nešťastne. „Tam mám aspoň Draca. Zabával by ma.“
„Áno, musíš,“ vyštekol Voldemort. „Nájdem pre teba nejaké knihy, aby si sa nenudil.“
„Dobre,“ odvetil Orion porazenecky. „To bude dlhý nudný týždeň.“
Voldemort netrpezlivo povedal: „Nie si tu pre tvoje vlastné potešenie, si tu preto, aby si sa vyliečil.“
„Budem úplne sám,“ zamrmlal Orion zúfalo. „Po celý týždeň, celkom sám... bez toho, aby som sa vôbec mohol pohnúť z postele... nakoniec skončím, žuvajúc si vlasy alebo niečo podobné...“
Voldemort jemne odfrkol: „Keď budem mať čas, navštívim ťa.“
Orion naňho prekvapene zažmurkal. „Naozaj?“
Voldemort sa naňho pozrel a ľahostajne odvetil: „Ak nebudem mať nič lepšie na práci.“
„Správne,“ riekol Orion s úsmevom.
Potom zaboril hlavu do mäkkého vankúša a spokojne si povzdychol. Jeho hlava prestala bolieť a konečne mohol jasnejšie myslieť. Stále mal trochu teplotu, ale pre teraz cítil úľavu. Vedel, že to nebude trvať príliš dlho.
Orion sa pozrel späť na Voldemorta a zbadal, že čarodejník stále sedí vedľa jeho postele. Prečo neodišiel?
„No, čo sa deje?“ spýtal sa Orion s povzdychom.
Voldemort spýtavo zodvihol obočím a Orion dodal: „Očividne sa ma niečo chcete spýtať, to je dôvod, prečo ste neodišli. Len do toho, pýtajte sa.“
Voldemort sa uškrnul a ticho prehovoril: „Na koho sa to podobám?“
Orionove oči sa rozšírili. „Čože?“
Voldemortov úškľabok sa zväčšoval. „Povedal si, že sa na niekoho podobám. Že toho niekoho vo mne vidíš.“
„Ja- ja- čo?“ spýtal sa Orion zmätene. Kedy to povedal? Snažil sa spomenúť si na poslednú udalosť, predtým než odpadol. Ale jeho spomienky boli stále trochu zahmlené. Spomínal si ako preklial Bellu, a potom všetci odišli... Potom sa mu podlomili nohy a Voldemort ho prichytil... ale to je všetko.
„Nikdy som nič také nepovedal!“ odsekol Orion.
„Ale povedal,“ riekol Voldemort s nepríjemným úsmevom. „Rozprával si síce z cesty, ale povedal si to.“
Z cesty? Pre Morganu! Čo všetko vytáral? Povedal niečo o medailóne? O Tomovi? Alebo horšie? O Slizolinovi? O horcruxoch? O Daroch smrti? O Harrym Potterovi?!!
Orion sa naňho zúfalo pozrel a zachrapčal: „Čo som povedal?“
„Prečo, nespomínaš si?“ spýtal sa Voldemort s nepríjemným úsmevom. „Nepamätáš si na žiadnu z tých vecí, ktoré si mi povedal?“
Orion preglgol a pokrútil hlavou. Zúfalo sa rozhliadol vôkol seba. Kde bol jeho prútik? Pre Merlinovu bradu, ak Voldemort vie niečo dôležité, potrebuje prútik, aby sa ochránil! Jeho oči behali šialene po miestnosti. Kde len bol? Došľaka!
„Orion, pozri sa na mňa,“ riekol Voldemort zamračene.
Ale Orion ho neposlúchol. Musí sa odtiaľto dostať! Zoskočil z postele a vydal sa k dverám. Ale vtom jeho závrat vzrástla a prišla späť v plnej sile, potkýnal sa až k dverám.
„Čo to robíš?“ spýtal sa Voldemort s obavami a schmatol ho.
Orion ho kopol a z celej svojej sily ho udrel, čo nebolo veľmi efektívne, keďže momentálne veľa sily nemal.
„Nechajte ma ísť! Pustite ma!“
„Upokoj sa!“ vyštekol Voldemort a snažil sa zachytiť Orionove divoko pohybujúce sa ruky.
„Okamžite sa upokoj, lebo ťa omráčim!“
Orion zastonal, keď mu opäť začalo búšiť v hlave a na čelo mu vystúpil studený pot. Klesol proti Voldemortovi, držia sa rukami za hlavu.
Voldemort ho odviedol späť do postele a uložil ho do nej. Orion sa otočil k Voldemortovi a vyčerpane sa spýtal: „Môj prútik... kde je?“
„Nemal by si kúzliť, keď si chorý,“ riekol Voldemort prísne.
Orion jemne prehovoril: „Prosím, potrebujem ho... Nebudem kúzliť, len ho potrebujem.“
Voldemort po ňom strelil pohľadom a vytiahol Orionov prútik z vrecka svojho rúcha.
Orion sa usmial, keď videl svoj prútik a prevzal si ho. Akonáhle v dlani zovrel chladné drevo, znovu pocítil známy nával mágie vo svojom vnútri. Orion si spokojne povzdychol a pritisol si prútik k hrudi, keď sa zavŕtal do perín.
Keby vedel, že mu Voldemort prútik prosto dá, nevyskočil by z postele... Ak mu Voldemort dôveruje natoľko, že mu dal prútik, potom nevie nič dôležité, pre Orionove šťastie.
„Kde si vzal ten prútik?“ spýtal sa Voldemort potichu.
Orion sa naňho zamračil. „Prečo to chcete vedieť?“
Voldemort prižmúril oči a zavrčal: „Prečo mi to nechceš povedať?“
„Poviem, ak mi najskôr odpoviete na moju otázku,“ odvetil Orion pokojne.
„Ja ti nemusím odpovedať na nič!“ riekol Voldemort naštvane. „Ak mi to nepovieš, nájdem menej príjemnejšie spôsoby, ako z teba získať pravdu!“
Orion sa naňho zamračil. „Som chorý z toho, ako sa mi neustále vyhrážate! Prečo nemôžete byť ako normálny kúzelník a viesť so mnou pokojný rozhovor?“
„Ah, ale ja nie som normálny kúzelník,“ povedal Voldemort s úškrnom. „Som Temný pán, a preto ti budem hovoriť, čo sa mi páči.“
Orion si povzdychol. „Samozrejme, že ste Temný pán, takže by som od vás nemal očakávať nič lepšie?“
„Nemal by si odo mňa očakávať vôbec nič,“ riekol Voldemort stroho. „Ja nedávam, beriem si.“
Orion ho prebodol očami a s nádychom smútku povedal: „A to je vaša najväčšia chyba.“
Voldemort naňho prižmúril oči a odpľul: „To nie je chyba, chlapče. Je to rys tých najmocnejších.“
„Keď hovoríte,“ riekol Orion ľahostajne.
Voldemort sa oprel v kresle a intenzívne sledoval Orionov spýtavý pohľad, zatiaľ čo si položil hlavu na vankúš.
„Z tvojho prútika je cítiť sila,“ zašepkal Voldemort. „Rád by som vedel, odkiaľ ho máš.“
Orion sa naňho so záujmom pozrel. „Čo ste cítili, keď ste sa ho dotkli?“
„Ako som povedal,“ odvetil Voldemort netrpezlivo. „Cítil som z neho silu. A teraz mi odpovieš?“
Orion sa naňho uškrnul. „Toto je váš pokus o civilný rozhovor? Robíte to trochu lepšie.“
„Prestaň sa mi posmievať, chlapče,“ zavrčal Voldemort.
„Neposmievam sa,“ riekol Orion s ľahkým úsmevom. „Bola to pochvala.“ Potom sa zachichotal.
Voldemort sa naňho temne mračil s rukou vo vrecku. Orion to postrehol a bol si istý, že Voldemort mal len kúsok od toho, aby naňho neuvrhol cruciatus. Čudoval sa, prečo sa Voldemort zadržiava a nepreklial ho hneď. Bolo to čudné. Okamžite si uvedomil, že Voldemort niečo chce. Ak sa kontroluje a snaží sa byť milý a trpezlivý – dobre, podľa jeho štandardov – potom to znamená, že niečo chce. To ho poriadne vytočilo.
Orion vyprskol: „Čo chcete?“
Voldemort zodvihol obočím pri zmene jeho nálady. „Povedal som ti. Chcem vedieť, kde si vzal ten prútik.“
„Gregorovič,“ vyštekol Orion chladne. „Teraz odíďte.“
Voldemort naňho prižmúril oči. „Dávaj si pozor na svoj tón, chlapče.“
„Pozrite, som chorý a vyčerpaný,“ riekol Orion vážne. „Skutočne nie som v najlepšej kondícií pre vaše malé manipulatívne hry. Takže aspoň raz v živote hovorte k veci a povedzte mi, čo chcete.“
„Prečo si myslíš, že niečo chcem?“ odpovedal Voldemort so zdvihnutým obočím.
Orion trpko odvetil: „Máte so mnou trpezlivosť len vtedy, keď odo mňa niečo chcete. Takže von stým. Sľubujem vám, že odo mňa získate viac informácií, keď so mnou budete jednať na rovinu.“
Voldemort sa naňho široko uškrnul. „Veľmi dobre. Poďme to odskúšať. Koho vo mne vidíš?“
Orion sa vyhol jeho pohľadu a odpovedal: „Nikoho.“
Voldemort sa uškrnul. „Takže toto je výsledok tvojho sľubu, že úprimnosť a priamočiarosť na teba funguje lepšie.“
„Funguje!“ vyštekol Orion.
„Tak prečo mi úprimne neodpovieš?“ spýtal sa Voldemort s úsmevom.
„Pretože to nie je obojstranné,“ odsekol Orion prísne. „Nemôžete očakávať, že budem úprimný, ak nie ste i vy!“
„Fajn, budem úprimný. Povedal si, že si ho vo mne videl, že on nie je skutočný a že ho miluješ,“ povedal Voldemort stroho. „Teraz mi povedz, kto to je?“
Orion naňho vyvalil oči a zakoktal: „Pove- povedal som, že ho milu- milujem?“
„Áno, to si povedal,“ odvetil Voldemort stručne.
Orion mlčal. A Voldemort príjemne povedal: „Ah, tak tu to máš znovu. Teraz si mi dokázal, že jediný spôsob ako z teba dostať odpovede je ten druhý spôsob.“
„To nie,“ odvetil Orion. „Ide len o to... nuž, je to osobné. Ja sa vás nemienim pýtať takéto veci. Ani nechápem, prečo sa o to staráte.“
„Starám?“ spýtal sa Voldemort nežne. „Samozrejme, že sa zaujímam.“ Voldemort sa k nemu plynulo dostal, až kým čiastočne nezakryl Orionove telo tým svojim a pritiahol si tvár bližšie k tej jeho. Zasyčal: „Vyzerám sssnáď ako on, Orion? Veríššš tomu, že túto osssobu miluješ, ale to nie je ssskutočné... Ale ja sssom ssskutočný, maličký. Takže mi povedz, keď ho nemôžeššš mať, chceššš mňa? Povedal sssi, že toho cítiš príliš veľa... takže, čo cítiš? Ak sa ťa dotknem presssne takto, cítiššš to?“
Voldemort pomaly pohladil Orionovu tvár až prešiel ku krku a Orion sa mimovoľne zachvel rozkošou, zatiaľ čo omámene hľadel do Voldemortových karmínových očí.
„A ak by sssom ťa znovu pobozkal, budeš pre mňa ssstonať tak ako minule?“ spýtal sa Voldemort, zatiaľ čo zakryl Orionove pery tými svojimi.
„Povedz mi, čo si cítil minule, maličký.“ Voldemort jemne hryzol Orionovu spodnú peru.
„Cítil sssi chvenie? Cítil sssi túžbu?“ Pomaly olízal Orionovu peru. „Páčilo sssa ti to? Ssspôsobilo ti to vzrušenie? Chcel sssi ma?“ Voldemortov jazyk vkĺzol do Orionových úst, potom ho vytiahol a vkĺzol do nich opäť.
„Chceš, aby sssom ťa prinútil znovu ssstonať, maličký?“
Orion už viac nedokázal bojovať. Zložil si ruky vôkol Voldemortovho krku, ťahajúc ho bližšie. Ihneď otvoril ústa a hlboko Voldemorta pobozkal. Ponoril svoj jazyk do vnútra Voldemortových teplých úst a vášnivo ich skúmal.
Voldemort sa presunul tak, že zakrýval celé Orionove telo a pomaly stiahol prikrývku, ktorý im stála v ceste. Keď medzi nimi neboli žiadne ďalšie bariéry, okrem ich oblečenia, položil sa späť na vrchol Orionovho tela. Schmatol Orionovú tvár, strčil mu jazyk do úst a prevzal kontrolu nad bozkom. Zatiaľ čo plienil chlapcove ústa, začal sa proti nemu pohybovať.
Orion sa k nemu pritisol bližšie a hrdelne zastonal do Voldemortových úst, keď sa ich erekcie začali o seba trieť.
Orion si obtočil nohu vôkol Voldemorta a pritiahol si ho bližšie, keď sa mu podlomili boky. Všetko to bolo tak intenzívne a skutočné, že sa Orion cítil úplne stratený v rozkoši.
Vo svojom vnútri mohol cítiť podivný zmiešaný pocit, no nevenoval mu pozornosť, bol až príliš ponorený v túžbe. Chcel len pokračovať. Orion sa znovu vzoprel bokmi proti Voldemortovi a zacítil Voldemortov ston v ústach, čo ho iba pohnalo.
Voldemort sa nohou pomaly obtočil vôkol Orionovho pása, keď zatlačil svoju erekciu proti Orionovi. Orion sa ohol v chrbte a prerušil bozk, keď zastonal do Voldemortovho ucha.
Starší kúzelník pomaly vyzliekol Orionovu košeľu a potom rukou cestoval zo strany jeho tela dolu a zaťahal mu za pás jeho nohavíc. Orion pobozkal Voldemortov krk, keď kúzelník začal vyzliekať jeho nohavice a Voldemort ho ešte raz pobozkal hlboko, keď sa konečne zbavil jeho nohavíc. Začal proti nemu prudšie prirážať a hladovejšie plienil jeho ústa, rýchlo odstránil chlapcove boxerky a začal si vyzliekať svoje nohavice.
Zdalo sa mu, že v jeho žilách prúdi oheň a nemohol myslieť na nič iné len na to, ako si vezme Oriona vo svojej posteli, práve teraz. Chlapcove stonanie ho privádzalo do šialenstva a chtíča a presviedčalo ho, aby si urobil na chlapca nárok raz a navždy. Nachvíľu sa odmlčal a sledoval chlapca pod sebou. So svojimi karmínovými očami preskúmal každý detail chlapcovho tela – bol dokonalý. Orionove oči boli napoly otvorené a mohol vidieť tie smaragdy zastrené túžbou za jeho hustými riasami. Chlapec ticho lapal po dychu a jeho líca boli zružovené. Jeho plné červené pery boli mierne opuchnuté a jeho ebenové vlasy sa mu lepili na čelo. Jeho hladká biela hruď bola klzká vlhkom, ktoré viedlo až k úzkemu pásu... Orion bol neobyčajne krásny.
Orion omámene vzhliadol na Voldemorta. Na jeho tvári bol nečitateľný výraz, keď ho čarodejník pozorne sledoval, nevynechajúc jedinú časť jeho tela... Jeho telo, pomyslel si Orion omámene. Dotkol sa svojej nahej hrudi, až prešiel k pásu. Jeho ruka sa náhle zastavila, keď sa dotkla nahej pokožky miesto oblečenia. Orion sa pozrel dolu a zmätene sa zamračil, keď videl, že je úplne nahý. Kedy sa to stalo? Omámene pozrel na Voldemorta. Ležal nahý s Voldemortom v posteli, pomyslel si pomaly, jeho myseľ bola zahmlená. Pozoroval ako si Voldemort začína vyzliekať košeľu a začudoval sa, keď zbadal Voldemortove široké ramená a svalnatý hrudník. Orion pomaly natiahol ruku k jeho hrudi a pohladil ho.
Voldemort k nemu prudko vzhliadol a Orion mu venoval neistý úsmev. Voldemort sa k nemu okamžite znovu pritisol a začal plieniť jeho ústa. Pritiahol si Orionove nohy k bokom, usadil sa medzi ne a znovu proti nemu začal prirážať – tvrdšie, rýchlejšie. Orion zastonal, keď ucítil hladký materiál Voldemortových nohavíc trieť sa o jeho nahú erekciu. Počkať... Orion zatriasol hlavou, snažiac sa vyčistiť si myseľ z tej zvláštnej hmly. Bol nahý... Orion vyvalil oči. On bol úplne nahý! S Voldemortom na sebe! Rýchlo sa pozrel na Voldemorta, ktorý si začal sťahovať nohavice.
„Počkaj!“ zalapal po dychu Orion, s konečne jasnejším myslením než kedykoľvek predtým.
Voldemort sa prestal vyzliekať a zamračene sa naňho pozrel. Orion sa horúčkovito pozrel na seba a potom na Voldemorta. Potom vzhliadol do Voldemortovej tváre a váhavo povedal: „Nikdy by mi nenapadlo, že to zájde tak ďaleko.“
Orion rýchlo schmatol deku a začal sa prikrývať. „Ospravedlňujem sa, ale- ale-“
„Ale čo?“ vyštekol Voldemort s temným zamračením na tvári.
Orion sa uhol jeho pohľadu a v tichosti odpovedal: „Nemalo to zájsť tak ďaleko. Nikdy som nemal dopustiť, aby sa to dostalo tak ďaleko.“ Pokrútil hlavou a dodal: „Neuvedomil som si až doteraz, že sa chystáme zájsť až tak ďaleko.“
Voldemort prudko schmatol Oriona za bradu, aby mu neuhýbal tvárou a nazúrene zavrčal: „Myslíš, že sa hrám? Prečo si ma začal bozkávať, keď si nechcel, aby sa čokoľvek stalo?“
„Ja- ja chcel som ťa pobozkať,“ odvetil Orion váhavo, divoko sa červenajúc. „Ale nikdy som si nepomyslel, že- no, veď vieš...“
„Že by som ťa chcel ošukať?“ spýtal sa Voldemort odporne.
Orion naňho naštvane vyštekol: „Áno! Ak to chceš nazývať tak hrubo! Nikdy som nemal v úmysle mať s tebou sex!“
„Ach, nemal?“ zasyčal Voldemort naštvane. „Tak prečo si začal s tými vecami? Prečo si stonal ako kurva zo Zašitej uličky, ak si so mnou nechcel šukať!“
Oriona okamžite zachvátila zlosť, vrhol sa na Voldemorta, zrazil ho na stranu a zakričal: „AKO SA OPOVAŽUJEŠ MA TAK NAZÝVAŤ?!“
Potom sa s ním pretočil z postele až s tvrdým úderom dopadol na podlahu. Orion pristál na roztiahnutom Voldemortovi, s dekou stále zrolovanou okolo bokov.
„Ospravedlň sa!“ kričal Orion, schmatnúc Voldemortove zápästia, ktoré tlačil proti podlahe. „Hneď sa mi ospravedlň!“
Voldemort sa okamžite pretočil na Oriona, držal ho pod sebou a uškŕňal sa. „Prečo by som mal? Je to čistá pravda. Povedz mi, stonal si ako kurva pre všetkých kúzelníkov, ktorí ťa ošukali? Alebo len pre mňa?“
Orionove oči vzplanuli hnevom a bez zaváhania ho schmatol za čeľusť. Voldemort sa zo zovretia vytrhol a chytil Oriona pevne za hrdlo. Voldemort vzhliadol dolu na Oriona a pevne mu stisol krk. Zúrivo zasyčal: „Za toto by som ťa mal zabiť.“
Orion začal lapať po dychu a pokúsil sa odstrániť Voldemortovu ruku. Voldemort ho stisol ešte pevnejšie. Pokúsil sa ho kopnúť, ale Voldemort sa pevne tlačil proti nemu, úplne ho pod sebou uväznil.
„Pre-prestaň,“ zalapal po dychu Orion, zatiaľ čo mu z očí začali tiecť slzy. Pokúsil sa použiť svoju temnú mágiu, ale nemohol sa pridlho koncentrovať, jeho myseľ bola stále zahmlená a pomalá a jeho telo vyčerpané.
Voldemort ho prebodol červenými očami a chladne povedal: „Prečo by som mal prestať? To ty si ma udrel. Povedz mi, čo ťa to posadlo, že si urobil takú nebezpečnú vec?“
Orion sa znovu pokúsil zbaviť sa Vodemortovej ruky a podarilo sa mu uvoľniť jeden prst, ktorý bol vôkol jeho krku stočený. Zhlboka sa nadýchol a zúrivo zavrčal: „Zaslúžil si si to. Nikdy som- nikto si ma nikdy nevzal!“
Voldemort pustil jeho krk a prebodol ho prižmúrenými karmínovými očami. Ticho prehovoril: „Chceš mi povedať, že si bol stým upírom viac ako jeden rok a ešte ste nemali sex?“
Orion si jemne pretrel krk a nenávistne odpľul: „Nie, že by to bola tvoja skurvená starosť, ale sex sme nemali! A teraz zo mňa vypadni!“
Voldemort ho chytil za bradu a potichu povedal: „Pozri sa na mňa.“
„Nie!“ odvetil Orion zúrivo, vzoprúc sa nohami, aby sa mohol dostať spod Voldemorta. „Zlez, kurva, zo mňa!“
„Nie,“ odvetil Voldemort stručne. „A teraz sa na mňa pozri.“
Orion trhol nohami viac a snažil sa odtlačiť Voldemorta rukami. Zúfalo zakričal: „Ja ťa, kurva, nenávidím. NENÁVIDÍM ŤA! Nechaj ma ísť! Okamžite ma nechaj ísť!“
„Orion,“ zašepkal Voldemort.
„Nie! Nechcem počuť nič, čo chceš povedať!“ odsekol Orion zlostne, zatiaľ čo s ním bojoval. „Skoro si ma udusil k smrti, ty skurvený psychopat! Proste sa odo mňa drž čo najďalej!“
„Dávaj si pozor na to, ako ma nazývaš,“ zasyčal Voldemort hrozivo.
„Vypadni odo mňa!“ odpľul si Orion nahnevane. „Nazval si ma kurvou! TY si dávaj pozor ako ma doprdele voláš!“
„Myslel som si, že už máš skúsenosti,“ riekol Voldemort nehanebne.
Orion naňho neveriacky vzhliadol. „To nič neospravedlňuje! Aj keby som už s niekým spal, nemal si právo ma tak nazvať!“
„To ty si začal s intímnosťami, a potom si na poslednú chvíľu prestal,“ odvetil Voldemort s chladným hnevom.
„Ty si s tým začal tiež! A prestal som, lebo som to nikdy predtým nerobil a nie som ešte pripravený!“ vybuchol Orion.
„Nuž, ale to som nemohol vedieť, či?!“ odsekol Voldemort prísne. „Predtým než sme s tým začali si mal niečo povedať.“
„To nie je dôležité!“ zavrčal Orion. „Najprv ma urážaš a potom sa ma pokúšaš udusiť! To je dôležité!“
Vyčerpaný z boja sa Orion zrútil na podlahu, zavrel oči a povedal: „Prosím, nechaj ma napokoj.“
Voldemort sa naňho na pár minút zahľadel, predtým než vstal a vytiahol Oriona na nohy. Orion si rýchlo omotal prikrývku vôkol bokov predtým, než klesol do postele.
V posteli sa okamžite otočil chrbtom k Voldemortovi a zašepkal: „Chcem spať. Prosím, nechaj ma.“
Voldemort po ňom strelil pohľadom, než v tichosti spálňu opustil.
Ooo
Nasledujúci týždeň bol pre Oriona príšerný. Mal bolesti a horúčky, ktoré pravidelne prichádzali a zanechávali ho slabšieho, než sa kedy cítil. Jeho myseľ bola zahmlená a väčšinu času prespal. A vždy, keď sa mu myseľ vyjasnila a cítil Voldemortovu prítomnosť, predstieral, že spí. Nechcel Voldemortovi opäť čeliť. Čím väčší odstup medzi nimi bol, tým lepšie. Stále nemohol uveriť, ako ďaleko s Voldemortom zašiel. Stačilo málo a mal by s ním sex. A to ho hrozne vydesilo, pretože vždy veril, že jeho prvý sex bude s niekým nežným a milujúcim a stále sa cítil príliš mlado. Nechcel sa s tým ponáhľať a vždy si myslel, že by to urobil s Lezanderom, ktorý bol, podľa jeho názoru, dokonale nežný milenec. Myšlienka, že by Voldemort bol jeho prvým, ho hlboko vydesila; bol by brutálny! Určite by mu ublížil. Voldemortove konanie to iba potvrdilo. Snažil sa ho udusiť! Orion bol kvôli tomu ešte stále poriadne nazúrený. Nie, nikdy mu nedovolý zájsť tak ďaleko znovu. Bolo by to šialené, nebezpečné.
Počas posledného dňa v týždni sa Orion začal cítiť lepšie. Jeho myseľ začala byť jasnejšia, jeho telo sa ochladilo a sila sa mu navrátila. Povzdychol si úľavou; bolo po všetkom, jeho telo sa celkom zbavilo závislosti na elixíre. Pomaly sa vydal do kúpeľne a napustil si vaňu. S povzdychom potešenia sa ponoril do teplej vody, užíval si v nej celú hodinu a radoval sa, že je opäť sám sebou.
Potom, čo si obliekol šaty, ktoré boli v šatníku, zavolal domáceho škriatka a požiadal ho, aby upozornil Voldemorta, že odchádza. Keď si z nočného stolíka vzal prútik, Voldemort vstúpil do miestnosti. Čarodejník si ho pozorne prezrel a stroho sa spýtal: „Skončilo to?“
„Áno,“ odvetil Orion, bez toho, aby sa naňho pozrel. „Asi pred hodinou som sa začal cítiť lepšie. Som na odchode.“
Voldemort sa naňho pozrel a prísne povedal: „Tvoj tréning s Bellou a Rodolphusom začne zajtra.“
Orion naňho prižmúril oči a unavene odvetil: „V poriadku.“
Voldemort k nemu pristúpil, zodvihol Orionovu tvár a chladne prehovoril: „Budeš robiť to, o čo ťa požiadajú. Nesklam ma.“
Orion prižmúril oči. „Urobím to o čo ma požiadajú, ale v určitých medziach.“
Voldemortove oči vzplanuli hnevom a zavrčal: „Pomôžu ti stať sa dôstojným smrťožrútom.“ Potom s úškrnom dodal: „Nevravel si snáď, že sa mi staneš rovnocenným? Potom potrebuješ preukázať, že si schopný niečoho takého.“
Orion sa zamračil. „Ale povedal si mi, že ti nik nie je rovnocenný, nie? Prečo by som potom mal toľko cvičiť?“
Voldemort sa naňho nepríjemne usmial: „Ak pôjde tvoj tréning tak, že ma uspokojíš, tak potom budem uvažovať o tvojej vhodnej pozícii po mojom boku.“
Orion sa naňho podozrievavo pozrel: „Pozíciu, rovnajúcej sa tej tvojej? S úctou a zásluhami?“
„Možno,“ odvetil Voldemort s úškrnom. Potom podišiel k Orionovi a špičkou prsta pohladil jeho spodnú peru.
Orion sa okamžite napol, o krok ustúpil a pošepol: „ „Nie. To sa už nikdy znovu nestane. Bola to chyba.“
Voldemort prižmúril karmínové oči a chytil ho za ruku, zatiaľ čo nahnevane zasyčal: „Mňa nik neodmieta, Orion. Vždy dostanem to, čo chcem.“
Orion tajne namieril prútik na svoj prsteň, prebodol Voldemorta pohľadom a chladne odvetil: „Ja tiež. No ty svojho nedosiahneš.“
A práve v tomto okamžiku aktivoval prenášadlo. Posledná vec, ktorú videl bol Voldemortov rozzúrený karmínový pohľad, ktorý ho prepaľoval.
Akonáhle sa objavil vo svojej spálni na Malfoy Manore, si Orion unavene povzdychol a šiel do otcovej izby. Odmietol liečiteľa a posadil sa do kresla, ktoré stálo vedľa postele, na ktorej Sirius ležal. Orion si ho pozorne prezrel. Sirius vyzeral zdravo. Elixíry udržiavali jeho telo vo výbornej kondícií a liečiteľ sa o neho denne staral a umýval ho. Sirius vyzeral tak mlado, pomyslel si Orion prekvapene. Jeho otec vždy vyzeral tak silný a istý si sám sebou a vidieť ho ako tam leží tak zraniteľný, tak bezmocný, prinútilo Oriona si uvedomiť, že jeho otec nebol neporaziteľný čarodejní tak, ako si vždy myslel.
Možno si Orion myslel, že vyzerá mlado, pretože on sám sa cítil veľmi starý. Niesol toľko bremena, toľko tlaku... Mal pocit, že prežil niekoľko rôznych životov od chvíle, keď utiekol od Dursleyovcov. A len premýšľal o všetkom, čo stále potrebuje urobiť... proste myslel na to, ako zložito budúcnosť vyzerala... to ho prinútilo sa cítiť ako starý muž. Orion si povzdychol, jemne pohladil otcovu tvár a pristúpil k nemu. Pozrel sa na Siriusove zavreté oči a skleslo zašepkal: „Čo by si si o mne myslel, ak by si vedel, čo som vykonal? Čo by si mi povedal, ak by si vedel, že som ochotne pobozkal kúzelníka, ktorý mi zavraždil mamu? To, že sme skoro... Že ma priťahuje bez ohľadu na to, koľkokrát si opakujem, že pre mňa nie je dobrý, že ma nakoniec chce iba zničiť. Že stále vidím Toma, keď sa naňho pozriem, nezáleží na tom, ako veľmi s tým bojujem. Ako by si mi mohol niekedy odpustiť?“
Orion pohladil otcovu peknú tvár a smutne povedal: „Milujem ťa viac, než čokoľvek iné, vieš to? Tak isto milujem aj mamu. Nikdy som ju nepoznal, no myslím, že niečo z nej vo mne musí byť. Bola láskavá? Milujúca? Povedal si mi, že bola. Mám v sebe jej láskavosť? Jej lásku? Niekde hlboko vo vnútri mám stále tieto veci? Strácam jej láskavosť, tým že ho chcem? Plakala by kvôli mne, ak by ma teraz videla? Všetky tie veci, ktoré som urobil...“ Prehltol malý vzlyk. „Vraždu, ktorú som spáchal? Smrť chlapca, ktorej som nezabránil? Nenávidela by ma? Nenávidel by si ma ty?
Orion schmatol otcovu ruku, položil si ju na tvár a smutne zašepkal: „Je vôbec niečo z nej vo mne? Alebo som sa zmenil na niečo celkom odlišné? Tak veľmi by som si želal, aby si sa so mnou mohol rozprávať, otec. Tak veľmi ťa potrebujem. Dával si mi istotu, viedol si ma... pretože verím, že cesta, ktorou som sa vybral je správna a nič neľutujem. Je to normálne? Neľutujem zabitie kúzelníka, pretože vďaka tomu si na slobode. Neľutujem Nevillovu smrť, pretože bola potrebná pre úspech temnej strany. Mal by som mať výčitky? Alebo by som mal byť chladnejší pre moje záujmy? Chladnejší, aby som nestratil svoju myseľ vo vojne, aby som mohol robiť, čo je potrebné bez výčitiek svedomia, bez toho, aby ma to zničilo.“
Vzdychol si a zašepkal: „Remus povedal, že by si nikdy nechcel, aby som zabil, že by si bol zdesený. Ale je príliš neskoro, otec. Urobil som to, urobil som to s ľahkosťou, bezcitne a stále si myslím, že to bola správna vec.“
Orion si ľahol po otcovom boku, objal ho, zatiaľ čo si oprel tvár k jeho krku. Zatvoril oči, keď mu slza stekala po tvári a ticho povedal: „Tak veľmi mi chýbaš. Chýba mi tvoj zmysel pre humor, tvoj smiech, tvoje detinské žarty, tvoja živosť, tvoja energia... Snažím sa nájsť spôsob, ako ti pomôcť, vieš? Učím sa mocné kúzla, hľadám veci, ktoré nám pomôžu... Všetko čo robím je pre teba, otec. Pretože ťa chcem späť, pretože chcem byť schopný ťa ochrániť, pretože ťa nechcem sklamať... Ale znovu už nezlyhám. Nikto ďalší kvôli mne nezomrie. Urobím všetko, čo je možné, aby som bol dostatočne mocný na to, aby som uchránil od smrti každého koho milujem. Robí ma to zlým? Že som schopný urobiť čokoľvek, aby som uchránil svojich milovaných? Aj keď to znamená, že sa stanem chladným a nemilosrdným? Bezcitným a obávaným? Ak to znamená, že sa stanem viac ako On? Vidíš, potrebujem ťa, pretože odpovede na všetky moje otázky znamenajú, že to za to stojí; všetko stojí za to, aby som ťa mal späť pri sebe. Pretože som neoblomný, nevybočím z mojich cieľov bez ohľadu na to, čím sa počas toho stanem.“
S posledným zašepkaním, Orion zaspal, objímajúc svojho otca. „Sileo vobiscum pax, Pater. Uspejem.“
Ooo
Nasledujúci mesiac a pol bol pre Oriona a Draca vyčerpávajúci. Rodolphus a Bellatrix trénovali Oriona, zatiaľ čo Lucius učil Draca viac kúziel z Čiernej mágie a ako bojovať na bojisku. Rodolphus bol majster v ťažkých úlohách; bol to ten typ inteligentného kúzelníka, ktorý ticho pozoroval, ale prísne zadával pokyny Orionovi ako zaujať správny postoj v duely, ako zaujať obranný a útočný postoj tela a ako vrhať kúzla rýchlejšie a silnejšie.
Stručne vzdal chválu, keď vyhral, ale tvrdo ho pokarhal za chyby. Orion začal staršieho kúzelníka rešpektovať a užívať si čas strávení s ním. Bellatrix bola niečo úplne iné; rada ho zosmiešňovala a hnevala, ale ľahko strácala sebaovládanie, keď zo seba Orion nedával toľko, koľko mohol. Ale Orion si musel priznať, že čarodejníčka poznala svoje schopnosti; jej repertoár príšerností a desivé temné kúzla boli vynikajúce a Orion sa od nej veľa naučil. Ani Rosier ho nenaučil také druhy temných kúziel v Durmstrangu.
Obvykle Orion bojoval s Bellatrix, zatiaľ čo Rodolphus v tichosti pozoroval ich výkon. Bellatrix bola bez milostná a spôsobovala mu bolesť bez výčitiek svedomia; obvykle sa chichotala ako by z neho mohla spraviť dôstojného nasledovníka Temného pána a že by ho mohla zbaviť jeho slabých stránok.
Po každom dni sa Orion vracal do svojej spálne unavený a nevyhnutne musel brať elixíry na uzdravenie zranení. A potom za ním zvyčajne prišiel Draco, po svojich lekciách s otcom a debatovali o tom, čo sa naučili. Draco postupoval v znalostiach Temných umení a vynakladal veľké úsilie, aby splňoval Luciusove očakávania. Bolo to pre Draca ťažké, ale bol nadšený, že si jeho otec urobil čas na to, aby bol s ním a pripravoval ho, takže snažil sa čo najlepšie, aby bol naňho Lucius pyšný.
Orion znova začal trénovať svoju temnú mágiu. Po tom, čo Draco odišiel, zabezpečil svoju spálňu a cvičil až do polnoci. Našťastie, mesiac bez tréningu mu viditeľne neuškodil. Mohol ju privolať tak rýchlo ako predtým a dať jej tvar čierneho ohňa a ľadu. Stále ju nemohol premeniť v ostatné elementy. Orion veril, že možno bude schopný vyvolať čierny vietor, ktorý môže byť užitočný, ale stále nevedel ako ho má riadiť a dokázal vytvoriť len akúsi neidentifikovateľnú čiernu hmlu, ktorá mu vychádzala z dlane. Nebol si istý či postupuje správnym spôsobom, v menení svojej mágie na elementy. Možno sa to dalo robiť inak, ale stále nevedel ako.
Jediná vec, ktorej sa Orion obával bolo, že zase mával vízie. Zodvihol svoje Oklumenčné bariéry predtým než išiel spať, ale nebolo to dostačujúce. Našťastie sa toho veľa nestalo, jeho prítomnosť vo Voldemortovej mysli ostávala bez povšimnutia. Videl krátku víziu, kde Voldemortovi prívrženci podávali správy o svojich misiách, nič dôležité, okrem toho, že politická situácia v Anglicku hrala v ich prospech. Denný veštec, najmä Rita Skeetrová, vykreslila Dumbledora ako senilného starého čarodejníka, ktorý len chce obnoviť dni svojej slávy, keď bojoval proti zlu a Grindelwaldovi. Úplne zdiskreditovala jeho tvrdenia o tom, že lord Voldemort sa vrátil. Ľudia mu odmietali veriť a Fudge v novinách len utvrdil ich presvedčenie, že je všetko v poriadku. Zaujímavé informácie, ktoré sa Orion vo víziách dozvedel boli o Temných spojencoch. Američania už začali podplácať kúzelníkov v ich Kongrese, pripravujúc sa na vypuknutie vojny; nemeckí temní kúzelníci pracovali na získavaní väčšej politickej pôdy s pomocou Rusov a Sebastien Valois kontaktoval väčšinu temných kúzelníckych rodín a nadviazal s nimi spoluprácu. Orion mal znepokojujúce podozrenie, že jeho vízie sa vrátili a že ich nemohol zablokovať tak efektívne ako predtým, pretože jeho spojenie s Voldemortom sa nejako posilnilo. A jediný spôsob, ktorý to vysvetľoval bolo to, čo sa stalo s Voldemortom na jeho panstve. Mohla byť telesná blízkosť takej úrovne tým dôvodom? Zdalo sa, že áno a to značne zamestnávalo jeho myseľ. Jeho spojenie s Voldemortom bolo niečo, čo nemal nik v čarodejníckom svete; nikto nikdy neprežil smrtiacu kliatbu, a preto nemal kde hľadať odpovede. Nemal žiadny spôsob ako zistiť, aké následky má takýto druh spojenia. Jedinú vec, ktorú teraz mohol urobiť bolo, zamaskovať svoju prítomnosť vo Voldemortovej mysli, ako to aj robil, s použitím svojej znalosti Oklumencie a modliť sa, aby si Voldemort nevšimol nijaký náznak toho, že sliedi v jeho mysli.
Stále sa často rozprával s Tomom, väčšinou o jeho tréningoch, ale nepovedal mu o tom, čo sa stalo medzi ním a Voldemortom. Poslednú vec, ktorú by potreboval bol nadšený Tom, ktorý by mu do hlavy tlačil, aby prezradil Voldemortovi svoju pravú identitu.
Orion ešte nemal možnosť si prezrieť spomienky, ktoré ukradol Dumbledorovi. Mysľomisy boli mocné magické predmety, ktoré sa nedali vykúzliť a preto jediný spôsob, ako si mohol spomienky prezrieť bolo ísť do Black Manoru a použiť mysľomisu svojho otca. Musel si nájsť čas, ako sa vytratiť z Malfoy Manoru bez povšimnutia. Svoje pätnáste narodeniny oslávil v tichosti s Malfoyovcami. Narcissa sa ho pýtala, či by radšej nechcel usporiadať bál, ale Orion to odmietol. Dostal mnoho drahých darčekov od svojich opatrovníkov a nadšene vyzval Draca na metlobalový zápas. Po tom, strávil poslednú hodinu večera so Siriusom; v tichosti mu povedal o všetkom, čo robil. Každopádne to boli pre Oriona dobré narodeniny.
Bola polovica augusta a on stále nenašiel spôsob alebo čas na to, aby navštívil Lezandera. Bol si istý, že Lucius by jeho žiadosť o návštevu Lezandera zamietol; sľúbil svojmu priateľovi, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby ho navštívil počas letných prázdnin. Blížil sa k záveru, že jediný spôsob ako ho navštíviť bude proste aktivovať prenášadlo bez toho, aby sa obťažoval o tom niekomu povedať, takže by mu nik nemohol jeho návštevu zakázať.
V ten deň, po raňajkách, išiel do izby, kde ho Bella a Rodolphus zvykli trénovať. Bella mu oznámila, že jeho letný tréning bol takmer kompletný a jediná vec, ktorá ostala urobiť bol záverečný test. Orion stále nemal potuchy o tom, ako ho budú testovať, potom všetkom už vedel všetky Neodpustiteľné a ďalšie veľmi temné kliatby, ktoré praktikoval na figurínach z mäsa a kostí, ktoré mu vyčarovala Bellatrix. Hneď ako Orion vstúpil do onej miestnosti, cítil to. Tú povedomú auru intenzívnej temnej mágie, ktorá sa mu zabodávala do kože. Poobzeral sa po okolí, ale nevidel ho. Voldemort tam bol, zrejme pod kúzlom neviditeľnosti, tým si bol istý. Temného kúzelníka nevidel – s výnimkou jeho vízií – odvtedy, čo sa premiestnil z Voldemortovho panstva. Voldemort bol veľmi zaneprázdnený a Orion bol za to vďačný; chcel sa mu vyhýbať, čo najviac.
Bella a Rodolphus naňho už čakali. Orion na Rodolphusa zdvorilo kývol a povedal: „Dobré ráno.“
„Dobré ráno, Orion,“ odvetil Rodolphus s ľahkým úsmevom, „dúfam, že si pripravený na svoj test.“
„Som,“ odvetil Orion stroho.
Bella po ňom strelila samoľúbi pohľad a s chichotom prehovorila: „To ešte uvidíme, synovček.“
Zrazu namierila prútik a v strede izby sa objavilo rozkošné šteniatko Labradora.
Bellatrix sa k nemu obrátila a povedala: „Tu to máš. Použi naňho cruciatus a zabi ho.“
Orion si odfrkol a potom pretiahol: „Šteňa? Naozaj, teta Bella, Rosier používal zajačikov. Myslíš, že je to pre mňa niečo nové?“
Bez toho, aby jej dal šancu na odpoveď, rýchlo namieril na šteňa prútik a povedal: „Crucio!“
Šteniatko zakvičalo a v agónii a kŕčoch dopadlo na tvrdú podlahu. Po niekoľkých minútach, Orion zakričal: „Avada Kedavra!“
Zelený lúč zasiahol šteňa a milosrdne ukončilo jeho utrpenie.
„Tut, tut,“ ozvala sa Bella posmešne. „Mal si ho nechať trpieť cruciatusom omnoho dlhšie, synovček. Ale to nevadí, ešte dostaneš šancu to dokázať.“
Švihla prútikom a telo šteniatka zmizlo z podlahy. S ďalším mávnutím sa objavilo malé mačiatko, ktoré na nich ticho mňaučalo.
Bella sa obrátila na Oriona a radostne povedala: „Použi tú temnú kliatbu, čo som ti ukázala včera.“
Orion prikývol, prehltol znechutenie a zakričal: „Viscus conscious amortis!“
Akonáhle červený lúč mačiatko zasiahol, začalo kňučať v agónii na podlahe a srsť a koža sa začala pomaly sťahovať z malého tela, zatiaľ čo sa mu na bruchu objavil hlboký rez, z ktorého sa na podlahu vyliali vnútornosti zmiešané s jasne červenou krvou. Mačiatko trhalo nohami, takže počas toho celého bolo pri vedomí; zaklínadlo spôsobilo, že nezomrelo a nútilo ju cítiť všetko. Keď všetky vnútornosti mačiatka vyprskli na podlahu a skučanie ustalo, Orion mávol prútikom, aby kúzlo zastavil a rýchlo vyriekol: „Avada Kedavra!“
So zeleným zábleskom ostalo telo mačiatka nehybne ležať na studenej dlážke. Bellatrix kúzlom rýchlo všetok ten neporiadok odstránila. Široko sa na Oriona usmiala, predtým než švihom prútika vykúzlila ďalší subjekt do stredu miestnosti.
Tam sa okamžite objavilo muklovské dievča s anjelskou tvárou, s blonďavými vlasmi a veľkými nevinnými modrými očami.
Dievčatko sa na neho pozrelo a so slzami v očiach sa spýtalo: „Mami? Kde je moja mamička?“
Orion zbledol a stočil pohľad na Bellatrix. „Čo to má znamenať?“
Uškrnula sa na neho. „Azda si veril, že to predošlé bol skutočný test? Och, nie, synovček, TOTO je skutočný test.“
Bella sa otočila k dievčatku a sladkým hlasom sa spýtala: „Ako sa voláš, drahá?“
Dievčatko sa na ňu neisto pozrelo tými veľkými modrými očami a odvetilo: „Victoria.“
„Ow, také krásne meno,“ povedala Bella detským hlasom. „Krásne meno pre krásne dievča, nemyslíš, Orion?“ Bellatrix po ňom strelila pohľadom, keď neodpovedal a usmiala sa širšie, než sa obrátila k Victorii. „A koľko máš rokov, miláčik?“
Victoria sa na Bellu sladko usmiala a pyšne, ukazujúc štyri prsty, povedala: „Toľkoto veľa. Mamička povedala, že som už veľké dievča.“
„Samozrejme, že si, srdiečko,“ odvetila Bella s krátkym chichotom.
Victoria sa na ňu s malým zamračením pozrela a spýtala sa: „Kde je mamička?“ Potom smrkla a s prosebným nárekom dodala: „Chcem svoju mamičku.“
„Tento chlapec ťa pošle za tvojou mamičkou, však, Orion?“ riekla Bella s úškľabkom. „Pošli ju tam, kde na ňu mamička čaká...“
Orion presne vedel, čo má na mysli. Pokrútil hlavou a stroho odvetil: „Nie. Toto nie je nutné.“
Bella sa k nemu okamžite otočila a vyprskla: „Urob, čo ti hovorím!“
„Chcem svoju mamičku!“ plakala Victoria.
„Nie!“ vyštekol Orion zúrivo smerom k Belle. „Toto neurobím! Už som dokázal, že viem použiť smrtiacu kliatbu, nie je potre-“
„Ty úbohý, chlapček!“ vykríkla Bella. „ZABI JU!“
„MAMI! Chcem mamičku!“ zrevala Victoria zúfalo.
„NIE! NEUROBÍM TO!“ zreval Orion, hnevlivo hľadiac na Bellu. „Je to len malé muklovské dievča! Nemá to nijaký zmysel!“
Bella ho schmatla za golier habitu a uškrnula sa. „Stále si slabý a bezcenný chlapec! To je odporné! Špiníš meno Blackovho domu! Ty-“
„Chcem odísť!! MAMI!“ nariekala Victoria.
„Ty suka!“ napľul na Bellatrix a uvoľnil sa z jej zovretia. „Si iba škvrna na mojom rodokmene! Nevieš sa kontrolovať! Nevieš rozoznať, čo je zbytočné a čo je-“
„Crucio!“ vykríkol zrazu chladný hlas.
Victoria vykríkla a začala vzlykať v agónii, keď sa jej telíčko prudko zmietalo a trhalo na tvrdej podlahe.
Voldemort sa pred nimi objavil a okamžite Oriona schmatol za habit a chladne prehovoril: „Chceš byť mojim nasledovníkom, mojou pravou rukou alebo rovnocenným, keď nie si schopný zabiť ani bezcenného mukla? Aj potom, čo ťa muklovia mlátili v sirotinci? Dokonca aj keď nami pohŕdajú a je to len banda bezcitných stvorení?“
„Zabil by som dospelého mukla, ak by to pomohlo našej veci!“ vyprskol Orion, zúrivo naňho hľadiac. „Ale smrť tohto dievčaťa nemá žiaden zmysel!“
Victorine výkriky silneli, keď Voldemort schmatol Oriona za zátylok a prinútil ho, aby sa pozeral na mučenie malého dievčatka.
Voldemort zúrivo prehovoril: „Zabi ju. Okamžite ju zabi! Alebo neprestanem s cruciatusom! Čomu dávaš prednosť, Orion? Smrti dievčaťa, alebo jej bezduchej existencii, po tom, čo ju umučím k šialenosti?“
Orion sa pokúsil Voldemortovi vytrhnúť, ale čarodejník ho schmatol za krk pevnejšie a zasyčal: „Ukonči jej muky!“
Victorin krik mu hučal v ušiach a prebodával jeho myseľ. Orion cítil v očiach nepreliate slzy, keď namieril prútik a zakričal: „Avada Kedavra!“
S bleskom intenzívneho zeleného svetla, Victoria prestala kričať, prestala dýchať a ostala na zemi mŕtva.
Orion sa pozrel na Voldemorta a nazúrene vykríkol: „TY BASTARD! Ty zasraný manipulatívny bastard!“
Voldemort sa na ňom smial. „Hovor si, čo chceš, Orion, ale to ty si ju zabil, nie? Neobviňuj ma z jej smrti; ty si ten, kto ju zabil!“
Orion videl červeno a rozzúrene na Voldemorta vrhol: „Crucio!“
Voldemort sa uhol na stranu, aby sa vyhol kliatbe a zúrivo zreval: „Dolus augmenta!“
„Protectum atrum!“ zakričal Orion, vytvoriac čierny magický štít, ktorý od neho mučiace kúzlo odrazil.
Voldemort okamžite využil príležitosť na to, aby stlačil Orionov krk a hrozivo zavrčal: „Neopovažuj sa na mňa znovu zaútočiť!“
„Naser si!“ zavrčal Orion medzi lapaním dychu. „Skončil som! Skončil som s tvojimi skurvenými hrami!“
Orion rýchlo schmatol svoj prívesok a nenávistne na Voldemorta zreval: „Už nikdy znovu takto so mnou nemanipuluj, inak to oľutuješ!“
A so zašepkaním Lezanderovho mena, zmizol z Voldemortovho zovretia.
Komentáre
Prehľad komentárov
Silvia, ďakujem, no tá výpomoc by sa zišla, skutočne žiadnu nemám a chyby sa mi samej v tak rozsiahlom texte ťažko hľadajú :)
Veľmi pekné
(Helena, 10. 1. 2016 20:44)
Super, nečakala som, že kapitolu pridáš ešte dnes. Inak kapitola bola úžasná. Veľmi sa mi páčila. Viem síce po anglicky, no je to veľmi rozsiahle a keď som ju začala čítať v originály a viac - menej som sa strácala. Potom som objavila preklad od Weroniky, ale ona to nedokončila. Viem, že ty to dokončíš. Keď prekladáš, neužiješ si kapitolu ako keď ju čítaš. Obdivujem ťa, že si na to nájdeš čas a rozhodla si sa prekladať, hoci je to veľmi dlhé. Tí, ktorý ešte poviedku Blackov dedič nečítali, si to budú musieť prečítať na Weronikinej stránke a ty sem zatiaľ postupne budeš pridávať kapitoly, takže budú mať stále čo čítať.
Každopádne, ďakujem za preklad!!!
Re: Veľmi pekné
(Sonka, 24. 1. 2016 23:04)Helena, ďakujem za komentík. Sama viem, aké to je, keď sa niekde zasekne preklad a u tejto poviedky ma to o viac mrzelo, pretože je moja obľúbená, ako som už písala :)
RIP Alan Rickman
(Verita, 14. 1. 2016 13:58)
Dnešním dnem zemřel Alan Rickman, představitel Severuse Snapea.
http://www.theguardian.com/film/2016/jan/14/alan-rickman-giant-of-british-film-and-theatre-dies-at-69
Re: ..........................................................................................................................
(Sonka, 24. 1. 2016 23:05)